–

UK, v zastúpení: C. Kress, Rechtsanwalt,

–

RT, v zastúpení: T. Röske, Rechtsanwalt,

–

JL, v zastúpení: M. Basun, Rechtsanwalt,

–

Volkswagen Bank GmbH, v zastúpení: I. Heigl a T. Winter, Rechtsanwälte,

–

BMW Bank, v zastúpení: R. Hall, Rechtsanwalt,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann, U. Bartl a E. Lankenau, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a S. Šindelková, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Goddin a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 10 ods. 2 a článku 14 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov vo veci C‑33/20 medzi UK a Volkswagen Bank GMBH, vo veci C‑155/20 medzi RT, SV a BC na jednej strane a Volkswagen Bank, ako aj Skoda Bank, pobočkou spoločnosti Volkswagen Bank (ďalej len „Skoda Bank“) na druhej strane, a vo veci C‑187/20 medzi JL a DT na jednej strane a BMW Bank GMBH, ako aj Volkswagen Bank na druhej strane vo veci platnosti odstúpenia UK, RT, SV, BC, JL a DT od zmlúv o úvere uzavretých s týmito bankami.

3

Odôvodnenia 30 a 31 smernice 2008/48 stanovujú:

4

Článok 3 tejto smernice, s názvom „Vymedzenie pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

5

Článok 10 uvedenej smernice s názvom „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, stanovuje:

„1.   Zmluvy o úvere sa vypracujú písomne alebo na inom trvalom nosiči.

Každá zmluvná strana dostane jedno vyhotovenie zmluvy o úvere. Týmto článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva.

2.   Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

…

…

…

…“

6

Článok 13 tej istej smernice s názvom „Otvorené zmluvy o úvere“ stanovuje podmienky, za ktorých môže spotrebiteľ a veriteľ vypovedať otvorenú zmluvu o úvere.

7

Článok 14 smernice 2008/48 s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Spotrebiteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní.

Táto lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť:

8

Článok 22 uvedenej smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ v odseku 1 stanovuje:

„Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“

9

Článok 23 uvedenej smernice s názvom „Sankcie“ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

10

§ 247 s názvom „Informačné požiadavky na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyplatenú finančnú pomoc a kúpne zmluvy“ Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník) z 21. septembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 2494, a korigendum BGBl. 1997 I, s. 1061) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „EGBGB“), stanovuje:

„…

§ 3   Predzmluvné informácie

…

§ 6   Obsah zmluvy

…

§7   Ďalšie informácie v zmluve

…“

11

§ 247 s názvom „Základná úroková sadzba“ Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom v na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „BGB), stanovuje:

„1.   Základná úroková sadzba je 3,62 %. Dňa 1. januára a 1. júla každého roka sa upraví o percentuálny bod, o ktorý sa od poslednej úpravy zvýšila alebo znížila referenčná hodnota. Referenčná hodnota zodpovedá úrokovej sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou pre poslednú hlavnú refinančnú operáciu vykonanú pred prvým kalendárnym dňom príslušného polroka.

2.   Deutsche Bundesbank [(Nemecká spolková banka)] uverejní základnú úrokovú sadzbu v Bundesanzeiger bezprostredne po dátumoch uvedených v druhej vete prvého odseku.“

12

§ 288 BGB s názvom „Úroky z omeškania a iné kompenzácie“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„K akémukoľvek peňažnému dlhu sa počas obdobia omeškania pripočítajú úroky. Sadzba úrokov z omeškania je päť percentuálnych bodov nad základnou sadzbou za rok.“

13

§ 314 BGB s názvom „Ukončenie zmlúv s postupným plnením zo závažného dôvodu“ vo svojom ods. 1 stanovuje:

„Každú zmluvu s postupným plnením môže zo závažného dôvodu vypovedať každá zo zmluvných strán, pričom nemusí dodržať výpovednú lehotu. O závažný dôvod ide vtedy, keď zmluvnej strane, ktorá vypovedá zmluvu, nemožno uložiť povinnosť pokračovať v zmluvnom vzťahu až do dohodnutého obdobia alebo do uplynutia výpovednej lehoty, vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci a príslušné záujmy oboch zmluvných strán.“

14

§ 355 BGB s názvom „Právo na odstúpenie od spotrebiteľských zmlúv“ stanovuje:

„(1)   Ak zákon dáva spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy v súlade s týmto ustanovením, spotrebiteľ a obchodník prestávajú byť viazaní svojimi vyhláseniami o úmysle uzavrieť zmluvu, ak spotrebiteľ odvolal svoje vyhlásenie v tomto zmysle v stanovenej lehote.

(2)   Lehota na odstúpenie od zmluvy je 14 dní. Pokiaľ nie je stanovené inak, začína plynúť od okamihu uzavretia zmluvy.“

15

§ 356b BGB s názvom „Právo na odstúpenie od zmlúv o spotrebiteľskom úvere“ vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Ak dokument doručený dlžníkovi podľa odseku 1 neobsahuje povinné informácie uvedené v § 492 ods. 2, lehota začne plynúť až po odstránení tohto nedostatku v súlade s § 492 ods. 6…“

16

§ 357 BGB s názvom „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov a na diaľku, s výnimkou zmlúv o finančných službách“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Získaný prospech musí byť vrátený najneskôr do 14 dní.“

17

§ 357a BGB má názov „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv o finančných službách“. Jeho ods. 1 znie:

„Získaný prospech musí byť vrátený najneskôr do 30 dní.“

18

§ 358 BGB s názvom „Zmluva spojená so zmluvou, od ktorej strana odstúpila“ znie takto:

„…

19

§ 491a BGB s názvom „Predzmluvné informačné povinnosti v súvislosti so zmluvami o úvere uzatvorenými so spotrebiteľmi“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V súvislosti so zmluvou o úvere uzavretou so spotrebiteľom musí veriteľ informovať dlžníka o záležitostiach vyplývajúcich z § 247 [EGBGB] vo forme, ktorá je v ňom uvedená.“

20

Podľa § 492 BGB s názvom „Písomná forma, obsah zmluvy“:

„(1)   Zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať písomnú formu, pokiaľ nie je predpísaná prísnejšia forma.

…

(2)   Zmluva musí obsahovať informácie stanovené v § 247 ods. 6 až 13 [EGBGB] pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

…

(5)   Informácie, ktoré musí veriteľ poskytnúť dlžníkovi po uzavretí zmluvy, musia byť na trvalom nosiči.“

21

§ 495 BGB s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere má dlžník právo odstúpiť od zmluvy v súlade s § 355 BGB.“

22

Dňa 19. decembra 2015 uzavrel UK, spotrebiteľ, so spoločnosťou Volkswagen Bank zmluvu o úvere na sumu 10671,63 eura určenú na kúpu vozidla značky Volkswagen na súkromné použitie (ďalej len „zmluva vo veci C‑33/20“). Predávajúcim tohto vozidla bola spoločnosť Hahn Automobile GmbH & Co. KG (ďalej len „predávajúci A“). Keďže kúpna cena predstavovala 15200 eur, UK zaplatil predávajúcemu A zálohu vo výške 5000 eur a financoval sumu vo výške 10200 eur, ako aj jednotný príspevok na zabezpečenie zostatkového dlhu vo výške 471,63 eura, teda celkovo 10671,63 eura.

23

Predmetná zmluva vo veci C‑33/20 obsahovala túto informáciu:

„V prípade ukončenia zmluvy uplatníme úrokovú sadzbu platnú pre prípad omeškania v zákonnej výške. Ročná výška úrokovej sadzby pre prípad omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe zvýšenej o päť percentuálnych bodov.“

24

Okrem toho bol UK poskytnutý dokument s názvom „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“. Tento dokument spresňoval:

„Ročná výška úrokovej sadzby pre prípad omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe zvýšenej o päť percentuálnych bodov. Základnú úrokovú sadzbu stanovuje k 1. januáru a 1. júlu každého roka Nemecká spolková banka.“

25

Vnútroštátny súd spresňuje, že predmetná zmluva vo veci C‑33/20 neuvádzala vo forme číselného údaju uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania, alebo prinajmenšom uplatniteľnú referenčnú úrokovú sadzbu, t. j. základnú úrokovú sadzbu stanovenú v § 247 BGB. Okrem toho tento súd konštatuje, že táto zmluva neuvádzala ani mechanizmus úpravy sadzby úrokov z omeškania, keďže dokument poskytnutý UK, o ktorý ide v predchádzajúcom bode, nebol súčasťou predmetnej zmluvy vo veci C‑33/20 z dôvodu nedodržania požiadavky písomnej formy stanovenej v § 492 ods. 1 BGB.

26

Predmetná zmluva vo veci C‑33/20 stanovovala:

„Banka môže požadovať primeranú kompenzáciu za predčasné splatenie v prípade straty priamo spojenej s predčasným splatením. Banka vypočíta stratu v súlade s finančným aritmetickým rámcom stanoveným Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý zohľadní najmä:

27

Pokiaľ ide o podmienky ukončenia predmetnej zmluvy vo veci C‑33/20 veriteľom zo závažného dôvodu, táto zmluva neupravovala formu, v akej by malo dôjsť k tomuto ukončeniu, keďže nebola spresnená ani lehota stanovená veriteľovi na ukončenie uvedenej zmluvy. Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, tá istá zmluva neobsahovala zmienku o práve dlžníka ukončiť túto zmluvu v súlade s § 314 BGB.

28

Volkswagen Bank využívala služby predávajúceho A na prípravu a uzavretie predmetnej zmluvy vo veci C‑33/20. Tento predávajúci predovšetkým konal ako sprostredkovateľ v oblasti úverov pre Volkswagen Bank a používal typové zmluvy, ktoré táto spoločnosť poskytovala. Táto zmluva stanovovala, že UK mal od 15. februára 2016 splácať sumu úveru vo výške 11545,26 eura (zodpovedajúcu čistej sume úveru vo výške 10671,63 eura, zvýšenú o úroky vo výške 873,63 eura) v 48 mesačných splátkach vo výške 150,08 eura a poslednú splátku vo výške 4341,42 eura uskutočniť 16. januára 2020.

29

UK pravidelne uhrádzal stanovené mesačné splátky. Listom z 22. januára 2019 však odstúpil od uvedenej zmluvy. Volkswagen Bank toto odstúpenie odmietla.

30

UK sa domnieva, že predmetná zmluva vo veci C‑33/20 sa z dôvodu jeho odstúpenia 22. januára 2019 zmenila na reštitučnú povinnosť. Svojou žalobou podanou na vnútroštátny súd žiada o určenie oslobodenia od svojej povinnosti platiť od 22. januára 2019 mesačné splátky spoločnosti Volkswagen Bank. Okrem toho požaduje od Volkswagen Bank vrátenie mesačných splátok, ktoré už boli zaplatené, ako aj zálohy zaplatenej predávajúcemu A, a to ako protihodnotu za vrátenie kúpeného vozidla.

31

Volkswagen Bank sa domnieva, že vyhlásenie UK o odstúpení od zmluvy je oneskorené, a preto je odstúpenie od zmluvy neplatné.

32

Za týchto podmienok Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Dňa 3. januára 2015 RT uzavrel so spoločnosťou Volkswagen Bank zmluvu o úvere na sumu vo výške 11257,14 eura. Dňa 23. mája 2015 SV uzavrel rovnaký typ zmluvy s tou istou bankou na sumu vo výške 16400 eur. Dňa 24. júla 2014 BC uzavrel zmluvu o úvere na sumu vo výške 7332,34 eura so spoločnosťou Skoda Bank (ďalej len „predmetné zmluvy vo veci C‑155/20“). Tieto zmluvy o úvere boli určené na financovanie kúpy vozidla značky Volkswagen na súkromné účely, pokiaľ ide o RT, ako aj SV, a vozidla značky Skoda, pokiaľ ide o BC. Predávajúcimi týchto vozidiel boli spoločnosti Autohaus Kilgus GmbH & Co. KG (ďalej len „predávajúci B“), Autohaus Humm GmbH (ďalej len „predávajúci C“) a Held & Ströhle GmbH & Co. KG (ďalej len „predávajúci D“). Kúpna cena vozidla nadobudnutého RT dosahovala výšku 15750 eur, vozidla SV 23900 eur a vozidla BC 15940 eur. Títo spotrebitelia uhradili zálohy vo výške 5000, 7500 a 8900 eur predávajúcim B, C a D a financovali prostredníctvom predmetných zmlúv vo veci C‑155/20 sumu vo výške 10750, 16400 a 7040 eur, ako aj v prípade RT a BC jednotný príspevok na zabezpečenie zostatkového dlhu vo výške 507,14 eura a 292,34 eura, teda celkovo 11257,14 eura a 7332,34 eura.

34

Predmetné zmluvy vo veci C‑155/20 obsahovali rovnakú informáciu, ako je informácia uvedená v bode 23 tohto rozsudku.

35

Taktiež dokument uvedený v bode 24 tohto rozsudku s názvom „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“ bol poskytnutý RT, SV a BC.

36

Vnútroštátny súd spresňuje, že predmetné zmluvy vo veci C‑155/20 neuvádzali vo forme číselného údaju uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania alebo prinajmenšom uplatniteľnú referenčnú úrokovú sadzbu, t. j. základnú úrokovú sadzbu stanovenú v § 247 BGB. Okrem toho tento súd konštatuje, že tieto zmluvy neuvádzali ani mechanizmus sadzby úrokov z omeškania, keďže dokument, o ktorý ide v predchádzajúcom bode, nebol súčasťou uvedených zmlúv z dôvodu nedodržania požiadavky písomnej formy stanovenej v § 492 ods. 1 BGB.

37

Predmetné zmluvy vo veci C‑155/20 stanovovali tiež rovnakú zmluvnú podmienku, ako je podmienka uvedená v bode 26 tohto rozsudku.

38

Pokiaľ ide o podmienky ukončenia týchto zmlúv veriteľom zo závažného dôvodu, podobne ako predmetná zmluva vo veci C‑33/20, predmetné zmluvy vo veci C‑155/20 neurčovali ani formu, v akej by malo dôjsť k tomuto ukončeniu, ani lehotu stanovenú veriteľovi na ukončenie zmluvy, ani neobsahovali zmienku o práve dlžníka ukončiť zmluvu v súlade s § 314 BGB.

39

Volkswagen Bank a Skoda Bank využívali služby predávajúcich B, C a D na prípravu a uzatváranie predmetných zmlúv vo veci C‑155/20. Títo predávajúci predovšetkým konali ako sprostredkovatelia úveru pre spoločnosti Volkswagen Bank a Skoda Bank a využívali typové zmluvy, ktoré tieto spoločnosti poskytovali. Tieto zmluvy stanovovali, že RT, SV a BC mali od 15. februára 2015, 1. júna 2015 a 3. septembra 2014 vrátiť sumu úveru zvýšenú o úroky, ktorých kumulovaná hodnota dosahovala 669,90 eura v prípade RT, 1241,97 eura v prípade SV a 225,87 eura v prípade BC. Jednotlivé úhrady sa mali vykonať v 48, 36 a 24 mesačných splátkach vo výške 248,48 eura, 146,87 eura a 150 eur, pričom SV a BC boli však povinní vykonať poslednú úhradu, v prípade SV vo výške 12354,65 eura k 1. máju 2018 a v prípade BC vo výške 3958,21 eura k 3. augustu 2016.

40

RT pravidelne uhrádzal stanovené mesačné splátky. Krátko pred úplným splnením svojich platobných povinností stanoveným na 15. decembra 2018 však RT listom z 22. novembra 2018 odstúpil od zmluvy o úvere uzavretej so spoločnosťou Volkswagen Bank 3. januára 2015.

41

SV pravidelne uhrádzal dohodnuté mesačné splátky a splatil úver tak, že zaplatil poslednú splátku 1. mája 2018. Dňa 4. júna 2018 postúpil predávajúcemu C vozidlo, na ktoré si vzal tento úver vo výške 8031,46 eura. Listom z 5. januára 2019 SV odstúpil od svojho prejavu vôle smerujúceho k uzavretiu zmluvy o úvere uzavretej so spoločnosťou Volkswagen Bank 23. mája 2015.

42

BC pravidelne uhrádzal dohodnuté mesačné splátky a v celom rozsahu splatil úver tak, že uhradil poslednú mesačnú splátku k dohodnutému dátumu, ktorým bol 3. august 2016. Listom z 25. apríla 2019 odstúpil od zmluvy o úvere uzavretej so spoločnosťou Skoda Bank 24. júla 2014.

43

RT sa domnieva, že odstúpenie od zmluvy je platné, pretože lehota na odstúpenie od zmluvy nezačala plynúť z dôvodu nesprávnych informácií v zmluve o úvere uzavretej so spoločnosťou Volkswagen Bank 3. januára 2015. V dôsledku toho požaduje od Volkswagen Bank vrátenie už zaplatených mesačných splátok vo výške 11997,04 eura, ako aj zálohy vo výške 5000 eur zaplatenej predávajúcemu B, teda celkovú sumu vo výške 16927,04 eura, zníženú o kumulované úroky do dátumu odstúpenia od zmluvy vo výške 668,41 eura. RT tak požaduje vrátenie zostatkovej sumy vo výške 16258,63 eura výmenou za vrátenie kúpeného vozidla. Okrem toho RT žiada, aby sa konštatovalo, že Volkswagen Bank odmieta prevziať toto vozidlo.

44

SV sa domnieva, že zmluva uzavretá so spoločnosťou Volkswagen Bank 23. mája 2015 sa z dôvodu odstúpenia od zmluvy zmenila na reštitučnú povinnosť. Požaduje tak od spoločnosti Volkswagen Bank vrátenie mesačných splátok úveru, ktorý jej zaplatil, t. j. sumu 17641,97 eura, ako aj zálohu vo výške 7500 eur zaplatenú predávajúcemu C, teda sumu 25141,97 eura po odpočítaní kúpnej ceny získanej za vozidlo vo výške 8031,46 eura, teda celkovú sumu 17770,51 eura.

45

BC zastáva názor, že zmluva uzavretá so spoločnosťou Skoda Bank 24. júla 2014 sa z dôvodu odstúpenia od zmluvy zmenila na reštitučnú povinnosť. Požaduje tak od spoločnosti Skoda Bank vrátenie splátok amortizácie úveru, ktoré jej boli uhradené, vo výške 7332,34 eura, ako aj zálohy vo výške 8900 eur zaplatenej predávajúcemu D po odovzdaní kúpeného vozidla. Okrem toho BC žiada, aby sa konštatovalo, že Skoda Bank odmietla prevziať toto vozidlo.

46

Za týchto okolností Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

47

Dňa 4. mája 2017 JL uzavrel so spoločnosťou BMW Bank zmluvu o úvere na sumu vo výške 24401,84 eura a 23. marca 2016 DT uzavrel zmluvu rovnakého typu so spoločnosťou Audi Bank, pobočkou spoločnosti Volkswagen Bank (ďalej len „Audi Bank“) na sumu vo výške 37710 eur (ďalej len „predmetné zmluvy vo veci C‑187/20“). Tieto zmluvy o úvere boli určené na financovanie kúpy vozidla značky BMW na súkromné účely, pokiaľ ide o JL, a vozidla značky Audi, pokiaľ ide o DT. Predávajúcimi týchto vozidiel boli spoločnosti Auer Gruppe GmbH (ďalej len „predávajúci E“) a Autohaus Locher (ďalej len „predávajúci F“). Keďže kúpna cena vozidla JL bola 23500 eur, zaplatil zálohu 1000 eur predávajúcemu E a uhradil zvyšnú sumu 22500 eur, ako aj sumu zodpovedajúcu poistnému vo výške 1901,84 eura prostredníctvom úveru, kým DT, ktorého kúpna cena vozidla bola 37710 eur, zaplatil celkovú výšku tejto sumy prostredníctvom získaného úveru.

48

BMW Bank a Audi Bank využili služby predávajúcich E a F na prípravu a uzatváranie predmetných zmlúv vo veci C‑187/20. Obe tieto zmluvy stanovovali, že JL mal od 5. mája 2017 a DT od 1. mája 2016 vrátiť sumu úveru zvýšenú o úroky, ktorých kumulovaná výška dosahovala 1413,14 eura v prípade JL a 1737,40 eura v prípade DT. Jednotlivé platby mali byť vykonané v 47 a 48 mesačných splátkach vo výške 309,25 eura a 395,65 eura, pričom JL a DT však museli vykonať poslednú úhradu, v prípade JL vo výške 11280 eur k 5. aprílu 2021 a v prípade DT vo výške 20456,20 eura k 1. aprílu 2020.

49

Listami z 13. júna 2019 a z 12. januára 2019 JL a DT odstúpili od predmetných zmlúv vo veci C‑187/20.

50

JL a DT sa domnievajú, že odstúpenie od zmluvy je platné, pretože lehota na odstúpenie od zmluvy nezačala plynúť z dôvodu nesprávnych informácií uvedených v týchto zmluvách. JL preto žiada, aby vnútroštátny súd konštatoval, že úroky a platba amortizácie istiny nie sú splatné od 13. júna 2019. DT požaduje od spoločnosti Audi Bank po vrátení kúpeného vozidla vrátenie 43 mesačných splátok zaplatených celkovo vo výške 17012,95 eura. Okrem toho DT žiada, aby sa konštatovalo, že nie je povinný platiť ani úroky ani amortizáciu istiny a že Audi Bank odmieta prevziať dotknuté vozidlo.

51

Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, predmetné zmluvy vo veci C‑187/20 neobsahovali definíciu typu poskytnutého úveru. Dokument s názvom „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“ pripojený k zmluve, ktorú uzavrel JL, a ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, však obsahoval túto informáciu: „Úver splatný v splátkach s konštantnými mesačnými splátkami a pevnou úrokovou sadzbou“. DT dostal rovnaký dokument s rovnakým názvom, ktorý okrem iného obsahoval nasledujúce informácie: „Úver splatný v splátkach s preukázaným právom na odstúpenie od zmluvy“, ako aj „Konštantné mesačné splátky a vyššia konečná platba“.

52

Vnútroštátny súd konštatuje, že predmetné zmluvy vo veci C‑187/20 neobsahujú informácie, podľa ktorých po zaplatení finančných prostriedkov zaniká povinnosť zaplatiť kúpnu cenu vo výške tejto sumy voči predávajúcemu a kupujúci môže po zaplatení celej kúpnej ceny požadovať od predávajúceho odovzdanie kúpeného vozidla.

53

Pokiaľ ide o informácie o sadzbe úrokov z omeškania, zmluva, ktorú uzavrel JL s BMW Bank 4. mája 2017, spresňovala:

„Ak je dlžník/spoludlžník v omeškaní, úroky z omeškania sa účtujú vo výške piatich percentuálnych bodov nad príslušnú základnú úrokovú sadzbu za rok. Základná úroková sadzba je stanovená k 1. januáru a 1. júlu každého roka a Nemecká spolková banka ju uverejňuje v Bundesanzeiger.“

54

Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú DT so spoločnosťou Audi Bank 23. marca 2016, táto zmluva obsahovala túto informáciu:

„V prípade ukončenia zmluvy uplatníme sadzbu úrokov pre prípad omeškania v zákonom stanovenej výške. Ročná výška úrokovej sadzby uplatniteľná pre prípad omeškania je vo výške príslušnej základnej sadzby zvýšenej o päť percentuálnych bodov.“

55

Okrem toho dokument poskytnutý DT, uvedený v bode 51 tohto rozsudku, stanovoval:

„Ročná výška úrokovej sadzby uplatniteľná v prípade omeškania zodpovedá výške príslušnej základnej úrokovej sadzby zvýšenej o päť percentuálnych bodov. Základnú úrokovú sadzbu určuje Nemecká spolková banka a je stanovená k 1. januáru a 1. júlu každého roka.“

56

Tento dokument však nie je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzavretej DT so spoločnosťou Audi Bank 23. marca 2016 z dôvodu nedodržania požiadavky písomnej formy stanovenej v § 492 ods. 1 BGB.

57

Vnútroštátny súd konštatuje, že spôsob úpravy sadzby úrokov z omeškania nie je v predmetných zmluvách vo veci C‑187/20 úplne vysvetlený. Hoci podmienky zmluvy uzavretej JL so spoločnosťou BMW Bank 4. mája 2017 odkazujú na to, že Nemecká spolková banka dvakrát za rok stanoví základnú úrokovú sadzbu, táto zmluva nespresňuje, že táto sadzba zodpovedá úrokovej sadzbe pre poslednú hlavnú refinančnú operáciu, ktorú uskutočnila Európska centrálna banka, pričom uvedená zmluva neodkazuje ani na § 247 ods. 1 BGB, ktorý je v tejto súvislosti relevantný.

58

Rovnako ani predmetná zmluva uzavretá DT so spoločnosťou Audi Bank 23. marca 2016, ani dokument s názvom „Štandardné európske informácie“ neuvádzajú, na akom základe je stanovená základná úroková sadzba uvedená v tejto zmluve.

59

Predmetné zmluvy vo veci C‑187/20 tiež stanovovali rovnakú zmluvnú podmienku, ako je podmienka uvedená v bode 26 tejto zmluvy:

60

Pokiaľ ide o právo dlžníka ukončiť zmluvu zo závažného dôvodu, zmluva, ktorú uzavrel JL so spoločnosťou BMW Bank 4. mája 2017, neobsahovala odkaz na § 314 BGB a neuvádzala, že k ukončeniu zmluvy podľa tohto ustanovenia muselo dôjsť v primeranej lehote. Zmluva, ktorú uzavrel DT so spoločnosťou Audi Bank 23. marca 2016, neobsahovala žiadnu informáciu o práve dlžníka ukončiť zmluvu zo závažného dôvodu v súlade s § 314 BGB. Je pravda, že táto zmluva stanovovala právo veriteľa na ukončenie zmluvy zo závažného dôvodu, nespresnila však formu tohto ukončenia ani lehotu na jeho vykonanie. Konkrétne uvedená zmluva neobsahovala informáciu o tom, že takéto ukončenie zmluvy musí byť vykonané na trvalom nosiči v súlade s § 492 ods. 5 BGB.

61

Pokiaľ ide o informácie o prípadnom mimosúdnom mechanizme vybavovania sťažností, predmetná zmluva, ktorú uzavrel JL so spoločnosťou BMW Bank 4. mája 2017, neuvádzala podmienky prístupu k tomuto konaniu, ako je požiadavka opisu sporu, predloženie konkrétnej žiadosti a zaslanie kópie potrebných dokumentov. Táto zmluva sa v tejto súvislosti obmedzovala na uvedenie toho, že sa odkazovalo na „Procesné pravidlá vybavovania sťažností klientov v nemeckom bankovom sektore“, ktorý je k dispozícii na požiadanie alebo je možné si ho pozrieť na webovej stránke Bundesverband der Deutschen Banken e.V. [(Asociácia nemeckých bánk)] www.bdb.de“. Zmluva, ktorú uzavrel DT so spoločnosťou Audi Bank 23. marca 2016, obsahovala také isté informácie, ale okrem iného spresnila, že „sťažnosť musí byť adresovaná písomne (napríklad listom, faxom, e‑mailom) Úradu pre sťažnosti klientov Bundesverband deutscher Banken e.V., Postfach 040307, 10062 Berlin, fax: 030 16633169, e‑mail: ombudsmann@bdb.de“.

62

Za týchto okolností Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

63

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. decembra 2020 boli veci C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20 spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a rozsudku.

64

Keďže niektoré otázky vo veciach C‑33/20, C‑155/20 a C‑187/20 sú podobné alebo zhodné, treba ich preskúmať spoločne.

65

Svojou prvou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 písm. a), c) a e) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že ak ide o taký prípad, zmluva o úvere má jasne a stručne uvádzať, že ide o „zmluvu o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) tejto smernice a že je táto zmluva uzatvorená na dobu určitú.

66

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 písm. n) smernice 2008/48 vymedzuje pojem „zmluva o viazanom úvere“ nasledujúcim spôsobom: „príslušný úver slúži výhradne na financovanie zmluvy o dodaní konkrétneho tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby,… a tieto dve zmluvy tvoria z objektívneho hľadiska obchodnú jednotku; obchodná jednotka existuje vtedy,… keď veriteľ využíva služby dodávateľa alebo poskytovateľa služieb pri uzatváraní alebo príprave zmluvy o úvere, alebo ak zmluva o úvere výslovne špecifikuje určitý tovar alebo poskytovanie určitých služieb“.

67

Vo veci C‑187/20 z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že veritelia využili služby predávajúcich E a F na prípravu a uzatváranie predmetných zmlúv v tejto veci a že úver poskytnutý v súlade s týmito zmluvami bol určený výlučne na financovanie dodania vozidiel na súkromné účely. Takéto zmluvy sa preto musia považovať za „zmluvy o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48.

68

Okrem toho, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, predmetné zmluvy vo veci C‑187/20 boli uzavreté na dobu určitú.

69

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 písm. a), c) a e) smernice 2008/48 musí zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať druh úveru, dĺžku trvania zmluvy o úvere, a v prípade úveru vo forme odloženej platby za konkrétny tovar alebo službu alebo v prípade zmluvy o viazanom úvere tento tovar alebo službu a ich predajnú cenu.

70

Ako vyplýva z článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 v spojení s odôvodnením 31 tejto smernice, požiadavka, ktorou je zrozumiteľne a stručne uviesť v zmluve o úvere, vyhotovenej písomne alebo na inom trvalom nosiči, náležitosti podľa tohto ustanovenia, je nevyhnutná na to, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami (rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 35 a citovaná judikatúra).

71

Vedomosť spotrebiteľa o informáciách, ktoré musí povinne obsahovať zmluva o úvere v súlade s článkom 10 ods. 2 smernice 2008/48, a ich správne pochopenie týmto spotrebiteľom sú nevyhnutné na riadne plnenie tejto zmluvy (rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 45).

72

Táto požiadavka prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného smernicou 2008/48, ktorý spočíva v úplnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Európskej únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi (rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 36 a citovaná judikatúra).

73

Informácia, podľa ktorej dotknutá zmluva jednak predstavuje „zmluvu o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48, a táto zmluva sa jednak uzatvára na dobu určitú, má pre spotrebiteľa zásadný význam, ktorý mu umožňuje skutočne poznať jeho práva a povinnosti.

74

Na prvú otázku vo veci C‑187/20 treba preto odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. a), c) a e) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že ak ide o taký prípad, zmluva o úvere má jasne a stručne uvádzať, že ide o „zmluvu o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) tejto smernice a že táto zmluva je uzatvorená na dobu určitú.

75

Svojou druhou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby „zmluva o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) tejto smernice, ktorá slúži výlučne na financovanie zmluvy o dodaní tovaru a ktorá stanovuje, že suma úveru sa zaplatí predávajúcemu tohto tovaru, uvádzala, že spotrebiteľ je zbavený svojho záväzku zaplatiť kúpnu cenu vo výške vyplatenej sumy a že predávajúci mu musí, pokiaľ bola kúpna cena úplne zaplatená, odovzdať kúpený tovar.

76

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 zmluva o úvere jasne a stručne uvádza celkovú výšku úveru a podmienky, ktoré upravujú čerpanie úveru, a či sa úver poskytol formou lehoty na zaplatenie za daný tovar alebo službu, alebo v prípade zmlúv o viazanom úvere, tento tovar alebo službu a jeho predajnú cenu.

77

Pokiaľ ide o formálne podmienky týkajúce sa „zmlúv o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) smernice 2008/48, článok 10 ods. 2 tejto smernice vyžaduje len to, aby zmluva o úvere uvádzala dotknutý tovar alebo službu a jeho predajnú cenu.

78

Hoci článok 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48 stanovuje, že celková výška úveru a podmienky, ktoré upravujú jeho čerpanie, musia byť povinne uvedené v zmluve o úvere, žiadne ustanovenie tejto smernice naopak nevyžaduje, aby táto zmluva uvádzala dôsledky tohto čerpania, pokiaľ ide o zmluvný vzťah medzi spotrebiteľom a predávajúcim tovaru alebo služby financovanej úverom.

79

Článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 však nebráni tomu, aby zmluvné strany zmluvy o úvere na základe spoločnej dohody spresnili tieto dôsledky v zmluve.

80

Za týchto podmienok treba na druhú otázku vo veci C‑187/20 odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby „zmluva o viazanom úvere“ v zmysle článku 3 písm. n) tejto smernice, ktorá slúži výlučne na financovanie zmluvy o dodaní tovaru a ktorá stanovuje, že suma úveru sa zaplatí predávajúcemu tohto tovaru, uvádzala, že spotrebiteľ je zbavený svojho záväzku zaplatiť kúpnu cenu vo výške vyplatenej sumy a že predávajúci mu musí, pokiaľ bola kúpna cena úplne zaplatená, odovzdať kúpený tovar.

81

Svojou prvou otázkou vo veciach C‑33/20 a C‑155/20, ako aj treťou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí uvádzať vo forme konkrétneho percenta sadzbu úrokov z omeškania uplatniteľnú v čase uzavretia zmluvy o úvere a musí konkrétne vysvetliť mechanizmus úpravy sadzby úrokov z omeškania.

82

Treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice musí byť zmluva o úvere vypracovaná písomne alebo na inom trvalom nosiči. Článok 10 ods. 2 písm. l) uvedenej smernice stanovuje, že zmluva o úvere jasne a stručne uvádza úrokovú sadzbu pre prípad oneskorených platieb platnú v čase uzavretia zmluvy o úvere a spôsob jej úpravy a prípadne poplatky v prípade neplnenia zmluvy.

83

Z rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetné zmluvy v každom konaní vo veci samej spresňovali, že ročná výška úrokovej sadzby uplatniteľná pre prípad omeškania je vo výške „príslušnej základnej sadzby zvýšenej o päť percentuálnych bodov“. Z týchto rozhodnutí tiež vyplýva, že dokument s názvom „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“, ktorý bol poskytnutý spotrebiteľom v týchto veciach, spresňoval, že „Ročná výška úrokovej sadzby uplatniteľná v prípade omeškania zodpovedá výške príslušnej základnej úrokovej sadzby zvýšenej o päť percentuálnych bodov. Základnú úrokovú sadzbu určuje Nemecká spolková banka a je stanovená k 1. januáru a 1. júlu každého roka“. Ako však vyplýva z uvedených rozhodnutí, tento dokument nebol neoddeliteľnou súčasťou týchto zmlúv. Len predmetná zmluva vo veci C‑187/20, ktorú uzatvoril JL so spoločnosťou BMW Bank, výslovne stanovovala, že „základnú úrokovú sadzbu určuje Nemecká spolková banka každoročne k 1. januáru a 1. júlu a uverejňuje ju v Bundesanzeiger“.

84

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, C‑42/15, EU:C:2016:842, bod 45 a výrok).

85

Keďže všetky náležitosti upravené v článku 10 ods. 2 tejto smernice musia byť uvedené zrozumiteľne a stručne, je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami (rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, C‑42/15, EU:C:2016:842, bod 34).

86

Vnútroštátnemu súdu preto prináleží posúdiť, či vo veciach samých ide o takýto prípad.

87

Pokiaľ ide o výklad článku 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48, treba konštatovať, že znenie tohto ustanovenia vyžaduje, aby bola v zmluve o úvere uvedená úroková sadzba uplatniteľná v prípade oneskorenej platby v konkrétnom okamihu, a to v čase uzavretia tejto zmluvy. Okrem toho, pokiaľ ide o zmenu tejto sadzby po uzavretí uvedenej zmluvy, toto ustanovenie stanovuje povinnosť uviesť spôsob úpravy uvedenej sadzby.

88

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 57 až 60 svojich návrhov, zo znenia článku 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48 vyplýva, že zmluva o úvere musí uvádzať úrokovú sadzbu uplatniteľnú v prípade oneskorenej platby platnú v čase uzavretia zmluvy, konkrétnym spôsobom, vyjadrenú v percentách, a nielen definíciu tejto sadzby alebo vzorec pre výpočet použitý na tento účel.

89

Pokiaľ ide o všeobecnú štruktúru tejto smernice, z definície ročnej percentuálnej sadzby, úrokovej sadzby úveru a fixnej úrokovej sadzby úveru, uvedenej v článku 3 uvedenej smernice, vyplýva, že tieto rôzne druhy sadzieb musia byť vyjadrené v percentách.

90

Pokiaľ ide o ciele tejto istej smernice a konkrétne jej článku 10, ako bolo pripomenuté v bode 70 tohto rozsudku, požiadavka, aby v zmluve o úvere boli zrozumiteľne a stručne uvedené náležitosti stanovené v tomto ustanovení, je nevyhnutná na to, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.

91

Ak však spotrebiteľská zmluva odkazuje na určité ustanovenia vnútroštátneho práva s ohľadom na informácie, ktorých uvedenie sa podľa článku 10 smernice 2008/48 vyžaduje, spotrebiteľ nedokáže na základe zmluvy určiť rozsah svojho zmluvného záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 44).

92

Ako uviedol generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, povinnosť uviesť v zmluve o úvere konkrétnu sadzbu úrokov z omeškania vyjadrenú v percentách umožňuje spotrebiteľovi oboznámiť sa s dôsledkami svojho prípadného omeškania sa s platbou.

93

Keďže sadzba úrokov z omeškania uplatniteľná v čase uzavretia zmluvy o úvere predstavuje číselný údaj, čo nie je prípad, ak ide o variabilnú úrokovú sadzbu, táto prvá sadzba musí byť v zmluve o úvere uvedená konkrétnym spôsob, a to v percentách.

94

Pokiaľ ide o povinnosť stanovenú v článku 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48 jasne a stručne uviesť v zmluve o úvere spôsoby úpravy úrokovej sadzby uplatniteľnej v prípade oneskorenej platby v prípade, keď sa zmluvné strany zmluvy o úvere – tak ako v konaniach vo veci samej – dohodli, že sadzba úroku z omeškania sa zmení v závislosti od zmeny základnej úrokovej sadzby určenej centrálnou bankou členského štátu a uverejnenej v úradnom vestníku tohto členského štátu, ktorý je ľahko dostupný, odkaz na túto základnú úrokovú sadzbu v tejto zmluve je taký, že umožňuje primerane pozornému a obozretnému spotrebiteľovi pochopiť mechanizmus úpravy tejto sadzby úrokov z omeškania za predpokladu, že spôsob výpočtu tejto sadzby je uvedený v tejto zmluve. V tejto súvislosti treba dodržať dve podmienky. Po prvé prezentácia tohto spôsobu výpočtu musí byť ľahko zrozumiteľná pre priemerného spotrebiteľa, ktorý nemá špecializované znalosti v oblasti financií, a táto prezentácia mu musí umožniť vypočítať sadzbu úrokov z omeškania na základe informácií poskytnutých v zmluve o úvere. Po druhé frekvencia zmeny uvedenej základnej úrokovej sadzby, ktorá je stanovená vnútroštátnymi ustanoveniami, musí byť tiež uvedená v tejto zmluve o úvere (pozri analogicky rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 53).

95

Na prvú otázku vo veciach C‑33/20 a C‑155/20, ako aj na tretiu otázku vo veci C‑187/20 treba preto odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. l) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí uvádzať vo forme konkrétneho percenta sadzbu úrokov z omeškania uplatniteľnú v čase uzavretia tejto zmluvy a musí konkrétne vysvetliť mechanizmus úpravy sadzby úrokov z omeškania. V prípade, keď sa zmluvné strany predmetnej zmluvy o úvere dohodli, že sadzba úroku z omeškania sa zmení v závislosti od zmeny základnej úrokovej sadzby určenej centrálnou bankou členského štátu a uverejnenej v úradnom vestníku tohto členského štátu, ktorý je ľahko dostupný, odkaz na túto základnú úrokovú sadzbu v tejto zmluve je taký, že umožňuje primerane pozornému a obozretnému spotrebiteľovi pochopiť mechanizmus úpravy tejto sadzby úrokov z omeškania za predpokladu, že spôsob výpočtu tejto sadzby je uvedený v tejto zmluve. V tejto súvislosti treba dodržať dve podmienky. V prvom rade prezentácia tohto spôsobu výpočtu musí byť ľahko zrozumiteľná pre priemerného spotrebiteľa, ktorý nemá špecializované znalosti v oblasti financií, a táto prezentácia mu musí umožniť vypočítať sadzbu úrokov z omeškania na základe informácií poskytnutých v zmluve o úvere. V druhom rade frekvencia zmeny uvedenej základnej úrokovej sadzby, ktorá je stanovená vnútroštátnymi ustanoveniami, musí byť tiež uvedená v predmetnej zmluve o úvere.

96

Svojou druhou otázkou vo veciach C‑33/20 a C‑155/20, ako aj štvrtou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 písm. r) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí na účely výpočtu kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru uviesť konkrétnu, pre spotrebiteľa zrozumiteľnú metódu, aby mohol vypočítať výšku kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru.

97

Na účely odpovede na tieto otázky treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 písm. r) smernice 2008/48 musí zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať „právo na predčasné splatenie úveru a postup pri predčasnom splatení úveru, prípadne informáciu o práve veriteľa na kompenzáciu a o spôsobe, akým sa táto kompenzácia určí“.

98

V prejednávanej veci z rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetné zmluvy o úvere stanovujú, že „banka vypočíta stratu v súlade s finančným aritmetickým rámcom stanoveným Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor)“.

99

V tejto súvislosti, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ak smernica 2008/48 stanovuje povinnosť predajcu alebo dodávateľa oboznámiť spotrebiteľa s obsahom ponúknutého zmluvného záväzku, ktorého určité informácie sú určené záväznými právnymi predpismi členského štátu, je nevyhnutné, aby tento predajca alebo dodávateľ informoval tohto spotrebiteľa s obsahom uvedených ustanovení jasným a stručným spôsobom, aby tento spotrebiteľ mohol poznať svoje práva a povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 46 a citovanú judikatúru).

100

Aj keď na tento účel nie je potrebné, pokiaľ ide o kompenzáciu v prípade predčasného splatenia úveru uvedenú v článku 10 ods. 2 písm. r) smernice 2008/48, aby zmluva o úvere spresnila aritmetický vzorec, prostredníctvom ktorého sa táto kompenzácia vypočíta, musí však uviesť konkrétnu, pre priemerného spotrebiteľa ľahko zrozumiteľnú metódu výpočtu tejto kompenzácie, aby mohol určiť výšku kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru na základe informácií poskytnutých v zmluve o úvere.

101

Pritom jednoduchý odkaz, na účely výpočtu kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru na finančný aritmetický rámec stanovený vnútroštátnym súdom, v prejednávanej veci Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), nezodpovedá požiadavke pripomenutej v bode 99 tohto rozsudku oboznámiť spotrebiteľa s obsahom jeho zmluvného záväzku.

102

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku vo veciach C‑33/20, C‑155/20, ako aj na štvrtú otázku vo veci C‑187/20 odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. r) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí na účely výpočtu kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru uviesť konkrétnu, pre priemerného spotrebiteľa ľahko zrozumiteľnú metódu výpočtu tejto kompenzácie, aby mohol určiť výšku kompenzácie v prípade predčasného splatenia úveru na základe informácií poskytnutých v tejto zmluve.

103

Svojou treťou otázkou vo veciach C‑33/20 a C‑155/20, ako aj piatou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí uvádzať všetky situácie, v ktorých je právo zmluvných strán zmluvy o úvere na ukončenie zmluvy uznané vnútroštátnou právnou úpravou, ako je právo dlžníka na ukončenie zmluvy zo závažného dôvodu, a že táto zmluva musí uvádzať lehotu a formu vyhlásenia o ukončení zmluvy v každej z týchto situácií.

104

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 2 písm. s) smernice 2008/48 musí zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať „postup, ktorý sa má dodržať pri uplatnení práva na ukončenie zmluvy o úvere“.

105

Navyše článok 13 tejto smernice stanovuje podmienky, za ktorých môžu spotrebiteľ a veriteľ ukončiť zmluvu o úvere uzatvorenú na dobu neurčitú, pričom sa spresňuje, že uvedená smernica nepriznáva žiadne právo na ukončenie zmluvy, pokiaľ ide o zmluvy uzatvorené na dobu určitú. Za týchto podmienok treba odkaz na „právo na ukončenie“, ktorý je uvedený v článku 10 ods. 2 písm. s) smernice 2008/48, vykladať tak, že sa týka práva na ukončenie zmluvy stanoveného v článku 13 tejto smernice.

106

Z toho vyplýva, že smernica 2008/48 nestanovuje žiadnu povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere akékoľvek informácie o práve ukončiť zmluvy o úvere uzavreté na dobu určitú.

107

Ako vyplýva z rozhodnutí vnútroštátneho súdu vo veciach samých, predmetné zmluvy, o ktoré ide v týchto veciach, boli uzavreté na dobu určitú.

108

V tejto súvislosti treba pripomenúť, pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, že členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, C‑42/15, EU:C:2016:842, bod 55).

109

Článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 pritom obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere (rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, C‑42/15, EU:C:2016:842, bod 56).

110

Je pravda, že členský štát môže vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoviť možnosť ukončiť zmluvy o úvere uzavreté na dobu určitú. Článok 10 ods. 2 písm. s) smernice 2008/48 a článok 13 tejto smernice v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice však bránia tomu, aby právna úprava členského štátu stanovovala povinnosť uviesť v takej zmluve o úvere informáciu o práve na ukončenie zmluvy, ktoré nestanovuje smernica 2008/48, ale len táto vnútroštátna právna úprava.

111

Smernica 2008/48 však nebráni tomu, aby zmluvné strany zmluvy o úvere, ktoré sa na základe spoločnej dohody rozhodli stanoviť právo ukončiť túto zmluvu okrem prípadov uvedených v článku 13 tejto smernice, uviedli toto právo v uvedenej zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, C‑42/15, EU:C:2016:842, body 57 a 58).

112

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu otázku vo veciach C‑33/20 a C‑155/20, ako aj piatu otázku vo veci C‑187/20 odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o úvere uvádzala všetky situácie, v ktorých je právo zmluvných strán zmluvy o úvere na ukončenie zmluvy uznané nie touto smernicou, ale len vnútroštátnou právnou úpravou.

113

Svojou štvrtou otázkou vo veci C‑155/20 a siedmou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa veriteľ odvolával na preklúziu práva, keď spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 14 ods. 1 smernice 2008/48, a to v prípade, ak jedna z povinných náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 tejto smernice nebola uvedená v zmluve o úvere a nebola ani dodatočne riadne oznámená, a ak tento spotrebiteľ nevedel o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy, pričom nebol za túto nevedomosť zodpovedný.

114

Na účely odpovede na tieto otázky treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 14 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2008/48, štrnásťdňová lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť, len pokiaľ informácie stanovené v článku 10 tejto smernice boli poskytnuté spotrebiteľovi, ak táto skutočnosť nasleduje po dni uzavretia zmluvy o úvere. Uvedený článok 10 vymenúva informácie, ktoré musia byť uvedené v zmluvách o úvere.

115

Ako vyplýva z bodu 108 tohto rozsudku, pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.

116

Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 101 svojich návrhov, na časové podmienky týkajúce sa uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy sa vzťahuje harmonizácia stanovená v článku 14 smernice 2008/48.

117

V dôsledku toho vzhľadom na to, že smernica 2008/48 nestanovuje žiadne časové obmedzenie uplatnenia práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy v prípade, že mu uvedené informácie neboli poskytnuté, vnútroštátna právna úprava nemôže v členskom štáte ukladať takéto obmedzenie.

118

Na štvrtú otázku vo veci C‑155/20 a na siedmu otázku vo veci C‑187/20 treba teda odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa veriteľ odvolal na preklúziu práva, keď spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy v súlade s týmto ustanovením, a to v prípade, ak jedna z povinných náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 tejto smernice nebola uvedená v zmluve o úvere a nebola ani dodatočne riadne oznámená, a to bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ nevedel o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy, pričom nebol za túto nevedomosť zodpovedný.

119

Svojou piatou otázkou vo veci C‑155/20 a ôsmou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/48 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa mohol veriteľ oprávnene domnievať, že spotrebiteľ zneužil svoje právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v článku 14 ods. 1 tejto smernice, keďže na jednej strane jedna z povinných náležitostí stanovených v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice nebola riadne uvedená v zmluve o úvere a nebola ani dodatočne riadne oznámená, a na druhej strane tento spotrebiteľ nevedel o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy, pričom nebol za túto nevedomosť zodpovedný.

120

Na účely zodpovedania tejto otázky treba konštatovať, že smernica 2008/48 neobsahuje ustanovenia upravujúce otázku zneužitia práv spotrebiteľom, ktoré mu táto smernica priznáva.

121

Vzhľadom na to treba teda overiť, či uplatnenie práva spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy podľa článku 14 ods. 1 smernice 2008/48 nie je v prejednávanej veci obmedzené v dôsledku uplatnenia všeobecnej zásady práva Únie, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem tohto práva.

122

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie (rozsudok z 26. februára 2019, T Danmark a Y Denmark, C‑116/16 a C‑117/16, EU:C:2019:135, bod 97, ako aj citovaná judikatúra).

123

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný článkom 14 smernice 2008/48, treba na jednej strane konštatovať, že spočíva v tom, aby sa umožnilo spotrebiteľovi vybrať si zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám, a teda odstúpiť od zmluvy, o ktorej sa po jej uzavretí v rámci lehoty na rozmyslenie stanovenej pre uplatnenie práva na odstúpenie ukáže, že nezodpovedá potrebám tohto spotrebiteľa (pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2019, Rust‑Hackner a i., C‑355/18 až C‑357/18 a C‑479/18, EU:C:2019:1123, bod 101).

124

Na druhej strane, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 117 a 118 svojich návrhov, cieľom článku 14 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2008/48 je zabezpečiť, aby spotrebiteľ dostal všetky informácie potrebné na posúdenie rozsahu svojho zmluvného záväzku a penalizovať veriteľa, ktorý mu neposkytne informácie stanovené v článku 10 tejto smernice.

125

Sankcie stanovené v smerniciach Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa sú totiž určené na odradenia obchodníka od porušovania jeho povinností vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktoré mu vyplývajú v súlade s ustanoveniami týchto smerníc (pozri analogicky rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai, C‑26/13, EU:C:2014:282, bod 84, ako aj z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19, EU:C:2020:954, body 34 a 38).

126

V dôsledku toho, ak obchodník neposkytol spotrebiteľovi informácie uvedené v článku 10 smernice 2008/48 a spotrebiteľ sa rozhodne odstúpiť od zmluvy o úvere neskôr ako štrnásť dní po uzavretí zmluvy, tento obchodník nemôže vytýkať spotrebiteľovi zneužitie svojho práva na odstúpenie od zmluvy, aj keď je čas, ktorý uplynul medzi uzavretím tejto zmluvy a odstúpením spotrebiteľa od zmluvy, značný.

127

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na piatu otázku vo veci C‑155/20 a na ôsmu otázku vo veci C‑187/20 odpovedať tak, že smernica 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa mohol veriteľ oprávnene domnievať, že spotrebiteľ zneužil svoje právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v článku 14 ods. 1 tejto smernice, keďže jedna z povinných náležitostí stanovených v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice nebola riadne uvedená v zmluve o úvere, a nebola ani dodatočne riadne oznámená, a to bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ nevedel o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy.

128

Svojou šiestou otázkou vo veci C‑187/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí uvádzať podstatné formálne podmienky, ktorým podlieha začatie mimosúdneho mechanizmu vybavovania sťažností alebo zaistenia nápravy, alebo či stačí, ak táto zmluva odkazuje v tejto súvislosti na procesné pravidlá dostupné na internete.

129

V tejto súvislosti článok 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne uvádzať, „či existuje pre spotrebiteľa mimosúdny mechanizmus vybavovania sťažností a zaistenia nápravy, a ak áno, spôsoby, akými sa dá použiť“.

130

Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovení práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 25. júna 2020, Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände, C‑380/19, EU:C:2020:498, bod 25 a citovaná judikatúra).

131

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48, treba uviesť, že článok 10 ods. 2 tejto smernice spresňuje, že informácia uvedená v tomto ustanovení, vrátane spôsobov, akými môže spotrebiteľ použiť mimosúdny mechanizmus vybavovania sťažností a zaistenia nápravy, musí byť uvedená zrozumiteľne a stručne.

132

Z toho vyplýva, že informácia uvedená v zmluve o úvere v tejto súvislosti musí byť dostatočne jasná a úplná na to, aby spotrebiteľom umožnila podať takúto sťažnosť alebo im zaistila takúto nápravu, ale nemusí obsahovať všetky procesné pravidlá týkajúce sa takýchto konaní.

133

Pokiaľ ide o cieľ článku 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48, je potrebné uviesť, že cieľom tejto smernice je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov tým, že sa zabezpečí, aby spotrebitelia mohli na dobrovoľnom základe predkladať sťažnosti na obchodníkov subjektom, ktoré ponúkajú postupy alternatívneho riešenia sporov (pozri analogicky rozsudok z 25. júna 2020, Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände, C‑380/19, EU:C:2020:498, bod 26).

134

Na to, aby bolo možné využiť takúto možnosť, musia byť spotrebitelia informovaní o existujúcich mechanizmoch v oblasti postupov alternatívneho riešenia sporov. V tejto súvislosti, keď dôjde k sporu, je potrebné, aby spotrebitelia dokázali rýchlo identifikovať, ktoré subjekty alternatívneho riešenia sporov sú príslušné na riešenie ich sťažnosti, a aby vedeli, či sa dotknutý obchodník zúčastní na postupe riešenia sporu predloženého takémuto subjektu (pozri analogicky rozsudok z 25. júna 2020, Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände, C‑380/19, EU:C:2020:498, bod 27).

135

Cieľom článku 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48 je teda jednak zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol s úplnou znalosťou skutkového stavu rozhodnúť, či chce využiť jeden z postupov mimosúdneho mechanizmu vybavovania sťažností a zaistenia nápravy, a jednak, aby bol skutočne schopný podať takúto sťažnosť alebo takýto prostriedok nápravy na základe informácií uvedených v zmluve o úvere.

136

Ako uviedol generálny advokát v bode 94 svojich návrhov, na tento účel je potrebné, aby bol spotrebiteľ informovaný po prvé o všetkých mimosúdnych mechanizmoch vybavovania sťažností a zaistenia nápravy, ktoré má k dispozícii, a o ich prípadných nákladoch, po druhé, o skutočnosti, že sťažnosť alebo prostriedok nápravy sa majú podať v papierovej alebo elektronickej forme, po tretie o poštovej alebo elektronickej adrese, na ktorú sa má sťažnosť alebo prostriedok nápravy zaslať, a po štvrté o iných formálnych podmienkach, ktorým táto sťažnosť alebo tento prostriedok nápravy podlieha.

137

Pokiaľ ide o informácie uvedené v predchádzajúcom bode, nestačí jednoduchý odkaz v zmluve o úvere na procesné pravidlá dostupné na internete alebo na iný akt alebo dokument týkajúci sa mimosúdnych mechanizmov vybavovania sťažností a zaistenia nápravy (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Kreissparkasse Saarlouis, C‑66/19, EU:C:2020:242, bod 47 a citovanú judikatúru).

138

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku vo veci C‑187/20 odpovedať tak, že článok 10 ods. 2 písm. t) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere musí uvádzať podstatné informácie týkajúce sa mimosúdneho mechanizmu vybavovania sťažností alebo zaistenia nápravy, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii, a prípadne informácie o ich nákladoch; skutočnosť, že sťažnosť alebo prostriedok nápravy sa majú podať v papierovej alebo elektronickej forme; poštovú alebo elektronickú adresu, na ktorú sa má sťažnosť alebo prostriedok nápravy zaslať, a iné formálne podmienky, ktorým táto sťažnosť alebo tento prostriedok nápravy podlieha. Pokiaľ ide o tieto informácie, nestačí jednoduchý odkaz v zmluve o úvere na procesné pravidlá dostupné na internete alebo na iný akt alebo dokument týkajúci sa mimosúdnych mechanizmov vybavovania sťažností a zaistenia nápravy.

139

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: