1.

Európska komisia vo svojej žalobe navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Rakúska republika si

2.

Komisia sa v podstate domnieva, že za súčasného stavu práva Únie toto právo nepriznáva členským štátom nijakú voľnú úvahu na to, aby prispôsobili sumu rodinných dávok, ktoré vyplácajú, cenovej úrovni v štáte bydliska dotknutého dieťaťa, a že toto prispôsobenie, ako aj prispôsobenie určitých daňových výhod poskytovaných rodinám sú diskriminačné a nemôžu byť považované za nevyhnutné a primerané opatrenie.

3.

V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že výhrady vznesené Komisiou sú dôvodné.

4.

V odôvodneniach 8, 12 a 16 nariadenia č. 883/2004 sa uvádza:

…

…

5.

Článok 1 písm. z) tohto nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

6.

V článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 je uvedené:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

7.

Článok 4 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Rovnosť zaobchádzania“, stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

8.

Článok 5 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Rovnocennosť zaobchádzania pri dávkach, príjmoch, faktoch alebo udalostiach“, znie takto:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:

9.

V článku 7 nariadenia č. 883/2004, nazvanom „Upustenie od pravidiel bydliska“, sa uvádza:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky splatné podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov alebo podľa tohto nariadenia nepodliehajú žiadnemu zníženiu, zmenám a doplneniam, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za poskytovanie dávok.“

10.

Článok 67 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Rodinní príslušníci s bydliskom v inom členskom štáte“, stanovuje:

„Osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydliská v takomto príslušnom štáte. Avšak dôchodca má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu príslušného pre jeho dôchodok.“

11.

Článok 7, ktorý je súčasťou oddielu 2 kapitoly I nariadenia č. 492/2011, nazvaného „Zamestnanie a rovnosť zaobchádzania“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“

12.

Podľa § 1 Bundesgesetz betreffend den Familienlastenausgleich durch Beihilfen (spolkový zákon o kompenzácii rodinných výdavkov prídavkami) ( 4 ) z 24. októbra 1967 sa stanovené dávky „poskytujú na účely kompenzácie výdavkov v záujme rodiny“.

13.

§ 2 ods. 1 a 8 FLAG stanovuje:

„(1)   Osoby, ktoré majú bydlisko alebo obvyklý pobyt na spolkovom území, majú nárok na rodinný prídavok

…

(8)   Osoby majú nárok na rodinný prídavok len vtedy, ak sa centrum ich záujmov nachádza na spolkovom území. Centrum záujmov osoby sa nachádza v štáte, s ktorým má táto osoba najužšie osobné a hospodárske vzťahy.“

14.

Podľa § 4 FLAG:

„(1)   Osoby, ktoré majú nárok na rovnocennú dávku poskytovanú iným štátom, nemajú nárok na rodinný prídavok.

(2)   Rakúski štátni príslušníci, ktorí podľa odseku 1 alebo podľa § 5 ods. [4] nemajú nárok na rodinný prídavok, dostávajú kompenzačnú platbu, ak je suma rovnocennej dávky vyplácanej iným štátom, na ktorú majú títo rakúski štátni príslušníci alebo iná osoba nárok (§ 5 ods. [4]), nižšia ako rodinný prídavok, ktorý by sa im mal poskytovať podľa tohto spolkového zákona, ak by nemali nárok na uvedenú rovnocennú dávku.

(3)   Kompenzačná platba zodpovedá rozdielu medzi rovnocennou dávkou poskytovanou iným štátom a rodinným prídavkom, ktorý by sa mal poskytovať podľa tohto spolkového zákona.

…

(6)   Kompenzačná platba sa považuje rodinný prídavok v zmysle tohto spolkového zákona, ale ustanovenia o výške rodinného prídavku sa neuplatnia na kompenzačnú platbu.

…“

15.

§ 5 ods. 3 a 4 FLAG znie takto:

„(3)   Nárok na rodinný prídavok neexistuje v prípade detí, ktoré sa trvalo zdržiavajú v zahraničí.

(4)   Nárok na rodinný prídavok neexistuje v prípade detí, v súvislosti s ktorými existuje nárok na rovnocennú dávku poskytovanú iným štátom. Tým nie je vylúčené poskytovanie kompenzačnej platby (§ 4 ods. 2).“

16.

§ 8 FLAG stanovuje:

„(1)   Suma rodinného prídavku, na ktorú má osoba nárok, sa určí podľa počtu a veku detí, na ktoré sa jej poskytuje rodinný prídavok.

(2)   Mesačná suma rodinného prídavku je

…

(3)   Rodinný prídavok sa mesačne zvyšuje na každé dieťa

…

(4)   Rodinný prídavok sa mesačne zvyšuje na každé ťažko postihnuté dieťa

…

(8)   Na každé dieťa, ktoré v kalendárnom roku už dovŕšilo alebo dovŕši vek 6 rokov a ktoré ešte nedovŕšilo vek 16 rokov, sa rodinný prídavok od septembra tohto kalendárneho roka zvyšuje o 100 eur.“

17.

V § 8a FLAG sa uvádza:

„(1)   Sumy rodinného prídavku (§ 8) na deti, ktoré sa trvalo zdržiavajú na území iného členského štátu [Únie], inej zmluvnej strany Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 ( 5 )] alebo Švajčiarska, sa určia na základe porovnávacej cenovej úrovne zverejnenej Štatistickým úradom Európskej únie [Eurostat] pre každý z členských štátov [Únie], pre každú zo zmluvných strán [Dohody o EHP] a pre Švajčiarsko v pomere k Rakúsku.

(2)   Sumy rodinného prídavku podľa odseku 1 platia od 1. januára 2019 na základe hodnôt v zmysle odseku 1 zverejnených 1. júna 2018. Tieto sumy sa následne každé dva roky prispôsobia na základe hodnôt zverejnených 1. júna predchádzajúceho roka.

(3)   Bundesministerin für Frauen, Familien und Jugend [spolková ministerka pre ženy, rodinu a mládež, Rakúsko] alebo Bundesminister für Frauen, Familien und Jugend [spolkový minister pre ženy, rodinu a mládež, Rakúsko] nariadením prijatým spoločne s Bundesministerin für Finanzen [spolková ministerka financií, Rakúsko] alebo Bundesminister für Finanzen [spolkový minister financií, Rakúsko] zverejní výpočtové základy a sumy podľa odsekov 1 a 2, ako aj sumy podľa § 33 ods. 3 bodu 2 [Bundesgesetz über die Besteuerung des Einkommens natürlicher Personen (spolkový zákon o zdaňovaní príjmu fyzických osôb) ( 6 ) zo 7. júla 1988 ( 7 )].“

18.

§ 53 FLAG stanovuje:

„(1)   Na účely tohto spolkového zákona majú štátni príslušníci zmluvných strán Dohody [o EHP], pokiaľ to vyplýva z uvedenej dohody, rovnaké postavenie ako rakúski štátni príslušníci. V tomto kontexte je trvalý pobyt dieťaťa v štáte Európskeho hospodárskeho priestoru [EHP] podľa predpisov Spoločenstva rovnocenný trvalému pobytu dieťaťa v Rakúsku.

…

(4)   Odsek 1 druhá veta sa neuplatní vo vzťahu k § 8a ods. 1 až 3.

(5)   § 26 ods. 3 Bundesabgabenordnung [spolkový daňový poriadok]… sa vo vzťahu k dávkam podľa tohto spolkového zákona uplatňuje do 31. decembra 2018. Od 1. januára 2019 sa § 26 ods. 3 spolkového daňového poriadku uplatňuje vo vzťahu k dávkam uvedeným v tomto spolkovom zákone len na osoby vyslané do zahraničia, ktoré pracujú pre územný celok, ako aj na ich manželských partnerov a ich deti.“

19.

V § 33 EStG je uvedené:

„…

(2)   Daňové bonusy sa musia odpočítať od [sumy dane] vyplývajúce z uplatnenia odseku 1 v nasledujúcom poradí:

(3)   Daňovníci, ktorí poberajú rodinný prídavok na základe [FLAG], majú súbežne s vyplácaním rodinného prídavku nárok na daňový bonus vo výške 58,40 eura mesačne na každé dieťa. Inak je to v nasledujúcich prípadoch:

…

(3a)   V prípade dieťaťa, na ktoré sa poskytuje rodinný prídavok podľa [FLAG] a ktoré sa trvalo zdržiava v členskom štáte [Únie] alebo na území inej zmluvnej strany Dohody [o EHP] alebo Švajčiarska, sa na základe žiadosti prizná rodinný bonus ‚plus‘ podľa nasledujúcich ustanovení:

…

…

(4)   Okrem toho, ak sa dieťa trvalo zdržiava v členskom štáte [Únie] alebo na území inej zmluvnej strany Dohody [o EHP] alebo Švajčiarska, uplatňujú sa tieto daňové bonusy:

…

(7)   Ak je splatná daň z príjmu podľa odseku 1 nižšia ako 250 eur a ak vznikne nárok na daňový bonus pre domácnosť s jediným príjmom alebo na daňový bonus pre rodiča samoživiteľa, v prípade dieťaťa (§ 106 ods. 1) sa uplatnia nasledujúce ustanovenia:

…

Táto suma sa za každé ďalšie dieťa (§ 106 ods. 1) zvýši o sumu 250 eur alebo o sumu, ktorá sa uplatní namiesto nej.

…“

20.

§ 26 spolkového daňového poriadku stanovuje:

„(1)   V zmysle daňových predpisov je bydliskom osoby miesto, kde má byt za okolností, ktoré svedčia o tom, že si ho ponechá a bude ho využívať.

(2)   V zmysle daňových predpisov je obvyklým pobytom osoby miesto, kde sa zdržiava za okolností, ktoré svedčia o tom, že na tomto mieste alebo v tejto krajine sa nezdržiava iba dočasne. …

(3)   S rakúskymi štátnymi príslušníkmi, ktorí sú v služobnom pomere s inštitúciou verejného práva a majú miesto výkonu práce v zahraničí (zahraniční úradníci), sa zaobchádza ako s osobami, ktoré majú obvyklý pobyt v mieste, kde má sídlo orgán, ktorý vypláca odmenu. To isté platí pre ich manželského partnera, pokiaľ manželia žijú trvalo v spoločnej domácnosti, a pre ich maloleté deti, ktoré sú súčasťou ich domácnosti.“

21.

Výzvou z 25. januára 2019 Komisia upriamila pozornosť Rakúskej republiky na obavy, ktoré vyvolávalo zavedenie mechanizmu na prispôsobenie sumy rodinných dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod poskytovaných Rakúskou republikou pracovníkom, ktorí majú deti, v závislosti od všeobecnej cenovej úrovne v členskom štáte, v ktorom majú tieto deti trvalé bydlisko, od 1. januára 2019.

22.

Komisia sa domnievala, že prispôsobenie sumy rodinnej dávky v závislosti od miesta bydliska dieťaťa je v rozpore s článkami 7 a 67 nariadenia č. 883/2004, podľa ktorých peňažné dávky nepodliehajú žiadnemu zníženiu na základe skutočnosti, že rodinný príslušník, ako je dieťa, má bydlisko v inom členskom štáte. Okrem toho prispôsobenie dávok a výhod poskytovaných Rakúskou republikou v prospech detí sa dotýka predovšetkým pracovníkov z iných členských štátov, a nie rakúskych pracovníkov. Taká nepriama diskriminácia je podľa Komisie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania stanovenou v článku 4 nariadenia č. 883/2004 a v článku 7 nariadenia č. 492/2011.

23.

Rakúska republika vo svojej odpovedi na výzvu z 25. marca 2019 uviedla, že

24.

Keďže Komisia nepovažovala túto odpoveď za uspokojivú, 26. júla 2019 vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom v podstate potvrdila svoj postoj. Uviedla, že v práve Únie neexistuje relevantná referencia, a poukázala na skutočnosť, že vyplácané sumy sú paušálne, pričom sa neprispôsobujú v závislosti od cenovej úrovne v jednotlivých regiónoch Rakúska podľa trvalého bydliska dieťaťa. Rozdiel vo výške dávok a výhod poskytovaných v prospech detí, ktorý sa uplatňuje v prípade detí, ktoré majú bydlisko v inom členskom štáte, tak predstavuje nepriamu diskrimináciu, lebo sa dotýka viac migrujúcich pracovníkov než rakúskych pracovníkov. Skutočnosť, že sumy týchto dávok a výhod sú paušálne, preukazuje, že tieto sumy nezávisia od skutočných nákladov spojených s výživou dieťaťa, a teda nezaručujú spravodlivejšie rozdelenie výdavkov, ktoré rodiny vynakladajú na uspokojenie potrieb detí.

25.

Listom z 24. októbra 2019 Rakúska republika odpovedala na toto odôvodnené stanovisko, pričom uviedla, že sumy rodinných dávok, ako aj predmetné sociálne a daňové výhody nie sú jednoducho paušálne, ale zodpovedajú skutočným potrebám. Okrem toho skutočnosť, že predmetné dávky a výhody sa poskytujú formou paušálnych súm, nebráni ich prispôsobeniu v závislosti od cenovej úrovne v mieste bydliska detí. Také prispôsobenie nepredstavuje rozdielne zaobchádzanie, ale zaručuje, aby pracovník, ktorý poberá dávky a požíva výhody, dosiahol v každom prípade rovnaké zníženie výdavkov, a to bez ohľadu na miesto skutočného pobytu dieťaťa. Za predpokladu, že dochádza k nepriamej diskriminácii, táto diskriminácia je odôvodnená najmä cieľom týkajúcim sa rovnováhy výdavkov systému sociálneho zabezpečenia, ako aj cieľom týkajúcim sa zohľadnenia schopnosti prijímateľov uhrádzať príspevky.

26.

Keďže Komisia nepovažovala túto odpoveď za uspokojivú, podala na základe článku 258 ZFEÚ žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

27.

Komisia vo svojej žalobe navrhuje, aby Súdny dvor:

28.

Rakúska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

29.

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora bol povolený vstup Českej republiky (6. novembra 2020), Chorvátskej republiky (20. novembra 2020), Poľskej republiky (19. novembra 2020), Rumunska (12. novembra 2020), Slovinskej republiky (22. októbra 2020) a Slovenskej republiky (22. októbra 2020) ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Komisie.

30.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora bol povolený vstup Dánskeho kráľovstva (20. novembra 2020) ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rakúskej republiky.

31.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 18. decembra 2020 bol povolený vstup Dozorného úradu EZVO ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie a vstup Nórskeho kráľovstva ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rakúskej republiky.

32.

Komisia v závere svojich pripomienok k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania uvádza, že vyjadrenia Českej republiky, Chorvátskej republiky, Poľskej republiky, Rumunska, Slovinskej republiky, Slovenskej republiky a Dozorného úradu EZVO v plnom rozsahu potvrdzujú jej tvrdenia, zatiaľ čo argumentácia uvedená vo vyjadreniach vedľajších účastníkov konania, ktoré predložilo Dánske kráľovstvo a Nórske kráľovstvo, nemôže spochybniť tieto tvrdenia.

33.

Rakúska republika vo svojich pripomienkach k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania uvádza, že v plnom rozsahu súhlasí s pripomienkami Dánskeho kráľovstva, ako aj Nórskeho kráľovstva, a poukazuje na to, že vedľajší účastníci konania na strane Komisie neuvádzajú nijaké nové tvrdenie. V plnom rozsahu trvá na svojom návrhu, ktorý je uvedený v jej vyjadrení k žalobe a zopakovaný v jej duplike.

34.

Komisia uvádza dve výhrady na podporu svojej žaloby založenej na konštatovaní, že Rakúska republika tým, že sa odchyľuje od zákonom stanovenej paušálnej sumy, stanovuje prispôsobenie sumy rodinného prídavku a daňového bonusu na vyživované dieťa, ako aj rôznych iných daňových výhod, konkrétne rodinného bonusu „plus“, daňového bonusu pre domácnosť s jediným príjmom, daňového bonusu pre rodiča samoživiteľa a daňového bonusu z dôvodu výživného, v závislosti od cenovej úrovne v členskom štáte ( 9 ), v ktorom má trvalé bydlisko dieťa, na ktoré sa tieto dávky vyplácajú.

35.

Prvá výhrada je založená na porušení článkov 7 a 67 nariadenia č. 883/2004. Druhá výhrada je založená na porušení zásady rovnakého zaobchádzania stanovenej v článku 4 nariadenia č. 883/2004 a v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

36.

V rámci svojej prvej výhrady Komisia tvrdí, že Rakúska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 7 a 67 nariadenia č. 883/2004, keďže právna úprava tohto členského štátu stanovuje prispôsobenie rodinného prídavku a daňového bonusu na vyživované dieťa pre pracovníkov, ktorí sú poistení v rakúskom systéme sociálneho zabezpečenia, ale ktorých deti majú bydlisko v inom členskom štáte.

37.

Komisia uvádza, že

38.

Komisia tvrdí, že

39.

V tejto súvislosti Komisia v reakcii na tvrdenie Dánskeho kráľovstva, že článok 5 písm. b) nariadenia č. 883/2004 tiež svedčí v prospech zákonnosti prispôsobenia rodinných dávok miestu bydliska dieťaťa, uvádza, že sa v ňom naopak nachádza rovnaká právna domnienka týkajúca sa bydliska v príslušnom členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia, ak tento štát musí zohľadniť fakty alebo udalosti, ktoré sa vyskytli v inom členskom štáte, a preto potvrdzuje jej výklad článkov 7 a 67 tohto nariadenia.

40.

Okrem toho, pokiaľ ide rozhodnutie hláv štátov alebo predsedov vlád zasadajúcich v Európskej rade o novom riešení pre Spojené kráľovstvo v rámci Európskej únie ( 16 ), na ktoré sa odvoláva Rakúska republika, keďže v tomto rozhodnutí bolo stanovené, že Komisia predloží návrh na zmenu nariadenia č. 883/2004 s cieľom umožniť členským štátom indexovať sociálne dávky na deti, ktoré majú bydlisko v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom má bydlisko pracovník, Komisia na jednej strane zdôrazňuje, že z dôvodu vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Únie toto nariadenie nebolo zmenené. Na druhej strane zastáva názor, že z posúdenia vplyvu zmeny tohto nariadenia, ktoré cituje Rakúska republika, vzhľadom na to, že jedna zo zvažovaných možností spočívala v prispôsobení exportovaných rodinných dávok v závislosti od životnej úrovne v členskom štáte bydliska detí ( 17 ), nevyplýva, že taká indexácia bola v súlade s platným právom Únie, keďže v tomto posúdení vplyvu sa nachádzajú výhrady týkajúce sa tejto možnosti ( 18 ) a Komisia si nezvolila túto možnosť.

41.

V prvom rade, pokiaľ ide o rodinné prídavky, Rakúska republika uvádza, že podľa § 1 FLAG je cieľom poskytovania rodinných prídavkov zaviesť kompenzáciu výdavkov v záujme rodiny a že zvýšenie ich sumy, stanovené v § 8 ods. 2 FLAG, podľa veku dieťaťa, od ktorého závisí výška výdavkov, zodpovedá tomuto cieľu. Pripomína, že v FLAG boli spojené do jednej podpory rôzne podpory pre rodiny, ktoré sa poskytovali od prvých rokov po skončení druhej svetovej vojny, najprv formou vecných dávok, s cieľom cielene podporovať rodiny.

42.

Rakúska republika zdôrazňuje, pričom sa opiera o ustanovenia § 8 FLAG, že

43.

Rakúska republika uvádza, že suma rodinných prídavkov, ktorá zodpovedá priemerným životným nákladom alebo základným potrebám, bola zvýšená v závislosti od výšky miezd a cien, ako aj od inflácie. Naopak mohla byť znížená z dôvodov týkajúcich sa štátneho rozpočtu.

44.

Pokiaľ ide o financovanie a podmienky poskytovania rodinných prídavkov, Rakúska republika vysvetľuje, že

45.

V druhom rade, pokiaľ ide o daňový bonus na vyživované dieťa, Rakúska republika uvádza, že podľa § 33 ods. 3 EStG má daňovník, ktorý poberá rodinné prídavky na základe FLAG, na každé zo svojich detí nárok na daňový bonus na vyživované dieťa vo výške 58,40 eura, ktorý sa vypláca súbežne s rodinnými prídavkami. Z ekonomického hľadiska má teda daňový bonus na vyživované dieťa charakter zvýšenia rodinných prídavkov. Daňový bonus na vyživované dieťa sa však – na rozdiel od rodinných prídavkov – nefinancuje zo zdrojov kompenzačného fondu pre rodinné prídavky, ale zo všeobecných daňových príjmov.

46.

Naproti tomu rodinný bonus „plus“ a predmetné ostatné daňové výhody ( 26 ) nepredstavujú príspevok na výživu detí, ale kompenzáciu formou zníženia daňového zaťaženia z dôvodu, že daňovníci, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť a majú deti, majú pri rovnakých príjmoch menšiu schopnosť uhrádzať príspevky než daňovníci, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť a nemajú detí. Táto schopnosť sa posudzuje s prihliadnutím na základné hmotné potreby (alebo priemerné potreby) na výživu dieťaťa, ktoré zahŕňajú činnosti nevyhnutné pre jeho život.

47.

Rakúska republika vysvetľuje svoje rozhodnutie prispôsobiť sumu predmetných rodinných dávok a daňových výhod ( 27 ) v závislosti od štátu bydliska dieťaťa na základe porovnávacích cenových úrovní, ktoré zverejnil Eurostat, najmä účelom rodinných prídavkov a daňového bonusu na vyživované dieťa, ktorým je nahradiť rodičom časť výdavkov, ktoré musia obvykle vynakladať na výživu svojho dieťaťa, ako aj skutočnosťou, že tieto výdavky závisia v podstate od cenovej úrovne v mieste trvalého bydliska.

48.

Posilnenie slobody pohybu pracovníkov v rámci Únie a nediferencovaný export rodinných prídavkov a daňového bonusu na vyživované dieťa, ktorý z neho vyplynul, bez ohľadu na to, v ktorom štáte mali trvalé bydlisko deti, na ktoré sa poskytovali dávky, pritom viedli k rastúcej nerovnováhe v systéme týchto dávok. Ak dieťa žilo v členskom štáte s nízkou kúpnou silou, účinok podpory prekračoval zníženie, ktoré sa malo dosiahnuť. ( 28 ) Naopak, ak dieťa žilo v členskom štáte s vyššou kúpnou silou, zníženie nedosahovalo mieru, ktorá sa mala dosiahnuť.

49.

V treťom rade Rakúska republika v reakcii na prvú výhradu Komisie uvádza, že články 7 a 67 nariadenia č. 883/2004 nezakazujú mechanizmus na prispôsobenie sumy rodinného prídavku a daňového bonusu na vyživované dieťa pre všetkých pracovníkov bez ohľadu na to, či sú rakúskymi štátnymi príslušníkmi.

50.

Rakúska republika tvrdí, že

51.

V tejto súvislosti sa Rakúska republika tiež odvoláva na:

52.

Rakúska republika sa teda po prvé domnieva, že Komisia nemôže tvrdiť – s odvolaním sa na rozsudky Lenoir a Moser –, že dávky poskytované formou paušálnej sumy, na rozdiel od dávok poskytovaných priamo na základe skutočnej situácie príjemcov, nemožno v žiadnom prípade prispôsobiť. V tejto súvislosti Rakúska republika zastáva názor, že predmetné dávky sú porovnateľné s dávkami, ktoré boli predmetom rozsudku Lenoir. Tvrdí, že náklady na nákup výrobkov každodennej potreby, ktoré súvisia nie jedine, ale aj s opätovným nástupom do školy, sa v rámci rodinných prídavkov, ktoré vypláca, tiež nahrádzajú paušálne. Okrem toho Rakúska republika zdôrazňuje, že zohľadnenie cieľa predmetnej dávky v rozsudku Moser možno uplatniť aj v prejednávanom prípade.

53.

Rakúska republika konkrétne tvrdí, že rodinné prídavky prispôsobené kúpnej sile v členskom štáte bydliska detí podľa prispôsobovacieho mechanizmu sú v určitom počte členských štátov s koeficientom vyšším ako 100 % ešte vždy ‐ sčasti dokonca podstatne ‐ vyššie ako dávka stanovená v mieste bydliska detí. Uvádza tieto dva príklady týkajúce sa sumy vyplácanej rodine s jediným novonarodeným dieťaťom: zatiaľ čo suma rodinných prídavkov v Maďarsku bola v roku 2020 12 200 maďarských forintov (HUF) mesačne, čo predstavuje približne 34 eur, prispôsobené rodinné prídavky a daňový bonus na vyživované dieťa, ktoré vypláca Rakúska republika, dosahovali 99,13 eura, teda takmer trojnásobok. Zatiaľ čo rodinné prídavky na Slovensku dosahovali v roku 2020 okolo 24,95 eura mesačne, prispôsobené rodinné prídavky a daňový bonus na vyživované dieťa rovnako dosahovali 122,57 eura, teda takmer päťnásobok sumy slovenského príspevku. ( 33 )

54.

Po druhé Rakúska republika zastáva názor, že Komisia sa nemôže odvolávať na rozsudok Pinna, keďže sa týkal vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá vylučovala poskytovanie rodinných dávok, čo ju odlišuje od mechanizmu na prispôsobenie sumy vyplácaných dávok, ktorý zaviedla Rakúska republika.

55.

Ďalej uvádza, že vzhľadom na účel francúzskej právnej úpravy posudzovanej vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, si Súdny dvor neosvojil úvahy, ktoré uviedol generálny advokát Mancini ( 34 ) v súvislosti s právnymi predpismi, ktoré stanovujú prispôsobenie exportovaných dávok. Toto stanovisko navyše nemožno uplatniť na rakúske rodinné prídavky z dôvodu, že tieto prídavky zohľadňujú životné náklady a že rodinné prídavky ani daňový bonus na vyživované dieťa nie sú „príplatkom k základnej mzde“ ( 35 ), keďže sa poskytujú bez ohľadu na prípadný príjem zo zárobkovej činnosti.

56.

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na tom, že nové riešenie pre Spojené kráľovstvo nikdy nenadobudlo účinnosť ( 36 ), Rakúska republika poznamenáva, že cieľom záväzku voči Spojenému kráľovstvu napriek tomu bolo zohľadniť rôzne cenové úrovne v Únii a navyše aj – na rozdiel od právnych predpisov, ktoré treba posúdiť v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti – výšku dávok poskytovaných na deti v štáte bydliska. Tiež konštatuje, že Európska rada v bode 2 svojich záverov uviedla, že dojednania, ktoré prijala, sú „v plnom súlade so zmluvami“ ( 37 ), a že Komisia sa domnievala, že zvolená možnosť nebude v rozpore s článkom 48 ZFEÚ ( 38 ).

57.

V tejto súvislosti Rakúska republika zdôrazňuje, že sa síce plánovala úprava nariadenia č. 883/2004, no v prípade nariadenia č. 492/2011 to nebolo tak. Z toho vyvodzuje, že článok 7 tohto nariadenia – tak ako článok 4 nariadenia č. 883/2004 – nestanovuje zásadu zákazu diskriminácie, ktorá by išla nad rámec tejto zásady zakotvenej v primárnom práve.

58.

Rakúska republika na záver zdôrazňuje, že zmena nariadenia č. 883/2004 by nebola potrebná pre prípady, v ktorých členský štát v prípade exportu podľa objektívnych kritérií prispôsobí rodinnú dávku spätú s ekonomickými a sociálnymi pomermi v členskom štáte „smerom nahor“ alebo „smerom nadol“, a že tak je to v prípade jej právnej úpravy, ktorú teda treba odlíšiť od opatrení plánovaných v roku 2016 pre Spojené kráľovstvo.

59.

Predmetom žaloby o nesplnenie povinnosti, ktorú podala Komisia, je rakúska právna úprava, ktorá od 1. januára 2019 stanovuje prispôsobenie sumy určitých rodinných dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod smerom nahor alebo smerom nadol v závislosti od všeobecnej cenovej úrovne v členskom štáte, v ktorom majú trvalé bydlisko deti, v súvislosti s ktorými vzniká nárok na tieto dávky, na základe pomeru porovnávacích cenových úrovní, ktoré zverejnil Eurostat pre každý z členských štátov Únie, a cenovej úrovne v Rakúskej republike. ( 39 )

60.

Prvá výhrada vznesená v rámci tejto žaloby, ktorá je založená na porušení článkov 7 a 67 nariadenia č. 883/2004, sa týka rodinných prídavkov a daňového bonusu na vyživované dieťa.

61.

Podľa článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú častí sociálneho zabezpečenia upravujúcich rodinné dávky.

62.

V prejednávanom prípade je nesporné, že predmetné rakúske dávky predstavujú „rodinné dávky“ v zmysle článku 1 písm. z) uvedeného nariadenia, pričom toto slovné spojenie označuje všetky vecné alebo peňažné dávky, ktorú sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitných prídavkov pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I toho istého nariadenia. ( 40 )

63.

Ako teda správne tvrdí Komisia, na tieto dávky sa vzťahuje všeobecné pravidlo uvedené v článku 7 nariadenia č. 883/2004, nazvanom „Upustenie od pravidiel bydliska“, týkajúce sa najmä výšky peňažných dávok, keďže v tomto článku sa uvádza, že tieto dávky nepodliehajú zníženiu alebo zmenám na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za poskytovanie dávok.

64.

Toto pravidlo je potvrdením zásady exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia, ktorá je stanovená v článku 48 prvom odseku písm. b) ZFEÚ. Určenie výšky týchto dávok v závislosti od bydliska rodinných príslušníkov je teda zásahom do práva na voľný pohyb priznaného občanom Únie. ( 41 )

65.

Je pravda, že článok 7 nariadenia č. 883/2004 pripúšťa výhrady, ktoré sú v tomto nariadení výslovne povolené. ( 42 ) Článok 67 tohto nariadenia však nepatrí k týmto výhradám. Naopak, ako tvrdí Komisia a väčšina členských štátov, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na strane Komisie, toto ustanovenie vyjadruje v kapitole 8 uvedeného nariadenia, ktorá upravuje rodinné dávky, zásadu, podľa ktorej je skutočnosť, že rodinní príslušníci majú bydlisko v inom členskom štáte, než je štát, ktorý poskytuje tieto dávky, irelevantná.

66.

V tejto súvislosti Súdny dvor len prednedávnom tiež pripomenul, že článok 67 nariadenia č. 883/2004 má zabrániť tomu, aby členský štát mohol podmieniť priznanie alebo výšku rodinných dávok tým, že rodinní príslušníci pracovníka majú bydlisko v členskom štáte poskytujúcom dávky. ( 43 )

67.

Zastávam teda názor, že vzhľadom na pravidlo stanovujúce právnu domnienku, že pracovník má bydlisko v členskom štáte, v ktorom uplatnil svoje právo na voľný pohyb, a že tam majú bydlisko všetci jeho rodinní príslušníci ( 44 ), uvedené v článku 67 nariadenia č. 883/2004, ktorý zaručuje rovnosť zaobchádzania s migrujúcimi pracovníkmi, bez zmeny tohto ustanovenia ( 45 ) nie je prípustné, aby členský štát zaviedol vo svojej právnej úprave výnimku zo zásady striktnej rovnocennosti výšky rodinných dávok a konštatoval, že táto požiadavka môže byť splnená len v závislosti od stanovenej hodnoty, v súlade s cieľom sledovaným vnútroštátnym zákonodarcom, ktorý spočíva v kompenzácii rodinných výdavkov.

68.

Túto analýzu potvrdzuje na jednej strane celková systematika nariadenia č. 883/2004, ktorého článok 68 stanovuje pravidlá prednosti, ktorých účelom je zabrániť neodôvodnenému súbehu dávok, ak sú počas rovnakého obdobia a pre tých istých rodinných príslušníkov stanovené dávky v právnych predpisoch viac než jedného členského štátu ( 46 ), a na druhej strane tiež článok 60 nariadenia (ES) č. 987/2009 ( 47 ), ktorý citujú Dozorný úrad EZVO a Česká republika a ktorý vymedzuje postup vykonávania článkov 67 a 68 nariadenia č. 883/2004. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že sledovaným cieľom je zabezpečiť príjemcovi dávok vyplácaných viacerými členskými štátmi celkovú výšku dávok, ktorá je rovnaká ako najpriaznivejšia výška dávky, ktorá mu prináleží na základe právnych predpisov jedného z týchto štátov. ( 48 ) Tento systém spočíva na všeobecnej myšlienke, že ak migrujúci pracovník platí príspevky na sociálne zabezpečenie a dane v členskom štáte, musí mať nárok na rovnaké dávky ako štátni príslušníci tohto štátu. ( 49 ) Uvedený systém by bol zbavený účinku, ak by jeden z členských štátov mal právo prispôsobiť výšku dávok v závislosti od miesta bydliska príjemcu.

69.

Rakúska republika, ktorú podporujú Dánske kráľovstvo a Nórske kráľovstvo, zakladá tvrdenia spochybňujúce tento výklad na rozsudkoch Pinna ( 50 ), Lenoir ( 51 ) a Moser ( 52 ). Domnievam sa, že na tieto rozsudky nemožno prihliadať z dôvodu vývoja obsahu nariadení uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia a dosahu týchto rozsudkov.

70.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor uplatnil zásadu exportovateľnosti rodinných dávok v rozsudku Pinna a neskôr v rozsudku Lenoir, ktorý naň odkazuje ( 53 ). Zo znenia tvrdení účastníkov konania, ktoré Súdny dvor pripomenul v rozsudku Pinna ( 54 ), dokonca vyplýva, že predmetom sporu, v ktorom bol vydaný tento rozsudok, bol rozdiel týkajúci sa súm alebo sadzby dávok podľa toho, v ktorom štáte mali bydlisko dotknutí rodinní príslušníci, čo malo za následok spochybnenie práv, ktoré pracovník nadobudol podľa právneho poriadku, ktorý sa na neho vzťahoval, a teda cieľa spočívajúceho v zaručení voľného pohybu pracovníkov.

71.

V druhom rade sa domnievam, že výnimka uznaná v rozsudku Lenoir v prípade poskytovania dávok, ktoré úzko súvisia so sociálnymi pomermi ( 55 ), má obmedzený dosah.

72.

Je totiž potrebné zasadiť toto rozhodnutie do právneho rámca, na základe ktorého bolo vydané, konkrétne článku 1 písm. u) nariadenia č. 1408/71, v ktorom sa rozlišovalo medzi rodinnými prídavkami – pričom toto slovné spojenie označovalo pravidelné peňažné dávky poskytované výlučne na základe počtu, a ak je to vhodné, veku rodinných príslušníkov – a rodinnými dávkami – pričom toto slovné spojenie označovalo všetky vecné dávky alebo peňažné dávky určené na pokrytie rodinných výdavkov s výnimkou osobitného príspevku pri narodení dieťaťa uvedeného v prílohe I ( 56 ).

73.

Okrem toho, ako zdôraznila Poľská republika, odchýlka od zásady exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia, ktorú Súdny dvor uznal v rozsudku Lenoir, bola rozšírená na ďalšie osobitné nepríspevkové dávky ( 57 ).

74.

Na jednej strane pritom normotvorca Únie v článku 1 písm. z) nariadenia č. 883/2004 neprevzal také rozlišovanie medzi jednotlivými dávkami určenými rodinám. Na druhej strane – ako výnimka zo všeobecnej zásady uvedenej v článku 7 tohto nariadenia týkajúcom sa pravidiel bydliska – kritérium týkajúce sa ekonomických a sociálnych pomerov bolo povolené len v prípade dávok, ktoré patria do vecnej pôsobnosti článku 70 uvedeného nariadenia. ( 58 )

75.

V treťom rade, pokiaľ ide o rozsudok Moser, ktorý podľa Rakúskej republiky a Nórskeho kráľovstva odôvodňuje záver, že rozhodujúci je cieľ predmetnej dávky, zastávam názor, že výklad, ktorý podal Súdny dvor, nemožno použiť v prejednávanom prípade. Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa totiž týkala príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý vo variante odvodenom od príjmu predstavoval dávku nahrádzajúcu príjem z profesijnej činnosti. Jeho výška výslovne závisela od výšky predchádzajúceho príjmu, čo bolo dôvodom, pre ktorý Súdny dvor podal výklad v súlade s cieľom spočívajúcim v kompenzácii straty mzdy, pričom konštatoval, že výška príspevku sa má vypočítať podľa skutočnej mzdy. Riešenie, ktoré Súdny dvor použil v uvedenom rozsudku, teda nie je založené na možnosti prispôsobiť rodinnú dávku ekonomickým a sociálnym pomerom podľa miesto bydliska jej príjemcu.

76.

V prejednávanom prípade odkaz na rozsudok Moser a fortiori nie je relevantný na odôvodnenie prispôsobenia sumy rodinných dávok, ak táto suma nezávisí od skutočných nákladov a určuje sa bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb príjemcov, na základe zákonom stanovenej situácie. ( 59 )

77.

Tak ako Komisia a členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na strane Komisie, totiž poznamenávam, že z listín založených v spise predloženom Súdnemu dvoru vyplýva, že rodinné prídavky, ktoré poskytuje Rakúska republika, zodpovedajú definícii rodinných prídavkov, ktorá sa nachádzala v nariadení č. 1408/71, teda ide o pravidelné peňažné dávky poskytované rodinným príslušníkom príjemcu výlučne na základe počtu, a ak je to vhodné, veku rodinných príslušníkov.

78.

V tejto súvislosti po prvé poukazujem na to, že podľa znenia § 8 FLAG sa suma rodinných prídavkov, na ktorú má osoba nárok, určí podľa počtu a veku detí, na ktoré sa tieto rodinné prídavky poskytujú. Po druhé nie je vôbec spresnená súvislosť medzi sumou tejto dávky a skutočnou úrovňou cien, na základe ktorých sa táto suma počíta. ( 60 ) Rakúska republika sa teda nemôže obmedziť na tvrdenie, že skutočnosť, že suma tejto dávky sa s vekom zvyšuje, preukazuje, že táto dávka je „principiálne“ spojená s nákladmi na výživu dieťaťa.

79.

Vo všeobecnosti z predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva, ktoré životné náklady konkrétne slúžia ako základ na určenie paušálnej sumy rodinných dávok ( 61 ) ani ktoré iné okolnosti, než je vek alebo počet detí, by mohli odôvodniť ich zvýšenie, resp. v akom pomere by mohli odôvodniť toto zvýšenie. Za týchto podmienok Komisia dôvodne tvrdí, že sa nezohľadňujú skutočné výdavky ( 62 ) spojené s konkrétnymi potrebami, čo potvrdzuje jednotnosť súm na celom území Rakúska bez zohľadnenia odchýlok spojených s cenovou úrovňou v Rakúsku.

80.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že prvá výhrada vznesená Komisiou je dôvodná.

81.

V rámci svojej druhej výhrady Komisia tvrdí, že Rakúska republika porušila zásadu rovnakého zaobchádzania stanovenú jednak v článku 4 nariadenia č. 883/2004 a v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, keďže právnou úpravou tohto členského štátu sa zavádza prispôsobenie rodinného prídavku, ako aj daňového bonusu na vyživované dieťa, a jednak v článku 7 ods. 2 posledného uvedeného nariadenia, keďže právna úprava uvedeného členského štátu stanovuje prispôsobenie rodinného bonusu „plus“, daňového bonusu pre domácnosť s jediným príjmom, daňového bonusu pre rodiča samoživiteľa a daňového bonusu z dôvodu výživného v závislosti od miesta bydliska dieťaťa.

82.

Komisia uvádza, že

83.

Komisia tvrdí, že

84.

V tejto súvislosti Komisia poukazuje na to, že

85.

Komisia ďalej uvádza, že rakúska právna úprava napriek tomu vylučuje prípady, v ktorých sa deti, ktoré sú rodinnými príslušníkmi rakúskeho úradníka, presťahovali spolu s ním pri jeho vyslaní do iného členského štátu v rámci služobnej úlohy, pričom dávky sa posudzujú, ako keby tieto deti mali bydlisko v Rakúsku.

86.

Podľa tejto inštitúcie pritom vzhľadom na kritériá posudzovania porovnateľnosti situácií, ktoré stanovil Súdny dvor ( 66 ), situácia cezhraničných pracovníkov, ktorí žijú so svojimi deťmi, nie je odlišná od situácií vyslaných rakúskych úradníkov. Hoci sú znevýhodnení tým, že boli vyslaní do členských štátov, v ktorých sú životné náklady vyššie než životné náklady v Rakúskej republike, ich počet je oveľa nižší než počet migrujúcich pracovníkov. Komisia tiež zastáva názor, že medzinárodné, európske a vnútroštátne právne rozdiely, na ktoré sa tento členský štát odvoláva, sú irelevantné.

87.

Komisia z toho vyvodzuje, že Rakúska republika zavádza nepriamu diskrimináciu na úkor migrujúcich pracovníkov, ktorú zrejme nemožno odôvodniť nijakým legitímnym cieľom.

88.

V reakcii na tvrdenia Rakúskej republiky, podľa ktorej v prvom rade nedochádza k diskriminácii z dôvodu, že zásada rovnakého zaobchádzania vyžaduje, aby suma finančných výhod na výživu dieťaťa, na ktoré má nárok pracovník, zodpovedala sume jeho výdavkov v mieste bydliska tohto dieťaťa ( 67 ), Komisia poznamenáva, že predmetné rodinné dávky, ako aj sociálne a daňové výhody sa všeobecne nevypočítavajú podľa skutočnej cenovej úrovne v tomto mieste a že ich paušálna suma je jednotná na celom štátnom území napriek rozdielnosti kúpnej sily v jednotlivých regionálnych územných celkoch. V tejto súvislosti poukazuje na to, že vysvetlenie, ktoré uviedlo Dánske kráľovstvo na podporu vysvetlenia Rakúskej republiky, podľa ktorého táto jednotnosť vyplýva z výpočtu sumy rodinných prídavkov a daňového bonusu na vyživované dieťa na základe kategórie osôb s najnižším príjmom, nie je založené na nijakej skutočnosti, ktorú uvádza Rakúska republika.

89.

Komisia tiež spresňuje, že je ťažké predstaviť si, ako tento členský štát môže tvrdiť, že rodinné dávky, ako aj sociálne a daňové výhody, ktoré poskytuje, skutočne súvisia s výdavkami vynakladanými na deti, pričom sa domnieva, že musí napríklad vo vzťahu k Nemecku a k Taliansku vykonať prispôsobenie týchto dávok a výhod z dôvodu rozdielu kúpnej sily, ktorého výška je len 2,6 % a 5,2 % a ktorý je oveľa menší než 8 %‑ný rozdiel kúpnej sily, ktorý existuje v rámci Rakúskej republiky medzi spolkovou krajinou Viedeň a spolkovou krajinou Dolné Rakúsko a ktorý sa neberie do úvahy. ( 68 )

90.

Komisia ďalej uvádza, že prispôsobovací mechanizmus stanovený v Rakúsku, ktorý sa uplatňuje podľa miesta bydliska dieťaťa, nie je porovnateľný s opravnými koeficientmi uplatňovanými na odmeny a finančné podpory stanovené v aktoch Únie z dôvodov, že závisia od miesta pridelenia úradníka Únie alebo od miesta, v ktorom sa tieto podpory majú vyplácať, a že rakúske rodinné prídavky sa vyplácajú migrujúcemu pracovníkovi na jeho deti a nie na neho samotného.

91.

Komisia navyše poukazuje na to, že Dánske kráľovstvo nemôže zároveň tvrdiť, že odlišné situácie sa majú posudzovať odlišne a že členské štáty nie sú povinné prispôsobiť sumu prídavkov, ak je kúpna sila v členskom štáte bydliska detí vyššia.

92.

Pokiaľ ide o v druhom rade o odôvodnenie existencie prípadnej diskriminácie, ktoré uvádza Rakúska republika a ktoré je založené na sledovanom cieli spočívajúcom v ochrane pred rizikom narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia ( 69 ), Komisia pripomína, že toto riziko musí byť vážne ( 70 ). Poukazuje pritom na to, že zo správy Rechnungshof (Dvor audítorov, Rakúsko), na ktorú sa odvolávala samotná Rakúska republika počas konania pred podaním žaloby s cieľom podporiť toto údajné odôvodnenie, vyplýva, že po prvé podpora zo štátneho rozpočtu na financovanie rodinných dávok sa stala nevyhnutnou po zvýšení paušálnych súm a súčasnom znížení zdrojov financovania rodinných dávok ( 71 ).

93.

Po druhé časť rodinných dávok určených deťom, ktoré majú bydlisko v inom členskom štáte, než je Rakúska republika, predstavuje približne 6 % všetkých platieb.

94.

Po tretie, hoci poskytovanie týchto dávok má dôsledky na financovanie rodinných dávok, je to tak predovšetkým z dôvodu neexistencie primeraných kontrol podmienok poskytovania týchto dávok zo strany rakúskych orgánov ( 72 ).

95.

Po štvrté prispôsobenie rodinných dávok v závislosti od cenovej úrovne v dotknutom členskom štáte vo vzťahu k cenovej úrovni v Rakúskej republike sťažuje správu týchto dávok z technického a ekonomického hľadiska z dôvodu systému vyplácania rozdielového doplatku vo vzťahu k rodinným dávkam vyplácaným v členskom štáte bydliska dieťaťa. Tento systém, zavedený článkom 68 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, sa uplatňuje v troch štvrtinách prípadov vyplácania rodinných dávok na deti, ktoré majú bydlisko v iných členských štátoch.

96.

Pokiaľ ide v treťom rade o odôvodnenie existencie diskriminácie, ktoré subsidiárne uvádza Rakúska republika, založené na cieli spočívajúcom v zabezpečení rovnocennosti finančnej podpory a zníženia výdavkov z hľadiska hodnoty v Rakúsku a v ostatných členských štátoch v závislosti od bydliska dieťaťa, Komisia tvrdí, že toto odôvodnenie nepredstavuje uznaný naliehavý dôvod všeobecného záujmu a spočíva na tvrdeniach týkajúcich sa neexistencie rozdielneho zaobchádzania a koherentnosti prispôsobovacieho mechanizmu, ktoré navyše vyvracia výnimka z tohto mechanizmu v prospech vyslaných rakúskych úradníkov.

97.

Okrem toho Komisia, ktorú podporuje Slovenská republika, zastáva názor, že Rakúska republika tým, že konštatovala, že musí reagovať na nerovnováhu v systéme vyplývajúcu z toho, že finančná podpora migrujúcich pracovníkov prekračuje úroveň zníženia ich výdavkov, zrejme prehliadla skutočnosť, že pracovníci pochádzajúci z iných členských štátov sa podieľajú na financovaní rakúskeho sociálneho a daňového systému rovnakým spôsobom ako rakúski pracovníci bez ohľadu na to, kde sa nachádza miesto bydliska ich detí. Komisia zdôrazňuje, že príjem, ktorí títo pracovníci poberajú v Rakúsku za svoju ekonomickú činnosť, sa zohľadňuje v rovnakej výške pri výpočte príspevku na financovanie rodinných prídavkov uhrádzaného zamestnávateľmi a zároveň pri výpočte dane.

98.

Podľa Rakúskej republiky prispôsobovací mechanizmus nespôsobuje rozdielne zaobchádzanie s rovnakými situáciami, ale zaručuje, aby sa s odlišnými situáciami tiež zaobchádzalo odlišne. Rakúska republika pripomína, že cieľ, ktorý sleduje rakúsky zákonodarca poskytovaním sociálnych a daňových výhod rodičom, ktoré sa starajú o deti, je umožniť im znášať časť ich výdavkov súvisiacich s výživou ich detí. Vzhľadom na tento cieľ je potrebné odlíšiť situáciu pracovníkov, ktorí majú deti s bydliskom v zahraničí, od situácie pracovníkov, ktorí majú deti s bydliskom v Rakúsku, ktoré z vecného hľadiska nie sú porovnateľné z dôvodu rozdielov životných nákladov v členských štátoch, a teda aj výšky výdavkov pri rovnocenných nákupoch.

99.

Tiež poznamenáva – tak ako Dánske kráľovstvo –, že podľa pozície Európskeho výboru pre sociálne práva, ktorý je poverený dohľadom nad vykonávaním Európskej sociálnej charty ( 73 ) a tejto zmenenej charty z 3. mája 1996, požiadavka nediskriminácie, pokiaľ ide o dávky sociálneho zabezpečenia, podľa článku 12 ods. 4 uvedenej charty nebráni ich úprave, ak má dieťa bydlisko v štáte, v ktorom sú oveľa nižšie životné náklady ( 74 ).

100.

Rakúska republika konštatuje, že záruka rovnakej kúpnej sily podľa životných nákladov v rôznych štátoch sa tiež realizuje nielen prostredníctvom opravného koeficientu pre odmeňovanie úradníkov Únie – vrátane rodinných prídavkov –, ak sa rodinné prídavky vyplácajú inej osobe než týmto úradníkom ( 75 ), čo vedie k zohľadneniu miesta bydliska detí, ale aj prostredníctvom klasifikácie krajín podieľajúcich sa na programe Erasmus+ do troch kategórii na účely prispôsobenia sumy príspevku na ubytovacie a cestovné náklady študentov ( 76 ).

101.

Rakúska republika navyše poukazuje na závery Rady z 9. októbra 2020 o posilnení ochrany minimálneho príjmu s cieľom bojovať proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu počas pandémie COVID‑19 a po nej ( 77 ). Zdôrazňuje, že Rada – s odvolaním sa na odporúčanie Rady 92/441/EHS z 24. júna 1992 o spoločných kritériách týkajúcich sa dostatočných zdrojov a sociálnej pomoci v systémoch sociálnej ochrany ( 78 ) – identifikovala medzi troma základnými zásadami zásadu „primeranosti“, na základe ktorej konštatuje, že „základné potreby [by] mali byť primerane pokryté dávkami minimálneho príjmu s prihliadnutím na životnú úroveň a cenovú úroveň… v dotknutom členskom štáte“.

102.

Pokiaľ ide o tvrdenia Komisie založené na nejednotnosti kúpnej sily na území Rakúska, Rakúska republika v prvom rade tvrdí, že rozdiely kúpnej sily sú veľmi malé v porovnaní s rozdielmi, ktoré existujú v členských štátoch ( 79 ), a že v týchto štátoch by tiež malo byť stanovené prispôsobenie podľa regiónov. Ťažkosti, ktoré vyvoláva taký systém, podľa jej názoru odôvodňujú použitie výpočtu priemernej hodnoty podľa štátu, ktorý vykonal Eurostat a ktorého výhodou je to, že ide o objektívne kritérium, ktoré umožňuje nezaoberať sa prípadmi, v ktorých existujú malé rozdiely kúpnej sily, napríklad v Nemecku alebo v Taliansku.

103.

Rakúska republika sa ďalej domnieva, že podľa judikatúry Súdneho dvora je taký odkaz na jednotné a približné sumy ( 80 ) – tak ako výber kritéria rozdielu životných nákladov ( 81 ) – legálny. V tejto súvislosti poukazuje aj na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Hosse ( 82 ) a podľa ktorých „by sa mohlo štátu poskytujúcemu dávku prípadne priznať právo, aby pri zjavne odlišnej úrovni nákladov v štáte miesta bydliska príjemcu prispôsobil výšku dávky, pokiaľ tomu nebráni nariadenie č. 1408/71. Toto tvrdenie však v žiadnom prípade nemôže viesť k úplnému odmietnutiu dávky príjemcovi“.

104.

Rakúska republika napokon poznamenáva, že Únia poukazuje na regióny, ktoré v nijakom prípade nepatria k viacerým členským štátom, a to najmä v rámci posudzovania nároku na regionálnu podporu, ktorej cieľom je práve podporovať súdržnosť a tým harmonizovať životné podmienky v rámci Únie. ( 83 ) Domnieva sa, že ak by argumentácia, ktorú obhajuje Komisia v tomto konaní, bola správna, len ťažko by sa dala označiť za primeranú skutočnosť, že regióny Burgenlandu (Rakúsko), Bratislavy (Slovensko) a Západného Zadunajska (Maďarsko) – v ktorých sa nachádzajú priamo susediace obce Deutsch Jahrndorf (Rakúsko), Rusovce (Slovensko) a Rajka (Maďarsko) – majú veľmi odlišné nároky na zdroje Únie určené na regionálnu podporu, aj keď spolu priamo susedia.

105.

V prvom rade Rakúska republika tvrdí, že Komisia citovala dokumenty, ktoré nepreukazujú, že Rakúska republika sledovala konkrétny cieľ spočívajúci v dosiahnutí úspor, a že jej analýzu vyvracajú prípravné dokumenty týkajúce sa vnútroštátnych právnych predpisov ( 84 ) a najmä posúdenie ich dôsledkov z hľadiska efektivity ( 85 ).

106.

V druhom rade, pokiaľ ide o rodinné prídavky a daňový bonus na vyživované dieťa, Rakúska republika na jednej strane pripomína, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 86 ) prináleží členským štátom upraviť organizáciu svojich príslušných systémov sociálneho zabezpečenia a že v tomto rámci zmenila spôsob výpočtu dávok v závislosti od skutočných životných nákladov smerom nahor alebo nadol, aby tieto dávky zodpovedali cieľom týkajúcim sa náhrady časti výdavkov, ktoré sú spravidla spojené s výživou detí, a spravodlivosti sociálneho systému z hľadiska hodnoty. Na druhej strane Rakúska republika odkazuje na judikatúru rakúskych civilných súdov týkajúcu sa výživného na deti, ktoré žijú v zahraničí. Toto výživné sa vypočítava v závislosti od priemerných životných podmienok osoby, ktorá má povinnosť platiť výživné, a kúpnej sily v krajine, v ktorej dieťa žije. Na tomto základe sa potreby príjemcu výživného konkrétne a individuálne uvedú do súvislosti so životnými podmienkami rodičov. Tiež tvrdí, že konštatovanie, že rodinné prídavky pokrývajú len základné potreby, nijako nemení ich podpornú funkciu ( 87 ), keďže tieto dávky sledujú v zásade rovnaký cieľ ako výživné, a to pokryť náklady, ktoré rodičia obvykle vynakladajú na výživu svojho dieťaťa, a že je irelevantné, že stupeň abstrakcie je vyšší v prípade štátnej dávky, na ktorú majú nárok všetky deti, prirodzene trochu vyšší než pri individuálnom posúdení výživného, ktoré dostáva rodič na konkrétne dieťa.

107.

V treťom rade, pokiaľ ide o rodinný bonus „plus“ a ostatné daňové bonusy, Rakúska republika tvrdí, že prispôsobovací mechanizmus zaručuje, aby sa spravodlivo zohľadňovali skutočné výdavky a aby sa so všetkými daňovníkmi, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť a majú deti, zaobchádzalo rovnako, pokiaľ ide o ich schopnosť uhrádzať príspevky.

108.

V tejto súvislosti sa opäť odvoláva na zásadu schopnosti uhrádzať príspevky ( 88 ), podľa ktorej treba na daňové účely náležite zohľadniť výdavky vzniknuté v súvislosti s deťmi. Tvrdí, že táto zásada má základ v právnych predpisoch Únie týkajúcich sa priamych daní a predstavuje všeobecnú zásadu daňového práva v rámci Únie. Podľa Rakúskej republiky Súdny dvor konkrétne v rozsudku z 15. septembra 2011, Schulz‑Delzers a Schulz ( 89 ), rozhodol, že dve faktické situácie vo vzťahu k poskytovaným príspevkom na expatriáciu „n[eboli] porovnateľné z hľadiska cieľa sledovaného uplatnením progresívnej sadzby dane, ktorá… nevyhnutne vychádza z posúdenia daňovej schopnosti daňovníkov vykonaného na základe životných podmienok v príslušnom členskom štáte“.

109.

V štvrtom rade tvrdí, že vzhľadom na to, že mechanizmus na prispôsobenie predmetných rodinných dávok a daňových výhod zaručuje, aby sa poskytla podpora alebo zníženie v rovnakej hodnote, tento mechanizmus neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

110.

Pokiaľ ide o tvrdenia Komisie založené na správe Rechnungshof (Dvor audítorov), Rakúska republika poznamenáva, že

111.

V súvislosti s tvrdením Komisie, že v prípade približne troch štvrtín detí, ktoré majú bydlisko v iných členských štátoch, Rakúska republika vykonáva len rozdielové platby ( 90 ), Rakúska republika poznamenáva, že aj tieto platby – vrátane daňového bonusu na vyživované dieťa – sú v mnohých prípadoch stále vyššie než primárne dávky v štáte bydliska dieťaťa.

112.

Čo sa týka všeobecného tvrdenia Komisie, ktoré podporujú aj Chorvátska republika, Poľská republika a Slovinská republika, založeného na tom, že je nespravodlivé, aby pracovníci platili dane v Rakúsku, ako aj príspevky vyberané z ich miezd a tak sa podieľali na financovaní sporných dávok, a napokon ich poberali len formou dávok, ktoré sú z hľadiska hodnoty prispôsobené ich deťom, ktoré majú bydlisko v inom členskom štáte, Rakúska republika sa domnieva, že vymeriavací základ pre príspevky uhrádzané zamestnávateľom je irelevantný a že neexistuje nijaká súvislosť medzi prípadnou daňovou povinnosťou a nárokom na dávky vyplácané štátom. Ak by naopak daňová povinnosť pracovníka mala vplyv na export dávok sociálneho zabezpečenia, pravidlo stanovené v článku 70 nariadenia č. 883/2004 by potom bolo v rozpore s právom Únie.

113.

Rakúska republika uvádza, že tvrdenie, ktoré Komisie uvádza na podporu existencie nepriamej diskriminácie, sa môže týkať len situácie rakúskych úradníkov v zahraničí, ktorých deti sa tiež presťahovali, a že táto situácia z právnych a vecných dôvodov nie je porovnateľná so situáciou migrujúcich pracovníkov. Na jednej strane pre úradníkov v zahraničí platí osobitný režim vyňatia zo systému sociálneho zabezpečenia a daňového systému hostiteľského štátu podľa článkov 33, 34 a 37 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch ( 91 ), ako aj článkov 48 a 49 Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch ( 92 ).

114.

Okrem toho špecifický charakter situácie úradníkov v zahraničí je upravený aj v práve Únie, a to v článku 45 ods. 4 ZFEÚ, ako aj v článku 11 ods. 3 písm. b) a v článku 13 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 ( 93 ), z ktorých vyplýva, že úradníci v zahraničí nemajú v hostiteľských štátoch nárok na rodinné prídavky, a teda ani na rozdielové platby alebo na doplnkové dávky spojené s ich rodinnou situáciou.

115.

Napokon podľa rakúskeho práva sa úradníci v zahraničí považujú za osoby, ktoré na účely systému sociálneho zabezpečenia a posudzovania ich situácie z daňového hľadiska vykonávajú svoju činnosť v tuzemsku. Okrem toho v občianskych veciach je v ich prípade vždy daná všeobecná príslušnosť rakúskeho súdu.

116.

Na druhej strane, pokiaľ ide o vecné rozdiely, úradníci v zahraničí, pre ktorých platí režim pravidelných zmien pôsobiska, spravidla stále majú bydlisko a centrum svojich záujmov v Rakúsku.

117.

Okrem toho sa Rakúska republika domnieva, že ak by sa malo konštatovať, že situácia úradníkov v zahraničí je porovnateľná so situáciou migrujúcich pracovníkov, vyplynulo by z toho, že úradníci v zahraničí – vzhľadom na to, že sú vylúčení z pôsobnosti prispôsobovacieho mechanizmu – nie sú, ak sa posudzujú ako celok, zvýhodnení, ale znevýhodnení. Treba vziať do úvahy skutočnosť, že väčšina úradníkov mimo Rakúskej republiky, ktorí sú vyslaní do iných členských štátov, ako aj do zmluvných strán Dohody o EHP a do Švajčiarska, sa nachádza v štátoch, v ktorých sú životné náklady vyššie než v Rakúsku.

118.

V tejto súvislosti Komisia nemôže tvrdiť, že prispôsobovací mechanizmus sa dotýka väčšieho počtu migrujúcich pracovníkov než vyslaných rakúskych úradníkov, bez toho, aby v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 94 ) preukázala, že podiel dotknutých migrujúcich pracovníkov je väčší než podiel úradníkov nachádzajúcich sa v rovnakej nepriaznivej situácii.

119.

Ak by Súdny dvor dospel k záveru, že právne predpisy, ktoré sa uplatňujú na úradníkov v zahraničí, predstavujú nepriamu diskrimináciu, Rakúska republika uvádza ako odôvodnenie – v podobe naliehavého dôvodu všeobecného záujmu – povinnosť starostlivosti, ktorú má štát voči týmto úradníkom a ktorej zodpovedá ich povinnosť lojálnosti voči štátu. Rakúska republika po tom, čo poukázala na to, že Komisia nespochybňuje opodstatnenosť tohto odôvodnenia v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti, v tejto súvislosti odkazuje na určité rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa zásady starostlivosti, ktoré sa vzťahujú na činnosti vykonávané zamestnancami v rámci inštitúcií Únie a vo verejnej správe členských štátov ( 95 ).

120.

Rakúska republika tvrdí, že ako zamestnávateľ preukazuje zvýšenú starostlivosť voči svojim úradníkom, ktorí vykonávajú svoju činnosť v tuzemsku a v zahraničí tým, že na nich uplatňuje koherentný systém, ktorý sa dá prakticky spravovať, ktorý je založený na medzinárodnom práve a podľa ktorého sa na nich uplatňuje vnútroštátne právo štátu pôvodu, pričom sa vychádza zo zásady, že všetky právne následky sú spojené s ich bydliskom v tomto štáte. Tiež poznamenáva, že uplatňovanie prispôsobovacieho mechanizmu v rámci Únie, ale nie mimo nej by bolo v rozpore s povinnosťou starostlivosti, ktorú má Rakúska republika voči svojim úradníkom, ktorým musí zaručiť rovnosť zaobchádzania.

121.

Rakúska republika na úvod poznamenáva, že Komisia v rámci odôvodneného stanoviska napadla právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na úradníkov v zahraničí, len z hľadiska nepriamej diskriminácie. Tvrdí, že ak by jej Komisia v rámci svojej argumentácie uvedenej na podporu svojej žaloby tiež vytýkala nekoherentnosť právnych predpisov zavádzajúcich prispôsobovací mechanizmus, ktoré sú predmetom žaloby, toto tvrdenie by sa podľa judikatúry Súdneho dvora ( 96 ) malo odmietnuť ako neprípustné.

122.

Ak by sa však toto tvrdenie skúmalo, Rakúska republika opakuje úvahy uvedené vo svojom vyjadrení k žalobe týkajúce sa skutočnosti, že právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na úradníkov v zahraničí, sú súčasťou celkového systému, ktorý je vnútorne koherentný. Ďalej uvádza, že Súdny dvor rozhodol, že každá výnimka z vnútroštátnej právnej úpravy nespôsobuje nekoherentnosť tejto právnej úpravy, najmä ak je jej pôsobnosť osobitne obmedzená, a že v prejednávanej veci ide o taký prípad. ( 97 )

123.

Pokiaľ ide o odôvodnenie druhej výhrady vznesenej Komisiou, ktoré sa nespochybňuje, možno pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že

124.

V prejednávanom prípade sú rodinný prídavok a daňový bonus na vyživované dieťa rodinnými dávkami, na ktoré sa vzťahuje zásada rovnakého zaobchádzania stanovená v článku 4 nariadenia č. 883/2004, a zároveň sociálnymi výhodami, ktoré patria do pôsobnosti článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, zatiaľ čo na rodinný bonus „plus“, daňový bonus pre domácnosť s jediným príjmom, daňový bonus pre rodiča samoživiteľa a daňový bonus z dôvodu výživného sa vzťahuje zásada rovnakého zaobchádzania uvedená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

125.

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že

126.

Výklad článku 4 nariadenia č. 883/2004 teda musí byť v súlade s výkladom článku 7 nariadenia č. 492/2011, keďže cieľom týchto ustanovení je zabezpečiť voľný pohyb pracovníkov.

127.

Pokiaľ ide o vzájomný vzťah týchto dvoch nariadení, ktorých oblasti pôsobnosti sa prekrývajú ( 105 ), Súdny dvor poukázal na všeobecnú pôsobnosť nariadenia č. 492/2011, čo sa týka slobody pohybu pracovníkov ( 106 ). Zopakoval tak riešenie použité pri rozhodovaní o žalobe o nesplnenie povinnosti, ktorú Komisia odôvodnila porušením nariadenia č. 1408/71 z dôvodu stanovenia kritéria bydliska na účely exportovateľnosti nemocenských dávok a zároveň možnosťou odôvodniť výber tohto kritéria vzhľadom na článok 7 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva ( 107 ). Preto by uplatnenie článku 4 nariadenia č. 883/2004 mohlo byť vyhradené pre situácie, na ktoré sa nevzťahuje nariadenie č. 492/2011, aj keď nariadenie č. 883/2004 obsahuje osobitné ustanovenia, ktoré zakazujú pravidlá bydliska, a to najmä v článku 7. ( 108 )

128.

Rakúska republika v prvom rade tvrdí, že mechanizmus na prispôsobenie rodinných dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod nespôsobuje rozdielne zaobchádzanie. Predovšetkým uvádza, že na jednej strane vzhľadom na to, že cieľom týchto dávok a výhod je buď nahradiť časť výdavkov, ktoré vynakladajú rodičia na výživu detí, alebo znížiť ich daňové náklady, situácia pracovníkov, ktorých detí nemajú bydlisko v Rakúsku, nie je porovnateľná so situáciou pracovníkov, ktorých deti majú bydlisko v Rakúsku, z dôvodu rozdielov životnej úrovne v členských štátoch. Na druhej strane na základe prispôsobovacieho mechanizmu migrujúci pracovníci dostávajú podporu, ktorú potrebujú v závislosti od životných nákladov v štáte bydliska dieťaťa.

129.

Ako však Súdny dvor rozhodol, podmienky uložené vnútroštátnym právom treba považovať za nepriamo diskriminačné, ak sa síce uplatňujú nezávisle od štátnej príslušnosti, no dotýkajú sa predovšetkým migrujúcich pracovníkov alebo veľkú väčšinu dotknutých osôb tvoria migrujúci pracovníci, ak sa uplatňujú bez rozdielu, no domáci pracovníci ich môžu splniť ľahšie ako migrujúci pracovníci, alebo môžu pôsobiť najmä v neprospech migrujúcich pracovníkov. ( 109 )

130.

V prejednávanom prípade z kritéria spojeného s bydliskom detí, ktoré stanovuje rakúska právna úprava, vyplýva, že zníženie sumy rodinných dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod sa dotýka predovšetkým migrujúcich pracovníkov, keďže je oveľa pravdepodobnejšie, že ich deti budú mať bydlisko v inom členskom štáte. ( 110 ) Okrem toho z tabuliek, v ktorých sú stanovené koeficienty na prispôsobenie súm ( 111 ) dávok týkajúcich sa štátov susediacich s Rakúskou republikou, veľmi jasne vyplýva, že z dôvodu rozdielov životnej úrovne, ktoré existujú vo väčšine týchto štátov v porovnaní s Rakúskou republikou, pracovníci, ktorí uplatnili svoju slobodu pohybu z týchto štátov, sú vo veľkej väčšine pracovníkmi, ktorí poberajú dávky a požívajú sociálne a daňové výhody v nižšej sume, než aká sa poskytuje v Rakúsku. Podľa údajov uvedených v správe Rechnungshof (Dvor audítorov), ktorú predložila Komisia ( 112 ) a na ktorú sa odvoláva Rakúska republika, sa pritom približne 50 % platieb v roku 2016 týkalo detí, ktoré majú bydlisko v Maďarsku, ako aj na Slovensku a 40 % týchto platieb sa týkalo detí, ktoré majú bydlisko v Českej republike, v Poľsku, v Rumunsku, ako aj v Slovinsku.

131.

Túto analýzu potvrdzujú vysvetlenia rakúskej vlády týkajúce sa odhadov účinkov prispôsobenia týkajúceho sa rodinného bonusu „plus“ ( 113 ). Tieto údaje zodpovedajú konštatovaniu Rechnungshof (Dvor audítorov), že počet detí, v súvislosti s ktorými existuje nárok na dávky, sa od roku 2004 do 2016 súbežne s otvorením rakúskeho trhu práce šesťnásobne zvýšil ( 114 ).

132.

Podľa môjho názoru už tieto údaje postačujú na preukázanie – bez toho, aby bolo potrebné preskúmať doplňujúce tvrdenia, ktoré sú predmetom diskusie medzi účastníkmi konania –, že rozlišovanie, ktoré sa uplatňuje v rakúskej právnej úprave, pokiaľ ide o sumu exportovateľných dávok podľa miesta bydliska detí v členských štátoch, sa dotýka viac migrujúcich pracovníkov a predstavuje nepriamu diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorá môže byť prípustná iba pod podmienkou, že je objektívne odôvodnená ( 115 ).

133.

Pokiaľ viem, Súdny dvor v súvislosti s uplatňovaním článku 4 nariadenia č. 883/2004 výslovne nespomenul túto podmienku. Na prejednávanú vec však podľa môjho názoru možno prenesene uplatniť jediné rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, v ktorom bola zásada rovnakého zaobchádzania podobne sformulovaná ( 116 ). Navyše poukazujem na to, že Súdny dvor podal výklad článku 67 nariadenia č. 883/2004, ktorého cieľom je, aby pracovník nebol odradený od výkonu svojho práva na voľný pohyb ( 117 ), v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 a len na tomto základe overil odôvodnenia, ktoré uviedol vnútroštátny súd. Z toho vyvodzujem, že výber kritéria bydliska uplatniteľného na rodinné dávky členským štátom možno odôvodniť aj na základe pravidla výkladu článku 4 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ktoré vyplýva z ich spoločného základu, konkrétne z článku 45 ZFEÚ, ktorý stanovuje cieľ zabezpečiť voľný pohyb pracovníkov ( 118 ).

134.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa uplatňovania článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 na to, aby bola nepriama diskriminácia odôvodnená, musí byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia legitímneho cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné. ( 119 )

135.

Komisia správne tvrdí, že Rakúska republika neuvádza nijaký dôvod, ktorý by mohol odôvodniť nepriamu diskrimináciu spôsobenú mechanizmom na prispôsobenie sumy dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod, ktorý zaviedla.

136.

V rámci prejednávanej žaloby totiž Rakúska republika na jednej strane tvrdí – v podstate s podporou Dánskeho kráľovstva a Nórskeho kráľovstva –, že cieľom prispôsobenia sumy dávok je zabezpečiť, aby podpora a následné zníženie rodinných výdavkov v závislosti od stanovenej hodnoty zodpovedalo ich podpore a zníženiu, ktoré sa poskytujú v Rakúsku ( 120 ).

137.

Po prvé treba pritom podľa môjho názoru opäť poukázať na to, že poskytované dávky sú paušálne ( 121 ) a nezohľadňujú skutočné potreby dieťaťa. V tejto súvislosti tiež súhlasím so stanoviskom Rumunska, podľa ktorého Rakúska republika nemôže použiť rovnaké argumenty na spochybnenie existencie diskriminácie a na jej odôvodnenie.

138.

Po druhé z výpočtov Komisie ( 122 ), ktoré Rakúska republika nespochybňuje, jednoznačne vyplýva, že na území Rakúska táto hodnotová rovnocennosť nie je zaručená ( 123 ) a že z pomerného hľadiska rozdiely životných nákladov konštatované v Rakúsku vôbec nezodpovedajú koeficientom uplatňovaným v niektorých členských štátoch ( 124 ). Okrem toho, ako zdôrazňuje Slovenská republika, v rámci týchto členských štátov môžu existovať rozdiely ( 125 ), čo preukazuje význam miesta, v ktorom sa uskutočňujú nákupy, ak by sa mal povoliť systém, v ktorom dávky zodpovedajú cenovej úrovni.

139.

Tvrdenie Rakúskej republiky, že rozdiely kúpnej sily sú podstatne väčšie, osobitne v porovnaní s Bulharskom ( 126 ), čo tiež kompenzuje účinky prispôsobovacieho mechanizmu, nemôže spochybniť všetky tieto konštatovania.

140.

Cieľ spočívajúci v zabezpečení toho, aby podpora a následné zníženie rodinných výdavkov z hľadiska hodnoty zodpovedalo ich podpore a zníženiu, ktoré sa poskytujú v Rakúsku, podľa môjho názoru teda nemôže odôvodniť predmetnú nepriamu diskrimináciu.

141.

Na druhej strane Rakúska republika tvrdí, že vyšším cieľom mechanizmu na prispôsobenie sumy sociálnych a daňových výhod je zavedenie alebo opätovné zavedenie podpornej funkcie, ako aj spravodlivosti sociálneho systému.

142.

Tak ako Komisia po prvé poukazujem na to, že zo správy Rechnungshof (Dvor audítorov) ( 127 ) vyplýva, že prispôsobenie rodinných dávok v závislosti od cenovej úrovne v dotknutom členskom štáte v porovnaní s Rakúskou republikou môže spôsobiť dodatočné náklady, aj keď Rakúska republika minimalizuje tento dôsledok. Tieto náklady pritom nevyhnutne musia znášať všetci, ktorí prispievajú do štátneho rozpočtu. V tomto kontexte považujem za vhodné spresniť, že v tejto správe ( 128 ) sa tiež uvádza – ako to zdôrazňujú Komisia a Poľská republika –, že dôvodom, ktorý by mohol ohroziť finančnú rovnováhu systému sociálneho zabezpečenia, nie je vyplácanie dávok pracovníkom, ktorých deti majú bydlisko mimo Rakúskej republiky, ktoré predstavuje približne 6 % ( 129 ) výdavkov na rodinné dávky, ale neexistencia primeranej kontroly, pokiaľ ide o poskytovanie týchto dávok.

143.

Po druhé súhlasím s názormi, ktoré vyjadrili Komisia ( 130 ), ako aj Dozorný úrad EZVO a Slovinská republika, podľa ktorých je podstatné pripomenúť, že pravidlá, ktoré chránia slobodu pohybu pracovníkov v rámci Únie a EHP ( 131 ) – vrátane rovnosti zaobchádzania –, sú založené na celkovom systéme, v ktorom sú na jednej strane právnymi predpismi uplatniteľnými v oblasti sociálneho zabezpečenia vo všeobecnosti právne predpisy členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba ( 132 ), a na druhej strane migrujúci pracovníci prispievajú na financovanie sociálnej politiky hostiteľského členského štátu tak príspevkami na sociálne zabezpečenie, ako aj daňami, ktoré platia na základe činnosti, ktorú v tomto štáte vykonávajú ( 133 ), čo odôvodňuje rovnosť poskytovaných dávok alebo priznaných výhod ( 134 ).

144.

V prejednávanom prípade konštatujem – tak ako Česká republika, Chorvátska republika a Poľská republika –, že z čisto ekonomického hľadiska vzhľadom na to, že rakúske rodinné prídavky sa financujú z príspevkov zamestnávateľov vypočítaných na základe celkovej sumy miezd pracovníkov, migrujúci pracovník sa z tohto dôvodu podieľa na určovaní výšky súm, ktoré platí jeho zamestnávateľ, rovnakým spôsobom ako vlastný pracovník.

145.

Okrem toho, pokiaľ ide o rodinný bonus „plus“ a predmetné ostatné daňové bonusy, Rakúska republika uviedla, že tieto výhody sú financované z dane z príjmu pracovníkov, čo tiež znemožňuje odôvodniť skutočnosť, že rakúsky zákonodarca si vybral neexistenciu vzájomnosti, cieľom týkajúcim sa sociálnej spravodlivosti.

146.

Preto zastávam názor, že rozdielne zaobchádzanie podľa miesta bydliska dieťaťa dotknutého pracovníka nie je vhodné ani nevyhnutné na zavedenie alebo opätovné zavedenie podpornej funkcie, ako aj spravodlivosti sociálneho systému.

147.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že rakúska právna úprava týkajúca sa prispôsobenia sumy rodinných dávok, ako aj sociálnych a daňových výhod pre osoby pracujúce v Rakúsku, ktorých deti majú bydlisko v inom členskom štáte, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania stanovenou tak v článku 4 nariadenia č. 883/2004, ako aj v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

148.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor rozhodol, že druhá výhrada vznesená Komisiou je dôvodná.

149.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Súdny dvor by mal podľa môjho názoru vyhovieť žalobnému návrhu Komisie, je potrebné uložiť Rakúskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

150.

V súlade s článkom 140 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku, podľa ktorého členské štáty, zmluvné štáty Dohody o EHP, ktoré nie sú členskými štátmi, ako aj Dozorný úrad EZVO, ktorí do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania, Česká republika, Dánske kráľovstvo, Chorvátska republika, Poľská republika, Rumunsko, Slovinská republika a Slovenská republika, ako aj Nórske kráľovstvo a Dozorný úrad EZVO znášajú vlastné trovy konania.

151.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: