1.

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa žiada o výklad článku 15 ods. 1 písm. c) Luganského dohovoru z roku 2007 ( 2 ) s cieľom objasniť, ktorý súd má právomoc rozhodnúť spor, v ktorom banková inštitúcia žiada od klienta, aby zaplatil záporný zostatok na svojom bežnom účte.

2.

Táto vec je špecifická tým, že v čase uzavretia zmluvy mali obaja účastníci zmluvy bydlisko v tom istom štáte (v Nemecku), zatiaľ čo v čase podania žaloby na súde mal klient bydlisko vo Švajčiarsku. ( 3 ) Predmetná situácia teda pôvodne nemala medzinárodný charakter, ale získala ho až dodatočne.

3.

Pokiaľ sa nemýlim, Súdny dvor ešte nerozhodol o článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru. ( 4 ) Rozhodol však o rovnocennom ustanovení nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 5 ), ktoré sa zasa zmenilo na nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 ( 6 ), ktoré platí v súčasnosti.

4.

Rozsudky Súdneho dvora týkajúce sa tejto problematiky vo vzájomnej súvislosti podľa môjho názoru dostatočne neobjasňujú otázku, ktorá má nezanedbateľný vplyv na ekonomickú činnosť subjektu, ktorý uzatvára zmluvu so spotrebiteľom.

5.

Súčasťou oddielu 1 hlavy II („Všeobecné ustanovenia“) sú články 2 a 3 s nasledujúcim znením:

6.

Súčasťou oddielu 4 hlavy II („Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“) sú články 15, 16 a 17 s nasledujúcim znením:

– článok 15 ods. 1 písm. c):

„1. Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 [bodu] 5, ak:

…

– článok 16 ods. 2:

„2. Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch štátu viazaného týmto dohovorom, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko“;

– článok 17 bod 3:

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou [o voľbe právomoci]:

7.

Commerzbank AG, ktorej hlavné sídlo sa nachádza vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), má pobočku v Drážďanoch (Nemecko), prostredníctvom ktorej zriadila v roku 2009 účet pre klienta, ktorý v tom čase tiež mal bydlisko v Drážďanoch, pričom tento účet bol vedený ako bežný účet.

8.

Klient dostal od banky kreditnú kartu, ktorej transakcie sa zúčtovali na uvedenom účte. Banka súhlasila s prečerpaním, ak klient realizoval prostredníctvom svojej kreditnej karty transakcie na ťarchu tohto účtu bez toho, aby sa na tomto účte nachádzalo potrebné peňažné krytie.

9.

Klient sa v roku 2014 presťahoval do Švajčiarska. V januári 2015 chcel ukončiť obchodný vzťah so spoločnosťou Commerzbank AG. V tom čase bol na bežnom účte záporný zostatok, ktorý vyplynul z platby uskutočnenej v septembri 2013 a ktorý klient odmietol vyrovnať, pričom tvrdil, že uvedenú platbu bez jeho súhlasu podvodne vykonali prostredníctvom kreditnej karty tretie osoby.

10.

V apríli 2015 Commerzbank s okamžitou účinnosťou vypovedala zmluvný vzťah a vyhlásila záporný zostatok v jej prospech za splatný. Klient uvedený dlh nesplatil.

11.

Commerzbank podala žalobu o peňažné plnenie na Amtsgericht Dresden (Okresný súd Drážďany, Nemecko), ktorý rozhodol, že táto žaloba je neprípustná pre nedostatok právomoci.

12.

Keďže jej odvolanie nebolo úspešné, Commerzbank podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tomto znení:

13.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 3. júla 2020.

14.

Po uverejnení uznesenia Súdneho dvora vo veci mBank S.A. ( 7 ) bol vnútroštátny súd 3. septembra 2020 z dôvodu súvislosti tohto uznesenia s otázkami, ktoré sú predmetom tohto prejudiciálneho konania, vyzvaný, aby oznámil, či trvá na prejudiciálnych otázkach, ktoré položil.

15.

Dňa 6. októbra 2020 Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) oznámil Súdnemu dvoru, že berie späť druhú otázku a trvá na prvej otázke.

16.

Písomné pripomienky predložili Commerzbank, švajčiarska vláda a Komisia. Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

17.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je na uplatnenie článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru:

18.

Komisia, švajčiarska vláda a Commerzbank odpovedajú na tieto dve otázky odlišne, pričom tiež uvádzajú odlišné tvrdenia. Vzhľadom na niektoré z týchto tvrdení ( 8 ) sa domnievam, že pred tým, ako sa budem zaoberať výkladom článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru, je vhodné pripomenúť určité aspekty oddielu 4 hlavy II dohovoru, ktorý sa týka právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv.

19.

Keďže ustanovenie, ktoré je predmetom prejednávanej veci, a zodpovedajúce články nariadení č. 44/2001 a 1215/2012 sú prakticky zhodné, je potrebné zabezpečiť jednotný výklad všetkých týchto ustanovení. ( 9 )

20.

Tak ako v uvedených dvoch nariadeniach, pojmy uvedené v článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru sa majú vykladať autonómne, aby sa zaručilo ich jednotné uplatňovanie vo všetkých štátoch viazaných dohovorom. ( 10 )

21.

Primárnym cieľom oddielu 4 hlavy II dohovoru je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej skúseného účastníka zmluvy, než je druhý účastník zmluvy ( 11 ), ktorý je podnikateľom ( 12 ).

22.

Uvedený cieľ nie je absolútny: normotvorca neupravil ochranu spotrebiteľa bez obmedzení, ani ju tak nechápal Súdny dvor. ( 13 )

23.

Medzinárodný charakter posudzovanej situácie je podmienkou sine qua non uplatnenia dohovoru. Oddiel 4 hlavy II, ktorý stanovuje právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv, nepredstavuje výnimku z tohto pravidla. ( 14 ) Ochrana, ktorú poskytuje, má za cieľ obnoviť rovnováhu účastníkov zmluvy v oblasti medzinárodnej súdnej právomoci. ( 15 )

24.

Prostredníctvom ustanovení, na základe ktorých sa žaloby podané spotrebiteľom alebo proti spotrebiteľovi sústreďujú v štáte jeho bydliska, sa odstraňujú ťažkosti spojené s tým, že spotrebiteľ je nútený byť účastníkom konania v inom štáte. Predpokladá sa, že vzhľadom na to, že má postavenie „slabšieho účastníka zmluvy“, nie je vždy schopný vopred predvídať medzinárodný charakter prípadného konania a vyčísliť riziká a trovy, ktoré sú s ním spojené. ( 16 ) Navyše sa predchádza tomu, aby spotrebiteľ upustil od uplatnenia svojich práv na súde vzhľadom na to, že by ich musel brániť mimo štátu svojho bydliska. ( 17 )

25.

Ochrana poskytovaná spotrebiteľovi, ktorý má bydlisko v štáte viazanom dohovorom, teda spočíva v tom, že: a) sa mu umožní, aby sa ako žalobca obrátil na tie isté súdy, ktoré by mali právomoc rozhodovať v konaniach týkajúcich sa domácich zmlúv, ( 18 ) a b) sa obmedzí prístup podnikateľa na tieto súdy, ak chce žalovať spotrebiteľa.

26.

Odlišné riešenie by mohlo odradiť spotrebiteľov od nákupu tovaru alebo služieb mimo územia svojho štátu v rámci trhu Európskej únie [alebo Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO)].

27.

Ako som už zdôraznil, ochrana spotrebiteľa v oblasti medzinárodnej súdnej právomoci nie je bezpodmienečná ani nie je vyňatá spod iných spoločných cieľov dohovoru.

28.

Pre hospodársky subjekt pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv nahrádzajú pravidlá stanovené v článku 2 dohovoru (ktorý priznáva právomoc súdom štátu, v ktorom má bydlisko žalovaný) a v článku 5 bodu 1 (ktorý sa týka osobitnej právomoci v zmluvných veciach). Preto sa musia vykladať striktne a nemajú sa rozšíriť na iné situácie než tie, ktoré sú uvedené v dohovore. ( 19 )

29.

Platí to tým skôr, ak pre spotrebiteľa, ktorý podá žalobu, pravidlá uvedené v oddiele 4 hlavy II dohovoru zakotvujú právomoc súdu určeného podľa bydliska žalobcu.

30.

Uplatnenie takých pravidiel na určitú situáciu si vyžaduje, aby táto situácia spĺňala tri kumulatívne podmienky ( 20 ), ktoré sa tiež musia vykladať striktne alebo dokonca reštriktívne ( 21 ).

31.

Pripomínam, že pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv sa neuplatňujú mimo pôsobnosti všeobecných zásad dohovoru. Posilnenie právnej ochrany osôb usadených v Európskej únii, zabezpečenie predvídateľnosti súdnej právomoci a zabránenie viacerým konaniam s rovnakým predmetom sú spoločné ciele, ktoré treba zosúladiť s cieľom týkajúcim sa ochrany spotrebiteľa. ( 22 )

32.

Schopnosť hospodárskeho subjektu predvídať, kde môže podať žalobu a byť žalovaný, je jedným z kľúčových faktorov. Riadi sa ňou výklad oddielu 4 hlavy II dohovoru, pričom pôsobí ako protiváha výsad spotrebiteľa. Nižšie vysvetlím, že tak je to v prípade článku 15 ods. 1 písm. c).

33.

Dohovor, ako ho vyložil Súdny dvor, zahŕňa ďalšie opatrenia v tom istom zmysle. Bez toho, aby bol tento výpočet taxatívny, možno poukázať na nasledujúce opatrenia:

34.

Článok 15 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorého výkladu sa týka jediná prejudiciálna otázka, na ktorej vnútroštátny súd trvá, v zásade pripúšťa dva výklady, z ktorých by vyplynula buď záporná, alebo kladná odpoveď:

35.

Už teraz uvádzam, že podľa môjho názoru je prvá odpoveď presvedčivejšie odôvodnená. Napriek tomu by bolo možné dospieť ku kompromisnému riešeniu, ktorým sa vyváži postavenie spotrebiteľa a postavenie podnikateľa, pokiaľ ide o medzinárodnú súdnu právomoc, ak sa spotrebiteľ po uzavretí zmluvy presťahuje do iného štátu.

36.

Súdny dvor už rozhodoval o článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 a článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Je teda namieste položiť si otázku, či z jeho rozsudkov možno vyvodiť záver, že otázka týkajúca sa rovnakého ustanovenia dohovoru bola vyriešená.

37.

Neodmietam úvahy, ktoré vychádzajú z rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof a následne sa zameriavajú na overenie, či existujú dôvody odlíšiť činnosť, ktorú podnikateľ vykonáva v jednom štáte, a činnosť, ktorú smeruje do tohto štátu, v kontexte článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru. K tomuto aspektu sa vrátim nižšie. ( 27 )

38.

Naopak si nemyslím, že pre vyriešenie tohto sporu majú rozhodujúci význam rozsudky, ktoré – spomedzi doteraz vydaných rozsudkov – sú vymenované vo vyjadreniach predložených v tejto veci.

39.

Domnievam sa, že je ťažké vyvodiť z uvedených rozsudkov záver, že Súdny dvor chcel konkludentne odpovedať na otázku, ktorá je formulovaná ako otázka položená v prejednávanej veci. Vnútroštátny súd, ktorý dáva najavo, že pozná judikatúru Súdneho dvora, z nej nevyvodzuje jednoznačnú odpoveď. Závažné následky, ktoré uplatnenie pravidiel týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa spôsobuje podnikateľovi, keď ho prekvapí zmena bydliska klienta, s ktorou nepočítal alebo ktorú nemohol predvídať, si vyžadujú výslovne sa zaoberať touto otázkou.

40.

Je pravda, že vec mBank S.A. sa týkala situácie podobnej situácii, o ktorú ide v tomto prejudiciálnom konaní. Súdny dvor však preformuloval ( 28 ) otázky, ktoré mu boli položené, a odpovedal, že „pojem ‚bydlisko spotrebiteľa‘ použitý v článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že označuje bydlisko spotrebiteľa ku dňu podaniu žaloby“. Súdny dvor obmedzil svoje úvahy na túto konkrétnu otázku. ( 29 )

41.

Otázka položená v tejto veci nebola vyriešená ani v rozsudku vo veci C‑327/10 ( 30 ). Súdny dvor v ňom nepoprel, že zmluva medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorí mali v čase uzavretia zmluvy bydlisko v tom istom štáte, môže spadať pod článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001. Nezaoberal sa však aspektom posudzovaným v prejednávanej veci. ( 31 )

42.

Podobne je to v prípade rozsudku vo veci C‑478/12 ( 32 ), ktorý podľa môjho názoru tiež nerieši problém, o ktorý ide v tejto veci:

43.

Článok 15 ods. 1 písm. c) Luganského dohovoru II plní funkciu, ktorú predtým plnil článok 13 ods. 1 bod 3 Luganského dohovoru z roku 1988 ( 36 ), ktorý je v tomto smere totožný s Bruselským dohovorom.

44.

Na pochopenie tohto ustanovenia sa treba vrátiť k jeho začleneniu do Bruselského dohovoru v roku 1978 a poznať jeho neskorší vývoj.

45.

V pôvodnej verzii Bruselského dohovoru (z roku 1968) bola ochrana spotrebiteľa v oblasti medzinárodnej súdnej právomoci upravená v článkoch 13 až 15. Bola obmedzená na zmluvy o predaji na splátky a na financovanie takého predaja, pričom odzrkadľovala status quo právneho poriadku pôvodných členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

46.

Pri uzavretí Dohovoru o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Bruselskému dohovoru ( 37 ) bol do článku 13 Bruselského dohovoru vložený bod 3, ktorým bola pôsobnosť tohto článku rozšírená na akúkoľvek zmluvu o poskytovaní služieb alebo dodávke tovaru, ak navyše boli splnené dve podmienky:

47.

Tieto kumulatívne podmienky vychádzali z článku 5 ods. 2 prvej zarážky Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. ( 38 ) Týkali sa „pasívneho“ spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorého podnikateľ vyhľadá v jeho bydlisku, a slúžili na zabezpečenie existencie úzkej súvislosti medzi zmluvou a štátom, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

48.

Typickým prípadom v oboch ustanoveniach bol prípad hospodárskeho subjektu, ktorý prenikne na trh inej krajiny prostredníctvom cezhraničnej reklamy ( 39 ) alebo individuálnych obchodných ponúk, ktoré uskutočnili najmä obchodní zástupcovia alebo ambulantní predajcovia ( 40 ).

49.

Cezhraničný charakter zmluvy vyplýval z iniciatívy hospodárskeho subjektu. Reakcia spotrebiteľa na reklamu alebo na ponuku podnikateľa bola obmedzená na jeho štát. Bolo teda odôvodnené, aby riziko spojené s medzinárodným charakterom a trovy konania v uvedenom štáte znášal výlučne podnikateľ.

50.

Miesto, kde sa má podať prípadná žaloba proti spotrebiteľovi a kde spotrebiteľ môže podať žalobu, bolo predvídateľné pre všetkých.

51.

Článkom 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, ktorého znenie bolo prevzaté do dohovoru, sa pôsobnosť oddielu 4 kapitoly II rozšírila na akúkoľvek zmluvu a boli zmenené podmienky potrebné na uplatnenie ochrannej právomoci. Cieľom týchto zmien bolo zabezpečiť ochranu spotrebiteľov „s ohľadom na nové komunikačné prostriedky a na rozvoj elektronického obchodu“. ( 41 )

52.

Normotvorca Únie nahradil podmienky, ktoré musel splniť podnikateľ, a podmienky, ktoré musel splniť spotrebiteľ, inými podmienkami, ktorých splnenie sa vyžadovalo len od podnikateľa. Činnosť spotrebiteľa, miesto uzavretia zmluvy alebo spôsob jej uzavretia neboli podstatné. ( 42 )

53.

V Pocarovej správe k dohovoru je vysvetlené nové znenie tohto ustanovenia. ( 43 ) Zdôrazňuje sa v nej, že dohovor „neprináša nič nové vo vzťahu k predaju tovaru na splátky alebo úverom splatným v splátkach, kde nie je potrebná väzba medzi zmluvou a štátom, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko“, zatiaľ čo „v prípade iných zmlúv by… rozšírenie ochrany na všetky spotrebiteľské zmluvy a z toho vyplývajúce rozšírenie zásady miesta súdu žalobcu nebolo opodstatnené bez faktoru spájajúceho druhého účastníka a štát miesta bydliska spotrebiteľa“. ( 44 )

54.

Pri výklade slovného spojenia „smeruje takéto činnosti“ uvedeného v článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 Súdny dvor podmienil jeho uplatnenie zámerom predávajúceho nadviazať obchodné vzťahy so spotrebiteľmi z jedného alebo viacerých iných členských štátov a uzatvárať s nimi zmluvy. ( 45 )

55.

Súdny dvor spresnil, že rozšírenie ochrany spotrebiteľa vyplýva z rovnakej situácie ako predtým, teda zo situácie podnikateľa usadeného v jednom členskom štáte, ktorý sa usiluje získať spotrebiteľov z iných členských štátov.

56.

Len za uvedených okolností je možné, aby podnikateľ predvídal medzinárodnú súdnu právomoc – ktorá je pre neho kogentná – súdov uvedených iných členských štátov.

57.

Súdny dvor objasnil článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, pokiaľ ide o slovné spojenie „smeruje takéto činnosti“.

58.

Nenachádzam dôvody na to, aby sa toto ustanovenie vykladalo odlišne podľa toho, či činnosť podnikateľa spočíva vo vykonávaní určitej činnosti v štáte, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo v jej smerovaní do tohto štátu.

59.

Domnievam sa, že zámer hospodárskeho subjektu usadeného v jednom štáte, ktorý chce založiť obchodné vzťahy so spotrebiteľmi usadenými v inom štáte a uzavrieť s nimi zmluvy, sa vyžaduje v oboch prípadoch rovnako.

60.

Prípravné dokumenty týkajúce sa nariadenia č. 44/2001 svedčia o tom, že pojem činnosť (vykonávaná v štáte bydliska spotrebiteľa alebo smerovaná do tohto štátu) je jednotný, a potvrdzujú, že toto ustanovenie sa uplatní na spotrebiteľskú zmluvu uzavretú „na interaktívnej internetovej stránke dostupnej v štáte bydliska spotrebiteľa“. ( 46 ) V dôsledku toho sa elektronické zmluvy posudzujú rovnako ako zmluvy uzavreté telefonicky, faxom alebo podobnými prostriedkami, v prípade ktorých právomoc podľa článku 16 nie je sporná. ( 47 )

61.

V predmetom ustanovení sa pojmy „vykonávanie“ a „smerovanie“ činnosti nachádzajú na tej istej úrovni, pričom sú spojené priraďovacou spojkou „alebo“, ktorá v tejto funkcii označuje rovnocennosť slov, ktoré spája. ( 48 )

62.

Dôsledok pre podnikateľa z hľadiska medzinárodnej súdnej právomoci je v oboch prípadoch rovnaký, a preto pre túto právomoc musia platiť rovnaké podmienky.

63.

Článok 15 ods. 1 písm. c) dohovoru vymedzuje uplatnenie oddielu 4 hlavy II v závislosti od činnosti podnikateľa „v štáte… určen[om] podľa bydliska spotrebiteľa“, lebo toto bydlisko určuje súd, ktorý má právomoc v prípade možného sporu.

64.

Súdny dvor stotožnil bydlisko spotrebiteľa na účely článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 (rovnocenného článku 16 ods. 2 dohovoru) s bydliskom, ktoré má spotrebiteľ ku dňu podania žaloby. ( 49 )

65.

Uvedené ustanovenie sa uplatní na zmluvu, ktorej účastníkom je spotrebiteľ, ak sa bydlisko spotrebiteľa – ako medzinárodný prvok –, ktoré je dôležité ( 50 ) pre medzinárodnú súdnu právomoc, nachádza v štáte, kde podnikateľ vykonáva alebo do ktorého smeruje svoju činnosť.

66.

Tento výklad je v súlade s uvedeným opisom vývoja článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru a zámerom zaručiť medzinárodnú súdnu právomoc, ktorá je predvídateľná pre hospodársky subjekt.

67.

Zo samotného znenia článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru vyplýva, že toto ustanovenie je zostatkové v tom zmysle, že upravuje spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa nevzťahujú písmená a) a b).

68.

Predpokladom uplatnenia týchto písmen – tak ako uplatnenia všetkých ustanovení dohovoru – je, aby išlo o situáciu, ktorá má medzinárodný charakter. Naopak sa nevyžaduje osobitná väzba s bydliskom spotrebiteľa, ktorú vytvoril jeho zmluvný partner.

69.

Toto ustanovenie sa vyznačovalo neexistenciou osobitnej podmienky vo svojej prvej verzii Bruselského dohovoru, ktorá sa zachovala dodnes.

70.

Súdny dvor odôvodnil osobitné posudzovanie zmlúv uvedených v písmenách a) a b) rizikami spojenými s predajom na splátky. Článok 15 ods. 1 písm. a) dohovoru v súčasnosti upravuje len predaj, pri ktorom predávajúci previedol držbu tovaru na kupujúceho pred tým, ako kupujúci zaplatil cenu v plnej výške.

71.

V týchto prípadoch „na jednej strane v čase uzavretia zmluvy kupujúci môže byť uvedený do omylu, pokiaľ ide o skutočnú výšku sumy, ktorú musí zaplatiť, a na druhej strane musí znášať riziko straty uvedenej veci, aj keď je povinný zaplatiť neuhradené splátky“. ( 51 )

72.

Závažnosť týchto rizík by kompenzovala skutočnosť, že na účely uplatnenia oddielu 4 hlavy II dohovoru sa navyše nevyžaduje súvislosť medzi zmluvou a štátom bydliska spotrebiteľa.

73.

Vývoj a cieľ článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru, judikatúra Súdneho dvora, ktorá sa týka tohto ustanovenia (alebo rovnocenných ustanovení, ktoré mu predchádzali), a jeho výklad v spojení s článkom 16 podporujú nasledujúci výklad tohto ustanovenia: vyžaduje sa, a) aby podnikateľ prostredníctvom vykonávania svojej ekonomickej činnosti alebo jej ponuky zámerne vytvoril väzbu s iným zmluvným štátom, než je zmluvný štát, v ktorom má bydlisko, a b) aby týmto „iným štátom“ bol štát, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, pričom za taký štát sa považuje štát, ktorý slúži (v budúcnosti bude slúžiť) na určenie medzinárodnej súdnej právomoci.

74.

Z vyššie uvedeného treba logicky vyvodiť, že

75.

Chápanie predmetného ustanovenia, ktoré som odporučil vyššie, by však mohlo odporovať článku 17 dohovoru, ktorý upravuje voľbu právomoci v zmluvách podľa článku 15.

76.

V článku 17 bode 3 je uznaná platnosť doložiek o voľbe právomoci dojednaných medzi účastníkmi zmluvy, ktorí mali „v čase uzavretia zmluvy“ bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom štáte (viazanom dohovorom), pokiaľ priznajú právomoc súdom uvedeného štátu, ktorého právny poriadok ich nezakazuje.

77.

Samotný dohovor teda podľa všetkého na prvý pohľad uznáva, že skutočnosť, že obaja účastníci zmluvy (podnikateľ a spotrebiteľ) majú ku dňu uzavretia zmluvy bydlisko v jednom štáte, nebráni konštatovaniu medzinárodného charakteru, a teda určeniu súdnej právomoci.

78.

Ustanovenie podobné článku 17 bodu 3 Luganského dohovoru II sa nachádzalo v prvej verzii Bruselského dohovoru (z roku 1968), práve v článku 15 bode 3.

79.

V Jenardovej správe je začlenenie uvedeného ustanovenia vysvetlené dôvodmi týkajúcimi sa spravodlivosti v prospech predávajúceho alebo veriteľa, ktorý má bydlisko v tom istom štáte ako kupujúci alebo dlžník, ak sa kupujúci alebo dlžník po uzavretí zmluvy usadil v zahraničí. ( 52 )

80.

V znení Bruselského dohovoru z roku 1978 bola formulácia predmetného ustanovenia zmenená s cieľom objasniť, že sa týka spoločného bydliska v čase uzavretia zmluvy, a nie v čase podania žaloby. ( 53 )

81.

Zmienka o predávajúcich a veriteľoch bola nahradená súčasným slovným spojením. Táto zmena nie je nijako vysvetlená.

82.

V Schlosserovej správe bolo pri rozbore premiestnenia bydliska spotrebiteľa po uzavretí zmluvy výslovne spomenuté, že je málo pravdepodobné, že táto zmena sa dotkne prípadu uvedeného v článku 13 bode 3 vo vtedajšom znení. ( 54 ) Uplatniteľnosť článku 15 bodu 3 je teda v týchto prípadoch podľa uvedenej správy tiež výnimočná.

83.

Začlenenie článku 17 bodu 3 do oddielu, ktorý upravuje spotrebiteľské zmluvy, nesúvisí so začlenením článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru alebo so začlenením príslušných článkov do predchádzajúcich nástrojov.

84.

Okrem toho predpoklad, z ktorého vychádza článok 17 bod 3 (účastníci zmluvy majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko v tom istom štáte viazanom dohovorom), je v skutočnosti v rozpore s predpokladom, z ktorého vychádza článok 15 ods. 1 písm. c).

85.

Nezdá sa však, že normotvorca chcel vylúčiť akýkoľvek vzťah medzi týmito dvoma ustanoveniami, lebo ak by to tak bolo, nevypustil by pôvodný odkaz na dohodu medzi predávajúcim a kupujúcim alebo veriteľom a dlžníkom.

86.

Domnievam sa, že tento rozpor (ktorý si normotvorca možno neuvedomil) sa nemusí vyriešiť tak, že pod článok 15 ods. 1 písm. c) sa zaradia situácie, pre ktoré nebol vytvorený a ktoré nechávajú podnikateľa napospas druhému účastníkovi zmluvy ( 55 ) bez toho, aby mu na druhej strane poskytli isté riešenie.

87.

Možnosť dohodnúť právomoc za okolností uvedených v článku 17 bode 3 nie je automatická, lebo v konečnom dôsledku závisí od rozhodnutia každého štátu viazaného dohovorom.

88.

Tiež si nie som istý, či uvedená možnosť v praxi chráni podnikateľa pred neočakávanou zmenou okolností spôsobenou jednostrannou vôľou spotrebiteľa.

89.

Situácia, ktorá je opísaná v článku 17 bode 3 dohovoru, je logicky vnútroštátna: prirodzeným zámerom účastníkov zmluvy, ktorí sa dohodnú na právomoci, bude vybrať miestnu príslušnosť. Rozšírenie dosahu pôvodnej dohody ex lege, ktorým sa táto dohoda zmení na priznanie právomoci na medzinárodnej úrovni ( 56 ), nezodpovedá zámeru účastníkov zmluvy a nevidím dôvod, pre ktorý by sa im malo toto rozšírenie nanútiť.

90.

Do vlastnej pôsobnosti článku 17 bodu 3 patria doložky o voľbe právomoci dojednané pred akýmkoľvek sporom s osobitným zámerom neutralizovať budúci medzinárodný charakter, ktorý vznikne v dôsledku zmeny bydliska ktoréhokoľvek z účastníkov zmluvy. ( 57 )

91.

Pravdepodobnosť dojednania takejto doložky sa líši v závislosti od okolností uzavretia zmluvy: je väčšia, ak sa situácia už v tom čase vyznačuje nejakým cudzím prvkom, a v opačnom prípade je menšia alebo žiadna.

92.

Uvedená pravdepodobnosť tiež závisí do veľkej miery od skúsenosti dotknutého hospodárskeho subjektu a od vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa voľby právomoci:

93.

V konečnom dôsledku výklad, ktorý s cieľom zosúladiť článok 15 ods. 1 písm. c) s článkom 17 bodom 3 dohovoru spôsobuje, že podnikateľ v každom prípade znáša riziko, že zmluva dodatočne získa medzinárodný charakter v dôsledku zmeny bydliska spotrebiteľa:

94.

Preto sa domnievam, že uvedený výklad treba odmietnuť.

95.

Ak by Súdny dvor neprijal môj návrh, možno by mal poskytnúť riešenie, ktoré by jednak zaručilo cieľ spočívajúci v ochrane spotrebiteľa pred požiadavkou, aby zmluva mala medzinárodný charakter (vrátane medzinárodného charakteru, ktorý spotrebiteľ sám spôsobí), a jednak zabezpečilo, aby bola pre hospodársky subjekt predvídateľná medzinárodná súdna právomoc, ktorá je podľa článku 15 ods. 1 písm. c) dohovoru spojená s cezhraničnou obchodnou činnosťou tohto subjektu.

96.

Podľa môjho názoru nie je úplne nemožné prekonať rozpor, ktorý som opísal vyššie. Článok 15 ods. 1 písm. c) dohovoru by sa mohol vykladať tak, že sa vzťahuje na každú situáciu, v ktorej podnikateľ vykonáva alebo smeruje svoju ekonomickú činnosť do iných štátov, než je štát, v ktorom má bydlisko, pričom jedným z týchto štátov je štát, v ktorom má spotrebiteľ v čase podania žaloby bydlisko.

97.

Za uvedených okolností skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy mali obaja účastníci zmluvy bydlisko v tom istom štáte viazanom dohovorom, nebráni uplatneniu článku 15 ods. 1 písm. c), a teda aj oddielu 4 hlavy II dohovoru so všetkými dôsledkami, ktoré vyplývajú z ich uplatnenia.

98.

Za tých istých okolností spotrebiteľ, ktorý sa následne presťahuje do iného štátu viazaného dohovorom, môže podať žalobu na súdoch podľa bydliska hospodárskeho subjektu alebo na súdoch podľa svojho nového bydliska. Hospodársky subjekt môže podať žalobu len na súdoch podľa nového bydliska spotrebiteľa.

99.

Uvedomujem si, že ak v čase prípravy a uzavretia zmluvy hospodársky subjekt má bydlisko v tom istom štáte ako spotrebiteľ, pričom nič nenasvedčuje tomu, že zmluva následne získa medzinárodný charakter, v zásade nebude mať dôvod predvídať, že v inom štáte sa podá žaloba týkajúca sa tejto konkrétnej zmluvy.

100.

Predvídateľnosť sa v tomto prípade nachádza na vyššej úrovni abstrakcie. Ak primerane obozretný podnikateľ vykonáva určitý druh činnosti v inom štáte, musí počítať s možnosťou, že bude v tomto štáte žalovaný v súvislosti s akoukoľvek zmluvou, ktorú vzhľadom na jej predmet možno zaradiť do rámca uvedenej činnosti, ( 59 ) ak sa spotrebiteľ presťahuje do tohto štátu.

101.

Primerane obozretný hospodársky subjekt, ktorý počíta s uvedenou možnosťou, o ktorej vie preto, lebo vyplýva z jeho vlastnej činnosti, môže využiť nástroj, ktorý mu poskytuje článok 17 bod 3, teda uzavrieť dohodu o voľbe právomoci, ktorou sa určia súdy štátu spoločného bydliska v čase uzavretia zmluvy (pokiaľ takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom uvedeného štátu).

102.

Toto riešenie, ktoré nie je najlepšie, má určitú oporu v judikatúre Súdneho dvora:

103.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

Článok 15 ods. 1 písm. c) Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaného v Lugane 30. októbra 2007, ktorého uzavretie bolo schválené v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2009/430/ES z 27. novembra 2008, sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní, ak účastníci zmluvy v čase jej uzavretia majú bydlisko (v zmysle článkov 59 a 60 uvedeného dohovoru) v tom istom štáte viazanom dohovorom a cudzí prvok právneho vzťahu vznikne až dodatočne, keďže spotrebiteľ sa presťahoval do iného štátu, ktorý je tiež viazaný dohovorom.

Subsidiárne by sa článok 15 ods. 1 písm. c) dohovoru uplatnil, ak sa bydlisko účastníkov zmluvy v čase uzavretia zmluvy nachádza v tom istom štáte viazanom uvedeným dohovorom a spotrebiteľ sa neskôr presťahuje do iného štátu, ktorý je tiež viazaný dohovorom, pokiaľ hospodársky subjekt vykonáva v štáte nového bydliska spotrebiteľa podnikateľské činnosti, ako sú tie, ktoré viedli k uzavretiu zmluvy.