1

Žalobkyňa, pani Aisha Muammer Mohamed El‑Qaddafi, je líbyjskou štátnou príslušníčkou a dcérou bývalého líbyjského vodcu Muammara Kadhafiho.

2

Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (ďalej len „Bezpečnostná rada“) prijala 26. februára 2011 rezolúciu 1970 (2011), ktorou sa zavádzajú reštriktívne opatrenia voči Líbyi a voči osobám a subjektom, ktoré sa podieľajú na závažnom porušovaní ľudských práv osôb v Líbyi, a to aj zapojením do útokov na civilné obyvateľstvo a objekty v rozpore s medzinárodným právom.

3

Rada Európskej únie prijala 28. februára 2011 rozhodnutie 2011/137/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 58, 2011, s. 53) a 2. marca 2011 nariadenie (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 58, 2011, s. 1) (ďalej spolu len „akty z roku 2011“).

4

Článok 5 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2011/137 stanovuje, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabránenie vstupu na svoje územie, ako aj prechodu cezeň osobám uvedeným v rezolúcii 1970 (2011) alebo ďalším osobám označeným v súlade s touto rezolúciou, ktorých meno je uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia.

5

Článok 6 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2011/137 a článok 5 ods. 1 nariadenia č. 204/2011 v spojení s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia v podstate stanovujú, že sa zmrazujú finančné prostriedky, iné finančné aktíva a hospodárske zdroje, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vlastníctve alebo pod kontrolou osôb označených Bezpečnostnou radou alebo výborom Bezpečnostnej rady vytvoreným podľa odseku 24 rezolúcie 1970 (2011) (ďalej len „sankčný výbor“) v súlade s bodom 22 rezolúcie 1970 (2011), ktorých meno je uvedené v prílohe III tohto rozhodnutia a prílohe II tohto nariadenia.

6

Žalobkyňa patrí medzi osoby uvedené v rezolúcii 1970 (2011) a v dôsledku toho zapísané do zoznamov uvedených v prílohách I a III rozhodnutia 2011/137 a v prílohe II nariadenia č. 204/2011 s nasledujúcimi identifikačnými informáciami a dôvodmi:

„KADHAFI, Aïcha Muammar [.] Dátum nar.: 1978. Miesto nar.: Tripolis, Líbya. Dcéra Muammara QADHAFIHO. Úzke prepojenie na režim. Dátum označenia zo strany OSN: 26. [februára] 2011.“

7

Dňa 17. marca 2011 Bezpečnostná rada prijala rezolúciu 1973 (2011), ktorá zaviedla nové opatrenia s ohľadom na situáciu v Líbyi. Dňa 22. januára 2013 Rada prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 50/2013, ktorým sa vykonáva článok 16 ods. 2 nariadenia č. 204/2011 (Ú. v. EÚ L 20, 2013, s. 29), a rozhodnutie Rady 2013/45/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/137/SZBP (Ú. v. EÚ L 20, 2013, s. 60), ktoré zmenili identifikačné informácie týkajúce sa žalobkyne obsiahnuté v aktoch z roku 2011 na spresnenie, že žalobkyňa sa údajne nachádzala v Alžírsku.

8

Rada 23. júna 2014 prijala rozhodnutie 2014/380/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/137 (Ú. v. EÚ L 183, 2016, s. 52), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 689/2014, ktorým sa vykonáva článok 16 ods. 2 nariadenia č. 204/2011 (Ú. v. EÚ L 183, 2014, s. 1) (ďalej spolu len „akty z roku 2014“). Zmeny zavedené týmito aktmi sa netýkali žalobkyne, ktorej meno bolo teda ponechané na zoznamoch uvedených v prílohách I a III rozhodnutia 2011/137 a v prílohe II nariadenia č. 204/2011, pričom dôvod zápisu jej mena na tieto zoznamy nebol zmenený v porovnaní s dôvodom uvedeným v aktoch z roku 2011.

9

Bezpečnostná rada prijala 27. augusta 2014 rezolúciu 2174 (2014), ktorá odsúdila prebiehajúce boje ozbrojených skupín a podnecovanie násilia v Líbyi a zaviedla nové reštriktívne opatrenia voči osobám a subjektom, ktoré vykonávajú alebo podporujú činy, ktoré ohrozujú mier, stabilitu alebo bezpečnosť v Líbyi, alebo ktoré blokujú či maria úspešné dokončenie politickej transformácie.

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. septembra 2014 podala žalobkyňa žalobu zapísanú do registra pod číslom T‑681/14, na zrušenie aktov z roku 2014 v rozsahu, v akom ponechávajú meno žalobkyne na zoznamoch nachádzajúcich sa v prílohách I a III rozhodnutia 2011/137 a v prílohe II nariadenia č. 204/2011.

11

Dňa 18. decembra 2014 Rada zaslala zástupcom žalobkyne list, v ktorom uviedla, že sankčný výbor informoval príslušné útvary Európskej únie, že žalobkyňa nedodržala svoj zákaz cestovať, čím porušila ustanovenia rezolúcie 1970 (2011).

12

Bezpečnostná rada prijala 27. marca 2015 rezolúciu 2213 (2015), ktorá okrem iného zaviedla určité zmeny kritérií zápisu do zoznamov.

13

Dňa 4. mája 2015 Rada zaslala zástupcom žalobkyne list spolu so súborom dokumentov (ďalej len „list zo 4. mája 2015“). Rada v ňom uviedla, že v rokoch 2011 a 2013 žalobkyňa urobila verejné vyhlásenia, ktorými vyzývala k zvrhnutiu líbyjských orgánov zriadených v dôsledku pádu režimu zavedeného jej otcom a k pomste za jeho smrť.

14

Dňa 26. mája 2015 prijala Rada rozhodnutie 2015/818/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/137 (Ú. v. EÚ L 129, 2015, s. 13), a nariadenie (EÚ) 2015/813, ktorým sa mení nariadenie č. 204/2011 (Ú. v. EÚ L 129, 2015, s. 1), najmä s cieľom rozšíriť kritériá označovania osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia uvedené v aktoch z roku 2011.

15

Následne Rada vykonala úplné preskúmanie zoznamov mien osôb a subjektov uvedených v prílohách k aktom z roku 2011.

16

Toto preskúmanie sa skončilo prijatím rozhodnutia Rady 2015/1333/SZBP z 31. júla 2015 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/137 (Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 34), a nariadenia Rady (EÚ) 2016/44 z 18. januára 2016 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 204/2011 (Ú. v. EÚ L 12, 2016, s. 1).

17

Článok 8 ods. 1 rozhodnutia 2015/1333 stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabránili vstupu na svoje územia alebo prechodu cez ne osobám, ktoré označila a na ktoré uvalila obmedzenia cestovania Bezpečnostná rada alebo výbor v súlade s bodom 22 rezolúcie č. 1970 (2011), bodom 23 rezolúcie č. 1973 (2011), bodom 4 rezolúcie č. 2174 (2014), bodom 11 rezolúcie č. 2213 (2015), a ktoré sú uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia.

18

Článok 9 ods. 1 rozhodnutia 2015/1333 a článok 5 ods. 1 nariadenia 2016/44 v spojení s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia v podstate stanovujú, že finančné prostriedky, iné finančné aktíva a hospodárske zdroje, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vlastníctve alebo pod kontrolou osôb a subjektov, ktoré označila a na ktoré uvalila zmrazenie aktív Bezpečnostná rada alebo sankčný výbor v súlade s bodom 22 rezolúcie č. 1970 (2011), bodmi 19, 22 alebo 23 rezolúcie č. 1973 (2011), bodom 4 rezolúcie č. 2174 (2014) a bodom 11 rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 2213 (2015), ktoré sú uvedené v prílohe III tohto rozhodnutia a v prílohe II tohto nariadenia, sa zmrazujú.

19

Žalobkyňa bola zapísaná do zoznamov uvedených v prílohách I a III rozhodnutia 2015/1333 a v prílohe II nariadenia 2016/44 (ďalej len „sporné zoznamy“) s nasledujúcimi identifikačnými informáciami a dôvodmi:

„… AISHA MUAMMAR MUHAMMED ABU MINYAR QADHAFI … Dátum narodenia: 1978[.] Miesto narodenia: Tripolis, Líbya. Spoľahlivý alias: Aïcha Muhammed Abdul Salam… Adresa: Ománsky sultanát (Predpokladaná osobná situácia/miesto pobytu: Ománsky sultanát)[.] Dátum zaradenia na zoznam: 26. februára 2011[.] Ďalšie informácie: Zaradený na zoznam podľa bodov 15 a 17 rezolúcie č. 1970 [(2011)] (zákaz cestovania, zmrazenie majetku). Doplňujúce informácie: Úzke prepojenie na režim. Cestovala v rozpore s bodom 15 rezolúcie č. 1970 [(2011)], ako opisuje skupina odborníkov pre Líbyu vo svojej predbežnej správe z roku 2013.“

20

Listom zo 6. októbra 2016, ktorý zaslala Rade advokátka žalobkyne (ďalej len „list zo 6. októbra 2016“), žalobkyňa informovala Radu, že v nadväznosti na úmrtie jej predchádzajúceho advokáta žalobkyňa uviedla, že chcela byť naďalej zastupovaná advokátkou a jedným z jej kolegov, čo bolo potvrdené splnomocnením, ktoré k tomuto listu pripojila, a že v dôsledku toho jej mala byť od toho okamihu zaslaná každá korešpondencia.

21

Dňa 21. marca 2017 Rada prijala vykonávacie rozhodnutie (SZBP) 2017/497, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2015/1333 (Ú. v. EÚ L 76, 2017, s. 25), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/489, ktorým sa vykonáva článok 21 ods. 5 nariadenia 2016/44 (Ú. v. EÚ L 76, 2017, s. 3) (ďalej spolu len „akty z roku 2017“), ktorými sa menia sporné zoznamy s cieľom zohľadniť aktualizované informácie poskytnuté výborom pre sankcie.

22

Ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch bolo doplnené o nasledujúce identifikačné informácie a dôvody:

„AISHA… MUAMMAR MUHAMMED… ABU MINYAR… QADHAFI… Dátum narodenia: 1978[.] Miesto narodenia: Tripolis, Líbya[.] Spoľahlivý alias: Aisha Muhammed Abdul Salam… Adresa: Ománsky sultanát (Predpokladaná osobná situácia/miesto pobytu: Ománsky sultanát)[.] Dátum zaradenia na zoznam: 26. februára 2011 (zmenený 11. novembra 2016, 26. septembra 2014, 21. marca 2013 a 2. apríla 2012)[.] Ďalšie informácie: Uvedená v zozname podľa bodov 15 a 17 rezolúcie č. 1970 (zákaz cestovania, zmrazenie majetku). Osobitný obežník Bezpečnostnej rady OSN – INTERPOL‑u, odkaz na webovú stránku: https://www.interpol.int/en/notice/search/un/5525815“.

23

Rozsudkom z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), ktorý sa stal právoplatným, pričom proti nemu nebolo podané odvolanie, Všeobecný súd, ktorý rozhodoval o žalobe podanej žalobkyňou proti aktom z roku 2014 (pozri bod 10 vyššie), dospel záveru, že podmienka, podľa ktorej mala Rada povinnosť oznámiť žalobkyni špecifické a konkrétne dôvody, pre ktoré sa domnievala, že reštriktívne opatrenia voči nej mali byť ponechané, neboli v prejednávanej veci splnené. Všeobecný súd jednak konštatoval, že akty z roku 2014 obsahovali len informácie zodpovedajúce dôvodom pôvodného zápisu mena žalobkyne na dotknuté zoznamy, ktoré boli priložené k aktom z roku 2011, a dospel k záveru, že tieto dôvody boli nedostatočné na odôvodnenie jej ponechania na týchto zoznamoch, keďže kontext bol podstatne odlišný; jednak posúdil, že dodatočné dôvody predložené Radou boli zjavne irelevantné, keďže neboli uvedené medzi dôvodmi, na základe ktorých boli prijaté akty z roku 2014 a boli oznámené Rade až po dátumu ich prijatia. V dôsledku toho zrušil uvedené akty v rozsahu, v akom ponechali meno žalobkyne na zoznamoch nachádzajúcich sa v prílohách I a III rozhodnutia 2011/137 a v prílohe II nariadenia č. 204/2011.

24

Dňa 5. februára 2019 sa advokátka žalobkyne obrátila na Radu s cieľom zopakovať svoju žiadosť, aby jej bola zaslaná celá korešpondencia týkajúca sa žalobkyne, ako aj rozhodnutia a nariadenia prijaté voči žalobkyni.

25

Dňa 25. marca 2019 Rada listom zaslaným advokátke žalobkyni (ďalej len „list z 25. marca 2019“) informovala žalobkyňu, že prijala akty z roku 2017 na základe informácií aktualizovaných sankčným výborom, takže meno žalobkyne bolo ponechané na sporných zoznamoch.

26

Bezpečnostná rada prijala 11. februára 2020 rezolúciu 2509 (2020), v ktorej opätovne potvrdila potrebu, aby štáty prijali opatrenia zakazujúce vstup na ich územie alebo prechod cez ich územie voči všetkým osobám označeným sankčným výborom, a to najmä v súlade s odsekmi 15 a 16 rezolúcie 1970 (2011), a opätovne potvrdila, že mala v úmysle dbať na to, aby aktíva zmrazené podľa odseku 17 tejto rezolúcie, boli v následnej fáze sprístupnené líbyjskému ľudu a použité v jeho prospech.

27

Dňa 5. marca 2020 prijala Rada vykonávacie rozhodnutie (SZBP) 2020/374, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2015/1333 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 14), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2020/371, ktorým sa vykonáva článok 21 ods. 5 nariadenia 2016/44 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 5) (ďalej spolu len „akty z roku 2020“), ktorými bolo meno žalobkyne ponechané na sporných zoznamoch, pričom dôvod jej označenia nebol zmenený v porovnaní s dôvodom uvedeným v aktoch z roku 2017.

28

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. mája 2019 podala túto žalobu.

29

Dňa 14. augusta 2019 Rada doručila do kancelárie Všeobecného súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

30

Replika a duplika boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 4. októbra a 28. novembra 2019.

31

Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, na základe článku 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bola táto vec pridelená piatej komore.

32

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. decembra 2019 žalobkyňa požiadala o nariadenie pojednávania.

33

Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 22. januára 2020 bola táto vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi z dôvodu prekážky na strane pôvodne ustanoveného sudcu spravodajcu.

34

Všeobecný súd prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorým účastníci konania vyhoveli v stanovenej lehote.

35

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. septembra 2020 žalobkyňa na základe článku 86 rokovacieho poriadku upravila žalobu tak, že sa týka nielen zrušenia aktov z roku 2017, ale aj zrušenia aktov z roku 2020 (ďalej spolu len „napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa jej týkajú. Rada predložila svoje pripomienky k návrhu na úpravu žaloby do kancelárie Všeobecného súdu 28. septembra 2020.

36

Na návrh sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania.

37

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 20. októbra 2020. Po pojednávaní bola ústna časť konania skončená a vec bola predložená na poradu.

38

Žalobkyňa v nadväznosti na úpravu žaloby v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

39

Rada v nadväznosti na pripomienky týkajúce sa návrhu na úpravu žaloby v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

40

Na pojednávaní Rada uviedla, že tvrdenia uvedené v bodoch 3 až 12 žiadosti žalobkyne týkajúcej sa nariadenia pojednávania a dokumentov tvoriacich prílohy E.1 až E.4 tejto žiadosti sú podľa článku 85 rokovacieho poriadku neprípustné.

41

Žalobkyňa vyhlásila, že vyradila zo spisu uvedené prílohy E.1 až E.4, pričom trvala na tvrdeniach uvedených v bodoch 3 až 12 svojho návrhu na nariadenie pojednávania.

42

Treba pripomenúť, že písomná časť konania na Všeobecnom súde zahŕňa prvú výmenu vyjadrení v súlade s článkami 76 a 81 jeho rokovacieho poriadku, po ktorej podľa jeho článku 83 môže nasledovať druhá a posledná výmena vyjadrení, ak to Všeobecný súd považuje za potrebné na doplnenie obsahu spisu vo veci.

43

V prejednávanej veci treba konštatovať, že tvrdenia uvedené v bodoch 3 až 12 návrhu na nariadenie pojednávania nepredstavujú dôvody, pre ktoré by žalobkyňa chcela byť vypočutá. V týchto bodoch žalobkyňa navyše uvádza tvrdenia, ktoré už uviedla vo svojich predchádzajúcich písomnostiach, a má v úmysle reagovať na pripomienky obsiahnuté v duplike. Nie je preto potrebné zohľadniť body 3 až 12 žiadosti o nariadenie pojednávania a je potrebné vyradiť zo spisu dokumenty tvoriace prílohy E.1 až E.4.

44

Rada bez toho, aby samostatným podaním vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, vo vyjadrení k žalobe a v pripomienkach k návrhu na úpravu žaloby vznáša námietku neprípustnosti žaloby v rozsahu, v akom je založená na článku 263 ZFEÚ, z dôvodu jej oneskoreného podania.

45

Rada tvrdí, že nebola vôbec povinná oznámiť napadnuté akty žalobkyni, keďže ani rozhodnutie 2015/1333, ani nariadenie 2016/44 neobsahujú ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že osobám alebo subjektom uvedeným na sporných zoznamoch musí oznámiť akty, ktorými mení údaje, ktoré sa ich týkajú. Okrem toho tvrdí, že jej list z 25. marca 2019 je odpoveďou na list advokátky žalobkyne z 5. februára 2019 a že sa nemožno domnievať, že žalobkyňa sa vďaka tomuto listu dozvedela o aktoch z roku 2017 v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Okrem toho žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že sa dozvedela o aktoch z roku 2020 prostredníctvom odpovede Rady na otázky položené Všeobecným súdom v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré jej bolo oznámené listom kancelárie z 13. júla 2020. Okamih, keď sa dotknutá osoba dozvie o akte, totiž možno považovať za začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť iba v prípade, ak tento akt nebol ani uverejnený, ani oznámený. V prejednávanej veci pritom lehota na podanie žaloby proti napadnutým aktom začala plynúť od ich uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ku ktorému došlo 22. marca 2017, pokiaľ ide o akty z roku 2017, a 6. marca 2020, pokiaľ ide o akty z roku 2020.

46

Na pojednávaní Rada v odpovedi na otázku Všeobecného súdu spresnila, že hoci je Rada v rámci niektorých režimov sankcií výslovne povinná oznámiť dotknutým osobám všetky zmeny zápisu na zozname s uvedením dôvodov, nie je to tak v prípade režimu sankcií vzhľadom na situáciu v Líbyi.

47

Žalobkyňa tvrdí, že jej žaloba spĺňala kritériá prípustnosti stanovené v článku 263 ZFEÚ, najmä kritérium týkajúce sa lehoty na jej podanie. Žaloba bola totiž jednak podaná do kancelárie Všeobecného súdu 27. mája 2019, teda v dvojmesačnej lehote predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorá je stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku, a to odo dňa doručenia aktov z roku 2017 žalobkyni, ku ktorému došlo listom z 25. marca 2019 (pozri bod 25 vyššie). Návrh na úpravu žaloby týkajúci sa zrušenia aktov z roku 2020 bol jednak podaný v lehote dvoch mesiacov predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť od okamihu, ako sa žalobkyňa dozvedela o prijatí týchto aktov, spomenutom v odpovedi Rady na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, pričom uvedená odpoveď bola žalobkyni doručená listom kancelárie z 13. júla 2020 (pozri bod 34 vyššie).

48

Žalobkyňa tvrdí, že Rada má oznamovaciu povinnosť aj v súvislosti s pozmeňujúcimi rozhodnutiami týkajúcimi sa rozhodnutí o zápise, a to aj vtedy, ak nie sú predložené nové dôvody. Žalobkyňa tvrdí, že ak by Rada nemala povinnosť oznámiť jej napadnuté akty, jediným spôsob, ktorým by bola žalobkyňa o ich prijatí upovedomená, by bolo ich uverejnenie v úradnom vestníku, čo by malo za následok, že jej možnosť podať žalobu na Všeobecný súd v primeranej lehote by bola neprimerane obmedzená. Postoj Rady neberie do úvahy judikatúru, podľa ktorej si Rada nemôže svojvoľne vybrať spôsob oznámenia svojich rozhodnutí dotknutým osobám. Vzhľadom na to, že Rada mala k dispozícii adresu advokátky splnomocnenej žalobkyňou, ako to potvrdzuje list zo 6. októbra 2016, ktorého prijatie potvrdila, napadnuté akty jej mali byť oznámené týmto spôsobom. K takému oznámeniu došlo, len pokiaľ ide o akty z roku 2017, listom z 25. marca 2019. Žalobkyňa sa okrem toho dozvedela o aktoch z roku 2020 nepriamo listom kancelárie z 13. júla 2020 (pozri bod 45 vyššie). Žaloba a návrh na úpravu žaloby, ktoré boli podané v súlade s článkom 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, boli teda predložené v lehote stanovenej v článku 263 ZFEÚ.

49

V prvom rade treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa žaloba o neplatnosť musí podať do dvoch mesiacov od zverejnenia napadnutého opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

50

Podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec bude prejednaná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť.

51

Podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že inštitúcia Únie, ktorá prijíma individuálne reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, alebo ich ponechá v platnosti, ako je to v prejednávanej veci, oznámi dôvody, z ktorých tieto opatrenia vychádzajú, buď v okamihu ich prijatia, alebo čo najrýchlejšie po ich prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon ich práva podať opravný prostriedok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 54 a citovanú judikatúru).

52

Táto situácia vyplýva z osobitej povahy sporných aktov, ktoré v rozsahu, v akom určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, zakazujú najmä sprístupniť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osobám a subjektom, ktorých mená sú uvedené na zoznamoch nachádzajúcich sa v ich prílohách, predstavujú akty všeobecnej pôsobnosti a zároveň súbor individuálnych rozhodnutí voči uvedeným osobám a subjektom (pozri rozsudok z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, EU:C:2013:258, bod 56 a citovanú judikatúru).

53

V prejednávanej veci sa zásada účinnej súdnej ochrany uplatní v článku 13 rozhodnutia 2015/1333, ktorý vo svojich odsekoch 1 a 3 stanovuje, že „ak Bezpečnostná rada alebo [sankčný] výbor zaradia do zoznamu osobu alebo subjekt, Rada takúto osobu alebo subjekt zaradí do prílohy I alebo III [uvedeného rozhodnutia]“ a že „Rada oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu [tejto] osobe alebo [tomuto] subjektu…, a to buď priamo, ak je známa ich adresa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak dotknutej osobe alebo subjektu možnosť vyjadriť sa“.

54

Článok 21 ods. 1 a 3 nariadenia č. 2016/44 obsahuje podobné ustanovenia.

55

Z toho vyplýva, že hoci je pravda, že nadobudnutie účinnosti takých aktov, akými sú napadnuté akty, nastane ich uverejnením, lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti týmto aktom podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ začína pre jednotlivé uvedené osoby a subjekty plynúť odo dňa, keď im boli uvedené akty povinne oznámené (pozri rozsudok z 23. októbra 2015, Oil Turbo Compressor/Rada, T‑552/13, EU:T:2015:805, bod 41 a citovanú judikatúru). Rovnako lehota na podanie návrhu, ktorého cieľom je rozšíriť návrhy a žalobné dôvody o akt, ktorý tieto opatrenia zachováva, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto nového aktu dotknutej osobe alebo subjektu (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 56 a citovanú judikatúru).

56

Treba uviesť, že akty z roku 2017, rovnako ako akty z roku 2020, sú akty, ktorými Rada ponechala meno žalobkyne na sporných zoznamoch. Je pravda, ako tvrdí Rada, že rozhodnutie 2015/1333 a nariadenie 2016/44, v prílohe ktorých sa uvádzajú tieto zoznamy, jej nestanovujú výslovnú povinnosť oznámiť dotknutým osobám alebo subjektom akty, ktorými ponecháva zápis ich mien na uvedených zoznamoch.

57

Takáto oznamovacia povinnosť však vyplýva zo zásady účinnej súdnej ochrany, ako ju vykladá judikatúra pripomenutá v bode 55 vyššie, z ktorej vyplýva, že Rada je povinná oznámiť akékoľvek ponechanie zápisu na zozname spolu s uvedením dôvodov dotknutým osobám, a to nezávisle od toho, či Rada pri rozhodovaní o tomto ponechaní vychádzala z nových skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 57).

58

Okrem toho treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa akty týkajúce sa ponechania zápisu mena osoby na sporných zoznamoch neprijímajú v pravidelných intervaloch. Vzhľadom na nedostatok predvídateľnosti, pokiaľ ide o ich prijatie, ktorý vyplýva z tejto skutočnosti, ak lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti týmto aktom plynula od ich samotného uverejnenia, pre osobu, akou je žalobkyňa, by z toho vyplývala povinnosť priebežne kontrolovať Úradný vestník, čo by mohlo brániť jej prístupu k súdu Únie.

59

Za týchto osobitných okolností Rada nemôže oprávnene tvrdiť, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutým aktom stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ začala vo vzťahu k žalobkyni plynúť odo dňa ich uverejnenia v úradnom vestníku.

60

Ďalej s cieľom určiť dátum oznámenia, od ktorého začali plynúť lehoty, ktoré mala žalobkyňa dodržať na namietanie napadnutých aktov pred Všeobecným súdom, je potrebné vymedziť podmienky, za ktorých jej bola Rada povinná oznámiť tieto akty.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Rada si nemôže slobodne zvoliť spôsob, akým sa dotknutým osobám oznámia akty, ktorými ich podriaďuje reštriktívnym opatreniam. Z bodu 61 rozsudku z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada (C‑478/11 P až C‑482/11 P, EU:C:2013:258), totiž vyplýva, že nepriame oznámenie takýchto aktov uverejnením oznámenia v úradnom vestníku je povolené len v prípadoch, keď Rada nemôže vykonať individuálne oznámenie. V opačnom prípade by bolo Rade umožnené ľahko sa vyhnúť svojej povinnosti individuálneho oznámenia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. júna 2016, Pšonka/Rada, T‑381/14, EU:T:2016:361, bod 41 a citovanú judikatúru).

62

Z judikatúry uvedenej v bode 61 vyššie vyplýva, že článok 13 ods. 3 nariadenia 2015/1333 a článok 21 ods. 3 nariadenia 2016/44 sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu osoby, voči ktorej sú reštriktívne opatrenia namierené, lehota na podanie žaloby, v ktorej táto osoba musí tieto akty napadnúť pred Všeobecným súdom, nezačne plynúť, pokiaľ akty obsahujúce tieto opatrenia neboli oznámené priamo. Iba v prípade, keď je nemožné individuálne oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sú prijaté alebo ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia voči tejto osobe, začína teda táto lehota plynúť uverejnením oznámenia v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, EU:T:2013:397, bod 59, a zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, T‑174/12 a T‑80/13, EU:T:2014:52, body 59 a 60 a citovanú judikatúru).

63

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Radu treba považovať za nachádzajúcu sa v situácii, keď bolo nemožné oznámiť individuálne fyzickej alebo právnickej osobe alebo subjektu akt obsahujúci reštriktívne opatrenia, ktoré sa ich týkajú, buď keď adresa tejto osoby alebo tohto subjektu nie je verejná a nebola jej poskytnutá, alebo v prípade, keď bolo oznámenie zaslané na adresu, ktorú má Rada k dispozícii, bezúspešne, a to napriek všetkým krokom, ktoré Rada s náležitou starostlivosťou podnikla v snahe o doručenie takého oznámenia (rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13 EU:T:2014:926, bod 61).

64

Z judikatúry tiež vyplýva, že Rada v zásade nemôže splniť povinnosť oznámiť dotknutej osobe akt obsahujúci reštriktívne opatrenia voči nej tým, že adresuje oznámenie tohto aktu advokátom, ktorí ju zastupujú. Doručenie zástupcovi žalobcu sa považuje za doručenie adresátovi iba vtedy, ak je takáto forma doručenia výslovne stanovená právnou úpravou, ak medzi účastníkmi konania existuje dohoda v tomto zmysle, alebo ak je advokát náležite splnomocnený na prijatie takéhoto doručenia na účet svojho klienta (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada, T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227, body 31 a 34 a citovanú judikatúru).

65

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že 21. marca 2017, t. j. dátum prijatia aktov z roku 2017, ako aj 5. marca 2020, teda dátum prijatia aktov z roku 2020, mala Rada k dispozícii, ako to potvrdila na pojednávaní, adresu advokátky žalobkyne a splnomocnenie, ktoré jej udelila, ako boli oznámené listom zo 6. októbra 2016, ktorého prijatie potvrdila Rada v ten istý deň. Uvedené splnomocnenie, ktoré žalobkyňa podpísala 12. marca 2015, okrem iného spresňuje, že svoju advokátku splnomocnila prijímať všetky informácie, odpovedať a konať v jej mene v akejkoľvek veci týkajúcej sa sankcií, ktoré voči nej prijala Bezpečnostná rada, ako aj na akékoľvek otázky súvisiacej so zaradením jej mena do prílohy I rozhodnutia 2011/137 a/alebo do akéhokoľvek ďalšieho aktu následne prijatého Radou.

66

Okolnosti prejednávanej veci sa teda líšia od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), v ktorej Všeobecný súd dospel k záveru, že nebol predložený dôkaz o existencii splnomocnenia na zastupovanie udeleného žalobkyňou jej zástupcovi, takže sa nebolo možné domnievať, že Rada platne oznámila predmetné rozhodnutie žalobkyni prostredníctvom oznámenia jej zástupcovi a že lehota na podanie žaloby preto začala plynúť od dátumu uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku.

67

Treba tiež uviesť, že ako potvrdila Rada vo svojej odpovedi na otázky položené v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a na pojednávaní, napadnuté akty neboli predmetom oznámenia uverejneného v úradnom vestníku určeného osobám uvedeným v sporných prílohách.

68

Vzhľadom na to, že zo spisu nevyplýva, že Rada nemohla oznámiť napadnuté akty priamo žalobkyni alebo jej riadne splnomocnenej advokátke, alebo že takéto oznámenie by bolo neúspešné, a že v úradnom vestníku nebolo uverejnené oznámenie o ponechaní mena žalobkyne na sporných zoznamoch, individuálne oznámenie aktov z roku 2017 žalobkyni bolo platne vykonané listom z 25. marca 2019, ktorým Rada v nadväznosti na list advokátky žalobkyne (pozri bod 24 vyššie) z 5. februára 2019 oznámila uvedené akty tejto advokátke.

69

Napokon ani zo spisu, ani z argumentácie Rady nevyplýva, že by sa žalobkyňa skutočne dozvedela o napadnutých aktoch v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, čo by mohlo spôsobiť začatie plynutia lehôt na podanie žaloby, pred 25. marcom 2019, keď Rada oznámila akty z roku 2017 advokátke poverenej žalobkyňou, alebo, pokiaľ ide o akty z roku 2020, pred 13. júlom 2020, t. j. dňom oznámenia odpovede Rady na otázky položené v rámci opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania (pozri bod 45 vyššie).

70

V každom prípade aj za predpokladu, že sa individuálne oznámenie napadnutých aktov má považovať za oznámenie, ktoré nebolo platne vykonané 25. marca 2019 a 13. júla 2020, lehota na podanie žaloby by v tomto prípade nezačala plynúť, čiže táto žaloba by nebola oneskorená.

71

Treba teda konštatovať, že vzhľadom na to, že Rada žalobkyni platne neoznámila akty z roku 2017 pred 25. marcom 2019, žalobkyňa k dátumu podania žaloby 27. mája 2019 nepodala žalobu o ich neplatnosť po uplynutí lehoty. Taktiež nebola v omeškaní k dátumu podania návrhu na úpravu žaloby, t. j. 1. septembra 2020, s cieľom upraviť svoju žalobu tak, aby zohľadnila prijatie aktov z roku 2020 a aby navrhla ich zrušenie.

72

Za týchto okolností treba zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Radou, založenú na oneskorení žaloby proti napadnutým aktom v rozsahu, v akom je založená na článku 263 ZFEÚ.

73

Žalobkyňa na podporu žaloby v rozsahu, v akom je založená na článku 263 ZFEÚ, uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí týkajúcich sa práva na účinnú súdnu ochranu, druhý na porušení zásad právnej sily rozhodnutej veci a právnej istoty a práva na účinný prostriedok nápravy, tretí na nedostatku právneho základu a odôvodnení ponechania jej mena na sporných zoznamoch a štvrtý na neprimeranom porušení jej základných práv.

74

V prvom rade treba rozlišovať medzi aktmi, na základe ktorých bola žalobkyňa zapísaná na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a po sebe nasledujúcimi aktmi, ktorých cieľom je ponechanie jej mena na týchto zoznamoch. Akty z roku 2011, konkrétne rozhodnutie 2011/137 a nariadenie č. 204/2011, ako aj následné akty o zápise, a to rozhodnutie 2015/1333 a nariadenie 2016/44, totiž nie sú predmetom tejto žaloby a neboli včas napadnuté na súde Únie. Pokiaľ ide o akty z roku 2014, boli predmetom žaloby, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), ktorý nadobudol právoplatnosť bez toho, aby bolo proti nemu podané odvolanie. Žalobné dôvody žalobkyne sú teda prípustné len v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu napadnutých aktov, teda aktov z roku 2017, a v dôsledku úpravy žaloby na základe článku 86 rokovacieho poriadku, aj aktov z roku 2020 v rozsahu, v akom ponechávajú zápis mena žalobkyne na sporných zoznamoch.

75

Najprv treba preskúmať tretí žalobný dôvod, ktorým žalobkyňa vytýka Rade, že rozhodla o zachovaní reštriktívnych opatrení voči nej bez odôvodnenia a právneho základu.

76

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázka odôvodnenia, ktorá sa týka formálnej náležitosti, sa odlišuje od otázky preukázania tvrdeného správania, ktorá sa týka zákonnosti podstaty sporného aktu a znamená overenie pravdivosti uvedených skutočností v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenie obmedzujúcich opatrení voči dotknutej osobe (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718), bod 60 a citovanú judikatúru).

77

Odôvodnenie rozhodnutia je formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody zaťažené chybami, tieto chyby zaťažujú zákonnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, hoci vyjadruje chybné dôvody. Výhrady a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť aktu, sú teda irelevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia (pozri rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 37 a citovanú judikatúru).

78

V prejednávanej veci treba teda, ako žalobkyňa okrem iného potvrdila na pojednávaní, rozlišovať v treťom žalobnom dôvode jednak prvú časť založenú na nedostatočnom odôvodnení napadnutých aktov a jednak druhú časť založenú v podstate na nedostatku skutkového základu odôvodňujúceho ponechanie jej mena na sporných zoznamoch a na skutočnosti, že Rada nepredložila dôkazy, ktoré by preukazovali, že opatrenia prijaté voči žalobkyni boli dôvodné.

79

Žalobkyňa tvrdí, že na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 13 ods. 3 rozhodnutia 2015/1333 a článok 21 ods. 3 nariadenia 2016/44, ako aj usmernenia Rady v oblasti sankcií, napadnuté akty sú nedostatočne odôvodnené.

80

Rada odpovedá, že žalobkyňa mohla na základe samotných napadnutých aktov, ako aj dôkazov a vysvetlení, ktoré jej boli poskytnuté, pochopiť kontext a rozsah opatrení, ktoré sa jej týkali.

81

Je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri najmä rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 49 a citovanú judikatúru). Okrem toho z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala (pozri rozsudky z 24. septembra 2014, Kadhaf Al Dam/Rada, T‑348/13, neuverejnený, EU:T:2014:806, bod 63 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2016, Alsharghawi/Rada, T‑485/15, neuverejnený, EU:T:2016:520, bod 27 a citovanú judikatúru).

82

Pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia, bez toho, aby bolo potrebné detailne odpovedať na pripomienky uvedené dotknutou osobou, povinnosť odôvodnenia za každých okolností stanovuje, a to aj v prípadoch, keď je odôvodnenie aktu Únie rovnaké ako odôvodnenie poskytnuté medzinárodným orgánom, že toto odôvodnenie uvádza individuálne, osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré príslušné orgány konštatujú, že proti dotknutej osobe sa majú prijať takéto opatrenia (pozri rozsudok z 18. februára 2016, Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P, EU:C:2016:96, bod 76 a citovanú judikatúru). Odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladá reštriktívne opatrenie, teda v zásade nemôže spočívať len vo všeobecnej a stereotypnej formulácii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13, neuverejnený, EU:T:2016:376, bod 146 a citovanú judikatúru).

83

Odôvodnenie však musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Odôvodnenie musí byť posudzované v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na znenie aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudky z 24. septembra 2014, Kadhaf Al Dam/Rada, T‑348/13, neuverejnený, EU:T:2014:806, bod 66 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2016, Alsharghawi/Rada, T‑485/15, neuverejnený, EU:T:2016:520, bod 30 a citovanú judikatúru).

84

Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudky z 24. septembra 2014, Kadhaf Al Dam/Rada, T‑348/13, neuverejnený, EU:T:2014:806, bod 67 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2016, Alsharghawi/Rada, T‑485/15, neuverejnený, EU:T:2016:520, bod 31 a citovanú judikatúru).

85

V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté akty poukazujú na dôvod, pre ktorý Rada ponechala meno žalobkyne na sporných zoznamoch v marci 2017 a v marci 2020, čo zodpovedá dôvodom, ktoré boli uvedené na účely zápisu jej mena do zoznamov pripojených k aktom z roku 2011 a následne do sporných zoznamov, teda do zoznamov pripojených k rozhodnutiu 2015/1333 a nariadeniu 2016/44, t. j. skutočnosť, že bola zapísaná podľa odsekov 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011) z dôvodu jej spojenia s režimom zavedeným Kadhafim.

86

Navyše treba uviesť, že Rada poskytla žalobkyni informácie (pozri bod 13 vyššie) odkazom jednak na vyhlásenia, ktoré žalobkyňa urobila verejne v roku 2011 a v roku 2013, ktorými vyzývala k zvrhnutiu legitímnych líbyjských orgánov a k pomste smrti svojho otca, a jednak poukazovala na nestabilnú situáciu, ktorá ešte existovala v Líbyi, pričom potvrdila potrebu zabrániť jednotlivcom spojeným s bývalým Kadhafiho režimom pokračovať v oslabovaní situácie v Líbyi.

87

Z toho vyplýva, že žalobkyňa mohla pochopiť, že jej meno bolo ponechané na sporných zoznamoch z dôvodu jej zápisu podľa odsekov 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011), týchto vyhlásení, ktoré sú súčasťou kontextu, do ktorého napadnuté akty patria, a skutočnosti, že Rada považovala tieto opatrenia ešte za nevyhnutné.

88

Údaje uvedené v napadnutých aktoch, ktoré boli doplnené o informácie poskytnuté v rámci výmeny korešpondencie s Radou, boli teda dostatočné na to, aby žalobkyni umožnili vytvoriť si názor, pokiaľ ide o zákonnosť napadnutých aktov a pripraviť námietky k týmto aktom, čo mohla v prejednávanej veci platne urobiť.

89

Prvú časť tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

90

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty neobsahujú právny základ, ktorý by umožnil Rade ponechať jej meno na sporných zoznamoch, a že toto ponechanie bolo založené na jedinom dôvode, ktorý bol naďalej určený Bezpečnostnou radou v súlade s odsekmi 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011). Žalobkyňa vychádza z rozsudku z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), a tvrdí, že napadnuté akty neobsahujú individuálne, špecifické a konkrétne dôvody, ktoré by odôvodňovali ponechanie jej mena na sporných zoznamoch napriek pádu režimu, ktorého sa týkala uvedená rezolúcia.

91

Konkrétne informácie, na ktoré sa Rada odvolávala na účely odôvodnenia ponechania mena žalobkyne na sporných zoznamoch, nijako nesúvisia s konkrétnym obdobím a správaním uvedeným v odsekoch 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011) a/alebo sú založené na neurčitých chýroch alebo na iných zdrojov, ktoré nemajú dôkaznú hodnotu.

92

Podľa žalobkyne, pokiaľ ide o tvrdenia vyplývajúce z chýrov týkajúcich sa konkrétnych prejavov, ktoré sa jej pripisujú, Rada mala povinnosť preskúmať ich relevantnosť a dôležitosť jednak vzhľadom na písomné ubezpečenia ománskych orgánov o tom, že žalobkyňa dodržala podmienky svojho pobytu v ich krajine, a jednak vzhľadom na písomné oznámenie líbyjských orgánov, v ktorom sa uvádzalo, že zrušenie označenia žalobkyne bolo v súlade s cieľmi mieru a urovnania v Líbyi a že nebola vnímaná ako hrozba pre mierový politický proces v Líbyi.

93

Žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ ide o informácie, ktoré podľa všetkého naznačujú, že bola nejakým spôsobom spojená s finančnou nezrovnalosťou, Rada nikdy netvrdila, ani a fortiori nepreukázala, že špecifický majetok dotknutý predmetnými reštriktívnymi opatreniami je dôsledkom zneužitia alebo že má akúkoľvek inú súvislosť s dôvodmi uvedenými v odsekoch 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011).

94

Podľa žalobkyne hoci stúpenci bývalého Kadhafiho režimu zotrvali vo svojich pokusoch destabilizovať situáciu v Líbyi a boli zapojení do útokov proti civilistom, dôvody ponechania jej mena na sporných zoznamoch zjavne neobsahovali nijakú informáciu, z ktorej by mohla vyvodiť svoju individuálnu, špecifickú a konkrétnu úlohu v rámci týchto udalostí a význam jej prípadného podieľania sa na nedostatku bezpečnosti v Líbyi.

95

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne. V prvom rade odpovedá, že dôvody, z ktorých vychádza ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch, neboli zohľadnené v rozsudku z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), týkajúcom sa aktov z roku 2014, a nemôžu preto predstavovať skutkové alebo právne okolnosti, o ktorých sa v tomto rozsudku skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo.

96

V druhom rade Rada tvrdí, že prijala napadnuté akty na základe informácií obsiahnutých vo svojom liste zo 4. mája 2015 (pozri bod 13 vyššie) a aktualizované informácie poskytnuté sankčným výborom, pričom dopĺňa odkaz na obežník Interpolu a ruší odsek týkajúci sa „doplňujúcich informácií“ o porušení zákazu cestovať. Pokiaľ však ide o doplnenie odkazu na obežník Interpolu, Rada uvádza, že vzhľadom na to, že tento odkaz sa týka vyšetrovania finančných trestných činov, nevychádzala z informácií týkajúcich sa tohto vyšetrovania, pretože na tento druh konaní sa nevzťahujú kritériá určenia stanovené v článkoch 8 a 9 rozhodnutia 2015/1333 a v zodpovedajúcom ustanovení nariadenia 2016/44 alebo relevantných rezolúcií Bezpečnostnej rady.

97

Po prvé Rada jednak tvrdí, ako uvádza odôvodnenie 3 rozhodnutia 2015/1333, že mier, stabilita alebo bezpečnosť v Líbyi, ako aj úspešnosť politickej transformácie krajiny sú aj naďalej ohrozené, okrem iného vyostrovaním súčasného rozporu osobami a subjektmi identifikovanými ako osoby a subjekty, ktoré sa podieľali na represívnej politike bývalého Kadhafiho režimu v Líbyi, alebo ktoré boli s týmto režimom predtým spojené iným spôsobom. Všeobecný súd jednak v rozsudku z 20. septembra 2016, Alsharghawi/Rada (T‑485/15, neuverejnený, EU:T:2016:520), tiež rozhodol, že správnosť tohto posúdenia Rady je potvrdená okolnosťou, že Bezpečnostná rada vo svojej rezolúcii 2213 (2015) v podstate potvrdila najmä potrebu zabrániť jednotlivcom spojeným s bývalým Kadhafiho režimom destabilizovať situáciu v Líbyi.

98

Po druhé Rada tvrdí, že vyhlásenia a novinové články, ktoré oznámila žalobkyni vo svojom liste zo 4. mája 2015 (pozri bod 13 vyššie), sú dostatočne konkrétne, presné a zhodujúce sa na potvrdenie pravdivosti vyhlásení, ktoré žalobkyňa verejne urobila v rokoch 2011 a 2013, pričom vyzývala na zvrhnutie legitímneho líbyjského režimu a k pomste smrti svojho otca. Tieto vyhlásenia jasne zodpovedajú kritériám zápisu na sporné zoznamy, keďže preukazujú, že žalobkyňa rovnako ako ostatní jednotlivci spojení s pôvodným Kadhafiho režimom prispieva k destabilizácii situácie v Líbyi. Okrem toho skutočnosť, že sa ománske orgány domnievali, že skôr pobyt žalobkyne v Ománe, než jej bezprostredná blízkosť k Líbyi, prispieva k zmierneniu napätia v regióne a že povolenie na pobyt v Ománe pre žalobkyňu bolo podmienené tým, že sa zaviaže nevykonávať politickú činnosť, preukazuje, že naďalej predstavuje hrozbu pre mier, stabilitu alebo bezpečnosť Líbye.

99

Aktualizované informácie poskytnuté sankčným výborom a dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach, doplnené a rozšírené o informácie oznámené žalobkyni v liste zo 4. mája 2015 (pozri bod 13 vyššie), ktoré mohli byť na účely prijatia napadnutých aktov zohľadnené, svedčia o preskúmaní vykonanom Radou na účely odôvodnenia ponechania mena žalobkyne na sporných zoznamoch.

100

V treťom a poslednom rade ani verbálna nóta ománskych orgánov, ani oznámenie líbyjských orgánov, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, nepredstavujú skutočnosti dostatočné na to, aby Rada odstránila meno žalobkyne zo sporných zoznamov.

101

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje okrem iného, aby sa súd Únie uistil o tom, že rozhodnutie, na základe ktorého boli prijaté alebo ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia, ktoré má, pokiaľ ide o dotknutý subjekt alebo osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 119).

102

Súdu Únie prináleží v rámci tohto preskúmania prípadne vyzvať príslušný orgán Únie, aby predložil informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré sú relevantné pre toto preskúmanie (pozri rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 120 a citovanú judikatúru). V prípade pochybností je naopak úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti. Na tento účel je potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 121 a 122).

103

Práve z hľadiska týchto zásad treba určiť, či je ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch založené na dostatočne pevnom skutkovom základe.

104

V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že úvahy uvedené žalobkyňou na vyvrátenie tvrdenia, podľa ktorého cestovala v rozpore so zákazom zavedeným Bezpečnostnou radou a sankčným výborom, sú irelevantné. Rada totiž pri prijatí napadnutých aktov už nevychádzala z informácií obsiahnutých v jej liste z 18. decembra 2014 (pozri bod 11 vyššie) a tento dôvod zápisu už nie je uvedený medzi dôvodmi uvedenými v sporných zoznamoch.

105

Ďalej treba konštatovať, že napadnuté akty neuvádzajú iné dôvody na ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch v marci 2017 a v marci 2020, než tie, ktoré boli uvedené na účely zápisu jej mena na zoznamy pripojené k aktom z roku 2011 a na uplatnenie odsekov 15 a 17 rezolúcie 1970 (2011). Pokiaľ ide o odkaz na obežník Interpolu, ako bolo pripomenuté v bode 96 vyššie, Rada na pojednávaní uviedla a potvrdila, že nevychádzala z informácií týkajúcich sa vyšetrovania, ktoré je predmetom tohto oznámenia.

106

Je pravda, že dôvody uvedené Radou na zápis mena žalobkyne do sporných zoznamov, a to skutočnosť, že je „dcérou Muammara Kadhafiho“ a v „úzkom prepojení na režim“ tejto osoby, neboli v riadnej lehote napadnuté pred súdom Únie.

107

Hoci sa Rada mohla odvolávať na skutočnosť, že žalobkyňa patrí medzi osoby, na ktoré sa vzťahuje rezolúcia 1970 (2011) a odôvodnenie uvedené v tejto rezolúcii, z judikatúry pripomenutej v bodoch 101 a 102 vyššie jasne vyplýva, že nie je vôbec zbavená svojej povinnosti preukázať, že ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch sa zakladalo na dostatočne pevnom skutkovom základe.

108

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že akty z roku 2011 boli prijaté „voči osobám a subjektom, ktoré sa podieľajú na závažnom porušovaní ľudských práv osôb v Líbyi, a to aj zapojením do útokov na civilné obyvateľstvo a objekty v rozpore s medzinárodným právom“ ako uvádza odôvodnenie 3 rozhodnutia 2011/137. Rozhodnutie 2015/1333 a nariadenie 2016/44 boli prijaté s cieľom konsolidovať v nových právnych nástrojoch reštriktívne opatrenia uložené aktmi z roku 2011, zmenenými a vykonanými viacerými neskoršími aktmi, „s ohľadom na špecifickú hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť v regióne“ (pozri odôvodnenie 4 nariadenia č. 2016/44).

109

Napriek vysvetleniam Rady pripomenutým v bode 97 vyššie pritom údaj „uvedená v zozname podľa bodov 15 a 17 rezolúcie č. 1970 (zákaz cestovania, zmrazenie majetku)“ neumožňuje pochopiť individuálne, osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré bolo meno žalobkyne ponechané na sporných zoznamoch 21. marca 2017 a 5. marca 2020.

110

V tejto súvislosti treba uviesť, že Rada sa obmedzuje na odkaz na informácie oznámené žalobkyni v liste zo 4. mája 2015 (pozri bod 13 vyššie), najmä na vyhlásenia, ktoré verejne vykonala v rokoch 2011 a 2013, pričom neuviedla dôvody, pre ktoré uvedené informácie potvrdili hrozbu, ktorú žalobkyňa v rokoch 2017 a 2020 predstavovala, t. j. pri prijatí napadnutých aktov, pre medzinárodný mier a bezpečnosť v regióne.

111

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bodoch 69 a 73 rozsudku z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), Všeobecný súd uviedol, že informácie oznámené žalobkyni listom zo 4. mája 2015 (pozri bod 13 vyššie) nie sú uvedené medzi dôvodmi, na základe ktorých boli prijaté akty z roku 2014, že sa o nich Rada dozvedela po dátume prijatia uvedených aktov a že sporné dôvody zjavne neobsahovali skutočnosti, z ktorých žalobkyňa mohla vyvodiť, aj keby sa ich snažila vykladať extenzívne, aká bola jej individuálna, špecifická a konkrétna úloha v rámci udalostí, ktoré sa odohrávali v Líbyi.

112

Je pravda, že v prejednávanej veci sa nemožno odvolávať na právnu silu rozhodnutej veci rozsudku z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), na ktorý sa odvoláva žalobkyňa. Po prvé, ako totiž tvrdí Rada, akty z roku 2017 boli prijaté pred vyhlásením tohto rozsudku, po druhé predmet a dôvod tejto žaloby nie sú rovnaké ako predmet a dôvod žaloby, ktorá viedla k uvedenému rozsudku, a po tretie zásada právnej sily rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a s právnymi otázkami, o ktorých sa skutočne alebo nutne rozhodlo súdnym rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, neuverejnený, EU:C:2018:966, bod 43 a citovanú judikatúru). Dôvody, z ktorých vychádza ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch, nepredstavujú pritom skutkové a právne okolnosti, o ktorých sa skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo rozsudkom z 28. marca 2017, El‑Qaddafi/Rada (T‑681/14, neuverejnený, EU:T:2017:227), ktorý sa týka zrušenia aktov z roku 2014.

113

Z takého konštatovania však nemožno vyvodiť, že Rada napriek tomu nemala povinnosť spresniť dôvody, pre ktoré by informácie, ktoré jej boli oznámené pred dátumom prijatia napadnutých aktov, ako boli oznámené žalobkyni v liste zo 4. mája 2015, boli v rokoch 2017 a 2020 naďalej aktuálne na účely odôvodnenia ponechania jej mena na sporných zoznamoch.

114

Údajné verejné vyhlásenia žalobkyne, na ktoré sa odkazuje v liste zo 4. mája 2015, sa totiž urobili v roku 2011 bezprostredne po zverejnení správy o smrti pána Kadhafiho a pána Mutassima Kadhafiho, a v roku 2013. Od okamihu, keď o týchto vyhláseniach informovala tlač a keď sa o nich dozvedela Rada, teda uplynulo už niekoľko rokov a Rada neuviedla čo i len najmenšiu zmienku o dôvodoch, podľa ktorých by mal obsah uvedených vyhlásení potvrdiť, že žalobkyňa stále predstavovala hrozbu sankcionovanú v rámci cieľov rezolúcie 1970 (2011), a to bez ohľadu na zmeny jej individuálnej situácie, ku ktorým došlo medzitým došlo.

115

V tejto súvislosti treba poznamenať, že od aktov o zápise z roku 2011 a následných aktov o zápise, t. j. rozhodnutia 2015/1333 a nariadenia 2016/44, žalobkyňa už nemala bydlisko v Líbyi a v spise sa nespomína ani akákoľvek jej účasť na líbyjskom politickom živote, ani iné vyhlásenia než tie, ktoré jej boli pripísané v rokoch 2011 a 2013. Napriek týmto zmenám týkajúcim sa individuálnej situácie žalobkyne Rada nevysvetlila dôvody, pre ktoré žalobkyňa v rokoch 2017 a 2020, teda pri prijímaní napadnutých aktov, predstavovala hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť v regióne.

116

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sú výhrady žalobkyne založené na tom, že napadnuté akty nemajú skutkový základ odôvodňujúci ponechanie jej mena na sporných zoznamoch, dôvodné.

117

Druhej časti tretieho žalobného dôvodu treba preto vyhovieť a v dôsledku toho zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, pričom nie je potrebné preskúmať žalobu v rozsahu, v akom je založená na článku 265 ZFEÚ, ani ostatné žalobné dôvody a tvrdenia uvedené žalobkyňou na podporu jej návrhu na zrušenie uvedených aktov.

118

V nadväznosti na pripomienky týkajúce sa návrhu na úpravu žaloby Rada subsidiárne navrhuje, aby Všeobecný súd v prípade čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/371 rozhodol z dôvodov právnej istoty o zachovaní účinkov rozhodnutia 2020/374 do nadobudnutia účinnosti čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/371.

119

Rada na pojednávaní uviedla, že vykonávacie rozhodnutie 2017/497 bolo stále platné, pretože nebolo nahradené vykonávacím rozhodnutím 2020/374, keďže toto rozhodnutie iba aktualizovalo informácie týkajúce sa cestovných pasov žalobkyne a jej národného identifikačného čísla, čo nemalo vplyv na dôvod, pre ktorý bola žalobkyňa ponechaná na relevantnom zozname. Pre prípad, že by Všeobecný súd dospel k záveru, že vykonávacie rozhodnutie 2020/374 nahradilo vykonávacie rozhodnutie 2017/497, Rada subsidiárne trvala na svojom návrhu (pozri bod 39 tretiu zarážku vyššie).

120

Treba konštatovať, že vykonávacie rozhodnutie 2017/497 malo pre žalobkyňu účinky len do 6. marca 2020, teda do dátumu uverejnenia vykonávacieho rozhodnutia 2020/374, ktorým sa aktualizovali administratívne informácie týkajúce sa žalobkyne, pričom neboli zmenené dôvody jej zaradenia na zoznam. Návrh na zachovanie účinkov podaný subsidiárne Radou sa preto môže týkať iba tohto druhého rozhodnutia.

121

Z článku 60 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie nemá odkladný účinok. Druhý odsek článku 60 tohto štatútu však stanovuje, že bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí lehoty stanovenej na podanie odvolania, alebo ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí.

122

V prejednávanej veci má vykonávacie nariadenie 2020/371 povahu nariadenia, keďže stanovuje, že je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, čo zodpovedá účinkom nariadenia, ktoré sú upravené v článku 288 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. apríla 2016, Rada/Bank Saderat Iran, C‑200/13 P, EU:C:2016:284, bod 121).

123

Článok 60 druhý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa teda na predmetný prípad uplatňuje (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Rada/Bank Saderat Iran, C‑200/13 P, EU:C:2016:284, bod 122).

124

Pokiaľ ide o časové účinky zrušenia vykonávacieho rozhodnutia 2020/374, treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ Všeobecný súd môže, ak to považuje za potrebné, uviesť účinky zrušeného aktu, ktoré sa majú považovať za konečné.

125

Existencia rozdielu medzi dátumami právoplatnosti zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/374 a vykonávacieho rozhodnutia 2020/374 by mohla mať v prejednávanej veci za následok vážny zásah do právnej istoty, keďže oba akty ukladajú žalobkyni rovnaké opatrenia (pozri analogicky rozsudok z 21. februára 2018, Kľujev/Rada, T‑731/15, EU:T:2018:90, bod 263). Účinky rozhodnutia 2020/374 teda musia, pokiaľ ide o žalobkyňu, zostať zachované až do účinnosti zrušenia vykonávacieho nariadenia 2020/371.

126

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju znášať trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto: