–

Ibercaja Banco SA, v zastúpení: J. Rodríguez Cárcamo a A. M. Rodríguez Conde, abogados,

–

španielska vláda, v zastúpení: S. Centeno Huerta a J. Ruiz Sánchez, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Colelli a G. Greco, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz, N. Ruiz García a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi MA a Ibercaja Banco SA vo veci návrhu na zaplatenie úrokov dlžných bankovej inštitúcii z dôvodu neplnenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzatvorenej medzi týmito účastníkmi zo strany MA a PO.

3

Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách“.

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

V zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

6

Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o občianskom súdnom poriadku) zo 7. januára 2000 (BOE č. 7 z 8. januára 2000, s. 575) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „LEC“) vo svojom článku 136 s názvom „Preklúzia“ stanovuje:

„Po uplynutí lehoty na vykonanie procesného úkonu sa úkon stáva prekludovaným a zaniká možnosť uskutočniť ho. Súdny úradník zaznamená uplynutie lehoty do úradnej listiny a nariadi opatrenia, ktoré sa majú prijať, alebo upovedomí súd, aby bolo možné vydať príslušné rozhodnutie.“

7

Podľa článku 207 LEC:

„1.   Rozhodnutia, ktorými sa ukončuje prvostupňové konanie, a rozhodnutia, ktorými sa prijímajú rozhodnutia o odvolaniach podaných proti týmto rozhodnutiam, sú konečné.

2.   Konečnými rozhodnutiami sú rozhodnutia, proti ktorým nie je možné podať nijaký opravný prostriedok buď preto, že to zákon nestanovuje, alebo preto, že napriek tomu, že to zákon stanovuje, zákonom stanovené lehoty uplynuli bez toho, aby niektorý z účastníkov konania podal opravný prostriedok.

3.   Konečné rozhodnutia nadobúdajú právnu silu rozhodnutej veci a súd, ktorému bola vec predložená, je v každom prípade viazaný prijatým riešením.

4.   Keď lehoty na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu uplynuli a toto rozhodnutie nebolo napadnuté, stáva sa konečným a nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, a súd, ktorému bola vec predložená, je v každom prípade viazaný prijatým riešením.“

8

Článok 222 LEC stanovuje:

„1.   Právna sila rozhodnutej veci, ktorú majú právoplatné rozsudky, ktorými sa vyhovuje žalobe alebo sa žaloba zamieta, v súlade so zákonom vylučuje akékoľvek ďalšie konania s rovnakým predmetom, aký malo konanie, v ktorom bol vydaný prvý rozsudok.

2.   Prekážka rozhodnutej veci je spojená s nárokmi uplatnenými v hlavnej žalobe, s protinárokmi a vecami uvedenými v článku 408 ods. 1 a 2 tohto zákona.

Skutkové okolnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na podanie návrhov v konaní, v ktorom boli také nároky uplatnené, sa považujú za nové a odlišné, pokiaľ ide o základ, na ktorom sú uvedené nároky založené.

3.   Prekážka rozhodnutej veci je záväzná pre účastníkov konania, v ktorom vznikla, pre ich dedičov a osoby, ktoré od nich odvodzujú svoje nároky, ako aj pre osoby, ktoré síce nie sú účastníkmi konania, ale sú držiteľmi práv, na základe ktorých majú aktívnu legitimáciu v súlade s ustanoveniami článku 11 tohto zákona.

…

4.   Rozhodnutie, ktoré nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci ako právoplatný rozsudok, ktorým bolo konanie ukončené, je záväzné pre súd, na ktorom sa začalo následné konanie, ak sa rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci v následnom konaní javí ako logický predchodca predmetu následného konania a ak sú účastníci týchto dvoch konaní rovnakí, prípadne ak sa na nich vzťahuje prekážka rozhodnutej veci podľa ustanovení zákona.“

9

Článok 517 LEC znie:

„1°   Návrh na výkon rozhodnutia sa musí zakladať na exekučnom titule.

2.   Na výkon exekúcie možno uplatniť len tieto tituly:

1° odsudzujúci rozsudok, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok,

…

9° iné procesné rozhodnutia a dokumenty, ktoré sú podľa tohto zákona alebo iného zákona exekučným titulom.“

10

Článok 552 LEC stanovuje:

„1.   Ak sa súd domnieva, že nie sú splnené podmienky nariadenia výkonu rozhodnutia, ktoré si vyžaduje zákon, vydá uznesenie o zamietnutí výkonu rozhodnutia.

Súd bez návrhu preskúma, či niektorú z podmienok uvedených v jednom z exekučných titulov podľa článku 557 ods. 1 možno považovať za nekalú. Ak sa domnieva, že niektorú z podmienok možno považovať za nekalú, vypočuje účastníkov konania v lehote pätnástich dní. Po vypočutí účastníkov konania prijme rozhodnutie do piatich pracovných dní v súlade s článkom 561 ods. 1 bodom 3.

2.   Proti uzneseniu, ktorým sa zamieta výkon rozhodnutia, môže podať odvolanie len veriteľ. Veriteľ takisto môže požiadať o opätovné preskúmanie svojho návrhu rovnakým súdom pred podaním odvolania.

3.   Ak uznesenie o zamietnutí výkonu rozhodnutia nadobudne právoplatnosť, veriteľ si môže uplatniť svoje práva len v zodpovedajúcom riadnom konaní, ak tomu nebráni právna sila rozhodnutej veci rozsudku alebo právoplatného rozhodnutia, na ktorom bol založený návrh na výkon rozhodnutia.“

11

Článok 556 LEC s názvom „Námietka proti výkonu procesných alebo rozhodcovských rozhodnutí alebo dohôd o mediácii“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Ak je exekučným titulom procesné rozhodnutie alebo rozhodcovský nález ukladajúci povinnosť alebo mediačná dohoda, povinný môže v rámci desaťdňovej lehoty, ktorá sa počíta od doručenia uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, podať proti tomuto uzneseniu písomnú námietku, v ktorej poukáže na zaplatenie alebo dodržanie výroku rozsudku, rozhodcovského nálezu alebo dohody, a musí o tom predložiť listinný dôkaz.

Je tiež možné namietať preklúziu návrhu na výkon rozhodnutia, ako aj dohody a transakcie, ktoré boli uzavreté s cieľom vyhnúť sa výkonu rozhodnutia, pod podmienkou, že uvedené dohody a transakcie sú predmetom notárskej zápisnice.

2.   Námietka podaná v prípadoch uvedených v odseku 1 výkon rozhodnutia nepozastavuje.“

12

Podľa článku 557 LEC:

„1.   Pokiaľ sa nariadi výkon exekučných titulov uvedených v článku 517 ods. 2 bodoch 4, 5, 6 a 7 a ďalších exekučných titulov uvedených v článku 517 ods. 2 bode 9, povinný môže v lehotách a vo formách stanovených v predchádzajúcom článku namietať voči výkonu len vtedy, ak sa odvoláva na jeden z týchto dôvodov:

…

7° exekučný titul obsahuje nekalé podmienky.

2.   Ak sa podá námietka uvedená v predchádzajúcom odseku, súdny tajomník opatrením na zabezpečenie priebehu konania preruší výkon rozhodnutia.“

13

Článok 695 LEC stanovuje:

„1.   V konaniach podľa tejto kapitoly možno námietke voči výkonu rozhodnutia podanej povinným vyhovieť len vtedy, ak je založená na týchto dôvodoch:

…

2.   V prípade podania námietky, na ktorú odkazuje predchádzajúci odsek, súdny tajomník preruší výkon rozhodnutia a predvolá účastníkov konania na pojednávanie na súde, ktorý vydal exekučný príkaz. K predvolaniu na pojednávanie musí dôjsť aspoň pätnásť dní pred príslušným pojednávaním. Na pojednávaní súd vypočuje účastníkov konania, preskúma predložené listiny a v priebehu nasledujúceho dňa prijme príslušné rozhodnutie vo forme uznesenia.

3.   V uznesení, ktorým sa vyhovelo námietke založenej na prvom a treťom dôvode uvedenom v odseku 1 tohto článku, sa rozhodne o zastavení exekúcie; v uznesení, ktorým sa vyhovelo námietke založenej na druhom dôvode, sa stanoví suma, pre ktorú treba pokračovať v exekúcii.

Ak sa vyhovie námietke založenej na štvrtom dôvode, exekúcia sa zastaví, ak zmluvná podmienka tvorí základ exekúcie. V opačnom prípade sa pokračuje vo výkone rozhodnutia bez uplatnenia nekalej podmienky.

4.   Proti uzneseniu, ktorým sa nariadi zastavenie výkonu rozhodnutia alebo neuplatnenie nekalej podmienky alebo ktorým sa zamietne námietka z dôvodu uvedeného vyššie v odseku 1 bode 4 tohto článku, možno podať odvolanie.

V iných prípadoch proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o námietkach v zmysle tohto článku, nie je prípustný nijaký opravný prostriedok a jeho účinky sa obmedzia výlučne na exekučné konanie, v ktorom bolo toto uznesenie vydané.“

14

Ley 1/2013 de medidas para reforzar la protección a los deudores hipotecarios, reestructuración de deuda y alquiler social (zákon č. 1/2013 o opatreniach na posilnenie ochrany hypotekárnych dlžníkov, o reštrukturalizácii dlhu a o sociálnom nájomnom) zo 14. mája 2013 (BOE č. 116 z 15. mája 2013, s. 36373, ďalej len „zákon č. 1/2013“), ktorý patrí medzi predpisy, ktorými sa novelizoval LEC, zaviedol medzi dôvody na podanie námietok možnosť dovolávať sa nekalých zmluvných podmienok, a to vo všeobecnom konaní o výkone rozhodnutia, ako aj v konaní o výkone hypotekárnej exekúcie. Štvrté prechodné ustanovenie zákona č. 1/2013 uvádza:

„1. Zmeny [LEC] zavedené týmto zákonom sa uplatňujú na konania o výkone rozhodnutia začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti iba vo vzťahu k opatreniam na výkon rozhodnutia, ktoré sa ešte majú prijať.

2. V každom prípade v konaniach o výkone rozhodnutia prebiehajúcich v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v ktorých uplynula desaťdňová lehota na podanie námietky stanovená v článku 556 ods. 1 [LEC], majú povinní jednomesačnú prekluzívnu lehotu na podanie mimoriadnej námietky založenej na existencii nových dôvodov námietok stanovených v článku 557 ods. 1 bode 7 a článku 695 ods. 1 bode 4 [LEC].

Jednomesačná prekluzívna lehota sa počíta odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona a podanie námietky účastníkmi konania má za následok prerušenie konania až do rozhodnutia o nej v súlade s článkom 558 a nasl. a článkom 695 [LEC].

Toto prechodné ustanovenie sa uplatní na každé konanie o výkone rozhodnutia, ktoré nebolo zavŕšené odovzdaním nehnuteľnosti do držby nadobúdateľa v súlade s článkom 675 [LEC].

3. Aj v prebiehajúcich konaniach o výkone rozhodnutia, v ktorých v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona už začala plynúť desaťdňová lehota na podanie námietky stanovená v článku 556 ods. 1 [LEC], majú povinní rovnakú jednomesačnú prekluzívnu lehotu stanovenú v predchádzajúcom odseku na podanie námietky založenej na existencii ktoréhokoľvek z dôvodov námietok stanovených v článkoch 557 a 695 [LEC].

4. Uverejnenie tohto ustanovenia predstavuje úplné a platné oznámenie na účely doručovania a počítania lehôt stanovených v odsekoch 2 a 3 tohto článku, pričom nie je potrebné v nijakom prípade vydať na tento účel výslovné rozhodnutie. …“

15

Ley 5/2019 reguladora de los contratos de crédito inmobiliario (zákon č. 5/2019, ktorým sa upravujú zmluvy o hypotekárnom úvere) z 15. marca 2019 (BOE č. 65 zo 16. marca 2019, s. 26329) obsahuje tretie prechodné ustanovenie týkajúce sa osobitného režimu konaní o výkone rozhodnutia prebiehajúcich v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 1/2013. Podľa tohto ustanovenia majú povinní v konaniach o výkone rozhodnutia prebiehajúcich ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 5/2019, v ktorých desaťdňová lehota na podanie námietky stanovená v článku 556 ods. 1 LEC uplynula ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 1/2013, opäť desaťdňovú lehotu na podanie mimoriadnej námietky na základe existencie nekalých podmienok. Právo, ktoré takto priznáva uvedené prechodné ustanovenie, sa uplatňuje na všetky konania o výkone rozhodnutia, ktoré neviedli k vstupu nadobúdateľa nehnuteľnosti do užívania, najmä ak súd ešte ex offo neoveril nekalú povahu zmluvných podmienok.

16

Zmluvou uzatvorenou vo forme notárskej zápisnice zo 6. mája 2005 Ibercaja Banco poskytla PO a MA hypotekárny úver vo výške 198400 eur, ktorý sa mal vrátiť do 31. mája 2040. Tento úver bol zaručený hypotekárnym záložným právom k rodinnému bývaniu, ohodnotenému na 299290 eur.

17

Úver bol dohodnutý s pevnou úrokovou sadzbou 2,75 % ročne do 30. novembra 2005 a následne s pohyblivou úrokovou sadzbou od tohto dátumu až do ukončenia zmluvy. V súlade s článkom 3a tejto zmluvy pohyblivá sadzba vyplývala z pripočítania stálej marže alebo stálej doplnkovej marže k referenčnej sadzbe a bola stanovená na celé obdobie trvania zmluvy na 0,95 bodu alebo menej, ak boli splnené stanovené objektívne podmienky. V každom prípade bolo dohodnuté, že minimálna doplnková sadzba uplatňovaná na referenčnú sadzbu bude 0,50 % (ďalej len „podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu“). Ročná nominálna sadzba úrokov z omeškania stanovená v článku 6 uvedenej zmluvy bola stanovená na 19 % (ďalej len „podmienka o úrokoch z omeškania“). Článok 6a tej istej zmluvy stanovoval, že banková inštitúcia môže požadovať celý úver v prípade nezaplatenia akejkoľvek dlžnej sumy (ďalej len „doložka o predčasnej splatnosti“).

18

Keďže MA a PO nezaplatili sumu mesačných splátok za obdobie od 31. mája do 31. októbra 2014, Ibercaja Banco podala 30. decembra 2014 návrh na výkon rozhodnutia týkajúci sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Požadovala sumu 164676,53 eura, ktorá zodpovedala splatnej a nezaplatenej istine a úrokom k 5. novembru 2014, plus sumu 49402 eur, ktorá bola s výhradou následnej úpravy úrokov z omeškania predbežne vypočítaná 5. novembra 2014 na základe ročnej nominálnej sadzby 12 % od zatvorenia účtu do úplného splatenia.

19

Uznesením z 26. januára 2015 príslušný súd nariadil výkon hypotekárneho titulu, ktorý mala Ibercaja Banco, a povolil výkon rozhodnutia voči MA a PO v súvislosti s požadovanou sumou, uložil im povinnosť zaplatiť a poskytol im lehotu 10 dní na vznesenie námietok proti výkonu rozhodnutia v súlade s článkom 695 LEC. V ten istý deň kancelária tohto súdu požiadala Registro de la propiedad (Register vlastníctva, Španielsko) o predloženie potvrdenia o vlastníctve a iných vecných právach a osvedčenia o existencii hypotekárneho záložného práva v prospech Ibercaja Banco.

20

Uvedené uznesenie a uvedená žiadosť boli MA a PO doručené v uvedenom poradí, a to 9. februára 2015 a 18. februára 2015.

21

Po úmrtí PO boli jeho zákonní dedičia SP a JK uznaní za účastníkov konania uznesením z 9. júna 2016.

22

Uznesením z 28. júna 2016 vydaným na návrh Ibercaja Banco súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia zorganizoval dražbu nehnuteľnosti zaťaženej hypotekárnym záložným právom, počas ktorej nebolo urobené žiadne podanie. Ibercaja Banco žiadala, aby jej bol udelený príklep na nehnuteľnosť za sumu 179574 eur, pričom uviedla, že má v úmysle previesť práva na nadobudnutie nehnuteľnosti na spoločnosť Residencial Murillo SA so súhlasom tejto spoločnosti. Ibercaja Banco predložila dôkaz o zložení vyššie uvedenej sumy, ktorá zodpovedala výške podania.

23

Dňa 25. októbra 2016 požiadala Ibercaja Banco o zaplatenie trov konania vyčíslených na 2886,19 eura a úrokov v sume 32538,28 eura, ktoré boli vyčíslené uplatnením sadzby 12 % v súlade s ustanoveniami zákona č. 1/2013. Tento návrh bol doručený povinnému.

24

Dňa 9. novembra 2016 MA podala písomné námietky proti návrhu na zaplatenie úrokov, pričom poukázala na nekalú povahu podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania a podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu.

25

Uznesením z 8. marca 2017 Juzgado de Primera Instancia no 2 de Zaragoza (Súd prvého stupňa č. 2 Zaragoza, Španielsko) po tom, čo konštatoval, že podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti môže byť nekalá, rozhodol v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok exekučného titulu. Účastníkom konania poskytol lehotu pätnástich dní na predloženie ich pripomienok v tejto súvislosti, ako aj k prípadnému prerušeniu konania.

26

Ibercaja Banco nesúhlasila s prerušením konania a tvrdila, že nekalú povahu zmluvných podmienok už nemožno konštatovať z dôvodu, že práva spojené s príklepom boli prevedené a že sa rozhodlo o trovách. Ibercaja Banco pripomenula, že v každom prípade nepožadovala zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 19 % a že v čase, keď bol zatvorený účet, neboli zaplatené viaceré splátky.

27

Uznesením z 20. novembra 2017 Juzgado de Primera Instancia no 2 de Zaragoza (Súd prvého stupňa č. 2 Zaragoza) konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti a nariadil zastavenie výkonu rozhodnutia bez náhrady trov konania. Ibercaja Banco podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na Audiencia Provincial de Zaragoza (Provinčný súd Zaragoza, Španielsko).

28

Uznesením z 28. marca 2018 odvolací súd zmenil uznesenie z 20. novembra 2017 a nariadil, aby sa v konaní o výkone rozhodnutia pokračovalo z dôvodu, že nekalú povahu podmienok zmluvy o úvere už nebolo možné preskúmať, keďže už nastali jej účinky, hypotekárna záruka bola vykonaná a došlo k prevodu vlastníckeho práva. Odvolací súd tak vychádzal zo zásady právnej istoty už vzniknutých vlastníckych vzťahov.

29

Uznesením z 31. júla 2018 Juzgado de Primera Instancia no 2 de Zaragoza (Súd prvého stupňa č. 2 Zaragoza) zamietol námietku týkajúcu sa určenia výšky úrokov, a teda schválil sumu 32389,89 eura z dôvodu, že vzhľadom na to, že konanie bolo začaté po nadobudnutí účinnosti zákona č. 1/2013 bez toho, aby bola podaná akákoľvek námietka, prípadná nekalá povaha podmienok už nemohla byť preskúmaná z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci spojenej s uznesením z 26. januára 2015.

30

MA podal proti tomuto uzneseniu odvolanie na Audiencia Provincial de Zaragoza (Provinčný súd Zaragoza).

31

Tento súd uvádza, že podľa procesných podmienok konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou stanovených španielskym právom je súd povinný v prvej fáze konania na základe článku 552 LEC ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok obsiahnutých v zmluve o hypotekárnom úvere, ktoré tvoria základ príkazu na výkon rozhodnutia. Toto preskúmanie zahŕňa negatívne posúdenie v tom zmysle, že súd neuvedie v rozhodnutí povoľujúcom výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou žiadne výslovné odôvodnenie, pokiaľ ide o iné podmienky než tie, ktoré sa považujú za nekalé. Vnútroštátne súdy v dôsledku toho nemôžu v následnom štádiu konania konštatovať nekalú povahu podmienok a rovnako spotrebiteľ, ktorý nepodal námietku proti výkonu rozhodnutia v stanovenej lehote, sa nemôže dovolávať tejto nekalej povahy v tom istom konaní alebo v následnom určovacom konaní. Vzniká teda otázka, či sú tieto procesné podmienky v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 a so zásadou efektivity.

32

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, od akého okamihu treba konanie o výkone rozhodnutia týkajúce sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou považovať za ukončené z hľadiska preskúmania nekalej povahy zmluvných podmienok, a to buď súdom konajúcim ex offo, alebo na návrh účastníka konania, voči ktorému smeruje výkon rozhodnutia. Presnejšie, vzniká otázka, či k ukončeniu tohto konania dochádza, keď došlo k vykonaniu hypotekárneho záložného práva, predaju nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a prevodu vlastníckych práv k tomuto majetku, alebo či naopak, uvedené konanie po prevode vlastníckeho práva nie je ukončené a preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok zostáva možné až do okamihu, keď je dlžník z nehnuteľnosti vysťahovaný, čo by mohlo viesť k zrušeniu konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou alebo ovplyvniť podmienky, za ktorých došlo k udeleniu príklepu na nehnuteľnosť.

33

Za týchto okolností Audiencia Provincial de Zaragoza (Provinčný súd Zaragoza) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

34

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodu účinku právnej sily rozhodnutej veci a preklúzie neumožňuje ani súdu preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvných podmienok v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ani spotrebiteľovi po uplynutí lehoty na podanie námietky dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok v tomto konaní alebo v neskoršom určovacom konaní, pokiaľ uvedené podmienky už boli pri začatí konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou predmetom preskúmania ich prípadnej nekalej povahy vykonaného súdom ex offo, ale ak súdne rozhodnutie povoľujúce výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou neuvádza žiadne odôvodnenie, aspoň v stručnej forme, preukazujúce toto preskúmanie, a ani neuvádza, že posúdenie vykonané týmto súdom po uvedenom preskúmaní už nebude možné spochybniť bez podania námietky v uvedenej lehote.

35

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vychádza systém ochrany zavedený smernicou 93/13 z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti (pozri najmä rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 40 citovanú judikatúru).

36

Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú záväzné pre spotrebiteľa. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri najmä rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 41 a citovanú judikatúru).

37

V tomto kontexte Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 46 a citovaná judikatúra; z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 58, ako aj z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 43).

38

Okrem toho smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18, EU:C:2019:537, bod 44 a citovaná judikatúra).

39

Aj keď Súdny dvor už opakovane a vzhľadom na požiadavky článku 6 ods. 1, ako aj článku 7 ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky a že tieto konania teda patria do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých spotrebiteľom právom Únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18, EU:C:2019:537, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru).

40

Za týchto podmienok treba určiť, či tieto ustanovenia vyžadujú, aby súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia preskúmal prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok bez ohľadu na vnútroštátne procesné pravidlá, ktorými sa vykonáva zásada právnej sily rozhodnutej veci vo vzťahu k súdnemu rozhodnutiu, ktoré výslovne neobsahuje žiadne preskúmanie tejto otázky.

41

V tejto súvislosti je namieste pripomenúť dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Súdny dvor už totiž mal príležitosť spresniť, že na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, EU:C:2009:615, body 35 a 36, ako aj z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 46).

42

Súdny dvor už pripustil, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna. Konkrétne sa domnieval, že právo Únie neukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých sa rozhodnutie stáva právoplatným, aj keby to umožnilo napraviť porušenie ustanovenia, bez ohľadu na jeho povahu, obsiahnutého v smernici 93/13 (pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 37, ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 68), avšak s výhradou, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 39 tohto rozsudku, dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.

43

Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, treba uviesť, že Súdny dvor nemá žiaden dôvod pochybovať o súlade dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s danou zásadou. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že vnútroštátne právo umožňuje súdu rozhodujúcemu o nariadení výkonu rozhodnutia opätovne preskúmať súdne rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci, a to aj v situácii prípadného porušenia vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku.

44

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor rozhodol, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti, ako aj prípadne zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania (rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 53). Súdny dvor zastával názor, že dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14, EU:C:2015:637, bod 62).

45

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť účinnosť práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany opätovne potvrdenú v článku 7 ods. 1 tejto smernice a zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá sa uplatňuje najmä na definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 29 a citovanú judikatúru).

46

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že pri neexistencii účinného preskúmania potenciálnej nekalej povahy podmienok predmetnej zmluvy nemožno zaručiť dodržanie práv priznaných smernicou 93/13 (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 35 a citovaná judikatúra).

47

Z toho vyplýva, že podmienky stanovené vnútroštátnymi právami, na ktoré odkazuje článok 6 ods. 1 smernice 93/13, nemôžu ohroziť podstatu práva, ktoré majú spotrebitelia na základe tohto ustanovenia, a to nebyť viazaný podmienkou považovanou za nekalú (rozsudky z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 71, ako aj z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 51).

48

V konaní vo veci samej z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že v čase začatia konania o výkone rozhodnutia, ako už bolo čiastočne uvedené v bode 31 tohto rozsudku, príslušný súd preskúmal ex offo otázku, či jednu z podmienok predmetnej zmluvy bolo možné kvalifikovať ako nekalú. Po tom, čo konštatoval, že to tak nebolo, nariadil výkon rozhodnutia bez toho, aby ex offo preskúmanie, ktoré vykonal, bolo výslovne uvedené v jeho rozhodnutí. Z tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že po uplynutí lehoty desiatich dní, ktorá plynie od oznámenia rozhodnutia, na podanie námietky proti výkonu rozhodnutia je právo povinného napadnúť výkon rozhodnutia prekludované, a to aj z dôvodov založených na potenciálne nekalej povahe podmienok zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom.

49

Keďže rozhodnutie, ktorým súd nariadil začatie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, neobsahuje nijaký dôvod potvrdzujúci existenciu preskúmania nekalej povahy podmienok právneho titulu, na základe ktorého sa toto konanie začalo, spotrebiteľ nebol informovaný o existencii tohto preskúmania, ani, a to aspoň v stručnej forme, o dôvodoch, na základe ktorých sa súd domnieval, že predmetné podmienky neboli nekalé. Spotrebiteľ teda nemohol posúdiť s úplnou znalosťou veci, či bolo potrebné podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok.

50

Ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať nekalé podmienky ex offo je odôvodnená povahou a významom verejného záujmu, ktorý je základom ochrany, ktorú smernica 93/13 poskytuje spotrebiteľom. Účinné preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako to vyžaduje smernica 93/13, pritom nemožno zaručiť, ak by sa právna sila rozhodnutej veci vzťahovala aj na súdne rozhodnutia, ktoré nepotvrdzujú takéto preskúmanie.

51

Naproti tomu treba konštatovať, že táto ochrana by bola zabezpečená, ak by vnútroštátny súd v situácii uvedenej v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku vo svojom rozhodnutí povoľujúcom výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou výslovne uviedol, že ex offo preskúmal nekalú povahu podmienok právneho titulu, na základe ktorého sa začalo konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, že toto preskúmanie, aspoň stručne odôvodnené, nepreukázalo existenciu žiadnej nekalej podmienky a že pri nepodaní námietky v lehote stanovenej vnútroštátnym právom bude pre spotrebiteľa nemožné uplatniť prípadnú nekalú povahu týchto podmienok.

52

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodu účinku právnej sily rozhodnutej veci a preklúzie neumožňuje ani súdu preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvných podmienok v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ani spotrebiteľovi po uplynutí lehoty na podanie námietky dovolávať sa nekalej povahy týchto podmienok v tomto konaní alebo v neskoršom určovacom konaní, pokiaľ uvedené podmienky už boli pri začatí konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou predmetom preskúmania ich prípadnej nekalej povahy vykonaného súdom ex offo, ale ak súdne rozhodnutie povoľujúce výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou neuvádza žiadne odôvodnenie, aspoň v stručnej forme, preukazujúce toto preskúmanie, a ani neuvádza, že posúdenie vykonané týmto súdom po uvedenom preskúmaní už nebude možné spochybniť bez podania námietky v uvedenej lehote.

53

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu konajúcemu ex offo alebo na návrh spotrebiteľa, preskúmať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok po tom, ako bolo vykonané hypotekárne záložné právo, nehnuteľnosť zaťažená hypotékou bola predaná a vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom príslušnej zmluvy, bolo prevedené na tretiu osobu.

54

Treba pripomenúť, že v bode 50 rozsudku zo 7. decembra 2017, Banco Santander (C‑598/15, EU:C:2017:945), Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa neuplatňujú na konanie, ktoré iniciovala osoba, ktorej bol udelený príklep týkajúci sa nehnuteľného majetku v nadväznosti na mimosúdny výkon hypotekárneho záložného práva, s ktorým vo vzťahu k tomuto majetku spotrebiteľ súhlasil v prospech veriteľa, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, a cieľom ktorého je ochrana vecných práv zákonným spôsobom nadobudnutých touto osobou, ktorej bol udelený príklep, pokiaľ jednak toto konanie nesúvisí s právnym vzťahom medzi veriteľom, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, a spotrebiteľom a jednak došlo k výkonu hypotekárneho záložného práva, k predaju nehnuteľného majetku a prevodu súvisiacich vecných práv bez toho, aby spotrebiteľ využil právne prostriedky, ktoré sú v tomto kontexte stanovené. Súdny dvor v bode 44 tohto rozsudku najmä zdôraznil, že dotknuté konanie sa netýka núteného výkonu hypotekárneho záložného práva a nie je založené na zmluve o hypotekárnom úvere.

55

Naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, prejednávaná vec patrí do kontextu konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré sa týka právneho vzťahu medzi spotrebiteľom a veriteľom, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, ktorí uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere.

56

Ako vyplýva z odpovede na prvú až tretiu otázku, ak bolo súdne rozhodnutie povoľujúce výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou prijaté po tom, ako súd ex offo vykonal tomu predchádzajúce preskúmanie nekalej povahy podmienok titulu, na základe ktorého začalo toto konanie, ale ak toto rozhodnutie neuvádza žiadne odôvodnenie, aspoň v stručnej forme, preukazujúce toto preskúmanie, a ani neuvádza, že posúdenie vykonané týmto súdom po uvedenom preskúmaní už nebude možné spochybniť bez podania námietky v lehote stanovenej na tento účel, ani právnu silu rozhodnutej veci, ani preklúziu nemožno namietať voči spotrebiteľovi s cieľom zbaviť ho ochrany proti nekalým zmluvným podmienkam, ktorú odvodzuje od článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v ďalších etapách tohto konania, ako je žaloba o zaplatenie úrokov dlžných bankovej inštitúcii z dôvodu neplnenia predmetnej zmluvy o hypotekárnom úvere zo strany spotrebiteľa, alebo následné určovacie konanie.

57

Napriek tomu v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa konanie o výkone rozhodnutia týkajúce sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou skončilo a vlastnícke práva k tomuto majetku boli prevedené na tretiu osobu, súd konajúci ex offo alebo na návrh spotrebiteľa už nemôže vykonať preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok, ktoré by viedlo k zrušeniu aktov o prevode vlastníctva a spochybniť právnu istotu prevodu vlastníctva, ktorý už bol vykonaný voči tretej osobe.

58

Spotrebiteľ však musí mať v takejto situácii v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity možnosť dovolávať sa v samostatnom následnom konaní nekalej povahy podmienok zmluvy o hypotekárnom úvere, aby mohol účinne a v plnom rozsahu uplatniť svoje práva na základe tejto smernice s cieľom získať náhradu finančnej škody spôsobenej uplatnením týchto podmienok.

59

V dôsledku toho treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu konajúcemu ex offo alebo na návrh spotrebiteľa, preskúmať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok po tom, ako bolo vykonané hypotekárne záložné právo, nehnuteľnosť zaťažená hypotékou bola predaná a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti bolo prevedené na tretiu osobu, pod podmienkou, že spotrebiteľ, ktorého nehnuteľnosť bola predmetom konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, môže uplatňovať svoje práva v neskoršom konaní s cieľom získať na základe tejto smernice náhradu finančných dôsledkov vyplývajúcich z uplatnenia nekalých zmluvných podmienok.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: