–

DB, v zastúpení: R. Ristuccia a A. Saitta, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili a P. G. Marrone, avvocati dello Stato,

–

španielska vláda, v zastúpení: pôvodne A. Rubio González, neskôr L. Aguilera Ruiz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európsky parlament, v zastúpení: L. Visaggio, C. Biz a L. Stefani, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Chavrier, E. Rebasti, I. Gurov a E. Sitbon, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci, P. Rossi, T. Scharf a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj výkladu a platnosti článku 14 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, 2003, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367) a článku 30 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice 2003/6 a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi DB a Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (Národná komisia pre obchodné spoločnosti a Burzu, Taliansko) vo veci zákonnosti sankcií uložených DB za delikty obchodovania s využitím dôverných informácií a nespolupráce v rámci vyšetrovania, ktoré viedla Consob.

3

Odôvodnenia 37, 38 a 44 smernice 2003/6 znejú takto:

…

4

Článok 12 tejto smernice stanovuje:

„1.   Príslušný orgán dostane všetky právomoci dohľadu a vyšetrovacie právomoci, ktoré sú potrebné na výkon jeho funkcií. …

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 6 ods. 7, právomoci uvedené v odseku 1 tohto článku sa uplatňujú v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a zahŕňajú aspoň právo:

…

3.   Týmto článkom nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy o zachovávaní služobného tajomstva.“

5

Podľa článku 14 uvedenej smernice:

„1.   Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.

2.   V súlade s postupom uvedeným v článku 17 ods. 2 Komisia pre informáciu zostaví zoznam administratívnych opatrení a sankcií uvedených v odseku 1.

3.   Členské štáty stanovia sankcie, ktoré sa majú uplatniť za nespoluprácu pri vyšetrovaní v zmysle článku 12.

…“

6

Odôvodnenia 62, 63, 66 a 77 nariadenia č. 596/2014, ktoré zrušilo a nahradilo smernicu 2003/6 s účinnosťou od 3. júla 2016, znejú takto:

…

…

7

Podľa článku 14 tohto nariadenia s názvom „Zákaz obchodovania s využitím dôverných informácií a neoprávneného zverejňovania dôverných informácií“:

„Osoba sa nesmie:

8

Článok 23 uvedeného nariadenia, nazvaný „Právomoci príslušných orgánov“, v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Príslušné orgány s cieľom plniť svoje povinnosti podľa tohto nariadenia majú v súlade s vnútroštátnym právom aspoň tieto právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovania:

…

3.   Členské štáty zabezpečia zavedenie vhodných opatrení, aby príslušné orgány mali všetky právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovania, ktoré sú nevyhnutné na plnenie ich povinností.

…“

9

Článok 30 toho istého nariadenia, nazvaný „Správne sankcie a iné správne opatrenia“, stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie, a bez toho, aby boli dotknuté právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu podľa článku 23, členské štáty v súlade s vnútroštátnym právom udelia príslušným orgánom právomoci prijať vhodné správne sankcie a iné správne opatrenia týkajúce sa prinajmenšom týchto porušení:

Členské štáty sa do 3. júla 2016 môžu rozhodnúť, že nestanovia pravidlá správnych sankcií podľa prvého pododseku v prípade, že porušenia uvedené v písmene a) alebo b) uvedeného pododseku už podliehajú trestným sankciám podľa ich vnútroštátneho práva. V tomto prípade členské štáty podrobne informujú Komisiu a [Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA)] o príslušných predpisoch trestného práva.

…

2.   V prípade porušení uvedených v odseku 1 prvom pododseku písm. a) členské štáty v súlade s vnútroštátnym právom zabezpečia, aby mali príslušné orgány právomoci uložiť minimálne tieto správne sankcie a prijať aspoň tieto správne opatrenia:

…

Odkazmi na príslušný orgán v tomto odseku nie je dotknutá spôsobilosť príslušného orgánu vykonávať svoje funkcie akýmkoľvek spôsobom uvedeným v článku 23 ods. 1.

…

3.   Členské štáty môžu ustanoviť, aby príslušné orgány mali okrem právomocí uvedených v odseku 2 aj iné právomoci a mohli stanoviť vyššie úrovne sankcií, než sú úrovne stanovené v uvedenom odseku.“

10

Talianska republika prebrala smernicu 2003/6 prostredníctvom článku 9 legge n. 62 – Disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee. Legge comunitaria 2004 (zákon č. 62 o ustanoveniach určených na vykonávanie povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách. Komunitárny zákon z roku 2004) z 18. apríla 2005 (riadna príloha GURI č. 76, z 27. apríla 2005). Týmto článkom boli do decreto legislativo n. 58 – Testo unico delle disposizioni in materia di intermediazione finanziaria, ai sensi degli articoli 8 e 21 della legge 6 febbraio 1996, n. 52 (legislatívny dekrét č. 58 obsahujúci konsolidované znenie ustanovení v oblasti finančného sprostredkovania v zmysle článkov 8 a 21 zákona zo 6. februára 1996, č. 52), z 24. februára 1998 (ďalej len „konsolidované znenie“), vložené mnohé ustanovenia, okrem iného článok 187a tohto konsolidovaného znenia, ktorý sa týka správneho deliktu obchodovania s využitím dôverných informácií, a článok 187n uvedeného konsolidovaného znenia, ktorý sa týka sankcií uplatniteľných v prípade nespolupráce v rámci vyšetrovania, ktoré vedie Consob.

11

Článok 187a konsolidovaného znenia, nazvaný „Delikt obchodovania s využitím dôverných informácií“, v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej stanovoval:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté trestnoprávne sankcie v prípade, že skutok predstavuje trestný čin, môže byť uložená správna peňažná sankcia od 20000 eur do 3000000 eur každému, kto má k dispozícii dôverné informácie ako člen správnych, riadiacich alebo dozorných orgánov emitenta, ako podielnik na základnom imaní emitenta alebo ako osoba vykonávajúca určitú prácu, povolanie alebo funkciu vrátane verejnej, prípadne zastávajúca určitý úrad, a:

2.   Sankcia vymedzená v odseku 1 sa uplatní aj na každého, kto má k dispozícii dôverné informácie z dôvodu prípravy alebo spáchania protiprávnych činov a vykoná niektorý z úkonov uvedených v odseku 1.

3.   Na účely tohto článku sa pod ‚finančnými nástrojmi‘ rozumejú aj finančné nástroje uvedené v článku 1 ods. 2, ktorých hodnota závisí od finančného nástroja uvedeného v článku 180 ods. 1 písm. a).

4.   Sankcia vymedzená v odseku 1 sa uplatní aj na každého, kto má k dispozícii dôverné informácie, vie alebo pri uplatnení bežnej obozretnosti je schopný vedieť o ich dôvernej povahe, no napriek tomu vykoná niektorý z úkonov opísaných v uvedenom odseku.

5.   Správne peňažné sankcie uvedené v odsekoch 1, 2 a 4 sa zvýšia až trojnásobne alebo do výšky zodpovedajúcej desaťnásobku výnosu alebo zisku z porušenia, pokiaľ sa vzhľadom na osobu páchateľa alebo na význam výnosu či zisku z porušenia javia byť nepostačujúce aj napriek uplatneniu maximálnej sadzby.

6.   V prípadoch uvedených v tomto článku sa pokus považuje za dokonanie.“

12

V znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej článok 187n konsolidovaného znenia, nazvaný „Ochrana činnosti dohľadu Consob“, stanovoval:

„1.   Kto okrem prípadov uvedených v článku 2638 codice civile [(Občiansky zákonník)] včas nevyhovie požiadavkám Consob alebo kto spôsobí neskoré plnenie jej úloh, potrestá sa správnou peňažnou sankciou od 10000 eur do 200000 eur.“

13

Tento článok 187n bol zmenený prostredníctvom decreto legislativo n. 129 del 2017 (legislatívny dekrét č. 129 z roku 2017). V aktuálne platnom znení uvedený článok 187n, nazvaný „Ochrana činnosti dohľadu Banca d’Italia [(Talianska národná banka)] a Consob“, znie takto:

„1.   Okrem prípadov uvedených v článku 2638 Občianskeho zákonníka sa podľa tohto článku potrestá ten, kto včas nevyhovie požiadavkám Talianskej národnej banky a Consob, alebo kto uvedeným orgánom neposkytne súčinnosť na účely vykonávania príslušných funkcií dohľadu, alebo kto spôsobí neskoré plnenie týchto funkcií.

1a.   Pokiaľ sa porušenia dopustí fyzická osoba, uloží sa jej správna peňažná sankcia od 10000 eur do 5000000 eur.

…“

14

Rozhodnutím z 2. mája 2012 Consob na základe článku 187a konsolidovaného znenia uložila DB dve peňažné sankcie vo výške 200000 eur a 100000 eur za správny delikt obchodovania s využitím dôverných informácií, ku ktorému došlo v období od 19. februára do 26. februára 2009 a ktorý sa skladal z dvoch častí, a to obchodovanie s využitím dôverných informácií a neoprávnené zverejnenie dôverných informácií.

15

Zároveň mu uložila peňažnú sankciu vo výške 50000 eur za správny delikt v zmysle článku 187n konsolidovaného znenia z dôvodu, že dotknutá osoba po tom, ako opakovane žiadala o odloženie účasti na vypočutí, na ktoré bola predvolaná ako informovaná osoba, odmietla odpovedať na otázky, ktoré jej boli položené, keď sa na toto vypočutie dostavila.

16

Consob okrem toho uložila akcesorickú sankciu spočívajúcu v dočasnej strate bezúhonnosti na 18 mesiacov podľa článku 187c ods. 1 konsolidovaného znenia a nariadila zhabanie čiastky rovnocennej zisku alebo prostriedkom, ktoré použil na jeho dosiahnutie, v súlade s článkom 187e konsolidovaného znenia.

17

DB podal proti týmto sankciám odpor na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý ho zamietol. Proti rozhodnutiu tohto súdu podal kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko). Uznesením zo 16. februára 2018 tento súd položil Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) dve incidenčné otázky ústavnosti, z ktorých len prvá je relevantná v kontexte prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

18

Táto otázka sa týka článku 187n konsolidovaného znenia v tom zmysle, že toto ustanovenie sankcionuje nevyhovenie požiadavkám Consob v určenej lehote alebo spôsobenie neskorého plnenia funkcie dohľadu tohto orgánu, a to aj v prípade osoby, ktorej Consob pri výkone svojich úloh vytýka delikt obchodovania s využitím dôverných informácií.

19

Corte costituzionale (Ústavný súd) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poznamenáva, že otázka ústavnosti článku 187n konsolidovaného znenia je položená s odkazom na viacero práv a zásad, z ktorých niektoré vyplývajú z vnútroštátneho práva, konkrétne práva na obhajobu a zásady rovnosti účastníkov konania, ktoré sú stanovené v talianskej Ústave, a iné z medzinárodného práva a práva Únie.

20

Podľa tohto súdu právo odoprieť výpoveď a nevypovedať vo svoj neprospech (ďalej len „právo odoprieť výpoveď“), založené na uvádzaných ustanoveniach Ústavy, práva Únie a medzinárodného práva, nemôže odôvodňovať, aby sa dotknutá osoba odmietla dostaviť na vypočutie, ktoré nariadila Consob, ani oneskorenú účasť uvedenej osoby na tomto vypočutí, pokiaľ je zaručené právo tejto osoby neodpovedať na otázky, ktoré sú jej v rámci tohto vypočutia položené. Takáto záruka v tomto prípade chýba.

21

Podľa vnútroštátneho súdu treba na jednej strane zohľadniť riziko, že v dôsledku povinnosti spolupráce s príslušným orgánom môže domnelý páchateľ správneho deliktu, za ktorý možno uložiť sankciu trestnoprávnej povahy, v skutočnosti prispieť aj k vzneseniu trestnoprávneho obvinenia voči svojej osobe. Tento súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa talianskeho práva predstavuje obchodovanie s využitím dôverných informácií, ktoré sa vytýka DB, správny delikt a zároveň trestný čin, a že súvisiace konania možno začať a viesť súbežne v rozsahu zlučiteľnom so zásadou ne bis in idem, ktorá je zakotvená v článku 50 Charty (rozsudok z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, body 42 až 63).

22

Na druhej strane vnútroštátny súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je právo odoprieť výpoveď, ktoré vyplýva z článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), porušené v prípade, ak osoby sú sankcionované vnútroštátnym právom, pretože neodpovedali na otázky správnych orgánov v rámci konaní vo veci správnych deliktov, za ktoré možno uložiť sankcie trestnoprávnej povahy (rozsudky ESĽP, 3. mája 2001, J. B. v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2001:0503JUD003182796, body 63 až 71; 4. októbra 2005, Shannon v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2005:1004JUD000656303, body 38 až 41, a 5. apríla 2012, Chambaz v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2012:0405JUD001166304, body 50 až 58).

23

Podľa vnútroštátneho súdu vzhľadom na to, že článok 187n konsolidovaného znenia bol do talianskeho právneho poriadku zavedený v rámci výkonu osobitnej povinnosti uloženej článkom 14 ods. 3 smernice 2003/6 a v súčasnosti predstavuje vykonanie článku 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014, prípadné vyhlásenie protiústavnosti uvedeného článku 187n by mohlo byť v rozpore s právom Únie, ak by sa tieto ustanovenia sekundárneho práva Únie mali chápať tak, že členským štátom sa ukladá povinnosť sankcionovať odopretie výpovede počas vypočutia príslušným orgánom zo strany osoby, ktorá je podozrivá z deliktu obchodovania s využitím dôverných informácií. Je však možné pochybovať o zlučiteľnosti takto chápaných ustanovení s článkami 47 a 48 Charty, ktoré podľa všetkého tiež uznávajú právo odoprieť výpoveď v rovnakých medziach, ako sú tie, ktoré vyplývajú z článku 6 EDĽP a talianskej Ústavy.

24

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej je osoba, proti ktorej sa vedie vyšetrovanie v rámci konania o porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, povinná odpovedať na čisto skutkové otázky, predsa len značne obmedzuje rozsah práva dotknutej osoby nevypovedať, a to ani nepriamo, vo svoj neprospech.

25

Táto judikatúra, ktorá sa vytvorila v prípade právnických osôb, a nie fyzických osôb, a vo veľkej miere pred prijatím Charty, sa pritom javí ako ťažko zlučiteľná s trestnoprávnou povahou, ktorú Súdny dvor priznal v rozsudku z 20. marca 2018, Di Puma a Zecca (C‑596/16 a C‑597/16, EU:C:2018:192), správnym sankciám stanoveným v talianskom právnom poriadku v súvislosti s deliktom obchodovania s využitím dôverných informácií.

26

Keďže Súdny dvor ani normotvorca Únie sa doposiaľ nezaoberali otázkou, či z článkov 47 a 48 Charty z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka článku 6 EDĽP, vyplýva povinnosť rešpektovať právo odoprieť výpoveď v rámci správnych konaní, v ktorých môžu byť uložené sankcie trestnoprávnej povahy, vnútroštátny súd sa domnieva, že pred rozhodnutím o otázke ústavnosti, ktorú prejednáva, sa musí obrátiť na Súdny dvor so žiadosťou o výklad a prípadne posúdenie platnosti článku 14 ods. 3 smernice 2003/6, ako aj článku 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014 z hľadiska článkov 47 a 48 Charty.

27

Za týchto podmienok Corte costituzionale (Ústavný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Rada Európskej únie sa na účely vydania rozhodnutia v spore vo veci samej pýta vo svojich písomných pripomienkach na relevantnosť nariadenia č. 596/2014, ktoré sa vzhľadom na dátum nadobudnutia jeho účinnosti neuplatňuje na skutkové okolnosti vo veci samej.

29

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže návrh vnútroštátneho súdu zamietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie alebo skúmanie jeho platnosti nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené, ako aj na pochopenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd domnieva, že potrebuje odpovede na tieto otázky, aby mohol rozhodnúť v spore, ktorý prejednáva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2009, Filipiak, C‑314/08, EU:C:2009:719, body 40 až 42, a z 12. decembra 2019, Slovenské elektrárne, C‑376/18, EU:C:2019:1068, bod 24).

30

V tomto prípade sa Corte costituzionale (Ústavný súd) domnieva, že sa musí vyjadriť k ústavnosti článku 187n konsolidovaného znenia nielen v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej, ktorým sa prebral článok 14 ods. 3 smernice 2003/6, ale aj v znení účinnom v súčasnosti, ktorým sa vykonáva článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014. V tejto súvislosti poukazuje na koherenciu a vzťah kontinuity medzi ustanoveniami smernice 2003/6 a ustanoveniami nariadenia č. 596/2014, ktoré odôvodňujú preskúmanie súboru analogických ustanovení pozostávajúceho z článku 14 ods. 3 tejto smernice a článku 30 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.

31

Ako to navyše vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, vyhlásenie protiústavnosti článku 187n konsolidovaného znenia by malo vplyv aj na aktuálne účinné znenie tohto článku, ktorým sa vykonáva článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014.

32

V tomto kontexte nie je zjavné, že by požadovaný výklad uvedeného ustanovenia nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

33

Položené otázky preto musia byť vyhlásené za prípustné.

34

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 14 ods. 3 smernice 2003/6 a článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014 v spojení s článkami 47 a 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú členským štátom neuložiť sankciu fyzickej osobe, ktorá v rámci vyšetrovania, ktoré voči nej vedie príslušný orgán podľa tejto smernice alebo tohto nariadenia, odmietne tomuto orgánu poskytnúť odpovede, z ktorých by mohla vyplynúť jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy.

35

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa článku 51 ods. 1 Charty sú jej ustanovenia určené inštitúciám Európskej únie, ako aj členským štátom, ak vykonávajú právo Únie.

36

Navyše aj keď sa položené otázky týkajú článkov 47 a 48 Charty, ktoré zakotvujú najmä právo na spravodlivé prejednanie veci a prezumpciu neviny, návrh na začatie prejudiciálneho konania odkazuje aj na práva zaručené v článku 6 EDĽP. Hoci toto ustanovenie nepredstavuje, kým k nemu Únia nepristúpila, právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie, treba pripomenúť, ako to potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ, že základné práva uznané EDĽP sú ako všeobecné zásady súčasťou práva Únie. Navyše článok 52 ods. 3 Charty, ktorý stanovuje, že práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah ako práva, ktoré im priznáva uvedený dohovor, má za cieľ zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi týmito právami bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, body 24 a 25).

37

Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP a článok 48 Charty je „rovnaký“ ako článok 6 ods. 2 a 3 EDĽP. Pri výklade práv zaručených článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 Charty teda Súdny dvor musí zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené článkom 6 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva, ako úroveň minimálnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17, EU:C:2019:432, bod 72; zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C‑511/18, C‑512/18 a C‑520/18, EU:C:2020:791, bod 124, ako aj zo 17. decembra 2020, Centraal Israëlitisch Consistorie van België a i., C‑336/19, EU:C:2020:1031, bod 56].

38

V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že hoci článok 6 EDĽP výslovne neuvádza právo odoprieť výpoveď, toto právo predstavuje všeobecne uznávanú medzinárodnú normu, ktorá je jadrom pojmu spravodlivé súdne konanie. Tým, že toto právo chráni obvineného pred protizákonným donucovaním zo strany orgánov, pomáha zabrániť justičným omylom a zaručiť výsledok sledovaný uvedeným článkom 6 (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 8. februára 1996, John Murray v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1996:0208JUD001873191, bod 45).

39

Keďže cieľom ochrany práva odoprieť výpoveď je zabezpečiť, aby v trestnej veci obžaloba podložila svoju argumentáciu bez použitia dôkazov získaných pomocou donútenia alebo nátlaku v rozpore s vôľou obvineného (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 17. decembra 1996, Saunders v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1996:1217JUD001918791, bod 68), toto právo je porušené najmä v situácii podozrivého, ktorému hrozia sankcie, ak nebude vypovedať, a preto buď vypovedá, alebo je potrestaný za to, že odmietol vypovedať (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 13. septembra 2016, Ibrahim a i. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2016:0913JUD005054108, bod 267).

40

Právo odoprieť výpoveď nemožno dôvodne obmedziť na priznanie porušení alebo na poznámky, ktoré vypočúvanú osobu priamo obviňujú, ale vzťahuje sa aj na informácie o skutkových otázkach, ktoré môžu byť neskôr použité na podporu obžaloby, a mať tak vplyv na odsúdenie alebo sankciu uloženú tejto osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP, 17. decembra 1996, Saunders v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1996:1217JUD001918791, bod 71, a 19. marca 2015, Corbet a i. v. Francúzsko, CE:ECHR:2015:0319JUD000749411, bod 34).

41

S ohľadom na uvedené nemôže právo odoprieť výpoveď odôvodniť akýkoľvek nedostatok spolupráce s príslušnými orgánmi, ako napríklad odmietnutie dostaviť sa na vypočutie stanovené týmito orgánmi alebo zdržiavaciu taktiku, ktorej cieľom je oddialiť jeho konanie.

42

Pokiaľ ide o otázku, za akých podmienok sa musí uvedené právo dodržiavať aj v rámci konaní vo veci správnych deliktov, treba zdôrazniť, že toto právo sa má uplatňovať v kontexte konaní, ktoré môžu viesť k uloženiu správnych sankcií trestnoprávnej povahy. Na posúdenie uvedenej povahy sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhé sa týka samotnej povahy porušenia a tretie sa vzťahuje na stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (rozsudok z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, bod 28).

43

Hoci vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby vzhľadom na tieto kritériá posúdil, či majú správne sankcie, o ktoré ide vo veci samej, trestnoprávnu povahu, tento súd správne pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa zdá, že niektoré správne sankcie, ktoré ukladá Consob, sledujú represívne ciele a majú taký vysoký stupeň prísnosti, že môžu mať trestnoprávnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 2018, Di Puma a Zecca, C‑596/16 a C‑597/16, EU:C:2018:192, bod 38, ako aj z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, body 34 a 35). Samotný Európsky súd pre ľudské práva dospel v podstate k rovnakému záveru (rozsudok ESĽP, 4. marca 2014, Grande Stevens a i. v. Taliansko, CE:ECHR:2014:0304JUD001864010, bod 101).

44

Navyše aj za predpokladu, že v tomto prípade by sankcie uložené DB orgánom dohľadu, o ktorý ide vo veci samej, nemali mať trestnoprávnu povahu, potreba rešpektovať právo odoprieť výpoveď v rámci ním vedeného vyšetrovania by mohla vyplývať aj z okolnosti uvedenej vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou možno dôkazy získané v rámci tohto konania použiť v rámci trestného konania vedeného proti tejto istej osobe na účely preukázania, že došlo k spáchaniu trestného činu.

45

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 35 až 44 tohto rozsudku treba konštatovať, že medzi záruky, ktoré vyplývajú z článku 47 druhého odseku a článku 48 Charty a ktorých dodržiavanie prináleží tak inštitúciám Únie, ako aj členským štátom, ak vykonávajú právo Únie, patrí najmä právo odoprieť výpoveď „obvinenej“ fyzickej osoby v zmysle druhého z týchto ustanovení. Toto právo bráni najmä tomu, aby bola takáto osoba sankcionovaná za to, že odmietne poskytnúť príslušnému orgánu podľa smernice 2003/6 alebo nariadenia č. 596/2014 odpovede, z ktorých by mohla vyplývať jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.

46

Túto analýzu nespochybňuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, z ktorej v podstate vyplýva, že v rámci konania, ktorého cieľom je preukázať porušenie týchto pravidiel, môže byť dotknutý podnik nútený poskytnúť všetky potrebné informácie týkajúce sa skutočností, o ktorých môže vedieť, a v prípade potreby oznámiť súvisiace dokumenty, ktorými disponuje, aj keď tieto môžu slúžiť na to, aby sa najmä vo vzťahu k nemu preukázala existencia protisúťažného správania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, EU:C:1989:387, bod 34; z 29. júna 2006, Komisia/SGL Carbon, C‑301/04 P, EU:C:2006:432, bod 41, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 34).

47

Na jednej strane totiž Súdny dvor v tomto kontexte tiež rozhodol, že tomuto podniku nemožno uložiť povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by tento podnik musel priznať existenciu takéhoto porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, EU:C:1989:387, bod 35, a z 29. júna 2006, Komisia/SGL Carbon, C‑301/04 P, EU:C:2006:432, bod 42).

48

Ako to na druhej strane uvádza samotný vnútroštátny súd, judikatúra pripomenutá v dvoch predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku sa týka konaní, ktoré môžu viesť k uloženiu sankcií podnikom a združeniam podnikov. Nemôže sa analogicky uplatniť, pokiaľ ide o stanovenie rozsahu práva odoprieť výpoveď fyzických osôb ako DB, voči ktorým sa vedie konanie pre delikt obchodovania s využitím dôverných informácií.

49

Vzhľadom na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom o platnosti článku 14 ods. 3 smernice 2003/6 a článku 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014 z hľadiska práva odoprieť výpoveď zakotveného v článku 47 druhom odseku a článku 48 Charty, treba ešte overiť, či možno týmto ustanoveniam sekundárneho práva Únie prisúdiť konformný výklad vo vzťahu k tomuto právu odoprieť výpoveď, pokiaľ neukladajú povinnosť sankcionovať fyzickú osobu za to, že odmietne poskytnúť príslušnému orgánu podľa tejto smernice alebo tohto nariadenia odpovede, z ktorých by mohla vyplývať jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.

50

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že podľa všeobecnej výkladovej zásady sa má text sekundárneho práva Únie vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom, okrem iného s ustanoveniami Charty. V prípade, že sa takýto text môže vykladať viac ako jedným spôsobom, treba dať prednosť tomu výkladu, podľa ktorého je ustanovenie v súlade s primárnym právom, pred výkladom, ktorý vedie k zisteniu, že ustanovenie je s primárnym právom nezlučiteľné [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Zrušenie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 77]. Tak odôvodnenie 44 smernice 2003/6, ako aj odôvodnenie 77 nariadenia č. 596/2014 navyše zdôrazňujú, že tieto dva akty rešpektujú základné práva a zásady zakotvené v Charte.

51

Pokiaľ ide najskôr o článok 14 ods. 3 smernice 2003/6, tento článok stanovuje, že členské štáty musia stanoviť sankcie uplatniteľné v prípade nespolupráce pri vyšetrovaní v zmysle článku 12 tejto smernice. Článok 12 spresňuje, že v tomto rámci musí mať príslušný orgán možnosť žiadať informácie od kohokoľvek a, ak je to potrebné, predvolať a vypočuť takúto osobu.

52

Hoci znenie týchto dvoch ustanovení výslovne nevylučuje, aby sa povinnosť členských štátov stanoviť sankcie uplatniteľné v takomto prípade uplatňovala aj na prípad, keď takto vypočúvaná osoba odmietne poskytnúť uvedenému orgánu odpovede, z ktorých môže vyplývať jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť, nič v znení článku 14 ods. 3 smernice 2003/6 nebráni ani takému výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého sa takáto povinnosť v podobnom prípade neuplatňuje.

53

Pokiaľ ide ďalej o článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014, toto ustanovenie ukladá povinnosť stanoviť správne sankcie za nespoluprácu alebo nevyhovenie v súvislosti s vyšetrovaním, kontrolou alebo žiadosťou v zmysle článku 23 ods. 2 tohto nariadenia, ktorého písmeno b) spresňuje, že to zahŕňa vypočutie takejto osoby s cieľom získať informácie.

54

Treba však poznamenať, že hoci článok 30 ods. 1 nariadenia č. 596/2014 vyžaduje, aby členské štáty udelili príslušným orgánom právomoci prijať sankcie a iné vhodné opatrenia najmä v prípadoch uvedených v písmene b) tohto ustanovenia, neukladá členským štátom povinnosť stanoviť uplatnenie takýchto sankcií alebo opatrení na fyzické osoby, ktoré v rámci vyšetrovania porušenia, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, odmietnu poskytnúť príslušnému orgánu odpovede, z ktorých by mohla vyplývať ich zodpovednosť za takéto porušenie alebo ich trestnoprávna zodpovednosť.

55

Z toho vyplýva, že tak článku 14 ods. 3 smernice 2003/6, ako aj článku 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014 možno prisúdiť konformný výklad vo vzťahu k článkom 47 a 48 Charty, podľa ktorého tieto nevyžadujú, aby bola fyzická osoba sankcionovaná za to, že odmietne poskytnúť príslušnému orgánu odpovede, z ktorých by mohla vyplývať jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.

56

Platnosť týchto ustanovení sekundárneho práva Únie, ktoré sa vykladajú uvedeným spôsobom, nemôže byť s ohľadom na články 47 a 48 Charty dotknutá z dôvodu, že tieto výslovne nevylučujú uloženie sankcie za takéto odmietnutie.

57

V tejto súvislosti treba napokon pripomenúť, že členské štáty musia použiť voľnú úvahu, ktorú im priznáva text sekundárneho práva Únie spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2019, E., C‑635/17, EU:C:2019:192, body 53 a 54). V rámci plnenia povinností vyplývajúcich zo smernice 2003/6 alebo nariadenia č. 596/2014 im teda prislúcha zabezpečiť, ako to bolo zdôraznené v bode 45 tohto rozsudku, aby príslušný orgán nemohol v súlade s právom odoprieť výpoveď, zaručeným článkami 47 a 48 Charty, sankcionovať fyzickú osobu za to, že tomuto orgánu odmietla poskytnúť odpovede, z ktorých by mohla vyplývať jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.

58

Vzhľadom na uvedené treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 14 ods. 3 smernice 2003/6 a článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 596/2014 v spojení s článkami 47 a 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú členským štátom neuložiť sankciu fyzickej osobe, ktorá v rámci vyšetrovania, ktoré voči nej vedie príslušný orgán podľa tejto smernice alebo tohto nariadenia, odmietne tomuto orgánu poskytnúť odpovede, z ktorých by mohla vyplynúť jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 14 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) a článok 30 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice 2003/6 a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES v spojení s článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú členským štátom neuložiť sankciu fyzickej osobe, ktorá v rámci vyšetrovania, ktoré voči nej vedie príslušný orgán podľa tejto smernice alebo tohto nariadenia, odmietne tomuto orgánu poskytnúť odpovede, z ktorých by mohla vyplynúť jej zodpovednosť za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávna zodpovednosť.