–

NG a OH, v zastúpení: V. Lupu a G. Perju, avocaţi,

–

SC Banca Transilvania SA, v zastúpení: S. Tîrnoveanu, L. Retegan a A. Iorgulescu, avocaţi,

–

rumunská vláda, v zastúpení: pôvodne E. Gane, L. Liţu, O.‑C. Ichim a C.‑R. Canţăr, neskôr E. Gane, L. Liţu, a O.‑C. Ichim, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a E. Lankenau, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi NG a OH na jednej strane a spoločnosťou SC Banca Transilvania SA (ďalej len „Banca Transilvania“) na druhej strane vo veci údajne nekalej povahy podmienky zmluvy o úvere na refinancovanie vyjadrenej v cudzej mene uzavretej medzi týmito stranami.

3

Podľa trinásteho odôvodnenia smernice 93/13:

„keďže sa v zákonných alebo regulačných opatreniach členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, nepredpokladá, že budú obsahovať nekalé podmienky; keďže sa z toho dôvodu nejaví potrebné zaoberať sa podmienkami odrážajúcimi povinné [kogentné – neoficiálny preklad] zákonné alebo regulačné opatrenia a zásady alebo ustanovenia medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú členské štáty alebo spoločenstvo; keďže v tomto ohľade znenie ‚kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia‘ uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody“.

4

Článok 1 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné [kogentné – neoficiálny preklad] zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“

5

Článok 3 uvedenej smernice je formulovaný takto:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

…“

6

Článok 1578 Codul Civil (Občiansky zákonník) v znení účinnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), stanovoval:

„Záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere sa vždy obmedzuje na rovnakú číselnú sumu, aká je vyjadrená v zmluve.

Ak dôjde k zvýšeniu alebo zníženiu hodnoty mien pred uplynutím doby splatnosti, dlžník vráti sumu úveru, pričom je povinný zaplatiť ju v mene používanej v čase splatenia.“

7

NG a OH uzavreli 31. marca 2006 zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou SC Volksbank România SA, ktorá sa neskôr stala spoločnosťou Banca Transilvania, na základe ktorej im táto spoločnosť požičala sumu 90000 rumunských lei (RON) (približne 18930 eur) (ďalej len „pôvodná zmluva“).

8

Dňa 15. októbra 2008 tieto strany uzavreli zmluvu o úvere vyjadrenú vo švajčiarskych frankoch (CHF), určenú na refinancovanie pôvodnej zmluvy (ďalej len „zmluva o refinancovaní“). Táto zmluva o refinancovaní sa týkala sumy 65000 CHF (okolo 42139 eur), teda približne 159126 RON pri výmennom kurze, ktorý platil medzi týmito menami v deň podpísania uvedenej zmluvy.

9

Podľa interných pravidiel spoločnosti Banca Transilvania bola maximálna povolená výška zadlženia 55 % finančnej kapacity dlžníkov. Pokiaľ ide o NG a OH, táto prahová hodnota bola vypočítaná s prihliadnutím na výmenný kurz švajčiarskeho franku v porovnaní s rumunským lei (ďalej len „výmenný kurz CHF/RON“), ktorý platil pred podpísaním zmluvy o refinancovaní, a v deň poskytnutia úveru predstavovala 35,04 % ich príjmov.

10

Oddiel 4 bod 1 všeobecných podmienok zmluvy o refinancovaní stanovoval, že všetky platby uskutočnené na jej základe sa musia uskutočniť v mene, v ktorej je úver vyjadrený. Tiež bolo spresnené, že dlžník môže za určitých podmienok požiadať banku, aby bol úver vyjadrený v novej mene, avšak banka nie je povinná vyhovieť takejto žiadosti. Bolo tiež stanovené, že banka je zmocnená na vykonanie výmeny v mene a na účet dlžníka s cieľom uspokojiť splatné platobné záväzky použitím svojho vlastného výmenného kurzu.

11

Výkyvy výmenného kurzu CHF/RON v období od októbra 2008 do apríla 2017 mali za následok zvýšenie sumy, ktorú si požičali NG a OH, o 117760 RON (okolo 24772 eur).

12

Dňa 23. marca 2017 podali NG a OH žalobu na Tribunalul Specializat Cluj (Špecializovaný súd Kluž, Rumunsko), ktorou sa domáhali, aby súd určil najmä nekalú povahu oddielu 4 bodu 1 všeobecných podmienok zmluvy o refinancovaní. NG a OH tiež tvrdili, že Banca Transilvania si nesplnila svoju informačnú povinnosť tým, že ich pri vyjednávaní a uzatváraní tejto zmluvy neupozornila na riziko, ktoré prinášala zmena pôvodnej zmluvy na cudziu menu. Konkrétne, keďže dlžníci mali len príjmy získané v rumunských lei, Banca Transilvania ich mala upozorniť na účinky devalvácie tejto meny v porovnaní s cudzou menou, v ktorej mal byť úver splatený. Okrem toho zmluvná podmienka o splácaní v cudzej mene vytvára nerovnováhu v neprospech dlžníkov, pretože len oni znášajú kurzové riziko. NG a OH preto požiadali Tribunalul Specializat Cluj (Špecializovaný súd Kluž) o zmrazenie výmenného kurzu CHF/RON platného v čase uzavretia zmluvy o refinancovaní, ako aj o vrátenie súm zaplatených na základe menej výhodného výmenného kurzu.

13

Tento súd čiastočne vyhovel žalobe, ktorú podali NG a OH. Zamietol však návrh týkajúci sa stabilizácie výmenného kurzu CHF/RON platného ku dňu podpisu zmluvy o refinancovaní. Na tento účel uvedený súd na jednej strane konštatoval, že hoci podmienka uvedená v oddiele 4 bode 1 všeobecných podmienok zmluvy o refinancovaní nepochybne odráža tzv. zásadu „menového nominalizmu“, tak ako je zakotvená v článku 1578 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na dispozitívnu a nie kogentnú povahu takéhoto ustanovenia patrí do pôsobnosti smernice 93/13. Uvedený súd preto usúdil, že môže preskúmať nekalú povahu tejto podmienky. Po takomto preskúmaní na druhej strane konštatoval, že uvedená podmienka bola formulovaná jasne a zrozumiteľne a že Banca Transilvania splnila svoju informačnú povinnosť, keďže nemohla predvídať významné zmeny výmenného kurzu CHF/RON.

14

NG a OH, ako aj Banca Transilvania, podali proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, Curtea de Apel Cluj (Odvolací súd Kluž, Rumunsko). Banca Transilvania proti odvolaniu podanému NG a OH namieta, že oddiel 4 bod 1 všeobecných podmienok zmluvy o refinancovaní, podľa ktorého sa akákoľvek platba uskutočnená na základe uvedenej zmluvy mala uskutočniť v mene, v ktorej bol úver vyjadrený, patrí medzi hlavný predmet tejto zmluvy. Navyše toto zmluvné ustanovenie odráža kogentné zákonné ustanovenie v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania jeho nekalej povahy.

15

Podľa vnútroštátneho súdu z rozsudku z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. (C‑186/16, EU:C:2017:703), vyplýva, že ak zmluvná podmienka odráža kogentné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňuje medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu, alebo ustanovenie dispozitívnej povahy uplatniteľné automaticky, teda v prípade neexistencie odlišnej dohody v tejto súvislosti medzi zmluvnými stranami, nepatrí do pôsobnosti smernice 93/13.

16

Tento súd uvádza, že článok 1578 Občianskeho zákonníka má dispozitívnu povahu, avšak rumunské súdy uplatňujú riešenie uvedené v rozsudku z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. (C‑186/16, EU:C:2017:703), rôzne.

17

Veľká väčšina týchto súdov usudzovala, že zmluvné podmienky odrážajúce toto zákonné ustanovenie nemôžu byť predmetom preskúmania ich nekalej povahy ako dispozitívne normy, ktoré sa v prípade neexistencie odlišnej dohody medzi zmluvnými stranami uplatnia automaticky. Niektoré rumunské súdy však usudzovali, že takúto podmienku uložil spotrebiteľovi predajca alebo dodávateľ. Vzhľadom na to, že spotrebiteľ sa jej nemohol vyhnúť vložením inej podmienky do zmluvy, preskúmanie jej prípadnej nekalej povahy nemôže byť vylúčené.

18

Súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tvrdí, že väčšinový názor vnútroštátnych súdov zmierňuje, prípadne až odstraňuje, rozlišovanie medzi zákonnými ustanoveniami kogentnej a dispozitívnej povahy, čo vedie k tomu, že sa na ne z hľadiska preskúmania ich prípadného nekalého charakteru vzťahuje ten istý právny režim.

19

Takýto výklad vychádza z terminologického rozdielu medzi rumunskou jazykovou verziou znenia článku 1 ods. 2 smernice 93/13 a francúzskou jazykovou verziou toho istého článku. V tejto súvislosti vnútroštátny súd spresňuje, že hoci francúzska jazyková verzia používa pojem „kogentný“, rumunská jazyková verzia odkazuje na „povinné zákonné alebo regulačné ustanovenia“. Tento súd zdôrazňuje, že na rozdiel od výrazu „kogentný“, ktorý podľa neho vylučuje ustanovenia dispozitívnej povahy, pojem „povinný“ zahŕňa takéto ustanovenia. Ak sú totiž kogentné ustanovenia povinné, dispozitívne ustanovenia sa povinnými stávajú potom, ako sa zmluvné strany rozhodli neodchýliť sa od nich.

20

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, aký je rozsah informačnej povinnosti banky, pokiaľ ide o budúce kolísanie výmenného kurzu cudzej meny, a aké opatrenia by mala prijať na zabezpečenie účinnosti práv priznaných spotrebiteľovi smernicou 93/13, pokiaľ neexistujú dispozitívne ustanovenia na nahradenie zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná.

21

Za týchto podmienok Curtea de Apel Cluj (Odvolací súd Kluž) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

22

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale ktorá odráža pravidlo, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva uplatňuje medzi zmluvnými stranami, pokiaľ v tejto súvislosti nebolo dohodnuté nič iné, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

23

Treba pripomenúť, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13, ktorý sa týka zmluvných podmienok odrážajúcich kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia, zavádza vylúčenie z pôsobnosti tejto smernice (rozsudok z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring, C‑51/17, EU:C:2018:750, bod 52).

24

Toto vylúčenie sa má vykladať doslovne a jeho uplatnenie predpokladá splnenie dvoch podmienok, teda jednak musí zmluvná podmienka odrážať zákonné alebo regulačné ustanovenie a jednak musí byť toto ustanovenie kogentné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, body 30 a 31, ako aj citovanú judikatúru).

25

V súlade s trinástym odôvodnením tejto smernice výraz „kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia“ uvedený v článku 1 ods. 2 tejto smernice zahŕňa rovnako aj pravidlá, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva uplatnia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že sa strany nedohodli inak (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, RWE Vertrieb, C‑92/11, EU:C:2013:180, bod 26, a z 3. apríla 2019, Aqua Med, C‑266/18, EU:C:2019:282, bod 29).

26

Súdny dvor opakovane rozhodol, že uvedené vylúčenie z režimu smernice 93/13 je odôvodnené skutočnosťou, že v zásade možno legitímne predpokladať, že vnútroštátny zákonodarca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán určitých zmlúv (pozri rozsudky z 21. marca 2013, RWE Vertrieb, C‑92/11, EU:C:2013:180, bod 28, ako aj z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring, C‑51/17, EU:C:2018:750, bod 53).

27

Preto okolnosť, že vnútroštátny zákonodarca zaviedol rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán určitých zmlúv, nepredstavuje podmienku na uplatnenie vylúčenia uvedeného v článku 1 ods. 2 smernice 93/13, ale odôvodnenie takéhoto vylúčenia.

28

Z toho vyplýva, že na účely určenia, či sú podmienky na vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 splnené, Súdny dvor rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či predmetná zmluvná podmienka odráža ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami bez ohľadu na ich voľbu, alebo ustanovenia, ktoré sa uplatnia dispozitívne, a teda automaticky, to znamená, ak neexistujú v tomto ohľade odlišné dojednania medzi zmluvnými stranami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, RWE Vertrieb, C‑92/11, EU:C:2013:180, bod 26; z 10. septembra 2014, Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, bod 79; z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, body 29 a 30, ako aj z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 32).

29

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podmienka uvedená v oddiele 4 bode 1 všeobecných podmienok zmluvy o refinancovaní, ktorej nekalú povahu namietajú žalobcovia vo veci samej, stanovuje, že „každá platba uskutočnená na základe zmluvy sa uskutoční v mene úveru…“.

30

Vnútroštátny súd okrem toho zdôraznil, že takáto podmienka odráža zásadu menového nominalizmu, tak ako je zakotvená v článku 1578 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia „dlžník vráti požičanú sumu, pričom je povinný zaplatiť ju v mene používanej v čase splatenia“. Tento súd okrem toho kvalifikoval článok 1578 Občianskeho zákonníka ako zákonné ustanovenie dispozitívnej povahy, čo znamená, že sa uplatňuje na zmluvy o úvere, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.

31

Preto vzhľadom na to, že podľa vnútroštátneho súdu podmienka všeobecných podmienok, ktorej nekalú povahu namietajú žalobcovia vo veci samej, odráža ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré má dispozitívnu povahu, vzťahuje sa na ňu výnimka stanovená v článku 1 ods. 2 smernice 93/13.

32

Vnútroštátny súd však uvádza, že znenie článku 1 ods. 2 smernice 93/13 v rumunskom znení používa výraz „normă obligatorie“ („povinné ustanovenie“) tam, kde francúzska jazyková verzia používa formuláciu „kogentné ustanovenie“. Na rozdiel od výrazu „kogentný“, ktorý vylučuje ustanovenia dispozitívnej povahy, pojem „povinný“ zahŕňa takéto ustanovenia. Preto treba určiť, ktorá jazyková verzia je správna, vychádzajúc z účelu a cieľov tejto smernice.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa nemôže formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, ani jej nemôže byť daná prednosť pred ostatnými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudky z 15. novembra 2012, Kurcums Metal, C‑558/11, EU:C:2012:721, bod 48, ako aj z 15. októbra 2015, Grupo Itevelesa a i., C‑168/14, EU:C:2015:685, bod 42).

34

Ako bolo uvedené v bode 25 tohto rozsudku, výraz „kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenia“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13 zahŕňa vzhľadom na jej trináste odôvodnenie aj dispozitívne pravidlá, to znamená pravidlá, ktoré sa podľa zákona uplatňujú medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli dohodnuté žiadne iné dojednania. Z tohto hľadiska teda toto ustanovenie nerobí žiadny rozdiel medzi na jednej strane ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú nezávisle od voľby zmluvných strán, a na druhej strane dispozitívnymi ustanoveniami.

35

V tejto súvislosti na jednej strane okolnosť, že sa možno odchýliť od dispozitívneho ustanovenia vnútroštátneho práva, nie je relevantná na účely overenia, či je zmluvná podmienka odrážajúca takéto ustanovenie podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 vylúčená z pôsobnosti tejto smernice.

36

Na druhej strane skutočnosť, že zmluvná podmienka odrážajúca niektoré z ustanovení uvedených v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 nebola individuálne dohodnutá, nemá vplyv na jej vylúčenie z pôsobnosti tejto smernice. V súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 93/13 je totiž absencia individuálneho dojednania podmienkou začatia preskúmania nekalej povahy podmienky, ku ktorej nemôže dôjsť, ak zmluvná podmienka nepatrí do jej pôsobnosti.

37

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale ktorá odráža pravidlo, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva uplatňuje medzi zmluvnými stranami, pokiaľ v tejto súvislosti nebolo dohodnuté inak, nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.

38

Keďže sa vnútroštátny súd domnieva, že zmluvná podmienka, o ktorú ide vo veci samej, odráža vnútroštátne ustanovenie, ktoré je označené za dispozitívne, z vyššie uvedených úvah vyplýva, že podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 nepatrí do jej pôsobnosti. V dôsledku toho netreba odpovedať na druhú a tretiu otázku vnútroštátneho súdu.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale ktorá odráža pravidlo, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva uplatňuje medzi zmluvnými stranami, pokiaľ v tejto súvislosti nebolo dohodnuté inak, nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.