1.

Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva) kladie Súdnemu dvoru viaceré prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia (EÚ) č. 650/2012 ( 2 ). Domnieva sa, že sú potrebné na rozhodnutie o žalobe podanej proti rozhodnutiu, ktorým litovský notár nevyhovel žiadosti o začatie dedičského konania a vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičských právach.

2.

Tento spor vznikol pri dedení majetku po smrti litovskej štátnej príslušníčky zdržiavajúcej sa v Nemecku ( 3 ), ktorá spísala závet v Litve a ktorej pozostalosť sa nachádza v Litve. Jej syn, ktorý je tiež litovským štátnym príslušníkom, požiadal notára v Kaunase (Litva) o začatie dedičského konania a vydanie osvedčenia o dedičských právach, pričom notár túto žiadosť odmietol s odôvodnením, že zosnulá mala obvyklý pobyt v Nemecku.

3.

Na základe pokynov Súdneho dvora sa v týchto návrhoch budem zaoberať len štvrtou až šiestou prejudiciálnou otázkou. Pri rozbore týchto otázok však budem musieť nepriamo poukázať na obsah niektorých ďalších prejudiciálnych otázok.

4.

Relevantné sú nasledujúce odôvodnenia:

…

…

…

…

…

5.

V súlade s článkom 3 ods. 1 na účely tohto nariadenia:

…

6.

V článku 3 ods. 2 sa uvádza:

„Na účely tohto nariadenia je ‚súd‘ akýkoľvek justičný orgán, iný orgán a príslušník právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu alebo koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod kontrolou justičného orgánu, pokiaľ tento iný orgán a príslušník právnického povolania poskytuje záruky nestrannosti a dodržania práva všetkých účastníkov na vypočutie a pokiaľ jeho rozhodnutia podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom koná:

…“

7.

Podľa článku 4:

„Právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“

8.

Článok 5 stanovuje:

„1.   Ak je právny poriadok, ktorý si zosnulý zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva podľa článku 22, právnym poriadkom členského štátu, môžu sa dotknutí účastníci dohodnúť, že výlučnú právomoc konať v dedičskej veci bude mať súd alebo súdy uvedeného členského štátu.

2.   Dohoda o voľbe súdu musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musia ju podpísať dotknutí účastníci. …“

9.

V súlade s článkom 7:

„Súdy členského štátu, ktorého právny poriadok si zvolil zosnulý podľa článku 22, majú právomoc konať v dedičskej veci, ak:

…

10.

V zmysle článku 9 ods. 1:

„Ak sa v konaní pred súdom členského štátu, ktorý vykonáva právomoc podľa článku 7, zistí, že stranami dohody o voľbe súdu neboli všetci účastníci konania, súd naďalej vykonáva svoju právomoc, ak sa účastníci konania, ktorí nie sú stranou dohody, zúčastnia na konaní bez toho, aby namietali právomoc súdu.“

11.

Článok 22 stanovuje:

„1.   Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.

…

2.   Voľba sa urobí výslovne vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z ustanovení tohto právneho úkonu.

…“

12.

V súlade s článkom 59 ods. 1:

„Verejná listina vyhotovená v jednom členskom štáte má v inom členskom štáte rovnaké dôkazné účinky ako v členskom štáte pôvodu alebo čo najporovnateľnejšie účinky, ak to nie je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) v dotknutom členskom štáte.

…“

13.

Podľa článku 83 ods. 2 a 4:

„2.   Ak si zosnulý zvolil rozhodné právo pre dedenie pred 17. augustom 2015, jeho voľba je platná, pokiaľ spĺňa podmienky stanovené v kapitole III alebo pokiaľ je platná podľa noriem medzinárodného práva súkromného, ktoré boli platné v čase voľby v štáte, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt, alebo v ktoromkoľvek inom štáte, ktorého bol štátnym príslušníkom.

…

4.   Ak bol právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti urobený pred 17. augustom 2015 v súlade s právnym poriadkom, ktorý by si zosnulý bol býval mohol zvoliť v súlade s týmto nariadením, tento právny poriadok sa považuje za právny poriadok zvolený za rozhodné právo pre dedenie.“

14.

§ 5 ods. 4 stanovuje:

„1.   Za miesto začatia dedičského konania sa považuje posledné miesto bydliska zosnulého (§ 2 ods. 12 tohto zákonníka).

…

4.   V prípade sporu určí miesto začatia dedičského konania na návrh dotknutých účastníkov po zohľadnení všetkých okolností súd.“

15.

§ 5 ods. 66 znie:

„1.   Dedičia, ktorí dedia na základe zákona alebo závetu, môžu požiadať notára v mieste začatia dedičského konania o vydanie osvedčenia o ich dedičskom práve…“.

16.

§ 1 stanovuje:

„Notárstvo tvoria všetci notári, ktorí sú v súlade s týmto zákonom oprávnení určovať nesporné subjektívne práva fyzických a právnických osôb a právne skutočnosti, ktoré s nimi súvisia, ako aj zabezpečovať ochranu oprávnených záujmov týchto osôb a štátu.“

17.

Podľa § 26:

„Notári môžu vykonávať tieto notárske úkony:

…

…

Skutočnosti uvedené v listinách osvedčených notárom sa považujú za preukázané a netreba ich dokazovať, pokiaľ sa tieto listiny (alebo ich časti) v súlade so zákonným postupom nevyhlásia za neplatné.“

18.

§ 444 ods. 2 stanovuje:

„Súd preskúma skutočnosti:

…

19.

V zmysle § 511 ods. 1:

„Vykonanie akéhokoľvek notárskeho úkonu alebo odmietnutie vykonať ho možno napadnúť v súlade s postupom stanoveným v tejto kapitole.“

20.

E. E. je litovský štátny príslušník, ktorého matka uzavrela manželstvo s K.‑D. E., nemeckým štátnym príslušníkom. Keď bol syn maloletý, matka a syn (ktorý pochádzal z predchádzajúceho manželstva) sa presťahovali do Nemecka.

21.

Dňa 4. júla 2013 matka E. E. spísala pred notárom v meste Garliava (Litva) závet a určila E. E. za jediného dediča celého svojho majetku. ( 4 )

22.

Dňa 17. júla 2017 E. E. požiadal Kauno miesto 4‑ocho notaro biuro (Notársky úrad č. 4 mesta Kaunas, Litva) o začatie dedičského konania a vydanie osvedčenia o dedičských právach. ( 5 )

23.

Notár zamietol žiadosť E. E., pričom sa opieral o svoj názor, že miesto obvyklého pobytu zosnulej v čase smrti v zmysle nariadenia sa nachádzalo v Nemecku.

24.

E. E. napadol zamietavé rozhodnutie notára na Kauno apylinkės teismas (Okresný súd Kaunas, Litva). Tento súd 29. januára 2018 konštatoval, že aj keď matka E. E. uznala, že sa presťahovala do Nemecka, neprerušila svoje väzby s Litvou. Z tohto dôvodu na základe zásady primeranosti a dobrej viery vyhovel žalobe, zrušil rozhodnutie notára a nariadil mu, aby vykonal notársky úkon.

25.

Notár napadol prvostupňové rozhodnutie na Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas, Litva), ktorý toto rozhodnutie rozsudkom z 26. apríla 2018 zrušil. Odvolací súd rozhodol, že ak je miesto obvyklého pobytu zosnulého sporné, jedine súd môže určiť, že zosnulý mal obvyklý pobyt vo svojom štáte pôvodu, a že v tejto veci nič nenaznačovalo, že žalobca sa s touto vecou obrátil na súd. Tiež rozhodol, že prvostupňový súd sa nedôvodne opieral o všeobecné zásady, keď zrušil napadnuté notárske rozhodnutie.

26.

E. E. podal kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), ktorý kladie Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 4. februára 2019. Pripomienky predložila rakúska, maďarská, litovská, španielska a česká vláda, ako aj Komisia.

28.

Dňa 16. januára 2020 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia litovskej a španielskej vlády, ako aj Európskej komisie.

29.

V prvom rade sa budem zaoberať (piatou) otázkou týkajúcou sa možnosti, aby zosnulý mal obvyklý pobyt vo viacerých členských štátoch. Pri jej zodpovedaní sa musím nevyhnutne venovať uplatniteľnosti nariadenia na prejednávanú vec.

30.

V druhom rade sa budem zaoberať (štvrtou) otázkou týkajúcou sa osvedčenia o dedičských právach, pričom na tento účel bude zasa potrebné určiť, či sa notár, ktorý vydáva toto osvedčenie, považuje za súdny orgán.

31.

Napokon sa obmedzím na poslednú (šiestu) otázku o právomoci litovských súdov a uplatnení litovského práva na sporné dedenie.

32.

Nariadenie má za cieľ odstránenie „prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky“ ( 6 ).

33.

V nariadení sa nenachádza definícia pojmu „dedenie, ktoré má cezhraničné dôsledky“, ani zoznam prvkov nachádzajúcich sa v rôznych štátoch, ktoré umožňujú presne určiť tieto dôsledky. Podľa môjho názoru je vzhľadom na cieľ nariadenia, ktorý som uviedol vyššie, potrebné posudzovať toto slovné spojenie pružne, aby sa vzťahovalo na každé dedenie, ktorého usporiadanie (zo strany zosnulého) alebo prejednanie (po smrti zosnulého) naráža na prekážky z dôvodu existencie väzieb s viacerými štátmi.

34.

Podľa kapitol II a III nariadenia je obvyklý pobyt zosnulého v čase smrti ( 7 ) spoločným kritériom na určenie medzinárodnej súdnej právomoci a hraničným ukazovateľom kolíznej normy. Na základe tejto skutočnosti treba posúdiť, či dedenie z dôvodu, že iný prvok sa nachádza v štáte odlišnom od štátu, v ktorom mal zosnulý pobyt, nie je čisto vnútroštátne.

35.

Na základe toho, ktorý môže byť tento „iný prvok“, jednotlivé ustanovenia nariadenia vymedzujú prípady dedenia, ktoré môže mať dôsledky vo viacerých štátoch, pričom poskytujú usmernenia na uznanie jeho cezhraničného charakteru, ktoré nie sú vyčerpávajúce. Ďalšími typickými skutočnosťami, ktoré možno zohľadniť, sú umiestnenie majetku, dedičov, dedičov zo závetu alebo iných blízkych príbuzných zosnulého, ako aj jeho štátna príslušnosť.

36.

Uplatnenie nariadenia nie je fakultatívne, teda nezávisí od vôle žiadneho z účastníkov. ( 8 ) Orgán poverený uplatňovaním práva ho musí uplatniť a jeho uplatnenie nemôže vylúčiť, ak sa vzhľadom na jeho ustanovenia konštatuje, že určité dedenie môže mať dôsledky vo viacerých štátoch.

37.

Nariadenie naopak poskytuje dotknutým účastníkom prostriedky, ktorými môžu do určitej miery zmierniť účinky vyplývajúce z cezhraničného charakteru situácie.

38.

Článok 22 nariadenia konkrétne umožňuje zosnulému, aby počas svojho života vlastným konaním zmiernil dôsledky obvyklého pobytu nachádzajúceho sa v štáte, ktorý nie je štátom, v ktorom sú sústredené ostatné faktory, ktoré sú, resp. pravdepodobne môžu byť dôležité pre dedenie. Môže to však urobiť len v prípade, ktorý určuje nariadenie: iba vtedy, ak je štátnym príslušníkom tohto druhého štátu. V tomto prípade si môže zvoliť právny poriadok tohto štátu za rozhodné právo.

39.

Táto voľba nespôsobuje, že dedenie už nie je medzinárodným dedením: na základe nej však dotknutí účastníci môžu po smrti zosnulého priznať medzinárodnú súdnu právomoc súdom tohto štátu ( 9 ) (článok 5 a nasl. nariadenia).

40.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či obvyklý pobyt zosnulého na účely nariadenia musí byť len jeden, alebo či naopak možno pripustiť, že zosnulý mal viacero obvyklých pobytov. ( 10 )

41.

Ako som už uviedol, v štruktúre nariadenia je obvyklý pobyt spravidla „všeobecným kolíznym kritériom“ na určenie medzinárodnej súdnej právomoci a rozhodného práva. Domnievam sa, že tento pobyt môže byť len jeden a nemôže ich byť viacero.

42.

Argumenty týkajúce sa predvídateľnosti, právnej istoty, zamedzenia protichodným výsledkom alebo zámer, aby sa rozhodným právom spravovalo celé dedičstvo, s cieľom predísť jeho rozdeleniu na niekoľko častí, ktoré sú vymenované v odôvodnení 37 nariadenia, nasvedčujú tomu, že obvyklý pobyt musí byť len jeden. Tento názor podporuje odôvodnenie 27, podľa ktorého cieľom ustanovení nariadenia je zabezpečiť, aby orgán, ktorý koná v dedičskej veci, vo väčšine prípadov uplatňoval vlastný právny poriadok.

43.

Je pravda, že nariadenie počíta s možnosťou, že „zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo… cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich“. ( 11 ) V týchto prípadoch, ktoré nariadenie označuje za zložité, však riešenie navrhované v naradení vychádza z kombinácie viacerých faktorov s cieľom vykonať konečné posúdenie všetkých skutkových okolností na účely určenia, ktorý konkrétny pobyt bol obvyklým pobytom.

44.

Ustanovenia nariadenia by stratili význam, ak by sa uznalo, že na odstránenie problémov, ktoré sa nariadenie usiluje vyriešiť, môže mať osoba obvyklý pobyt súčasne v rôznych štátoch. Táto možnosť by spôsobila, že veľká časť ustanovení tohto právneho predpisu, v ktorých sa – pripomínam – opakovane hovorí o obvyklom pobyte v jednotnom, a nie množnom čísle, by sa stala zbytočnou.

45.

V nariadení sa nenachádza ani definícia pojmu „obvyklý pobyt“ v kontexte cezhraničného dedenia: nariadenie len stanovuje, že obvyklý pobyt by mal preukazovať „úzku a stabilnú väzbu“ s určitým štátom. ( 12 )

46.

Obvyklý pobyt je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý neodkazuje na každý z pojmov používaných na označenie tohto javu vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. V opačnom prípade by bolo ohrozené jednotné uplatňovanie nariadenia a vznikol by priestor pre odlišné názory orgánov poverených jeho uplatňovaním.

47.

Hoci nemožno odmietnuť použitie definície pojmu „obvyklý pobyt“, ktorá sa používa v iných právnych predpisoch Únie, toto miesto, ktoré sa vyznačuje tým, že preukazuje úzku a stabilnú väzbu s určitým štátom, sa musí posudzovať so zreteľom na konkrétne ciele tohto nariadenia, ( 13 ) ktoré sú vymenované v odôvodnení 7 tohto nariadenia.

48.

Orgán poverený uplatňovaním práva preto musí určiť posledný obvyklý pobyt zosnulého z tohto hľadiska, teda so zreteľom na okolnosti, ktoré sú uvedené v tomto nariadení, pričom iné okolnosti použije len subsidiárne.

49.

Hoci nariadenie nedefinuje pojem obvyklý pobyt, vo svojich odôvodneniach 23 a 24 poskytuje užitočné usmernenia na jeho určenie. V prvom rade stanovuje, že určenie obvyklého pobytu musí vychádzať z celkového posúdenia okolností života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti.

50.

Na podporu uvedeného posúdenia treba zhromaždiť všetky relevantné dôkazy, ktoré sú podľa zákona prípustné. Za týchto okolností sa domnievam, že samotné vyhlásenia osôb, ktoré majú záujem na dedení, ktoré sa navzájom zhodujú a boli urobené pred orgánom povereným rozhodovaním v dedičských veciach, ktorý nevykonáva (ako neskôr vysvetlím) funkcie justičného orgánu, nepostačujú na preukázanie obvyklého pobytu zosnulého.

51.

Súbor skutkových okolností týkajúcich sa života zosnulého, ktoré sú spomenuté v odôvodnení 23, umožní rozhodnúť, ktorej zo situácií uvedených v tomto odôvodnení a v nasledujúcom odôvodnení zodpovedá situácia konkrétneho zosnulého.

52.

Prvou situáciou je situácia, v ktorej skutkové okolnosti týkajúce sa najmä trvania a pravidelnosti prítomnosti zosnulého v určitom štáte (objektívne faktory), ako aj podmienok a dôvodov tejto prítomnosti (subjektívne faktory) samy osebe preukazujú existenciu „úzkej a stabilnej väzby“ s uvedeným štátom. ( 14 )

53.

V tejto prvej fáze analýzy sa určite preveruje stabilita. Zastávam však názor, že po jej potvrdení sa ešte nemajú vyvodzovať konečné závery o obvyklom pobyte zosnulého. Okrem toho môže byť potrebné posúdiť okolnosti, ktoré odôvodňovali tento pobyt ( 15 ), s cieľom určiť obvyklé miesto správy jeho záujmov.

54.

Hoci normotvorca EÚ uprednostnil kritérium obvyklého pobytu, nemožno prehliadať rastúcu mobilitu jednotlivcov. Preto čas, ktorý strávia v určitom členskom štáte, sám osebe nie je rozhodujúcim kritériom: je vhodné preskúmať každý prípad tak, aby ďalšie skutočnosti týkajúce sa rodinnej a sociálnej integrácie osoby alebo jej blízkosti k predmetnému miestu podporili výsledok, na ktorý poukazuje časový prvok.

55.

Druhá situácia je opísaná v odôvodnení 24 nariadenia pre prípad, že sa nekonštatuje pravidelná a dlhodobá prítomnosť zosnulého v určitom štáte. ( 16 ) Potom môžu nastať dva prípady:

56.

V týchto prípadoch môže osobný prvok (štátna príslušnosť zosnulého) alebo ekonomický prvok (miesto, kde sa nachádza jeho hlavný majetok) osobitným spôsobom prispieť k celkovému posúdeniu všetkých skutkových okolností.

57.

Domnievam sa, že vzhľadom na úvahy vnútroštátneho súdu by mal Súdny dvor zdôrazniť, že štátna príslušnosť zosnulého alebo umiestnenie jeho majetku sú subsidiárnymi faktormi na určenie obvyklého pobytu. Inak povedané, spoločným preskúmaním skutkových okolností týkajúcich sa stability situácie zosnulého a jej odôvodnenia možno zistiť, či je jeho situácia „zložitá“, ako sa uvádza v odôvodnení 24.

58.

Toto preskúmanie nevyhnutne predchádza výnimočnému zohľadneniu štátnej príslušnosti a umiestnenia hlavného majetku zosnulého v rámci systému, ktorý nariadenie zaviedlo na zabezpečenie právnej istoty. ( 17 )

59.

Napokon by som chcel pripomenúť, že odôvodnenie 25 in fine nariadenia, pokiaľ ide o určovanie rozhodného práva, zakazuje použiť ako subsidiárne kolízne kritérium „preukázateľne užšiu väzbu“ zosnulého s iným právnym poriadkom, než je právny poriadok štátu, v ktorom mal naposledy obvyklý pobyt, aj keď je zložité určiť ho. ( 18 ) Podľa môjho názoru z tohto odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že sa nemožno vyhnúť určeniu jedného obvyklého pobytu, hoci je toto určenie ťažké.

60.

Vnútroštátny súd uvádza, že informácie o obvyklom pobyte zosnulej „v spise nie sú presne uvedené alebo sú sporné“. ( 19 ) Podľa všetkého sa teda nedomnieva, že prvostupňový súd alebo odvolací súd vyriešil túto otázku.

61.

Ak je to tak, vzniknutá situácia sa vyznačuje skôr nedostatkom informácií než existenciou pochybností vyplývajúcich z koexistencie odporujúcich si informácií, ktoré by bránili vytvoreniu úsudku o mieste posledného obvyklého pobytu.

62.

Ak v konaní o kasačnom opravnom prostriedku nie je možné získať viac informácií, spor treba rozhodnúť na základe dostupných informácií, lebo bez rozhodnutia o tejto otázke dedičstvo nemožno prejednať. V konečnom dôsledku, ak sú pochybnosti o tejto skutočnosti neprekonateľné, možno použiť druhý z prípadov opísaných v odôvodnení 24 nariadenia. Štátna príslušnosť zosnulej a umiestnenie hlavného majetku, ktorý je predmetom dedičstva, sa potom dostanú do popredia pri celkovom hodnotení všetkých skutkových okolnosti.

63.

Vnútroštátny súd sa pýta, či v prípade, ak posledný obvyklý pobyt zosnulého nie je istý, skutočnosť, že ostatné prvky, ktoré sú známe (osobám, ktorých sa týka dedenie), sa týkajú jediného štátu (Litvy), dovoľuje označiť dedenie za čisto vnútroštátne. V tomto prípade by sa nariadenie neuplatnilo.

64.

Ako som už uviedol, uplatnenie nariadenia nie je fakultatívne. Z tohto predpokladu vyplýva, že právny význam určitých vyhlásení alebo konaní, ako je vyhlásenie manžela zosnulej (ktorý uviedol, že o dedičstvo nemá záujem, a súhlasil s tým, aby sa prejednalo v Litve), sa určí podľa nariadenia, ak sa nariadenie uplatní, a inými právnymi predpismi, ak sa nariadenie neuplatní.

65.

Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol o tejto otázke, je ťažké obísť cezhraničné dôsledky dedenia, ktoré je predmetom prejednávanej veci, vzhľadom na to, že jeden z potenciálnych dedičov sa nachádza v Nemecku, druhý potenciálny dedič a pozostalosť sa nachádzajú v Litve a posledný pobyt zosnulej sa nachádzal v jednom z týchto štátov (pravdepodobne v Nemecku, kde podľa svojich tvrdení žila, a keď spísala závet). V uvedenom rozsahu by sa toto dedenie spravovalo nariadením.

66.

Odpoveď, ktorá by podmieňovala uplatniteľnosť nariadenia rozhodnutiami každého účastníka o aspektoch dedičstva, ktoré sa ho týkajú, by vyvolala mimoriadne neistú situáciu. Odlišnou otázkou je, že keď sa rozhodne, že nariadenie sa uplatní, uvedené rozhodnutia sa posúdia v súlade s jeho ustanoveniami.

67.

Štvrtá prejudiciálna otázka vychádza z predpokladu, že litovskí notári sa nepovažujú za „súdy“ v zmysle nariadenia. Vnútroštátny súd sa na základe takého východiska pýta, či sú uvedení notári oprávnení vydávať osvedčenia o dedičských právach „bez dodržania všeobecných pravidiel právomoci“.

68.

Predmetom druhej časti tejto otázky je, či sa osvedčenie o dedičských právach považuje za „verejnú listinu“ v zmysle nariadenia.

69.

Nariadenie vymedzuje „súd“ v článku 3 ods. 2. Pod tejto pojem spadajú justičné orgány a iné orgány poverené uplatňovaním práva, ktoré majú právomoc v dedičských veciach.

70.

Normotvorca Únie, ktorý si uvedomoval, že v členských štátoch existujú rôzne modely rozdelenia právomocí na riešenie dedičských vecí, v nariadení uviedol túto skutočnosť. ( 20 ) Týmto spôsobom dal najavo, že systém má byť neutrálny, pričom nadviazal na iné skoršie nástroje, v ktorých sa priamo alebo prostredníctvom výkladu používa pojem „súd“, ktorý spája inštitucionálne alebo organické hľadisko a funkčný prístup.

71.

Súdny dvor za okolností podobných okolnostiam prejednávanej veci už uviedol, že „z výkonu funkcií justičného orgánu vyplýva existencia oprávnenia rozhodovať vo vlastnej právomoci o prípadných sporných bodoch medzi dotknutými stranami“. ( 21 )

72.

Súdny dvor sa v rozsudku WB opieral v prvom rade o výklad pojmu „rozhodnutie“, ktorý podal v rámci Bruselského dohovoru z roku 1968 v súvislosti so súdnym zmierom a jeho posudzovaním na účely kapitoly tohto dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí. V druhom rade nadviazal na svoju skoršiu judikatúru týkajúcu sa článku 267 ZFEÚ.

73.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Súdny dvor v rozsudku WB nepriznal postavenie „súdneho orgánu“ notárovi, ktorý môže vykonávať len činnosti týkajúce sa vydávania osvedčenia o dedičských právach na základe súhlasnej žiadosti zainteresovaných strán, pričom výsady súdu v prípade neexistencie dohody medzi stranami zostávajú nedotknuté. ( 22 )

74.

Ak sa nejustičný orgán (alebo príslušník právnického povolania) považuje za „súd“ v zmysle nariadenia, má to dva dôsledky: prvý z nich sa týka medzinárodnej súdnej právomoci a druhý pravidiel obehu výsledku jeho činnosti.

75.

Ak nejustičný orgán (alebo príslušník právnického povolania) koná ako „súd“, vtedy – a jedine vtedy – sa naň uplatnia pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci stanovené v nariadení. ( 23 ) Takto je zaručené, aby jeho úkony zodpovedali cieľu blízkosti medzi orgánom a dedením, ktorá je potrebná pre riadny výkon spravodlivosti, a cieľu predísť rozdeleniu dedičstva z vecného hľadiska na niekoľko častí. ( 24 )

76.

Pokiaľ nejde o tento prípad, na notára sa nevzťahujú pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci stanovené v nariadení. V dôsledku toho mu ani neprináleží rozhodnúť, či súdy štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, sú všeobecne oprávnené následne rozhodnúť o jeho právomoci ako notára v súlade s pravidlami miestnej príslušnosti, ktoré stanovuje právny poriadok daného štátu.

77.

Vnútroštátny súd ( 25 ) podľa všetkého chápe nariadenie v tom zmysle, že notár nemá vydať osvedčenie o dedičských právach, ak súdne orgány právneho systému, v ktorom pôsobí, nemajú medzinárodnú právomoc podľa nariadenia. Rakúska a maďarská vláda súhlasia s uvedeným názorom, o ktorom sa diskutovalo na pojednávaní.

78.

Je pravda, že taký výklad by zaručil jednotné posudzovanie dedenia súvisiaceho s viacerými právnymi poriadkami. Podľa článku 64 nariadenia je to navyše relevantné pravidlo pri podávaní žiadosti o vydanie európskeho dedičského osvedčenia. Nariadenie však nestanovuje toto pravidlo, ak sa žiadosť týka vnútroštátneho osvedčenia.

79.

V odôvodnení 32 nariadenia je vysvetlené, že cieľ jednotnosti je spojený s cieľom zjednodušiť život dedičov; to sa uvádza v ustanoveniach, ako je článok 13. Ak nejustičné orgány (napríklad notári, ktorí nevykonávajú funkcie justičného orgánu) rôznych členských štátov vydávajú listiny o postavení dediča alebo jeho právach, nemalo by to rozdeliť dedičstvo na niekoľko častí, pokiaľ ide hmotnoprávny výsledok, lebo všetky tieto orgány uplatňujú to isté právo.

80.

Existencia viacerých osvedčení samozrejme spôsobuje rozdelenie dedičstva na niekoľko častí z hľadiska jeho prejednania: táto (nevyhnutná) možnosť sa však uznáva v nariadení, ktoré ju uvádza v odôvodnení 36, pričom ako spôsob riešenia je v ňom spomenutá dobrovoľná dohoda účastníkov o ďalšom postupe. V prípade neexistencie uvedenej dohody – teda ak dôjde k sporu – je potrebný zásah súdneho orgánu: posledné slovo má súd, ktorý má právomoc podľa nariadenia.

81.

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ktoré boli potvrdené na pojednávaní, vyplýva, že litovský notár nemá právomoc rozhodnúť o otázkach, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Nie je oprávnený určiť skutkové okolnosti, ktoré nie sú jasné a zjavné, ani rozhodnúť o sporných skutočnostiach; ak existujú pochybnosti o obsahu závetu, neprináleží mu vysvetľovať ho, ani sa nemôže riadiť výkladom, ktorý navrhne jeden z dedičov, a ak sa dedičia nezhodnú, nemôže ani objasniť, ktorý spôsob chápania závetu vyjadruje skutočnú vôľu zosnulého.

82.

Ak vznikne akýkoľvek spor alebo akákoľvek pochybnosť, litovský notár nemôže rozhodnúť a rozhodovacia právomoc patrí súdu. Práve súdne orgány v každom prípade rozhodujú okrem iného spory o mieste začatia dedičského konania, platnosti závetu, jeho výkone alebo správe pozostalosti. ( 26 )

83.

Z týchto informácií (ktoré bude musieť overiť vnútroštátny súd) vyplýva, že vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičských právach litovským notárom nezahŕňa výkon funkcií justičného orgánu. Tento notár preto nie je „súdom“ v zmysle článku 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012.

84.

V dôsledku toho, čo bolo uvedené vyššie, sa na litovských notárov nevzťahujú pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci stanovené v nariadení a tiež na nich nemá vplyv okolnosť, či tieto pravidlá priznávajú litovským súdom súdnu právomoc na prejednanie sporu v dedičskej veci.

85.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je osvedčenie, ktoré vydá litovský notár, „verejnou listinou“ v zmysle nariadenia, ktorá má právne účinky v iných členských štátoch. ( 27 )

86.

K pojmu „verejná listina“, ktorý je vymedzený v článku 3 ods. 1 písm. i) nariadenia, sa Súdny dvor vyjadril viackrát, nedávno v rozsudku WB. ( 28 ) Charakteristika a rozsah „pravosti“, ktorá je podstatným znakom verejnej listiny, sú tiež opísané v nariadení a Súdny dvor sa nimi zaoberal v uvedenom rozsudku. ( 29 )

87.

Podľa uvedenej judikatúry a dostupných informácií ( 30 ) osvedčenie litovského notára zrejme spĺňa znaky potrebné na to, aby sa považovalo za „verejnú listinu“ na účely nariadenia, keďže:

88.

Opäť prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má vzhľadom na to, že pozná svoje vnútroštátne právo, lepšie predpoklady na objasnenie tejto otázky, aby o tom s konečnou platnosťou rozhodol. Ak by rozhodol, že osvedčenie má povahu pravej listiny, jeho dôkazná sila sa bude musieť akceptovať v iných členských štátoch za podmienok stanovených v článku 59 ods. 1 nariadenia.

89.

Vnútroštátny súd v skutočnosti kladie dve súvisiace otázky, pričom vychádza zo skutkových okolností opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Pýta sa, či na základe týchto skutkových okolností „účastníci súhlasili s právomocou litovských súdov a s uplatnením litovského práva“.

90.

Na zodpovedanie tejto otázky je teda potrebné podať výklad článku 22 ods. 2 nariadenia. Keďže závet bol spísaný pred 17. augustom 2015, posúdim aj prechodné ustanovenia nariadenia.

91.

Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia voľba práva členského štátu zosnulým poskytuje účastníkom, ktorí majú záujem na dedení, možnosť priznať za určitých podmienok dohodou výlučnú právomoc súdom tohto štátu. Článok 7 písm. c) rozširuje túto voľbu, pričom dovoľuje, aby sa uskutočnila výslovne na súde, ktorý začal konať. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa žiada aj o výklad týchto ustanovení.

92.

Zakotvenie autonómie vôle, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva v dedičských veciach, je jedným z najvýznamnejších aspektov nariadenia. Platnosť voľby však závisí od splnenia subjektívnych, objektívnych a formálnych podmienok.

93.

Možnosť voľby má zo zrejmých dôvodov len zosnulý. Jedine on si môže na základe článku 22 ods. 1 nariadenia zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. ( 32 )

94.

S cieľom zabezpečiť, aby existovala vôľa týkajúca sa voľby a aby bol jej predmet jednoznačný, článok 22 ods. 2 nariadenia stanovuje formálne podmienky: voľba sa musí urobiť výslovne vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplývať z ustanovení tohto právneho úkonu. V praxi vyvoláva väčšie ťažkosti táto druhá možnosť.

95.

Posúdenie, či došlo k voľbe práva v dedičských veciach, si vyžaduje osobitnú pozornosť, aby sa zaručilo dodržanie vôle jednotlivca (zosnulého), ktorý pri začatí dedičského konania – prirodzene – nemôže túto voľbu potvrdiť ani spochybniť.

96.

Vzhľadom na vyššie uvedené a na formálne podmienky, ktoré som už spomenul, sa domnievam, že z okolností, ktoré nesúvisia so samotným závetom, nemožno vyvodiť voľbu rozhodného práva. Platí to tým skôr, ak bol závet spísaný pred notárom, a preto bol zosnulý poučený (alebo možno predpokladať, že bol poučený) o rozhodnom práve pre dedenie.

97.

Faktory, ktoré nesúvisia so závetom (ako napríklad skutočnosť, že zosnulý odišiel do určitej krajiny, aby tam spísal závet, otázka, orgán ktorého štátu spísal závet, alebo otázka, ktorý právny poriadok mu priznáva právomoc), nie sú rozhodujúce. Prípadne sa použijú ako doplňujúce argumenty, teda argumenty na podporu záveru, či došlo k voľbe práva, vyvodeného zo samotného závetu.

98.

V prípade závetu možno podľa odôvodnenia 39 nariadenia predpokladať, že voľba práva je „preukázan[á] právnym úkonom nakladania s majetkom pre prípad smrti[, v ktorom] zosnulý uviedol odkaz na [konkrétne] ustanovenia právneho [poriadku] štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, alebo… inak uviedol tento právny [poriadok]“.

99.

Uvedený dôsledok bude závisieť do veľkej miery od toho, ktoré konkrétne ustanovenia sú uvedené v závete. Na preukázanie, do akej miery sú tieto uvedené ustanovenia príznačné iba pre právny poriadok, ktorého voľba je predmetom sporu, je potrebné porovnanie s právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu, ktorý sa uplatní v prípade neexistencie voľby práva.

100.

Vyššie uvedené úvahy však nemusia platiť v prípade závetov spísaných pred dňom, od ktorého sa nariadenie uplatňuje v plnom rozsahu.

101.

Článok 83 nariadenia stanovuje prechodný režim pre závety spísané pred 17. augustom 2015. Jeho účelom je dosiahnuť, aby sa na tieto závety neuplatnili zmeny právnych predpisov, ktoré nastali po tom, čo zosnulý určil, ako sa má naložiť s jeho majetkom po jeho smrti.

102.

Článok 83 ods. 2, ktorý vychádza z cieľa dodržať vôľu závetcu, upravuje platnosť voľby právneho poriadku, ktorého je závetca štátnym príslušníkom, alebo iného právneho poriadku uskutočnenej pred 17. augustom 2015 (ak zosnulý zomrie v tento deň alebo neskôr). Táto voľba bude platná, ak spĺňa podmienky stanovené v kapitole III nariadenia alebo podmienky, ktoré boli platné v čase voľby v štáte, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt, alebo v ktoromkoľvek inom štáte, ktorého bol štátnym príslušníkom.

103.

Z článku 83 ods. 4 nariadenia vyplýva, že ak je právny úkon nakladania s majetkom pre prípad smrti, ktorý bol urobený pred 17. augustom 2015, platný „v súlade s právnym poriadkom, ktorý by si zosnulý bol býval mohol zvoliť v súlade s týmto nariadením, tento právny poriadok sa považuje za právny poriadok zvolený za rozhodné právo pre dedenie“.

104.

Vzhľadom na fikciu stanovenú v uvedenom ustanovení netreba skúmať, či bola v závete spísanom pred 17. augustom 2015 uskutočnená voľba práva, ak táto voľba zjavne nevyplýva z jeho znenia (pričom v takom prípade treba použiť článok 83 ods. 2): samozrejme za predpokladu, že je splnená podmienka, ktorú stanovuje uvedené ustanovenie.

105.

Je nesporné, že závet bol spísaný pred litovským notárom 4. júla 2013. V tom čase už malo dedenie cezhraničné znaky, o ktorých zosnulá vedela: bola litovskou štátnou príslušníčkou, trvale sa zdržiavala v Nemecku, jej majetok sa nachádzal v Litve a jej manžel a syn boli štátnymi príslušníkmi rôznych štátov.

106.

K uvedenému dátumu navyše nariadenie už bolo účinné. Výslovná voľba práva alebo voľba práva vyplývajúca z ustanovení závetu by bola na základe článku 83 ods. 2 možná.

107.

V každom prípade, ak je závet platný podľa právneho poriadku štátu, ktorého štátnou príslušníčkou bola zosnulá v čase spísania závetu alebo v čase smrti, článok 83 ods. 4 nariadenia by dovoľoval automaticky uplatniť fikciu, že tento právny poriadok bol skutočne zvolený.

108.

Medzinárodná súdna právomoc na rozhodovanie o všetkých aspektoch týkajúcich sa dedenia, ktoré má cezhraničné znaky, patrí podľa článku 4 nariadenia výlučne súdom členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.

109.

Možno predpokladať, že existuje úzka súvislosť medzi takto určenými súdmi a majetkom, ktorý je predmetom dedičstva, ako aj osobami, ktoré majú záujem na dedičstve. Keďže rozhodným právom je v prípade neexistencie voľby práva právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý naposledy obvyklý pobyt, automaticky vznikne aj súvislosť medzi súdom, ktorý má právomoc, a rozhodným právom. Ako je vysvetlené v odôvodneniach 23 a 27 nariadenia, oba tieto prvky sú kľúčovými cieľmi nariadenia.

110.

Narastajúca mobilita osôb v spojení s možnosťou zvoliť si právny poriadok, ktorého štátnym príslušníkom je daná osoba, za rozhodný pre budúce dedenie ohrozujú alebo priamo narúšajú ciele, ktoré som spomenul vyššie. Normotvorca Únie, ktorý si uvedomoval túto skutočnosť, prijal pravidlá týkajúce sa medzinárodnej súdnej právomoci, ktoré sa za určitých podmienok použijú namiesto pravidla medzinárodnej súdnej právomoci stanoveného v článku 4 nariadenia.

111.

Jedným z týchto pravidiel je pravidlo, ktoré poskytuje osobám, ktoré majú záujem na dedení, možnosť priznať právomoc súdom štátu, ktorého štátnym príslušníkom bol zosnulý, ak si zosnulý zvolil právny poriadok štátu, ktorého bol štátnym príslušníkom, za rozhodný právny poriadok.

112.

Naskytá sa otázka, či možnosť, ktorú majú dotknutí účastníci a ktorá – pripomínam – závisí od predchádzajúcej voľby práva zosnulým, existuje aj v prípade, ak nie je isté, či došlo k výslovnej voľbe, ale právny poriadok, ktorého štátnym príslušníkom bol zosnulý, sa má použiť na základe fikcie zakotvenej v článku 83 ods. 4 nariadenia (v prípade závetov, ktoré boli spísané pred 17. augustom 2015).

113.

Podľa môjho názoru musí byť odpoveď kladná. Je potrebné odmietnuť formalistický výklad nariadenia (aj keď sa v ňom vždy spomína právny poriadok „zvolený“ zosnulým) a podporiť priznanie súdnej právomoci orgánu, ktorý lepšie pozná uplatniteľné hmotnoprávne predpisy. Domnievam sa, že toto riešenie viac zodpovedá cieľu opísanému v odôvodnení 27 nariadenia.

114.

Ak je právny poriadok, ktorý si zosnulý zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva, právnym poriadkom členského štátu, článok 5 nariadenia stanovuje, že dotknutí účastníci môžu priznať výlučnú právomoc konať v dedičskej veci súdu uvedeného štátu.

115.

Toto výslovné priznanie právomoci však závisí od splnenia prísnych formálnych podmienok stanovených v odseku 2 uvedeného článku 5. Má sa teda zaručiť, aby ten, kto uzavrie dohodu o určení výlučnej právomoci, poznal jej obsah, súhlasil s ňou a bol si vedomý jej dôsledkov, ktorými sú priznanie právomoci zvoleným súdom a odňatie právomoci súdom štátu, v ktorom mal zosnulý naposledy obvyklý pobyt.

116.

Článok 7 písm. c) nariadenia tiež stanovuje, že účastníci konania (pričom treba vychádzať z toho, že toto konanie už prebieha) výslovne uznali právomoc súdu, ktorý začal konať. Článok 9 rozširuje právomoc súdu zvoleného dohodou, ktorý už koná vo veci, na účastníkov konania, ktorí neboli stranami tejto dohody, ak sa zúčastnia na konaní bez toho, aby namietali právomoc tohto súdu.

117.

V nariadení nie sú stanovené iné možnosti priznania právomoci. Ak sa dotknutý účastník, ktorý bol upovedomený o začatí dedičského konania, nezúčastní na konaní, neznamená to, že konkludentne súhlasil s právomocou súdu, ktorý vo veci koná. Tento účinok nemá ani vyhlásenie, ktoré urobí dotknutý účastník mimo akéhokoľvek konania o jeho právach alebo povinnostiach v súvislosti s dedičstvom.

118.

Normotvorca Únie nestanovil v článku 5 rovnaké prísne formálne podmienky, aké stanovil v článku 7. V tomto druhom prípade konanie prebieha: dotknutí účastníci, ktorí boli vyzvaní, aby do neho vstúpili a ktorí v tom čase uznajú právomoc súdu, ktorý začal konať, budú mať k dispozícii všetky relevantné informácie na to, aby sa ich súhlas považoval za informovaný.

119.

Uznanie právomoci však musí byť výslovné, aby sa zabránilo akejkoľvek pochybnosti o jeho existencii. Prislúcha vnútroštátnemu zákonodarcovi, aby v súlade so zásadami efektivity a ekvivalencie spresnil ďalšie časové a formálne podmienky na uplatnenie tohto uznania v začatom konaní.

120.

Na základe informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nezdá, že došlo k dohode účastníkov o priznaní právomoci litovským súdom. Naopak existujú jednostranné vyhlásenia manžela zosnulej, urobené v Nemecku, v ktorých sa tento manžel vzdáva všetkých nárokov na dedičstvo, súhlasí s právomocou litovských súdov a odmieta sa zúčastniť na konaniach, ktoré prebiehajú na týchto súdoch v Litve.

121.

Relevantné je len druhé z týchto vyhlásení, pokiaľ by mohlo zodpovedať situácii opísanej v článku 7 písm. c) nariadenia. Vnútroštátny súd musí objasniť, či je to tak, vzhľadom na znenie uvedeného vyhlásenia, najmä vzhľadom na rozsah súhlasu, ktorý je v ňom vyjadrený. Musí tiež preveriť ostatné časové a formálne podmienky, ktoré sú stanovené v jeho právnom poriadku, aby takéto vyhlásenie malo za následok priznanie právomoci v prebiehajúcich konaniach.

122.

Čo sa týka súdnej právomoci určenej dohodou účastníkov, považujem za vhodné pripomenúť, že nariadenie sa nemá vykladať spôsobom, ktorý by bránil účastníkom v tom, aby vyporiadali dedičstvo mimo sporového konania v členskom štáte, ktorý si zvolili, ak to umožňuje právny poriadok tohto členského štátu. Taká možnosť musí zostať zachovaná aj v prípade, ak rozhodné právo pre dedičstvo nie je právom tohto štátu. Toto kritérium, ktoré je jednoznačne vyjadrené v odôvodnení 29 nariadenia, môže byť užitočné pre vnútroštátny súd.

123.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), takto: