1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 3 de Teruel (Prvostupňový a vyšetrovací súd č. 3 Teruel, Španielsko) v rámci sporu medzi XZ a bankou Ibercaja Banco, SA (ďalej len „Ibercaja“). V podstate ide o to, že účastníci konania vo veci samej boli viazaní zmluvou o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou. Táto zmluva obsahovala podmienku stanovujúcu minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá obmedzovala variabilnosť uvedenej sadzby. Rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) spochybnil zlučiteľnosť podobnej podmienky so španielskou právnou úpravou, ktorou bola prebratá smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. ( 2 ) XZ a Ibercaja v tejto súvislosti uzavreli dohodu, o ktorej právnu kvalifikáciu sa sporia a ktorou vykonali nováciu spornej podmienky, potvrdili platnosť úverovej zmluvy a vzájomne sa vzdali nároku na jej napadnutie pred súdom.

2.

Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť takej dohody so smernicou 93/13. Pre Súdny dvor je to príležitosť posúdiť otázku, ktorou sa doposiaľ nezaoberal, a to či a prípadne za akých podmienok sa môže spotrebiteľ zmluvne vzdať práva namietať nekalú povahu príslušnej podmienky v zmysle tejto smernice. Od tejto otázky závisí najmä rozsah autonómie, ktorú má spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ pri potvrdení alebo novácii potenciálne nekalej zmluvnej podmienky alebo pri uzatváraní dohody o urovnaní sporu, najmä zmieru, s cieľom jeho mimosúdneho vyriešenia.

3.

V týchto návrhoch vysvetlím, že smernica 93/13 spotrebiteľovi a predajcovi alebo dodávateľovi v zásade nezakazuje uzatvoriť dohodu, ktorou sa spotrebiteľ zriekne práva namietať nekalú povahu už existujúcej zmluvnej podmienky. Taká dohoda však musí dodržať požiadavky stanovené touto smernicu a najmä povinnú transparentnosť. Súdnemu dvoru tak navrhnem, aby prijal prístup, ktorý umožní najmä zachovať platnosť „skutočných“ zmierov, ktoré spotrebitelia uzatvoria na základe úplnej znalosti situácie, a zároveň odsúdi zmiery nanútené predajcami alebo dodávateľmi, ktoré sú zmiermi iba navonok.

4.

Článok 3 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky[ jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

5.

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť [nekalá povaha – neoficiálny preklad] zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená [ktoré sú predmetom zmluvy – neoficiálny preklad] a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.   Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [dodávané ako protiplnenie – neoficiálny preklad] na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad].“

6.

Článok 6 ods. 1 smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

7.

Príloha tejto smernice nazvaná „Podmienky uvedené v článku 3 ods. 3“ v bode 1 písm. q) uvádza podmienky, ktorých zmyslom [predmetom – neoficiálny preklad] alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

8.

Smernica 93/13 bola do španielskeho práva prebratá najmä prostredníctvom Ley 7/1998 sobre condiciones generales de la contratación (zákon č. 7/1998 o všeobecných zmluvných podmienkach) z 13. apríla 1998, ktorý bol spolu s ďalšími ustanoveniami preberajúcimi jednotlivé smernice Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov prepracovaný prostredníctvom Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias [kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007 o prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov (ďalej len „kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007“)] zo 16. novembra 2001.

9.

Článok 10 kráľovského legislatívneho dekrétu č. 1/2007 stanovuje:

„Predchádzajúce vzdanie sa práv, ktoré táto právna úprava priznáva spotrebiteľom a užívateľom, je neplatné rovnako ako úkony vykonané v rozpore so zákonom v súlade s článkom 6 [španielskeho] Občianskeho zákonníka.“

10.

Článok 83 kráľovského legislatívneho dekrétu č. 1/2007 v odseku 1 stanovuje, že „nekalé podmienky sú absolútne neplatné a považujú sa za nedohodnuté“.

11.

Verejnou listinou z 23. decembra 2011 nadobudla XZ od developera nehnuteľnosť. Táto nehnuteľnosť bola zaťažená hypotékou zriadenou v prospech banky Caja de Ahorros de la Inmaculada de Aragón a developer ňou ručil za úver, ktorý mu banka poskytla na základe zmluvy z 23. júla 2010. ( 3 ) XZ nadobudnutím nehnuteľnosti prevzala od developera tento záväzok.

12.

Zmluva o hypotekárnom úvere stanovovala, že úver je úročený variabilnou úrokovou sadzbou. Jednou zo zmluvných podmienok však bola variabilnosť obmedzená, keďže stanovovala maximálnu ročnú sadzbu vo výške 9,75 % a minimálnu ročnú sadzbu vo výške 3,25 %.

13.

Dňa 4. marca 2014 banka Ibercaja, ktorá v dotknutom úverovom vzťahu nahradila banku Caja de Ahorros de la Inmaculada de Aragón, ( 4 ) uzatvorila s XZ dohodu nazvanú „zmluva o novácii, ktorou sa mení úver“. Táto dohoda stanovovala najmä zníženie minimálnej sadzby uplatniteľnej na tento úver na hodnotu 2,35 %, účinné od najbližšej mesačnej splátky až do úplného splatenia úveru. Dohoda obsahovala aj ustanovenie v tomto znení:

„Zmluvné strany potvrdzujú platnosť a uplatnenie úveru, jeho podmienky považujú za primerané a v dôsledku toho sa vzájomne výslovne vzdávajú práva na podniknutie akýchkoľvek krokov voči protistrane v súvislosti s uzatvorenou zmluvou a jej zmluvnými podmienkami, ako aj s doteraz uskutočnenými úhradami a platbami, ktorých správnosť uznávajú.“

14.

Táto dohoda obsahovala aj rukou písanú poznámku, ktorú napísala a podpísala XZ na základe vzoru poskytnutého spoločnosťou Ibercaja a ktorou vyhlasovala:

„Som si vedomá a chápem, že úroková sadzba môjho úveru nikdy neklesne pod úroveň nominálnej ročnej sadzby 2,35 %.“

15.

Dňa 14. januára 2016 XZ uhradila poslednú mesačnú splátku úveru.

16.

Dňa 1. februára 2017 podala XZ žalobu na Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 3 de Teruel (Prvostupňový a vyšetrovací súd č. 3 Teruel), ktorou sa domáhala, aby bola podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu uvedená v zmluve o hypotekárnom úvere vyhlásená za neplatnú z dôvodu nekalej povahy a aby bolo spoločnosti Ibercaja nariadené vrátiť jej sumy, ktoré zaplatila na základe tejto zmluvnej podmienky.

17.

Ibercaja na súde popierala nekalú povahu zmluvnej podmienky a namietala voči požadovanému vráteniu súm, pričom sa dovolávala najmä zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, ktorú uzavrela s XZ. XZ v tejto súvislosti tvrdí, že ustanovenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13, podľa ktorého nekalé podmienky „[nie sú] záväzné pre spotrebiteľa“, sa vzťahuje aj na takú zmluvu, takže uvedená zmluva by sa mala rovnako ako táto podmienka považovať za neplatnú.

18.

Za týchto okolností sa Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 3 de Teruel (Prvostupňový a vyšetrovací súd č. 3 Teruel) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 26. júna 2018 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 11. júla 2018. Písomné pripomienky predložila Ibercaja, španielska vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania a zainteresované subjekty, ako aj XZ boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 11. septembra 2019.

20.

Na pozadí prejednávanej veci je problematika podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu, ktoré sa používajú v úverových zmluvách. ( 6 ) Stručne pripomínam, že najmä španielske banky na pokraji finančnej krízy, ktorá otriasla svetovým hospodárstvom v rokoch 2007 až 2012, a počas krízy postupovali tak, že ponúkali hypotekárne úvery s variabilnou úrokovou sadzbou obsahujúce takúto podmienku, ktorá mala obmedziť variabilnosť sadzby. Táto podmienka konkrétne znamená, že pokiaľ úroková sadzba klesne pod úroveň minimálnej sadzby, ktorá je v nej stanovená, poberateľ úveru musí platiť úroky zodpovedajúce minimálnej úrokovej sadzbe. ( 7 ) V praxi teda majú podmienky stanovujúce minimálnu úrokovú sadzbu za následok to, že španielski spotrebitelia nemajú úžitok z poklesu úrokových sadzieb, ku ktorému došlo počas finančnej krízy, a úverové inštitúcie sú zároveň chránené pred negatívnymi účinkami na svoje marže, ktoré by mal tento pokles zapríčiniť. ( 8 )

21.

Používanie podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu však nezostalo pre španielske banky bez následkov. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v rozsudku z 9. mája 2013 ( 9 ) konštatoval nekalú povahu z dôvodu netransparentnosti a v dôsledku toho neplatnosť takých podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu uvedených vo všeobecných podmienkach, ktoré uplatňovali tri z týchto bánk. Uvedený súd však časovo obmedzil účinky svojho rozsudku, ktorý sa nemal týkať predovšetkým súm, ktoré spotrebitelia na základe týchto podmienok zaplatili pred dňom uverejnenia rozsudku. ( 10 ) Účastníci konania sa síce nezhodnú, pokiaľ ide o rozsah publicity tohto rozsudku pri jeho vyhlásení, myslím si však, že bez rizika môžem konštatovať, že rozsudok prinajmenšom vyvolal vážne pochybnosti v súvislosti s tým, či sú rovnako netransparentné aj podmienky stanovujúce minimálnu úrokovú sadzbu používané inými bankami.

22.

V tejto súvislosti Ibercaja v priebehu júla 2013 prijala internú politiku, na základe ktorej uzatvárala s určitými, či dokonca so všetkými klientmi, ktorých hypotekárny úver obsahoval podmienku stanovujúcu minimálnu úrokovú sadzbu, ( 11 ) dohodu nazvanú „zmluva o novácii, ktorou sa mení úver“. Táto dohoda stanovovala konkrétne na jednej strane zníženie minimálnej úrokovej sadzby platnej pre úver dotknutého klienta účinné od nasledujúcej mesačnej splátky až do splatenia úveru, ako aj výslovné vzájomné vzdanie sa práva na podanie žaloby v súvislosti s podmienkami úveru na druhej strane. Dňa 4. marca 2014 uzavrela Ibercaja takú dohodu s XZ.

23.

Dňa 21. decembra 2016 Súdny dvor, na ktorý sa obrátilo viacero španielskych súdov s otázkou, aké dôsledky majú vyvodiť z konštatovania nekalej povahy podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, vydal rozsudok Gutiérrez Naranjo. Súdny dvor v tomto rozsudku v podstate konštatoval, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 znamená, že keď vnútroštátny súd zistí nekalú povahu takej podmienky, musí v zásade vylúčiť jej uplatnenie a nariadiť, aby boli spotrebiteľovi vrátené čiastky, ktoré na základe nej zaplatil. ( 12 ) Súdny dvor okrem iného spresnil, že toto ustanovenie navyše bráni tomu, aby bol tento nárok na vrátenie súm časovo obmedzený, ako to urobil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v rozsudku z 9. mája 2013. ( 13 )

24.

Pravdepodobne na základe vedomosti o tomto rozsudku Súdneho dvora XZ 1. februára 2017 podala na vnútroštátny súd žalobu, ktorou sa domáhala vyhlásenia neplatnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorú obsahovala jej zmluva o hypotekárnom úvere, z dôvodu nekalej povahy, ako aj toho, aby súd nariadil spoločnosti Ibercaja vrátiť jej sumy, ktoré zaplatila na základe tejto podmienky. ( 14 )

25.

Ústrednou otázkou, ktorú rieši vnútroštátny súd, je otázka právnych účinkov, ktoré môže zmluva o novácii, ktorou sa mení úver, uzatvorená medzi XZ a bankou Ibercaja 4. marca 2014 vyvolávať na jej návrhy.

26.

Banka totiž tvrdí, že táto dohoda bráni tomu, aby XZ namietala na súde nekalú povahu podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorú pôvodne obsahovala zmluva o hypotekárnom úvere. V jej argumentácii v tomto smere sa odráža rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) z 11. apríla 2018, ( 15 ) v ktorom uvedený súd rozhodoval o rovnakých dohodách uzatvorených medzi bankou Ibercaja a dvoma jej ďalšími klientmi. Súd v podstate konštatoval, že taká dohoda predstavuje zmier ( 16 ) uzatvorený medzi zmluvnými stranami s cieľom definitívneho mimosúdneho vyriešenia neistoty, ktorú vyvolal jeho rozsudok z 9. mája 2013, súvisiacej s platnosťou podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá je uvedená v ich úverových zmluvách, výmenou za vzájomné ústupky spočívajúce v znížení minimálnej sadzby stanovenej v tejto podmienke. Súd v dôsledku toho nemôže skúmať otázku nekalej povahy tejto podmienky, lebo zmier je v tomto smere pre strany záväzný. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v tejto súvislosti konštatoval, že smernica 93/13 nebráni tomu, aby predajca alebo dodávateľ a spotrebiteľ uzavreli zmier, ktorým mimosúdne vyriešia svoje spory. Tento súd ďalej rozhodol, že predmetné dohody sú pre spotrebiteľov transparentné. ( 17 )

27.

XZ zas tvrdí, že zmluvu o novácii, ktorou sa mení úver, treba považovať za neplatnú, a teda nemôže brániť vnútroštátnemu súdu v preskúmaní jej návrhov. Jej argumentácia v tomto smere zas odráža nesúhlasné stanovisko pripojené k rozsudku Tribunal Supremo z 11. apríla 2018, ( 18 ) ktorý je uvedený v predchádzajúcom bode. V podstate tvrdí, že taká dohoda nepredstavuje zmier, ale zmluvu o novácii ( 19 ) podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu v zmluvách o hypotekárnych úveroch dotknutých klientov, pričom táto novácia nie podľa vnútroštátneho práva platná. ( 20 ) V každom prípade na jednej strane článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni tomu, aby zmluvné strany pozmenili alebo potvrdili nekalú podmienku, prípadne aby sa spotrebiteľ vzdal práva napadnúť túto podmienku na súde. Na druhej strane by podobná dohoda nebola transparentná, lebo neobsahuje informácie umožňujúce spotrebiteľom pochopiť hospodárske a právne dôsledky, ktoré pre nich vyplývajú z jej uzavretia. Vnútroštátny súd sa prikláňa k tomuto názoru.

28.

Na úvod chcem uviesť, že z dvoch predchádzajúcich bodov síce vyplýva, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodnú na právnej kvalifikácii zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, táto otázka však je, ako tvrdí Komisia, výlučnou záležitosťou španielskeho práva, takže jej vyriešenie neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu.

29.

Súdnemu dvoru, naopak, prináleží z hľadiska smernice 93/13 preskúmať prípad, v ktorom 1. spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ sú viazaní zmluvou, 2. vznikli vážne pochybnosti o možnej nekalej povahe jednej zo zmluvných podmienok v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice ( 21 ) a 3) strany následnou dohodou dohodli na novácii spornej podmienky ( 22 ), potvrdili platnosť pôvodnej zmluvy a vzájomne sa vzdali práva na napadnutie jej ustanovení na súde. Konkrétne musí v prvom rade určiť, ako sa vnútroštátny súd pýta v prvej otázke, či článok 6 ods. 1 uvedenej smernice v zásade bráni tomu, aby bola taká dohoda záväzná vo vzťahu k spotrebiteľovi. V prvej časti týchto návrhov vysvetlím, prečo to tak podľa môjho názoru nie je (časť A).

30.

Pripomínam, že podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 nekalé podmienky použité v zmluve, ktorú so spotrebiteľom uzatvorí predajca alebo dodávateľ, „podľa ich vnútroštátneho práva [nie sú] záväzné pre spotrebiteľa“. Keď vnútroštátny súd zistí nekalú povahu príslušnej zmluvnej podmienky, musí podľa tohto ustanovenia vyvodiť všetky následky, ktoré podľa vnútroštátneho práva z tohto zistenia vyplývajú, aby zabezpečil, že táto podmienka nebude pre spotrebiteľa záväzná. Súd totiž musí vylúčiť uplatnenie uvedenej podmienky, aby voči spotrebiteľovi nevyvolávala záväzné účinky. ( 23 )

31.

V rozsudku Gutiérrez Naranjo Súdny dvor ďalej spresnil, že nekalú podmienku „treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky“. Určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky súdnym rozhodnutím teda „v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala“. Keď sporná podmienka ukladá spotrebiteľovi zaplatenie súm, povinnosť súdu neuplatniť ju „má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto isté sumy“. ( 24 )

32.

Ak by teda vnútroštátny súd v spore vo veci samej konštatoval, že podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu uvedená v zmluve o hypotekárnom úvere je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, v zásade by musel podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice vylúčiť uplatnenie tejto podmienky a uložiť spoločnosti Ibercaja, aby XZ vrátila sumy zaplatené na základe tejto podmienky.

33.

Zmluva o novácii, ktorou sa mení úver, však podľa výkladu španielskeho práva zo strany Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorý uviedol vo svojom rozsudku z 11. apríla 2018, bráni tomu, aby vnútroštátny súd skúmal samotnú otázku nekalej povahy podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu. ( 25 ) Španielska vláda presnejšie uvádza, že XZ už síce nemôže podať na súd návrh na preskúmanie platnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá bola pôvodne uvedená v zmluve o hypotekárnom úvere, mohla by však súdnou cestou napadnúť platnosť novej podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá je uvedená v tejto dohode.

34.

Za týchto okolností treba odpovedať na otázku, či, ako tvrdí XZ, ( 26 ) článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v zásade bráni tomu, aby spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ uzatvorili dohodu, ktorou dôjde k novácii potenciálne nekalej zmluvnej podmienky, potvrdí sa ( 27 ) jej platnosť a/alebo sa vzdajú práva napadnúť ju na súde – alebo, presnejšie, či toto ustanovenie bráni záväznosti tejto dohody voči spotrebiteľovi.

35.

Ako som už uviedol, nemyslím si, že je to tak. Táto otázka si totiž podľa môjho názoru vyžaduje diferencovanú odpoveď.

36.

Podľa môjho chápania je prístup XZ založený na judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej vzhľadom na znevýhodnené postavenie, v ktorom sa nachádza spotrebiteľ voči predajcovi alebo dodávateľovi pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 predstavuje v tejto súvislosti kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, je namieste toto ustanovenie navyše považovať za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku. ( 28 )

37.

Pripúšťam, že táto judikatúra v spojení s judikatúrou uvedenou v bodoch 30 a 31 vyššie je do istej miery odrazom režimu absolútnej neplatnosti existujúceho v práve viacerých členských štátov vrátane Španielskeho kráľovstva. ( 29 ) Práve takúto sankciu napokon stanovuje španielske právo v prípade zistenia nekalej povahy zmluvnej podmienky. ( 30 ) V režime absolútnej neplatnosti však nemá vôľa zmluvných strán nijaké miesto. Strany nemôžu potvrdiť záväzok postihnutý takou neplatnosťou ani sa dohodnúť na jeho novácii. Nemôžu ani uzavrieť zmier týkajúci sa takého záväzku: súd ex offo konštatuje jeho neplatnosť a neúčinnosť týchto právnych úkonov. Podľa XZ spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ nemôžu uzavrieť nováciu o nekalej podmienke, potvrdiť ju alebo uzatvoriť o nej zmier. Prípadná zmluva medzi účastníkmi konania nemôže vylúčiť súd z posudzovania nekalého charakteru danej zmluvnej podmienky. ( 31 )

38.

Judikatúra Súdneho dvora však v skutočnosti nejde až tak ďaleko. Z jeho ustálenej judikatúry totiž vyplýva – a z môjho pohľadu je to kľúčové –, že spotrebiteľ sa môže vzdať práva namietať nekalú povahu zmluvnej podmienky. ( 32 ) Podľa Súdneho dvora „smernica 93/13 tak nevytvára povinný systém ochrany proti používaniu nekalých podmienok zo strany predajcov alebo dodávateľov, ktoré zaviedla v prospech spotrebiteľov“, ( 33 ) a „právo na účinnú ochranu spotrebiteľa zahŕňa aj oprávnenie neuplatňovať si svoje práva“ ( 34 ).

39.

V rozsudku Banif Plus Bank ( 35 ) tak Súdny dvor spresnil, že vnútroštátnemu súdu prináleží „vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho, že nekalá podmienka nie je záväzná, nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou“.

40.

Na rozdiel od Komisie si nemyslím, že tieto úvahy sú relevantné len v situácii, v ktorej súd ex offo konštatuje nekalú povahu zmluvnej podmienky a upovedomí o tom spotrebiteľa. Podľa môjho názoru z toho vyplýva všeobecnejšia logika, podľa ktorej sa spotrebiteľ môže vzdať práva namietať nekalú povahu príslušnej zmluvnej podmienky, pokiaľ je toto vzdanie sa založené na jeho slobodnom súhlase, ako rozhodol Súdny dvor v poslednom uvedenom rozsudku.

41.

Táto logika podľa môjho názoru odráža myšlienku obsiahnutú v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej je cieľom smernice 93/13 najmä zabrániť tomu, aby spotrebiteľ prijal záväzky, o ktorých nevie alebo nechápe ich skutočný dosah. ( 36 ) Pokiaľ si naopak spotrebiteľ uvedomuje právne následky, ktoré preňho vyplývajú z toho, že sa vzdá ochrany, ktorú mu poskytuje táto smernica, také vzdanie sa je zlučiteľné so smernicou.

42.

Ak sa však vychádza z toho, že spotrebiteľ si je vedomý následkov svojich činov, keď sa na súde vzdá práva namietať nekalú povahu zmluvnej podmienky, o ktorej bol súdom informovaný, neznamená to, že neexistuje aj iná situácia, v ktorej by to bolo možné. Nevidím najmä prekážku, ktorá by v zásade bránila tomu, aby spotrebiteľ využil možnosť vzdať sa svojho práva zmluvnou cestou, pokiaľ však, zdôrazňujem ešte raz, toto vzdanie sa vychádza zo slobodného a informovaného súhlasu. Domnievam sa ale, že v tomto smere treba proti sebe postaviť dve možné situácie.

43.

Podľa môjho názoru sa spotrebiteľ na jednej strane nikdy nemôže vzdať ochrany, ktorú mu poskytuje smernica 93/13, hneď pri kúpe tovaru alebo služby od predajcu alebo dodávateľa. Taká podmienka kúpnej zmluvy alebo zmluvy o poskytovaní služieb, ktorá by potvrdzovala jej platnosť alebo by upravovala vzdanie sa práva napadnúť ju na súde, nemôže mať vo vzťahu k spotrebiteľovi záväzné účinky. Viaceré právne nástroje Únie napokon výslovne zakazujú vzdanie sa práva v takejto forme. ( 37 )

44.

Také vzdanie sa práva totiž v nijakom prípade nemožno považovať za „informované“. Každý si skutočne uvedomí význam ochrany, ktorú poskytuje spotrebiteľské právo, až keď nastane problém a túto ochranu konkrétne potrebuje. V tomto zmysle treba podľa môjho názoru chápať myšlienku predchádzajúceho vzdania sa práva: vzdanie sa práva je „predchádzajúce“, keď k nemu dôjde vopred, v čase vzniku zmluvného vzťahu medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a keď si spotrebiteľ nevie predstaviť alebo nepripisuje dostatočnú dôležitosť skutočnosti, že by sa tento vzťah mohol stať problematický.

45.

Ak však na druhej strane nastane v tomto zmluvnom vzťahu problém napríklad, ak sa objavia vážne pochybnosti o možnej nekalej povahe príslušnej zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, a pokiaľ prípadne strany o tomto bode vedú spor, na skutočnosť, že sa spotrebiteľ vzdá práva dovolávať sa nezáväznosti tejto zmluvnej podmienky, netreba nahliadať rovnako prísne. V takom prípade je spotrebiteľ spôsobilý chápať význam ochrany, ktorú mu poskytuje táto smernica, a teda chápať dosah tohto vzdania sa. ( 38 ) Inými slovami, spotrebiteľ má podľa môjho názoru za určitých okolností možnosť vzdať sa následne zmluvnou cestou práv, ktoré mu zo smernice vyplývajú.

46.

Z toho vyplýva, že v tomto druhom prípade sa spotrebiteľ podľa môjho názoru môže s predajcom alebo dodávateľom dohodnúť na novácii dotknutej zmluvnej podmienky, potvrdiť ju alebo sa vzdať práva namietať na súde jej nekalú povahu, pokiaľ to urobí slobodne a informovane. ( 39 )

47.

Môže najmä využiť možnosť vzdať sa práva a uzatvoriť s predajcom alebo dodávateľom v súvislosti s touto zmluvnou podmienkou zmier, či už súdnou alebo mimosúdnou cestou. Podobný zmier môže mať napokon pre spotrebiteľa určité výhody vrátane získania okamžitého prínosu – práve to je cieľ vzájomných ústupkov, ktoré musí zmier obsahovať – bez nutnosti podať v tejto veci žalobu na súd, znášať náklady na súdne konanie a čakať na rozhodnutie vo veci, a to tým viac, že v čase uzavretia zmieru nemá istotu, že bude rozhodnuté v jeho prospech. ( 40 )

48.

Opakujem, že pokiaľ spotrebiteľ uzavrie túto dohodu na základe úplnej znalosti situácie, nevidím dôvod, aby takáto dohoda preňho nemala byť záväzná. Konkrétne zmier musí napokon stranám poskytovať právnu istotu, čo znamená, že nemôže byť bez záväzných účinkov voči jednej zo strán. Okrem toho ako vysvetlím nižšie, vzdanie sa práva na podanie žaloby výmenou za vzájomné ústupky predstavuje „hlavný predmet“ zmieru v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13, t. j. jadro zmluvnej autonómie, ktorú táto smernica v zásade nespochybňuje. ( 41 )

49.

Tento posledný bod podľa môjho názoru potvrdzujú ustanovenia smernice 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. ( 42 ) Podľa tejto smernice spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ, ktorí majú spor v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, môžu použiť alternatívne riešenie sporov (ARS). Keď sa v takom prípade rozhodnú využiť postup, ktorého cieľom je urovnať spor navrhnutím jeho riešenia – akým je napríklad mediácia – a ktorý vyústi do vzájomne akceptovateľného kompromisu, tento kompromis sa vo všeobecnosti zhmotní v podobe zmieru. ( 43 ) Normotvorca Únie však v takom prípade nevyhradil pre spotrebiteľa právo podať na súd návrh na preskúmanie tohto sporu napriek uzavretiu vzájomnej dohody. Naopak, normotvorca uznal, že taká dohoda má pre spotrebiteľa právne následky. ( 44 ) Uvedená smernica však upravuje záruky, ktoré majú zabezpečiť, aby bolo uzavretie zmieru založené na slobodnom a informovanom súhlase spotrebiteľa. ( 45 ) Táto smernica sa síce nevzťahuje na vzájomné dohody uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi mimo postupu ARS, ( 46 ) logiku, ktorá z nej vyplýva, však podľa môjho názoru možno zovšeobecniť.

50.

Na rozdiel od Komisie si nemyslím, že článok 47 Charty základných práv Európskej únie si vyžaduje odlišnú odpoveď. Podľa mňa tento článok na jednej strane zaručuje spotrebiteľovi skutočnú možnosť uplatniť si na súde práva, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13, tým, že mu na tento účel zabezpečuje opravné prostriedky, ktoré nepodliehajú procesným podmienkam, ktoré by mohli nadmerne sťažiť alebo dokonca prakticky znemožniť výkon týchto práv. ( 47 ) Cieľom tohto ustanovenia však nie je nútiť spotrebiteľa k využitiu tejto možnosti, ak sa vedome rozhodne vzdať sa jej. Na druhej strane síce uznávam, že vzhľadom na zásadný význam práva na účinný prostriedok nápravy sa jednotlivec nemôže vzdať svojho práva obrátiť sa na súd vo všeobecnosti, túto situáciu však treba odlíšiť od cieleného vzdania sa, ktoré sa týka konkrétnej zmluvnej podmienky alebo sporu.

51.

Netreba však zabúdať na to, že spotrebiteľ sa vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. ( 48 ) Je potrebné vziať do úvahy riziko, že ak sa spotrebiteľ vzdá práva namietať nekalú povahu zmluvnej podmienky, vyústi to do zneužitia sily ( 49 ) zo strany predajcu alebo dodávateľa. Keď teda spotrebiteľ uzatvorí s predajcom alebo dodávateľom dohodu, ktorou sa vzdá tohto práva, nemôže sa úplne vzdať súdnej ochrany a je potrebné, aby mohol byť tento nerovný stav kompenzovaný „pozitívnym zásahom“ súdu. ( 50 )

52.

V tomto smere chcem poukázať na to, že podobná dohoda predstavuje zo svojej podstaty zmluvu, na ktorú sa na jednej strane vzťahujú všeobecné a osobitné ustanovenia príslušného zmluvného práva a na druhej strane sa na ňu môže vzťahovať smernica 93/13 rovnako ako na ktorúkoľvek zmluvu medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. ( 51 ) Vzdanie sa práva je pre spotrebiteľa záväzné len v prípade, že táto dohoda je v súlade s jednotlivými týmito pravidlami.

53.

Podmienky uvedenej dohody v dôsledku toho podliehajú súdnemu preskúmaniu. ( 52 ) Chcem napokon poukázať na to, že účastníci konania vo veci samej sa a ostatné oprávnené subjekty síce v tomto prípade nezhodnú na tom, či môže XZ podať na súd návrh na určenie nekalej povahy podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá bola pôvodne súčasťou zmluvy o hypotekárnom úvere, a to vzhľadom na uzatvorenie zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, ani jeden z nich však nespochybňuje skutočnosť, že XZ môže na súde napadnúť platnosť tejto poslednej dohody. ( 53 )

54.

Podľa môjho názoru však práve v rámci súdneho preskúmania môže súd vykonať „pozitívny zásah“ nevyhnutný na ochranu spotrebiteľa pred zneužitím sily zo strany predajcu alebo dodávateľa. Keď je súdu predložená taká dohoda, musí preskúmať ( 54 ), a to aj bez návrhu, či sa spotrebiteľ vzdal práva namietať nekalú povahu danej zmluvnej podmienky na základe svojho slobodného a informovaného súhlasu alebo, naopak, v dôsledku takého zneužitia. Na jednej strane to znamená, že musí preskúmať, či boli podmienky tejto dohody individuálne dohodnuté alebo, naopak, nanútené predajcom alebo dodávateľom, a ak boli nanútené, či boli dodržané požiadavky transparentnosti, rovnováhy a dobrej viery, ktoré vyplývajú zo smernice 93/13.

55.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že v prípade, že spotrebiteľ a predajca alebo dodávateľ sú viazaní zmluvou a vzniknú vážne pochybnosti o možnej nekalej povahe jednej zo zmluvných podmienok v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 a zmluvné strany následnou dohodou pozmenia spornú podmienku, potvrdia platnosť pôvodnej zmluvy a vzájomne sa vzdajú práva napadnúť zmluvné podmienky súdnou cestou, článok 6 ods. 1 tejto smernice nebráni tomu, aby táto dohoda bola voči spotrebiteľovi záväzná, pokiaľ však uvedená dohoda vychádza z jeho slobodného a informovaného súhlasu.

56.

Vzhľadom na túto navrhovanú odpoveď v druhej časti týchto návrhov uvediem podmienky, ktoré musí spĺňať taká dohoda, akej sa týka predchádzajúci bod, aby bola zlučiteľná so smernicou 93/13. V tejto súvislosti sa v súlade s tým, čo som uviedol v bode 54 vyššie, najprv vrátim k pojmu „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá“, v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, ktorý je predmetom druhej prejudiciálnej otázky (časť B). Následne posúdim požiadavky transparentnosti, rovnováhy a dobrej viery vyplývajúce zo smernice, ktorých sa týka tretia, štvrtá a piata prejudiciálna otázka (časť C).

57.

Vnútroštátny súd chce podľa môjho názoru svojou druhou otázkou získať spresňujúce informácie o výraze „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá“, ktorý je uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 93/13, aby mohol preskúmať podmienky zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, z hľadiska požiadaviek transparentnosti, rovnováhy a dobrej viery, ktoré vyplývajú z tejto smernice. Pripomínam, že podľa článku 3 ods. 1 sa táto smernica vzťahuje len na zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté. Toto ustanovenie tak upravuje predbežnú podmienku tohto preskúmania. Podľa môjho názoru si však vyžaduje niekoľko spresnení. ( 55 )

58.

V smernici 93/13 nie je vymedzený pojem „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá“. Článok 3 ods. 2 tejto smernice však v prvom pododseku stanovuje, že podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola „navrhnutá vopred“ a spotrebiteľ „preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky“, najmä v súvislosti s „predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“.

59.

Z tohto ustanovenia podľa môjho názoru môže vyplývať niekoľko ponaučení. V prvom rade podmienka je „individuálne dohodnutá“ v súlade s obvyklým významom tohto pojmu vtedy, keď o nej zmluvné strany konkrétne diskutovali. Ďalej to tak nie je najmä vtedy, keď predajca alebo dodávateľ spornú podmienku navrhne „vopred“, teda pred prediskutovaním jej predmetu. Nakoniec ako tvrdí Komisia, rozhodujúcim kritériom je to, či spotrebiteľ mal alebo nemal možnosť ovplyvniť obsah tejto podmienky. ( 56 )

60.

Ďalej z toho vyplýva, že medzi podmienky, ktorých obsah spotrebitelia nemôžu ovplyvniť, patria najmä podmienky uvedené v tzv. predbežne formulovaných štandardných zmluvách, ktoré spotrebitelia môžu len akceptovať alebo odmietnuť ako celok, takže ich voľnosť je obmedzená na to, že s predajcom alebo dodávateľom zmluvu uzatvoria alebo neuzatvoria. Pojem „predbežne formulovaná štandardná zmluva“ je okrem toho úzko spojený s pojmom „všeobecné podmienky“, t. j. vopred pripravené štandardné podmienky, ktoré predajca alebo dodávateľ systematicky používa vo svojich obchodných vzťahoch so spotrebiteľmi, aby optimalizoval svoje transakčné náklady.

61.

Všeobecné podmienky a predbežne formulované štandardné zmluvy sú teda síce v centre záujmu smernice 93/13, napriek tomu však chcem poukázať na to, že smernica sa uplatní na všetky podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté. V prípade štandardnej vopred pripravenej podmienky článok 3 ods. 2 tejto smernice len stanovuje jednoduchú domnienku individuálneho neprerokovania, ktorú je možné vyvrátiť dôkazom o opaku, pričom dôkazné bremeno spočíva na predajcovi alebo dodávateľovi. ( 57 ) V opačnom prípade sa táto domnienka neuplatní, v dôsledku čoho je na spotrebiteľovi, aby preukázal, že podmienka nebola individuálne dohodnutá.

62.

V spore vo veci samej musí vnútroštátny súd určiť, či podmienky zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, boli alebo neboli individuálne dohodnuté v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13. ( 58 ) Východiskom jeho analýzy musí byť preskúmanie, či ide o štandardné vopred navrhnuté podmienky – o ktoré zrejme ide. ( 59 ) Ak je to tak naozaj, bude sa podľa článku 3 ods. 2 tejto smernice predpokladať, že podmienky neboli individuálne dohodnuté, a Ibercaja bude musieť preukázať opak.

63.

V tomto smere chcem spresniť, že na určenie, či došlo k individuálnym rokovaniam, je potrebné vychádzať z okolností uzavretia zmluvy, ako správne tvrdí Komisia. Spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah príslušnej zmluvnej podmienky, ak pred uzavretím zmluvy prebehli medzi stranami diskusie, ktoré mu v tomto smere poskytli skutočnú príležitosť. Predajca alebo dodávateľ musia predložiť nielen dôkaz existencie takých diskusií, ale aj dôkaz toho, že spotrebiteľ počas nich zohral aktívnu úlohu pri určovaní obsahu zmluvnej podmienky. ( 60 )

64.

V tomto prípade chcem poukázať na to, že Ibercaja v podstate len tvrdí, že podľa informácií uvedených v internom dokumente vymedzujúcom politiku, ktorú prijala v oblasti prehodnocovania podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu uvedených v úverových zmluvách, ktoré uzatvorila so svojimi klientmi, ( 61 ) najnižšia hodnota, ktorú mohli jej zamestnanci navrhnúť klientom v rámci týchto rokovaní, bola 2,75 %. Skutočnosť, že v zmluve o novácii, ktorou sa mení úver, uzavretej s XZ je uvedená najnižšia hodnota 2,35 %, teda svedčí o tom, že medzi stranami prebehli rokovania. Vnútroštátny súd bude musieť určiť dôkaznú hodnotu týchto informácií – ktoré podľa môjho názoru sotva postačujú na preukázanie skutočností uvedených v predchádzajúcom bode. ( 62 )

65.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku v tom zmysle, že zmluvná podmienka nie je individuálne dohodnutá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ak spotrebiteľ nemal skutočnú možnosť ovplyvniť jej obsah. Táto skutočnosť sa posudzuje vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy a najmä na rozsah diskusií medzi zmluvnými stranami v súvislosti s predmetom tejto zmluvnej podmienky. Ak ide o vopred navrhnutú štandardnú podmienku, predajcovi alebo dodávateľi prináleží preukázať, že bola individuálne dohodnutá v súlade s článkom 3 ods. 2 tejto smernice.

66.

Za predpokladu, že podmienky zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, neboli individuálne dohodnuté v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, vnútroštátny súd sa treťou, štvrtou a piatou otázkou pýta Súdneho dvora, či sú dve základné podmienky tejto dohody zlučiteľné s požiadavkami transparentnosti, rovnováhy a dobrej viery, ktoré vyplývajú z tejto smernice: na jednej strane podmienka, ktorou sa strany vzájomne vzdali práva na podanie žaloby, a na druhej strane nová podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu, ktorou bola pozmenená najnižšia sadzba uvedená v zmluve o hypotekárnom úvere medzi XZ a Ibercaja. Tieto dve podmienky postupne preskúmam.

67.

Tretia a piata otázka vnútroštátneho súdu sa v podstate týkajú toho, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. q) prílohy tejto smernice vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorou sa strany vzájomne vzdajú práva na podanie žaloby, je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1, lebo na jednej strane spotrebiteľovi bránila vo výkone práv, ktoré nadobudol po uzatvorení dohody, vrátane možnosti požadovať vrátenie súm zaplatených na základe podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu ( 63 ) a na druhej strane spotrebiteľa neinformovala o možnej nekalej povahe tejto zmluvnej podmienky alebo súm, ktorých mal potenciálne nárok.

68.

Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Článok 5 tejto smernice ďalej stanovuje, že ak sú podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy vypracované jasne a zrozumiteľne, pričom táto požiadavka sa vo všeobecnosti chápe ako požiadavka transparentnosti. Okrem toho v bode 1 písm. q) prílohy smernice sú ako potenciálne nekalé podmienky uvedené tie, ktorých zmyslom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok“.

69.

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že zmluvná podmienka, ktorou sa strany vzájomne vzdajú práva na podanie žaloby a ktorá nebola individuálne dohodnutá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 – čo je pravdepodobne prípad podmienky uvedenej v zmluve o novácii, ktorou sa mení úver –, je sama osebe nekalá a v tomto smere nie je potrebné doplňujúce skúmanie. ( 64 )

70.

Ja sa v súlade s vysvetleniami, ktoré som uviedol v časti A týchto návrhov, domnievam, že odpoveď musí byť diferencovanejšia. Okrem toho, že zoznam uvedený v prílohe smernice 93/13 je podľa jej článku 3 ods. 3 len orientačný, a teda zmluvnú podmienku nemožno považovať za nekalú len na základe toho, že je v ňom uvedená, ( 65 ) podľa môjho názoru netreba zabúdať na rozdiel medzi predchádzajúcim vzdaním sa a následným vzdaním sa práva.

71.

Na jednej strane podmienku kúpnej zmluvy alebo zmluvy o poskytovaní služieb, ktorou by sa strany vzdávali práva na podanie žaloby, treba skutočne ako takú považovať za nekalú. Ako som totiž uviedol v bodoch 43 a 44 vyššie, spotrebiteľ sa nikdy nemôže vopred vzdať súdnej ochrany a práv, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13. V tomto smere nie je podstatné, že vzdanie sa je vzájomné.

72.

Naopak, na druhej strane sa domnievam, že smernica 93/13 v zásade nebráni zmluvným podmienkam upravujúcim vzájomné vzdanie sa práva na podanie žaloby, ktoré sú súčasťou takých dohôd, akou je zmier, ktorého predmetom je urovnanie sporu medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

73.

Ako som totiž uviedol v bode 47 vyššie, v takom prípade sa môže vzdanie sa práva na podanie žaloby považovať za „hlavný predmet“ takej dohody v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Pripomínam, že podľa Súdneho dvora sa podmienky, na ktoré sa vzťahuje tento pojem, musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. ( 66 ) V tomto smere je predovšetkým samotnou podstatou zmieru, že obsahuje podmienku, ktorou sa strany vzdávajú všetkých práv, krokov a nárokov v súvislosti so sporom, v rámci ktorého bol zmier uzavretý, a že bráni podaniu žaloby alebo pokračovaniu v súdnom konaní, ktoré má ten istý predmet, medzi stranami. ( 67 )

74.

Podľa článku 4 ods. 2 však podmienky súvisiace s „hlavným predmetom zmluvy“ v zásade nie sú predmetom hodnotenia ich prípadnej nekalej povahy. ( 68 ) Pokiaľ teda zmluvná podmienka, ktorou sa strany vzdávajú práva na podanie žaloby, je súčasťou osobitného kontextu, ktorý som uviedol v predchádzajúcich dvoch bodoch, nemožno ju samu osebe považovať za nekalú.

75.

V tejto súvislosti podobná podmienka podľa môjho názoru nie je nekalá ani na základe samotnej skutočnosti, že môže spotrebiteľovi brániť vo výkone práv, ktoré mu vznikli po uzavretí dohody, ktorej je súčasťou. Ako zdôrazňuje vnútroštátny súd v piatej otázke, v prejednávanej veci to platí pre právo na vrátenie peňazí, ktoré má XZ na základe článku 6 ods. 1 smernice 93/13. V tomto smere pripomínam, že v rozsudku z 9. mája 2013, ktorý sa týka podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu, Tribunal Supremo (Najvyšší súd) obmedzil časové účinky svojho rozsudku, ktorý sa nevzťahuje na platby uskutočnené po dni jeho uverejnenia. Táto dohoda však bola uzavretá 4. marca 2014, t. j. po vydaní tohto rozsudku, ale dva roky pred rozsudkom Gutiérrez Naranjo vydaným 21. decembra 2016, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 bráni takému obmedzeniu. ( 69 ) Posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky sa však má uskutočniť s odkazom na dobu uzatvorenia dotknutej zmluvy, s ohľadom na všetky okolnosti, o ktorých mohol predajca alebo dodávateľ vedieť v uvedenej dobe a ktoré mohli mať vplyv na neskorší výkon zmluvy. ( 70 )

76.

Vnútroštátny súd bude musieť v spore vo veci samej preskúmať, či sa podmienka, ktorou sa strany vzájomne vzdali práva na podanie žaloby, uvedená v zmluve o novácii, ktorou sa mení úver, skutočne týka „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Závisí to predovšetkým od toho, či skutočne ide o zmier, ako tvrdí Ibercaja. ( 71 )

77.

Analýza sa tu však v nijakom prípade nemôže skončiť. Pripomínam totiž, že podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa pri podmienkach, ktoré sa týkajú „hlavného predmetu zmluvy“, neposudzuje ich prípadná nekalá povaha, pokiaľ sú formulované jasne a zrozumiteľne. Požiadavka transparentnosti uvedená v článku 5 tejto smernice teda musí byť dodržaná aj v súvislosti s týmito zmluvnými podmienkami.

78.

V tomto smere z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že túto požiadavku transparentnosti nemožno obmedziť na zrozumiteľnosť zmluvných podmienok z formálneho a gramatického hľadiska. ( 72 ) Článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice 93/13 upravujú skúmanie vecnej transparentnosti týchto podmienok. ( 73 ) Zmluvná podmienka je z vecného hľadiska transparentná, ak priemerný spotrebiteľ, ktorý je bežne informovaný a primerane pozorný a obozretný, dokáže pochopiť právne a ekonomické následky, ktoré mu z nej vyplývajú. Treba najmä preskúmať, či sú v predmetnej zmluve transparentne vysvetlené dôvody a osobitosti mechanizmu, ktorého sa sporná podmienka týka. V tomto smere je relevantná aj publicita a informácie o zmluvných podmienkach a ich dôsledkoch pre spotrebiteľa, ktoré predajca alebo dodávateľ poskytol pred uzatvorením zmluvy. ( 74 )

79.

Čo sa týka zmluvnej podmienky, ktorou sa strany vzájomne vzdajú práva napadnúť súdnou cestou platnosť už existujúcej zmluvnej podmienky a ktorá je súčasťou takej dohody, akou je zmier, domnievam sa, že priemerný spotrebiteľ je schopný pochopiť právne a ekonomické následky, ktoré mu z nej vyplývajú, ak si je v čase uzavretia tejto dohody vedomý vady, ktorou môže byť posledná uvedená podmienka postihnutá, práv, ktoré mu v tomto smere vyplývajú zo smernice 93/13, skutočnosti, že sa môže slobodne rozhodnúť, či túto dohodu uzavrie alebo ju odmietne a podá návrh na súd, ako aj toho, že po uzatvorení tejto dohody to už urobiť nemôže. ( 75 ) Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby to posúdil v spore vo veci samej vzhľadom na ustanovenia zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, a informácie, ktoré pred uzavretím zmluvy poskytla XZ Ibercaja.

80.

Uvedený súd bude musieť v rámci toho na jednej strane preskúmať, či si XZ bola pred uzatvorením zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, skutočne vedomá vady, ktorou môže byť postihnutá podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu uvedená v jej úverovej zmluve, a práv, ktoré jej môžu prípadne vyplývať zo smernice 93/13. V tomto smere len poukážem na to, že nie je isté, či XZ vôbec v banke Ibercaja podala sťažnosť, ktorou sa domáhala zrušenia tejto zmluvnej podmienky, a či banka túto zmluvu prezentovala nie ako zmier odrážajúci existenciu sporu medzi zmluvnými stranami v tomto smere, ( 76 ) ale ako zmluvu o novácii, ktorá mala zmluvu o hypotekárnom úvere prispôsobiť zmenám hospodárskej konjunktúry. Samotná podmienka tejto dohody, ktorá stanovuje vzájomné vzdanie sa práv, je nejednoznačná a zvlášť široká: nie je zameraná na otázku platnosti podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ale týka sa všetkých podmienok zmluvy o hypotekárnom úvere.

81.

Vnútroštátny súd bude musieť na druhej strane preskúmať, či banka Ibercaja informovala XZ o tom, že sa môže slobodne rozhodnúť, či túto dohodu podpíše alebo ju odmietne a podá návrh na súd, ako aj o tom, že po uzatvorení tejto dohody to už urobiť nemôže. ( 77 ) V tejto súvislosti je dôležité aj to, či mala XZ primeranú lehotu na to, aby sa rozhodla. V tomto smere chcem uviesť len to, že je nesporné, že návrh dohody jej nebol vopred predložený ( 78 ) a že nemala ani možnosť zobrať si ho domov, ale bola nútená rozhodnúť sa na mieste.

82.

Je pravda, že v rozsudku z 11. apríla 2018 Tribunal Supremo (Najvyšší súd) konštatoval, že taká dohoda, akú uzavrela XZ, spĺňa požiadavku transparentnosti z toho dôvodu, že o jeho rozsudku z 9. mája 2013, ktorý sa týka podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu, vedela široká verejnosť a že táto dohoda obsahovala rukou písanú podmienku, v ktorej spotrebiteľ uznával, že pochopil dosah novej minimálnej úrokovej sadzby. V súvislosti s týmto uvažovaním však mám pochybnosti. Prípadná publicita rozhodnutia totiž podľa môjho názoru nepostačuje na to, aby bol predajca alebo dodávateľ v takej situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej, oslobodený od povinnosti navrhnúť transparentné podmienky a rovnako transparentne postupovať vo fáze pred uzavretím zmluvy. Na druhej strane si nie som istý, či rukou písaná podmienka, ktorej vzor určí banka a v ktorej je uvedené, že spotrebiteľ pochopil, že jeho úroková sadzba neklesne pod určitú minimálnu hranicu, môže svedčiť o tom, že spotrebiteľ pochopil dosah vzdania sa práva, s ktorým súhlasil.

83.

Pokiaľ by vnútroštátny súd potvrdil netransparentnosť podmienky uvedenej v „zmluve o novácii, ktorou sa mení úver“, ktorou sa strany vzájomne vzdali práva na podanie žaloby, vyplývalo by z toho, že by mohol preskúmať nekalú povahu tejto podmienky napriek tomu, že sa týka „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Taká netransparentnosť v osobitnom kontexte daného prípadu podľa môjho názoru postačuje na preukázanie nesúladu uvedenej podmienky so smernicou, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať kritéria významnej nerovnováhy a dobrej viery upravené v jej článku 3 ods. 1 Z dôvodu tejto netransparentnosti vzdanie sa práva stanovené v tej istej podmienke nemožno považovať za „jasný súhlas“ spotrebiteľa. ( 79 ) Čo sa týka ostaného, podľa mňa uvedená netransparentnosť a informačná asymetria umožňuje predpokladať značnú nerovnováhu a smeruje k preukázaniu, že Ibercaja porušila požiadavku dobrej viery. ( 80 )

84.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu a piatu otázku v tom zmysle, že podmienka, ktorou sa strany vzájomne vzdajú práva na podanie žaloby, ktorá nie je individuálne dohodnutá, je nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, okrem prípadu, keď je táto podmienka uvedená v dohode, ktorej samotným predmetom je urovnanie existujúceho sporu medzi spotrebiteľom a predajcom a dodávateľom. Napriek tomu aj v tomto prípade taká zmluvná podmienka však musí spĺňať požiadavku transparentnosti vyplývajúcu z článku 4 ods. 2 a z článku 5 tejto smernice. Pokiaľ ide o takú dohodu obsahujúcu zmluvnú podmienku, ktorou sa strany vzájomne vzdajú práva napadnúť súdnou cestou platnosť už existujúcej zmluvnej podmienky, predpokladá sa, že priemerný spotrebiteľ, je schopný pochopiť právne a ekonomické následky, ktoré mu z nej vyplývajú, ak si je v čase uzavretia tejto dohody vedomý vady, ktorou môže byť posledná uvedená podmienka postihnutá, práv, ktoré mu v tomto smere vyplývajú zo smernice, skutočnosti, že sa môže slobodne rozhodnúť, či túto dohodu uzavrie alebo ju odmietne a podá návrh na súd, ako aj toho, že po uzatvorení tejto dohody to už urobiť nemôže.

85.

Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je taká zmluvná podmienka, akou je nová podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu uvedená v zmluve o novácii, ktorou sa mení úver, postihnutá netransparentnosťou v zmysle článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13 v dôsledku toho, že banka v tejto dohode spotrebiteľa neinformovala o skutočných ekonomických nákladoch tejto podmienky tak, aby vedel, aká úroková sadzba by sa uplatnila na mesačné splátky, ktoré by platil v prípade neexistencie uvedenej podmienky.

86.

Vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej je pravdepodobné, že nová podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu sa týka „hlavného predmetu“ zmluvy o novácii, ktorou sa mení úver, v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13, a to bez ohľadu na to, ako túto dohodu kvalifikuje vnútroštátne právo. Ak je totiž cieľom uvedenej dohody, ako tvrdí XZ, novácia podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá bola pôvodne súčasťou zmluvy o hypotekárnom úvere, táto nová podmienka nemôže byť ničím iným než jej hlavným predmetom. Ak je účelom tejto dohody, ako tvrdí Ibercaja a španielska vláda, definitívne vyriešenie sporu výmenou za vzájomné ústupky, uvedená podmienka sa rovnako týka jej hlavného predmetu vzhľadom na to, že tieto ústupky konkretizuje.

87.

Ako som však už uviedol, aj podmienka týkajúca sa „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 musí spĺňať požiadavku transparentnosti. Ako som uviedol v týchto návrhoch, zmluvná podmienka je transparentná, ak je priemerný spotrebiteľ schopný chápať ekonomické dôsledky, ktoré mu z nej vyplývajú. Čo sa týka podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu, v zmluve, ktorá ju obsahuje, musia byť transparentne vysvetlené dôvody a osobitosti mechanizmu, ktorého sa podmienka týka. ( 81 ) Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v tomto smere v rozsudku z 9. mája 2013 stanovil podmienky týkajúce sa použitia takýchto podmienok v úverových zmluvách, ( 82 ) ktoré sú podľa môjho názoru realizáciou a konkretizáciou požiadavky transparentnosti, ktorú všeobecne stanovil Súdny dvor. Tieto podmienky v prejednávanej veci musia byť dodržané bez ohľadu na to, že zmluva o novácii, ktorou sa mení úver, sama osebe nie je úverovou zmluvou, ale istou formou zmeny takej zmluvy. Overiť to bude musieť vnútroštátny súd.

88.

Musím však spomenúť dve konkrétne veci. Na jednej strane si nie som istý, či od úverovej inštitúcie možno požadovať, aby uviedla, aké mesačné splátky by v budúcnosti spotrebiteľ platil v prípade neexistencie podmienky stanovujúcej minimálnu úrokovú sadzbu. Keďže totiž úroková sadzba závisí od kolísania ekonomiky, ktoré sa dá zriedka predvídať, taká požiadavka sa mi nezdá byť primeraná. ( 83 ) Tak ak to zdôraznil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) predajca alebo dodávateľ musí navyše uviesť scenáre pokiaľ ide o primerane predvídateľný vývoj úroku v čase uzavretia zmluvy. Na druhej strane pokiaľ ide o podmienku, ktorú rukou napísal spotrebiteľ ( 84 ) a ktorej Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v rozsudku z 11. apríla 2018 pripísal rozhodujúcu váhu pri preukazovaní dodržania požiadavky transparentnosti, domnievam sa, že taká podmienka síce nepopierateľne je relevantným ukazovateľom, sama osebe však nemôže byť rozhodujúca. Táto rukou napísaná podmienka samozrejme preukazuje, že spotrebiteľ bol upozornený na účinky minimálnej sadzby. Napriek tomu táto podmienka nestačí na preukázanie prísneho dodržiavania podmienok transparentnosti, ktoré vyžaduje Súdny dvor a Tribunal Supremo (Najvyšší súd). Nepriamy dôkaz, ktorý predstavuje táto rukou napísaná podmienka, musí byť podľa môjho názoru doplnená a ďalšie súhlasné dôkazy.

89.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku v tom zmysle, že podmienka stanovujúca minimálnu úrokovú sadzbu, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za transparentnú v zmysle článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13, ak je priemerný spotrebiteľ schopný chápať ekonomické dôsledky, ktoré mu z nej vyplývajú. V zmluve, ktorá ju obsahuje, musia byť najmä transparentne vysvetlené dôvody a osobitosti mechanizmu, ktorého sa podmienka týka. Naopak, od predajcu alebo dodávateľa nemožno očakávať, že uvedie, aké mesačné splátky by v budúcnosti klient platil v prípade neexistencie uvedenej podmienky.

90.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Juzgado de Primera Instancia e Instrucción no 3 de Teruel (Prvostupňový a vyšetrovací súd č. 3 Teruel, Španielsko), takto: