1.

Je všeobecne uznávanou pravdou, že základné slobody, ktoré tvoria vnútorný trh sú alergické na požiadavky bydliska. Podľa základných slobôd bolo odstránenie prekážok založených na požiadavkách bydliska v centre pozornosti činnosti normotvorcov Únie ( 2 ) aj Súdneho dvora. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že vnútroštátne predpisy, podľa ktorých sa rozlišovanie zakladá na bydlisku, môžu pôsobiť najmä v neprospech štátnych príslušníkov iných členských štátov, pretože nerezidenti sú vo väčšine prípadov cudzinci. ( 3 ) Vzhľadom na to, že základné slobody sa v prvom rade riešia v členských štátoch, prípady, ktorými sa zaoberá Súdny dvor, sa týkajú najmä vnútroštátnych opatrení, ktoré ukladajú (vnútroštátne) požiadavky bydliska.

2.

Oveľa menej známe sú situácie, kedy súkromná osoba vyžaduje od inej súkromnej osoby, aby mala bydlisko na určitom mieste. Z hľadiska práva Únie tu prevláda nejasnosť. Je zákonné, že v mnohých prípadoch je pre zákazníka, ktorý nemá bydlisko v rovnakom členskom štáte, v ktorom má sídlo banka, v podstate nemožné získať hypotéku od tejto banky? Môže poisťovateľ odmietnuť poskytnúť krytie potenciálnemu zákazníkovi nachádzajúcemu sa v inom členskom štáte? Laikovi sa takéto situácie dajú prinajmenšom len ťažko zladiť s cieľom vnútorného trhu. Zatiaľ čo niektoré také praktiky sú nezlučiteľné s podstatou vnútorného trhu „v ktor[om] je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami zmlúv“, ( 4 ) iní by poukazovali na údajne zásadný rozdiel medzi činnosťou verejných a súkromných subjektov a na skutočnosť, že z hľadiska základnej logiky by sa aspoň spočiatku mala verejná činnosť riadiť základnými slobodami a súkromná činnosť ustanoveniami práva hospodárskej súťaže. Zvyšok bol ponechaný na samotný „trh“.

3.

Tieto návrhy neposkytujú odpoveď na tento zásadný spor. ( 5 ) Stačí konštatovať, že v mnohých prípadoch „trh“ zlyhal v „horizontálnych“ situáciách medzi dvomi súkromnými osobami, a preto normotvorca Únie začal konať a obmedzoval súkromnú autonómiu. ( 6 ) Hlavným príkladom v tejto oblasti je regulácia poplatkov za roaming v Únii. ( 7 ) V tomto prípade normotvorca Únie zasiahol do vzťahu medzi jednotlivcami – ktorí sa nachádzajú v asymetrickom vzťahu: telekomunikačné spoločnosti na jednej strane, spotrebitelia na strane druhej – a priamo uplatnil klasické nástroje vnútorného trhu, ako je zásada zákazu diskriminácie na horizontálne situácie. ( 8 )

4.

Ďalším príkladom legislatívneho zásahu Únie je prejednávaná vec, t. j. cezhraničné platby v Európskej únii. Na tento účel v predvečer dňa, kedy sa eurobankovky a euromince stali zákonným platidlom, ( 9 ) prijala Rada 29. decembra 2001 nariadenie o cezhraničných platbách: nariadenie (ES) č. 2560/2001, ( 10 ) ktoré bolo zrušené nariadením (ES) č. 924/2009 ( 11 ). Následne normotvorca Únie prijal nariadenie (EÚ) č. 260/2012, ktorým sa stanovujú technické a obchodné požiadavky na úhrady a inkasá v eurách. ( 12 ) V prejednávanej veci ide o výklad tohto nariadenia.

5.

Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) sa pýta, či nemecký prevádzkovateľ železníc Deutsche Bahn Aktiengesellschaft (ďalej len „Deutsche Bahn“) môže od zákazníkov, ktorí chcú platiť inkasom, požadovať, aby mali bydlisko v Nemecku.

6.

V týchto návrhoch uvediem, že odpoveď by mala byť „nie“. Moje hlavné tvrdenie môžem zhrnúť takto: spoločnosť nie je povinná ponúknuť svojim zákazníkom platbu inkasom. Ak sa však táto možnosť raz stanoví, musí byť ponúkaná nediskriminačným spôsobom.

7.

Článok 1 nariadenia č. 260/2012, nazvaný „Predmet a rozsah pôsobnosti“, znie takto:

„1.   V tomto nariadení sa ustanovujú pravidlá na úhrady a inkasá denominované v eurách v rámci Únie, keď sa poskytovateľ platobných služieb platiteľa, ako aj poskytovateľ platobných služieb príjemcu nachádzajú v Únii alebo keď jediný poskytovateľ platobných služieb vykonávajúci danú platobnú transakciu sídli v Únii.

2.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

3.   Ak sú platobné schémy založené na platobných transakciách vychádzajúcich z úhrad alebo inkás, avšak majú ďalšie voliteľné vlastnosti alebo služby, toto nariadenie sa uplatňuje len na úhrady alebo inkasá.“

8.

Článok 2 nariadenia č. 260/2012 s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje nasledujúce:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

…“

9.

Podľa článku 3 nariadenia č. 260/2012, nazvaného „Dosiahnuteľnosť“:

„1.   Poskytovateľ platobných služieb príjemcu, ktorý je dosiahnuteľný pre vnútroštátne úhrady v rámci platobnej schémy, je v súlade s pravidlami celoúniovej platobnej schémy dosiahnuteľný pre úhrady iniciované platiteľom prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb sídliaceho v ktoromkoľvek členskom štáte.

2.   Poskytovateľ platobných služieb platiteľa, ktorý je dosiahnuteľný pre vnútroštátne inkasá v rámci platobnej schémy, je v súlade s pravidlami celoúniovej platobnej schémy dosiahnuteľný pre inkasá iniciované príjemcom prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb nachádzajúceho sa v ktoromkoľvek členskom štáte.

3.   Odsek 2 sa uplatňuje iba na inkasá, ktoré sú dostupné pre spotrebiteľov ako platiteľov v rámci platobnej schémy.“

10.

Článok 9 nariadenia č. 260/2012 s názvom „Dostupnosť platieb“ uvádza:

„1.   Platiteľ vykonávajúci úhradu na platobný účet príjemcu v rámci Únie neurčuje členský štát, v ktorom musí byť daný platobný účet otvorený za predpokladu, že daný platobný účet je dostupný v súlade s článkom 3.

2.   Príjemca prijímajúci úhradu alebo používajúci inkaso na prijímanie finančných prostriedkov od platiteľa, ktorý má otvorený platobný účet v rámci Únie, neurčuje členský štát, v ktorom má byť daný platobný účet otvorený za predpokladu, že daný platobný účet je dostupný v súlade s článkom 3.“

11.

Článok 77 smernice (EÚ) 2015/2366 ( 15 ), nazvaný „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov pri platobných transakciách iniciovaných príjemcom platby alebo jeho prostredníctvom“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby platiteľ mohol v zmysle článku 76 požiadať o vrátenie finančných prostriedkov autorizovanej platobnej transakcie iniciovanej príjemcom platby alebo jeho prostredníctvom v období ôsmich týždňov od dátumu odpísania finančných prostriedkov z účtu.“

12.

Nariadenie (EÚ) 2018/302 ( 16 ), ktoré sa uplatňuje od 3. decembra 2018, vo svojom článku 5, nazvanom „Nediskriminácia z dôvodov súvisiacich s platbami“, stanovuje:

„1.   Obchodník nesmie v rozsahu platobných prostriedkov akceptovaných obchodníkom uplatňovať z dôvodov súvisiacich so štátnou príslušnosťou, miestom bydliska alebo sídla zákazníka, miestom platobného účtu, sídlom poskytovateľa platobnej služby alebo miestom vydania platobného prostriedku v Únii rozdielne podmienky na vykonanie platobnej transakcie, ak:

2.   V prípade, že na to existujú objektívne dôvody, zákaz uvedený v odseku 1 nebráni obchodníkovi zadržať doručenie tovaru alebo poskytnutie služby, kým obchodník nedostane potvrdenie, že sa platobná transakcia riadne začala.

3.   Zákaz uvedený v odseku 1 nebráni obchodníkom v tom, aby vyžadovali poplatky za použitie platobného nástroja viazaného na kartu, pri ktorom nie sú výmenné poplatky upravené v kapitole II nariadenia (EÚ) 2015/751[ ( 17 )] a za tie platobné služby, na ktoré sa nevzťahuje nariadenie (EÚ) č. 260/2012, pokiaľ zákaz alebo obmedzenie práva požadovať poplatky za používanie platobných nástrojov v súlade s článkom 62 ods. 5 smernice (EÚ) 2015/2366 neboli zavedené do práva členského štátu, ktorému podlieha činnosť, ktorú vykonáva obchodník. Tieto poplatky nesmú presiahnuť priame náklady, ktoré vznikajú obchodníkovi za použitie platobného prostriedku.“

13.

Žalobca vo veci samej, Verein für Konsumenteninformation (Združenie pre informovanie spotrebiteľov), je oprávnený podať žalobu na ochranu spotrebiteľov v súlade s rakúskym právom.

14.

Žalovaná vo veci samej, Deutsche Bahn, je železničná spoločnosť so sídlom v Nemecku, ktorá okrem iného ponúka rakúskym zákazníkom možnosť rezervácie ciest vlakom cez internet. Na tento účel uzatvára so spotrebiteľmi zmluvy v zmysle jej prepravných podmienok. Tieto podmienky obsahujú klauzulu, podľa ktorej sa lístky rezervované cez internetovú stránku môžu zaplatiť kreditnou kartou, okamžitým bankovým prevodom alebo systémom inkasa v rámci jednotnej oblasti platieb v eurách (SEPA), ktorý je obmedzený na zákazníkov s bydliskom v Nemecku. Okrem toho pre aktiváciu systému inkasa SEPA je potrebný súhlas s overením bonity počas registrácie.

15.

Združenie pre informovanie spotrebiteľov podalo žalobu o zdržanie sa konania na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko), ktorou žiadalo tento súd, aby nariadil Deutsche Bahn zdržať sa používania tohto ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách z dôvodu, že je v rozpore s článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, keďže spotrebiteľ má vo všeobecnosti platobný účet v banke, ktorá má sídlo v členskom štáte jeho bydliska.

16.

Rozsudkom z 13. júla 2016 Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) vyhovel žalobe Združenia pre informovanie spotrebiteľov vo vzťahu k spotrebiteľom s bydliskom v Rakúsku z dôvodu, že sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012.

17.

V konaní o odvolaní Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) rozsudkom zo 14. marca 2017 zmenil tento rozsudok a zamietol žalobu Združenia pre informovanie spotrebiteľov z dôvodu, že aj keď článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 vyžaduje, aby platitelia a príjemcovia mali len jeden platobný účet, aby mohli uskutočňovať vnútroštátne a cezhraničné platby prostredníctvom inkasa SEPA, toto nariadenie neukladá príjemcom povinnosť vo všetkých prípadoch akceptovať určité platobné nástroje SEPA v obchodných transakciách so spotrebiteľmi.

18.

V konaní o opravnom prostriedku „Revision“ podanom Združením pre informovanie spotrebiteľov proti tomuto rozsudku Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) vyjadril názor, že článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 zakazujúci platiteľom a príjemcom určiť členský štát, v ktorom má byť otvorený účet druhej strany, sa neuplatňuje na poskytovateľov platobných služieb, ale na vzťah medzi príjemcami a platiteľmi, a chráni ich tak. Hoci je pravda, že na základe doslovného výkladu by toto ustanovenie zakazovalo iba použitie umiestnenia platobného účtu platiteľa ako kritéria, avšak požiadavka, aby platiteľ inkasa mal bydlisko v rovnakom členskom štáte ako príjemca platby by mohla ovplyvniť toto ustanovenie, pretože platiteľ má spravidla otvorený účet v štáte, v ktorom má bydlisko.

19.

Za týchto okolností Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol uznesením z 20. decembra 2017, doručeným Súdnemu dvoru 17. januára 2018, prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 vykladať v tom zmysle, že príjemcovi platby je zakázané platbu v systéme inkasa SEPA podmieňovať bydliskom platiteľa v členskom štáte, v ktorom má svoje sídlo (bydlisko) aj príjemca platby, ak je prípustná aj platba iným spôsobom, ako napríklad kreditnou kartou?“

20.

Účastníci konania vo veci samej a Európska komisia predložili písomné pripomienky a všetci predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní 30. januára 2019.

21.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či príjemcovi platby je pri správnom výklade článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 zakázané platbu v systéme inkasa SEPA podmieňovať bydliskom platiteľa v členskom štáte, v ktorom má svoje sídlo (bydlisko) aj príjemca platby.

22.

Združenie pre informovanie spotrebiteľov sa domnieva, že článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 zakazuje príjemcovi, aby prijímal platby uskutočnené prostredníctvom inkasa SEPA s podmienkou, že platiteľ má bydlisko v členskom štáte, v ktorom má sídlo alebo bydlisko aj príjemca, aj keď sú akceptované aj iné spôsoby platby, napríklad kreditnou kartou. Komisia sa pripája k tomuto názoru.

23.

Deutsche Bahn s týmto nesúhlasí. Tvrdí, že aj keď článok 9 ods. 2 uvedeného nariadenia upravuje vzťah medzi platiteľom a príjemcom, nestanovuje ani, že príjemca je povinný ponúknuť inkaso, alebo, že je zakázané požadovať, aby platiteľ splnil ďalšie podmienky na to, aby mohol použiť inkaso. Toto ustanovenie konkrétne nestanovuje, že príjemca, ktorý chce ponúkať platbu inkasom, ho bude musieť ponúkať buď všetkým svojim zákazníkom, alebo ho neponúkať vôbec. Z tohto ustanovenia totiž jasne vyplýva, že použitie systému inkasa si vyžaduje dohodu medzi zmluvnými stranami na tento účel. Iba v takomto prípade by mal príjemca platby zakázané požadovať, aby sa platobný účet používaný na inkaso nachádzal v konkrétnom členskom štáte.

24.

Podľa článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, „[p]ríjemca prijímajúci úhradu alebo používajúci inkaso na prijímanie finančných prostriedkov od platiteľa, ktorý má otvorený platobný účet v rámci Únie, neurčuje členský štát, v ktorom má byť daný platobný účet otvorený za predpokladu, že daný platobný účet je dostupný v súlade s článkom 3 [tohto nariadenia]“.

25.

Kľúčové pojmy tohto ustanovenia sú právne vymedzené v článku 2 rovnakého nariadenia. Úhrada je platobná služba pripísania prostriedkov z platobnej transakcie alebo série platobných transakcií z platobného účtu platiteľa na platobný účet príjemcu prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb, ktorý vedie platobný účet platiteľa na základe pokynu platiteľa. ( 18 ) Inkaso je na druhej strane platobná služba, pri ktorej sa zaťaží platobný účet platiteľa, keď platobnú transakciu iniciuje príjemca platby na základe súhlasu platiteľa.

26.

Mohlo by sa tvrdiť, že výlučne na základe znenia článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 nekonala Deutsche Bahn protiprávne. Deutsche Bahn totiž nepožaduje, aby tí zákazníci, ktorí chcú použiť systém inkasa, mali svoj platobný účet v niektorom konkrétnom členskom štáte.

27.

Táto vec však nie je taká jednoznačná. Ako uvediem, existujú závažné dôvody kontextu a cieľov sporného nariadenia, ( 19 ) ktoré poukazujú na odlišný výklad článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012.

28.

Nariadenie č. 260/2012 bolo prijaté ako súčasť projektu vytvorenia jednotnej oblasti platieb v eurách (SEPA) na vytvorenie spoločných platobných služieb v celej Európskej únii s cieľom nahradiť súčasné vnútroštátne platobné služby pre platby denominované v eurách. Na zabezpečenie úplného prechodu na celoúniové úhrady a inkasá v eurách sa týmto nariadením ustanovujú technické a obchodné požiadavky s cieľom vytvoriť integrovaný trh s elektronickými platbami „bez rozdielov medzi vnútroštátnymi a cezhraničnými platbami“ ( 20 ). Tieto požiadavky by mali platiť v prípade platieb SEPA na vnútroštátnej aj cezhraničnej úrovni, za rovnakých základných podmienok a v súlade s rovnakými právami a povinnosťami „bez ohľadu na miesto v rámci Únie“ ( 21 ).

29.

Aj keď hlavným účelom nariadenia č. 260/2012 je stanoviť technické a obchodné požiadavky na úhrady a inkasá s cieľom vytvoriť spoločné platobné služby v Európskej únii, čo znamená, že sa týka predovšetkým príjemcov, toto nariadenie zohľadňuje aj platiteľov a konkrétne do istej miery vzťah medzi príjemcami a platiteľmi. V tomto ohľade sa článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, ktorý je v systéme tohto nariadenia v istom zmysle aliud, uplatňuje osobitne na tento vzťah medzi príjemcami a platiteľmi. ( 22 ) V tejto súvislosti je v preambule tohto nariadenia zdôraznený význam vysokej úrovne ochrany platiteľov, najmä pri inkasách. ( 23 )

30.

Faktom je, že v prevažnej väčšine prípadov v rámci Európskej únie zodpovedá bydlisko osoby miestu, kde sa nachádza jej platobný účet. Je to tak axiomatické, že to nepotrebuje žiadny ďalší dôkaz. Požadovať, aby mal platiteľ bydlisko v určitom členskom štáte teda znamená určiť, v ktorom členskom štáte musí byť platobný účet umiestnený. Okrem toho, ako správne zdôraznilo Združenie pre informovanie spotrebiteľov, požiadavka, aby si spotrebiteľ ako podmienku pre platenie inkasom zriadil bydlisko v Nemecku, vedie k ešte závažnejšiemu obmedzeniu ako (len) k otvoreniu platobného účtu v Nemecku.

31.

Preto sa zdá, že prax Deutsche Bahn je v rozpore s článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012.

32.

Na odôvodnenie svojej praxe však Deutsche Bahn uvádza dve tvrdenia. Po prvé táto spoločnosť tvrdí, že je potrebné zohľadniť ustanovenia a duch nariadenia č. 2018/302. Po druhé Deutsche Bahn považuje svoju prax za opodstatnenú z dôvodu údajnej potreby vykonávať kontrolu bonity. Týmito dvoma tvrdeniami sa budem zaoberať.

33.

Deutsche Bahn si plne uvedomuje, že nariadenie č. 2018/302 sa na tento prípad neuplatňuje.

34.

Toto nariadenie sa uplatňuje od 3. decembra 2018, ( 24 ) a preto sa na prejednávanú vec neuplatní ratione temporis. Okrem toho sa neuplatní ani ratione materiae z dôvodu, že v dôsledku článku 1 ods. 3 tohto nariadenia v spojení s článkom 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123 sa nevzťahuje na služby v oblasti dopravy. Odôvodnenie 9 nariadenia 2018/302 navyše uznáva, že k diskriminácii môže tiež dochádzať v súvislosti so službami v oblasti dopravy, najmä pokiaľ ide o predaj cestovných lístkov pri preprave osôb. Predmetné odôvodnenie poukazuje v tomto smere na štyri nariadenia týkajúce sa odvetvia dopravy, z ktorých tri obsahujú ustanovenia, ktoré vylučujú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti alebo miesta bydliska, pokiaľ ide o prístup k doprave: nariadenie (ES) č. 1008/2008 ( 25 ), nariadenie (EÚ) č. 1177/2010 ( 26 ) a nariadenie (EÚ) č. 181/2011 ( 27 ). Pokiaľ ide o štvrté nariadenie, nariadenie (ES) č. 1371/2007 ( 28 ), ktoré sa zaoberá právami a povinnosťami cestujúcich v železničnej doprave, v odôvodnení č. 9 nariadenia 2018/302 sa uvádza, že „sa … v blízkej budúcnosti plánuje zmena nariadenia… č. 1371/2007“.

35.

Deutsche Bahn sa však domnieva, že nariadenie 2018/302 musí byť aj tak zohľadnené pri výklade článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, aby sa predišlo rozporom a nezrovnalostiam pri uplatňovaní sekundárneho práva Únie.

36.

V tejto súvislosti Deutsche Bahn tvrdí, že článok 5 nariadenia 2018/302 obsahuje podrobné ustanovenia o tom, či a kedy je povolená diskriminácia na základe bydliska. Podľa článku 5 ods. 1 uvedeného nariadenia obchodník nesmie v rozsahu platobných prostriedkov akceptovaných obchodníkom uplatňovať, okrem iného, ( 29 ) z dôvodov súvisiacich s miestom bydliska zákazníka, rozdielne podmienky na vykonanie platobnej transakcie, ak sa platobná transakcia uskutočňuje prostredníctvom elektronickej transakcie formou úhrady, inkasa alebo pomocou platobného nástroja viazaného na kartu v rámci tej istej značky a kategórie platobnej karty ( 30 ) a sú splnené požiadavky na autentifikáciu podľa smernice 2015/2366. ( 31 ) Deutsche Bahn tvrdí, že sú to práve tieto požiadavky na autentifikáciu, ( 32 ) ktoré v tomto prípade nie sú splnené, čo znamená, že diskriminácia na základe bydliska by bola možná.

37.

Podľa názoru Deutsche Bahn, ak by prejednávaná vec fiktívne spadala do pôsobnosti nariadenia 2018/302, diskriminácia na základe bydliska by bola možná podľa článku 5 tohto nariadenia a taká diskriminácia by mala byť možná aj na základe článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012. Súdny dvor by mal preto vykladať článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 tak, aby umožňoval diskrimináciu na základe bydliska.

38.

Nie som presvedčený odkazom na nariadenie 2018/302, ani prípadnými negatívnymi analógiami, ktoré možno z neho vyvodiť, na účely prejednávanej veci. ( 33 )

39.

Nariadenie 2018/302 je príkladom toho, že normotvorca Únie bol konkrétnejší, pokiaľ ide o kritériá na určenie podmienok, za ktorých je zakázané nerovnaké zaobchádzanie založené na bydlisku platiteľa (alebo inak, ak je takéto nerovnaké zaobchádzanie v rozpore s právnou úpravou povolené). Táto norma sa uplatňuje v pôsobnosti nariadenia 2018/302 a výhradne v pôsobnosti tohto nariadenia. Súvisí to so špecifikami geografického blokovania, ktoré sú úplne odlišné od tých, ktoré platia pre inkaso. Ak by chcel normotvorca Únie zaviesť rovnaké normy, pokiaľ ide o SEPA inkasá v pôsobnosti nariadenia č. 260/2012, mohol tak urobiť. Vzhľadom na to, že v tomto nariadení neexistuje jasný krížový odkaz na iné texty, ako je nariadenie 2018/302, je pre mňa náročné „krížovo zúrodniť“ pojmy – a to ešte viac z dôvodu, že sa nachádzame v oblasti horizontálneho vzťahu medzi dvoma súkromnými osobami. V takejto situácii je domnienka, že normotvorca Únie už zohľadnil a kalibroval všetky záujmy ešte silnejšia a nie je dôvod ju spochybňovať.

40.

V dôsledku toho by teda nariadenie 2018/302 nemalo byť, ako tvrdí Deutsche Bahn, zohľadnené pri výklade článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012. Odkazy na nariadenie 2018/302 a údajné analógie k nemu viac zavádzajú, ako presvedčia.

41.

Nakoniec by som sa rád zaoberal otázkou, či obmedzenie slobody platby, ktoré je vylúčené článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012 by mohlo byť odôvodnené, inými slovami, či je možné, aby sa podnikateľ odchýlil od požiadaviek článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012.

42.

Deutsche Bahn upozorňuje na riziko zneužitia a nezaplatenia v súvislosti s inkasom. Toto riziko je považované za vysoké v prípade, ak rovnako ako v prejednávanej veci, je oprávnenie SEPA vystavené priamo zákazníkom príjemcovi platby, bez zásahu poskytovateľa platobných služieb zákazníka alebo príjemcu platby. V prípade iných platobných metód by totiž poskytovateľ platobných služieb prijal platbu zákazníka len v prípade pozitívnej prognózy platieb. Naopak, v prípade platby inkasom musí samotný príjemca posúdiť riziko nezaplatenia zo strany zákazníka. Je to príjemca, ktorý najprv splní svoje povinnosti vydaním cestovného lístka. Príjemca teda znáša riziko, že platiteľ nezaplatí.

43.

Deutsche Bahn preto považuje za potrebné mať možnosť vykonávať kontrolu bonity. Firmy, ktoré takéto služby ponúkajú, ich obvykle ponúkajú na vnútroštátnej úrovni. Deutsche Bahn zdôrazňuje, že vo všetkých krajinách v rámci SEPA jednoducho nie je možné vykonať kontrolu bonity za rovnakých podmienok. Kontrola bonity pri zákazníkoch s bydliskom v Rakúsku je približne 15-krát nákladnejšia ako pri zákazníkoch s bydliskom v Nemecku. Príjemcovi by vznikli značné finančné náklady, ak by musel svoje systémy započítania a používateľské rozhranie upraviť takým spôsobom, aby mohol zohľadniť kontrolu bonity v celom priestore SEPA. Vzhľadom na tieto náklady by bol systém inkasa často neekonomický a nemohol by byť viac ponúkaný. To nemohlo byť zámerom normotvorcu Únie.

44.

Deutsche Bahn ďalej tvrdí, že zahrnutie bonity do platobnej metódy organizovanej samotným prevádzkovateľom by nebolo pre niektorých príjemcov uskutočniteľné v rámci celej SEPA a nebolo by v mnohých členských štátoch možné za komerčne prijateľných podmienok. Žiadny prevádzkovateľ by neposkytol informácie o bonite na úrovni SEPA. Pre niektoré členské štáty SEPA by nebolo možné získať prístup k žiadnym informáciám alebo by bolo možné získať len čiastočne informácie o bonite zákazníkov. Príjemca by preto nemohol primerane znížiť riziko nezaplatenia pri inkase SEPA pre týchto zákazníkov a pokiaľ by bol povinný ponúknuť zákazníkom usadeným v týchto krajinách platbu prostredníctvom inkasa, príjemca by vedome znášal nevyčísliteľné riziko. Okrem toho by v dôsledku rozdielov v platobných zvyklostiach a/alebo očakávaniach zákazníkov existovali v rôznych krajinách SEPA výrazné rozdiely v nákladoch na získavanie informácií o bonite zákazníka, takže v jednom členskom štáte by nemuselo byť nákladovo efektívne uprednostňovať inkasá oproti iným, menej nákladným platobným metódam.

45.

Hoci rozumiem obchodným argumentom, ktoré predložila Deutsche Bahn, nemôžem z právneho hľadiska súhlasiť s jej argumentáciou.

46.

Ani článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia neposkytujú odôvodnenie. Čítanie možných odôvodnení v texte tohto nariadenia (pravdepodobne proti predpokladanému zámeru normotvorcu Únie, ktorý by sa inak touto záležitosťou zaoberal) nie je cestou, ktorú by som chcel navrhnúť, aby Súdny dvor prijal.

47.

Opakujem, že rozumiem rôznorodým záujmom platiteľov a príjemcov, na ktoré sa vzťahuje článok 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012, ktoré vznikajú v súvislosti s platbou prostredníctvom inkasa. Bez ohľadu na to, ako sa na to pozeráme, toto ustanovenie nestanovuje výnimky. Normotvorca Únie vykonal svoju prácu – a môže slobodne zmeniť akékoľvek ustanovenia, ak by sa tak rozhodol v prípade, ak napríklad tieto ustanovenia nie sú funkčné.

48.

Skutočnosť, že v obchodnej praxi neexistuje žiadny vnútorný trh pre evidenciu dlžníkov a posudzovanie bonity, nemôže sama osebe odôvodniť spornú požiadavku bydliska. Také odôvodnenie je navyše nebezpečne blízke argumentácii výlučne ekonomického argumentu v kontexte štyroch slobôd. Toto tvrdenie nemožno prijať. Ako je známe, členské štáty sa nemôžu odvolávať na výlučne ekonomické argumenty ako na naliehavé dôvody verejného záujmu. Pravdepodobne, v prípade horizontálnych situácií nie sú ohrozené verejné záujmy – zatiaľ čo súkromné záujmy sú skôr ekonomickej povahy. Avšak samotné konštatovanie absencie vnútorného trhu pre evidenciu dlžníkov nestačí.

49.

Je pravda, že môžu existovať spoločnosti ako príjemcovia, ktoré z obchodných alebo iných dôvodov uprednostňujú, aby platiteľom neponúkali možnosť platiť prostredníctvom inkasa. To je úplne legitímne podľa článku 9 ods. 2 nariadenia č. 260/2012. Toto ustanovenie sa totiž uplatňuje len vtedy, keď sa rozhodlo o prijatí inkasa. V takejto situácii nemôže dochádzať k diskriminácii. Pokiaľ je výsledkom toho, že sa príjemca namiesto ponúkania diskriminačných foriem platby rozhodne, že vôbec neponúkne konkrétnu formu platby, je to hospodárska realita, ktorú by mal človek akceptovať.

50.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku položenú Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) odpovedal takto:

Článok 9 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 260/2012 zo 14. marca 2012, ktorým sa ustanovujú technické a obchodné požiadavky na úhrady a inkasá v eurách a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 924/2009, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 248/2014 z 26. februára 2014, sa má vykladať tak, že príjemcovi platby je zakázané platbu v systéme inkasa SEPA (jednotnej oblasti platieb v eurách) podmieňovať bydliskom platiteľa v členskom štáte, v ktorom má svoje sídlo (bydlisko) aj príjemca platby.