–

„EVN Bălgarija Toplofikacija“ EAD, v zastúpení: S. Radev a S. Popov, splnomocnení zástupcovia,

–

„Toplofikacija Sofija“ EAD, v zastúpení: S. Chakalski, I. Epitropov a V. Ivanov, splnomocnení zástupcovia,

–

N. S. Dimitrova, v zastúpení: S. Memcov a D. Dekov, advokati,

–

litovská vláda, v zastúpení: G. Taluntytė, J. Prasauskienė a D. Kriaučiūnas, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García, K. Talabér Ritz a N. Nikolova, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22), článku 13 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/32/ES z 5. apríla 2006 o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických službách, a ktorou sa zrušuje smernica Rady 93/76/EHS (Ú. v. EÚ L 114, 2006, s. 64), článkov 5 a 27 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64), ako aj článku 10 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES (Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 1).

2

Tieto návrhy boli predložené v rámci dvoch sporov medzi spoločnosťou „EVN Bălgarija Toplofikacija“ EAD (ďalej len „EVN“) a pani Nikolinou Stefanovou Dimitrovou (C‑708/17) a medzi spoločnosťou „Toplofikacija Sofija“ EAD a pánom Mitkom Simeonovom Dimitrovom (C‑725/18), ktorých predmetom sú žaloby o zaplatenie faktúr týkajúcich sa spotreby tepelnej energie vnútorných zariadení budovy v spoluvlastníctve.

3

Článok 3 ods. 2 smernice 2005/29 uvádza:

„Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, uzavieraní alebo účinkoch zmluvy.“

4

Článok 5 tejto smernice znie:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

…

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. …“

5

Príloha I uvedenej smernice, nazvaná „Obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé“, obsahuje túto časť:

„Agresívne obchodné praktiky

…

6

Odôvodnenia 14 a 60 smernice 2011/83 uvádzajú:

…

7

Článok 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenia pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…“

8

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na každú zmluvu uzatvorenú medzi obchodníkom a spotrebiteľom za podmienok a v rozsahu stanovenom v jej ustanoveniach. Vzťahuje sa tiež na zmluvy na dodávky vody, plynu, elektriny alebo ústredného kúrenia vrátane tých, ktoré sú zabezpečované verejnými poskytovateľmi, a to v rozsahu, v akom sa tieto komodity poskytujú na zmluvnom základe.

…

5.   Táto smernica nemá vplyv na vnútroštátne všeobecné zmluvné právo, ako sú predpisy o platnosti, zostavení alebo účinku zmluvy, pokiaľ sa aspekty všeobecného zmluvného práva v tejto smernici neupravujú.

…“

9

Článok 27 tej istej smernice s názvom „Zotrvačný predaj“ stanovuje:

„Spotrebiteľ je oslobodený od povinnosti poskytnúť akúkoľvek úhradu v prípade nevyžiadaného dodania tovaru, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu či nevyžiadaného poskytnutia služieb, zakázaného v článku 5 ods. 5 a v bode 29 prílohy I k smernici 2005/29/ES. V takýchto prípadoch absencia odpovede zo strany spotrebiteľa pri takejto nevyžiadanej dodávke alebo nevyžiadanom poskytnutí služieb nepredstavuje súhlas.“

10

Článok 28 ods. 2 smernice 2011/83 stanovuje, že „[jej] ustanovenia sa uplatňujú na zmluvy uzavreté po 13. jún[i] 2014“.

11

V zmysle odôvodnení 1, 12, 20 a 29 smernice 2006/32:

…

…

…

12

Článok 1 tejto smernice znie:

„Účelom tejto smernice je podporiť nákladovo efektívne zvýšenie energetickej účinnosti konečného využitia energie v členských štátoch prostredníctvom:

13

Článok 13 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v ktorej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie, poskytli koncovým odberateľom elektrickej energie, zemného plynu, diaľkového vykurovania a/alebo chladenia [a] teplej úžitkovej vody, za konkurencieschopné ceny individuálne meracie zariadenia, ktoré presne zobrazujú skutočnú spotrebu energie koncových odberateľov a poskytujú informácie o skutočnej dobe využívania.

Vždy, keď sa nahrádza existujúce meracie zariadenie a pokiaľ je to technicky možné a nákladovo efektívne so zreteľom na odhadované potenciálne dlhodobé úspory, poskytujú sa individuálne meracie zariadenia za konkurencieschopné ceny. Individuálne meracie zariadenia za konkurencieschopné ceny sa vždy poskytujú aj pri zriadení nového pripojenia v novej budove alebo pri uskutočnení rozsiahlej renovácie, ako ustanovuje smernica 2002/91/ES [Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 2002 o energetickej hospodárnosti budov (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 65; Mim. vyd. 12/002, s. 168].

2.   Členské štáty zabezpečia, aby vyúčtovanie, ktoré vykonávajú distribútori energie, prevádzkovatelia distribučných sústav a maloobchodné energetické spoločnosti, bolo podľa potreby založené na skutočnej spotrebe energie a bolo prezentované jasným a zrozumiteľným spôsobom. Spolu s účtom sa koncovým odberateľom sprístupnia vhodné informácie, ktoré im sprostredkujú komplexný prehľad o aktuálnych nákladoch na energiu. Vyúčtovanie na základe skutočnej spotreby sa vykonáva tak často, aby odberatelia mohli svoju spotrebu energie regulovať.“

14

Podľa článku 27 smernice 2012/27 bola smernica 2006/32 s účinnosťou od 5. júna 2014 s výnimkou určitých článkov zrušená.

15

Odôvodnenia 8 a 20 smernice 2012/27 uvádzajú:

…

16

Článok 1 ods. 1 smernice 2012/27 znie takto:

„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec opatrení na podporu energetickej efektívnosti v Únii s cieľom zabezpečiť, aby sa do roku 2020 dosiahol 20 % hlavný cieľ Únie v oblasti energetickej efektívnosti a aby sa vytvorili podmienky na ďalšie zlepšenie energetickej efektívnosti po tomto roku.

Ustanovujú sa ňou pravidlá určené na odstránenie prekážok na trhu s energiou a prekonanie zlyhaní trhu, ktoré bránia efektívnosti pri dodávke a využívaní energie, a stanovujú sa ňou indikatívne národné ciele energetickej efektívnosti na rok 2020.“

17

Článok 9 tejto smernice znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v akej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie, poskytli koncovým odberateľom elektriny, zemného plynu, centralizovaného zásobovania teplom, centralizovaného zásobovania chladom a teplej úžitkovej vody individuálne meradlá za konkurencieschopné ceny, ktoré presne zobrazujú skutočnú spotrebu energie koncových odberateľov a poskytujú informácie o skutočnej dobe využívania.

…

3.   Ak sa teplo a chlad alebo teplá voda do budovy dodáva zo siete centralizovaného zásobovania teplom alebo z centrálneho zdroja obsluhujúceho niekoľko budov, musí byť meradlo tepla alebo teplej vody nainštalované pri výmenníku tepla alebo na odbernom mieste.

Aj v bytových domoch a viacúčelových budovách s centrálnym zdrojom tepla/chladu alebo so zásobovaním zo siete centralizovaného zásobovania teplom alebo z centrálneho zdroja obsluhujúceho niekoľko budov sa na meranie spotreby tepla alebo chladu, alebo teplej vody jednotlivo pre každú jednotku nainštalujú do 31. decembra 2016 individuálne meradlá spotreby v prípade, že je to technicky možné a nákladovo efektívne. V prípade, že použitie individuálnych meradiel nie je technicky možné ani nákladovo efektívne, použijú sa na meranie vykurovania individuálne pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov, ktoré merajú spotrebu tepla na každom vykurovacom telese, pokiaľ dotknutý členský štát nepreukáže, že inštalácia takýchto pomerových rozdeľovačov vykurovacích nákladov by nebola nákladovo efektívna. V takých prípadoch sa môžu zvážiť alternatívne nákladovo efektívne spôsoby merania spotreby tepla.

Ak sú bytové domy napojené na centralizované zásobovanie teplom alebo chladom alebo ak v nich prevládajú vlastné spoločné systémy vykurovania alebo chladenia, členské štáty môžu zaviesť transparentné pravidlá pre rozdelenie nákladov na spotrebu tepla alebo teplej vody v týchto budovách s cieľom zabezpečiť transparentnosť a presnosť vyúčtovania individuálnej spotreby. Tieto pravidlá v príslušných prípadoch zahŕňajú usmernenia týkajúce sa spôsobu, ako rozdeliť náklady na teplo a/alebo teplú vodu, ktoré sa spotrebujú na:

18

Článok 10 ods. 1 prvý pododsek uvedenej smernice znie takto:

„Ak koncoví odberatelia nemajú inteligentné meracie zariadenia uvedené v smernici 2009/72/ES [smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55)] a smernici 2009/73/ES [smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 94], členské štáty do 31. decembra 2014 zabezpečia, aby údaje o vyúčtovaní boli presné a založené na skutočnej spotrebe v súlade s prílohou VII bodom 1.1, a to pre všetky odvetvia, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, vrátane distribútorov energie, prevádzkovateľov distribučných sústav a maloobchodných energetických spoločností, ak je to technicky možné a ekonomicky opodstatnené.“

19

Podľa článku 27 ods. 1 prvého pododseku smernice 2012/27:

„Smernica [2006/32] sa zrušuje od 5. júna 2014 s výnimkou jej článku 4 ods. 1 až 4 a príloh I, III a IV bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehoty na jej transpozíciu do vnútroštátnych právnych predpisov. Článok 4 ods. 1 až 4 a prílohy I, III a IV smernice [2006/32] sa vypúšťajú s účinnosťou od 1. januára 2017.“

20

Článok 28 ods. 1 prvý pododsek smernice 2012/27 znie:

„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 5. júna 2014.“

21

Príloha VII tejto smernice, nazvaná „Minimálne požiadavky na vyúčtovanie a informácie o vyúčtovaní na základe skutočnej spotreby“, v bode 1.1 uvádza::

„Aby koncoví odberatelia mohli regulovať vlastnú spotrebu energie, vyúčtovanie by sa malo uskutočniť na základe skutočnej spotreby aspoň raz ročne a informácie o vyúčtovaní by sa mali sprístupniť aspoň raz štvrťročne, a to na požiadanie alebo v prípade, že si zákazníci zvolili možnosť dostávať vyúčtovanie v elektronickej podobe, inak dvakrát ročne. Plyn používaný len na varenie môže byť z tejto požiadavky vyňatý.“

22

Zakon za energetikata (zákon o energetike), z 9. decembra 2003 (DV č. 107 z 9. decembra 2003), v jeho znení uplatniteľnom na konania vo veci samej (ďalej len „zákon o energetike“), obsahuje nasledujúce ustanovenia:

…

…

…

…

23

§ 62 Zakon za zaštita na potrebitelite (zákon o ochrane spotrebiteľov, DV č. 99 z 9. decembra 2005), ktorý do bulharského právneho poriadku preberá článok 27 smernice 2011/83 stanovuje:

„1.   Nevyžiadané dodanie tovaru, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu či nevyžiadané poskytnutie služieb spotrebiteľovi za odplatu sú zakázané.

2.   V prípade nevyžiadaného dodania tovaru, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu či nevyžiadaného poskytnutia služieb spotrebiteľ nie je povinný vrátiť tovar a nie je povinný poskytnúť odplatu za tovar alebo službu osobe, ktorá tento tovar alebo službu poskytla.

3.   Absencia odpovede zo strany spotrebiteľa v súvislosti s dodaním tovarov a poskytnutím služieb uvedenými v odseku 1 nepredstavuje súhlas.“

24

§ 38 ods. 1 Zakon za sobstvenostta (zákon o vlastníckom práve, DV č. 92 zo 16. novembra 1951) stanovuje:

„V budovách, ktorých poschodia alebo časti poschodí patria rôznym vlastníkom, pozemok, na ktorom je budova postavená, dvor, základy, vonkajšie múry, vnútorné múry oddeľujúce rôzne časti, vnútorné nosné múry, stĺpy, trámy, dlažba, nosníky, schodištia, podesty, strechy, múry medzi podkroviami a pivnicami rôznych vlastníkov, komíny, vonkajšie vstupné dvere na budove a dvere do spoločného podkrovia a do spoločných pivníc, hlavné línie všetkých druhov inštalácií a ich centrálne zariadenia, výťahy, kanalizácia, miestnosť pre vrátnika a akýkoľvek iný prvok, ktorý svojou povahou alebo určením slúži na spoločné používanie, patrí všetkým vlastníkom.“

25

§ 70 ods. 1 naredba za toplosnabdjavaneto č. 16‑334 (nariadenie č. 16‑334 o diaľkovom vykurovaní) zo 6. apríla 2007 stanovuje:

„Množstvo tepla namerané meračom tepla v budove v spoluvlastníctve, vrátane bytov odberateľov, ktorí nedisponujú zariadeniami na rozdelenie spotreby, tepla alebo odberateľov, ktorých vykurovacie telesá boli demontované, sa rozdelí podľa pravidiel uvedených v prílohe.“

26

Bod 6.1 prílohy tohto nariadenia stanovuje, že „množstvo tepla spotrebovaného na vykurovanie zahŕňa množstvá tepla, ktoré odovzdali vnútorné zariadenia, vykurovacie telesá nachádzajúce sa v spoločných častiach a vykurovacie zariadenia nachádzajúce sa v individuálnych priestoroch“.

27

Okrem toho bod 6.1.3 tejto prílohy uvádza, že „množstvo tepelnej energie Qi, vyjadrené v kWh, odovzdané vnútorným zariadením sa rozdelí úmerne k vykurovanému objemu priestorov podľa stavebného projektu“.

28

Pani Dimitrová je majiteľkou bytu v budove v spoluvlastníctve, ktorý je pripojený na ústredné kúrenie.

29

Podľa zmluvy uzavretej na základe článku 153 ods. 1 zákona o energetike EVN dodáva uvedenej budove teplo využívané na vykurovanie, zásobovanie teplou vodou a na ohrev odovzdaný vnútorným zariadením.

30

V rámci tejto zmluvy spoločnosť, ktorá vykonáva rozdelenie spotreby tepla, priradila bytu pani Dimitrovej spotrebu v hodnote 266,25 bulharského leva (BGN) (približne 136 eur) za obdobie od 1. novembra 2012 do 30. apríla 2015.

31

Keďže pani Dimitrová túto sumu neuhradila, EVN voči nej podala návrh na vydanie platobného rozkazu na Rajonen săd Asenovgrad (Okresný súd Asenovgrad, Bulharsko).

32

Pani Dimitrová napadla platobný rozkaz, pričom tvrdila, že medzi ňou a spoločnosťou EVN neexistuje žiadny vzťah, že dôkaz o skutočnom množstve spotrebovaného tepla chýba a že spotreba uvedená na faktúrach vystavených spoločnosťou EVN neodrážala jej skutočnú spotrebu energie v rozpore s článkom 13 ods. 2 smernice 2006/32.

33

Vnútroštátny súd spresňuje, že v tejto veci sa predmet sporu vo veci samej týka nezaplatenia súm vzťahujúcich sa na spotrebu energie odovzdanej vnútorným zariadením budovy, a to všetkými vedeniami a zariadeniami na distribúciu a dodávky tepla vnútro budovy, vrátane stúpačiek kúrenia prechádzajúcich každým bytom.

34

V tejto súvislosti má vnútroštátny súd pochybnosti, pokiaľ ide o zákonnosť vyúčtovania spotreby energie odovzdanej v každom byte vnútorným zariadením budovy v spoluvlastníctve v prípade, ako je to v prejednávanej veci, keď sa táto fakturácia vystavuje pomerne k vykurovanému objemu priestorov podľa stavebného projektu budovy, bez zohľadnenia množstva tepla skutočne odovzdaného v týchto priestoroch. Vnútroštátny súd tiež uvádza, že pani Dimitrová nepoužíva teplo ani na kúrenie svojho bytu, ani na zásobovanie teplou vodou pre použitie v domácnosti.

35

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či odberateľ má na základe článku 27 smernice 2011/83 právo nezaplatiť náklady súvisiace s teplom, o dodanie ktorého nežiadal. Uvádza, že vo výkladovom rozsudku z 25. mája 2017, ktorého obsah je pre súdy nižšieho stupňa záväzný, Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) rozhodol, že zákon o energetike, najmä jeho článok 153 ods. 6, nie je v rozpore s článkom 62 zákona o ochrane spotrebiteľov, keďže neprislúcha každému individuálnemu spoluvlastníkovi, ale väčšine spoluvlastníkov žiadať o dodávku vykurovania v nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahuje systém spoluvlastníctva, a všeobecne rozhodnúť, či a ako sa majú využívať spoločné priestory, takže za odberateľa tejto služby treba považovať vždy celé spoločenstvo vlastníkov.

36

Za týchto okolností Rajonen săd Asenovgrad (Okresný súd Asenovgrad) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

37

Pán Dimitrov je od 2. decembra 2003 majiteľom bytu nachádzajúceho sa v budove vybavenej vnútorným zariadením na vykurovanie a rozvod teplej vody, ktoré prechádza každým bytom v spoluvlastníctve, a časťou rozvádzača vybaveného spoločným počítadlom tepla.

38

Zásobovanie teplom napájajúcim dotknuté zariadenie poskytuje Toplofikacija Sofia podľa zmluvy, ktorá spája túto spoločnosť so spoločenstvom vlastníkov v budove, v ktorej sa nachádza byt pána Dimitrova. Táto zmluva bola uzavretá 4. decembra 2004 prostredníctvom spoločnosti „Termokomplekt“ OOD, ktorá je tiež poverená individuálnym vyúčtovaním spotreby tepla.

39

Keďže pán Dimitrov nezaplatil za dodávku kúrenia a teplej vody poskytovanú spoločnosťou Toplofikacija Sofija za obdobie od 1. mája 2014 do 30. apríla 2016, táto spoločnosť sa obrátila na Sofijski Rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) s cieľom vyrovnať dlžné sumy.

40

Podľa vnútroštátneho súdu sa spor vo veci samej týka toho, či zmluvný vzťah v prejednávanej veci vznikol, či náklady spojené s rozdelením spotreby a so stratami v spoločných častiach budovy musia byť zaplatené vtedy, keď prvky komplexnej služby, ako je dodávka kúrenia a teplej vody, sú alebo nie sú používané, a napokon, či sa vlastník bytu nachádzajúceho sa v budove, ako je to vo veci samej, má považovať za spotrebiteľa.

41

V tejto súvislosti tento súd uvádza, že v rozsudku z 22. apríla 2010, Konstitucionen săd (Ústavný súd, Bulharsko) dospel k záveru, že podľa článku 153 ods. 1 zákona o energetike všetci vlastníci a nositelia vecného práva, ktoré sa týka užívania priestorov v budove v spoluvlastníctve, pripojených k rozvádzaču alebo jeho samostatnej časti, sú odberateľmi tepla a sú povinní inštalovať na vykurovacích zariadeniach, ktoré sa nachádzajú v ich priestoroch, prístroje na rozdelenie spotreby tepla a zaplatiť náklady súvisiace so spotrebou tepla za okolností a podľa podmienok stanovených nariadením uvedeným v tomto ustanovení.

42

Vnútroštátny súd však uvádza, že zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na ustanoveniach tejto zmluvy, keďže tieto ustanovenia jednostranne vymedzuje Toplofikacija Sofia vo všeobecných obchodných podmienkach, kde cenu stanovuje úradne Komisia za energijno i vodno regulirane (Úrad pre reguláciu energie a vody, Bulharsko). Predmetný právny vzťah sa tak podobá viac na daňovú povinnosť než na zmluvu, najmä tiež vzhľadom na skutočnosť, že Toplofikacija Sofija je subjektom, ktorý má monopol a je vo vlastníctve mesta Sofia (Bulharsko).

43

Dodáva ešte, že v budovách, na ktoré sa vzťahuje režim spoluvlastníctva, právna úprava umožňuje odpojiť dodávku teplej vody a zapečatiť radiátory v určitom byte, ale že nie je možné ukončiť poslednú časť poskytovania služieb, ktoré dodáva Toplofikacija Sofija, a to rozdelenie spotreby tepla.

44

Za týchto podmienok Sofijski Rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

45

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 8. februára 2018 boli veci C‑708/17 a C‑725/17 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

46

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybral tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (rozsudok z 12. februára 2019, TC, C‑492/18 PPU, EU:C:2019:108, bod 37 a citovaná judikatúra).

47

Po prvé v rámci veci C‑725/17 otázky, ktoré položil Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia), sa čiastočne týkajú podmienok uzavretia zmluvy o dodávke tepla dodávateľom ústredného kúrenia a konkrétne absencie súhlasu majiteľa bytu v budove v spoluvlastníctve pri uzavretí zmluvy o dodávke energie.

48

Podľa jej článku 3 ods. 5 smernica 2011/83 nemá vplyv na vnútroštátne všeobecné zmluvné právo, ako sú predpisy o platnosti, zostavení alebo účinku zmluvy, pokiaľ sa aspekty všeobecného zmluvného práva v tejto smernici neupravujú. Odôvodnenie 14 uvedenej smernice v tejto súvislosti spresňuje, že touto smernicou by nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo upravujúce napríklad uzavretie alebo platnosť zmluvy, najmä v prípade absencie súhlasu.

49

Okrem toho z informácií poskytnutých vnútroštátnymi súdmi vyplýva, že spory vo veci samej sa týkajú najmä skutočnosti, že pani Dimitrova a pán Dimitrov spochybňujú, vychádzajúc z článku 27 smernice 2011/83, vyúčtovania, ktoré im poslal dodávateľ tepla, z dôvodu, že oni sami nepožiadali o dodanie tohto tepla a že ho nepoužívajú.

50

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa vnútroštátne súdy prostredníctvom druhej a tretej otázky vo veci C‑708/17, ako aj otázok vo veci C‑725/17 v podstate pýtajú, či sa má článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 1 a 5 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že vlastníci bytu v budove v spoluvlastníctve, ktorá je pripojená k sieti ústredného kúrenia, sú povinní prispievať na náklady spotreby tepla spoločných priestorov a vnútorných zariadení, aj keď osobne nežiadali o dodávku tepla a nevyužívajú ho vo svojom byte.

51

Po druhé s cieľom rozhodnúť v spore, ktorý mu bol predložený v rámci veci C‑708/17, Rajonen săd Asenovgrad (Okresný súd Asenovgrad), svojou prvou prejudiciálnou otázkou žiada Súdny dvor o výklad ustanovení smernice 2006/32, konkrétne jej článku 13 ods. 2, ktorý okrem iného stanovuje, že členské štáty musia dbať na to, aby vyúčtovanie adresované koncovým odberateľom bolo založené na skutočnej spotrebe.

52

Podľa článku 27 ods. 1 smernice 2012/27, ktorá nahradila smernicu 2006/32, bola smernica 2006/32 zrušená s účinnosťou od 5. júna 2014. Podľa článku 28 ods. 1 smernice 2012/27 členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 5. júna 2014. Táto smernica okrem toho neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie, pokiaľ ide o časovú pôsobnosť ustanovení smernice 2006/32, ktoré nahradila.

53

Preto keďže skutkové okolnosti sporu vo veci samej v rámci konania C‑708/17 sa týkajú obdobia od 1. novembra 2012 do 30. apríla 2015, ako to uviedol generálny advokát v bode 67 svojich návrhov, na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu treba preskúmať prvú otázku vo veci C‑708/17 s ohľadom na ustanovenia smerníc 2006/32 a 2012/27.

54

Svojou prvou otázkou sa teda Rajonen săd Asenovgrad (Okresný súd Asenovgrad) v podstate pýta, či sa majú článok 13 ods. 2 smernice 2006/32 a článok 10 ods. 1 smernice 2012/27 vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že v budove v spoluvlastníctve sa vyúčtovania týkajúce sa spotreby tepla súvisiaceho s vnútorným zariadením vystavujú pre každého vlastníka budovy pomerne k vykurovanému objemu jeho bytu.

55

Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2011/83 sa uvedená smernica vzťahuje na každú zmluvu uzatvorenú medzi obchodníkom a spotrebiteľom za podmienok a v rozsahu stanovenom v jej ustanoveniach. Podľa toho istého ustanovenia sa táto smernica vzťahuje tiež na zmluvy na dodávky vody, plynu, elektriny alebo ústredného kúrenia vrátane tých, ktoré sú zabezpečované verejnými poskytovateľmi, a to v rozsahu, v akom sa tieto komodity poskytujú na zmluvnom základe.

56

Okrem toho článok 2 ods. 1 smernice 2011/83 definuje pojem „spotrebiteľ“ ako označujúci akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že tento pojem označuje akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci výkonu svojho podnikania alebo povolania (rozsudok zo 4. októbra 2018, Kamenova, C‑105/17, EU:C:2018:808, bod 33 a citovaná judikatúra).

57

Na účely výkladu tejto smernice tak pojem „spotrebiteľ“ má prvoradý význam a ustanovenia tejto smernice sú v zásade poňaté z hľadiska spotrebiteľa ako adresáta a obete nekalých obchodných praktík (pozri rozsudok z 3. októbra 2013, Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 36 a citovanú judikatúru).

58

V prejednávanej veci zo skutočností, ktoré predložili vnútroštátne súdy, vyplýva, že tak vo veci C‑708/17, ako aj vo veci C‑725/17 existuje zmluva o dodávke tepla zásobujúceho budovu v spoluvlastníctve a že podľa tejto zmluvy majitelia bytov v tejto budove sú adresátmi vyúčtovania týkajúceho sa spotreby tepla pre vnútorné zariadenie a pre spoločné časti uvedenej budovy.

59

Zo znenia článku 149a ods. 1 a článku 153 ods. 1 zákona o energetike v ich spojení totiž vyplýva, že zákazníkmi dodávateľa energie podľa zmluvy uzavretej s ním sú vlastníci a nositelia vecného práva, ktoré sa týka užívania priestorov v budove v spoluvlastníctve, pripojených k rozvádzaču alebo jeho samostatnej časti. Keďže títo vlastníci alebo nositelia práv sú fyzickými osobami, ktoré nie sú zapojené do obchodných alebo podnikateľských činností, predstavujú spotrebiteľov v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2011/83. Z toho ako poznamenal generálny advokát v bode 52 svojich návrhov vyplýva, že zmluvy, ktorých sa týkajú veci samé, patria do kategórie zmlúv súvisiacich s dodávkou ústredného kúrenia uzavretých medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

60

Pokiaľ ide o časovú pôsobnosť smernice 2011/83, táto smernica obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré výslovne upravuje podmienky časovej pôsobnosti jej ustanovení. Článok 28 ods. 2 tejto smernice tak stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvy uzavreté po 13. júni 2014.

61

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že v spisoch, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, chýbajú údaje týkajúce sa dátumov uzavretia zmlúv sporných vo veci samej, bude úlohou vnútroštátnych súdov určiť, či tieto zmluvy boli uzavreté po tomto dátume 13. júna 2014 s cieľom určiť, či je smernica 2011/83 z hľadiska časovej pôsobnosti uplatniteľná.

62

Svojou druhou a treťou otázkou vo veci C‑708/17 a otázkami vo veci C‑725/17 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa má článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 1 a 5 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že vlastníci bytu v budove v spoluvlastníctve, ktorá je pripojená k sieti ústredného kúrenia, sú povinní prispievať na náklady spotreby tepla spoločných priestorov a vnútorných zariadení budovy, aj keď osobne nežiadali o dodávanie vykurovania a vo svojom byte ho nepoužívajú.

63

Treba pripomenúť, že podľa článku 27 smernice 2011/83 spotrebiteľ je oslobodený od povinnosti poskytnúť akúkoľvek úhradu v prípade nevyžiadaného dodania tovaru, vody, plynu, elektrickej energie, ústredného kúrenia alebo digitálneho obsahu či nevyžiadaného poskytnutia služieb, zakázaného v článku 5 ods. 5 a v bode 29 prílohy I k smernici 2005/29/ES a že absencia odpovede zo strany spotrebiteľa v prípade takejto nevyžiadanej dodávky alebo poskytnutia služieb nepredstavuje súhlas. Ako vyplýva z odôvodnenia 60 smernice 2011/83, táto prax totiž predstavuje nekalú obchodnú praktiku zakázanú smernicou 2005/29.

64

Zotrvačný predaj je definovaný ako „nevyžiadané dodanie tovaru alebo nevyžiadané poskytnutie služieb spotrebiteľovi“. Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že „zotrvačný predaj“ v zmysle bodu 29 prílohy I smernice 2005/29, na ktorú odkazuje článok 27 smernice 2011/83, predstavuje najmä konanie obchodníka, ktoré od spotrebiteľa požaduje zaplatenie produktu či služby, ktoré boli dodané tomuto spotrebiteľovi bez toho, aby o ne spotrebiteľ požiadal (rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, bod 43).

65

Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, cieľom článku 27 smernice 2011/83 je zabrániť obchodníkovi v tom, aby spotrebiteľovi nanútil zmluvný vzťah, s ktorým spotrebiteľ slobodne nesúhlasil.

66

V prejednávanej veci § 133 ods. 2 zákona o energetike stanovuje, že pripojenie zariadení odberateľov v budove v spoluvlastníctve sa uskutoční na základe písomného súhlasu majiteľov zastupujúcich najmenej dve tretiny majiteľov budovy v spoluvlastníctve.

67

Z údajov predložených vnútroštátnymi súdmi okrem toho vyplýva, že § 153 ods. 1 tohto zákona stanovuje, že vlastníci a nositelia vecného práva, ktoré sa týka užívania priestorov v budove v spoluvlastníctve, pripojených k rozvádzaču alebo jeho samostatnej časti, sú odberateľmi tepla. Z tohto dôvodu sú povinní inštalovať na vykurovacích zariadeniach, ktoré sa nachádzajú v ich priestoroch, prístroje na rozdelenie spotreby tepla a zaplatiť náklady súvisiace so spotrebou tepla. Okrem toho § 153 ods. 6 uvedeného zákona spresňuje, že odberatelia, ktorí sú obyvateľmi budovy v bytovom spoluvlastníctve a prerušia prívod tepla do vykurovacích telies nachádzajúcich sa v ich bytoch, sú naďalej odberateľmi tepla, pokiaľ ide o teplo spotrebované vnútorným zariadením a vykurovacími telesami umiestnenými v spoločných priestoroch budovy.

68

Z týchto ustanovení vyplýva, že dodávanie vykurovania v budove v spoluvlastníctve vyplýva zo žiadosti podanej na účet všetkých spoluvlastníkov podľa osobitných pravidiel stanovených vnútroštátnym právom týkajúcim sa spoluvlastníctva.

69

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o okolnosť, že ako v prejednávanej veci sa dotknutí spoluvlastníci nezúčastnili na prijatí tohto rozhodnutia, alebo mu odporovali, Súdny dvor nedávno v rámci sporu týkajúceho sa povinnosti zaplatenia vyplývajúcej z rozhodnutia zhromaždenia spoločenstva vlastníkov osobitne zriadeného bulharským zákonom rozhodol, že každý, kto sa stane a zostane vlastníkom bytu v bytovom dome, súhlasí s tým, aby sa na neho uplatňovali všetky ustanovenia aktu upravujúceho dotknuté spoločenstvo vlastníkov bytov, ako aj rozhodnutia prijaté zhromaždením vlastníkov bytov tejto nehnuteľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Kerr, C‑25/18, EU:C:2019:376, bod 29).

70

Za týchto okolností dodávku tepla pre vnútorné zariadenie a v dôsledku toho do spoločných častí budovy v spoluvlastníctve, vykonávanú v nadväznosti na rozhodnutie prijaté spoločenstvom vlastníkov tejto budovy o jej pripojení na ústredné kúrenie, nemožno považovať za nevyžiadané dodanie ústredného kúrenia v zmysle článku 27 smernice 2011/83.

71

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba na druhú a tretiu otázku vo veci C‑708/17 a na otázky vo veci C‑725/17 odpovedať tak, že článok 27 smernice 2011/83 v spojení s článkom 5 ods. 1 a 5 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že vlastníci bytu v budove v spoluvlastníctve, ktorá je pripojená k sieti ústredného kúrenia, sú povinní prispievať na náklady spotreby tepla spoločných priestorov a vnútorných zariadení budovy, aj keď osobne nežiadali o dodávanie vykurovania a vo svojom byte ho nepoužívajú.

72

Svojou prvou otázkou vo veci C‑708/17 sa Rajonen săd Asenovgrad (Okresný súd Asenovgrad) v podstate pýta, či sa majú článok 13 ods. 2 smernice 2006/32 a článok 10 ods. 1 smernice 2012/27 vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že v budove v spoluvlastníctve sa vyúčtovania týkajúce sa spotreby tepla vnútorným zariadením vystavujú pre každého vlastníka budovy pomerne k vykurovanému objemu jeho bytu.

73

Pre prijatie záveru o nezlučiteľnosti takej metódy vyúčtovania s právom Únie žalovaná vo veci samej v konaní C‑708/17 pripomína, že táto metóda neumožňuje určiť pre každého obyvateľa budovy v spoluvlastníctve reálnu spotrebu tepla vydaného vnútorným zariadením, ktoré prechádza cez jeho byt. Smernice 2006/32 a 2012/27 ukladajú dodávateľom energie povinnosť vyúčtovať koncovému odberateľovi len to, čo skutočne spotreboval, čo teda vylučuje vyúčtovanie vypočítané proporcionálne vykurovanému objemu dotknutého bytu.

74

Zo znenia článku 13 ods. 2 smernice 2006/32 a článku 10 ods. 1 smernice 2012/27, ani zo všeobecnej štruktúry a cieľa právnej úpravy, ktorej súčasťou sú tieto ustanovenia, však nevyplýva, že tieto ustanovenia ukladajú takú povinnosť.

75

Treba totiž pripomenúť, že cieľom smerníc 2006/32 a 2012/27, ako to pripomínajú články 1 týchto smerníc, je podporovať lepšiu energetickú účinnosť. V tomto kontexte a ako to vyplýva z odôvodnení 1 a 20 smernice 2006/32 a odôvodnenia 8 smernice 2012/27, od akéhokoľvek energetického reťazca, od výrobcu energie po koncového odberateľa, ktorý ju spotrebuje, sa požaduje dosiahnutie tohto cieľa.

76

V tejto súvislosti odôvodnenie 29 smernice 2006/32 spresňuje, že s cieľom umožniť koncovým užívateľom rozhodovať o svojej individuálnej spotrebe energie na základe kvalitnejších informácií malo by sa im o tejto spotrebe poskytnúť primerané množstvo informácií spolu s inými relevantnými informáciami, ako napríklad informáciami o dostupných opatreniach na zvýšenie energetickej účinnosti, porovnávacích profiloch koncových užívateľov alebo objektívne technické špecifikácie zariadení, ktoré využívajú energiu, medzi ktoré môžu patriť systémy typu „Factor Four“ alebo podobné zariadenia.

77

To je dôvod, pre ktorý článok 13 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby vyúčtovanie, ktoré vykonávajú distribútori energie, prevádzkovatelia distribučných sústav a maloobchodné energetické spoločnosti, bolo podľa potreby založené na skutočnej spotrebe energie.

78

Ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, použitie výrazu „podľa potreby“ zdôrazňuje, že ho treba čítať v spojení s článkom 13 ods. 1 uvedenej smernice.

79

Toto posledné uvedené ustanovenie uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v ktorej je to „technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie“, koncovým odberateľom v oblastiach ako najmä elektrická energia a diaľkové vykurovanie poskytli meracie zariadenia, ktoré presne merajú skutočnú spotrebu.

80

Z prípravných prác na smernici 2006/32, najmä zo správy Parlamentu z 2. mája 2005 o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických službách (A6‑0130/2005) vyplýva, že normotvorca Únie chcel pri inštalácii individuálnych meracích zariadení umožňujúcich merať skutočnú a účinnú spotrebu koncového odberateľa zohľadniť uskutočniteľnosť takej inštalácie v budovách, ktoré sú niekedy príliš staré, pričom sa domnieval, že vykonať túto inštaláciu by nebolo vždy realistické, rozumné alebo primerané vzhľadom na neprimerané výdavky, ktoré by mohla spôsobiť.

81

Preto keďže inštalácia individuálnych meradiel nie je vždy možná, samotné vyúčtovania môžu byť založené na skutočnej spotrebe energie, len ak je to technicky možné, čo okrem iného potvrdzuje použitie výrazu „podľa potreby“ v článku 13 ods. 2 smernice 2006/32.

82

Prípravné práce na smernici 2012/27, najmä správa Parlamentu k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o energetickej efektívnosti a o zrušení smerníc a 2004/8/ES a 2006/32/ES z 30. júla 2012 (A7‑0265/2012), jasne ukazujú, že normotvorca Únie pri prepracovaní smernice 2006/32 zohľadnil tieto výhrady a zapracoval ich do článku 9 ods. 1, článku 9 ods. 3 druhého a tretieho pododseku a do článku 10 ods. 1 smernice 2012/27.

83

Článok 9 ods. 1 tejto smernice tak členským štátom ukladá, aby zabezpečili, aby sa v miere, v akej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie, poskytli koncovým odberateľom energie individuálne meradlá za konkurencieschopné ceny, ktoré presne zobrazujú ich skutočnú spotrebu energie. Pokiaľ ide o vyúčtovanie, článok 10 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že ak koncoví odberatelia nemajú inteligentné meracie zariadenia uvedené v smerniciach 2009/72/ES a 2009/73/ES, členské štáty do 31. decembra 2014 zabezpečia, aby informácie o vyúčtovaní boli spoľahlivé, presné a založené na skutočnej spotrebe v súlade s bodom 1.1 prílohy VII, ak je to technicky možné a ekonomicky opodstatnené.

84

Treba dodať, že osobitosť budov v spoluvlastníctve zásobovaných tepelnou sieťou normotvorca Únie zohľadnil v smernici 2012/27. Hoci totiž článok 9 ods. 3 druhý pododsek tejto smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, že v takýchto budovách sa nainštalujú individuálne meradlá najneskôr 31. decembra 2016, to isté ustanovenie spresňuje, že ak použitie individuálnych meradiel nie je technicky možné ani nákladovo efektívne, použijú sa na meranie vykurovania individuálne pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov, ktoré merajú spotrebu tepla na každom vykurovacom telese, pokiaľ dotknutý členský štát nepreukáže, že inštalácia takýchto pomerových rozdeľovačov by nebola nákladovo efektívna. V takých prípadoch sa môžu zvážiť alternatívne nákladovo efektívne spôsoby merania spotreby tepla.

85

Vzhľadom na skutočnosti, s ktorými sa Súdny dvor oboznámil, v takých budovách v spoluvlastníctve, ako sú budovy, o aké ide vo veci samej, sa zdá byť ťažko predstaviteľné, aby sa vyúčtovania týkajúce sa vykurovania mohli úplne individualizovať, najmä pokiaľ ide o vnútorné zariadenie a spoločné časti.

86

Pokiaľ ide konkrétne o vnútorné zariadenie, z týchto údajov vyplýva, že sa môže ukázať ako ťažké, či až nemožné, ako to uvádza EVN, určiť presne množstvo tepla odovzdaného týmto zariadením v každom byte. Toto množstvo totiž zahŕňa nielen teplo odovzdané vo vnútri predmetného bytu prvkami vnútorného zariadenia, ako sú vedenia a rúry prechádzajúce týmto bytom, ale tiež tepelnú výmenu medzi vykurovanými a nevykurovanými miestnosťami. Ako to uviedol generálny advokát v bode 85 svojich návrhov, byty v budove v spoluvlastníctve nie sú z tepelného hľadiska jeden od druhého nezávislé, pretože teplo cirkuluje medzi vykurovanými bytmi a bytmi, ktoré sú vykurované menej alebo nie sú vykurované.

87

Zdá sa teda technicky náročné určiť individuálne presnú spotrebu každého obyvateľa dotknutej budovy v spoluvlastníctve v súvislosti s teplom odovzdaným vnútorným zariadením.

88

Pokiaľ ide o metódu výpočtu na účely vyúčtovania týkajúceho sa spotreby tepla v budove v spoluvlastníctve, treba pripomenúť, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Z odôvodnenia 12 a článku 1 smernice 2006/32, ako aj z odôvodnenia 20 a článku 1 smernice 2012/27 vyplýva, že tieto dve smernice majú za cieľ poskytnúť členským štátom spoločný rámec, ktorý im umožní prijať vhodné opatrenia s cieľom znížiť spotrebu energie, pričom im ponecháva výber spôsobov na splnenie cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Saras Energía, C‑561/16, EU:C:2018:633, bod 24 a citovanú judikatúru).

89

V tejto súvislosti článok 9 ods. 3 tretí pododsek smernice 2012/27 stanovuje, že členské štáty majú možnosť zaviesť transparentné pravidlá pre rozdelenie nákladov na spotrebu tepla alebo teplej vody s cieľom najmä rozdeliť náklady vyplývajúce zo spotreby teplej vody na domácu potrebu, od tepla vyžarovaného zo zariadenia budovy, a na účely vykurovania spoločných priestorov a vykurovania bytov.

90

V prejednávanej veci sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, zodpovedá usmerneniam uvedeným v tomto ustanovení, pretože stanovuje, že náklady spojené so spotrebou tepla sa rozdeľujú na náklady zodpovedajúce teplu odovzdanému vnútorným zariadením, náklady týkajúce sa tepelnej energie určenej na vykurovanie spoločných častí a náklady týkajúce sa tepelnej energie určenej na vykurovanie individuálnych bytov.

91

Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy priznanú členským štátom je teda potrebné konštatovať, že smernica 2006/32 a smernica 2012/27 nebránia tomu, aby metóda výpočtu tepla odovzdaného vnútorným zariadením bola založená na pomere vykurovaného objemu každého bytu.

92

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba na prvú otázku vo veci C‑708/17 odpovedať, že článok 13 ods. 2 smernice 2006/32 a článok 10 ods. 1 smernice 2012/27 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že v budove v spoluvlastníctve sa vyúčtovania týkajúce sa spotreby tepla vnútorným zariadením vystavujú pre každého vlastníka bytu v budove pomerne k vykurovanému objemu jeho bytu.

93

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi, o trovách konania rozhodnú tieto vnútroštátne súdy. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: