–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: W. Roels a I. Koskinen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 1 a článku 14 ods. 2 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení (Ú. v. EÚ L 84, 2010, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Metirato Oy na jednej strane a Suomen valtio/Verohallinto (Fínsko – daňová správa) a Eesti Vabariik/Maksu- ja Tolliamet (Estónsko – daňová správa) na druhej strane vo veci žiadosti správcu konkurznej podstaty tejto spoločnosti smerujúcej k tomu, aby boli do tejto podstaty vrátené pohľadávky, ktoré vymohli fínske orgány na žiadosť estónskych orgánov.

3

Podľa odôvodnení 1 až 4 smernice 2010/24:

4

Článok 1 tejto smernice uvádza:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá, podľa ktorých si majú členské štáty v jednotlivých členských štátoch poskytovať pomoc pri vymáhaní pohľadávok uvedených v článku 2, pokiaľ tieto pohľadávky vznikli v inom členskom štáte.“

5

Článok 10 tej istej smernice znie:

„1.   Na žiadosť dožadujúceho orgánu vymáha dožiadaný orgán pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje exekučný titul v dožadujúcom členskom štáte.

2.   Len čo dožadujúci orgán získa akékoľvek relevantné informácie týkajúce sa záležitosti, v súvislosti s ktorou vznikla žiadosť o vymáhanie, postupuje ich dožiadanému orgánu.“

6

Článok 13 smernice 2010/24 stanovuje:

„1.   Na účely vymáhania v dožiadanom členskom štáte sa s každou pohľadávkou, v súvislosti s ktorou sa podala žiadosť o vymáhanie, zaobchádza tak, akoby išlo o pohľadávku dožiadaného členského štátu, pokiaľ nie je v tejto smernici ustanovené inak. Ak sa v tejto smernici neustanovuje inak, dožiadaný orgán využíva právomoci a postupy stanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach dožiadaného členského štátu, ktoré sa vzťahujú na pohľadávky týkajúce sa rovnakej, alebo ak rovnaká neexistuje, podobnej dane alebo podobného poplatku.

…

Dožiadaný členský štát nie je povinný dať pohľadávkam iných členských štátov prednosť, ktorú dáva podobným pohľadávkam vznikajúcim v tomto členskom štáte, ak sa dotknuté členské štáty nedohodnú inak alebo ak sa neustanovuje inak v právnych predpisoch dožiadaného členského štátu. Členský štát, ktorý dáva pohľadávkam iného členského štátu prednosť, nesmie odmietnuť dať za rovnakých podmienok takú istú prednosť rovnakým alebo podobným pohľadávkam ostatných členských štátov.

…

5.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 20 ods. 1, dožiadaný orgán poukáže dožadujúcemu orgánu sumy vymožené v súvislosti s pohľadávkou a úrok uvedený v odsekoch 3 a 4 tohto článku.“

7

Podľa článku 14 tejto smernice:

„1.   Spory týkajúce sa pohľadávky, pôvodného exekučného titulu v dožadujúcom členskom štáte alebo jednotného exekučného titulu v dožiadanom členskom štáte, ako aj spory týkajúce sa platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožadujúceho členského štátu, patria do pôsobnosti orgánov dožadujúceho členského štátu, ktoré sú v tejto veci príslušné. Ak v priebehu procesu vymáhania zainteresovaná strana napadne pohľadávku, pôvodný exekučný titul v dožadujúcom členskom štáte alebo jednotný exekučný titul v dožiadanom členskom štáte, dožiadaný orgán oznámi tejto strane, že sa musí obrátiť na orgán dožadujúceho členského štátu, ktorý je v tejto veci príslušný, v súlade s jeho platnými zákonmi.

2.   Spory týkajúce sa exekučných opatrení prijatých v dožiadanom členskom štáte alebo týkajúce sa platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožiadaného členského štátu, sa predkladajú orgánu tohto členského štátu, ktorý je v tejto veci príslušný, v súlade s jeho zákonmi a inými právnymi predpismi.

3.   Ak bola pohľadávka napadnutá v zmysle odseku 1 pred orgánom dožadujúceho členského štátu, ktorý je v tejto veci príslušný, dožadujúci orgán o tom informuje dožiadaný orgán a uvedie rozsah, v akom pohľadávka napadnutá nebola.

4.   Hneď ako dožiadaný orgán dostane od dožadujúceho orgánu alebo zainteresovanej strany informácie uvedené v odseku 3, preruší exekučné konanie v rozsahu, v akom bola pohľadávka napadnutá, až do rozhodnutia orgánu, ktorý je v tejto veci príslušný, pokiaľ dožadujúci orgán nepožiada inak v súlade s tretím pododsekom tohto odseku.

Bez toho, aby bol dotknutý článok 16, môže dožiadaný orgán na žiadosť dožadujúceho orgánu alebo v prípade, že to dožiadaný orgán z iného dôvodu považuje za potrebné, prijať predbežné opatrenia na zabezpečenie vymáhania do tej miery, do akej to umožňujú zákony alebo iné právne predpisy platné v dožiadanom členskom štáte.

Dožadujúci orgán môže v súlade so zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi postupmi platnými v dožadujúcom členskom štáte požiadať dožiadaný orgán o vymáhanie napadnutej pohľadávky alebo napadnutej časti pohľadávky, pokiaľ takýto postup umožňujú príslušné zákony, iné právne predpisy a správne postupy platné v dožiadanom členskom štáte. …

…“

8

Článok 16 ods. 1 prvý pododsek uvedenej smernice stanovuje:

„Dožiadaný orgán na žiadosť dožadujúceho orgánu prijíma, ak to umožňujú jeho vnútroštátne právne predpisy a v súlade so svojimi správnymi postupmi, predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť vymáhanie v prípade, keď sa pohľadávka alebo exekučný titul v dožadujúcom členskom štáte napadnú v čase podania žiadosti alebo keď pohľadávka ešte nie je predmetom exekučného titulu v dožadujúcom členskom štáte, pokiaľ predbežné opatrenia sú možné v podobnej situácii aj podľa vnútroštátnych právnych predpisov a správnych postupov dožadujúceho členského štátu.“

9

Podľa § 5 ods. 1 laki takaisinsaannista konkurssipesään (zákon o vrátení majetku do konkurznej podstaty) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej možno zrušiť právny úkon najmä v prípade, ak je určitý veriteľ samotným týmto úkonom alebo spolu s inými opatreniami neprimerane zvýhodnený na úkor ostatných veriteľov. Predpokladom takéhoto zrušenia je, aby sa dlžník v čase tohto úkonu nachádzal v platobnej neschopnosti alebo uvedený úkon prispel k jeho platobnej neschopnosti.

10

Ustanovenie § 10 tohto zákona najmä stanovuje, že uspokojenie pohľadávky, ku ktorému došlo do troch mesiacov pred relevantným dňom, sa zruší, pokiaľ sa pohľadávka uhradí vo výške, ktorú v pomere ku konkurznej podstate treba považovať za značnú. Takúto platbu však nemožno zrušiť, pokiaľ ju s prihliadnutím na okolnosti možno považovať za bežnú.

11

Podľa § 23 uvedeného zákona sa správca konkurznej podstaty alebo veriteľ, ktorý svoju pohľadávku prihlásil alebo ktorého pohľadávka je iným spôsobom zohľadnená v súpise pohľadávok, môže domáhať vrátenia majetku do konkurznej podstaty prostredníctvom žaloby alebo námietky voči prihláseniu pohľadávky. Túto žalobu možno podať na prvostupňový súd, ktorý začal konkurzné konanie.

12

Dňa 18. apríla 2012 zaslala daňová a colná správa Estónskej republiky na základe článku 10 smernice 2010/24 fínskej daňovej správe žiadosť o vymáhanie v súvislosti s daňou spolu s úrokmi z tejto dane v celkovej výške 28754,50 eura, ktorá sa mala vymôcť od spoločnosti Metirato.

13

Na základe tejto žiadosti oznámila fínska daňová správa fínskemu exekučnému orgánu zodpovednému za vymáhanie pohľadávok svoje vlastné pohľadávky a pohľadávky Estónska na účely ich vymáhania.

14

Dňa 12. februára 2013 vyplatila Metirato tomuto orgánu dobrovoľne sumu 17500 eur, z ktorej bolo 15837,67 eura prevedených na účet fínskej daňovej správy, ktorá na základe uvedenej žiadosti o vymáhanie vyplatila Estónsku sumu vo výške 15541,67 eura.

15

Dňa 23. apríla 2013 vyplatila Metirato fínskej daňovej správe dobrovoľne ďalších 17803 eur.

16

Dňa 8. mája 2013 Helsingin käräjäoikeus (Prvostupňový súd Helsinki, Fínsko) začal na návrh spoločnosti Metirato konkurzné konanie proti tejto spoločnosti.

17

Estónska daňová správa zaslala 10. septembra 2013 fínskej daňovej správe druhú žiadosť o vymáhanie, ktorá zahŕňala najmä nezaplatený splatný zostatok pohľadávky uvedenej v prvej žiadosti o vymáhanie, a to vo výške 8840,17 eura. Na základe tejto druhej žiadosti fínska daňová správa 17. septembra 2013 prihlásila okrem svojich vlastných pohľadávok aj pohľadávky Estónska voči spoločnosti Metirato.

18

Dňa 8. mája 2014 podal správca konkurznej podstaty spoločnosti Metirato na Helsingin käräjäoikeus (Prvostupňový súd Helsinki) žalobu, ktorá smeruje proti Fínsku a jeho daňovej správe a v ktorej sa v súlade s § 5 a § 10 zákona o vrátení majetku do konkurznej podstaty domáha, aby boli všetky zaplatené sumy vrátené do konkurznej podstaty spoločnosti Metirato.

19

Táto žaloba sa zakladá na tvrdeniach, podľa ktorých jednak fínska daňová správa bola neprimerane zvýhodnená na úkor ostatných veriteľov z dôvodu zaplatenia daní, ktoré boli splatné už dlhšiu dobu, hoci Metirato už bola v platobnej neschopnosti a táto správa mala vedieť o tejto platobnej neschopnosti, a jednak Metirato počas kritického obdobia, t. j. od 25. januára do 8. mája 2013, zaplatila v pomere ku konkurznej podstate značnú sumu daňového dlhu.

20

Uvedená žaloba smeruje proti Fínsku a jeho daňovej správe, pričom v prípade, že by sa tieto subjekty nepovažovali za pasívne legitimované, pokiaľ ide o sumu 15541,67 eura, tak proti Estónsku.

21

Fínsko vznieslo proti žalobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti Metirato námietku, pričom najmä tvrdilo, že v časti, v ktorej ide o sumu, ktorá bola vyplatená Estónsku, mala táto žaloba smerovať proti Estónsku. Fínsko sa domnieva, že tým, že v súlade s článkom 10 smernice 2010/24 poskytlo estónskym orgánom administratívnu pomoc, konalo len ako zástupca estónskych daňových orgánov, že nikdy nemalo túto sumu v držbe a že jeho úloha sa skončila vymožením pohľadávok, takže žiadosť správcu konkurznej podstaty spoločnosti Metirato týkajúca sa uvedenej sumy musí byť adresovaná estónskej daňovej správe.

22

Estónsko spochybnilo uvedenú žalobu z dôvodu, že podľa neho z ustanovení článku 13 ods. 1 a článku 14 ods. 2 smernice 2010/24 vyplýva, že v rozsahu, v akom sa žiadosť správcu konkurznej podstaty spoločnosti Metirato týka sumy, ktorú vymohla fínska administratíva, jedine túto administratívu možno považovať za žalovanú v rámci dotknutého konania o vrátení.

23

Za týchto podmienok Helsingin käräjäoikeus (Prvostupňový súd Helsinki) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 13 ods. 1 a článok 14 ods. 2 smernice 2010/24 majú vykladať jednak v tom zmysle, že sa uplatňujú na konanie smerujúce k tomu, aby sa do konkurznej podstaty spoločnosti usadenej v dožiadanom členskom štáte vrátili pohľadávky, ktoré boli predmetom vymáhania na žiadosť dožadujúceho členského štátu, pokiaľ sa toto konanie zakladá na spochybnení exekučných opatrení podľa článku 14 ods. 2, a jednak v tom zmysle, že dožiadaný členský štát v zmysle týchto ustanovení treba považovať za žalovaného v uvedenom konaní, a či okolnosť, že suma týchto pohľadávok sa oddelí od majetku tohto členského štátu alebo sa s ním zlúči, má v tomto ohľade vplyv.

25

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že správca konkurznej podstaty spoločnosti Metirato svojou žalobou spochybňuje, že by exekučné konanie vykonané fínskym exekučným orgánom povereným vymáhaním pohľadávok štátu s cieľom vymôcť pohľadávky, ktoré majú voči tejto spoločnosti Fínsko a Estónsko, bolo z hľadiska fínskeho práva platné.

26

Toto exekučné konanie, keďže bolo začaté na účely vybavenia žiadosti o vymáhanie, ktorú na základe smernice 2010/24 zaslali estónske orgány fínskym orgánom, predstavuje exekučné opatrenie prijaté dožiadaným členským štátom v zmysle článku 14 ods. 2 tejto smernice.

27

V dôsledku toho podľa tohto ustanovenia taký spor týkajúci sa spochybnenia priebehu alebo výsledku tohto konania, akým je spor, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje spor týkajúci sa exekučného opatrenia prijatého v dožiadanom členskom štáte a treba ho preto predložiť príslušnému orgánu tohto členského štátu, ktorým je v tomto prípade Fínska republika, a to v súlade s jeho zákonmi a inými právnymi predpismi.

28

Keďže však znenie uvedeného ustanovenia nespresňuje žalovanú stranu v rámci takéhoto sporu, teda či je z dožadujúceho členského štátu alebo z dožiadaného členského štátu, treba preskúmať, či ju možno určiť z hľadiska všeobecnej štruktúry a účelu smernice 2010/24.

29

Ako vyplýva z odôvodnení 1 až 4 uvedenej smernice, cieľom tejto smernice je rozšíriť rozsah pôsobnosti smernice 76/308 kodifikovanej smernicou 2008/55 na pohľadávky, na ktoré sa smernica 76/308 nevzťahuje, a to v záujme lepšej ochrany finančných záujmov členských štátov a zabezpečenia neutrality na vnútornom trhu, a zároveň aj to, aby vzájomná pomoc pri vymáhaní bola efektívnejšia, účinnejšia a ľahšie uplatniteľná v praxi v snahe zvládnuť zvýšený počet žiadostí o pomoc.

30

V súlade s článkom 1 smernice 2010/24 sa touto smernicou stanovujú pravidlá, podľa ktorých si majú členské štáty v jednotlivých členských štátoch poskytovať pomoc pri vymáhaní pohľadávok, ktoré vznikli v inom členskom štáte.

31

Pokiaľ ide o opatrenia, ktoré prijal dožiadaný členský štát s cieľom vymáhať v tomto členskom štáte pohľadávku, ktorá je predmetom žiadosti o vymáhanie, dožiadaný orgán musí v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice 2010/24 vykonať právomoci a postupy definované v zákonoch, iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach uvedeného členského štátu, keďže s každou pohľadávkou, ktorá je predmetom žiadosti o vymáhanie, sa zaobchádza ako s pohľadávkou dožiadaného členského štátu, pokiaľ nie je v tejto smernici ustanovené inak.

32

Rovnako článok 14 ods. 4 druhý pododsek, ako aj článok 16 ods. 1 smernice 2010/24 stanovujú možnosť, aby dožiadaný orgán prijal na žiadosť dožadujúceho orgánu predbežné opatrenia na zabezpečenie vymáhania napadnutej pohľadávky, pod podmienkou, že to umožňujú vnútroštátne právne predpisy dožiadaného členského štátu.

33

Navyše článok 14 smernice 2010/24 upravuje rozdelenie právomoci medzi orgány dožadujúceho členského štátu a orgány dožiadaného členského štátu na účely riešenia jednak sporov týkajúcich sa pohľadávky, pôvodného exekučného titulu v dožadujúcom členskom štáte, jednotného exekučného titulu v dožiadanom členskom štáte alebo platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožadujúceho členského štátu, a jednak sporov týkajúcich sa exekučných opatrení prijatých v dožiadanom členskom štáte alebo platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožiadaného členského štátu.

34

Táto deľba právomoci logicky vyplýva z toho, že pohľadávka a exekučný titul sú založené na právnych pravidlách platných v dožadujúcom členskom štáte, zatiaľ čo exekučné opatrenia sú prijaté v dožiadanom členskom štáte v súlade s jeho uplatniteľnými právnymi predpismi (pozri, pokiaľ ide o smernicu 76/308, rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian, C‑233/08, EU:C:2010:11, bod 40).

35

Podľa článku 14 ods. 1 smernice 2010/24 tak k spochybneniu pohľadávky, pôvodného exekučného titulu v dožadujúcom členskom štáte, jednotného exekučného titulu v dožiadanom členskom štáte alebo oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožadujúceho členského štátu, musí dôjsť na príslušných orgánoch tohto členského štátu a nie na orgánoch dožiadaného členského štátu, ktorého kontrolná právomoc sa podľa tohto článku 14 ods. 2 výslovne obmedzuje na úkony dožiadaného členského štátu (rozsudok z 26. apríla 2018, Donnellan, C‑34/17, EU:C:2018:282, body 43 a 44).

36

Naproti tomu spory týkajúce sa exekučných opatrení prijatých v dožiadanom členskom štáte alebo týkajúce sa platnosti oznámenia, ktoré zaslal príslušný orgán dožiadaného členského štátu, sa predkladajú orgánu tohto členského štátu, ktorý je v tejto veci príslušný, v súlade s jeho zákonmi a inými právnymi predpismi, pričom tento orgán je v najlepšej pozícii na to, aby podal výklad svojho vnútroštátneho práva a na jeho základe posúdil zákonnosť úkonu (pozri, pokiaľ ide o smernicu 76/308, rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian, C‑233/08, EU:C:2010:11, body 39, 40 a 49).

37

Z ustanovení smernice 2010/24 preto vyplýva, že jednak exekučné opatrenia prijaté dožiadaným členským štátom sa spravujú právnou úpravou platnou v tomto členskom štáte a jednak spory týkajúce sa týchto opatrení musia byť predložené príslušnému orgánu uvedeného dožiadaného členského štátu, ktorý ich musí preskúmať z hľadiska ustanovení svojho vnútroštátneho práva.

38

Okolnosť, že takýto spor patrí do rámca konania smerujúceho k vráteniu majetku do konkurznej podstaty spoločnosti usadenej v dožiadanom členskom štáte, nemôže spochybniť pravidlá týkajúce sa riešenia tohto sporu, ktoré stanovil normotvorca Únie, pretože tento normotvorca na účely uplatnenia týchto pravidiel nepristúpil k rozlišovaniu na základe povahy konania, do ktorého spadá uvedený spor.

39

V dôsledku toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 45 až 47 svojich návrhov, zo všeobecnej štruktúry a účelu smernice 2010/24 vyplýva, že taká žaloba, o akú ide vo veci samej, ktorej cieľom je spochybniť na príslušnom orgáne dožiadaného členského štátu z hľadiska práva tohto členského štátu platnosť exekučného konania, ktoré v súlade s týmto právom začali orgány uvedeného členského štátu s cieľom, aby sa v zmysle tejto smernice vymáhali pohľadávky dožadujúceho členského štátu, musí smerovať proti dožiadanému členskému štátu, aj keď takéto spochybnenie patrí do rámca konania, ktorého cieľom je vrátenie majetku do konkurznej podstaty spoločnosti usadenej v tomto členskom štáte.

40

Navyše, keďže smernica 2010/24 neurčuje spôsoby zaistenia súm vymožených dožiadaným členským štátom pred ich prevedením na dožadujúci členský štát, potom toto určenie patrí do právomoci členských štátov, a to pod podmienkou dodržania povinnosti previesť vymožené sumy spolu s príslušnými úrokmi.

41

Okolnosť, že sa suma pohľadávok vymožených dožiadaným členským štátom na základe žiadosti o vymáhanie podľa tejto smernice oddelila od majetku tohto členského štátu alebo sa s ním zlúčila, nemá vplyv na výklad uvedený v bode 38 tohto rozsudku.

42

Okrem toho treba pripomenúť, že smernica 2010/24 spočíva na zásade vzájomnej dôvery (rozsudok z 26. apríla 2018, Donnellan, C‑34/17, EU:C:2018:282, bod 41).

43

V dôsledku toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 54 a nasl. svojich návrhov, pokiaľ bolo také exekučné opatrenie, o aké ide vo veci samej, ktoré prijal dožiadaný členský štát na účely vymáhania pohľadávky dožadujúceho členského štátu, úspešne napadnuté na príslušnom orgáne dožiadaného členského štátu, dožadujúcemu členskému štátu v zásade prináleží vrátiť každú sumu, ktorá bola na základe tohto opatrenia vymožená a ktorú mu previedol dožiadaný členský štát.

44

Za týchto podmienok treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 13 ods. 1 a článok 14 ods. 2 smernice 2010/24 sa majú vykladať jednak v tom zmysle, že sa uplatňujú na konanie smerujúce k tomu, aby sa do konkurznej podstaty spoločnosti usadenej v dožiadanom členskom štáte vrátili pohľadávky, ktoré boli predmetom vymáhania na žiadosť dožadujúceho členského štátu, pokiaľ sa toto konanie zakladá na spochybnení exekučných opatrení podľa článku 14 ods. 2, a jednak v tom zmysle, že dožiadaný členský štát v zmysle týchto ustanovení treba považovať za žalovaného v uvedenom konaní, a to bez toho, aby okolnosť, že sa suma týchto pohľadávok oddelí od majetku tohto členského štátu alebo sa s ním zlúči, mala v tomto ohľade vplyv.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 13 ods. 1 a článok 14 ods. 2 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení sa majú vykladať jednak v tom zmysle, že sa uplatňujú na konanie smerujúce k tomu, aby sa do konkurznej podstaty spoločnosti usadenej v dožiadanom členskom štáte vrátili pohľadávky, ktoré boli predmetom vymáhania na žiadosť dožadujúceho členského štátu, pokiaľ sa toto konanie zakladá na spochybnení exekučných opatrení podľa článku 14 ods. 2, a jednak v tom zmysle, že dožiadaný členský štát v zmysle týchto ustanovení treba považovať za žalovaného v uvedenom konaní, a to bez toho, aby okolnosť, že sa suma týchto pohľadávok oddelí od majetku tohto členského štátu alebo sa s ním zlúči, mala v tomto ohľade vplyv.