–

rumunská vláda, v zastúpení: pôvodne R. H. Hadu, neskôr C.‑R. Canţăr, O. C. Ichim a L. Liţu, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek, C. Hödlmayr a A. Biolan, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349), ako aj článku 1 ods. 3, článku 2 bodu 1 a článkov 5, 7 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Sindicatul Familia Constanța (Profesijný zväz – Rodina – Konstanca, Rumunsko), profesijným zväzom, a profesionálnymi rodičmi na jednej strane a Direcţia Generală de Asistenţă Socială şi Protecţia Copilului Constanţa (Generálne riaditeľstvo pre sociálnu starostlivosť a ochranu maloletých v Konstanci, ďalej len „generálne riaditeľstvo“) na strane druhej, ktorý sa týka žiadosti podanej týmito profesionálnymi rodičmi, o vyplatenie mzdových nárokov zvýšených o 100 % základného platu za činnosti vykonávané počas týždenného času odpočinku, sviatkov a iných dní pracovného pokoja, ako aj náhrady zodpovedajúcej preplácanej dovolenke za kalendárne roky 2012 až 2015.

3

Článok 2 smernice 89/391 stanovuje:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).

2.   Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.“

4

Odôvodnenia 1, 2, 4 a 5 smernice 2003/88 znejú:

…

5

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„1.   Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2.   Táto smernica sa vzťahuje na:

3.   Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

…“

6

Článok 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

…“

7

Článok 5 tej istej smernice, nazvaný „Týždenný čas odpočinku [Čas odpočinku v týždni – neoficiálny preklad]“, stanovuje:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za každé obdobie siedmich dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní aspoň 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3.

V prípade, že je to zdôvodnené objektívnymi, technickými alebo organizačnými podmienkami, môže sa uplatňovať minimálny čas odpočinku 24 hodín.“

8

Článok 7 smernice 2003/88 týkajúci sa ročnej dovolenky stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutia takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2.   Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

9

Článok 17 tejto smernice stanovuje:

„1.   Pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:

…

3.   V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:

…

…

4.   V súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť od článkov 3 a

…

…“

10

Článok 4 Legea nr. 272/2004 privind protecția si promovarea drepturilor copilului (zákon č. 272/2004 o ochrane a podpore práv detí) stanovuje:

„Na účely tohto zákona majú nasledujúce pojmy a výrazy tieto významy:…

11

Článok 116 tohto zákona stanovuje:

„1.   Špecializovaná verejná služba na ochranu detí, podriadená župným zastupiteľstvám a miestnym zastupiteľstvám mestských častí mesta Bukurešť [Rumunsko], ako aj verejná služba sociálnej starostlivosti na úrovni žúp a mestských častí mesta Bukurešť sa v rámci reorganizácie stávajú súčasťou Generálneho riaditeľstva pre sociálnu starostlivosť a ochranu detí.

2.   Generálne riaditeľstvo pre sociálnu starostlivosť a ochranu detí je verejnoprávny subjekt s vlastnou právnou subjektivitou, podliehajúci župnému zastupiteľstvu a miestnym zastupiteľstvám mestských častí mesta Bukurešť, ktorý plní funkcie verejnej služby sociálnej starostlivosti na úrovni župy a tiež funkcie verejnej služby sociálnej starostlivosti na úrovni mestských častí mesta Bukurešť.

3.   Subjekt uvedený v odseku 2 vykonáva v oblasti ochrany práv detí úlohy stanovené týmto zákonom, ako aj inými platnými právnymi predpismi.

…“

12

Článok 117 uvedeného zákona stanovuje:

„Generálne riaditeľstvo pre sociálnu starostlivosť a ochranu detí vykonáva v oblasti ochrany a podpory práv dieťaťa tieto hlavné úlohy:

…“

13

Článok 121 zákona č. 272/2004 stanovuje:

„Služby rodinného typu sú služby, prostredníctvom ktorých sa v mieste bydliska fyzickej osoby alebo rodiny zabezpečuje výchova dieťaťa, ktoré je dočasne alebo trvalo odlúčené od svojich rodičov, a starostlivosť o toto dieťa, a to na základe rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti, prijatého v súlade s týmto zákonom.“

14

Článok 122 tohto zákona stanovuje:

„1.   Deti môžu byť zverené do starostlivosti rodinám a osobám, ktoré dovŕšili aspoň 18 rokov, majú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, trvalé bydlisko v Rumunsku a ktoré preukážu morálne záruky a materiálne podmienky nevyhnutné pre výchovu dieťaťa, ktoré je dočasne alebo trvalo odlúčené od svojich rodičov, a pre starostlivosť o toto dieťa.

…

3.   Osoba, ktorá je v súlade so zákonom oprávnená pôsobiť ako profesionálny rodič, vykonáva svoju činnosť na základe osobitnej zmluvy týkajúcej sa ochrany dieťaťa, uzavretej s Generálnym riaditeľstvom alebo s akreditovaným súkromným subjektom, pričom predmetná činnosť má tieto vlastnosti:

4.   Individuálna pracovná zmluva sa uzatvára ku dňu vydania rozhodnutia riaditeľa, ktorý prijme núdzové opatrenie týkajúce sa zverenia dieťaťa do starostlivosti alebo rozhodnutia komisie pre ochranu dieťaťa/súdu vo veci prijatia opatrenia týkajúceho sa zverenia dieťaťa do starostlivosti.

…“

15

Hotarârea Guvernului nr. 679/2003 (nariadenie vlády č. 679/2003) sa týka podmienok získania oprávnenia, certifikačných postupov a postavenia profesionálneho rodiča.

16

Podľa článku 1 tohto nariadenia:

„Profesionálny rodič je fyzická osoba oprávnená podľa tohto nariadenia, ktorá prostredníctvom činnosti vykonávanej vo vlastnom bydlisku zabezpečuje výchovu, starostlivosť a vzdelávanie, nevyhnutné pre harmonický rozvoj detí, ktoré sú mu zverené do starostlivosti alebo opatery.“

17

Článok 8 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Osoby oprávnené pôsobiť ako profesionálni rodičia vykonávajú svoju činnosť na základe individuálnej pracovnej zmluvy osobitnej povahy, ktorá je špecifická s ohľadom na ochranu dieťaťa, uzavretej so špecializovanou verejnou službou na ochranu detí alebo s oprávneným súkromným subjektom, ktorý má, pokiaľ ide o činnosť profesionálnych rodičov, povinnosť dohľadu a podpory.

2.   Individuálna pracovná zmluva sa uzatvára na obdobie platnosti certifikácie.

3.   Výkon individuálnej pracovnej zmluvy začína dátumom prijatia rozhodnutia o umiestnení alebo zverení dieťaťa do starostlivosti profesionálneho rodiča.

…“

18

Článok 9 tohto nariadenia uvádza:

„1.   Profesionálny rodič uzavrie v súvislosti s každým dieťaťom, ktoré sa mu zverí do starostlivosti alebo opatery, dohodu, ktorá je prílohou k individuálnej pracovnej zmluve uzavretej so zamestnávateľom.

2.   Dohoda sa uzatvára s písomným súhlasom manželského partnera profesionálneho rodiča a doručuje sa komisii pre ochranu dieťaťa, ktorá rozhodla o zverení dotknutého maloletého do starostlivosti alebo opatery.

3.   Dohoda obsahuje tieto prvky:

…

19

Podľa znenia článku 10 nariadenia vlády č. 679/2003:

„1.   Profesionálny rodič má voči deťom, ktoré sa mu zverili do starostlivosti alebo opatery, tieto povinnosti:

…

2.   Profesionálni rodičia sú povinní bezodkladne informovať špecializovanú verejnú službu na ochranu detí alebo oprávnený súkromný subjekt, ktoré dohliadajú na ich činnosť, o akejkoľvek zmene v ich osobnej, rodinnej alebo spoločenskej situácii, ktorá by mohla mať vplyv na ich profesionálnu činnosť.

…“

20

Fyzické osoby, ktoré sú žalobcami vo veci samej, sú v postavení profesionálnych rodičov zamestnané generálnym riaditeľstvom, ktoré je verejnou inštitúciou, ktorej predmetom je koordinácia sociálnej pomoci a ochrany rodiny a práv dieťaťa na úrovni župy a na úrovni mestských častí mesta Bukurešť. Sú poverení prijať vo svojom bydlisku dieťa, ktorého rodičom bolo s konečnou platnosťou alebo dočasne odňaté právo zverenia do výchovy a právo výchovy a starostlivosti o toto dieťa. Každý profesionálny rodič uzavrel individuálnu pracovnú zmluvu s uvedeným generálnym riaditeľstvom, ako aj dohodu o umiestnení na každé dieťa umiestnené do ich starostlivosti.

21

Títo profesionálni rodičia a Profesijný zväz – Rodina ‑ Konstanca, ktorý ich zastupuje, sa obrátili na Tribunalul Constanţa (Krajský súd Konstanca, Rumunsko) so žalobou o vyplatenie mzdových príplatkov predstavujúcich 100 % zvýšenie základného platu za činnosti vykonávané počas týždenného času odpočinku, sviatkov a iných dní pracovného pokoja, ako aj náhrady zodpovedajúcej preplácanej dovolenke za kalendárne roky 2012 až 2015. Keďže ich žaloba bola zamietnutá, podali proti vyhlásenému rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd.

22

Tento súd vysvetľuje, že činnosť osoby, ktorá je v súlade so zákonom oprávnená pôsobiť ako profesionálny rodič, sa vykonáva na základe individuálnej zmluvy osobitnej povahy týkajúcej sa ochrany dieťaťa. Táto zmluva najmä uvádza, že vzhľadom na jej cieľ, a to činnosť rozvoja, opatery a vzdelávania detí umiestnených do starostlivosti profesionálneho rodiča, sa táto činnosť musí vykonávať sústavne, a to aj počas dní týždenného odpočinku, sviatkov a dní pracovného pokoja, pričom pracovná doba sa tiež riadi potrebami dieťaťa. Predmetné pracovné zmluvy v tejto súvislosti obsahujú zmluvné doložky týkajúce sa pracovného času a času odpočinku, z ktorých vyplýva, že profesionálni rodičia v skutočnosti vykonávajú svoju funkciu sústavne s výnimkou, keď je dieťa v škole.

23

Vnútroštátny súd spresňuje, že povinnosť sústavnosti činnosti profesionálneho rodiča sa uplatňuje aj počas dovolenky za kalendárny rok. Trvanie takejto dovolenky, ktoré závisí od počtu rokov odpracovaných profesionálnym rodičom, je uvedené v pracovných zmluvách.

24

Vnútroštátny súd však uvádza, že popis pracovnej činnosti uvádzaný v zmluve, ako aj zmluva o umiestnení dieťaťa uzavretá pre každé dieťa stanovujú, že počas období čerpania zákonom stanovenej dovolenky sa činnosť profesionálneho rodiča vykonáva nepretržite, s výnimkou, ak odluku od dieťaťa schválil zamestnávateľ. Konštatoval, že v praxi, spomedzi žalobcov v konaní vo veci, ktorú prejednáva, bolo čerpanie dovolenky bez dieťaťa zvereného do jeho starostlivosti povolené v rokoch 2014 a 2015 iba jednému z nich, zatiaľ čo svoju dovolenku bez detí čerpali v roku 2014 traja z týchto žalobcov a ďalší traja v roku 2015. Vnútroštátny súd však v tejto súvislosti vysvetľuje, že žiadosti o dovolenku podané profesionálnymi rodičmi, ktorí sú žalobcami vo veci, ktorú prejednáva, spresňujú, že títo žalobcovia vedeli o možnosti vziať si dovolenku bez dieťaťa umiestneného do ich starostlivosti, ale že napriek tomu súhlasili s jej čerpaním s dieťaťom.

25

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza po prvé, že existujú rozdiely v judikatúre vnútroštátnych súdov, pokiaľ ide o právo profesionálnych rodičov na mzdové príplatky za prácu vykonávanú počas týždenného času odpočinku, počas ktorého nie sú odlúčení od dieťaťa umiestneného do starostlivosti. Po druhé, pokiaľ ide o právo na náhradu za činnosť vykonávanú počas obdobia zákonom stanovenej dovolenky, profesionálni rodičia nemajú nárok na náhradu z dôvodu, že nie sú odlúčení od dieťaťa umiestneného do ich starostlivosti. Vnútroštátna judikatúra sa však odlišuje, pokiaľ ide o otázku, či títo profesionálni rodičia môžu mať nárok na náhradu v prípade, ak zamestnávateľ nepovolí odlúčenie od dieťaťa počas obdobia dovolenky stanovenej zákonom.

26

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o uplatniteľnosť smernice 2003/88 na vec, ktorú prejednáva, z dôvodu, že činnosť profesionálneho rodiča, ktorá patrí do oblasti verejnej správy, vykazuje podľa neho charakteristiky, ktoré sú jej vlastné, v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391, ktoré odporujú uplatneniu smernice 2003/88. Zastáva názor, že túto činnosť možno stotožňovať s úlohou rodičov a musí sa vykonávať sústavne v závislosti od potrieb dieťaťa. Činnosti profesionálneho rodiča nie je možné presne plánovať, ale treba ich organizovať veľmi všeobecne. V dôsledku toho dĺžku pracovného času charakteristickú pre také činnosti je ťažké určiť a nemožno ju zosúladiť s obdobím povinného odpočinku.

27

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že je možné odchýliť sa od práva na čas odpočinku v týždni stanoveného v článku 5 smernice 2003/88. Zastáva názor, že vzhľadom na osobitosť činnosti profesionálnych rodičov vyplývajúcu z vnútroštátnej právnej úpravy, túto odchýlku možno založiť na článku 17 ods. 1, článku 17 ods. 3 písm. b) a c) alebo článku 17 ods. 4 uvedenej smernice. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že profesionálni rodičia, ktorí sú žalobcami vo veci samej, vykonávajú svoju činnosť najmä doma bez toho, aby mali program, ktorý by im ukladal ich prítomnosť na konkrétnom pracovisku alebo presný počet pracovných hodín.

28

Vnútroštátny súd sa pýta na voľnosť, ktorou disponujú členské štáty pri prebratí odchýlok stanovených v tomto článku 17, a najmä na otázku, či vnútroštátna právna úprava musí obsahovať výslovné derogačné ustanovenia. Uvádza, že v tomto prípade zákon č. 272/2004 výslovne nestanovuje výnimku z ustanovení vnútroštátneho zákonníka práce, ktorými sa preberajú ustanovenia týkajúce sa„pracovného času“ a „maximálneho týždenného pracovného času“ v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 6 smernice 2003/88, ani ustanovení článkov 3 až 6 uvedenej smernice. Uvádza však, že článok 122 tohto zákona stanovuje, že osoby môžu vykonávať činnosť profesionálneho rodiča až po uzavretí individuálnej pracovnej zmluvy, ktorá zahŕňa celý súbor osobitných pravidiel týkajúcich sa organizácie ich pracovného času, ktorá predstavuje implicitnú odchýlku od uvedených ustanovení.

29

Pokiaľ ide o pojem „pracovný čas“ definovaný v článku 2 bode 1 smernice 2003/88, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že profesionálny rodič sa nachádza v osobitnej situácii, keďže sa o svoje bydlisko delí s dieťaťom umiestneným do jeho starostlivosti, a tým zostáva nepretržite k dispozícii zamestnávateľovi na poskytovanie služieb tomuto dieťaťu, a to dokonca počas období, počas ktorých nevykonáva svoju činnosť ako profesionálny rodič. Tento súd sa pýta, či dodatočná práca, ktorá musí byť predmetom platového príplatku, je vykonaná počas dní oddychu alebo počas dní pracovného pokoja. Čo sa týka času odpočinku v týždni uvedeného v článku 5 smernice 2003/88, tento nie je zaručený z dôvodu, že článok 122 zákona č. 272/2004 v skutočnosti vyžaduje nepretržitú činnosť. Uvedený článok 5 by však nebol porušený, ak by činnosť profesionálneho rodiča patrila pod odchýlku stanovenú v článku 17 smernice 2003/88, ale v prípade, že by bol uplatniteľný článok 17 ods. 3 alebo 4, vzniká eventuálne otázka existencie rovnocenného náhradného odpočinku.

30

Okrem toho vnútroštátny súd v danej veci uvádza, že profesionálny rodič si v skutočnosti nemôže vyčerpať dovolenku za kalendárny rok v zmysle článku 7 smernice 2003/88. Spresňuje, že hoci článok 122 ods. 3 písm. d) zákona č. 272/2004 priznáva právo na dovolenku za kalendárny rok, profesionálnym rodičom napriek tomu ukladá povinnosť zabezpečiť pokračovanie činnosti počas dovolenky, s výnimkou, ak generálne riaditeľstvo povolí odlúčenie od dieťaťa umiestneného do starostlivosti. Vnútroštátna právna úprava navyše stanovuje, že toto povolenie udelené zamestnávateľom vziať si dovolenku bez dieťaťa umiestneného do starostlivosti predstavuje výnimku z povinnosti zabezpečiť nepretržitosť tejto činnosti. Keďže článok 146 ods. 3 vnútroštátneho zákonníka práce, ktorým sa preberá článok 7 ods. 2 smernice 2003/88, výslovne zakazuje akúkoľvek náhradu dovolenky peňažnou náhradou, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru, vnútroštátny súd uvádza, že profesionálni rodičia, ktorí sú žalobcami vo veci samej, sa domnievajú, že utrpeli škodu z dôvodu nemožnosti čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok a získať primeranú náhradu.

31

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že treba určiť, či by prípadný finančný príplatok mohol zahŕňať akýkoľvek druh náhrady, vrátane náhrady škody za ujmu utrpenú z dôvodu nemožnosti čerpať dovolenku za kalendárny rok, alebo či sa takýto príplatok obmedzuje na mzdové nároky za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok v prípade ukončenia pracovnej zmluvy. V tomto rámci sa vnútroštátny súd pýta, či je význam pojmu finančný príplatok odlišný, ak sú to charakteristiky činnosti profesionálneho rodiča, čo v skutočnosti bráni profesionálnym rodičom, ktorí sú žalobcami vo veci samej, čerpať dovolenku za kalendárny rok nezávisle od záujmov zamestnávateľa.

32

Nakoniec, v prípade, že by článok 7 smernice 2003/88 bránil vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava vo veci samej, ktorá zamestnávateľovi umožňuje v rámci voľnej úvahy udeliť profesionálnemu rodičovi právo čerpať dovolenku bez dieťaťa umiestneného do jeho starostlivosti, vnútroštátny súd chce vedieť, či toto porušenie treba v rámci žiadosti o náhradu škody pripisovať členskému štátu alebo zamestnávateľovi.

33

Za týchto podmienok Curtea de Apel Constanţa (Odvolací súd Konstanca, Rumunsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

34

Po prvé nemecká vláda spochybňuje relevantnosť položených otázok z dôvodu, že konanie vo veci samej sa týka zaplatenia peňažných súm požadovaných profesionálnymi rodičmi ako odmeny.

35

V tejto súvislosti treba konštatovať, že s výnimkou osobitnej okolnosti uvedenej v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 týkajúcej sa platenej dovolenky za kalendárny rok sa táto smernica obmedzuje na úpravu určitých aspektov organizácie pracovného času s cieľom zaručiť bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov, v dôsledku čoho sa v zásade neuplatňuje na odmeňovanie pracovníkov (rozsudky z 26. júla 2017, Hälvä a i., C‑175/16, EU:C:2017:617, bod 25, ako aj z 21. februára 2018, Matzak, C‑518/15, EU:C:2018:82, bod 24).

36

Toto konštatovanie však neznamená, že nie je potrebné odpovedať na prejudiciálne otázky položené v prejednávanej veci.

37

Vnútroštátny súd totiž zastáva názor, že výklad viacerých ustanovení smernice 2003/88 potrebuje, aby mohol rozhodnúť o spore v ktorom rozhoduje. Konkrétnejšie, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 40 a 41 svojich návrhov, tento súd sa pýta, či profesionálni rodičia, ako sú fyzické osoby, ktoré sú žalobcami vo veci samej, majú z hľadiska práva Únie nárok na doby odpočinku, sviatky a dovolenky, na ktorých zakladajú svoje žiadosti o vyplatenie mzdových príplatkov a náhrad, a či je zákon č. 272/2004, ktorý upravuje opateru detí umiestnených u profesionálnych rodičov ako nepretržitú, v súlade s ustanoveniami smernice 2003/88, keďže tieto otázky sú predbežnými otázkami vo vzťahu k otázke týkajúcej sa existencie nároku na vyplatenie mzdových príplatkov a náhrad, o ktorej musí vnútroštátny súd rozhodnúť.

38

Za týchto okolností existuje zjavné spojenie medzi prejudiciálnymi otázkami a skutkovým stavom veci, ktorú prejednáva vnútroštátny súd.

39

Po druhé treba poznamenať, že z článku 137 ES (teraz článok 153 ZFEÚ), ktorý predstavuje právny základ smernice 2003/88, ako aj z jej odôvodnení 1, 2, 4 a 5 a samotného znenia jej článku 1 ods. 1 vyplýva, že cieľom tejto smernice je stanovenie minimálnych požiadaviek na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom harmonizácie vnútroštátnych predpisov o pracovnom čase (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2004, Wippel, C‑313/02, EU:C:2004:607, bod 46).

40

Keďže smernica 2003/88 sa teda uplatňuje iba na pracovníkov, treba určiť, či fyzické osoby, ktoré sú žalobcami vo veci samej, možno považovať za „pracovníkov“ v zmysle tejto smernice.

41

Na účely uplatnenia smernice 2003/88 sa pojem „pracovník“ nemôže vykladať rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam, ktorý je vlastný právu Únie. Tento pojem treba definovať podľa objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah so zreteľom na práva a povinnosti dotknutých osôb. Charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť, že určitá osoba vykonáva po určitú dobu v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu (rozsudok zo 14. októbra 2010, Union syndicale Solidaires Isère, C‑428/09, EU:C:2010:612, bod 28 a citovaná judikatúra).

42

Z toho vyplýva, že pracovnoprávny vzťah predpokladá existenciu vzťahu podriadenosti medzi pracovníkom a jeho zamestnávateľom. Existencia takéhoto vzťahu sa musí posudzovať v každom konkrétnom prípade podľa všetkých prvkov a okolností, ktoré charakterizujú vzťahy medzi stranami (rozsudok z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 46).

43

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že profesionálni rodičia, ktorých sa týka konanie vo veci samej, musia v zásade nepretržite zabezpečovať starostlivosť a výchovu detí umiestnených do ich starostlivosti verejným orgánom a že ako odmenu za túto činnosť dostávajú mzdu. Okrem toho títo profesionálni rodičia musia byť nielen certifikovaní, ale tiež podľa článku 8 ods. 1 nariadenia vlády č. 679/2003 musia uzavrieť „pracovnú zmluvu osobitnej povahy“ s príslušnou službou špecializovanou na ochranu detí, ktorá platí na obdobie platnosti certifikácie a ktorej vykonávanie začína k dátumu rozhodnutia o umiestnení do starostlivosti. Vykonávanie tejto zmluvy možno prerušiť alebo ju vypovedať podľa vnútroštátnych predpisov pracovného práva. Uvedení profesionálni rodičia, zdá sa, majú tiež právo na sociálne zabezpečenie, ako aj právo na odborné vzdelávanie.

44

Okrem toho podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej títo profesionálni rodičia musia službe špecializovanej na ochranu detí, s ktorou uzavreli zmluvu, umožniť kontrolovať ich pracovnú činnosť a hodnotiť vývoj detí umiestnených do ich starostlivosti.

45

Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že fyzické osoby, ktoré sú žalobcami vo veci samej, sú v pomere k verejnej službe, s ktorou sú zmluvne viazané, vo vzťahu podriadenosti, ktorý sa materializuje sústavnou kontrolou a hodnotením ich činností zo strany uvedenej služby vzhľadom na požiadavky a kritériá uvedené v zmluve s cieľom výkonu poslania ochrany dieťaťa, ktoré je tejto službe zverené zákonom.

46

Toto posúdenie nie je spochybnené okolnosťou, že profesionálni rodičia, ako sú fyzické osoby, ktoré sú žalobcami vo veci samej, disponujú veľkou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o každodenný výkon ich činností, alebo že poslanie, ktoré je im zverené, je „dôverným poslaním“ alebo verejným záujmom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2014, Haralambidis, C‑270/13, EU:C:2014:2185, body 39 až 41, a z 9. júla 2015, Balkaya, C‑229/14, EU:C:2015:455, bod 41).

47

Okrem toho skutočnosť, že činnosť profesionálnych rodičov sa vo veľkej miere približuje zodpovednosti, ktorú preberajú rodičia voči ich vlastným deťom, nemôže vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bodoch 43 až 45 tohto rozsudku, vynímať týchto profesionálnych rodičov z kvalifikácie „pracovníci“ v zmysle smernice 2003/88.

48

Z toho vyplýva, že profesionálnych rodičov, ktorých sa týka konanie vo veci samej, treba považovať za „pracovníkov“ v zmysle smernice 2003/88.

49

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 2 ods. 2 smernice 89/391 má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti smernice 2003/88 nepatrí činnosť profesionálneho rodiča, ktorá v rámci pracovnoprávneho vzťahu s verejným orgánom spočíva v prijatí a integrovaní dieťaťa do svojej domácnosti a sústavnej starostlivosti o harmonický vývoj a vzdelávanie tohto dieťaťa.

50

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 ods. 3 smernice 2003/88 definuje pôsobnosť tejto smernice odkazom na článok 2 smernice 89/391.

51

Podľa znenia článku 2 ods. 1 smernice 89/391, táto sa uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné“, ku ktorým patria „služby“.

52

Ako však vyplýva z článku 2 ods. 2 prvého pododseku tejto smernice, táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Druhý pododsek tohto ustanovenia však spresňuje, že v takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, v čo najväčšej možnej miere, musí zabezpečiť v zmysle cieľov uvedenej smernice.

53

V tejto súvislosti treba po prvé poznamenať, že výnimku stanovenú v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 je potrebné vykladať tak, aby bola jej pôsobnosť obmedzená len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie členským štátom dovoľuje chrániť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 54).

54

Po druhé, pokiaľ ide o pojem „verejná služba“ v zmysle článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391, treba poznamenať, že uvedené ustanovenie neobsahuje žiadnu definíciu tohto pojmu a neodkazuje ani na vnútroštátne právne poriadky, čo sa týka významu, ktorý treba tomuto pojmu udeliť. Podľa ustálenej judikatúry tak z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii samostatný a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (pozri rozsudky zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09, EU:C:2012:71, bod 37 a citovanú judikatúru, ako aj zo 7. septembra 2017, Schottelius, C‑247/16, EU:C:2017:638, bod 32 a citovanú judikatúru).

55

V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že kritérium použité v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 na vylúčenie určitých činností z pôsobnosti tejto smernice a, nepriamo, z pôsobnosti smernice 2003/88, je založené nie na príslušnosti k pracovníkom niektorého z odvetví verejnej služby uvedených v tomto ustanovení, posudzovanej všeobecne, ale výlučne na osobitnej povahe určitých osobitných úloh vykonávaných pracovníkmi odvetví uvádzaných týmto ustanovením, ktorá odôvodňuje výnimku z pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2006, Komisia/Španielsko, C‑132/04, neuverejnený, EU:C:2006:18, bod 24).

56

Z funkčnej povahy takého kritéria vyplýva, že výraz „verejná služba“ v zmysle článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391 sa netýka len odvetví, v ktorých sú pracovníci organicky spojení so štátom alebo s iným verejným orgánom, ale tiež odvetví, v ktorých pracovníci vykonávajú svoju činnosť na účet súkromnej osoby, ktorá pod kontrolou verejných orgánov preberá poslanie všeobecného záujmu, ktoré patrí medzi základné funkcie štátu.

57

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 menuje činnosti ozbrojených síl, polície a civilnej ochrany iba ako príklad.

58

Vzhľadom na rozdiely, ktoré môžu existovať v jednotlivých členských štátoch v konkrétnej organizácii úloh všeobecného záujmu, ktoré patria medzi základné funkcie štátu, takýto funkčný výklad pojmu „verejná služba“ je navyše odôvodnený potrebou zabezpečiť jednotné uplatňovanie smernice 89/391 v týchto štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Deutsche Umwelthilfe, C‑515/11, EU:C:2013:523, bod 24).

59

Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 je tak uplatniteľná rovnakým spôsobom na pracovníkov, ktorí vykonávajú rovnaké osobitné činnosti v prospech verejnosti, bez ohľadu na to, či je ich zamestnávateľ verejný orgán alebo súkromná osoba poverená poslaním vo verejnom záujme, ktoré patrí medzi základné funkcie štátu.

60

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že v Rumunsku môžu byť profesionálni rodičia zamestnaní verejným orgánom povereným najmä ochranou detí, ako aj súkromným subjektom, ktorý koná pod jeho kontrolou. V prejednávanej veci profesionálni rodičia, ktorí sú žalobcami vo veci samej, sú všetci zamestnaní verejným orgánom. V rámci tohto pracovnoprávneho vzťahu majú profesionálni rodičia za úlohu zabezpečiť harmonický vývoj detí umiestnených do ich starostlivosti, zabezpečiť ich integráciu do ich vlastnej rodiny a pripraviť reintegráciu týchto detí do ich pôvodnej rodiny alebo ich integráciu do adoptívnej rodiny.

61

Ich činnosť teda prispieva k ochrane detí, čo predstavuje poslanie všeobecného záujmu, ktoré patrí medzi základné funkcie štátu.

62

Okrem toho osobitosť tejto činnosti v porovnaní s inými činnosťami spojenými s ochranou detí vyplýva zo skutočnosti, že jej cieľom je integrovať dieťa zverené profesionálnemu rodičovi sústavne a dlhodobo, do jeho domácnosti a rodiny.

63

Z toho vyplýva, že takú činnosť treba považovať za činnosť, ktorá patrí medzi osobitné činnosti uvádzané v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391.

64

Po tretie Súdny dvor už rozhodol, že medzi zvláštnosťami inherentnými týmto osobitným činnostiam, ktoré podľa článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391 odôvodňujú výnimku z pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, figuruje skutočnosť, že nemajú z dôvodu svojej povahy súvis s rozvrhnutím pracovného času (rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 55).

65

Článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 tak umožňuje zachovať účinnosť osobitných činností verejnej služby, ktorých kontinuita je nevyhnutná pre zabezpečenie účinného fungovania základných funkcií štátu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. júla 2005, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, C‑52/04, EU:C:2005:467, bod 50).

66

Táto požiadavka kontinuity sa musí posúdiť s prihliadnutím na osobitnú povahu posudzovanej činnosti.

67

Ako to Súdny dvor zdôraznil, požiadavka kontinuity služieb pôsobiacich v oblastiach zdravia, bezpečnosti a verejného poriadku nie je prekážkou tomu, aby za obvyklých podmienok činnosti týchto služieb bolo možné organizovať, vrátane pracovného času ich pracovníkov, keďže výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 je na takéto služby uplatniteľná iba za okolností výnimočnej závažnosti a rozsahu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, body 55 a 57, ako aj z 12. januára 2006, Komisia/Španielsko, C‑132/04, neuverejnený, EU:C:2006:18, bod 26).

68

Túto judikatúru však nemožno vykladať v tom zmysle, že je vylúčené, že by určité osobitné činnosti verejnej služby, aj keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej miery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené smernicou 2003/88.

69

Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné určiť, či činnosť profesionálneho rodiča dotknutá vo veci samej má určité osobitosti, ktoré sú jej vlastné a ktoré odôvodňujú, aby na túto činnosť bolo možné uplatniť výnimku vyplývajúcu z výkladu článku 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 2 ods. 2 prvým pododsekom smernice 89/391.

70

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že s výnimkou období, ako sú obdobia, keď sa dieťa umiestnené do ich starostlivosti nachádza v škole, profesionálni rodičia vykonávajú podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej svoju činnosť nepretržite, vrátane dní odpočinku v týždni, sviatkov alebo dní pracovného pokoja, ako aj počas svojej dovolenky za kalendárny rok, s výnimkou prípadov, keď im generálne riaditeľstvo umožní počas uvedenej dovolenky za kalendárny rok odlúčiť sa od tohto dieťaťa. Rumunské orgány upravili činnosť profesionálneho rodiča takým spôsobom, že dieťa zverené takému rodičovi je trvalo a dlhodobo integrované do jeho domácnosti a rodiny. Táto integrácia má umožniť dieťaťu vyvíjať sa tak dlho, ako je potrebné v rámci citového a edukatívneho rámca vhodného na harmonický vývoj.

71

Sústavná a dlhodobá integrácia detí, ktoré sú z dôvodu ich ťažkej rodinnej situácie mimoriadne zraniteľné, v domácnosti a rodine profesionálneho rodiča predstavuje opatrenie primerané cieľu ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý je zakotvený v článku 24 Charty základných práv Európskej únie.

72

Za týchto okolností povinnosť poskytnúť v pravidelných intervaloch profesionálnemu rodičovi právo odlúčiť sa od dieťaťa umiestneného do jeho starostlivosti po určitom počte hodín práce alebo počas období, ktoré ako dni odpočinku v týždni alebo dni dovolenky sa vo všeobecnosti spájajú s momentmi vhodnými na rozvoj rodinného života, priamo odporuje cieľu, ktorý sledujú rumunské orgány a ktorým je integrovať dieťa zverené profesionálnemu rodičovi sústavne a dlhodobo do jeho domácnosti a rodiny.

73

V tomto kontexte treba ešte poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zavedenie systému rotácie medzi profesionálnymi rodičmi alebo využitie náhradných profesionálnych rodičov, u ktorých by zverené deti boli umiestnené počas dní voľna priznaného profesionálnym rodičom, ktorí by sa o nich starali prioritne, by ohrozilo základný aspekt systému starostlivosti zavedeného rumunskými orgánmi, a to zachovať sústavný a dlhodobý úzky vzťah medzi zvereným dieťaťom a profesionálnym rodičom, charakterizovaný integráciou tohto dieťaťa do domácnosti a rodiny profesionálneho rodiča.

74

Preto obmedziť týždenný pracovný čas profesionálnych rodičov v súlade s článkom 6 smernice 2003/88 a prinútiť zamestnávateľa, aby udeľoval v súlade s článkami 5 a 7 tejto smernice týmto profesionálnym rodičom dni odpočinku v týždni alebo dni dovolenky, počas ktorých by boli oslobodení od vykonávania ich činnosti, a tým od starostlivosti o dieťa im zverené, by nebolo zlučiteľné s osobitosťami inherentnými takej činnosti, ktoré si vyžadujú, aby sa profesionálny rodič nepretržite a dlhodobo staral o jemu zverené dieťa vo svojej domácnosti a rodine.

75

Hoci podľa článku 17 smernice 2003/88 sa za určitých podmienok možno odchýliť od článku 5 tejto smernice, týkajúceho sa času odpočinku v týždni, a jej článku 6, týkajúceho sa maximálneho týždenného pracovného času, nie je to tak vo vzťahu k právu na dovolenku za kalendárny rok, ktoré stanovuje článok 7 uvedenej smernice.

76

Z toho vyplýva, že osobitosti, ktoré sú vlastné činnosti profesionálneho rodiča dotknutej vo veci samej, treba považovať za také, ktoré nevyhnutne odporujú uplatneniu smernice 2003/88 na uvedených profesionálnych rodičov.

77

V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že základná vlastnosť činnosti profesionálneho rodiča dotknutej vo veci samej, ktorú predstavuje povinnosť sústavnej integrácie dieťaťa v domácnosti a rodine profesionálneho rodiča, odlišuje túto činnosť od činnosti „zástupcov profesionálnych rodičov“ dotknutej vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 26. júla 2017, Hälvä a i. (C‑175/16, EU:C:2017:617). Títo zástupcovia totiž neboli viazaní takou povinnosťou a ich pracovný čas bol vo veľkej miere vopred upravený v pracovných zmluvách, ktoré ich spájali s ich zamestnávateľom, keďže na jednej strane počet období 24 hodín, ktoré mali ročne odpracovať, bol zmluvne stanovený a na druhej strane uvedený zamestnávateľ vopred vypracovával zoznamy, ktoré v pravidelných intervaloch uvádzali 24‑hodinové obdobia, počas ktorých bol riadením detského domova poverený zastupujúci rodič (rozsudok z 26. júla 2017, Hälvä a i., C‑175/16, EU:C:2017:617, bod 33).

78

Po štvrté treba pripomenúť, že aj keď sú z dôvodu osobitostí, ktoré sú im inherentné, určité osobitné činnosti verejnej správy vylúčené z pôsobnosti smernice 2003/88, článok 2 ods. 2 druhý pododsek smernice 89/391 vyžaduje od príslušných orgánov, aby zabezpečili bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, „v čo najväčšej možnej miere“ (uznesenie zo 14. júla 2005, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, C‑52/04, EU:C:2005:467, bod 56).

79

V tejto súvislosti treba poznamenať, že podľa článku 122 ods. 3 písm. c) zákona č. 272/2004 zmluva uzavretá medzi profesionálnym rodičom a verejným orgánom alebo certifikovaným súkromným subjektom musí profesionálnemu rodičovi umožniť disponovať „voľným časom“. Z toho vyplýva, že existujú obdobia, počas ktorých profesionálny rodič nie je povinný aktívne sa starať o dieťa umiestnené u neho, napríklad keď je toto dieťa v škole, čo mu umožňuje zariadiť si tieto časové obdobia bez väčších obmedzení.

80

Okrem toho profesionálni rodičia nie sú povinní zostávať vo svojom bydlisku, ale môžu sa voľne pohybovať, najmä na účely rekreácie, v zásade pokiaľ ich sprevádzajú deti umiestnené do ich starostlivosti.

81

Navyše z článku 122 ods. 3 písm. d) zákona č. 272/2004 a článku 10 ods. 1 písm. f) nariadenia vlády č. 679/2003 vyplýva, že profesionálni rodičia môžu žiadať príslušný orgán o právo odlúčiť sa od dieťaťa počas určitých období v roku. V tejto súvislosti zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a z informácií poskytnutých na pojednávaní rumunskou vládou vyplýva, že takéto povolenie sa udelí, ak sa príslušný orgán domnieva, že nepoškodzuje riadne vykonávanie poslania zvereného profesionálnym rodičom.

82

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rumunské orgány v súlade s článkom 2 ods. 2 druhým pododsekom smernice 89/391 dbali o to, aby pokiaľ ide o zorganizovanie ich pracovného času, bezpečnosť a ochrana zdravia profesionálnych rodičov bola zabezpečená v čo najväčšej možnej miere.

83

Treba ešte dodať, že obmedzenia práva priznaného každému pracovníkovi článkom 31 ods. 2 Charty na obdobia denného odpočinku a obdobia odpočinku v týždni, ako aj na obdobie platenej dovolenky za kalendárny rok môžu byť stanovené za dodržania prísnych podmienok uvedených v jej článku 52 ods. 1, a najmä dodržania základného obsahu uvedeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 59, ako aj zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16, EU:C:2018:874, bod 54).

84

V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 79 tohto rozsudku, článok 122 ods. 3 písm. c) zákona č. 272/2004 vyžaduje, aby zmluva uzatvorená medzi profesionálnym rodičom a jeho zamestnávateľom obsahovala prvky súvisiace s plánovaním voľného času profesionálneho rodiča. Toto plánovanie však musí zohľadňovať rozvrh času dieťaťa zvereného do výchovy.

85

Z ustanovení uvedených v bode 81 tohto rozsudku vyplýva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej priznáva profesionálnym rodičom nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, ale podmieňuje ich právo vybrať si túto dovolenku bez dieťaťa, ktoré im bolo zverené, povolením zamestnávateľa, ktoré musí rešpektovať riadne vykonávanie poslania ochrany dotknutého dieťaťa.

86

Takto stanovené zákonné obmedzenia práva uvedených profesionálnych rodičov na obdobia denného odpočinku a obdobia odpočinku v týždni, ako aj na platenú dovolenku za kalendárny rok dodržiavajú základný obsah tohto práva. Okrem toho sa ukazujú byť potrebné na dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu uznaného Úniou, ktorým je ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvená v článku 24 Charty, tak ako tento cieľ formulovala rumunská právna úprava, a ktorému zodpovedá povinnosť profesionálneho rodiča sústavne zabezpečovať integráciu zvereného dieťaťa do jeho domácnosti a rodiny, ako aj harmonický rozvoj a starostlivosť o toto dieťa.

87

Také obmedzenia v dôsledku toho dodržiavajú podmienky stanovené článkom 52 ods. 1 Charty.

88

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 2 ods. 2 smernice 89/391 sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti smernice 2003/88 nepatrí činnosť profesionálneho rodiča, ktorá v rámci pracovnoprávneho vzťahu s verejným orgánom spočíva v prijatí a integrovaní dieťaťa do svojej domácnosti a sústavnej starostlivosti o harmonický vývoj a vzdelávanie tohto dieťaťa.

89

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku netreba odpovedať na druhú až siedmu položenú otázku.

90

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení s článkom 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci sa má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti smernice 2003/88 nepatrí činnosť profesionálneho rodiča, ktorá v rámci pracovnoprávneho vzťahu s verejným orgánom spočíva v prijatí a integrovaní dieťaťa do svojej domácnosti a sústavnej starostlivosti o harmonický vývoj a vzdelávanie tohto dieťaťa.