–

R. Banger, v zastúpení: A. Metzer, QC, a S. Saifolahi, barrister,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Z. Lavery, J. Kraehling, C. Crane a S. Brandon, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Kennelly, QC,

–

španielska vláda, v zastúpení: V. Ester Casas, splnomocnená zástupkyňa,

–

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Secretary of State for the Home Department (Ministerstvo vnútra, Spojené kráľovstvo) a pani Rozanne Bangerovou vo veci odmietnutia vydať jej povolenie na pobyt.

3

Odôvodnenia 6, 25 a 26 smernice 2004/38 stanovujú:

…

4

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.

2.   Bez toho, aby boli dotknuté práva voľného pohybu a pobytu, ktoré dané osoby môžu mať plným právom, hostiteľský členský štát v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou umožní [uľahčí – neoficiálny preklad] vstup a pobyt pre nasledujúce osoby:

Hostiteľský členský štát vykoná rozsiahle preskúmanie osobných okolností a zdôvodní akékoľvek odmietnutie vstupu alebo pobytu takýmto osobám.“

6

Podľa ustanovenia článku 8 ods. 5 písm. e) a f) tej istej smernice:

„Členské štáty môžu s cieľom vydania registračného potvrdenia pre rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú sami občania Únie, požadovať predloženie nasledujúcich dokladov:

…

7

Článok 10 ods. 2 písm. e) a f) smernice 2004/38 uvádza:

„Na účely vydania pobytového preukazu môžu členské štáty požadovať nasledujúce doklady:

…

8

Článok 15 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Postupy stanovené článkami 30 a 31 sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie.“

9

Článok 31 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Dané osoby majú prístup k súdnym a prípadne administratívnym konaniam o opravnom prostriedku v hostiteľskom členskom štáte, aby sa mohli odvolať alebo požiadať o preskúmanie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého proti nim na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

…

3.   Konania o opravnom prostriedku umožňujú preskúmanie legálnosti rozhodnutia a tiež skutočností a okolností, z ktorých navrhované opatrenie vychádza. Zabezpečia, aby rozhodnutie nebolo neúmerné, najmä z hľadiska požiadaviek stanovených v článku 28.

…“

10

Smernica 2004/38 bola do práva Spojeného kráľovstva prebratá prostredníctvom Immigration (European Economic Area) Regulations 2006 [nariadenie o prisťahovalectve z roku 2006 (Európsky hospodársky priestor), ďalej len „nariadenie z roku 2006“], ktoré bolo uplatniteľné v čase skutkových okolností vo veci samej. § 7 nariadenia z roku 2006 upravoval:

„1.   S výhradou odseku 2 sa na účely tohto nariadenia považujú za rodinných príslušníkov inej osoby tieto osoby:

…“

11

§ 8 tohto nariadenia stanovoval:

„1.   V tomto nariadení pojem ‚vzdialenejší rodinní príslušníci‘ znamená osobu, ktorá nie je rodinným príslušníkom štátneho príslušníka [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)] v zmysle § 7 ods. 1 písm. a), b) alebo c) a ktorá spĺňa podmienky uvedené v odsekoch 2, 3, 4 alebo 5.

…

5.   Osoba spĺňa podmienky uvedené v tomto odseku, ak je táto osoba partnerom štátneho príslušníka EHP (iným ako registrovaným partnerom) a môže orgánu s rozhodovacou právomocou preukázať, že je v trvalom vzťahu so štátnym príslušníkom EHP.

…“

12

§ 9 uvedeného nariadenia stanovoval:

„1.   V prípade, ak budú splnené podmienky uvedené v odseku 2, bude sa toto nariadenie vzťahovať na osobu, ktorá je rodinným príslušníkom britského občana tak, ako keby bol britský občan štátnym príslušníkom EHP.

2.   Podmienky sú nasledujúce:

…“

13

Pani Bangerová je juhoafrickou štátnou príslušníčkou. Jej partner, pán Philip Rado, je štátnym príslušníkom Spojeného kráľovstva. V rokoch 2008 až 2010 žili pani Bangerová a pán Rado spolu v Juhoafrickej republike. V máji 2010 prijal pán Rado pracovnú ponuku v Holandsku. V tomto členskom štáte žil s pani Bangerovou do roku 2013. Pani Bangerovej bolo v uvedenom členskom štáte vydané povolenie na pobyt ako „vzdialenejšej rodinnej príslušníčke“ občana Únie.

14

V roku 2013 sa pani Bangerová a pán Rado rozhodli presťahovať do Spojeného kráľovstva. Pani Bangerová podala na Ministerstvo vnútra žiadosť o povolenie na pobyt. Toto povolenie jej bolo zamietnuté z dôvodu, že bola nezosobášenou partnerkou pána Rada a že § 9 nariadenia z roku 2006 stanovovalo, že iba manželský alebo registrovaný partner občana Spojeného kráľovstva môže byť považovaný za rodinného príslušníka takého občana.

15

Pani Bangerová sa proti rozhodnutiu, ktorým jej bolo odmietnuté povolenie na pobyt, odvolala na First‑tier Tribunal (prvostupňový súd, Spojené kráľovstvo). Tento súd vyhovel tomuto odvolaniu. Následne bolo Ministerstvu vnútra udelené povolenie odvolať sa proti rozhodnutiu, ktoré bolo vydané na prvom stupni, na Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) [Druhostupňový súd (Oddelenie pre prisťahovalecké a azylové veci), Spojené kráľovstvo] z dôvodu, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

16

Vnútroštátny súd na jednej strane uviedol, že jediný významný rozdiel medzi vecou, ktorú daný súd prejednáva, a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. júla 1992, Singh (C‑370/90, EU:C:1992:296), je v tom, že pani Bangerová je nezosobášeným partnerom občana Únie, zatiaľ čo v citovanom rozsudku boli pán a pani Singh zosobášení. Zásady rozvinuté Súdnym dvorom v tomto rozsudku preto možno uplatniť na vec, ako je konanie vo veci samej. Na druhej strane vnútroštátny súd konštatoval, že ten istý súd v inom rozhodovacom zložení už rozhodol, že nariadenie z roku 2006 nepriznáva právo podať žalobu osobe, ktorej je zamietnuté povolenie na pobyt ako „vzdialenejšiemu rodinnému príslušníkovi“.

17

Za týchto podmienok Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) [Druhostupňový súd (Oddelenie pre prisťahovalecké a azylové veci)] rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18

Na úvod treba pripomenúť, že ako Súdny dvor opakovane rozhodol, hoci vnútroštátny súd z formálneho hľadiska obmedzil svoje otázky iba na zásady uvedené v rozsudku zo 7. júla 1992, Singh (C‑370/90, EU:C:1992:296), a na smernicu 2004/38, táto okolnosť nebráni Súdnemu dvoru, aby poskytol vnútroštátnemu súdu všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú daný súd prejednáva, bez ohľadu na to, či na ne vnútroštátny súd v znení svojich otázok odkázal, alebo neodkázal (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 22, ako aj citovanú judikatúru).

19

Za týchto okolností a s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba konštatovať, že svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 21 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť členskému štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, udeliť povolenie na pobyt alebo uľahčiť získanie takého povolenia neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a s ktorým má tento občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah, ak sa uvedený občan Únie po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval.

20

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ „každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie“.

21

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je cieľom smernice 2004/38 zjednodušiť výkon základného a individuálneho práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré je občanom Únie priamo priznané článkom 21 ods. 1 ZFEÚ, a jedným z cieľov tejto smernice je posilniť uvedené právo (rozsudky z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 35, ako aj z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 18).

22

Podľa svojho článku 3 ods. 1 sa smernica 2004/38 uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú alebo sa k nim pripájajú.

23

Pokiaľ ide o článok 3 ods. 1 smernice 2004/38, Súdny dvor rozhodol, že z doslovného, systematického a teleologického výkladu ustanovení tejto smernice vyplýva, že táto smernica upravuje len podmienky vstupu a pobytu občana Únie v iných členských štátoch ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a že táto smernica neumožňuje založiť odvodené právo na pobyt v prospech štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, v členskom štáte, ktorého je tento občan štátnym príslušníkom (rozsudok z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 20, ako aj citovaná judikatúra).

24

V prejednávanej veci vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, že spor vo veci samej sa týka žiadosti o povolenie na pobyt pani Bangerovej, štátnej príslušníčke tretieho štátu, v Spojenom kráľovstve, v členskom štáte, ktorého je pán Rado štátnym príslušníkom, a že v čase podania tejto žiadosti pán Rado a pani Bangerová neboli zosobášení, ani neuzavreli registrované partnerstvo, avšak žili spolu niekoľko rokov.

25

Ako však uviedol generálny advokát v bodoch 28 a 29 svojich návrhov, systematické a teleologické úvahy, ktoré viedli Súdny dvor k rozhodnutiu, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 23 tohto rozsudku, že ustanovenia smernice 2004/38 neumožňujú založiť odvodené právo na pobyt v prospech štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, v členskom štáte pôvodu tohto občana, platia rovnako na osoby uvedené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b) smernice 2004/38. Smernica 2004/38 tak nemôže založiť právo štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je neregistrovaným partnerom občana Únie v členskom štáte, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, na uľahčenie získania takého povolenia od tohto členského štátu.

26

V prejednávanej veci z toho vyplýva, že hoci sa na pani Bangerovú môže vzťahovať pojem „partner, s ktorým má občan Únie trvalý vzťah riadne osvedčený“, nachádzajúci sa v článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b) smernice 2004/38, táto smernica nemôže založiť právo pani Bangerovej na uľahčenie získania povolenia na pobyt v Spojenom kráľovstve.

27

Súdny dvor však v niektorých prípadoch uznal, že štátnym príslušníkom tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nemali na základe ustanovení smernice 2004/38 odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého má tento občan štátnu príslušnosť, mohlo byť napriek tomu priznané takéto právo na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 23).

28

Tento záver vychádza z ustálenej judikatúry, podľa ktorej v podstate neexistencia takéhoto odvodeného práva na pobyt takého štátneho príslušníka tretieho štátu by občana Únie odradila od odchodu z členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, s cieľom využiť svoje právo na pobyt v inom členskom štáte podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ, z dôvodu neistoty, či bude môcť v členskom štáte pôvodu pokračovať v rodinnom živote s uvedeným štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktorý sa rozvinul alebo začal v hostiteľskom členskom štáte počas skutočného pobytu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 54, ako aj z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 24).

29

Podľa tejto judikatúry podmienky priznania tohto odvodeného práva na pobyt by v zásade nemali byť prísnejšie ako podmienky stanovené smernicou 2004/38 pre priznanie takého práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Hoci sa táto smernica nevzťahuje na prípad návratu uvedeného občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval, musí sa uplatniť analogicky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, body 50 a 61, ako aj citovanú judikatúru, a z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 25).

30

V tejto súvislosti treba spresniť, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek písm. b) uvedenej smernice sa výslovne vzťahuje na partnera, s ktorým má občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah. Toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje, že hostiteľský členský štát v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou uľahčí vstup a pobyt pre tohto partnera.

31

Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 3 ods. 2 tejto smernice neukladá členským štátom povinnosť priznať právo na vstup a pobyt štátnym príslušníkom tretieho štátu uvedeným v tomto ustanovení, avšak ukladá týmto štátom povinnosť, aby v porovnaní so žiadosťami o vstup a pobyt ostatných štátnych príslušníkov tretích štátov určitým spôsobom zvýhodnili žiadosti podané štátnymi príslušníkmi tretích štátov, ktorí sú uvedení v danom článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 21).

32

Ako však uviedol generálny advokát v bodoch 46 a 47 svojich návrhov, judikatúra citovaná v bode 29 tohto rozsudku platí aj v prípade partnera, s ktorým má občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah v zmysle článku 3 ods. 2 prvého pododseku písm. b) smernice 2004/38. Z toho dôvodu sa so štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý má taký vzťah s občanom Únie, ktorý uplatnil svoje právo slobodne sa pohybovať a ktorý sa vráti do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval, nesmie pri návrate tohto občana do tohto členského štátu zaobchádzať menej priaznivo, než stanovujú podmienky smernice pre štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má riadne osvedčený trvalý vzťah s občanom Únie, ktorý si uplatnil svoje právo slobodne sa pohybovať v iných členských štátoch, než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom.

33

V takej situácii, o akú ide vo veci samej, tak treba uplatniť smernicu 2004/38 vrátane jej článku 3 ods. 2 prvého pododseku písm. b) analogicky, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých je potrebné uľahčiť vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích štátov uvedených v tejto smernici.

34

Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením vlády Spojeného kráľovstva, podľa ktorého je v bode 63 rozsudku z 12. marca 2014, O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135), udelenie odvodeného práva na pobyt v členskom štáte pôvodu obmedzené len na štátnych príslušníkov tretieho štátu, ktorí sú „rodinnými príslušníkmi“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2004/38. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, hoci Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že štátny príslušník tretieho štátu, ktorý nemá postavenie člena rodiny, nemôže mať v hostiteľskom členskom štáte odvodené právo na pobyt podľa smernice 2004/38 alebo článku 21 ods. 1 ZFEÚ, uvedený rozsudok nevylučuje povinnosť členského štátu uľahčiť vstup a pobyt takého štátneho príslušníka v súlade s článkom 3 ods. 2 tejto smernice.

35

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť členskému štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, uľahčiť získanie povolenia na pobyt neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a s ktorým má tento občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah, ak sa uvedený občan Únie po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval.

36

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 21 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté vydať povolenie na pobyt neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, občana Únie, ktorý sa po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval, sa musí zakladať na rozsiahlom preskúmaní osobných okolností žiadateľa a musí byť odôvodnené.

37

Ako bolo uvedené v bode 31 tohto rozsudku, podľa článku 3 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý je možné analogicky uplatniť na prípad návratu, o aký ide vo veci samej, členské štáty majú povinnosť, aby v porovnaní so žiadosťami o vstup a pobyt ostatných štátnych príslušníkov tretích štátov určitým spôsobom zvýhodnili žiadosti podané štátnymi príslušníkmi tretích štátov, ktorí sú uvedení v tomto ustanovení.

38

Súdny dvor rozhodol, že na účely splnenia tejto povinnosti musia členské štáty v súlade s článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2004/38 upraviť možnosť, aby rozhodnutia o žiadostiach osôb uvedených v článku 3 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice boli vydané na základe podrobného preskúmania ich osobnej situácie a v prípade zamietnutia boli dané rozhodnutia odôvodnené (rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 22).

39

V rámci uvedeného preskúmania osobnej situácie žiadateľa je na príslušnom orgáne, aby zohľadnil jednotlivé faktory, ktoré môžu byť v konkrétnom prípade relevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 23).

40

Vzhľadom na to, že smernica 2004/38 neobsahuje konkrétnejšie ustanovenia a s prihliadnutím na použitie spojenia „v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou“ v jej článku 3 ods. 2 treba konštatovať, že každý členský štát má širokú mieru voľnej úvahy pri výbere faktorov, ktoré sa musia zohľadniť. Z toho dôvodu musia členské štáty dbať o to, aby ich právne predpisy zahrnovali kritériá, ktoré budú v súlade s obvyklým zmyslom slova „uľahčí“, a nezbavovali toto ustanovenie jeho potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 24).

41

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté vydať povolenie na pobyt neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, občana Únie, ktorý sa po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval, sa musí zakladať na rozsiahlom preskúmaní osobných okolností žiadateľa a musí byť odôvodnené.

42

Na úvod treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento súd v inom rozhodovacom zložení rozhodol, že nariadenie z roku 2006 nepriznáva osobám uvedeným v článku 3 ods. 2 smernice 2004/38 right of appeal. Štvrtú otázku treba chápať v tomto kontexte. Vnútroštátny súd sa tak nepýta na prípadnú neexistenciu súdneho preskúmania pre uvedené osoby, ale na to, či smernica 2004/38 vyžaduje existenciu opravného prostriedku, ktorý umožní súdu vykonať preskúmanie tak právneho, ako aj skutkového stavu.

43

Za týchto okolností treba konštatovať, že svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že štátni príslušníci tretích štátov uvedení v tomto ustanovení musia mať k dispozícii opravný prostriedok, ktorý umožní súdu vykonať preskúmanie tak právneho, ako aj skutkového stavu na účely spochybnenia rozhodnutia o odmietnutí udeliť povolenie na pobyt, ktoré bolo voči nim prijaté.

44

Podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38 sa postupy stanovené jej článkami 30 a 31 uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie. Podľa článku 31 ods. 1 tejto smernice majú dané osoby prístup k súdnym a prípadne administratívnym konaniam o opravnom prostriedku v hostiteľskom členskom štáte, aby sa mohli odvolať alebo požiadať o preskúmanie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého voči nim na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

45

Tieto ustanovenia však výslovne neuvádzajú osoby uvedené predovšetkým v článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b) smernice 2004/38.

46

V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, sa pojem „rodinní príslušníci“ používa v iných ustanoveniach smernice 2004/38 ako zahrnujúci aj osoby uvedené v jej článku 3 ods. 2 Konkrétne článok 10 tejto smernice, ktorý sa týka vydania pobytových preukazov pre „rodinných príslušníkov občana Únie“, uvádza vo svojom odseku 2 písm. e) a f) doklady, ktoré majú osoby uvedené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. a) a b) uvedenej smernice predložiť na účely vydania tohto pobytového preukazu. Rovnako článok 8 ods. 5 smernice 2004/38, pokiaľ ide o doklady, ktoré sa musia predložiť na účely vydania registračného potvrdenia „pre rodinných príslušníkov“, uvádza v písm. e) a f) osoby uvedené v jej článku 3 ods. 2.

47

Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 38 tohto rozsudku musia členské štáty v súlade s článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2004/38 upraviť možnosť, aby rozhodnutia o žiadostiach osôb uvedených v článku 3 odseku 2 prvom pododseku tejto smernice boli vydané na základe podrobného preskúmania ich osobnej situácie a v prípade zamietnutia boli dané rozhodnutia odôvodnené.

48

Z dôvodu, že ustanovenia smernice 2004/38 sa musia vykladať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 50), musia mať tieto osoby možnosť na základe tohto ustanovenia podať proti rozhodnutiu účinný opravný prostriedok, ktorý umožní preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia vo vzťahu k právu Únie z hľadiska skutkových a právnych okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2011, Gajdarov, C‑430/10, EU:C:2011:749, bod 41).

49

Z toho dôvodu treba konštatovať, že procesné záruky stanovené v článku 31 ods. 1 smernice 2004/38 sú uplatniteľné na osoby uvedené v jej článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b).

50

Pokiaľ ide o obsah týchto procesných záruk, je podľa judikatúry Súdneho dvora osoba v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice oprávnená požadovať súdne preskúmanie toho, či vnútroštátna legislatíva a jej uplatňovanie neprekračujú mieru voľnej úvahy vymedzenú uvedenou smernicou (rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 25).

51

Pokiaľ ide o súdne preskúmanie miery voľnej úvahy, ktorou disponujú príslušné vnútroštátne orgány, vnútroštátny súd musí najmä preskúmať, či sa napadnuté rozhodnutie opiera o dostatočne pevný skutkový základ. Navyše sa toto preskúmanie musí týkať dodržiavania procesných záruk, ktoré má zásadný význam, aby vnútroštátny súd mohol overiť, či skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí uplatnenie voľnej úvahy, boli splnené (pozri analogicky rozsudok zo 4. apríla 2017, Fahimian,C‑544/15, EU:C:2017:255, body 45 a 46). Medzi tieto záruky patrí v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2004/38 povinnosť týchto orgánov vykonať rozsiahle preskúmanie osobných okolností žiadateľa a odôvodniť akékoľvek odopretie vstupu alebo pobytu.

52

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že štátni príslušníci tretích štátov uvedení v tomto ustanovení musia mať k dispozícii opravný prostriedok na napadnutie rozhodnutia o odmietnutí udeliť povolenie na pobyt, ktoré bolo voči nim prijaté, a po jeho uplatnení musí mať vnútroštátny súd možnosť preskúmať, či sa rozhodnutie o odmietnutí opiera o dostatočne silný skutkový základ a či procesné záruky boli dodržané. Medzi tieto záruky patrí povinnosť príslušných vnútroštátnych orgánov vykonať rozsiahle preskúmanie osobných okolností žiadateľa a odôvodniť akékoľvek odopretie vstupu alebo pobytu.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: