1.

Na základe prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko), má Súdny dvor na jednej strane rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci poskytnúť výklad smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny ( 3 ) v kontexte, v ktorom je predmetná situácia vo veci samej z pôsobnosti tohto aktu výslovne vylúčená, avšak vnútroštátne právo, ktoré túto smernicu preberá, sleduje zámer jednostranne rozšíriť pôsobnosť uvedenej smernice aj na situáciu tohto typu. Táto otázka bola položená aj vo veci C‑257/17, C a A, v ktorej sú dnes taktiež prednesené moje návrhy.

2.

Na druhej strane sa má Súdny dvor vyjadriť k povahe lehoty troch mesiacov uvedenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86, a najmä k otázke, či majú vnútroštátne orgány právo zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny len z dôvodu zmeškania uvedenej lehoty.

3.

Článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa prijatého a otvoreného na podpis, ratifikáciu a schválenie Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov v rezolúcii 44/25 z 20. novembra 1989 stanovuje, že „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí“.

4.

Znenie článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) s názvom „Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“ stanovuje:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“

5.

Článok 7 Charty základných práv Európskej únie ( 4 ) (ďalej len „Charta“) s názvom „Rešpektovanie súkromného a rodinného života“ stanovuje:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“

6.

Článok 24 ods. 2 a 3 Charty stanovuje:

„2.   Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

3.   Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.“

7.

Smernica 2003/86 určuje podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov. Podľa svojho odôvodnenia 2 táto smernica rešpektuje základné práva, najmä právo na rešpektovanie rodinného života zakotvené v mnohých dokumentoch medzinárodného práva a obzvlášť vo vyššie uvedenom článku 8 EDĽP a článku 7 Charty.

8.

Podľa odôvodnenia 8 smernice 2003/86 „osobitnú pozornosť je potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Preto je potrebné ustanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny“.

9.

Podľa článku 2 písm. b) smernice 2003/86:

„Na účely tejto smernice:

10.

Článok 3 ods. 2 písm. c) smernice 2003/86 stanovuje, že „táto smernica sa neuplatňuje, ak garant [je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý – neoficiálny preklad]:

11.

V článku 5 ods. 5 smernice 2003/86 sa uvádza, že „pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí“.

12.

Článok 7 ods. 1 smernice 2003/86 stanovuje:

„Po podaní žiadosti o zlúčenie rodiny môže príslušný členský štát požiadať osobu, ktorá podala žiadosť, aby predložila dôkaz o tom, že garant:

13.

Podľa článku 12 ods. 1 prvého a tretieho pododseku smernice 2003/86, ktorý je zaradený v jej kapitole V s názvom „Zlúčenie rodiny utečencov“:

„Odlišne od článku 7 členské štáty nepožadujú od utečenca a/alebo od rodinných príslušníkov, aby vo vzťahu k žiadosti, ktorá sa týka rodinných príslušníkov… predložili dôkaz, že utečenec spĺňa požiadavky ustanovené v článku 7.

…

Členské štáty môžu požadovať od utečenca, aby splnil podmienky uvedené v článku 7 ods. 1, ak sa žiadosť o zlúčenie rodiny nepodá v lehote troch mesiacov od priznania postavenia utečenca.“

14.

Článok 17 smernice 2003/86 stanovuje:

„Členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď zamietnu žiadosť, odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt, alebo rozhodnú nariadiť odsun garanta alebo jeho rodinných príslušníkov“.

15.

Článok 2 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 5 ) stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

16.

Podľa Raad van State (Štátna rada, Holandsko) žiadosť o udelenie víz na pobyt dlhší ako tri mesiace, o akú ide v spore vo veci samej, predstavuje žiadosť o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny utečenca alebo osoby s postavením doplnkovej ochrany. Takáto žiadosť sa podáva v prospech rodinného príslušníka s pobytom v zahraničí alebo ak rodinný príslušník na územie Holandska vstúpil v tom istom čase ako garant. Po podaní tejto žiadosti môže Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) tomuto rodinnému príslušníkovi z úradnej moci udeliť povolenie na pobyt na základe azylu.

17.

Článok 29 ods. 4 wet van 23 november 2000 tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet, Vreemdelingenwet 2000 (zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch, ďalej len „Vw 2000“), stanovuje, že „povolenie na pobyt na určitú dobu uvedené v článku 28 možno udeliť aj rodinnému príslušníkovi v zmysle odseku 2, ktorý sa síce nepripojil k cudziemu štátnemu príslušníkovi uvedenému v odseku 1 v lehote troch mesiacov po tom, čo mu bolo udelené povolenie na pobyt uvedené v článku 28, ak bola v tejto lehote troch mesiacov týmto rodinným príslušníkom alebo v jeho prospech podaná žiadosť o víza na pobyt dlhší ako tri mesiace“.

18.

Žalobkyne K a B (ďalej len „K a B“ alebo žalobkyne K a B“) sú štátnymi príslušníčkami tretej krajiny (Eritrea). V uvedenom poradí ide o manželku a maloletú dcéru, narodenú 1. júla 2014, štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavajúceho sa v Holandsku (ďalej len „garant FG“). Garant FG je od 23. septembra 2014 držiteľom povolenia na pobyt na základe azylu na určitú dobu (ďalej len „povolenie na pobyt na základe azylu“). Toto povolenie na pobyt na základe azylu mu poskytuje doplnkovú ochranu.

19.

V nadväznosti na rozhovor s externým orgánom VluchtelingenWerk Nederland ( 6 ) garant FG pôvodne pochopil to, že žiadosť o zlúčenie rodiny nie je potrebné podať. Garant FG nakoniec však takúto žiadosť podal na základe článku 29 ods. 2 a 4 Vw 2000 v prospech K a B, ale až po uplynutí lehoty. ( 7 )

20.

Dvomi rozhodnutiami z 20. apríla 2015 a 8. novembra 2015 štátny tajomník potvrdil zamietnutie žiadosti o zlúčenie rodiny predloženej garantom FG v prospech žalobkýň K a B z dôvodu, že žiadosť nebola podaná v lehote troch mesiacov a že omeškanie nebolo ospravedlniteľnej povahy podľa článku 29 ods. 2 a 4 Vw 2000.

21.

Rozsudkom z 24. júna 2016 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu so sídlom v Amsterdame, Holandsko, ďalej len „prvostupňový súd“) vyhlásil žalobu podanú žalobkyňami K a B proti rozhodnutiu o zamietnutí ich žiadosti o zlúčenie rodiny za nedôvodnú.

22.

Žalobkyne K a B podali proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie na vnútroštátny súd. V prvom rade prvostupňovému súdu vytýkajú, že neuznal, že posúdenie ospravedlniteľnosti zmeškania lehoty troch mesiacov sa má vykonať s ohľadom na cieľ a dôvody existencie tejto lehoty. V druhom rade podľa žalobkýň K a B prvostupňový súd svoj rozsudok nesprávne založil na skutočnosti, že garant FG vedel, že mal žiadosť podať v lehote troch mesiacov a mal sa pred jej uplynutím o možnosti podať žiadosť o zlúčenie rodiny presnejšie informovať. V treťom rade K a B prvostupňovému súdu vytýkajú, že neuznal, že lehoty uvedenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86 sa nemožno dovolávať ako dôvodu zamietnutia a že štátny tajomník bol povinný pri svojom posúdení zohľadniť zásadu proporcionality. Ďalej v súlade s článkom 5 ods. 5 a článkom 17 smernice 2003/86 malo toto posúdenie zahŕňať aj najlepší záujem dieťaťa. V štvrtom rade K a B tvrdia, že prvostupňový súd nesprávne neuznal, že odkázanie na bežnú žiadosť o víza na pobyt dlhší ako tri mesiace na účely zlúčenia rodiny ohrozuje cieľ sledovaný smernicou 2003/86, ako aj jej potrebný účinok.

23.

Vnútroštátny súd sa po prvé pýta na právomoc Súdneho dvora, keďže smernica 2003/86 osoby s postavením doplnkovej ochrany z jej pôsobnosti vylučuje. Hoci totiž holandský zákonodarca na obsah tejto smernice odkazuje, je v záujme Únie, aby boli prebraté ustanovenia práva Únie vykladané jednotným spôsobom. ( 8 ) Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa rozsudku z 18. októbra 2012, Nolan (C‑583/10, ďalej len „rozsudok Nolan, EU:C:2012:638), Únia údajne nemá záujem na jednotnom výklade aktu týkajúceho sa internej situácie, ktorá je z tohto aktu výslovne vylúčená. ( 9 ) Vnútroštátnemu súdu nie je jasné, či sa tento rozsudok uplatňuje, aj pokiaľ sa uvedený rozsudok Nolan netýka situácie, pre ktorú sa právo Únie stalo priamo a nepodmienene uplatniteľné. ( 10 ) Uvedený rozsudok však už Súdnym dvorom nebol citovaný, konkrétne v rozsudku veľkej komory z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten (C‑268/15, EU:C:2016:874), preto sa vnútroštátny súd pýta, či by rozsudok Nolan mohol viesť k tomu, že Súdny dvor vyhlási, že nemá právomoc o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodnúť.

24.

Po druhé sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 12 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2003/86. Podľa vnútroštátneho súdu, keď je žiadosť o zlúčenie rodiny podaná po uplynutí lehoty a zmeškanie lehoty troch mesiacov nie je ospravedlniteľné, keďže dôvod zmeškania možno pripísať garantovi FG, táto žiadosť sa meritórne neposudzuje; štátny tajomník teda nezohľadňuje ustanovenia článku 5 ods. 5 (zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa), ani ustanovenia článku 17 (zohľadnenie individuálnych okolností) smernice 2003/86. Vnútroštátny súd sa však domnieva, že pre posúdenie výhrad žalobkýň K a B je potrebný presnejší výklad článku 12 ods. 1 tretieho pododseku uvedenej smernice.

25.

Za týchto okolností Raad van State (Štátna rada, Holandsko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

26.

Žalobkyne K a B, holandská vláda, ako aj Komisia predložili v prejednávanej veci písomné pripomienky.

27.

Na spoločnom pojednávaní s vecou C‑257/17, C a A, ktoré sa uskutočnilo na Súdnom dvore 19. marca 2018, žalobcovia C a A a potom žalobcovia K a B, holandská vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky.

28.

Garant FG je držiteľom povolenia na pobyt na základe azylu, ktoré mu poskytuje doplnkovú ochranu. Na základe smernice 2003/86 podal žiadosť o zlúčenie rodiny v prospech žalobkýň K a B.

29.

Jednoznačné znenie článku 3 ods. 2 písm. c) smernice 2003/86 stanovuje, že „táto smernica sa neuplatňuje, ak garant [je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý – neoficiálny preklad]:… je oprávnený zdržiavať sa v členskom štáte na základe doplnkovej formy ochrany v súlade s medzinárodnými záväzkami, vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou členských štátov“ ( 11 ). Na garanta FG sa teda ratione materiae smernice 2003/86 nevzťahuje. ( 12 )

30.

Holandský zákonodarca sa však jednostranne rozhodol uplatniť priaznivejšie ustanovenia o zlúčení rodiny utečencov obsiahnuté v kapitole V smernice 2003/86, ktorej článok 12 je predmetom druhej otázky položenej vnútroštátnym súdom, na osoby s postavením doplnkovej ochrany a na ich rodinných príslušníkov. ( 13 ) V prejednávanej veci ide o situáciu, ktorá sa riadi vnútroštátnym právom. Inými slovami, ide o rozšírenie rozsahu ratione materiae holandskej právnej úpravy Vw 2000 na osoby s postavením doplnkovej ochrany. Za týchto okolností treba preskúmať, či je dôvodné, aby Súdny dvor podal výklad ustanovení uvedených v položených otázkach, a teda, aby sa konštatovala právomoc Súdneho dvora tak, ako to tvrdí vnútroštátny súd, holandská vláda a žalobkyne vo veci samej, hoci to Komisia namieta.

31.

V súlade s článkom 267 ZFEÚ je Súdny dvor príslušný rozhodnúť v prejudiciálnych otázkach o výklade Zmlúv, ako aj predpisov prijatých orgánmi Únie. Z toho vyplýva, že je výlučne vecou vnútroštátneho súdu, aby s ohľadom na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil tak nevyhnutnosť položenia prejudiciálnej otázky pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru kladie. ( 14 ) Preto ak sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 15 )

32.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor niekoľkokrát vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav veci nachádzal mimo pôsobnosti práva Únie. Je totiž v záujme Únie dbať o jednotnosť výkladu ustanovenia aktu Únie a ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré tento akt preberajú a robia ho uplatniteľným mimo pôsobnosti tohto aktu.

33.

V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že jeho výklad ustanovení práva Únie v situáciách, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Únie, je odôvodnený vtedy, ak sa tieto ustanovenia na základe vnútroštátneho práva stali uplatniteľné na takéto situácie priamo a nepodmienene, aby sa zabezpečilo rovnaké zaobchádzanie s týmito situáciami a so situáciami, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie. ( 16 ) Od Súdneho dvora sa preto žiada, aby overil, či existujú dostatočne presné údaje umožňujúce zistiť, či vnútroštátne právo odkazuje na právo Únie priamo a nepodmienene. Súdny dvor môže v zásade len na základe spresnení poskytnutých vnútroštátnym súdom v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania určiť, či má právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu boli predložené. ( 17 )

34.

Je zjavné, že podľa rozsudku Nolan nemožno tvrdiť alebo predpokladať, že existuje záujem Únie na tom, aby v oblasti, ktorá bola normotvorcom Únie vylúčená z pôsobnosti aktu, ktorý prijal, bol výklad ustanovení toho aktu jednotný. ( 18 ) Podľa tejto logiky „ak totiž normotvorca Únie jednoznačne uvedie, že akt, ktorý prijal, sa neuplatňuje na špecifikovanú oblasť, vzdáva sa… cieľa jednotného výkladu a uplatnenia právnych predpisov v tejto vylúčenej oblasti“ ( 19 ).

35.

Podľa mňa však rozsudok z 19. októbra 2017, Solar Electric Martinique (C‑303/16, ďalej len „Solar Electric Martinique, EU:C:2017:773), ktorý sa takisto týkal prípadu výslovného vylúčenia z pôsobnosti smernice Únie, ( 20 ) určité odôvodnenia rozsudku Nolan upravil. Súdny dvor totiž v bode 29 rozsudku Solar Electric Martinique spresnil, že „existencia záujmu Únie na tom, aby sa predišlo v budúcnosti rozdielom pri výklade a [aby ustanovenia predmetnej smernice] mali jednotný výklad, je iste očakávateľná“ ( 21 ). Pokiaľ rozsudok Nolan naznačoval, že takýto záujem sa v prípade výslovného vylúčenia normotvorcom Únie vytratil, rozsudok Solar Electric Martinique takýto výklad nepotvrdil. Prístup, ktorý bol pôvodne zvolený v rozsudku Nolan, bol podľa všetkého už definitívne odmietnutý v ďalšej veci výslovného vylúčenia z pôsobnosti smernice, v ktorej rozsudok z 27. júna 2018, SGI a Valériane (C‑459/17 a C‑460/17) potvrdil, že napriek tomuto výslovnému vylúčeniu existuje určitý záujem Únie ( 22 ) na tom, aby sa s cieľom predísť budúcim rozdielom vo výklade vykladali ustanovenia prebraté z práva Únie jednotným spôsobom bez ohľadu na podmienky, za akých sa majú uplatniť, pokiaľ vnútroštátne právo na ustanovenie smernice, o ktorého výklad je Súdny dvor požiadaný, priamo a nepodmienene odkazuje. ( 23 )

36.

Aj v tomto prípade to tak je.

37.

V prejednávanej veci sú totiž údaje predložené vnútroštátnym súdom dostatočne presné a dosvedčujú, že vnútroštátne právo, dodržiavajúc súlad s právom Únie, na právo Únie priamo a nepodmienene odkazuje. Vnútroštátny súd spresňuje tiež, že holandské zákony a iné právne predpisy stanovujú spoločný právny režim pre zlúčenia rodín utečencov a pre zlúčenia rodín osôb s postavením doplnkovej ochrany. Podľa štátneho tajomníka je táto voľba odôvodnená skutočnosťou, že Holandské kráľovstvo s povolením na pobyt na základe azylu vyplývajúceho z doplnkovej ochrany spája rovnaké právne účinky ako s povolením na pobyt na základe azylu vyplývajúceho z postavenia utečenca. Vnútroštátny súd, ako aj holandská vláda a žalobkyne K a B zastávajú názor, že holandský zákonodarca urobil kapitolu V smernice 2003/86 priamo a nepodmienene uplatniteľnú na situácie, ktoré podľa článku 3 ods. 2 písm. c) tejto smernice pod pôsobnosť práva Únie nepatrili. Dospel k záveru, že táto smernica sa analogicky uplatňuje na osoby s postavením doplnkovej ochrany.

38.

Na záver vnútroštátny súd dodáva, že ak Súdny dvor nemá v prejednávanej veci právomoc vyložiť článok 12 ods. 1 tretí pododsek smernice 2003/86, vnútroštátny súd bude nútený ho vyložiť sám, aby o spore vo veci samej rozhodol. V praxi by výklad ustanovenia práva Únie vnútroštátnym súdom mohol mať dopad na obsah tohto práva a viesť k výrazne odlišnému zameraniu, než aké by mohol prijať Súdny dvor. Navyše by mohol vnútroštátne súdy predmetného členského štátu odradiť od predloženia takejto otázky Súdnemu dvoru v budúcnosti. V každom prípade pojem, ktorého výklad vnútroštátny súd požaduje, spadá plne pod právo Únie a bezpochyby sa uplatňuje v situácii patriacej do pôsobnosti tejto smernice.

39.

Preto sa domnievam, že záujem Únie na jednotnom výklade je daný, jednak preto, aby sa vyhlo rozdielom pri uplatňovaní práva Únie, a jednak z dôvodu potreby nezaobchádzať odlišne so situáciami, ktoré sa členský štát rozhodol zosúladiť s právom Únie. Vzhľadom na tieto úvahy má EÚ záujem na jednotnom výklade sporných ustanovení. Navyše údaje predložené vnútroštátnym súdom sú dostatočne presné a dosvedčujú, že vnútroštátne právo, dodržiavajúc súlad s právom Únie, na právo Únie priamo a nepodmienene odkazuje.

40.

Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor konštatoval, že má právomoc o predložených otázkach rozhodnúť.

41.

Je potrebné vopred uviesť, že právo na zlúčenie rodiny, ktoré priznáva a upravuje smernica 2003/86, predstavuje osobitný aspekt práva na rešpektovanie rodinného života, ktoré samo osebe predstavuje základné právo zakotvené v článku 8 EDĽP a v článku 7 Charty a ako také ho chráni právny poriadok Únie. ( 24 ) Priamy vzťah medzi právom na rešpektovanie rodinného života a právom na zlúčenie rodiny je osobitne uznaný smernicou 2003/86 v jej odôvodnení 2. ( 25 )

42.

V tejto súvislosti Súdny dvor výslovne konštatoval, že ustanovenia smernice 2003/86 treba vykladať s prihliadnutím na základné práva a obzvlášť na právo na rešpektovanie rodinného života zakotveného jednak v EDĽP a jednak v Charte. ( 26 ) Článok 7 Charty treba navyše vykladať s ohľadom na záväzok brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa, ktorý je uznaný v článku 24 ods. 2 Charty, a pritom zohľadniť potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priame styky s obidvomi svojimi rodičmi, ktorá je vyjadrená v odseku 3 toho istého článku. ( 27 ) Súdny dvor taktiež rozhodol, že každá žiadosť podaná dieťaťom alebo jedným z jeho zákonných zástupcov na účely vstupu na územie členského štátu alebo jeho opustenia na účely zlúčenia rodiny musí byť členskými štátmi posudzovaná v pozitívnom duchu, humánne a náležito. ( 28 )

43.

Je pravda, že hoci články 7 a 24 Charty nepochybne zdôrazňujú dôležitosť rodinného života pre deti, nemožno ich vykladať v tom zmysle, že by štátom uberali určitý priestor na ich voľnú úvahu v prípade, keď posudzujú žiadosti o zlúčenie rodiny. ( 29 ) Pri takomto posudzovaní a najmä pri zisťovaní, či sú splnené podmienky smernice 2003/86, treba ustanovenia tejto smernice vykladať a uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, čo vyplýva aj zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktorými sa členským štátom ukladá povinnosť posúdiť predmetné žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom uprednostniť rodinný život. ( 30 )

44.

Pripomínam, že Súdny dvor potvrdil dôležitosť určitých medzinárodných dokumentov, konkrétne Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ( 31 ) a Dohovoru o právach dieťaťa, týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ktoré pri uplatňovaní všeobecných zásad práva Spoločenstva zohľadňuje. Dohovor o právach dieťaťa je pre každý z členských štátov záväzný, rovnako ako aj ostatné citované medzinárodné dokumenty. ( 32 )

45.

Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že prípadná miera voľnej úvahy priznaná členským štátom nemôže byť týmito štátmi uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a zbavuje ju potrebného účinku. ( 33 )

46.

Súdny dvor zastáva tiež názor, že z článku 17 smernice 2003/86, podľa ktorého v prípade zamietnutia žiadosti o zlúčenie rodiny „členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu“, vyplýva, že členské štáty sú povinné posudzovať žiadosti o zlúčenie rodiny individuálne. ( 34 )

47.

Pri zodpovedaní druhej otázky položenej vnútroštátnym súdom treba prihliadnuť práve na vyššie uvedené zásady vyjadrené v rámci judikatúry.

48.

Je nesporné, že v prejednávanej veci bola žiadosť o zlúčenie rodiny v prospech žalobkýň K a B podaná po lehote troch mesiacov od priznania postavenia utečenca (ďalej len „lehota troch mesiacov“) stanovenej v článku 29 ods. 2 a 4 Vw 2000, ktorý preberá článok 12 ods. 1 tretí pododsek smernice 2003/86. ( 35 )

49.

Vo vnútroštátnom práve sa dodržanie lehoty troch mesiacov na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny podľa článku 12 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2003/86 považuje za podmienku prípustnosti takejto žiadosti. Vnútroštátny súd spresňuje, že v rámci tohto preskúmania sa žiadosť o zlúčenie rodiny neposudzuje s ohľadom na článok 5 ods. 5 (čiže nezohľadňuje sa najlepší záujem dieťaťa) a článok 17 (čiže v podstate sa nezohľadňujú individuálne okolnosti) smernice 2003/86. ( 36 ) Podľa vnútroštátneho súdu článok 29 ods. 2 a 4 Vw 2000 vôbec neumožňuje urobiť výnimku a prikročiť k zváženiu záujmov alebo k inej forme úľavy.

50.

Hoci štátny tajomník posudzuje, či je z humanitárnych dôvodov zmeškanie lehoty troch mesiacov ospravedlniteľné, nevykonáva zváženie záujmov a neskúma, či zmeškanie lehoty možno dotknutému garantovi alebo jeho rodinnému príslušníkovi odôvodnene pripísať. V každom prípade, ak žiadosť nie je podaná v stanovenej lehote a štátny tajomník zmeškanie lehoty neuzná za ospravedlniteľné, zamietne túto žiadosť bez toho, aby ju meritórne preskúmal. Štátny tajomník taktiež neprihliada na ustanovenia článku 5 ods. 5 smernice 2003/86, ani článku 17 uvedenej smernice.

51.

Naopak podľa vnútroštátneho súdu je bez ohľadu na to, či už došlo k zamietnutiu z dôvodu zmeškania lehoty troch mesiacov, ktoré štátny tajomník posúdil ako neospravedlniteľné, možné, aby utečenec podal bežnú žiadosť o víza na pobyt dlhší ako tri mesiace na účely zlúčenia rodiny bežným postupom podľa smernice 2003/86. Podľa štátneho tajomníka sa garant FG tým, že zmeškal lehotu troch mesiacov, už viac nemôže dovolávať priaznivejších ustanovení kapitoly V tejto smernice. V takom prípade štátny tajomník posudzuje, či sú splnené podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 smernice 2003/86; môže však dotknutého utečenca garanta oslobodiť od povinnosti mať trvalé a pravidelné príjmy, ako aj od povinnosti platiť poplatky, pričom žiadosť posudzuje s ohľadom na článok 8 EDĽP.

52.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate v prvom rade pýta, či smernica 2003/86 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré stanovuje, že žiadosť o zlúčenie rodiny podanú na základe priaznivejších ustanovení kapitoly V tejto smernice možno zamietnuť ako neprípustnú len z toho dôvodu, že bola podaná po lehote troch mesiacov. Po druhé chce vnútroštátny súd vedieť, či v prípade zmeškania uvedenej lehoty možno bez ohľadu na to, či sa už rozhodlo o zamietnutí, podať žiadosť o zlúčenie rodiny, v rámci ktorej sa posúdi dodržanie podmienok stanovených v článku 7 smernice 2003/86 a zohľadnia sa záujmy a okolnosti uvedené v článku 5 ods. 5 a v článku 17 uvedenej smernice.

53.

Vnútroštátny súd zvažuje dva výklady článku 12 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2003/86. Podľa prvého výkladu sa vnútroštátny súd domnieva, že z článku 12 ods. 1 tretieho pododseku by bolo možné vyvodiť záver, že toto ustanovenie zavádza podmienku podania žiadosti o zlúčenie rodiny v lehote troch mesiacov. Na rozdiel od článku 7 smernice 2003/86 nie je lehota troch mesiacov otvorenou normou, ktorej obsah sa má spresniť vnútroštátnym právom ako je to u požiadaviek stanovených v uvedenom článku 7, ktoré Súdny dvor vyložil v rozsudkoch zo 4. marca 2010, Chakroun (C‑578/08, EU:C:2010:117), a z 21. apríla 2016, Khachab, (C‑558/14, EU:C:2016:285). Pri posúdení článku 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86 Súdny dvor zohľadnil zásadu proporcionality a článok 17 uvedenej smernice. Článok 12 ods. 1 tretí pododsek podľa všetkého nepožaduje meritórne preskúmanie, ani zváženie záujmov, ak táto podmienka nie je dodržaná. Naopak druhý výklad zvažovaný vnútroštátnym súdom by vyplýval zo znenia článku 5 ods. 5 v spojení s článkom 17 smernice 2003/86. Podľa tohto výkladu sú po podaní žiadosti a pri jej posúdení členské štáty povinné náležito zohľadniť záujem maloletého dieťaťa a v prípade zamietnutia uvedenej žiadosti sú členské štáty povinné posúdiť individuálne okolnosti garanta alebo osoby oprávnenej na zlúčenie rodiny.

54.

S týmto druhým výkladom plne súhlasím.

55.

Skôr, než sa budem zaoberať otázkami rozsahu a samotnej povahy lehoty troch mesiacov stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86, treba pripomenúť kontext zaradenia tohto článku.

56.

Smernica 2003/86 rozlišuje dva režimy zlúčenia rodiny: na jednej strane je obvyklý režim pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorého hmotnoprávne podmienky sú vymenované najmä v článku 7 tejto smernice, a na druhej strane je režim označovaný ako „priaznivejší“ ( 37 ) alebo „preferenčný“ ( 38 ), týkajúci sa zlúčenia rodiny utečencov, ktorého podmienky sú uvedené v kapitole V smernice 2003/86 a najmä v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice, ktorého výklad sa požaduje. Článok 12 tvorí neoddeliteľnú súčasť kapitoly V uvedenej smernice a podľa odôvodnenia 8 tejto smernice umožňuje zohľadniť situáciu utečencov, venovať im osobitnú pozornosť a na tento účel pre nich stanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny. Systematika tejto smernice tento priaznivejší režim v prospech utečencov potvrdzuje, pretože viacero ustanovení, konkrétne článok 10, článok 11 ods. 2 a článok 12 ods. 1 a 2 uvedenej smernice, ( 39 ) stanovuje z obvyklého režimu tejto smernice výnimku.

57.

Z tohto pohľadu, keď utečenec garant podá žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 12 ods. 1 prvého pododseku smernice 2003/86, je oslobodený „odlišne od článku 7…, [od] predlož[enia] dôkaz[u], že utečenec spĺňa požiadavky ustanovené v článku 7.“ Režim uplatniteľný na utečencov garantov je značne zjednodušený, a teda poskytuje väčšiu ochranu ich práva na zlúčenie rodiny.

58.

Ak sa však žiadosť o zlúčenie rodiny nepodá v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86, tento článok stanovuje, že členské štáty môžu od utečenca požadovať, aby splnil podmienky ( 40 ) uvedené v článku 7 ods. 1 uvedenej smernice. Utečenec garant musí teda predložiť dôkaz o tom, že má ubytovanie, ktoré sa považuje za bežné, že má zdravotné poistenie a trvalé, pravidelné a dostatočné príjmy.

59.

To neznamená, že žiadosť možno po zmeškaní lehoty troch mesiacov ipso iure zamietnuť, ale len to, že členské štáty môžu ešte v rámci posúdenia žiadosti o zlúčenie rodiny podanej na základe článku 12 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2003/86 požadovať, aby utečenec garant splnil hmotnoprávne podmienky článku 7 ods. 1 uvedenej smernice. Zmeškanie lehoty troch mesiacov stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86 preto nemá procesné dôsledky, akými sú neprípustnosť žiadosti o zlúčenie rodiny a potreba podať novú žiadosť na základe ustanovení obvyklého režimu zavedeného smernicou 2003/86, ale potenciálne hmotnoprávne dôsledky, a síce len umožnenie členským štátom požadovať splnenie iba tých podmienok, ktoré sú stanovené v článku 7 ods. 1 uvedenej smernice.

60.

Inak povedané, žiadosť o zlúčenie rodiny, a teda splnenie podmienok uplatnenia článku 7 ods. 1 smernice 2003/86 sa preskúma v rámci žiadosti podanej na základe kapitoly V tejto smernice.

61.

Tento prístup podľa mňa potvrdzujú ciele, ktoré smernica 2003/86 sleduje, predovšetkým ustanoveniami týkajúcimi sa utečencov.

62.

Po prvé je totiž potrebné mať na zreteli, že podľa účelu smernice 2003/86 „zlúčenie rodiny je nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života“, najmä pre utečencov, ktorých osobná situácia im „bráni viesť normálny rodinný život“ ( 41 ). Tak dôvody spojené s prípadným zmeškaním lehoty, ako aj splnenie podmienok článku 7 ods. 1 preto musia byť preskúmané s ohľadom na priaznivejšie postavenie, ktoré smernica 2003/86 utečencom priznáva. Toto priaznivejšie postavenie je spojené s praktickými ťažkosťami, s ktorými zápasia utečenci a ktoré sa odlišujú od ťažkostí, akým čelia iní štátni príslušníci tretích krajín. ( 42 )

63.

Miera voľnej úvahy priznaná členským štátom nemôže byť štátmi uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice 2003/86, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a zbavuje ju potrebného účinku. ( 43 )

64.

Požadovať teda, aby utečenec garant, ktorý zmeškal lehotu troch mesiacov stanovenú v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86, podal novú žiadosť o zlúčenie rodiny v rámci obvyklého režimu ustanovení tejto smernice, by oslabilo účinnosť pôvodne privilegovaného práva utečencov na zlúčenie rodiny a pozbavilo by priaznivejšie ustanovenia kapitoly V určené pre utečencov garantov, podľa definície tých najzraniteľnejších, potrebného účinku.

65.

Po druhé, ako som pripomenul v bodoch 41 až 47 vyššie, ustanovenia smernice 2003/86 sa majú vykladať a uplatňovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, čo okrem iného vyplýva aj zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 smernice 2003/86. Dôvody spojené s prípadným zmeškaním lehoty troch mesiacov stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86, ako aj podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 smernice 2003/86 preto treba preskúmať s prihliadnutím na článok 5 ods. 5 a článok 17 smernice 2003/86.

66.

Je teda povinnosťou členských štátov nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie. ( 44 )

67.

Článok 12 ods. 1 tretí pododsek smernice 2003/86 preto nemožno vykladať a uplatňovať takým spôsobom, aby toto uplatňovanie porušovalo základné práva zakotvené vo vyššie uvedených ustanoveniach Charty.

68.

Po tretie zo systematického výkladu smernice 2003/86 vyplýva, že článok 5 ods. 5 a článok 17 smernice 2003/86 sú takzvanými „horizontálnymi“ ustanoveniami, ktoré sú záväzné. ( 45 ) Uplatňujú sa počas celého preskúmania žiadosti o zlúčenie rodiny, tak procesného, ako aj meritórneho, ako hlavné zásady vo vzťahu ku všetkým ustanoveniam smernice vrátane lehoty troch mesiacov. Normotvorca Únie tak členským štátom ukladá povinnosť, aby „náležito zohľadni[li] najlepšie záujmy maloletých detí“ ( 46 ). Tento výklad je potvrdený článkom 11 ods. 1 smernice 2003/86, ktorý sa týka podmienok podania a posúdenia žiadosti o zlúčenie rodiny a ktorý pripomína, že vnútroštátne orgány majú pri posudzovaní uvedenej žiadosti dodržiavať ustanovenia článku 5 vrátane zásady najlepšieho záujmu dieťaťa obsiahnutej v odseku 5 tohto článku.

69.

Navyše pri posudzovaní žiadosti o zlúčenie rodiny na základe článku 12 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2003/86 v spojení s odôvodnením 8 tejto smernice „osobitnú pozornosť… je potrebné venovať situácii utečencov“. Pri posudzovaní žiadosti o zlúčenie rodiny sú vnútroštátne orgány povinné individualizovať posúdenie žiadostí o zlúčenie rodiny, to znamená, že postupujú od prípadu k prípadu, ( 47 ) v každom individuálnom prípade vyčerpávajúco posúdia všetky náležité faktory, ( 48 ) pričom v prípade zamietnutia tejto žiadosti zohľadnia „charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu[ ( 49 )]“ ( 50 ). Práve v rámci tohto posudzovania musia vnútroštátne orgány zohľadniť všetky okolnosti spojené s dostupnosťou informácií o lehote troch mesiacov, v ktorej je utečenec garant povinný svoju žiadosť o zlúčenie rodiny podať, ako aj jasnosť, prístupnosť a vhodnosť ( 51 ) týchto informácií, v ktorých môže spočívať dôvod, ktorý odôvodňuje zmeškanie lehoty troch mesiacov. Takáto krátka lehota, ktorá na účely odôvodnenia možného zmeškania lehoty nezohľadňuje osobné okolnosti, má ten účinok, že odrádza utečencov od podania žiadosti o zlúčenie rodiny, a teda obchádza potrebný účinok smernice. ( 52 )

70.

Preto sa musia zistiť všetky osobitné okolnosti prejednávanej veci a zváženie individuálnych záujmov a verejných záujmov sa musí podobať tomu, ktoré sa vykonáva v porovnateľných prípadoch. Navyše zváženie dotknutých individuálnych a verejných záujmov musí byť primerané a úmerné, pričom sa dbá na to, aby boli náležito zohľadnené najlepšie záujmy maloletých detí. ( 53 ) Žiaden prvok posudzovaný samostatne, napríklad zmeškanie lehoty, nemôže automaticky viesť k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o zlúčenie rodiny podanej v rámci priaznivejšieho postupu podľa kapitoly V smernice 2003/86.

71.

Z týchto úvah vyplýva, že lehotu stanovenú v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86 nemožno považovať za prekluzívnu lehotu, ktorej uplynutím by priaznivejší režim pre utečenca garanta zanikol.

72.

Preto navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že režim smernice 2003/86/ES bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, o aké ide vo veci samej, podľa ktorého možno žiadosť o zlúčenie rodiny na základe priaznivejších ustanovení kapitoly V tejto smernice zamietnuť len z toho dôvodu, že nebola podaná v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku tejto smernice, keďže túto lehotu nemožno označiť za prekluzívnu, a uvedená žiadosť sa musí posudzovať s ohľadom na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, ktoré členským štátom ukladajú povinnosť posudzovať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí s cieľom uprednostniť rodinný život a tiež predísť oslabeniu tak cieľa smernice 2003/86, ako aj jej potrebného účinku. Navyše nezohľadnenie hlavných zásad smernice 2003/86 v prípade zamietnutia žiadosti o zlúčenie rodiny v zmysle článku 12 smernice 2003/86 z dôvodu zmeškania lehoty troch mesiacov stanovenej v odseku 1 treťom pododseku tohto článku nemožno odôvodniť tým, že pri posúdení ďalšej žiadosti podanej podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/86 by sa tieto hlavné zásady zohľadnili.

73.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Raad van State (Štátna rada, Holandsko), takto: