1.

Dvoma rozhodnutiami zo 6. apríla 2017 Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) adresovala Súdnemu dvoru dva návrhy na vydanie prejudiciálnych rozhodnutí k výkladu článku 5 ods. 2 a článku 8 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1370/2007 z 23. októbra 2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 a (EHS) č. 1107/70 ( 2 ).

2.

Tieto návrhy boli podané na jednej strane v rámci sporu medzi spoločnosťou Mobit Soc. cons. arl, konzorciom združujúcim niekoľko talianskych podnikov pôsobiacich v odvetví dopravy, a Regione Toscana (Región Toskánsko, Taliansko) vo veci konečného zadania zmluvy o službách vo verejnom záujme v miestnej doprave spoločnosti Autolinee Toscane SpA, podniku ovládanom verejným subjektom Régie autonome des transports parisiens (RATP), a na druhej strane v rámci sporu, ktorý spadá do rovnakého skutkového rámca, medzi spoločnosťami Autolinee Toscane a Mobit.

3.

Týmito prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 5 a 8 nariadenia č. 1370/2007 majú vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ, akým je Autolinee Toscane v spore vo veci samej, musí byť vylúčený z postupu zadávania zákazky na základe verejnej súťaže z dôvodu, že tento poskytovateľ je ovládaný iným poskytovateľom, v tomto spore konkrétne RATP, ktorému bola priamo zadaná zákazka pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia. ( 3 )

4.

Na základe dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že žiadne z ustanovení nariadenia č. 1370/2007 nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej bola na základe verejnej súťaže zadaná zmluva o službách vo verejnom záujme v doprave poskytovateľovi, akým je Autolinee Toscane.

5.

Podľa článku 1 ods. 1 prvého pododseku je účelom nariadenia č. 1370/2007 vymedziť, ako môžu príslušné orgány v súlade s pravidlami práva Únie konať v oblasti verejnej osobnej dopravy, aby zabezpečili poskytovanie služieb všeobecného záujmu, ktoré by boli okrem iného početnejšie, bezpečnejšie, kvalitnejšie alebo poskytované pri nižších nákladoch ako tie, ktorých poskytovanie by umožnilo samotné fungovanie trhu.

6.

Článok 2 tohto nariadenia stanovuje najmä tieto vymedzenia pojmov:

„…

…

…

…“

7.

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1370/2007, „ak sa príslušný orgán rozhodne udeliť vybranému poskytovateľovi výlučné právo a/alebo poskytnúť akúkoľvek úhradu ako protihodnotu za plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, urobí tak v rámci zmluvy o službách vo verejnom záujme“.

8.

Článok 5 nariadenia č. 1370/2007, nazvaný „Zadávanie zmlúv o službách vo verejnom záujme“, uvádza:

„1.   Zmluvy o službách vo verejnom záujme sa zadávajú v súlade s pravidlami stanovenými v tomto nariadení. …

2.   Pokiaľ to nezakazuje vnútroštátne právo, každý príslušný miestny orgán bez ohľadu na to, či je to jediný orgán, alebo skupina orgánov, ktoré poskytujú integrované služby vo verejnom záujme v osobnej doprave, sa môže rozhodnúť sám poskytovať služby vo verejnom záujme v osobnej doprave alebo zadať zmluvu o službách vo verejnom záujme priamo právne odlišnému subjektu, nad ktorým vykonáva príslušný miestny orgán alebo v prípade skupiny orgánov aspoň jeden príslušný miestny orgán kontrolu podobnú kontrole, ktorú vykonáva nad vlastnými oddeleniami. Tam, kde príslušný miestny orgán prijme takéto rozhodnutie, sa uplatňuje toto:

…

3.   S výnimkou prípadov upresnených v odsekoch 4, 5 a 6 každý príslušný orgán, ktorý zverí poskytovanie služieb tretej strane inej, ako je interný poskytovateľ, zadáva zmluvy o službách vo verejnom záujme na základe verejnej súťaže. Postup prijatý pre verejnú súťaž umožňuje účasť všetkým poskytovateľom, je spravodlivý a rešpektuje zásady transparentnosti a nediskriminácie. Po predložení súťažných návrhov a prípadnom predbežnom výbere môžu pri dodržaní týchto zásad nasledovať rokovania s cieľom upresniť, ako najlepšie splniť osobitné alebo komplexné požiadavky.

…“

9.

Článok 8 nariadenia č. 1370/2007, nazvaný „Prechodné ustanovenie“, uvádza:

„1.   Zmluvy o službách vo verejnom záujme sa zadávajú v súlade s pravidlami stanovenými v tomto nariadení. …

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, bude zadávanie zmlúv vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave v súlade s článkom 5 od 3. decembra 2019. Počas tohto prechodného obdobia prijmú členské štáty opatrenia na postupné zosúladenie s článkom 5 s cieľom zabrániť vážnym štrukturálnym problémom súvisiacim s dopravnou kapacitou.

Do šiestich mesiacov po skončení prvej polovice prechodného obdobia predložia členské štáty Komisii správu o pokroku, v ktorej zdôraznia vykonávanie každého postupného zadávania zmlúv o službách vo verejnom záujme v súlade s článkom 5. Na základe správ o pokroku členských štátov môže Komisia navrhnúť vhodné opatrenia určené členským štátom.

3.   Na uplatňovanie odseku 2 sa neberú do úvahy zmluvy o službách vo verejnom záujme zadané v súlade s právom Spoločenstva a vnútroštátnym právom:

Uplatňovanie zmlúv uvedených v písmene a) môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti. Uplatňovanie zmlúv uvedených v písmenách b) a c) môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti, nie však dlhšie ako 30 rokov. Uplatňovanie zmlúv uvedených v písmene d) môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti pod podmienkou, že ich doba platnosti je obmedzená a porovnateľná s dobami platnosti uvedenými v článku 4.

Uplatňovanie zmlúv o službách vo verejnom záujme môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti, ak by ich ukončenie spôsobilo neprimerané právne alebo hospodárske dôsledky a za predpokladu, že Komisia dala svoj súhlas.

…“

10.

Vnútroštátny súd spresnil, že okrem ustanovení nariadenia č. 1370/2007 sú pre vyriešenie sporov vo veci samej relevantné aj normy vyplývajúce z decreto legislativo n. 422, del 19 novembre 1997, conferimento alle regioni ed agli enti locali di funzioni e compiti in materia di trasporto pubblico locale, a norma dell’articolo 4, comma 4, della legge n. 59, del 15 marzo 1997 (legislatívny dekrét č. 422 z 19. novembra 1997 o prenose funkcií a úloh v oblasti miestnej dopravy vo verejnom záujme na regióny a orgány miestnej samosprávy v súlade s článkom 4 ods. 4 zákona č. 59 z 15. marca 1997, ďalej len „legislatívny dekrét z 19. novembra 1997“).

11.

Článok 18 legislatívneho dekrétu z 19. novembra 1997 s názvom „Organizácia služieb v regionálnej a miestnej verejnej doprave“ uvádza:

„…

2.   S cieľom podporiť prekonanie monopolistických štruktúr a zaviesť pravidlá konkurenčného fungovania pri riadení poskytovania služieb v regionálnej a miestnej doprave budú regionálne a miestne orgány pri zadávaní zákaziek na služby rešpektovať zásady uvedené v článku 2 zákona č. 481 zo 14. novembra 1995 a zaručia najmä:

12.

Mobit je konzorcium talianskych spoločností („società consortile“), ktoré združuje niekoľko podnikov pôsobiacich v odvetví dopravy.

13.

Autolinee Toscane je talianska spoločnosť ovládaná RATP prostredníctvom spoločností RATP DEV SA a RATP DEV Italia Srl. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom je RATP verejný subjekt zriadený a kontrolovaný Francúzskou republikou, ktorá mu zveruje zmluvy o službách vo verejnom záujme v doprave od roku 1948. Zmluva zadaná RATP vo Francúzsku, ktorá bola platná v čase skutkových okolností prípadu, sa skončí 31. decembra 2039.

14.

Oznámením uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie5. októbra 2013 začal región Toskánsko konanie týkajúce sa udelenia koncesie na služby vo verejnom záujme v miestnej doprave na svojom území.

15.

Región Toskánsko adresoval výzvy na predloženie ponuky spoločnostiam Mobit a Autolinee Toscane, jediným dvom subjektom, ktorí prejavili záujem zúčastniť sa tohto konania.

16.

Dňa 24. novembra 2015 bola zmluva dočasne zadaná spoločnosti Autolinee Toscane. O zadaní zákazky spoločnosti Autolinee Toscane bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté 2. marca 2016.

17.

Spoločnosť Mobit napadla 15. apríla 2016 toto rozhodnutie o konečnom zadaní zákazky pred Tribunale amministrativo della Toscana (Regionálny správny súd pre Toskánsko, Taliansko). Vo svojej žalobe Mobit spochybnila zákonnosť postupu, pričom sa opierala o žalobné dôvody založené na nezákonnosti účasti spoločnosti Autolinee Toscane na verejnej súťaži a vadách úspešnej ponuky, ako aj, subsidiárne, na nezákonnosti celého postupu zadania zákazky.

18.

Spoločnosť Autolinee Toscane podala vzájomnú žalobu smerujúcu k vylúčeniu ponuky predloženej spoločnosťou Mobit. Na podporu Autolinee Toscane vstúpila do konania RATP.

19.

Rozsudkom z 28. októbra 2016 Tribunale amministrativo della Toscana (Regionálny správny súd Toskánsko) vyhovel hlavnej žalobe spoločnosti Mobit, ako aj vzájomnej žalobe spoločnosti Autolinee Toscane. Tento súd zrušil napadnuté akty a opatrenia počínajúc rozhodnutím o zadaní zákazky v prospech spoločnosti Autolinee Toscane, ktorej ponuka nespĺňala podmienky stanovené v súťažných podkladoch. Súd tiež vylúčil ponuku spoločnosti Mobit, ktorá tak nemohla nahradiť ponuku Autolinee Toscane v postupe verejného obstarávania.

20.

Spoločnosť Mobit podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom namietala najmä proti porušeniu článku 2 písm. b) a j), článku 5 ods. 2 a článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007.

21.

Spoločnosť Mobit predovšetkým tvrdí, že spoločnosť Autolinee Toscane mala byť z postupu zadávania zákazky vylúčená podľa článku 5 ods. 2 písm. b) a d) nariadenia č. 1370/2007, keďže ju ovláda podnik RATP, ktorému bola priamo zadaná zákazka vo Francúzsku, a preto sa má považovať za interného poskytovateľa v zmysle vyššie uvedených ustanovení.

22.

Ak sa má podľa vnútroštátneho súdu toto nariadenie vykladať v tom zmysle, že v súvislosti s postupom verejnej súťaže vyžaduje vylúčenie podnikov, ktorým bola priamo zadaná zákazka, musel by zmeniť rozsudok prvostupňového súdu tak, že vyhlási, že spoločnosť Autolinee Toscane nemohla byť úspešným uchádzačom.

23.

V dôsledku toho Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli podané do kancelárie Súdneho dvora 12. júna 2017.

25.

Písomné pripomienky predložili spoločnosti Mobit a Autolinee Toscane, región Toskánsko, RATP, francúzska a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

26.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. júna 2018, sa zúčastnili a predniesli svoje pripomienky spoločnosti Mobit a Autolinee Toscane, región Toskánsko, RATP, talianska a francúzska vláda, ako aj Komisia.

27.

Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru štyri otázky týkajúce sa výkladu článku 5 ods. 2 a článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 s cieľom určiť, či poskytovateľ, akým je spoločnosť Autolinee Toscane v spore vo veci samej, má byť vylúčený z postupu zadania zákazky prostredníctvom verejnej súťaže z dôvodu, že tento poskytovateľ je ovládaný iným poskytovateľom, v tomto spore konkrétne RATP, ktorému bola priamo zadaná zákazka pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.

28.

Podľa môjho názoru žiadne z ustanovení nariadenia č. 1370/2007 nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej bola na základe verejnej súťaže zadaná zmluva o službách vo verejnom záujme v doprave poskytovateľovi, akým je spoločnosť Autolinee Toscane.

29.

Tento prístup vychádza z troch odlišných a nezávislých dôvodov, konkrétne, prechodného režimu stanoveného v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 (časť A), prechodného režimu podľa článku 8 ods. 3 tohto nariadenia (časť B) a spojitosti medzi článkom 5 ods. 2 a článkom 5 ods. 3 uvedeného nariadenia (časť C).

30.

Pre úplnosť v časti D preskúmam pojmy „interný poskytovateľ“ a „príslušný orgán“, ktoré sú predmetom druhej a tretej prejudiciálnej otázky.

31.

Prvá otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka uplatniteľnosti článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 na priame zadávanie zákaziek uskutočnené pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia. V kontexte sporu vo veci samej sa táto otázka týka priameho zadania zákazky v prospech RATP vo Francúzsku, ktoré síce nie je predmetom tohto sporu, ale podľa argumentácie spoločnosti Mobit môže viesť k vylúčeniu spoločnosti Autolinee Toscane z predmetného postupu zadania zákazky v uvedenom spore podľa článku 5 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia. ( 4 )

32.

Ešte pred samotným preskúmaním tejto otázky je však potrebné zistiť, či príslušný orgán, akým je región Toskánsko, bol povinný dodržiavať článok 5 nariadenia č. 1370/2007 v rámci postupu zadania zákazky ukončeného 2. marca 2016, o aký ide v spore vo veci samej. ( 5 )

33.

Podľa môjho názoru z prechodného režimu podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 predovšetkým vyplýva, že článok 5 tohto nariadenia sa neuplatňuje v rámci postupu zadania zákazky, o aký ide v prejednávanej veci (pododdiel 1).

34.

Ďalej pre úplnosť preskúmam argument spoločnosti Mobit, podľa ktorého sa tento prechodný režim týka len článku 5 ods. 3 uvedeného nariadenia, a to bez ohľadu na jasné znenie článku 8 ods. 2 tohto nariadenia (pododdiel 2).

35.

Napokon uvediem dôvody, na základe ktorých treba rozlišovať medzi prechodným režimom podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 a prechodným režimom stanoveným v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia (pododdiel 3), pričom tento režim uvedený ako posledný je predmetom časti B týchto návrhov.

36.

Zdôrazňujem, že článok 12 nariadenia č. 1370/2007 stanovuje, že toto nariadenie nadobúda účinnosť 3. decembra 2009. článok 8 ods. 2 prvý pododsek prvá veta tohto nariadenia však uvádza, že zadávanie zmlúv vo verejnom záujme v železničnej a cestnej osobnej doprave musí byť v súlade s článkom 5 od 3. decembra 2019.

37.

Inými slovami, článok 8 ods. 2 prvý pododsek prvá veta nariadenia č. 1370/2007 zavádza prechodné obdobie desiatich rokov od nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia do 2. decembra 2019, počas ktorého príslušné orgány členských štátov nie sú povinné dodržiavať článok 5 tohto nariadenia, ak zadávajú zmluvy vo verejnom záujme v cestnej doprave, akou je aj predmetná zmluva v spore vo veci samej.

38.

Spor vo veci samej sa však týka zadania zákazky, ku ktorému došlo 2. marca 2016, teda pred uplynutím tohto prechodného obdobia. ( 6 ) Z toho vyvodzujem, že región Toskánsko nebol povinný v kontexte tohto sporu dodržiavať článok 5 nariadenia č. 1370/2007.

39.

Inak by to bolo len v prípade, keby predmetné zadanie zákazky v uvedenom spore spadalo pod vnútroštátny režim, ktorým sa predčasne vykonáva článok 5 nariadenia č. 1370/2007, čo sa výslovne povoľuje a tiež odporúča v článku 8 ods. 2 prvom pododseku druhej vete tohto nariadenia. V takom prípade by bolo potrebné konštatovať, že región Toskánsko bol skutočne povinný v rámci tohto sporu dodržiavať uvedený článok 5, a to v rozsahu stanovenom týmto vnútroštátnym režimom.

40.

Z údajov zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však nevyplýva, že by sa Talianska republika alebo región Toskánsko rozhodli uplatňovať článok 5 nariadenia č. 1370/2007 predčasne, teda pred uplynutím prechodného obdobia. V tejto veci boli na pojednávaní vypočutí talianska vláda a región Toskánsko, ktorí potvrdili neexistenciu tohto predčasného vykonania. Vnútroštátnemu súdu však prináleží overiť, či tomu je skutočne tak.

41.

V dôsledku toho v prvom rade navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky nasledujúcim spôsobom. Článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že článok 5 tohto nariadenia sa neuplatňuje v rámci postupu zadania zákazky, o aký ide vo veci samej, ktorý sa uskutočnil ešte pred uplynutím prechodného obdobia podľa článku 8 ods. 2 uvedeného nariadenia, okrem prípadu, keď by toto zadanie zákazky spadalo pod vnútroštátny režim, ktorým sa predčasne vykonáva uvedený článok 5, a to v rozsahu stanovenom týmto režimom.

42.

Ako tvrdí spoločnosť Autolinee Toscane, región Toskánsko, RATP a francúzska vláda, zo samotného znenia článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že toto ustanovenie určuje dočasnú výnimku, ktorá sa týka článku 5 tohto nariadenia ako celku.

43.

Napriek tomu Komisia vo svojich výkladových usmerneniach týkajúcich sa nariadenia č. 1370/2007 uviedla, že „iba článok 5 ods. 3… sa zdá byť v tejto súvislosti relevantný“ ( 7 ). Spoločnosť Mobit podporila tento výklad vo svojich písomných pripomienkach.

44.

Na odôvodnenie tohto výkladu Komisia vo svojich usmerneniach uviedla argument systematickej povahy. Podľa nej sú ustanovenia článku 5 nariadenia č. 1370/2007 okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 3, „miernejšie v porovnaní so všeobecnými zásadami zmluvy a príslušnou judikatúrou“. Inými slovami, skutočnosť, že uplatňovanie týchto ustanovení je „zmrazené“ počas prechodného obdobia, by mala prinútiť príslušné orgány, aby dodržiavali prísnejšie povinnosti, než sú tie, ktoré vyplývajú zo všeobecných zásad zmluvy a príslušnej judikatúry.

45.

Podľa môjho názoru sa tento výklad musí zamietnuť z troch nasledujúcich dôvodov.

46.

Predovšetkým tento výklad odporuje jednoznačnému zneniu článku 8 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1370/2007, ktorý hovorí o článku 5 tohto nariadenia bez ďalšieho spresnenia.

47.

Ďalej Súdnemu dvoru neprináleží „odhadovať“ rozsah pôsobnosti prechodného režimu stanoveného v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 tým, že bude systematicky porovnávať povinnosti vyplývajúce v príslušnom poradí z oboch predpisov, ktorými sú v tomto prípade nariadenie a Zmluva o fungovaní Európskej únie. Takýto prístup by podľa môjho názoru predstavoval nebezpečný precedens, pokiaľ ide o zásady rozdelenia právomocí a právnej istoty.

48.

Napokon sa domnievam, že Komisia sa snaží prostredníctvom svojho výkladu opätovne zaviesť obmedzenie, ktoré zákonodarca Únie zamietol. Ak sa totiž toto obmedzenie rozsahu pôsobnosti článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 nenachádzalo v prvej verzii tohto nariadenia, ako bola prijatá 23. októbra 2007, rovnako ho zamietol normotvorca Únie pri prijímaní nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/2338 zo 14. decembra 2016, ktorým sa mení nariadenie č. 1370/2007, pokiaľ ide o otvorenie trhu so službami vnútroštátnej železničnej osobnej dopravy ( 8 ).

49.

Komisia totiž vo svojom návrhu pozmeňujúceho nariadenia výslovne navrhla obmedziť rozsah pôsobnosti článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 len na samotný odsek 3 článku 5 tohto nariadenia. ( 9 ) Konečné znenie pozmeňujúceho nariadenia, ako ho prijala Rada a Európsky parlament, však takéto obmedzenie neobsahuje. ( 10 )

50.

Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 stanovuje prechodné obdobie, počas ktorého všetky ustanovenia článku 5 tohto nariadenia nemajú záväzný charakter.

51.

Z dôvodov, ktoré ďalej uvediem, sa domnievam, ako to v podstate tvrdia RATP, francúzska vláda a Komisia, že článok 8 ods. 2 a článok 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 stanovujú dva samostatné prechodné režimy.

52.

Na úvod chcem zdôrazniť, že legislatívny proces vedúci k prijatiu nariadenia č. 1370/2007, ktorý bol iniciovaný prostredníctvom návrhu Komisie z 26. júla 2000, bol obzvlášť dlhý a náročný. Na základe pretrvávajúceho blokovania v Rade ( 11 ) došlo k zásadným úpravám textu, ktorý pôvodne navrhla Komisia. Najmä prechodné mechanizmy stanovené v článku 8 ods. 2 a 3 tohto nariadenia sú do značnej miery výsledkom spoločnej pozície prijatej Radou 11. decembra 2006 ( 12 ).

53.

Po prvé tieto dve ustanovenia sa týkajú zákaziek, ktoré boli zadané v rôznych obdobiach. Článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 má za cieľ zabezpečiť prechodné obdobie pre nové zákazky, teda tie, ktoré boli zadané po 3. decembri 2009, čo je dátum nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia. ( 13 ) Článok 8 ods. 3 uvedeného nariadenia naopak stanovuje prechodný mechanizmus pre existujúce zákazky, konkrétne tie, ktoré boli zadané pred 3. decembrom 2009.

54.

Po druhé dátumy uplynutia doby platnosti týchto dvoch prechodných mechanizmov sú odlišné. Na jednej strane sa platnosť mechanizmu stanoveného v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 skončí 2. decembra 2019. Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že od 3. decembra 2019 sa vyžaduje dodržiavanie článku 5 tohto nariadenia.

55.

Na druhej strane článok 8 ods. 3 tohto nariadenia uvádza, že uplatňovanie zmlúv zadaných v minulosti môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti, pričom pre väčšinu týchto zmlúv stanovuje konečný termín ich uplatňovania. Napríklad zmluva, ktorú Francúzska republika priamo zadala v prospech RATP a na ktorú poukázala spoločnosť Mobit v spore vo veci samej, sa skončí 31. decembra 2039, ale režim stanovený vo vyššie uvedenom ustanovení môže využívať len do konečného termínu 3. decembra 2039. ( 14 ) Preto je jasné, že trvanie tohto druhého prechodného mechanizmu sa nezhoduje s trvaním prvého prechodného mechanizmu, ktorého platnosť sa skončí 2. decembra 2019.

56.

Prvý prechodný mechanizmus teda pre nové zadania zákaziek odkladá uplatnenie článku 5 nariadenia č. 1370/2007 do 3. decembra 2019, zatiaľ čo druhý prechodný mechanizmus vylučuje uplatnenie tohto nariadenia na už zadané zákazky až do skončenia ich platnosti alebo konečného termínu.

57.

Po tretie rozsah pôsobnosti prechodného mechanizmu podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 sa obmedzuje na článok 5 tohto nariadenia, ktorého uplatňovanie sa odkladá v prípade nových zákaziek zadaných medzi 3. decembrom 2009 a 2. decembrom 2019. Naproti tomu prechodný mechanizmus stanovený v článku 8 ods. 3 uvedeného nariadenia sa podľa môjho názoru nevzťahuje na konkrétne ustanovenie, a teda sa týka všetkých ustanovení nariadenia, ktoré sa nemôžu uplatniť na už zadané zákazky. ( 15 )

58.

Po štvrté úvod článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007, konkrétne formulácia „bez toho, aby bol dotknutý odsek 3“, naznačuje existenciu dodatočného prechodného mechanizmu stanoveného v odseku 3. Podobne výraz „na uplatňovanie odseku 2“ použitý v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia odkazuje na doplňujúcu povahu mechanizmu stanoveného v tomto ustanovení.

59.

Po piate úmysel zaviesť dva samostatné prechodné mechanizmy vyplýva aj zo spoločnej pozície prijatej Radou ( 16 ), z ktorej vychádza znenie článku 8 nariadenia č. 1370/2007.

60.

V skratke, a ako to na pojednávaní jasne vysvetlila francúzska vláda, nariadenie č. 1370/2007 stanovuje tri samostatné režimy v závislosti od dátumu zadania zákazky, s cieľom zosúladiť požiadavky otvorenia hospodárskej súťaže, právnej istoty a legitímnej dôvery.

61.

Konečný režim sa týka zadávania zákaziek po 3. decembri 2019, ktoré musí byť v súlade s nariadením č. 1370/2007 v celom rozsahu.

62.

Prvý prechodný režim sa vzťahuje na nové zákazky zadané medzi 3. decembrom 2009 a 2. decembrom 2019, pri ktorých sa uplatňovanie článku 5 tohto nariadenia odkladá v súlade s článkom 8 ods. 2 uvedeného nariadenia.

63.

Druhý prechodný režim vylučuje uplatňovanie nariadenia na zákazky zadané pred 3. decembrom 2009 za podmienok stanovených v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia.

64.

V ďalšej časti preskúmam uplatniteľnosť posledného uvedeného režimu za takých okolností, o aké ide v spore vo veci samej.

65.

Svojou prvou a štvrtou prejudiciálnou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 vykladať v tom zmysle, že článok 5 ods. 2 tohto nariadenia sa uplatňuje aj na priame zadanie zmluvy, ktoré sa uskutočnilo pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia, pričom platnosť tejto zmluvy sa skončí až po uplynutí lehoty tridsiatich rokov stanovenej pre zmluvy uvedené v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. b) tohto nariadenia.

66.

Znovu zdôrazňujem, že „priame zadanie“, na ktoré odkazuje táto otázka, sa netýka postupu regiónu Toskánsko, ktorý viedol k sporu vo veci samej, keďže tento postup prebehol formou verejnej súťaže po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1370/2007.

67.

V skutočnosti sa táto otázka týka priameho zadania zákazky v prospech RATP vo Francúzsku pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia. V tejto súvislosti pripomínam, že vnútroštátny súd chce vedieť, či má byť spoločnosť Autolinee Toscane vylúčená z predmetného postupu zadania zákazky v spore vo veci samej z dôvodu, že je ovládaná RATP. ( 17 )

68.

Podobne ako stanoviská presadzované francúzskou vládou a Komisiou sa domnievam, že článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007, a predovšetkým písmeno b) tohto ustanovenia, sa vzhľadom na podmienky stanovené v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia neuplatňuje na priame zadanie zákazky uskutočnené pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, a to z dôvodov, ktoré uvediem nižšie.

69.

V prvom rade z článku 8 ods. 3 prvého pododseku písm. a) až d) nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že tento prechodný režim sa vzťahuje na akúkoľvek zmluvu zadanú pred nadobudnutím účinnosti toho nariadenia, ktorá nastala 3. decembra 2009. ( 18 )

70.

V druhom rade účelom článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 je vylúčiť uplatňovanie tohto nariadenia v súlade s podmienkami stanovenými v tomto ustanovení na zmluvy zadané pred 3. decembrom 2009. Toto vylúčenie môže mať podľa môjho názoru dve odlišné formy.

71.

Na jednej strane platnosť takýchto zmlúv nemôže byť spochybnená z dôvodu porušenia nariadenia č. 1370/2007 a najmä jeho článku 5. Uvedené vyplýva z článku 8 ods. 3 druhého pododseku tohto nariadenia, podľa ktorého uplatňovanie uvedených zmlúv „môže pokračovať“.

72.

Na druhej strane podľa článku 8 ods. 3 prvého pododseku uvedeného nariadenia sa tieto zmluvy „neberú do úvahy“. Z toho vyvodzujem, že ak príslušné orgány členských štátov zadávajú zákazku podľa článku 5 uvedeného nariadenia, nemusia brať do úvahy zmluvy zadané pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.

73.

Pre spor vo veci samej je relevantný len tento druhý dôsledok, pretože vnútroštátny súd sa pýta len na možnosť vylúčiť spoločnosť Autolinee Toscane z predmetného postupu zadania zákazky z dôvodu priameho zadania zákazky v prospech RATP pred 3. decembrom 2009.

74.

V treťom rade článok 8 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 1370/2007 vymedzuje trvanie tohto prechodného režimu, ktoré sa líši v závislosti od dátumu a typu zadania zákazky.

75.

V tejto súvislosti zo skutkových zistení Tribunale amministrativo della Toscana (Regionálny správny súd Toskánsko), ktoré prevzal vnútroštátny súd ( 19 ) a ktoré neboli spochybnené účastníkmi konania, ktorí Súdnemu dvoru predložili svoje vyjadrenia, vyplýva, že:

76.

V dôsledku toho, ako to uviedol vnútroštátny súd, sa na zmluvu v prospech RATP vo Francúzsku vzťahuje článok 8 ods. 3 prvý pododsek písm. b) nariadenia č. 1370/2007.

77.

Podľa článku 8 ods. 3 druhého pododseku tohto nariadenia uplatňovanie tohto typu zmlúv „môže pokračovať až do zániku ich doby platnosti, nie však dlhšie ako 30 rokov“.

78.

Ako zdôraznili spoločnosť Mobit a Komisia, je poľutovaniahodné, že toto ustanovenie nešpecifikuje začiatok plynutia tridsaťročnej lehoty. Teoreticky prichádzajú do úvahy viaceré východiskové body, ako je dátum pôvodného návrhu nariadenia predloženého Komisiou (26. júla 2000), ako to navrhuje spoločnosť Mobit, dátum nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1370/2007 (3. december 2009), deň nasledujúci po uplynutí prechodného obdobia podľa článku 8 ods. 2 tohto nariadenia (3. december 2019), dátum zadania príslušnej zmluvy alebo deň, keď vstúpila táto zmluva do platnosti.

79.

Napriek tomu sa domnievam, že za východiskový bod pre túto tridsaťročnú lehotu by sa mal považovať dátum nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1370/2007, a to z nasledujúcich dôvodov. Na jednej strane použitie dátumu týkajúceho sa príslušnej zmluvy neumožňuje uplatňovať jednotné riešenie na všetky zmluvy uvedené v článku 8 ods. 3 tohto nariadenia. Takáto situácia by vyvolala ťažkosti s uplatňovaním zo strany príslušných orgánov a právnu neistotu pre poskytovateľov pôsobiacich v odvetví dopravy.

80.

Na druhej strane uvádzam, že toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky zmluvy uzavreté pred 3. decembrom 2009, čo je dátum nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia. V dôsledku toho si myslím, ako sa domnievali aj vnútroštátny súd a francúzska vláda, že tento dátum možno odôvodnene považovať aj za začiatok tridsaťročnej lehoty stanovenej v článku 8 ods. 3 druhom pododseku tohto nariadenia, pokiaľ ide o zmluvy uvedené v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. b) a c) uvedeného nariadenia.

81.

Podľa tohto výkladu relevantných ustanovení je teda potrebné vychádzať z toho, že táto tridsaťročná lehota uplynie 3. decembra 2039. ( 20 )

82.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa tento súd pýta, či sa môže prechodný režim podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 uplatňovať na zmluvu zadanú francúzskym štátom v prospech RATP bez ohľadu na skutočnosť, že platnosť tejto zmluvy sa skončí 31. decembra 2039, a teda po 3. decembri 2039, čo je dátum uplynutia tridsaťročnej lehoty.

83.

V tejto súvislosti spoločnosť Mobit tvrdila, že zmluva zadaná v prospech RATP nie je z dôvodu jej trvania v súlade s vyššie uvedeným ustanovením. Toto stanovisko si však podľa mňa zamieňa podmienky uplatňovania a účinky tohto prechodného režimu.

84.

Na jednej strane totiž zo znenia článku 8 ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 1370/2007 vyplýva, že uvedený prechodný režim sa uplatňuje na všetky zmluvy, ktoré boli zadané pred 3. decembrom 2009, a to bez ohľadu na ich trvanie. Na druhej strane článok 8 ods. 3 druhý pododsek nespresňuje druhy zmlúv, na ktoré sa tento režim vzťahuje, ale účinky a trvanie uvedeného režimu.

85.

Podľa tohto výkladu príslušných ustanovení sa prechodný režim podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 nepochybne uplatňuje na zmluvu zadanú Francúzskou republikou v prospech RATP, a to bez ohľadu na skutočnosť, že platnosť tejto zmluvy uplynie 31. decembra 2039, ako to ostatne tvrdili Autolinee Toscane, RATP, región Toskánsko, francúzska a portugalská vláda, ako aj Komisia. Uvedená zmluva však spadá do tohto režimu len počas tridsaťročnej lehoty stanovenej pre zmluvy uvedené v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. b) tohto nariadenia, ktorá uplynie 3. decembra 2039.

86.

V dôsledku toho sa článok 5 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1370/2007 môže uplatniť na zmluvu v prospech RATP až od 4. decembra 2039. Relatívne dlhé trvanie tohto prechodného režimu možno pripísať najmä ťažkostiam pri dosiahnutí dohody o prijatí tohto nariadenia v Rade. ( 21 )

87.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a štvrtú prejudiciálnu otázku nasledujúcim spôsobom. Článok 8 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že článok 5 ods. 2 a 3 tohto nariadenia sa počas tridsaťročnej lehoty, ktorá uplynie 3. decembra 2039, neuplatňuje na zmluvu uvedenú v článku 8 ods. 3 prvom pododseku písm. b) uvedeného nariadenia, a to bez ohľadu na skutočnosť, že platnosť tejto zmluvy sa skončí až po 3. decembri 2039.

88.

Táto odpoveď, tak ako navrhovaná odpoveď v časti A vyššie, umožňuje odpovedať na všetky otázky, ktoré položil vnútroštátny súd. Ďalej subsidiárne v ďalšej časti preskúmam, či možno článok 5 nariadenia č. 1370/2007 vykladať v tom zmysle, že podnik musí byť vylúčený z verejnej súťaže, ak ho ovláda iný podnik, ktorému bola predtým priamo zadaná iná zákazka.

89.

Druhá a tretia prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom je založená na predpoklade, ktorý si vyžaduje osobitné preskúmanie a ktorý sa týka možnosti alebo dokonca povinnosti vylúčiť podnik, akým je Autolinee Toscane v spore vo veci samej, z postupu zadania zákazky na základe verejnej súťaže v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 1370/2007 z dôvodu, že tomuto podniku alebo podniku, ktorý ho ovláda, bola priamo zadaná zákazka v zmysle článku 5 ods. 2 tohto nariadenia.

90.

Z dôvodov uvedených nižšie považujem tento predpoklad za nesprávny. Súhlasím totiž so stanoviskom Komisie, podľa ktorého nemôže byť podnik vylúčený z postupu zadania zákazky na základe verejnej súťaže z dôvodu, že mu bola priamo zadaná iná zákazka.

91.

Pripomínam, že článok 5 nariadenia č. 1370/2007 ponúka príslušnému orgánu možnosť voľby medzi postupom priameho zadania zákazky upraveným v článku 5 ods. 2 tohto nariadenia a postupom zadania zákazky na základe verejnej súťaže podľa článku 5 ods. 3 uvedeného nariadenia.

92.

Napriek tomu táto možnosť voľby podlieha požiadavke geografického obmedzenia činnosti interného poskytovateľa v prípade, že sa príslušný orgán rozhodne pre priame zadanie zákazky. Táto zásada územného obmedzenia činnosti, ktorej obsah spresňuje článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007, má za cieľ zabrániť možnému narušeniu hospodárskej súťaže, ku ktorému by mohlo dôjsť v prípade, že sa na verejnej súťaži zúčastní interný poskytovateľ, ktorý využíva zvýhodnené ekonomické podmienky v rámci inej zmluvy, ktorá mu bola zadaná bez verejnej súťaže.

93.

Žiaden z účastníkov, ktorí Súdnemu dvoru predložili svoje pripomienky, nespochybnil zásadu tejto požiadavky na územné obmedzenie činnosti interného poskytovateľa. Naopak, účastníci vyjadrili rozdielne názory, pokiaľ ide o sankciu stanovenú v prípade porušenia tejto požiadavky.

94.

Vnútroštátny súd vychádzal z predpokladu, že táto sankcia spočíva vo vylúčení interných poskytovateľov z akéhokoľvek zadávania zákaziek na základe verejnej súťaže. Toto stanovisko podporila aj spoločnosť Mobit a talianska vláda.

95.

Naopak, spoločnosť Autolinee Toscane, región Toskánsko, RATP, francúzska vláda a Komisia tvrdia, že účasť takéhoto interného poskytovateľa na verejnej súťaži nemá za následok jeho vylúčenie z tohto postupu, ale skôr neplatnosť priamo zadanej zákazky v jeho prospech.

96.

Podľa môjho názoru nerešpektovanie požiadavky územného obmedzenia činnosti uvedenej v článku 5 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1370/2007 nemôže mať žiadny vplyv na postup zadania zákazky na základe verejnej súťaže v zmysle článku 5 ods. 3 tohto nariadenia.

97.

Po prvé poznamenávam, že požiadavku na územné obmedzenie činnosti stanovuje článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007, ktorý upravuje priame zadávanie zákaziek, a nie článok 5 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý sa týka zadávania zákaziek na základe verejnej súťaže.

98.

Po druhé tento výklad vyplýva zo znenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007. Z článku 5 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, a najmä z formulácie „podmienkou uplatňovania tohto odseku je“, totiž výslovne vyplýva, že požiadavka na územné obmedzenie činnosti interného poskytovateľa je podmienkou platnosti interných postupov zadávania zákaziek.

99.

Po tretie znenie článku 5 ods. 3 druhej vety nariadenia č. 1370/2007 rovnako spochybňuje vylúčenie poskytovateľov, ktorým bola priamo zadaná zákazka, pretože výslovne požaduje, aby tento postup umožňoval „účasť všetkým poskytovateľom“. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že článok 5 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý sa týka postupov zadávania zákaziek na základe verejnej súťaže, neobsahuje žiadny odkaz na požiadavku územného obmedzenia činnosti stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia ani inú podobnú požiadavku.

100.

Samozrejme, formálny výklad výrazu „každý príslušný orgán, ktorý zverí tretej strane inej, ako je interný poskytovateľ“, ktorým sa začína článok 5 ods. 3 prvá veta nariadenia č. 1370/2007, môže naznačovať, že všetci interní poskytovatelia sú automaticky vylúčení z postupov zadávania zákaziek na základe verejnej súťaže. V skutočnosti sa tento výraz nevyhnutne vzťahuje iba na interných poskytovateľov dotknutého príslušného orgánu, konkrétne toho, ktorý vykonáva zadanie zákazky na základe verejnej súťaže.

101.

Táto formulácia totiž nemá za cieľ vylúčiť každého interného poskytovateľa z verejnej súťaže, ale uložiť povinnosť vyhlásiť verejnú súťaž všade tam, kde príslušný orgán nevykoná priame zadanie zákazky podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007. Inými slovami, od príslušných orgánov sa vyžaduje, aby využili buď priame zadanie zákazky, alebo zadanie zákazky na základe verejnej súťaže ( 22 ) a v prípade, že sa rozhodnú pre verejnú súťaž, musia na nej umožniť účasť všetkým poskytovateľom.

102.

Po štvrté výklad, ktorý navrhuje Komisia, je v súlade s jedným z cieľov sledovaných nariadením č. 1370/2007, konkrétne zvýšiť využívanie postupov verejnej súťaže pri zadávaní zmlúv o službách vo verejnom záujme v osobnej doprave. ( 23 ) Podľa tohto výkladu tak môže byť účasť interného poskytovateľa na verejnej súťaži sankcionovaná neplatnosťou priamo zadaných zákaziek v jeho prospech. ( 24 ) Domnievam sa, že táto sankcia nepochybne môže odradiť interného poskytovateľa od účasti na verejnej súťaži. Napriek tomu každý interný poskytovateľ si zachováva v plnej miere právo účasti na postupoch verejnej súťaže, ktorých efektivita je tak zachovaná.

103.

Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že článok 5 nariadenia č. 1370/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni zadaniu zmluvy o službách vo verejnom záujme v doprave na základe verejnej súťaže, akou je zmluva v spore vo veci samej, internému poskytovateľovi ovládanému iným poskytovateľom, ktorému bola priamo zadaná zákazka pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.

104.

Na druhej strane účasť interného poskytovateľa na postupe zadania zákazky na základe verejnej súťaže by mohla prípadne spochybniť platnosť priameho zadania zákazky v prospech tohto podniku alebo podniku, ktorý ho ovláda, za predpokladu, že by sa uplatnil článok 5. ( 25 ) Zdôrazňujem, že táto otázka podľa môjho názoru prekračuje predmet sporu vo veci samej.

105.

Domnievam sa, podobne ako stanoviská presadzované RATP, Autolinee Toscane, francúzskou vládou a Komisiou, že nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku.

106.

Z odpovedí, ktoré som navrhol v predchádzajúcich častiach, totiž vyplýva, že nariadenie č. 1370/2007 nebráni tomu, aby za okolností sporu vo veci samej bola zmluva o službách vo verejnom záujme v doprave zadaná na základe verejnej súťaže poskytovateľovi, akým je Autolinee Toscane.

107.

Pre úplnosť však stručne odpoviem na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku v tejto časti.

108.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. j) a článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 vykladať v tom zmysle, že za „interného poskytovateľa“ možno označiť právnickú osobu podľa verejného práva, ktorej orgán verejnej moci priamo zadal zmluvu o službách vo verejnom záujme v miestnej doprave a ktorý je organizačne a z hľadiska kontroly priamo prepojený s uvedeným štátnym orgánom, pričom jeho základné imanie vlastní príslušný štát.

109.

Podľa vysvetlení, ktoré poskytol vnútroštátny súd, má táto otázka za cieľ objasniť postavenie RATP vo vzťahu k tomuto nariadeniu.

110.

Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku do značnej miery závisí od skutkových zistení, ktoré patria do právomoci vnútroštátneho súdu.

111.

Konkrétne, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či príslušný orgán vykonáva nad dotknutým poskytovateľom „kontrolu podobnú tej, ktorú vykonáva nad svojimi vlastnými oddeleniami“ vzhľadom na kritériá vymedzené v článku 5 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1370/2007.

112.

Ako správne zdôraznila spoločnosť Mobit, skutočnosť, že poskytovateľ, akým je RATP, má právnu formu právnickej osoby podľa verejného práva, nie je relevantná na účely kvalifikácie interného poskytovateľa. Nariadenie č. 1370/2007 v súlade s jeho odôvodnením 12 totiž vôbec nerozlišuje medzi štátnymi a súkromnými podnikmi.

113.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 v spojení s článkom 2 písm. b) tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že zmluva, ktorá bola priamo zadaná v súlade s týmto ustanovením, môže byť následne vylúčená z pôsobnosti tohto ustanovenia z dôvodu presunu organizačnej právomoci vo veci predmetných služieb v doprave na subjekt, ktorý nad subjektom, ktorému sa služby zadali, nevykonáva „podobnú kontrolu“.

114.

Podľa vysvetlení, ktoré poskytol vnútroštátny súd, je táto otázka odôvodnená potrebou určiť príslušný orgán, pokiaľ ide o služby v doprave poskytované RATP. Podľa tohto súdu môže byť týmto príslušným orgánom buď Francúzska republika, ktorá si zachovala vplyv na koncesiu zadanú v prospech RATP, alebo Syndicat des transports d’Île‑de‑France (ďalej len „STIF“), verejný správny subjekt, ktorý od roku 2004 už neovláda Francúzska republika a na ktorý sa preniesli úlohy týkajúce sa organizácie dopravy parížskeho regiónu. Uvedený súd však zdôrazňuje, že STIF nemá právomoc nad koncesiou, ktorá je ex lege zadaná v prospech RATP, pokiaľ ide o jej kontrolu, spôsob vykonávania, predmet a s ňou súvisiace právomoci.

115.

Znovu sa domnievam, že odpoveď na túto otázku závisí do veľkej miery od skutkových overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu.

116.

Vzhľadom na vymedzenie pojmu „príslušný orgán“ uvedené v článku 2 písm. b) nariadenia č. 1370/2007 možno po prenesení organizačnej právomoci vo veci predmetných služieb v doprave na STIF uvažovať o troch prípadoch:

117.

Na účely rozhodnutia, či zmluva priamo zadaná v prospech RATP naďalej patrí do pôsobnosti článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007, prislúcha vnútroštátnemu súdu určiť v prvom rade, či Francúzsku republiku a/alebo STIF možno označiť za príslušné orgány. V druhom kroku bude musieť posúdiť, či sú splnené podmienky „podobnej kontroly“ a územného obmedzenia činnosti interného poskytovateľa.

118.

Podľa znenia prejudiciálnej otázky je vnútroštátny súd toho názoru, že STIF nevykonáva „podobnú kontrolu“ nad RATP v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007. Z uvedeného vyplýva, že zmluva v prospech RATP naďalej spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia bez ohľadu na to, že na STIF bola prenesená organizačná právomoc vo veci predmetných služieb, pokiaľ si na jednej strane orgán verejnej moci ponechá, výlučne alebo spoločne so STIF, právomoc zasahovať do verejnej osobnej dopravy v danej geografickej oblasti (a teda môže byť kvalifikovaný ako „príslušný orgán“) a ak na druhej strane tento orgán naďalej vykonáva „podobnú kontrolu“ nad subjektom, ktorému sa služby zadali.

119.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku nasledujúcim spôsobom.

120.

Článok 5 ods. 2 nariadenia č. 1370/2007 v spojení s článkom 2 písm. j) tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že za „interného poskytovateľa“ možno označiť právnickú osobu podľa verejného práva, ktorej orgán verejnej moci priamo zadal zmluvu o službách vo verejnom záujme v miestnej doprave, za predpokladu, že tento orgán vykonáva nad touto právnickou osobu „kontrolu podobnú kontrole“, ktorú vykonáva nad vlastnými oddeleniami.

121.

Okrem toho článok 5 ods. 2 uvedeného nariadenia č. 1370/2007 v spojení s článkom 2 písm. b) tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že presun organizačnej právomoci vo veci predmetných služieb v doprave z orgánu verejnej moci na subjekt, ktorý nad subjektom, ktorému sa služby zadali, nevykonáva „podobnú kontrolu“, nemá za následok vylúčenie zadanej zmluvy z pôsobnosti tohto ustanovenia za predpokladu, že si na jednej strane orgán verejnej moci ponechá, výlučne alebo spoločne s týmto subjektom, právomoc zasahovať do verejnej osobnej dopravy v danej geografickej oblasti (a teda môže byť kvalifikovaný ako „príslušný orgán“) a na druhej strane tento orgán naďalej vykonáva „podobnú kontrolu“ nad subjektom, ktorému sa služby zadali.

122.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), takto: