1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Okresní soud v Českých Budějovicích (Česká republika), sa týka článku 6 ods. 1 a 3 smernice 2011/7/EÚ ( 2 ). Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi poisťovňou Česká pojišťovna, a. s. a spoločnosťou WCZ, spol. s r.o., a to vo veci náhrady nákladov na vymáhanie, ktoré vznikli spoločnosti Česká pojišťovna v súvislosti s vymáhaním poistného, ktoré jej dlhuje WCZ.

2.

Odôvodnenia 19 až 21 smernice 2011/7 znejú:

3.

Článok 6 uvedenej smernice, nazvaný „Náhrada nákladov na vymáhanie“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 [eur].

2.   Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.

3.   Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých [všetkých ostatných – neoficiálny preklad] nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.“

4.

Článok 12 tej istej smernice stanovuje:

„…

3.   Členské štáty môžu zachovať alebo uviesť do účinnosti ustanovenia, ktoré sú pre veriteľov výhodnejšie ako ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou.

4.   Pri transpozícii tejto smernice sa členské štáty rozhodnú, či vylúčia zmluvy uzatvorené pred 16. marcom 2013.“

5.

§ 369 ods. 1 posledná veta zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákonník v znení zákona č. 179/2013 Sb. uvádza:

„Veriteľ má okrem úrokov z omeškania aj nárok na náhradu minimálnej výšky nákladov spojených s uplatnením svojej pohľadávky v rozsahu a za podmienok stanovených nariadením vlády.“

6.

§ 3 nariadenia vlády č. 351/2013, ktorým sa podľa vnútroštátneho súdu vykonáva článok 6 smernica 2011/7 (ďalej len „nariadenie vlády“), stanovuje:

„Ak ide o vzájomný záväzok podnikateľov… minimálna výška nákladov spojených s uplatnením každej pohľadávky je 1200 Kč [približne 47 eur].“

7.

§ 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Sb. Občiansky zákonník stanovuje:

„Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.“

8.

§ 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Sb. občiansky súdny poriadok stanovuje:

„Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“

9.

Podľa § 142a ods. 1 uvedeného zákona:

„Žalobca, ktorý mal v konaní o splnenie povinnosti úspech, má právo na náhradu trov konania proti žalovanému iba vtedy, ak žalovanému v lehote najmenej [sedem] dní pred podaním návrhu na začatie konania zaslal na adresu na doručovanie, prípadne na poslednú známu adresu výzvu na plnenie.“

10.

Česká pojišťovna a WCZ uzavreli 7. novembra 2012 poistnú zmluvu s účinnosťou od rovnakého dátumu.

11.

Listom z 10. marca 2015 Česká pojišťovna upozornila WCZ na zánik poistnej zmluvy k 25. februáru 2015 z dôvodu, že WCZ nezaplatila poistné, a požiadala ju o úhradu dlžného poistného za obdobie od 7. novembra 2014 do 26. februára 2015 vo výške 1160 Kč (približne 45 eur). Česká pojišťovna zaslala WCZ pred podaním žaloby na vnútroštátny súd celkovo štyri upomienky.

12.

Česká pojišťovna sa na uvedenom súde domáha, aby bola spoločnosti WCZ uložená povinnosť zaplatiť uvedenú čiastku 1160 Kč (približne 45 eur) zvýšenú o zákonné úroky z omeškania za obdobie od 25. februára 2015 do dátumu uhradenia dlžného poistného, a tiež povinnosť zaplatiť náklady spojené s vymáhaním jej pohľadávky vo výške vo výške 1200 Kč (približne 47 eur). Česká pojišťovna navyše požaduje, aby jej WCZ nahradila trovy konania.

13.

Vnútroštátny súd najprv konštatoval, že vnútroštátne právo ukladá súdom, aby ako súčasť trov konania priznávali aj náklady spojené s jednou upomienkou, ktorú žalobca zašle žalovanému pred podaním žaloby, a následne si položil otázku, či má byť okrem paušálnej náhrady výdavkov na vymáhanie pohľadávky podľa článku 6 smernice 2011/7 priznaná aj náhrada nákladov na upomínanie podľa vnútroštátnych procesných predpisov. Uvedený súd totiž uvádza, že podľa odôvodnenia 19 smernice má paušálna náhrada podľa článku 6 rovnakej smernice pokrývať práve náklady veriteľa súvisiace s upomínaním. Podľa vnútroštátneho súdu z toho vyplýva, že priznaním oboch náhrad (náhrady podľa uvedeného článku 6 aj podľa vnútroštátnych predpisov) by mohol žalobca získať rovnakú náhradu dvakrát.

14.

Takáto otázka je podľa neho vo veci prebiehajúcej pred vnútroštátnym súdom kľúčová, keďže Česká pojišťovna požaduje paušálnu náhradu vo výške 1200 Kč (približne 47 eur) podľa § 3 nariadenia vlády a článku 6 smernice 2011/7 a podľa vnútroštátneho práva požaduje náhradu nákladov právneho zastúpenia vrátane náhrady nákladov na upomínanie pred podaním žaloby vyplývajúcej z vnútroštátneho práva.

15.

Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 6 ods. 1 a 3 [smernice 2011/7] vykladať v tom zmysle, že ukladá súdu povinnosť priznať úspešnému žalobcovi v spore o zaplatenie pohľadávky z obchodnej transakcie vymedzenej v článku 3 alebo článku 4 uvedenej smernice sumu 40 eur (alebo ekvivalent v národnej mene) a zároveň náhradu trov súdneho konania, a to vrátane náhrady nákladov na upomínanie žalovaného pred podaním žaloby vo výške stanovenej procesnými predpismi členského štátu?“

16.

Žiadny z účastníkov konania vo veci samej nepovažoval za potrebné predložiť v tomto konaní písomné pripomienky. Súdnemu dvoru zaslala písomné pripomienky len Európska komisia. Nebolo požadované ani nariadenie ústneho pojednávania a Súdny dvor ho nenariadil ani ex offo. Aby však bolo možné poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, považoval som za potrebné vyzvať účastníkov konania aj českú vládu, aby písomne odpovedali na niekoľko otázok, na ktoré česká vláda a Komisia následne odpovedali.

17.

Z dôvodov uvedených v bodoch 21 a 22 rozsudku zo 16. februára 2017, IOS Finance EFC (C‑555/14, EU:C:2017:121), nemôže byť časová pôsobnosť smernice 2011/7 v prejednávanom prípade spochybnená. Komisia na rozdiel od toho, čo navrhovala vo veci, v ktorej bol vydaný zmienený rozsudok, vo svojich pripomienkach tvrdí, že smernica 2011/7 je uplatniteľná bez ohľadu na to, že Česká republika v rámci prebratia tejto smernice využila možnosť vyňať z rámca jej uplatňovania zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred dátumom stanoveným v jej článku 12 ods. 1, čo členským štátom umožňuje článok 12 ods. 4 uvedenej smernice. Ani česká vláda v odpovedi na otázky Súdneho dvora uplatniteľnosť smernice 2011/7 nespochybnila.

18.

Pokiaľ sa nemýlim, článok 6 smernice 2011/7 nebol doteraz predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora. ( 3 )

19.

Pokiaľ však ide o smernicu, ktorá bola predchodcom poslednej uvedenej smernice, teda o smernicu 2000/35/ES ( 4 ), rozsudok z 10. marca 2005, QDQ Media (C‑235/03, EU:C:2005:147), vyložil článok 3 ods. 1 písm. e) uvedenej smernice, ktorý sa do určitej miery zhoduje s článkom 6 ods. 3 smernice 2011/7.

20.

Súdnemu dvoru bola v uvedenej veci predložená otázka, či je možné v rámci ochrany veriteľa podľa smernice 2000/35 označiť za náklady na vymáhanie dlhu náklady advokáta alebo procesného zástupcu v konaní o platobnom rozkaze začatom na účely vymáhania tohto dlhu. Súdny dvor rozhodol, že pri neexistencii možnosti zahrnúť na základe vnútroštátneho práva do trov konania, na náhradu ktorých môže byť zaviazaný jednotlivec povinný zaplatiť podnikateľský dlh, trovy vyplývajúce z účasti advokáta alebo právneho zástupcu na strane veriteľa v súdnom konaní na vymáhanie tohto dlhu, samotná smernica 2000/35/ES nemôže slúžiť ako základ takejto možnosti.

21.

Tento druh nákladov je v článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 výslovne zahrnutý do „nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou“.

22.

Po analýze cieľa, znenia, kontextu a histórie vzniku smernice 2011/7 sa domnievam, že na rozdiel od toho, čo by mohlo naznačovať znenie odôvodnenia 20 uvedenej smernice, nie je možné paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú pre členské štáty v článku 6 ods. 1 tejto smernice ako minimálnu chápať tak, že vyčerpávajúcim spôsobom pokrýva niektoré druhy nákladov na vymáhanie (v tomto prípade „interné“ alebo „administratívne“ náklady na vymáhanie, ktoré zahŕňajú aj náklady na upomínanie). Z toho vyplýva, že primeranú náhradu, na ktorú odkazuje článok 6 ods. 3 uvedenej smernice, nemožno vykladať tak, že sa týka len „iných“ nákladov veriteľa na vymáhanie.

23.

Cieľom smernice 2011/7 v zmysle jej článku 1 je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov, a najmä malých a stredných podnikov.

24.

Ako uvádza odôvodnenie 12 uvedenej smernice, oneskorená platba predstavuje porušenie zmluvy, ktoré sa v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania ( 5 ) a/alebo zdĺhavých konaní o náhradu škody vo väčšine členských štátov stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov. Normotvorca považoval za potrebné zvrátiť tento trend a odradiť od oneskorených platieb.

25.

Cieľom tejto smernice je teda účinná ochrana veriteľa pred oneskorenými platbami, ( 6 ) čo je nevyhnutne spojené s poskytnutím čo najúplnejšej náhrady nákladov veriteľa na vymáhanie.

26.

Už na tomto základe by bolo obmedzenie finančnej náhrady podľa článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 len na niektoré kategórie nákladov veriteľa v rozpore so základným pravidlom, podľa ktorého má veriteľ právo na primeranú náhradu ( 7 ) všetkých nákladov na vymáhanie oneskorených platieb.

27.

V praxi by takéto obmedzenie znamenalo, že niektoré náklady veriteľa nebudú vôbec nahradené, čo by zjavne odporovalo cieľu smernice spraviť oneskorené platby menej zaujímavými a odradiť od nich. ( 8 )

28.

Znenie smernice 2011/7 jasne odráža jej cieľ.

29.

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2011/7 je veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur [v § 3 nariadenia vlády stanovenú na 1200 Kč (približne 47 eur)].

30.

Podľa článku 6 ods. 2 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby bola paušálna suma uvedená v jej článku 6 ods. 1 splatná bez potreby upozornenia, pričom má predstavovať náhradu za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie, a zároveň tieto náklady nijako nerozlišuje. ( 9 )

31.

Nárok veriteľa na náhradu nákladov nad rámec paušálnej sumy vo výške 40 eur jasne vyplýva z článku 6 ods. 3 smernice 2011/7, ktorý stanovuje náhradu „všetkých ostatných nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou“. Nahrádzajú sa teda „ostatné“ náklady, ktoré nie sú pokryté paušálnou sumou.

32.

Okrem toho článok 12 ods. 3 smernice 2011/7, podľa ktorého môžu členské štáty zachovať alebo uviesť do účinnosti ustanovenia, ktoré sú pre veriteľov výhodnejšie ako ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica nebráni tomu, aby vnútroštátne predpisy priznávali veriteľovi vyššiu paušálnu náhradu, než je minimálna paušálna suma vo výške 40 eur.

33.

Ak sa však vnútroštátny zákonodarca touto cestou vydá, je na ňom, aby zvolil vhodný spôsob, ako napríklad stanovenie premenlivej čiastky meniacej sa v závislosti od výšky pohľadávky. ( 10 )

34.

S vedomím, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „odôvodnenie aktu [práva Únie] nemá záväznú právnu silu a nemožno sa ho dovolávať ani na účel výnimky z ustanovení dotknutého aktu, ani s cieľom výkladu jeho ustanovení, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením“, ( 11 ) považujem za potrebné vyjadriť sa k odôvodneniam 19 a 20 smernice 2011/7, ktoré rozlišujú „interné“ alebo „administratívne“ náklady veriteľa nahrádzané paušálnou náhradou, ktorá by ich mala pokryť vyčerpávajúcim spôsobom, a „ostatné“ náklady na vymáhanie, ktoré presahujú 40 eur.

35.

Tieto pojmy „interné náklady“ alebo „administratívne náklady“ sa objavili pri príprave smernice.

36.

Komisia sa v návrhu rozhodla pre automatické nahrádzanie bližšie nešpecifikovaných nákladov na vymáhanie, ktoré sa vyčíslia v závislosti od výšky nesplatenej pohľadávky (pričom táto náhrada môže tvoriť až 1 % z čiastky pohľadávok rovnajúcich sa alebo presahujúcich sumu 10000 eur), a ďalej pre primeranú náhradu všetkých „ostatných“ nákladov na vymáhanie. Podľa dôvodovej správy táto zmena umožňuje nahradiť „nejednoznačný pojem ‚náklady na vymáhanie‘… novým systémom, ktorý pozostáva z vymedzenej sumy za interné náklady na vymáhanie“. ( 12 )

37.

Výbor Európskeho parlamentu, ktorý sa zaoberal uvedeným návrhom, zaviedol strop vo výške 40 eur bez ohľadu na výšku neuhradenej pohľadávky z dôvodu, že „kompenzačná sadzba na úrovni 1 % s neobmedzenou hornou hranicou za oneskorené platby súm vo výške 10000 eur alebo viac by v prípade transakcií s vysokou hodnotou mohla spôsobovať značné a neprimerané náklady a nemusela byť vyjadrovať skutočné náklady“. ( 13 )

38.

Parlament vo svojej pozícii v prvom čítaní naďalej trval na limite vo výške 40 eur. Ďalej spresnil, že primeraná náhrada podľa článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 platí pre ostatné náklady presahujúce uvedenú sumu 40 eur. Toto spresnenie potvrdzuje, že paušálna suma vo výške 40 eur nemá vyčerpávajúcim spôsobom nahrádzať „interné“ alebo „administratívne“ náklady na vymáhanie. Parlament však vo svojej pozícii v prvom čítaní uviedol tiež myšlienku obsiahnutú v odôvodnení 19 uvedenej smernice, podľa ktorej má paušálna suma obmedziť interné alebo administratívne náklady spojené s vymáhaním, pričom zároveň navrhol (pozri odôvodnenie 20 uvedenej smernice), že nárok na zaplatenie paušálnej sumy sa týka interných nákladov na vymáhanie. ( 14 )

39.

Tieto pojmy, ktoré sa teda nachádzajú v odôvodneniach 19 a 20 smernice 2011/7, by mohli viesť k domnienke, že „ostatné“ náklady v zmysle článku 6 ods. 3 uvedenej smernice sú „externými“ nákladmi, a to o to viac, že tak odôvodnenie 20, ako aj článok 6 ods. 3 uvedenej smernice sa zmieňujú o nákladoch, ktoré veriteľovi vzniknú poverením advokáta alebo využitím služieb spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, čo predstavuje služby poskytované podniku „externe“.

40.

K odmietnutiu názoru, že uvedená smernica kategorizuje náklady veriteľa na „interné“ alebo „administratívne“, ktoré pokrýva iba paušálna náhrada, a „ostatné“ ( 15 ) (či „externé“), ktoré pokrýva doplnková (slovami článok 6 ods. 3 smernice 2011/7 primeraná) náhrada, ( 16 ) ma vedie niekoľko argumentov.

41.

Po prvé tieto pojmy sa nevyskytovali v smernici 2000/35, ktorá v článku 3 ods. 1 písm. e) stanovovala, že veriteľ je oprávnený požadovať od dlžníka „primeranú náhradu všetkých svojich opodstatnených nákladov na vymáhanie vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Smernica 2011/7, ktorá nahradila smernicu 2000/35, si pritom kladie za cieľ posilniť boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách a v žiadnom prípade nekomplikovať finančnú náhradu veriteľa.

42.

Po druhé kategorizácia nákladov veriteľa nemá žiadnu oporu v znení článku 6 smernice 2011/7. Podľa prvého odseku tohto článku predstavuje paušálna suma minimum. Podľa článku 6 ods. 2 uvedenej smernice je táto suma splatná bez potreby upozornenia a má byť náhradou za náklady veriteľa. Podľa článku 6 ods. 3 rovnakej smernice môže veriteľ požadovať „ostatné“ náklady (to znamená náklady, ktoré nepokrýva paušálna suma), aby došlo k ich „primeranej náhrade“.

43.

Ako okrem toho uvádza česká vláda, kategorizáciu nákladov nemožno vyvodzovať ani z príkladného výpočtu nákladov, ktoré môže veriteľ preukázať podľa článku 6 ods. 3 smernice 2011/7. Tento výpočet bol do textu smernice zaradený na základe pozmeňovacích návrhov Parlamentu, pričom jeho zmyslom bolo iba objasnenie toho, o aké náklady môže ísť, ( 17 ) a nie zmena doterajšieho základného pravidla stanoveného smernicou 2000/35, podľa ktorého má veriteľ nárok na primeranú náhradu všetkých nákladov. Tento príklad pravdepodobne vychádza z rozsudku z 10. marca 2005, QDQ Media (C‑235/03, EU:C:2005:147) (pozri body 19 a 21 týchto návrhov).

44.

Kategorizácia nákladov by napokon viedla k paradoxnej situácii. Domnievam sa (rovnako ako česká vláda), že v prípade oneskorenej platby by veriteľ mohol za vymáhanie svojej pohľadávky za pomoci svojho podnikového právnika dostať iba paušálnu náhradu vo výške 40 eur, aj keby mohol preukázať, že skutočné náklady boli vyššie. Naopak, v prípade využitia služieb externého advokáta by boli primerane uhradené všetky náklady vrátane paušálnych 40 eur za interné náklady veriteľa. Pri tomto výklade by teda dochádzalo k neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu s porovnateľnými situáciami. Takýto výklad by navyše veriteľa v praxi motivoval k využívaniu služieb externých advokátov namiesto vlastných podnikových právnikov, ktorých služby bývajú menej nákladné. Inými slovami, kategorizácia nákladov by mohla viesť k umelému a neodôvodnenému navyšovaniu včas nezaplatených pohľadávok či k ich nahrádzaniu v neprimerane veľkom rozsahu.

45.

Záverom sa domnievam, že náklady uvedené v článku 6 ods. 3 smernice 2011/7 predstavujú „ostatné“ náklady popri nákladoch pokrytých paušálnou sumou, a veriteľ preto môže získať náhradu „interných“ či „administratívnych“ nákladov, ktoré túto sumu prekročia.

46.

Paušálna suma stanovená na 40 eur je navyše splatná bez nutnosti odôvodniť vzniknuté náklady („bez potreby upozornenia“ slovami článku 6 ods. 2 smernice 2011/7), či už ide o „interné“ náklady alebo nie, a to na rozdiel od iných peňažných súm, ktoré musia byť odôvodnené.

47.

Smernica 2011/7 v tejto súvislosti neuvádza, akým spôsobom musí veriteľ v prípade omeškania dlžníka s platbou uplatniť a odôvodniť náklady na vymáhanie pohľadávky presahujúcej paušálnu sumu 40 eur, do výšky ktorej mu článok 6 ods. 3 tejto smernice zabezpečuje nárok na náhradu. Úprava tohto postupu je ponechaná na posúdenie vnútroštátnemu zákonodarcovi, ktorý môže v súlade s článkom 12 ods. 3 smernice 2011/7 „zachovať alebo uviesť do účinnosti ustanovenia, ktoré sú pre veriteľov výhodnejšie ako ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou“.

48.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú Okresným súdom v Českých Budějovicích (Česká republika) takto:

Článok 6 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že veriteľ má nárok získať od dlžníka paušálnu sumu vo výške 40 eur, ako aj náhradu všetkých nákladov na vymáhanie, ktoré mu vznikli v súvislosti s oneskorenou platbou dlžníka, avšak iba pre časť týchto nákladov presahujúcu uvedenú paušálnu sumu 40 eur.