1. 

Súdny dvor v rozsudku E.ON Biofor Sverige ( 2 ) rozhodol o dopade určitých opatrení prijatých Švédskom na overenie trvalej udržateľnosti bioplynov z biomasy, keď boli predmetom obchodu v rámci Spoločenstva (prepravené prostredníctvom plynovodov niekoľkých členských štátov).

2. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka bioplynov, ale trvalo udržateľných biokvapalín (konkrétne palmového oleja pochádzajúceho z Indonézie a uvádzaného do voľného obehu v Únii). Kým biopalivá sa vyrábajú z biomasy a sú určené na použitie v doprave, biokvapaliny pochádzajú rovnako z biomasy, ale sú určené na iné energetické účely ako na dopravu, a to napríklad na výrobu elektrickej energie a výrobu tepla a chladu.

3. 

V tomto spore je potrebné preskúmať vzťah medzi dvoma typmi systémov vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biokvapalín, a to na jednej strane národnými a na druhej strane dobrovoľnými systémami, ktoré schvaľuje Komisia. Konkrétne, Súdny dvor by mal poskytnúť výklad rozsahu článku 18 ods. 7 smernice 2009/28/ES ( 3 ) vo vzťahu k vykonávaciemu rozhodnutiu Komisie (EÚ) 2011/438 ( 4 ).

4. 

Vychádzajúc z tohto predpokladu rozsudok bude musieť objasniť, či uplatňovanie (vnútroštátnych a dobrovoľných) systémov vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biokvapalín má alternatívnu a výlučnú povahu, alebo len čisto doplnkovú povahu.

5. 

Odpoveď umožní odstrániť pochybnosti vnútroštátneho súdu, pokiaľ ide o možnosť členského štátu požadovať splnenie dodatočných požiadaviek od hospodárskych subjektov, ktoré pristúpili k dobrovoľnému systému.

6.

Podľa odôvodnenia 76:

„Kritériá trvalej udržateľnosti budú účinné len vtedy, ak povedú k zmenám v správaní účastníkov trhu. Týchto zmien sa dosiahne len vtedy, ak biopalivá a biokvapaliny spĺňajúce tieto kritériá bude možné, na rozdiel od tých, ktoré ich nespĺňajú, predávať za vyššie ceny. Podľa metódy hmotnostnej bilancie overovania súladu existuje fyzická väzba medzi výrobou biopalív a biokvapalín, ktoré spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti, a spotrebou biopalív a biokvapalín v Spoločenstve, čím sa zabezpečuje vhodná rovnováha medzi ponukou a dopytom a cenová prémia, ktorá je vyššia ako v systémoch bez takejto väzby. Aby sa teda zaručilo, že biopalivá a biokvapaliny, ktoré spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti, je možné predávať za vyššiu cenu, na overenie súladu by sa mala používať metóda hmotnostnej bilancie. Tak by sa zachovala integrita systému a súčasne by sa zabránilo zbytočnému zaťaženiu priemyslu. Mali by sa však preskúmať i ďalšie metódy overovania.“

7.

Článok 2 písm. h) a i) obsahuje tieto definície:

8.

Podľa odôvodnenia 65:

„Výroba biopalív by mala byť trvalo udržateľná. Biopalivá používané na zabezpečenie dodržiavania cieľov stanovených v tejto smernici a biopalivá, na ktoré sa vzťahujú výhody národných systémov podpory, by preto mali spĺňať kritériá trvalej udržateľnosti.“

9.

Článok 17 uvádza kritériá trvalej udržateľnosti:

„1.   Bez ohľadu na to, či sa suroviny vypestovali na území Spoločenstva alebo mimo neho, sa energia z biopalív a biokvapalín zohľadňuje na účely uvedené v písmenách a), b) a c), iba ak spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti uvedené v odsekoch 2 až 6:

…

2.   Úspora emisií skleníkových plynov vyplývajúca z využívania biopalív a biokvapalín zohľadňovaná na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) predstavuje aspoň 35 %.

…

3.   Biopalivá a biokvapaliny zohľadnené na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) nesmú byť vyrobené zo surovín získaných z pôdy s vysokou biologickou rozmanitosťou…

…

4.   Biopalivá a biokvapaliny zohľadnené na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) nesmú byť vyrobené zo surovín získaných z pôdy s vysokými zásobami uhlíka…

…

5.   Biopalivá a biokvapaliny zohľadnené na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) sa nevyrábajú zo surovín získaných z pôdy, ktorá bola rašelinovou pôdou v januári 2008….

6.   Poľnohospodárske suroviny vypestované v Spoločenstve a využívané na výrobu biopalív a biokvapalín zohľadnených na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) sa získavajú v súlade s požiadavkami a normami, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia uvedené pod položkou ‚Životné prostredie‘ v časti A a v bode 9 prílohy II k nariadeniu Rady (ES) č. 73/2009 z 19. januára 2009…

…

8.   Členské štáty nesmú odmietnuť zohľadniť z iných dôvodov trvalej udržateľnosti na účely uvedené v odseku 1 písm. a), b) a c) biopalivá a biokvapaliny získané v súlade s týmto článkom.

…“

10.

Článok 18 („Overovanie splnenia kritérií trvalej udržateľnosti pre biopalivá a biokvapaliny“) v odsekoch 1 až 7 stanovuje:

„1.   Ak sa biopalivá a biokvapaliny zohľadňujú na účely uvedené v článku 17 ods. 1 písm. a), b) a c), členské štáty vyžadujú od hospodárskych subjektov, aby preukázali, že splnili kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 2 až 5. Na tento účel členské štáty požadujú od hospodárskych subjektov použitie systému hmotnostnej bilancie, ktorým sa:

2.   Komisia predloží Európskemu parlamentu a Rade v roku 2010 a 2012 správu o fungovaní overovacej metódy pomocou hmotnostnej bilancie uvedenej v odseku 1 a o možnostiach použitia iných overovacích metód pre niektoré alebo všetky druhy surovín, biopalív alebo biokvapalín. …

3.   Členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, aby hospodárske subjekty predkladali spoľahlivé informácie a na požiadanie sprístupnili členskému štátu údaje, ktoré použili na vypracovanie týchto informácií. Členské štáty vyžadujú od hospodárskych subjektov, aby vytvorili primeraný štandard nezávislého auditu poskytnutých informácií, a aby poskytli dôkaz o tom, že táto požiadavka bola splnená. Auditom sa overuje, že systémy využívané hospodárskymi subjektmi sú presné, spoľahlivé a chránené voči podvodom. Prostredníctvom auditu sa hodnotí frekvencia a metodika odberu vzoriek a spoľahlivosť údajov.

Informácie uvedené v prvom pododseku sa týkajú najmä informácií o splnení kritérií trvalej udržateľnosti uvedených v článku 17 ods. 2 až 5, vhodných a relevantných informácií o opatreniach prijatých na ochranu pôdy, vody a ovzdušia, obnovu znehodnotenej pôdy, zabránenie nadmernej spotrebe vody v oblastiach s nedostatkom vody, ako aj vhodných a relevantných informácií o opatreniach prijatých na zohľadnenie prvkov uvedených v článku 17 ods. 7 druhom pododseku.

…

Povinnosti ustanovené v tomto odseku sa uplatňujú bez ohľadu na to, či sú biopalivá alebo biokvapaliny vyrobené v Spoločenstve alebo dovezené.

…

4.   Spoločenstvo sa usiluje uzatvárať s tretími krajinami dvojstranné alebo mnohostranné dohody, ktoré obsahujú ustanovenia o kritériách trvalej udržateľnosti zodpovedajúcich kritériám stanoveným v tejto smernici. Ak Spoločenstvo uzavrelo dohody, ktoré obsahujú ustanovenia o otázkach, na ktoré sa vzťahujú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 2 až 5, Komisia môže rozhodnúť, že tieto dohody preukazujú, že biopalivá a biokvapaliny vyrobené zo surovín vypestovaných v týchto krajinách spĺňajú príslušné kritériá trvalej udržateľnosti. …

Komisia môže rozhodnúť, že dobrovoľné vnútroštátne alebo medzinárodné systémy ustanovujúce normy pre výrobu produktov z biomasy obsahujú presné údaje na účely článku 17 ods. 2 alebo sa v nich preukazuje, že dodávky biopalív spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 3 až 5. …

…

5.   Komisia prijíma rozhodnutia uvedené v odseku 4, iba ak predmetná dohoda alebo systém spĺňa primerané kritériá spoľahlivosti, transparentnosti a nezávislého auditu. …

6.   Rozhodnutia podľa odseku 4 sa prijímajú v súlade s poradným postupom uvedeným v článku 25 ods. 3 Takéto rozhodnutia sú platné najviac 5 rokov.

7.   Ak hospodársky subjekt poskytne dôkaz alebo údaje získané v súlade s dohodou alebo systémom, ktorý bol predmetom rozhodnutia podľa odseku 4, členský štát nebude v rozsahu uvedeného rozhodnutia od dodávateľa požadovať poskytnutie ďalších dôkazov o splnení kritérií trvalej udržateľnosti stanovených v článku 17 ods. 2 až 5 ani informácií o opatreniach uvedených v druhom pododseku odseku 3 tohto článku.

…“

11.

Článok 1 znie:

„Dobrovoľný systém s názvom Medzinárodná certifikácia trvalej udržateľnosti biomasy, o ktorého uznanie bola Komisii predložená žiadosť 18. marca 2011, preukazuje, že dodávky biopalív spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 3 písm. a), b), c) a ods. 4 a 5 smernice 2009/28/ES a v článku 7b ods. 3 písm. a), b), c) a ods. 4 a 5 smernice 98/70/ES. Tento systém obsahuje aj presné údaje na účely článku 17 ods. 2 smernice 2009/28/ES a článku 7b ods. 2 smernice 98/70/ES.

Ďalej ho možno použiť na preukázanie súladu s článkom 18 ods. 1 smernice 2009/28/ES a článk[om] 7c ods. 1 smernice 98/70/ES.“

12.

Článok 2 ods. 1 stanovuje:

„Rozhodnutie je platné na obdobie piatich rokov od nadobudnutia jeho účinnosti.“

Toto obdobie sa skončilo 9. augusta 2016.

13.

Vykonávacím rozhodnutím 2016/1361 Komisia opäť uznala „International Sustainability & Carbon Certification system“ ako systém na preukázanie splnenia kritérií trvalej udržateľnosti stanovených v smernici 2009/28 na obdobie piatich rokov.

14.

Článok 1 stanovuje:

„Systém ‚International Sustainability & Carbon Certification system‘ (ďalej len ‚systém‘), ktorý bol 23. júna 2016 predložený Komisii na uznanie, preukazuje, že dodávky biopalív a biokvapalín vyrobených podľa štandardov výroby biopalív a biokvapalín stanovených v systéme spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti podľa článku 7b ods. 3, 4 a 5 smernice 98/70/ES a článku 17 ods. 3, 4 a 5 smernice 2009/28/ES.

…“

15.

Vykonávacie rozhodnutie 2016/1361 nadobudlo účinnosť 11. augusta 2016.

16.

Podľa článku 38:

„Od 1. januára 2012 možno biopalivá… a biokvapaliny… započítať na účel dosiahnutia národných cieľov a možno na ne získať podpory…, iba ak spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti uvedené vo vykonávacom rozhodnutí k smernici 2009/30/ES.“

17.

V zmysle článku 2 ods. 1 písm. i), po jeho zmene a doplnení legislatívnym dekrétom č. 55/2011 ( 8 ), sa pod pojmom „hospodársky subjekt“ rozumie:

„Každá fyzická alebo právnická osoba usadená na území Spoločenstva alebo v tretej krajine, ktorá ponúka alebo sprístupňuje tretím osobám, za úhradu alebo bezodplatne, biopalivá určené na trh Spoločenstva, alebo ktorá ponúka alebo sprístupňuje tretím osobám, za úhradu alebo bezodplatne, suroviny, medziprodukty, zmesi alebo odpady na výrobu biopalív určených na trh Spoločenstva.“

18.

Tento legislatívny dekrét prebral do svojho článku 7b kritériá trvalej udržateľnosti zavedené právom Únie a vo svojom článku 7c zavádza národný systém vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biopalív (Sistema Nazionale di certificazione della sostenibilità dei biocarburanti), ku ktorému musia pristúpiť všetci účastníci výrobného reťazca, ak nepoužijú dohodu alebo dobrovoľný systém vydávania osvedčení, ktorý stanovuje článok 7c štvrtý pododsek smernice 98/70/ES zavedený článkom 1 smernice 2009/30/ES.

19.

Článok 2 obsahuje nasledujúce vymedzenia pojmov:

„…

2.   …

…

…

3.   Pojem hospodársky subjekt… zahŕňa:

20.

Článok 8 stanovuje:

„1.   Pokiaľ ide o prvky, na ktoré sa vzťahuje dobrovoľný systém, ktorý je predmetom rozhodnutia v zmysle článku 7c ods. 4 smernice 98/70/ES zavedeného článkom 1 smernice 2009/30/ES, hospodárske subjekty, ktoré k týmto dobrovoľným systémom pristúpili, preukazujú spoľahlivosť informácií alebo tvrdení poskytovaných nasledujúcemu hospodárskemu subjektu v rámci dodávateľského reťazca, t. j. dodávateľovi alebo používateľovi, tak, že k dodávke pripoja, ako sprievodný dokument, príslušný dôkaz alebo údaje vyžadované uvedenými systémami. Tieto dôkazy alebo údaje majú hodnotu vlastného osvedčenia…;

…

4.   V prípade, že sa dobrovoľné systémy uvedené v odseku 1 a dohody podľa odseku 2 nevzťahujú na overenie všetkých kritérií trvalej udržateľnosti a použitia hmotnostnej bilancie, hospodárske subjekty dodávateľského reťazca, ktoré pristúpili k týmto systémom alebo dohodám, sú v každom prípade povinné doplniť overenie, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré uvedené dobrovoľné systémy alebo dohody neupravujú, prostredníctvom národného systému vydávania osvedčení.“

21.

Článok 12 stanovuje:

„1.   Na účely tejto vyhlášky môžu hospodárske subjekty dodávateľského reťazca biokvapalín, odchylne od ustanovenia článku 8 ods. 1, pristúpiť k dobrovoľným systémom, ktoré sú predmetom rozhodnutia podľa článku 7c ods. 4 druhého pododseku smernice 98/70/ES, vzťahujúceho sa na biopalivá, a to za predpokladu, že spĺňajú podmienky uvedené v odseku 2.

2.   Hospodárske subjekty dodávateľského reťazca biokvapalín uvedené v odseku 1 sú povinné uvádzať vo vyhláseniach alebo osvedčeniach, ktoré sú sprievodnými dokumentmi k dodávkam v rámci celého dodávateľského reťazca, údaje podľa článku 7 ods. 5, 6, 7 a 8, až na tieto výnimky…“

22.

Spoločnosť Legatoria Editoriale Giovanni Olivotto SpA (ďalej len „LEGO“) prevádzkuje tlačiarenský závod v obci Lavis (provincia Trento, región Trentino Alto Adigio, Taliansko). Vo vnútri závodu si postavila tepelnú elektráreň s výkonom 0,840 megawattov, v ktorej sa ako palivo používa biokvapalina, konkrétne surový rastlinný palmový olej.

23.

Výstavbu uvedenej elektrárne prevzala spoločnosť Movendi S.r.l., ktorá rovnako pôsobila ako sprostredkovateľ (maklér) pre nákup biokvapaliny potrebnej na pohon tepelnej elektrárne.

24.

Spoločnosť LEGO požiadala 24. novembra 2010 štátny podnik Gestore dei Servizi energetici SpA (ďalej len „GSE“) o pridelenie štatútu „zariadenia využívajúceho obnoviteľné zdroje“. ( 10 ) Tento štatút umožnil spoločnosti LEGO po jeho udelení prístup k režimu stimulačných opatrení „zelených“ certifikátov (ZC) v trojročnom období rokov 2012 – 2014, a to v rozsahu 14698 ZC v hodnote 1610421,58 eura.

25.

Spoločnosť Movendi fyzicky nedisponovala dodávkami daného výrobku, ktoré spoločnosti LEGO priamo doručovali spoločnosti ED & F Man Liquid Products Italia Srl a Unigrà Srl (ďalej len spoločne „dodávateľské spoločnosti“). Tieto spoločnosti na pojednávaní uviedli, že biokvapalina dodávaná spoločnosti LEGO bol surový palmový olej dovážaný z Indonézie a pochádzajúci z Francúzska, takže išlo o tovar, ktorý už bol prepustený do voľného obehu na colnom území Únie.

26.

GSE vyzval 19. júna 2014 spoločnosť LEGO na predloženie osvedčení požadovaných talianskym právom. Spoločnosť LEGO mu 26. júna 2014 zaslala niektoré dokumenty.

27.

GSE rozhodnutím z 29. septembra 2014 nariadil odňatie práva spoločnosti LEGO na čerpanie stimulačných opatrení z dôvodu nesplnenia kritérií oprávnenosti tohto režimu podpory a nariadil vrátenie všetkých vydaných „zelených“ certifikátov.

28.

Základom predmetného rozhodnutia boli najmä tieto dva argumenty:

29.

Spoločnosť LEGO podala proti rozhodnutiu GSE žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Správny súd pre región Lazio, Taliansko), ktorý rozsudkom z 29. januára 2016 jej návrhy zamietol. Spoločnosť LEGO sa proti uvedenému rozsudku odvolala na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

30.

Spoločnosť LEGO uvádza na podporu svojho odvolania nasledujúce:

31.

GSE namieta proti odvolaniu podanému spoločnosťou LEGO na vnútroštátny súd, pričom sa opiera o nasledujúce tvrdenia:

32.

Za týchto okolností predložila Consiglio di Stato (Štátna rada) Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:

33.

V písomnej časti konania predložili svoje pripomienky spoločnosti LEGO, GSE, ED & F Man Liquid Products Italia, talianska vláda a Komisia. Všetci menovaní sa zúčastnili aj na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 28. februára 2018.

34.

V konaní sa nastoľuje otázka vzťahu medzi národnými systémami vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biokvapalín (článok 18 ods. 3 smernice 2009/28) a dobrovoľnými systémami, či už vnútroštátnymi alebo medzinárodnými, ktoré sú uznané Komisiou podľa článku 18 ods. 4 a 5 uvedenej smernice 2009/28.

35.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na to, aby mohol rozhodnúť o odvolaní na poslednom stupni, je nevyhnutné objasniť, či existuje rozpor medzi právnou úpravou Únie a vnútroštátnymi vykonávacími predpismi.

36.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú najmä článkov 8 a 12 vyhlášky z 23. januára 2012. Hoci tieto články uznávajú hodnotu pristúpenia k dobrovoľnému systému osvedčenia o trvalej udržateľnosti (samozrejme za predpokladu, že bol predmetom rozhodnutia Komisie), zároveň ukladajú príslušným subjektom dvojitú, a spornú, povinnosť:

37.

Pred vykonaním osobitnej analýzy dvoch prejudiciálnych otázok uvediem niekoľko poznámok ku kontrole trvalej udržateľnosti biokvapalín, ktoré opakujú alebo dopĺňajú poznámky k bioplynom uvedené v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci E.ON Biofor Sverige ( 11 ).

38.

Článok 17 ods. 2 až 5 smernice 2009/28 stanovuje kritériá, ktorých splnenie je nevyhnutné na to, aby sa biokvapalina, akou je palmový olej, považovala za trvalo udržateľnú. Toto označenie alebo „zelená etiketa“ je conditio sine qua non na to, aby sa spotreba tejto biokvapaliny zohľadnila na účely: a) posúdenia plnenia povinnosti členských štátov znižovať emisie skleníkových plynov, b) posúdenia plnenia povinností využívať energiu z obnoviteľných zdrojov energie a c) získania rôznych druhov podpory zavedenej členskými štátmi s cieľom podporiť spotrebu energie z obnoviteľných zdrojov energie.

39.

Cieľom kritérií trvalej udržateľnosti v zmysle článku 17 ods. 2 až 5 smernice 2009/28 je zabrániť tomu, aby sa v oblastiach s veľkou ekologickou hodnotou ( 12 ) mohla vyrábať biomasa na výrobu biokvapalín. Smernicou 2009/28 sa vykonáva úplná harmonizácia kritérií trvalej udržateľnosti biokvapalín, takže členské štáty nemôžu stanoviť ďalšie kritériá podľa článku 17 ods. 8 ani prestať používať niektoré z kritérií uvedených v článku 17 smernice 2009/28. ( 13 )

40.

Na overenie, či predávaná biokvapalina spĺňa kritériá trvalej udržateľnosti, bola v smernici 2009/28 vybraná metóda hmotnostnej bilancie (ďalej len „HB“), pričom sa odmietli ďalšie možné metódy. ( 14 ) Metóda HB pripúšťa zmiešanie rôznych biokvapalín na účely ich predaja, no zároveň zaručuje vysledovateľnosť biokvapalín od výroby až po spotrebu. Distribútor musí mať dokumentáciu, ktorá preukazuje, že do distribučnej siete bolo vložené rovnaké množstvo biokvapaliny ako množstvo paliva, ktoré z nej bolo odobraté, získané v súlade s kritériami trvalej udržateľnosti podľa článku 17 ods. 2 až 5 smernice 2009/28.

41.

Na rozdiel od kritérií trvalej udržateľnosti biokvapalín, ktoré boli predmetom úplnej harmonizácie vykonanej smernicou 2009/28, uplatnenie metódy HB bolo len čiastočne harmonizované ( 15 ) článkom 18 ods. 1 smernice 2009/28, ktorý v každom prípade stanovuje tri nasledujúce podmienky používania metódy HB:

42.

Na základe tejto čiastočnej harmonizácie smernica 2009/28 umožňuje zavedenie metódy HB do praxe prostredníctvom niektorého z týchto systémov:

43.

Únia v súčasnosti nemá uzatvorenú nijakú dohodu s tretími štátmi a metóda HB sa uplatňuje buď prostredníctvom vnútroštátnych systémov (ako je taliansky systém, o ktorý ide v prejednávanej veci), alebo prostredníctvom dobrovoľných systémov, ktoré Komisia doteraz schválila, ako je systém ISCC. ( 16 )

44.

Je dôležité poznamenať, že článok 18 ods. 4 druhého pododseku smernice 2009/28 stanovil možnosť využiť dobrovoľné systémy vydávania osvedčení len pre biopalivá, ale nevyužíval ich na preukázanie súladu s požiadavkami trvalej udržateľnosti pre biokvapaliny. Bolo potrebné počkať na prijatie smernice (EÚ) 2015/1513 ( 17 ), ktorá nadobudla účinnosť 15. októbra 2015, aby sa zmenil článok 18 ods. 4 druhý pododsek a umožnilo sa vydávať osvedčenia o trvalej udržateľnosti prostredníctvom dobrovoľných systémov schválených Komisiou aj pre biokvapaliny. ( 18 )

45.

Vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či článok 18 ods. 7 smernice 2009/28 v spojení s vykonávacím rozhodnutím 2011/438 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akú predstavuje vyhláška z 23. januára 2012, ktorou sa ukladajú hospodárskym subjektom špecifické povinnosti, odlišné a širšie než povinnosti vyplývajúce z dobrovoľného systému vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biokvapalín, schváleného Komisiou v zmysle článku 18 ods. 4 uvedenej smernice 2009/28.

46.

Odpoveď na túto otázku si vyžaduje postupne určiť:

47.

Vnútroštátny súd považuje vykonávacie rozhodnutie 2011/438 za uplatniteľné na skutkové okolnosti vo veci samej. Toto tvrdenie však treba vysvetliť.

48.

Vykonávacie rozhodnutie 2011/438 bolo prijaté v súlade s článkom 18 ods. 4 smernice 2009/28, ktorý umožňuje Komisii rozhodnúť, že dobrovoľný národný alebo medzinárodný systém preukazuje, že dodávky biopalív spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 3 až 5 smernice 2009/28 alebo obsahujú presné údaje v súlade s článkom 17 ods. 2 tejto smernice (na meranie úspory emisií skleníkových plynov).

49.

Rozhodnutia o uznaní dobrovoľných systémov, ktoré prijala Komisia, sú v zmysle článku 18 ods. 6 smernice 2009/28 platné najviac päť rokov.

50.

Systém ISCC bol predložený Komisii 18. marca 2011 s cieľom získať jeho uznanie ako dobrovoľný systém globálneho rozsahu pre široké spektrum biopalív. ( 19 ) Komisia ho posúdila s priaznivým výsledkom a nakoniec zahrnula uvedený systém do vykonávacieho rozhodnutia 2011/438. ( 20 )

51.

Podľa článku 1 vykonávacieho rozhodnutia 2011/438 dobrovoľný systém ISCC preukazuje, že dodávky biopalív spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 2 až 5, a navyše ho možno použiť na preukázanie súladu s článkom 18 ods. 1 smernice 2009/28.

52.

Vykonávacie rozhodnutie 2011/438 uznáva systém ISCC len na overenie trvalej udržateľnosti biopalív, nie však biokvapalín. Článok 18 ods. 4 druhého pododseku smernice 2009/28 stanovoval v roku 2011 iba túto možnosť. Vzhľadom na rozdiely medzi biopalivami a biokvapalinami ( 21 ) nemožno toto rozhodnutie, ktorého znenie je v tejto súvislosti jasné, vykladať v tom zmysle, že vyhovuje obom kategóriám.

53.

Možnosť vydávať osvedčenia o trvalej udržateľnosti biokvapalín prostredníctvom dobrovoľných systémov bolo možné až po zmene článku 18 ods. 4 druhého pododseku smernice 2009/28, a to prijatím smernice 2015/1513, ktorá nadobudla účinnosť 15. októbra 2015.

54.

Spoločnosť LEGO využívala režim stimulačných opatrení „zelených“ certifikátov počas trojročného obdobia 2012 – 2014, ( 22 ) pričom ako palivo pre svoju tepelnú elektráreň používala biokvapalinu (palmový olej), a nie biopalivo. Na spoločnosť sa preto nemohlo vzťahovať vykonávacie rozhodnutie 2011/438, ktoré, opakujem, upravuje len režim ISCC ako dobrovoľný systém vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biopalív, a nie biokvapalín.

55.

Hoci článok 18 ods. 4 druhý pododsek smernice 2009/28 uvádzal iba vydávanie osvedčení pre biopalivá (a nie pre biokvapaliny) prostredníctvom dobrovoľných systémov, Oznámenie Komisie o dobrovoľných schémach a určených hodnotách v rámci schémy EÚ týkajúcej sa trvalej udržateľnosti biopalív a biokvapalín z roku 2010 vyzvalo členské štáty, aby používanie týchto systémov na vydávanie osvedčení o trvalej udržateľnosti pre biopalivá rozšírili aj na biokvapaliny. ( 23 )

56.

Článok 12 vyhlášky z 23. januára 2012 ( 24 ) by mohol spĺňať túto požiadavku Komisie. Talianska vláda na pojednávaní potvrdila, že týmto článkom sa hospodárskym subjektom umožnilo vydávať osvedčenia o trvalej udržateľnosti biokvapalín s odvolaním sa na dobrovoľné systémy schválené Komisiou výlučne vo vzťahu k biopalivám.

57.

Právomoc Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania sa obmedzuje na výklad predpisov práva Únie, a nie predpisov vnútroštátneho práva členského štátu. Vnútroštátnemu súdu preto prináleží objasniť, či sa vyhláška z 23. januára 2012 v čase skutkových okolnosti vo veci samej skutočne vzťahovala na používanie dobrovoľných systémov vydávania osvedčení (akým je ISCC), ktoré Komisia schválila pre biopalivá, ako aj pre biokvapaliny.

58.

Na základe týchto predpokladov budem analyzovať uplatňovanie práva Únie v dvoch alternatívach predložených vnútroštátnemu súdu.

59.

Od 11. augusta 2016, keď nadobudlo účinnosť vykonávacie rozhodnutie 2016/1361, Komisia aj naďalej uznáva dobrovoľný systém ISCC ako systém vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biopalív a po prvýkrát ho rozšírila aj na biokvapaliny. Vzhľadom na to, že tento spor sa týka ratione temporis len zrušenia stimulačných opatrení za trojročné obdobie 2012 – 2014, vykonávacie rozhodnutie 2016/1361 nemá na jeho vyriešenie žiaden dopad.

60.

Ako som však už uviedol, článok 12 vyhlášky z 23. januára 2012 mohol umožniť využívanie dobrovoľného systému ISCC pre biokvapaliny. Ak to tak je, dodávateľské spoločnosti palmového oleja a spoločnosť LEGO mohli oprávnene pristúpiť k uvedenému dobrovoľnému systému.

61.

V prejednávanej veci je potrebné objasniť, či článok 18 ods. 7 smernice 2009/28 umožňuje, alebo zabraňuje simultánnemu alebo subsidiárnemu využívaniu talianskeho vnútroštátneho systému vydávania osvedčení subjektom, ktorí používajú dobrovoľný systém vydávania osvedčení, akým je ISCC. Talianska vláda zastáva názor, že uvedené ustanovenie smernice pripúšťa uplatňovanie dodatočných požiadaviek kontroly trvalej udržateľnosti, akými sú napríklad požiadavky stanovené v talianskom systéme vydávania osvedčení.

62.

Bezvýhradné prijatie názoru talianskej vlády by znamenalo všeobecné uplatňovanie (to znamená vo všetkých prípadoch) vnútroštátneho systému za predpokladu, že je „prísnejší“ než dobrovoľný systém. Takýto záver by však viedol k poklesu motivácie hospodárskych subjektov pristúpiť k dobrovoľným systémom, ktorých cieľom je zabrániť zbytočnému zaťaženiu priemyslu vytvorením efektívnych riešení preukázania súladu s kritériami trvalej udržateľnosti pre biokvapaliny. ( 25 )

63.

Článok 8 ods. 4 vyhlášky z 23. januára 2012 umožňuje požadovať od hospodárskeho subjektu, ktorý pristúpil k dobrovoľnému systému, dodatočné požiadavky, ak systém „[nestanovuje] overenie všetkých kritérií trvalej udržateľnosti a použitia hmotnostnej bilancie“. Situácia, na ktorú sa toto ustanovenie vzťahuje, by sa v zásade mala vyskytnúť v malom počte prípadov, keďže logika vyžaduje, aby Komisia v súlade s článkom 18 ods. 4 smernice 2009/28 vo všeobecnosti schválila dobrovoľné systémy, ktoré používajú metódu HB a preukážu splnenie všetkých kritérií trvalej udržateľnosti. ( 26 )

64.

Podľa samotnej Komisie ( 27 ) je však možné schváliť dobrovoľné systémy, ktoré okrem použitia metódy HB pripúšťajú certifikáciu len niektorých požiadaviek trvalej udržateľnosti biokvapalín. Za týchto okolností by nič nebránilo doplnkovému uplatneniu vnútroštátneho systému vydávania osvedčení na preukázanie splnenia požiadaviek trvalej udržateľnosti, na ktoré sa nevzťahuje dobrovoľný systém. Ak by sme to rozumeli takto, článok 8 ods. 4 vyhlášky z 23. januára 2012 by bol nesporný.

65.

V tejto chvíli pripomínam, že postupy na kontrolu požiadaviek trvalej udržateľnosti biokvapalín neboli predmetom úplnej harmonizácie. Článok 18 smernice 2009/28 stanovuje povinnosť použiť metódu HB a spĺňať minimálne podmienky na jej uplatnenie, ale nezavádza harmonizovaný postup Spoločenstva. ( 28 )

66.

Výber jedného alebo druhého zo systémov vydávania osvedčení podľa článku 18 (národné alebo dobrovoľné systémy schválené Komisiou) preto prináleží hospodárskym subjektom. Na základe tejto voľby:

67.

Spoločnosti dodávajúce palmový olej a spoločnosť LEGO v konaní vo veci samej pristúpili k dobrovoľného systému ISCC v období 2012 – 2014. Ak sa uplatnenie článku 18 ods. 4 vyhlášky z 23. januára 2012 vzťahuje na túto voľbu pre biokvapaliny, nachádzame sa v prvej situácii, ktorú som uviedol vyššie, alebo skôr v určitej variácii tejto situácie. Išlo by o využitie dobrovoľného systému vydávania osvedčení pre biokvapaliny odkazom vnútroštátnej právnej úpravy na rozhodnutie Komisie, ktoré povoľuje použitie uvedenému systému výlučne pre biopalivá.

68.

Dobrovoľný systém ISCC predstavuje úplný režim, ktorý umožňuje osvedčiť splnenie všetkých kritérií trvalej udržateľnosti a použitie metódy HB. Uvedené potvrdzuje článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2011/438, podľa ktorého tento systém preukazuje, že dodávky biopalív spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti stanovené v článku 17 ods. 2 až 5, a navyše ho možno použiť na preukázanie súladu s článkom 18 ods. 1 smernice 2009/28. Dokumentácia vysvetľujúca fungovanie systému ISCC ( 29 ) rovnako potvrdzuje, že ide o úplný dobrovoľný systém.

69.

Článok 18 ods. 7 smernice 2009/28 stanovuje domnienku voľného pohybu pre biokvapaliny, ktorých trvalá udržateľnosť je osvedčená úplným dobrovoľným systémom, takže ak hospodársky subjekt poskytne dôkaz alebo údaje získané v súlade so systémom, členský štát nebude od dodávateľa požadovať poskytnutie ďalších dôkazov o splnení kritérií trvalej udržateľnosti stanovených v článku 17 ods. 2 až 5 ani informácií o opatreniach uvedených v druhom pododseku odseku 3 tohto článku.

70.

Článok 18 ods. 7 smernice 2009/28 preto bráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, akú predstavuje vyhláška z 23. januára 2012, ktorá ukladá hospodárskym subjektom, ktoré využívajú úplný dobrovoľný systém schválený Komisiou pre biopalivá a ktorý bol vnútroštátnymi právnymi predpismi rozšírený na biokvapaliny, prísnejšie požiadavky stanovené vo vnútroštátnom systéme vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti.

71.

Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že podľa článku 12 vyhlášky z 23. januára 2012 nebol dobrovoľný systém ISCC v čase skutkových okolnosti vo veci samej uplatniteľný na biokvapaliny, išlo by o tretí z prípadov uvedených vyššie, a to o využitie dobrovoľného systému vydávania osvedčení o trvalej udržateľnosti biokvapaliny, akou je palmový olej, ktorú Komisia neschválila, zo strany hospodárskych subjektov.

72.

V tejto situácii môže členský štát požadovať od hospodárskych subjektov vo výrobnom a obchodnom reťazci biokvapalín úplné alebo čiastočné splnenie požiadaviek vnútroštátneho systému vydávania osvedčení.

73.

V prejednávanej veci existovali dve dodatočné požiadavky týkajúce sa systému vydávania osvedčení ISCC, ktorých splnenie požadovali talianske orgány, a to:

74.

Pokiaľ ide o prvú požiadavku, je prísnejšia, než sú požiadavky systému ISCC (ktorá umožňuje predložiť osvedčenie neskôr). Nemyslím si však, že je v rozpore s akýmkoľvek ustanovením smernice 2009/28, a navyše sa domnievam, že ide o primeranú požiadavku na uplatnenie metódy HB týkajúcej sa kontroly trvalej udržateľnosti biokvapalín.

75.

Táto požiadavka v skutočnosti umožňuje lepšiu kontrolu výrobného a obchodného reťazca biokvapalín a uľahčuje vysledovateľnosť dodávok, na ktoré sa vzťahuje metóda HB na overenie splnenia kritérií trvalej udržateľnosti podľa článku 17 ods. 2 až 5 smernice 2009/28.

76.

Považujem za rozumné, že vnútroštátny systém ukladá súčasne povinnosť predložiť osvedčenia o trvalej udržateľnosti biokvapalín v okamihu, keď dodávky prechádzajú z jedného subjektu na druhý. Tolerancia oneskorenia pri vydávaní a predkladaní týchto osvedčení môže byť prípustná v rámci dobrovoľného systému, akým je ISCC, ale nevidím dôvod, prečo by sa ňou mali vnútroštátne systémy vydávania osvedčenia nevyhnutne riadiť.

77.

Napokon ide o požiadavku, ktorá zjavne nevytvára výrazné obmedzenie obchodu s biokvapalinami v rámci Spoločenstva ani obchodu medzi Úniou a tretími štátmi.

78.

Väčšie ťažkosti vyvoláva zlučiteľnosť druhej dodatočnej požiadavky so smernicou 2009/28, podľa ktorej sa všetkým hospodárskym subjektom, vrátane bežných sprostredkovateľov, ktorí neprichádzajú do fyzického kontaktu s dodávkami biokvapalín, ukladá povinnosť predložiť osvedčenia o trvalej udržateľnosti.

79.

Tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa zlučiteľnosti tejto požiadavky so smernicou 2009/28 sú rozdielne. Talianska vláda a GSE ju obhajujú, zatiaľ čo pre Komisiu, spoločnosť LEGO a dodávateľské spoločnosti je nezlučiteľná s ustanoveniami a podstatou uvedenej smernice.

80.

Podľa môjho názoru právomoc talianskeho štátu zaviesť a uplatňovať svoj vnútroštátny systém overovania je v prospech tvrdenia GSE a talianskej vlády.

81.

Článok 18 ods. 1 smernice 2009/28 uvádza pojem hospodársky subjekt, ale nevymedzuje ho. Prináleží preto členským štátom spresniť, ktoré subjekty alebo hospodárske subjekty sú povinné preukázať trvalú udržateľnosť biokvapalín. ( 30 ) Rovnako im prináleží (článok 18 ods. 3) prijať opatrenia potrebné na to, aby hospodárske subjekty predkladali spoľahlivé informácie a sprístupnili členskému štátu údaje, ktoré použili na ich vypracovanie. Subjekty musia navyše vytvoriť primeraný štandard nezávislého auditu ( 31 ) poskytnutých informácií a poskytnúť dôkaz o tom, že táto požiadavka bola splnená.

82.

Domnievam sa, že znenie tohto ustanovenia oprávňuje členské štáty začleniť spornú požiadavku do svojich vnútroštátnych systémov overovania trvalej udržateľnosti biokvapalín. Podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa bežným sprostredkovateľom uložila povinnosť predložiť požadovanú dokumentáciu, keďže ide o článok v procese distribúcie biokvapaliny.

83.

V tomto procese je potrebné prostredníctvom metódy HB zabezpečiť informácie a dodržiavanie vlastností v celom spotrebiteľskom reťazci. ( 32 ) Nemyslím si, že povinnosť poskytnúť dokumentáciu možno považovať za nadbytočnú v prípade výrobného a distribučného reťazca, ktorý je rovnako zložitý ako reťazec palmového oleja, ktorý je získaný z Indonézie a prepravený z Francúzska do Talianska na jeho dodanie do spoločnosti LEGO.

84.

Toto opatrenie považujem za vhodné aj na zníženie rizika podvodu a na zabezpečenie toho, aby výlučne tie biokvapaliny, ktoré spĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti a metódu HB, získali nástroj podpory na svoju spotrebu, a započítali sa do výpočtu úspory emisií skleníkových plynov.

85.

Článok 18 ods. 7 smernice 2009/28 preto nebráni tomu, aby bežní sprostredkovatelia podliehali požiadavkám vnútroštátneho systému overovania trvalej udržateľnosti biokvapalín za predpokladu, že nepristúpili k dobrovoľnému systému vydávania osvedčení schváleného Komisiou podľa článku 18 ods. 4 uvedenej smernice, alebo uplatniteľného odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu.

86.

Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke predložil svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých skutočností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, zistil ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad. ( 33 )

87.

Po tom, čo som vyhlásil za zlučiteľnú so smernicou 2009/28 skutočnosť, že aj bežní sprostredkovatelia podliehajú vnútroštátnemu systému overovania trvalej udržateľnosti biokvapalín, je potrebné preskúmať, či táto požiadavka porušuje zákaz uvedený v článku 34 ZFEÚ, hoci na to vnútroštátny súd konkrétne nepoukázal.

88.

Súdny dvor rozhodol, že každý vnútroštátny predpis, ktorým sa do vnútroštátneho právneho poriadku preberá smernica, ktorá stanovuje čiastočnú harmonizáciu, musí byť v súlade s primárnym právom. ( 34 ) Na druhej strane v prípade úplnej harmonizácie sa zlučiteľnosť vnútroštátneho opatrenia musí posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia, a nie s ohľadom na primárne právo. ( 35 )

89.

Je potrebné preskúmať spornú povinnosť v súlade s touto judikatúrou, keďže článkom 18 smernice 2009/28 nedošlo k úplnej harmonizácií vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ ide o systémy overovania splnenia kritérií trvalej udržateľnosti biokvapalín. ( 36 )

90.

Je preto potrebné objasniť, či uložením povinnosti predložiť osvedčenia bežným sprostredkovateľom dodávateľského reťazca biokvapaliny, ktorí neprichádzajú do fyzického kontaktu s výrobkom, vytvára vnútroštátna právna úprava prekážku obchodu tohto druhu tovaru v rámci Spoločenstva, ktorá je nezlučiteľná so zákazom uvedeným v článku 34 ZFEÚ. ( 37 )

91.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 34 ZFEÚ zakazuje opatrenia s účinkom rovnocenným množstevnému obmedzeniu dovozu medzi členskými štátmi a týka sa každého opatrenia členských štátov, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, brániť obchodu v rámci Spoločenstva. ( 38 ) Prejednávaná vec sa týka narušenia obchodu v rámci Spoločenstva, keďže ide o tovar (palmový olej) vyrobený v Indonézii, dovezený do voľného obehu EÚ a uskladnený vo Francúzsku, odkiaľ bol prepravený do Talianska na jeho predaj spoločnosti LEGO.

92.

Povinnosť predložiť osvedčenia preukazujúce trvalú udržateľnosť výrobku, ktorá je v Taliansku uložená bežným sprostredkovateľom bez fyzického kontaktu s biokvapalinou, sťažuje jeho dovoz tak z iných členských štátov, ako aj z tretích krajín. Bez tejto povinnosti by jeho uvedenie na trh bolo jednoduchšie a podporila by sa výmena tovarov v rámci Spoločenstva a tretích krajín.

93.

V tomto smere ( 39 ) tak vnútroštátny právny predpis vytvára prekážku obchodu s biokvapalinami, považovanú za opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, ktoré je v rozpore s článkom 34 ZFEÚ. Prekážka obchodu by nevznikla, ak by talianska právna úprava obmedzila túto povinnosť na subjekty dodávateľského reťazca, ktorí sú vo fyzickom kontakte s biokvapalinami.

94.

Môže byť toto obmedzenie odôvodnené jedným z dôvodov všeobecného záujmu uvedených v článku 36 ZFEÚ alebo naliehavými dôvodmi? V oboch prípadoch musí byť vnútroštátne ustanovenie podľa zásady proporcionality spôsobilé zabezpečiť uskutočnenie sledovaného cieľa a nesmie prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. ( 40 )

95.

Povinnosť by mohla byť odôvodnená ochranou životného prostredia, a najmä podporou využívania biokvapalín ako obnoviteľného zdroja energie, ( 41 ) čo prispieva k zníženiu emisií skleníkových plynov, ktoré sú jedným z hlavných dôvodov klimatických zmien, proti ktorým sa Európska únia a členské štáty zaviazali bojovať. ( 42 )

96.

Toto opatrenie tým, že chráni životné prostredie a podporuje energiu z obnoviteľných zdrojov energie vo všeobecnosti, a osobitne biokvapaliny, tiež nepriamo prispieva k ochrane zdravia a života osôb a zvierat, ako aj k ochrane rastlín, čo sú dôvody všeobecného záujmu uvedené v článku 36 ZFEÚ. ( 43 )

97.

Navyše všetky hospodárske subjekty, bez výnimky, ktoré sú súčasťou výroby a distribúcie trvalo udržateľných biokvapalín, sú zapojené do spotrebiteľského reťazca zabezpečeného použitím metódy HB, ktorá prispieva k predchádzaniu podvodov. V tomto smere táto metóda zabraňuje, aby sa tieto biokvapaliny uvádzali na trh s právnymi výhodami, ktoré sú s nimi spojené, takže na tie subjekty, ktoré nespĺňajú kritériá trvalej udržateľnosti, sa tieto výhody nevzťahujú. Ochrana životného prostredia a využitie energie z obnoviteľných zdrojov preto odôvodňujú vnútroštátne právne predpisy tohto typu.

98.

Je preto potrebné overiť, či talianska právna úprava spĺňa podmienku primeranosti, to znamená, či je primeraná na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa, a nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.

99.

Nemyslím si, že primeranosť opatrenia na dosiahnutie sledovaného cieľa je natoľko pochybná. Ako som už uviedol, opatrením sa dosahuje maximálna ochrana spotrebiteľského reťazca týchto biokvapalín, od výroby až po ich energetické využitie, o to viac, ak je ich proces uvádzania na trh zložitý (ako už bolo uvedené, indonézsky palmový olej, ktorý je uskladnený vo Francúzsku, sa distribuuje v Taliansku). Na predchádzanie podvodom, opakujem, a na zabezpečenie splnenia požiadaviek trvalej udržateľnosti biokvapalín, považujem za primerané opatrenie nachádzajúce sa v dosahu členského štátu, ktorý ho môže zahrnúť do svojho vnútroštátneho systému overovania uvedenej trvalej udržateľnosti.

100.

Podmienka primeranosti navyše vyžaduje preskúmať, či opatrenie, hoci je primerané, neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. V tejto súvislosti Komisia nepovažuje za potrebné uložiť bežným sprostredkovateľom povinnosť splniť požiadavky vnútroštátneho systému overovania trvalej udržateľnosti biokvapalín, keďže ide o bežných maklérov, ktorí nedisponujú výrobkom a neprichádzajú s ním do fyzického kontaktu. Keďže metóda HB zabezpečuje fyzickú vysledovateľnosť výrobku, povinnosti uložené vnútroštátnym systémom overovania by sa mali vzťahovať len na hospodárske subjekty, ktoré výrobok vyrábajú, predávajú, uskladňujú a kupujú, teda ním fyzicky disponujú, keďže sú jediní, ktorí sú spôsobilí s ním manipulovať.

101.

Tento názor, ktorý zastáva spoločnosť LEGO spolu s dodávateľskými spoločnosťami, ma nepresvedčil. Ako uvádzajú talianska vláda a GSE, sprostredkovateľ sa tiež podieľa na obchodnom reťazci biokvapaliny a môže sa dopustiť podvodu vo vzťahu k jej trvalej udržateľnosti, a to aj bez fyzického kontaktu s biokvapalinou.

102.

Na pojednávaní sa preukázalo, že spoločnosť Movendi mala vlastnícke právo k biokvapaline a ako vlastníčka s ňou mohla voľne nakladať. Nič jej v zásade nebránilo v jej predaji, zmiešaní s výrobkami, ktoré nie sú trvalo udržateľné, alebo v zmene jej zloženia, keďže opakujem, spoločnosť mala k dispozícií v plnom rozsahu všetky oprávnenia vlastníka tovaru. Možnosť týchto rizík považujem za dostatočnú na to, aby som sa domnieval, že rozšírenie povinností na túto právnickú osobu (alebo na iných sprostredkovateľov v obchodnom reťazci), hoci to môže spôsobiť dodatočnú administratívnu záťaž, je primerané.

103.

Domnievam sa preto, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje od bežných sprostredkovateľov, ktorí nie sú vo fyzickom kontakte s výrobkom, splnenie požiadaviek stanovených vnútroštátnym systémom overovania trvalej udržateľnosti biokvapalín, je zlučiteľná so zákazom opatrení s účinkom rovnocenným množstevnému obmedzeniu dovozu, uvedeným v článku 34 ZFEÚ.

104.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) takto: