1

Poczta Polska (ďalej len „PP“) je poľská akciová spoločnosť, ktorej jediným akcionárom je štátna pokladnica Poľskej republiky. V čase vzniku skutkových okolností, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, jej činnosti predstavovali najmä univerzálne poštové služby, ako aj kuriérske služby, pričom v Poľsku bola hlavným prevádzkovateľom týchto služieb.

2

Podľa relevantných ustanovení Zmluvy ES uplatniteľných na toto konanie a týkajúcich sa rozvoja vnútorného trhu predmetné služby patrili, ako je to nakoniec ešte aj dnes, pod legislatívnu právomoc rozdelenú medzi Európske spoločenstvá, dnes Európsku úniu, na jednej strane a členské štáty na druhej strane.

3

Pokiaľ ide o právo Únie, uplatniteľné pravidlá boli stanovené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, 1998, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71), zmenenou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3) (ďalej len „poštová smernica“).

4

Konkrétne, čo sa týka dôsledkov, ktoré, pokiaľ ide o finančné hľadisko, môžu vyplývať z liberalizácie tohto odvetvia služieb na vnútornom trhu Únie, článok 7 ods. 3 poštovej smernice ešte aj teraz stanovuje, že ak povinnosti univerzálnej služby spôsobujú „neprimerané finančné zaťaženie“, ktoré určený poskytovateľ tejto služby musí znášať sám, dotknutý členský štát môže zaviesť „mechanizmus na spoločné znášanie čistých nákladov na plnenie povinností univerzálnej služby medzi [rôznymi] poskytovateľmi“.

5

Podľa článku 7 ods. 4 poštovej smernice, pokiaľ je taký mechanizmus zavedený, dotknutý členský štát môže „zriadiť kompenzačný fond, ktorý sa môže financovať z poplatkov poskytovateľov [predmetných] služieb“. Podľa článku 7 ods. 5 poštovej smernice pri zriaďovaní uvedeného kompenzačného fondu a pri stanovení výšky finančných príspevkov uvedených v odsekoch 3 a 4 uvedeného článku „členské štáty zabezpečia, aby sa… dodržiavali zásady transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality“.

6

Podľa znenia časti B druhého odseku prílohy I poštovej smernice čisté náklady na povinnosti univerzálnej služby predstavujú všetky náklady, ktoré sa vzťahujú alebo sú potrebné na vykonávanie poskytovania univerzálnej služby. Tieto náklady predstavujú „rozdiel medzi čistými nákladmi určeného poskytovateľa [tejto] služby, ktorý plní povinnosti [stanovené vnútroštátnym poštovým zákonom], a toho istého poskytovateľa, ktorý neplní povinnosti univerzálnej služby“.

7

V Poľsku poštovú smernicu prebrala ustawa Prawo pocztowe (poštový zákon) z 23. novembra 2012 (Dz. U. z roku 2012, položka 1529) (ďalej len „poľský poštový zákon“). Podľa znenia jeho článku 2 službami, ktoré patria do univerzálnej služby, sú v tejto krajine služby, ktoré zahŕňajú zasielanie poštových listových zásielok a balíkov, ako aj zásielky pre nevidiacich, ktoré nie sú vykonávané určeným prevádzkovateľom v rámci jeho povinností univerzálnej služby. V rámci univerzálnej poštovej služby má byť doprava a distribúcia poštových listových zásielok a balíkov zabezpečená každý pracovný deň a nie menej ako 5 dní v týždni. Hmotnosť predmetných poštových zásielok nesmie presiahnuť 2000 gramov, pričom hmotnosť balíkov môže dosahovať až 10000 gramov (články 45 a 46 poľského poštového zákona).

8

Na základe poľského poštového zákona (článok 178 ods. 1) bolo vykonanie reformy poľskej poštovej služby zverené najprv a na obdobie troch rokov od 1. januára 2013 PP, ktorá bola poverená prebrať povinnosti poskytovateľa poštovej univerzálnej služby na celom území Poľska.

9

Keďže právny rámec tejto reformy bol takto stanovený, poľské úrady, využijúc možnosti udelené poštovou smernicou (pozri body 3 až 6 vyššie), ako aj relevantné ustanovenia poľského poštového zákona, 10. júna 2014 oznámili Európskej komisii schému pomoci, ktorá sa na jednej strane týkala mechanizmu rozdelenia čistých nákladov na povinnosti univerzálnej služby a na druhej strane zavedenia kompenzačného fondu, dopĺňajúceho tento mechanizmus.

10

Kompenzačný fond bol čiastočne financovaný príspevkami, ktoré boli do uvedeného fondu povinní zaplatiť dotknutí poštoví poskytovatelia, ako aj čiastočne zo štátneho rozpočtu. Konkrétne povinnosť príspevku uvedená v článku 108 ods. 2 poľského poštového zákona sa týkala prevádzkovateľov poštových služieb poskytujúcich rovnocenné univerzálne služby, ktorých z toho získané ročné príjmy boli vyššie ako 1 milión poľských zlotých (PLN). V každom prípade suma dlžná každým dotknutým prevádzkovateľom nemohla presahovať ročne strop 2 % jeho príjmov pochádzajúcich z tohto poskytovania univerzálnej služby (ďalej len „percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku“).

11

Hoci pôvodne sa plánovalo, že tento mechanizmus pokryje obdobie od roku 2013 do roku 2026, nakoniec bol obmedzený listom, ktorý príslušné poľské orgány zaslali Komisii 5. januára 2015, na obdobie od roku 2013 do roku 2015 (ďalej len „vnútroštátny režim kompenzácie“ alebo „predmetné opatrenie“).

12

Dňa 26. novembra 2015 sa Komisia podľa článku 4 ods. 3 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) rozhodla nevzniesť námietku proti vnútroštátnemu režimu kompenzácie z dôvodu, že išlo o štátnu pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Podľa Komisie v súlade s kritériami uvedenými v bodoch 2.1 až 2.8 jej oznámenia – Rámec Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011) (Ú. v. EÚ C 8, 2012, s. 15, ďalej len „rámec SVHZ“), predmetné opatrenie nemôže ovplyvniť obchodovanie v rozpore so záujmom Únie. Okrem toho zásady fungovania kompenzačného fondu neprinášajú závažné obmedzenia hospodárskej súťaže, a teda nekladú dodatočné požiadavky na zabezpečenie toho, aby rozvoj obchodovania nebol ovplyvnený v miere nezlučiteľnej so záujmami Únie.

13

Žalobkyňami sú na jednej strane Inpost Paczkomaty sp. z o.o. a na druhej strane Inpost S.A. Tieto spoločnosti sú súčasťou poľskej skupiny Integer.pl S.A., ktorá podľa článku 2 poľského poštového zákona prispieva na financovanie kompenzačného fondu vytvoreného uvedeným zákonom a umožňujúceho PP využívať príslušné kompenzácie (pozri bod 9 vyššie).

14

Žalobami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2016 žalobkyne podali žaloby zapísané pod číslami T‑282/16 a T‑283/16.

15

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. septembra 2016 Poľská republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

16

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. septembra 2016 Komisia navrhla spojiť tieto veci.

17

Uznesením z 28. októbra 2016 predseda tretej komory Všeobecného súdu povolil vstup Poľskej republiky do konania ako vedľajšieho účastníka konania.

18

Rozhodnutím predsedu tretej komory Všeobecného súdu zo 14. novembra 2016 boli veci T‑282/16 a T‑283/16 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

19

Poľská republika podala svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 19. januára 2017.

20

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré ich vyzval odpovedať písomne a na ktoré účastníci odpovedali v stanovenej lehote.

21

Všeobecný súd podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh tretej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

22

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní z 24. apríla 2018.

23

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

24

Komisia a Poľská republika navrhujú, aby Všeobecný súd:

25

Pokiaľ ide o predmet tohto sporu, treba pripomenúť, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, vnútroštátny režim kompenzácie sa netýka obdobia po 31. decembri 2015, keďže financovanie poštových služieb v období od roku 2016 do roku 2025 nie je predmetom napadnutého rozhodnutia (pozri odôvodnenia 2 a 12 tohto rozhodnutia a bod 11 vyššie).

26

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v odpovedi na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania žalobkyne uviedli, že kompenzačný fond nebol použitý ani v roku 2014, ani v roku 2015, a že „neexistencia skutočného dopytu zo strany [PP] umožňujúca zavedenie tohto mechanizmu na [uvedené] roky… [mala] za následok, že napadnuté rozhodnutie vytváralo pre žalob[kyne] nepriaznivé právne účinky“. Z toho vyplýva, že ako to uznávajú aj samotné žalobkyne, nepreukazujú záujem na konaní o zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže neuvádzajú výhrady voči predmetnému opatreniu, pokiaľ ide o jeho uplatňovanie počas rokov 2014 a 2015, pretože predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie tohto rozhodnutia musí byť samo osebe spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech tomu, kto ju podal (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 55, ako aj citovanú judikatúru).

27

Za týchto okolností treba prijať záver, že tieto žaloby sú prípustné iba v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie vytváralo právne účinky voči žalobkyniam počas roku 2013, keďže kompenzačný fond, ktorý je predmetom predmetného opatrenia a uvedeného rozhodnutia, nebol počas rokov 2014 a 2015 aktivovaný.

28

Žalobkyne uvádzajú na podporu žalôb sedem žalobných dôvodov, z ktorých prvých päť je v podstate založených na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, keďže rámec SVHZ a článok 7 poštovej smernice neboli rešpektované, šiesty na porušení článkov 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a posledný na porušení povinnosti odôvodnenia.

29

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že predmetné opatrenie by nemalo byť Komisiou vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom, pretože rozhodnutie poľského zákonodarcu zveriť PP bremeno sporných univerzálnych poštových služieb nebolo predmetom postupu verejného obstarávania rešpektujúceho pravidlá Únie uplatniteľné v oblasti verejného obstarávania a v žiadnom prípade ani konania rešpektujúceho zásady transparentnosti, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.

30

Komisia a Poľská republika spochybňujú dôvodnosť tohto žalobného dôvodu. Okrem toho na pojednávaní Komisia k tejto téme dodala, že žalobkyne netreba považovať za oprávnené podať takýto žalobný dôvod, ktorý sa v skutočnosti týka iba špecifickej situácie a práv PP.

31

Podľa znenia článku 7 ods. 2 poštovej smernice:

„Členské štáty môžu zabezpečiť poskytovanie univerzálnych služieb obstarávaním týchto služieb v súlade s platnými pravidlami a predpismi o verejnom obstarávaní vrátane, ako sa ustanovuje v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb, súťažného dialógu alebo rokovacieho konania s uverejnením alebo bez uverejnenia oznámenia o vyhlásení súťaže.“

32

V prejednávanej veci je nesporné, že PP bola poľským zákonom určená ako poskytovateľ univerzálnych poštových služieb bez toho, aby poľské orgány pred tým organizovali postup verejného obstarávania.

33

Ako však správne uvádzajú Komisia a Poľská republika, článok 7 ods. 2 poštovej smernice nezaväzuje dotknutý členský štát k tomu, aby využil postupy verejného obstarávania na výber subjektu, ktorému zamýšľa zveriť poskytovanie univerzálnej poštovej služby, keďže takáto možnosť je podľa znenia tohto ustanovenia, v súlade s ktorým „členské štáty môžu zabezpečiť“, iba možnosťou.

34

Tento doslovný výklad článku 7 ods. 2 poštovej smernice potvrdzuje aj systematický výklad najmä s prihliadnutím na odôvodnenie 23 smernice 2008/6, ktoré je formulované takto:

„Členským štátom [by sa mala] poskytnúť ešte väčšia flexibilita pri stanovovaní najúčinnejšieho a najvhodnejšieho mechanizmu na zaručenie dostupnosti univerzálnych služieb, pričom sa zachovajú zásady objektivity, transparentnosti, nediskriminácie, proporcionality a najmenšieho narušenia trhu, [buď tým, že ponechajú] poskytovanie univerzálnych služieb trhovými silami, [alebo prostredníctvom] určeni[a] jedného alebo viacerých podnikov na poskytovanie rôznych zložiek univerzálnych služieb alebo na pokrytie rôznych častí územia [alebo prostredníctvom využitia] verejné[ho] obstarávani[a] služieb.“

35

Z toho vyplýva, že postup verejného obstarávania je iba jednou z možností, pre ktoré sa môže dotknutý členský štát rozhodnúť, najmä pod podmienkou, že pri vykonaní tejto voľby budú riadne rešpektované zásady transparentnosti, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Navyše tento výklad zodpovedá výkladu, ktorý podala Komisia v bode 56 rámca SVHZ, v ktorom uznala, že dotknutý členský štát má možnosť poveriť „bez uskutočnenia výberového konania, poskytovateľa služby vo verejnom záujme poskytovaním služby všeobecného hospodárskeho záujmu na nevyhradenom trhu…“.

36

Žalobkyne pritom nespochybňujú „zákonnosť ako takú určenia [PP ako poskytovateľa univerzálnych poštových služieb] prostredníctvom právnych predpisov“, ale obmedzujú sa v podstate na tvrdenie, že toto určenie porušilo požiadavky týkajúce sa transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie z dôvodu, že v decembri 2012 „poľské orgány odhlasovali [poľský poštový zákon] za podmienok zásadne odlišných od podmienok, ktoré boli predložené na verejnú konzultáciu v [septembri] 2010, a to najmä pokiaľ ide o zvýšenie sadzby financovania čistých nákladov, ktorá sa zmenila z 1 na 2 % príjmov“.

37

Treba však konštatovať, že taká argumentácia sa netýka spôsobu alebo postupu, akým bola PP určená za jediného poskytovateľa univerzálnych poštových služieb na obdobie troch rokov od 1. januára 2013, ale smeruje k spochybneniu spôsobu, akým bola nakoniec poľskými orgánmi vypočítaná a stanovená predmetná sadzba kompenzácie, čím okrem iného predstihuje druhý žalobný dôvod. V dôsledku toho v rozsahu, v akom je táto argumentácia založená na požiadavke transparentnosti, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, treba ju zamietnuť ako neúčinnú.

38

Okrem toho je nesporné, že určenie PP ako poskytovateľa univerzálnych poštových služieb počas určitého obdobia sa plánovalo už pri verejnej konzultácii v septembri 2010, ku ktorej došlo práve v rámci príslušného vnútroštátneho legislatívneho postupu. V každom prípade z toho vyplýva, že pokiaľ ide o výber poskytovateľa univerzálnych poštových služieb, žalobkyne nemôžu platne tvrdiť, že poštový zákon schválený v roku 2012 bol schválený za „zásadne odlišných“ podmienok, ako boli podmienky predložené na verejnú konzultáciu v septembri 2010, aby preukázali existenciu porušenia požiadaviek transparentnosti, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.

39

Nakoniec okolnosť, že PP bola určená za poskytovateľa univerzálnych poštových služieb priamo a výlučne legislatívnou cestou, sama osebe nestačí na preukázanie existencie porušenia zásad transparentnosti, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že poľský poštový zákon bol uverejnený 29. decembra 2012 v úradnom vestníku tejto krajiny a že Poľská republika mohla na základe výkonu svojej širokej právomoci voľnej úvahy, pokiaľ ide o rozsah univerzálnej služby (pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma del País Vasco a i./Komisia, C‑66/16 P až C‑69/16 P, EU:C:2017:999, body 69 a 70 a citovanú judikatúru), a v súlade s bodom 15 rámca SVHZ určiť právnu formu aktu zverujúceho zodpovednosť za poskytovanie služby všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) určenému podniku.

40

Je to tak rovnako, keď určený poskytovateľ univerzálnej služby je, ako je to v danom prípade, verejným subjektom „v 100% vlastníctve štátu“. Samotná verejná povaha uvedeného poskytovateľa nespochybňuje skutočnosť, že o jeho určení bolo rozhodnuté s dodržaním zásad upravujúcich udelenie mandátu poskytovateľa univerzálnej služby, tak ako sú uznané judikatúrou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, EU:T:2008:29, bod 161 a nasl.).

41

Vzhľadom na vyššie uvedené a bez toho, aby bolo potrebné vysloviť sa k otázke prípustnosti tohto žalobného dôvodu, ako bola uvedená počas pojednávania Komisiou, prvý žalobný dôvod treba v každom prípade zamietnuť ako nedôvodný.

42

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú dve odlišné výhrady. Na jednej strane uvádzajú, že požiadavky verejnej konzultácie, tak ako vyplývajú z uplatnenia bodu 14 rámca SVHZ, neboli v danom prípade rešpektované. Návrh poľského poštového zákona sa v porovnaní s pôvodným návrhom, ktorého sa týkala verejná konzultácia organizovaná v septembri 2010, výrazne zmenil, keď sa sadzba príspevku medzičasom zvýšila z 1 na 2 % dotknutých príjmov. Pri neexistencii novej konzultácie, ktorá sa vyžaduje na základe bodu 14 rámca SVHZ, taká legislatívna zmena bola prijatá bez toho, aby poľské orgány riadne zohľadnili záujmy iných prevádzkovateľov poštových služieb než PP, ako aj potreby v oblasti univerzálnej služby. Na druhej strane žalobkyne zastávajú názor, že požiadavky transparentnosti uvedené v bode 60 rámca SVHZ tiež neboli rešpektované, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, že výsledky verejnej konzultácie boli uverejnené či už na internete, alebo iným vhodným spôsobom uverejnenia.

43

Komisia a Poľská republika spochybňujú dôvodnosť tejto argumentácie. Na pojednávaní Komisia tiež uvádzala, že predmetný žalobný dôvod treba považovať za neprípustný, pretože neovplyvňuje situáciu žiadnej zo žalobkýň ani priamo, ani individuálne.

44

Pokiaľ ide o prvú výhradu, treba na úvod pripomenúť, že pri výkone svojej právomoci posúdenia podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ Komisia môže prijať pravidlá postupu s cieľom stanoviť kritériá, na základe ktorých zamýšľa vyhodnotiť zlučiteľnosť opatrení pomoci spojených s riadením SVHZ, ktoré plánujú členské štáty, s vnútorným trhom. Prijatím takých pravidiel postupu, ako je rámec SVHZ, a oznámením prostredníctvom ich uverejnenia, že odteraz ich bude uplatňovať na príslušné prípady, sa Komisia sama obmedzuje pri výkone uvedenej právomoci voľnej úvahy a v zásade sa nemôže od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2016, Grécko/Komisia, C‑431/14 P, EU:C:2016:145, body 68 až 70; z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, body 38 až 40 a citovanú judikatúru, a zo 16. júla 2014, Zweckverband Tierkörperbeseitigung/Komisia, T‑309/12, neuverejnený, EU:T:2014:676, bod 212).

45

Bod 14 rámca SVHZ znie:

„Pokiaľ ide o rozsah uplatňovania zásad stanovených v tomto oznámení, členské štáty by mali preukázať, že riadne zvážili potrebu služieb vo verejnom záujme podporovaných prostredníctvom verejnej konzultácie alebo iných vhodných nástrojov, aby tak zohľadnili záujmy používateľov a poskytovateľov. Táto požiadavka sa neuplatňuje, ak je zjavné, že nová konzultácia neposkytne žiadny významný prínos nad rámec súčasnej konzultácie.“

46

Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že organizácia verejnej konzultácie nie je povinná, keďže taký postup totiž predstavuje iba jeden z vhodných prostriedkov, ktoré môže členský štát použiť s cieľom zobrať do úvahy potreby dotknutej verejnej služby a zohľadniť záujmy používateľov a poskytovateľov služieb.

47

Okrem toho počas verejnej konzultácie v septembri 2010 žalobkyne mohli účinne vyjadriť svoje pripomienky na tému podmienok týkajúcich sa fungovania kompenzačného fondu a najmä ich nesúhlas so sadzbou príspevku stanovenou na 1 %, teda sadzbou nižšou než 2 %.

48

Preto, keďže žalobkyne mohli vyjadriť ich nesúhlas s nižšou ako nakoniec stanovenou sadzbou, uvádzajúc, že ju považujú už za nadmernú, nová konzultácia by v tomto bode nepriniesla „žiadny významný prínos“ v zmysle bodu 14 rámca SVHZ. Okrem toho okolnosť, že v nadväznosti na to tvrdenia žalobkýň príslušné vnútroštátne orgány nezohľadnili, neznamená, že tieto spoločnosti nemohli vyjadriť svoje pripomienky k tomuto konkrétnemu bodu [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. decembra 2014, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑643/11, EU:T:2014:1076, bod 43 a citovanú judikatúru].

49

Z toho vyplýva, že verejná konzultácia zo septembra 2010 predstavovala „vhodný nástroj“ v zmysle bodu 14 rámca SVHZ, ktorý žalobkyniam umožnil účinne uplatniť ich názor a dotknutému členskému štátu riadne zohľadniť ich záujmy ako poskytovateľov služieb.

50

Za týchto okolností Komisia mohla v odôvodnení 122 napadnutého rozhodnutia konštatovať bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia, že Poľská republika v podstate zohľadnila potreby služieb, keďže povinnosti SVHZ zverené PP poľským poštovým zákonom zodpovedali požiadavkám služby definovaným v poštovej smernici, pričom vzhľadom na nich sa v každom prípade uskutočnila verejná konzultácia podľa bodu 14 rámca SVHZ.

51

Tento záver nemôžu spochybňovať tvrdenia žalobkýň, ktoré sa na jednej strane týkajú skutočnosti, že „zvýšenie stropu príspevku na 2 % [malo] za jediný a výlučný účel vyhnúť sa požiadavkám na štátny rozpočet“, a na druhej strane skutočnosti, že prevádzkovatelia kuriérskych služieb by mali tiež prispievať na financovanie kompenzačného fondu. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že tieto tvrdenia sú irelevantné na účely prvej výhrady založenej na porušení požiadaviek transparentnosti postupu stanovených v bode 14 rámca SVHZ.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvú výhradu tohto druhého žalobného dôvodu zamietnuť.

53

Pokiaľ ide o druhú výhradu, treba pripomenúť znenie bodu 60 rámca SVHZ, ktorý je formulovaný takto:

„V prípade každej náhrady za službu všeobecného hospodárskeho záujmu patriacej do rozsahu pôsobnosti tohto oznámenia musí dotknutý členský štát uverejniť na internete alebo iným vhodným spôsobom tieto informácie:

…“

54

V tejto súvislosti stačí poznamenať, že v odôvodnení 158 napadnutého rozhodnutia Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho skutkového posúdenia, konštatovala, že poľský poštový zákon bol uverejnený. Okrem toho v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, z bodu 60 rámca SVHZ nevyplýva členskému štátu povinnosť uverejniť výsledky verejnej konzultácie osobitne. Nakoniec z úvah uvedených v bodoch 46 až 50 vyššie vyplýva, že Komisia mohla platne usúdiť, že požiadavka transparentnosti uvedená v bode 14 rámca SVHZ bola dodržaná, takže jej tomu zodpovedajúci záver uvedený v odôvodnení 160 napadnutého rozhodnutia neobsahuje nesprávnosť.

55

Vzhľadom na vyššie uvedené preto treba zamietnuť tiež druhú výhradu a v dôsledku toho aj celý druhý žalobný dôvod, pričom nie je potrebné rozhodovať o jeho prípustnosti.

56

Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila bod 52 rámca SVHZ, ako aj článok 7 ods. 1 a 3 až 5 poštovej smernice. Podmienky kompenzačného fondu sú v podstate diskriminačné, neprimerané a boli prijaté na základe netransparentného postupu. Okrem toho zastávajú názor, že Komisia nepristúpila k formálne správnemu preskúmaniu s cieľom určiť, či povinnosti univerzálnej služby vytvárajú pre PP čisté náklady a predstavujú „neprimerané“ finančné zaťaženie pre tento podnik v zmysle článku 7 ods. 3 poštovej smernice.

57

Na úvod treba pripomenúť, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že suma príspevku prevádzkovateľov poštových služieb vyzvaných na prispievanie do kompenzačného fondu je stanovená na určité percento z ich príslušného obratu. Zohľadnený obrat je obratom, ktorý počas referenčného roka pochádza z poskytovania univerzálnej služby (pre poskytovateľa univerzálnej služby) a z poskytovania rovnocenných služieb (pre poskytovateľa univerzálnej služby, ako aj pre všetkých iných prevádzkovateľov poštových služieb vyzvaných na príspevok do kompenzačného fondu). Prevádzkovatelia poštových služieb, ktorí počas referenčného roka dosiahli relevantný obrat nižší ako 1 milión PLN, sú však oslobodení od príspevku do kompenzačného fondu. Pokiaľ ide o percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku, je jednotný pre všetkých prevádzkovateľov vyzvaných na prispievanie do kompenzačného fondu a jeho maximálna výška je 2 % z ich príslušného obratu. Tento percentuálny podiel je vypočítaný ako pomer medzi celkovou sumou kompenzácie pre poskytovateľa univerzálnej služby na jednej strane a celkovým relevantným obratom dosiahnutým všetkými prevádzkovateľmi poštových služieb vyzvanými na príspevok do kompenzačného fondu počas referenčného roka na druhej strane (odôvodnenia 164, 165 a 170 napadnutého rozhodnutia).

58

Podľa znenia poľského poštového zákona je výpočet celkovej sumy kompenzácie stanovený rozhodnutím poľského poštového regulátora (ďalej len „UKE“), po tom, čo nezávislý znalec overí výpočty a účtovné doklady predlžené zo strany PP (odôvodnenie 18 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti čisté náklady povinností univerzálnej služby PP zakladajú právo na kompenzáciu, iba ak poskytovanie univerzálnej služby skutočne viedlo k účtovnej strate (odôvodnenie 16 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ sa PP má vyplatiť kompenzácia, UKE stanoví tiež individuálnu sumu kompenzácie pre každého z prevádzkovateľov poštových služieb vyzvaných na príspevok do kompenzačného fondu (odôvodnenie 19 napadnutého rozhodnutia).

59

Vzhľadom na tieto podrobnosti Komisia zastával názor, že metodológia použitá pri výpočte výšky kompenzácie, na ktorú má PP právo, spĺňala požiadavky rámca SVHZ, keďže PP dostala kompenzáciu, iba ak jej povinnosti univerzálnej služby prinášali čisté náklady a predstavovali neprimerané finančné zaťaženie (odôvodnenie 152 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež zastávala názor, že výška kompenzácie a percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku spĺňali zásady zákazu diskriminácie a proporcionality (odôvodnenia 166 a 171 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa okrem toho domnievala, že podrobnosti o kompenzačnom fonde boli transparentné, keďže boli vopred uverejnené v poľskom poštovom zákone (odôvodnenie 176 napadnutého rozhodnutia).

60

V dôsledku toho Komisia prijala záver, že predmetné opatrenie nevytvorilo závažné skreslenie hospodárskej súťaže a bolo zlučiteľné s pravidlami v oblasti štátnej pomoci (odôvodnenie 177 napadnutého rozhodnutia).

61

Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila článok 7 ods. 1 a 3 až 5 poštovej smernice.

62

Komisia navrhuje, aby bol žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý. Uvádza najmä, že tretí žalobný dôvod je neúčinný, keďže je založený na prípadnom porušení článku 7 poštovej smernice. Komisia musí vzhľadom na obsah a rozsah jej preskúmania zlučiteľnosti štátnej pomoci uplatňovať iba pravidlá špecifické pre túto oblasť bez toho, aby musela tiež overovať zlučiteľnosť oznámeného opatrenia s inými pravidlami Únie, v danom prípade s poštovou smernicou.

63

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak Komisia uplatní konanie týkajúce sa preskúmania štátnej pomoci, je povinná, podľa všeobecného usporiadania Zmluvy, dodržiavať súlad medzi ustanoveniami, ktorými sa riadi táto oblasť, a inými osobitnými ustanoveniami, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, a posúdiť tak zlučiteľnosť dotknutej pomoci s týmito osobitnými ustanoveniami (pozri rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 181 a citovanú judikatúru).

64

Takáto povinnosť je však Komisii uložená, len pokiaľ ide o podmienky pomoci, ktoré sú tak neoddeliteľne spojené s predmetom pomoci, že ich nemožno posúdiť samostatne. Naopak, takáto povinnosť nie je uložená, pokiaľ ide o podmienky alebo okolnosti pomoci, ktoré aj keď sú jej súčasťou, môžu byť považované za podmienky alebo okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutné na realizáciu jej predmetu alebo na jej fungovanie (pozri rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 182 a citovanú judikatúru).

65

V skutočnosti povinnosť Komisie prijať definitívne stanovisko, nech už je spojenie medzi podmienkami pomoci a predmetom dotknutej pomoci akékoľvek, k tomu, či došlo k porušeniu iných ustanovení práva Únie, než sú v článkoch 107 a 108 ZFEÚ, prípadne v spojení s článkom 106 ZFEÚ, v konaní týkajúcom sa preskúmania štátnej pomoci, odporuje na jednej strane procesným pravidlám a garanciám – sčasti značne odlišným a prinášajúcim rôzne právne dôsledky –, ktorými sa vyznačujú konania špeciálne stanovené na kontrolu uplatňovania týchto ustanovení, a na druhej strane zásade autonómie správnych konaní a opravných prostriedkov. Takáto povinnosť naráža tiež na výnimku z pravidiel Zmluvy stanovenú článkom 106 ods. 2 ZFEÚ, ktorá by nikdy nemohla vyvolať svoje účinky, ak by jej uplatnenie malo zároveň zabezpečovať plné dodržiavanie pravidiel, od ktorých sa má odchýliť (pozri rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 183 a citovanú judikatúru).

66

Pokiaľ sú podmienky dotknutej pomoci nerozlučne spojené s jej predmetom, Komisia posúdi jej zlučiteľnosť s inými ustanoveniami, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci, v rámci konania stanoveného článkom 108 ZFEÚ, pričom toto posúdenie môže viesť k tomu, že dotknutá pomoc bude vyhlásená za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Naopak, pokiaľ je možné dotknuté podmienky oddeliť od jej predmetu, Komisia nie je povinná v rámci konania stanoveného článkom 108 ZFEÚ posúdiť jej zlučiteľnosť s inými ustanoveniami, než sú ustanovenia týkajúce sa štátnej pomoci (pozri rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 184 a citovanú judikatúru).

67

Okrem toho treba tiež pripomenúť, že už bolo rozhodnuté, že spôsob financovania pomoci môže spôsobiť, že celá schéma štátnej pomoci bude nezlučiteľná s vnútorným trhom, takže v takom prípade je Komisia povinná preskúmať pomoc pri súčasnom zohľadnení ekonomických a právnych účinkov, ktoré jej financovanie môže spôsobovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Alcoa Trasformazioni/Komisia, C‑194/09 P, EU:C:2011:497, bod 48).

68

V prejednávanej veci treba konštatovať, že predmetné opatrenie pomoci má za cieľ pokryť čisté náklady povinností univerzálnej služby PP prostredníctvom kompenzačného fondu financovaného príspevkami uloženými určitým prevádzkovateľom poštových služieb.

69

V odôvodnení 163 napadnutého rozhodnutia Komisia výslovne konštatovala, že bolo potrebné preskúmať podmienky kompenzačného fondu podrobne s cieľom posúdiť zlučiteľnosť predmetného opatrenia. Konkrétne zastávala názor, že „určenie príspevkov prevádzkovateľov poštových služieb na vhodnej úrovni (teda na proporcionálnej a nie diskriminačnej úrovni [bolo] mimoriadne dôležité“ (odôvodnenie 163 napadnutého rozhodnutia).

70

Navyše Komisia sama odkazovala výslovne nielen na poštovú smernicu, ale tiež na zlučiteľnosť predmetného opatrenia s uvedenou smernicou v časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa posúdenia zlučiteľnosti predmetného opatrenia (odôvodnenia 122, 137, 139, 152 a 163 napadnutého rozhodnutia).

71

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, podmienky financovania nevyhnutné na fungovanie kompenzačného fondu sú neoddeliteľne spojené s predmetom samotnej pomoci, teda kompenzáciou pre PP za jej povinnosti univerzálnej služby. Preto bez zásahu do rozsahu preskúmania, ktoré mala v tejto súvislosti v danom prípade Komisia vykonať, jej argumentácia smerujúca k záveru o neúčinnosti tretieho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom je založený na porušení článku 7 poštovej smernice, sa musí zamietnuť.

72

Tretí žalobný dôvod, ktorý v podstate obsahuje štyri časti, teda treba preskúmať v celom jeho rozsahu. Prvou časťou žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila zásadu zákazu diskriminácie a iné ustanovenia, keď konštatovala, že bolo možné jednotne uplatniť percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku poskytovateľom univerzálnej služby a poskytovateľom rovnocenných služieb (pozri odôvodnenie 166 napadnutého rozhodnutia). Druhou časťou žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď konštatovala, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku, ako aj prah pre príspevok vo výške 1 milión PLN boli primerané (pozri odôvodnenia 168 až 171 napadnutého rozhodnutia). Treťou časťou žalobkyne kritizujú záver Komisie, podľa ktorého mechanizmus kompenzačného fondu bol transparentný (pozri odôvodnenie 176 napadnutého rozhodnutia). Štvrtou časťou žalobkyne uvádzajú, že Komisia pochybila na jednej strane tým, že nevykonala primerané preskúmanie opatrenia s cieľom určiť, či povinnosti univerzálnej služby nechávajú PP znášať čisté náklady a predstavujú pre tento podnik „neprimerané“ finančné zaťaženie, a na druhej strane tým, že prijala záver, že straty, ktoré utrpela PP, predstavovali také finančné zaťaženie (odôvodnenie 152 napadnutého rozhodnutia).

73

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď prijala záver, že jednotné uplatňovanie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku pre poskytovateľov univerzálnej služby a poskytovateľov rovnocenných služieb rešpektovalo zásadu zákazu diskriminácie (odôvodnenie 166 napadnutého rozhodnutia). Komisia tým porušila bod 52 rámca SVHZ, článok 7 ods. 3 až 5 poštovej smernice, ako aj zásadu zákazu diskriminácie.

74

Na podporu tejto prvej časti žalobkyne uvádzajú dva dôvody. Na jednej strane uvádzajú, že poskytovatelia univerzálnych služieb a poskytovatelia rovnocenných služieb nie sú v porovnateľnej situácii a že v dôsledku toho jednotné uplatňovanie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku porušuje zásadu zákazu diskriminácie. Na druhej strane žalobkyne uvádzajú, že poskytovatelia kuriérskych služieb, v zmysle expresnej pošty, sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou prevádzkovateľov poštových služieb, ktorí boli vyzvaní na prispievanie do kompenzačného fondu, a že v dôsledku toho ich vyňatie z povinnosti prispievať do kompenzačného fondu porušuje zásadu zákazu diskriminácie.

75

V prejednávanej veci z odôvodnenia 163 napadnutého rozhodnutia, ktorým sa vykonáva bod 52 rámca SVHZ, ako aj z článku 7 ods. 5 poštovej smernice vyplýva, že určenie prevádzkovateľov poštových služieb vyzvaných na prispievanie do kompenzačného fondu musí spĺňať zásadu zákazu diskriminácie.

76

V tomto ohľade podľa ustálenej judikatúry zásada zákazu diskriminácie nazývaná tiež zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie ukladá, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené. Porovnateľná povaha rozdielnych situácií sa posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktoré tieto situácie charakterizujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej spadá dotknutý akt (pozri rozsudok z 12. decembra 2014, Banco Privado Português a Massa Insolvente do Banco Privado Português/Komisia, T‑487/11, EU:T:2014:1077, bod 139 a citovanú judikatúru).

77

Po prvé, pokiaľ ide o účel predmetného opatrenia, je nesporné, že má za cieľ kompenzovať PP náklady vyplývajúce z jej povinností univerzálnej služby a financovať túto kompenzáciu prostredníctvom kompenzačného fondu, do ktorého sú povinní prispievať určití prevádzkovatelia poštových služieb (odôvodnenie 12 napadnutého rozhodnutia).

78

Po druhé pri určovaní podnikov, od ktorých možno požadovať príspevok do kompenzačného fondu, treba poznamenať, že odôvodnenie 27 poštovej smernice stanovuje, že členské štáty by mali zvážiť, či sa služby poskytované týmito podnikmi môžu z hľadiska užívateľov považovať za služby, ktoré patria do rámca univerzálnych služieb, pretože sa v dostatočnej miere vyznačujú zameniteľnosťou za univerzálne služby, pričom sa zohľadňujú charakteristiky služieb vrátane ich pridanej hodnoty, ako aj ich zamýšľané používanie a tvorba cien.

79

Vzhľadom na tieto zásady treba overiť na jednej strane, či sa poskytovateľ univerzálnej služby a poskytovatelia rovnocenných služieb nachádzajú v porovnateľnej situácii, a na druhej strane, či prevádzkovatelia poštových služieb, ktorí sú vyzvaní na prispievanie do kompenzačného fondu, a poskytovatelia kuriérskych služieb v zmysle expresnej pošty sú v porovnateľnej situácii.

80

Žalobkyne uvádzajú, že jednotné uplatňovanie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku pre prevádzkovateľov univerzálnej služby, ako aj pre poskytovateľov rovnocenných služieb má diskriminačnú povahu, keďže situácia jedných sa odlišuje od situácie druhých.

81

To je najmä prípad, keď trh, na ktorom pôsobia poskytovatelia univerzálnej služby, má v konečnom dôsledku iba jediného prevádzkovateľa, v danom prípade PP, a teda nie je skutočne konkurenčný, na rozdiel od trhu, na ktorý môžu vstúpiť a na ktorom môžu vykonávať svoju činnosť poskytovatelia rovnocenných služieb. Prostredníctvom riadenia univerzálnej služby, ktorou bola poverená, by PP navyše generovala pomerne viac príjmov ako príjmy patriace pod rovnocenné služby, ktoré keďže podliehajú hospodárskej súťaži, môžu vytvárať iba oveľa nižšie ziskové rozpätie. Na týchto dvoch druhoch rôznych trhov teda dotknutí prevádzkovatelia nemôžu byť podriadení rovnakej sadzbe príspevku. Podmienky fungovania kompenzačného fondu sú o to viac diskriminačné, že umožňujú PP získať prostredníctvom financovania čistých nákladov univerzálnej služby späť ziskové rozpätie, ktoré ten istý poskytovateľ prípadne stratil na trhu rovnocenných služieb, čím mu umožňujú ponúkať mimoriadne nízke tarify a prakticky vylúčiť akúkoľvek formu hospodárskej súťaže, najmä pri verejných obstarávaniach, kde si dotknutý podnik a iné podniky konkurujú.

82

Komisia na to odpovedá, že žalobkyne sú naopak v situácii, ktorá je v podstate porovnateľná so situáciou PP, keďže univerzálne poštové služby a rovnocenné služby predstavujú jediný trh, keďže všetci dotknutí prevádzkovatelia v konečnom dôsledku vykonávajú rovnaký druh hospodárskej činnosti.

83

Poľská republika uvádza, že jednotné uplatnenie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku nemôže byť v tomto prípade diskriminujúce, pretože keďže sa uplatňuje na prevádzkovateľov, ktorých príjmy sú odlišné podľa poskytovaných rovnocenných služieb, takáto kompenzácia nemôže viesť k diskriminačnému zaobchádzaniu, lebo títo prevádzkovatelia pôsobia v rôznych trhových podmienkach.

84

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že univerzálne poštové služby a rovnocenné poštové služby majú podobné charakteristiky. Je teda potrebné konštatovať, že podľa článku 2 poľského poštového zákona rovnocenné poštové služby zahŕňajú najmä zasielanie poštových zásielok a balíkov, ktorých hmotnosť a rozmery sú rovnaké ako hmotnosť a rozmery stanovené pre univerzálne služby. V dôsledku toho, hoci sa poskytovatelia rovnocenných služieb môžu usilovať o odlíšenie sa od univerzálnych služieb poskytovaním doplnkových plnení alebo udeľovaním zľavy, skutočnosťou zostáva, že univerzálne služby a rovnocenné služby treba vzhľadom na ich inherentné vlastnosti z hľadiska spotrebiteľov považovať za zameniteľné.

85

Po druhé treba pripomenúť, že cieľom predmetného opatrenia je kompenzovať poskytovateľovi univerzálnej služby čisté náklady vyplývajúce z jeho povinností univerzálnej služby. Predmetné opatrenie zakladá toto právo na kompenzáciu iba pod podmienkou, že poskytovanie univerzálnej služby vedie k účtovným stratám, pričom kompenzáciu týchto strát nemožno podľa definície vykonať inak ako prostredníctvom iných príjmov než príjmov pochádzajúcich z poskytovania univerzálnej služby. V dôsledku toho vypočítaním sumy príspevku na ťarchu PP na základe obratu vyplývajúceho nielen z jej poskytovania rovnocenných služieb, ale aj služieb spojených s jej povinnosťami univerzálnej služby, predmetné opatrenie v skutočnosti PP ukladá zaplatiť do kompenzačného fondu príspevok vo vyššom percentuálnom podiele, ako je jej obrat pochádzajúci z tohto poskytovania rovnocenných služieb, než je príspevok 2 % uložený poskytovateľom rovnocenných služieb.

86

Po tretie treba konštatovať, že tvrdenia žalobkýň o eventuálnych praktikách predátorských cien a krížových dotáciách zo strany PP nie sú na účely tejto veci relevantné. Také konanie, ktoré možno preskúmať vzhľadom na články 101 a 102 ZFEÚ, je irelevantné pre preskúmanie súladu predmetného opatrenia s režimom preskúmania štátnej pomoci.

87

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné výhradu týkajúcu sa jednotného uplatňovania percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku pre prevádzkovateľov univerzálnej služby, ako aj pre poskytovateľov rovnocenných služieb zamietnuť.

88

Žalobkyne uvádzajú, že povinnosť prispievať do kompenzačného fondu, ktorá im je uložená, je diskriminačná, pretože poskytovateľov kuriérskych služieb v zmysle expresnej pošty sa táto povinnosť netýka, hoci sú v situácii porovnateľnej so situáciou žalobkýň.

89

Žalobkyne konkrétne uvádzajú, že také služby „zahŕňajú služby doručovania poštových zásielok a balíkov, ktorých hmotnosť a rozmery sú rovnaké ako pri univerzálnych službách“. Tieto kuriérske služby sú teda vzájomne zameniteľné s univerzálnymi službami vzhľadom na kritériá stanovené poštovou smernicou, najmä na jej odôvodnenie 27. Platí to aj pri ich používaní, ich cenách alebo podmienkach ich poskytovania, ako je povinnosť dodržiavať stanovenú časovú lehotu na distribúciu poštových zásielok, ktorá sa vzťahuje na všetky poštové služby, ako aj sledovanie zásielok, ktoré už nie je vyhradené pre tieto kuriérske služby a je súčasťou štandardných služieb poskytovaných poskytovateľmi univerzálnych služieb alebo rovnocenných služieb. Nakoniec ceny kuriérskych služieb nie sú „podstatne odlišné od cien univerzálnych služieb, alebo [sú] dokonca v mnohých prípadoch nižšie“.

90

Komisia a Poľská republika uvádzajú, že tieto kuriérske služby nie sú porovnateľné s rovnocennými službami. Podľa Komisie iba kuriérske služby stanovujú na jednej strane vyzdvihnutie listovej zásielky priamo od odosielateľa a na druhej strane doručenie tej istej zásielky do vlastných rúk príjemcu. Okrem toho podľa Poľskej republiky rozdiel medzi týmito dvomi službami spočíva najmä v cene. Cena odlišuje kuriérske služby od univerzálnych poštových služieb, pretože prvé uvedené sú nevyhnutne drahšie než druhé uvedené.

91

V tejto súvislosti treba najprv poznamenať, že kuriérske služby v zmysle expresnej pošty sa odlišujú od univerzálnych poštových služieb svojimi charakteristikami.

92

Kuriérske služby expresnej pošty sa totiž odlišujú od univerzálnej poštovej služby pridanou hodnotou, ktorú prinášajú v prospech každého klienta, pre ktorú tento používateľ v konečnom dôsledku akceptuje zaplatiť vyššiu sumu. Takéto služby teda zodpovedajú osobitným obchodným ponukám, ktoré možno oddeliť od služieb verejného záujmu a ktoré zodpovedajú osobitným potrebám, ktoré vyžadujú niektoré dodatočné služby, ktoré tradičná poštová služba neponúka (rozsudok z 15. júna 2017, Ilves Jakelu, C‑368/15, EU:C:2017:462, bod 24).

93

Podľa judikatúry Súdneho dvora vyzdvihnutie zásielok spojené s väčšou rýchlosťou alebo flexibilitou v distribúcii, ako aj v doručení predmetu zásielky adresátovi sú špecifické plnenia jasne oddeliteľné od „tradičnej poštovej služby“, pričom tá je definovaná ako služba v prospech všetkých užívateľov na celom území dotknutého členského štátu za jednotné ceny a za rovnakých kvalitatívnych podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 1993, Corbeau, C‑320/91, EU:C:1993:198, body 15 a 19).

94

V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, tieto závery zostávajú platné aj v súčasnosti. Žalobkyne navyše nepreukázali, čím „zmeny a transformácie…, ku ktorým došlo na trhu poštových služieb“ od roku 1993, čo je dátum rozsudku uvedeného v bode 93 vyššie, spôsobili, že tieto závery sú neplatné.

95

Po prvé iba kuriérska služba expresnej pošty stanovuje priame vyzdvihnutie predmetu zásielky u odosielateľa, ako aj odovzdanie tohto predmetu do vlastných rúk dotknutého adresáta. Tieto plnenia predstavujú z hľadiska užívateľa pridanú hodnotu v porovnaní s univerzálnymi poštovými službami, ktoré zaväzujú užívateľov, aby sami predložili poštovú zásielku v zbernom bode, a obmedzujú sa na uloženie uvedenej zásielky v poštovej schránke na uvedenej adrese príjemcu.

96

Na rozdiel od toho, čo uvádzajú žalobkyne, ani možnosť doporučených zásielok s potvrdením o doručení a možnosť sledovania, ani „znásobenie bodov pri uložení a vyzdvihnutí zásielok [na trhu]“ určené pre kuriérske služby neumožňuje prijať záver o existencii dostatočnej miery zameniteľnosti univerzálnych služieb a kuriérskych služieb, aby sa považovali za súčasť jedného a toho istého trhu. Na jednej strane, pokiaľ ide o doporučené zásielky s potvrdením o doručení, nepredstavujú väčšinu zásielok, na ktoré sa vzťahuje univerzálna služba a naďalej zaväzujú užívateľov, aby sami doniesli poštovú zásielku do zberného bodu. Na druhej strane, pokiaľ ide o body odovzdania a vyzdvihnutia zásielok, predstavujú iba dodatočné služby vo vzťahu k službám vyzdvihnutia zásielky a odovzdania do vlastných rúk adresátov predmetu zásielky, ktorá im bola zverená.

97

Po druhé, hoci dodržanie lehôt pri zásielke platí pre všetky poštové služby vrátane kuriérskych služieb, treba konštatovať, že tieto služby ponúkajú tiež možnosti oveľa rýchlejších zásielok. Tieto plnenia teda tiež predstavujú pridanú hodnotu z hľadiska užívateľa v porovnaní s univerzálnymi poštovými službami.

98

V dôsledku toho kuriérske služby expresnej pošty práve z dôvodu osobitosti ich plnení a ich pridanej hodnoty nemožno považovať za zameniteľné s univerzálnymi poštovými službami.

99

V druhom rade žalobkyne tiež uvádzali, že v rámci určitých členských štátov povinnosť financovať čisté náklady univerzálnej poštovej služby prislúcha všetkým poskytovateľom poštových služieb a že v dôsledku toho sa poskytovatelia kuriérskych služieb nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou iných poskytovateľov služieb patriacich do univerzálnej služby.

100

Správa nazvaná „Inštitúcia určeného prevádzkovateľa poštových služieb v Európskej únii“, ktorej autorom je Instytut Pocztowy, predložená v prílohe žaloby, o ktorú sa žalobkyne opierajú, nepostačuje na preukázanie takého tvrdenia. Hoci táto správa uvádza, že príspevok na kompenzačný fond možno vo Francúzsku a v Španielsku požadovať od „všetkých prevádzkovateľov“, v Portugalsku od „všetkých schválených poskytovateľov“, v Rakúsku od „všetkých schválených poskytovateľov, ktorých príjmy presahujú 1 milión eur“, a v Grécku od „všetkých prevádzkovateľov poštových služieb, ktorým bolo udelené povolenie“, treba poznamenať, že neobsahuje údaje, ktoré by umožňovali presne identifikovať poskytovateľov, ktorí by mohli skutočne prispievať do rôznych kompenzačných fondov, ako napríklad výpočet príspevku každého poskytovateľa v predmetných krajinách. Aj keby všetci poskytovatelia poštových služieb mali povinnosť prispievať do kompenzačného fondu, pokiaľ je príspevok každého poskytovateľa vypočítaný pomerne k počtu poštových zásielok, ktoré doručuje v rámci univerzálnej služby, poskytovatelia kuriérskych služieb môžu byť oslobodení od povinnosti prispievať. Okrem toho v súvislosti s touto otázkou položenou na pojednávaní Komisia uviedla, že preskúmala prax členských štátov v tejto otázke a dospela k záveru, a to bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, že žiadny z členských štátov, pri ktorých disponovala informáciami, sa k dnešnému dňu nedomnieva, že kuriérske služby v zmysle expresnej pošty by boli rovnocenné s univerzálnou poštovou službou. V každom prípade treba konštatovať, že úvahy uvedené v bodoch 91 až 98 vyššie a týkajúce sa osobitostí týchto služieb umožňujú samy osebe odmietnuť tvrdenie, ktoré tu uvádzajú žalobkyne.

101

Po tretie pre posúdenie rešpektovania zásady zákazu diskriminácie je tiež irelevantné tvrdenie, podľa ktorého rozdelenie povinnosti prispievať do kompenzačného fondu zavedeného v paralelnom odvetví telekomunikácií je jednotnejšie než rozdelenie uplatnené v poštovom odvetví. Hoci takáto okolnosť môže byť za predpokladu, že by bola relevantná, zohľadnená pri posúdení primeranosti alebo neprimeranosti určenej sadzby príspevku (pozri bod 135 a nasl. nižšie), nemá naopak vplyv na výhradu založenú na údajne diskriminačnej povahe kompenzačného fondu zavedeného v poštovom odvetví, ktorá sa musí posudzovať len medzi poskytovateľmi pôsobiacimi v tomto odvetví.

102

Za týchto podmienok treba prijať záver, že vylúčenie kuriérskych služieb z financovania kompenzačného fondu nepredstavuje porušenie zásady zákazu diskriminácie. Komisia teda v odôvodnení 166 napadnutého rozhodnutia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, konštatovať, že jednotné uplatňovanie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku na všetkých prevádzkovateľov na trhu poštových služieb podľa ich poskytovania univerzálnych alebo rovnocenných služieb zaručuje nediskriminačný príspevok, keďže každý prevádzkovateľ prispieva pomerne k príjmom, ktoré dosahuje zo svojich vlastných činností.

103

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť prvá časť žalobného dôvodu zamietnutá v celom rozsahu.

104

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď prijala záver, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku, teda 2 % obratu, a prah príjmov vo výške 1 milión PLN boli primerané (pozri odôvodnenia 168 až 171 napadnutého rozhodnutia). Uvádzajú, že tieto podmienky plánovaného systému mali za účinok „uzamknutie trhu poštových služieb alebo aspoň [vyvolali] vážne narušenie hospodárskej súťaže“.

105

V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku bol určený bez toho, aby poľské orgány zozbierali dostatok informácií, najmä pri absencii serióznych štúdií trhu a bez konzultácií so všetkými zainteresovanými stranami. Tento percentuálny podiel bol určený iba na účel neuchýlenia sa k verejnému financovaniu kvôli zabezpečeniu životaschopnosti kompenzačného fondu.

106

Neexistencia proporcionality percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku bola navyše potvrdená skutočnosťou, že kompenzačný fond uvedený v rámci paralelného trhu telekomunikačných služieb stanovuje maximálnu sadzbu príspevku, ktorá je len 1 % z príjmov, a nie 2 %.

107

Žalobkyne dodávajú, že na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia v odôvodnení 167 napadnutého rozhodnutia, sadzba 2 % nebola stanovená počas fázy verejnej konzultácie, ale po ukončení týchto vyjednávaní.

108

Okrem toho, pokiaľ ide o prah príjmov, od ktorého je príspevok povinný, žalobkyne spochybňujú relevantnosť metódy určenej poľskými orgánmi, ktorú Komisia potvrdila. Táto metóda predstavovala posúdenie tohto prahu s odkazom na prah určený pre telekomunikačných prevádzkovateľov a uplatnenie na tento prah opravného koeficientu s cieľom zohľadniť menší rozmer poštového trhu, ktorého ziskovosť a príjmy sú menšie. Podľa žalobkýň však poľské orgány nemali uplatniť žiadny opravný koeficient a mali stanoviť rovnaký prah ako prah pre paralelný telekomunikačný trh, a to 4 milióny PLN. Podobne ako pri riešení prijatom pre telekomunikačný trh, prah mal zahŕňať príjmy vytvorené všetkými činnosťami poštového odvetvia a nielen činnosťami patriacimi do univerzálnych služieb. V konečnom dôsledku stanovený prah príjmov zbavil činnosť žalobkýň v odvetví rovnocenných služieb ziskovosti, hoci sú napriek tomu povinné prispievať do kompenzačného fondu.

109

Nakoniec žalobkyne vytýkajú Komisii, že sa s nimi nekonzultovalo, pokiaľ ide o ich príjmy a zisky dosiahnuté z rovnocenných služieb, čo spôsobilo, že táto inštitúcia nesprávne vykladala údaje oznámené poľskými orgánmi.

110

Komisia navrhuje zamietnuť túto výhradu. Uvádza, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku na financovanie univerzálnej služby v odvetví telekomunikačných služieb, ako aj prah príjmov uplatniteľný na spoločnosti pôsobiace na tomto trhu nemôžu byť rovnaké ako tie, ktoré sa uplatňujú na financovanie univerzálnej poštovej služby, pretože paralelné odvetvie telekomunikácií z dôvodu povahy a rozsahu jeho služieb vytvára vyššie príjmy a zisky než poštové odvetvie.

111

Okrem toho voči napadnutému rozhodnutiu sa nemožno účinne dovolávať neexistencie konzultácií so všetkými prevádzkovateľmi zo strany poľských orgánov, aj keby sa považovalo za preukázané. V každom prípade vzhľadom na údaje, ktorými disponovala Komisia, keď prijímala napadnuté rozhodnutie, podmienky kompenzácie bolo možné považovať za dostatočne primerané. Tieto údaje sa týkali najmä úrovne ziskovosti vo výške 7,6 % skupiny Integer.pl, ku ktorej patria žalobkyne, ako aj úrovne ziskovosti 5,5 % zaznamenanej v prípade PP a prahu príjmov, keďže prah vo výške 1 milión PLN umožnil každému novému prevádzkovateľovi s prihliadnutím na konkrétnu štruktúru trhu poštových služieb odložiť moment jeho príspevku do kompenzačného fondu, a teda neodradiť iných prevádzkovateľov od prípadného vstupu na trh.

112

Poľská republika v podstate tvrdí, že sadzba príspevku nebola neprimeraná, keďže konkurentov nevystavovala riziku byť vytlačený z trhu poštových služieb a ani neodrádzala nových prevádzkovateľov, aby na trh slobodne vstúpili.

113

Na úvod treba poznamenať, že argumentácia žalobkýň sa netýka primeranej povahy kompenzácie poskytnutej PP ako poskytovateľovi univerzálnej služby, ale iba jej podmienok financovania. Konkrétne, žalobkyne spochybňujú dôvodnosť posúdení Komisie, podľa ktorých percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku (teda sadzba 2 %) a prah príjmu stanovený na 1 milión PLN spĺňajú zásadu proporcionality.

114

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že preskúmanie proporcionality je jedným z preskúmaní, ktoré Komisia musí uskutočniť v rámci svojho overenia zlučiteľnosti opatrenia štátnej pomoci s ustanoveniami článku 106 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 147).

115

Podľa ustálenej judikatúry sa tiež preskúmanie primeranosti opatrení na vykonávanie úloh SVHZ obmedzuje na overenie, či je uvedené opatrenie nevyhnutné na to, aby daná úloha SVHZ mohla byť splnená za hospodársky prijateľných podmienok, alebo naopak, či je dotknuté opatrenie zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu (pozri rozsudok z 3. decembra 2014, Castelnou Energía/Komisia, T‑57/11, EU:T:2014:1021, bod 150 a citovanú judikatúru).

116

Rovnako, pokiaľ ide o preskúmanie posúdení Komisie uvedených v rozhodnutí prijatom po fáze predbežného preskúmania, ktoré vykonáva Všeobecný súd, treba pripomenúť, že toto preskúmanie sa musí vykonať v závislosti od informácií, ktoré mohla mať Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (pozri rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 81 a citovanú judikatúru).

117

Zo spisu vyplýva, že po predbežnom preskúmaní a pri absencii podrobných údajov týkajúcich sa úrovne ziskovosti prevádzkovateľov poštových služieb vyzvaných na príspevok do kompenzačného fondu Komisia na účely určenia primeranosti percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku v zásade vychádzala z úrovne ziskovosti PP v oblasti rovnocenných služieb a zo skorších rozhodnutí týkajúcich sa iných členských štátov (odôvodnenia č. 167 až 169 napadnutého rozhodnutia).

118

V tejto súvislosti Komisia po prvé bola oprávnená zohľadniť úroveň ziskovosti PP v oblasti rovnocenných služieb. Je pravda, že ako to Komisia uznala v poznámke pod čiarou č. 66, na ktorú odkazuje odôvodnenie 168 napadnutého rozhodnutia, takéto porovnanie sa môže zdať nedokonalé z dôvodu, že PP profituje z úspor v takom rozsahu, v akom neprofitujú iný prevádzkovatelia povinní prispievať na kompenzačný fond. Komisia sa však mohla primerane domnievať, že ostatní prevádzkovatelia mohli dosiahnuť podobnú úroveň ziskovosti ako PP, ktorá je historickým verejným prevádzkovateľom, vďaka ich vyššej efektívnosti a flexibilnosti, a teda ich vyššej schopnosti koncentrovať sa na najziskovejšie segmenty trhu (pozri poznámku pod čiarou č. 66 napadnutého rozhodnutia).

119

Toto posúdenie je o to prípustnejšie, že úroveň ziskovosti zohľadnená Komisiou, teda sadzba približne 5,5 %, bola podobná sadzbe vyplývajúcej zo štúdií vykonaných v rámci skorších rozhodnutí Komisie týkajúcich sa Grécka a Belgicka, ktoré sa týkali historických poštových prevádzkovateľov iných členských štátov, ktoré sa uvádzajú v poznámke pod čiarou č. 67, na ktorú odkazuje odôvodnenie 168 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho, aj keby sa vychádzalo z predpokladu, že Komisia nemala veľké skúsenosti v odvetví poštových služieb, vždy disponovala informáciami založenými na skúsenostiach získaných v rámci týchto rozhodnutí. Pri skúmaní gréckeho kompenzačného fondu Komisia napríklad konštatovala, že maximálny príspevok požadovaný od konkurentov historického prevádzkovateľa bol vyšší než vlastný zisk uvedeného prevádzkovateľa v mestských oblastiach, ktoré navyše boli vyhradeným sektorom, čo ju viedlo k tomu, že v tejto súvislosti začala konanie vo veci formálneho zisťovania. V prejednávanej veci naopak Komisia mohla legitímne konštatovať, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku neprekračoval úroveň ziskovosti 5,5 %.

120

Okrem toho treba konštatovať, že kritike žalobkýň voči zohľadneniu úrovne ziskovosti PP na posúdenie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku odporujú úrovne ziskovosti, ktoré uvádzajú samotné žalobkyne v ich žalobách. Žalobkyne tak uvádzajú, že dosiahli úroveň ziskovosti 5,6 % za ich činnosť poskytovania poštových služieb v roku 2013, čo je pri tejto žalobe jediný relevantný rok, ako aj rok, za ktorý boli žalobkyne vyzvané prispieť do kompenzačného fondu. Aj keby sa teda konštatovalo, že tieto sadzby sa týkajú všetkých poštových činností žalobkýň a nielen ich poskytovania rovnocenných služieb, žalobkyne napriek tomu uznali, že tieto sadzby „umož[ňujú] predložiť tiež výsledky tejto časti činností“, teda časti činností rovnocenných služieb z dôvodu „homogénnej štruktúry nákladov“.

121

V tejto súvislosti v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, z napadnutého rozhodnutia a najmä jeho odôvodnenia 168 nevyplýva, že Komisia sa domnievala, že prevádzkovatelia vyzvaní na prispievanie do kompenzačného fondu dosiahli úroveň ziskovosti 5,5 % za svoje poskytovanie rovnocenných služieb po odpočítaní príspevku do kompenzačného fondu. Naopak, z predmetných spisov vyplýva, že analýza Komisie prihliadala na úroveň ziskovosti takých služieb pred a nie po uplatnení sadzby príspevku.

122

Rovnako okolnosť, že úroveň ziskovosti skupiny Integer.pl uvedená Komisiou v poznámke pod čiarou č. 68 na podporu jej odôvodnenia sa týka všetkých činností vykonávaných touto skupinou a nielen činností, ktoré patria medzi rovnocenné služby, nemôže stačiť na to, aby bola spochybnená prijateľnosť posúdenia Komisie uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Je nutné konštatovať, že Komisia netvrdí, že ide o úroveň ziskovosti odvetvia rovnocenných služieb, ale úroveň ziskovosti pre celú skupinu, ktorá zahŕňa osem spoločností, z ktorých dve sú priamymi konkurentmi PP, keď ponúkajú rovnocenné služby. V dôsledku toho, hoci celková úroveň ziskovosti skupiny Integer.pl neumožňuje sama osebe podopierať odôvodnenie Komisie týkajúce sa percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku, predstavuje indíciu, ktorá môže nasvedčovať prijateľnosti tézy, podľa ktorej konkurentmi PP v odvetví rovnocenných služieb pravdepodobne mohla byť dosiahnutá ziskovosť približne 5,5 %.

123

Po druhé Komisia sa nedopustila pochybenia, keď nevyvrátila v svojom odôvodnení informácie, ktoré predložil Ogólnopolski Związek Pracodawców Niepublicznych Operatorów Pocztowych (celopoľský zväz zamestnávateľov, neverejných poštových prevádzkovateľov, ďalej len „OZPNOP“) v liste adresovanom službám tejto inštitúcie 24. júla 2015, v ktorom na jednej strane odkazuje na list Inpost predložený poľským orgánom počas legislatívnych prác, ktoré viedli k prijatiu poštového zákona, v ktorom Inpost uvádzala, že „prah ziskovosti [poštových služieb v Poľsku] sa v súčasnosti [nachádza] medzi 1 a 2,5 % zo zisku“, a na druhej strane na intervenciu zástupcu OZPNOP pred poľskými orgánmi 5. decembra 2012, kde sa uvádza, že „[k] dnešnému dňu ziskovosť alebo prah ziskovosti komerčných prevádzkovateľov… kolí[še] medzi 1 a 2,5 %“.

124

V skutočnosti sa zdá, že úroveň ziskovosti uvádzaná v liste OZPNOP Komisii bola vypočítaná s ohľadom na všetkých prevádzkovateľov poštových služieb, zatiaľ čo iba prevádzkovatelia vyzvaní na prispievanie do kompenzačného fondu sú najväčšími aktérmi tohto odvetvia, ktorých obrat presahuje jeden milión PLN. Komisia sa teda mohla oprávnene domnievať, že taká sadzba odráža situáciu, ktorú treba posúdiť menej verne než úroveň ziskovosti PP v oblasti rovnocenných služieb alebo úroveň ziskovosti pozorovanú v iných členských štátoch. Navyše nie je sporné, že úroveň ziskovosti, ktorej sa dovoláva OZPNOP, sa týka iba roka 2012, a teda nevzťahuje sa na obdobie, ktorého sa týka napadnuté rozhodnutie.

125

V každom prípade žalobkyne opomenuli predložiť v priebehu konania dôkazy, ktoré by mohli odôvodniť skutočný stav, ako aj relevantnosť priemernej úrovne ziskovosti uvádzanej v liste OZPNOP Komisii. Konkrétne, nikdy neuviedli ich vlastnú úroveň ziskovosti najmä v porovnaní s úrovňami, ktoré použila Komisia na posúdenie percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku.

126

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku do kompenzačného fondu stanovený v paralelnom odvetví telekomunikácií je iba 1 %, taká okolnosť nemôže stačiť na preukázanie, že sadzba stanovená na 2 % je v poštovom odvetví neprimeraná.

127

Zo spisu napokon nevyplýva, že tieto odvetvia sú porovnateľné, čo sa týka prevádzkovateľov, ako aj vygenerovaných príjmov. V tejto súvislosti v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne v replikách, iba nižšie príjmy neodôvodňujú tiež uplatnenie nižšej sadzby, ale naopak, predpokladajú uplatnenie vyššej sadzby s cieľom kompenzovať užší výpočtový základ.

128

Komisia sa preto mohla domnievať, že bolo správne zohľadniť úroveň ziskovosti približne 5,5 % v oblasti univerzálnych alebo rovnocenných služieb v Poľsku a že v dôsledku toho percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku do kompenzačného fondu, teda maximálne 2 % z príjmov vygenerovaných týmto poskytovaním služieb, bol primeraný.

129

Toto posúdenie nie je spochybnené tvrdením žalobkýň, podľa ktorého percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku do kompenzačného fondu nebol určený počas počiatočnej fázy vnútroštátnych konzultácií, ale bol určený až na konci konania. Taká procesná argumentácia, pokiaľ by sa považovala za odôvodnenú, neumožňuje prijať záver, že z tohto dôvodu bol takto stanovený percentuálny podiel neprimeraný.

130

Rovnako tvrdenie žalobkýň, ktorým spochybňujú vnútroštátne konanie, akým postupovali poľské orgány, ktoré údajne nezozbierali dostatok informácií, je irelevantné pre preskúmanie dôvodnosti posúdení Komisie a zlučiteľnosti opatrenia s režimom štátnej pomoci.

131

Údaje týkajúce sa tarifnej politiky PP, uvádzané žalobkyňami v ich odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a neskôr na pojednávaní, sú tiež bez vplyvu na primeranosť percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku. Navyše sa týkajú rokov 2016 až 2018, teda rokov po relevantnom období.

132

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že úroveň ziskovosti bola určená len s cieľom predísť zaťaženiu štátneho rozpočtu financovaním predmetného kompenzačného fondu, aj keby sa považovalo za dôvodné, ešte to neznamená, že táto úroveň bola nevyhnutne neprimeraná, keďže umožňovala PP využiť financovanie presahujúce čisté náklady na službu, ktorou bol tento prevádzkovateľ poverený.

133

V tejto súvislosti stačí poznamenať, že poštová smernica práve stanovuje možnosť, že takýto fond sa môže financovať „z poplatkov poskytovateľov [a] užívateľov“ príslušnej služby bez akéhokoľvek štátneho príspevku. Navyše z odôvodnenia 174 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že poľské štátne orgány boli vyzvané na prispenie do kompenzačného fondu v roku 2013 vo výške 1,5 milióna eur, čo je suma vyššia ako 1milión eur, ktorou museli do tohto fondu za ten istý rok prispieť iní prevádzkovatelia poštových služieb než PP.

134

Za týchto okolností výhradu založenú na údajne neprimeranej povahe percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku stanovenú predmetným opatrením nemožno uznať.

135

Na úvod treba konštatovať, že Komisia zastávala názor, že stanovenie prahu príjmov 1 milión PLN na účely určenia prevádzkovateľov vyzvaných na prispenie do kompenzačného fondu spĺňala zásadu proporcionality (odôvodnenia 170 a 171 napadnutého rozhodnutia). Preberajúc v tomto bode odôvodnenie poľských orgánov a zohľadňujúc konkrétnu štruktúru trhu poštových služieb, Komisia prijala záver, že bolo potrebné stanoviť prah príjmov vyšší než prah 0,6 milióna PLN, ktorý by bol stanovený, ak by pre odvetvie poštových služieb zostala zachovaná rovnaká proporcia medzi všetkými príjmami generovanými na trhu takých služieb a prahom príjmov dosiahnutým prevádzkovateľmi v tomto odvetví ako v odvetví telekomunikačných služieb. Komisia v skutočnosti uviedla, že takýto prah umožňoval akémukoľvek novému prevádzkovateľovi odložiť moment jeho prispenia do fondu a tým posilniť proporcionalitu sadzby príspevku. Okrem toho Komisia v odôvodnení 173 napadnutého rozhodnutia uviedla, že legislatívna zmena plánovaná Poľskou republikou do budúcna, spočívajúca v oslobodení všetkých prevádzkovateľov nachádzajúcich sa pod prahom prvého milióna PLN od príspevku, mohla zlepšiť koncepciu kompenzačného fondu, keďže v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vplyv tohto fondu na hospodársku súťaž bol obmedzený vzhľadom na nízke sumy a na veľmi krátke obdobie jeho existencie.

136

V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa aj na odvetvie poštových služieb mal uplatniť rovnaký prah ako prah stanovený pre paralelné odvetvie telekomunikácií, treba konštatovať, že žalobkyne nemôžu koherentne tvrdiť, že prah 4 milióny PLN by bol v prejednávanej veci odôvodnený, keď zároveň uvádzajú, že keďže prah 1 milión PLN môže byť dosiahnutý iba veľmi malým počtom prevádzkovateľov, príspevok požadovaný od každého prevádzkovateľa je v dôsledku toho neprimeraný. Ak by malo ísť o taký prípad, platilo by to z toho istého dôvodu o to viac v prípade prahu stanoveného vo väčšej výške. Žalobkyne ale naopak nepredkladajú žiaden dôkaz spôsobilý preukázať, že zvýšenie prahu výrazne znížilo počet prevádzkovateľov povinných prispievať do fondu, zatiaľ čo Komisia zastávala názor, že vyšší prah by neviedol k zníženiu počtu prevádzkovateľov povinných platiť príspevok, o ktorý ide.

137

Okrem toho treba dodať, že zo 71 prevádzkovateľov pôsobiacich v odvetví rovnocenných služieb v roku 2013, predstavujúcich približne 5 % príjmov tohto odvetvia, iba 10 z nich mohlo prispievať do fondu vzhľadom na kritériá stanovené poľským poštovým zákonom (pozri bod 10 vyššie). Zo spisu tiež vyplýva, že v roku 2013 bolo 95 % financovania fondu zabezpečených prostredníctvom PP.

138

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého prah príjmov musí zohľadniť všetky poštové príjmy, treba ho odmietnuť, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, že kuriérske služby sú rovnocenné univerzálnej službe (pozri body 91 až 98 vyššie).

139

Nakoniec nie je sporné, že mechanizmus kompenzačného fondu v poštovom odvetví je v danom prípade novinkou, takže analýzy, ktoré ho skúmali, sa ešte nemôžu opierať o skúsenosti. Komisia sa teda dôvodne, vychádzajúc tiež z údajov o odvetví telekomunikácií, mohla domnievať, že vzhľadom na osobitosti poštového odvetvia, prah 1 milión PLN nebol neprimeraný, keďže na jednej strane zachovával hospodársku súťaž na trhu rovnocenných poštových služieb a na druhej strane zaručoval, že na prispievanie do fondu bude vyzvaný primeraný počet prevádzkovateľov.

140

Vzhľadom na vyššie uvedené sa Komisia bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, mohla v napadnutom rozhodnutí domnievať, že prah príjmov určujúci prevádzkovateľov podliehajúcich príspevku rešpektoval zásadu proporcionality.

141

Túto výhradu teda treba odmietnuť, a preto treba odmietnuť druhú časť žalobného dôvodu v celom jej rozsahu.

142

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď prijala záver, že mechanizmus kompenzačného fondu bol transparentný (pozri odôvodnenie 176 napadnutého rozhodnutia). Podľa žalobkýň Komisia nemohla prijať záver, že vnútroštátny režim kompenzácie rešpektoval zásadu transparentnosti, pretože v rozpore s tým, čo uvádzajú poľské orgány, napriek námietkam prevádzkovateľov poštových služieb sa neuskutočnila skutočná verejná konzultácia. Iba pôvodné ciele poľského poštového zákona viedli k takejto verejnej konzultácii a nie konečná verzia tohto legislatívneho projektu, najmä časť týkajúca sa sadzby príspevku, ktorá bola zvýšená z 1 na 2 % na neverejnom zasadnutí vlády tejto krajiny.

143

Komisia odpovedá, že dotknuté strany mali príležitosť vyjadriť sa k zvýšeniu sadzby na 2 % počas parlamentných prác týkajúcich sa schválenia poľského poštového zákona, keď žalobkyne nakoniec samé uznali, že určenie takej sadzby narazilo na veľmi energický odpor zo strany dotknutých prevádzkovateľov poštových služieb počas legislatívnych prác v Sejme Poľskej republiky.

144

Poľská republika tiež uvádza, že táto argumentácia nie je nijako odôvodnená.

145

V tejto súvislosti stačí pripomenúť úvahy uvedené v bodoch 44 až 55 vyššie v odpovedi na druhý žalobný dôvod, s ktorým sa tento žalobný dôvod vo veľkej miere prekrýva. Z toho vyplýva, že verejná konzultácia v zmysle bodu 14 rámca SVHZ zohľadňujúca pripomienky prevádzkovateľov poštových služieb sa naozaj uskutočnila a že požiadavky transparentnosti boli dodržané, takže hlavný predpoklad tohto žalobného dôvodu skutkovo neexistuje.

146

Tretiu časť žalobného dôvodu teda treba odmietnuť.

147

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia na jednej strane, keď nepristúpila k primeranému preskúmaniu s cieľom určiť či povinnosti univerzálnej služby nechávajú PP znášať čisté náklady a predstavujú pre tento podnik „neprimerané“ finančné zaťaženie, a na druhej strane tým, že prijala záver, že straty, ktoré utrpela PP, predstavovali také finančné zaťaženie (odôvodnenie 152 napadnutého rozhodnutia).

148

Žalobkyne tak uvádzajú, že Komisia nesprávne konštatovala, že poľské orgány prebrali poštovú smernicu správne, hoci tieto orgány nerešpektovali kritériá vyvodené judikatúrou Súdneho dvora na určenie, kedy treba finančné zaťaženie prevádzkovateľa určeného na zabezpečovanie univerzálnej poštovej služby považovať podľa článku 7 ods. 3 poštovej smernice za neprimerané a umožniť tak kompenzáciu.

149

V tejto súvislosti podľa žalobkýň na odôvodnenie financovania čistých nákladov nestačí existencia deficitu, ale treba ešte, aby deficit bol nadmerný, teda aby presahoval možnosti predmetného podniku znášať tento deficit zo svojich vlastných prostriedkov a to najmä na úrovni jeho zariadenia, jeho hospodárskej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.

150

Okrem toho a stále podľa názoru žalobkýň, posúdením existencie neprimeraného zaťaženia len z dôvodu strát utrpených prevádzkovateľom univerzálnej služby s cieľom financovať ich kompenzačným fondom by viedlo k nesprávnemu riadeniu tejto služby, keďže prevádzkovateľ by mohol získať o to väčšie financovanie čistých nákladov univerzálnej služby, čím by jeho straty boli vyššie.

151

Komisia v podstate odpovedá, že v rámci jej preskúmania zlučiteľnosti kompenzácie verejnej služby poskytnutej PP neposudzovala správne prebratie poštovej smernice poľskými orgánmi z tohto hľadiska ani existenciu neprimeraného finančného zaťaženia, ktoré by mohlo odôvodňovať zriadenie kompenzačného fondu. Jej preskúmanie totiž spočívalo v overení, či sú podmienky kompenzácie zlučiteľné s vnútorným trhom, teda či povinnosť prispievať nespôsobuje narušenie hospodárskej súťaže na trhu poštových služieb. Financovanie čistých nákladov univerzálnej služby, ktoré bolo zavedené nezávisle od existencie neprimeraného finančného zaťaženia pre určeného prevádzkovateľa, nie je z tohto dôvodu nevyhnutne nezlučiteľné s vnútorným trhom vzhľadom na ustanovenia Zmluvy o FEÚ uplatniteľné na štátnu pomoc. Keďže tieto otázky sú navzájom nezávislé, výhrada je neúčinná.

152

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že článok 7 ods. 3 poštovej smernice stanovuje:

„Ak členský štát stanoví, že povinnosti univerzálnej služby, ako sú ustanovené v tejto smernici, spôsobujú čisté náklady vypočítané s prihliadnutím na prílohu I a predstavujú neprimerané finančné zaťaženie pre poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby, môže zaviesť:

…

153

Po prvé bez vplyvu na otázku, či a v akom rozsahu je v danom prípade Komisia povinná overiť súlad predmetného opatrenia s inými pravidlami Únie vrátane pravidiel poštovej smernice (pozri judikatúru citovanú v bodoch 63 až 66 vyššie), zo znenia článku 7 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že dotknutému členskému štátu prislúcha určiť, či povinnosti univerzálnej služby, o ktoré ide, predstavujú pre určeného poskytovateľa neprimerané zaťaženie. V danom prípade ide o takú skutočnosť, keďže UKE prislúcha vykonať toto posúdenie podľa poľského poštového zákona, ktorým bola uvedená poštová smernica vykonaná (odôvodnenie 16 napadnutého rozhodnutia).

154

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého kvalifikácia účtovných strát PP vyplývajúcich z jej poskytovania univerzálnej služby ako neprimeraného finančného zaťaženia zo strany UKE je v rozpore s článkom 7 ods. 3 poštovej smernice, stačí konštatovať, že je založené na zámene pojmov čisté náklady a účtovné straty v zmysle tohto ustanovenia, keďže čisté náklady povinností univerzálnej služby môžu zakladať právo na kompenzáciu, iba pokiaľ predstavujú neprimerané finančné zaťaženie pre poskytovateľa plniaceho tieto povinnosti.

155

Rovnako v rozsudkoch zo 6. októbra 2010, Komisia/Belgicko (C‑222/08, EU:C:2010:583), a zo 6. októbra 2010, Base a i. (C‑389/08, EU:C:2010:584), ktoré žalobkyne citujú na podporu ich tvrdenia, sa Súdny dvor obmedzil na spresnenie, že akékoľvek čisté náklady automaticky nepredstavujú neprimerané finančné zaťaženie zakladajúce právo na kompenzáciu.

156

Je teda nutné konštatovať, že predmetné opatrenie nezakladá žiadne automatické právo na kompenzáciu čistých nákladov povinností univerzálnej služby PP. Z odôvodnení 16, 84 až 87 a 144 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že právo na kompenzáciu priznané PP vzniká, iba ak plnenie univerzálnej služby vedie k účtovným stratám. Navyše toto právo na kompenzáciu zodpovedá najnižšej z príslušných súm, teda buď účtovným stratám vyplývajúcim z poskytovania univerzálnej služby, alebo čistým nákladom povinností univerzálnej služby. Ako to poznamenáva Komisia v odôvodnení 144 napadnutého rozhodnutia, tým je predmetné opatrenie viac reštriktívne než rámec SVHZ, ktorý by potenciálne umožňoval úplnú kompenzáciu čistých nákladov povinností univerzálnej služby. V dôsledku toho založenie a obmedzenie práva na kompenzáciu čistých nákladov povinností univerzálnej služby na straty vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nemôže v žiadnom prípade porušovať článok 7 ods. 3 poštovej smernice.

157

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého zvolená metodológia nepodnecovala PP k tomu, aby bola efektívna, na jednej strane treba konštatovať, že výpočet čistých nákladov povinností univerzálnej služby berie do úvahy úpravy efektívnosti tak, aby sa nezohľadnili určité nedostatky efektívnosti PP uvedené v odôvodnení 34 napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane PP je povinná predložiť každý rok plán úprav zameraný na odstránenie alebo na aspoň obmedzenie strát vyplývajúcich z jej plnenia univerzálnej služby (odôvodnenie 15 napadnutého rozhodnutia). Preto tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých podmienky financovania kompenzačného fondu vedú v konečnom dôsledku ku krytiu prípadného zlého riadenia univerzálnej služby, treba zamietnuť.

158

Po štvrté žalobkyne v podstate uvádzajú, že „hospodársky potenciál“ PP jej umožňuje plniť si jej povinnosti univerzálnej služby, pretože liberalizácia odvetvia jej umožnila podstatne znížiť jej náklady najmä zrušením niekoľkých stovák poštových úradov.

159

Takými pripomienkami však žalobkyne vôbec nepreukazujú, že na základe takého zníženia nákladov univerzálnej služby sa bremeno čistých nákladov stalo primerané, a v dôsledku toho, že financovanie účtovných strát vyplývajúcich z plnenia univerzálnej služby bolo nezlučiteľné s rozvojom obchodu. Také pripomienky iba zdôrazňujú snahu o efektívnosť, ktorú PP vyvinula znížením svojich nákladov na univerzálnu službu, čím reagovala na požiadavky rámca SVHZ.

160

V prejednávanej veci Komisia mala v skutočnosti posúdiť najmä, či výška tejto kompenzácie nepresahuje to, čo je nevyhnutné na pokrytie čistých nákladov plnenia povinností verejnej služby s prihliadnutím nie na potenciálne alebo budúce náklady, ale na reálne náklady, skutočne vynaložené pri vykonávaní povinností verejnej služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2015, Viasat Broadcasting UK/Komisia, T‑125/12, EU:T:2015:687, body 87 a 88). Žalobkyne ale nepreukazujú, že kompenzácia poskytnutá predmetným opatrením, hoci nevyhnutne nepokrýva všetky čisté náklady povinností univerzálnej služby, má negatívny vplyv na predmetný trh.

161

Za týchto podmienok treba štvrtú časť žalobného dôvodu, a preto aj tretí žalobný dôvod v celom jeho rozsahu zamietnuť.

162

Žalobkyne v podstate uvádzajú, že Komisia sa tým, že „schválila financovanie nákladov univerzálnej služby [prostredníctvom] výlučných a osobitných práv udelených [PP]“, ktoré sú vymenované v odôvodneniach 51 až 56 napadnutého rozhodnutia, dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď nerešpektovala článok 7 ods. 1 a článok 8 poštovej smernice. Podľa žalobkýň v každom prípade udelenie týchto práv nemohlo byť odôvodnené.

163

Komisia na úvod uvádza, že v rámci svojej povinnosti preskúmania zlučiteľnosti pomoci nemala povinnosť overiť, či poľský poštový zákon bol v súlade s poštovou smernicou. V každom prípade napadnutým rozhodnutím v žiadnom prípade neakceptovala udelenie takých práv PP, ale len preskúmala, či metóda výpočtu čistých nákladov poľskými orgánmi je v súlade s rámcom SVHZ.

164

Poľská republika navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý. V tejto súvislosti uvádza, že preskúmanie jednotlivých výlučných a osobitných práv zo strany Komisie nemalo za cieľ udeliť PP určité výhody, ale vypočítať čisté náklady poskytovania univerzálnej služby. Navyše hodnota takých práv bola odpočítaná od čistých nákladov povinnosti univerzálnej služby, takže tento žalobný dôvod je neúčinný.

165

V tejto súvislosti článok 7 ods. 1 poštovej smernice stanovuje:

„Členské štáty neudelia ani neponechajú v účinnosti výhradné alebo osobitné práva usadiť sa a poskytovať poštové služby. Členské štáty môžu financovať poskytovanie univerzálnej služby v súlade s jedným alebo s viacerými zo spôsobov ustanovených v odsekoch 2, 3 a 4 alebo v súlade s akýmikoľvek inými spôsobmi zlučiteľnými so zmluvou.“

166

Článok 8 poštovej smernice okrem iného spresňuje, že ustanovenia článku 7 „nemajú vplyv na právo členských štátov organizovať umiestňovanie poštových schránok na verejnej ceste, vydávanie poštových známok a službu doporučených zásielok, používanú v priebehu súdneho alebo správneho konania v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi“.

167

Bez vplyvu na otázku, či a v akom rozsahu je v danom prípade Komisia povinná overiť súlad predmetného opatrenia s inými pravidlami Únie vrátane pravidiel poštovej smernice (pozri judikatúru citovanú v bodoch 63 až 66 vyššie), treba konštatovať, že žalobkyne nepredkladajú žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať, že práva udelené PP, ktoré sú spresnené v odôvodneniach 51 až 56 napadnutého rozhodnutia, nepatria pod výnimku výslovne stanovenú článkom 8 poštovej smernice, a teda ktoré by bolo spôsobilé preukázať nesprávne posúdenie spočívajúce v údajnom porušení tej istej smernice.

168

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

169

Žalobkyne tvrdia, že kompenzácia za verejnú službu poskytnutá PP posilňuje jej dominantné postavenie, čo so sebou prináša protisúťažný vylučujúci účinok na trh v zmysle oznámenia Komisie – Usmernenia o prioritách Komisie v oblasti presadzovania práva pri uplatňovaní článku [102 ZFEÚ] na prípady zneužívania dominantného postavenia podnikov na vylúčenie konkurentov z trhu (Ú. v. ES C 45, 2009, s. 7). Za týchto okolností napadnuté rozhodnutie odporuje spojeným ustanoveniam článku 102 a článku 106 ods. 1 ZFEÚ.

170

Komisia navrhuje zamietnutie tohto dôvodu.

171

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žalobný dôvod, tak ako je formulovaný v žalobách, a za predpokladu, že by bol relevantný, je v každom prípade neprípustný, pretože nie je dostatočne spresnený na to, aby bolo možné posúdiť jeho dôvodnosť.

172

Tvrdenia predložené v replikách na podporu tohto žalobného dôvodu nemôžu vyvrátiť taký záver.

173

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa údajných strát spoločnosti Inpost v roku 2015 alebo založené na tom, že v roku 2016 sa rozhodla ukončiť svoje činnosti poštovej služby, v prejednávanej veci sú irelevantné, keďže ako bolo konštatované v bode 26 vyššie, kompenzačný fond v roku 2015 nebol aktivovaný, a ako bolo spresnené v bode 25 vyššie, napadnuté rozhodnutie sa netýka obdobia nasledujúceho po tomto roku.

174

Po druhé za predpokladu, že Komisia nemohla prijať záver o úrovni ziskovosti činností rovnocenných služieb vo výške 5,5 %, keďže zároveň konštatovala, že priemerné kapitálové náklady boli vyššie, pretože boli stanovené na 10,82 %, a za predpokladu, že žalobkyne skutočne očakávali vznesenie takého argumentu, nedokazuje to, v čom taká okolnosť prispela k preukázaniu zneužívania dominantného postavenia PP, voči ktorému tu žalobkyne chcú namietať, keďže chýbajú dodatočné spresnenia.

175

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, teda treba piaty žalobný dôvod zamietnuť.

176

Žalobkyne uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie tým, že im ukladá neprimeraný povinný príspevok, so sebou prináša neodôvodnené obmedzenie ich slobody podnikania a ich vlastníckeho práva, ktoré sú chránené článkom 16 a článkom 17 ods. 1 Charty v spojení s článkom 52.

177

Komisia a Poľská republika spochybňujú dôvodnosť argumentácie žalobkýň.

178

Treba poznamenať, že žalobkyne z právneho hľadiska dostatočne nespresňujú skutkové okolnosti, ktoré by mohli podporiť takýto žalobný dôvod a mohli preukázať, v čom predmetná kompenzácia neprimerane obmedzila ich vlastnícke právo alebo ich slobodu podnikania, teda spôsobom prevyšujúcim to, čo by bolo vhodné a nevyhnutné na zabezpečenie riadneho zriadenia univerzálnej služby, o ktorú ide.

179

Okrem toho na jednej strane prípadné obmedzenie týchto základných práv nie je dôsledkom napadnutého rozhodnutia, ktorým Komisia nespochybnila opatrenie pomoci, ktorá jej bola oznámená, ale samotného poľského poštového zákona, alebo v konečnom dôsledku individuálneho rozhodnutia, ktoré ho uplatňuje a ktoré žalobkyne, ako to vyplýva zo spisu, z tohto uhla pred príslušnými vnútroštátnymi súdmi nenapádali. Na druhej strane treba tiež konštatovať, že keďže nebolo preukázané, že predmetný režim kompenzácie by bol prekážkou toho, aby prevádzkovatelia poštových služieb uvádzali v Poľsku na trh služby rovnocenné univerzálnej službe, predmetný režim kompenzácie tiež nemôže narúšať slobodu podnikania alebo vlastnícke právo žalobkýň. Takéto príspevkové opatrenie v skutočnosti nijako nebráni tomu, aby žalobkyne využívali svoje právo vykonávať hospodárske činnosti na trhu, o ktorý ide, ani výkonu ich vlastníckeho práva pri výrobe a uvádzaní týchto služieb na trh, najmä ich právu duševného vlastníctva.

180

Za týchto okolností musí byť šiesty žalobný dôvod zamietnutý.

181

Žalobkyne uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, a v tejto súvislosti sa dovolávajú deviatich nasledujúcich dôvodov: po prvé Komisia „nezozbiera[la] žiadne údaje týkajúce sa zisku z predaja dosiahnutého inými prevádzkovateľmi než PP“; po druhé, „nesprávne konštat[ovala], že nedisponuje údajmi o prevádzkovej ziskovosti iných prevádzkovateľov ako PP[,] preto sa opiera[la] iba o údaje PP“; po tretie, „nesprávne prija[la] úroveň kapitálovej návratnosti pre PP 10,82 %, pričom uznala, že úroveň prevádzkovej ziskovosti 5,5 % [bola] pre konkurentov dostatočná“; po štvrté, „v odôvodnení [napadnutého rozhodnutia] nevysvetlila dôvody, pre ktoré sadzba príspevku stanovená na 2 % príjmov bola primeraná“; po piate tiež „v odôvodnení [napadnutého rozhodnutia] nespresnila dôvody, pre ktoré nepovažovala povinnosť prispievať do fondu za diskriminačnú“; po šieste „do[spela] k chybnému záveru, že návrh poštového zákona bol predmetom verejnej konzultácie v roku 2012“; po siedme „[rovnako] nesprávne sa domnievala, že poľské orgány stanovili sadzbu príspevku do [kompenzačného] fondu na 2 % a prah na jeden milión PLN“; po ôsme, „nesprávne do[spela] k záveru, že prevádzkovatelia poštových služieb nepredložili svoje pripomienky“, a napokon po deviate, „ne[zobrala] do úvahy ako priťažujúcu okolnosť odmietnutie výzvy na predkladanie ponúk na účely posúdenia vplyvu na hospodársku súťaž“.

182

Komisia a Poľská republika navrhujú, aby bol tento žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý.

183

Na úvod treba pripomenúť, že odôvodnenie rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ má uvádzať jasným a jednoznačným spôsobom úvahy, ktorými sa riadila táto inštitúcia, aby sa dotknutým osobám umožnilo poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež vzhľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne pravidlá upravujúce predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 77 a citovanú judikatúru). Okrem toho rozhodnutie Komisie nevzniesť námietky prijaté na konci predbežného preskúmania musí obsahovať základné dôvody umožňujúce tretím dotknutým osobám pochopiť skutočnosti, na základe ktorých sa Komisia rozhodla, že nemá závažné ťažkosti s posúdením zlučiteľnosti dotknutej pomoci so spoločným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, body 64 a 65 a citovanú judikatúru).

184

Zo znenia súhrnu siedmich z deviatich dôvodov zhrnutých v predchádzajúcom bode jasne vyplýva, že žalobkyne si v podstate zamieňajú dôvodnosť skutkových a právnych okolností, ktoré sú základom napadnutého rozhodnutia, s nedostatočnosťou alebo neexistenciou odôvodnenia tohto aktu, takže také výhrady treba považovať za neúčinné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, body 65 až 67). „Zlé odôvodnenie“ totiž, aj keby sa preukázalo, nie je automaticky „neexistenciou“ alebo „nedostatočnosťou“ odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 37).

185

Je to tak v prípade troch prvých výhrad, ako aj štyroch posledných, ako sú pripomenuté v bode 181 vyššie, ktoré sa v podstate týkajú spochybnenia dôvodnosti napadnutého rozhodnutia kvôli absencii dostatočných dôkazov (prvá výhrada), vecnej chybe (druhá, šiesta a ôsma výhrada) a nesprávnemu posúdeniu a nesprávnemu právnemu posúdeniu (tretia, siedma a deviata výhrada).

186

Pokiaľ ide o štvrtú výhradu založenú na tom, že Komisia podľa žalobkýň „v odôvodnení [napadnutého rozhodnutia] nevysvetlila dôvody, pre ktoré sadzba príspevku stanovená na 2 % príjmov bola primeraná“, je potrebné pripomenúť, že v odôvodnení 168 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku, stanovený na 2 % z obratu, by sa mohol považovať za primeraný, keďže bol stanovený na úrovni, ktorá bola len zlomkom miery ziskovosti PP v oblasti rovnocenných služieb. Komisia spresnila, že predpokladala, že konkurenti PP mohli dosiahnuť tiež takú ziskovosť, a že sa teda dal rozumne prijať záver, že táto úroveň príspevku nevytláča skutočných konkurentov z trhu ani ich neponecháva mimo trhu.

187

Z tohto bodu vyplýva, že Komisia sa dotkla dôvodov, pre ktoré zastávala názor, že percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku bol v danom prípade primeraný. Vzhľadom na to, že Komisia uviedla, že percentuálny podiel predstavoval len jednu časť úrovne ziskovosti PP v oblasti rovnocenných služieb – úroveň ziskovosti, ktorú podľa nej mohli dosiahnuť poskytovatelia povinní prispievať do kompenzačného fondu, – a že teda nevytláčala skutočných konkurentov z trhu ani ich neponechávala mimo trhu, riadne vysvetlila dôvody, pre ktoré uvedený percentuálny podiel považovala za primeraný. Tento bod napadnutého rozhodnutia okrem toho umožňuje žalobkyniam na jednej strane spoznať odôvodnenie prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a na druhej strane súdu Únie vykonať svoje preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Žalobkyne mohli spochybňovať dôvodnosť tohto posúdenia vytýkajúc Komisii najmä, že určila úroveň ziskovosti PP ako jediný referenčný bod pre posúdenie primeranosti percentuálneho podielu 2 %, hoci OZPNOP ju informoval o skutočnosti, že úroveň ziskovosti konkurentov PP sa nachádza medzi 1 a 2,5 %. Navyše, ako bolo vysvetlené v bode 113 a nasl. vyššie, Všeobecný súd sa mohol vysloviť k tomuto tvrdeniu. Žalobkyne teda v tejto súvislosti nesprávne uvádzajú porušenie povinnosti odôvodnenia.

188

Nakoniec, pokiaľ ide o piatu výhradu založenú na tom, že Komisia „v odôvodnení [napadnutého rozhodnutia] nespresnila dôvody, pre ktoré nepovažovala povinnosť prispievať do fondu za diskriminačnú“, treba poznamenať, že odôvodnenie 10, 11 a 166 napadnutého rozhodnutia znejú takto:

189

Keďže Komisia uviedla, že podľa poľského poštového zákona rovnocenné služby nezahŕňajú kuriérske služby, a vysvetlila, že pre určenie, ktoré podniky prispievajú do fondu, treba skúmať, či služby poskytované týmito podnikmi sa môžu z hľadiska užívateľa považovať za služby patriace do univerzálnej služby, implicitne, ale určite konštatovala, že kuriérske služby z hľadiska užívateľov neboli službami patriacimi do univerzálnej služby. Komisia zastávala názor, že keďže percentuálny podiel určujúci maximálnu výšku príspevku sa uplatňuje jednotne na všetky trhové subjekty, príspevok požadovaný od každého poskytovateľa nie je diskriminačný. Tieto body napadnutého rozhodnutia umožnili jednak oboznámiť žalobkyne s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak súdu Únie vykonať svoje preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti. Žalobkyne totiž mohli spochybňovať dôvodnosť tohto posúdenia, keď najmä v bodoch 58 a 59 žalôb tvrdili, že nebolo ťažké určiť kuriérske služby, ktoré boli z hľadiska užívateľov podobné univerzálnym službám, a že z dôvodu ich používania, ich taríf a podmienok ich poskytovania kuriérske služby nahrádzali univerzálne služby. Navyše, ako bolo vysvetlené v bode 91 a nasl. vyššie, Všeobecný súd sa mohol vysloviť k tomuto tvrdeniu. Žalobkyne teda nesprávne tvrdia, že v tejto súvislosti existuje nedostatočné odôvodnenie.

190

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba siedmy žalobný dôvod zamietnuť a v dôsledku toho treba zamietnuť celú žalobu.

191

Podľa článku 134 rokovacieho poriadku účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

192

Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania vzniknutých Komisii v súlade s návrhom, ktorý v tomto zmysle Komisia podala.

193

Poľská republika znáša na základe článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

rozhodol takto:

I. Okolnosti predchádzajúce sporu a hlavné uplatniteľné ustanovenia práva

II. Konanie a návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O predmete sporu a záujme žalobkýň na konaní

B. O veci samej

1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ, keďže článok 7 ods. 2 poštovej smernice, ako ani bod 19 rámca SVHZ neboli rešpektované

2. O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ tým, že podmienky stanovené v bodoch 14 a 60 rámca SVHZ boli mylne považované za splnené

a) O prvej výhrade

b) O druhej výhrade

3. O treťom žalobnom dôvode založenom sčasti na porušení článku 106 ods. 2 ZFEÚ tým, že Komisia porušila bod 52 rámca SVHZ, a sčasti na porušení článku 7 ods. 1 a 3 až 5 poštovej smernice

a) O rozsahu tretieho žalobného dôvodu a jeho účinnosti vzhľadom na výhradu založenú na porušení článku 7 poštovej smernice

b) O prvej časti založenej na údajne diskriminačnej povahe percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku

1) O porovnateľnosti medzi prevádzkovateľmi univerzálnej služby a prevádzkovateľmi rovnocenných služieb

2) O porovnaní s kuriérskymi službami

c) O druhej časti založenej na údajne neprimeranej povahe percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku a prahu príjmov podliehajúcich príspevku

1) O primeranosti percentuálneho podielu určujúceho maximálnu výšku príspevku

2) O prahu príjmu určujúcom prevádzkovateľov podliehajúcich príspevku

d) O tretej časti založenej na porušení zásady transparentnosti

e) O štvrtej časti založenej na porušení podmienky týkajúcej sa neprimeraného finančného zaťaženia uvedenej v článku 7 ods. 3 poštovej smernice

4. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 1 a článku 8 poštovej smernice

5. O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 102 a článku 106 ods. 1 ZFEÚ

6. O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 16 a článku 17 ods. 1 Charty v spojení s článkom 52

7. O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

O trovách