1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor:

2

Odôvodnenie 18 smernice 1999/31 uvádza:

„Keďže vzhľadom na špecifické vlastnosti metódy zneškodňovania odpadov skládkovaním je potrebné zaviesť zvláštne povoľovacie konanie pre všetky kategórie skládok v súlade so všeobecnými licenčnými požiadavkami, ktoré boli stanovené v smernici [Rady] 75/442/EHS [15. júla 1975 o odpadoch (Ú. v. ES L 194, 1975, s. 39; Mim. vyd. 15/001, s. 23)] a všeobecnými požiadavkami smernice [Rady] 96/61/ES [z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (Ú. v. ES L 257, 1996, s. 26; Mim. vyd. 15/003, s. 80)]; keďže ešte pred začatím ukladania odpadu na skládku musí príslušný orgán počas inšpekcie overiť, či je skládka v súlade s takýmto povolením“.

3

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Celkový cieľ“, stanovuje vo svojom odseku 2:

„V súvislosti s technickými charakteristikami skládok obsahuje táto smernica príslušné technické požiadavky pre tie skládky, na ktoré sa vzťahuje smernica [96/61], s cieľom vypracovať konkrétne podmienky všeobecných požiadaviek uvedenej smernice. Príslušné požiadavky smernice [96/61] sa považujú za splnené, ak sú splnené požiadavky tejto smernice.“

4

Podľa článku 7 písm. g) smernice 1999/31 členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že žiadosť o povolenie pre skládku bude obsahovať údaje o navrhovanom pláne pre uzatvorenie skládky a pláne starostlivosti o skládku po ukončení jej prevádzky.

5

V zmysle článku 8 tejto smernice, nazvaného „Podmienky pre udelenie povolenia“:

„Členské štáty prijmú také opatrenia, aby zabezpečili, že

6

Podľa článku 13 smernice 1999/31, nazvaného „Postupy uzatvárania skládok a starostlivosti o skládky po skončení ich prevádzky“:

„Členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, aby všade tam, kde to prichádza do úvahy, v súlade s povolením:

7

Článok 14 smernice 1999/31 s názvom „Existujúce skládky“ stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, aby skládky, ktorým bolo vydané povolenie alebo ktoré už boli v prevádzke v čase transpozície tejto smernice, nemohli pokračovať v prevádzke pokiaľ nebudú podľa možnosti čo najskôr uskutočnené nižšie uvedené kroky, najneskôr však do ôsmich rokov odo dňa ustanoveného v článku 18 ods. 1:

…“

8

V rozsudku C‑331/11 Súdny dvor rozhodol, že Slovenská republika si tým, že povolila prevádzkovanie skládky odpadov Žilina – Považský Chlmec bez plánu úpravy skládky a bez toho, aby bolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14 písm. a) až c) smernice 1999/31.

9

V rámci kontroly vykonania rozsudku C‑331/11 Komisia listom z 30. apríla 2013 vyzvala Slovenskú republiku, aby ju informovala o opatreniach, ktoré boli prijaté na účely vykonania tohto rozsudku, a zároveň predložila časový harmonogram na prijatie prípadných ďalších opatrení.

10

Slovenská republika vo svojej odpovedi zo 7. júna 2013 uviedla, že správny orgán príslušný v oblasti životného prostredia začal 31. mája 2013 nové konanie na účely vydania zmeny integrovaného povolenia predmetnej skládky. Uviedla tiež, že má v úmysle uzatvoriť túto skládku a zaistiť monitorovanie tejto skládky po jej uzatvorení, pričom konečné rozhodnutie v tejto veci sa má prijať najneskôr 31. októbra 2013.

11

Dňa 21. novembra 2013 Komisia adresovala Slovenskej republike výzvu, v ktorej ju upozornila, že doposiaľ nesplnila povinnosti , ktoré jej vyplývajú z rozsudku C‑331/11, a vyzvala tento členský štát, aby v lehote dvoch mesiacov predložil svoje pripomienky.

12

Dňa 13. januára 2014 Slovenská republika v odpovedi na túto výzvu Komisiu informovala, že 21. októbra 2013 bolo prijaté rozhodnutie o uzatvorení a rekultivácii častí 2a a 2b predmetnej skládky, ale že konanie týkajúce sa uzatvorenia a rekultivácie časti 2c tejto skládky bolo prerušené z dôvodu majetkovoprávnych sporov týkajúcich sa pozemkov, na ktorých sa nachádza táto časť skládky. Podľa tejto odpovede však bolo v každom prípade od 7. januára 2014 prevádzkovanie skládky zakázané.

13

Dňa 5. mája 2014 boli Komisii zo strany Slovenskej republiky doručené dve rozhodnutia, ktoré vydalo ústredie správneho orgánu príslušného v oblasti životného prostredia 10. apríla 2014. Prvým z týchto rozhodnutí toto ústredie zrušilo uvedené rozhodnutie z 21. októbra 2013 a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. Svojím druhým rozhodnutím prijalo ústredie predbežné opatrenia, ktorými bolo prevádzkovateľovi nariadené zdržať sa akýchkoľvek činností súvisiacich s ukladaním odpadu na skládku.

14

O rok neskôr, 6. mája 2015, Slovenská republika informovala Komisiu, že predpokladaný nový termín uzatvorenia predmetnej skládky bol stanovený na polovicu decembra 2015.

15

Listom z 23. decembra 2015 tento členský štát oznámil Komisii aktualizovaný časový harmonogram procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a stanovil termín pre rozhodnutie o definitívnom uzatvorení predmetnej skládky na máj 2016.

16

Dňa 26. augusta 2016 Slovenská republika informovala Komisiu, že správny orgán príslušný v oblasti životného prostredia 15. augusta 2016 znovu rozhodol o uzatvorení častí 2a a 2b skládky a o ukončení prevádzkovania predmetnej skládky.

17

Toto rozhodnutie z 15. augusta 2016 bolo potvrdené rozhodnutím ústredia správneho orgánu príslušného v oblasti životného prostredia prijatým 9. novembra 2016.

18

Proti rozhodnutiam z 15. augusta a 9. novembra 2016 bola podaná žaloba, ale Slovenská republika uvádza, že táto žaloba nemá odkladný účinok na uvedené rozhodnutia.

19

Keďže Komisia sa domnievala, že Slovenská republika neprijala v požadovanej lehote opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku C‑331/11, podala podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ túto žalobu.

20

Dňa 14. novembra 2017 Slovenská republika po skončení písomnej časti konania poskytla Súdnemu dvoru doplňujúce informácie týkajúce sa uzatvárania a rekultivácie častí 2a a 2b predmetnej skládky a prebiehajúceho legislatívneho postupu.

21

Keďže Komisia sa domnievala, že tieto informácie neumožňujú dospieť k záveru, že tento členský štát vyhovel rozsudku C‑331/11, trvala na všetkých svojich žalobných návrhoch.

22

Slovenská republika sa domnieva, že žaloba je neprípustná z dôvodu nesúladu medzi rozsudkom C‑331/11, výzvou z 21. novembra 2013 a žalobou podanou v prejednávanej veci.

23

Tento členský štát tvrdí, že Komisia mu v žalobe vytýka, že predmetná skládka ešte nebola celkom uzatvorená v súlade s požiadavkami článku 13 smernice 1999/31. Dodržanie tohto ustanovenia však nie je predmetom rozsudku vo veci C‑331/11 a porušenie tohto ustanovenia nebolo namietané ani vo výzve z 21. novembra 2013.

24

Komisia sa domnieva, že jej žaloba je prípustná.

25

V prvom rade v súvislosti s údajným nesúladom medzi rozsudkom C‑331/11 a žalobou podanou v prejednávanej veci treba pripomenúť, že Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že Slovenská republika si tým, že povolila prevádzkovanie predmetnej skládky bez plánu úpravy skládky a bez toho, aby bolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či táto skládka môže pokračovať vo svojej prevádzke na základe schváleného plánu úpravy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14 písm. a) až c) smernice 1999/31.

26

Článok 14 smernice 1999/31, ktorý v písmene a) ukladá prevádzkovateľovi existujúcej skládky povinnosť pripraviť a predložiť príslušnému orgánu na schválenie plán úpravy dotknutej skládky, zaväzuje v písmene b) členské štáty prijať po predložení tohto plánu konečné rozhodnutie o tom, či prevádzka skládky môže pokračovať na základe uvedeného plánu a tejto smernice. V tejto súvislosti dáva písmeno b) členským štátom dve možnosti. Príslušný vnútroštátny orgán buď povolí pokračovanie prevádzky skládky v súlade s článkom 8 uvedenej smernice, alebo dotknutý členský štát prijme opatrenia potrebné na to, aby sa bez zbytočného odkladu v súlade s článkom 7 písm. g) a článkom 13 tej istej smernice pristúpilo k uzatvoreniu skládky.

27

Povinnosť zabezpečiť, že len skládky, ktoré spĺňajú požiadavky smernice 1999/31, sú naďalej prevádzkované, zahŕňa uzavretie skládky, ktorej nebolo vydané povolenie na pokračovanie v prevádzke (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Bulharsko, C‑145/14, neuverejnený, EU:C:2015:502, bod 30, a z 25. februára 2016, Komisia/Španielsko, C‑454/14, neuverejnený, EU:C:2016:117, bod 59).

28

Z toho vyplýva, že ak členský štát vykoná článok 14 smernice 1999/31 prostredníctvom uzatvorenia skládky, a nie vydaním povolenia pokračovať v prevádzke skládky, musí splniť požiadavky na uzatvorenie skládky stanovené v článku 13 tejto smernice.

29

Preto bolo potrebné dodržať článok 13 smernice 1999/31 aj v prípade, keď Slovenská republika mala v úmysle na účely prijatia opatrení na vyhovenie rozsudku C‑331/11 predmetnú skládku uzatvoriť. Nemožno teda tvrdiť, že Komisia tým, že založila svoju žalobu na tomto článku 13 smernice 1999/31, prekročila predmet vymedzený rozsudkom C‑331/11.

30

V druhom rade, pokiaľ ide o údajný nesúlad medzi výzvou z 21. novembra 2013 a žalobou podanou v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že po vyhlásení rozsudku C‑331/11 Slovenská republika Komisii neuviedla presne, či sa rozhodla pokračovať v prevádzkovaní predmetnej skládky, alebo túto skládku uzavrieť.

31

V rámci prvej fázy konania pred podaním žaloby, teda pred zaslaním uvedenej výzvy z 21. novembra 2013, tento členský štát len informoval Komisiu, že správny orgán príslušný v oblasti životného prostredia začal nové konanie o zmene integrovaného povolenia skládky a že sa predpokladá jej budúce uzatvorenie, o ktorom bude s konečnou platnosťou rozhodnuté najneskôr 31. októbra 2013.

32

Slovenská republika k 21. novembru 2013 neinformovala Komisiu, že v tejto súvislosti bolo prijaté rozhodnutie, takže Komisia nemohla k tomuto dátumu vedieť, ktoré z riešení spomedzi tých, ktoré sa ponúkali Slovenskej republike na účely vyhovenia rozsudku C‑331/11, si Slovenská republika napokon zvolila.

33

Nemožno teda Komisii vytýkať, že vo výzve viacej nespresnila časti, v ktorých podľa tejto inštitúcie tento členský štát nevyhovel rozsudku C‑331/11.

34

Až v druhej fáze konania pred podaním žaloby podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ, teda po zaslaní výzvy z 21. novembra 2013, Slovenská republika poskytla Komisii informácie týkajúce sa prijatia rozhodnutia o uzatvorení skládky a rekultivácii častí 2a a 2b skládky, o zrušení tohto rozhodnutia a nakoniec o prijatí nového rozhodnutia príslušným správnym orgánom a jeho následnom potvrdení ústredím tohto orgánu. Rovnako v tejto druhej fáze konania pred podaním žaloby uvedený členský štát oznámil dátum stanovený na uzatvorenie skládky, pričom následne informoval Komisiu o odklade tohto dátumu.

35

Keďže predmet sporu tak, ako bol vymedzený v rozsudku C‑331/11, zahŕňa aj článok 13 smernice 1999/31 a zámery Slovenskej republiky týkajúce sa vykonania tohto rozsudku a oznámené s potrebnou jasnosťou Komisii až po oznámení výzvy listom z 21. novembra 2013 sa týkajú práve uzatvorenia predmetnej skládky, Komisia je oprávnená odvolávať sa vo svojej žalobe podanej v prejednávanej veci na tento článok 13, ako aj na požiadavky, ktoré stanovuje.

36

Vo svojej prvej výhrade Komisia vytýka Slovenskej republike, že neprijala konečné rozhodnutie o pokračovaní prevádzky predmetnej skládky alebo o jej uzatvorení, ako to vyžaduje článok 14 smernice 1999/31. Komisia osobitne zdôrazňuje, že hoci jej tento členský štát 7. júna 2013, 8. júla 2014, 6. mája 2015 a 23. decembra 2015 oznámil svoj zámer definitívne uzatvoriť predmetnú skládku, ešte stále neprijal v tejto súvislosti konečné rozhodnutie.

37

Vo svojej replike Komisia dodáva, že keďže slovenské orgány neschválili žiaden plán úpravy predmetnej skládky a ani neprijali konečné rozhodnutie, ktorým by povolili ďalšie prevádzkovanie tejto skládky, uvedená skládka by mala byť uzatvorená postupom podľa článku 7 písm. g) a článku 13 smernice 1999/31, ako je uvedené v článku 14 písm. b) tejto smernice. V tejto súvislosti rozhodnutie z 9. novembra 2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie z 15. augusta 2016 o ukončení prevádzky predmetnej skládky, nepredstavuje konečné rozhodnutie v zmysle článku 14 písm. b) smernice 1999/31, pretože v ňom nie je žiaden odkaz na plán úpravy tejto skládky a proti tomuto rozhodnutiu bola podaná žaloba.

38

V odpovedi na túto výhradu Slovenská republika tvrdí, že si v súlade s právnymi predpismi mohla splniť povinnosti vyplývajúce z rozsudku C‑331/11 dvoma rôznymi spôsobmi, a to povolením prevádzkovania predmetnej skládky na základe plánu úpravy a konečného rozhodnutia o tom, či prevádzka predmetnej skládky môže pokračovať, alebo naopak nepovolením jej prevádzkovania. Slovenská republika uvádza, že si vybrala túto druhú možnosť, pretože sa rozhodla nepovoliť pokračovanie prevádzkovania uvedenej skládky a pristúpiť k uzatvoreniu a rekultivácii tejto skládky.

39

Tento členský štát uvádza, že článok 14 smernice 1999/31 nevyžaduje, aby pred prijatím konečného rozhodnutia o ukončení prevádzkovania existujúcej skládky bol predložený a schválený plán úpravy. Za predpokladu, že v prejednávanej veci bol potrebný plán úpravy, pre každý prípad uvádza, že takýto plán bol schválený 15. decembra 2015 rozhodnutím správneho orgánu príslušného v oblasti životného prostredia.

40

Okrem toho Slovenská republika tvrdí, že na predmetnej skládke neboli po 7. januári 2014 povolené žiadne ďalšie činnosti súvisiace so zneškodňovaním odpadov. Navyše 15. augusta 2016 bolo vydané rozhodnutie o nepokračovaní v prevádzkovaní predmetnej skládky a o uzatvorení a rekultivácii tejto skládky okrem jej časti 2c, s účinnosťou najneskôr od 9. novembra 2016.

41

Vo svojej druhej výhrade Komisia vytýka Slovenskej republike, že neprijala v súlade s článkom 13 smernice 1999/31 potrebné opatrenia na skutočné uzatvorenie skládky. Komisia uvádza, že hoci jej tento členský štát oznámil, že správny orgán príslušný v oblasti životného prostredia určil podmienky a opatrenia na monitorovanie skládky po jej uzatvorení, opatrenia prijaté týmto členským štátom v tejto súvislosti nie sú dostatočné.

42

Komisia uvádza, že podľa článku 14 písm. b) smernice 1999/31 členské štáty prijmú v súlade s článkom 7 písm. g) a článkom 13 tejto smernice potrebné opatrenia na čo najrýchlejšie uzatvorenie tých skládok, ktorým nebolo vydané povolenie pokračovať v prevádzke.

43

Komisia pripomína, že podľa článku 13 písm. b) smernice 1999/31 sa skládka považuje za definitívne uzatvorenú len vtedy, ak príslušný orgán vykoná záverečnú inšpekciu priamo na mieste skládky, vyhodnotí všetky správy predložené prevádzkovateľom a dá svoj súhlas s uzatvorením skládky. V prejednávanom prípade sa teda celý postup konečného uzatvorenia predmetnej skládky môže považovať za ukončený až po udelení potvrdenia vnútroštátneho orgánu zodpovedného za nakladanie s odpadmi podľa slovenských právnych predpisov, ktoré preberajú článok 13 smernice 1999/31.

44

Napokon podľa Komisie rozhodnutie z 15. augusta 2016 nemožno považovať za konečné, pretože je predmetom žaloby.

45

V odpovedi na túto výhradu Slovenská republika uvádza, že chronológia krokov na definitívne uzatvorenie predmetnej skládky jasne dokazuje, že definitívne uzatvorenie tejto skládky si objektívne vyžaduje značný čas.

46

Napriek významnému úsiliu zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov teda ešte nebolo možné úplne a definitívne uvedenú skládku uzatvoriť.

47

Je dôležité pripomenúť, že vykonanie rozsudku C‑331/11 vyžadovalo, aby príslušné slovenské orgány v súlade s článkom 14 písm. b) smernice 1999/31 buď povolili pokračovanie v prevádzke predmetnej skládky na základe plánu úpravy skládky, ktorý spĺňa požiadavky tejto smernice, alebo nariadili ukončenie prevádzky a pristúpili k definitívnemu uzatvoreniu tejto skládky v súlade s článkom 13 uvedenej smernice.

48

Je preto potrebné overiť, či slovenské orgány prijali v požadovanej lehote konečné rozhodnutie týkajúce sa pokračovania prevádzky tejto skládky alebo jej uzatvorenia, a prípadne, či opatrenia prijaté týmito orgánmi na účely skutočného uzatvorenia skládky treba považovať za dostatočné, čo spochybňuje Komisia vo svojej prvej a druhej výhrade.

49

Okamihom relevantným na posúdenie, či došlo k nesplneniu povinnosti podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ je dátum uplynutia lehoty stanovenej vo výzve vydanej na základe tohto ustanovenia (rozsudok z 13. júla 2017, Komisia/Španielsko, C‑388/16, neuverejnený, EU:C:2017:548, bod 21 a citovaná judikatúra).

50

Keďže v prejednávanej veci Komisia vydala výzvu 21. novembra 2013, za relevantný dátum na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti sa považuje deň uplynutia lehoty stanovenej v tejto výzve, teda 21. január 2014.

51

Pokiaľ ide o prvú výhradu, je potrebné pripomenúť, že Slovenská republika vo svojej odpovedi z 13. januára 2014 na výzvu z 21. novembra 2013 uviedla, že od 7. januára 2014 bolo prevádzkovanie spornej skládky zakázané a 21. októbra 2013 bolo prijaté rozhodnutie o uzatvorení a rekultivácii častí 2a a 2b predmetnej skládky.

52

Je však potrebné konštatovať, že existencia tohto rozhodnutia z 21. októbra 2013 nemôže zneplatniť dôvodnosť prvej výhrady Komisie.

53

Na jednej strane totiž Slovenská republika sama uznáva, že rozhodnutie z 21. októbra 2013 sa nevzťahovalo na časť 2c tejto skládky, pretože konanie o uzatvorení a rekultivácii tejto časti bolo pozastavené.

54

Na druhej strane, hoci je pravda, že rozhodnutie z 21. októbra 2013 nariadilo uzatvorenie a rekultiváciu častí 2a a 2b skládky, toto rozhodnutie bolo ústredím správneho orgánu príslušného v oblasti životného prostredia zrušené so spätnou účinnosťou 10. apríla 2014 a bolo rozhodnuté o vrátení veci na nové preskúmanie.

55

Z toho vyplýva, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej vo výzve, teda 21. januára 2014, nebolo ešte prijaté žiadne konečné rozhodnutie o pokračovaní prevádzkovania predmetnej skládky alebo o jej uzatvorení v zmysle článku 14 písm. b) smernice 1999/31.

56

Za týchto podmienok je prvá výhrada Komisie dôvodná.

57

Pokiaľ ide o druhú výhradu, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 14 písm. b) druhej vety smernice 1999/31, keď členský štát nepovolí ďalšie prevádzkovanie skládky odpadov, musí pristúpiť k jej definitívnemu uzatvoreniu v súlade s postupom stanoveným v článku 13 smernice 1999/31.

58

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na splnenie uvedenej povinnosti nepostačuje ukončiť iba ďalšie ukladanie odpadu, ale členský štát musí zabezpečiť, že na dotknutej skládke budú vykonané práce na jej uzatvorenie potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou 1999/31 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2016, Komisia/Španielsko, C‑454/14, neuverejnený, EU:C:2016:117, body 60 a 61).

59

V prejednávanej veci Slovenská republika netvrdí, že v súvislosti s predmetnou skládkou sa k 21. januáru 2014 skončil postup uzatvárania skládky uvedený v článku 13 smernice 1999/31. Obmedzuje sa na pripomienku, že definitívne uzatvorenie tejto skládky vyžaduje vzhľadom na veľký počet nevyhnutných krokov značný čas a že aj napriek významnému úsiliu vynaloženému príslušnými orgánmi ešte nebolo možné úplne a definitívne uvedenú skládku uzatvoriť.

60

Takéto odôvodnenie omeškania pri vykonávaní rozsudku C‑331/11 však nemožno prijať. V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že členský štát sa nemôže odvolávať na ustanovenia, prax alebo stav svojho vnútroštátneho právneho poriadku s cieľom odôvodniť nesplnenie povinností vyplývajúcich z práva Únie (rozsudok z 13. júla 2017, Komisia/Španielsko, C‑388/16, neuverejnený, EU:C:2017:548, bod 41 a citovaná judikatúra).

61

Za týchto podmienok je aj druhá výhrada Komisie dôvodná.

62

V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že Slovenská republika si tým, že neprijala všetky opatrenia potrebné na to, aby vyhovela rozsudku C‑331/11, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 260 ods. 1 ZFEÚ.

63

Komisia po tom, čo objasnila, že pretrvávajúce nevykonanie rozsudku Súdneho dvora je vážnym porušením zásady zákonnosti a právnej istoty v Únii, navrhuje uložiť Slovenskej republike zaplatiť nielen penále, ale aj paušálnu pokutu.

64

Pokiaľ ide o výšku tohto penále a paušálnej pokuty, Komisia sa opiera o oznámenie z 13. decembra 2005 s názvom „Uplatňovanie článku 228 ES“ [SEK(2005) 1658] v znení oznámenia Komisie zo 6. augusta 2015 s názvom „Aktualizácia údajov používaných pri výpočte paušálnych pokút a penále, ktoré Komisia bude navrhovať Súdnemu dvoru v konaniach o nesplnení povinnosti“ (Ú. v. EÚ C 257, 2015, s. 1) (ďalej len „oznámenie z roku 2005“).

65

Komisia pripomína, že podľa oznámenia z roku 2005 výška sankcie vychádza z troch základných kritérií, a to závažnosti porušenia, jeho trvania a nevyhnutnosti zabezpečiť odstrašujúci charakter samotnej sankcie.

66

Pokiaľ ide o závažnosť konštatovaného porušenia, Komisia v prvom rade zdôrazňuje dôležitosť pravidiel Únie, ktoré sú predmetom porušenia, teda pravidiel uvedených v smernici 1999/31, ako aj v druhom rade dôsledky tohto porušenia pre všeobecné záujmy a záujmy jednotlivcov, ako najmä ochrana ľudského zdravia a životného prostredia. V tomto ohľade uvádza, že táto ochrana si vyžaduje, aby bol na skládku ukladaný len taký odpad, ktorý neohrozuje ľudské zdravie a životné prostredie. Preto je podľa článku 14 tejto smernice potrebné konečné rozhodnutie príslušných orgánov o tom, či prevádzka existujúcich skládok môže pokračovať, alebo či tieto skládky majú byť čo najrýchlejšie uzatvorené. Rovnako článok 13 uvedenej smernice stanovuje požiadavky v súvislosti s postupom uzatvárania skládok a starostlivosti o ne po skončení ich prevádzky. V treťom rade Komisia navrhuje, aby sa zohľadnila skutočnosť, že ide o jedinú skládku a dotknutá zemepisná oblasť sa obmedzuje na okolie skládky, ako aj okolnosť, že ukladanie odpadu na túto skládku bolo od 30. decembra 2013 pozastavené. Ako poľahčujúcu okolnosť treba tiež zohľadniť opatrenia, ktoré Slovenská republika prijala, aby vyhovela rozsudku C‑331/11, a to napriek tomu, že tieto opatrenia nie sú dostatočné.

67

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa Komisia domnieva, že na stupnici od 1 do 20 stanovenej oznámením z roku 2005 treba stanoviť koeficient závažnosti 2.

68

Pokiaľ ide o trvanie porušenia, Komisia uvádza, že o začatí tohto konania rozhodla 65 mesiacov po vyhlásení rozsudku C‑331/11, čo odôvodňuje uplatnenie koeficientu 3.

69

Pokiaľ ide o koeficient súvisiaci s platobnou schopnosťou postihovaného členského štátu, nazývaný faktor „n“, Komisia pripomína, že oznámenie z roku 2005 stanovuje pre Slovenskú republiku tento faktor na 1,69.

70

Na základe toho Komisia dospela k záveru, že podľa vzorca uvedeného v tomto oznámení by malo primerané denné penále predstavovať 6793,80 eura.

71

Slovenská republika, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, tvrdí, že po 7. januári 2014 nebolo na predmetnej skládke povolené ďalšie vykonávanie činnosti zneškodňovania odpadov. Okrem toho ide zo skutkového a právneho hľadiska o mimoriadne komplexný prípad, ktorého prejednanie sa významne spomalilo v dôsledku opravných prostriedkov podaných proti rôznym rozhodnutiam týkajúcim sa uvedenej skládky a povinnosti vypracovať pred rozhodnutím z 9. novembra 2016 posúdenie vplyvov na životné prostredie.

72

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Slovenská republika opätovne potvrdila svoje stanovisko, podľa ktorého sú výhrady založené na nedodržaní materiálnych požiadaviek vyplývajúcich z článku 13 smernice 1999/31 v súvislosti s vykonaním rozsudku C‑331/11 neprípustné, a tvrdí, že dôsledky oneskoreného vykonania rozsudku C‑331/11 sú v každom prípade minimálne, pretože dotknuté územie je obmedzené a nezasahuje do hraníc iných členských štátov. Rovnako by sa malo zohľadniť úsilie postupne vynakladané na dosiahnutie vykonania rozsudku C‑331/11, najmä skutočnosť, že 9. novembra 2016 bolo rozhodnuté o nepokračovaní v prevádzke predmetnej skládky a o uzatvorení a rekultivácii tejto skládky, s výnimkou jej časti 2c. Slovenská republika tiež zdôrazňuje dôkladnú spoluprácu s Komisiou počas konania pred podaním žaloby a skutočnosť, že nebola ešte nikdy v podobnej veci odsúdená.

73

V dôsledku toho sa Slovenská republika domnieva, že výška penále by mala byť nižšia, než navrhuje Komisia.

74

Podľa ustálenej judikatúry je uloženie penále v zásade odôvodnené len vtedy, ak nesplnenie povinnosti spočívajúce v nevykonaní rozsudku, ktorý mu predchádza, trvá až do posúdenia skutkových okolností Súdnym dvorom (rozsudok zo 7. septembra 2016, Komisia/Grécko, C‑584/14, EU:C:2016:636, bod 70 a citovaná judikatúra).

75

V prejednávanej veci ide o tento prípad.

76

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že až do posúdenia skutkových okolností Súdnym dvorom nebolo podľa článku 14 písm. b) smernice 1999/31 prijaté žiadne konečné rozhodnutie o uzatvorení časti 2c predmetnej skládky.

77

Medzi účastníkmi konania je tiež nesporné, že do tohto posúdenia postup uzatvárania skládky ešte nebol v súlade s článkom 13 tejto smernice ukončený.

78

Treba však uviesť, že rozhodnutím z 9. novembra 2016, ktorým ústredie príslušného správneho orgánu potvrdilo rozhodnutie tohto orgánu z 15. augusta 2016, sa prijalo konečné rozhodnutie v súvislosti s uzatvorením a rekultiváciou častí 2a a 2b predmetnej skládky odpadov a ukončením prevádzky skládky.

79

Hoci Komisia spochybňuje konečný charakter tohto rozhodnutia, odvolávajúc sa na skutočnosť, že bolo predmetom žaloby, táto inštitúcia nespochybňuje informácie Slovenskej republiky, podľa ktorých takáto žaloba nemá odkladný účinok na uvedené rozhodnutie.

80

Navyše, ako to uviedla generálna advokátka v bode 64 svojich návrhov, v právnej Únii, ktorá zabezpečuje účinnú súdnu ochranu, môže byť rozhodnutie správneho orgánu v zásade preskúmané súdom a príslušné orgány nemôžu zabrániť podaniam opravných prostriedkov.

81

Keďže však vykonanie rozsudku C‑331/11 treba považovať za neúplné, pretože až do preskúmania skutkových okolností Súdnym dvorom nebolo prijaté žiadne konečné rozhodnutie v zmysle článku 14 písm. b) smernice 1999/31 o uzatvorení časti 2c predmetnej skládky a postup uzatvárania skládky ešte nebol v súlade s článkom 13 tejto smernice ukončený, Súdny dvor usudzuje, že uloženie povinnosti Slovenskej republike zaplatiť penále je primeraným finančným prostriedkom na zabezpečenie úplného vykonania tohto rozsudku.

82

Súdnemu dvoru pri výkone jeho voľnej úvahy v danej oblasti prináleží, aby stanovil také penále, ktoré je jednak prispôsobené okolnostiam a jednak primerané zistenému nesplneniu povinnosti, ako aj platobnej schopnosti dotknutého členského štátu (rozsudok z 15. októbra 2015, Komisia/Grécko, C‑167/14, neuverejnený, EU:C:2015:684, bod 52 a citovaná judikatúra).

83

Návrhy Komisie týkajúce sa penále nie sú pre Súdny dvor záväzné a sú iba užitočným návodom. Rovnako tak usmernenia, ktoré sú uvedené v oznámeniach Komisie, nie sú pre Súdny dvor záväzné, ale iba prispievajú k zabezpečeniu transparentnosti, predvídateľnosti a právnej istoty opatrení samotnej Komisie, keď táto inštitúcia predkladá návrhy Súdnemu dvoru. V rámci konania podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ týkajúceho sa nesplnenia povinnosti, ktoré pretrváva v členskom štáte napriek tomu, že rovnaké nesplnenie už bolo konštatované v prvom rozsudku vydanom na základe článku 258 ZFEÚ, musí mať Súdny dvor možnosť voľne stanoviť výšku a spôsob platby uloženého penále, ktoré považuje za primerané, aby motivovalo tento členský štát na ukončenie nesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto prvého rozsudku Súdneho dvora (rozsudok z 22. júna 2016, Komisia/Portugalsko, C‑557/14, EU:C:2016:471, bod 69).

84

Medzi základné kritériá, ktoré je na účely stanovenia výšky penále potrebné zohľadniť na zabezpečenie donucovacieho charakteru tohto penále, aby sa právo Únie uplatňovalo jednotne a účinne, v zásade patria závažnosť porušenia, jeho trvanie a platobná schopnosť dotknutého členského štátu. Na účely uplatňovania týchto kritérií je potrebné zohľadniť najmä dôsledky, ktoré má nevykonanie rozsudku na súkromné a verejné záujmy, ako aj naliehavosť dosiahnutia toho, aby si dotknutý členský štát splnil svoje povinnosti (rozsudok z 22. júna 2016, Komisia/Portugalsko, C‑557/14, EU:C:2016:471, bod 70).

85

Pokiaľ ide po prvé o závažnosť porušenia, je potrebné konštatovať, že bez ohľadu na lokálny charakter zisteného porušenia môže mať nesplnenie povinností, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z článkov 13 a 14 smernice 1999/31, vplyv na životné prostredie a zdravie ľudí.

86

Treba však najprv uviesť, že okrem skutočnosti, že táto žaloba o nesplnenie povinnosti sa týka len jednej skládky, bolo 15. augusta 2016 rozhodnuté a 9. novembra 2016 potvrdené, že časti 2a a 2b tejto skládky budú podľa článku 14 písm. b) smernice 1999/31 s konečnou platnosťou uzatvorené.

87

Ďalej napriek tomu, že postup definitívneho uzatvorenia skládky ešte nebol v súlade s požiadavkami článku 13 tejto smernice ukončený, pretože takýto postup vyžaduje v prejednávanom prípade významné práce a opatrenia, treba vziať do úvahy, že od 7. januára 2014 bolo ukončené prevádzkovanie tejto skládky.

88

Napokon Slovenská republika spolupracovala s Komisiou v priebehu konania pred podaním žaloby v tejto veci.

89

Pokiaľ ide po druhé o trvanie porušenia, toto treba hodnotiť s ohľadom na moment, ku ktorému Súdny dvor posudzoval skutkový stav.

90

Doba trvania porušenia v prejednávanej veci, t. j. približne päť rokov odo dňa vyhlásenia rozsudku C‑331/11, je značná.

91

Slovenská republika po tretie nepredložila Súdnemu dvoru nijaký dôkaz týkajúci sa jej platobnej schopnosti.

92

Vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci považuje Súdny dvor za primerané uložiť penále vo výške 5000 eur za deň na zabezpečenie vykonania rozsudku C‑331/11.

93

Slovenskej republike treba preto uložiť povinnosť zaplatiť Komisii penále vo výške 5000 eur za každý deň omeškania pri vykonaní opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s rozsudkom C‑331/11 odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do dňa vykonania uvedeného rozsudku.

94

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor uložil Slovenskej republike povinnosť zaplatiť dennú paušálnu pokutu vo výške 743,60 eura získanú vynásobením jednotného základného paušálu 220 eur koeficientom závažnosti 2 a koeficientom „n“ 1,69, odo dňa vyhlásenia rozsudku C‑331/11 až do dňa vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci, alebo do dňa prijatia opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s rozsudkom C‑331/11 Slovenskou republikou, ak by taký deň predchádzal dňu vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci, pri zachovaní minimálnej celkovej výšky paušálnej pokuty 939000 eur.

95

Slovenská republika predložila Súdnemu dvoru súbor vyjadrení k rôznym peňažným sankciám, ktoré Komisia navrhla v prejednávanej veci, t. j. penále a paušálna pokuta, ktorých podstata bola zhrnutá v bodoch 71 až 73 tohto rozsudku.

96

Súdny dvor je v rámci výkonu voľnej úvahy, ktorá mu prináleží v danej oblasti, oprávnený kumulatívne uložiť penále a paušálnu pokutu (rozsudok z 22. februára 2018, Komisia/Grécko, C‑328/16, EU:C:2018:98, bod 116 a citovaná judikatúra).

97

Uloženie paušálnej pokuty sa zakladá hlavne na hodnotení dôsledkov, ktoré má nesplnenie povinností dotknutým členským štátom na súkromné a verejné záujmy, najmä ak nesplnenie povinnosti pretrvávalo počas dlhého obdobia po vyhlásení rozsudku, v ktorom bolo pôvodne určené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. mája 2014, Komisia/Španielsko, C‑184/11, EU:C:2014:316, bod 59).

98

Uloženie paušálnej pokuty a stanovenie jej výšky v každom konkrétnom prípade nutne závisí od všetkých relevantných faktorov, ktoré sa týkajú tak charakteristík konštatovaného nesplnenia povinnosti, ako aj samotného postoja dotknutého členského štátu, ktorého sa konanie začaté podľa článku 260 ZFEÚ týka. V tomto smere tento článok poskytuje Súdnemu dvoru širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, či uloží alebo neuloží túto sankciu, a prípadne pri stanovení jej výšky (rozsudok z 2. decembra 2014, Komisia/Taliansko, C‑196/13, EU:C:2014:2407, bod 114).

99

V prejednávanej veci dôvody nesplnenia povinnosti, konštatovaného v tomto rozsudku, a to na jednej strane skutočnosť, že v požadovanej lehote nebolo prijaté žiadne konečné rozhodnutie v zmysle článku 14 písm. b) smernice 1999/31 o uzatvorení predmetnej skládky, a na druhej strane skutočnosť, že nebolo vykonané definitívne uzatvorenie tejto skládky v súlade s článkom 13 tejto smernice, odôvodňujú vzhľadom na to, že predstavujú nebezpečenstvo pre životné prostredie a ľudské zdravie, a vzhľadom na potrebu účinne predchádzať budúcemu opakovaniu podobných porušení práva Únie prijatie odstrašujúceho opatrenia, akým je uloženie zaplatenia paušálnej pokuty.

100

Za týchto okolností Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci svojej diskrečnej právomoci stanovil výšku tejto paušálnej pokuty tak, aby bola jednak prispôsobená okolnostiam a jednak primeraná nesplneniu povinnosti, ku ktorému došlo (rozsudok z 15. októbra 2015, Komisia/Grécko, C‑167/14, neuverejnený, EU:C:2015:684, bod 75).

101

Medzi relevantné faktory v tejto súvislosti patria najmä také skutočnosti, ako je závažnosť zisteného porušenia a obdobie, počas ktorého toto porušenie pretrvávalo od vyhlásenia rozsudku, ktorým bolo konštatované (rozsudok z 2. decembra 2014, Komisia/Grécko, C‑378/13, EU:C:2014:2405, bod 76).

102

Okolnosti prejednávanej veci, ktoré majú byť zohľadnené, vyplývajú najmä z úvah nachádzajúcich sa v bodoch 85 až 91 tohto rozsudku a týkajúcich sa závažnosti a trvania porušenia, ako aj platobnej schopnosti dotknutého členského štátu.

103

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že napriek krokom, ktoré slovenské orgány postupne vykonali na zabezpečenie vykonania rozsudku C‑331/11, a súčasne s ohľadom na skutočnosť, že od 7. januára 2014 bola ukončená prevádzka predmetnej skládky, konečné rozhodnutie o uzatvorení a rekultivácii častí 2a a 2b skládky a ukončení ich využívania bolo prijaté až 15. augusta 2016 a potvrdené rozhodnutím z 9. novembra 2016, čiže po viac ako troch rokoch od vyhlásenia uvedeného rozsudku, pričom až do posúdenia skutkových okolností Súdnym dvorom nebol postup uzatvárania uvedenej skládky ukončený. Pokiaľ ide o časť 2c, až do tohto posúdenia nebolo prijaté žiadne konečné rozhodnutie o ukončení jej prevádzky a postup jej uzatvárania doposiaľ ani nezačal. Treba preto konštatovať, že predmetné porušenie pretrvávalo počas značne dlhého obdobia.

104

Pokiaľ ide v druhom rade o závažnosť porušenia, je bez ohľadu na lokálny charakter porušenia a spoluprácu Slovenskej republiky s Komisiou v priebehu konania pred podaním žaloby týkajúcej sa tohto konania potrebné zohľadniť vplyvy, ktoré môže mať nesplnenie povinností, vyplývajúcich z článkov 13 a 14 smernice 1999/31, týmto členským štátom na životné prostredie a ľudské zdravie.

105

S ohľadom na všetky tieto skutočnosti sa Súdny dvor domnieva, že stanovením výšky paušálnej pokuty na 1000000 eur, ktorú musí Slovenská republika zaplatiť, spravodlivo posúdil okolnosti prejednávanej veci.

106

V dôsledku toho je potrebné uložiť Slovenskej republike povinnosť zaplatiť Komisii paušálnu pokutu vo výške 1000000 eur.

107

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Slovenskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Slovenská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: