–

pán Piscarreta Ricardo, v zastúpení: M. Ramirez Fernandes, advogado,

–

Emarp – Empresa Municipal de Águas e Resíduos de Portimão, EM, SA, v zastúpení: R. Rosa, advogado,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a S. Feio, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. França a M. Kellerbauer, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 2 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pán Luís Manuel Piscarreta Ricardo na jednej strane a obecný podnik Portimão Urbis, E.M., SA, v likvidácii (ďalej len „Portimão Urbis“), Município de Portimão (mesto Portimão, Portugalsko) a obecný podnik Emarp – Empresa Municipal de Águas e Resíduos de Portimão, EM, SA (ďalej len „Emarp“), ktorý sa týka zákonnosti ukončenia pracovného pomeru, ktorého subjektom bol pán Piscarreta Ricardo.

3

Smernica 2001/23 predstavuje kodifikáciu smernice Rady 77/187/ES zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 (Ú. v. EÚ L 201, 1998, s. 88) (ďalej len „smernica 77/187“).

4

Odôvodnenia 3 a 8 smernice 2001/23 uvádzajú:

…

5

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

6

Článok 2 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice definuje pojem „zamestnanec“ tak, že sa ním rozumie „každá osoba, ktorá je v danom členskom štáte chránená ako zamestnanec podľa vnútroštátnych pracovných predpisov o zamestnanosti“.

7

Článok 2 ods. 2 smernice 2001/23 stanovuje:

„Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pracovnoprávne predpisy týkajúce sa definície pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu.

Členské štáty však nevylúčia z rozsahu pôsobnosti tejto smernice pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy len z dôvodu:

…

…“

8

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2001/23 stanovuje:

„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“

9

Podľa článku 4 tejto smernice:

„1.   Prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.

Členské štáty môžu ustanoviť, že prvý pododsek sa nebude vzťahovať na niektoré špecifické kategórie zamestnancov, ktorých pracovné predpisy alebo prax členských štátov nechránia pred prepustením.

2.   Ak dôjde k zrušeniu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, že prevod má za následok zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca, zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu sa bude pripisovať zamestnávateľovi.“

10

Znenie článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 je v zásade totožné s článkom 1 ods. 1 smernice 77/187.

11

Článok 285 Código do Trabalho (zákonník práce) stanovuje:

„1.   V prípade, ak sa z akéhokoľvek dôvodu prevedie vlastníctvo podniku alebo závodu, ako aj časti podniku alebo závodu, ktorý tvorí hospodársku jednotku, nadobúdateľ vstúpi do práv a povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z pracovných zmlúv jednotlivých zamestnancov a prejde na neho zodpovednosť za zaplatenie pokút uložených za porušenie pracovného práva.

2.   Počas roka nasledujúceho po prevode prevodca zodpovedá spoločne a nerozdielne za záväzky, ktoré vznikli do dňa prevodu.

3.   Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa uplatnia aj na prevod, postúpenie alebo spätný prechod činnosti podniku, závodu alebo hospodárskej jednotky, pričom v prípade postúpenia alebo spätného prechodu činnosti spoločne a nerozdielne zodpovedá ten, kto bezprostredne predtým prevádzkoval podnik, závod alebo hospodársku jednotku.

4.   Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa neuplatnia v prípade zamestnanca, ktorý bol pred prevodom preložený prevádzateľom do iného závodu alebo hospodárskej jednotky v zmysle článku 194 a ktorý pri tom zostal v jeho službách s výnimkou toho, čo sa týka zodpovednosti nadobúdateľa v oblasti zaplatenia pokút uložených v prípade porušenia pracovného práva.

5.   Za hospodársku jednotku sa považuje zoskupenie zdrojov usporiadaných s cieľom vykonávať hlavnú alebo vedľajšiu ekonomickú činnosť.

6.   Nesplnenie predpisov stanovených v odseku 1 vyššie a v prvej časti odseku 3 predstavuje veľmi závažné porušenie.“

12

Podľa článku 295 zákonníka práce týkajúceho sa účinkov skrátenia pracovného času alebo prerušenia výkonu práce:

„1.   Kým trvá skrátenie pracovného času alebo prerušenie [výkonu práce], zostávajú zachované práva, povinnosti a záruky zmluvných strán, ktoré nevyžadujú skutočný výkon práce.

2.   Obdobie, počas ktorého je pracovný čas skrátený alebo počas ktorého je výkon práce prerušený, sa zohľadní pri stanovení počtu odpracovaných rokov.

3.   Skrátenie pracovného času ani prerušenie výkonu práce nemá vplyv na trvanie pracovnej zmluvy a tiež nebráni tomu, aby niektorá zo zmluvných strán ukončila pracovnoprávny vzťah v súlade s príslušnými všeobecnými ustanoveniami.

4.   Po uplynutí obdobia, počas ktorého je pracovný čas skrátený alebo počas ktorého je výkon práce prerušený, sa obnovia práva, povinnosti a záruky zmluvných strán vyplývajúce zo skutočného výkonu práce.

5.   Ak zamestnávateľ po uplynutí obdobia, počas ktorého je pracovný čas skrátený alebo počas ktorého je výkon práce prerušený, odmietne opäť začleniť zamestnanca do bežnej pracovnej činnosti, dopustí sa závažného porušenia.“

13

Podľa článku 317 ods. 4 zákonníka práce:

„Pracovné voľno má za dôsledok prerušenie výkonu práce s účinkami stanovenými v článku 295.“

14

Článok 62 de la Lei n.° 50/2012 aprova o regime jurídico da actividade empresarial local e das participações locais e revoga as Leis n.os 53‑F/2006, de 29 de dezembro, e 55/2011, de 15 de novembro (zákon č. 50/2012 o schválení právneho režimu podnikateľských činností a verejných spoluúčastí, ktorým sa zrušujú zákony č. 53‑F/2006 z 29. decembra a 55/2001 z 15. novembra) z 31. augusta 2012 (Diário da República, séria 1, č. 169, z 31. augusta 2012), v jeho znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „RJAEL“), týkajúci sa zrušenia obecných podnikov uvádza:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 35 zákonníka obchodných spoločností, do šiestich mesiacov sa musí prijať rozhodnutie o zrušení obecných podnikov, pokiaľ nastane jedna z nasledujúcich situácií:

…

5.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia nasledujúceho odseku, na zamestnancov, ktorí skutočne pracujú v obecných podnikoch, v ktorých nastane jedna zo situácií uvedených v odseku 1, a na ktorých sa nevzťahujú nástroje mobility uvedené v zákone č. 12‑A/2008 z 27. februára 2008, sa uplatnia pracovnoprávne predpisy.

6.   Obecné podniky v procese likvidácie môžu previesť na verejnoprávne subjekty, ktoré vlastnia obchodný podiel, svojich zamestnancov zamestnaných na základe pracovnej zmluvy v súlade s článkom 58 zákona č. 12‑A/2008 z 27. februára 2008 len v rozsahu, v akom títo zamestnanci vykonávajú činnosti, ktoré sa začlenia alebo ich samospráva prevezme, a sú nevyhnutní na vykonanie začlenenia alebo prevzatia.

…

11.   Ustanovenia odsekov 6 až 10 sa vzťahujú jedine na zamestnancov na dobu neurčitú, ktorí boli zamestnaní aspoň jeden rok pred dňom prijatia rozhodnutia o zrušení obecného podniku, pričom v prípade vzniku stáleho služobného pomeru nemajú nárok na nijakú náhradu za zánik predchádzajúceho pracovného miesta.“

15

Pán Piscarreta Ricardo bol mestom Portimão v októbri 1999 zamestnaný na dobu neurčitú, aby vykonával činnosť „referenta cestovného ruchu“.

16

V októbri 2008 pán Piscarreta Ricardo prerušil výkon svojej práce pre toto mesto, aby v budúcnosti vykonával podľa pracovnej zmluvy na dobu neurčitú prácu v prospech obecného podniku Portimão Turis E.M., SA (ďalej len „Portimão Turis“).

17

Po tom, čo sa v marci 2010 rozhodlo o zlúčení viacerých obecných podnikov, mesto Portimão zlúčilo spoločnosť Portimão Turis so spoločnosťou Portimão Urbis. Od tohto dátumu pán Piscarreta Ricardo vykonával úlohy člena správnej rady a neskôr riaditeľa uvedenej spoločnosti.

18

V septembri 2011 pán Piscarreta Ricardo na základe žiadosti dostal pracovné voľno bez náhrady mzdy na obdobie dvoch rokov. V júli 2013 na žiadosť dotknutej osoby bolo toto voľno predĺžené o rovnaké obdobie.

19

V októbri 2014 obec Portimão rozhodla o zrušení spoločnosti Portimão Urbis, ktorej bola jediným akcionárom. Časť činností tohto podniku prevzalo mesto Portimão, konkrétne správu systému dopravy, správu zariadení hospodárskeho rozvoja ako trhy, zábavný park a výstavy, ako aj multifunkčný pavilón, správu pouličného predaja, ako aj tradičné trhy a výstavy.

20

Druhá časť činností spoločnosti Portimão Urbis sa externalizovala na spoločnosť Emarp, ktorej bolo mesto Portimão tiež jediným akcionárom, a to na jednej strane správa verejných priestranstiev vrátane s tým súvisiacej reklamnej činnosti, využívanie verejných ciest a mestské verejné podzemné a nadzemné parkovanie a na druhej strane správa kolektívnych zariadení a poskytovanie služieb v oblasti vzdelávania, sociálna činnosť, kultúra a šport, fungovanie mestského divadla v Portimão, pedagogická farma, dom Manuela Teixeiru Gomesa a komunitné centrá.

21

V súlade s týmito rozhodnutiami sa na časť zamestnancov spoločnosti Portimão Urbis vzťahovala „dohoda o prevode vo verejnom záujme“, a tak táto časť bola prebratá priamo mestom Portimão. Pokiaľ ide o druhú časť zamestnancov, na tých sa vzťahoval „prevod pracovného miesta“, a prebrala ich spoločnosť Emarp.

22

Pán Piscarreta Ricardo, ktorý však nebol zahrnutý ani do plánu internalizácie, ani do plánu externalizácie, ako sú uvedené v predchádzajúcom bode, bol informovaný, že jeho pracovná zmluva skončila v dôsledku definitívneho prevodu činnosti spoločnosti Portimão Urbis.

23

Pán Piscarreta Ricardo sa preto obrátil na vnútroštátny súd s cieľom určiť nezákonnosť zániku jeho pracovného pomeru, pričom uvádza, že došlo k prevodu podniku Portimão Urbis na mesto Portimão a na spoločnosť Emarp.

24

Portimão Urbis, Emarp a mesto Portimão namietajú proti tejto téze. Uvádzajú, že vzhľadom na to, že pán Piscarreta Ricardo sa nachádzal v situácii pracovného voľna bez náhrady mzdy, teda v skutočnosti nevykonával prácu, jeho pracovná zmluva nemohla byť prevedená ani na jedného, ani na druhého nadobúdateľa. Zastávajú tiež názor, že nedošlo k žiadnemu prevodu podniku, keďže spoločnosť Portimão Urbis bola zrušená na základe zákona a z tohto dôvodu ukončila svoju činnosť.

25

Vnútroštátny súd zastáva názor na jednej strane, že v konaní vo veci samej vznikajú otázky výkladu možnosti, či sa zamestnanec, ktorý v skutočnosti nevykonáva prácu, napríklad z dôvodu prerušenia jeho pracovnej zmluvy, môže považovať za patriaceho pod pojem „zamestnanec“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23. V tejto súvislosti sa pýta na otázku, či sa práva a povinnosti spoločnosti Portimão Urbis, vyplývajúce z pracovnej zmluvy existujúcej so žalobcom, majú, alebo nemajú považovať za prevedené na mesto Portimão a na spoločnosť Emarp v súlade s článkom 3 ods. 1 tejto smernice.

26

Na druhej strane vnútroštátny súd zastáva názor, že je sporné, či článok 62 ods. 5, 6 a 11 RJAEL možno vzhľadom na podmienky, ktoré stanovuje, považovať za zlučiteľný s článkom 2 ods. 2 písm. b) smernice 2001/23.

27

Za týchto podmienok Tribunal Judicial da Comarca de Faro (Okresný súd Faro, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 má vykladať v tom zmysle, že situácia, v ktorej obecný podnik, ktorého jediným akcionárom je obec, je zrušený rozhodnutím výkonného orgánu tejto obce, pričom jeho činnosti sú čiastočne prevedené na uvedenú obec, aby ich tá priamo vykonávala, a čiastočne na iný na tento účel zreorganizovaný obecný podnik, ktorého je tá istá obec tiež jediným akcionárom, patrí do pôsobnosti uvedenej smernice.

29

Najskôr je potrebné zdôrazniť, že smernica 2001/23 sa na základe svojho článku 1 ods. 1 písm. c) uplatňuje na verejné a súkromné podniky vykonávajúce hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je, alebo nie je ich cieľom dosiahnutie zisku. Naopak, podľa toho istého ustanovenia administratívna reorganizácia verejných správnych orgánov alebo prevod správnych funkcií medzi verejnými správnymi orgánmi sa v zmysle tejto smernice nepovažujú za prevod.

30

V prejednávanej veci operácia v konaní vo veci samej spočívala v prevode činností obecného podniku čiastočne na obec a čiastočne na iný obecný podnik.

31

V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že okolnosť, že v rámci tejto operácie bol prevádzateľom obecný podnik a nadobúdateľmi obec a iný obecný podnik, nie je prekážkou tomu, aby bola smernica 2001/23 uplatniteľná na uvedenú operáciu.

32

Súdny dvor totiž už rozhodol, že samotná skutočnosť, že nadobúdateľom je verejnoprávna právnická osoba, nemôže vylúčiť existenciu prevodu patriaceho do pôsobnosti smernice 2001/23, a to bez ohľadu na to, či táto právnická osoba je obecným podnikom povereným službami verejnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2015, Aira Pascual a Algeposa Terminales Ferroviarios, C‑509/14, EU:C:2015:781, body 25 a 26), alebo obec (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 26 a citovanú judikatúru).

33

V nadväznosti na to zo znenia článku 1 ods. 1 písm. c) smernice 2001/23 vyplýva, že na to, aby sa táto smernica uplatňovala, prevod sa musí týkať subjektu vykonávajúceho hospodársku činnosť s cieľom alebo bez cieľa dosiahnuť zisk.

34

V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že pojem „hospodárska činnosť“ zahŕňa akúkoľvek činnosť pozostávajúcu z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu. Zo zásady sú z kvalifikácie hospodárskej činnosti vylúčené činnosti, ktoré patria do výkonu výsadných práv verejnej moci, pokiaľ služby zabezpečované vo verejnom záujme bez zámeru dosiahnuť zisk a konkurujúce činnostiam vykonávaným subjektmi, ktoré uvedený zámer dosiahnuť zisk sledujú, možno kvalifikovať ako „hospodárske činnosti“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c) smernice 2001/23 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Scattolon, C‑108/10, EU:C:2011:542, body 43 a 44, ako aj citovanú judikatúru).

35

V prejednávanej veci rozličné činnosti vykonávané spoločnosťou Portimão Urbis, ktoré prebralo mesto Portimão, ako aj spoločnosť Emarp, tak ako boli opísané v bodoch 19 a 20 tohto rozsudku, zdá sa, nepatria k výkonu výsadných práv verejnej moci, takže ich možno kvalifikovať ako hospodárske činnosti v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c) smernice 2001/23.

36

Podľa znenia článku 1 ods. 1 písm. a) tejto smernice sa táto smernica vzťahuje na každý prevod podnikov, závodov alebo časť podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu [na základe zmluvného prevodu – neoficiálny preklad] alebo zlúčenia.

37

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dosah tohto ustanovenia nemožno posudzovať len na základe doslovného výkladu. Z dôvodu rozdielov medzi jazykovými verziami smernice 2001/23, ako aj odlišností medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami, pokiaľ ide o pojem právny prevod, Súdny dvor vyložil tento pojem dostatočne pružne, aby zodpovedal cieľu tejto smernice vyplývajúcemu z jej odôvodnenia 3, ktorým je ochrana zamestnancov v prípade zmeny majiteľa podniku (rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 29 a citovaná judikatúra).

38

Súdny dvor už skôr rozhodol, že skutočnosť, že prevod sa uskutočnil na základe jednostranných rozhodnutí verejnoprávnych orgánov, a nie na základe súhlasného prejavu vôle, nevylučuje uplatnenie smernice 2001/23 (rozsudok z 29. júla 2010, UGT‑FSP, C‑151/09, EU:C:2010:452, bod 25 a citovaná judikatúra).

39

Z toho vyplýva, že okolnosť, že prevod, o aký ide v konaní vo veci samej, vyplýva zo zrušenia obecného podniku v zmysle rozhodnutia výkonného orgánu dotknutého mesta, zdá sa, sama osebe nebráni existencii prevodu v zmysle smernice 2001/23, pretože taká operácia predpokladá zmenu na strane podniku.

40

Nakoniec v súlade s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2001/23 na to, aby bola táto smernica uplatniteľná, prevod sa musí týkať hospodárskeho subjektu, ktorý si po tom, ako ho prevezme nový zamestnávateľ, zachováva svoju identitu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2014, Amatori a i., C‑458/12, EU:C:2014:124, bod 30).

41

V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy všetky skutkové okolnosti charakteristické pre transakciu vo veci samej, medzi ktoré patrí najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide, otázka, či dochádza k prevodu hmotného majetku, ako sú budovy a hnuteľné veci, hodnota nehmotného majetku v čase prevodu, otázka, či dochádza k prevodu väčšiny zamestnancov na nového zamestnávateľa a či dochádza k prevodu zákazníkov, ako aj miera podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po ňom a dĺžka prípadného pozastavenia týchto činností. Tieto okolnosti sú však len čiastkovými aspektmi celkového posúdenia, ktoré sa musí urobiť, a preto ich nemožno posudzovať izolovane (rozsudok z 26. novembra 2015, Aira Pascual a Algeposa Terminales Ferroviarios, C‑509/14, EU:C:2015:781, bod 32).

42

Z toho vyplýva, že význam, ktorý sa má priznať tomu, prípadne inému z týchto kritérií, sa nevyhnutne mení v závislosti od vykonávanej činnosti a výrobných alebo prevádzkových metód používaných v predmetnom podniku, závode alebo časti závodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2015, Aira Pascual a Algeposa Terminales Ferroviarios, C‑509/14, EU:C:2015:781, body 33 a 34, ako aj citovanú judikatúru).

43

Súdny dvor už tiež zdôraznil, že jednoduché prevzatie hospodárskej činnosti určitého subjektu iným hospodárskym subjektom neumožňuje dospieť k záveru o zachovaní identity hospodárskeho subjektu. Identita takého subjektu sa totiž nemôže redukovať len na činnosť, ktorou je poverený. Jeho identita vyplýva z viacerých neoddeliteľných zložiek, akými sú zamestnanci, ktorí ho tvoria, ich zaradenie, organizácia práce, spôsoby ich využívania, prípadne disponibilné prevádzkové prostriedky podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 41).

44

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že relevantným faktorom na vyvodenie záveru o zachovaní identity prevádzaného subjektu nie je zachovanie osobitnej organizácie rôznych faktorov prevedenej výroby určenej podnikateľom, ale zachovanie funkčnej väzby vzájomnej závislosti a dopĺňania sa medzi týmito faktormi. Zachovanie takého funkčného vzťahu medzi rôznymi prevedenými faktormi umožňuje nadobúdateľovi ich využitie, aj keď sú po prevode začlenené do novej odlišnej organizačnej štruktúry, aby mohli vykonávať takú istú alebo podobnú hospodársku činnosť (rozsudky z 12. februára 2009, Klarenberg, C‑466/07, EU:C:2009:85, body 46 až 48, ako aj z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, body 33 a 34). Z toho vyplýva, že okolnosť, že hospodársky subjekt bol zrušený a jeho činnosti prevedené na dva iné subjekty, nepredstavuje sama osebe prekážku pre uplatniteľnosť smernice 2001/23.

45

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby s prihliadnutím na údaje pripomenuté v bodoch 41 až 44 tohto rozsudku posúdil, či za okolností konania vo veci samej bola zachovaná identita prevedeného subjektu.

46

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že situácia, v ktorej obecný podnik, ktorého jediným akcionárom je obec, je zrušený rozhodnutím výkonného orgánu tejto obce, pričom jeho činnosti sú čiastočne prevedené na uvedenú obec, aby ich tá priamo vykonávala, a čiastočne na iný na tento účel zreorganizovaný obecný podnik, ktorého je tá istá obec tiež jediným akcionárom, patrí do pôsobnosti uvedenej smernice pod podmienkou, že identita predmetného podniku je po prevode zachovaná, čo prislúcha určiť vnútroštátnemu súdu.

47

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či osoba, ako je žalobca v konaní vo veci samej, ktorý skutočne nepracuje z dôvodu prerušenia výkonu práce podľa jeho pracovnej zmluvy, spadá pod pojem „zamestnanec“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23 a či za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy, treba považovať za prevedené na nadobúdateľa v súlade s článkom 3 ods. 1 tejto smernice.

48

Na úvod treba poznamenať, že článok 2 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice definuje pojem „zamestnanec“ tak, že sa ním rozumie každá osoba, ktorá je v danom členskom štáte chránená ako zamestnanec podľa vnútroštátnych pracovných predpisov o zamestnanosti.

49

V nadväznosti na to, ako vyplýva aj zo samotného znenia článku 3 ods. 1 prvého pododseku smernice 2001/23, ochrana, ktorú zaručuje táto smernica, sa vzťahuje len na zamestnancov, ktorí v čase prevodu majú pracovnú zmluvu alebo sú v existujúcom pracovnoprávnom vzťahu (rozsudok z 15. septembra 2010, Briot, C‑386/09, EU:C:2010:526, bod 27).

50

Pokiaľ ide o smernicu 77/187, ktorá bola kodifikovaná smernicou 2001/23, Súdny dvor potvrdil, že pokiaľ osobitný predpis nestanovuje inak, ochrany podľa tejto smernice sa môžu domáhať len tí zamestnanci, ktorých pracovná zmluva je platná alebo pracovnoprávny vzťah existuje v čase prevodu, pričom existencia alebo neexistencia pracovnoprávneho stavu v tomto čase sa má posudzovať podľa vnútroštátneho práva pod podmienkou, že budú dodržané záväzné pravidlá smernice 77/187 týkajúce sa ochrany zamestnancov proti prepúšťaniu z dôvodu prevodu podniku (uznesenie z 15. septembra 2010, Briot, C‑386/09, EU:C:2010:526, bod 28).

51

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci k dátumu zrušenia spoločnosti Portimão Urbis bol žalobca v konaní vo veci samej viazaný k tejto spoločnosti pracovnou zmluvou na dobu neurčitú, k tomu istému dátumu svoju prácu v skutočnosti nevykonával z dôvodu, že mu bolo poskytnuté neplatené voľno a že toto voľno malo v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorých sa týka konanie vo veci samej, za účinok prerušenie výkonu práce podľa jeho pracovnej zmluvy.

52

Vnútroštátny súd spresnil, že tieto právne predpisy stanovujú, že kým trvá prerušenie výkonu práce, zostávajú zachované práva, povinnosti a záruky zmluvných strán, ktoré nevyžadujú skutočný výkon práce. Zdá sa teda, že uvedené právne predpisy chránia ako zamestnanca osobu, ako je žalobca v konaní vo veci samej, ktorá v skutočnosti nevykonáva svoju prácu z dôvodu prerušenia výkonu práce podľa jej pracovnej zmluvy, čo však prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

53

Pokiaľ sa týmto overením nezistí niečo iné, vyplýva z toho, že práva a povinnosti takej osoby, vyplývajúce z jej pracovnej zmluvy sú podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku smernice 2001/23 prevedené na nadobúdateľa z dôvodu prevodu podniku.

54

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že osoba, ako je žalobca v konaní vo veci samej, ktorý skutočne nepracuje z dôvodu prerušenia výkonu práce podľa jeho pracovnej zmluvy, spadá pod pojem „zamestnanec“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23, keďže sa zdá byť dotknutými vnútroštátnymi právnymi predpismi chránený ako zamestnanec, čo však prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. Pokiaľ sa týmto overením nezistí niečo iné, za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, sa práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy takej osoby musia považovať za prevedené na nadobúdateľa v súlade s článkom 3 ods. 1 tejto smernice.

55

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2001/23 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava vo veci samej, ktorá v rámci prevodu miestneho podniku podriaďuje zachovanie práv zamestnancov určitým obmedzeniam, najmä v závislosti od druhu alebo dĺžky trvania pracovnej zmluvy.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 16. júla 2015, Sommer Antriebs‑ und Funktechnik, C‑369/14, EU:C:2015:491, bod 32, a citovaná judikatúra).

57

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, z vnútroštátnych právnych predpisov, ktorých sa týka konanie vo veci samej, vyplýva záver, že prevod zamestnancov miestneho podniku podlieha najmä podmienke skoršej existencie pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, uzavretej aspoň jeden rok pred dátumom rozhodnutia o zrušení tohto podniku.

58

Ako však bolo pripomenuté v bode 16 tohto rozsudku, pán Piscarreta Ricardo disponoval k dátumu ukončenia činnosti spoločnosti Portimão Urbis pracovnou zmluvou na dobu neurčitú, uzavretou viac rokov pred týmto dátumom.

59

Z článku 267 druhého odseku ZFEÚ vyplýva, že vnútroštátny súd môže kedykoľvek položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu aktu prijatého inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie, ak sa domnieva, že rozhodnutie Súdneho dvora o tom je potrebné na vydanie jeho rozhodnutia.

60

Vnútroštátny súd však neuviedol žiadne vysvetlenie k dôvodom, pre ktoré zastáva názor, že v tomto kontexte odpoveď na otázku, ktorú kladie, potrebuje na vyriešenie sporu, ktorý mu bol predložený. Konkrétne, vnútroštátny súd nevysvetlil, prečo by obmedzenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorých sa týka konanie vo veci samej, spresnené v bode 57 tohto rozsudku, mali byť uplatniteľné na situáciu, v akej je pán Piscarreta Ricardo.

61

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretiu prejudiciálnu otázku považovať za neprípustnú.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: