—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Hellmann a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti, C. Valero a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (smernica o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov) (Ú. v. EÚ L 165, 2013, s. 63), a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 136, 2008, s. 3).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Liviom Meninim a pani Mariou Antoniou Rampanelliovou na jednej strane a Banco Popolare Società Cooperativa na druhej strane vo veci vyrovnania debetného zostatku na bežnom účte vedenom v Banco Popolare, ktorého majiteľmi sú L. Menini a M. A. Rampanelliová, a to v nadväznosti na povolené prečerpanie na účte, ktoré im Banco Popolare poskytla.

3

Odôvodnenia 8 a 13 smernice 2008/52 stanovujú:

…

4

V súlade s článkom 1 tejto smernice:

„1.   Cieľom tejto smernice je uľahčiť prístup k alternatívnemu riešeniu sporov a podporovať riešenie sporov v priateľskom duchu prostredníctvom nabádania na používanie mediácie a zabezpečením vyváženého vzťahu medzi mediáciou a súdnym konaním.

2.   Táto smernica sa uplatňuje v cezhraničných sporoch na občianske a obchodné veci okrem tých práv a povinností, s ktorými strany nemôžu na základe príslušného rozhodného práva nakladať. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za konania a opomenutia pri výkone štátnej moci (‚acta iure imperii‘).

…“

5

Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice je cezhraničným sporom spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát ktorejkoľvek inej strany, a to ku dňu, ku ktorému:

6

Článok 3 písm. a) tej istej smernice vymedzuje pojem „mediácia“ ako štruktúrovaný postup bez ohľadu na to, ako sa nazýva alebo ako sa naň odkazuje, pri ktorom sa dve alebo viacero strán sporu dobrovoľne pokúšajú dosiahnuť dohodu o riešení svojho sporu za pomoci mediátora. Tento postup môžu začať strany, môže ho navrhnúť alebo nariadiť súd, alebo môže byť ustanovený právom členského štátu.

7

Článok 5 ods. 2 smernice 2008/52 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne predpisy o povinnom použití mediácie alebo jej použití v závislosti od stimulov alebo sankcií pred začatím súdneho konania alebo po jeho začatí, za predpokladu, že tieto právne predpisy stranám nebránia pri uplatňovaní svojho práva na prístup k súdnemu systému.“

8

Podľa odôvodnení 16, 19 a 45 smernice 2013/11:

…

…

9

Článok 1 tejto smernice znie takto:

„Cieľom tejto smernice je dosiahnutím vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu tým, že sa zabezpečí, aby spotrebitelia mohli na dobrovoľnom základe predkladať sťažnosti na obchodníkov subjektom, ktoré ponúkajú nezávislé, nestranné, transparentné, účinné, rýchle a spravodlivé postupy [ARS]. Touto smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy, na základe ktorých je účasť na takýchto postupoch povinná, pokiaľ takéto právne predpisy nebránia účastníkom v uplatňovaní ich práva na prístup k súdnemu systému.“

10

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Pokiaľ sa v tejto smernici neustanovuje inak, v prípade, že je ktorékoľvek ustanovenie tejto smernice v rozpore s ustanovením iného právneho aktu Únie a týka sa mimosúdnych postupov nápravy iniciovaných spotrebiteľom proti obchodníkovi, prednosť má ustanovenie tejto smernice.

2.   Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bola dotknutá smernica [2008/52].

…“

11

Článok 4 tej istej smernice znie takto:

„1.   Na účely tejto smernice:

2.   Obchodník má sídlo:

3.   Subjekt ARS má sídlo:

12

Článok 8 smernice 2013/11 má nasledujúce znenie:

„Členské štáty zabezpečia, aby postupy ARS boli účinné a spĺňali tieto požiadavky:

…“

13

Podľa článku 9 tejto smernice:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby pri postupoch ARS:

…

…

2.   Členské štáty zabezpečia, aby pri postupoch ARS, ktorých cieľom je vyriešenie sporu navrhnutím riešenia:

…

3.   Keď sa v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi výsledok postupov ARS stáva pre obchodníka záväzný po tom, ako spotrebiteľ akceptuje navrhované riešenie, vzťahuje sa článok 9 ods. 2 iba na spotrebiteľa.“

14

Článok 12 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa účastníkom, ktorí sa v snahe o urovnanie sporu rozhodli pre postupy ARS, ktorých výsledok nie je záväzný, následne nebránilo v začatí súdneho konania v súvislosti s daným sporom v dôsledku uplynutia premlčacích alebo prekluzívnych lehôt počas postupu ARS.

2.   Odsekom 1 nie sú dotknuté ustanovenia o premlčaní alebo preklúzii ustanovené v medzinárodných dohodách, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty.“

15

Článok 4 ods. 3 decreto legislativo n. 28 Attuazione dell’articolo 60 della legge 18 giugno 2009, n. 69, in materia di mediazione finalizzata alla conciliazione delle controversie civili e commerciali (legislatívny dekrét č. 28, ktorým sa vykonáva článok 60 zákona č. 69 z 18. júna 2009 o mediácii na urovnanie občianskych a obchodných sporov) zo 4. marca 2010 (GURI č. 53 z 5. marca 2010, s. 1, ďalej len „legislatívny dekrét č. 28/2010“), ktorým sa zabezpečuje prebratie smernice 2008/52 do talianskeho práva, v uplatniteľnej verzii ratione temporis, stanovuje:

„Pri prevzatí veci je advokát povinný informovať osobu podliehajúcu súdnej právomoci o možnosti využiť mediáciu podľa tohto dekrétu a daňové úľavy uvedené v článkoch 17 a 20. Advokát tiež osobu podliehajúcu súdnej právomoci informuje o prípadoch, kedy je začiatok mediácie podmienkou prípustnosti žaloby. Túto informáciu musí poskytnúť jasne a písomne. V prípade porušenia informačnej povinnosti je zmluva medzi advokátom a jeho klientom relatívne neplatná. …“

16

Článok 5 legislatívneho dekrétu č. 28/2010 stanovuje:

„…

1a.   Kto má v úmysle podať žalobu týkajúcu sa sporu v oblasti… poistných, bankových a finančných zmlúv, je povinný v zastúpení advokátom najprv začať mediáciu podľa tohto dekrétu alebo zmierovací postup podľa legislatívneho dekrétu č. 179 z 8. októbra 2007, alebo postup podľa článku 128a konsolidovaného znenia zákonov týkajúcich sa bankovníctva a úverov uvedeného v legislatívnom dekréte č. 385 z 1. septembra 1993 v znení neskorších predpisov, a to ak ide o oblasti, ktoré sú nimi upravené. Začatie mediácie je podmienkou prípustnosti žaloby. …

…

2a.   V prípade, že začatie mediácie predstavuje podmienku prípustnosti žaloby, je táto podmienka splnená, ak sa prvé stretnutie účastníkov pred mediátorom neskončí dohodou.

…

4.   Odseky 1a a 2 sa nevzťahujú na:

…“

17

Článok 8 tohto legislatívneho dekrétu znie takto:

„1.   Pri podaní návrhu na mediáciu vymenuje poverená osoba príslušného subjektu mediátora a stanoví termín prvého stretnutia účastníkov, ktoré sa nemôže uskutočniť neskôr ako 30 dní po podaní návrhu. Návrh a termín prvého stretnutia sa oznámia druhému účastníkovi akýmkoľvek vhodným spôsobom zabezpečujúcim prijatie, a to tiež zo strany navrhovateľa. Účastníci sú povinní zúčastniť sa prvého stretnutia a ďalších stretnutí až do konca tohto postupu v zastúpení advokátom. …

…

4a.   Z neúčasti na mediácii bez oprávneného dôvodu môže súd v ďalšom konaní odvodiť dôkazné tvrdenia podľa článku 116 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd uloží účastníkovi konania, ktorý sa v prípadoch podľa článku 5 bez oprávneného dôvodu nezúčastnil mediácie, povinnosť zaplatiť do Štátnej pokladnice sumu vo výške zodpovedajúcej jednotnému poplatku za súdne konanie.

…“

18

Decreto legislativo n. 130 Attuazione della direttiva 2013/11/UE sulla risoluzione alternativa delle controversie dei consumatori, che modifica il regolamento (CE) n. 2006/2004 e la direttiva 2009/22/CE [legislatívny dekrét č. 130, ktorým sa preberá smernica 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES] zo 6. augusta 2015 (GURI č. 191 z 19. augusta 2015, ďalej len „legislatívny dekrét č. 130/2015“) doplnil do decreto legislativo n. 206, recante Codice del consumo (legislatívny dekrét č. 206 o spotrebiteľskom kódexe) zo 6. septembra 2005 (GURI č. 235 z 8. októbra 2005, ďalej len „spotrebiteľský kódex“) hlavu IIa nazvanú „Alternatívne riešenie sporov“. Článok 141 tohto kódexu, zmeneného a doplneného legislatívnym dekrétom č. 130/2015, ktorý je uvedený v tejto novej hlave, stanovuje:

„…

4.   Ustanovenia tejto hlavy sa vzťahujú na dobrovoľné postupy alternatívneho riešenia vnútroštátnych a cezhraničných sporov, uskutočňované aj elektronicky, medzi spotrebiteľmi s pobytom a obchodníkmi so sídlom v Európskej únii, v rámci ktorých subjekt ARS ponúkne riešenie alebo zariadi stretnutie účastníkov s cieľom sprostredkovať zmierlivé riešenie, a najmä na subjekty mediácie príslušné na prejednanie spotrebiteľských vecí, zapísané v osobitnom oddiele podľa článku 16 ods. 2 a 4 [legislatívneho dekrétu č. 28/2010] a ostatné subjekty ARS, ktoré sa zriaďujú alebo zapisujú v rámci zoznamov vedených a kontrolovaných orgánmi uvedenými v odseku 1 písm. i), po overení existencie podmienok a súladu ich organizačného usporiadania a postupov s ustanoveniami tejto hlavy. …

…

6.   Tým nie sú dotknuté nasledujúce ustanovenia týkajúce sa povinných postupov alternatívneho riešenia sporov:

…“

19

Banco Popolare schválila L. Meninimu a M. A. Rampanelliovej povolené prečerpanie na bežnom účte na základe troch na seba nadväzujúcich zmlúv s cieľom umožniť im nadobudnúť akcie vrátane akcií emitovaných samotnou Banco Popolare alebo inými spoločnosťami, ktoré sú s ňou spojené.

20

Dňa 15. júna 2015 bol v prospech Banco Popolare vydaný platobný rozkaz proti L. Meninimu a M. A. Rampanelliovej, a to na sumu 991848,21 eura, zodpovedajúcu debetnému zostatku, na ktorý mala podľa nej nárok na základe zmluvy zo 16. júla 2009, ktorej predmetom bolo otvorenie bežného účtu zabezpečeného záložným právom k nehnuteľnosti. L. Menini a M. A. Rampanelliová podali proti tomuto platobnému rozkazu odpor a navrhli zastavenie opatrení predbežného výkonu, ktoré s ním súvisia.

21

Vnútroštátny súd Tribunale Ordinario di Verona (súd vo Verone, Taliansko) uvádza, že podľa vnútroštátneho práva je takýto odpor prípustný len pod podmienkou, že účastníci konania predtým začali mediáciu podľa článku 5 ods. 1a a 4 legislatívneho dekrétu č. 28/2010. Taktiež konštatuje, že spor, ktorý prejednáva, patrí do pôsobnosti spotrebiteľského kódexu, zmeneného a doplneného legislatívnym dekrétom č. 130/2015, ktorým sa prebrala smernica 2013/11 do talianskeho práva. L. Meniniho a M. A. Rampanelliovú treba totiž podľa neho považovať za „spotrebiteľov“ v zmysle článku 4 písm. a) tejto smernice, keďže obaja uzatvorili zmluvy, ktoré možno kvalifikovať ako „zmluvy o službách“ v zmysle článku 4 písm. d) uvedenej smernice.

22

Podľa vnútroštátneho súdu nie je jasné, či skutočnosť, že smernica 2013/11 výslovne cituje smernicu 2008/52, znamená, že cieľom smernice 2013/11 bolo vyhradiť členským štátom možnosť upraviť povinné využitie mediácie, a nie postupu ARS upraveného smernicou 2013/11 v oblasti sporov týkajúcich sa spotrebiteľov. Článok 5 ods. 2 smernice 2008/52 totiž v rozsahu, v akom umožňuje členským štátom stanoviť mediáciu ako podmienku prípustnosti žalôb, nemá kogentnú povahu, keďže ponecháva túto voľbu v diskrečnej právomoci členských štátov.

23

Vzhľadom na uvedené sa vnútroštátny súd domnieva, že ustanovenia talianskeho práva v oblasti povinnej mediácie sú v rozpore so smernicou 2013/11. Smernica 2013/11 totiž podľa neho zavádza jednotný, výlučný a harmonizovaný systém sporov, ktorých účastníkmi sú spotrebitelia, pričom zaväzuje členské štáty, pokiaľ ide o realizáciu cieľa sledovaného touto smernicou. Smernica 2013/11 sa teda podľa neho musí uplatňovať aj na konania uvedené v smernici 2008/52.

24

Vnútroštátny súd taktiež zdôrazňuje skutočnosť, že článok 9 smernice 2013/11 ponecháva účastníkom nielen voľbu, či sa zúčastnia alebo nezúčastnia na postupoch ARS, ale aj voľbu, či ukončia svoju účasť na postupe v ktoromkoľvek štádiu, takže povinné využitie mediácie stanovené vnútroštátnym právom podľa neho stavia spotrebiteľa do menej výhodného postavenia, než by mal, keby takéto využitie malo len fakultatívnu povahu.

25

Napokon podľa vnútroštátneho súdu nie je povinný postup mediácie, stanovený vnútroštátnym právom, v súlade s článkom 9 ods. 2 smernice 2013/11, keďže vo vnútroštátnom postupe účastníci nemôžu ukončiť svoju účasť na postupe v ktoromkoľvek štádiu a bezpodmienečne, ak nie sú spokojní s výsledkami alebo fungovaním tohto postupu. Podľa neho to môžu urobiť len vtedy, ak sa dovolávajú oprávneného dôvodu, pod hrozbou vystavenia sa peňažnej sankcii, ktorú im súd musí uložiť, a to aj keď účastník, ktorý takto ukončil svoju účasť na mediácii, mal v súdnom konaní úspech.

26

Za týchto podmienok Tribunale Ordinario di Verona (súd vo Verone) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Talianska a nemecká vláda spochybňujú prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že smernica 2013/11 sa neuplatňuje na konanie vo veci samej. Talianska vláda tvrdí, že tento spor nadväzuje na konanie o platobnom rozkaze začaté na návrh obchodníka proti spotrebiteľovi, a z tohto dôvodu je vylúčený z pôsobnosti smernice 2013/11. Pokiaľ ide o nemeckú vládu, domnieva sa, že vnútroštátny súd nekonkretizuje, či mediačné konanie zavedené legislatívnym dekrétom č. 28/2010 predstavuje „postup ARS“, ktorý prebieha pred „subjektom ARS“, ako sú tieto pojmy vymedzené v smernici 2013/11, čo je jediný prípad, keď sa táto smernica uplatňuje.

28

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora môže Súdny dvor návrh vnútroštátneho súdu odmietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 26 a citovaná judikatúra).

29

V tomto prípade sa však zdá, že otázka, či je smernica 2013/11 uplatniteľná na spor vo veci samej, je neoddeliteľne spojená s odpoveďami, ktoré treba poskytnúť v súvislosti s týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Za týchto podmienok má Súdny dvor právomoc odpovedať na tento návrh (pozri analogicky rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 37 a citovanú judikatúru).

30

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 smernice 2013/11 v rozsahu, v akom stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje „bez toho, aby bola dotknutá“ smernica 2008/52, vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje povinnú mediáciu v sporoch uvedených v článku 2 ods. 1 smernice 2013/11.

31

Je potrebné pripomenúť, že článok 1 ods. 1 smernice 2008/52 stanovuje, že jej cieľom je uľahčiť prístup k alternatívnemu riešeniu sporov a podporovať riešenie sporov v priateľskom duchu prostredníctvom nabádania na používanie mediácie. Odsek 2 uvedeného článku zdôrazňuje, že táto smernica sa uplatňuje v cezhraničných sporoch na občianske a obchodné veci, a teda v súlade s jej článkom 2 na každý spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát ktorejkoľvek inej strany.

32

V tomto prípade je nesporné, že spor vo veci samej nie je takým cezhraničným sporom.

33

Je pravda, ako stanovuje odôvodnenie 8 smernice 2008/52, že žiadne ustanovenie členským štátom nebráni v uplatňovaní tejto smernice aj na vnútroštátne procesy mediácie, čo je možnosť, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorú si zvolil taliansky zákonodarca. V tom istom zmysle odôvodnenie 19 smernice 2013/11 pripomína, že smernica 2008/52 stanovuje rámec pre systémy mediácie na úrovni Únie pre cezhraničné spory, pričom sa nebráni jej uplatňovaniu na vnútroštátne systémy mediácie.

34

Ako však zdôraznil generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, voľba talianskeho zákonodarcu rozšíriť uplatnenie legislatívneho dekrétu č. 28/2010 na vnútroštátne spory nemôže mať za následok rozšírenie pôsobnosti smernice 2008/52, ako ju vymedzuje článok 1 ods. 2 tejto smernice.

35

Z toho vyplýva, že keďže smernica 2008/52 sa neuplatňuje na taký spor, o aký ide vo veci samej, nie je potrebné v tejto veci rozhodnúť o otázke spojitosti medzi touto smernicou a smernicou 2013/11. Pokiaľ ide o otázku, či smernica 2013/11 bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, je konkrétne predmetom druhej otázky vnútroštátneho súdu, a preto je potrebné ju preskúmať v danom rámci.

36

Vzhľadom na prechádzajúce úvahy nie je potrebné odpovedať na prvú otázku.

37

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2013/11 vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá po prvé stanovuje povinné využitie mediácie v sporoch uvedených v článku 2 ods. 1 tejto smernice ako podmienku prípustnosti žaloby týkajúcej sa týchto sporov, po druhé, že v rámci takej mediácie musia byť spotrebitelia zastúpení advokátom, a po tretie, že spotrebitelia nemusia najprv využiť mediáciu len v prípade, ak preukážu existenciu oprávneného dôvodu na podporu tohto rozhodnutia.

38

S cieľom odpovedať na túto otázku je najskôr potrebné preskúmať, či sa smernica 2013/11 môže uplatňovať na takú právnu úpravu, o akú ide vo veci samej.

39

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v súlade s článkom 1 smernice 2013/11 je cieľom tejto smernice, aby spotrebitelia mali možnosť na dobrovoľnom základe predkladať sťažnosti na obchodníkov prostredníctvom postupov ARS.

40

Smernica 2013/11 sa neuplatňuje na všetky spory, ktoré sa týkajú spotrebiteľov, ale len na postupy, ktoré spĺňajú nasledujúce kumulatívne podmienky, a to po prvé, že postup sa musel začať na návrh spotrebiteľa proti obchodníkovi a týka sa zmluvných povinností vyplývajúcich z kúpnych zmlúv alebo zmlúv o službách, po druhé, že v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. g) smernice 2013/11 musí tento postup spĺňať požiadavky stanovené uvedenou smernicou a v tejto súvislosti musí byť najmä nezávislý, nestranný, transparentný, účinný, rýchly a spravodlivý, a po tretie, že uvedený postup musí byť zverený subjektu ARS, to znamená v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. h) tej istej smernice takému subjektu, ktorý je akokoľvek nazvaný, je zriadený ako stály subjekt, ponúka riešenie sporov prostredníctvom postupov ARS a je zaradený do zoznamu v súlade s článkom 20 ods. 2 smernice 2013/11, a ktorý je oznámený Európskej komisii.

41

S cieľom určiť, či sa smernica 2013/11 uplatní na taký postup ARS, o aký ide vo veci samej, je potrebné preskúmať, či sú tieto podmienky splnené.

42

Pokiaľ ide o prvú podmienku, otázka, či sa má taký postup ARS, o aký ide vo veci samej, považovať za začatý nie na návrh obchodníka, ale na návrh spotrebiteľa, patrí do oblasti posúdenia vnútroštátnym súdom a uplatnenia vnútroštátneho práva každého členského štátu. Preto pokiaľ ide o konanie vo veci samej, prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť, či odpor proti platobnému rozkazu, ako aj návrh na zastavenie predbežného výkonu súvisiaceho s týmto opatrením, predstavujú sťažnosť podanú spotrebiteľom, ktorá má autonómnu povahu vo vzťahu ku konaniu o platobnom rozkaze začatom na návrh obchodníka poskytujúceho úvery, o akého ide vo veci samej.

43

Pokiaľ ide o druhú a tretiu podmienku, návrh na začatie prejudiciálneho konania nešpecifikuje, či sa mediácia stanovená talianskymi právnymi predpismi uskutočňuje pred subjektom ARS v súlade so smernicou 2013/11. Rovnako prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť, či subjekt uvedený v článku 141 ods. 4 spotrebiteľského kódexu, zmeneného a doplneného legislatívnym dekrétom č. 130/2015, je subjektom ARS, ktorý spĺňa podmienky stanovené smernicou 2013/11, keďže to predstavuje podmienku jej uplatňovania.

44

Z toho vyplýva, že smernica 2013/11 sa s výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, môže uplatňovať na takú právnu úpravu, o akú ide vo veci samej.

45

Pokiaľ ide o tri aspekty obsiahnuté v otázke položenej vnútroštátnym súdom, a po prvé, pokiaľ ide o požiadavku mediácie ako podmienku prípustnosti žaloby týkajúcej sa sporu, ktorý je predmetom tohto konania, ako stanovuje článok 5 ods. 1a legislatívneho dekrétu č. 28/2010, je pravda, že článok 1 prvá veta smernice 2013/11 stanovuje možnosť, aby spotrebitelia „na dobrovoľnom základe“ predkladali sťažnosti na obchodníkov subjektom ARS.

46

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, či členské štáty nie sú na základe doslovného výkladu tohto článku 1 prvej vety oprávnené vyžadovať takéto predchádzajúce a povinné využitie mediácie len pri takých druhoch sporov, ktoré nepatria do pôsobnosti tejto smernice.

47

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o výklad ustanovení práva Únie, je však potrebné zohľadniť nielen ich znenie, ale aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou, a ich kontext (rozsudok z 15. októbra 2014, Hoštická a i., C‑561/13, EU:C:2014:2287, bod 29).

48

V tejto súvislosti, aj keď článok 1 prvá veta smernice 2013/11 používa výraz „na dobrovoľnom základe“, je potrebné zdôrazniť, že druhá veta uvedeného článku výslovne stanovuje možnosť, aby členské štáty stanovili, že účasť na postupoch ARS je povinná, pokiaľ takéto právne predpisy nebránia účastníkom v uplatňovaní ich práva na prístup k spravodlivosti.

49

Tento výklad potvrdzuje článok 3 písm. a) smernice 2008/52, ktorý vymedzuje mediáciu ako štruktúrovaný postup bez ohľadu na to, ako sa nazýva alebo ako sa naň odkazuje, pri ktorom sa dve alebo viacero strán sporu dobrovoľne pokúšajú dosiahnuť dohodu o riešení svojho sporu. Tento postup totiž môžu začať strany, môže ho navrhnúť alebo nariadiť súd, alebo môže byť ustanovený právom členského štátu. Okrem toho v súlade s článkom 5 ods. 2 smernice 2008/52 sa táto smernica uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne predpisy o povinnom použití mediácie, za predpokladu, že tieto právne predpisy stranám nebránia pri uplatňovaní svojho práva na prístup k súdnemu systému.

50

Ako vyplýva z odôvodnenia 13 smernice 2008/52, dobrovoľný charakter mediácie nespočíva v slobode strán využiť či nevyužiť tento postup, ale v skutočnosti, že „zaň zodpovedajú samotné strany a môžu si ho organizovať, ako si želajú, a kedykoľvek ho ukončiť.“

51

Preto nie je dôležité to, či má systém mediácie povinný alebo dobrovoľný charakter, ale dôležitá je skutočnosť, aby bolo zachované právo strán na prístup k spravodlivosti. V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 75 svojich návrhov, členské štáty si zachovávajú plnú legislatívnu autonómiu pod podmienkou, že bude dodržaný potrebný účinok smernice 2013/11.

52

Preto skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, neupravuje len konanie o mimosúdnej mediácii, ale navyše zaviedla povinnosť využiť ju pred podaním návrhu na súd, nemôže spochybniť dosiahnutie cieľa smernice 2013/11 (pozri analogicky rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 45).

53

Je samozrejme nesporné, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, tým, že podmieňuje prípustnosť súdnych žalôb, ktoré sú podané v oblastiach uvedených v článku 5 ods. 1a legislatívneho dekrétu č. 28/2010, uskutočnením pokusu o povinnú mediáciu, zavádza dodatočný stupeň, ktorý treba prekonať pred pristúpením k súdu. Táto podmienka by mohla zasahovať do zásady účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 62).

54

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že základné práva nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zabezpečených práv (rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 63 a citovaná judikatúra).

55

Ako uviedol generálny advokát v bode 81 svojich návrhov, hoci sa rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i. (C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146) týka zmierovacieho konania, odôvodnenie, ktoré Súdny dvor prijal v rámci tohto rozsudku, je uplatniteľné na vnútroštátne právne predpisy, ktoré ukladajú povinné využitie iných alternatívnych postupov, ako je mediačné konanie, o ktoré ide vo veci samej.

56

Vzhľadom na uvedené, ako to v podstate stanovuje odôvodnenie 45 smernice 2013/11, členské štáty si môžu vybrať prostriedky, ktoré považujú za vhodné na to, aby sa nezhoršil prístup k súdnemu systému, pričom platí, že na jednej strane skutočnosť, že výsledok postupu ARS nie je pre účastníkov záväzný, a na druhej strane skutočnosť, že počas takéhoto postupu neuplynie premlčacia ani prekluzívna lehota, predstavujú dva dôvody, ktoré sú okrem iných primerané na dosiahnutie tohto cieľa.

57

Pokiaľ ide o záväznosť výsledku postupu ARS, článok 9 ods. 2 písm. a) smernice 2013/11 vyžaduje od členských štátov, aby zabezpečili, že v rámci tohto postupu majú účastníci možnosť ukončiť svoju účasť na postupe v ktoromkoľvek štádiu, ak sú nespokojní so spôsobom fungovania alebo priebehom postupu. Navyše v súlade s článkom 9 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice sa na konci postupu ARS riešenie účastníkom len navrhuje, a títo účastníci majú možnosť vyjadriť s ním súhlas, odmietnuť ho alebo ho uplatniť.

58

Aj keď článok 9 ods. 3 smernice 2013/11 upravuje možnosť, aby vnútroštátne právne predpisy stanovili, že výsledok postupov ARS je pre obchodníkov záväzný, taká možnosť si vyžaduje, aby spotrebiteľ predtým navrhované riešenie akceptoval.

59

Pokiaľ ide o premlčacie a prekluzívne lehoty, článok 12 smernice 2013/11 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa účastníkom, ktorí sa v snahe o urovnanie sporu rozhodli pre postup ARS, následne nebránilo v začatí súdneho konania v dôsledku uplynutia premlčacích alebo prekluzívnych lehôt počas uvedeného postupu.

60

Okrem toho podľa článku 8 písm. a) smernice 2013/11 musí byť postup ARS prístupný online a offline obom účastníkom bez ohľadu na to, kde sú.

61

Požiadavku mediácie ako podmienku prípustnosti žaloby teda možno vnímať ako zlučiteľnú so zásadou účinnej súdnej ochrany, pokiaľ toto konanie nevedie k záväznému rozhodnutiu pre účastníkov, nespôsobuje podstatné oneskorenie podania súdnej žaloby, pozastavuje premlčanie dotknutých práv a nevedie k vzniku výdavkov pre účastníkov, alebo vedie len k vzniku drobných výdavkov, avšak za predpokladu, že uvedené zmierovacie konanie nie je dostupné výlučne elektronicky a predbežné opatrenia sú možné vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje naliehavosť situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 67).

62

Prináleží teda vnútroštátnemu súdu overiť, či vnútroštátne právne predpisy, o ktoré ide vo veci samej, predovšetkým článok 5 legislatívneho dekrétu č. 28/2010, ako aj článok 141 spotrebiteľského kódexu, zmeneného a doplneného legislatívnym dekrétom č. 130/2015, nebránia účastníkom vo výkone ich práva na prístup k súdnemu systému v súlade s požiadavkou článku 1 smernice 2013/11, teda či spĺňajú požiadavky vyjadrené v predchádzajúcom bode.

63

V takom prípade by totiž požiadavka mediácie ako podmienka prípustnosti žaloby bola zlučiteľná s článkom 1 smernice 2013/11.

64

Po druhé, pokiaľ ide o povinnosť spotrebiteľa byť zastúpený advokátom pri podaní návrhu na mediáciu, odpoveď na túto otázku vyplýva zo znenia článku 8 písm. b) smernice 2013/11. Tento článok týkajúci sa účinnosti postupu totiž stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby účastníci mali prístup k postupu ARS bez toho, aby boli povinní mať advokáta alebo právneho poradcu. Navyše článok 9 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice stanovuje, že každý účastník musí byť informovaný o tom, že nie je povinný mať advokáta ani právneho poradcu.

65

Vnútroštátne právne predpisy preto nemôžu vyžadovať, aby bol spotrebiteľ, ktorý sa zúčastňuje na postupe ARS, povinne zastúpený advokátom.

66

Napokon po tretie, pokiaľ ide o otázku, či sa má smernica 2013/11 vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého spotrebitelia môžu ukončiť svoju účasť na mediácii len za predpokladu, že preukážu existenciu oprávneného dôvodu na podporu tohto rozhodnutia pod hrozbou sankcií v rámci následného súdneho konania, je potrebné konštatovať, že takéto obmedzenie môže obmedzovať právo účastníkov na prístup k spravodlivosti, čo je v rozpore s cieľom sledovaným smernicou 2013/11, pripomenutým v článku 1 tejto smernice. Prípadné ukončenie účasti spotrebiteľa na postupe ARS totiž nesmie pre neho mať nepriaznivé následky v rámci súdneho prejednávania sporu, ktorý bol či mal byť predmetom tohto postupu.

67

Túto poslednú úvahu podporuje znenie článku 9 ods. 2 písm. a) smernice 2013/11, ktorý, pokiaľ ide o postupy ARS, ktorých cieľom je vyriešenie sporu navrhnutím riešenia, ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby účastníci mali možnosť ukončiť svoju účasť na postupe v ktoromkoľvek štádiu, ak sú nespokojní s jeho spôsobom fungovania alebo priebehom.

68

Toto isté ustanovenie taktiež spresňuje, že ak vnútroštátne právne predpisy stanovujú povinnú účasť obchodníkov v postupoch ARS, len samotný spotrebiteľ musí mať vždy možnosť využiť toto právo na ukončenie svojej účasti na postupe.

69

Smernica 2013/11 sa má preto vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré obmedzujú právo spotrebiteľov ukončiť svoju účasť na mediácii len na prípad, keď preukážu existenciu oprávneného dôvodu na podporu tohto rozhodnutia.

70

Vzhľadom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že talianska vláda na pojednávaní uviedla, že uloženie pokuty súdom v ďalšom konaní je stanovené len pre prípad neúčasti na mediácii bez oprávneného dôvodu, nie však pre prípad ukončenia účasti na nej. Ak je to tak, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, smernica 2013/11 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje spotrebiteľovi odmietnuť zúčastniť sa na vopred konanej mediácii len z oprávneného dôvodu, pokiaľ ju môže bez obmedzenia ukončiť hneď po prvom stretnutí s mediátorom.

71

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné na druhú otázku odpovedať takto:

72

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (smernica o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov), sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje využitie mediácie pri sporoch uvedených v článku 2 ods. 1 tejto smernice ako podmienku prípustnosti žaloby týkajúcej sa týchto sporov, pokiaľ takáto požiadavka nebráni účastníkom vo výkone ich práva na prístup k súdnemu systému.

Naproti tomu sa uvedená smernica musí vykladať v tom zmysle, že bráni takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci samej, ktoré stanovujú, že v rámci takej mediácie musia byť spotrebitelia zastúpení advokátom a že svoju účasť na mediácii môžu ukončiť len v prípade, že preukážu existenciu oprávneného dôvodu na podporu tohto rozhodnutia.