1. 

V návrhoch vo veci Menci, ( 2 ) ktoré prednášam súbežne s týmito návrhmi, rozoberám otázku, do akej miery sa uplatní zásada ne bis in idem, keď právne predpisy niektorých štátov dovoľujú uložiť správne a trestné sankcie súbežne ako postih za nezaplatenie DPH. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka toho istého problému, hoci dvakrát postihované skutky tento raz patria do oblasti „zneužívania trhu“, ktorá zahŕňa neoprávnené používanie dôverných informácie a manipuláciu s trhmi.

2. 

Harmonizácia správnych sankcií v tejto oblasti bola vykonaná smernicou 2003/6/ES ( 3 ), ktorá bola neskôr zrušená nariadením (EÚ) č. 596/2014 ( 4 ). Týmto nariadením bola vykonaná úplná harmonizácia sankčného správneho režimu, pričom smernicou 2014/57/EÚ ( 5 ) boli zároveň – ale len čiastočne – zharmonizované aj trestné sankcie, ktoré môžu členské štáty uložiť za tieto skutky. ( 6 )

3.

Protokol č. 7 pripojený k EDĽP, ktorý bol podpísaný v Štrasburgu 22. novembra 1984 (ďalej len „protokol č. 7“), v článku 4 zakotvuje „právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný“ takto:

„1.   Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

2.   Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

3.   Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“

4.

Podľa článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“):

„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

5.

Článok 52 upravuje rozsah a výklad práv a zásad uznaných v Charte:

„1.   Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

…

3.   V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.

4.   V rozsahu, v akom táto charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami.

…

6.   Vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte.

…“

6.

V odôvodnení 38 sa uvádza:

„Aby sa zabezpečilo, že rámec spoločenstva proti zneužívaniu trhu je dostatočný, každé porušenie týchto zákazov alebo požiadaviek stanovených podľa tejto smernice sa bude musieť rýchlo odhaliť a sankcionovať. Preto by sankcie mali byť dostatočne odstrašujúce a primerané miere spoločenskej závažnosti porušenia a dosiahnutým ziskom a mali by sa uplatňovať konzistentne.“

7.

Článok 5 stanovuje:

„Členské štáty zakážu všetkým osobám zúčastňovať sa na manipulácii s trhom.“

8.

Podľa článku 14 ods. 1:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.“

9.

V zmysle odôvodnenia 71 tohto nariadenia:

„… by sa mal stanoviť súbor správnych sankcií a iných správnych opatrení s cieľom zaručiť jednotný prístup v členských štátoch a posilniť ich odrádzajúci účinok. Príslušný orgán by mal mať možnosť zakázať vykonávanie riadiacich funkcií v rámci investičných spoločností. Sankcie uložené v osobitných prípadoch by sa mali stanoviť s prípadným prihliadnutím na faktory, ako je vrátenie akejkoľvek zistenej finančnej výhody, závažnosť a trvanie porušenia, akékoľvek priťažujúce alebo poľahčujúce faktory, potreba, aby pokuty mali odrádzajúci účinok, a prípadne by mali zahŕňať úľavy za spoluprácu s príslušným orgánom. Konkrétne môže skutočná výška správnych pokút, ktoré sa majú uložiť v konkrétnom prípade, dosiahnuť maximálnu úroveň stanovenú v tomto nariadení alebo vyššiu úroveň stanovenú vo vnútroštátnom práve v prípade veľmi závažných porušení, zatiaľ čo pokuty podstatne nižšie, ako je maximálna úroveň, sa môžu použiť v prípade menej závažných porušení alebo v prípade urovnania. Toto nariadenie neobmedzuje možnosť členských štátov stanoviť vyššie správne sankcie alebo iné správne opatrenia.“

10.

V odôvodnení 72 sa uvádza:

„Aj keď členským štátom nič nebráni v tom, aby stanovili pravidlá pre správne, ako aj trestné sankcie za rovnaké porušenia, od členských štátov by sa nemalo vyžadovať, aby stanovili pravidlá pre správne sankcie za porušenia tohto nariadenia, ktoré už sú predmetom vnútroštátneho trestného práva do 3. júla 2016. V súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi členské štáty nie sú povinné ukladať správne a trestné sankcie za to isté porušenie, ale môžu tak urobiť, ak to ich vnútroštátne právo povoľuje. Zachovaním trestných sankcií za porušenia tohto nariadenia alebo smernice 2014/57/EÚ namiesto správnych sankcií by sa však nemala obmedziť alebo inak ovplyvniť možnosť príslušných orgánov spolupracovať a mať prístup k informáciám alebo si informácie včas vymieňať s príslušnými orgánmi v iných členských štátoch na účely tohto nariadenia, a to aj po akomkoľvek predložení predmetných porušení príslušným justičným orgánom na trestné stíhanie.“

11.

Podľa odôvodnenia 77:

„Toto nariadenie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len ‚charta‘). Preto by sa toto nariadenie malo vykladať a uplatňovať v súlade s týmito právami a zásadami. …“

12.

Článok 15 stanovuje:

„Osoba sa nesmie zapojiť ani sa pokúsiť o zapojenie sa do manipulácie s trhom.“

13.

Článok 12 vymedzuje konania, ktoré predstavujú manipuláciu s trhom, takto:

„1.   Na účely tohto nariadenia manipulácia s trhom zahŕňa tieto činnosti:

14.

Článok 30 upravuje správne sankcie a iné správne opatrenia takto:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie, a bez toho, aby boli dotknuté právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu podľa článku 23, členské štáty v súlade s vnútroštátnym právom udelia príslušným orgánom právomoci prijať vhodné správne sankcie a iné správne opatrenia týkajúce sa prinajmenšom týchto porušení:

Členské štáty sa do 3. júla 2016 môžu rozhodnúť, že nestanovia pravidlá správnych sankcií podľa prvého pododseku v prípade, že porušenia uvedené v písmene a) alebo b) uvedeného pododseku už podliehajú trestným sankciám podľa ich vnútroštátneho práva. V tomto prípade členské štáty podrobne informujú Komisiu a orgán ESMA o príslušných predpisoch trestného práva.

Členské štáty do 3. júla 2016 poskytnú Komisii a orgánu ESMA podrobné informácie o predpisoch uvedených v prvom a druhom pododseku. Komisii a orgánu ESMA bezodkladne oznámia všetky ich následné zmeny.

2.   V prípade porušení uvedených v odseku 1 prvom pododseku písm. a) členské štáty v súlade s vnútroštátnym právom zabezpečia, aby mali príslušné orgány právomoci uložiť minimálne tieto správne sankcie a prijať aspoň tieto správne opatrenia:

…“

15.

Podľa odôvodnení 22, 23 a 27:

…

16.

Podľa článku 5:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa manipulácia s trhom uvedená v odseku 2 považovala za trestný čin aspoň v závažných prípadoch a vtedy, ak je spáchaná úmyselne.

2.   Na účely tejto smernice manipulácia s trhom zahŕňa tieto činnosti:

17.

V zmysle článku 7:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa trestné činy uvedené v článkoch 3 až 6 trestali účinnými, primeranými a odrádzajúcimi trestnými sankciami.

2.   Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby pre trestné činy uvedené v článkoch 3 a 5 bola horná hranica trestu odňatia slobody stanovená najmenej na štyri roky.

3.   Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby pre trestný čin uvedený v článku 4 bola horná hranica trestu odňatia slobody stanovená najmenej na dva roky.“

18.

V článku 185 ods. 1 a 2 Decreto Legislativo n.o 58/1998, Testo unico delle disposizioni in materia di intermediazione finanziaria (legislatívny dekrét č. 58/1998, konsolidované znenie predpisov týkajúcich sa finančného sprostredkovania, ďalej len „TUF“), sa uvádza:

„1.   Kto šíri nepravdivé správy alebo vykoná simulované transakcie alebo fiktívne nástroje konkrétne spôsobilé vyvolať významné zmeny v cene finančných nástrojov, potrestá sa odňatím slobody na jeden až šesť rokov a peňažným trestom vo výške dvadsaťtisíc až päť miliónov eur.

2.   Súd môže zvýšiť pokutu až na trojnásobok jej výšky alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním, ak je pokuta nedostatočná, hoci bola uplatnená najvyššia suma, vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania, osobné pomery páchateľa protiprávneho konania alebo výšku dosiahnutého výnosu alebo prospechu.“

19.

Článok 187b ods. 1 TUF ( 7 ) stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie ukladané v prípade, ak je skutok trestným činom, sa správnou sankciou vo forme pokuty vo výške stotisíc až dvadsaťpäť miliónov eur potrestá ten, kto sa dopustí šírenia nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií, výziev alebo správ prostredníctvom médií vrátane internetu alebo akýmikoľvek inými prostriedkami, ktoré dávajú alebo sú spôsobilé dať falošné alebo zavádzajúce signály, pokiaľ ide o finančné nástroje.“

20.

Článok 187b ods. 3 písm. c) TUF stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie ukladané v prípade, ak je skutok trestným činom, sa rovnaké správne sankcie vo forme pokuty uložia každému, kto vykoná „transakcie alebo pokyny na obchodovanie, ktoré využívajú fiktívne nástroje alebo akúkoľvek inú formu podvodu alebo machinácie“.

21.

Podľa článku 187k ods. 1 TUF:

„Preskúmavacie správne konanie a konanie o odpore podľa článku 187f nemožno prerušiť z dôvodu prebiehajúceho trestného konania týkajúceho sa tých istých skutkov alebo skutkov, od ktorých preskúmania závisí príslušné rozhodnutie.“

22.

Článok 187l ods. 1 TUF spresňuje:

„Ak sa za ten istý skutok páchateľovi alebo právnickej osobe uložila pokuta v správnom konaní podľa článku 187f…, vymáhanie peňažného trestu a peňažnej sankcie vyplývajúcich z trestného činu sa obmedzuje na časť prekračujúcu sumu, ktorú vybral správny orgán.“

23.

V článku 649 („Zákaz druhého konania“) Codice di procedura penale (trestný poriadok) sa uvádza:

„Voči obžalovanému, ktorý bol oslobodený alebo odsúdený rozsudkom alebo trestným uznesením, ktoré sa stali právoplatnými, nemožno viesť nové trestné konanie pre ten istý skutok, a to ani v prípade, že na tento skutok sa uplatňuje iná právna kvalifikácia, iný stupeň závažnosti alebo iné okolnosti bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 69 ods. 2 a článku 345.“

24.

Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Národná komisia pre dohľad nad finančným trhom, ďalej len „Consob“) uložila 9. septembra 2007 pánovi Stefanovi Ricuccimu a dvom spoločnostiam, ktoré spravoval (Magiste International SA a Garlsson Real Estate SA), spoločne a nerozdielne správnu sankciu vo forme pokuty vo výške 10200000 eur. Skutky, ktoré mu boli pripísané a ku ktorým došlo v roku 2005, boli kvalifikované ako konania spočívajúce v manipulácii s trhom podľa článku 187b ods. 3 písm. c) a článku 187n ods. 1 písm. a) TUF.

25.

Pán Ricucci a obe spoločnosti napadli správnu sankciu na Corte di appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý ju rozsudkom z 2. januára 2009 znížil na 5000000 eur.

26.

Všetky dotknuté subjekty podali proti uvedenému rozsudku opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd, Taliansko). Pán Ricucci konkrétne vo svojom kasačnom opravnom prostriedku ako podstatnú skutočnosť uviedol, že už bol odsúdený za ten istý skutok právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, ktorý vydal 10. decembra 2008 Tribunale di Roma (Súd prvého stupňa Rím, Taliansko).

27.

Súbežne bolo totiž voči pánovi Ricuccimu začaté trestné konanie pre tie isté skutky, ( 8 ) za ktoré mu bola uložená sankcia v správnom konaní. Trestné konanie sa skončilo vydaním rozsudku o schválení dohody o vine a treste z 10. decembra 2008, ktorým Tribunale di Roma (Súd prvého stupňa Rím) uložil pánovi Ricuccimu trest odňatia slobody na štyri roky a šesť mesiacov, ktorý bol v rámci vybraného postupu znížený na tri roky, a rôzne vedľajšie tresty. ( 9 ) Trest neskôr zanikol na základe amnestie podľa zákona č. 241/06.

28.

Rozsudok (trestného súdu) z 10. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2009, keď Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) zamietol kasačný opravný prostriedok podaný proti uvedenému rozsudku.

29.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) počas prejednávania kasačného opravného prostriedku podaného proti rozsudku z 2. januára 2009 postúpil vec na Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), aby rozhodol o súlade článku 187b ods. 1 TUF s ústavou.

30.

Corte costituzionale (Ústavný súd) však rozsudkom č. 102 z 12. mája 2016 určil, že otázka ústavnosti je neprípustná. ( 10 ) Vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí na základe uvedeného rozsudku uvádza, že nerozšírenie zásady ne bis in idem vo vnútroštátnom práve aj na vzťahy medzi trestnými sankciami a správnymi sankciami trestnej povahy je podľa všetkého v rozpore so zásadami práva Únie. Existencia dvojkoľajného systému a z toho vyplývajúcej možnosti kumulácie trestnej a správnej sankcie, ktoré sa ukladajú v odlišných konaniach, pokiaľ má správna sankcia trestnú povahu, sa na základe nadnárodných zásad podľa jeho názoru nepovažuje za prípustnú.

31.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) preto zastáva názor, že správne konanie a rozhodnutie vydané v tomto konaní po vydaní rozsudku voči pánovi Ricuccimu v trestnom konaní môžu predstavovať porušenie zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 50 Charty, a to na základe rozsudku Súdneho dvora z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( 11 ), a judikatúry ESĽP [rozsudky zo 4. marca 2014, Grande Stevens a i. v. Taliansko (CE:ECHR:2014:0304JUD001864010); z 20. mája 2014, Nykänen v. Fínsko (CE:ECHR:2014:0520JUD001182811); z 27. novembra 2014, Lucky Dev v. Švédsko (CE:ECHR:2014:1127JUD000735610), a z 10. februára 2009, Zolotuchin v. Rusko (CE:ECHR:2009:0210JUD001493903)].

32.

Za týchto okolností položil uvedený súd Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

33.

Písomné pripomienky predložili Consob, talianska, nemecká a česká vláda, ako aj Komisia.

34.

Na spoločnom pojednávaní z 30. mája 2017, ktoré sa týkalo aj veci Menci (C‑524/15) a spojených vecí Di Puma (C‑596/16) a Consob (C‑597/16), sa zúčastnil právny zástupca pána Ricucciho, talianskej a nemeckej vlády, ako aj Komisie.

35.

Skôr než navrhnem odpoveď na obe prejudiciálne otázky, považujem za vhodné uviesť dve spresnenia. V prvom rade je nesporné, že článok 50 Charty sa vzťahuje na túto vec, keďže Taliansko prijalo vnútroštátnu právnu úpravu zneužívania trhu, na základe ktorej boli uložené sporné sankcie, s cieľom prebrať do svojho vnútroštátneho práva smernicu 2003/6.

36.

Rozsah pôsobnosti Charty, pokiaľ ide o činnosť členských štátov, je totiž vymedzený v článku 51 ods. 1 Charty, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Základné práva zaručené Chartou sa musia rešpektovať pri uplatňovaní vnútroštátnych predpisov, ktoré odrážajú predpisy Únie alebo z nich vychádzajú. ( 12 ) Naopak, Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o právnej situácii, ktorá nepatrí do uvedenej oblasti, a ustanovenia Charty samy osebe nemôžu založiť takú právomoc. ( 13 )

37.

Druhé spresnenie sa týka rozhodnutia talianskeho zákonodarcu, ktorý v roku 2005 zaviedol systém dvojakých (správnych a trestných) konaní a sankcií na postih konaní spočívajúcich v zneužívaní trhu na základe smernice 2003/6.

38.

Tento dvojkoľajný správny a trestný systém (doppio binario sanzionatorio) má určité vlastnosti, ktoré spôsobujú, že je ťažko zlučiteľný so zásadou ne bis in idem podľa článku 50 Charty, ako to uvádza vnútroštátny súd. Ak by bol taký systém zavedený smernicou 2003/6, bolo by potrebné posúdiť, či táto smernica nie je neplatná, a to práve pre prípadné porušenie článku 50 Charty.

39.

Podľa môjho názoru však smernica 2003/6 nenúti členské štáty, aby uplatňovali dvojkoľajný správny a trestný systém na postih takýchto protiprávnych konaní. Preto sa domnievam, že uvedená smernica nie je nezlučiteľná s článkom 50 Charty. ( 14 )

40.

Po uvedení týchto spresnení najprv preskúmam právnu úpravu Únie týkajúcu sa zneužívania trhu z hľadiska zásady ne bis in idem a potom stručne vysvetlím rozsah článku 50 Charty. Napokon navrhnem odpovede na obe otázky vnútroštátneho súdu.

41.

Smernica 2003/6 zakazuje obchodovanie založené na zneužívaní trhu s cieľom chrániť integritu finančných trhov a posilniť dôveru investorov. Investori musia mať záruku, že budú vykonávať svoju činnosť za rovnakých podmienok a že budú chránení proti nezákonnému používaniu dôverných informácií. ( 15 )

42.

Článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 vyžaduje, aby členské štáty postihovali tieto protiprávne konania dostatočne odstrašujúcimi, účinnými a primeranými sankciami. ( 16 ) Hoci táto smernica nevyžaduje, aby uvedené sankcie uložené osobám, ktoré obchodujú s dôvernými informáciami, nevyhnutne mali trestnú povahu, ani to nezakazuje. Okrem toho podľa Súdneho dvora „vzhľadom na povahu dotknutých porušení, ako aj stupeň závažnosti sankcií, ktoré možno uložiť, tieto sankcie možno na účely uplatnenia EDĽP kvalifikovať ako trestnoprávne sankcie“. ( 17 )

43.

V smernici 2003/6 sa nenachádza zmienka o zásade ne bis in idem, ani o potrebe upraviť na základe tejto zásady vzťahy medzi postihom konaní spočívajúcich v zneužívaní trhu prostriedkami správneho a trestného práva. Z neexistencie tejto zmienky však nemožno vyvodiť, že uvedená smernica podporuje zavedenie dvojkoľajného systému na postih týchto konaní. Smernica priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri úprave vzťahu medzi týmito správnymi a trestnými sankciami a nebráni tomu, aby členské štáty zaviedli mechanizmy na zabezpečenie rešpektovania práva na uplatnenie zásady ne bis in idem, a tak zabránili duplicite konaní a sankcií.

44.

Sekundárne predpisy Únie týkajúce sa zneužívania trhu boli zásadne prepracované prijatím nariadenia č. 596/2014 (ktoré nahradilo smernicu 2003/6) a smernice 2014/57, ktorou sa harmonizujú trestné sankcie, ktoré môžu členské štáty uložiť za takéto konania. Hoci z dôvodov časovej pôsobnosti, ktoré som už uviedol, sa spomenuté nariadenie a smernica 2014/57 neuplatnia na prejednávanú vec, z oboch týchto predpisov možno vyvodiť užitočné usmernenia pre túto vec.

45.

Pokiaľ ide o postih prostriedkami správneho práva, nariadením č. 596/2014 sa podstatne posilňujú právomoci dohľadu, ako aj vyšetrovacie a sankčné právomoci vnútroštátnych orgánov. Článok 30 ods. 2 tohto nariadenia konkrétne priznáva členským štátom právomoc „prijať vhodné správne sankcie a iné správne opatrenia“, ktoré sú mimoriadne prísne. ( 18 )

46.

Niektoré z týchto sankcií, ktoré sa označujú ako správne, majú napriek ich formálnej kvalifikácii z vecného hľadiska trestnú povahu v zmysle kritérií Engel, ktoré vo svojej judikatúre stanovil ESĽP ( 19 ) a ktoré Súdny dvor prevzal vo svojich rozsudkoch Bonda ( 20 ) a Åkerberg Fransson. ( 21 ) Ako som už uviedol, Súdny dvor v rozsudku Spector Photo Group a Van Raemdock uznal, že takéto sankcie možno vzhľadom na ich závažnosť a povahu porušení, za ktoré sa ukladajú, kvalifikovať ako trestnoprávne. ( 22 )

47.

Práve táto okolnosť (že niektoré zo správnych sankcií stanovených v nariadení č. 596/2014 majú v skutočnosti trestnú povahu) vyvoláva problém týkajúci sa ich zlučiteľnosti s trestnými sankciami uplatniteľnými na tie isté konania spočívajúce v zneužívaní trhu podľa smernice 2014/57 z hľadiska práva na uplatnenie zásady ne bis in idem.

48.

V nariadení č. 596/2014 sa nenachádza ustanovenie, ktoré by výslovne upravovalo túto otázku. Článok 30 ods. 1 druhý pododsek tohto nariadenia však dovoľuje členským štátom, aby sa do 3. júla 2016 rozhodli, že nestanovia pravidlá správnych sankcií v prípade, že porušenia už podliehajú trestným sankciám podľa ich vnútroštátneho práva. V takom prípade musia informovať Komisiu a Európsky orgán pre cenné papiere a trhy o príslušných predpisoch trestného práva. ( 23 )

49.

V smernici 2014/57 je – na rozdiel od nariadenia č. 596/2014 – výslovne spomenutá zásada ne bis in idem, a to v odôvodneniach 23 a 27, ktoré som citoval vyššie. ( 24 ) Táto smernica kategoricky vyžaduje, aby uloženie trestných sankcií (podľa tejto smernice) a správnych sankcií (podľa nariadenia č. 596/2014) „neviedlo k porušeniu zásady ne bis in idem“.

50.

Je však pravda, že napriek týmto výslovným odkazom v článkoch smernice 2014/57 nie je upravený nijaký osobitný mechanizmus, ktorý by zabránil tomu, aby kumulácia trestných a správnych sankcií viedla k porušeniu zásady ne bis in idem. Členské štáty musia pri preberaní tejto smernice do svojho vnútroštátneho právneho poriadku zaručiť, aby nedošlo k dvojitému obvineniu za ten istý skutok.

51.

V každom prípade, ak sa zachová dvojkoľajný správny a trestný systém na postih konaní spočívajúcich v zneužívaní trhu, je potrebné, aby vnútroštátne predpisy zaviedli vhodné procesné nástroje, ktoré zabránia duplicite konaní a zaručia, aby osoba bola za ten istý skutok stíhaná a sankcionovaná iba raz. ( 25 )

52.

V návrhoch vo veci Menci som sa podrobne vyjadril k:

53.

Domnievam sa, že tie isté úvahy možno mutatis mutandis použiť aj pri výklade rozsahu ochrany pred duplicitou trestných a správnych konaní a sankcií za ten istý skutok, ktorý možno kvalifikovať ako zneužívanie trhu, poskytovanej článkom 50 Charty. Odkazujem teda na uvedené úvahy.

54.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou pýta, či článok 50 Charty dovoľuje, aby sa viedlo správne konanie s cieľom sankcionovať páchateľa protiprávneho konania spočívajúceho v manipulácii s trhom, ak bola táto osoba za ten istý skutok už právoplatne odsúdená v trestnom konaní.

55.

Na to, aby sa uplatnila zásada ne bis in idem, ktorá je stanovená v článku 50 Charty, musia byť splnené štyri podmienky: 1. totožnosť stíhanej alebo sankcionovanej osoby, 2. totožnosť prejednávaného skutku (idem), 3. duplicita sankčných konaní (bis) a 4. právoplatnosť jedného z dvoch predmetných rozhodnutí.

56.

Vnútroštátny súd nemá pochybnosti o totožnosti stíhanej osoby, ani o právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku vydaného v trestnom konaní. Podľa údajov uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu a ostatných informácií, ktoré poskytli účastníci konania, bol pán Ricucci dvakrát stíhaný a dvakrát sankcionovaný – jednak v trestnom konaní a jednak v správnom konaní. Ako som už uviedol, Tribunale di Roma (Súd prvého stupňa Rím) mu rozsudkom z 10. decembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2009, uložil trest odňatia slobody. ( 32 ) Správnu sankciu (pokutu vo výške 10200000 eur, ktorá bola neskôr znížená na polovicu) mu uložila Consob, pričom opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení tejto sankcie momentálne prejednáva Corte suprema di casazzione (Najvyšší súd), ktorý v konaní o tomto opravnom prostriedku podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

57.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa teda zameriavajú na ďalšie dva prvky zásady ne bis in idem, ktorými sú totožnosť skutku (idem) a opakovanie konaní (bis).

58.

Ako som vysvetlil v návrhoch vo veci Menci ( 33 ), v judikatúre Súdneho dvora, najmä v judikatúre týkajúcej sa článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, ako aj v judikatúre ESĽP po vydaní rozsudku Zolotuchin v. Rusko ( 34 ), sa zhodne konštatuje, že zákaz dvojakého trestu sa týka toho istého skutkového stavu (idem factum), chápaného ako súbor konkrétnych, vzájomne nerozlučne prepojených okolností, bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu alebo chránený právny záujem (idem crimen).

59.

Domnievam sa, že Súdny dvor by mal pri uplatňovaní článku 50 Charty postupovať rovnako. Nepovažujem za potrebné podrobnejšie sa zaoberať touto otázkou, ( 35 ) lebo v prejednávanej veci je takmer nesporné, že skutky, za ktoré bol pán Ricucci dvakrát sankcionovaný, sú totožné. Žiaden zo subjektov, ktoré predložili pripomienky, to nepopiera a vnútroštátny súd to konštatuje vo svojom rozhodnutí, pričom výslovne odkazuje na rozsudky ESĽP vo veciach Zolotuchin v. Rusko ( 36 ) a Grande Stevens a i. v. Taliansko ( 37 ).

60.

Okrem toho, ako Komisia uvádza vo svojich písomných pripomienkach, uplatnenie kritéria idem crimen namiesto kritéria idem factum by v prejednávanej veci viedlo k tomu istému výsledku, keďže právny záujem chránený článkami 187b a 185 TUF je zhodný a je ním integrita finančných trhov.

61.

Článok 50 Charty by bol porušený, ak by sa okrem právoplatného odsúdenia v trestnom konaní proti tej istej osobe viedlo sankčné konanie (ako sú konania, ktoré vedie Consob), po skončení ktorého jej možno uložiť sankcie, ktoré sa síce formálne označujú ako sankcie správneho charakteru, no v skutočnosti ide o ozajstné tresty.

62.

Ako som uviedol v návrhoch vo veci Menci ( 38 ), Súdny dvor použil v rámci článku 50 Charty takzvané kritériá Engel ako parametre na určenie, kedy má konanie alebo sankcia, ktoré majú v zásade správny charakter, trestnú povahu. ( 39 )

63.

Prvé kritérium Engel (právna kvalifikácia protiprávneho konania vo vnútroštátnom práve) nie je v tomto prípade veľmi podstatné, lebo v talianskom práve sa konania, ktoré vedie Consob, a sankcie, ktoré ukladá, považujú za správne konania, resp. sankcie. To však nemôže brániť ich následnej analýze z hľadiska dvoch ďalších kritérií. ( 40 )

64.

Druhé kritérium Engel vychádza z právnej povahy protiprávneho konania. Delikt označovaný ako správny delikt má v skutočnosti trestnú povahu, ak spĺňa viaceré podmienky (okrem iného podmienku, aby jeho postih zodpovedal represívnym a prevenčným cieľom a nebol obmedzený na náhradu majetkovej škody a aby chránil právne záujmy, ktorých ochrana sa spravidla zabezpečuje prostredníctvom trestnoprávnych noriem), ktoré som spomenul v návrhoch vo veci Menci. ( 41 )

65.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že vzhľadom na povahu protiprávneho konania majú správne delikty, ktoré sankcionovala Consob, z vecného hľadiska trestnú povahu podľa druhého kritéria Engel, s čím súhlasím. Právne záujmy chránené týmito deliktmi (článok 187b TUF) sa zhodujú s právnymi záujmami, ktoré chránia rovnomenné delikty (článok 185 TUF). Cieľom oboch kategórií deliktov je chrániť integritu finančných trhov a dôveru verejnosti v bezpečnosť transakcií. Priznanie sankčnej právomoci Consob na postihovanie takýchto deliktov má tak prevenčný cieľ (odradiť prípadných páchateľov od páchania protiprávnych konaní spočívajúcich v zneužívaní trhu), ako aj represívny cieľ (sankcionovať tých, ktorí sa dopustili takých konaní, a zabrániť ich opakovaniu). ( 42 )

66.

Tretie kritérium Engel vychádza z povahy a stupňa prísnosti sankcie, ktorá sa posudzuje podľa kritérií, ktoré som tiež spomenul v návrhoch vo veci Menci. ( 43 ) Vzhľadom na rozmanitosť sankcií, ktoré môže Consob uložiť, a osobitne na vysokú sumu pokút, ktoré môže uložiť (v prejednávanej veci 10200000 eur), vnútroštátny súd uznáva, že ide o sankcie, ktoré majú jednoznačne trestný charakter.

67.

Prísnosť sankcií treba posudzovať – ako tiež uvádza vnútroštátny súd – podľa sankcie, ktorá dotknutej osobe a priori hrozí, a nie podľa sankcie, ktorá sa nakoniec uloží alebo vykoná: prípadné neskoršie zmiernenie trestu alebo jeho nevykonanie z dôvodu amnestie (ako to bolo v prejednávanom prípade) sú irelevantné. ( 44 )

68.

Uplatnenie kritérií Engel na spor vo veci samej patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý má lepšie predpoklady na to, aby mohol posúdiť, či správna sankcia, o ktorej rozhoduje, naozaj má trestnú povahu. V prejednávanej veci vnútroštátny súd poukazuje na to, že správna sankcia, ktorú Consob uložila pánovi Ricuccimu, má trestnú povahu.

69.

Najlogickejším záverom, ktorý možno vyvodiť z tohto predpokladu, je, že talianska právna úprava zneužívania trhu dovoľuje dvojitý – správny (ale z vecného hľadiska trestný) a trestný – postih toho istého protiprávneho konania, pričom nestanovuje jasný procesný mechanizmus, ktorý by zabránil dvojitému obvineniu a dvojitému sankcionovaniu páchateľa tohto konania. V tomto zmysle uvedená právna úprava porušuje zásadu ne bis in idem chránenú článkom 50 Charty.

70.

Proti tomuto záveru boli vznesené dve námietky. Prvá spočíva v tom, že medzi sankčným správnym konaním a trestným konaním existuje dostatočne úzka vecná a časová súvislosť v zmysle rozsudku ESĽP vo veci A a B v. Nórsko ( 45 ), v dôsledku ktorej sú tieto konania zlučiteľné s článkom 50 Charty.

71.

S týmto tvrdením nesúhlasím, a to z dôvodov, ktoré som podrobnejšie vysvetlil v návrhoch vo veci Menci. ( 46 ) Pripomínam, že Súdny dvor by si nemal osvojiť reštriktívny výklad práva na uplatnenie zásady ne bis in idem podľa článku 50 Charty, pričom by sa nemal riadiť zmenou judikatúry ESĽP, pokiaľ ide o článok 4 protokolu č. 7. Naopak, musí zachovať vyššiu úroveň ochrany uvedeného práva v súlade s doterajšími rozsudkami týkajúcimi sa článku 50 Charty. ( 47 )

72.

Druhou námietkou je, že doppo binario sanzionatorio je odôvodnený potrebou zabezpečiť účinné, primerané a odstrašujúce sankcie za konania spočívajúce v zneužívaní trhu. Údajne to vyžaduje článok 14 ods. 1 smernice 2003/6. Talianska, nemecká a poľská vláda, ako aj Consob vo svojich ústnych pripomienkach uviedli, že tieto znaky sankcií dovoľujú obmedziť rozsah pôsobnosti článku 50 Charty, takže dvojaký – trestný a správny – postih podporuje účinnejší boj proti konaniam spočívajúcim v zneužívaní trhu.

73.

Tak ako Komisia sa domnievam, že požiadavka účinnosti sankcií nepredstavuje obmedzenie zásady ne bis in idem podľa článku 50 Charty. Členské štáty majú všeobecnú povinnosť uplatňovať účinné, primerané a odstrašujúce sankcie bez ohľadu na to, či zavedú dvojkoľajný (trestný a správny) systém alebo jednotný (trestný) systém na sankcionovanie zneužívania trhu. Bez ohľadu na to, aký mechanizmus si zvolia, sankčný režim musí byť účinný a v každom prípade rešpektovať zásadu ne bis in idem zakotvenú v článku 50 Charty.

74.

Ako som podrobne uviedol v návrhoch vo veci Menci ( 48 ), len horizontálne ustanovenie obsiahnuté v článku 52 ods. 1 Charty by umožnilo posúdiť, či účinnosť sankcií za zneužívanie trhu možno označiť za „cieľ všeobecného záujmu“, ktorý môže odôvodniť výnimky z článku 50 Charty. ( 49 )

75.

Podľa horizontálneho ustanovenia obsiahnutého v článku 52 ods. 1 prvej vete Charty musí byť obmedzenie zásady ne bis in idem ustanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu tohto práva. Podľa druhej vety tohto odseku za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno zásadu ne bis in idem obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. ( 50 )

76.

Prvá a posledná zo štyroch podmienok, ktoré sú nevyhnutné na odôvodnenie obmedzenia základného práva, v tomto prípade nevyvolávajú mimoriadne ťažkosti. Dvojité obvinenie je stanovené vo vnútroštátnom práve a zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, ktorý je uznaný samotným právom Únie (teda ochrane integrity finančných trhov).

77.

Mám však pochybnosti o tom, či by sa za týchto okolností rešpektovala podstata práva nebyť opakovane súdený alebo potrestaný v trestnom konaní za to isté protiprávne konanie. V každom prípade – a to je kľúčový faktor – obmedzenie skúmané v tomto konaní podľa môjho názoru nie je nevyhnutné v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

78.

Skutočnosť, že v právnych predpisoch členských štátov je táto problematika upravená odlišne, podľa môjho názoru sama osebe svedčí o tom, že toto obmedzenie nie je nevyhnutné. Ak by skutočne bolo nevyhnutné v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty, bolo by nevyhnutné pre všetky, a nielen pre niektoré z týchto členských štátov. Niektoré členské štáty zaviedli jednotné systémy na postih konaní spočívajúcich v zneužívaní trhu a iné si ponechali dvojkoľajný systém s tým, že zaviedli procesné mechanizmy (ako je „aiguillage“ vo Francúzsku) brániace súbežnému uloženiu sankcií. ( 51 )

79.

Odstrašujúci účinok sankcie závisí od jej prísnosti: trest odňatia slobody (teda trest, ktorý sa ukladá za trestné činy) má nepochybne väčší odstrašujúci účinok než peňažný trest (ktorý sa ukladá najmä v správnom konaní). Systém, v ktorom sa tieto tresty kombinujú, no neukladajú súčasne, pričom peňažný trest sa ukladá za menej závažné delikty a trest odňatia slobody sa ukladá len za najzávažnejšie delikty, bude zodpovedať cieľu zabrániť opakovaniu týchto protiprávnych konaní.

80.

Pokiaľ ide o účinnosť, nie je mi jasné, prečo by v prípade, ak ide o sankcie, ktoré sú z vecného hľadiska trestné, a preto sa na ne vzťahujú záruky spojené so sankčným právom, postup orgánov verejnej moci nevyhnutne mal byť rýchlejší než postup súdov. Je úlohou členských štátov zaviesť primerané (legislatívne, administratívne a súdne) opatrenia na boj proti zneužívaniu trhu a zosúladiť ich účinnosť s rešpektovaním práv, ktoré zaručuje Charta.

81.

Stručne povedané, ak má správna sankcia z vecného hľadiska trestnú povahu, dvojitý – správny a trestný – postih toho istého protiprávneho konania spočívajúceho v zneužívaní trhu bez zavedenia procesného mechanizmu na zabránenie tomuto dvojitému postihu nezaručuje rešpektovanie zásady ne bis in idem zaručenej v článku 50 Charty.

82.

Vnútroštátny súd chce vedieť, či sa článok 50 Charty priamo uplatní v prípadoch, ako je tento, a či priznáva občanom práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

83.

Odpoveď na túto otázku je možné jednoznačne vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora. Článok 50 Charty je jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie, ktoré priamo priznáva každému právo nebyť stíhaný alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok. Samozrejme, jednotlivci sa naň môžu priamo odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú povinné chrániť ho.

84.

Článok 50 Charty je navyše podľa článku 6 ZEÚ súčasťou primárneho práva Únie, a preto má prednosť pred predpismi sekundárneho práva Únie a pred predpismi členských štátov.

85.

V prípade rozporu medzi jeho vnútroštátnym právom a právami zaručenými Chartou má vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto ustanovení. V prípade potreby je teda povinný z vlastnej iniciatívy neuplatniť akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na jeho predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom. ( 52 )

86.

S požiadavkami vyplývajúcimi zo samotnej podstaty práva Únie je totiž nezlučiteľné akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku alebo akákoľvek legislatívna, správna alebo súdna prax, ktoré by viedli k zníženiu účinnosti práva Únie v dôsledku skutočnosti, že by súdu príslušnému uplatňovať toto právo bola odopretá právomoc vykonať v samotnom okamihu jeho uplatnenia všetko, čo je potrebné na vylúčenie uplatnenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré prípadne predstavujú prekážku plnej účinnosti noriem Únie. ( 53 )

87.

V prípade predpisov, ktoré sú nezlučiteľné s právom na uplatnenie zásady ne bis in idem, zakotveným v článku 50 Charty, teda vnútroštátny súd alebo príslušné správne orgány musia zastaviť prebiehajúce konania bez nepriaznivých dôsledkov pre dotknutú osobu, ktorá už bola stíhaná alebo sankcionovaná v inom trestnom konaní alebo správnom konaní trestnej povahy.

88.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd, Taliansko), takto:

Článok 50 Charty základných práv Európskej únie: