1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania v podstate nastoľuje otázku, či odsudzujúci rozsudok vyhlásený súdom jedného členského štátu môže byť preskúmaný v rámci vnútroštátneho konania o uznanie tohto rozhodnutia uskutočňovaného súdom druhého členského štátu a v tejto súvislosti byť predmetom takého preskúmania, ktorého dôsledkom môže byť prispôsobenie uvedeného rozhodnutia – to znamená rekvalifikácia trestného činu a zmena uloženého trestu – tak, aby sa toto rozhodnutie zosúladilo s trestnoprávnymi predpismi tohto druhého členského štátu.

2.

Tento návrh privedie Súdny dvor k tomu, aby spresnil svoj rozsudok z 9. júna 2016, Balogh ( 2 ). Uvedený návrh bol predložený v súvislosti s tým, že sa v Maďarsku vedie konanie, ktorého predmetom je uznanie právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného rakúskym súdom proti pánovi Dánielovi Bertoldovi Ladovi.

3.

Ide tu o dodatočný názorný príklad praxe uplatňovanej maďarskými orgánmi vo vzťahu k cudzím rozsudkom v trestných veciach. V súlade s touto praxou Igazságügyi Minisztérium (ministerstvo spravodlivosti, Maďarsko) požaduje od súdu iného členského štátu, ktorý vydal rozsudok, ktorým sa odsudzuje maďarský štátny príslušník, aby mu tento rozsudok poskytol. Uvedené sa požaduje na účely uskutočnenia konania o uznanie účinnosti uvedeného rozsudku v Maďarsku. Po tom, ako sa dotknutý rozsudok uzná v Maďarsku, bude sa považovať za rozsudok rovnocenný s vnútroštátnym odsúdením, ktoré sa zapisuje do registra trestov.

4.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 3 ), rozhodol, že rámcové rozhodnutie Rady 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi ( 4 ) a rozhodnutie Rady 2009/316/SVV zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho informačného systému registrov trestov (ECRIS), podľa článku 11 rámcového rozhodnutia 2009/315 ( 5 ), sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa zavádza osobitné vnútroštátne konanie, v ktorom súd jedného členského štátu rozhoduje o uznaní právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom iného členského štátu a ktorým sa určitá osoba odsudzuje za spáchanie trestného činu.

5.

V rámci prejednávanej veci je Súdny dvor požiadaný o doplnenie toho, čo rozhodol vo svojom rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 6 ), týkajúcom sa rovnakého vnútroštátneho konania o uznanie, a aby pritom tentoraz poskytol výklad rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z 24. júla 2008 o zohľadňovaní odsúdení v členských štátoch Európskej únie v novom trestnom konaní ( 7 ). Pôjde o druhý výklad tohto rámcového rozhodnutia, pričom prvý takýto výklad je uvedený v rozsudku z 21. septembra 2017, Beškov ( 8 ), ktorý už Súdnemu dvoru umožnil posúdiť súlad vnútroštátneho konania o uznanie odsudzujúcich rozsudkov, vyhlásených v iných členských štátoch, s právom Únie.

6.

Rámcové rozhodnutia 2009/315 a 2008/675 spolu úzko súvisia, keďže cieľom prvého z nich je uľahčiť medzi členskými štátmi výmenu informácií z registra trestov osoby odsúdenej v členskom štáte a druhé potom umožňuje zohľadniť takto zistené odsúdenie či odsúdenia. Zlepšenie poskytovania informácií medzi členskými štátmi o odsúdeniach by prinášalo úžitok len čiastočne, pokiaľ by členské štáty nemohli poskytnuté informácie zohľadniť. Okrem toho s cieľom, aby bolo zohľadnenie cudzích odsúdení v rámci nových trestných konaní možné, je ešte potrebné, aby sa výmena informácií medzi členskými štátmi zlepšila.

7.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť, z akých dôvodov členské štáty nemôžu zachovať vnútroštátne konania o uznanie odsudzujúcich rozsudkov, vyhlásených v iných členských štátoch, v ktorých tieto rozhodnutia preskúmavajú, a prípadne menia ich podstatu za tým účelom, aby ich prispôsobili svojim trestnoprávnym predpisom. Vysvetlím okrem iného to, z akých dôvodov zohľadnenie takýchto rozsudkov, ktoré vyžaduje rámcové rozhodnutie 2008/675, v rámci nových trestných konaní nemôže byť podmienené predchádzajúcim uskutočnením vnútroštátneho konania o uznanie týchto rozsudkov.

8.

Vo vzťahu k pochybnostiam vyjadreným vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o to, či je možné odvolávať sa na rámcové rozhodnutia v rámci vnútroštátneho konania s cieľom, neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je s nimi v rozpore, budem musieť, vychádzajúc z návrhov, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 29. júna 2017, Popławski ( 9 ), uviesť dôvody, prečo sa domnievam, že na základe zásady prednosti práva Únie je nutné uznať, že je možné odvolávať sa na rámcové rozhodnutia s uvedeným cieľom.

9.

Odôvodnenia 2, 3, 5 a 17 rámcového rozhodnutia 2009/315 stanovujú:

…

…

10.

Podľa článku 1 tohto rámcového rozhodnutia, ktoré vymedzuje jeho predmet:

„Účelom tohto rámcového rozhodnutia je:

11.

Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Povinnosti odsudzujúceho členského štátu“ stanovuje:

„…

2.   Ústredný orgán odsudzujúceho členského štátu informuje čo najskôr ústredné orgány ostatných členských štátov o všetkých odsúdeniach štátnych príslušníkov týchto ostatných členských štátov vynesených na jeho území tak, ako sú zaznamenané v registri trestov.

…

3.   Informácie o následnej zmene alebo výmaze informácií obsiahnutých v registri trestov ústredný orgán odsudzujúceho členského štátu bezodkladne poskytne ústrednému orgánu členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom.

4.   Každý členský štát, ktorý poskytol informácie podľa odsekov 2 a 3, ústrednému orgánu členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, na jeho žiadosť v jednotlivých prípadoch zašle kópiu odsúdení a následných opatrení, ako aj akékoľvek iné relevantné informácie, aby mu umožnil posúdiť, či si vyžadujú opatrenia na vnútroštátnej úrovni.“

12.

V článku 5 rámcového rozhodnutia 2009/315 s názvom „Povinnosti členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom“ sa v jeho odseku 1 uvádza:

„Ústredný orgán členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, uchováva v súlade s článkom 11 ods. 1 a 2 všetky informácie poskytnuté podľa článku 4 ods. 2 a 3 na účely opätovného poskytnutia v súlade s článkom 7.“

13.

Článok 11 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Formát a iné spôsoby organizácie a uľahčenia výmen informácií o odsúdeniach“ stanovuje:

„1.   Pri poskytovaní informácií v súlade s článkom 4 ods. 2 a 3 ústredný orgán odsudzujúceho členského štátu poskytuje tieto informácie:

Okrem toho môže ústredný orgán poskytnúť akékoľvek iné informácie o odsúdeniach za trestné činy, ak sú zaznamenané v registri trestov.

2.   Ústredný orgán členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, uchováva všetky informácie druhov uvedených v odseku 1 písm. a) a b), ktoré prijal v súlade článkom 5 ods. 1 na účely opätovného poskytnutia v súlade s článkom 7. Na ten istý účel môže uchovávať informácie druhov uvedených v odseku 1 prvom pododseku písm. c) a v druhom pododseku.

3.   …

Po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 7 tohto článku poskytujú ústredné orgány členských štátov takéto informácie elektronicky v štandardnom formáte.

4.   Formát uvedený v odseku 3, ako aj ostatné prostriedky organizácie a uľahčenia výmen informácií o odsúdeniach medzi ústrednými orgánmi členských štátov stanoví Rada…

Ostatné takéto prostriedky zahŕňajú:

…“

14.

V odôvodneniach 2, 6 a 12 rozhodnutia 2009/316 sa uvádza:

…

…

15.

Podľa článku 1 tohto rozhodnutia, ktorý vymedzuje jeho predmet:

„Týmto rozhodnutím sa zriaďuje Európsky informačný systém registrov trestov (ECRIS).

Toto rozhodnutie ustanovuje aj prvky normalizovaného formátu elektronickej výmeny informácií z registrov trestov medzi členskými štátmi, najmä pokiaľ ide o informácie o trestnom čine, ktorý bol podnetom na odsúdenie, a informácie o obsahu odsudzujúceho rozsudku…“

16.

Článok 3 uvedeného rozhodnutia s názvom „Európsky informačný systém registrov trestov (ECRIS)“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Systém ECRIS je decentralizovaný systém informačných technológií založený na databázach registrov trestov v jednotlivých členských štátoch. Jeho súčasťou sú tieto prvky:

…“

17.

Článok 4 rozhodnutia 2009/316 s názvom „Formát prenosu informácií“ stanovuje:

„1.   Pri prenose informácií v súlade s článkom 4 ods. 2 a 3 a článkom 7 rámcového rozhodnutia [2009/315], ktoré sa týkajú názvu alebo právnej klasifikácie trestného činu a príslušných právnych ustanovení, členské štáty uvedú zodpovedajúci kód pre každý trestný čin uvedený v odovzdávaných informáciách, ako sa ustanovuje v tabuľke trestných činov v prílohe A. …

Členské štáty tiež môžu poskytnúť dostupné informácie týkajúce sa stupňa dokonania a stupňa účasti na trestnom čine a prípadne existencie celkového alebo čiastočného vylúčenia trestnej zodpovednosti alebo recidívy.

2.   Pri prenose informácií v súlade s článkom 4 ods. 2 a 3 a článkom 7 rámcového rozhodnutia [2009/315], ktoré sa týkajú obsahu odsúdenia, najmä trestu, ako aj akýchkoľvek doplnkových trestov a opatrení, ochranných opatrení a následných rozhodnutí, ktorými sa mení výkon trestu, členské štáty uvedú zodpovedajúci kód pre každý trest a opatrenie uvedené v odovzdávaných informáciách, ako sa ustanovuje v tabuľke trestov a opatrení v prílohe B. …

Členské štáty poskytnú podľa potreby aj dostupné informácie týkajúce sa povahy a/alebo podmienok vykonávania uloženého trestu alebo opatrenia, ako sa ustanovuje v parametroch v prílohe B. …“

18.

V odôvodneniach 2, 5 až 8 a 13 rámcového rozhodnutia 2008/675 sa uvádza:

…

…

19.

Článok 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Účelom tohto rámcového rozhodnutia je stanoviť podmienky, za ktorých sa v trestnom konaní proti osobe v členskom štáte zohľadňujú predchádzajúce odsúdenia vyhlásené proti tejto osobe za iné skutky v iných členských štátoch.“

20.

Článok 3 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Zohľadnenie odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte v novom trestnom konaní“ stanovuje:

„1.   Každý členský štát zabezpečí, aby sa v trestnom konaní proti osobe zohľadnili rovnako, ako sa zohľadňujú vnútroštátne odsúdenia, aj predchádzajúce odsúdenia vyhlásené proti tejto osobe za iné skutky v iných členských štátoch, o ktorých získal informácie v súlade s uplatniteľnými nástrojmi vzájomnej právnej pomoci alebo výmeny informácií z registrov trestov, a aby sa im v súlade s vnútroštátnym právom priznali rovnocenné právne účinky ako predchádzajúcim vnútroštátnym odsúdeniam.

2.   Odsek 1 sa uplatňuje v predsúdnom konaní, súdnom konaní a vo vykonávacom konaní, najmä pokiaľ ide o uplatniteľné procesné pravidlá vrátane pravidiel uplatniteľných na predbežnú väzbu, kvalifikáciu trestného činu, druh a výšku trestu, ako aj pravidiel, ktorými sa riadi výkon rozhodnutia.

3.   Zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení vyhlásených v iných členských štátoch podľa odseku 1 nesmie ovplyvňovať predchádzajúce odsúdenia členského štátu, ktorý vedie nové konania, alebo jeho rozhodnutia o ich vykonaní ani ich rušiť alebo revidovať.

4.   V súlade s odsekom 3 sa odsek 1 neuplatňuje, ak bolo predchádzajúce odsúdenie vnútroštátnym odsúdením členského štátu, ktorý vedie nové konanie, pokiaľ by zohľadňovanie predchádzajúceho odsúdenia v súlade s vnútroštátnym právom tohto členského štátu ovplyvňovalo predchádzajúce odsúdenia alebo rozhodnutia o ich vykonaní, rušilo ich alebo ich revidovalo.

…“

21.

§ 46 a nemzetközi bűnügyi jogsegélyről szóló 1996. évi XXXVIII. törvény (zákon č. XXXVIII z roku 1996 o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, ďalej len „zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach“) znie:

„1.   Ministrovi spravodlivosti sa doručujú oznámenia umožňujúce uznať účinnosť cudzieho rozsudku, ako aj žiadosti zahraničných orgánov týkajúce sa transmisie výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody… a… minister spravodlivosti ich zašle príslušnému súdu.

…

2.   Konanie o uznaní rozsudku oznámeného ústredným orgánom určeným na tento účel iným členským štátom [Únie] sa musí začať najneskôr v okamihu, keď nastanú účinky výmazu záznamu z registra trestov uvedeného v informáciách o rozsudku, ktoré poskytol členský štát.

3.   Pokiaľ tento zákon nestanovuje inak, konanie pred príslušným súdom sa spravuje všeobecnými ustanoveniami kapitoly XXIX a büntetőeljárásról szóló 1998 évi XIX. törvény [zákon č. XIX z roku 1998, ktorým sa stanovuje trestný poriadok, ďalej len ‚zákon o trestnom konaní z roku 1998‘], ktorá sa týka osobitných konaní…“

22.

Podľa § 47 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, ktorý je súčasťou oddielu 1 kapitoly IV tohto zákona, s názvom „Uznanie účinnosti cudzích rozsudkov“:

„1.   Právoplatné rozsudky vydané cudzími súdmi majú rovnakú účinnosť ako rozsudky vydané maďarskými súdmi, pokiaľ konanie vedené v zahraničí proti páchateľovi a uložený trest alebo uplatnené opatrenie neodporujú maďarskému právnemu poriadku.

…

3.   V prípade, že maďarský súd uznal účinnosť cudzieho rozsudku, možno sa domnievať, že o trestnom čine rozhodol právoplatným rozhodnutím maďarský súd.

…“

23.

§ 48 tohto zákona napokon stanovuje:

„1.   Maďarský súd je pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil cudzí súd.

2.   Maďarský súd v konaní, ktoré vedie, určí, aké právne následky sa podľa maďarského práva spájajú s odsúdením. Ak trest alebo opatrenie uložené rozsudkom cudzieho súdu nie sú úplne zlučiteľné s maďarským právom, maďarský súd vo svojom rozhodnutí určí, aký trest alebo aké opatrenie sa má uplatniť podľa maďarského práva, pričom zabezpečí, aby tento trest alebo toto opatrenie čo najviac zodpovedali trestu alebo opatreniu, ktoré uložil cudzí súd, a – v prípade žiadosti o výkon – rozhodne o výkone trestu alebo opatrenia.

3.   Pri určovaní trestu alebo opatrenia, ktoré sa majú uplatniť, je potrebné vychádzať z práva platného v čase spáchania trestného činu. Ak z maďarského práva platného v čase určenia trestu alebo opatrenia, ktoré sa majú uplatniť, vyplýva, že daný skutok už nie je trestným činom alebo že zaň treba uložiť miernejší trest, treba použiť túto novú právnu úpravu.

4.   Ak cudzí súd uložil vo svojom rozsudku úhrnný trest z dôvodu viacerých trestných činov a niektorý zo skutkov, o ktorom sa rozhodlo v tomto rozsudku, nie je trestným činom podľa maďarského práva alebo ho nemožno v Maďarsku uznať z iných dôvodov, maďarský súd odhliadne od tohto skutku vo svojom rozhodnutí a určí trest s prihliadnutím na ostatné skutkové okolnosti, z ktorých vychádza tento rozsudok, v súlade s ustanoveniami büntető törvénykönyv [trestný zákon ( 10 )] o ukladaní trestu.

5.   Ak trest odňatia slobody uložený cudzím súdom nie je zlučiteľný s maďarským právom, pokiaľ ide o spôsob jeho výkonu alebo dĺžku jeho trvania, maďarský súd určí trest a dĺžku jeho trvania v súvislosti s trestným činom, ktorý podľa maďarských predpisov zodpovedá skutkovým okolnostiam, z ktorých vychádza tento rozsudok, v medziach určovania trestu, stanovených v maďarskom trestnom zákone a v súlade s ustanoveniami týkajúcimi sa ukladania trestu, pričom zohľadní aj predpisy týkajúce sa určovania spôsobu výkonu trestu a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Ak je dĺžka trvania trestu odňatia slobody, ktorý uložil cudzí súd, kratšia, než aká by bola uložená podľa maďarských predpisov, a to aj vzhľadom na ustanovenia trestného zákona týkajúce sa zmiernenia trestu, dĺžka trvania trestu odňatia slobody určená maďarským súdom sa rovná dĺžke trvania určenej cudzím súdom. Maďarský súd nemôže uložiť trest v dlhšom trvaní, než je trest, ktorý uložil cudzí súd.

6.   Ak cudzí súd uložil trest odňatia slobody a nariadil výkon určitej časti tohto trestu, pričom odložil výkon jeho zvyšku, maďarský súd uzná tento trest odňatia slobody, ako keby po treste odňatia slobody s povinným výkonom došlo k podmienečnému prepusteniu odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. V tomto prípade sa maďarský súd pri určovaní okamihu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody môže odchýliť od § 38 ods. 2 trestného zákona a – ak podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody stanovené v § 39 ods. 1 trestného zákona trvá dlhšie ako odklad výkonu trestu, o ktorom sa rozhodlo rozsudkom cudzieho súdu – od § 39 ods. 1 trestného zákona. V tomto prípade sa dĺžka trvania podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody rovná dĺžke trvania odkladu výkonu trestu, o ktorom sa rozhodlo rozsudkom cudzieho súdu, a trest treba považovať za vykonaný po uplynutí posledného dňa podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody určeného týmto spôsobom.

7.   Maďarský súd upovedomí orgán poverený vedením registra trestov o uznaní účinnosti cudzieho rozsudku.

…“

24.

V maďarskom trestnom práve procesnom sa v takzvaných osobitných konaniach po vydaní konečného rozsudku týkajúceho sa hlavnej trestnoprávnej otázky rozhoduje o vedľajších trestnoprávnych otázkach, ktoré úzko súvisia s hlavnou otázkou, teda ide o zjednodušené konania.

25.

Kapitola III a bűnügyi nyilvántartási rendszerről, az Európai Unió tagállamainak bíróságai által magyar állampolgárokkal szemben hozott ítéletek nyilvántartásáról, valamint a bűnügyi és rendészeti biometrikus adatok nyilvántartásáról szóló 2009. évi XLVII. törvény (zákon č. XLVII z roku 2009 o trestnom registri, registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským občanom a o trestnej kartotéke biometrických údajov a kartotéke polície) má názov „Register rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským občanom“.

26.

§ 31 tohto zákona stanovuje:

„Správa údajov obsiahnutých v registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov [Únie] proti maďarským občanom (ďalej len ‚register rozsudkov vydaných v členských štátoch‘) má za cieľ, pokiaľ ide o údaje obsiahnuté v rozsudkoch vydaných v iných členských štátoch [Únie], ktoré sú právoplatné a stanovujú vinu maďarských občanov (ďalej len ‚rozsudky vydané v členských štátoch‘):

27.

Podľa § 32 uvedeného zákona:

„Do registra rozsudkov vydaných v členských štátoch sa zapisujú údaje týkajúce sa maďarských občanov, ktorých vina bola stanovená právoplatnými rozhodnutiami vydanými v iných členských štátoch [Únie]….“

28.

Podľa § 33 toho istého zákona:

„1.   Register rozsudkov vydaných v členských štátoch obsahuje nasledujúce údaje uvedené v rozsudkoch, ktoré boli vydané v iných členských štátoch a poskytnuté ústrednými orgánmi určenými každým z týchto štátov:

…“

29.

Pán Lada, maďarský štátny príslušník, bol rozsudkom v trestnom konaní z 8. januára 2016, ktorý vydal Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt, Rakúsko) odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní štrnástich mesiacov za pokus o krádež vecí väčšej hodnoty vlámaním. Tento súd nariadil výkon tohto trestu v trvaní jedenástich mesiacov a výkon trestu odňatia slobody v trvaní troch mesiacov odložil.

30.

Uvedený súd vydal svoj rozsudok na verejnom hlavnom pojednávaní, na ktorom sa obvinený, ktorý sa nachádzal vo vyšetrovacej väzbe, osobne zúčastnil. Obvineného obhajoval advokát, pričom obvinený sa mohol vyjadrovať vo svojom materinskom jazyku prostredníctvom tlmočníka.

31.

Na žiadosť ministerstva spravodlivosti mu Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt) zaslal svoj rozsudok vydaný vo veci spolu so zhrnutím potrebných údajov.

32.

Toto ministerstvo poslalo dokumenty, vyhotovené v nemeckom jazyku, vnútroštátnemu súdu, ktorým je Szombathelyi Törvényszék (Obvodný súd Szombathely, Maďarsko) a ktorý je na základe § 46 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach vecne a miestne príslušným na uskutočnenie konania „o uznanie účinnosti cudzieho rozsudku“, upraveného v tomto zákone.

33.

Vnútroštátny súd uvádza, že na začiatku tohto konania treba preskúmať najmä to, či v konaní vedenom v zahraničí boli dodržané základné práva a základné ustanovenia zákona o trestnom konaní z roku 1998.

34.

Na tomto základe posledný uvedený súd preskúmal dokumenty, ktoré mu boli doručené, a nariadil ich preklad do maďarského jazyka. Počas konania ustanovil pánovi Ladovi obhajcu a konštatoval, že odsudzujúci rozsudok, ktorý proti uvedenej osobe vydal Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt), nie je zapísaný v maďarskom registri trestov, ale že je uvedený v ECRIS. Tiež konštatoval, že prebieha výkon trestu odňatia slobody.

35.

Uvedený súd vysvetľuje, že na účely uznania účinnosti rozsudku, ktorý proti pánovi Ladovi vyhlásil Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt), treba uskutočniť osobitné konanie, ktoré predstavuje nové trestné konanie. V rámci tohto konania sa trestný čin, ktorého sa dopustila odsúdená osoba, musí posúdiť z hľadiska trestného zákona platného a účinného v čase, keď nastali skutkové okolnosti alebo keď došlo k ich preskúmaniu, pričom sa vezmú do úvahy okolnosti, ktoré boli zohľadnené v cudzom rozsudku.

36.

Pokiaľ ide o prejednávané konanie o uznanie, vnútroštátny súd uvádza, že zákonom uplatniteľným tak v čase, keď nastali skutkové okolnosti, ako aj v čase, keď došlo k ich preskúmaniu, to znamená v čase uznania účinnosti cudzieho rozsudku, je trestný zákon zavedený 2012. évi C. törvény (zákon č. C z roku 2012), a že na základe tohto trestného zákona sa v konaní o uznanie musia trestné činy, ktoré boli spáchané a o ktorých sa rozhodlo v cudzine, prekvalifikovať podľa maďarského práva.

37.

Vnútroštátny súd dodáva, že pokiaľ ide o takto konštatované trestné činy, treba najmä preformulovať body výroku cudzieho rozsudku podľa platného a účinného trestného zákona, nech by to bolo v podobe trestu s iným názvom alebo iného druhu.

38.

Vnútroštátny súd konštatuje, že v praxi konanie o uznanie účinnosti cudzích rozsudkov v Maďarsku na základe § 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach znamená nové posúdenie a novú kvalifikáciu skutkového stavu, o ktorom sa už rozhodlo v rozhodnutí cudzieho trestného súdu, pričom sa vezmú do úvahy okolnosti prípadu, a uloženie (alebo určenie) sankcií podľa maďarských predpisov. Dotknutý súd takto pretransformuje alebo prekvalifikuje cudzí rozsudok podľa maďarského práva a uplatní novú sankciu alebo prípadne nové opatrenie. Na základe § 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach tak maďarský súd pri súčasnom zohľadnení rovnakých skutkových okolností môže odsúdenú osobu uznať za vinnú zo spáchania iných trestných činov, než sú trestné činy konštatované v cudzom konaní, a uložiť jej iný trest alebo iné opatrenie, než je trest alebo opatrenie, o akom sa rozhodlo v tomto konaní.

39.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že toto osobitné konanie vyvoláva otázky, keďže maďarské právo zrejme nerešpektuje zásadu vzájomného uznávania, zakotvenú v primárnom práve Únie. Svedčí o tom § 47 ods. 3 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, ktorý, ako pripomínam, stanovuje, že „v prípade, že maďarský súd uznal účinnosť cudzieho rozsudku, má sa za to, že o trestnom čine rozhodol právoplatným rozhodnutím maďarský súd“. Zdá sa tak, že z maďarského práva vyplýva, že rozsudok vydaný súdom iného členského štátu môže mať vo vzťahu k dotknutej osobe za dôsledok odsúdenie a uplatnenie ostatných účinkov tohto rozsudku v Maďarsku iba v prípade, že maďarský súd uznal účinky uvedeného rozsudku na území Maďarska v rámci osobitného konania o uznanie. Inými slovami z maďarského práva vyplýva, že cudzí rozsudok môže byť v Maďarsku zohľadnený až potom, ako bol maďarským súdom uznaný v rámci tohto osobitného konania.

40.

Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že osobitné konanie o uznanie nespočíva iba v automatickom prebratí cudzieho rozsudku. V rámci tohto konania totiž príslušný maďarský súd môže určiť trest inej kategórie a iného druhu, než sú tie, ktoré boli stanovené v zahraničí, ba dokonca môže uznať rozsudok tak, že usúdi, že skutkový stav zakladá trestný čin, za ktorý sa ukladá prísnejší trest. Tento súd tak účinky cudzieho rozsudku uznáva novým rozhodnutím. Podľa vnútroštátneho súdu táto situácia predstavuje nepresné prebratie cudzieho rozsudku v Maďarsku alebo si vyžaduje, aby bol vo vzťahu k tej istej osobe a v súvislosti s tým istým skutkovým stavom vydaný v inom členskom štáte nový rozsudok, pretože v rámci osobitného konania bude potrebné osobu uznať za vinnú zo spáchania nových trestných činov podľa maďarského práva, pričom príslušné odsúdenie sa musí zapísať do maďarského registra trestov. To vyvoláva otázku súladu osobitného konania o uznanie so zásadou ne bis in idem, t. j. otázku, ktorá by mohla byť vyriešená výkladom článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach ( 11 ), a článku 50 Charty základných práv Európskej únie ( 12 ).

41.

Vnútroštátny súd upresňuje, že cieľom ustanovení zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, ktoré upravujú konanie o uznanie cudzích rozsudkov, je to, aby odsúdenia na základe takýchto rozsudkov mohli byť pripustené do maďarského registra trestov, za predpokladu, že maďarský súd uznal účinky týchto rozsudkov. Takto uznané rozsudky potom prípadne v budúcnosti môžu odôvodniť to, aby sa odsúdené osoby považovali za recidivistov či dokonca viacnásobných recidivistov.

42.

Vnútroštátny súd tiež uvádza, že uplatňovanie maďarského práva vytvára situáciu, v ktorej po skončení konania o uznanie sú v maďarskom registri trestov pri odsúdenej osobe uvedené trestné činy a trest, ktoré boli uznané v súlade s maďarským právom, zatiaľ čo v ECRIS sú naďalej uvedené údaje obsiahnuté v cudzom rozsudku.

43.

Vnútroštátny súd napokon spresňuje, že nejde konkrétne o výkon sankcií, ktoré boli uložené rozsudkom iného členského štátu, v Maďarsku, a že v takej situácii by konanie, ktoré sa má uskutočniť, bolo založené na inom právnom predpise, ktorým je az Európai Unió tagállamaival folytatott bűnügyi együttműködésről szóló 2012. évi CLXXX. törvény (zákon č. CLXXX z roku 2012 o spolupráci medzi členskými štátmi Európskej únie v trestných veciach). ( 13 )

44.

Vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či je takéto konanie o uznanie v súlade s právom Únie, najmä vzhľadom na zásadu vzájomného uznávania v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach, ako aj na zásadu ne bis in idem, tak ako sú stanovené v primárnom práve Únie.

45.

Vzhľadom na otázky, ktoré vnútroštátny súd v prejednávanej veci položil, sa 13. septembra 2016 rozhodlo, že vnútroštátnemu súdu bude formálne oznámený rozsudok z 9. júna 2016, Balogh ( 14 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že rámcové rozhodnutie 2009/315 a rozhodnutie 2009/316 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa zavádza vnútroštátne osobitné konanie, v ktorom súd členského štátu rozhoduje o uznaní právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom iného členského štátu a ktorým sa určitá osoba odsudzuje za spáchanie trestného činu.

46.

Listom, ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 12. októbra 2016, Szombathelyi Törvényszék (Obvodný súd Szombathely) rozhodol, že na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zotrváva, pričom uviedol, že skutkové okolnosti, na základe ktorých bol vydaný vyššie citovaný rozsudok z 9. júna 2016, Balogh ( 15 ), sa týka iba nákladov na preklad a tlmočenie s cieľom, aby dotknutá osoba mohla v konaní o uznanie podľa maďarského práva používať svoj materinský jazyk.

47.

Tento súd navyše uvádza, že posledný uvedený rozsudok neviedol k jednotnej praxi maďarských súdov. Niektoré súdy tak vzhľadom na vlastnosti, ktorými sa vyznačuje rámcové rozhodnutie v práve Únie, naďalej uplatňovali osobitné konania, pričom čakali na zmenu maďarskej právnej úpravy. Iné súdy rozhodli o odložení vecí alebo čakajú, kým sa vyvinie jednotná súdna prax. Vnútroštátny súd poznamenáva, že ak by sa zistil nesúlad maďarskej právnej úpravy s primárnym právom Únie, maďarské súdy konajúce vo veciach by mohli túto právnu úpravu automaticky odmietnuť uplatniť a v plnom rozsahu by sa mohla uplatniť zásada vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach.

48.

Podľa vnútroštátneho súdu si navyše analýza súladu osobitného konania o uznanie so zásadou vzájomného uznávania vyžaduje preskúmanie oveľa širších otázok, než sú tie, ktoré boli rozobraté v rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 16 ). V prejednávanej veci je konkrétne potrebné preskúmať tiež otázku, či vnútroštátny súd môže prijať opatrenia, ktorých dôsledkom je vo vzťahu k opatreniam, o ktorých rozhodol súd, ktorý cudzí rozsudok vydal, určitá zmena tohto rozsudku.

49.

Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že osobitné konanie o uznanie, stanovené v maďarskej právnej úprave, ešte nebolo preskúmané z hľadiska zásady ne bis in idem. Toto konanie by však malo byť preskúmané z hľadiska tejto zásady, ako aj zásady vzájomného uznávania, pretože príslušný maďarský súd v uvedenom konaní uskutočňuje kvalifikáciu trestných činov, o ktorých sa už rozhodlo v zahraničí, podľa platného a účinného maďarského práva a môže uplatniť tresty a iné opatrenia, ktoré sú odlišné od sankcií uložených cudzím rozsudkom. Môže tak dôjsť k tomu, že v súvislosti s rovnakým skutkovým stavom budú konštatované úplne odlišné trestné činy v cudzom rozsudku a v maďarskom rozhodnutí. Rovnako to platí aj pre tresty, pričom však tresty vyhlásené v Maďarsku nemôžu byť prísnejšie ako tresty vyhlásené v zahraničí.

50.

Vnútroštátny súd sa tiež domnieva, že rámcové rozhodnutie 2008/675 je relevantné pre predmetné konanie, keďže odsúdenie pána Ladu v zahraničí nemožno v následnom trestnom konaní zohľadniť bez toho, aby sa predtým uplatnilo osobitné konanie o uznanie.

51.

Za týchto okolností Szombathelyi Törvényszék (Obvodný súd Szombathely) rozhodol, že zotrváva na položení týchto prejudiciálnych otázok:

52.

Svojimi dvomi prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba podľa môjho názoru preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či osobitné konanie o uznanie cudzích rozsudkov, ktoré je upravené v maďarskom práve, je v súlade s právom Únie, a konkrétne so zásadou vzájomného uznávania podľa článkov 67 a 82 ZFEÚ, s rámcovým rozhodnutím 2008/675 a so zásadou ne bis in idem, zakotvenou v článku 50 Charty a v článku 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda.

53.

Tieto otázky kladie vnútroštátny súd, ktorý má v maďarskom právnom poriadku právomoc uskutočniť osobitné konanie o uznanie odsúdenia, ktoré vyhlásil Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt) vo vzťahu k pánovi Ladovi, tak ako je toto konanie upravené v § 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach.

54.

Treba uviesť, že toto konanie o uznanie cudzieho rozsudku sa v prejednávanej veci neuskutočňuje ani s cieľom výkonu trestu, ktorý bol vyhlásený v tomto rozsudku, v Maďarsku, ani s cieľom zohľadniť uvedený rozsudok v rámci nového trestného konania, ktoré by sa proti pánovi Ladovi viedlo už v Maďarsku.

55.

§ 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach zavádzajú osobitné konanie, v ktorom príslušné maďarské súdy predbežne uznávajú právoplatné odsúdenia vyhlásené cudzími súdmi a ktorého cieľom je priznať rozhodnutiu, ktorým sa tieto odsúdenia uznávajú, účinok odsúdenia vyhláseného maďarským súdom.

56.

Podľa opisu uvádzaného vnútroštátnym súdom v tomto konaní dochádza k preskúmaniu daného cudzieho odsudzujúceho rozsudku, ktorého dôsledkom bude môcť byť prekvalifikovanie trestného činu, na základe ktorého došlo k tomuto odsúdeniu, ako aj prispôsobenie vyhláseného trestu, pokiaľ tieto nie sú v súlade s maďarskými trestnoprávnymi predpismi.

57.

V rámci osobitného konania o uznanie odsudzujúceho rozsudku vyhláseného súdom iného členského štátu osoba, proti ktorej bol vydaný právoplatný trestnoprávny rozsudok, nie je predmetom nového trestného konania, ktorého výsledkom by mohlo byť druhé odsúdenie za ten istý trestný čin. Toto konanie, v ktorom príslušný maďarský súd nevykonáva nové posúdenie skutkového stavu či stupňa trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby, je príbuzné konaniu o doložke vykonateľnosti a jeho cieľom je skôr prispôsobiť právne dôsledky stanovené v cudzom rozsudku tak, aby boli v súlade s maďarskými trestnoprávnymi predpismi. Preto podľa môjho názoru zásada ne bis in idem, ktorej cieľom je zabrániť tomu, aby v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti osoba, vo vzťahu ku ktorej bolo vydané právoplatné rozhodnutie, nebola z dôvodu výkonu svojho práva na voľný pohyb trestne stíhaná v súvislosti s rovnakými skutkami na území viacerých členských štátov, ( 17 ) nie je v rámci prejednávanej veci relevantná.

58.

Ako som uviedol vyššie, Súdny dvor už mal príležitosť vo svojom rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 18 ), rozhodnúť, že rámcové rozhodnutie 2009/315 a rozhodnutie 2009/316 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu maďarského osobitného konania o uznanie. Presnejšie rozhodol, že v súlade s týmito predpismi ústredný orgán členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, zapíše do registra trestov odsúdenia vynesené súdmi odsudzujúceho členského štátu priamo na základe toho, že ústredný orgán odsudzujúceho členského štátu poskytne prostredníctvom ECRIS informácie týkajúce sa odsúdení vo forme kódov. ( 19 ) Za takýchto okolností tento zápis nemôže závisieť od predchádzajúceho uskutočnenia konania o súdne uznanie uvedených odsúdení, akým je osobitné konanie podľa maďarského práva, ani a fortiori od toho, že sa členskému štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, zašle rozhodnutie o odsúdení na účely takéhoto uznania. ( 20 )

59.

Súdny dvor sa tiež vo svojom rozsudku z 21. septembra 2017, Beškov ( 21 ), vyjadril k osobitnému konaniu o uznanie podľa bulharského práva. Takto rozhodol, že rámcové rozhodnutie 2008/675 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby to, že sa v členskom štáte zohľadní odsudzujúci rozsudok, ktorý predtým vydal súd iného členského štátu, bolo podmienené predchádzajúcim uskutočnením vnútroštátneho konania o uznanie tohto rozhodnutia príslušnými súdmi prvého uvedeného členského štátu.

60.

V obidvoch týchto rozsudkoch Súdny dvor rozhodol, že takéto vnútroštátne konania o uznanie sú v rozpore so zásadou vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach, stanovenou v článku 82 ods. 1 ZFEÚ, ktorý nahradil článok 31 EÚ, na ktorom je založené rámcové rozhodnutie 2009/315, rozhodnutie 2009/316 a rámcové rozhodnutie 2008/675. ( 22 ) Táto zásada predovšetkým bráni tomu, aby odsudzujúce rozsudky vydané v iných členských štátoch boli na základe vnútroštátneho konania o uznanie predmetom preskúmania. ( 23 )

61.

Vzhľadom na stanovisko, ktoré Súdny dvor zaujal v týchto dvoch rozsudkoch, je opodstatnené si položiť otázku, aké dôvody vedú Súdny dvor k tomu, aby sa znova vyjadril k súladu tohto druhu vnútroštátnych konaní o uznanie cudzích rozsudkov s trestným právom Únie, napriek tomu, že by sa dalo usudzovať, že táto otázka už bola s konečnou platnosťou a v plnom rozsahu rozhodnutá v uvedených rozsudkoch. Podľa môjho názoru na to existujú tri dôvody.

62.

V prvom rade vysvetlenia, ktoré poskytuje maďarská vláda vo svojich písomných pripomienkach, zrejme spochybňujú predpoklad, na ktorom Súdny dvor založil svoje odôvodnenie v rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 24 ), a to konkrétne predpoklad, podľa ktorého je maďarské osobitné konanie o uznanie predchádzajúcim krokom potrebným na zápis odsúdení, ktoré vyhlásili súdy iných členských štátov vo vzťahu k maďarským občanom, do maďarského registra trestov. Vychádzajúc práve z tohto predpokladu poskytol Súdny dvor výklad rámcového rozhodnutia 2009/315 a rozhodnutia 2009/316, t. j. dvoch noriem, ktorých účelom je uľahčiť rýchly obeh informácií o trestných odsúdeniach medzi členskými štátmi a ktoré tak bránia vnútroštátnemu konaniu o uznanie, ktorého predchádzajúce uskutočnenie je údajne podmienkou pre zápis týchto informácií do maďarského registra trestov.

63.

Maďarská vláda totiž vo svojich písomných pripomienkach v podstate vysvetľuje, že na základe zákona č. XLVII z roku 2009 o trestnom registri, registri rozsudkov vydaných súdmi členských štátov Európskej únie proti maďarským občanom a o trestnej kartotéke biometrických údajov a kartotéke polície, rozsudok vydaný v členskom štáte sa za predpokladu, že ho orgán tohto členského štátu oznámil vhodnou formou a s vhodným obsahom na účely jeho zápisu, zapisuje bez akéhokoľvek osobitného konania do registra rozsudkov vydaných súdmi členských štátov proti maďarským občanom, pričom tento register spravuje orgán poverený vedením registra trestov. Podľa tohto opisu maďarská vláda usudzuje, že maďarská právna úprava je v podstate v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2009/315. Z týchto vysvetlení vyplýva, že osobitné konanie o uznanie týchto rozsudkov sa uskutočňuje nezávisle od tohto zápisu do registra rozsudkov vydaných súdmi iných členských štátov.

64.

Skutočnosti uvádzané v rozhodnutí vnútroštátneho súdu pritom skôr potvrdzujú predpoklad, podľa ktorého sa osobitné konanie o uznanie uskutočňuje pred zápisom cudzích odsúdení vyhlásených vo vzťahu k maďarským občanom do maďarského registra trestov a na účely tohto zápisu.

65.

V tejto súvislosti poukazujem na § 48 ods. 7 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, ktorý je citovaný vnútroštátnym súdom a v ktorom sa uvádza, že „maďarský súd upovedomí orgán poverený vedením registra trestov o uznaní účinnosti cudzieho rozsudku“. Vnútroštátny súd navyše uvádza, že do vnútroštátneho registra trestov sa budú musieť uviesť nové trestné činy, tak ako tieto trestné činy vyplývajú z maďarského práva, to znamená po prekvalifikovaní v rámci osobitného konania o uznanie. ( 25 ) Tento súd okrem toho v priebehu konania skonštatoval, že odsúdenie, ktoré vo vzťahu k pánovi Ladovi vyhlásil Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt), sa v maďarskom registri trestov nenachádza, no je uvedené v ECRIS. Uvedený súd napokon uvádza, že cieľom ustanovení uvedených v kapitole IV oddiele 1 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach je to, aby cudzie odsúdenie mohlo byť pripustené do maďarského registra trestov, za predpokladu, že maďarský súd uznal jeho účinky. ( 26 ) Z týchto skutočností vyvodzujem záver, že k zápisu cudzieho rozsudku do maďarského registra trestov dochádza po uznaní tohto rozsudku podľa osobitného konania.

66.

Okrem toho, ako uvádza vnútroštátny súd, v rámci osobitného konania o uznanie môže príslušný maďarský súd v súlade s maďarským právom pri zohľadnení rovnakého skutkového stavu uznať osobu, ktorá je predmetom odsúdenia v cudzine, za vinnú zo spáchania odlišných trestných činov, než sú trestné činy konštatované v cudzom trestnom konaní a uložiť jej trest alebo opatrenie odlišné od trestu alebo opatrenia určeného v tomto konaní. ( 27 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že uplatňovanie osobitného konania o uznanie vytvára situáciu, v ktorej po skončení konania sú v maďarskom registri trestov pri odsúdenej osobe uvedené trestné činy a trest, ktoré boli uznané v súlade s maďarským právom, zatiaľ čo v ECRIS sú naďalej uvedené údaje obsiahnuté v cudzom rozsudku. ( 28 )

67.

Takýto nesúlad medzi informáciami uvedenými v ECRIS a informáciami, ktoré sú uvedené v maďarskom trestnom registri, je v rozpore so systémom výmeny a zachovania informácií o trestných odsúdeniach, ktorý bol zavedený rámcovým rozhodnutím 2009/315 a rozhodnutím 2009/316.

68.

Otázka, či sa osobitné konanie o uznanie odsúdení vyhlásených súdom iného členského štátu uplatňuje na účely zápisu týchto odsúdení do maďarského registra trestov, je v každom prípade otázkou výkladu vnútroštátneho práva, ktorá nepatrí do právomoci Súdneho dvora. ( 29 )

69.

Pokiaľ ide napokon o zjavne uplatňovanú prax ministerstva spravodlivosti, ktorá spočíva v tom, že požaduje, aby mu bol cudzí rozsudok poskytnutý pred zápisom odsúdenia, ktoré je v ňom uvedené, do maďarského registra trestov, treba pripomenúť, že táto prax je v rozpore so systémom zavedeným rámcovým rozhodnutím 2009/315 a rozhodnutím 2009/316. Cieľom týchto predpisov je totiž zaviesť rýchly a účinný systém výmeny informácií o odsúdeniach vynesených v rôznych členských štátoch. ( 30 ) Tieto informácie si tak ústredné orgány členských štátov poskytujú prostredníctvom ECRIS vo forme kódov, ktoré zodpovedajú jednotlivým trestným činom a trestom, ktoré sú predmetom tohto poskytovania. ( 31 ) Rozhodnutie o odsúdení, ktoré bolo vyhlásené súdom iného členského štátu, sa preto ústrednému orgánu členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, poskytne len v prípade, ak to vyžadujú osobitné okolnosti, a nemožno ho systematicky vyžadovať na účely zápisu uvedeného odsúdenia do registra trestov členského štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom. ( 32 ) V tejto súvislosti uvádzam, že maďarská vláda v rámci prejednávaného konania nepoukázala na žiadnu osobitnú okolnosť, ktorou by sa dalo odôvodniť poskytnutie rozsudku Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt) ministerstvu spravodlivosti.

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak Súdnemu dvoru navrhujem, aby potvrdil odôvodnenie, ktorého sa pridŕžal v bodoch 28 až 35, ako aj v bodoch 41 až 55 svojho rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 33 ). Pokiaľ ide o mňa, zotrvávam na svojom stanovisku, ktoré som rozviedol v bodoch 36 až 67 návrhov, ktoré som predniesol v tejto istej veci a na ktoré odkazujem. ( 34 )

71.

V druhom rade tak vnútroštátny súd, ako aj maďarská vláda konfrontujú osobitné konanie o uznanie s ustanoveniami uvedenými v rámcovom rozhodnutí 2008/675. V tejto súvislosti z vysvetlení poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že uplatnenie tohto konania príslušnými maďarskými súdmi predstavuje formalitu, predchádzajúce splnenie ktorej je potrebné na zohľadnenie odsudzujúceho rozsudku, ktorý predtým vydal súd iného členského štátu, v rámci nového trestného konania. Maďarská vláda v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu toho, aby sa v rámci tohto osobitného konania o uznanie takéto odsúdenie prispôsobilo maďarským trestnoprávnym predpisom. Bez takéhoto predchádzajúceho prispôsobenia by uvedené odsúdenie nemohlo byť zohľadnené v rámci budúcich trestných konaní, ktoré by sa prípadne mohlo viesť proti osobe, ktorá bola odsúdená v cudzine.

72.

Ako som uviedol vyššie, proti pánovi Ladovi sa v súčasnosti v Maďarsku nevedie nové trestné konanie, takže relevantnosť rámcového rozhodnutia 2008/675, ktorého účelom je podľa jeho článku 1 ods. 1 „stanoviť podmienky, za ktorých sa v trestnom konaní proti osobe v členskom štáte zohľadňujú predchádzajúce odsúdenia vyhlásené proti tejto osobe za iné skutky v iných členských štátoch“ ( 35 ), by sa v prejednávanej veci mohla zdať pochybná. V tejto súvislosti sa daná situácia odlišuje od situácie pána T. Beškova, proti ktorému sa viedlo nové trestné konanie v Bulharsku, v rámci ktorého vznikla otázka zohľadnenia predchádzajúceho odsúdenia vyhláseného rakúskym súdom. ( 36 )

73.

Je pritom jasné, že bez ohľadu na situáciu, v akej sa osobitné konanie o uznanie uplatňuje, stále platí, že tento systém je v rozpore so systémom zavedeným rámcovým rozhodnutím 2008/675, keďže predstavuje formalitu, ktorú treba splniť vopred a ktorú toto rámcové rozhodnutie nepredvída a ktorej splnenie je podmienkou pre uplatnenie tohto rámcového rozhodnutia. Inak povedané toto konanie je maďarským zákonodarcom vytvorené tak, že je určené na to, aby sa v ňom pripravilo zohľadnenie cudzích odsúdení v rámci budúcich a prípadných trestných konaní. Zdá sa teda, že v povedomí maďarských orgánov je toto konanie neoddeliteľné od uplatňovania rámcového rozhodnutia 2008/675. S cieľom umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť v konaní vo veci samej a konkrétne rozhodnúť, či posledný uvedený súd toto vnútroštátne konanie o uznanie musí alebo nemusí uplatniť, je preto potrebné, aby Súdny dvor v podstate pripomenul, ako rozhodol v bodoch 35 až 38 a v bode 40 svojho rozsudku z 21. septembra 2017, Beškov ( 37 ), to znamená že rámcové rozhodnutie 2008/675 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa v členskom štáte pred zohľadnením skoršieho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu muselo uskutočniť predchádzajúce vnútroštátne konanie o uznanie tohto rozhodnutia príslušnými súdmi prvého uvedeného členského štátu. Pokiaľ ide o moje stanovisko, odkazujem na body 27 až 31 návrhov, ktoré som predniesol v tejto veci. ( 38 )

74.

V rozpore s tým, čo tvrdí česká a maďarská vláda, odôvodnenie 13 rámcového rozhodnutia 2008/675 nemožno chápať tak, že by v ňom bolo vyjadrené, že členský štát má možnosť stanoviť, že odsúdenie, ktoré vyhlásil súd iného členského štátu, musí byť predmetom vnútroštátneho konania o uznanie predtým, ako bude môcť toto odsúdenie zohľadniť v novom trestnom konaní.

75.

Ako uvádza Európska komisia vo svojej správe Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní [rámcového rozhodnutia 2008/675] členskými štátmi, toto rámcové rozhodnutie má veľkú pridanú hodnotu „pri podpore vzájomnej dôvery v trestnom práve a súdnych rozhodnutiach v európskom priestore spravodlivosti, keďže sa ním stimuluje súdna kultúra, v rámci ktorej sa v zásade zohľadňujú predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v inom členskom štáte“ ( 39 ). S týmto cieľom článok 3 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, vykladaný s ohľadom na odôvodnenie 5 tohto rámcového rozhodnutia, stanovuje členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa v novom trestnom konaní začatom proti osobe v členskom štáte jednak rovnako, ako sa na základe vnútroštátneho práva zohľadňujú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia, zohľadnili aj predchádzajúce odsúdenia vyhlásené proti tejto osobe za iné skutky v iných členských štátoch, o ktorých boli informácie získané v súlade s uplatniteľnými nástrojmi vzájomnej právnej pomoci alebo výmeny informácií z registrov trestov, a jednak aby sa týmto odsúdeniam priznali účinky rovnocenné tým, ktoré majú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia podľa vnútroštátneho práva.

76.

Rámcové rozhodnutie 2008/675 sa tak riadi zásadou ekvivalencie. ( 40 ) Podľa tejto zásady má vnútroštátny súd rozhodujúci v novom trestnom konaní povinnosť zohľadniť predchádzajúce odsúdenia vyhlásené súdom iného členského štátu iba vtedy, pokiaľ je toto zohľadnenie možné v čisto vnútroštátnej situácii.

77.

Táto požiadavka jasne súvisí s realizáciou priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a tým so vzájomným uznávaním, ktoré vyžaduje nielen zohľadniť cudzie rozhodnutie, ale ho aj rešpektovať.

78.

Pri zohľadnení tohto skoršieho cudzieho rozhodnutia teda súd rozhodujúci následne po ňom nemôže toto rozhodnutie zmeniť v žiadnom zmysle. Túto zásadu zakotvuje článok 3 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/675. Jednoducho je len potrebné, aby vnútroštátny súd rozhodujúci ako posledný priznal tomuto rozhodnutiu dôsledky, ktoré by malo predchádzajúce vnútroštátne rozhodnutie na základe jeho vnútroštátneho práva.

79.

Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku z 21. septembra 2017, Beškov ( 41 ), článok 3 ods. 3 a odôvodnenie 13 tohto rámcového rozhodnutia výslovne zakazujú preskúmanie odsudzujúcich rozsudkov, ktoré boli predtým vydané v iných členských štátoch, keďže tieto rozsudky sa musia zohľadniť tak, ako boli vyhlásené. ( 42 )

80.

Z toho dôvodu – v rozpore s tým, čo tvrdí česká a maďarská vláda – zatiaľ čo v odôvodnení 13 sa tiež uvádza, že toto rámcové rozhodnutie rešpektuje rôzne vnútroštátne riešenia a postupy, ktoré sú potrebné na zohľadnenie predchádzajúceho odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte, a nebráni členskému štátu v prípade potreby vydať rozhodnutie, ktorým prizná tomuto odsúdeniu rovnocenné právne účinky, vydanie takého rozhodnutia za žiadnych okolností nezahŕňa vykonanie predchádzajúceho vnútroštátneho konania o uznanie, o aké ide vo veci samej. ( 43 )

81.

Aby som to zhrnul, hoci sa v odôvodnení 13 rámcového rozhodnutia 2008/675 uvádza, že členský štát v prípade potreby môže vydať rozhodnutie umožňujúce priznať predchádzajúcemu odsúdeniu rovnocenné právne účinky, platí to len pod podmienkou, že toto rozhodnutie rešpektuje pravidlo uvedené v článku 3 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia, to znamená, že toto rozhodnutie nesmie pozostávať z preskúmania tohto odsúdenia.

82.

V tejto súvislosti existuje veľký rozdiel medzi prijatím rozhodnutia, ktorým sa preskúmava predchádzajúci cudzí rozsudok a ktorého dôsledkom tak môže byť prekvalifikovanie trestného činu a zmena trestu vyhláseného v tomto rozsudku na jednej strane, a prijatím rozhodnutia, v ktorom sa spresňujú konkrétne podrobnosti zohľadnenia cudzieho rozsudku v novom trestnom konaní alebo v ktorom sa uvádzajú dôvody, za akých takéto zohľadnenie v konkrétnom prípade nie je možné, na druhej strane.

83.

Prvé uvedené riešenie je v priamom rozpore so zásadou vzájomného uznávania, zatiaľ čo druhé riešenie naopak zapadá do rámca konkrétneho uplatňovania tejto zásady.

84.

Cieľom toho, čo sa uvádza v odôvodnení 13 rámcového rozhodnutia 2008/675, je podľa môjho názoru iba ponechať členským štátom mieru voľnej úvahy na stanovenie konkrétnych podmienok, za akých ich súdy zohľadňujú predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v inom členskom štáte. Treba totiž uviesť, že rámcové rozhodnutie 2008/675 neharmonizuje právne účinky, ktoré sa majú priznávať predchádzajúcim odsúdeniam. ( 44 ) Uplatnenie zásady vzájomného uznávania vedie k tomu, že sa uznáva, že odsúdenia vyhlásené v inom členskom štáte majú rovnakú hodnotu, a k tomu, že sa im priznávajú rovnaké účinky ako predchádzajúcemu vnútroštátnemu odsúdeniu. Inými slovami toto rámcové rozhodnutie stanovuje „zásadu asimilácie“ rozhodnutia, ktoré prijíma iný členský štát, s vnútroštátnym odsudzujúcim rozsudkom. ( 45 ) Na druhej strane uvedené rámcové rozhodnutie ponecháva vyvodenie dôsledkov z tejto zásady na vnútroštátnych právnych poriadkoch, čo znamená, že jeho cieľom žiadnym spôsobom nie je harmonizovať dôsledky prisúdené v jednom členskom štáte predchádzajúcim rozsudkom, ktoré sa naďalej riadia výlučne vnútroštátnym právom. ( 46 ) Vzhľadom na neexistenciu harmonizácie tak členské štáty vo svojich vnútroštátnych právnych poriadkoch upravujú rozličné právne účinky, ktoré sa navyše môžu uplatňovať rozličnými spôsobmi a v rôznych štádiách ich trestného konania.

85.

Komisia v tejto súvislosti v odôvodnení svojho návrhu rámcového rozhodnutia konštatovala, že následky predchádzajúcich rozsudkov sa veľmi líšia v závislosti od vnútroštátnych systémov. V niektorých členských štátoch je existencia predchádzajúceho rozsudku čisto faktickým prvkom, ponechaným na posúdenie kompetentných orgánov, ktoré ho vezmú do úvahy pri vynášaní svojho rozhodnutia. V iných členských štátoch existuje systém zákonom uznanej recidívy v širokom zmysle slova, ktorý pripisuje niektoré právne následky existencii predchádzajúceho rozhodnutia, pričom tieto následky sa vymykajú z právomoci posudzovania kompetentných orgánov. Komisia uvádza, že v prípade zákonom uznanej recidívy členské štáty budú musieť spresniť podmienky, za akých sa rozsudku, ktorý bol vynesený v inom členskom štáte, pripisuje ekvivalentný význam. V skutočnosti sú vnútroštátne mechanizmy zákonom uznanej recidívy často veľmi úzko spojené so štruktúrou trestných činov a trestov, ktorá existuje na vnútroštátnej úrovni, predovšetkým vo všetkých prípadoch, kde existujú systémy špeciálnej recidívy. ( 47 )

86.

Vzhľadom na tieto vysvetlenia teda odôvodnenie 13 rámcového rozhodnutia 2008/675 nemožno vykladať tak, že umožňuje uskutočnenie vnútroštátneho konania o uznanie rozsudkov v trestných veciach vydaných inými členskými štátmi, akým je konanie vo veci samej. Takýto extenzívny výklad by bol v rozpore so zásadou vzájomného uznávania týchto rozsudkov. Veľmi reštriktívne podmienky odôvodnenia 13 tohto rámcového rozhodnutia napokon preukazujú, že k uplatneniu možnosti členských štátov prijať rozhodnutie umožňujúce priznať predchádzajúcemu cudziemu odsúdeniu rovnocenné právne účinky, pričom ide o možnosť, na ktorú sa vzťahuje zákaz preskúmania tohto odsúdenia, môže dôjsť iba v jednotlivých prípadoch, výnimočne a v takých zjavných situáciách, že je to možné vykonať v čase, ktorý podľa tohto odôvodnenia musí byť krátky.

87.

Z vyššie uvedených úvah vyvodzujem záver, že systém zavedený rámcovým rozhodnutím 2008/675 bráni tomu, aby členský štát stanovil, že odsudzujúce rozsudky vydané súdmi iných členských štátov podliehajú vnútroštátnemu konaniu o uznanie, v rámci ktorého sú tieto rozsudky predmetom preskúmania, ktorého dôsledkom môže byť ich zmena s cieľom prispôsobiť ich trestnoprávnym právnym predpisom tohto členského štátu. V tejto súvislosti pripomínam, že osobitné konanie o uznanie, ktoré stanovuje maďarské právo, môže viesť k prekvalifikovaniu trestného činu, ktorý je predmetom právoplatného rozhodnutia súdu iného členského štátu, a k prispôsobeniu uloženého trestu maďarskej právnej úprave.

88.

Je pravda, že maďarská vláda Súdnemu dvoru vysvetlila, že následne po vydaní rozsudku z 9. júna 2016, Balogh ( 48 ), sa rozhodlo, že sa už nebude systematicky uplatňovať osobitné konanie o uznanie cudzích rozsudkov. ( 49 ) Treba však zdôrazniť, že hoci systematický charakter uplatňovania tohto konania predstavuje svojím spôsobom priťažujúcu okolnosť, nie je to len tento samotný charakter, pre ktorý je dôvodné konštatovať nesúlad uvedeného konania s rámcovým rozhodnutím 2008/675. Tým, čo zakladá tento nesúlad, je skutočnosť, že ak by sa aj toto konanie uplatňovalo iba pri novom trestnom konaní skutočne začatom proti osobe, ktorá bola predmetom predchádzajúceho odsúdenia vyhláseného súdom iného členského štátu, a nie viac systematicky, nezávisle od akéhokoľvek nového trestného konania, jednak predstavuje formalitu, ktorej predchádzajúce splnenie je podmienkou zohľadnenia takéhoto predchádzajúceho odsúdenia, a jednak spočíva v preskúmaní tohto odsúdenia, ktoré môže viesť k jeho zmene s cieľom jeho prispôsobenia maďarským právnym predpisom.

89.

Treba uviesť, že systém zavedený rámcovým rozhodnutím 2008/675 obsahuje v tejto súvislosti zásadný rozdiel so systémom, ktorý bol založený rámcovým rozhodnutím Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( 50 ). Zatiaľ čo prvé uvedené rámcové rozhodnutie neumožňuje žiadne prispôsobenie cudzích odsúdení na účely ich zohľadnenia pri novom trestnom konaní, druhé toto rozhodnutie vo svojom článku 8 stanovuje prísne podmienky pre prispôsobenie trestu, ktorý bol uložený v štáte pôvodu, príslušným orgánom vykonávajúceho štátu, ktoré predstavujú jediné výnimky zo zásadnej povinnosti uloženej tomuto orgánu uznať rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a vykonať trest, ktorého dĺžka a povaha zodpovedajú dĺžke a povahe trestu, ako boli vymedzené v rozsudku vynesenom v štáte pôvodu. ( 51 ) Maďarská vláda sa však v rámci prejednávanej veci nemôže v žiadnom prípade odvolávať na takúto možnosť prispôsobiť cudzí odsudzujúci rozsudok, pretože je nesporné, že táto možnosť sa netýka uplatňovania osobitného konania o uznanie na účely toho, aby sa odsudzujúci rozsudok, ktorý bol vyhlásený Landesgericht Wiener Neustadt (Krajinský súd Wiener Neustadt) vo vzťahu k pánovi Ladovi, vykonal v Maďarsku.

90.

Napokon zdôrazňujem, že existencia konania, aké uskutočňujú maďarské orgány pred zápisom cudzieho trestnoprávneho súdneho rozhodnutia do vnútroštátneho registra trestov, či už k nemu dochádza systematicky alebo nie, podľa môjho názoru nie je v rámci systému zavedeného rámcovým rozhodnutím 2009/315 a rozhodnutím 2009/316 vôbec potrebná, a teda je s nimi v rozpore. Obidve uvedené normy primárne upravujú spoločné poskytovanie informácií do registrov trestov členských štátov. Daná problematika sa sama stane jednoduchšou, ak sa vezme do úvahy základný účel registra trestov.

91.

Existencia registra trestov umožňuje súdnym orgánom vedieť, či daný jednotlivec bol odsúdený a v čom spočíva jeho trest, ako aj skutky, ktorých sa dopustil, čo v prípade potreby umožňuje rozhodnúť, či došlo k prípadnej recidíve alebo nie, a preveriť, či uložený trest bol vykonaný.

92.

Zápis do registra trestov sám osebe nepredstavuje ani zohľadnenie, ani výkon odsúdenia. Súdny orgán pri nahliadnutí do registra trestov v rámci následného stíhania uvidí, či je v ňom uvedené odsúdenie, ktoré bude musieť zohľadniť alebo vykonať. Až za tohto predpokladu si súd konajúci v novom trestnom konaní prípadne položí otázku, či sa uplatní rámcové rozhodnutie 2008/675 na účely zohľadnenia odsúdenia alebo rámcové rozhodnutie 2008/909 na účely jeho výkonu.

93.

V treťom rade vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad primárneho práva Únie, konkrétne článku 82 ods. 1 ZFEÚ, ktorý stanovuje zásadu vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach, pričom zdôrazňuje skutočnosť, že vnútroštátne súdy by potom mohli odmietnuť uplatniť maďarskú právnu úpravu, ktorá je s týmto právom v rozpore, čo by nemohli urobiť, ak by sa Súdny dvor obmedzil iba na to, že by poskytol výklad rámcových rozhodnutí a zdôraznil rozpor uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy s týmito rámcovými rozhodnutiami. ( 52 ) Nastoľuje sa tak problematika týkajúca sa možnosti odvolávať sa na rámcové rozhodnutia pred vnútroštátnymi súdmi s cieľom odmietnuť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je s nimi v rozpore.

94.

Podľa môjho názoru je jasné, že maďarské osobitné konanie je v priamom rozpore so zásadou vzájomného uznávania, stanovenou v článku 82 ods. 1 ZFEÚ. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia, toto konanie zabraňuje automatickému uznávaniu rozsudkov vydaných v iných členských štátoch, keďže namiesto uznávania týchto rozsudkov stanovuje ich nahradenie vnútroštátnym rozhodnutím, ktoré je jediným rozhodnutím, ktoré má v maďarskom právnom poriadku právne účinky. Znenie § 47 ods. 3 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach je v tejto súvislosti veľmi jasné, keď sa v ňom uvádza, že „v prípade, že maďarský súd uznal účinnosť cudzieho rozsudku, má sa za to, že o trestnom čine rozhodol právoplatným rozhodnutím maďarský súd“. Treba dodať, že rozhodnutie prijaté príslušným maďarským súdom v osobitnom konaní o uznanie môže prípadne obsahovať prispôsobenie cudzieho rozsudku s cieľom jeho zosúladenia s maďarským právom. Svedčí o tom § 48 ods. 2 až 6 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach.

95.

Súdny dvor by sa teda mohol rozhodnúť, že svoju odpoveď vnútroštátnemu súdu zameria na článok 82 ods. 1 ZFEÚ. Tento článok totiž stanovuje zásadu vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach a nahradil článok 31 EÚ, na ktorom je založené tak rámcové rozhodnutie 2009/315 a rozhodnutie 2009/316, ako aj rámcové rozhodnutie 2008/675.

96.

Predsa len to však nie je cesta, ktorú Súdny dvor zvolil vo svojich rozsudkoch z 9. júna 2016, Balogh ( 53 ), a z 21. septembra 2017, Beškov ( 54 ), pokiaľ spomeniem iba tieto dva, v ktorých Súdny dvor síce spomenul zásadu vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach vo svojich rozsudkoch, no poskytol výklad noriem sekundárneho práva Únie, ktoré túto zásadu vykonávajú.

97.

Táto cesta sa musí zvoliť aj teraz, pretože práve tieto normy sekundárneho práva Únie upresňujú podmienky a hranice, v ktorých sa zásada vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach musí uplatňovať vzhľadom na osobitosti rozličných častí trestného konania a ktoré si teda môžu vyžadovať objasnenie zo strany Súdneho dvora.

98.

Súdny dvor však ešte musí spresniť, aké dôsledky musia vnútroštátne súdy vyvodiť z konštatovania nesúladu medzi vnútroštátnou právnou úpravou a rámcovým rozhodnutím, a predovšetkým jasne uviesť, že v prípade, že budú tieto súdy postavené pred nemožnosť poskytnúť taký výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý by bol s takouto normou sekundárneho práva Únie v súlade, majú tieto súdy na základe zásady prednosti práva Únie povinnosť neuplatniť túto vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je s ňou v rozpore.

99.

Tejto problematike som sa už venoval v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 29. júna 2017, Popławski ( 55 ). V nadväznosti na vydanie tohto rozsudku sa rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) znova obrátil na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa najmä uvedenej problematiky, a to vo veci Popławski (C‑573/17), v ktorej v súčasnosti prebieha konanie. Súdnemu dvoru je tak poskytnutých viacero príležitostí spresniť, či v prípade, že sa vnútroštátny súd domnieva, že taký výklad jeho vnútroštátneho práva, ktorý by bol v súlade s rámcovým rozhodnutím, zrejme nie je možný, je tento súd povinný toto právo neuplatňovať.

100.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že konštatovaním, podľa ktorého rámcové rozhodnutie nemôže mať priamy účinok, nemožno zakryť skutočnosť, že podľa článku 34 ods. 2 písm. b) EÚ ( 56 ) rámcové rozhodnutie zaväzuje členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom ponechávajú vnútroštátnym orgánom právomoc, čo sa týka formy a prostriedkov. ( 57 ) Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné prijať všetky potrebné všeobecné alebo osobitné opatrenia vhodné na zabezpečenie plnenia si záväzkov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia. ( 58 )

101.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým vyplýva, že záväzná povaha rámcového rozhodnutia má za následok vznik povinnosti vnútroštátnych orgánov, vrátane vnútroštátnych súdov, konformne vykladať vnútroštátne právo. Vnútroštátne súdy sú teda pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je obsiahnutá v systéme Zmluvy o FEÚ, keďže vnútroštátnym súdom umožňuje v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené. ( 59 )

102.

Táto zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má nepochybne určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah rámcového rozhodnutia pri výklade relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, predovšetkým zásadami právnej istoty a zákazu retroaktivity. Tieto zásady bránia predovšetkým tomu, aby mohla uvedená povinnosť na základe rámcového rozhodnutia a nezávisle od právnej normy prijatej na jeho vykonanie viesť k stanoveniu alebo sprísneniu trestnoprávnej zodpovednosti osôb, ktoré porušia jeho ustanovenia. ( 60 ) Navyše zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ výkladu vnútroštátneho práva contra legem. ( 61 )

103.

Zásada konformného výkladu však vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť dotknutého rámcového rozhodnutia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto rozhodnutím. ( 62 ) V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že povinnosť konformného výkladu ukladá vnútroštátnym súdom v prípade potreby zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi rámcového rozhodnutia. ( 63 ) Súdny dvor už takisto rozhodol, že v prípade, ak sa vnútroštátny súd domnieva, že nemôže vykladať ustanovenie vnútroštátneho práva v súlade s rámcovým rozhodnutím z dôvodu, že je viazaný výkladom tohto vnútroštátneho ustanovenia, ktorý podal najvyšší vnútroštátny súd v rozsudku na zjednotenie výkladu, prináleží mu zaručiť plný účinok rámcového rozhodnutia a v prípade potreby neuplatniť z vlastnej iniciatívy výklad podaný najvyšším vnútroštátnym súdom, pretože tento výklad nie je zlučiteľný s právom Únie. ( 64 )

104.

Po tom, ako som uviedol tieto spresnenia týkajúce sa povinnosti konformného výkladu, ktorú majú vnútroštátne súdy, treba pripomenúť, že v konečnom dôsledku je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či jeho vnútroštátne právo, konkrétne § 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach, umožňuje taký výklad, ktorý je v súlade s rámcovými rozhodnutiami 2009/315 a 2008/675.

105.

Vzhľadom na to, že nie je isté, že vnútroštátny súd môže dospieť k takému výkladu svojho vnútroštátneho práva, ktorý by bol v súlade s právom Únie, podľa môjho názoru je za predpokladu, že by takýto konformný výklad nebol možný, potrebné určiť, aké konkrétne dôsledky by vnútroštátnemu súdu prináležalo vyvodiť zo skutočnosti, že § 46 až § 48 zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach sú s rámcovými rozhodnutiami 2009/315 a 2008/675 v rozpore.

106.

V zásade platí, že pokiaľ predmetné vnútroštátne ustanovenia neumožňujú podať konformný výklad, vnútroštátny súd je povinný ich neuplatniť, a to s cieľom uplatniť v plnom rozsahu právo Únie.

107.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci Súdny dvor už mal príležitosť vyjadriť sa k právnemu rozsahu nástrojov prijatých v rámci hlavy VI Zmluvy o EÚ, ktorá sa venuje policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach, vo svojom rozsudku zo 16. júna 2005, Pupino ( 65 ), sa obmedzil na konštatovanie, že zásada konformného výkladu sa vzťahuje aj na tieto právne nástroje, pričom uznal, že rámcové rozhodnutie je z tohto hľadiska možné prirovnať k smernici.

108.

Na druhej strane sa Súdny dvor zatiaľ nevyjadril k tomu, či nesúlad vnútroštátnej normy s rámcovým rozhodnutím má za dôsledok to, že vnútroštátny súd má povinnosť túto vnútroštátnu normu neuplatniť, pokiaľ táto norma nemôže byť predmetom konformného výkladu.

109.

Ako som uviedol vo svojom stanovisku z 28. apríla 2008 vo veci Kozłowski ( 66 ), dôvody, pre ktoré Súdny dvor v rozsudku z 15. júla 1964, Costa ( 67 ), rozhodol, že členské štáty po tom, ako dobrovoľne súhlasili s prenosom ich právomocí na Spoločenstvo, nemôžu namietať proti uplatňovaniu záväzného aktu Spoločenstva na základe ustanovenia svojho vnútroštátneho právneho poriadku, a to bez ohľadu na povahu takéhoto ustanovenia, možno použiť aj v prípade rámcového rozhodnutia. Podľa môjho názoru rámcové rozhodnutie tak, ako každý záväzný akt práva Únie, má prednosť pred akýmkoľvek ustanovením vnútroštátneho práva, bez ohľadu na povahu takéhoto ustanovenia, a to aj pred ustanovením, ktoré má ústavnú povahu či ustanovením, ktoré je súčasťou základného zákona. Zásada prednosti práva Únie tak ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť zabezpečiť plný účinok práva Únie, „pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva“ ( 68 ).

110.

V prospech uznania zásady prednosti v prípade rámcových rozhodnutí prijatých v rámci tretieho piliera svedčia viaceré úvahy. ( 69 )

111.

Prvá úvaha sa týka samotného textu. V tejto súvislosti treba konštatovať, že s výnimkou výhrady týkajúcej sa neexistencie priameho účinku rámcových rozhodnutí normotvorca Únie pripodobnil režim rámcových rozhodnutí k režimu smerníc, keď stanovil, že rámcové rozhodnutia „sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány“ ( 70 ). Vzhľadom na to, že nezmeniteľným osobitným znakom rámcových rozhodnutí je len to, že nemajú priamy účinok, ( 71 ) neexistuje žiadny dôvod na to, aby, pokiaľ ide o ostatné ich aspekty, sa vylúčila prednosť týchto právnych nástrojov z dôvodu, že patria do oblasti medzivládnej spolupráce.

112.

Druhá úvaha sa týka toho, že Súdny dvor uznáva povinnosť vnútroštátneho súdu použiť techniku konformného výkladu s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť rámcových rozhodnutí a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s ich cieľom.

113.

Je pravda, že na odôvodnenie uplatnenia zásady konformného výkladu Súdny dvor vychádzal nie zo zásady prednosti, ale zo zásady lojálnej spolupráce. Stanovil tak, že táto druhá uvedená zásada, ktorá implikuje najmä to, že členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z práva Európskej únie, musí platiť aj v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorá je napokon v plnom rozsahu založená na spolupráci medzi členskými štátmi a inštitúciami. ( 72 ) Táto logika odôvodnenia sa už nachádzala v rozsudku z 10. apríla 1984, Von Colson a Kamann ( 73 ), pretože Súdny dvor v ňom okrem iného vyvodil povinnosť konformného výkladu z povinnosti členských štátov prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vhodné na zabezpečenie plnenia ich záväzkov vyplývajúcich z práva Únie, pričom spresnil, že toto právo je záväzné pre všetky vnútroštátne orgány, vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí. ( 74 )

114.

Nič to však nemení na tom, že požiadavka konformného výkladu, v prípade ktorej Súdny dvor dospel v ustálenej judikatúre k záveru, že je „obsiahnutá v systéme Zmluvy o FEÚ, keďže vnútroštátnym súdom umožňuje v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie, keď rozhodujú o sporoch, ktoré im boli predložené“ ( 75 ), vyplýva z požiadavky efektívnosti práva Únie a potreby zaistiť prednosť práva Únie pred vnútroštátnym právom členských štátov. ( 76 ) Napokon uznanie zásady konformného výkladu ako prejavu zásady lojálnej spolupráce nevyhnutne predpokladá pripustiť, aj keby len podporne, prednosť práva Únie. Ako by totiž mohla povinnosť lojálnej spolupráce vyplývajúca z práva Únie odôvodniť, že vnútroštátny súd je povinný zmeniť význam svojho vnútroštátneho práva v zmysle, ktorý je v súlade s právom Únie, keby táto povinnosť zmeniť význam nebola povinnosťou, ktorá prevažuje nad povinnosťou vnútroštátneho súdu rozhodnúť v spore v súlade s normami jeho vnútroštátneho práva?

115.

Tretia úvaha je spojená s vývojom právneho rámca vyplývajúceho zo skončenia prechodného obdobia stanoveného protokolom (č. 36) o prechodných ustanoveniach, pripojeným k Zmluvám. Podľa článku 10 ods. 3 tohto protokolu prechodné opatrenie uvedené v odseku 1 stratilo účinnosť päť rokov odo dňa nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, t. j. 30. novembra 2014. Definitívne včlenenie tretieho piliera do oblasti upravenej v tretej časti Zmluvy o FEÚ, hlave V týkajúcej sa slobody, bezpečnosti a spravodlivosti si vyžaduje „komunitárny výklad“ ( 77 ). V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že zatiaľ čo právomoc Súdneho dvora v súlade s bývalým článkom 35 EÚ reflektovala medzivládnu povahu spolupráce v rámci tretieho piliera, Súdny dvor má od tohto dátumu automatickú a záväznú právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky, pretože už nepodlieha vyhláseniu, podľa ktorého každý členský štát uznal túto právomoc a uviedol vnútroštátne súdy, ktoré sa môžu obrátiť na Súdny dvor. V tejto súvislosti je zaujímavé uviesť, že v rozsudku zo 16. júna 2005, Pupino ( 78 ), Súdny dvor vychádzal z „dôležitost[i] prejudiciálnej právomoci Súdneho dvora podľa článku 35 EÚ“ na odôvodnenie priznania práva jednotlivcom odvolávať sa na rámcové rozhodnutia s cieľom získať konformný výklad vnútroštátneho práva na súdoch členských štátov. ( 79 ) Uznanie právomoci zhodnej s tou, ktorú Súdny dvor mal v rámci prvého piliera, preukazuje silný proces konvergencie medzi týmito dvoma piliermi, ktorý odôvodňuje pripodobnenie účinkov rámcových rozhodnutí k účinkom smerníc, samozrejme s výnimkou priameho účinku, ktorý je výslovne vylúčený.

116.

Z vyššie uvedených úvah vyvodzujem, že rámcové rozhodnutie v súlade so zásadou prednosti má mať prednosť pred akýmkoľvek ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré by s ním bolo v rozpore.

117.

Podľa môjho názoru je tiež dôležité pripomenúť, čo Súdny dvor dôrazne uviedol vo svojom rozsudku z 26. februára 2013, Melloni ( 80 ), ktorý sa týkal výkladu rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 81 ), a to konkrétne že „z ustálenej judikatúry… vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Únie, ktorá predstavuje základný znak právneho poriadku Únie… dovolávanie sa ustanovení vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy, členským štátom nemôže ovplyvniť účinok práva Únie na území tohto štátu“ ( 82 ).

118.

V súlade s logikou rozlišovania medzi účinkom „nahradenia“ a „možnosťou dovolávať sa neuplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy“ ( 83 ) sa domnievam, že neexistencia priameho účinku rámcového rozhodnutia neznamená, že by vnútroštátny súd nemal povinnosť neuplatniť ustanovenia svojho vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie. Táto povinnosť totiž priamo vyplýva z prednosti práva Únie pred vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré bránia jeho úplnej účinnosti.

119.

Vyššie uvedené úvahy podľa môjho názoru platia a fortiori aj pre rozhodnutia prijaté v súlade s článkom 34 ods. 2 písm. c) EÚ, akým je rozhodnutie 2009/316.

120.

V dôsledku uvedeného zastávam taký názor, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri súčasnom zohľadnení všetkých vnútroštátnych právnych predpisov a v rámci uplatnenia výkladových metód, ktoré tieto právne predpisy uznávajú, poskytol taký výklad vnútroštátnych ustanovení, o aké ide vo veci samej, ktorý v čo najväčšej možnej miere berie do úvahy znenie a cieľ rámcového rozhodnutia 2009/315, rozhodnutia 2009/316 a rámcového rozhodnutia 2008/675. Ak by sa ukázalo, že takýto výklad nie je možný, vnútroštátny súd by bol povinný tieto vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie, neuplatniť.

121.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem na prejudiciálne otázky, ktoré položil Törvényszék Szombathelyi (Obvodný súd Szombathely, Maďarsko), odpovedať takto: