—

Istituto di Ricovero e Cura a Carattere Scientifico (IRCCS) – Fondazione Santa Lucia, v zastúpení: G. Pellegrino, avvocato,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Vitale a P. Gentili, avvocati dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, M. Owsiany‑Hornung a F. Tomat, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1 smernice Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, 405).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Istituto di Ricovero e Cura a Carattere Scientifico (IRCCS) – Fondazione Santa Lucia [Vedecký hospitalizačný a liečebný inštitút (IRCCS) – Nadácia svätej Lucie, ďalej len „Nadácia“], na jednej strane, a Cassa conguaglio per il settore elettrico (Kompenzačný fond pre odvetvie elektrickej energie, Taliansko), Ministero dello Sviluppo economico (Ministerstvo pre hospodársky rozvoj, Taliansko), Ministero dell’Economia e delle Finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko) a Autorità per l’energia elettrica e il gas (Úrad pre elektrickú energiu a plyn, Taliansko), na druhej strane, vo veci zamietnutia priznania Nadácii využitia vnútroštátneho systému výhod vzťahujúcich sa na splatné sumy určené na pokrytie všeobecných nákladov elektrickej siete (ďalej len „všeobecné náklady elektrickej siete“) príslušnými talianskymi orgánmi.

3

Odôvodnenia 9, 10 a 11 smernice 2003/96 stanovujú:

4

Článok 1 smernice 2003/96 stanovuje:

„Členské štáty zdaňujú energetické výrobky a elektrinu v súlade s touto smernicou.“

5

Podľa článku 4 tejto smernice:

„1.   Úrovne zdaňovania, ktoré členské štáty uplatňujú na energetické výroby a elektrinu vymenované v článku 2 nemôžu byť nižšie ako minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou.

2.   Na účely tejto smernice je ‚úroveň zdaňovania‘ celková záťaž uložená ohľadom všetkých nepriamych daní (okrem DPH) vypočítavaná priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu.“

6

Článok 8 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Tento článok sa uplatňuje na nasledovné priemyselné a komerčné účely:

…

…“

7

Článok 11 tejto smernice uvádza:

„1.   V tejto smernici pojem ‚používanie na podnikateľské účely‘ znamená používanie podnikateľským subjektom, určeným v súlade s odsekom 2, ktorý kdekoľvek nezávisle vykonáva dodávku tovarov a služieb, bez ohľadu na účel alebo výsledky takýchto hospodárskych činností.

Hospodárske činnosti zahrňujú všetky činnosti výrobcov, obchodníkov a osôb dodávajúcich služby, vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností slobodných profesií.

…

2.   S ohľadom na túto smernicu sa podnikateľské subjekty nemôžu považovať za menšie ako časť podniku alebo právnickej osoby, ktorá z organizačného hľadiska predstavuje samostatný podnik, t. j. subjekt schopný fungovania na základe vlastných prostriedkov.

…

4.   Členské štáty môžu obmedziť rozsah zníženej úrovne zdaňovania v prípade používania na podnikateľské účely.“

8

Článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 stanovuje:

„Za podmienky, že sa dodržiavajú minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou v priemere za všetky podniky, smú členské štáty uplatňovať daňové úľavy na spotrebu energetických výrobkov používaných na vykurovacie účely alebo na účely článku 8 ods. 2 písm. b) a c) a na elektrinu v týchto prípadoch:

‚Energeticky náročný podnik‘ je podnikateľský subjekt uvedený v článku 11, v ktorom buď nákupy energetických výrobkov a elektriny dosahujú prinajmenšom 3,0 % výrobnej hodnoty alebo výška platenej vnútroštátnej energetickej dane dosahuje prinajmenšom 0,5 % pridanej hodnoty. V rámci tejto definície smú členské štáty uplatňovať obmedzujúcejšie pojmy, vrátane definícií predajnej hodnoty, procesu a sektora.

…“

9

Článok 26 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty informujú Komisiu o opatreniach prijatých podľa článkov 5, 14 ods. 2, 15 a 17.

2.   Opatrenia, ako sú oslobodenia od daní, daňové úľavy, odstupňovanie daní a vracanie daní v zmysle tejto smernice by mohli predstavovať štátnu pomoc a v uvedených prípadoch musia byť oznamované Komisii podľa článku 88 ods. 3 zmluvy.

Informácie poskytované Komisii na základe tejto smernice nezbavujú členské štáty povinnosti oznamovania podľa článku 88 ods. 3 zmluvy.“

10

Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS (Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12) znie:

„1.   Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:

2.   Členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.“

11

Decreto legislativo n. 26 (legislatívny dekrét č. 26) z 2. februára 2007 (riadny dodatok ku GURI č. 68, z 22. marca 2007) prebral do vnútroštátneho práva smernicu 2003/96.

12

Decreto‑legge n. 83 (zákonný dekrét č. 83) z 22. júna 2012 (riadny dodatok ku GURI č. 147, z 26. júna 2012), ktorý bol so zmenami zmenený na zákon (ďalej len „zákonný dekrét č. 83/2012“), stanovuje naliehavé opatrenia pre rast krajiny.

13

Článok 39 zákonného dekrétu č. 83/2012 s názvom „Kritériá revízie systému spotrebných daní z elektriny a energetických výrobkov a všeobecných nákladov elektrickej siete pre energeticky náročné podniky – Osobitné sadzobné systémy pre priemyselné energeticky náročné podniky“ vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Minister hospodárstva a financií v spolupráci s ministrom pre hospodársky rozvoj prijme najneskôr do 31. decembra 2012 jeden alebo viacero dekrétov, ktoré budú podľa článku 17 smernice 2003/96… definovať energeticky náročné podniky na základe podmienok a kritérií týkajúcich sa minimálnych úrovní spotreby a vplyvu nákladov na energie na hodnotu činnosti podniku.

2.   Cieľom dekrétov uvedených v odseku 1 je následne zaviesť zjednodušený a spravodlivý systém sadzieb spotrebných daní z elektriny a energetických výrobkov používaných ako palivá za podmienok stanovených smernicou 2003/96…; tento systém musí zabezpečiť zachovanie daňových príjmov…

3.   V lehote 60 dní od prijatia dekrétov stanovených v odseku 1 Úrad pre elektrickú energiu a plyn podľa usmernení ministra pre hospodársky rozvoj stanoví nové sumy, ktoré sú splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete a ich kritériá rozdelenia medzi konečných spotrebiteľov tak, aby sa zohľadnila definícia energeticky náročného podniku obsiahnutá v dekrétoch stanovených v odseku 1 a za podmienok uvedených v odseku 2…“

14

Decreto ministeriale – Definizione delle imprese a forte consumo di energia (Vyhláška ministerstva – O vymedzení pojmu energeticky náročné podniky) z 5. apríla 2013 (GURI č. 91, z 18. apríla 2013) bola prijatá na vykonanie článku 39 zákonného dekrétu č. 83/2012.

15

Článok 3 tejto vyhlášky ministerstva stanovuje, že cieľom novej definície všeobecných nákladov elektrickej siete je zaviesť systém výhod pre energeticky náročné podniky v dôsledku vypracovania usmernení uvedených v článku 39 ods. 3 zákonného dekrétu č. 83/2012. Odsek 2 uvedeného článku 3 stanovuje, že „všeobecné náklady elektrickej siete sú novostanovené podľa degresívneho kritéria v závislosti od spotreby elektriny…, prípadne aj z hľadiska oblastí činnosti označených kódmi ATECO [vnútroštátny systém klasifikácie hospodárskych činností]…“

16

Usmernenia ministra pre hospodársky rozvoj z 24. júla 2013 boli prijaté na účely vykonania článku 39 ods. 3 zákonného dekrétu č. 83/2012 a článku 3 uvedenej vyhlášky ministerstva. Poverili predovšetkým Úrad pre elektrickú energiu a plyn (teraz Úrad pre elektrickú energiu, plyn a vodu) opätovným stanovením súm určených na pokrytie všeobecných nákladov elektrickej siete, obmedzujúc poskytnutie výhod stanovených v uvedenom článku 3 len pre podniky požierajúce energiu (energeticky náročné), ktoré pôsobia vo výrobnom sektore.

17

Tieto usmernenia boli vykonané tromi rozhodnutiami Úradu pre elektrickú energiu a plyn prijatými v októbri 2013, ktoré skutočne obmedzili udelenie týchto výhod len na podniky vo výrobnom sektore.

18

Nadácia je vedeckým hospitalizačným a liečebným inštitútom, ktorý pôsobí najmä v oblasti poskytovania zdravotných služieb. Podľa vnútroštátneho súdu ju možno považovať za „podnik“ v zmysle článku 11 smernice 2003/96.

19

V priebehu roka 2014 sa Nadácia obrátila na Tribunale amministrativo regionale della Lombardia (Regionálny správny súd pre Región Lombardsko, Taliansko) so žiadosťou o zrušenie aktov, ktorými jej príslušné orgány zamietli využitie režimu výhod vo vzťahu k sumám určeným na pokrytie všeobecných nákladov elektrickej siete. Tento súd rozhodol o neprípustnosti žaloby Nadácie z dôvodov týkajúcich sa dátumu podania žaloby.

20

Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) preskúmavajúca odvolanie rozhodla, že žaloba Nadácie je prípustná. V dôsledku toho preskúmala meritum veci, ktoré vyvolalo otázky týkajúce sa práva Únie.

21

Vnútroštátny súd sa domnieva, že je schopný bez obrátenia sa na Súdny dvor dať odpoveď na otázky týkajúce sa článkov 107 a 108 ZFEÚ, ktoré vznikli vo veci samej, ale predkladá svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania najmä z dôvodu výkladu článku 17 ods. 1 smernice 2003/96.

22

Vnútroštátny súd sa pýta, či výhody súvisiace so všeobecnými nákladmi elektrickej siete patria do pôsobnosti tohto článku 17 ods. 1, ktorý upravuje daňové úľavy. V tejto súvislosti objasňuje, že uvedené náklady sú určené na financovanie cieľov všeobecného záujmu, akými sú podpora obnoviteľných energetických zdrojov (zložka A3) a energetickej efektivity (zložka UC7), náklady na jadrovú bezpečnosť a územné kompenzácie (zložky A2 a MCT), osobitné tarifné režimy pre vnútroštátnu železničnú spoločnosť (zložka A4), kompenzácie určené malým podnikom v oblasti elektriny (zložka UC4), podpora aplikovaného výskumu v oblasti elektriny (zložka A5), ako aj pokrytie „bonusu na elektrinu“ (zložka As) a výhod priznávaných energeticky náročným podnikom (zložka Ae). Podľa vnútroštátneho súdu všeobecné náklady elektrickej siete znášajú spotrebitelia elektriny, vrátane podnikov, a sú rozúčtované medzi nich prostredníctvom zápisu na ich faktúry za elektrinu.

23

V rozsahu, v akom sa všeobecné náklady elektrickej siete majú považovať za daňové úľavy, sa vnútroštátny súd pýta, či článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 umožňuje členským štátom, ktoré zavedú takéto úľavy na základe tohto ustanovenia, aby ich priznali len určitým energeticky náročným podnikom pôsobiacim v oblastiach stanovených vnútroštátnymi orgánmi z dôvodu, aby dosiahli ciele všeobecného záujmu.

24

Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

25

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 vykladať v tom zmysle, že pod pojem „daňové úľavy“ patria výhody, ktoré vnútroštátne právo priznáva energeticky náročným podnikom, definovaným v tomto ustanovení, v súvislosti so sumami dotknutými v konaní vo veci samej, ktoré sú splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete.

26

Odpoveď na túto otázku závisí od toho, či sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete majú povahu dane a konkrétne predstavujú nepriame dane uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 2003/96.

27

Na jednej strane totiž článok 17 ods. 1 tejto smernice podmieňuje uplatnenie daňových úľav na spotrebu energetických výrobkov a elektriny dodržaním minimálnych úrovní zdaňovania predpísaných touto smernicou. Na druhej strane článok 4 ods. 2 smernice 2003/96 na účely tejto smernice definuje pojem „úroveň zdaňovania“ ako celkovú záťaž uloženú s ohľadom na všetky vyberané nepriame dane.

28

Talianska vláda sa domnieva, že sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete nemajú povahu dane, ale majú tarifnú povahu, pretože sú pokryté formou zložiek tarify za elektrinu.

29

Treba však pripomenúť, že kvalifikovať zdanenie, daň, clo alebo platbu z hľadiska práva Únie prislúcha Súdnemu dvoru na základe objektívnych vlastností zdanenia nezávisle od kvalifikácie, ktorú dáva vnútroštátne právo (pozri rozsudky z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C‑446/04, EU:C:2006:774, bod 107, ako aj z 24. júna 2010, P. Ferrero e C. a General Beverage Europe, C‑338/08 a C‑339/08, EU:C:2010:364, bod 25).

30

Treba teda preskúmať objektívne vlastnosti súm splatných z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete.

31

Po prvé treba uviesť, že sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú upravené v talianskom práve a predovšetkým v článku 39 ods. 3 zákonného dekrétu č. 83/2012.

32

Okrem toho na účely kvalifikácie súm splatných z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete ako dane je potrebné, aby existovala povinnosť platiť tieto sumy a aby v prípade nedodržania tejto povinnosti daňovník bol stíhaný príslušnými orgánmi, pričom v prípade nepriamej dane z právneho hľadiska nie je osobou, ktorá je povinná platiť tieto sumy, nevyhnutne konečný spotrebiteľ, na ktorého sú uvedené sumy prenesené (pozri analogicky v súvislosti s DPH rozsudok zo 14. januára 2016, Komisia/Belgicko, C‑163/14, EU:C:2016:4, bod 44).

33

O takýto prípad zrejme ide aj pri sumách splatných z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete. Vzhľadom na pripomienky talianskej vlády sa zdá, že subjekty využívajúce služby elektrickej siete majú právnu povinnosť zaplatiť tieto sumy v prospech Kompenzačného fondu pre sektor elektrickej energie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby potvrdil existenciu takejto povinnosti, ako existenciu kontroly jej dodržiavania príslušnými orgánmi.

34

Po druhé, ako vyplýva aj z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete nie sú nevyhnutne určené na financovanie nákladov na výrobu a distribúciu elektrickej energie, ale sú určené na ciele všeobecného záujmu podľa prerozdeľovacích kritérií stanovených orgánmi verejnej moci v rámci vnútroštátnej elektrickej siete podľa usmernení Ministra pre hospodársky rozvoj z 24. júla 2013 a rozhodnutí Úradu pre elektrickú energiu a plyn prijatých v októbri 2013. Medzi tieto ciele patria podpora obnoviteľných zdrojov energie a energetickej efektivity, jadrová bezpečnosť a územné kompenzácie, osobitné tarifné režimy pre vnútroštátnu železničnú spoločnosť, kompenzácie určené malým podnikom v oblasti elektriny, podpora aplikovaného výskumu v oblasti elektriny, ako aj pokrytie „bonusu na elektrinu“ a výhod priznávaných energeticky náročným podnikom.

35

V tomto kontexte treba uviesť, že skutočnosť, že sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete nie sú určené do všeobecného štátneho rozpočtu, ale ako uvádza talianska vláda sú platené na účty, ktoré spravuje Kompenzačný fond pre sektor elektrickej energie, aby boli pridelené určitým kategóriám hospodárskych subjektov na osobitné použitie, sama osebe nemôže vylúčiť, že patria do daňovej oblasti (pozri analogicky rozsudok z 15. apríla 2010, CIBA, C‑96/08, EU:C:2010:185, bod 23).

36

Po tretie konkrétne v súvislosti s nepriamymi daňami treba uviesť, že takéto dane sú obvykle prenesené na konečného spotrebiteľa tovaru alebo služby formou ich zahrnutia do sumy uvedenej na jemu vystavenej faktúre (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2016, Komisia/Belgicko, C‑163/14, EU:C:2016:4, bod 39).

37

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že všeobecné náklady elektrickej siete znášajú spotrebitelia elektriny, vrátane podnikov, a sú medzi nich rozúčtované formou zaúčtovania do ich faktúr za elektrinu. Uvedené potvrdzuje článok 39 ods. 3 zákonného dekrétu č. 83/2012, podľa ktorého sumy splatné z titulu pokrytia týchto nákladov sú prenesené na konečných spotrebiteľov.

38

Navyše sa zdá, že uvedené sumy súvisia so spotrebovanou elektrinou, pretože podľa článku 3 ods. 2 vyhlášky ministerstva z 5. apríla 2013 všeobecné náklady elektrickej siete sú degresívne v závislosti od spotreby elektriny.

39

Z týchto dôvodov sumy splatné z titulu pokrytia uvedených nákladov nemožno prirovnávať k dani dotknutej vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354), v ktorom sa Súdny dvor domnieval, že na túto daň nemožno hľadieť tak, že je priamo alebo nepriamo vypočítavaná z množstva elektriny v čase uvoľnenia tohto výrobku na spotrebu v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2003/96. Súdny dvor totiž založil tento záver na konštatovaniach uvedených v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku, podľa ktorých sa uvedená daň vypočíta z množstva jadrového paliva použitého na výrobu elektriny a toto množstvo priamo neovplyvňuje množstvo vyrobenej elektriny, takže táto daň by mohla byť vyberaná aj bez toho, aby sa nutne vyrobilo a následne spotrebovalo určité množstvo elektriny.

40

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a s výhradou overenia vnútroštátnych skutkových okolností a pravidiel vnútroštátneho práva, z ktorých tieto úvahy vychádzajú, zo strany vnútroštátneho súdu treba konštatovať, že sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete predstavujú nepriame dane v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2003/96.

41

Okrem toho, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, keďže sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete sú nepriamymi daňami, musia byť dodržané podmienky stanovené právom Únie pre také výrobky, ako elektrina, na ktoré sa v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2008/118 vzťahuje všeobecný systém spotrebných daní stanovený touto smernicou.

42

Konkrétne elektrina podľa článku 1 ods. 2 tejto smernice môže byť predmetom zdanenia inou nepriamou daňou, než je spotrebná daň zavedená touto smernicou, ak na jednej strane sleduje toto zdanenie jeden špecifický cieľ alebo viacero špecifických cieľov a ak na druhej strane je v súlade s pravidlami pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo DPH, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.

43

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sumy splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete spĺňajú tieto podmienky.

44

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „daňové úľavy“ patria výhody, ktoré vnútroštátne právo priznáva energeticky náročným podnikom, definovaným v tomto ustanovení, v súvislosti so sumami dotknutými v konaní vo veci samej, ktoré sú splatné z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete, s výhradou overenia skutkových okolností a pravidiel vnútroštátneho práva, z ktorých vychádza táto odpoveď Súdneho dvora, vnútroštátnym súdom.

45

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje daňové úľavy na spotrebu elektriny len v prospech energeticky náročných podnikov v zmysle tohto ustanovenia pôsobiacich vo výrobnom sektore.

46

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej jedine takzvaným „energeticky náročným“ podnikom pôsobiacim vo výrobnom sektore sa priznávajú výhody súvisiace so sumami splatnými z titulu pokrytia všeobecných nákladov elektrickej siete.

47

Podľa článku 17 ods. 1 písm. a) smernice 2003/96 členské štáty smú uplatňovať daňové úľavy na spotrebu elektriny v prospech energeticky náročných podnikov pod podmienkou, že sa v Únii dodržiavajú minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou v priemere za všetky podniky.

48

Toto ustanovenie definuje aj pojem „energeticky náročný podnik“ a v rámci tohto pojmu spresňuje, že členské štáty smú uplatňovať obmedzujúcejšie pojmy, vrátane definícií predajnej hodnoty, procesu a sektora.

49

Z uvedeného vyplýva, že na účely uvedeného ustanovenia členské štáty naďalej môžu slobodne obmedziť využívanie daňových úľav v prospech energeticky náročných podnikov z jedného priemyselného sektora alebo z viacerých priemyselných sektorov. V dôsledku toho toto ustanovenie nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá priznáva výhody súvisiace so sumami určenými na pokrytie všeobecných nákladov elektrickej siete jedine výrobnému sektoru.

50

Takýto výklad potvrdzuje skúmanie cieľov sledovaných smernicou 2003/96. Z odôvodnení 9 a 11 tejto smernice totiž vyplýva, že smernica ponecháva členským štátom určitý priestor na vymedzenie a vykonávanie politík prispôsobených ich vnútroštátnym podmienkam a že režimy, ktoré sú pri vykonávaní uvedenej smernice zavedené, patria do právomoci jednotlivých členských štátov.

51

Treba však zdôrazniť, že skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá obmedzuje využitie daňovej úľavy na jeden priemyselný sektor, nie je v rozpore s článkom 17 ods. 1 smernice 2003/96, bez toho, aby bola dotknutá otázka, či táto právna úprava predstavuje štátnu pomoc, ako to vyplýva z článku 26 ods. 2 tejto smernice. Ako však výslovne uviedol vnútroštátny súd, táto otázka nie je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/96 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje daňové úľavy na spotrebu elektriny len v prospech energeticky náročných podnikov v zmysle tohto ustanovenia pôsobiacich vo výrobnom sektore.

53

Vzhľadom na to, že konanie pre Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: