1.

Problematika cudzích imperatívnych noriem patrí k problematike, ktorá po mnoho rokov zamestnáva náuku v oblasti medzinárodného súkromného práva takmer po celom svete. Je už skoro nemožné zachovať si prehľad v množstve monografií a iných vedeckých prác, ktoré sa tejto problematike venujú. Súčasne je počet súdnych konaní, vrátane arbitrážnych konaní, v ktorých je táto problematika priamo relevantná, pomerne malý.

2.

Dňa 19. júna 1980 podpísali členské štáty vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 2 ). Článok 7 ods. 1 tohto dohovoru, ktorý sa týkal imperatívnych noriem cudzieho práva, bol inovatívnym ustanovením a hneď vyvolal aj najväčšie kontroverzie.

3.

Dohovor nadobudol platnosť 1. apríla 1991. Dňa 1. augusta 2004 nadobudol platnosť protokol č. 1, na základe ktorého Súdny dvor nadobudol právomoc vykladať ustanovenia tohto dohovoru.

4.

Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť vysvetliť niektoré pochybnosti v súvislosti s problematikou cudzích imperatívnych noriem na základe ustanovenia, ktoré nahradilo článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru, konkrétne na základe článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I. Táto problematika, ktorá bola odjakživa predmetom živej diskusie v náuke medzinárodného práva súkromného, sa prekladá Súdnemu dvoru na účely posúdenia až 36 rokov po podpise Rímskeho dohovoru. Preto sa ponúka príslovie „lepšie neskoro ako nikdy!“

5.

Článok 7 Rímskeho dohovoru s nadpisom „Imperatívne normy“ stanovuje:

„1.   Pri uplatnení právneho poriadku určitého štátu podľa tohto dohovoru možno zohľadniť imperatívne normy iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu, ak podľa právneho poriadku tohto štátu sa takéto normy musia uplatniť bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu, a v rozsahu, v ktorom sa podľa tohto právneho poriadku musia v takejto situácii uplatniť. Pri úvahe, či sa tieto imperatívne normy zohľadnia, sa prihliada na ich povahu a účel a na dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.

2.   Žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu.“

6.

Podľa článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru si každý zmluvný štát pri podpise, ratifikácii, prijatí alebo schválení môže vyhradiť právo neuplatňovať ustanovenia článku 7 ods. 1.

7.

Rímsky dohovor bol nahradený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 3 ).

8.

Článok 9 nariadenia Rím I s nadpisom „Imperatívne normy“ stanovuje:

„1.   Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.

2.   Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.

3.   Môžu sa uplatniť imperatívne normy [Účinok možno priznať imperatívnym normám – neoficiálny preklad] právneho poriadku krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, pokiaľ uvedené imperatívne normy robia plnenie zmluvy protiprávnym. Pri rozhodovaní, či sa majú uplatniť uvedené normy[či sa uvedeným normám prizná účinok – neoficiálny preklad], sa do úvahy vezme ich povaha a účel, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.“

9.

Článok 28 nariadenia Rím I s nadpisom „Časové uplatňovanie“ stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.“

10.

Článok 34 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník; ďalej len „EGBGB“), ktorý bol zrušený s účinnosťou od 17. decembra 2009, stanovoval:

„Tento pododdiel sa nedotýka uplatnenia ustanovení nemeckého práva na situácie, ktoré záväzne upravujú, bez ohľadu na právo rozhodné pre zmluvu.“

11.

Podľa nemeckej judikatúry a náuky nevylučovalo toto ustanovenie uplatnenie imperatívnych noriem tretích štátov; tieto mohli byť v každom prípade zohľadnené ako skutkové okolnosti pri uplatnení ustanovení rozhodného práva, ktoré obsahovali neurčité pojmy vyžadujúce spresnenie („ausfüllungsbedürftige Rechtsnormen“).

12.

§ 241 ods. 2 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník; ďalej len „BGB“) stanovuje:

„Záväzkovým vzťahom sa môže podľa jeho obsahu ukladať každej strane povinnosť brať ohľad na práva a právom chránené záujmy druhej strany.“

13.

Žalobca v konaní vo veci samej, Grigorios Nikiforidis, je učiteľ na základnej škole v Norimbergu v Nemecku, ktorú prevádzkuje Helénska republika.

14.

Na začiatku roku 2010 prijal grécky parlament v súvislosti s dlhovou krízou zákony č. 3833/2010 a č. 3845/2010 ( 4 ), ktorých účelom bolo zníženie verejných výdavkov. Týmito zákonmi bolo znížené odmeňovanie zamestnancov vo verejnom sektore, okrem iného aj učiteľov na verejných školách.

15.

S odvolaním sa na tieto zákony znížila Helénska republika mzdu G. Nikiforidisa.

16.

G. Nikiforidis žaloval pred nemeckým súdom svojho zamestnávateľa, Helénsku republiku, zastúpenú ministerstvom školstva a kultúry, z dôvodu zníženia mzdy za obdobie od októbra 2010 do decembra 2012.

17.

Rozsudkom z 30. marca 2012 zamietol Arbeitsgericht Nürnberg (Pracovný súd Norimberg) žalobu na základe poukázania na štátnu imunitu Grécka. Rozsudkom z 25. septembra 2013 zrušil Landesarbeitsgericht Nürnberg (Krajinský pracovný súd Norimberg) tento rozsudok a rozhodol v prospech G. Nikiforidisa. Helénska republika podala proti rozhodnutiu Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd) opravný prostriedok „Revision“ na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd).

18.

V konaní o opravnom prostriedku „Revision“ Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) konštatoval, že pracovný vzťah medzi stranami sporu je súkromnoprávnej povahy, a preto je potrebné štátnu imunitu Grécka v tejto súvislosti zamietnuť. Okrem toho potvrdil medzinárodnú právomoc nemeckých súdov podľa článku 18 ods. 1 a článku 19 bodu 2 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 5 ).

19.

Okrem toho Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) konštatoval, že pracovný vzťah podlieha nemeckému právu, ktoré neumožňuje zníženie mzdy bez zmeny zmluvy dohodou (Änderungsvertrag) alebo bez možnosti vypovedať zmluvu z dôvodu zmeny (Änderungskündigung). Preto je pre rozhodnutie v konaní vo veci samej nevyhnutná odpoveď na otázku, či má vnútroštátny súd uplatniť na pracovný pomer medzi stranami sporu grécke zákony č. 3833/2010 a č. 3845/2010 alebo či im má priznať účinok iným spôsobom.

20.

Vzhľadom na tieto okolnosti Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený kancelárii Súdneho dvora 20. marca 2015.

22.

Písomné pripomienky predložili nemecká a grécka vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Okrem týchto účastníkov konania sa na pojednávaní 1. februára 2016 zúčastnil aj G. Nikiforidis.

23.

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania predkladá nemecký Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) viacero otázok súvisiacich s problematikou cudzích imperatívnych noriem. Táto problematika je v medzinárodnom súkromnom práve známa a je predmetom mnohých sporov, najmä teoretických.

24.

Ťažkosti pri pochopení problematiky týchto noriem vyplývajú vo veľkej miere z toho, že táto problematika je v Rímskom dohovore, v medzinárodnom práve súkromnom členských štátoch a v nariadení Rím I upravená rôzne.

25.

Článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I stanovuje na rozdiel od článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru určité požiadavky, pri ktorých splnení sa cudzím imperatívnym normám môže priznať účinok. Musí ísť o normy právneho poriadku krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Okrem toho sa týmto normám môže priznať účinok len vtedy, pokiaľ robia plnenie zmluvy protiprávnym. Podľa názoru vnútroštátneho súdu nie je prvá podmienka v prejednávanej veci splnená. Vnútroštátny súd sa však nezaoberá otázkou, či je v prejednávanej veci splnená druhá podmienka.

26.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu má pre rozhodnutie sporu kľúčový význam odpoveď na otázku, či sa pri určovaní povinností zmluvných strán pracovnej zmluvy, ktorá podlieha nemeckému právu, majú zohľadňovať ustanovenia týkajúce sa krátenia miezd obsiahnuté v gréckych zákonoch č. 3833/2010 a č. 3845/2010. Okrem toho zdôrazňuje, že pri týchto ustanoveniach, ktoré majú záväzný charakter a ktorých dodržiavanie má rozhodujúci význam pre ochranu hospodárskych záujmov Grécka, ide jednoznačne o imperatívne normy v zmysle medzinárodného práva súkromného.

27.

Vnútroštátny súd sa ale pýta, či sa v súvislosti s určením rozhodného práva pre pracovný pomer z časového hľadiska uplatňuje nariadenie Rím I, keď sa predmetná pracovná zmluva uzatvorila pred 17. decembrom 2009 ( 6 ) (prvá prejudiciálna otázka).

28.

Následne sa vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, či, ak sa zistí, že sa nariadenie Rím I z časového hľadiska na prejednávané konanie uplatňuje, je doterajšia prax nemeckých súdov, podľa ktorej sa cudzie ustanovenia neuplatňujú priamo, ale sa len nepriamo zohľadňujú pri uplatňovaní práva rozhodného pre zmluvu, v rozpore s článkom 9 ods. 3 tohto nariadenia (druhá prejudiciálna otázka).

29.

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či má pri rozhodovaní o uplatnení imperatívnych noriem iného členského štátu význam zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ (tretia prejudiciálna otázka).

30.

V ďalšej časti týchto návrhov sa budem postupne venovať všetkým otázkam.

31.

Otázkou o časovej pôsobnosti nariadenia Rím I chce vnútroštátny súd zistiť, či sa na prejednávaný právny spor, ktorý sa týka pracovnej zmluvy uzatvorenej pred 17. decembrom 2009, uplatňujú ustanovenia tohto nariadenia, alebo či sa má posudzovať podľa skorších predpisov, ktoré platili pred nadobudnutím jeho účinnosti.

32.

Chcel by som zdôrazniť, že normotvorca časovú pôsobnosť nariadenia Rím I v súvislosti s už existujúcimi právnymi vzťahmi výslovne upravil tým, že v článku 28 stanovil, že toto nariadenie „sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009“ ( 7 ).

33.

Keďže normotvorca výslovne upravil otázku časovej pôsobnosti, nemožno v tejto súvislosti uplatniť všeobecné zásady, najmä zásadu priameho účinku nového pravidla na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla. ( 8 )

34.

Ako výnimka z tejto všeobecnej zásady článok 28 spôsobí, že právna úprava platná pre predmetnú zmluvu v čase jej uzavretia sa „zmrazí“ ( 9 ).

35.

Pri výklade článku 28 je potrebné predovšetkým zvážiť to, či toto ustanovenie tým, že spája pôsobnosť nariadenia Rím I s uzavretím zmluvy, zavádza pre právo Únie autonómny pojem „uzavretie zmluvy“ alebo či odkazuje na relevantné vnútroštátne ustanovenia.

36.

Zastávam názor, že systematický a teleologický výklad článku 28 jasne hovoria proti tomu, aby sa pojem „uzavretie zmluvy“ chápal ako autonómna koncepcia.

37.

Je pravda, že pojmy používané v právnych aktoch Únie sa v zásade majú vykladať autonómne. To sa týka aj pojmov, ktoré sa používajú v ustanoveniach medzinárodného súkromného práva Únie. ( 10 )

38.

Táto zásada ale podľa môjho názoru nie je uplatniteľná na výklad pojmu „uzavretie zmluvy“ v článku 28 nariadenia Rím I.

39.

Ako správne tvrdia vláda Spojeného kráľovstva a Komisia, existencia a platnosť zmluvy sa na základe článku 10 nariadenia Rím I určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva v prípade jej platnosti.

40.

Domnievam sa, že pri určení okamihu uzavretia zmluvy na účely uplatnenia článku 28 nariadenia je potrebné uplatniť právo, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala predmetná zmluva. ( 11 )

41.

V prospech toho hovoria predovšetkým praktické dôvody. Uzavretie zmluvy neoddeliteľne súvisí s právnym systémom, ktorým sa relevantná zmluva spravuje. V práve Únie neexistujú ustanovenia, ktoré by upravovali problematiku uzavretia zmluvy. ( 12 ) Vypracovanie autonómnej koncepcie uzavretia zmluvy by preto bolo náročné.

42.

Aj keby sa takáto koncepcia vypracovala, jej uplatnenie by stále narážalo na podstatné praktické ťažkosti. Nejasné zostáva, ako by sa malo postupovať, ak by sa podľa autonómnej koncepcie uzavrela zmluva, zatiaľ čo podľa práva, ktorým by sa zmluva mala spravovať, by táto zmluva neexistovala. Podobné pochybnosti by sa vynárali, ak by sa vyskytol opačný prípad.

43.

Do úvahy prichádza aj také riešenie, že by sa vychádzalo z autonómneho chápania pojmu „okamih uzavretia zmluvy“ až po tom, čo by sa zistilo, že zmluva bola podľa práva, ktorému podlieha, platne uzavretá. Myslím si ale, že aj takéto riešenie by bolo príliš komplikované a nepraktické. Okamih uzavretia zmluvy totiž nemožno určiť nezávisle od rozhodného práva, ktoré rozhoduje o tom, aké konania právnych subjektov vedú k platnému uzavretiu zmluvy.

44.

V prospech mnou navrhovaného riešenia hovoria aj teleologické aspekty. Harmonizáciou kolíznych noriem chcel normotvorca Únie okrem iného podporiť právnu istotu v súvislosti s rozhodným právom. ( 13 ) Ak by sa pojem „uzavretie zmluvy“ v zmysle článku 28 chápal autonómne, nezávisle od rozhodného práva, ktoré upravuje ostatné aspekty súvisiace s uzavretím zmluvy a s platnosťou zmluvy, bola by tým predvídateľnosť práva jednoznačne znížená.

45.

Preto nemám žiadne pochybnosti o tom, že okamih uzavretia zmluvy v zmysle článku 28 nariadenia Rím I je potrebné určiť podľa lex causae.

46.

V prejednávanej veci sa okrem pochybností o otázke, či sa pracovná zmluva medzi stranami sporu uzavrela v období od 17. decembra 2009 a či sa preto na zmluvný vzťah uplatňuje nariadenie Rím I, musí na základe práva určiť, akým právom sa zmluva spravuje. Ako vyplýva zo zistení vnútroštátneho súdu, je to v prejednávanej veci nemecké právo.

47.

Toto právo rozhoduje okrem iného o tom, či sa pracovná zmluva medzi stranami sporu v období od 17. decembra 2009 zmenila takým spôsobom, že sa to dá považovať za uzavretie novej zmluvy. Potom by totiž táto zmluva spadala pod kolízne normy nariadenia Rím I. ( 14 )

48.

Pri zohľadnení okolností opísaných v uznesení vnútroštátneho súdu sa to zdá byť málo pravdepodobné. Pracovný vzťah bol medzi stranami sporu uzatvorený 16. septembra 1996 a v období od 17. decembra 2009 až do sporného jednostranného zníženia mzdy sa pracovná zmluva nezmenila.

49.

Chcem ale poukázať na to, že mnou navrhnuté riešenie môže vzbudiť pochybnosti v súvislosti s dlhodobými zmluvnými vzťahmi. To platí prinajmenšom pre nájomné zmluvy alebo aj, tak ako v konaní vo veci samej, pre pracovné zmluvy. Takéto právne vzťahy môžu trvať aj niekoľko desiatok rokov. Bol to skutočne úmysel normotvorcu Únie, aby takéto právne vzťahy aj tak dlho po nadobudnutí účinnosti nariadenia Rím I naďalej podliehali predtým platným kolíznym ustanoveniam?

50.

Kolízne ustanovenia, ktoré vylučujú existujúce zmluvy z pôsobnosti nových predpisov a ktoré zachovávajú uplatniteľnosť starého práva na tieto zmluvy, sa v súkromnom práve vyskytujú relatívne často; zaoberá sa nimi aj právna náuka, najmä vzhľadom na ich účinky na dlhodobé záväzkové vzťahy. V poľskej náuke týkajúcej sa intertemporálneho súkromného práva, ktorá vznikla na základe zákona z roku 1964 Przepisy wprowadzające kodeks cywilny (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník) ( 15 ), sa zastával názor, že tieto ustanovenia nemožno uplatňovať automaticky a že sa hlavne nemôžu vzťahovať na dlhodobé záväzkové vzťahy. ( 16 ) Podľa názoru prevažne zastávaného v dnešnej poľskej právnej náuke sa v prípade dlhodobých záväzkových vzťahov, t. j. vzťahov, ktorých predmetom je trvajúce alebo opakujúce sa plnenie, má uprednostňovať uplatňovanie nových predpisov. Týmto prístupom sa môže zabrániť tomu, aby sa podstatný počet právnych vzťahov príliš dlho riadil rôznymi systémami právnych noriem. ( 17 )

51.

Zdá sa, že vzhľadom na jednoznačné znenie článku 28 nariadenia Rím I nie je téza o nevyhnutnosti uplatnenia tohto nariadenia na dlhodobé zmluvné právne vzťahy, ktoré vznikli do 17. decembra 2009, udržateľná. Predpoklad, že takéto zmluvné vzťahy spadajú pod nariadenie Rím I, by bol možný len vtedy, ak zmeny zmluvy, ktoré nastali po tomto dátume, možno vo svetle rozhodného práva považovať za uzavretie novej zmluvy. Zistiť, či takéto okolnosti v prejednávanej veci existujú, prislúcha vnútroštátnemu súdu.

52.

Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, zastávam názor, že okamih uzavretia zmluvy v zmysle článku 28 nariadenia Rím I sa má určiť podľa práva, ktoré by bolo rozhodné pre zmluvu, ak by sa uplatňovalo toto nariadenie.

53.

Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že sporná zmluva nespadá do pôsobnosti nariadenia Rím I, podliehala by systému kolíznych noriem stanovených v Rímskom dohovore. ( 18 )

54.

Preto je potrebné zvážiť, či by Súdny dvor nemal pre to, aby mohol poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, uskutočniť výklad článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru, ktorý upravoval problematiku uplatňovania cudzích imperatívnych noriem, predtým ako bol tento dohovor nahradený nariadením Rím I.

55.

Hoci Rímsky dohovor nie je právnym aktom Únie, má Súdny dvor podľa článku 1 a článku 2 písm. a) Prvého protokolu tohto dohovoru právomoc ho vykladať, okrem iného na návrh jedného z nemeckých najvyšších spolkových súdov.

56.

Keďže Súdny dvor má podľa uvedeného Prvého protokolu právomoc vykladať Rímsky dohovor na návrh Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), má podľa môjho názoru právomoc aj na to, aby vykladal dohovor na základe tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa nariadenia Rím I. Vo svojej judikatúre si Súdny dvor výslovne vyhradzuje právo rozšíriť obsah prejudiciálnej otázky z dôvodu, aby mohol poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, pokiaľ pritom podstata prejudiciálnej otázky zostane zachovaná. ( 19 ) V prejednávanej veci by zohľadnením výkladu článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru nebola podstata druhej prejudiciálnej otázky, ktorá sa týka článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I, zmenená, keďže toto ustanovenie upravuje tú istú problematiku.

57.

V prvom rade sa ale musí zdôrazniť, že vnútroštátny súd nekladie žiadnu otázku o výklade Rímskeho dohovoru, pričom si je vedomý existujúcej pochybnosti týkajúcej sa časovej uplatniteľnosti nariadenia Rím I. Ak nariadenie Rím I nie je uplatniteľné, je potrebné rozhodnúť o otázke uplatniteľnosti cudzích imperatívnych noriem na prejednávaný právny spor na základe noriem vnútroštátneho medzinárodného súkromného práva, na čo napokon poukazuje samotný vnútroštátny súd.

58.

Spolková republika Nemecko si na základe článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru vyhradila právo neuplatňovať článok 7 ods. 1. Ako správne uvádza nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, nemožno článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru pre túto výhradu v konaní vo veci samej, ktoré prebieha pred nemeckým súdom, uplatňovať.

59.

Ako uviedla Komisia na pojednávaní, možno si síce položiť otázku, či samotná okolnosť, že Nemecko vyhlásilo výhradu v zmysle článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru, vylúčila možnosť, aby ďalej pokračovala prax nemeckých súdov, podľa ktorej sa cudzie imperatívne normy môžu zohľadniť nepriamo, a to na základe vnútroštátneho medzinárodného súkromného práva.

60.

Zodpovedanie tejto otázky by ale vyžadovalo výklad článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru. Išlo by totiž o to, aby sa zistil rozsah výhrady týkajúcej sa neuplatňovania článku 7 ods. 1, ktorá bola vyhlásená na základe tohto ustanovenia. Podľa môjho názoru by sa Súdny dvor nemal touto otázkou zaoberať, keďže rozšírenie prejudiciálnych otázok o výklad článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru by zmenilo podstatu položených prejudiciálnych otázok. Bez ohľadu na to chcem poznamenať, čím čiastočne anticipujem moje ďalšie úvahy, že mnou navrhnutá odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku môže prispieť aj k objasneniu pochybností vyslovenej Komisiou.

61.

Z týchto dôvodov zastávam stanovisko, že Súdny dvor sa v prejednávanej veci nemá zaoberať výkladom článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru v súvislosti s vylúčením uplatnenia článku 7 ods. 1 tohto dohovoru.

62.

Druhá z prejudiciálnych otázok položených v prejednávanej veci Súdnemu dvoru sa týka výkladu článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I. Toto ustanovenie upravuje otázku uplatňovania imperatívnych noriem, ktoré patria do právneho poriadku tretieho štátu. Ide teda o ustanovenia, ktoré nepatria ani do právneho poriadku, ktoré sa uplatňuje na zmluvu (lex causae), ani do právneho poriadku štátu súdu, pred ktorým konanie prebieha (lex fori).

63.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zodpovedanie tejto otázky je pre vnútroštátny súd významné len vtedy, ak na základe kritérií stanovených v odpovedi na prvú otázku konštatuje, že sa uplatňuje nariadenie Rím I v konaní vo veci samej z časového hľadiska.

64.

Problematiku načrtnutú touto otázkou je ale podľa všetkého potrebné chápať v širšom kontexte a s tým súvisiace úvahy môžu byť užitočné pri rozhodovaní o veci prebiehajúcej pred vnútroštátnym súdom aj za okolností práva platného pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.

65.

Pojem imperatívnych noriem sa vynára v mnohých štátoch v náuke medzinárodného práva súkromného a v judikatúre. ( 20 ) Ide pritom o ustanovenia, ktoré slúžia na realizáciu osobitných záujmov dotknutého štátu a ktoré sa pre svoj účel uplatňujú bez ohľadu na to, akému právu daný právny vzťah podlieha. Inými slovami, tieto predpisy si samy určujú svoju pôsobnosť, ktorá nesmie byť obmedzená ani vtedy, ak sa podľa kolíznych noriem uplatňuje na relevantný právny vzťah iný právny poriadok.

66.

Vznik tohto druhu predpisov vyplynul z rastúceho zasahovania štátu do súkromných právnych vzťahov. Vzhľadom na želanie štátu presadzovať svoje politické, sociálne a hospodárske záujmy sa už nemohlo akceptovať, že sa niektoré právne vzťahy v plnej miere riadili cudzím právom. Štáty sa totiž usilujú realizovať záujmy, na ochranu ktorých slúžia tieto ustanovenia, v čo najširšom rozsahu, a tým aj nezávisle od toho, akému právu relevantný právny vzťah na základe kolíznych právnych noriem podlieha. Túto okolnosť zbadali a opísali právnici už v polovici predchádzajúceho storočia. ( 21 )

67.

Problematika imperatívnych noriem bola zohľadnená v článku 7 Rímskeho dohovoru uzavretého štátmi vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Toto, v tom čase veľmi inovatívne, ustanovenie sformovalo spôsob, akým sa imperatívne normy chápali v náuke a judikatúre, a to nielen v európskych štátoch. Jednoznačná väčšina dnešných kodifikácií medzinárodného práva súkromného jednotlivých štátov upravuje problematiku imperatívnych noriem, ( 22 ) hoci rôznymi spôsobmi.

68.

Ak sa bližšie pozrieme na legislatívnu históriu imperatívnych noriem, zistíme, že je veľmi úzko spojená s myšlienkou ochrany verejného poriadku. V tomto prípade postačuje, aby som odkázal na konštatovanie, ktorého autorom je Friedrich Carl von Savigny, že verejný poriadok štátu je nezávisle od všeobecného ustanovenia o verejnom poriadku, ktoré koriguje následky uplatňovania relevantného rozhodného práva, chránený aj prostredníctvom osobitných „zákonov s prísne pozitívnym, záväzným charakterom“ ( 23 ). Na spojenie imperatívnych noriem s verejným poriadkom poukazuje aj odôvodnenie 37 nariadenia Rím I, podľa ktorého „verejný záujem odôvodňuje, aby v mimoriadnych prípadoch súdy členských štátov mohli uplatniť výnimky založené na výhrade verejného poriadku a imperatívnych normách“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

69.

Hoci oba právne nástroje vďačia za svoj vznik ochrane verejného poriadku, nie je ich účinnosť predsa len tá istá. Ustanovenie o verejnom poriadku, ako je napríklad vyjadrené v článku 21 nariadenia Rím I, spočíva na myšlienke, že uplatnenie cudzieho práva možno odmietnuť, ak by toto uplatnenie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu. Slúži teda na vylúčenie určitých, vzhľadom na ochranu verejného poriadku neželaných, následkov uplatnenia cudzieho práva.

70.

Imperatívne normy naopak chránia verejný poriadok iným spôsobom. Pôsobia priamo na dotknutý právny vzťah. Formulujú svoj obsah nezávisle od ustanovení cudzieho práva, ktorému tento právny vzťah podlieha.

71.

Normotvorca Únie definoval v článku 9 ods. 1 nariadenia Rím I imperatívne normy ako „normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia“. Táto definícia nadväzuje na konštatovanie Súdneho dvora v rozsudku Arblade a i., v ktorom Súdny dvor zaujal stanovisko k ustanoveniam belgického pracovného práva, ktoré sa z hľadiska belgického práva považovali za „lois de police et de sûreté“ ( 24 ).

72.

Ako už bolo spomenuté, imperatívne normy si samy určujú rozsah svojej pôsobnosti, nezávisle od toho, akému právu dotknutý právny vzťah podlieha. Je potrebné upozorniť na to, že pôsobnosť týchto ustanovení väčšinou nevyplýva priamo z ich znenia. O ich uplatnení rozhoduje vždy súd konajúci v danej právnej veci. V rámci rozhodovania o ich uplatnení musí súd preskúmať konkrétny skutkový stav a pritom zvážiť dôvody a ciele, ktoré dané ustanovenie vyjadruje. Tento súd si musí odpovedať na otázku, či skutočne bolo úmyslom normotvorcu, ktorý tieto ustanovenia vydal, dať mu charakter imperatívnej normy. Skutočne odôvodňujú politické, sociálne alebo hospodárske záujmy štátu, ktorý toto ustanovenie vydal, aby ustanovenie malo vplyv na dotknutý právny vzťah, napriek tomu, že kolízne normy odkazujú na právo iného štátu ako na právo rozhodné pre daný právny vzťah?

73.

Preto tiež nemožno vytvoriť katalóg a priori privilegovaných predpisov. Normotvorca Únie a právna teória môžu len opísať fenomén „imperatívnych noriem“; rozhodnutie o tom, či sa danej norme má priznať „imperatívny charakter“, je ale vecou súdu konajúceho v konkrétnej právnej veci.

74.

Podľa môjho názoru má posúdenie, ktoré má vykonať súd, funkčný charakter. Súd preskúma, či pri konkrétnom skutkovom stave vyžaduje vydanie spravodlivého rozhodnutia zohľadnenie legitímnych a dôvodných záujmov štátu, ktorého právo na daný právny vzťah nie je uplatniteľné. Možno teda povedať, že koncepcia imperatívnych noriem ako taká poskytuje súdu možnosť vydať rozhodnutie, ktoré je spravodlivé a súčasne zohľadňuje nevyhnutnosť zvážiť konkurujúce záujmy zúčastnených štátov.

75.

Väčšina kolíznych úprav jednotlivých štátov sa odlišuje v súvislosti s prípustnosťou a požiadavkami uplatnenia imperatívnych noriem podľa toho, aký štát ich vydal.

76.

Pokiaľ sa tieto normy stanovili v práve štátu, ktorému podlieha dotknutý právny vzťah (lex causae), otázka o prípustnosti ich uplatnenia vôbec nevznikne. Pritom je nepodstatné, či sa lex causae zhoduje s právom štátu konajúceho súdu (lex fori). Tieto ustanovenia by totiž tak či tak patrili k právnemu systému, na ktorom sa musí zakladať rozhodnutie.

77.

Prípustnosť uplatnenia týchto predpisov nevyvoláva spory ani vtedy, ak boli vydané štátom, ktorého súdy rozhodujú vo veci (lex fori), a dotknutý právny vzťah podlieha právu iného štátu. Tento prípad upravuje napríklad článok 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru a článok 9 ods. 2 nariadenia Rím I. V takom prípade sa správne vychádza z toho, že súdy dotknutého štátu majú osobitnú zodpovednosť za ochranu politických, sociálnych alebo hospodárskych záujmov tohto štátu. Okrem toho je pre tieto súdy najľahšie určiť rozsah ochrany týchto záujmov a zvážiť dôvody a ciele, ktoré relevantné ustanovenie vyjadruje.

78.

Mimoriadne sporná je naopak problematika, ktorá je predmetom druhej otázky, ktorú položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) v tomto konaní a ktorá sa konkrétne týka uplatnenia imperatívnych noriem tretieho štátu. Táto problematika bola, najmä po prijatí článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru, predmetom mnohých analýz právnej náuky v skoro všetkých členských štátoch. Myslím si, že záujem právnej náuky o túto tému bol dokonca výrazne neprimeraný vzhľadom na jej naozaj malý praktický význam.

79.

Článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru bol v čase svojho prijatia veľmi inovatívnym ustanovením. ( 25 ) Na jednej strane pôsobil inšpirujúco na mnoho národných zákonodarcov, a to nielen v členských štátoch. Na druhej strane bol ale aj predmetom sporov. Okrem iného sa vzniesla námietka, že uplatnenie imperatívnych noriem tretieho štátu dáva orgánom uplatňujúcim právo priveľkú diskrečnú právomoc. Poukázalo sa na to, že zváženie záujmov vyplývajúcich z ustanovení lex causae, z ustanovení lex fori a z práva tretích štátov je veľmi komplikovaná úloha, a to aj preto, že podmienky uplatnenia imperatívnych noriem sú podľa článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru málo precízne. Preto trpí právna istota právnych úkonov a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu stanovoval článok 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru aj možnosť, že zmluvné štáty tohto dohovoru si uplatnia výhrady v tom zmysle, že nebudú článok 7 ods. 1 uplatňovať. Túto výhradu využili Írsko, Nemecko, Litva, Luxembursko, Portugalsko, Slovinsko a Spojené kráľovstvo.

80.

Zástancovia článku 7 ods. 1 sa odvolávali najmä na to, že ak sa určitým imperatívnym ustanoveniam tretieho štátu prizná účinok, vznikne možnosť prijať spravodlivé rozhodnutie, ktoré zohľadňuje legitímne záujmy tretieho štátu. ( 26 ) Týmto spôsobom by sa mohli odstrániť eventuálne prekážky pri uznaní alebo výkone rozhodnutia v inom štáte. Možnosť zohľadnenia imperatívnych noriem tretieho štátu posilňuje medzinárodnú harmóniu judikatúry, keďže bez ohľadu na to, aký štát je tým štátom, ktorého súdy sú oprávnené vo veci rozhodovať, sa vytvorí nástroj, ktorý bude umožňovať vydanie jednotného rozhodnutia. ( 27 ) Týmto spôsobom sa obmedzí jav forum shopping. Napokon možnosť zohľadnenia imperatívnych noriem tretieho štátu podporuje medzinárodnú spoluprácu a solidaritu, čo sa v období vzájomnej závislosti štátov zdá nevyhnutné. ( 28 )

81.

Nezhody týkajúce sa článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa prejavili v legislatívnych prácach na nariadení Rím I. ( 29 ) Rada diskutovala o ustanovení na úpravu otázky, do akej miery je prípustné zohľadniť cudzie imperatívne normy. ( 30 ) Nakoniec sa rozhodla pre znenie tohto ustanovenia, ktoré vyvoláva dojem, že v porovnaní s článkom 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru je len v obmedzenej miere prípustné priznať účinok imperatívnym normám tretieho štátu.

82.

Podstatné obmedzenia sa týkajú dvoch oblastí. Po prvé možno priznať účinok normám tej krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Po druhé je to prípustné len do tej miery, pokiaľ tieto normy robia plnenie zmluvy protiprávnym.

83.

Článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I môže vyvolať ešte iné pochybnosti týkajúce sa výkladu. Týkajú sa napr. otázky, v akom rozsahu môže právo Únie uplatňovanie konkrétnych imperatívnych noriem zakázať, obmedziť alebo nariadiť. Musí sa totiž zobrať do úvahy, že článok 9 ods. 1 na rozdiel od článku 7 Rímskeho dohovoru obsahuje definíciu imperatívnych noriem, čo nemôže neovplyvniť právomoc Súdneho dvora. Takisto nie je zrejmé, aké dôsledky vyplývajú z toho, že článok 9 ods. 2 v súvislosti s imperatívnymi normami štátu konajúceho súdu hovorí o ich uplatňovaní, zatiaľ čo v článku 9 ods. 3 sa hovorí o tom, že imperatívnym normám krajiny sa môže priznať účinok. Keďže tieto otázky ale nie sú predmetom tohto konania, nebudem sa im venovať.

84.

Pochybnosti opísané v druhej otázke vnútroštátneho súdu sa v zásade týkajú jednej záležitosti. Ide konkrétne o objasnenie otázky, či ak v určitom prípade nie sú podmienky článku 9 ods. 3 splnené, môže súd normy tretieho štátu, v prejednávanej veci teda grécke ustanovenia, nepriamo zohľadniť. Vnútroštátny súd objasňuje, že je presvedčený o tom, že miesto vykonania záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, ktoré sú v konaní vo veci samej sporné, nie je v Grécku, ale v Nemecku.

85.

Mohol by som hneď prejsť k objasneniu tejto problematiky, ale k zodpovedaniu otázky vnútroštátneho súdu je nevyhnutné jej zaradenie do širšieho kontextu.

86.

Nemecká vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia navrhujú vo svojich písomných pripomienkach predložených v tomto konaní úzky výklad podmienok uplatnenia článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I. Podľa ich názoru je prípustnosť zohľadnenia takých ustanovení tretieho štátu v súčasnosti v porovnaní s článkom 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru výrazne obmedzená. Týka sa to najmä obmedzení, ktoré som uviedol v bode 82 týchto návrhov. Prijatie tohto stanoviska by znamenalo, že by na jednej strane bolo uplatňovanie imperatívnych noriem štátu konajúceho súdu skoro neobmedzene prípustné, zatiaľ čo na druhej strane by zohľadnenie takýchto noriem tretieho štátu bolo možné len v úzko vymedzených situáciách.

87.

Podľa môjho názoru nie je takéto riešenie zlučiteľné ani s cieľom nariadenia Rím I, ani s funkciou, ktorej účelom je umožniť zohľadnenie imperatívnych noriem.

88.

Ako som uviedol vyššie, ( 31 ) má po prvé posúdenie, ktoré predchádza rozhodnutiu, či sa v určitom konkrétnom konaní má zohľadniť imperatívna norma, funkčný charakter. Súd, ktorý prijíma toto rozhodnutie, zváži dôvody a ciele, ktoré dotknuté ustanovenie vyjadruje, a zohľadní aj následky, ktoré toto ustanovenie môže mať na relevantný právny vzťah. Má to slúžiť vydaniu spravodlivého rozhodnutia, ktoré zohľadňuje legitímny záujem iného štátu. V mnohých prípadoch môže pritom ísť aj o záujem iného členského štátu. Nemožno si nevšimnúť, že táto možnosť slúži aj široko chápanej vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi. ( 32 ) Okrem toho nemožno vylúčiť, že v určitých situáciách zohľadnenie imperatívnych noriem tretieho štátu bude v záujme štátu, ktorého súd rozhoduje v konaní. ( 33 ) Tento štát môže mať legitímny záujem na tom, aby sa aj jeho nevyhnutné predpisy zohľadňovali súdmi iných štátov.

89.

Po druhé predpoklad takéhoto rozdielneho zaobchádzania s imperatívnymi normami štátu konajúceho súdu a tretieho štátu podporuje jav forum shopping. V prípadoch, v ktorých má žalobca možnosť začať konanie pred súdmi rôznych štátov, môže týmto spôsobom rozhodnúť o tom, či sa určité imperatívne normy budú zohľadňovať alebo nie. Aj v konaní vo veci samej v prejednávanej veci si možno predstaviť, že grécky súd, ak by rozhodoval o tom istom predmete sporu, by nepochybne na základe článku 9 ods. 2 nariadenia Rím I uplatnil vlastné imperatívne normy.

90.

Nakoniec po tretie ma nepresvedčili argumenty, že zohľadnenie imperatívnych noriem tretieho štátu ohrozuje bezpečnosť právnych stykov a vedie k nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Táto výhrada by sa mohla rovnako dobre vzniesť proti uplatňovaniu ustanovenia o verejnom poriadku (článok 21 nariadenia Rím I) alebo proti imperatívnym normám štátu konajúceho súdu (článok 9 ods. 2 nariadenia Rím I). Aj v týchto prípadoch ide o formu zásahu do oblasti pôsobnosti uplatniteľného práva. Tento zásah nachádza svoje odôvodnenie v nevyhnutnosti chrániť základné hodnoty relevantného právneho poriadku alebo podstatné záujmy relevantného štátu. V každom prípade, a bez ohľadu na to, či ide o uplatnenie článku 21, článku 9 ods. 2 alebo článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I, takýto zásah sa môže uskutočniť len výnimočne a musí sa zakladať na osobitne dôležitých dôvodoch verejného záujmu.

91.

Z vyššie uvedených dôvodov zastávam názor, že pri výklade článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I sa pojem „krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky…“, nesmie chápať príliš reštriktívne. ( 34 ) Výklad sa predovšetkým nesmie uskutočniť analogicky k výkladu článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I, v ktorom sa takisto hovorí o „mieste zmluvného plnenia“ – ako základe pre súdnu právomoc v občianskych a obchodných veciach. ( 35 ) Oboma ustanoveniami sa sledujú úplne rozdielne ciele. V prípade nariadenia Brusel I ide o stanovenie určitého miesta v členskom štáte na účely založenia miestnej príslušnosti. Toto miesto musí byť tak silno spojené so zmluvným miestom plnenia, že sa tým z dôvodov hospodárnosti konania založí miestna príslušnosť súdu, a to okrem toho odlišne od všeobecnej úpravy v článku 2 nariadenia Brusel I. Pojem miesto zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia Brusel I sa preto musí vykladať úzko.

92.

Inak je to s výkladom pojmu „krajina, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy“ v článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I. Pri výklade tohto ustanovenia ( 36 ) nejde o určenie konkrétneho miesta v súvislosti s miestnou príslušnosťou, ale o určenie krajiny, v ktorej sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Nejde tu teda len o materiálne (faktické) uskutočnenie konania zmluvnou stranou v určitom zemepisnom mieste, ale aj o väzbu so sférou moci dotknutého štátu a s jeho právnym systémom.

93.

Okrem toho pritom nejde len o vykonanie záväzku spočívajúceho v poskytnutí „charakteristického plnenia“ ( 37 ) pre dotknutý zmluvný vzťah. Pri určení podmienok uplatnenia článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I možno naopak vziať do úvahy vykonanie akéhokoľvek zmluvného záväzku.

94.

Navyše pritom vôbec nemusí ísť o záväzok, ktorý si zmluvné strany určili priamo v zmluve. ( 38 ) Právo, ktorému relevantná zmluva podlieha, môže určovať záväzky zmluvných strán inak, ako si zmluvné strany dohodli priamo v zmluve, alebo môže zmluvné dohody dopĺňať.

95.

Z týchto dôvodov nie je podľa môjho názoru vôbec už vopred isté, že v konaní v prejednávanej veci je miestom výkonu záväzku výlučne Nemecko. Ak ide o pracovný vzťah, pri ktorom je grécky štát zmluvnou stranou, ktorá v rámci svojich verejných úloh plní záväzok ponúkať vzdelávacie služby financované zo štátneho rozpočtu, potom nemôže byť už vopred vylúčené, že aj Grécko je miestom výkonu záväzku. Nič nehovorí proti tomu, že pri určitých zmluvných vzťahoch sa miesto výkonu záväzkov vyplývajúcich z týchto vzťahov – v zmysle článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I – môže nachádzať vo viacerých štátoch. ( 39 )

96.

Keďže vnútroštátny súd konštatoval, že miesto plnenia spornej zmluvy je výlučne Nemecko, a v tejto súvislosti nepožiadal výslovne o výklad článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I, navrhujem, aby sa Súdny dvor zaoberal len problematikou, ktorá je predmetom druhej otázky.

97.

Táto otázka spočíva na predpoklade, že existuje rozdiel medzi uplatnením imperatívnych noriem a hmotnoprávnym zohľadnením cudzích imperatívnych noriem. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na nemeckú judikatúru a náuku, ktoré pripúšťajú, aby sa cudzie imperatívne normy – v rámci uplatnenia nemeckého práva ako lex causae – mohli zohľadniť ako skutkové okolnosti. ( 40 ) Vnútroštátny súd pritom poukazuje na to, že v konaní vo veci samej by mohol na základe § 241 ods. 2 BGB zohľadniť grécke predpisy (bod 13). ( 41 )

98.

V prejednávanom konaní nie je potrebné uvádzať rôzne dogmatické odôvodnenia prípustnosti hmotnoprávneho zohľadnenia cudzích imperatívnych noriem. Rozhodujúca by mala byť otázka, ktorej zodpovedanie by mohlo mať pre vnútroštátny súd význam.

99.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach zastáva stanovisko, že článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I úplne vylučuje možnosť zohľadnenia cudzích imperatívnych noriem pomocou iných nástrojov ako tohto ustanovenia. Aj v súvislosti s článkom 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru sa Komisia domnieva, že štát, ktorý si uplatnil výhradu na základe článku 22 ods. 1 písm. a) tohto dohovoru, tým sám sebe odňal právny základ pre zohľadnenie cudzích imperatívnych noriem.

100.

Ak vychádzam z tohto názoru, tak by sa vnútroštátny súd, ako navyše potvrdila Komisia na pojednávaní, ani vtedy nemohol odvolávať na doterajšiu prax nemeckých súdov týkajúcu sa hmotnoprávneho zohľadnenia cudzích imperatívnych noriem, ak by predpokladal, že Rímsky dohovor je v prejednávanej veci z časového hľadiska uplatniteľný.

101.

Je pravda, že praktický rozdiel medzi uplatňovaním a hmotnoprávnym zohľadnením cudzích imperatívnych noriem je skoro nepozorovateľný. Rozdiel je viditeľný len v rámci dogmatického odôvodnenia tohto rozdielu. V tomto zmysle viem pochopiť obavy Komisie, že pripustenie hmotnoprávneho zohľadnenia cudzích imperatívnych noriem môže viesť k tomu, že sa budú obchádzať obmedzenia stanovené v článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I alebo výhrady uplatnené na základe článku 22 ods. 1 písm. a) Rímskeho dohovoru. Napriek tomu si myslím, že Komisiou navrhnutý výklad článku 9 ods. 3, podľa ktorého je každá iná možnosť zohľadnenia imperatívnych noriem tretieho štátu vylúčená, je príliš reštriktívny.

102.

Po prvé sa domnievam, že nariadenie Rím I ako kolíznoprávna úprava slúži na to, aby sa určilo právo rozhodné pre dotknutý právny vzťah (lex causae). Ak sa v priebehu uplatňovania určeného práva a na základe tohto práva zohľadní cudzia imperatívna norma, potom ide výlučne o uplatnenie lex causae. Takéto zohľadnenie imperatívnej normy preto nie je predmetom právnej úpravy nariadenia Rím I. ( 42 )

103.

Účelom nariadenia Rím I je určenie rozhodného práva pre zmluvný vzťah, ktorý eventuálne tvorí základ pre „opravu“ relevantného výsledku, napríklad na základe ustanovenia o verejnom poriadku alebo inštitútu imperatívnych noriem. Článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I sa uplatňuje vtedy, ak chce súd zohľadniť cudziu imperatívnu normu bez ohľadu na lex causae. Inými slovami ide pritom o realizáciu určitého zásahu do rozsahu pôsobnosti lex causae prostredníctvom zohľadnenia ustanovenia, ktoré pochádza z iného právneho poriadku.

104.

O takúto situáciu nejde, ak sa cudzia imperatívna norma zohľadňuje v rámci uplatňovania lex causae. ( 43 )

105.

Ak by som súhlasil so stanoviskom Komisie, znamenalo by to po druhé, že nariadenie Rím I neslúži len na to, aby sa určilo rozhodné právo pre zmluvný vzťah, ale že môže aj samo ovplyvňovať uplatňovanie tohto práva. Ako by sa inak dalo vysvetliť, že podľa názoru Komisie doterajšia prax nemeckých súdov, podľa ktorej sa cudzie imperatívne normy hmotnoprávne zohľadňujú v rámci uplatňovania nemeckého práva, porušuje článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I?

106.

V každom právnom systéme sa nachádzajú predpisy, ktoré obsahujú nejasné právne pojmy. Ide o pojmy ako „dobré mravy“, „dobrá viera“, „oprávnený záujem zmluvnej strany“ alebo „zásady občianskeho spolunažívania“. Slúžia na to, aby poskytli súdom primeranú diskrečnú právomoc. Nemám žiadne pochybnosti o tom, že v rámci uplatňovania takýchto ustanovení sa môžu, ako skutkové okolnosti, zohľadňovať právne normy iných štátov. To sa týka najmä takých právnych noriem, ktoré slúžia na ochranu objektívne odôvodnených záujmov a ktoré primerane súvisia s dotknutým zmluvným vzťahom. Nemám žiadne pochybnosti o tom, že v takýchto prípadoch ide o uplatňovanie práva, ktorému podlieha dotknutá zmluva. Inými slovami nejde o odklon od uplatňovania lex causae.

107.

Z týchto dôvodov by prijatie stanoviska Komisie viedlo ku kompetenčným problémom. Nariadenie Rím I bolo prijaté na základe zmluvnej normy, ktorá slúži „podpor[e] zlučiteľnosti… kolíznych noriem“ [bývalý článok 65 ES v spojení s článkom 61 písm. c) ES]. Preto nemôže zasahovať do praxe uplatňovania práva vyhláseného za rozhodné, a to predovšetkým vtedy nie, ak ide o právne predpisy, najmä súkromného práva, ktoré prenechávajú súdom určitú diskrečnú právomoc.

108.

Po tretie a nakoniec by vylúčenie možnosti zohľadňovania cudzích imperatívnych noriem pri uplatňovaní lex causae podporovalo jav forum shopping. ( 44 )

109.

V zhrnutí tejto časti návrhov by som chcel zdôrazniť, že prípustnosť zohľadnenia cudzích imperatívnych noriem, a to bez ohľadu na to, či ide o ich uplatňovanie alebo hmotno‑právne zohľadnenie – nie je automatická. Konajúci súd disponuje širokou mierou diskrečnej právomoci, ktorá mu má uľahčiť prijatie spravodlivého rozhodnutia, ktoré zohľadňuje legitímne záujmy zmluvných strán a tiež záujmy štátov, ktorých právo ovplyvňuje dotknutý právny vzťah.

110.

Nemožno vylúčiť, že vnútroštátny súd nezohľadní grécke predpisy v prejednávanej veci v plnom rozsahu a bude za spravodlivé považovať len čiastočné zníženie odmeny G. Nikiforidisa. Tak ako súd druhej inštancie v prejednávanej veci (Landesarbeitsgericht) (Krajinský pracovný súd), súd môže tiež dospieť k záveru, že základné zásady nemeckého pracovného práva neumožňujú zohľadnenie gréckych ustanovení.

111.

V každom prípade článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I nespôsobuje obmedzenie vecnej pôsobnosti a spôsobu uplatňovania nemeckého práva ako práva, ktorému podlieha pracovná zmluva.

112.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I nevylučuje nepriame hmotnoprávne zohľadnenie cudzích imperatívnych noriem, ak to pripúšťa právo štátu, ktorému zmluva podlieha.

113.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemecký súd zdôrazňuje, že zákony č. 3833/2010 a č. 3845/2010 slúžia na splnenie záväzkov Helénskej republiky, ktoré vyplývajú z ustanovení Zmluvy o EÚ týkajúcich sa hospodárskej politiky, najmä záväzku uvedeného v článku 126 ods. 1 ZFEÚ vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu. V súvislosti s finančnou krízou v Grécku a pomocou, ktorú členské štáty Eurozóny poskytli Grécku, bol tento záväzok konkretizovaný rozhodnutím Rady Európskej únie 2010/320/EÚ. ( 45 ) Toto rozhodnutie stanovuje, že Grécko prijme množstvo opatrení na odstránenie nadmerného deficitu.

114.

V súvislosti s tým je potrebné zvážiť, či zásada lojálnej spolupráce uvedená v článku 4 ods. 3 ZEÚ vyžaduje, aby sa uvedené grécke zákony mohli uplatniť.

115.

Chcem zdôrazniť, že zásada lojálnej spolupráce členských štátov zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ je nepochybne jednou zo základných štrukturálnych zásad práva Únie.

116.

Pri uplatňovaní tejto zásady je ale potrebné rešpektovať rozsah jej pôsobnosti. Táto zásada zaväzuje orgány členského štátu, vrátane súdov, len ak tieto uplatňujú právo Únie.

117.

Chcem poznamenať, že uplatnenie nariadenia Rím I je ohraničené tým, aby sa určilo právo, ktorému dotknutá zmluva podlieha. O predmete sporu sa už nebude rozhodovať na základe nariadenia Rím I, ale na základe rozhodného práva (lex causae).

118.

V prejednávanom kontexte podľa môjho názoru nezohráva žiadnu úlohu skutočnosť, či sa rozhodné právo pre pracovnú zmluvu určí podľa kolíznych noriem práva Únie. Na zodpovedanie tretej otázky je inými slovami v zásade irelevantné, či uplatniteľnosť nemeckého práva na túto zmluvu vyplýva z nariadenia Rím I alebo z nemeckých kolíznych noriem, ktoré preberajú Rímsky dohovor.

119.

Vnútroštátny súd rozhoduje o právnom spore týkajúcom sa pracovnej zmluvy, na ktorú sa uplatňuje nemecké právo.

120.

Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že právo Únie je súčasťou právneho poriadku členských štátov. Ak teda súd členského štátu rozhoduje o právnom spore, budú sa na základe článku 9 ods. 2 nariadenia Rím I uplatňovať imperatívne normy pochádzajúce z práva Únie. ( 46 ) Tieto normy totiž patria k právnemu systému miesta konajúceho súdu (lex fori). ( 47 )

121.

Na možnú súvislosť medzi konaním vo veci samej a uplatňovaním práva Únie poukazuje predovšetkým problematika zohľadnenia gréckych zákonov č. 3833/2010 a č. 3845/2010.

122.

V prvom rade chcem zdôrazniť, že rozhodnutie 2010/320, na ktorého prebratie boli oba grécke zákony prijaté, je adresované Grécku, a nie Nemecku. Preto nemôže žiadnemu nemeckému súdu nariadiť, a to ani vo svetle článku 4 ods. 3 ZEÚ, aby upustil od uplatnenia nemeckého práva, ktorému predmetný pracovný vzťah podlieha.

123.

Po druhé, ako správne zdôrazňuje Komisia, povinnosť znížiť mzdy pracovníkov verejného sektora s výnimkou určitých osobitných príplatkov ( 48 ) nevyplýva priamo z rozhodnutia 2010/320.

124.

Po tretie, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ustanovenia nemeckého pracovného práva nebránia zníženiu odmien pracovníkov, ktorí sú zamestnaní vo verejnej gréckej inštitúcii v Nemecku; požadujú len to, aby zamestnávateľ dodržal určité podmienky týkajúce sa zmeny pracovnej zmluvy alebo možnosti vypovedať zmluvu z dôvodu zmeny.

125.

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že zo zásady lojálnej spolupráce, tak ako je sformulovaná v článku 4 ods. 3 ZEÚ, nevyplýva povinnosť priznať účinok ustanoveniam iného členského štátu, a to ani vtedy, ak ich účelom je splniť záväzky tohto štátu voči Únii. To sa vzťahuje tak na prípad, v ktorom súd zvažuje zohľadnenie týchto ustanovení ako skutkových okolností v rámci uplatnenia lex causae, ako aj na prípad, keď súd uplatňuje článok 9 ods. 3 nariadenia Rím I.

126.

V každom prípade je potrebné poukázať na to, že článok 9 ods. 3 in fine nariadenia Rím I výslovne stanovuje, že pri rozhodovaní, či sa má priznať účinok takým normám, sa do úvahy vezme ich povaha a účel, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia. Podľa môjho názoru to znamená, že súd pri rozhodovaní, či prizná účinok týmto normám na základe článku 9 ods. 3 nariadenia Rím I, musí zohľadniť okolnosť, že tieto normy prijal iný členský štát na účely splnenia záväzkov, ktoré vyplývajú z členstva v Únii. To ale nepredurčuje konečné rozhodnutie, ktoré má vnútroštátny súd v tejto súvislosti prijať.

127.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), odpovedal takto: