1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje Súdnemu dvoru, aby konštatoval, že Belgické kráľovstvo si tým, že požadovalo od uchádzačov o zamestnanie v miestnej službe v regiónoch francúzskeho jazyka alebo nemeckého jazyka, pri ktorých z diplomov a osvedčení nevyplýva, že absolvovali svoje štúdium v dotknutom jazyku, aby získali osvedčenie vydávané úradom pre výber zamestnancov patriacim pod Federálnu štátnu službu Zamestnanci a organizácia (SELOR), a to po absolvovaní skúšky organizovanej týmto subjektom, ktorá predstavuje jediný dôkazný prostriedok o jazykových znalostiach potrebných pre prístup k takémuto zamestnaniu, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 45 ZFEÚ a z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, s. 1).

2

Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), uvedené vo formálnej výzve a odôvodnenom stanovisku Komisie v rámci tejto veci, bolo zrušené a nahradené nariadením č. 492/2011 zo 16. júna 2011, teda odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty uvedenej v odôvodnenom stanovisku. Znenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 492/2011 však preberá v nezmenenom tvare znenie článku 3 nariadenia č. 1612/68 a stanovuje:

„V súlade s týmto nariadením sa nepoužijú ustanovenia zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení, prípadne správne postupy členského štátu:

Prvý pododsek sa nevzťahuje na podmienky, ktoré sa týkajú jazykových znalostí požadovaných z dôvodu charakteru miesta, ktoré má byť obsadené.“

3

Ústava definuje štyri jazykové regióny, teda štyri samostatné časti štátneho územia, na ktorých sa uplatňujú jednotné pravidlá týkajúce sa používania jazykov, najmä v správnej oblasti. Ide o región francúzskeho jazyka, región holandského jazyka, región nemeckého jazyka a dvojjazyčný región Brusel – hlavné mesto.

4

Ustanovenia uvedené v kapitole III koordinovaných zákonov o použití jazykov v správnej oblasti z 18. júla 1966 (Moniteur belge z 2. augusta 1966, s. 7799, ďalej len „koordinované zákony“), v znení zmien a doplnení, upravujú najmä použitie jazykov v rámci miestnych služieb, ktoré sú definované v článkoch 1 ods. 2 a 9 týchto zákonov ako fyzické a právnické osoby, ktorým bola udelená koncesia na poskytovanie verejnej služby alebo sú poverené službou vo všeobecnom záujme, ktorú im zveruje zákon alebo im ju zverili verejné orgány, a ktorých činnosť sa nevzťahuje na viac než jednu obec.

5

Oddiel II koordinovaných zákonov sa týka ich uplatnenia v regiónoch francúzskeho jazyka, holandského jazyka a nemeckého jazyka. Na tento účel ich článok 15 ods. 1 stanovuje:

„V miestnych službách v regiónoch francúzskeho jazyka, holandského jazyka alebo nemeckého jazyka nemožno nikoho vymenovať alebo povýšiť do funkcie alebo zamestnania v prípade, že neovláda jazyk dotknutého regiónu.

Vstupné skúšky a skúšky predchádzajúce povýšeniu sa uskutočnia v tomto jazyku.

Uchádzačovi sa umožní vykonať skúšku len v prípade, že z požadovaných diplomov a potvrdení o štúdiu vyplýva, že absolvoval štúdium vo vyššie uvedenom jazyku. V prípade, že nie je držiteľom takéhoto diplomu alebo potvrdenia, sa znalosť jazyka musí vopred preukázať prostredníctvom skúšky.

Pokiaľ je funkcia zverená alebo zamestnanie poskytnuté bez vstupnej skúšky, požadované jazykové schopnosti sa preukážu prostredníctvom dôkazov, ktoré na tento účel stanovuje odsek 3.“

6

Článok 53 nachádzajúci sa v kapitole VI koordinovaných zákonov týkajúcej sa osobitných ustanovení ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku stanovoval:

„Stály tajomník pre prijímanie zamestnancov má ako jediný právomoc vydávať osvedčenia na účely potvrdenia jazykových znalostí vyžadovaných zákonom z 2. augusta 1963.“

7

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že stáleho úradníka pre prijímanie zamestnancov nahradil SELOR, ktorý je jediný orgán oprávnený vydávať dotknuté osvedčenia uchádzačom, ktorí úspešne vykonali skúšky, ktoré SELOR organizuje v Bruseli.

8

Dňa 22. marca 2010 Komisia zaslala formálnu výzvu Belgickému kráľovstvu, v ktorej uviedla, že požiadavka jediného výlučného dôkazu na účely potvrdenia jazykových schopností upravená v belgickej právnej úprave ako podmienka predchádzajúca prístupu k obsadzovaným pracovným miestam v rámci miestnych služieb regiónov francúzskeho jazyka, holandského jazyka alebo nemeckého jazyka, predstavuje diskrimináciu, ktorá je zakázaná článkom 45 ZFEÚ a nariadením č. 1612/68.

9

Orgány Flámskeho spoločenstva odpovedali listom z 19. júla 2010, pričom vyjadrili svoju pripravenosť zosúladiť flámsku právnu úpravu týkajúcu sa požiadaviek verejnoprávnych zamestnávateľov v jazykovej oblasti s právom Únie.

10

Listom z 8. novembra 2010 služby Komisie požiadali Belgické kráľovstvo, aby im zaslalo návrh legislatívnych zmien, ako aj presný a podrobný časový plán pre jeho prijatie. Oznámením z 20. decembra 2010 orgány Flámskeho spoločenstva zaslali predbežný návrh dekrétu, ktorého prijatie sa predpokladalo v mesiaci január 2011.

11

Keďže Komisia od Belgického kráľovstva nedostala nijakú inú odpoveď, 20. mája 2011 mu zaslala odôvodnené stanovisko, v ktorom ho vyzvala na prijatie opatrení potrebných na to, aby tomuto stanovisku vyhovelo v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

12

Belgické kráľovstvo odpovedalo listom z 2. decembra 2011, v ktorom potvrdilo svoju vôľu zosúladiť belgické právo s právom Únie, ale tiež poukazovalo na komplexnosť otázky použitia jazykov v správnej oblasti v rámci tohto členského štátu z dôvodu existencie viacerých jazykových regiónov a osobitostí spojených s rozdelením právomocí medzi rôzne federálne subjekty.

13

Listami z 27. marca, 13. júla a 17. októbra 2012 Komisia žiadala od Belgického kráľovstva doplňujúce informácie o situácii existujúcej v každom jazykovom regióne.

14

V odpovedi na tieto žiadosti tento členský štát zaslal Komisii návrh vykonávacieho nariadenia Flámskeho spoločenstva, ako aj predbežný návrh dekrétu a predbežný návrh vykonávacieho nariadenia Francúzskeho spoločenstva.

15

V nadväznosti na to bolo vykonávacie nariadenie dekrétu Flámskeho spoločenstva zaslané Komisii. Francúzske spoločenstvo tiež zaslalo Komisii kópiu dekrétu zo 7. novembra 2013 týkajúcu sa preukázania jazykových znalostí požadovaných zákonom o používaní jazykov v správnej oblasti. Tento dekrét však mal byť ešte doplnený vykonávacím nariadením. Komisia navyše nedostala nijakú informáciu týkajúcu sa regiónu nemeckého jazyka.

16

Za týchto podmienok sa Komisia rozhodla podať túto žalobu.

17

Listom z 18. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 22. decembra 2014 Belgické kráľovstvo informovalo Súdny dvor, že predložilo Komisii nariadenie vlády Francúzskeho spoločenstva z 22. októbra 2014 o vykonaní dekrétu zo 7. novembra 2013 uvedeného v bode 15 tohto rozsudku.

18

Komisia pripomína, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 492/2011 členské štáty môžu požadovať, aby štátni príslušníci iných členských štátov mali jazykové znalosti nevyhnutné z dôvodu charakteru miesta, ktoré sa má obsadiť.

19

Táto inštitúcia tiež zdôrazňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa jazykové požiadavky musia uplatniť proporcionálne a nediskriminačne. Ďalej uvádza, že Súdny dvor už vo svojom rozsudku Angonese (C‑281/98, EU:C:2000:296) rozhodol, že to neplatí pre povinnosť uloženú zamestnávateľom na prístup uchádzača k výberovému konaniu na prijatie do zamestnania, aby preukázal svoje jazykové schopnosti výlučne prostredníctvom jediného diplomu vydávaného v jedinej provincii členského štátu.

20

Komisia sa domnieva, že túto judikatúru možno uplatniť na belgickú právnu úpravu v rozsahu, v akom od uchádzača na to, aby sa mohol zúčastniť výberového konania na prijatie do dotknutého zamestnania, požaduje, aby preukázal svoje jazykové znalosti prostredníctvom jediného diplomu výlučne vydávaného v Belgicku.

21

Belgické kráľovstvo nespochybňuje dôvodnosť žaloby a obmedzuje sa na opis napredovania legislatívnych prác začatých s cieľom vyhovieť výhrade Komisie, pričom vysvetľuje, že dĺžka trvania súvisí s komplexnou štruktúrou tohto členského štátu.

22

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú všetky ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb uľahčiť vykonávanie zárobkovej činnosti akejkoľvek povahy štátnymi príslušníkmi členských štátov na území Únie a odporujú im tie opatrenia, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov v prípade, že chcú vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu (pozri najmä rozsudok Las, C‑202/11, EU:C:2013:239, bod 19 a citovanú judikatúru).

23

Týmto ustanoveniam a najmä článku 45 ZFEÚ tak odporuje akékoľvek opatrenie, ktoré, aj keď sa uplatňuje bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom Únie brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým (rozsudok Las, EU:C:2013:239, bod 20 a tam citovanú judikatúru).

24

Článok 3 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 492/2011 síce priznáva členským štátom právo stanoviť podmienky týkajúce sa jazykových znalostí požadovaných z dôvodu charakteru miesta, ktoré sa má obsadiť.

25

Právo požadovať určitú úroveň znalosti jazyka v závislosti od charakteru pracovného miesta nemôže poškodiť voľný pohyb pracovníkov. Požiadavky vyplývajúce z opatrení zameraných na vykonávanie takejto politiky preto nesmú byť v nijakom prípade neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu a pravidlá ich uplatňovania nesmú viesť k diskriminácii štátnych príslušníkov iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok Groener, C‑379/87, EU:C:1989:599, bod 19).

26

V prejednávanej veci je potrebné uznať, že môže byť legitímne požadovať od uchádzača o účasť vo výberovom konaní organizovanom na účely obsadenia pracovného miesta v miestnej službe, teda v subjekte, ktorému bola udelená koncesia na poskytovanie verejnej služby alebo bol poverený službou vo všeobecnom záujme na území jednej obce, aby mal znalosti jazyka regiónu, v ktorom sa nachádza dotknutá obec na úrovni primeranej charakteru miesta, ktoré sa má obsadiť. Možno sa totiž domnievať, že zamestnanie v takejto službe si vyžaduje schopnosť komunikovať s miestnymi správnymi orgánmi, ako aj s verejnosťou.

27

V takom prípade skutočnosť, že určitá osoba je držiteľom diplomu o úspešnom vykonaní jazykovej skúšky, môže predstavovať kritérium umožňujúce zhodnotiť požadované jazykové schopnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Angonese, EU:C:2000:296, bod 44).

28

Požiadavka, aby uchádzač o účasť na výberovom konaní na obsadenie pracovného miesta, ako to stanovujú koordinované zákony, preukázal svoje jazykové znalosti predložením jediného typu osvedčenia, ktoré vydáva len jediný belgický subjekt poverený na tento účel organizovaním jazykových skúšok na belgickom území, sa však vzhľadom na požiadavky voľného pohybu pracovníkov zdá neprimeraná sledovanému cieľu.

29

Táto požiadavka totiž vylučuje akékoľvek zohľadnenie úrovne znalosti, ktorú by diplom získaný v inom členskom štáte vzhľadom na povahu a dĺžku trvania štúdií, ktorých úspešné ukončenie potvrdzuje, umožňoval predpokladať u jeho držiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Angonese, EU:C:2000:296, bod 44).

30

Navyše táto požiadavka, hoci sa nerozlišujúcim spôsobom uplatňuje tak na vlastných štátnych príslušníkov, ako aj na príslušníkov iných členských štátov, v skutočnosti znevýhodňuje štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí by sa chceli uchádzať o zamestnanie v miestnej službe v Belgicku.

31

Táto požiadavka totiž núti záujemcov s bydliskom v iných členských štátoch, teda väčšinou štátnych príslušníkov týchto štátov, aby vstúpili na belgické územie výlučne s cieľom zhodnotenia ich znalostí v rámci skúšky nevyhnutnej na vydanie osvedčenia požadovaného na účely podania ich žiadosti o prijatie do zamestnania. Dodatočné výdavky vyplývajúce z takejto povinnosti by mohli sťažiť prístup k dotknutým pracovnými miestam (pozri v tomto zmysle rozsudok Angonese, EU:C:2000:296, body 38 a 39).

32

Belgické kráľovstvo neuviedlo nijaký cieľ, ktorého sledovanie by mohlo odôvodňovať tieto účinky.

33

Čo sa týka tvrdenia Belgického kráľovstva, že sa začali legislatívne práce s cieľom zosúladiť spornú vnútroštátnu právnu úpravu s požiadavkami práva Únie, ale že tieto práce musia rešpektovať dlhé a komplexné postupy z dôvodu štruktúry tohto štátu, je namieste pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát sa nemôže odvolávať na ustanovenia svojho vnútroštátneho právneho poriadku, hoci aj na ústavné predpisy, aby tým odôvodnil nesplnenie si povinností vyplývajúcich z práva Únie (pozri najmä rozsudok Komisia/Maďarsko, C‑288/12, EU:C:2014:237, bod 35 a tam citovanú judikatúru).

34

Ďalej je potrebné uviesť, že existencia nesplnenia si povinnosti sa musí v každom prípade posudzovať podľa situácie v členskom štáte ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a Súdny dvor nemôže prihliadať na neskoršie zmeny (pozri najmä rozsudok Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑640/13, EU:C:2014:2457, bod 42 a tam citovanú judikatúru).

35

Za týchto podmienok je namieste konštatovať, že Belgické kráľovstvo si tým, že od uchádzačov o zamestnanie v miestnej službe v regiónoch francúzskeho jazyka alebo nemeckého jazyka, pri ktorých z požadovaných diplomov a osvedčení nevyplýva, že absolvovali štúdium v dotknutom jazyku, požadovalo, aby preukázali svoje jazykové znalosti prostredníctvom jediného výlučného typu osvedčenia, ktoré vydáva výhradne jediný oficiálny belgický subjekt po vykonaní skúšky organizovanej týmto subjektom na belgickom území, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 45 ZFEÚ a z nariadenia č. 492/2011.

36

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Belgické kráľovstvo na náhradu trov konania a Belgické kráľovstvo nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol a vyhlásil: