—

H. O. Costea, osobne,

—

SC Volksbank România SA, v zastúpení: F. Marinău, avocat,

—

rumunská vláda, v zastúpení: R.‑H. Radu, R. I. Haţieganu a A. Buzoianu, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Santoro, avvocato dello Stato,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a M. Noort, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: L. Nicolae a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, v ktorom proti sebe stoja pán Costea a SC Volksbank România SA (ďalej len „Volksbank“) a týka sa návrhu na určenie, že zmluva o úvere obsahuje podmienku nekalej povahy.

3

Piate, deviate a desiate odôvodnenie smernice 93/13 znie:

„keďže vo všeobecnosti spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy na predaj tovarov alebo služieb; keďže tento nedostatok znalostí im môže brániť v priamych transakciách pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte;

…

keďže… nadobúdatelia tovaru a služieb by mali byť chránení proti zneužitiu právomocí zo strany predajcu alebo dodávateľa, najmä proti jednostranným štandardným zmluvám a nekalému popretiu ich základných práv v zmluvách;

keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok; keďže tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi…“.

4

Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice:

„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“

5

Článok 2 uvedenej smernice znie:

„Na účely tejto smernice:

…

6

Článok 6 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

7

Článok 2 zákona č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzavretých medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   ‚Spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu alebo združenie fyzických osôb, ktoré na základe zmluvy podliehajúcej tomuto zákonu konajú s cieľom, nevzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu, priemyselnej, výrobnej alebo remeselnej činnosti alebo povolaniu.

2.   ‚Predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo oprávnenú právnickú osobu, ktorá na základe zmluvy podliehajúcej tomuto zákonu koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu, priemyselnej, výrobnej alebo remeselnej činnosti alebo povolaniu, ako aj ktorýkoľvek iný subjekt konajúci v rovnakom rámci, v mene alebo na účet tejto osoby.“

8

Pán Costea je advokát a zaoberá sa najmä vecami v oblasti obchodného práva. Dňa 4. apríla 2008 uzavrel s Volksbank zmluvu o úvere. Vrátenie uvedeného úveru je zabezpečené záložným právom, ktorého predmetom je budova patriaca advokátskej kancelárii pána Costeu s názvom „Ovidiu Costea“. Zmluvu o úvere podpísal pán Costea jednak ako dlžník a jednak ako zástupca svojej advokátskej kancelárie vzhľadom na postavenie tejto kancelárie ako záložného ručiteľa. V rovnaký deň bolo vytvorené záložné právo k nehnuteľnosti samostatnou zmluvou vo forme notárskej zápisnice uzavretou medzi Volksbank a uvedenou advokátskou kanceláriou, ktorú pri podpise zmluvy zastupoval pán Costea.

9

Dňa 24. mája 2013 podal pán Costea na Judecătoria Oradea (Súd prvého stupňa v Oradee) žalobu, v ktorej navrhuje, aby súd jednak vyhlásil nekalý charakter zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku za riziko a jednak aby túto podmienku zrušil a nariadil vrátenie tohto poplatku, ktorý získala Volksbank.

10

Za týchto okolností Judecătoria Oradea rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13 vykladať v súvislosti s vymedzením pojmu ‚spotrebiteľ‘ tak, že tento pojem zahŕňa alebo naopak vylučuje fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, pričom uvedená zmluva uvádza ako záložného ručiteľa advokátsku kanceláriu dotknutej fyzickej osoby?“

11

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania konštatuje, že zmluva o úvere, ktorej sa týka vec sama, neuvádza účel, na ktorý bol dotknutý úver poskytnutý.

12

Naopak rumunská vláda a Európska komisia poukazujú na to, že uvedená zmluva v časti o jej predmete spresňuje, že úver bol poskytnutý na účely „pokrytia bežných osobných výdavkov“ pána Costeu.

13

Je pritom potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ, ktoré vychádza zo zreteľného rozdelenia úloh medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, je Súdny dvor oprávnený vyjadriť sa výlučne k výkladu alebo platnosti textu práva Únie na základe skutkového stavu, ktorý mu opísal vnútroštátny súd. Pokiaľ ide najmä o nesprávne posúdenia skutkových okolností obsiahnuté v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, stačí pripomenúť, že neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu, aby preukázal skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporu, a vyvodil z nich dôsledky pre rozhodnutie, ktoré má vydať (pozri rozsudok Traum, C‑492/13, EU:C:2014:2267, bod 19 a citovanú judikatúru).

14

Vo svojej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 písm. b) smernice 93/13 má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“. Okrem toho sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, aký má v tejto súvislosti význam skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložným právom, ktoré vyplýva zo zmluvy uzavretej touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie, a vzťahuje sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie.

15

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ako sa uvádza v desiatom odôvodnení smernice 93/13, jednotné právne pravidlá v súvislosti s nekalými podmienkami majú platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi „predajcami alebo dodávateľmi“ a „spotrebiteľmi“, čo sú pojmy, ktoré definuje článok 2 písm. b) a c) tejto smernice.

16

V zmysle týchto definícií je „spotrebiteľ“ akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. „Predajcom alebo dodávateľom“ je zas akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich smernici 93/13 koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

17

Uvedená smernica teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na postavenie zmluvných strán podľa toho, či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 30, ako aj Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 21).

18

Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany zavedený touto smernicou, a síce, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 31, ako aj Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 22).

19

Vzhľadom na uvedené znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok Sánchez Morcillo a Abril García, C‑169/14, EU:C:2014:2099, bod 23 a citovaná judikatúra).

20

Rovnako je potrebné pripomenúť, že jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za predajcu alebo dodávateľa v rámci iných plnení.

21

Ako uviedol v bodoch 28 až 33 svojich návrhov generálny advokát, pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii.

22

Vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok Faber, C‑497/13, EU:C:2015:357, bod 48).

23

V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby.

24

Pokiaľ ide o služby advokátov v rámci zmlúv o právnych službách, Súdny dvor už zohľadnil nerovnosť medzi „klientmi spotrebiteľmi“ a advokátmi z dôvodu nesúmernosti informácií medzi týmito zmluvnými stranami (pozri rozsudok Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, body 23 a 24).

25

Toto konštatovanie však nemôže vylúčiť možnosť označiť advokáta ako „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice, ak koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (pozri analogicky rozsudok Di Pinto, C‑361/89, EU:C:1991:118, bod 15).

26

Advokát, ktorý uzavrie s fyzickou alebo právnickou osobou konajúcou v rámci jej obchodu, podnikania alebo povolania zmluvu, ktorá, najmä preto, že sa netýka činnosti jeho advokátskej kancelárie, nie je spätá s výkonom jeho povolania advokáta, sa vo vzťahu k tejto osobe nachádza v znevýhodnenom postavení, tak ako to vyplýva z bodu 18 tohto rozsudku.

27

V takom prípade by ani za predpokladu, že advokát je vo vyššej miere odborne kompetentný (pozri rozsudok Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 23), nebolo možné dospieť k záveru, že nie je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi slabšou stranou. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 18 tohto rozsudku, znevýhodnené postavenie spotrebiteľa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, ktoré má vyrovnať systém ochrany zavedený smernicou 93/13, sa týka tak úrovne informovanosti spotrebiteľa, ako aj jeho vyjednávacej sily vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom a na ktorých obsah nemá tento spotrebiteľ vplyv.

28

Pokiaľ ide o okolnosť, že pohľadávka vyplývajúca z dotknutej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou uzavretou advokátom ako zástupcom jeho advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tohto advokáta, ako je budova, ktorú táto kancelária vlastní, je potrebné konštatovať, že ako v bodoch 52 až 54 v podstate uviedol generálny advokát, táto okolnosť nemá nijaký vplyv na posúdenie v bodoch 22 a 23 tohto rozsudku.

29

Vo veci samej totiž ide o to, či sa má za spotrebiteľa alebo za predajcu alebo dodávateľa považovať osoba, ktorá uzavrela hlavnú zmluvu, teda zmluvu o úvere, a nie osoba, ktorá uzavrela doplnkovú, teda záložnú zmluvu, ktorou sa zaručuje splatenie dlhu vyplývajúceho z hlavnej zmluvy. V prípade ako vo veci samej preto nemôže postavenie advokáta ako spotrebiteľa alebo ako predajcu alebo dodávateľa v rámci jeho záväzku vyplývajúceho zo záložnej zmluvy ovplyvniť jeho postavenie v rámci hlavnej zmluvy o úvere.

30

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou, uzavretou touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je v tejto súvislosti relevantná.

31

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou, uzavretou touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je v tejto súvislosti relevantná.