1

Žalobkyňa Orange (pred 1. júlom 2013 France Télécom SA) je akciovou spoločnosťou podľa francúzskeho práva, ktorej predmetom činnosti je najmä poskytovanie služieb elektronickej komunikácie, vrátane pevnej a mobilnej linky, prístupu na internet pre podniky a fyzické osoby. V oblasti internetu je žalobkyňa poskytovateľom prístupu na internet prostredníctvom svojej vnútroštátnej siete „Orange Internet“, ku ktorej sú pripojení jej klienti. Prevádzkuje aj svoju vlastnú medzinárodnú sieť poskytovania obsahu internetu „Open Transit International“, ktorá je prepojená s Orange Internet, ale tiež pripojená na všetky ostatné medzinárodné siete.

2

Dňa 9. mája 2011 podali Cogent Communications Inc. a Cogent Communications France (ďalej len spoločne „Cogent“) sťažnosť na francúzsky Úrad pre hospodársku súťaž (ďalej len „úrad“), ktorou nahlásili konanie žalobkyne porušujúce článok L. 420‑2 Obchodného zákonníka a článok 102 ZFEÚ. Cogent namietala existenciu odmietnutia prístupu k unikátnym zariadeniam, ako aj postupov „tromboningu“, kritizovala nedostatočnú kapacitu prepojenia, ktorú jej žalobkyňa udelila v Paríži (Francúzsko), a zavedenie politiky fakturácie za dodatočné kapacity v rámci dohôd o „peeringu“ a poukázala na obmedzenie pri šírení „predvolieb/smerovania k zákazníkom“ a stláčanie marže.

3

Dňa 20. septembra 2012 prijal úrad rozhodnutie 12‑D‑18 týkajúce sa postupov uplatňovaných v sektore vzájomne poskytovaných služieb prepojenia v oblasti pripojenia na internet. Úrad po preskúmaní postupov nahlásených zo strany Cogent a relevantného trhu v podstate na jednej strane usúdil, že uvedené postupy buď nie sú preukázané, alebo nepredstavujú zneužívanie dominantného postavenia, a na druhej strane prima facie usúdil, že jediná obava súvisiaca s porušením pravidiel hospodárskej súťaže, ktorá môže existovať, sa zakladá na prípadných tarifných nožniciach. V podstate si je možné predstaviť, že na veľmi nízku úroveň cien, ktoré žalobkyňa fakturuje niektorým nezávislým dodávateľom obsahu a/alebo aplikácií na internete za prístup k ich zákazníkom, sa Cogent nemôže dostať, na základe čoho by mohlo ísť o tarifné nožnice. Vzhľadom na nepriehľadné vzťahy medzi spoločnosťami Orange Internet a Open Transit International dospel úrad k záveru, že je ťažké skontrolovať, či k takémuto postupu došlo. Žalobkyňa na uvedenú obavu reagovala tak, že navrhla dva záväzky, spočívajúce na jednej strane vo formalizácii interného memoranda medzi Orange Internet a Open Transit International a na druhej strane v kontrole nad vykonávaním memoranda odborom vyšetrovania úradu, pričom uvedené záväzky sa na základe rozhodnutia úradu stali záväznými.

4

Dňa 18. januára 2012 zaslala Európska komisia žalobkyni, ako aj jej poľskej dcérskej spoločnosti žiadosti o informácie na základe článku 18 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Tieto žiadosti o informácie sa týkali prípadného protisúťažného správania vo vzťahu k poskytovaniu služieb pripojenia na internet a prístupu ku konečným užívateľom pripojeným na telekomunikačné siete v Európskom hospodárskom priestore (EHP). Žalobkyňa a jej poľská dcérska spoločnosť na tieto žiadosti odpovedali 15. februára 2012.

5

Dňa 25. júna 2013 prijala Komisia rozhodnutie C(2013) 4103 final z 25. júna 2013, týkajúce sa postupu uplatnenia článku 20 ods. 4 nariadenia Rady č. 1/2003, adresované spoločnosti France Télécom, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré sú ňou priamo alebo nepriamo ovládané, pričom im nariadila, aby sa podrobili inšpekcii. S ohľadom na zmenu obchodného mena žalobkyne prijala Komisia 27. júna 2013 rozhodnutie C(2013) 4194 final, týkajúce sa postupu uplatnenia článku 20 ods. 4 nariadenia Rady č. 1/2003, adresované spoločnosti Orange, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré sú ňou priamo alebo nepriamo ovládané, pričom im nariadila, aby sa podrobili inšpekcii. S výnimkou označenia ich adresátov je obsah rozhodnutí C(2013) 4103 final a C(2013) 4194 final totožný (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“).

6

Odôvodnenia 3 až 10 napadnutých rozhodnutí znejú takto:

7

Článok 1 napadnutých rozhodnutí vo svojom prvom odseku uvádza:

„[Žalobkyňa], ako aj všetky podniky, ktoré priamo alebo nepriamo ovláda, sú povinné sa podrobiť inšpekcii týkajúcej sa jej prípadnej účasti na postupoch, ktoré sú v rozpore s článkom 102 ZFEÚ a článkom 54 Dohody o EHP, pokiaľ ide o poskytovanie služieb pripojenia na internet.“

8

Podľa článku 2 napadnutých rozhodnutí „inšpekcia sa začne 9. júla 2013 alebo o niečo neskôr“.

9

Článok 3 napadnutých rozhodnutí spresňuje, že „toto rozhodnutie je adresované [žalobkyni], ako aj všetkým podnikom, ktoré priamo alebo nepriamo ovláda[;] toto rozhodnutie bude oznámené podnikom, ktorým je adresované, v súlade s článkom 297 ods. 2 ZFEÚ bezprostredne pred inšpekciou“.

10

Inšpekcia sa uskutočnila od 9. júla do 13. júla 2013 a týkala sa štyroch prevádzok žalobkyne. Dňa 17. júla 2013 boli v priestoroch Komisie za prítomnosti zástupcov žalobkyne preskúmané presné kópie pevných diskov, ktoré boli vyhotovené počas vyšetrovania.

11

Žalobkyňa podala predmetnú žalobu 31. júla 2013.

12

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

13

Dňa 2. mája 2014 položil Všeobecný súd na základe opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 ods. 3 písm. a) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyni písomnú otázku, na ktorú v požadovanej lehote odpovedala.

14

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 18. júna 2014.

15

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

16

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

17

Na podporu svojej žaloby uvádza žalobkyňa dva žalobné dôvody založené v podstate na porušení zásad proporcionality a „riadnej správy vecí verejných“ na jednej strane a na svojvoľnom charaktere napadnutých rozhodnutí na druhej strane.

18

Žalobkyňa namieta proti primeranosti a nevyhnutnosti opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie vzhľadom na to, že úrad prešetroval totožné údajné porušenia a prijal rozhodnutie, ktorým akceptoval záväzky z jej strany, bez toho, aby dospel k záveru o porušení článku 102 ZFEÚ, pričom o konaní začatom úradom a o rozhodnutí, ktoré bolo napokon prijaté, musela byť Komisia informovaná. V rámci uvedeného sa odvoláva na zásadu ne bis in idem, ako aj na povinnosť Komisie, vyplývajúcu zo zásady „riadnej správy vecí verejných“, starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávaného prípadu. Žalobkyňa usudzuje, že rozhodnutie úradu sa jednoznačne prikláňa v neprospech opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie vzhľadom na to, že je po prvé osobitne odôvodnené a podrobné, po druhé nepripúšťa, že by došlo k akémukoľvek z postupov uvedených v sťažnosti, na základe ktorej začal úrad konať, po tretie vyjadruje priaznivé stanoviská vo vzťahu ku správaniu žalobkyne a po štvrté neboli nahlásené žiadne problémy pri plnení jej záväzkov. V replike žalobkyňa tvrdí, že uskutočnenie opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie nemožno považovať za primerané, keďže Komisia vopred nenahliadla do spisu z konania pred úradom.

19

Žalobkyňa tiež tvrdí, že aj v prípade, že by sa pripustilo, že vykonanie inšpekcie týkajúcej sa postupov, ktorých súlad s právom Únie v oblasti hospodárskej súťaže už bol uznaný a o ktorých má Komisia veľa informácií, je v súlade so zásadou proporcionality, Komisia môže legálne vyhľadávať iba doplňujúce informácie. Žalobkyňa tvrdí, že v predmetnom prípade to tak nebolo, keďže Komisia vyhľadávala také informácie, ktorých výsledok mohol viesť iba k dokumentom už patriacim do spisu, ktorý mala k dispozícii. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že Komisia po prvé v rámci vyhľadávania informácií v zabavených počítačoch používala kľúčové slová súvisiace s vyšetrovaním úradu alebo s prijatými záväzkami, po druhé zabavila odpovede z dotazníka, ktorý bol predtým zaslaný žalobkyni, a po tretie jediného zamestnanca, ktorý bol v priebehu vyšetrovania formálne vypočutý, už vypočul úrad.

20

Žalobkyňa napokon namieta neprimeranosť opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie z dôvodu, že údajné porušenia uvedené v odôvodnení 4 napadnutých rozhodnutí nie sú z povahy veci tajné. Zdôrazňuje, že všetky súvisia s jej politikou „peeringu“, ktorá je verejná a prístupná všetkým na jej internetovej stránke. Táto politika je tiež v plnom súlade s trhovými štandardmi a pre účastníkov trhu je transparentná. Žalobkyňa tiež tvrdí, že rozhodnutie o inšpekcii nemožno odôvodniť zámerom zistiť dôvody jej politiky, keďže podľa ustálenej judikatúry má pojem zneužitie dominantného postavenia objektívny obsah a nezahŕňa úmysel spôsobiť škodu.

21

Komisia navrhuje, aby bol prvý žalobný dôvod zamietnutý.

22

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou si zásada proporcionality, ktorá je časťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie nepresahovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné uchýliť sa k najmenej obmedzujúcemu, aby spôsobené ťažkosti neboli neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb., EU:C:1990:391, bod 13, a zo 14. júla 2005, Holandsko/Komisia, C‑180/00, Zb., EU:C:2005:451, bod 103).

23

Navyše, pokiaľ ide o rozhodnutie nariaďujúce inšpekciu, dodržiavanie zásady proporcionality predpokladá, aby plánované opatrenia nespôsobovali neprimerané a neprípustné ťažkosti vo vzťahu k cieľom sledovaným predmetnou inšpekciou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00, Zb., EU:C:2002:603, bod 76). Voľba, ktorú má Komisia vykonať medzi inšpekciou vykonanou na základe jednoduchého poverenia a inšpekciou nariadenou rozhodnutím, však nezávisí od takých okolností, akými je osobitná závažnosť situácie, mimoriadna naliehavosť alebo potreba absolútneho utajenia, ale závisí od potreby primeraného vyšetrovania vzhľadom na osobitosti konkrétneho prípadu. Preto ak má rozhodnutie o inšpekcii Komisii umožniť len zhromaždiť skutočnosti nevyhnutné na posúdenie prípadnej existencie porušenia Zmluvy, nie je v rozpore so zásadou proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia, 136/79, Zb., EU:C:1980:169, body 28 až 30, a Roquette Frères, už citovaný, EU:C:2002:603, bod 77).

24

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že v zásade je to Komisia, kto má posúdiť, či je daná informácia potrebná na odhalenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, a hoci už disponuje informáciami, najmä skutočnosťami preukazujúcimi existenciu porušenia, môže sa oprávnene domnievať, že je nevyhnutné nariadiť doplňujúce preverenia, ktoré jej umožnia lepšie preukázať porušenie alebo jeho trvanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb., EU:C:1989:387, bod 15, a Roquette Frères, už citovaný v bode 23 vyššie, EU:C:2002:603, bod 78).

25

Predmetnému žalobnému dôvodu je možné rozumieť tak, že obsahuje zároveň kritiku primeranosti napadnutých rozhodnutí, to znamená ich schopnosti dosiahnuť sledované ciele, ako aj ich nevyhnutnosti, ktorá je založená na predpoklade, že k opatreniu spočívajúcemu vo vykonaní inšpekcie neexistuje menej obmedzujúca alternatíva. Všeobecný súd preto považuje za vhodné rozdeliť argumentáciu žalobkyne prezentovanú v rámci tohto žalobného dôvodu na dve osobitné časti, podľa toho, či namieta proti primeranosti, alebo proti nevyhnutnosti napadnutých rozhodnutí.

26

Argumentácii žalobkyne je možné rozumieť tak, že namieta proti primeranosti napadnutých rozhodnutí v podstate z dôvodu, že úrad už viedol vyšetrovanie, v ktorom dospel k záveru, že jej konanie je v súlade nielen s francúzskym právom hospodárskej súťaže, ale aj s článkom 102 ZFEÚ. Analýza žalobkyne tak v podstate predstavuje tvrdenie, že za okolností prejednávanej veci a vzhľadom na analýzu uvedenú v rozhodnutí úradu boli už ciele, ktoré boli sledované napadnutými rozhodnutiami a ktoré sa týkali preverenia súladu konania žalobkyne s článkom 102 ZFEÚ, dosiahnuté, a teda že tieto rozhodnutia nemožno považovať za spôsobilé ich dosiahnuť.

27

Treba však konštatovať, že osvojiť si takúto argumentáciu by znamenalo označiť opatrenie spočívajúce vo vykonaní inšpekcie za neprimerané z dôvodu, že údajné porušenia, ktorých sa týka, už boli predmetom vyšetrovania na vnútroštátnej úrovni, čo by bolo v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej Komisia v zásade nemôže byť viazaná rozhodnutím vydaným vnútroštátnym súdom alebo vnútroštátnym orgánom podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 102 ZFEÚ. Komisia je teda oprávnená kedykoľvek prijať individuálne rozhodnutia s cieľom uplatniť články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, aj keď dohoda alebo postup už boli predmetom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a rozhodnutie, ktoré Komisia zamýšľa prijať, je v rozpore s uvedeným súdnym rozhodnutím (rozsudky zo 14. decembra 2000, Masterfoods a HB, C‑344/98, Zb., EU:C:2000:689, bod 48; z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, T‑339/04, Zb., EU:T:2007:80, bod 79, a z 10. apríla 2008, Deutsche Telekom/Komisia, T‑271/03, Zb., EU:T:2008:101, bod 120).

28

Rovnako nemôže uspieť tvrdenie uvedené v žalobe odvolávajúce sa na zásadu ne bis in idem, pokiaľ je táto zásada uvedená na podporu námietky vznesenej proti primeranosti napadnutých rozhodnutí v podstate z dôvodu, že je neprimerané vykonať opatrenie spočívajúce v inšpekcii týkajúcej sa konania, v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň žalobkyňa nie je zodpovedná.

29

Isteže, v súlade s ustálenou judikatúrou sa v konaniach o uložení pokuty týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže zásada ne bis in idem musí dodržať. Táto zásada v oblasti hospodárskej súťaže bráni tomu, aby sa podnik znova uznal za zodpovedný alebo bol znovu stíhaný pre protisúťažný postup, za ktorý už bol sankcionovaný alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok (pozri rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, Zb., EU:C:2012:72, bod 94 a citovanú judikatúru).

30

Treba však zdôrazniť, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov nemôžu prijať rozhodnutia o tom, že podnik nie je zodpovedný za porušenie článku 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ, to znamená konštatujúce neexistenciu porušenia uvedeného článku, vzhľadom na to, že zo znenia, všeobecnej štruktúry nariadenia č. 1/2003, ako aj z cieľa tohto nariadenia vyplýva, že konštatovať, že nedošlo k porušeniu článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ, môže len Komisia, a to aj keď sa tento článok uplatňuje v konaní, ktoré vedie vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2011, Tele2 Polska, C‑375/09, Zb., EU:C:2011:270, body 20 až 30). Súdny dvor v tejto súvislosti najmä zdôraznil, že prijatie takéhoto „negatívneho“ rozhodnutia vo veci samej vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže by mohlo porušovať jednotné uplatňovanie článku 101 ZFEÚ a článku 102 ZFEÚ, ktoré je jedným z hlavných cieľov nariadenia č. 1/2003 zdôrazneným v jeho odôvodnení 1, lebo by mohlo brániť Komisii neskôr rozhodnúť, že predmetné konanie porušuje tieto ustanovenia práva Únie (rozsudok Tele2 Polska, už citovaný, EU:C:2011:270, bod 28).

31

Preto v prípade, že orgán hospodárskej súťaže členského štátu na základe článku 5 nariadenia č. 1/2003 prijme záväzky alebo konštatuje, že nie sú žiadne dôvody na zásah, nemožno usudzovať, že tým prijal rozhodnutie, podľa ktorého nedošlo k porušeniu článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ. Žalobkyňa sa tak na účely uplatnenia zásady ne bis in idem nemôže účinne odvolávať na rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k nej prijal úrad za okolností prejednávanej veci.

32

Argumentácii žalobkyne je navyše možné rozumieť tak, že namieta proti primeranosti opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie z dôvodu, že Komisia bola informovaná o návrhu rozhodnutia úradu podľa článku 11 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 a nevyužila možnosť, ktorú jej ponúka článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, aby sama začala konanie, ktorým by úrad zbavila príslušnosti. Zdá sa, že žalobkyňa z toho vyvodzuje, že Komisia usúdila, buď že rozhodnutie úradu bolo v súlade s článkom 102 ZFEÚ, alebo že nebolo potrebné sa vecou zaoberať. V tejto súvislosti žalobkyňa žiada, aby Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval Komisiu na predloženie jej prípadného písomného vyjadrenia po oznámení návrhu rozhodnutia zo strany úradu.

33

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť znenie článku 11 ods. 4 nariadenia č. 1/2003:

„Najneskôr 30 dní pred prijatím rozhodnutia požadujúceho ukončenie porušovania, ktorým sa prijímajú záväzky alebo odoberajú výhody nariadenia o skupinovej výnimke, orgány hospodárskej súťaže členských štátov informujú Komisiu. Na tento účel poskytnú Komisii súhrnný popis prípadu, predpokladané rozhodnutie alebo, ak toto neexistuje, iné dokumenty, v ktorých je uvedený predpokladaný priebeh konania. Tieto informácie môžu byť k dispozícii aj orgánom hospodárskej súťaže iných členských štátov. Na žiadosť Komisie môže konajúci orgán hospodárskej súťaže poskytnúť Komisii iné dokumenty, ktoré má k dispozícii a ktoré sú potrebné na posúdenie prípadu. Informácie poskytnuté Komisii môžu byť poskytnuté aj orgánom hospodárskej súťaže iných členských štátov. Vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže si môžu medzi sebou vymieňať informácie potrebné na posúdenie prípadu podľa článku [101 ZFEÚ] alebo [102 ZFEÚ].“

34

Na druhej strane článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:

„Ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ]. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov už konajú v prípade, Komisia začne konanie len po konzultácii s týmito vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže.“

35

Zo spojeného výkladu týchto dvoch ustanovení samozrejme vyplýva, že to, že orgán hospodárskej súťaže na základe článku 11 ods. 4 nariadenia č. 1/2013 doručí Komisii návrhy rozhodnutí, môže byť pre Komisiu príležitosťou vykonať právo a diskrečnú právomoc, ktorú jej priznáva článok 11 ods. 6 tohto istého nariadenia, zbaviť v konkrétnom prípade orgán hospodárskej súťaže členského štátu jeho práva na uplatňovanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ.

36

Z uvedeného však nevyplýva, že by Komisia v prípade, že sa nestotožní s posúdením týkajúcim sa uplatnenia článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, ktoré je uvedené v návrhu rozhodnutia oznámeného orgánom hospodárskej súťaže členského štátu, alebo v prípade, že má v tomto ohľade pochybnosti, musela nutne začať konanie na základe článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 ani že by nezačatie konania bránilo v tom, aby mohla neskôr vykonať vlastné vyšetrovanie, v ktorom by dospela k inému výsledku, než k akému dospel uvedený orgán hospodárskej súťaže.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia, ktorej je na základe článku 105 ods. 1 ZFEÚ zverená úloha dohliadať na uplatňovanie zásad stanovených článkami 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, zodpovedá za vymedzenie politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže a jej implementáciu. Aby mohla náležite plniť túto úlohu, má právo priznať odlišné stupne priority sťažnostiam, ktoré jej boli podané, a na tento účel má diskrečnú právomoc (rozsudky zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑119/97 P, Zb., EU:C:1999:116, bod 88, a zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, Zb., EU:C:2001:275, bod 36). Všeobecný súd sa domnieva, že je to rovnako aj v prípade vykonávania článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003.

38

Uvedené chápanie potvrdzuje napokon aj prístup vyjadrený Komisiou v odseku 54 písm. b) svojho oznámenia o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43), podľa ktorého sa takýto zásah predpokladá iba v prípade, že je oznámený návrh rozhodnutia zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou. Z uvedeného oznámenia teda nie je možné vyvodiť, že by Komisia mala v úmysle si stanoviť povinnosť uskutočniť zásah za každých okolností, keď má pochybnosť o súlade oznámeného návrhu rozhodnutia s článkami 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ.

39

Skutočnosť, že Komisia neuskutočnila zásah na základe článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, tak nemožno považovať za uznanie dôvodnosti rozhodnutia úradu z hľadiska článku 102 ZFEÚ.

40

V dôsledku uvedeného zo skutočnosti, že Komisia po tom, ako jej orgán hospodárskej súťaže oznámil návrh rozhodnutia s rovnakým predmetom, nevyužila svoju právomoc, ktorú jej priznáva článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, nie je možné vyvodiť žiaden záver o primeranosti ňou vykonaného vyšetrovania.

41

Vzhľadom na vyššie uvedené kritika primeranosti napadnutých rozhodnutí nie je dôvodná, a preto musí byť prvá časť žalobného dôvodu zamietnutá, bez toho, aby bolo potrebné vyhovieť žiadosti predloženej žalobkyňou o prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorá je uvedená v bode 32 vyššie.

42

Žalobkyňa napáda nevyhnutnosť napadnutých rozhodnutí na základe dvoch dôvodov. Na jednej strane namieta proti nevyhnutnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že k prijatiu opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie existovala menej obmedzujúca alternatíva, ktorú predstavuje preskúmanie spisu z konania pred úradom, a tvrdí, že Komisia si tým, že k takémuto preskúmaniu nepristúpila, nesplnila povinnosť dôkladne a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci a na základe tejto skutočnosti tiež porušila zásadu „riadnej správy vecí verejných“. Na druhej strane žalobkyňa namieta proti nevyhnutnosti opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie vzhľadom na to, že táto inšpekcia sa týkala informácií, ktorými už Komisia disponovala alebo ktorými mohla disponovať bez vykonania uvedenej inšpekcie.

43

Žalobkyňa v replike tvrdí, „že existoval menej obmedzujúci spôsob, ktorým mohla Komisia dosiahnuť svoj cieľ (ak by sa oprela o vnútroštátne konanie) a ktorý Komisia ignorovala, [čím] samozrejme nebola dotknutá možnosť Komisie, aby po zhromaždení a preskúmaní týchto informácií s plnou znalosťou veci rozhodla, či je stále primerané vykonať inšpekciu“. Pokiaľ ide o možnosť Komisie dosiahnuť poskytnutie spisu zo strany úradu, popri článku 11 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 odkazuje žalobkyňa aj na článok 18 ods. 6 a článok 20 ods. 4 toho istého nariadenia.

44

Komisia navrhuje zamietnuť túto argumentáciu a tvrdí, že odvolávanie sa na článok 18 ods. 6 a článok 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 v štádiu repliky je v rozpore s článkom 48 rokovacieho poriadku, a preto musí byť vyhlásená za neprípustnú.

45

Pokiaľ ide v prvom rade o prípustnosť tejto argumentácie prezentovanej v štádiu repliky, je potrebné zdôrazniť, že zo znenia ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) a článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že návrh na začatie konania musí obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod alebo tvrdenie, ktoré predstavujú doplnenie dôvodu uvedeného skôr, či už priamo alebo nepriamo, v pôvodnom návrhu na začatie konania a ktoré úzko súvisia s týmto dôvodom, však musia byť vyhlásené za prípustné (pozri rozsudok zo 14. marca 2007, Aluminium Silicon Mill Products/Rada, T‑107/04, Zb., EU:T:2007:85, bod 60 a citovanú judikatúru).

46

Treba zdôrazniť, že v prejednávanom prípade boli v žalobe uvedené dlhé úvahy týkajúce sa existencie rozhodnutia úradu, skutočnosti, že toto rozhodnutie sa na základe zásady „riadnej správy vecí verejných“ malo vziať do úvahy, ako aj neprimeranosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu samotnej existencie uvedeného rozhodnutia. Z toho vyplýva, že žalobkyňa už v štádiu podania žaloby namietala z dôvodu existencie rozhodnutia úradu proti primeranosti napadnutých rozhodnutí v ich jednotlivých častiach. V dôsledku uvedeného argumentácia uvedená v replike, ktorou sa namieta proti nevyhnutnosti opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie z dôvodu, že Komisia mala možnosť nahliadnuť do spisu z konania pred úradom, vrátane odkazu na článok 18 ods. 6 a článok 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu uplatneného v žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2004, Ferriere Nord/Komisia, T‑176/01, Zb., EU:T:2004:336, bod 136 a citovanú judikatúru).

47

Žalobkyňa mohla navyše až po prečítaní vyjadrenia k žalobe zistiť, že Komisia pred prijatím napadnutých rozhodnutí nepožiadala o poskytnutie spisu z konania pred úradom. Komisia v ňom totiž zdôrazňuje, že v čase prijatia napadnutých rozhodnutí nedisponovala informáciami zo spisu z konania pred úradom a že v rámci svojej spolupráce s úradom si nebola povinná tieto informácie zaobstarať. Treba teda tiež usudzovať, že argumentácia obsiahnutá v replike je založená na skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a preto je tiež v súlade s článkom 48 rokovacieho poriadku.

48

V druhom rade, pokiaľ ide o meritum veci, treba posúdiť, či poskytnutie spisu z konania pred úradom Komisii mohlo predstavovať menej obmedzujúcu alternatívu, ktorá je však v porovnaní s uplatnením opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie rovnako účinná, a či by sa ním mohol dosiahnuť legitímny cieľ Komisie, spočívajúci v získaní doplňujúcich informácií o údajných porušeniach, o ktorých viedol vyšetrovanie.

49

Navyše treba zdôrazniť význam tohto preskúmania vzhľadom na povinnosť náležitej starostlivosti, na ktorú odkazuje žalobkyňa vo svojich písomnostiach na základe zásady „riadnej správy vecí verejných“ a z ktorej vyplýva povinnosť Komisie starostlivo a nezaujato preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu (pozri rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb., EU:C:1991:438, bod 14, a zo 16. septembra 2013, ATC a i./Komisia, T‑333/10, Zb., EU:T:2013:451, bod 84 a citovanú judikatúru).

50

Po prvé treba poznamenať, že z porovnania napadnutých rozhodnutí s rozhodnutím úradu vyplýva veľká podobnosť povahy konaní, ktoré boli predmetom príslušných vyšetrovaní a ktoré predstavovali postupy spočívajúce v obmedzovaní prístupu k sieťam („tromboning“, obmedzenia pri šírení smerovania), v spoplatňovaní za prístup k uvedeným sieťam (fakturácia za poskytnutie dodatočných kapacít, obmedzujúce pomery prenosov a stláčanie marže) a v diskriminácii v prospech obsahu ponúkaného žalobkyňou. Vyšetrovanie Komisie sa tak od vyšetrovania vykonaného úradom odlišuje v podstate len väčším geografickým a časovým rozsahom.

51

Po druhé, tak ako už bolo zdôraznené v bode 33 vyššie, Komisia mala po tom, ako bola informovaná na základe článku 11 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, možnosť požiadať úrad o poskytnutie informácií uvedených v jeho spise.

52

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 bola Komisia v zásade oprávnená použiť informácie uvedené v spise úradu ako dôkaz. Hoci sa totiž v druhom odseku toho istého článku spresňuje, že „vymieňané informácie sa môžu používať len ako dôkaz [ako dôkaz len – neoficiálny preklad] na účely uplatňovania článkov [101 ZFEÚ] alebo [102 ZFEÚ] a vo vzťahu k predmetnej záležitosti, na ktorú boli získané od oznamujúceho orgánu…“, pravdou ostáva, že údajné porušenia, ktorými sa zaoberala Komisia, sú v podstate totožné ako tie, ktorých sa týkalo rozhodnutie úradu, a odlišujú sa od nich len väčším geografickým a časovým rozsahom. Výhrada uvedená v článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tak nepredstavuje prekážku toho, aby Komisia použila dokumenty poskytnuté zo strany úradu.

53

Po tretie treba zdôrazniť, že za okolností prejednávanej veci malo dodržanie povinnosti náležitej starostlivosti Komisiou o to väčší význam, že jej judikatúra pri vykonávaní článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 priznáva určitú mieru voľnej úvahy na účely zabezpečenia, že si toto ustanovenie zachová potrebný účinok (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie zo 17. novembra 2005, Minoan Lines/Komisia, C‑121/04 P, EU:C:2005:695, bod 36). Za takéhoto stavu má totiž dodržiavanie záruk, ktoré právny poriadok Únie stanovuje pre správne konania, vrátane povinnosti príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávaného prípadu, o to väčší význam (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98 a T‑212/98 až T‑214/98, Zb., EU:T:2003:245, bod 404 a citovanú judikatúru, a ATC a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, EU:T:2013:451, bod 84).

54

Napokon po štvrté, v prejednávanom prípade sa dodržiavanie tejto povinnosti javí tým dôležitejšie, že výkon právomocí spočívajúcich vo vykonaní inšpekcie v podniku, zverených Komisii na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, predstavuje zjavný zásah do práva tohto podniku na rešpektovanie svojho súkromného života, obydlia a korešpondencie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. marca 2006, Strintzis Lines Shipping/Komisia, C‑110/04 P, EU:C:2006:211, body 32 a 33).

55

V prejednávanej veci sa síce môže zdať prinajmenšom poľutovaniahodné, že sa Komisia ihneď rozhodla pre opatrenie spočívajúce vo vykonaní inšpekcie, bez toho, aby vopred preverila informácie, ktoré mohol vo vzťahu k podobným konaniam získať úrad.

56

Nič to však nemení na skutočnosti, že to nevedie k protiprávnosti napadnutých rozhodnutí. Za okolností prejednávanej veci, a ako správne tvrdí Komisia, totiž preskúmanie spisu, ktorý mal úrad k dispozícii, nepredstavovalo alternatívu k uplatneniu opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie, keďže úrad nevykonal žiadnu kontrolu v priestoroch žalobkyne a jeho rozhodnutie bolo prijaté iba na základe informácií, ktoré mu predložila dobrovoľne.

57

Za okolností prejednávanej veci tak potreba riadneho a účinného vyšetrovania mohla odôvodniť uplatnenie opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie, pričom toto opatrenie je jediným opatrením umožňujúcim Komisii zhromaždiť informácie, ktoré pre svoju povahu nemuseli byť žalobkyňou predložené dobrovoľne v rámci konania pred úradom.

58

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že jedným z cieľov opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie bolo vyhľadávanie dokumentov týkajúcich sa obchodnej stratégie žalobkyne, ktoré by prípadne mohli odhaliť existenciu úmyslu alebo plánu vytlačenia konkurencie z trhu.

59

V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, takéto informácie môžu byť relevantné na prešetrenie porušení, o ktorých spáchaní má Komisia podozrenie.

60

Samozrejme, tak ako pripomína žalobkyňa, pojem zneužívanie má objektívny obsah a nezahŕňa úmysel spôsobiť škodu (rozsudok z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia, T‑128/98, Zb., EU:T:2000:290, bod 173).

61

Z uvedeného však nie je možné vyvodiť, že informácie týkajúce sa úmyslu žalobkyne pri prijatí jej obchodnej stratégie sú irelevantné. Ako mal Súdny dvor príležitosť zdôrazniť, ak Komisia posudzuje konanie podniku v dominantnom postavení, pričom toto preskúmanie je nevyhnutné na účely záveru o existencii zneužitia takého postavenia, nevyhnutne musí posúdiť obchodnú stratégiu tohto podniku. V rámci toho je bežné, že Komisia uvádza faktory subjektívnej povahy, a to pohnútky, ktoré stoja za dotknutou obchodnou stratégiou. Preto aj keď Komisia nie je na účely uplatnenia článku 102 ZFEÚ povinná preukázať existenciu úmyslu podniku v dominantnom postavení narušiť hospodársku súťaž, takýto úmysel v každom prípade môže byť zohľadnený (rozsudok z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, Zb., EU:C:2012:221, body 17 až 21).

62

Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne, ktorými namieta proti nevyhnutnosti opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie na základe toho, že vyhľadávané informácie sú verejné alebo že už nimi Komisia disponovala prostredníctvom odpovedí na jej predchádzajúce žiadosti.

63

Aj za predpokladu, že všetky údajné porušenia uvedené v napadnutých rozhodnutiach, tak ako tvrdí žalobkyňa, vyplývajú z politiky „peeringu“ žalobkyne a že jej špecifické aspekty sú verejné, je to totiž inak, pokiaľ ide o prípadné protisúťažné pohnútky, ktoré mohli viesť k prijatiu tejto politiky. Vzhľadom na to, že informácie vykresľujúce takéto pohnútky sú z povahy veci tajné, je málo pravdepodobné, že by sa dali zistiť z verejne dostupného znenia politiky žalobkyne, a ani zďaleka nie je isté, že by boli uvedené v jej odpovediach na žiadosti o informácie, ktoré jej adresovala Komisia.

64

Preto treba vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospieť k záveru, že Komisia mohla v čase prijatia napadnutých rozhodnutí dôvodne usudzovať, že k uplatneniu opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie neexistovala menej obmedzujúca alternatíva. Z toho vyplýva, že Komisia z tohto hľadiska neporušila zásadu proporcionality a vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci ani povinnosť náležitej starostlivosti.

65

Prvá výhrada musí byť preto zamietnutá.

66

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia môže oprávnene vyhľadávať iba doplňujúce informácie vo vzťahu k informáciám, ktorými už disponuje. Tvrdí, že Komisia uskutočnila vyhľadávanie, ktorého výsledok mohol viesť iba k dokumentom už patriacim do spisu, ktorý mala k dispozícii, alebo spisu z konania pred úradom, ku ktorému mohla mať prístup. Na podporu tejto argumentácie tvrdí, že Komisia v rámci vyhľadávania informácií v zabavených počítačoch používala kľúčové slová a zabavila dokumenty súvisiace s jej odpoveďami na otázky úradu, predchádzajúcimi žiadosťami o informácie zo strany Komisie, ako aj so záväzkami, na ktorých splnenie sa pred úradom zaviazala. Taktiež poznamenáva, že jediného zamestnanca, ktorý bol Komisiou formálne vypočutý, už vypočul úrad.

67

Žalobkyňa tak v podstate namieta proti nevyhnutnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že vykonaná inšpekcia sa týkala informácií, ktoré už Komisia mala alebo mohla mať k dispozícii na základe preskúmania spisu úradu.

68

V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 24 vyššie je to v zásade Komisia, kto má posúdiť, či je daná informácia potrebná na odhalenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, a hoci už disponuje informáciami, najmä skutočnosťami preukazujúcimi existenciu porušenia, Komisia sa môže oprávnene domnievať, že je nevyhnutné nariadiť doplňujúce preverenia, ktoré jej umožnia lepšie preukázať porušenie alebo jeho trvanie.

69

Treba však na jednej strane poznamenať, že žalobkyňa netvrdí a nepreukazuje, že by inšpekcia výhradne alebo v podstatnej časti pozostávala z vyhľadávania informácií súvisiacich s konaním pred úradom a jej odpoveďami na žiadosti o informácie. V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyňa poskytla len zopár príkladov kľúčových slov a zabavených dokumentov, pričom inšpekcia však trvala takmer štyri dni a týkala sa viacerých priestorov.

70

Na druhej strane z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 55 až 61 vyššie treba dospieť k záveru, že Komisia mohla legitímne vyhľadávať informácie, o ktorých je napriek tomu, že súvisia s konaním pred úradom alebo s odpoveďami poskytnutými žalobkyňou na základe jej vlastných žiadostí o informácie, z povahy veci málo pravdepodobné, že by ich žalobkyňa oznámila, najmä z dôvodu, že by prípadne mohli odhaliť existenciu úmyslu alebo plánu vytlačenia konkurencie z trhu.

71

Preto treba túto výhradu, a teda aj druhú časť prvého žalobného dôvodu, zamietnuť.

72

Navyše v súlade s judikatúrou citovanou v bode 22 vyššie, aj keď je opatrenie primerané a potrebné na dosiahnutie legitímne sledovaných cieľov, nemôže vo vzťahu k týmto cieľom spôsobovať neprimerané ťažkosti. Osobitne z judikatúry citovanej v bode 23 vyššie vyplýva, že pokiaľ ide o rozhodnutie nariaďujúce inšpekciu, dodržiavanie zásady proporcionality predpokladá, aby plánované opatrenia nespôsobovali neprimerané a neprípustné ťažkosti vo vzťahu k cieľom sledovaným predmetnou inšpekciou.

73

V prejednávanej veci z písomností žalobkyne nevyplýva, že by namietala proti rozsahu ťažkostí, ktoré boli spôsobené inšpekciou vykonanou v jej priestoroch. V každom prípade treba zdôrazniť, že rozsah uvedenej inšpekcie a ťažkosti, ktoré mohla spôsobiť, tak ako sú pripomenuté v žalobe, a to dĺžka trvania štyri dni, vykonávanie v štyroch závodoch, prehliadka 18 kancelárií, zabavenie 11 počítačov a 5 smartfónov, vypočutie jednej osoby a analýza a indexácia 34 správ zaslaných medzi zamestnancami, ako aj preskúmanie presných kópií pevných diskov v priestoroch Komisie za prítomnosti zástupcov žalobkyne, nemožno v prejednávanom prípade považovať za neprimerané vzhľadom na údajné porušenia, v súvislosti s ktorými vedie Komisia vyšetrovanie.

74

Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu.

75

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že prináleží Všeobecnému súdu, aby sa ubezpečil o neexistencii svojvoľného charakteru rozhodnutia o inšpekcii, a že toto preskúmanie má spočívať v overení toho, že nepriame dôkazy, ktorými disponovala Komisia pred prijatím rozhodnutia o inšpekcii, boli dostatočne vážne a podrobné. Zdôrazňuje tiež, že nie je povinná predložiť Všeobecnému súdu na preskúmanie skutočnosti, ktorými možno spochybniť dostatočne vážnu povahu nepriamych dôkazov, ktorými disponovala Komisia. Žalobkyňa usudzuje, že v prejednávanej veci tak totožnosť napadnutých rozhodnutí s rozhodnutím úradu, ako aj správanie Komisie pri vyšetrovaní – spočívajúce v používaní kľúčových slov súvisiacich s konaním pred úradom – odhaľujú neexistenciu vážnych a podrobných nepriamych dôkazov pred prijatím opatrenia spočívajúceho vo vykonaní inšpekcie. V replike tvrdí, že Všeobecný súd už v štádiu podania žaloby požiadala o to, aby preveril nepriame dôkazy, ktorými disponovala Komisia.

76

Komisia v prvom rade poznamenáva, že povinnosť, ktorú jej ukladá článok 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, uviesť predmet a účel inšpekcie kvalifikuje judikatúra ako základnú požiadavku najmä na účely preukázania, že zamýšľaná inšpekcia vnútri dotknutých podnikov je odôvodnená. V druhom rade usudzuje, že žalobkyňa v žalobe nenavrhla, aby Všeobecný súd nariadil predloženie informácií, ktoré mala pred prijatím napadnutých rozhodnutí. Tvrdí, že pokiaľ je takýto návrh predložený v štádiu repliky, musí byť považovaný za neprípustný.

77

Pokiaľ ide o odpoveď, ktorú je potrebné dať na tento žalobný dôvod, treba mať na zreteli, že správne konanie na základe nariadenia č. 1/2003, ktoré sa odohráva v rámci Komisie, sa delí na dve odlišné po sebe nasledujúce fázy, z ktorých každá má vlastnú vnútornú logiku, a to na fázu predbežného vyšetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbežného vyšetrovania, počas ktorej Komisia využíva vyšetrovacie právomoci upravené v nariadení č. 1/2003 a ktorá trvá až do oznámenia o výhradách, je určená na to, aby Komisia mohla zistiť všetky relevantné skutkové okolnosti potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porušenia súťažných pravidiel a prijať prvé stanovisko o smerovaní a ďalšom pokračovaní konania. Naopak kontradiktórna fáza, ktorá trvá od zaslania oznámenia o výhradách až po vydanie konečného rozhodnutia, musí Komisii umožniť rozhodnúť s konečnou platnosťou o vytýkaných porušeniach (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb., EU:C:2011:620, bod 113 a citovanú judikatúru, a z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb., EU:T:2008:256, bod 47).

78

Na jednej strane, pokiaľ ide o fázu predbežného vyšetrovania, tá začína plynúť v deň, keď Komisia pri výkone svojich právomocí, ktoré sa jej zverujú v článkoch 18 a 20 nariadenia č. 1/2003, prijme opatrenia obsahujúce výhradu, že došlo k porušeniu, majúce vážny dosah na situáciu obvinených podnikov. Na druhej strane až pri začatí kontradiktórnej fázy správneho konania je dotknutý podnik prostredníctvom oznámenia o výhradách informovaný o všetkých podstatných skutkových okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a až vtedy má tento podnik právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. V dôsledku toho sa môže dotknutý podnik odvolávať na svoje práva na obhajobu až po zaslaní oznámenia o výhradách. Ak by sa totiž tieto práva vzťahovali aj na fázu predchádzajúcu zaslaniu oznámenia o výhradách, účinnosť vyšetrovania Komisie by bola ohrozená, lebo dotknutý podnik by bol už vo fáze predbežného vyšetrovania schopný identifikovať informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré jej ešte známe nie sú (pozri v tomto zmysle rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, EU:T:2008:256, bod 48 a citovanú judikatúru).

79

Z povahy opatrení súvisiacich s vyšetrovaním, ktoré prijme Komisia v štádiu predbežného vyšetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa preskúmania a zo žiadostí o poskytnutie informácií, však vyplýva výhrada týkajúca sa porušenia, pričom tieto opatrenia môžu mať vážny vplyv na situáciu podozrivých podnikov. Preto treba zabrániť tomu, aby mohlo byť právo na obhajobu v tomto štádiu správneho konania nenapraviteľne ohrozené, ak by sa mohli prijať opatrenia súvisiace s vyšetrovaním, ktoré môžu mať rozhodujúci význam na zaistenie dôkazov o protiprávnej povahe správania podnikov, ktoré môžu zakladať ich zodpovednosť (rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, EU:T:2008:256, body 50 a 51; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb., EU:C:1989:337, bod 15, a Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, EU:C:2011:620, body 116 a 117 a citovanú judikatúru).

80

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka stanovená v článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, a to uviesť predmet a účel inšpekcie, je základnou garanciou práv na obranu dotknutých podnikov, a preto rozsah povinnosti odôvodnenia rozhodnutí nariaďujúcich inšpekciu nemožno obmedziť z dôvodov týkajúcich sa účinnosti inšpekcie. Z tohto hľadiska je pravda, že Komisia nie je povinná ani oznámiť príjemcovi takéhoto rozhodnutia všetky informácie, ktorými disponuje v súvislosti s údajným porušením, ani presne vymedziť relevantný trh, ani toto porušenie právne presne kvalifikovať, ani uviesť obdobie, v ktorom k tomuto porušeniu došlo, ale je povinná uviesť, a to čo najpresnejšie, predpoklady, ktoré má v úmysle preveriť, t. j. predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktorých sa inšpekcia týka (pozri v tomto zmysle rozsudky Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, EU:C:1989:337, bod 41; zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, 85/87, Zb., EU:C:1989:379, bod 10, a Roquette Frères, už citovaný v bode 23 vyššie, EU:C:2002:603, bod 48).

81

Vzhľadom na vyššie uvedené nemôže byť Komisii uložená povinnosť, aby už vo fáze predbežného vyšetrovania uviedla okrem údajného porušenia, ktoré má v úmysle preveriť, aj nepriame dôkazy, to znamená informácie, ktoré ju viedli k úvahám o možnosti porušenia článku 102 ZFEÚ. Takouto povinnosťou by totiž bola spochybnená v judikatúre stanovená rovnováha medzi zachovaním účinnosti vyšetrovania a zachovaním práv na obranu dotknutého podniku.

82

Z toho však nie je možné vyvodiť, že by Komisia nemusela disponovať informáciami, ktoré ju viedli k úvahám o možnosti porušenia článku 102 ZFEÚ, pred prijatím rozhodnutia na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003.

83

Treba totiž pripomenúť, že požiadavka ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do sféry súkromnej činnosti osoby, či už fyzickej alebo právnickej, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudky Roquette Frères, už citovaný v bode 23 vyššie, EU:C:2002:603, bod 27; zo 14 novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia, T‑135/09, Zb., EU:T:2012:596, bod 40, a Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia, T‑140/09, EU:T:2012:597, bod 35).

84

Na účely dodržiavania tejto všeobecnej zásady musí byť cieľom rozhodnutia o inšpekcii zhromaždenie dokumentácie potrebnej na overenie určitého skutkového a právneho stavu a jeho rozsahu, o ktorom už Komisia má informácie, predstavujúceho dostatočne závažné nepriame dôkazy, ktoré umožňovali nadobudnúť podozrenie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky Nexans France a Nexans/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, EU:T:2012:596, bod 43, a Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, EU:T:2012:597, bod 38; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Roquette Frères, už citovaný v bode 23 vyššie, EU:C:2002:603, body 54 a 55).

85

Pokiaľ ide v prvom rade o prípustnosť návrhu predloženého žalobkyňou, aby Všeobecný súd preveril informácie, ktorými disponovala Komisia, pričom tento návrh Komisia spochybnila z dôvodu, že bol po prvýkrát predložený v štádiu repliky, z judikatúry citovanej v bode 45 vyššie nepochybne vyplýva, že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, ale že dôvod či tvrdenie, ktoré predstavujú doplnenie dôvodu uvedeného skôr, či už priamo alebo nepriamo, v pôvodnom návrhu na začatie konania a ktoré s týmto dôvodom úzko súvisia, musia byť vyhlásený za prípustné.

86

Treba konštatovať, že aj keď žalobkyňa Všeobecnému súdu v žalobe vyslovene nenavrhla, aby preveril informácie, ktorými disponovala Komisia, z úvah týkajúcich sa druhého žalobného dôvodu, a osobitne z bodov 98 až 103 žaloby vyplýva, že taký bol zmysel jej argumentácie. Navyše návrh výslovnejšie uvedený v bodoch 67 až 72 repliky úzko súvisí s úvahami uvedenými v bodoch 98 až 103 žaloby. Návrh výslovne uvedený v replike preto v každom prípade predstavuje rozšírenie druhého žalobného dôvodu, a teda je aj z tohto dôvodu prípustný.

87

Pokiaľ ide v druhom rade o otázku, či treba v prejednávanom prípade vyhovieť návrhu predloženému žalobkyňou, treba zdôrazniť, že preverenie toho, či existujú dostatočne vážne nepriame dôkazy, ktorými Komisia disponovala a ktoré umožňovali nadobudnúť podozrenie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže pred prijatím rozhodnutia o inšpekcii, nepredstavuje jediný spôsob, ako sa Všeobecný súd môže ubezpečiť o neexistencii svojvoľného charakteru uvedeného rozhodnutia.

88

Na jednej strane Všeobecný súd môže pokladať za nevyhnutné uskutočniť takéto preverenie iba za okolností, keď je mu predložený návrh v toto zmysle a pokiaľ podniky, ktorým je určené rozhodnutie prijaté na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, predložia aspoň niektoré skutočnosti, ktorými možno spochybniť dostatočne vážnu povahu nepriamych dôkazov, ktorými disponovala Komisia na účely prijatia uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky Nexans France a Nexans/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, EU:T:2012:596, bod 72, a Prysmian a Prysmian Cavi e Sistemi Energia/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, EU:T:2012:597, bod 70; pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2014, Cementos Portland Valderrivas/Komisia, T‑296/11, Zb., EU:T:2014:121, bod 42).

89

Na druhej strane treba pripomenúť, že preskúmanie odôvodnenia rozhodnutia súdu tiež umožňuje dbať na dodržiavanie zásady ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom, keďže toto odôvodnenie umožňuje preukázať, že zamýšľaná inšpekcia vnútri dotknutých podnikov je odôvodnená (rozsudky Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, EU:C:1989:337, bod 29; Roquette Frères, už citovaný v bode 23 vyššie, EU:C:2002:603, bod 47, a France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:T:2007:80, bod 57).

90

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 upravuje podstatné náležitosti, ktoré musia byť uvedené v rozhodnutí nariaďujúcom inšpekciu, pričom Komisii ukladá najmä povinnosť uviesť predmet a účel nariadenej inšpekcie. Na základe tejto povinnosti z judikatúry citovanej v bode 80 vyššie vyplýva, že Komisii prináleží uviesť, a to čo najpresnejšie, predpoklady, ktoré má v úmysle preveriť, t. j. predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktorých sa inšpekcia týka.

91

Preto za okolností, keď Všeobecný súd usudzuje, že predpoklady, ktoré má Komisia v úmysle preveriť, a skutočnosti, ktorých sa inšpekcia týka, sú definované s dostatočnou presnosťou, môže dospieť k záveru o neexistencii svojvoľného charakteru rozhodnutia o inšpekcii, a to bez toho, aby bolo potrebné fakticky overovať obsah nepriamych dôkazov, ktorými Komisia disponuje v deň prijatia tohto rozhodnutia.

92

Treba pritom konštatovať, že v prípade napadnutých rozhodnutí to tak je. Ako vyplýva z ich odôvodnení 3 až 10, ktoré sú uvedené v bode 6 vyššie, povaha obmedzení hospodárskej súťaže, o ktorých dopustení sa existuje podozrenie, je definovaná dostatočne presne a podrobne. Týka sa to možných porušení článku 102 ZFEÚ v dôsledku postupov spočívajúcich na jednej strane v obmedzovaní prístupu k sieťam žalobkyne („tromboning“, preťaženosť portov a obmedzenia pri šírení smerovania) a na druhej strane v spoplatňovaní za prístup k uvedeným sieťam (fakturácia za poskytnutie dodatočných kapacít, obmedzujúce pomery prenosov a stláčanie marže). V napadnutých rozhodnutiach je navyše výslovne uvedené, v čom by správanie žalobkyne mohlo patriť do jednotlivých postupov, o ktorých existuje podozrenie.

93

Za týchto podmienok môže Všeobecný súd dospieť k záveru o neexistencii svojvoľného charakteru napadnutých rozhodnutí už na základe dôvodov uvedených v napadnutých rozhodnutiach, a to bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k preskúmaniu nepriamych dôkazov, ktorými Komisia disponovala v deň ich prijatia.

94

Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhý žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu ako celok zamietnuť.

95

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veci nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil: