ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 13. júna 2012 (*)

„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Neobnovenie zmluvy na dobu určitú – Voľná úvaha administratívy – Povinnosť starostlivosti – Článok 8 PZOZ – Článok 4 rozhodnutia generálneho riaditeľa OLAF‑u z 30. júna 2005 o novej politike v oblasti prijímania a zamestnávania dočasných zamestnancov OLAF‑u – Maximálna doba zmlúv dočasného zamestnanca“

Vo veci F‑63/11,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu o ESAE podľa jej článku 106a,

Luigi Macchia, bývalý dočasný zamestnanec Európskej komisie, bydliskom vo Woluwé‑Saint‑Lambert (Belgicko), v zastúpení: S. Rodrigues, A. Blot a C. Bernard‑Glanz, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),

v zložení: predseda komory S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia I. Boruta a E. Perillo,

tajomník: G. Ruiz Plaza, asistentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. marca 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 1. júna 2011 L. Macchia najmä navrhuje zrušenie implicitného rozhodnutia povereného generálneho riaditeľa Úradu pre boj proti podvodom (OLAF) z 12. augusta 2010, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o predĺženie jeho zmluvy dočasného zamestnanca.

 Právny rámec

2        Pokiaľ ide o základné právo na dobrú správu vecí verejných, článok 41 Charty základných práv Európskej únie stanovuje:

„1.      Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

2.      Toto právo zahŕňa najmä:

…

c)      povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.“

3        Podľa článku 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“):

„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:

a)      zamestnanci prijatí na pracovné miesto, ktoré je zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom ku kapitole rozpočtu, týkajúcej sa jednotlivého orgánu, a ktoré rozpočtové orgány označili ako dočasné;

…“

4        Pokiaľ ide o trvanie zmlúv dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, článok 8 prvý odsek PZOZ stanovuje:

„Dočasní zamestnanci, pre ktorých platí článok 2 písm. a), môžu byť zamestnaní na čas určitý alebo neurčitý. Zmluvy zamestnancov, ktorí budú prijatí na dobu určitú, môžu byť obnovené najviac jedenkrát na čas určitý. Každé ďalšie obnovenie musí byť na čas neurčitý.“

5        Podľa článku 11 prvého odseku PZOZ sa ustanovenia článkov 11 až 26 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) týkajúce sa práv a povinností úradníkov uplatňujú analogicky.

6        Článok 47 PZOZ stanovuje:

„Okrem prípadu úmrtia, pracovný pomer dočasných zamestnancov zaniká:

…

b)      ak je zmluva uzatvorená na čas určitý:

i)      dňom uvedeným v zmluve;

ii)      na konci výpovednej lehoty uvedenej v zmluve, ktorá umožňuje zamestnancovi alebo inštitúcii jej predčasné ukončenie. …“

7        Okrem toho 28. apríla 2004 Európska komisia prijala rozhodnutie K(2004) 1597 o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v službách Komisie (uverejnené v Administratívnych informáciách č. 75‑2004 z 24. júna 2004, ďalej len „rozhodnutie Komisie z 28. apríla 2004“). Podľa svojho článku 1 ods. 2 písm. a) sa rozhodnutie Komisie z 28. apríla 2004 uplatňuje predovšetkým na dočasných zamestnancov zamestnaných podľa článku 2 písm. a) PZOZ.

8        Článok 3 ods. 1 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 stanovuje, že „celková kumulovaná doba výkonu služby nestáleho zamestnanca v rámci všetkých typov zmlúv alebo všetkých pridelení je počas dvanásťročného obdobia obmedzená na šesť rokov“ [neoficiálny preklad].

9        Pokiaľ ide o nestálych zamestnancov, ktorých do zamestnania prijíma OLAF, článok 4 rozhodnutia generálneho riaditeľa OLAF‑u z 30. júna 2005 o novej politike v oblasti prijímania a zamestnávania dočasných zamestnancov OLAF‑u odchylne stanovuje, že „maximálna doba uvedená v článku 3 ods. 1 rozhodnutia Komisie [z 28. apríla 2004], ktorá sa uplatňuje na nestálych zamestnancov OLAF‑u je [osem] rokov počas obdobia [šestnástich] rokov“ (ďalej len „pravidlo ôsmich rokov“).

 Skutkové okolnosti

10      Žalobca pracoval v službe Komisie ako vyslaný národný expert štyri roky, a to od 16. júna 2003.

11      V roku 2005 OLAF vyhlásil výberové konanie na prijatie dočasných zamestnancov špecializovaných predovšetkým v oblastiach vyšetrovania a informačnej analýzy. Výzva na podávanie prihlášok spresňovala, že úspešní uchádzači budú prijatí do zamestnania na dobu štyroch rokov s možnosťou obnovenia, pričom celková doba trvania zmluvy nesmie v súlade s rozhodnutím z 30. júna 2005 presiahnuť osem rokov. Žalobca, ktorý uspel v skúškach výberového konania, podpísal zmluvu dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ na dobu štyroch rokov s účinnosťou od 1. mája 2007, teda do 30. apríla 2011.

12      V roku 2009 sa žalobca prihlásil do interného výberového konania, ktoré organizovala Komisia na prijatie administrátorov platovej triedy AD 8 špecializovaných na boj proti podvodom, ale jeho prihláška nebola zohľadnená z dôvodu, že ako úradník alebo dočasný zamestnanec Komisie neodpracoval v službe aspoň tri roky.

13      Dňa 12. apríla 2010 žalobca a štyria ďalší dočasní zamestnanci zaslali poverenému generálnemu riaditeľovi OLAF‑u žiadosť o predĺženie svojej zmluvy.

14      Keďže žalobca nedostal žiadnu odpoveď, platí domnienka, že táto žiadosť bola 12. augusta 2010 zamietnutá implicitným rozhodnutím, proti ktorému podal žalobca 10. novembra 2010 sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku. Túto sťažnosť zamietol generálny riaditeľ OLAF‑u konajúci ako orgán oprávnený na uzatváranie pracovných zmlúv (ďalej len „OOUPZ“) rozhodnutím z 22. februára 2011. V tomto rozhodnutí OOUPZ po tom, čo najmä pripomenul širokú mieru voľnej úvahy administratívy v oblasti obnovovania zmlúv dočasného zamestnanca uzavretých na dobu určitú, uviedol, že „s prihliadnutím na rozpočtové možnosti, záujem služby a zásluhy a spôsobilosť [žalobcu]… nemôže vyhovieť [jeho] žiadosti o obnovenie zmluvy“. OOUPZ pokračoval takto:

„Po zániku zmluvy [žalobcu] bude totiž pracovné miesto podpory a dozoru, na ktoré je pridelený v rámci OLAF‑u, reorganizované do oblasti vyšetrovania.

Reorganizácia tohto rozpočtového miesta je súčasťou viacerých opatrení prijatých na základe opakovaných odporúčaní Dvora audítorov [Európskej únie] v jeho osobitnej správe o OLAF‑e z roku 2005 a v jeho prvých záveroch z auditu vykonaného v roku 2010, ale aj odporúčaní dozorného výboru OLAF‑u tak v jeho výročných správach o činnosti, ako aj v jeho stanoviskách k rozpočtu, v prospech sústredenia činností OLAF‑u na vyšetrovanie.

…

Dozorný výbor OLAF‑u vo svojom stanovisku k rozpočtu na rok 2010 zdôraznil, že OLAF musí hierarchicky usporiadať všetky činnosti, aby zlepšil využitie ľudských a finančných zdrojov, a predovšetkým sústrediť svoje zdroje na činnosti vyšetrovania (jeho hlavnú úlohu) a neprideľovať nových zamestnancov na administratívnu podporu a koordináciu.

Za týchto okolností bude rozpočtové miesto obsadené sťažovateľom reorganizované do oblasti vyšetrovania hneď, ako bude definovaný požadovaný profil pre novú náplň pracovného miesta v závislosti od strategického zamerania OLAF‑u.“

 Návrhy účastníkov konania

15      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        vyslovil, že prejednávaná žaloba je prípustná,

–        „hlavne:

–        zrušil implicitné rozhodnutie neobnoviť zmluvu žalobcu… prijaté 12. augusta 2010 generálnym riaditeľom OLAF‑u v jeho postavení OOUPZ,

–        v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti podanej žalobcom…, ktoré OOUPZ prijal 22. februára 2011,

v dôsledku toho:

–        opätovne dosadil žalobcu na pracovné miesto, ktoré zastával v OLAF‑e v rámci predĺženia jeho zmluvy v súlade s požiadavkami služobného poriadku,

–        subsidiárne a ak by sa nevyhovelo vyššie uvedenému návrhu na opätovné dosadenie, zaviazal žalovanú, aby nahradila majetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla, a ktorá sa predbežne a ex æquo et bono odhaduje na rozdiel [medzi] odmenou poberanou ako dočasný zamestnanec OLAF‑u a [odmenou poberanou] na pracovnom mieste, ktoré zastáva v súčasnosti (teda približne 3 000 eur mesačne), minimálne počas doby rovnajúcej sa približne dobe, na ktorú bola uzavretá jeho pôvodná zmluva ([štyri] roky), a nad rámec tejto doby za predpokladu, že by mu uvedená zmluva bola bývala obnovená po tretíkrát, čím by mu vznikol nárok na zmluvu na dobu neurčitú,

–        v každom prípade zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy stanovenej predbežne a ex æquo et bono na 5 000 [eur], ako náhrady nemajetkovej ujmy, spolu s úrokmi z omeškania vo výške stanovenej právnym predpisom odo dňa vyhlásenia rozsudku,

–        zaviazal žalovanú na náhradu trov konania“.

16      Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu čiastočne ako neprípustnú a čiastočne ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

17      Na úvod treba poznamenať, že žalobca navrhuje najmä zrušenie rozhodnutia OOUPZ z 22. februára 2011, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, majú za následok, že Súdu pre verejnú službu je na posúdenie predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, C‑293/87, bod 8; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camόs Grau/Komisia, T‑309/03, bod 43).

18      Ako v tomto prípade vyplýva z bodu 14 vyššie, rozhodnutie OOUPZ o zamietnutí sťažnosti obsahuje odôvodnenie, ktoré evidentne chýbalo v implicitnom zamietavom rozhodnutí, proti ktorému sťažnosť smerovala. Vzhľadom na vývoj konania pred podaním žaloby treba pri preskúmaní zákonnosti pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu zohľadniť práve odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, keďže na toto odôvodnenie sa hľadí tak, že uvedený akt dopĺňa (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, body 58 a 59 a tam citovanú judikatúru). Napriek tomu sa však skutočne skúma zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu a to s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti. Keďže v tomto prípade návrhy na zrušenie smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti z 22. februára 2011 nemajú samostatný obsah, treba na žalobu hľadieť tak, že formálne smeruje proti implicitnému rozhodnutiu OOUPZ z 12. augusta 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o predĺženie zmluvy dočasného zamestnanca (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 O návrhoch na zrušenie

19      Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza dva žalobné dôvody založené, po prvé, na zjavne nesprávnom posúdení a zneužití právomoci a, po druhé, na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.

20      Oba žalobné dôvody uvádzané žalobcom treba preskúmať spoločne.

 Tvrdenia účastníkov konania

–       O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a zneužití právomoci

21      Žalobca tvrdí, že na odôvodnenie neobnovenia jeho zmluvy sa OOUPZ v prvom rade odvolal na jednej strane na rozhodnutie Komisie z 28. apríla 2004, rozhodnutie generálneho riaditeľa OLAF‑u z 30. júna 2005 a predovšetkým na pravidlo ôsmich rokov a na druhej strane na technickú konzultáciu, ku ktorej došlo 9. februára 2007 medzi zástupcami zamestnancov, generálnym riaditeľstvom (GR) Komisie „Personál a administratíva“ a OLAF‑om, a počas ktorej sa generálny riaditeľ OLAF‑u zaviazal zjednotiť pravidlá týkajúce sa zamestnávania nestálych zamestnancov s pravidlami účinnými v Komisii, pričom obsah tejto technickej konzultácie sa mal vzťahovať iba na zamestnancov prijatých pred 1. februárom 2006. Žalobca v tomto smere vychádza z neformálnej komunikácie, ktorú viedol so svojím nadriadeným a zo správy povereného generálneho riaditeľa OLAF‑u z 8. októbra 2010 zaslanej predsedovi miestneho výboru zamestnancov, ktorý upozornil riaditeľstvo OLAF‑u na situáciu piatich dočasných zamestnancov, vrátane žalobcu, ktorí spolupodpísali žiadosť o obnovenie svojej zmluvy. Odmietnutie obnoviť zmluvu žalobcu bolo teda v skutočnosti výsledkom automatického uplatnenia pravidla ôsmich rokov.

22      Interné administratívne rozhodnutia, akým je rozhodnutie generálneho riaditeľa OLAF‑u z 30. júna 2005, však nemôžu mať za následok obmedzenie pôsobnosti noriem vyššej právnej sily, ktorou je v tomto prípade článok 8 PZOZ, ktorý neupravuje žiadne časové obmedzenie týkajúce sa obnovenia zmluvy zamestnancov v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ. Rovnako rozhodol Všeobecný súd Európskej únie vo svojom rozsudku zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli (T‑143/09 P, body 31 a 35, ďalej len „rozsudok Komisia/Petrilli“).

23      Žalobca ďalej tvrdí, že v rozhodnutí z 22. februára 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť, OOUPZ v druhom rade odôvodnil neobnovenie jeho zmluvy tým, že sa odvolal na záujem služby. Táto nová argumentácia, ktorá bola rovnako zohľadnená v prípade štyroch ďalších dočasných zamestnancov, ktorí spolupodpísali žiadosť z 12. apríla 20101, však bola použitá účelovo.

24      Argumentácia obsiahnutá v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti je v každom prípade nesprávna, keďže OOUPZ sa už nemohol vyhnúť záväzku, ktorý prevzal generálny riaditeľ OLAF‑u počas technickej konzultácie 9. februára 2007, zjednotiť „čo najviac“ politiku OLAF‑u v oblasti dočasných zamestnancov s politikou Komisie, najmä znížením maximálnej doby služby nestálych zamestnancov na šesť rokov.

25      Navyše pred rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti nebola nikdy akokoľvek spomenutá reorganizácia činností OLAF‑u smerom k vyšetrovacej činnosti. Táto vôľa reorganizovať sa objavila až po vyhlásení rozsudku Komisia/Petrilli, a žalobcu okrem toho prekvapuje, že odporúčania Dvora audítorov z roku 2005, ktoré nikdy neboli spomenuté v komunikácii, ktorú viedol so svojím nadriadeným po podaní svojej žiadosti o obnovenie zmluvy, boli náhle zohľadnené o šesť rokov neskôr.

26      V každom prípade reorganizácia pracovného miesta obsadeného žalobcom smerom k vyšetrovacej činnosti nemôže odôvodniť neobnovenie jeho zmluvy, pretože žalobca sám je v oblasti vyšetrovania plne spôsobilý. V tejto súvislosti žalobca odkazuje na to, že v roku 2005 uspel vo výberovom konaní, ktoré vyhlásil OLAF na prijatie dočasných zamestnancov, na požiadavky vyžadované na obsadenie jeho posledného pracovného miesta v rámci OLAF‑u, ako aj na prax, ktorú získal v Taliansku na finančnej inšpekcii a v rámci európskej administratívy práve na úseku dozoru a vyšetrovacej analýzy v oblasti boja proti podvodom a korupcii. Napokon, údajná reorganizácia rozpočtového pracovného miesta obsadeného žalobcom bola iba hypotetická, pretože k nej podľa samotného rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti malo dôjsť, až keď „bude definovaný požadovaný profil pre novú náplň pracovného miesta v závislosti od strategického zamerania OLAF‑u“; profil pracovného miesta však ešte stále nebol vytvorený a nebolo definované ani strategické zameranie OLAF‑u.

27      Komisia sa vyjadruje v tom zmysle, že odôvodnením neobnovenia zmluvy žalobcu, ktoré zohľadnil OOUPZ, môže byť v tomto prípade iba odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti. Skutočnosť, že technická konzultácia sa konala v roku 2007, teda niekoľko rokov predtým, ako žalobca požiadal o obnovenie svojej zmluvy a dokonca ešte pred podpisom zmluvy, zjavne nesúvisí s prejednávaným sporom.

28      Komisia ďalej pripomína širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie Únie pri organizovaní svojich služieb v závislosti od úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorých majú k dispozícii s ohľadom na tieto úlohy, pod podmienkou, že toto prideľovanie sa uskutočňuje v záujme služby, čo vysvetľuje, že na obnovenie zmluvy dočasného zamestnanca nie je nárok, ale je to iba možnosť ponechaná na úvahu príslušného orgánu: Komisia v tejto súvislosti cituje rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2008, Potamianos/Komisia (T‑160/04, bod 30) a rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 7. júla 2009, Bernard/Europol (F‑54/08, bod 46). Komisia sa domnieva, že OOUPZ v tomto prípade plne odôvodnil napadnuté rozhodnutie so zreteľom na záujem služby, ktorý je dynamickým pojmom, ktorého definícia ponechávajúca priestor pre širokú mieru voľnej úvahy administratívy sa časom mení.

29      Komisia tvrdí, že tak Dvor audítorov, ako aj dozorný výbor OLAF‑u vyslovili odporúčania, aby niektoré typy pracovných miest, vrátane miesta obsadeného žalobcom, boli reorganizované do oblasti vyšetrovania. Komisia dodáva, že nespochybňovala kvalitu práce, ktorú vykonával žalobca počas trvania svojej zmluvy, ale že v kontexte plánovanej reorganizácie zamestnancov nebolo obnovenie jeho zmluvy nutné a nebolo odôvodnené žiadnym dôvodom nadradeným záujmu služby, ktorý nemožno klásť na jednu úroveň s osobným záujmom žalobcu na obnovení jeho zmluvy.

30      Nemôže ísť ani o zneužitie právomoci. Jediným, čo žalobca uvádza na podloženie tejto výhrady, je tvrdenie, že argumentácia obsiahnutá v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti sa objavila až po vyhlásení rozsudku vo veci Komisia/Petrilli. Nejde však o dostatočný nepriamy dôkaz spôsobilý preukázať, že OOUPZ odmietol obnoviť zmluvu žalobcu za iným než uvedeným účelom. Komisia navyše tvrdí, že z judikatúry nevyplýva, že by v rámci širokej miery svojej voľnej úvahy nemala možnosť prijímať všeobecne záväzné interné rozhodnutia, ktorými si sama stanoví medze vo výkone voľnej úvahy v oblasti obnovovania zmlúv na dobu určitú. Súd Únie jej zakázal iba to, aby sa úplne vzdala využitia svojej voľnej úvahy v jednotlivých prípadoch.

31      Komisia dodáva, že rozsudok vo veci Komisia/Petrilli sa týkal prípadu zmluvného zamestnanca v zmysle článku 3b PZOZ a bol odôvodnený článkom 88 prvým odsekom písm. b) PZOZ, ktorý sa uplatňuje na túto kategóriu zamestnancov. V prípade dočasných zamestnancov v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, akým je žalobca, neexistuje porovnateľné ustanovenie.

32      Komisia tiež podotýka, že pracovné miesto „legal officer“ (zamestnanec poverený administratívnou podporou a koordináciou) obsadené žalobcom bolo po jeho odchode zmenené na pracovné miesto „policy officer“ (zamestnanec zodpovedný za oblasť politík), ktorý je poverený zvlášť prevenciou podvodov v súlade s novým strategickým zameraním OLAF‑u definovaným v oznámení Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru, Výboru regiónov a Dvoru audítorov o stratégii Komisie pre boj proti podvodom [SEC(2011) 791 v konečnom znení], ktoré prevenciu považuje za prioritu. Komisia v tejto súvislosti trvá na tom, že OLAF musí profitovať z „občerstvenia“ znalostí svojich zamestnancov prostredníctvom prijímania osôb, ktoré majú čerstvú prax v členských štátoch, predovšetkým v súčasnom kontexte hospodárskej krízy, ktorá zvyšuje riziko podvodu.

33      Žalobca napokon nepreukázal, že OOUPZ sa v jeho prípade úplne vzdal svojej voľnej úvahy, ani že by odmietnutie obnoviť zmluvu žalobcu bolo zjavne v rozpore so záujmom služby.

34      Na pojednávaní Komisia spresnila, že na pracovné miesto, ktoré bolo obsadené žalobcom a po jeho odchode zmenené na miesto „policy officer“, bol odvtedy už pridelený dočasný zamestnanec v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ. Poznamenala tiež, že aj keby sa jej Súd pre verejnú službu na to spýtal, čo však nie je v jeho právomoci, nebola by povinná presne odôvodniť, prečo odmietla obnoviť zmluvu na dobu určitú alebo uzavrieť novú zmluvu s dočasným zamestnancom, ktorého pôvodná zmluva skončila uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá.

–       O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti

35      Žalobca vytýka OOUPZ, že nevyhovel požiadavkám riadnej správy vecí verejných a starostlivosti, ktoré bol žalobca oprávnený od neho očakávať. Podľa článku 8 PZOZ totiž môže byť neobnovenie zmluvy dočasného zamestnanca iba výsledkom individualizovaného preskúmania konkrétnej situácie daného zamestnanca, jeho spôsobilosti a služby, ktorú je schopný poskytnúť inštitúcii. V tomto prípade však nebol zohľadnený názor vedúceho oddelenia, kde žalobca pracoval, podľa ktorého predstavoval žalobcov odchod narušenie kontinuity služby, ani pochvalné názory obsiahnuté v hodnotiacej správe žalobcu za rok 2009, a napokon ani odbornosť žalobcu najmä v oblasti štrukturálnych fondov, ktorá ho robila zvlášť nenahraditeľným pre riadne fungovanie služby. Na pojednávaní sa žalobca odvolal na odbornú príručku, ktorú vypracoval v roku 2011 pred uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá jeho zmluva, pre vyšetrovateľov OLAF‑u a ktorá obsahuje zoznam varovných indícií nevyhnutných na odhalenie prípadov podvodu.

36      V každom prípade mal OOUPZ preskúmať možnosť predĺženia zmluvy žalobcu až do nadobudnutia účinnosti údajnej reorganizácie jeho pracovného miesta a tiež možnosť preradenia žalobcu na miesto vyšetrovateľa, ktoré bude treba obsadiť po tejto reorganizácii. V tejto súvislosti sa žalobca opiera o rozsudky Súdu pre verejnú službu z 9. decembra 2010, Schuerings/ETF (F‑87/08, bod 59, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑107/11 P) a Vandeuren/ETF (F‑88/08, bod 60, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑108/11 P).

37      Komisia nepopiera, že žalobca bol v hodnotiacej správe za rok 2009 hodnotený pozitívne, ale podľa jej názoru táto okolnosť nie je sama osebe podstatná na preukázanie toho, že záujem služby vyžadoval predĺženie jeho zmluvy. Takýto postoj by viedol k tomu, že by sa záujem služby zamieňal s osobným záujmom každého dočasného zamestnanca, ktorý je v hodnotiacej správe hodnotený priaznivo a ktorý by mal v takomto prípade nárok na obnovenie svojej zmluvy na dobu určitú, ba dokonca na uzavretie zmluvy na dobu neurčitú. Navyše, ako rozhodol Súd pre verejnú službu v rozsudku z 27. novembra 2008, Klug/EMEA (F‑35/07, bod 79), hoci pri posúdení záujmu služby treba zohľadniť osobný záujem dotknutého zamestnanca, tento osobný záujem nemôže byť pre inštitúciu nikdy rozhodujúci. OOUPZ disponuje pri posúdení záujmu služby širokou mierou voľnej úvahy a toto posúdenie možno penalizovať iba vtedy, ak by sa zjavne preukázalo, že odmietnutie obnoviť zmluvu dočasného zamestnanca nemalo racionálnu súvislosť s týmto záujmom alebo ak by odmietnutie bolo v skutočnosti motivované neprípustným dôvodom, čo v tomto prípade preukázané nebolo.

38      Komisia sa tiež domnieva, že podľa judikatúry musí preukázať porušenie všeobecného záujmu žalobca, a to preto, aby bola garantovaná prezumpcia zákonnosti, ktorá sa spája s administratívnymi rozhodnutiami.

39      Napokon, pokiaľ ide o povinnosť starostlivosti, Komisia spochybňuje dôvodnosť riešenia, ku ktorému sa Súd pre verejnú službu priklonil v už citovaných rozsudkoch Schuerings/ETF a Vandeuren/ETF, a uvádza, že proti týmto dvom rozsudkom podala žalovaná strana odvolania na Všeobecný súd Európskej únie. Komisia sa v každom prípade domnieva, že tieto rozsudky, ktoré sa týkajú zamestnancov zamestnaných podľa úpravy zmlúv na dobu neurčitú, nemožno uplatniť na osoby, ktoré uzavreli zmluvy na dobu určitú, ktorá uplynula.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

40      Na úvod treba uviesť, že v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti prijatom po vyhlásení rozsudku vo veci Komisia/Petrilli, ktorým bolo zamietnuté odvolanie podané Komisiou proti rozsudku Súdu pre verejnú službu z 29. januára 2009, Petrilli/Komisia (F‑98/07), OOUPZ neodkázal na pravidlo ôsmich rokov, aby odôvodnil neobnovenie zmluvy žalobcu, ale vychádzal zo širokej miery voľnej úvahy, ktorú má v oblasti obnovovania zmlúv dočasných zamestnancov uzavretých na dobu určitú, keď uviedol, že „s prihliadnutím na rozpočtové možnosti, záujem služby a zásluhy a spôsobilosť [žalobcu]… nemôže vyhovieť [jeho] žiadosti o obnovenie zmluvy“.

41      Okolnosť, že v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti sa tak OOUPZ odchýlil od úvah vyslovených v minulosti, a najmä v správe generálneho riaditeľa OLAF‑u z 8. októbra 2010 o pôsobnosti pravidla ôsmich rokov, aby zohľadnil iné dôvody súvisiace s „rozpočtovými možnosťami“, so záujmom služby a so zásluhami a spôsobilosťou žalobcu, nemôže sama osebe spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia o neobnovení, keďže cieľom konania o sťažnosti je práve umožniť, aby OOUPZ opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, v tomto prípade implicitné rozhodnutie, so zreteľom na výhrady uvedené sťažovateľom, a to prípadne tak, že zmení odôvodnenie, ktoré mohlo vyplynúť z kontextu, v ktorom sa toto rozhodnutie nachádzalo. Ako už bolo pripomenuté pri preskúmaní predmetu návrhov na zrušenie (bod 18 vyššie), zákonnosť napadnutého rozhodnutia treba preto preskúmať s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.

42      Za týchto okolností netreba preskúmať výhradu, ktorá smeruje proti dôvodu nenachádzajúcemu sa v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti a ktorá sa zakladá na pravidle ôsmich rokov, o ktorom navyše zo spisu nevyplýva, že by bolo v tomto prípade naozaj uplatnené. Túto výhradu treba preto považovať za neúčinnú.

43      Pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry nemá dočasný zamestnanec, ktorý uzavrel zmluvu na dobu určitú, v zásade žiadne právo na obnovenie svojej zmluvy, keďže ide iba o možnosť podmienenú tým, že obnovenie zmluvy je v súlade so záujmom služby (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. februára 2003, Pyres/Komisia, T‑7/01, bod 64; rozsudok Bernard/Europol, už citovaný, bod 44).

44      Na rozdiel od úradníkov, ktorým stabilitu zamestnania zaručuje služobný poriadok, sa totiž na dočasných zamestnancov vzťahuje iný režim, základom ktorého je pracovná zmluva uzatvorená s dotknutou inštitúciou. Z článku 47 ods. 1 písm. b) PZOZ vyplýva, že trvanie pracovného pomeru medzi inštitúciou a dočasným zamestnancom zamestnaným na dobu určitú, sa riadi práve podmienkami stanovenými v zmluve uzavretej medzi zmluvnými stranami.

45      Navyše ustálená judikatúra priznáva administratíve s prihliadnutím na príslušné ustanovenia PZOZ širokú mieru voľnej úvahy v oblasti obnovenia zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2002, Cocchi a Hainz/Komisia, T‑330/00 a T‑114/01, bod 82; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 23. novembra 2010, Gheysens/Rada, F‑8/10, bod 75). Tiež preskúmanie súdu sa musí obmedziť na otázku, či administratíva vzhľadom na spôsoby, ktorými mohla dospieť k svojmu posúdeniu, neprekročila medze, voči ktorým nemožno mať výhrady a nepoužila svoju právomoc zjavne nesprávne.

46      Z týchto úvah Komisia na pojednávaní vyvodila, že Súd pre verejnú službu nemôže vôbec preskúmať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré patrí do diskrečnej právomoci administratívy.

47      Na toto treba Komisii odpovedať tak, že hoci administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, Súd pre verejnú službu, na ktorý je podaná žaloba o neplatnosť proti aktu prijatému pri výkone tejto úvahy, napriek tomu vykonáva preskúmanie zákonnosti, ktorá sa prejavuje vo viacerých smeroch bez ohľadu na to, či existuje formálna povinnosť odôvodnenia.

48      Od Súdu pre verejnú službu sa tak môže vyžadovať, aby preskúmal, či administratíva nezaložila svoje rozhodnutie na nesprávnych alebo neúplných hmotnoprávnych skutočnostiach (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2004, Brendel/Komisia, T‑55/03, bod 60). Z tohto dôvodu mu prináleží overiť, či administratíva efektívne vykonala právomoc, ktorú má, aby preukázala skutkový stav, ktorý je základom jej rozhodnutia, spôsobom, ktorý zohľadňuje všetky relevantné skutočnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C‑12/03 P, bod 39, a z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala C‑413/06 P, bod 145; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank/Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, bod 67). Od Súdu pre verejnú službu sa môže tiež vyžadovať, aby preskúmal, či administratíva podrobne alebo konkrétne preskúmala relevantné skutočnosti danej veci tak, aby bolo toto preskúmanie starostlivé a nestranné (pozri, pokiaľ ide o porovnávacie hodnotenie zásluh úradníkov, ktorí sa uchádzajú o povýšenie, rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. novembra 1993, Perakis/Parlament, T‑78/92, bod 16, a z 8. mája 2001, Caravelis/Parlament, T‑182/99, bod 32; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 2006, Shandong Reipu Biochemicals/Rada, T‑413/03, bod 63).

49      Prináleží teda Súdu pre verejnú službu, aby v rámci žalobných dôvodov uvedených žalobcom overil, či sa administratíva nedopustila zjavného pochybenia pri posúdení skutočností, ktoré zohľadnila pri prijatí napadnutého rozhodnutia. Preukázať za situácie, aká existuje v prejednávanom spore, keď je administratíve priznaná široká miera voľnej úvahy, že sa administratíva dopustila pri posúdení skutkového stavu zjavného pochybenia, ktoré by mohlo odôvodňovať zrušenie rozhodnutia prijatého na základe tohto posúdenia, však predpokladá, že dôkazné prostriedky, ktoré musí predložiť žalobca, sú dostatočné na to, aby sa posúdenie zohľadnené administratívou stalo neprijateľným (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, bod 59, a z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, bod 221).

50      Treba ešte dodať, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť starostlivosti, ako aj zásada riadnej správy vecí verejných znamenajú najmä to, že pri rozhodovaní o situácii úradníka alebo zamestnanca, a to dokonca aj v rámci výkonu širokej miery voľnej úvahy, príslušný orgán zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie; pritom je povinný zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka alebo zamestnanca (pozri, pokiaľ ide o organizáciu služby, rozsudky Súdneho dvora z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, bod 22, a z 29. októbra 1981, Arning/Komisia, 125/80, bod 19). Práve vzhľadom na rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri posudzovaní záujmu služby, sa preskúmanie súdom Únie musí obmedzovať na otázku, či príslušný orgán nevybočil z primeraných medzí a nepoužil svoju voľnú úvahu nesprávne (pozri napríklad rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1999, Séché/Komisia, T‑112/96 a T‑115/96, body 147 až 149, a z 2. marca 2004, Di Marzio/Komisia, T‑14/03, body 99 a 100).

51      So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba teraz preskúmať tvrdenia uvádzané žalobcom na podporu žalobných dôvodov založených na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.

52      Z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti vyplýva, že OOUPZ nemohol vyhovieť žiadosti žalobcu o obnovenie jeho zmluvy „s prihliadnutím na rozpočtové možnosti, záujem služby a zásluhy a spôsobilosť [žalobcu]“. V tomto rozhodnutí je spresnené, že pracovné miesto obsadené žalobcom bude „reorganizované do oblasti vyšetrovania“, že táto reorganizácia je súčasťou viacerých reorganizačných opatrení OLAF‑u prijatých najmä na základe odporúčaní Dvora audítorov a dozorného výboru OLAF‑u v prospech „sústredenia“ činností OLAF‑u „na vyšetrovaciu činnosť“, „jeho hlavnú úlohu“, a že „za týchto okolností bude rozpočtové miesto obsadené sťažovateľom reorganizované do oblasti vyšetrovania hneď, ako bude definovaný požadovaný profil pre novú náplň pracovného miesta v závislosti od strategického zamerania OLAF‑u“.

53      V prvom rade je jasné, že „rozpočtové možnosti“, na ktoré sa naráža v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, nemohli bez ďalšieho vysvetlenia brániť uzavretiu novej zmluvy so žalobcom, keďže zo samotného tohto rozhodnutia vyplýva, že pracovné miesto žalobcu bude „reorganizované“ na pracovné miesto spojené s vyšetrovaním. Ako navyše vyplýva z vysvetlení Komisie na pojednávaní, pracovné miesto obsadené žalobcom bolo zmenené na pracovné miesto „policy officer“, ktorý je poverený zvlášť prevenciou podvodov, a je v súčasnosti obsadené dočasným zamestnancom v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, čo presne zodpovedá povahe rozpočtového pracovného miesta, ktoré zastával žalobca.

54      Je pravda, že vo svojej žiadosti z 12. apríla 2010 žalobca požadoval doslovne iba „obnovenie svojej zmluvy“. Na základe povinnosti starostlivosti však prináležalo OOUPZ, aby túto žiadosť, prostredníctvom ktorej sa žalobca v podstate snažil o pokračovanie svojho pracovného pomeru v OLAF‑e, ponímal v celom rozsahu, predovšetkým preskúmaním, či neexistovalo iné pracovné miesto dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, na ktorého obsadenie by zmluva žalobcu mohla byť v záujme služby platne obnovená (rozsudky Schuerings/ETF, už citovaný, body 58 a 60, a Vandeuren/ETF, už citovaný, body 59 a 60). Komisia však bez toho, aby poprela existenciu takýchto pracovných miest, na pojednávaní uviedla, že OOUPZ takéto preskúmanie nevykonal, pretože sa domnieval, že nemal povinnosť tak urobiť.

55      V druhom rade sa Komisii nepodarilo vysvetliť Súdu pre verejnú službu, v akej miere OOUPZ skutočne zohľadnil „zásluhy a spôsobilosť“ žalobcu, spomenuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, aby odôvodnil zamietnutie žiadosti o obnovenie zmluvy, a to so zreteľom na pochvalné názory vyslovené priamym nadriadeným žalobcu predovšetkým v jeho posledných hodnotiacich správach, na ktoré sa žalobca odvolával tak vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní. Komisia napokon nespochybnila zásluhy a spôsobilosť žalobcu. Na pojednávaní naopak tvrdila, že hoci je pravda, že zásluhy a spôsobilosť žalobcu nemohli ako také odôvodniť ukončenie pracovného pomeru, napriek tomu neboli dostatočné na to, aby odôvodnili obnovenie zmluvy alebo uzavretie novej zmluvy so žalobcom. Takéto všeobecné tvrdenie, ktoré nebolo ešte ani na pojednávaní doplnené ani najmenším spresnením alebo vyjadrením aspoň k odbornej kvalifikácii žalobcu vo vzťahu k vyšetrovacej činnosti, ktorú OLAF považuje za prioritu, nemôže Súd pre verejnú službu zohľadniť ako dôvod, ktorý je dostatočne závažný na to, aby z pohľadu zásluh a spôsobilosti žalobcu odôvodnil rozhodnutie neobnoviť jeho zmluvu. Za týchto okolností treba odkaz na zásluhy a spôsobilosť žalobcu, obsiahnutý v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, považovať za formuláciu, ktorá nemá skutočný význam pre posúdenie dôvodnosti napadnutého rozhodnutia.

56      V treťom a poslednom rade Komisia odkázala na záujem služby. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v tejto súvislosti uvádza reorganizáciu pracovných miest do vyšetrovacej činnosti, ktorá je hlavnou úlohou OLAF‑u.

57      S prihliadnutím na hodnotiace správy žalobcu a jeho odbornú kvalifikáciu treba v tejto súvislosti uviesť, že žalobca má dlhoročnú prax v oblasti boja proti podvodom a že jeho zásluhy pri plnení povinností na pracovnom mieste „legal officer“, ktoré zastával v rámci OLAF‑u naposledy, boli náležite ocenené jeho priamym nadriadeným práve pre jeho spôsobilosť a odborné vedomosti. Bez toho, aby Komisia v súvislosti s týmto konštatovaním uviedla podrobnejšie informácie, tvrdí, že žalobca nemal kvalifikáciu na obsadenie nového pracovného miesta „policy officer“, na ktoré bolo reorganizované jeho pôvodné pracovné miesto, napriek tomu, že pracovná náplň tohto nového pracovného miesta sa podstatne nelíši od pracovnej náplne pôvodného pracovného miesta.

58      Je pravda, že podľa spisu nie je nijako preukázané, že záujem služby vyžadoval práve to, aby bol iba žalobca vymenovaný na toto nové pracovné miesto „policy officer“, ani to, že rozhodnutie nezachovať pracovný pomer medzi žalobcom a OLAF‑om bolo ako také v rozpore so záujmom služby, keďže od administratívy sa môže vyžadovať, aby v záujme služby a v rámci svojej personálnej politiky rozviazala spoluprácu so zamestnancami v prípade zmeny zamerania jej činností aj napriek tomu, že ide o zamestnancov so zásluhami.

59      Zo spisu a z vysvetlení Komisie na pojednávaní však vyplýva, že administratíva sa v rámci svojej politiky obnovovania zmlúv so svojimi zamestnancami predovšetkým usilovala konať v prospech „občerstvenia“ znalostí svojich zamestnancov, čo jej umožňovalo vyhnúť sa každému obnoveniu zmluvy alebo pokračovaniu pracovného pomeru, ktoré by mohlo napokon viesť k uzavretiu zmluvy na dobu neurčitú. Takýto úmysel bránil v tomto prípade tomu, aby administratíva konkrétne hľadala možnosť zachovať pracovný pomer so žalobcom na inom pracovnom mieste dočasného zamestnanca v rámci OLAF‑u.

60      Hoci však Súdu pre verejnú službu neprináleží, aby preskúmal voľbu personálnej politiky, ktorú chce realizovať inštitúcia, aby splnila úlohy, ktoré sú jej zverené, môže, ak je naň tak ako v tomto prípade podaný návrh na zrušenie rozhodnutia o odmietnutí obnoviť zmluvu dočasného zamestnanca, overiť, či dôvody, ktoré administratíva zohľadnila, nemôžu spochybniť kritériá a základné podmienky, ktoré stanovil normotvorca v služobnom poriadku a ktoré majú najmä zaručiť zmluvným zamestnancom možnosť prípadne napokon profitovať z určitej kontinuity zamestnania. Takto treba chápať článok 8 prvý odsek PZOZ, ktorý stanovuje, že zmluvu dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ možno obnoviť na dobu určitú iba raz a že každé ďalšie obnovenie musí byť na neurčitý čas, čo možno práve považovať za preventívne opatrenia určené na boj proti nestabilite zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. marca 2012, Huet, C‑251/11, bod 37). Tento výklad je posilnený povinnosťou starostlivosti, z ktorej možno vyvodiť najmä to, že je povinnosťou príslušného orgánu zisťovať, či neexistuje pracovné miesto, na ktoré by mohol byť dočasný zamestnanec v záujme služby a s prihliadnutím na dané prioritné požiadavky prijatý alebo jeho pracovná zmluva obnovená.

61      Z uvedeného vyplýva, že OOUPZ pri výkone svojej širokej miery voľnej úvahy vo vzťahu k žiadosti žalobcu o obnovenie zmluvy dočasného zamestnanca nerešpektoval svoju povinnosť starostlivosti a článok 8 PZOZ, keď abstraktne odkázal na „rozpočtové možnosti“ a „zásluhy a spôsobilosť žalobcu“, pričom v rámci individualizovaného preskúmania konkrétnej situácie žalobcu a služby, ktorú by mohol poskytnúť inštitúcii, nezisťoval, či by záujem služby, ktorý sledoval, nebolo možné zladiť s pridelením nových úloh a povinností žalobcovi, a teda s možnosťou obnovenia jeho zmluvy alebo s uzavretím novej zmluvy dočasného zamestnanca. Týmto postupom OOUPZ všeobecne a neosobne obmedzil možnosti obnovenia zmluvy dočasného zamestnanca v zmysle článku 2 písm. a) PZOZ, ktoré ponúka článok 8 prvý odsek PZOZ s cieľom zaručiť dotknutým zmluvným zamestnancom určitú kontinuitu zamestnania.

62      V dôsledku toho treba z tohto dôvodu zrušiť napadnuté rozhodnutie. Navyše s prihliadnutím na okolnosť, že Komisia nezohľadnila všetky relevantné skutočnosti danej situácie, nemožno rozhodnúť o tom, či sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri ich vyhodnotení.

 O návrhoch na opätovné dosadenie žalobcu a na zaviazanie Komisie na náhradu vzniknutej majetkovej ujmy

63      Žalobca navrhuje, aby bol v dôsledku zrušenia rozhodnutia OOUPZ neobnoviť jeho zmluvu dočasného zamestnanca opätovne dosadený na pracovné miesto, ktoré zastával v rámci OLAF‑u alebo v prípade, ak nebude vyhovené jeho návrhu na opätovné dosadenie, aby mu bol vyplatený rozdiel medzi odmenou, ktorú poberal predtým ako dočasný zamestnanec OLAF‑u a odmenou, ktorú poberá v súčasnosti, a to počas doby štyroch rokov, alebo dokonca aj dlhšie v prípade, ak by jeho zmluva bola bývala obnovená po tretíkrát na dobu neurčitú.

64      Pokiaľ ide o návrh žalobcu na jeho opätovné dosadenie v rámci OLAF‑u, treba pripomenúť, že zrušenie aktu súdom má za následok jeho odstránenie z právneho poriadku so spätnou účinnosťou a že v prípade, ak bol zrušený akt už vykonaný, je na odstránenie jeho účinkov potrebné obnoviť právny stav, v akom sa žalobca nachádzal pred jeho prijatím (rozsudky Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF, F‑1/05, bod 92, a z 26. mája 2011, Kalmár/Europol, F‑83/09, bod 88, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑455/11 P). V súlade s článkom 266 ZFEÚ je navyše inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná „urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudku“, ktorý je jej určený.

65      V tejto súvislosti treba ešte zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie bolo zrušené preto, že OOUPZ najmä so zreteľom na svoju povinnosť starostlivosti nepreskúmal úplne a podrobne skutkový stav so zreteľom na záujem služby a zásluhy a spôsobilosť žalobcu.

66      Za týchto okolností nemožno úplne vylúčiť, že OOUPZ sa bude po úplnom a podrobnom preskúmaní veci s prihliadnutím na odôvodnenie tohto rozsudku domnievať, že môže znovu prijať rozhodnutie o neobnovení zmluvy dočasného zamestnanca žalobcu.

67      V dôsledku toho Súd pre verejnú službu nemôže zaviazať Komisiu na zaplatenie odmeny žalobcu odo dňa, keď OOUPZ nenáležite rozhodol neobnoviť jeho zmluvu. Z toho vyplýva, že nemožno vyhovieť návrhom žalobcu v tomto zmysle.

 O návrhoch na zaviazanie Komisie na náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy

68      Žalobca v podstate požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nezákonnosti, ktorú vytýka OOUPZ v rámci svojich návrhov na zrušenie, ako aj z dôvodu, že OOUPZ sa jeho vecou zaoberal bez náležitej starostlivosti, ba dokonca nedostatočne. Žalobca predbežne odhaduje svoju nemajetkovú ujmu na 5 000 eur.

69      Treba však uviesť, že žaloba neobsahuje najmenší dôkaz o tom, že údajná nemajetková ujma nemôže byť plne nahradená zrušením napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo jej príčinou.

70      V dôsledku toho treba zamietnuť návrh na náhradu nemajetkovej ujmy.

 O trovách

71      Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy tohto rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 toho istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

72      Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že žalobca uspel vo svojich hlavných návrhoch, teda v návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Okrem toho vo svojich návrhoch výslovne požadoval, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania. Keďže okolnosti veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je namieste zaviazať Komisiu, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie povereného generálneho riaditeľa Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) z 12. augusta 2010, ktorým sa zamieta žiadosť o predĺženie zmluvy dočasného zamestnanca L. Macchia, sa zrušuje.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli L. Macchiovi.

Van Raepenbusch

Boruta

Perillo

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júna 2012.

Tajomník

Predseda komory

W. Hakenberg

S. Van Raepenbusch

---

* Jazyk konania: francúzština.