Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62011CJ0394

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 31. januára 2013.
Valeri Chariev Belov proti ČEZ Elektro Bălgaria AD a i.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Komisija za zaštita ot diskriminacija.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 267 ZFEÚ – Pojem ‚vnútroštátny súdny orgán‘ – Nedostatok právomoci Súdneho dvora.
Vec C‑394/11.

Court reports – general

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2013:48

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 31. januára 2013 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Článok 267 ZFEÚ — Pojem ‚vnútroštátny súdny orgán‘ — Nedostatok právomoci Súdneho dvora“

Vo veci C-394/11,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Komisija za zaštita ot diskriminacija (Bulharsko) z 19. júla 2011 a doručený Súdnemu dvoru 25. júla 2011, ktorý súvisí s konaním:

Valeri Chariev Belov

proti

ČEZ Elektro Bălgaria AD,

Lidia Georgieva Dimitrova,

Roselina Dimitrova Kostova,

Kremena Stojanova Stojanova,

ČEZ Razpredelenie Bălgaria AD,

Ivan Kovaržčik,

Atanas Antonov Dandarov,

Irži Postolka,

Vladimir Marek,

Daržavna Komisija po energijno i vodno regulirane,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen, sudcovia J.-C. Bonichot, C.-Toader, A. Prechal (spravodajkyňa) a E. Jarašiūnas,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: M. Aleksejev, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. júla 2012,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

V. Ch. Belov, v zastúpení: G. Černičerska, advokátka,

ČEZ Elektro Bălgaria AD a ČEZ Razpredelenie Bălgaria AD, v zastúpení: A. Ganev a V. Božilov, advokáti,

bulharská vláda, v zastúpení: T. Ivanov a D. Drambozova, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia, v zastúpení: J. Enegren a D. Roussanov, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 20. septembra 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 2 a 3, článku 3 ods. 1 písm. h) a článku 8 ods. 1 smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (Ú. v. ES L 180, s. 22; Mim. vyd. 20/001, s. 23), článku 3 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. EÚ L 176, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211), odôvodnenia 29 a článku 1 a článku 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/32/ES z 5. apríla 2006 o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických službách, a ktorou sa zrušuje smernica Rady 93/76/EHS (Ú. v. EÚ L 114, s. 64), článku 3 ods. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, s. 55), ako aj článku 38 Charty základných práv Európskej únie.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého predmetom je zistiť, či opatrenie spočívajúce v tom, že sa v dvoch mestských častiach mesta Montana (Bulharsko), ktorých obyvateľmi sú poväčšine príslušníci rómskej komunity, umiestňujú prístroje určené na meranie spotreby elektriny vo výške sedem metrov na stĺpy elektrického vedenia nachádzajúce sa mimo obydlí odberateľov, predstavuje diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu a v prípade, že ide o diskrimináciu, nariadiť jej ukončenie a prípadne zaviazať jej pôvodcov na zaplatenie pokút.

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 2 ods. 2 a 3 smernice 2000/43 stanovuje:

„2.   Na účely odseku 1:

a)

za priamu diskrimináciu sa považuje prípad, keď sa s jednou osobou z dôvodu rasy alebo etnického pôvodu zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa zaobchádzalo v porovnateľnej situácii menej priaznivo ako s inou osobou;

b)

za nepriamu diskrimináciu sa považuje prípad, ak by v dôsledku navonok neutrálneho predpisu, kritéria alebo zvyklosti bola znevýhodnená osoba určitej rasy alebo etnického pôvodu v porovnaní s inými osobami, iba ak uvedený predpis, kritérium alebo zvyklosť je objektívne odôvodnený legitímnym cieľom a prostriedky na jeho dosiahnutie sú primerané a nevyhnutné.

3.   Obťažovanie sa považuje za diskrimináciu v zmysle odseku 1, pokiaľ dôjde k nežiadúcemu chovaniu, súvisiacemu s rasovým alebo etnickým pôvodom, ktoré má za účel alebo za následok narušenie dôstojnosti osoby, a vytvorenie zastrašujúcej, nepriateľskej, zahanbujúcej, ponižujúcej a urážlivej atmosféry. V tejto súvislosti sa môže pojem obťažovania definovať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a zvyklosťami členských štátov.“

4

Článok 3 ods. 1 písm. h) smernice 2000/43 znie:

„Táto smernica sa v rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo vzťahuje na všetky osoby z verejného i súkromného sektora, vrátane verejných subjektov, pokiaľ ide o:

h)

prístup k tovaru a službám, ktoré sú k dispozícii verejnosti, vrátane bývania, a ich poskytovanie.“

5

Článok 8 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú v súlade so svojimi právnymi systémami nevyhnutné opatrenia, aby, akonáhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, prislúchalo odporcovi preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.“

6

Článok 13 smernice 2000/43 znie:

„1.   Členské štáty určia orgán alebo orgány na podporu rovnakého zaobchádzania pre všetky osoby bez diskriminácie na základe rasy alebo etnickom pôvode. Tieto orgány môžu byť súčasťou orgánov poverených ochranou ľudských práv alebo ochranou práv osôb na vnútroštátnej úrovni.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby do právomoci týchto orgánov patrili:

bez toho, aby bolo dotknuté právo obetí a združení, organizácií alebo iných právnických osôb, ktoré sú uvedené v článku 7 odsek 2, poskytovanie nezávislej pomoci obetiam diskriminácie pri podávaní žaloby z dôvodov diskriminácie,

vykonávanie nezávislých prieskumov týkajúcich sa diskriminácie,

uverejňovanie nezávislých správ a vydávanie odporúčaní ku akejkoľvek otázke, ktorá sa vzťahuje k takejto diskriminácii.“

Bulharské právo

7

Podľa § 4 zákona na ochranu pred diskrimináciou (Zakon za zaštita ot diskriminacija, ďalej len „ZZD“):

„1.   Zakazuje sa každá priama alebo nepriama diskriminácia z dôvodu … etnického pôvodu …

2.   Priama diskriminácia je každé nepriaznivejšie zaobchádzanie s osobou z dôvodov uvedených v odseku 1 v porovnaní so spôsobom, akým sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo bude zaobchádzať s inou osobou v porovnateľných a podobných podmienkach.

3.   Nepriama diskriminácia znamená uviesť osobu z dôvodov uvedených v odseku 1 do nepriaznivejšej situácie v porovnaní s inými osobami prostredníctvom navonok neutrálneho ustanovenia, kritéria alebo praxe, ak takéto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a nie sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.“

8

§ 9 ZZD stanovuje, že „ak účastník konania v rámci konania na ochranu pred diskrimináciou tvrdí, že sa stal obeťou diskriminácie a preukáže skutočnosti o existencii diskriminácie, musí žalovaný preukázať, že nedošlo k porušeniu práva na rovnosť zaobchádzania“.

9

§ 37 ZZD uvádza, že „nemožno odmietnuť dodania tovaru alebo služieb, dodávať tovary alebo služby nižšej kvality, či ich dodávať za nevýhodnejších podmienok z dôvodov uvedených v § 4 ods. 1“.

10

Odsek 1 „dodatočných ustanovení“ ZZD definuje „nepriaznivé zaobchádzanie“ ako „akýkoľvek akt, konanie alebo zdržanie sa konania, ktorý priamo alebo nepriamo porušuje práva alebo oprávnené záujmy“.

11

ZZD okrem toho obsahuje určitý počet ustanovení, ktoré sa týkajú Komisija za zaštita ot diskriminacija (Komisia na ochranu pred diskrimináciou, ďalej len „KZD“), predovšetkým na účely spresniť zloženie, úlohy a spôsob fungovania tohto orgánu.

12

V tejto súvislosti § 47 ZZD stanovuje:

„[KZD]:

1.

zisťuje porušenia tohto zákona alebo iných zákonov, ktoré upravujú rovnosť zaobchádzania a určuje pôvodcu porušenia a dotknutú osobu;

2.

nariaďuje zabrániť porušeniu, jeho ukončenie a uvedenie do pôvodného stavu;

3.

uplatňuje stanovené sankcie a prijíma opatrenia administratívneho obmedzenia;

4.

vydáva záväzné pokyny týkajúce sa dodržiavania tohto zákona alebo iných zákonov upravujúcich rovnosť zaobchádzania;

5.

podáva žaloby proti správnym aktom prijatým za porušenia tohto zákona alebo iných zákonov upravujúcich rovnosť zaobchádzania, začína konanie o žalobách a vstupuje ako dotknutá strana do konaní začatých podľa tohto zákona alebo iných zákonov upravujúcich rovnosť zaobchádzania;

6.

podáva štátnym a miestnym orgánom návrhy a vydáva odporúčania smerujúce k zabráneniu diskriminačnej praxi a k zrušeniu ich aktov prijatých za porušenia tohto zákona alebo iných zákonov upravujúcich rovnosť zaobchádzania;

7.

vedie verejný register svojich rozhodnutí, ktoré nadobudli účinnosť, a svojich záväzných pokynov;

8.

vydáva stanoviská týkajúce sa súladu návrhov normatívnych aktov so zákonmi v oblasti zabránenia diskriminácii a doporučuje prijatie, zrušenie, zmenu a doplnenie normatívnych aktov;

9.

poskytuje nezávislú pomoc obetiam diskriminácie pri podávaní žalôb;

10.

vykonáva nezávislé štúdie týkajúce sa diskriminácie;

11.

uverejňuje nezávislé správy a vydáva odporúčania k všetkým otázkam týkajúcim sa diskriminácie;

12.

vykonáva ďalšie právomoci stanovené v nariadení upravujúcom jej organizačnú štruktúru a činnosť.“

13

§ 48 ZZD stanovuje:

„1.   [KZD] preskúmava a rozhoduje o veciach, ktoré mu boli predložené, v zložení určenom jej predsedom.

2.   Predseda [KZD] určí stále rozhodovacie zloženie, ktoré sa špecializuje na diskrimináciu:

(1)

z dôvodu etnického pôvodu a rasy;

(2)

z dôvodu pohlavia;

(3)

z iných dôvodov uvedených v § 4 ods. 1.

…“

14

Podľa § 50 ZZD:

„Konanie pred [KZD] sa začína:

1.

na návrh dotknutých osôb;

2.

na podnet [KZD];

3.

na základe sťažností fyzických a právnických osôb alebo štátnych a miestnych orgánov.“

15

§ 54 ZZD uvádza:

„Predseda [KZD] po začatí konania pridelí vec rozhodovaciemu zloženiu, ktoré zo svojich členov určí spravodajcu.“

16

§ 55 ZZD stanovuje:

„1.   Spravodajca začne vyšetrovanie, počas ktorého zozbiera písomné dôkazy potrebné na úplné objasnenie okolností veci, pričom využíva služby zamestnancov a externých znalcov.

2.   Všetky osoby, štátne orgány a územné samosprávne celky počas vyšetrovania spolupracujú s [KZD] a sú povinné poskytnúť požadované informácie a doklady, ako aj prispieť k potrebnému objasneniu.

…“

17

§ 65 ZZD stanovuje:

„Pri vydaní rozhodnutia rozhodovacie zloženie:

1.

určí porušenie, ku ktorému došlo;

2.

určí pôvodcu porušenia a dotknutú osobu;

3.

určí druh a rozsah sankcie;

4.

nariadi donucovacie správne opatrenia;

5.

konštatuje, že nedošlo k porušeniu zákona a žalobu zamietne.“

18

Podľa § 68 bodu 1 ZZD:

„Rozhodnutia [KZD] možno podľa správneho poriadku napadnúť odvolaním v lehote štrnástich dní od ich oznámenia dotknutým účastníkom konania.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

19

V rokoch 1998 a 1999 umiestnili štátne distribučné spoločnosti v určitých bulharských mestských častiach, ktoré sa vyznačujú tým, že ich väčšinovým obyvateľstvom sú príslušníci rómskej komunity, elektromery vo výške sedem metrov na stĺpoch nachádzajúcich sa mimo obydlí odberateľov.

20

Takéto opatrenie bolo prijaté, najmä pokiaľ ide o mestské časti „Ogosta“ a „Košarnik“ mesta Montana, v prípade ktorých je nesporné, že sú obývané prevažne príslušníkmi rómskej komunity (ďalej len „opatrenie dotknuté vo veci samej“).

21

Činnosti spočívajúce v dodaní a distribúcii elektriny v oboch mestských častiach po privatizácii v odvetví energetiky prevzali predovšetkým ČEZ Elektro Bălgaria AD (ďalej len „ČEZB“), spoločnosť dodávajúca elektrinu a ČEZ Razpredelenie Bălgaria AD (ďalej len „ČEZRB“), spoločnosť vlastniaca distribučnú sústavu na dodávky elektriny.

22

Článok 27 všeobecných podmienok ČEZRB týkajúcich sa zmlúv o používaní distribučnej sústavy na dodávky elektriny (ďalej len „všeobecné podmienky ČEZRB“) vo svojom odseku 1 uvádza, že „komerčné elektromery, vrátane zariadení na správu platieb sa umiestnia tak, aby odberateľ mohol mať prehľad o odbere“. Odsek 2 tohto článku 27 však stanovuje, že „na ochranu života a zdravia občanov a majetku, kvality elektrického prúdu, neprerušeného zásobovania, ako aj na ochranu bezpečnosti a spoľahlivosti systému dodávky elektriny sa komerčné elektromery umiestnia na ťažko prístupné miesta, pričom je distribučný podnik povinný na vlastné náklady zabezpečiť možnosť vizuálnej kontroly do troch dní od prijatia písomnej žiadosti odberateľa“.

23

V. Ch. Belov, ktorý uvádza, že je Róm, býva v mestskej časti „Ogosta“. Vzhľadom na to, že opatrenie dotknuté vo veci samej, podľa jeho názoru a názoru ďalších osôb rómskeho pôvodu odoberajúcich elektrinu v uvedenej mestskej časti a v mestskej časti Košarnik, predstavuje diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu, ktorú § 37 ZZD zakazuje, podala dotknutá osoba žiadosť na KZD, ku ktorej bol priložený protestný list podpísaný ďalšími obyvateľmi uvedených mestských častí, smerujúcu k tomu, aby KZD určila, že ČEZB je povinná ukončiť toto opatrenie a uložila sankcie, ktoré stanovuje ZZD.

24

KZD sa domnieva, že podanie V. Ch. Belova možno považovať za žalobu aj za sťažnosť v zmysle bodov 1 a 3 § 50 ZZD. Ako obyvateľ mestskej časti „Ogosta“, ktorej sa týka opatrenie dotknuté vo veci samej, dotknutá osoba koná vo vlastný prospech a v konaní má postavenie žalobcu a, pokiaľ koná v prospech iných obyvateľov tejto mestskej časti a mestskej časti „Košarnik“, má postavenie sťažovateľa.

25

KZD následne k účasti na konaní prizvala ČEZRB ako vlastníka elektromerov, ako aj Daržavna Komisija po energijno i vodno regulirane (regulačná komisia pre vodu a energie) ako orgán, ktorý schválil všeobecné podmienky ČEZRB. To isté platí pre rozličné fyzické osoby, ktorým by sa ako zákonným zástupcom spoločností ČEZB a ČEZRB mohli uložiť pokuty v prípade preukázania diskriminácie.

26

ČEZRB v konaní pred KZD na úvod uvádza, že opatrenie dotknuté vo veci samej nemožno považovať za diskrimináciu, keďže sa uplatňuje predovšetkým bez rozdielu na všetkých obyvateľov dotknutých mestských častí, a že žiadny zákon nepriznáva odberateľovi právo alebo oprávnený záujem kontrolovať stav svojho elektromera.

27

ČEZRB ďalej tvrdí, že žalobca vo veci samej nepredložil dôkaz o skutočnostiach umožňujúcich vychádzať z existencie takejto diskriminácie, ktorý však § 9 ZZD vyžaduje.

28

Napokon podľa ČEZRB zavedenie opatrenia dotknutého vo veci samej nesúvisí s etnickou príslušnosťou odberateľov oboch dotknutých mestských častí. Okrem toho je toto opatrenie odôvodnené, keďže jeho cieľom je zabrániť poškodeniu infraštruktúry a nedovolenému odberu elektriny spôsobilému ohroziť najmä život a zdravie občanov, bezpečnosť, majetok a neprerušené zásobovanie elektrickým prúdom, ako aj vzniku dodatočných nákladov pre ostatných odberateľov.

29

Pokiaľ ide o článok 27 ods. 2 všeobecných podmienok ČEZRB, KZD uvádza, že v prípade žiadosti odberateľa o vykonanie vizuálnej kontroly je ČEZRB povinná poskytnúť špeciálnu montážnu plošinu umožňujúcu prístup k elektromerom. V takomto prípade by odberateľ však nemohol údaje odčítať sám, ale museli by mu ich oznámiť osoby oprávnené používať túto plošinu. Toto opatrenie sa okrem toho v žiadnom prípade neuplatnilo.

30

Na druhej strane možnosť stanovená v článku 17 bode 6 týchto všeobecných podmienok spočívajúca v inštalácii kontrolného elektromeru v obydlí odberateľa vyžaduje zaplatenie poplatku a aj v tomto prípade ostáva hlavný elektromer umiestnený mimo tohto obydlia vo výške sedem metrov.

31

KZD zastáva názor, že opatrenie dotknuté vo veci samej predstavuje v zmysle § 4 ods. 3 a § 37 ZZD nepriamu diskrimináciu z dôvodu etnickej príslušnosti.

32

KZD uvádza, že ustanovenia ZZD boli prijaté predovšetkým na účely prebratia smernice 2000/43, pričom sa domnieva, že na vydanie rozhodnutia je nevyhnutý výklad práva Únie.

33

V tejto súvislosti konkrétne uvádza, že § 4 ods. 2 a 3 ZZD v spojení s odsekom 1 bodom 7 dodatočných ustanovení ZZD, ako ho vyložil Varhoven administrativen săd (Najvyšší správny súd), implikuje, že na to, aby išlo o diskrimináciu, sa musí porušiť právo alebo oprávnený záujem chránený zákonom. Nie to však tak v prípade práva na prístup k elektromeru na účely jeho kontroly. KZD sa pýta, či je takýto výklad v súlade s ustanoveniami článku 2 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2000/43.

34

KZD okrem toho uvádza, že napriek tomu, že článok 8 ods. 1 smernice 2000/43 bol prebraný takmer doslovne do § 9 ZZD, bulharská jazyková verzia uvedeného článku 8 ods. 1 sa líši od ostatných jazykových verzií tohto ustanovenia. Znenie tohto ustanovenia v bulharčine totiž stanovuje, že obeť musí preukázať skutočnosti umožňujúce „vychádzať z toho“, že došlo k diskriminácii, zatiaľ čo ostatné jazykové verzie tohto ustanovenia odkazujú na skutočnosti „nasvedčujúce tomu“, že k nej došlo. Varhoven administrativen săd okrem toho uplatňuje § 9 ZZD ako všeobecné pravidlo klasického plného a úplného dôkazu a najmä sa domnieva, že vzhľadom na skutočnosť, že mestské časti „Ogosta“ a „Košarnik“ neobývajú iba Rómovia a so zreteľom na skutočnosť, že dôvody opatrenia dotknutého vo veci samej sa nezakladajú na etnickej príslušnosti osôb, ktorých sa toto opatrenie týka, sa nepreukázalo, že došlo k diskriminácii.

35

Varhoven administrativen săd napokon v každom prípade rozhodol, že opatrenia, ako je opatrenie dotknuté vo veci samej, sú odôvodnené a nevyhnutné vzhľadom na sledované legitímne ciele. KZD má však pochybnosti, pokiaľ ide o dôvodnosť tejto analýzy.

36

Za týchto podmienok KZD rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Patrí prejednávaná vec do pôsobnosti smernice [2000/43] [článok 3 ods. 1 písm. h)]?

2.

Čo sa rozumie pod ‚menej priaznivým zaobchádzaním‘ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/43 a ‚osobou určitej rasy alebo etnického pôvodu, ktorá bola znevýhodnená‘ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/43?

a)

Je na to, aby sa menej priaznivé zaobchádzanie mohlo kvalifikovať ako priama diskriminácia, nevyhnutne potrebné, aby išlo o nepriaznivejšie zaobchádzanie a aby priamo alebo nepriamo porušovalo práva alebo záujmy, ktoré sú výslovne stanovené zákonom, alebo sa ním má rozumieť akákoľvek forma správania (vzťahu) v širšom zmysle slova, ktorá je v porovnaní so správaním v podobnej situácii menej výhodná?

b)

Je na to, aby sa uvedenie do mimoriadne nepriaznivej situácie mohlo kvalifikovať ako nepriama diskriminácia, nevyhnutné aj to, aby priamo alebo nepriamo porušovalo práva alebo záujmy výslovne stanovené zákonom, alebo ho treba chápať v širšom zmysle ako akúkoľvek formu uvedenia do mimoriadne nepriaznivej alebo nevýhodnej situácie?

3.

V závislosti od odpovede na druhú otázku, ak je na určenie, že ide o priamu alebo nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2000/43 potrebné, aby menej priaznivé zaobchádzanie alebo uvedenie do mimoriadne nepriaznivej situácie priamo alebo nepriamo porušovalo zákonom stanovené právo alebo záujem,

a)

stanovujú ustanovenia článku 38 Charty základných práv Európskej únie, smernice [2006/32] (odôvodnenie 29, články 1 a 13 ods. 1), smernice [2003/54] (článok 3 ods. 5), smernice [2009/72] (článok 3 ods. 7) v prospech konečného spotrebiteľa elektrickej energie právo alebo záujem spočívajúci v možnosti pravidelne kontrolovať údaje na elektromere, ktorý môže byť uplatnený na vnútroštátnych súdoch v rámci konania, akým je konanie vo veci samej,

a

b)

sú s týmito ustanoveniami zlučiteľné vnútroštátne právne predpisy alebo správna prax vykonávaná s povolením Štátnej komisie pre reguláciu v odvetví vodného hospodárstva a energií, na základe ktorých sú distribučné podniky oprávnené umiestniť elektromery na ťažko dostupných alebo nedostupných miestach, čo spotrebiteľom znemožňuje osobne a pravidelne kontrolovať a sledovať údaje na elektromere?

4.

V závislosti od odpovede na druhú otázku, ak priame alebo nepriame porušenie zákonom stanoveného práva alebo záujmu nie je nevyhnutnou podmienkou konštatovania, že ide o priamu alebo nepriamu diskrimináciu, sú podľa článku 2 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2000/43

a)

prípustné vnútroštátne právne predpisy alebo judikatúra, o aké ide vo veci samej, podľa ktorých sa na účely kvalifikácie, že ide o diskrimináciu, vyžaduje, aby nepriaznivejšie zaobchádzanie alebo uvedenie do mimoriadne nepriaznivej situácie predstavovalo priame alebo nepriame porušenie zákonom stanovených práv alebo záujmov,

b)

v prípade, že prípustné nie sú, je vnútroštátny súd povinný neuplatniť ich a použiť definície pojmov upravené v [uvedenej] smernici?

5.

Ako sa má vykladať ustanovenie článku 8 ods. 1 smernice 2000/43?

a)

Vyžaduje toto ustanovenie, aby obeť preukázala skutočnosti, z ktorých možno jednoznačne, nespochybniteľne a s istotou vyvodiť záver, že ide o priamu alebo nepriamu diskrimináciu, alebo stačí, že uvedené skutočnosti odôvodňujú len predpoklad alebo domnienku, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii?

b)

Vedie skutočnosť, že len v dvoch mestských častiach, ktoré sú v meste známe ako rómske časti, sú na jednej strane elektromery umiestnené na uliciach na stĺpoch elektrického vedenia vo výške, ktorá je pre spotrebiteľov neprístupná, v dôsledku čoho nemôžu vykonávať vizuálnu kontrolu údajov na elektromere, so známymi výnimkami v niektorých častiach oboch uvedených mestských častiach, a v ostatných častiach mesta sú na strane druhej elektromery umiestnené v inej výške (do 1,70 m), z ktorej je možné vykonať vizuálnu kontrolu, zväčša v bytoch odberateľov alebo na fasáde budovy či na oplotení, k presunu dôkazného bremena na žalovaného?

c)

Vylučuje skutočnosť, že v oboch mestských častiach, ktoré sú v meste známe ako rómske časti, nežijú len Rómovia, ale aj osoby iného etnického pôvodu, buď s ohľadom na to, aká časť obyvateľstva v týchto dvoch častiach skutočne sama seba označuje za Rómov, alebo skutočnosť, že distribučný podnik označuje dôvody, pre ktoré v uvedených dvoch mestských častiach umiestnil elektromery do výšky 7 metrov, za všeobecne známe, presun dôkazného bremena na žalovaného?

6.

V závislosti od odpovede na piatu otázku:

a)

Ak sa má článok 8 ods. 1 smernice 2000/43 vykladať v tom zmysle, že na existenciu diskriminácie je nevyhnutná domnienka alebo predpoklad, a ak vyššie uvedené skutočnosti vedú k presunu dôkazného bremena na žalovaného, akú formu diskriminácie možno potom na základe uvedených skutočností predpokladať (priamu diskrimináciu, nepriamu diskrimináciu a/alebo obťažovanie);

b)

Je na základe ustanovení smernice 2000/43 možné, aby boli priama diskriminácia a/alebo obťažovanie odôvodnené sledovaním zákonom stanoveného cieľa s použitím nevyhnutných a primeraných prostriedkov;

c)

Možno s ohľadom na zákonné ciele, ktoré zdôrazňuje a sleduje distribučný podnik, odôvodniť opatrenie použité v oboch mestských obvodoch v situácii, keď

sa po prvé opatrenie používa z dôvodu nezaplatených faktúr, ktorých počet v oboch mestských častiach vzrástol, z dôvodu častého porušovania pravidiel zo strany spotrebiteľov, ktoré narušuje alebo ohrozuje bezpečnosť, kvalitu a nepretržitú a bezpečnú prevádzku elektrických zariadení, a po druhé sa opatrenie používa kolektívne bez ohľadu na to, či konkrétny spotrebiteľ zaplatil alebo nezaplatil faktúry za distribúciu a dodávku elektrickej energie, a nezávisle od toho, či sa zistilo, že sa konkrétny spotrebiteľ dopustil nedovoleného konania (manipulácie údajov na elektromere, neoprávneného pripojenia a/alebo neoprávneného odberu elektrickej energie bez odpočtu a zaplatenia alebo iných zásahov do siete, ktoré narušujú alebo ohrozujú jej spoľahlivú, kvalitnú, nepretržitú a bezpečnú prevádzku),

je v prípade každého porovnateľného nedovoleného konania v právnych predpisoch a vo všeobecných podmienkach zmluvy o distribúcii upravená zodpovednosť, a to občianskoprávna, správna, ako aj trestnoprávna zodpovednosť,

klauzula upravená v článku 27 ods. 2 všeobecných podmienok distribučnej zmluvy, podľa ktorej distribučný podnik na základe výslovnej písomnej žiadosti spotrebiteľa zabezpečí možnosť vizuálnej kontroly údajov na elektromere, spotrebiteľovi skutočne neumožňuje, aby osobne a pravidelne kontroloval údaje, ktoré sa ho týkajú,

existuje možnosť, aby bol na základe výslovnej písomnej žiadosti v byte spotrebiteľa nainštalovaný kontrolný elektromer, za ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok,

opatrenie je osobitým a viditeľným znamením nekalého správania spotrebiteľa v určitej podobe na základe všeobecne známeho charakteru príčin použitia tohto opatrenia, na ktorý sa odvoláva distribučný podnik,

existujú iné technické metódy a prostriedky na ochranu pred zásahmi do elektromerov,

podľa tvrdení právneho zástupcu distribučného podniku podobné opatrenie použité v rómskej mestskej časti v inom meste zásahom v skutočnosti nezabránilo,

sa nepredpokladá, že na elektrické zariadenie (trafostanica) vybudované v jednej z týchto mestských častí, by sa v záujme bezpečnosti mali uplatniť podobné opatrenia ako v prípade elektromerov?“

O právomoci Súdneho dvora

37

V rozhodnutí o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza KZD dôvody, pre ktoré sa domnieva, že má povahu „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ. Bulharská vláda a Európska komisia tiež zastávajú názor, že KZD má takúto povahu a že Súdny dvor má teda právomoc rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach, ktoré mu položil tento orgán. ČEZB a ČEZRB majú naopak o tom pochybnosti a po prvé tvrdia, že KZD nemá záväznú judikatúru, po druhé, že tento orgán neposkytuje dostatočné záruky, pokiaľ ide o jeho nezávislosť, a po tretie, že konanie prebiehajúce na uvedenom orgáne nie je určené na to, aby viedlo k rozhodnutiu súdnej povahy.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri posudzovaní, či má vnútroštátny orgán povahu „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, čo predstavuje otázku, ktorá spadá výlučne do práva Únie, berie Súdny dvor do úvahy ako celok všetky také skutočnosti, akými sú právne postavenie orgánu, jeho pôsobenie, záväzný charakter jeho právnych aktov, kontradiktórna povaha konania, použitie právnych predpisov orgánom, ako aj jeho nezávislosť (pozri najmä rozsudok zo 14. júna 2011, Miles a i., C-196/09, Zb. s. I-5105, bod 37, ako aj citovanú judikatúru).

39

Okrem toho vnútroštátne súdy sa môžu obrátiť na Súdny dvor, iba ak ide o prebiehajúce konanie, ktoré prejednávajú, a ak majú rozhodnúť v rámci konania, ktoré sa má ukončiť rozhodnutím s povahou súdneho rozhodnutia (pozri najmä rozsudok z 31. mája 2005, Syfait a i., C-53/03, Zb. s. I-4609, bod 29, ako aj citovanú judikatúru).

40

Otázku, či orgán môže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, je teda potrebné posudzovať na základe kritérií týkajúcich sa jednak jeho zloženia, jednak jeho funkcie. V tejto súvislosti môže byť vnútroštátny orgán „súdnym orgánom“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, ak vykonáva súdne funkcie, avšak nie vtedy, ak vykonáva iné funkcie, predovšetkým funkcie správnej povahy (pozri najmä uznesenie z 26. novembra 1999, ANAS, C-192/98, Zb. s. I-8583, bod 22).

41

Z uvedeného vyplýva, že na preukázanie, či vnútroštátny orgán, ktorému zákon priznáva funkcie inej povahy, treba považovať za „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, treba overiť, aká je konkrétna povaha jeho funkcií, ktoré vykonáva v osobitnom normatívnom kontexte, v ktorom žiada Súdny dvor o rozhodnutie (pozri uznesenie ANAS, už citované, bod 23).

42

Pokiaľ ide o túto vec, treba teda uviesť, že napriek tomu, že KZD predovšetkým ako orgán poverený podporou rovnosti zaobchádzania na základe článku 13 smernice 2000/43 má právomoc vykonávať rozličné funkcie, ktoré nemajú súdnu povahu, v prejednávanej veci je vzhľadom na funkcie, ktoré KZD vykonáva v rámci tohto konania, na základe ktorého bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, potrebné overiť, či tento orgán možno považovať za „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

43

V tejto súvislosti z § 50 ZZD vyplýva, že konania prebiehajúce na sekcii KZD, ktorá podala tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, majú pôvod buď v žalobe, ktorú podala osoba domnievajúca sa, že sa stala obeťou diskriminácie podľa bodu 1 tohto ustanovenia, alebo v sťažnosti podanej fyzickými alebo právnickými osobami alebo štátnymi a miestnymi orgánmi, ako to stanovuje bod 3 tohto § 50, alebo napokon z iniciatívy samotnej KZD podľa bodu 2 tohto paragrafu.

44

V prejednávanej veci z posúdenia KZD uvedeného v bode 24 tohto rozsudku vyplýva, že V. Ch. Belov ako osoba, ktorej sa opatrenie dotknuté vo veci samej priamo dotýka, podal na uvedený orgán žalobu tak na základe § 50 bodu 1 ZZD, ako aj § 50 bodu 3 ZZD v rozsahu, v akom uvádza, že koná aj v prospech ďalších obyvateľov oboch mestských častí dotknutých uvedeným opatrením.

45

V prejednávanej veci treba najmä so zreteľom na funkcie, ktorými je KZD poverená, na základe takéhoto podania posúdiť, či možno uvedený orgán považovať za „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

46

V tejto súvislosti treba konštatovať, že rozličné okolnosti, okrem iného tie, na ktoré odkazuje ČEZB a ČEZRB, sú spôsobilé spochybniť skutočnosť, či konanie vedené vo veci samej na základe § 50 bodu 1 a 3 ZZD je určené na to, aby viedlo k rozhodnutiu o prejudiciálnych otázkach v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 39 tohto rozsudku.

47

Po prvé z § 50 bodu 2 ZZD vyplýva, že konanie analogické ku konaniu, na základe ktorého bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, by vo vzťahu k rovnakým skutočnostiam, mohla rovnako dobre viesť aj KZD konajúca z vlastnej iniciatívy. Vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor, sa však zdá, že nezávisle od podmienok, za ktorých bol podaný návrh tomuto orgánu na základe uvedeného § 50, konkrétne na základe žaloby, na základe sťažnosti alebo ex offo, má uvedený orgán povinnosť vykonať konanie, ktoré je v podstate podobné, v rámci ktorého má najmä rozšírené vyšetrovacie právomoci, ktoré mu umožňujú zozbierať dôkazy potrebné na objasnenie veci. Okrem toho výsledky, ktoré sa majú dosiahnuť prostredníctvom konaní začatých na základe žaloby, sťažnosti alebo ex offo, sú tiež podobné, ide totiž o nariadenie ukončiť zistenú diskrimináciu a o prípadné uloženie pokút jej pôvodcom.

48

Po druhé je nesporné, že KZD môže, ako to urobila v prejednávanej veci, ex offo stanoviť, aby sa na konaní zúčastnili iné osoby, ako osoby, menovite označené účastníkom konania, ktorý na tento orgán podal žalobu alebo sťažnosť, najmä ak sa KZD domnieva, že by uvedení účastníci mohli byť zodpovední za diskrimináciu tvrdenú žalobcom/sťažovateľom a/alebo by sa im z tohto dôvodu mohla uložiť pokuta.

49

Po tretie je na základe informácií predložených Súdnemu dvoru tiež nesporné, že ak sa podá žaloba proti rozhodnutiu KZD, ktoré prijala po tom, čo jej bol podaný návrh na základe § 50 ZZD, má tento orgán postavenie žalovaného pred správnym súdom, ktorý má o uvedenej žalobe rozhodnúť. Okrem toho za predpokladu, že správny súd zruší rozhodnutie KZD, ktorému bola vec predložená, môže tento orgán proti uvedenému zrušovaciemu rozhodnutiu podať odvolanie na Varhoven administrativen sad.

50

Po štvrté sa zdá, že zo správneho poriadku tiež vyplýva, ako na pojednávaní tvrdili ČEZB a ČEZRB, a ako to potvrdil V. Ch. Belov, že v prípade žaloby, ktorá je namierená proti rozhodnutiu KZD vydanému v rámci konania, ako je konanie o ktoré ide vo veci samej, je možné, aby uvedený orgán toto rozhodnutie zrušil pod podmienkou, že získa súhlas účastníka konania, ktorému sa v uvedenom rozhodnutí vyhovuje.

51

Všetky tieto okolnosti vedú k domnienke, že rozhodnutie, ktoré má KZD vydať v konaní po tom, ako bol na uvedený orgán podaný návrh, aby zasiahol na základe § 50 ZZD, a najmä na základe bodov 1 a 3 tohto paragrafu, je v podstate rozhodnutím administratívneho druhu a nemá súdnu povahu v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu „súdny orgán“ uvedeného v článku 267 ZFEÚ.

52

Okrem toho treba v tejto súvislosti spresniť, že vzhľadom na to, že takéto rozhodnutie KZD možno, ako bolo uvedené, napadnúť podaním žaloby na správny súd, ktorého rozhodnutie možno napadnúť odvolaním na Varhoven administrativen sad, existencia uvedených súdnych žalôb umožňuje zaručiť účinnosť mechanizmu návrhu na začatie prejudiciálneho konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ a jednotnosť výkladu práva Únie, v prejednávanej veci predovšetkým smernice 2000/43, ktoré má uvedené ustanovenie Zmluvy zaručiť. Podľa uvedeného článku 267 ZFEÚ majú totiž takéto vnútroštátne súdy možnosť, prípadne povinnosť podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak je rozhodnutie o výklade alebo o platnosti práva Únie nevyhnutné na vydanie rozhodnutia.

53

Treba tiež uviesť, že sa v konaní na Súdnom dvore uviedli rozhodnutia Varhoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd) z 22. januára 2009 a Varhoven administrativen săd z 27. októbra 2010, z ktorých vyplýva, že [K]ZD začala dve alternatívne a samostatné konania umožňujúce osobe, ktorá sa rovnako ako V. Ch. Belov považuje za obeť diskriminačného zaobchádzania, požadovať jeho ukončenie. Okrem možnosti začať konanie administratívneho druhu, ako je konanie prebiehajúce vo veci samej na KZD na základe § 50 ZZD, má dotknutá osoba totiž tiež možnosť podať žalobu na Rajonen săd (okresný súd) rozhodujúci v občianskoprávnych veciach na účely dosiahnutia takéhoto ukončenia, ako aj prípadnej náhrady škody s úrokmi.

54

Vzhľadom na to, že konštatovanie uvedené v bode 51 tohto rozsudku postačuje dospieť k záveru, že hoci je KZD poverená výkonom funkcie, ako je funkcia, ktorú má vo veci samej, nemá povahu „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, a teda netreba ani preskúmať, či KZD spĺňa ostatné kritériá umožňujúce posúdiť, či má orgán podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania takúto povahu, a v tejto súvislosti ani rozhodnúť o ďalších námietkach, ktoré podali ČEZB a ČEZRB (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, RTL Belgium, C-517/09, Zb. s. I-14093, bod 48).

55

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré položila KZD.

O trovách

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

 

Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré položila Komisija za zaštita ot diskriminacija v rozhodnutí o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania z 19. júla 2011.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: bulharčina.

Top