—

Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, v zastúpení: E. Petritsi a K. Adamantopoulos, dikigoroi,

—

grécka vláda, v zastúpení: I. Chalkias a S. Papaïoannou, splnomocnení zástupcovia,

—

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Balta, E. Sitbon, M. Iosifidou a A. Westerhof Löfflerová, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Triantafyllou a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti článku 69 nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 z 29. septembra 2003, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá režimov priamej podpory v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zavádzajú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov a ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (EHS) č. 2019/93, (ES) č. 1452/2001, (ES) č. 1453/2001, (ES) č. 1454/2001, (ES) č. 1868/94, (ES) č. 1251/1999, (ES) č. 1254/1999, (ES) č. 1673/2000, (EHS) č. 2358/71 a (ES) č. 2529/2001 (Ú. v. EÚ L 270, s. 1; Mim. vyd. 03/040, s. 269).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou (Grécke združenie priemyslu na spracovanie tabaku, ďalej len „Panellinios Syndesmos“) na jednej strane a Ypourgos Oikonomias kai Oikonomikon (ministerstvo hospodárstva a financií) a Ypourgos Agrotikis Anaptyxis kai Trofimon (ministerstvo poľnohospodárskeho rozvoja a potravinárskych výrobkov) na druhej strane vo veci dodatočných platieb v sektore tabaku.

3

Odôvodnenia 24 a 33 nariadenia č. 1782/2003 znejú:

…

4

Článok 64 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1782/2003, ktorý sa nachádza v hlave III s názvom „Režim jednotnej platby“ kapitole 5 s názvom „Regionálne a nepovinné uskutočňovanie“ oddiele 2, stanovuje:

„1.   Členský štát môže najneskôr do 1. augusta 2004 rozhodnúť, že bude používať na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni režim jednotnej platby stanovený v kapitolách 1 až 4 za podmienok, ktoré sú stanovené v tomto oddieli.

2.   Na základe výberu vykonaného každým členským štátom stanoví Komisia postupom podľa článku 144 ods. 2 strop pre každú z priamych platieb uvedených v článkoch 66, 67, 68 a 69, a to v uvedenom poradí.

Tento strop sa rovná zložke každého typu priamej platby vo vnútroštátnych stropoch uvedených v článku 41, vynásobených percentami zníženia, ktoré členské štáty použijú v súlade s článkami 66, 67, 68 a 69.

Celková výška stanovených stropov sa odpočíta od vnútroštátnych stropov uvedených v článku 41 postupom podľa článku 144 ods. 2.“

5

Článok 69 uvedeného nariadenia nazvaný „Nepovinné uskutočňovanie, ak ide o zvláštne druhy poľnohospodárskej činnosti a o kvalitnú produkciu“, stanovuje:

„Členské štáty si môžu ponechať až 10 % zložky vnútroštátnych stropov uvedených v článku 41, čo odpovedá každému odvetviu uvedenému v prílohe VI. Ak ide o odvetvie plodín na ornej pôde, hovädzieho a teľacieho mäsa, ovčieho a kozieho mäsa, zohľadní sa toto opatrenie pre použitia maximálnych percentných sadzieb, ktoré sú stanovené v článkoch 66, 67 a 68 v uvedenom poradí.

V tomto prípade a v rozsahu stropu stanoveného v súlade s článkom 64 ods. 2 vyplatí príslušný členský štát na ročnom základe dodatočnú platbu poľnohospodárom v odvetví alebo v odvetviach, ktorých sa týka uvedené opatrenie.

Dodatočná platba sa poskytuje pre zvláštne druhy poľnohospodárskej činnosti, ktoré sú dôležité na ochranu či zlepšenie životného prostredia alebo pre zlepšenie kvality a uvedenie poľnohospodárskych produktov na trh, za podmienok, ktoré Komisia stanoví postupom podľa článku 144 ods. 2.“

6

Článok 48 nariadenia Komisie (ES) č. 795/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa ustanovujú predpisy na vykonávanie schémy jednotných platieb ustanovenej v nariadení Rady (ES) č. 1782/2003 (Ú. v. EÚ L 141, s. 1; Mim. vyd. 03/044, s. 226), stanovuje:

„1.   Dodatková platba, ktorá sa ustanovuje v článku 69 nariadenia (ES) č. 1782/2003, sa poskytuje bez toho, aby bol dotknutý článok 37 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1257/1999 a jeho vykonávacích prepisov, za podmienok, ktoré sa ustanovujú v odsekoch 2 až 6 tohto článku.

2.   Platba sa poskytne len poľnohospodárom, na ktorých sa vzťahuje článok 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1782/2003 bez ohľadu na to, či predložili alebo nepredložili žiadosť v rámci schémy jednotných platieb alebo či majú v držbe nároky na platbu.

3.   ‚V sektore alebo sektoroch, na ktoré sa vzťahuje odvod‘ znamená, že platbu si môžu nárokovať v zásade všetci poľnohospodári, ktorí v čase predloženia žiadosti o dodatkovú platbu a za podmienok ustanovených v tomto článku, produkujú výrobky, ktoré patria do sektoru alebo sektorov uvedených v prílohe VI k nariadeniu (ES) č. 1782/2003.

4.   V prípade, že platba pokrýva druhy poľnohospodárskej činnosti alebo opatrení zameraných na kvalitu a uvádzanie na trh, u ktorých sa neidentifikuje žiadna vybraná produkcia, alebo u ktorých produkciu priamo nepatrí do určitého sektora, platba sa môže ustanoviť za podmienky, že odvod sa vykonáva vo všetkých sektoroch uvedených v prílohe VI k nariadeniu (ES) č. 1782/2003, pričom na schéme sa zúčastňujú len poľnohospodári, ktorí patria do niektorého zo sektorov uvedených v spomínanej prílohe.

5.   V prípade, že článok 69 nariadenia (ES) č. 1782/2003 sa uplatňuje na regionálnej úrovni, odvod sa vypočíta na základe tej zložky platieb, ktorá predstavuje príslušné sektory v príslušnej oblasti.

Členské štáty definujú oblasť na vhodnej územnej úrovni na základe objektívnych kritérií tak, aby sa zabezpečilo rovnaké zaobchádzanie so všetkými poľnohospodármi a zabránilo deformácii trhu a hospodárskej súťaže.

6.   Dotknuté členské štáty oznámia presné údaje o platbe, ktorú hodlajú poskytnúť, a to najmä pokiaľ ide o nárokovateľnosť, podmienky a dotknuté sektory najneskôr do 1. augusta roku, ktorý predchádza uplatňovaniu schémy jednotných platieb.

…“

7

Nariadenie č. 1782/2003 bolo zrušené nariadením Rady (ES) č. 73/2009 z 19. januára 2009, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá režimov priamej podpory pre poľnohospodárov v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa ustanovujú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 1290/2005, (ES) č. 247/2006, (ES) č. 378/2007 a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1782/2003 (Ú. v. EÚ L 30, s. 16). Takisto bolo zrušené aj nariadenie č. 795/2004, a to nariadením Komisie (ES) č. 1120/2009 z 29. októbra 2009, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie režimu jednotnej platby ustanoveného v hlave III nariadenia č. 73/2009 (Ú. v. EÚ L 316, s. 1).

8

Nariadenia č. 1782/2003 a 795/2004 boli prebraté do vnútroštátneho práva prostredníctvom dvoch medziministerských vyhlášok Ypourgos Oikonomias kai Oikonomikon a Ypourgos Agrotikis Anaptyxis kai Trofimon, a to medziministerskej vyhlášky č. 292464 z 9. augusta 2005 (FEK B’ 1122), ktorá vo všeobecnosti stanovuje doplňujúce správne vykonávacie opatrenia a opatrenia na výpočet sumy a hodnoty nárokov príjemcov jednotnej platby, a medziministerskej vyhlášky č. 49143 z 8. augusta 2006 (FEK B’ 1333), ktorá konkrétne stanovuje opatrenia na účely poskytnutia dodatočnej platby na základe úrovne kvality v sektore tabaku, t. j. spôsob platby, vyplatené sumy a podpornú dokumentáciu pre platbu.

9

Článok 16 a príloha I medziministerskej vyhlášky č. 292464 z 9. augusta 2005 stanovujú v prípade tabaku percento odvodu pre dodatočné platby na základe úrovne kvality na 2 %.

10

Dňa 13. novembra 2006 podalo Panellinios Syndesmos na Symvoulio tis Epikrateias žalobu, ktorou sa domáhalo zrušenia medziministerskej vyhlášky č. 49143 z 8. augusta 2006. V rámci tohto konania Panellinios Syndesmos tiež spochybnilo zákonnosť medziministerskej vyhlášky č. 292464 z 9. augusta 2005.

11

Panellinios Syndesmos sa domnieva, že tieto dve vyhlášky sú nezákonné, keďže sú opatreniami na vykonanie nariadenia č. 1782/2003, ktorého článok 69 je v rozpore s právom Únie.

12

Vnútroštátny súd sa domnieva, že miera voľnej úvahy, ktorú uvedené nariadenie priznáva vnútroštátnym orgánom na účely uplatňovania tohto nariadenia, prispieva k rozlišovaniu podľa potrieb každého regiónu a že možnosť, aby každý členský štát stanovil rôzne percentá odvodu, nepredstavuje diskrimináciu.

13

Vnútroštátny súd sa však pýta, či toto rozdielne vykonávanie, najmä z dôvodu uplatňovania rôznych percentuálnych sadzieb odvodu a v dôsledku toho aj rôznych dodatočných platieb, nevedie k skresleniu hospodárskej súťaže medzi výrobcami toho istého výrobku v rôznych členských štátoch a nemá negatívne dôsledky na príjem výrobcov z rôznych regiónov.

14

Za týchto okolností Symvoulio tis Epikrateias rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je ustanovenie článku 69 nariadenia č. 1782/2003, podľa ktorého členské štáty môžu stanoviť rôzne percento odvodu na dodatočnú platbu výrobcom až do výšky 10 % zložky vnútroštátnych stropov uvedených v článku 41, s prihliadnutím na kritériá stanovené v článku 69 ods. 3, zlučiteľné – v rozsahu, v akom umožňuje toto rozdielne stanovenie percenta odvodu, – s ustanoveniami článkov 2 ES, 32 ES a 34 ES a s cieľmi, ktorými sú zabezpečenie stabilnej úrovne príjmu výrobcov a zachovanie vidieckych oblastí?“

15

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je článok 69 nariadenia č. 1782/2003 platný vzhľadom na články 32 ES a 34 ES, ako aj ciele zabezpečenia stabilnej úrovne príjmu a zachovania vidieckych oblastí, keďže jeho uplatňovanie znevýhodňuje výrobcov, ktorých členský štát stanoví nižšie percento odvodu v porovnaní s výrobcami nachádzajúcimi sa v inom členskom štáte, v ktorom bolo stanovené vyššie percento odvodu, a spôsobuje diskrimináciu, ako aj skreslenie hospodárskej súťaže medzi výrobcami toho istého výrobku, ktorí sa nachádzajú v rôznych členských štátoch.

16

Najskôr treba uviesť, že skutočnosť, že nariadenia č. 1782/2003 a 795/2004 boli zrušené, nemá vplyv na predmet sporu vo veci samej, pretože článok 69 nariadenia č. 1782/2003 sa uplatňoval až do júna 2010.

17

Ako vyplýva z jeho odôvodnenia 24, cieľom nariadenia č. 1782/2003 bolo umožniť prechod z podpory výroby na podporu výrobcu postupným znižovaním priamych platieb a zavedením oddeleného systému podpory príjmu dosiahnutého vo výrobe, a to konkrétne jednotnej platby stanovenej na základe predchádzajúcich nárokov počas referenčného obdobia, s cieľom zvýšiť konkurencieschopnosť poľnohospodárov Európskej únie.

18

Ďalej treba uviesť, že zavedenie systému priamej platby je súčasťou novej spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorej jedným z hlavných cieľov je, ako uviedol generálny advokát v bode 3 svojich návrhov, racionalizácia a zjednodušenie relevantných pravidiel Únie pri realizácii väčšej decentralizácie vykonávania politík, pričom členským štátom a ich regiónom sa ponechá väčšia miera voľnej úvahy.

19

Článok 64 nariadenia č. 1782/2003 v rámci čiastočného vykonania režimu jednotnej platby stanovuje, že členské štáty môžu „najneskôr do 1. augusta 2004“ rozhodnúť, že budú používať na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni režim jednotnej platby za osobitných podmienok.

20

Práve v tomto rámci článok 69 uvedeného nariadenia členským štátom umožňuje, aby si ponechali až 10 % zložky vnútroštátnych stropov každého sektora výrobkov na účely poskytnutia dodatočnej platby pre zvláštne druhy poľnohospodárskej činnosti, ktoré sú dôležité na ochranu či zlepšenie životného prostredia alebo na zlepšenie kvality a uvádzania poľnohospodárskych výrobkov na trh.

21

V tejto súvislosti treba posúdiť, či je článok 69 nariadenia č. 1782/2003 v rozpore s článkom 34 ES z dôvodu, že spôsobuje jednak diskrimináciu medzi výrobcami a jednak skreslenie hospodárskej súťaže medzi výrobcami toho istého výrobku, ktorí sa nachádzajú v rôznych členských štátoch.

22

Vzhľadom na to treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je článok 34 ods. 2 ES, ktorý obsahuje zákaz akejkoľvek diskriminácie v rámci SPP, len osobitným výrazom všeobecnej zásady rovnosti, ktorá vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takýto postup nie je objektívne odôvodnený (rozsudok z 11. júna 2009, Agrana Zucker, C-33/08, Zb. s. I-5035, bod 46).

23

V prvom rade treba konštatovať, že samotný článok 69 nariadenia č. 1782/2003 nestanovuje rôzne podmienky podľa členských štátov alebo výrobcov, ale všetkým členským štátom za tých istých podmienok a rovnakým spôsobom priznáva určitú mieru voľnej úvahy, aby v rámci reformy SPP vykonali dodatočné platby.

24

V druhom rade treba v tejto súvislosti najprv konštatovať, že v súlade so zásadou subsidiarity uvádzanou v článku 5 druhom odseku ES Únia zasahuje do oblastí, ktoré nepatria do jeho výlučnej právomoci, len do tej miery, v akej nemôžu byť ciele zamýšľaného opatrenia dostatočne dosiahnuté členskými štátmi, ale z dôvodu rozsahu či účinku zamýšľaného opatrenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2010, Vodafone a i., C-58/08, Zb. s. I-4999, bod 72).

25

Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že členské štáty môžu prijať ustanovenia v situácii, ktorú upravuje právo Únie, pokiaľ im právo Únie výslovne priznáva rozhodovaciu právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. novembra 1992, Teulie, C-251/91, Zb. s. I-5599, bod 13, a z 27. novembra 1997, Witt, C-356/95, Zb. s. I-6589, bod 39).

26

Napokon treba konštatovať, že v rámci SPP, ktorá v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. d) ZFEÚ patrí do spoločnej právomoci Únie a členských štátov, členské štáty disponujú legislatívnou právomocou, ktorá im, ako to vyplýva z článku 2 ods. 2 ZFEÚ, umožňuje vykonávať svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia nevykonala svoju právomoc.

27

Platí to o to viac od reformy SPP, ktorá, ako uviedol vnútroštátny súd, zahŕňa väčšiu decentralizáciu právomocí, aby boli v súlade s článkom 33 ods. 2 písm. a) ES tiež zohľadnené zvláštnosti každého členského štátu alebo regiónu, ako aj situácia na trhu s rôznymi výrobkami a situácia dotknutých výrobcov.

28

Z toho vyplýva, že Rada Európskej únie mohla členským štátom priznať určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení percenta odvodu, aby – ako sa uvádza v odôvodnení 33 nariadenia č. 1782/2003 – mali členské štáty možnosť stanoviť určitú rovnováhu medzi jednotlivými platobnými nárokmi a regionálnymi či vnútroštátnymi priemermi, ako aj medzi súčasnými platbami a jednotnou platbou a aby mali dostatočnú pružnosť, s ktorou by reagovali na zvláštne situácie.

29

V treťom rade treba uviesť, že oprávnenie priznané členským štátom je jednak prísne obmedzené a podlieha sérii materiálnych a procesných podmienok a jednak je dočasným opatrením, ktoré má uľahčiť prechod na režim jednotnej platby.

30

Na jednej strane je totiž diferenciácia, ktorú umožňuje článok 69 nariadenia č. 1782/2003, obmedzená, pretože v rámci postupného znižovania priamych platieb môžu členské štáty na účely vykonania dodatočnej platby zachovať iba maximálne 10 % zložky vnútroštátnych stropov.

31

Na druhej strane uvedený článok 69 stanovuje, že dodatočná platba sa môže poskytnúť iba pre zvláštne druhy poľnohospodárskej činnosti, ktoré sú dôležité na ochranu či zlepšenie životného prostredia alebo na zlepšenie kvality a uvádzania poľnohospodárskych výrobkov na trh, pričom táto platba podlieha podmienkam, ktoré treba dodržať a ktoré stanoví Komisia v súlade s článkom 69 tretím odsekom nariadenia č. 1782/2003. Podrobnejšie skúmanie každého sektora výrobkov viedlo normotvorcu Únie tiež k tomu, že v článkoch 66 až 68 nariadenia č. 1782/2003 stanovil osobitné pravidlá v závislosti na povahe týchto sektorov.

32

V štvrtom rade z článku 69 nariadenia č. 1782/2003 vyplýva, že celková suma platby v prospech poľnohospodárov v konkrétnom sektore zostáva v každom členskom štáte rovnaká, a to bez ohľadu na to, či sa vnútroštátne orgány rozhodnú zaviesť dodatočné platby, a ak by tak urobili, bez ohľadu na percento odvodu, ktoré stanovili na tento účel.

33

Navyše stanovenie rôzneho percenta odvodu automaticky nevedie k priznaniu vyšších alebo nižších dodatočných platieb, pretože tieto platby sa priznávajú iba poľnohospodárom, ktorí dodržiavajú stanovené špecifické požiadavky a kritériá.

34

V piatom rade treba pripomenúť, že skutočnosť, že prijatie opatrenia v rámci spoločnej organizácie trhu môže mať rôzne dôsledky pre niektorých výrobcov z dôvodu ich individuálnej výroby alebo miestnych podmienok, nemožno považovať za diskrimináciu zakázanú Zmluvou o ES, ak opatrenie vychádza z objektívnych kritérií a prispôsobuje sa celkovému fungovaniu spoločnej organizácie trhu (rozsudky z 9. júla 1985, Bozzetti, 179/84, Zb. s. 2301, bod 34, ako aj zo 14. mája 2009, Azienda Agricola Disarò Antonio a i., C-34/08, Zb. s. I-4023, bod 69).

35

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že zákaz diskriminácie sa nevzťahuje na prípadné rozdiely v zaobchádzaní, ktoré môžu v jednotlivých členských štátoch vyplývať z rozdielov existujúcich medzi právnymi úpravami rôznych členských štátov, pokiaľ sú týmito právnymi úpravami rovnakým spôsobom dotknuté všetky osoby patriace do ich pôsobnosti (rozsudok zo 16. júla 2009, Horvath, C-428/07, Zb. s. I-6355, bod 55 a citovaná judikatúra).

36

Hoci je nesporné, že táto zásada vyplynula z výkladu ustanovení práva Únie na účely posúdenia zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k zásade zákazu diskriminácie, nemôže to byť inak ani v prípade posúdenia platnosti ustanovenia práva Únie, ktoré členským štátom priznáva mieru voľnej úvahy, v rámci ktorej členské štáty prijímajú tieto rôzne právne úpravy.

37

V šiestom rade udržiavanie účinnej hospodárskej súťaže na trhoch s poľnohospodárskymi výrobkami je súčasťou cieľov SPP.

38

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, ako už bolo konštatované v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku, že stanovenie rôzneho percenta odvodu nevyhnutne nevedie k priznaniu vyšších alebo nižších súm.

39

Za predpokladu, že by stanovenie rôznych úrovní percenta odvodu členskými štátmi mohlo viesť k skresleniu hospodárskej súťaže medzi výrobcami toho istého výrobku, ktorí sa nachádzajú v rôznych členských štátoch, čo nebolo spresnené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry aj v prípade pravidiel Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže uprednostňuje článok 36 ES ciele SPP pred cieľmi politiky v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok z 9. septembra 2003, Milk Marque a National Farmers’ Union, C-137/00, Zb. s. I-7975, bod 81).

40

V každom prípade normotvorca Únie disponuje v oblasti SPP širokou mierou voľnej úvahy, ktorá zodpovedá politickej zodpovednosti, ktorú mu priznávajú články 34 ES a 37 ES, a Súdny dvor už viackrát rozhodol, že iba zjavná nevhodnosť opatrenia, ktoré bolo vydané v tejto oblasti, vo vzťahu k cieľu, ktorý zamýšľa príslušná inštitúcia sledovať, môže mať vplyv na súlad takého opatrenia s právom (rozsudok z 2. júla 2009, Bavaria a Bavaria Italia, C-343/07, Zb. s. I-5491, bod 81).

41

Preto sa preskúmanie Súdnym dvorom musí obmedziť na overenie toho, či predmetné opatrenie neobsahuje zjavnú chybu alebo nepredstavuje zneužitie právomoci, alebo či predmetný orgán zjavne neprekročil medze svojej voľnej úvahy (rozsudky z 12. júla 2001, Jippes a i., C-189/01, Zb. s. I-5689, bod 80; z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C-304/01, Zb. s. I-7655, bod 23, ako aj z 23. marca 2006, Unitymark a North Sea Fishermen’s Organisation, C-535/03, Zb. s. I-2689, bod 55).

42

V tejto súvislosti najmä z odôvodnení 33 a 34 nariadenia č. 1782/2003 vyplýva, že možnosť, ktorá je stanovená v článku 69 tohto nariadenia, a to možnosť priznať dodatočnú platbu, musí byť vykonaná v závislosti na štrukturálnych a prírodných rozdieloch medzi rôznymi poľnohospodárskymi regiónmi. Táto skutočnosť výslovne patrí medzi tie, ktoré treba v súlade s článkom 33 ods. 2 ES zohľadniť pri tvorbe SPP.

43

Keďže prípadné skreslenia hospodárskej súťaže, ktoré môžu vyplývať z uplatňovania článku 69 nariadenia č. 1782/2003, sú tiež obmedzené, nemožno sa vôbec domnievať, že by normotvorca Únie nezaviedol spravodlivú rovnováhu medzi rôznymi objektívnymi skutočnosťami, ktoré treba zohľadniť, a zjavne tak prekročil mieru svojej voľnej úvahy.

44

V dôsledku toho preskúmanie článku 69 nariadenia č. 1782/2003 vo vzťahu k článku 34 ES neodhalilo nijakú skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na jeho platnosť.

45

Vnútroštátny súd odkazuje na argumentáciu žalobcu vo veci samej, podľa ktorej je článok 69 nariadenia č. 1782/2003 v rozpore s článkom 32 ES, keďže tým, že členským štátom umožňuje bez predchádzajúcich kritérií alebo podmienok slobodne stanoviť percento odvodu uplatňované na vnútroštátny strop, ktorý môžu použiť na podporu výrobku, ktorý je podobne ako surový tabak predmetom spoločnej poľnohospodárskej politiky, ruší spoločnú povahu poľnohospodárskej politiky.

46

Treba konštatovať, že miera voľnej úvahy priznaná členským štátom na účely stanovenia percenta odvodu uplatňovaného na vnútroštátny strop podpory, ktoré zodpovedá danému sektoru na účely poskytovania dodatočnej platby, nemá vôbec za cieľ zrušiť spoločnú povahu poľnohospodárskej politiky, ale zodpovedá výlučne oprávneniu priznanému vnútroštátnym orgánom na vykonanie určitých pravidiel, ktoré normotvorca Únie považoval za vhodné v rámci zavedenia režimu jednotnej platby.

47

Cieľom uvedenej dodatočnej platby, ktorá je dočasná a jej suma je obmedzená do výšky 10 % zložky vnútroštátnych stropov, je jednak podnietiť poľnohospodárov, aby dodržiavali požiadavky týkajúce sa zlepšenia kvality ich výrobkov a ochrany životného prostredia, a to v podobe odmeny za ich lepšie prispôsobenie sa novým požiadavkám SPP, a jednak zmierniť dosah, ktorý má na niektoré sektory výrobkov prechod z režimu priamych platieb na režim jednotnej platby.

48

Možnosť členských štátov stanoviť najprimeranejšie percento odvodu pri zohľadnení vnútroštátnych alebo regionálnych zvláštnosti, ako aj situácie na trhu s rôznymi výrobkami a situácie dotknutých výrobcov, je odôvodnená vzhľadom na článok 33 ods. 2 ES, ktorý stanovuje, že pri vypracovávaní SPP a osobitných metód na jej uplatňovanie treba prihliadať na zvláštnu povahu poľnohospodárskej činnosti vyplývajúcu zo sociálnej štruktúry poľnohospodárstva a zo štrukturálnych a prírodných rozdielov medzi rôznymi poľnohospodárskymi oblasťami, ako aj na nevyhnutnosť postupného vykonávania príslušných zmien.

49

Okrem toho, ako vyplýva z bodov 29 až 31 tohto rozsudku, oprávnenie priznané členským štátom je jednak prísne obmedzené a podlieha viacerým procesným a materiálnym podmienkam stanoveným priamo v článku 69 nariadenia č. 1782/2003, ako aj v nariadení, ktoré musí prijať Komisia v súlade s postupom stanoveným v článku 144 ods. 2 uvedeného nariadenia.

50

V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia podrobne stanovila uvedené podmienky v nariadení č. 795/2004, ktorého článok 48 upravuje významné záruky tým, že vyžaduje, aby členské štáty prijímali svoje rozhodnutia na základe objektívnych kritérií a aby konali tak, „aby sa zabezpečilo rovnaké zaobchádzanie so všetkými poľnohospodármi a zabránilo [sa] deformácii trhu a hospodárskej súťaže“. Navyše uvedené ustanovenia priznávajú Komisii právomoc pozorne sledovať spôsob, akým orgány členských štátov vykonávajú dodatočné platby, pričom členským štátom ukladajú viaceré oznamovacie povinnosti.

51

Článok 64 ods. 3 nariadenia č. 1782/2003 tiež vyžaduje, aby Komisia v konkrétnej lehote predložila „Rade správu, ku ktorej sú v prípade potreby priložené [z]odpovedajúce návrhy, týkajúce sa prípadných dôsledkov uskutočňovania možností… členskými štátmi vzhľadom na štrukturálny a trhový vývoj“, a to najmä možnosti stanovenej v článku 69 toho istého nariadenia.

52

Z uvedeného vyplýva, že preskúmanie článku 69 nariadenia č. 1782/2003 vo vzťahu k článku 32 ES neodhalilo nijakú skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na jeho platnosť.

53

Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 69 nariadenia č. 1782/2003 porušuje „ciele zabezpečenia stabilnej úrovne príjmu pre výrobcov“ a „zachovania vidieckych oblastí“, keďže jeho uplatňovanie by mohlo mať za následok, že poľnohospodári nebudú mať záruku stabilnej úrovne príjmu a rozhodnú sa nepokračovať v pestovaní tabaku.

54

Pokiaľ ide o zabezpečenie stabilnej úrovne príjmu, treba uviesť, ako zdôrazňuje Rada, že taký cieľ nepatrí medzi ciele SPP uvedené v článku 33 ES, v ktorom sa uvádza cieľ „zabezpečiť týmto spôsobom primeranú životnú úroveň poľnohospodárov“ a cieľ „stabilizovať trhy“.

55

Navyše, ako uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, Zmluvy nevyžadujú, aby sa primeraná životná úroveň zabezpečila prostredníctvom neustáleho pestovania jedného a toho istého produktu.

56

Okrem toho, ako je uvedené v bode 32 tohto rozsudku, článok 69 nariadenia č. 1782/2003 nemení celkovú sumu podpory, ktorú možno vyplatiť poľnohospodárom v sektore takého výrobku, akým je tabak, ale v obmedzenej miere umožňuje iba rozdelenie podpory na priame a prípadne dodatočné platby.

57

Rovnako z cieľa stabilizácie trhov, spomínaného v článku 33 ods. 1 písm. c) ES, nevyplýva, že by výroba mala byť vždy stabilná, čo je jeden z cieľov reformy SPP, ktorý práve naopak spočíva v podpore poľnohospodárskeho priemyslu, ktorý je konkurencieschopnejší a navyše orientovaný na trh.

58

Čo sa týka zlučiteľnosti s uvedeným cieľom zachovania vidieckych oblastí, treba uviesť, že v odôvodneniach 3 a 21 nariadenia č. 1782/2003 je konkrétne zdôraznená potreba zabrániť opúšťaniu poľnohospodárskej pôdy a zachovať vidiecke oblasti. Vnútroštátny súd neuviedol nijakú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné preukázať, že by opatrenie stanovené v článku 69 uvedeného nariadenia narúšalo také ciele. Naproti tomu miera voľnej úvahy priznaná členským štátom v rámci percenta odvodu im umožňuje podmieniť nárok na dodatočnú platbu splnením podmienok, ktorých účelom je dosiahnuť tieto ciele.

59

Z uvedených úvah vyplýva, že preskúmanie prejudiciálnej otázky neodhalilo nijakú skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 69 nariadenia č. 1782/2003.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Preskúmanie prejudiciálnej otázky neodhalilo nijakú skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 69 nariadenia Rady (ES) č. 1782/2003 z 29. septembra 2003, ktorým sa stanovujú spoločné pravidlá režimov priamej podpory v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zavádzajú niektoré režimy podpory pre poľnohospodárov a ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (EHS) č. 2019/93, (ES) č. 1452/2001, (ES) č. 1453/2001, (ES) č. 1454/2001, (ES) č. 1868/94, (ES) č. 1251/1999, (ES) č. 1254/1999, (ES) č. 1673/2000, (EHS) č. 2358/71 a (ES) č. 2529/2001.