Vec C‑476/10

projektart Errichtungsgesellschaft mbH a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Vorarlberg)

„Článok 104 ods. 3 prvý pododsek rokovacieho poriadku – Voľný pohyb kapitálu – Článok 40 a príloha XII Dohody o EHP – Nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie nachádzajúcej sa v spolkovej krajine Vorarlbersko (Rakúsko) štátnymi príslušníkmi Lichtenštajnského kniežatstva – Predchádzajúce povoľovacie konanie – Prípustnosť“

Abstrakt uznesenia

Medzinárodné dohody – Dohoda o Európskom hospodárskom priestore – Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia

(Dohoda o EHP, článok 40 a príloha XII; smernica Rady 88/361, článok 6 ods. 4)

Článok 40 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) z 2. mája 1992 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na základe článku 6 ods. 4 smernice 88/361, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy [článok zrušený Amsterdamskou zmluvou], zakazuje štátnemu príslušníkovi Lichtenštajnského kniežatstva nadobudnúť nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie nachádzajúcu sa v členskom štáte Európskej únie, takže vnútroštátny orgán takúto vnútroštátnu právnu úpravu nesmie uplatniť.

Od 1. mája 1995, teda odo dňa, keď nadobudla účinnosť Dohoda o EHP vo vzťahu k Lichtenštajnskému kniežatstvu, totiž v oblastiach, ktoré táto dohoda pokrýva, členské štáty môžu ponechať v platnosti a uplatňovať právne predpisy, ktoré obmedzujú slobodu pohybu kapitálu vo vzťahu k Lichtenštajnskému kniežatstvu len vtedy, ak takéto právne predpisy môžu byť podľa práva Únie uplatňované voči iným členským štátom Únie.

(pozri body 39, 51 a výrok)

UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 24. júna 2011 (*)

„Článok 104 ods. 3 prvý pododsek rokovacieho poriadku – Voľný pohyb kapitálu – Článok 40 a príloha XII Dohody o EHP – Nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie nachádzajúcej sa v spolkovej krajine Vorarlbersko (Rakúsko) štátnymi príslušníkmi Lichtenštajnského kniežatstva– Predchádzajúce povoľovacie konanie – Prípustnosť“

Vo veci C‑476/10,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Vorarlberg (Rakúsko) z 22. septembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 1. októbra 2010, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh:

projektart Errichtungsgesellschaft mbH,

Evy Marie Pepic,

Herberta Hilbeho,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predseda ôsmej komory K. Schiemann, sudcovia L. Bay Larsen a A. Prechal (spravodajkyňa),

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na to, že Súdny dvor má v súlade s článkom 104 ods. 3 prvým pododsekom svojho rokovacieho poriadku v úmysle rozhodnúť odôvodneným uznesením,

po vypočutí generálnej advokátky,

vydal toto

Uznesenie

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 40 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi projektart Errichtungsgesellschaft mbH (ďalej len „projektart“), Evou Mariou Pepic a Herbertom Hilbem na jednej strane a Grundverkehrslandeskommission des Landes Vorarlberg (Rakúsko) (komisia spolkovej krajiny Vorarlbersko príslušná pre prevody nehnuteľností) na druhej strane v súvislosti s tým, že táto komisia odmietla povoliť nadobudnutie bytu od projektart z dôvodu, že neboli splnené podmienky nadobúdania nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie, ktoré pre cudzincov stanovuje právna úprava spolkovej krajiny Vorarlbersko.

 Právny rámec

 Dohoda o EHP

3        Článok 40 Dohody o EHP stanovuje:

„V rámci ustanovení tejto dohody neexistujú žiadne obmedzenia medzi zmluvnými stranami na pohyb kapitálu, ktorý patrí osobe s bydliskom v členskom štáte ES alebo štáte [Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO),] a rovnako neexistuje žiadna diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo miesta bydliska strán alebo miesta, kde sa kapitál investuje. Príloha XII obsahuje ustanovenia nevyhnutné na vykonávanie tohto článku.“

4        Príloha XII Dohody o EHP s názvom „Voľný pohyb kapitálu“ odkazuje na smernicu Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy (zrušený Amsterdamskou zmluvou) (Ú. v. ES L 178, s. 5; Mim. vyd. 10/001, s. 10).

5        Podľa tejto prílohy XII:

„…

Ustanovenia… smernice [88/361] sa na účely tejto dohody vykladajú s týmito úpravami:

…

e)      Počas prechodných období nebudú štáty EZVO zaobchádzať s novými a existujúcimi investíciami spoločností alebo štátnych príslušníkov členských štátov ES alebo ostatných štátov EZVO menej priaznivo, ako podľa právnych predpisov platných ku dňu podpísania tejto dohody bez toho, aby bolo dotknuté právo štátov EZVO zaviesť právne predpisy, ktoré sú v súlade s touto dohodou a najmä s ustanoveniami týkajúcimi sa kúpy druhých obydlí [nehnuteľností určených na sekundárne bývanie – neoficiálny preklad] a ktoré zodpovedajú svojím účinkom právnym predpisom prijatým v rámci Spoločenstva v súlade s článkom 6 ods. 4 tejto smernice.

…“

 Smernica 88/361

6        Podľa článku 1 ods. 1 smernice 88/361 sa pohyb kapitálu klasifikuje v súlade s nomenklatúrou uvedenou v prílohe I tejto smernice.

7        Z tejto prílohy vyplýva, že pojem pohyb kapitálu zahŕňa najmä operácie, ktorými nerezidenti vykonávajú investície do nehnuteľností na území členského štátu.

8        Článok 6 ods. 4 uvedenej smernice stanovuje:

„Existujúce vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa nákupu druhých bydlísk [nehnuteľností určených na sekundárne bývanie – neoficiálny preklad] zostávajú v platnosti dovtedy, kým Rada [Európskej únie] neprijme ďalšie ustanovenia v tejto oblasti v súlade s článkom 69 zmluvy [o EHS (neskôr článok 69 Zmluvy o ES, ktorý bol takisto zrušený Amsterdamskou zmluvou)]. Týmito ustanoveniami nie je dotknutá uplatniteľnosť iných ustanovení práva Spoločenstva.“

 Vnútroštátna právna úprava

9        Zákon o prevodoch pozemkov spolkovej krajiny Vorarlbersko (Grundverkehrsgesetz, LGBl. 42/2004) v znení vyplývajúcom z LGBl. 19/2009 (ďalej len „GVG“) v § 2 ods. 7 stanovuje:

„Pod nadobudnutím na rekreačné účely sa rozumie nadobudnutie na účely stavby alebo užívania rekreačných chát… alebo prevod na tretie osoby na tieto účely.“

10      Paragraf 3 GVG stanovuje:

„1.      Pokiaľ to vyplýva z práva Únie, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, právna úprava o nadobudnutí pozemku cudzincami sa neuplatňuje na:

a)      osoby pri výkone voľného pohybu pracovníkov;

b)      osoby a spoločnosti pri výkone slobody usadiť sa;

c)      osoby a spoločnosti pri výkone slobodného poskytovania služieb;

d)      osoby pri výkone práva na pobyt;

e)      osoby a spoločnosti pri výkone voľného pohybu kapitálu, pokiaľ majú sídlo na území členského štátu Európskej únie alebo na území, ktoré patrí do pôsobnosti Dohody o [EHP].

2.      Pri nadobudnutí na rekreačné účely z ustanovení o voľnom pohybe kapitálu uvedených v Dohode o EHP nevyplýva žiadna výnimka z právnej úpravy o nadobúdaní nehnuteľností.

3.      Pokiaľ z medzinárodných záväzkov vyplýva, že s niektorými osobami sa musí zaobchádzať rovnako ako so štátnymi príslušníkmi, právne predpisy o nadobúdaní pozemkov cudzincami sa neuplatnia.

…“

11      Paragraf 7 ods. 1 GVG znie takto:

„Povoleniu príslušného orgánu v oblasti prevodov pozemkov podlieha nadobúdanie nasledujúcich práv cudzincami:

a)      vlastníckych práv k nehnuteľnostiam alebo stavbám v zmysle § 435 Občianskeho zákonníka [Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch];

…“

12      Paragraf 8 GVG znie:

„1.      Nadobudnutie práv možno povoliť, len ak:

…

b)      nie sú dotknuté politické záujmy štátu a

c)      existuje hospodársky, kultúrny alebo spoločenský záujem na nadobudnutí práva týmto cudzincom.

2.      Odsek 1 sa neuplatní, ak tomu bránia medzinárodné záväzky.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

13      Eva Maria Pepic a Herbert Hilbe, štátni príslušníci Lichtenštajnského kniežatstva s bydliskom v tomto štáte, plánujú kúpu bytu od projektart, ktorý je súčasťou rezidenčného projektu výstavby nachádzajúceho sa v Lochau v spolkovej krajine Vorarlbersko.

14      Dotknuté osoby majú v úmysle tento byt využívať najprv ako nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie a približne o desať rokov neskôr, keď už budú na dôchodku, si z neho urobiť hlavné bydlisko.

15      Grundverkehrslandeskommission des Landes Vorarlberg 23. marca 2010 odmietla E. M. Pepic a H. Hilbemu vydať povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa § 7 ods. 1 GVG na nadobudnutie tohto bytu.

16      E. M. Pepic a H. Hilbe, ako aj projektart toto rozhodnutie napadli na Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Vorarlberg.

17      Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci sa uplatňuje § 3 ods. 2 GVG, keďže ide o nadobúdanie rekreačného bývania cudzincami. V dôsledku toho podľa tohto súdu takéto nadobudnutie podlieha predchádzajúcemu povoleniu podľa § 7 ods. 1 písm. a) GVG.

18      Výsledok sporu vo veci samej bude teda závisieť najmä od odpovede na otázku, či je § 3 ods. 2 GVG, ktorý vychádza z článku 6 ods. 4 smernice 88/361, zlučiteľný s Dohodou o EHP.

19      V tejto súvislosti teda vzniká otázka, či je naďalej potrebné uplatňovať článok 6 ods. 4 smernice 88/361, teda ustanovenie, ktorého účelom je vykonanie článku 67 Zmluvy o EHS, na nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie nachádzajúcej sa v členskom štáte Únie štátnym príslušníkom štátu EZVO, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP, v tomto prípade Lichtenštajnského kniežatstva.

20      Vnútroštátny súd sa na jednej strane domnieva, že hoci pokiaľ ide o situáciu v rámci Únie, neskoršie ustanovenie článku 73b ods. 1 Zmluvy o ES (zmenený na článok 56 ods. 1 ES) sa z vecného hľadiska odchýlilo od článku 67 Zmluvy o EHS, naproti tomu pokiaľ ide o Európsky hospodársky priestor (ďalej len „EHP“), smernica 88/361 nebola formálne zrušená ani neprešla žiadnymi vecnými zmenami a doplneniami, takže naďalej zostáva súčasťou Dohody o EHP. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o EHP, právny rámec naďalej tvorí článok 67 Zmluvy o EHS.

21      Tento súd na druhej strane pripomína, že v bode 31 rozsudku z 23. septembra 2003, Ospelt a Schlössle Weissenberg (C‑452/01, Zb. s. I‑9743), Súdny dvor rozhodol, že členské štáty sa od 1. mája 1995, teda od dátumu nadobudnutia účinnosti Dohody o EHP voči Lichtenštajnskému kniežatstvu, v oblastiach upravených touto dohodou už voči tomuto štátu EZVO nemôžu dovolávať článku 73c Zmluvy o ES (zmenený na článok 57 ES).

22      Keďže sa však uvedený rozsudok týkal len prevodov poľnohospodárskych pozemkov, nebola s určitosťou vyriešená otázka, či sa táto judikatúra týka len tejto veci, alebo naopak, či má všeobecný rozsah.

23      Za týchto podmienok Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Vorarlberg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa ustanovenie článku 6 ods. 4 smernice… 88/361.., na základe ktorého sa môžu existujúce vnútroštátne právne predpisy upravujúce nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie ponechať v platnosti, uplatniť aj na nadobudnutie nehnuteľností určených na sekundárne bývanie nachádzajúcich sa v členskom štáte Európskej únie štátnym príslušníkom Lichtenštajnského kniežatstva, ktoré patrí do EHP?

2.      Je vnútroštátna právna úprava, ktorá sa opiera o článok 6 ods. 4 smernice 88/361 a zakazuje štátnemu príslušníkovi Lichtenštajnského kniežatstva nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie v členskom štáte Európskej únie, v rozpore s ustanoveniami [Dohody o EHP] týkajúcimi sa voľného pohybu kapitálu, takže vnútroštátny orgán takúto vnútroštátnu právnu úpravu nesmie uplatniť?“

 O prejudiciálnych otázkach

24      V súlade s článkom 104 ods. 3 prvým pododsekom rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak môže byť odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodená z judikatúry, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť odôvodneným uznesením, ktoré obsahuje odkaz na predchádzajúci rozsudok alebo na danú judikatúru.

25      Súdny dvor sa domnieva, že o takýto prípad ide v prejednávanej veci.

26      Dvomi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 40 Dohody o EHP vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá na základe článku 6 ods. 4 smernice 88/361 zakazuje štátnemu príslušníkovi Lichtenštajnského kniežatstva nadobudnúť nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie nachádzajúcu sa v členskom štáte Únie, takže vnútroštátny orgán takúto vnútroštátnu právnu úpravu nesmie uplatniť.

27      Článok 40 Dohody o EHP stanovuje, že ustanovenia nevyhnutné na uplatňovanie tohto článku sa nachádzajú v prílohe XII tejto dohody. Uvedená príloha XII stanovuje, že na EHP sa uplatňuje smernica 88/361 a príloha I tejto smernice.

28      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na to, že v Zmluve o FEÚ neexistuje definícia pojmu „pohyb kapitálu“ v zmysle článku 63 ods. 1 ZFEÚ, nomenklatúra, ktorá tvorí prílohu I smernice 88/361, si zachováva indikatívnu hodnotu, aj keď táto smernica bola prijatá na základe článku 69 a článku 70 ods. 1 Zmluvy o EHS (články 67 až 73 Zmluvy o EHS boli nahradené článkami 73b až 73g Zmluvy o ES, teraz články 56 ES až 60 ES), keďže v súlade s tretím odsekom úvodu tejto prílohy nomenklatúra, ktorú obsahuje, nepredstavuje úplný zoznam vysvetlení pojmu pohyb kapitálu (pozri najmä rozsudok z 31. marca 2011, Schröder, C‑450/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 25 a citovanú judikatúru).

29      Z tejto nomenklatúry vyplýva, že pohyb kapitálu zahŕňa operácie, ktorými nerezidenti vykonávajú investície do nehnuteľností na území členského štátu (pozri najmä rozsudok zo 14. septembra 2006, Centro di Musicologia Walter Stauffer, C‑386/04, Zb. s. I‑8203, bod 23).

30      Je nesporné, že E. M. Pepic a H. Hilbe, štátni príslušníci Lichtenštajnského kniežatstva, ktorí majú v tomto štáte bydlisko, chcú uskutočniť investíciu do nehnuteľnosti v Rakúsku, a to kúpu bytu.

31      Takáto cezhraničná investícia predstavuje pohyb kapitálu v zmysle uvedenej nomenklatúry (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2010, Établissements Rimbaud, C‑72/09, Zb. s. I‑10659, bod 18).

32      Z tohto dôvodu sú ustanovenia článku 40 a prílohy XII Dohody o EHP uplatniteľné na taký spor, o aký ide vo veci samej, ktorý sa týka transakcie medzi štátnymi príslušníkmi štátov, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody. Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže tieto ustanovenia vykladať, pokiaľ sa naň obráti súd členského štátu v súvislosti s rozsahom pôsobnosti, ktorý má v tom istom členskom štáte táto dohoda, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie (pozri najmä rozsudok Établissements Rimbaud, už citovaný, bod 19 a citovanú judikatúru).

33      Jedným zo základných cieľov Dohody o EHP je dosiahnuť v čo najširšej miere voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu v celom EHP tak, aby sa vnútorný trh uskutočnený na území Únie rozšíril na štáty EZVO. Z tohto hľadiska sa viaceré ustanovenia dohody snažia zaručiť, aby jej výklad bol, pokiaľ je to možné, jednotný na celom území EHP. V tomto rámci vykonáva Súdny dvor dozor nad tým, aby sa pravidlá Dohody o EHP, ktoré sú v podstate totožné s pravidlami Zmluvy o FEÚ, vykladali v členských štátoch jednotne (pozri najmä rozsudok Établissements Rimbaud, už citovaný, bod 20).

34      Z ustanovení článku 40 Dohody o EHP vyplýva, že pravidlá, ktoré sú v nich uvedené, zakazujúce obmedzenia pohybu kapitálu a diskrimináciu, sú, pokiaľ ide o vzťahy medzi zmluvnými štátmi Dohody o EHP, ktoré sú či už členmi Únie alebo EZVO, totožné s pravidlami, ktoré právo Únie stanovuje pre vzťahy medzi členskými štátmi (pozri najmä rozsudok Établissements Rimbaud, už citovaný, bod 21).

35      Z toho vyplýva, že pokiaľ sa obmedzenia voľného pohybu kapitálu medzi štátnymi príslušníkmi zmluvných štátov Dohody o EHP majú posudzovať z hľadiska článku 40 a prílohy XII uvedenej dohody, potom majú tieto ustanovenia rovnaký právny dosah ako ustanovenia článku 63 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok Établissements Rimbaud, už citovaný, bod 22).

36      Súdny dvor okrem toho už rozhodol, že by bolo v rozpore s cieľom jednotného uplatňovania pravidiel týkajúcich sa slobody pohybu kapitálu v rámci EHP, pripomenutým v bode 33 tohto uznesenia, ak by taký štát, ako je Rakúska republika, ktorý je zmluvnou stranou tejto dohody, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1994, mohol po svojom pristúpení k Únii 1. januára 1995 ponechať v platnosti právne predpisy obmedzujúce túto slobodu vo vzťahu k druhému štátu, ktorý je zmluvnou stranou tejto dohody, a opierať sa pritom o článok 64 ZFEÚ (pozri rozsudok Ospelt a Schlössle Weissenberg, už citovaný, bod 30).

37      V tejto súvislosti je totiž nevyhnutné odlíšiť štáty EZVO, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o EHP, od iných štátov, ako je Švajčiarska konfederácia, ktoré sa nepripojili k plánu integrovaného hospodárskeho celku s jednotným trhom založeného na spoločných pravidlách medzi jeho členmi, ale uprednostnili v presne vymedzených oblastiach usporiadanie dvojstrannými dohodami s Úniou a jej členskými štátmi (pozri rozsudok z 11. februára 2010, Fokus Invest, C‑541/08, Zb. s. I‑1025, bod 27).

38      Členské štáty sa od 1. mája 1995, teda odo dňa, keď nadobudla účinnosť Dohoda o EHP vo vzťahu k Lichtenštajnskému kniežatstvu, v oblastiach, ktoré táto dohoda pokrýva, nemôžu dovolávať článku 64 ZFEÚ vo vzťahu k Lichtenštajnskému kniežatstvu (pozri rozsudok Ospelt a Schlössle Weissenberg, už citovaný, bod 31).

39      Z tohto takisto vyplýva, že členské štáty môžu od toho dňa v uvedených oblastiach ponechať v platnosti a uplatňovať právne predpisy, ktoré obmedzujú slobodu pohybu kapitálu vo vzťahu k Lichtenštajnskému kniežatstvu len vtedy, ak takéto právne predpisy môžu byť podľa práva Únie uplatňované voči iným členským štátom Únie.

40      Tak je to aj v prípade vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie, ktoré môžu byť ponechané v platnosti podľa takých pravidiel primárneho práva Únie upravujúcich takéto obydlie, ako sú prechodné ustanovenia obsiahnuté v zmluvách o pristúpení niektorých členských štátov do Únie.

41      Pritom je nutné konštatovať, že keďže také pravidlá primárneho práva, ktoré by mohli byť v prejednávanej veci relevantné, neexistujú, ak by sa vnútroštátne právne predpisy, ako sú predpisy dotknuté vo veci samej, museli uplatniť na účely zakázania štátnym príslušníkom členského štátu nadobudnúť nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie v inom členskom štáte z jediného dôvodu, že nie sú štátnymi príslušníkmi tohto iného štátu, predstavovali by diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorá je v zjavnom rozpore s článkom 63 ZFEÚ.

42      Okrem toho vo vzťahoch medzi členskými štátmi Únie takéto právne predpisy nemôžu byť založené na článku 6 ods. 4 smernice 88/361.

43      Ako bolo totiž pripomenuté v bode 28 tohto uznesenia, nomenklatúra pohybu kapitálu uvedená v prílohe I smernice 88/361 si zachováva indikatívnu hodnotu, ktorú mala na účely definície pohybu kapitálu.

44      Článok 6 ods. 4 smernice 88/361 však už v právnom poriadku Únie nemá nijaké normatívne účinky, keďže toto ustanovenie predstavuje prechodné ustanovenie, ktoré umožnilo ponechať v platnosti existujúce ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravovali nadobúdanie nehnuteľnosti určenej na sekundárne bývanie, kým Rada v tejto oblasti neprijme iné ustanovenia v súlade s článkom 69 Zmluvy o EHS.

45      Po nadobudnutí účinnosti Maastrichtskej zmluvy bol pritom článok 69 Zmluvy o EHS zrušený a v tejto oblasti sa ustanoveniami primárneho práva Únie postupne uskutočňovala liberalizácia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi.

46      S prihliadnutím na úvahy uvedené v bode 39 tohto uznesenia sa teda vo vzťahu k štátnym príslušníkom Lichtenštajnského kniežatstva nemožno dovolávať článku 6 ods. 4 smernice 88/361 ako základu na odôvodnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá obsahuje také obmedzenie slobody pohybu kapitálu, ako je obmedzenie dotknuté vo veci samej.

47      Z toho vyplýva, že článok 40 Dohody o EHP sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takejto vnútroštátnej právnej úprave.

48      Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že podľa zásady spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ má každý vnútroštátny súd ako orgán členského štátu, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, povinnosť v plnej miere použiť priamo uplatniteľné právo Únie a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a teda nesmie uplatniť žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by s ním prípadne bolo v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr než právny predpis Únie (pozri najmä rozsudok z 8. septembra 2010, Winner Wetten, C‑409/06, Zb. s. I‑8015, bod 55 a citovanú judikatúru).

49      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 32 tohto uznesenia, že Dohoda o EHP je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie.

50      Súdny dvor opakovane rozhodol, že povinnosť dodržiavať prednosť práva Únie, uvedenú v bode 48 tohto uznesenia, majú všetky správne orgány (pozri najmä rozsudok z 12. januára 2010, Petersen, C‑341/08, Zb. s. I‑47, bod 80 a citovanú judikatúru). Táto povinnosť sa vzťahuje aj na taký správny orgán, ako je Grundverkehrslandeskommission des Landes Vorarlberg.

51      Z vyššie uvedeného vyplýva, že na položené otázky je potrebné odpovedať tak, že článok 40 Dohody o EHP sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá na základe článku 6 ods. 4 smernice 88/361 zakazuje štátnemu príslušníkovi Lichtenštajnského kniežatstva nadobudnúť nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie nachádzajúcu sa v členskom štáte Únie, takže vnútroštátny orgán takúto vnútroštátnu právnu úpravu nesmie uplatniť.

 O trovách

52      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 40 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá na základe článku 6 ods. 4 smernice Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy [článok zrušený Amsterdamskou zmluvou], zakazuje štátnemu príslušníkovi Lichtenštajnského kniežatstva nadobudnúť nehnuteľnosť určenú na sekundárne bývanie nachádzajúcu sa v členskom štáte Európskej únie, takže vnútroštátny orgán takúto vnútroštátnu právnu úpravu nesmie uplatniť.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.