Vec C‑442/10

Churchill Insurance Company Limited

proti

Benjaminovi Wilkinsonovi

a

Tracy Evans

proti

Equity Claims Limited

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division)]

„Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Smernica 84/5/EHS – Článok 1 ods. 4 a článok 2 ods. 1 – Poškodená tretia osoba – Výslovné alebo nevýslovné oprávnenie viesť motorové vozidlo – Smernica 90/232/EHS – Článok 1 prvý odsek – Smernica 2009/103/ES – Článok 10, článok 12 ods. 1 a článok 13 ods. 1 – Poškodený pri dopravnej nehode, ktorý bol na mieste cestujúceho vo vozidle, na ktorého vedenie je poistený ako vodič – Vozidlo vedené osobou nepoistenou poistnou zmluvou – Poistený poškodený, ktorý nie je vylúčený z nároku na poistné plnenie“

Abstrakt rozsudku

Aproximácia právnych predpisov – Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Rozsah poistného krytia poskytnutého povinným poistením v prospech tretích osôb – Ustanovenia o vylúčení – Nehoda spôsobená nepoisteným vodičom

(Smernice Rady 72/166, 84/5, článok 2 ods. 1, a smernica Rady 90/232, článok 1 prvý odsek)

Článok 1 prvý odsek tretej smernice 90/232 a článok 2 ods. 1 druhej smernice 84/5 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorej účinkom je automaticky vylúčiť povinnosť poisťovateľa odškodniť poškodeného pri dopravnej nehode, ak bola táto nehoda spôsobená nepoisteným vodičom a tento poškodený, cestujúci vo vozidle v čase nehody, bol poistený na vedenie tohto vozidla a tomuto vodičovi dovolil toto vozidlo viesť.

Tento výklad nezávisí od toho, či poistený poškodený vedel, že osoba, ktorej povolil viesť vozidlo, nie je na toto vedenie poistená, alebo sa domnieval, že bola poistená, alebo sa touto otázkou nezaoberal.

Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravené v článku 3 ods. 1 prvej smernice 72/166 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami totiž musí pokrývať všetky poškodené osoby okrem vodiča vozidla, ktorý spôsobil škodu alebo ujmu, okrem výnimiek výslovne stanovených v prvej, druhej alebo tretej smernici.

(pozri body 44, 46, 50, body 1 a 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 1. decembra 2011 (*)

„Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Smernica 84/5/EHS – Článok 1 ods. 4 a článok 2 ods. 1 – Poškodená tretia osoba – Výslovné alebo nevýslovné oprávnenie viesť motorové vozidlo – Smernica 90/232/EHS – Článok 1 prvý odsek – Smernica 2009/103/ES – Článok 10, článok 12 ods. 1 a článok 13 ods. 1 – Poškodený pri dopravnej nehode, ktorý bol na mieste cestujúceho vo vozidle, na ktorého vedenie je poistený ako vodič – Vozidlo vedené osobou nepoistenou poistnou zmluvou – Poistený poškodený, ktorý nie je vylúčený z nároku na poistné plnenie“

Vo veci C‑442/10,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) z 26. augusta 2010 a doručený Súdnemu dvoru 13. septembra 2010, ktorý súvisí s konaním:

Churchill Insurance Company Limited

proti

Benjaminovi Wilkinsonovi

a

Tracy Evans

proti

Equity Claims Limited,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia A. Prechal, L. Bay Larsen, C. Toader a E. Jarašiūnas (spravodajca),

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. júla 2011,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Churchill Insurance Company Limited, v zastúpení: F. Randolph, barrister, a S. Worthington, QC,

–        B. Wilkinson, v zastúpení: C. Quigley a S. Grime, QC,

–        T. Evans, v zastúpení: G. Wood a C. Quigley, QC,

–        Equity Claims Limited, v zastúpení: W. R. O. Hunter, QC, ktorého splnomocnila J. Herzog, solicitor,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: L. Seeboruth, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: K.‑P. Wojcik a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. septembra 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 1 a článku 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, s. 11).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporov po prvé medzi spoločnosťou Churchill Insurance Company Limited (ďalej len „Churchill“) a B. Wilkinsonom a po druhé medzi T. Evansovou a spoločnosťou Equity Claims Limited (ďalej len „Equity“), týkajúcich sa náhrady škôd utrpených pri dopravných nehodách.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10, ďalej len „prvá smernica“):

„Každý členský štát prijme… všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.“

4        Druhá smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES, 1984, L 8, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3, ďalej len „druhá smernica“) vo svojom šiestom až ôsmom odôvodnení uvádza:

„Keďže je potrebné učiniť opatrenia, aby orgán zaručil, že poškodený neostane bez náhrady škody v prípade, ak vozidlo, ktoré spôsobilo nehodu, nie je poistené alebo identifikované; keďže je dôležité, bez zmeny a doplnenia ustanovení uplatňovanými členskými štátmi, pokiaľ ide o podpornú alebo nepodpornú povahu náhrady škody vyplatenej tým orgánom, a na predpisy uplatniteľné s ohľadom na subrogáciu, zabezpečiť, aby obeti takej nehody bolo umožnené sa priamo obrátiť na daný orgán ako prvý bod kontaktu; keďže však, členské štáty by mali mať možnosť uplatňovať určité obmedzené výnimky, pokiaľ ide o vyplatenie náhrady škody tým orgánom a stanoviť, že náhrada za škodu na majetku spôsobenú neidentifikovaným vozidlom môže byť obmedzená alebo vylúčená v prípade nebezpečenstva podvodu;

keďže je v záujme poškodených, aby boli účinky určitých výnimiek obmedzené na vzťah medzi poisťovateľom a osobou zodpovednou za nehodu; keďže však, v prípade odcudzených vozidiel alebo vozidiel získaných násilím, členské štáty môžu stanoviť, že náhrada škody bude uhradená vyššie uvedeným orgánom;

keďže, aby sa zmiernilo finančné zaťaženie na ten orgán, členské štáty môžu prijať ustanovenie na uvedenie určitých krajných postupov v prípadoch, keď orgán poskytuje náhradu škody spôsobenú na majetku nepoistenými vozidlami alebo, kde je to náležité, vozidlami odcudzenými alebo získanými násilím.“

5        Článok 1 ods. 4 druhej smernice stanovuje, že každý členský štát zriadi alebo poverí orgán, ktorého úlohou bude zabezpečiť náhradu škody najmenej do výšky povinného poistenia za škodu na majetku alebo ujmy na zdraví spôsobené neidentifikovaným vozidlom alebo vozidlom, ktoré nemalo splnené povinné poistenie (ďalej len „vnútroštátny orgán“). Tretí odsek tohto ustanovenia znie:

„… Členské štáty však môžu vylúčiť vyplatenie náhrady týmto orgánom, pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu, v prípade, keď orgán môže dokázať, že tieto osoby si boli vedomé, že vozidlo nebolo poistené.“

6        Podľa štvrtého odseku tohto ustanovenia členské štáty môžu obmedziť alebo vylúčiť vyplatenie náhrady týmto orgánom aj v prípade, že došlo k škode na majetku neidentifikovaným vozidlom, a podľa piateho odseku tohto ustanovenia v prípade škody na majetku zapríčinenej nepoisteným vozidlom, môžu spoluúčasť poškodeného stanoviť až do výšky 500 eur.

7        Pravidlá, ktoré sa vzťahujú na tieto vnútroštátne orgány, boli následne spresnené a doplnené najmä smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. EÚ L 149, s. 14). Článok 1 ods. 4 tretí pododsek druhej smernice sa tak stal v podstate článkom 1 ods. 5 druhým pododsekom druhej smernice, zmenenej a doplnenej smernicou 2005/14.

8        Článok 2 ods. 1 druhej smernice znie:

„Každý členský štát prijme vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že všetky právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vydanej v súlade s článkom 3 ods. 1 [prvej] smernice, ktorá vylučuje z poistenia používanie alebo riadenie vozidla:

–        osobami, ktoré nie sú výslovne alebo nevýslovne oprávnené,

alebo

–        osobami, ktoré nevlastnia preukaz umožňujúci im viesť príslušné vozidlo,

alebo

–        osobami, ktoré nespĺňajú zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti príslušného vozidla,

sa považujú na účely článku 3 ods. 1 [prvej] smernice za neplatné, pokiaľ ide o nároky tretích osôb poškodených nehodou.

Avšak právne predpisy alebo ustanovenia uvedené v prvej zarážke sa môžu uplatniť voči osobám, ktoré dobrovoľne vstúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade keď poisťovateľ môže preukázať, že vedeli, že vozidlo bolo odcudzené.

…“

9        Podľa štvrtého a piateho odôvodnenia tretej smernice Rady zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249, ďalej len „tretia smernica“):

„Keďže obete nehôd motorových vozidiel majú mať zaručenú porovnateľnú starostlivosť, bez ohľadu na to, kde v spoločenstve sa nehoda stala;

keďže v niektorých členských štátoch existujú predovšetkým medzery v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel; keďže je potrebné tieto medzery vyplniť, aby sa chránila táto zvlášť zraniteľná kategória potenciálnych obetí.“

10      Článok 1 prvý odsek tretej smernice stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 [druhej] smernice, poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej] smernice bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla.“

11      Smernica 2009/103 kodifikovala predchádzajúce smernice v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len „zodpovednosť za škodu“) a následne tieto smernice zrušila s účinnosťou od 27. októbra 2009. Podľa tabuľky zhody, ktorá sa nachádza v prílohe II tejto smernice, článok 3 ods. 1 prvej smernice zodpovedá článku 3 prvému a druhému odseku smernice 2009/103, článok 1 ods. 4 tretí pododsek a článok 2 ods. 1 druhej smernice zodpovedá článku 10 ods. 2 druhému pododseku a článku 13 ods. 1 smernice 2009/103 a článok 1 prvý odsek tretej smernice zodpovedá článku 12 ods. 1 smernice 2009/103.

 Vnútroštátne právo

12      § 151 zákona o cestnej premávke z roku 1988 (Road Traffic Act 1988, ďalej len „zákon z roku 1988“), ktorý uvádza povinnosť poisťovateľov vykonať rozsudok týkajúci sa toho druhu zodpovednosti za škodu, na ktorý sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie, znie:

„1.      Tento paragraf sa uplatní v prípade, keď po tom, ako bolo osvedčenie o poistení… doručené… osobe, na ktorú sa vzťahovalo poistenie,… bol vydaný rozsudok, na ktorý sa vzťahuje tento odsek.

…

5.      Poisťovateľ bez ohľadu na to, že môže byť oprávnený zabrániť alebo zrušiť, prípadne mohol zabrániť alebo zrušiť poistenie…, musí s výnimkou ustanovení toho paragrafu vyplatiť osobám, ktoré sú oprávnené na základe rozsudku:

a)      pokiaľ ide o zodpovednosť v prípade smrti alebo ublíženia na zdraví, všetky sumy splatné podľa rozsudku vo veci týkajúcej sa [tejto] zodpovednosti…,

…

…

8.      Ak sa poisťovateľ podľa tohto paragrafu stal zodpovedným zaplatiť sumu vo vzťahu k zodpovednosti osoby, ktorá nie je poistená poistnou zmluvou..., má nárok na vrátenie sumy od takejto osoby alebo od akejkoľvek osoby, ktorá:

a)      je poistená… v tom zmysle, že zodpovednosť by bola zahrnutá, ak by boli poistené všetky osoby…, a

b)      spôsobila alebo povolila použitie vozidla, ktoré bolo príčinou vzniku zodpovednosti.

…“

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

13      Benjamin Wilkinson bol poistený ako osoba oprávnená viesť motorové vozidlo v spoločnosti Churchill. Dňa 23. novembra 2005 dovolil kamarátovi viesť uvedené vozidlo a sadol si na miesto cestujúceho. Je nesporné, že B. Wilkinson si bol vedomý toho, že jeho kamarát nebol týmto poistením krytý. Vodič stratil kontrolu nad riadením a vozidlo sa zrazilo s oprotiidúcim vozidlom. B. Wilkinson utrpel vážne zranenia. Spoločnosť Churchill uznala povinnosť odškodniť B. Wilkinsona, ale podľa § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 od neho požaduje náhradu za toto odškodné ako od poistenej osoby, a to v rovnakej výške, ako bola vyplatená suma odškodnenia, čo B. Wilkinson spochybňuje. Súd prvého stupňa rozhodol v prospech B. Wilkinsona, na čo sa spoločnosť Churchill odvolala na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14      Tracy Evans bola ako majiteľka motorky poistenej u spoločnosti Equity poistená na vedenie svojej motorky, avšak nikto iný na vedenie jej motorky poistený nebol. Dňa 4. augusta 2004 dovolila kamarátovi viesť jej motorku, pričom sama sedela na zadnom sedadle. Vodič z nedbanlivosti narazil do zadnej časti nákladného auta. T. Evans bola vážne zranená. Súd prvého stupňa zastával názor, že tým, že T. Evans dovolila tomuto vodičovi viesť motorku, nevenovala pozornosť otázke, či bol poistený na vedenie jej motorky. Tento súd rovnako rozhodol, že spoločnosť Equity mala právo podľa § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 na náhradu odškodnenia, ktoré musela vyplatiť T. Evansovej, ktorá dovolila osobe viesť jej motorku bez toho, aby bola táto osoba poistená. T. Evans podala voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

15      Spoločnosti Churchill a Equity na vnútroštátnom súde uvádzajú, že § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 nie je ustanovením „vylučujúc[im] z poistenia“ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice 2009/113 a že dotknutí vodiči mali potrebné oprávnenie používať alebo viesť dotknuté motorové vozidlá. Naopak, B. Wilkinson a T. Evans tvrdia jednak, že toto ustanovenie, pri uplatnení na poistníka, ktorý je poškodeným v tom zmysle, že je vylúčený z prijatia platby od poisťovateľa, vylučuje tohto poškodeného z poistenia v zmysle uvedeného článku 13 ods. 1, a jednak, že oprávnenie, na ktoré sa toto ustanovenie odvoláva, patrilo poisťovateľovi, a nie poistníkovi.

16      Vnútroštátny súd uvádza, že podľa anglického práva účelom § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 je automaticky vylúčiť z poistného plnenia poistníka, ktorý dovolil nepoistenému vodičovi viesť motorové vozidlo, do ktorého si sadol ako cestujúci. Vnútroštátny súd sa pýta, či právo Únie bráni takému vylúčeniu a prípadne či toto ustanovenie môže byť predmetom konformného výkladu s právom Únie.

17      Vnútroštátny súd zastáva názor, že podľa judikatúry sa má článok 12 ods. 1 smernice 2009/103 vykladať extenzívne. Uvádza, že takýto výklad by za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, viedol k rozdielnemu zaobchádzaniu vo vzťahu k situácii podľa článku 10 ods. 2 uvedenej smernice. Rovnako zdôrazňuje, že situácia, v ktorej sa nachádza cestujúci vo vozidle, ktorý je poistený a ktorý dovolí nepoistenému vodičovi, aby toto vozidlo viedol, môže byť rozdielna na základe toho, či tento cestujúci vedel o tom, že vodič nie je poistený, alebo či sa zaoberal otázkou, či je uvedený vodič poistený.

18      Za týchto okolností Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) rozhodol zastaviť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa článok 12 ods. 1 a článok 13 ods. 1 smernice [2009/103] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktorých účinkom je, pokiaľ ide o príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu, vylúčiť z poistenia poškodeného pri dopravnej nehode za týchto okolností:

–        nehoda bola spôsobená nepoisteným vodičom,

–        poškodený dovolil nepoistenému vodičovi viesť vozidlo,

–        poškodený bol cestujúcim vo vozidle v čase nehody a

–        tento poškodený bol poistený viesť dotknuté vozidlo.

Predovšetkým:

–        je takéto vnútroštátne ustanovenie ustanovením, ktoré ‚vylučuje z poistenia‘ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice [2009/103],

–        za okolností, ktoré nastali v prejednávanej veci, je povolenie od poistníka udelené nepoistenému ‚výslovn[ým] alebo nevýslovn[ým] oprávnen[ím]‘ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. a) smernice [2009/103],

–        je odpoveď na túto otázku ovplyvnená skutočnosťou, že podľa článku 10 smernice [2009/103] môžu vnútroštátne orgány poverené vyplatením náhrady škody v prípade škody spôsobenej neidentifikovanými alebo nepoistenými vozidlami vylúčiť z vyplatenia náhrady škody osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu, v prípade, keď orgán môže dokázať, že si boli vedomé toho, že vozidlo nebolo poistené?

2.      Závisí odpoveď na [prvú otázku] od toho, či dotknuté povolenie… bolo založené na skutočnej znalosti, že dotknutý vodič nebol poistený, alebo… bolo založené na domnienke, že vodič bol poistený, alebo… [od toho, že dotknuté povolenie] bolo udelené poistníkom, ktorý sa tým nezaoberal?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

19      Na úvod treba pripomenúť, že smernica 2009/103 nebola v čase skutkových okolností veci samej v platnosti. Preto treba chápať položenú otázku ako otázku, ktorá neodkazuje na ustanovenia smernice 2009/103, ale na ustanovenia zodpovedajúce ustanoveniam druhej a tretej smernice, ktoré sa uplatňujú ratione temporis na skutkové okolnosti a boli smernicou 2009/103 prebraté.

20      Z toho vyplýva, že svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 1 prvý odsek tretej smernice a článok 2 ods. 1 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorej účinkom je automaticky vylúčiť z nároku na poistné plnenie poškodeného pri dopravnej nehode, ak bola táto nehoda spôsobená nepoisteným vodičom a tento poškodený, v čase nehody cestujúci, bol poistený na vedenie tohto vozidla a tomuto vodičovi dovolil toto vozidlo viesť.

21      V tejto súvislosti spoločnosti Churchill a Equity na úvod tvrdia, že ustanovenia smernice 2009/103, ktoré zodpovedajú článku 2 ods. 1 druhej smernice, sa vo veci samej neuplatňujú. § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 nepredstavuje vylúčenie z krytia povinného poistenia. Účelom tohto paragrafu je podľa nich jednoducho povoliť poisťovateľovi, keď má uhradiť náhradu škody spôsobenej nepoisteným vodičom, vymáhať si túto náhradu škody od poistníka, ak tento poistník spôsobil alebo umožnil použitie vozidla týmto vodičom.

22      Podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu podľa článku 267 ZFEÚ sú však úlohy Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu jasne oddelené a výklad vnútroštátnych právnych predpisov a ich uplatnenie prináleží výhradne vnútroštátnemu súdu (pozri rozsudky z 3. februára 1977, Benedetti, 52/76, Zb. s. 163, bod 25; z 21. septembra 1999, Kordel a i., C‑397/96, Zb. s. I‑5959, bod 25, ako aj zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética, C‑500/06, Zb. s. I‑5785, bod 21).

23      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že tento súd nevykladá § 151 ods. 8 zákona z roku 1988 za okolností, ako sú opísané v prvej prejudiciálnej otázke, tak, že stanovujú zaplatenie odškodnenia poistovateľom poistenému poškodenému, po ktorom poistník nahradí toto odškodnenie poisťovateľovi, ale ako automatické vylúčenie z nároku na poistné plnenie cestujúceho, ktorý bol poškodeným pri dopravnej nehode, bol poistený a dovolil nepoistenému vodičovi viesť vozidlo.

24      Z toho vyplýva, že otázky položené Súdnemu dvoru v prejednávanej veci sa netýkajú zlučiteľnosti pravidla o zodpovednosti za škodu s právom Únie, ale týkajú sa zlučiteľnosti ustanovenia, ktoré podľa výkladu vnútroštátneho súdu tým, že automaticky vylučuje prípadné odškodnenie poistníka, obmedzuje rozsah krytia zodpovednosti za škodu, s právom Únie. Položené otázky tak patria do pôsobnosti právnej úpravy Únie v tejto oblasti.

25      Spoločnosti Churchill a Equity, ako aj vláda Spojeného kráľovstva okrem iného tvrdia, že na prvú otázku sa má odpovedať záporne. Osoby, ktoré sa nachádzajú v situácii, akou je situácia B. Wilkinsona a T. Evansovej, sa nemôžu pokladať za poškodené tretie osoby v zmysle článku 2 ods. 1 druhej smernice.

26      Naopak, B. Wilkinson, T. Evans a Európska komisia zastávajú názor, že právna úprava Únie v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je ustanovenie opísané v prvej otázke. Komisia najmä uvádza, že poškodený pri dopravnej nehode nemôže byť vylúčený z postavenia cestujúceho iba preto, lebo je zároveň poistníkom. Podľa Komisie teda poškodený, ktorý je zároveň poistníkom, sa má považovať za poškodenú tretiu osobu v zmysle článku 2 ods. 1 druhej smernice.

27      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právna úprava Únie v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel smeruje k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel bežne sa nachádzajúcich na území Únie, ako aj osôb, ktoré sa v nich nachádzajú, a zároveň k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými pri nehodách spôsobených motorovými vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode (pozri najmä rozsudky z 28. marca 1996, Ruiz Bernáldez, C‑129/94, Zb. s. I‑1829, bod 13, ako aj z 30. júna 2005, Candolin a i., C‑537/03, Zb. s. I‑5745, bod 17). Táto právna úprava podľa znenia piateho odôvodnenia tretej smernice má za cieľ chrániť túto zvlášť zraniteľnú kategóriu potenciálnych poškodených, akými sú cestujúci v motorových vozidlách, a to zaplnením medzier v oblasti povinného poistného krytia týchto cestujúcich v určitých členských štátoch (rozsudok z 19. apríla 2007, Farrell, C‑356/05, Zb. s. I‑3067, bod 24).

28      Na tento účel článok 3 ods. 1 prvej smernice, spresnený a doplnený druhou a treťou smernicou, ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh tretích osôb ako poškodených, na ktorých sa toto poistenie musí vzťahovať (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 2000, Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, C‑348/98, Zb. s. I‑6711, body 25 až 27, ako aj zo 17. marca 2011, Carvalho Ferreira Santos, C‑484/09, Zb. s. I‑1821, body 25 až 27).

29      V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že cieľom článku 3 ods. 1 prvej smernice, článku 2 ods. 1 druhej smernice a článku 1 tretej smernice je zabezpečiť, aby povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel umožnilo všetkým cestujúcim, poškodeným pri nehode spôsobenej vozidlom, odškodnenie za škodu alebo ujmu, ktorú utrpeli (pozri v tomto zmysle rozsudok Candolin a i., už citovaný, bod 27). Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 1 tretej smernice tým, že určuje, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča, iba stanovuje rozlíšenie medzi týmto vodičom a ostatnými cestujúcimi a nepopierateľne poskytuje poistné krytie všetkým cestujúcim (rozsudky Candolin a i., už citovaný, bod 32, a Farrell, už citovaný, bod 23).

30      Z toho vyplýva, že Súdny dvor rozhodol, že cieľom ochrany poškodených sledovaným prvou, druhou a treťou smernicou a pripomenutým v bode 27 tohto rozsudku je, že právne postavenie majiteľa vozidla, ktorý sa v ňom nachádzal v čase nehody ako cestujúci, sa považuje za postavenie ktoréhokoľvek iného cestujúceho poškodeného nehodou (rozsudok Candolin a i., už citovaný, bod 33). Súdny dvor rovnako rozhodol, že tento cieľ takisto bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava protiprávne zúžila pojem cestujúci krytý povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a vylúčila z tohto pojmu osoby, ktoré nastúpili do časti vozidla neurčenej na ich prevoz a nevybavenej na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok Farrell, už citovaný, body 28 až 30).

31      Keďže jediným rozdielom povoleným v právnej úprave Únie v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je, ako je uvedené aj v bode 29 tohto rozsudku a zdôraznené v bode 28 návrhov generálneho advokáta, rozdiel medzi vodičom a cestujúcim, rovnaký cieľ ochrany poškodených ukladá, že aj právna situácia osoby, ktorá bola poistená na vedenie vozidla, ale v čase nehody bola vo vozidle ako cestujúci, sa považuje za právnu situáciu akéhokoľvek iného cestujúceho, ktorý je pri tejto dopravnej nehode poškodeným.

32      Z toho vyplýva, že skutočnosť, že osoba bola poistená na vedenie vozidla, ktoré spôsobilo nehodu, neumožňuje túto osobu vylúčiť z pojmu poškodené tretie osoby v zmysle článku 2 ods. 1 druhej smernice, pokiaľ bola cestujúcim, a nie vodičom tohto vozidla.

33      Pokiaľ ide o práva poškodených tretích osôb, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 1 prvej smernice bráni poisťovateľovi zodpovednosti za škodu v možnosti odvolať sa na právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia v snahe vylúčiť odškodnenie tretích osôb poškodených nehodou spôsobenou poisteným vozidlom (pozri v tomto zmysle rozsudky Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 20; Candolin a i., už citovaný, bod 18, ako aj Carvalho Ferreira Santos, už citovaný, bod 29).

34      Súdny dvor už rozhodol, že článok 2 ods. 1 prvý pododsek druhej smernice iba pripomína túto povinnosť vo vzťahu k predpisom a zmluvným ustanoveniam stanoveným v uvedenom článku, ktoré vylučujú z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel škody spôsobené poškodeným tretím osobám z dôvodu použitia alebo riadenia poisteného vozidla osobami, ktoré nie sú na to oprávnené, ktoré nemajú vodičský preukaz alebo ktoré nezabezpečili zákonné technické požiadavky týkajúce sa stavu a bezpečnosti vozidla (rozsudky Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 21; Candolin a i., už citovaný, bod 19, ako aj Carvalho Ferreira Santos, už citovaný, bod 30).

35      Odchylne od tejto povinnosti druhý pododsek článku 2 ods. 1 druhej smernice stanovuje, že niektorí poškodení nemusia byť odškodnení poisťovateľom vzhľadom na okolnosti, ktoré sami vyvolali, napríklad osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu, keď poisťovateľ môže dokázať, že vedeli, že je odcudzené (rozsudky Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 21, ako aj Candolin a i., už citovaný, bod 20). Ako už Súdny dvor uviedol, od článku 2 ods. 1 prvého pododseku druhej smernice sa možno odchýliť iba za tejto osobitnej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok Candolin a i., už citovaný, bod 23).

36      Z predchádzajúceho vyplýva, že článok 1 prvý odsek tretej smernice a článok 2 ods. 1 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá má za následok automatické vylúčenie povinnosti poisťovateľa odškodniť cestujúceho poškodeného pri dopravnej nehode z dôvodu, že tento cestujúci bol poistený na vedenie motorového vozidla, ktoré mu spôsobilo ujmu, a vodič poistený nebol.

37      V tomto kontexte sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či povolenie poistníka, aby nepoistený vodič viedol motorové vozidlo, predstavuje za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, „výslovn[é] alebo nevýslovn[é] oprávne[nie]“ v zmysle článku 2 ods. 1 prvej zarážky druhej smernice. Vnútroštátny súd chce vedieť, ako to zdôraznil aj generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, či môžu byť namietané voči poškodenému právne predpisy alebo zmluvné ustanovenia, ktoré vylučujú nároky z poistného plnenia v prípade vedenia vozidla osobou, ktorá nebola výslovne ani nevýslovne oprávnená poistníkom.

38      Toto tvrdenie však nemožno uznať. Aj za predpokladu, že pojem „výslovné alebo nevýslovné oprávnenie“ sa týka iba povolenia od poistníka, v nijakom prípade nemožno z toho vyvodiť, že klauzula vylučujúca nároky z poistného plnenia v prípade vedenia vozidla osobou bez povolenia od poistníka je platná a namietateľná voči tretím osobám poškodeným nehodou. Jediným prípadom, v ktorom totiž možno tretiu osobu poškodenú nehodou vylúčiť z nároku z poistného plnenia, je prípad uvedený v článku 2 ods. 1 druhej zarážke druhej smernice. Je však nesporné, že v prejednávanej veci o tento prípad nejde.

39      Vnútroštátny súd chce rovnako vedieť, či okolnosť, že podľa článku 1 ods. 4 tretieho pododseku druhej smernice členské štáty môžu vylúčiť z vyplatenia náhrady vnútroštátnym orgánom osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, v prípade, keď orgán môže dokázať, že tieto osoby si boli vedomé, že vozidlo ani vodič neboli poistení, môže mať vplyv na odpoveď na prvú otázku.

40      Po prvé v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že situácia, keď vozidlo, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu, viedla osoba, ktorá nebola na toto vedenie poistená, hoci vodič bol inak na vedenie tohto vozidla poistený, a situácia uvedená v článku 1 ods. 4 treťom pododseku druhej smernice, v ktorej vozidlo, ktoré spôsobilo nehodu, nebolo vôbec poistené, nie sú ani podobné, ani porovnateľné situácie. Okolnosť, že vozidlo viedla osoba neuvedená v poistnej zmluve, totiž neumožňuje vzhľadom najmä na cieľ ochrany poškodených pri dopravných nehodách sledovaný prvou, druhou a treťou smernicou domnievať sa, že takéto vozidlo nie je poistené v zmysle uvedeného ustanovenia.

41      Po druhé, ako uviedla Komisia, vyplatenie náhrady vnútroštátnym orgánom sa chápe ako posledná možnosť, ktorá prichádza do úvahy iba v prípade, keď škoda vznikla neidentifikovaným vozidlom alebo vozidlom, pre ktoré nebola splnená podmienka poistenia uvedená v článku 3 ods. 1 prvej smernice.

42      To vysvetľuje, prečo napriek všeobecnému cieľu ochrany poškodených sledovanom právnou úpravou Únie v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel normotvorca Únie dovolil členským štátom vylúčiť nárok z poistného plnenia vyplácaný vnútroštátnym orgánom v určitých osobitných prípadoch, a najmä pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu v prípade, keď uvedený orgán môže dokázať, že tieto osoby si boli vedomé, že vodič ani vozidlo neboli poistení.

43      Následne okolnosť, že podľa článku 1 ods. 4 tretieho pododseku druhej smernice členské štáty môžu vylúčiť nárok z poistného plnenia vyplácaný vnútroštátnym orgánom, pokiaľ ide o osoby, ktoré dobrovoľne nastúpili do vozidla, ktoré zapríčinilo škodu alebo ujmu v prípade, keď tento orgán môže dokázať, že tieto osoby si boli vedomé, že vodič ani vozidlo neboli poistení, nemá v prejednávanej veci vplyv na výklad článku 1 prvého odseku tretej smernice a článku 2 ods. 1 druhej smernice.

44      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 prvý odsek tretej smernice a článok 2 ods. 1 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorej účinkom je automaticky vylúčiť povinnosť poisťovateľa odškodniť poškodeného pri dopravnej nehode, ak bola táto nehoda spôsobená nepoisteným vodičom a tento poškodený, cestujúci vo vozidle v čase nehody, bol poistený na vedenie tohto vozidla a tomuto vodičovi dovolil toto vozidlo viesť.

 O druhej otázke

45      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či odpoveď na prvú otázku závisí od toho, či poistený poškodený vedel, že osoba, ktorej povolil viesť vozidlo, nie je na toto vedenie poistená, alebo sa domnieval, že vodič bol poistený, alebo sa touto otázkou nezaoberal.

46      V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako uviedol aj generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravené v článku 3 ods. 1 prvej smernice musí pokrývať všetky poškodené osoby okrem vodiča vozidla, ktorý spôsobil škodu alebo ujmu, okrem výnimiek výslovne stanovených v prvej, druhej alebo tretej smernici.

47      Okolnosť, že poistený poškodený vedel, že osoba, ktorej povolil viesť vozidlo, nie je na toto vedenie poistená, alebo sa domnieval, že bola poistená, alebo sa touto otázkou nezaoberal, nie je relevantná, pokiaľ ide o odpoveď na prvú otázku.

48      To však nevylučuje možnosť členských štátov zohľadniť túto skutočnosť v rámci svojich pravidiel týkajúcich sa zodpovednosti za škodu, pod podmienkou, že právomoc členských štátov v tejto oblasti bude v súlade s právom Únie, najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej smernice a s článkom 1 tretej smernice, a že uvedené vnútroštátne pravidlá nezbavia tieto smernice ich potrebného účinku (rozsudky Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 19; Candolin a i., už citovaný, body 27 a 28; Farrell, už citovaný, bod 34, a Carvalho Ferreira Santos, už citovaný, body 35 a 36, ako aj rozsudok z 9. júna 2011, Ambrósio Lavrador a Olival Ferreira Bonifácio, C‑409/09, Zb. s. I‑4955, bod 28).

49      Vnútroštátna právna úprava definovaná na základe všeobecných a abstraktných kritérií tak nemôže neprimerane odmietnuť ani obmedziť právo cestujúceho na náhradu škody alebo ujmy prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel len z toho dôvodu, že sa podieľal na vzniku škody. Rozsah náhrady škody alebo ujmy možno teda obmedziť iba vo výnimočných prípadoch, a to na základe konkrétneho posúdenia (rozsudky Candolin a i., už citovaný, body 29, 30 a 35; Farrell, už citovaný, bod 35; Carvalho Ferreira Santos, už citovaný, bod 38, ako aj Ambrósio Lavrador a Olival Ferreira Bonifácio, už citovaný, bod 29).

50      Z predchádzajúceho vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že odpoveď na prvú položenú otázku nezávisí od toho, či poistený poškodený vedel, že osoba, ktorej povolil viesť vozidlo, nie je na toto vedenie poistená, alebo sa domnieval, že bola poistená, alebo sa touto otázkou nezaoberal.

 O trovách

51      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a článok 2 ods. 1 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorej účinkom je automaticky vylúčiť povinnosť poisťovateľa odškodniť poškodeného pri dopravnej nehode, ak bola táto nehoda spôsobená nepoisteným vodičom a tento poškodený, cestujúci vo vozidle v čase nehody, bol poistený na vedenie tohto vozidla a tomuto vodičovi dovolil toto vozidlo viesť.

2.      Odpoveď na prvú položenú otázku nezávisí od toho, či poistený poškodený vedel, že osoba, ktorej povolil viesť vozidlo, nie je na toto vedenie poistená, alebo sa domnieval, že bola poistená, alebo sa touto otázkou nezaoberal.

Podpisy

---

* Jazyk konania: angličtina.