1.

Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) vymedzuje v článku 66 ratione temporis spory a prípadne rozsudky, na ktoré sa bez ohľadu na to, že nariadenie nadobudlo účinnosť 1. marca 2002 ( 3 ), uplatnia jeho normatívne ustanovenia týkajúce sa – ako naznačuje jeho samotný názov – určovania právomoci súdov a uznávania a výkonu príslušných rozsudkov.

2.

V súvislosti s návrhom na výkon rozsudku, ktorý bol vydaný v Rakúsku, sa vnútroštátny súd v Českej republike v podstate pýta, či sa má uvedený článok vykladať v tom zmysle, že na účely uplatnenia jeho ustanovení stačí (alebo nestačí), aby v čase vydania uvedeného rozsudku bolo nariadenie účinné len v štáte, kde bol tento rozsudok vydaný, teda bez ohľadu na postavenie nariadenia v štáte výkonu.

3.

Ako bude uvedené nižšie, prakticky položená otázka, ktorá zároveň predstavuje podstatu prejednávanej veci, sa týka spôsobu, akým možno uplatňovať ustanovenia uvedeného článku 66 na území členských štátov, ktoré pristúpili k Únii až po nadobudnutí účinnosti nariadenia, pričom uvedené nariadenie sa týmto aspektom výslovne nezaoberá.

4.

V odôvodnení č. 5 nariadenia č. 44/2001 sa uvádza:

„Dňa 27. septembra 1968 členské štáty podľa článku 293, štvrtej zarážky zmluvy, uzavreli Bruselský dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, zmenený a doplnený Dohovorom o prístupe nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len ‚Bruselský dohovor‘). Dňa 16. septembra 1988 členské štáty a štáty EFTA uzavreli Lugánsky dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý je paralelným dohovorom k Bruselskému dohovoru z roku 1968. Vykonali sa práce smerujúce k revízii týchto dohovorov a Rada schválila obsah revidovaných textov. Je potrebné zabezpečiť kontinuitu výsledkov dosiahnutých touto revíziou.“

5.

Odôvodnenie č. 19 tohto nariadenia stanovuje:

„Treba zaručiť kontinuitu medzi Bruselským dohovorom a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu Bruselského dohovoru Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Protokol z roku 1971 by sa mal naďalej uplatniť na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.“

6.

Prechodné ustanovenia, na ktoré toto odôvodnenie č. 19 odkazuje, sú obsiahnuté v článku 66 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje:

7.

Článok 76 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že „toto nariadenie nadobúda účinnosť 1. marca 2002.“

8.

Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 97/1963 Sb. o mezinárodním právu soukromém a procesním (zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom; ďalej len „ZMPS“) „právomoc českých súdov v majetkových sporoch je daná vtedy, ak je daná ich príslušnosť podľa českých predpisov.“

9.

§ 63 ZMPS stanovuje, že „rozhodnutia justičných orgánov cudzieho štátu vo veciach uvedených v § 1… majú v Českej republike účinnosť, pokiaľ nadobudli podľa potvrdenia príslušného cudzieho orgánu právoplatnosť a ak boli uznané československými orgánmi.“

10.

§ 64 citovaného zákona stanovuje, že „cudzie rozhodnutie nemožno uznať ani vykonať, ak:

…

11.

Rozsudkom z 15. apríla 2003 Landesgericht für Zivilrechtssachen Graz (krajinský súd pre občianske veci v Grazi; Rakúsko) uložil spoločnosti SEWAR spol. s r.o. povinnosť zaplatiť spoločnosti Wolf Naturprodukte GmbH určitú sumu.

12.

Dňa 21. mája 2007 podala Wolf Naturprodukte GmbH na Okresní soud ve Znojmě (okresný súd v Znojme; Česká republika) návrh, v ktorom sa domáhala toho, aby uvedený rozsudok rakúskeho súdu bol vyhlásený za vykonateľný v Českej republike a aby bola nariadená exekúcia na majetok povinnej. Wolf Naturprodukte GmbH oprela svoj návrh o ustanovenia nariadenia č. 44/2001.

13.

Okresní soud ve Znojmě uznesením z 25. októbra 2007 zamietol návrh oprávnenej, pričom uviedol, že ustanovenie článku 66 ods. 1 a 2 nariadenia č. 44/2001 nemožno v tomto prípade ratione temporis uplatniť. Okresní soud ve Znojmě teda na základe ZMPS dospel k záveru, že rozsudok rakúskeho súdu nespĺňa podmienky potrebné na jeho uznanie a výkon v Českej republike. Po prvé totiž išlo o rozsudok pre zmeškanie a z údajov o konaní vyplynulo, že povinnej bola odňatá možnosť riadne sa zúčastniť konania (návrh na začatie konania bol povinnej doručený 15. apríla 2003 a v ten istý deň bol vydaný konečný rozsudok). Po druhé nebola splnená požiadavka vzájomnosti pri uznávaní a výkone rozhodnutí medzi Českou republikou a Rakúskou republikou.

14.

Wolf Naturprodukte GmbH podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský soud v Brně (krajský súd v Brne) uznesením z 30. júna 2008 zamietol odvolanie a potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

15.

Oprávnená preto podala na Nejvyšší soud České republiky dovolanie, v ktorom namieta, že článok 66 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať tak, že rozhodujúcim dňom pre jeho uplatnenie je deň, keď nariadenie nadobudlo všeobecnú účinnosť, a nie deň, keď nariadenie nadobudlo účinnosť v konkrétnom členskom štáte.

16.

Nejvyšší soud České republiky konštatoval, že zo znenia uvedeného článku 66 nemožno jednoznačne určiť časovú pôsobnosť nariadenia č. 44/2001, a preto sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 66 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len ‚nariadenie Brusel I‘) vykladať tak, že na založenie pôsobnosti nariadenia Brusel I je nevyhnutné, aby v čase vydania rozhodnutia bolo toto nariadenie účinné tak v štáte, ktorého súd rozhodnutie vydáva, ako aj v štáte, v ktorom sa účastník konania usiluje o uznanie a výkon takého rozhodnutia?“

17.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol zapísaný do registra kancelárie Súdneho dvora 2. novembra 2010.

18.

Písomné pripomienky predložili Česká republika, Lotyšská republika, Spolková republika Nemecko a Komisia.

19.

Vyššie uvedenú otázku, ktorú vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru, treba podľa môjho názoru najskôr v istom zmysle spresniť.

20.

Po prvé je potrebné poznamenať, že bez ohľadu na to, že otázka sa formálne vzťahuje osobitne na článok 66 ods. 2 a konkrétne na „priestorový“ rozmer výrazu „nadobudnutie účinnosti“ nariadenia v tomto prechodnom ustanovení, je zrejmé, že takéto „nadobudnutie účinnosti“, ako bude uvedené nižšie, nemôže mať v jednotlivých odsekoch tohto článku odlišný dosah. Preto sa domnievam, že otázka sa musí vzťahovať na článok 66 ako celok a že medzi jeho odsekmi nemožno robiť rozdiely.

21.

Po druhé je nevyhnutné pochopiť zmysel a koncepciu tohto ustanovenia; v konečnom dôsledku jeho „postavenie“ v rámci celého nariadenia č. 44/2001.

22.

Článok 66 ako prechodné ustanovenie sleduje predovšetkým cieľ právnej istoty. Vzhľadom na predmet nariadenia (právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov) bolo navyše nevyhnutné ratione temporis vymedziť konkrétne spory a rozsudky, na ktoré sa majú v závislosti od jednotlivého prípadu jeho ustanovenia uplatniť.

23.

Na tento účel stanovil normotvorca Únie v prvom odseku uvedeného článku pravidlo a v jeho druhom odseku výnimku. Pravidlom je – veľmi jednoducho – uplatňovanie ustanovení nariadenia na spory začaté po nadobudnutí účinnosti nariadenia. To znamená, že nariadenie – a to je dôležité – sa v tomto prípade uplatní v celom rozsahu, tak v časti týkajúcej sa právomoci súdov, ako aj v časti týkajúcej sa uznávania a výkonu príslušných rozsudkov.

24.

Bez toho, aby boli dotknuté úvahy uvedené nižšie, výnimkou je uplatňovanie ustanovení nariadenia na konania, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti nariadenia už boli začaté, ale ešte neboli skončené; čiže – ako je výslovne stanovené – konania, v ktorých je rozsudok vydaný až po nadobudnutí účinnosti nariadenia. V takých prípadoch sa nariadenie č. 44/2001 uplatní len v časti týkajúcej sa uznávania a výkonu týchto rozsudkov bez toho, aby sa – logicky – spochybnili kritériá, podľa ktorých bola v rozhodujúcom čase určená právomoc súdov na ich vydanie. Ako vyplýva zo znenia vyššie citovaného článku 66 ods. 2, táto výnimka je stanovená pre niekoľko prípadov. Bez toho, aby bolo potrebné podrobne sa nimi zaoberať a bez ohľadu na spresnenie uvedené nižšie je zrejmé, že tieto prípady treba ako výnimku z pravidla vykladať reštriktívne a – čo treba vopred uviesť – bez toho, aby existoval priestor na výklad, ktorý je v konečnom dôsledku extenzívny, akým je výklad, ktorý navrhuje zástupca Nemecka.

25.

V tejto súvislosti napokon nemožno vôbec pochybovať o tom, čo „nadobudnutie účinnosti“ z „priestorového“ hľadiska znamená v konkrétnom okamihu, keď nariadenie č. 44/2001 nadobudne účinnosť: ak nie je stanovené inak, nariadenie, rovnako ako ktorýkoľvek akt práva Únie, nadobudne účinnosť na území Únie bez toho, aby k tomu bolo potrebné niečo dodať. Na území štátov, ktoré pristúpili k Únii neskôr, však nariadenie nadobúda účinnosť až v deň tohto pristúpenia. ( 4 )

26.

Z uvedeného vyplýva, že v čase nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 44/2001 – v roku 2002 – nemalo nijaký zmysel klásť si otázku, či stačí alebo nestačí, aby nariadenie nadobudlo účinnosť iba v štáte, v ktorom bol rozsudok vydaný, a to preto, lebo všetky členské štáty sa vo vzťahu k tomuto predpisu nachádzali v rovnakom postavení. ( 5 )

27.

V tomto zmysle je potrebné poznamenať, že podľa môjho názoru akékoľvek odôvodnenie, ktoré by bolo založené na záveroch vyplývajúcich z porovnania uvedeného článku 66 a príslušných predchádzajúcich ustanovení Bruselského a Lugánskeho dohovoru, je mimoriadne sporné. ( 6 )

28.

Preto z otázky, či možno za právneho stavu, ktorý vznikol po prvom rozšírení Únie o dva roky neskôr tam, kde článok 66 hovorí o „nadobudnutí účinnosti“, robiť rozdiely medzi jednými a druhými štátmi (a príslušnými občanmi Únie), do značnej miery vyplýva praktická otázka, či možno nové členské štáty (a ich občanov) pripraviť o prechodné ustanovenie článku 66, ktorého ciele priamo súvisia s právnou istotou, a teda aj s právnym štátom.

29.

Uvedený predpoklad by predovšetkým znamenal vychádzať z niečoho, čo by sa dalo označiť ako „statické“ chápanie tohto prechodného ustanovenia, z ktorého by mali úžitok len štáty (a ich občania), ktoré boli súčasťou Únie už v okamihu nadobudnutia účinnosti nariadenia. To je však problematické.

30.

Pripustiť predpoklad, ako je to v prejednávanej veci, že by nové členské štáty mali vykonať rozsudky, ktoré nielenže boli vydané v konaniach začatých pred ich pristúpením k Únii, čo vylučuje pravidlo uvedené v článku 66 ods. 1, ale ktoré boli navyše vydané pred nadobudnutím účinnosti nariadenia, čo tiež vylučuje samotná výnimka stanovená v článku 66 ods. 2, znamená odoprieť týmto štátom (a príslušným občanom Únie) podstatu tohto prechodného režimu.

31.

Na základe vyššie uvedeného a z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že tak požiadavky právnej istoty, ako aj práva na súdnu ochranu (článok 47 Charty základných práv Európskej únie), z ktorých vychádza článok 66 ako celok, nepripúšťajú predpoklad, ktorý vyjadril vnútroštátny súd v otázke, čiže predpoklad, že nadobudnutie účinnosti nariadenia v štáte a v čase, v ktorom je predmetný rozsudok vydaný, stačí na to, aby bol vykonaný v členskom štáte, v ktorom nariadenie nebolo účinné ani v čase začatia konania, ani v čase vydania takéhoto rozsudku. ( 7 )

32.

Článok 66 nariadenia je prechodné ustanovenie, ktorého účinky vzhľadom na povahu a obsah uvedeného nariadenia nemohli byť vyčerpané takpovediac prechodom od dohovoru k nariadeniu v roku 2002, čo by sa dalo označiť za „statické“ chápanie tohto ustanovenia (na spôsob „momentky“). Vzhľadom na samotnú povahu predmetu právnej úpravy naopak ide o prechodné ustanovenie, ktoré sa má uplatniť vždy, keď pristupujú nové členské štáty, a za rovnakých podmienok ako v štátoch (a voči ich občanom), ktoré boli súčasťou Únie v roku 2002. Už som sa tiež pokúsil vysvetliť, prečo podľa môjho názoru predpoklad vyjadrený v otázke v prejednávanej veci znamená to isté ako „deaktivovanie“ ustanovení článku 66 nariadenia č. 44/2001 voči štátom (a ich občanom), ktoré pristúpili k Únii až po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia. V tomto zmysle možno hovoriť o požiadavke „dynamického“ chápania tohto prechodného ustanovenia.

33.

Systematický a teleologický výklad nariadenia č. 44/2001 by tento prístup podporoval, keďže inak to ani nemôže byť. Účelom nariadenia č. 44/2001, ktoré bolo vytvorené ako nástroj na riadne fungovanie vnútorného trhu, je uľahčiť a zjednodušiť uznávanie a výkon rozsudkov medzi členskými štátmi a tento cieľ „voľného pohybu rozsudkov“ v občianskych a obchodných veciach ( 8 ) by sa dosiahol ľahšie, ako navrhuje nemecká vláda, ak by sa umožnilo uznávanie rozsudkov vydaných v čase, keď bolo nariadenie účinné v členskom štáte pôvodu, aj keď ešte nebolo účinné v následne dožiadanom štáte. Domnievam sa však, že toto riešenie nie je možné, keďže dosahovanie tohto cieľa voľného pohybu nesmie ohroziť rovnováhu medzi záujmami žalobcu a záujmami žalovaného v konaní.

34.

Ako som zdôraznil už na začiatku, nariadenie č. 44/2001 pozostáva z dvoch hlavných obsahových zložiek, ktoré však tvoria jeden celok: ide jednak o skupinu ustanovení venovaných „rozdeleniu“ právomoci súdov v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie a jednak o normy o uznávaní a výkone rozhodnutí. Obidve obsahové zložky sú úzko prepojené: ak sa nariadenie číta pozorne, vyplýva z neho, že normotvorca Spoločenstva nezamýšľal uplatňovať jednu zložku bez uplatňovania druhej zložky a že ich považuje za jeden celok.

35.

Článok 66 ods. 1 je jasným vyjadrením vyššie uvedeného konštatovania. Stanovením dňa začatia konania ako všeobecného dátumu na určenie uplatniteľnosti nariadenia článok 66 ods. 1 zaručuje, že rozhodnutie, ktoré sa má vykonať, bolo prijaté v súlade s kritériami právomoci nariadenia.

36.

Táto myšlienka do určitej miery vyplýva aj z článku 66 ods. 2. Hoci ako som už uviedol, tento odsek 2 formálne tvorí výnimku zo všeobecného pravidla uvedeného v odseku 1, treba konštatovať, že z tohto hľadiska je jeho charakter výnimky po vecnej stránke značne oslabený. Uvedený odsek 2 totiž umožňuje uplatňovať normy týkajúce sa uznávania a výkonu obsiahnuté v nariadení, ak sa konanie začalo pred nadobudnutím účinnosti nariadenia a ak bol rozsudok vydaný po tomto dátume, vo viacerých prípadoch, ktoré v zásade vychádzajú zo skutočnosti, že právomoc súdov štátu pôvodu rozsudku bola určená v súlade s kritériami samotného nariadenia alebo s inými kritériami s rovnakým alebo podobným obsahom zakotvenými v medzinárodnej zmluve, ktorou sú obidva členské štáty viazané.

37.

Takéto vzájomné pôsobenie dvoch základných obsahových zložiek nariadenia č. 44/2001 (právomoc a uznávanie) vychádza z potreby, aby k voľnému pohybu rozsudkov dochádzalo v systéme, kde sú záujmy účastníkov konania v rovnováhe. Bez rizika nadmerného zjednodušenia možno konštatovať, že účelom noriem nariadenia týkajúcich sa právomoci je predovšetkým chrániť záujmy žalovaného (ktorý sa len výnimočne bude musieť zúčastniť konania v inom štáte, ako je štát jeho bydliska alebo sídla), zatiaľ čo normy týkajúce sa uznávania a výkonu rozsudkov chránia najmä žalobcu (ktorý prípadne môže dosiahnuť rýchly, istý a účinný výkon rozsudku v inom členskom štáte). ( 9 )

38.

Súdny dvor výslovne poukázal na tento úzky vzťah medzi oboma súbormi noriem vo svojom stanovisku 1/03 zo 7. februára 2006, ( 10 ) ktorého bod 163 stanovuje, že „zjednodušený postup uznávania a výkonu rozhodnutí stanovený v článku 33 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého sa rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania, a ktorý podľa článku 35 ods. 3 nariadenia vedie k tomu, že právomoc súdov štátu pôvodu sa zásadne neskúma, sa zakladá na vzájomnej dôvere členských štátov, najmä na dôvere súdu dožiadaného štátu voči súdu štátu pôvodu, a to najmä so zreteľom na kritériá priamej právomoci stanovené v kapitole II.“

39.

Okolnosti prejednávanej veci svedčia o tom, ako môže výklad, podľa ktorého sa nariadenie uplatní v prípade, keď sa konanie začalo po nadobudnutí účinnosti nariadenia v členskom štáte pôvodu, ale pred nadobudnutím účinnosti nariadenia v štáte, v ktorom sa následne žiada o výkon príslušného rozsudku, viesť k narušeniu tohto vzťahu medzi dvoma uvedenými obsahovými zložkami nariadenia a v dôsledku toho aj k narušeniu rovnováhy medzi záujmami žalobcu a záujmami žalovaného, pričom takémuto výsledku chcel normotvorca Únie podľa môjho názoru zabrániť.

40.

V prvom rade poukazujem na to, že predmetný spor nespadá pod žiadny z prípadov uvedených v článku 66 ods. 2. Česká republika jednak nebola stranou Bruselského ani Lugánskeho dohovoru ani žiadneho iného dohovoru v tejto veci, ktorým by bola s Rakúskom viazaná, a jednak kritériá uplatnené na určenie právomoci rakúskeho súdu neboli v pravom zmysle slova „kritériá upravené v kapitole II“ nariadenia, ako to vyžaduje článok 66 ods. 2 písm. b). Neuplatnili sa totiž kritériá priamo a obsahovo stanovené v tejto kapitole II (konkrétne v jej oddieloch 2 až 7), ale vnútroštátne normy, na ktoré odkazuje článok 4, ktorý možno uplatniť, ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu. To znamená, že žalovaný, ako už bolo uvedené, nemohol využiť obranné mechanizmy, ktoré nariadenie stanovuje (ako napríklad povinnosť včasného doručenia).

41.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v nadväznosti na skoršiu argumentáciu možno konštatovať, že základným problémom vyššie uvedeného riešenia je skutočnosť, že žalovaný s bydliskom v štáte, ktorý v deň začatia konania ešte nebol členom Únie, by sa v tom čase na účely nariadenia považoval za žalovaného s bydliskom v treťom štáte. To znamená, že aj v prípade uplatnenia nariadenia bola žalovaná spoločnosť z procesného hľadiska v relatívne slabšom právnom postavení v porovnaní s tým, ktoré by jej prislúchalo, ak by mala sídlo v členskom štáte.

42.

Po prvé právomoc rakúskeho súdu nebola určená v súlade s článkom 3 nariadenia č. 44/2001 ( 11 ) a v konečnom dôsledku ani v súlade s kritériami právomoci priamo a obsahovo stanovenými v uvedenom nariadení, podľa ktorých je všeobecným kritériom miesto bydliska žalovaného. ( 12 ) Keďže v tom čase žalovaná nemala sídlo v členskom štáte, právomoc súdov by bola v súlade s článkom 4 nariadenia ( 13 ) určená na základe právnych predpisov členského štátu, v ktorom bola podaná žaloba (rakúske právne predpisy týkajúce sa právomoci súdov).

43.

Po druhé žalovaná nemohla uplatniť ani niektoré práva na obhajobu, ktorých by sa mohla dovolávať, ak by v tom čase mala sídlo v štáte, ktorý už bol členom Európskej únie. Ide o práva stanovené v článku 26 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje, že „ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia“ (odsek 1); uvedený súd navyše „preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby mohol pripraviť svoju obhajobu, alebo na tento účel sa prijali všetky potrebné kroky“ (odsek 2).

44.

V prejednávanom prípade je problémom presne to, že žalovaná spoločnosť sa údajne nemohla zúčastniť konania, keďže návrh na začatie konania jej nebol doručený v dostatočnom predstihu. ( 14 ) Za týchto podmienok by nebolo logické umožniť domáhať sa uznania rozsudku na základe nariadenia č. 44/2001, lebo by to narušilo spomínanú rovnováhu záujmov účastníkov konania a vzájomné prepojenie medzi dvoma základnými obsahovými zložkami nariadenia.

45.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tak zo systematického, ako aj z teleologického hľadiska je jediným vhodným výkladom nariadenia zodpovedajúcim právnej istote a procesným zárukám výklad, ktorý dynamicky rozširuje úplnú účinnosť prechodného ustanovenia obsiahnutého v obidvoch odsekoch článku 66 nariadenia č. 44/2001 na území každého štátu, ktorý pristúpil k Únii po nadobudnutí účinnosti uvedeného nariadenia.

46.

Tento mnou navrhovaný prístup nevyhnutne a bezprostredne ovplyvňuje význam odpovede na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd. Nariadenie č. 44/2001 možno uplatniť v Českej republike iba za podmienok stanovených v dvoch odsekoch jeho článku 66 alebo – presnejšie povedané – s rovnakým účinkom, aký malo uvedené ustanovenie v čase, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že v rámci návrhu na vykonanie rozsudku podľa ustanovení nariadenia č. 44/2001 sa na toto nariadenie možno účinne odvolávať iba v prípade, ak bolo účinné tak v členskom štáte, kde bol rozsudok vydaný, ako aj v členskom štáte, v ktorom sa navrhuje jeho výkon.

47.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Nejvyšší soud České republiky (Česká republika), odpovedal takto:

Článok 66 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať tak, že na založenie pôsobnosti tohto nariadenia je nevyhnutné, aby toto nariadenie bolo účinné tak v štáte, ktorého súd rozhodnutie vydáva, ako aj v štáte, v ktorom sa účastník konania usiluje o uznanie a výkon takého rozhodnutia, a to buď v čase podania návrhu na začatie konania, alebo ak takýto návrh nebol podaný a sú splnené podmienky odseku 2 uvedeného článku, v čase vydania rozhodnutia.