I – Úvod

II – Uplatniteľné právo

A – Medzinárodné právo

B – Právo Únie

1. Charta základných práv

2. Smernica 93/83

3. Smernica 2006/116

4. Smernica 2001/29

5. Smernica o nájomnom práve a výpožičnom práve

a) Smernica 92/100

b) Smernica 2006/115

C – Vnútroštátne právo

III – Skutkový stav, konanie pred vnútroštátnym súdom a prejudiciálne otázky

A – Skutkový stav

B – Konanie pred vnútroštátnym súdom

1. O výlučných právach na použitie diela

2. O zákonných právach na odmenu

C – Prejudiciálne otázky

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

V – O prvej prejudiciálnej otázke a o prvej časti druhej prejudiciálnej otázky

A – Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B – Právne posúdenie

1. O otázke autorstva hlavného režiséra filmového diela

a) O smernici 93/83

b) O smernici 2006/116 a smernici 2001/29

c) Predbežný záver

2. Musia sa výlučné práva na použitie diela priznať pôvodne hlavnému režisérovi ako autorovi filmu?

a) Zásadné priznanie výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu

b) Oprávnenie obmedziť výlučné práva autora filmu na použitie diela

c) O prípustnosti pôvodného priznania výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu

d) Predbežný záver

3. O podmienkach pôvodného priznania výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu

a) Neprípustnosť analógie k článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115

b) O požiadavkách práva Únie

i) Existencia zmluvy

ii) Možnosť odlišných dojednaní

iii) Právo na primeranú odmenu

– Autorské právo hlavného režiséra považovaného za autora filmu ako vlastníctvo chránené v rámci základných práv

– Podmienky oprávneného zásahu do vlastníctva

iv) Predbežný záver

4. O zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ako je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, s požiadavkami práva Únie

VI – O druhej časti druhej prejudiciálnej otázky, ako aj o tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke

A – Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B – Právne posúdenie

1. Úvodné poznámky

2. O primeranej kompenzácii podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29

a) Komu patrí primeraná kompenzácia?

b) Ďalšie požiadavky

3. Zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, s požiadavkami práva Únie

VII – Doplňujúca poznámka

VIII – Návrh

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Handelsgericht Wien (ďalej len „vnútroštátny súd“), sa týka oblasti autorských práv k filmu a obsahuje v podstate tri otázky, ktoré sa týkajú práv autora filmu a výrobcu filmu.

2.

Najprv sa vnútroštátny súd pýta, či článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (kodifikované znenie) ( 2 ) (ďalej len „smernica 2006/116“) stanovuje pojem autor filmu len na účely tejto smernice, alebo či toto ustanovenie má platnosť presahujúcu oblasť pôsobnosti smernice.

3.

Ďalej sa vnútroštátny súd pýta, či je v súlade s požiadavkami práva Únie taká vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej výlučné práva na rozmnožovanie, vysielanie cez satelit a na iné verejné šírenie filmu, najmä formou sprístupňovania verejnosti, vznikajú pôvodne výrobcovi filmu a nie autorovi alebo autorom filmu. Túto otázku kladie vnútroštátny súd v súvislosti s článkom 2 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii ( 3 ) (ďalej len „smernica 93/83“) a článkom 2 a 3 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 4 ) (ďalej len „smernica 2001/29“). Podľa týchto ustanovení patria vyššie uvedené výlučné práva na použitie diela zásadne autorovi kinematografického diela.

4.

Ďalej sa v tomto konaní vynára otázka, komu patrí primeraná kompenzácia podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, keď členské štáty obmedzia právo na rozmnožovanie filmov podľa článku 2 tejto smernice v súvislosti s kópiami pre súkromné použitie.

5.

Článok 14 bis Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel v parížskom znení z 24. júla 1971 ( 5 ) (tzv. revidovaný Bernský dohovor, ďalej len „RBD“) stanovuje:

„(1)   Bez ujmy na autorskom práve k akémukoľvek dielu, prípadne spracovanému alebo rozmnoženému, je filmové dielo chránené ako pôvodné dielo. Nositeľ autorského práva k filmovému dielu požíva tie isté práva ako autor pôvodného diela včítane práv podľa predchádzajúceho článku.

(3)   Ak vnútroštátne zákonodarstvo neustanoví inak, nevzťahuje sa ustanovenie odseku 2 b) na autorov scenárov, dialógov a hudobných diel vytvorených pre výrobu filmového diela ani na jeho hlavného režiséra. Tie štáty však, ktorých zákonodarstvo neobsahuje ustanovenie predvídajúce uplatnenie spomenutého odseku 2 b) na tohto režiséra, upovedomia o tom písomným vyhlásením generálneho riaditeľa, ktorý ho ihneď oznámi všetkým ostatným štátom Únie.“

6.

Článok 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) upravuje vlastnícke práva a stanovuje:

„1.   Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

2.   Duševné vlastníctvo je chránené.“

7.

Odôvodnenia č. 24 až 26 smernice 93/83 stanovujú:

8.

Článok 1 smernice 93/83 obsahuje definície. V odseku 5 tohto článku sa stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa hlavný režisér kinematografického alebo audiovizuálneho diela považuje za jeho autora alebo za jedného z autorov. Členské štáty môžu vydať úpravu, že za spoluautorov sa môžu považovať aj ďalší.“

9.

Článok 2 smernice 93/83 sa nachádza v kapitole o satelitnom vysielaní programov a upravuje vysielacie právo. Tento článok znie:

„Členské štáty zabezpečia pre autora výhradné právo na povolenie satelitného vysielania pre verejnosť diel chránených autorským právom podľa ustanovení tejto kapitoly.“

10.

Článok 4 smernice 93/83 sa týka práv výkonných umelcov, výrobcov záznamov a vysielacích organizácií. Tento článok stanovuje:

„1.   Na účely satelitného vysielania pre verejnosť sú práva výkonných umelcov, výrobcov záznamov a vysielacích organizácií chránené v súlade s ustanoveniami článkov 6, 7, 8 a 10 smernice 92/100/EHS.

2.   Na účely odseku 1 termín ‚bezdrôtové vysielanie‘ v smernici 92/100 zahŕňa aj satelitné vysielanie pre verejnosť.

3.   So zreteľom na uplatnenie práv uvedených v odseku 1 platia články 2 ods. 7 a 12 smernice 92/100.“

11.

Odôvodnenie č. 5 smernice 2006/116 znie:

„Ustanovenia tejto smernice by sa nemali dotýkať uplatňovania ustanovení článku 14a [14 bis – neoficiálny preklad] ods. 2 písm. b), c) a d) a ods. 3 Bernského dohovoru členskými štátmi.“

12.

Článok 2 tejto smernice sa týka filmových a audiovizuálnych diel a stanovuje:

„1.   Hlavný režisér filmového alebo audiovizuálneho diela sa považuje za jeho autora alebo jedného z autorov. Členské štáty môžu určiť aj ďalších spoluautorov.

2.   Lehota ochrany filmového diela alebo audiovizuálneho diela uplynie 70 rokov po smrti poslednej z najdlhšie žijúcich nasledujúcich osôb, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú tieto osoby pokladané za spoluautorov: hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov, skladateľ hudby osobitne vytvorenej na použitie vo filmovom alebo audiovizuálnom diele.“

13.

V smernici 2006/116 bola kodifikovaná smernica 93/98. Ak sa odkazuje na smernicu o lehote ochrany, vzťahuje sa to na smernicu 2006/116. Keďže však v súvislosti s vyššie uvedenými ustanoveniami neexistujú nijaké rozdiely v porovnaní so smernicou 93/98, vzťahujú sa úvahy v relevantnej miere aj na smernicu 93/98.

14.

Odôvodnenie č. 20 smernice 2001/29 znie:

„Táto smernica je založená na princípoch a pravidlách, ktoré už boli ustanovené smernicami platnými v tejto oblasti v súčasnosti, najmä smernicami 91/250/EHS, 92/100/EHS, 93/83/EHS, 93/98/EHS a 96/9/ES a tieto princípy a pravidlá ďalej rozvíja a posúva ich do kontextu informačnej spoločnosti. Ustanovenia tejto smernice platia bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia vyššie uvedených smerníc, pokiaľ nie je v tejto smernici upravené inak.“

15.

Článok 1 ods. 2 smernice 2001/29 stanovuje:

„S výnimkou prípadov uvedených v článku 11 sa táto smernica nezaoberá a nijakým spôsobom neovplyvňuje existujúce ustanovenia Spoločenstva súvisiace s:

…

…“

16.

Článok 2 smernice 2001/29 uvádza:

„Právo rozmnožovania

Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

17.

Článok 3 smernice 2001/29 stanovuje:

„Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti

1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.   Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

3.   Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú nijakým aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“

18.

Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 stanovuje:

„Členské štáty môžu zabezpečiť [stanoviť – neoficiálny preklad] výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

19.

Článok 2 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva ( 6 ) sa týka nositeľov a predmetu práva na nájom a vypožičanie. Odsek 2 tohto článku stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa hlavný režisér kinematografického alebo audiovizuálneho diela považuje za jeho autora alebo jedného z jeho autorov. Členské štáty môžu ustanoviť, aby za jeho spoluautorov boli považované iné osoby.“

20.

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (kodifikované znenie) ( 7 ) (ďalej len „smernica 2006/115“) sa konsolidovala smernica 92/100.

21.

Článok 2 tejto smernice má názov „Vymedzenie pojmov“. Odseky 1 a 2 tohto článku stanovujú:

„1.   Na účely tejto smernice:

…

2.   Hlavný režisér kinematografického alebo audiovizuálneho diela sa považuje za jeho autora alebo jedného z jeho autorov. Členské štáty môžu ustanoviť, aby za jeho spoluautorov boli považované ďalšie osoby.“

22.

V článku 3 ods. 4 a ods. 5 smernice 2006/115 sa uvádza:

„4.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, ak je medzi výkonnými umelcami a výrobcom filmu uzatvorená individuálna alebo kolektívna zmluva o výrobe filmu, predpokladá sa, ak to v zmluve nie je ustanovené inak, že výkonný umelec, na ktorého sa táto zmluva vzťahuje, previedol [postúpil – neoficiálny preklad] svoje právo na nájom, pokiaľ článok 5 neustanovuje inak.

5.   Členské štáty môžu ustanoviť podobnú právnu domnienku, akú obsahuje odsek 4, pokiaľ ide o autorov.“

23.

Článok 5 ods. 1 až 3 smernice 2006/115 stanovuje:

„Neodňateľné právo na primeranú odmenu

1.   Pokiaľ autor alebo výkonný umelec previedol alebo postúpil svoje právo na nájom týkajúce sa zvukového záznamu alebo originálu či rozmnoženiny filmu na výrobcu zvukového záznamu alebo filmu, zostáva tomuto autorovi alebo výkonnému umelcovi zachované právo na primeranú odmenu za nájom.

2.   Nároku na primeranú odmenu za nájom sa autori alebo výkonní umelci nemôžu vzdať.

3.   Správa tohto práva na primeranú odmenu môže byť prevedená na organizácie kolektívnej správy, ktoré autorov alebo výkonných umelcov zastupujú.“

24.

§ 16a ods. 5 rakúskeho Bundesgesetz über das Urheberrecht an Werken der Literatur und Kunst und über verwandte Schutzrechte (spolkový zákon o autorskom práve k literárnym a umeleckým dielam a o právach súvisiacich s autorským právom, ďalej len „UrhG“) stanovuje:

„Ak oprávnený užívateľ diela alebo oprávnený výrobca filmu v zmysle § 38 ods. 1 umožní iným osobám za odmenu nájom alebo vypožičanie autorských diel, autor má voči oprávnenému užívateľovi diela, resp. výrobcovi filmu neodňateľné právo na primeraný podiel z tejto odmeny. Ak právo na odmenu za vypožičanie autorských diel patrí na základe zákona alebo zmluvy inej osobe, autor má neodňateľné právo na primeraný podiel z tejto odmeny.“

25.

§ 38 ods. 1 UrhG stanovuje:

„Práva na použitie komerčne vyrobených filmových diel patria s výnimkou obmedzenia obsiahnutého v § 39 ods. 4 vlastníkovi podniku (výrobcovi filmu). Zákonné nároky na odmenu autora patria vo výške jednej polovice výrobcovi filmu a vo výške jednej polovice autorovi, pokiaľ nie sú neodňateľné a pokiaľ sa výrobca filmu s autorom nedohodol inak. Týmto ustanovením nie sú dotknuté autorské práva k dielam použitým pri tvorbe filmového diela.“

26.

§ 39 ods. 1 UrhG stanovuje:

„Kto sa podieľal na tvorbe profesionálne vyrobeného filmového diela tým spôsobom, že celkové dielo má charakter jeho vlastnej tvorivej duševnej činnosti, môže od výrobcu požadovať, aby bol vo filme a v oznámeniach filmového diela uvedený ako jeho autor.“

27.

§ 42b ods. 1 UrhG stanovuje:

„Ak možno v súvislosti s určitým dielom, ktoré bolo rozšírené na verejnosti vysielaním alebo bolo zaznamenané na obrazovom či zvukovom zázname vyrobenom na komerčný účel, vzhľadom na jeho povahu očakávať, že sa bude prostredníctvom zaznamenávania na obrazové alebo zvukové nosiče podľa § 42 ods. 2 až 7 rozmnožovať na súkromné účely, autor má nárok na primeranú odmenu (odmenu za nenahraté nosiče), ak sú nosiče v tuzemsku uvádzané na trh komerčne a za odmenu; za nosiče sa považujú nenahraté obrazové alebo zvukové nosiče, ktoré sú na takéto rozmnožovanie vhodné alebo iné obrazové alebo zvukové nosiče určené na takéto rozmnožovanie.“

28.

Žalobca v konaní vo veci samej je autorom scenára a hlavným režisérom dokumentárneho filmu o nemeckej vojnovej fotografii počas druhej svetovej vojny s názvom „Fotos von der Front“ (Fotografie z frontu). Tento film priniesol kritický pohľad na ambivalentnosť vojnovej fotografie. Na tento účel žalobca urobil aj osobný výber z rozsiahleho obrazového materiálu. V prípade tohto dokumentárneho filmu ide o kinematografické dielo.

29.

Žalovaný v konaní vo veci samej je producentom a komerčne vyrába kinematografické a iné audiovizuálne diela. Je (komerčným) výrobcom uvedeného filmu.

30.

Žalobca a žalovaný v konaní vo veci samej uzatvorili 13. marca 2008 dohodu o réžii a autorstve, v zmysle ktorej žalobca v konaní vo veci samej vystupuje ako autor scenára a hlavný režisér a žalovaný v konaní vo veci samej film produkuje a používa.

31.

Okrem autorského osobnostného práva priznal žalobca žalovanému v konaní vo veci samej všetky autorské a/alebo s nimi súvisiace práva na tento film. Prevod práv však nezahŕňal právo na verejné sprístupnenie prostredníctvom digitálnych sietí a právo na televízne vysielanie spôsobom „closed-circuit TV“, čiže vysielania pre uzavretý okruh užívateľov, a „pay TV“, teda (kódovaného) vysielania za osobitný poplatok. Na úprave zákonných nárokov na odmenu sa výslovne nedohodli.

32.

Žalobca v konaní vo veci samej postúpil zákonné právo na odmenu, najmä „odmenu za nenahraté nosiče“, v zmysle § 42b UrhG vopred, teda pred uzatvorením uvedenej dohody o réžii a autorstve na organizáciu kolektívnej správy práv na účely ich uplatňovania.

33.

Film mal premiéru 14. mája 2009. Prvé vysielanie sa uskutočnilo na BR-alpha 7. septembra 2009 a film je dostupný aj na DVD nosičoch.

34.

Žalovaný takisto sprístupnil film prostredníctvom internetu a udelil súvisiace práva portálu Movieeurope.com. Z tejto platformy si možno film vyžiadať prostredníctvom služby video na požiadanie (Video-on-Demand). Upútavku k filmu ďalej sprístupnil na internetovej platforme YouTube a disponoval aj právami pre pay TV, a to v prospech Scandinavia.tv.

35.

Žalobca podal voči žalovanému v konaní vo veci samej žalobu na vnútroštátnom súde.

36.

Žalobca v konaní vo veci samej považuje používanie práv, resp. poskytnutie týchto práv žalovaným za porušenie zmluvy a autorských práv vzhľadom na spôsob používania, ktoré mu boli zmluvne vyhradené. V prvom rade žiada určiť, že v súvislosti so scenárom a kinematografickým dielom, ktoré vytvoril ako hlavný režisér, mu patrí právo na sprístupnenie verejnosti („Video-on-Demand“) a právo televízneho vysielania pre uzavretý okruh užívateľov, ako aj vysielania prostredníctvom pay TV.

37.

Naopak podľa názoru žalovaného v konaní vo veci samej mu ako výrobcovi filmu patria všetky výlučné práva na použitie predmetných filmov. Na základe právnej úpravy v § 38 ods. 1 prvej vete UrhG patria výlučné práva na použitie diela, ktorých sa domáha žalobca, od začiatku jemu ako výrobcovi filmu a nie žalobcovi. Výnimka žalobcu stanovená v dohode o réžii a autorstve je preto neplatná.

38.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že práva na použitie komerčne vyrobených kinematografických diel patria podľa § 38 ods. 1 prvej vety UrhG výrobcovi filmu. Toto vnútroštátne ustanovenie sa podľa judikatúry najvyššieho súdu nechápe ako právna domnienka prevodu práv, ale ako pôvodné, priame priznanie práv na použitie diela výlučne výrobcovi filmu. Na základe takéhoto chápania § 38 ods. 1 prvej vety UrhG sú dohody, ktoré odporujú tomuto ustanoveniu, neplatné; práva nemôžu byť autorom filmu ani opätovne nadobudnuté.

39.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či takýto výklad § 38 ods. 1 prvej a druhej vety UrhG je v súlade s právom Únie.

40.

Po druhé žalobca v konaní vo veci samej navrhuje určiť, že mu zo zákonných nárokov na odmenu, najmä z „odmeny za nenahraté nosiče“, podľa § 42b UrhG patrí polovica.

41.

Žalovaný v konaní vo veci samej naopak tvrdí, že ako výrobcovi filmu mu v plnej výške patria aj zákonné práva na odmenu stanovené v UrhG, najmä na tzv. „odmenu za nenahraté nosiče“, keďže majú rovnaký osud ako práva na použitie diela. Platí to nielen pre polovicu odmeny, ktorá na základe § 38 ods. 1 druhej vety UrhG patrí výrobcovi filmu, ale aj pre druhú polovicu, ktorá na základe tohto ustanovenia patrí autorovi filmu. Dohoda odkláňajúca sa od zákonnej úpravy je prípustná a nachádza sa v dohode o réžii a autorstve.

42.

Vnútroštátny súd uvádza, že na základe § 38 ods. 1 druhej vety UrhG patria zákonné práva na odmenu výrobcovi filmu a autorovi v rovnakom pomere, ak nie sú neodňateľné a ak sa výrobca filmu s autorom nedohodol inak. Neodňateľnosť uvedená v § 38 ods. 1 druhej vete je na základe § 16b ods. 5 UrhG stanovená len v súvislosti s odmenou za vypožičanie v zmysle článku 5 smernice 2006/115, ktorá v tomto konaní nie je relevantná. V súvislosti s inými právami na odmenu, najmä v súvislosti s odmenou za nenahraté nosiče, neodňateľnosť neexistuje.

43.

Vnútroštátny súd síce považuje právnu úpravu zákonných práv na odmenu uvedenú v § 38 ods. 1 druhej vete UrhG, podľa ktorej patrí autorovi filmu polovica nároku, za primeranú. Pochybuje však o súlade tejto úpravy s právom Únie, keďže nárok autora filmu nie je kogentný.

44.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 3. júna 2010, položil vnútroštátny súd tieto prejudiciálne otázky:

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

V prípade kladnej odpovede na druhú otázku písm. b):

V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku:

45.

V písomnom konaní zaslali svoje stanovisko žalobca a žalovaný v konaní vo veci samej, rakúska, španielska vláda, ako aj Komisia.

46.

Dňa 5. mája 2011 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia žalobcu a žalovaného v konaní vo veci samej, ako aj zástupcovia rakúskej vlády a Komisie, kde doplnili svoje stanoviská a odpovedali na otázky.

47.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia, akým je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, s právom Únie. V súvislosti s týmto vnútroštátnym ustanovením ďalej vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že ho vnútroštátna judikatúra a právna náuka nechápe ako právnu domnienku postúpenia práv na použitie diela na výrobcu filmu, ale ako pôvodné, priame priznanie práv na použitie diela len výrobcovi filmu.

48.

Prvá prejudiciálna otázka a prvá časť druhej prejudiciálnej otázky súvisia s týmto ustanovením.

49.

Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či z článku 2 ods. 2 smernice 2006/115, článku 1 ods. 5 smernice 93/83, článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vyplýva pre členské štáty záväzok pôvodne priznať výlučné práva na vysielanie cez satelit, rozmnožovanie a na verejné šírenie, najmä na sprístupňovanie verejnosti, hlavnému režisérovi ako autorovi filmu a prípadne ďalším autorom filmu, ktorých stanoví relevantný členský štát.

50.

Ak takýto záväzok na pôvodné priznanie autorovi filmu existuje, vnútroštátny súd chce ďalej vedieť, či je v súlade s požiadavkami práva Únie vnútroštátne ustanovenie, ktoré zakladá právnu domnienku, že hlavný režisér postúpil vyššie uvedené práva na použitie diela, ktoré mu ako autorovi filmu patria, na výrobcu filmu, resp. že hlavný režisér priznal relevantné práva použitia výrobcovi filmu.

51.

V prípade prípustnosti takejto právnej domnienky v súlade s právom Únie, chce vnútroštátny súd ďalej vedieť, za akých podmienok musí byť takáto právna domnienka stanovená a či je v tejto súvislosti prípadne potrebné uplatniť podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 a 5 smernice 92/100.

52.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej a španielskej vlády nie je vnútroštátna právna úprava podľa § 38 ods. 1 prvej vety UrhG zlučiteľná s požiadavkami práva Únie.

53.

Podľa ustanovení práva Únie uvedených vnútroštátnym súdom je členský štát povinný priznať uvedené výlučné práva na použitie diela pôvodne autorovi filmu.

54.

Pokiaľ ide o výlučné práva na rozmnožovanie a na verejný prenos, najmä na sprístupňovanie verejnosti, ktoré patria autorovi podľa článkov 2 a 3 smernice 2001/29, vyplýva to z článku 2 ods. 1 smernice 2006/116. Podľa tohto ustanovenia je prinajmenšom hlavný režisér autorom filmového diela. Táto právna úprava nie je na rozdiel od relevantnej právnej úpravy v článku 2 ods. 2 smernice 2006/115 a v článku 2 ods. 5 smernice 93/83 obmedzená na účely smernice, ale má horizontálnu, teda všeobecnú platnosť.

55.

V tejto súvislosti poukazuje žalobca v konaní vo veci samej najprv na skutočnosť, že článok 2 ods. 1 smernice 2006/116 nijako neodkazuje na to, že toto ustanovenie je obmedzené na účely smernice. Výklad, podľa ktorého je platnosť tohto ustanovenia obmedzená na účely smernice 2006/116, by okrem toho výrazne obmedzil jej praktický účinok. Z článku 2 ods. 2 tejto smernice totiž vyplýva, že ochranná lehota nezávisí od stanovenia autora filmu. Ďalej by bolo nesystematické, ak by sa výkonným umelcom podľa smernice 2006/115 priznali práva súvisiace s autorským právom a naopak, hlavnému režisérovi filmu by sa nijaké práva nepriznali.

56.

Pokiaľ ide o výlučné právo na vysielanie cez satelit, vyplýva to z článku 2 a článku 1 ods. 5 smernice 93/83.

57.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej by vnútroštátne ustanovenie, na základe ktorého by sa uvedené výlučné práva na použitie filmového diela priznali výrobcovi filmu, zbavilo ustanovenia práva Únie akéhokoľvek významu. Španielska vláda poukazuje na to, že členské štáty môžu poskytnúť autorské právo k filmovému dielu aj výrobcovi filmu. Autorské právo k filmovému dielu mu môže patriť pôvodne, no nikdy nie výlučne.

58.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej a španielskej vlády je ale vnútroštátna právna úprava stanovujúca právnu domnienku o tom, že hlavný režisér zmluvne priznal relevantné práva na použitie výrobcovi filmu, v súlade s požiadavkami práva Únie.

59.

Ani smernica 2006/116, ani smernica 93/83 neobsahujú pravidlá týkajúce sa prípustnosti právnej domnienky. Treba však zohľadniť to, že takéto domnienky výrazne zjednodušujú pohyb práv duševného vlastníctva pri obchodovaní s filmami. V inom prípade by bol výrobca filmu vystavený riziku, že po ukončení filmovej produkcie by nedisponoval potrebnými právami na použitie filmu, čo by predstavovalo prekážku investícií do filmovej produkcie.

60.

Takáto právna domnienka je ale prípustná len vtedy, ak boli splnené požiadavky stanovené v článku 2 ods. 5 a 6 smernice 92/100. V prospech analogického uplatnenia článku 2 ods. 5 a 6 smernice 92/100 svedčí podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej to, že tieto podmienky nemajú na základe odôvodnenia č. 19 tejto smernice platiť len pre nájomné a výpožičné právo, ale aj pre práva súvisiace s autorským právom výkonných umelcov podľa tejto smernice. Preto to musí platiť aj pre autorské právo hlavného režiséra. Okrem toho Súdny dvor využil analógiu aj vo veci Infopaq ( 8 ), takže takýto postup je na úrovni sekundárneho práva prípustný.

61.

Preto musí, po prvé, existovať zmluvný vzťah medzi filmovým režisérom a výrobcom filmu. Po druhé musí byť táto domnienka koncipovaná ako vyvrátiteľná právna domnienka. Po tretie musí stanovovať neodňateľný nárok na odmenu v zmysle článku 4 smernice 92/100.

62.

Na pojednávaní sa žalobca v konaní vo veci samej doplňujúco vyjadril k dôvodom, prečo podmienky týkajúce sa právnej domnienky obsahuje len smernica 92/100. Bolo potrebné stanoviť tieto podmienky špeciálne v smernici 92/100, pretože článok 14 bis RBD sa neuplatňuje na nájomné a výpožičné právo.

63.

Naopak žalovaný v konaní vo veci samej, rakúska vláda a Komisia zastávajú názor, že ustanovenie § 38 ods. 1 prvej vety UrhG je zlučiteľné s požiadavkami práva Únie.

64.

Podľa názoru žalovaného v konaní vo veci samej sa ustanovenia práva Únie uvedené vnútroštátnym súdom, ktoré stanovujú autorské právo hlavného režiséra, obmedzujú len na predmety úpravy týchto smerníc. Nemožno ich chápať ako všeobecné zakotvenie zásady autorstva.

65.

Žalovaný subsidiárne uvádza, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakladajú právnu domnienku postúpenia práv na použitie diela z hlavného režiséra na výrobcu filmu, sú zlučiteľné s podmienkami práva Únie.

66.

Pre takéto domnienky neexistujú ani nijaké požiadavky porovnateľné s článkom 3 ods. 4 a 5 smernice 92/100, keďže sa nenachádzajú v smernici 2006/116.

67.

Podľa názoru rakúskej vlády z ustanovení práva Únie uvedených vnútroštátnym súdom nevyplýva, že práva na použitie diela uvedené vnútroštátnym súdom sa musia pôvodne priznať autorovi filmu. Otázky autorstva a pôvodného nadobudnutia práv v nich totiž neboli upravené kogentne.

68.

Po prvé tento názor je v súlade so správou Komisie zo 6. decembra 2002 o otázke autorstva ku kinematografickým a audiovizuálnym dielam. Podľa tejto správy sa členské štáty môžu oprieť o článok 14 bis ods. 2 a 3 RBD. Podľa článku 14 bis ods. 2 písm. a) RBD sa zákonodarstvu členského štátu dohody vyhradzuje právo stanoviť nositeľov autorského práva k filmovému dielu.

69.

Po druhé okolnosť, že zákonodarca Únie sa v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 vzdal toho, aby obmedzil rozsah pôsobnosti definície autora na „účely smernice“, nemožno nevyhnutne vykladať tak, že tým došlo k harmonizácii presahujúcej oblasť lehoty ochrany. Obmedzenie rozsahu pôsobnosti definície autora na smernicu 2006/116 totiž môže vyplývať z toho, že určenie autora kinematografického diela je nevyhnutné na účely výpočtu lehoty ochrany.

70.

Po tretie článok 1 ods. 4 smernice 2006/116 sa vzťahuje na prípady, ak členský štát vydá osobitné ustanovenia o autorskom práve pre kolektívne diela alebo pre právnickú osobu označenú za majiteľa práv. Tým sa uznala možnosť, že členské štáty v týchto prípadoch môžu stanoviť osobitné ustanovenia na určenie autorstva. Bolo by rozporuplné nepripustiť to pre kinematografické diela, zatiaľ čo práve v ich prípade existuje silná praktická potreba koncentrácie práv u výrobcu filmu.

71.

Rakúska vláda subsidiárne uvádza, že vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú právne domnienky o postúpení práv na použitie diela na výrobcov filmov, sú zlučiteľné s požiadavkami práva Únie. Ustanovenia práva Únie uvedené vnútroštátnym súdom neupravujú takéto domnienky kogentne. Smernica 2006/116 poukazuje vo svojom odôvodnení č. 5 na článok 14 bis ods. 2 a 3 RBD, ktorý je základom pre odlišnú právnu úpravu týkajúcu sa predpokladaného postúpenia práv. Toto sa nezmenilo ani smernicou 2001/29.

72.

Okrem toho ďalšie požiadavky, ktoré musí spĺňať právna domnienka, sú stanovené len v rámci smernice 92/100, ako napríklad to, že sa musí stanoviť nárok na odmenu. V iných oblastiach preto neexistujú nijaké relevantné požiadavky práva Únie.

73.

Na pojednávaní rakúska vláda ďalej uviedla, že § 38 ods. 1 UrhG nebráni odlišnej dohode medzi výrobcom filmu a autorom filmu. Výrobca filmu a autor filmu sa preto môžu dohodnúť, že výlučné práva patria autorovi filmu.

74.

Komisia po prvé uvádza, že smernica 2006/115 nie je relevantná. Právna úprava týkajúca sa určenia autora kinematografického diela v článku 2 ods. 2 tejto smernice nie je relevantná, pretože uvedená právna úprava bola prijatá len pre túto smernicu. Keďže smernica 2006/115 je v tejto súvislosti menej jasná ako smernica 92/100, musí sa zohľadniť to, že smernica 92/100 bola v smernici 2006/115 kodifikovaná a obsahovo to nemalo viesť k nijakým rozdielom.

75.

Po druhé smernica 93/83 neobsahuje nijaké oporné body pre záver, že hlavnému režisérovi kinematografického diela sa pôvodne priznalo harmonizované autorské právo. Obsahuje len pravidlá na určenie hmotnoprávnych ustanovení, ktoré je potrebné rešpektovať pri verejnom šírení cez satelit a pri káblovej retransmisii.

76.

Článok 2 tejto smernice síce najprv stanovuje, že autorom, a podľa článku 1 ods. 5 tejto smernice teda aj hlavnému režisérovi, patrí výhradné právo na povolenie satelitného vysielania filmových diel pre verejnosť. Neobsahuje však nijaké výslovné ustanovenie o tom, či toto výlučné právo môže byť udelené prostredníctvom autorského práva alebo prostredníctvom iného exkluzívneho práva.

77.

Ďalej článok 8 ods. 1 smernice 93/83 zaväzuje členské štáty len na to, aby zabezpečili, že pri cezhraničnej káblovej retransmisii sa dodrží „platné autorské právo a príbuzné práva“. Vyplýva to aj z jej odôvodnenia č. 27, ktoré poukazuje na existujúce normy autorského práva a práv príbuzných autorskému právu. Aj článok 4 smernice odkazuje v súvislosti s definíciou uplatniteľných práv na použitie diela na relevantné ustanovenia smernice 92/100.

78.

V tejto súvislosti Komisia ďalej uvádza, že relevantné materiálne autorské právo autorov pri prijatí smernice 93/83 ešte nebolo upravené právom Únie, ale upravovali ho články 11 bis a 14 bis RBD. V súčasnosti obsahuje článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 rozsiahle právo verejného prenosu, ktoré zahŕňa aj satelitné vysielanie pre verejnosť v zmysle článku 1 ods. 2 písm. a) smernice 93/83. Z toho vyplýva otázka, či hlavnému režisérovi patrí relevantné právo len na základe smernice 2001/29 a nie aj na základe smernice 93/83.

79.

Po tretie ustanovenie o určení autorov kinematografických diel v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 nemožno vykladať v tom zmysle, že harmonizuje celé acquis v oblasti autorských práv. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na otázku lehoty ochrany. Vzhľadom na prípadne väčší počet autorov kinematografických diel musí byť na účely ustanovenia o lehote ochrany, ktorá nadväzuje na smrť autora, určené, ktorí autori sú relevantní.

80.

Po štvrté smernica 2001/29 sa síce týka práv relevantných v tomto konaní. Jej články 2 a 3 a článok 5 ods. 2 písm. b) sú ale irelevantné, pretože nestanovujú, kto je autor a nositeľ určitého práva. Neexistuje nijaký dôvod na nadviazanie na definíciu v článku 2 ods. 2 smernice 100/92, článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 a článku 1 ods. 5 smernice 93/83. Článok 1 ods. 2 smernice 2001/29, podľa ktorého tieto smernice zostávajú nedotknuté, kogentne upravuje vzťah k týmto smerniciam.

81.

Nakoniec Komisia poukazuje na to, že tieto tvrdenia sú v súlade s jej tvrdeniami v správe o otázke autorstva ku kinematografickým a audiovizuálnym dielam zo 6. decembra 2002, v ktorej dospela k záveru, že prostredníctvom ustanovení práva Únie nebol pojem autorstvo kinematografických a audiovizuálnych diel úplne harmonizovaný.

82.

Vnútroštátny súd sa najprv pýta, či ním uvedené ustanovenia práva Únie stanovujú pôvodné priznanie určitých výlučných práv na použitie diela hlavnému režisérovi filmového diela. V prípade kladnej odpovede na túto otázku chce ďalej vedieť, či a za akých podmienok je s týmito ustanoveniami zlučiteľné, ak vnútroštátna právna úprava zakladá právnu domnienku postúpenia týchto práv na použitie diela na výrobcu filmu.

83.

Týmito otázkami vnútroštátneho súdu sa budem zaoberať v nasledujúcom poradí: najprv posúdim, či je potrebné považovať hlavného režiséra filmu na účely uvedených ustanovení práva Únie za autora filmového diela (1). Keďže odpoveď na túto otázku je kladná, ďalej posúdim, či právo Únie kogentne vyžaduje pôvodné priznanie relevantných výlučných práv hlavnému režisérovi ako autorovi filmu (2). Podľa môjho názoru to tak nie je; členský štát, ktorý pôvodne neprizná hlavnému režisérovi ako autorovi diela relevantné výlučné práva, však musí zohľadniť určité požiadavky (3). Nakoniec sa budem venovať tomu, za akých podmienok je taká vnútroštátna právna úprava, ako je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, zlučiteľná s požiadavkami práva Únie (4).

84.

Najprv sa vynára otázka, či hlavného režiséra filmu treba považovať v súvislosti s výlučnými právami relevantnými v prejedávanej veci za autora filmového diela. Pritom je potrebné rozlišovať medzi výlučnými právami upravenými v smernici 93/83 a právami v smernici 2001/29.

85.

Vnútroštátny súd zobral okrem iného do úvahy právo na satelitné vysielanie filmového diela pre verejnosť. Toto právo patrí podľa článku 2 smernice 93/83 autorovi alebo autorom filmového diela. Kto je v zmysle tohto ustanovenia autorom, vyplýva z článku 1 ods. 5 tejto smernice. Podľa tohto ustanovenia sa na účely tejto smernice považuje hlavný režisér kinematografického diela za jeho autora alebo za jedného z autorov, pričom členské štáty môžu vydať úpravu, že za spoluautorov sa môžu považovať aj ďalšie osoby.

86.

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd berie do úvahy právo na rozmnožovanie a právo na verejný prenos vrátane sprístupňovania verejnosti, sú tieto práva upravené v článku 2 a 3 smernice 2001/29. Podľa týchto ustanovení patria tieto práva autorovi. Pojem autor však smernica 2001/29 nedefinuje.

87.

V tejto súvislosti sa vynára otázka, či v rámci článku 2 a 3 smernice 2001/29 možno použiť definíciu autora filmu v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116. Podľa tejto definície sa prinajmenšom hlavný režisér filmového diela považuje za jeho autora, pričom členské štáty môžu určiť aj ďalších spoluautorov.

88.

Použitie tejto definície by bolo možné vtedy, pokiaľ by, po prvé, smernica 2001/29 umožňovala uplatnenie iných smerníc týkajúcich sa autorských práva a po druhé, pokiaľ by článok 2 ods. 1 smernice 2006/116 obsahoval definíciu autora, ktorá by presahovala účely tejto smernice, a preto by bola uplatniteľná aj na smernicu 2001/29.

89.

Podľa môjho názoru sú splnené obe požiadavky.

90.

Po prvé smernica 2001/29 umožňuje uplatnenie iných smerníc týkajúcich sa autorských práv.

91.

To vyplýva z jej odôvodnenia č. 20. Podľa neho je smernica 2001/29 založená na princípoch a pravidlách, ktoré už boli ustanovené smernicami platnými pre danú oblasť v súčasnosti. V tejto súvislosti sa uvádza najmä smernica 2006/116. Nadviazanie na ustanovenia smernice 2001/29 je preto výslovne stanovené.

92.

Na rozdiel od názoru rakúskej vlády a Komisie nemožno z článku 1 ods. 2 smernice 2001/29 odvodiť opak. Keďže sa v tomto ustanovení stanovuje, že smernica 2001/29 sa v zásade nezaoberá najmä ustanoveniami obsiahnutými v smernici 2006/116 a nijakým spôsobom ich neovplyvňuje, neznamená to, že nemožno uplatniť zásady a ustanovenia z týchto smerníc. Znamená to len, že ustanovenia smernice 2001/29 sa nesmú vykladať tak, aby potláčali ustanovenia obsiahnuté v smernici 2006/116.

93.

Po druhé článok 2 ods. 1 smernice 2006/116 obsahuje definíciu, ktorá sa vzťahuje aj na články 2 a 3 smernice 2001/29.

94.

O tom svedčí v prvom rade znenie tohto ustanovenia. Na rozdiel od inak podobných definícií v článku 2 ods. 2 smernice 2006/115 ( 9 ) a v článku 1 ods. 5 smernice 93/83 nestanovuje článok 2 ods. 1 smernice 2006/116 obmedzenie platnosti v ňom obsiahnutej definície autora filmu na účely smernice.

95.

Ďalej o tom svedčí kontext tohto ustanovenia. Na rozdiel od názoru rakúskej vlády a Komisie nemožno totiž definíciu autora filmu obsiahnutú v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 obmedziť na účely tejto smernice. Výrazne by sa obmedzil potrebný účinok tohto ustanovenia. Na rozdiel od tvrdenia Komisie a rakúskej vlády totiž definícia autora filmu v jej článku 2 ods. 1 nemá nijaký význam pre trvanie a začiatok lehoty ochrany podľa článku 2 ods. 2 tejto smernice. ( 10 ) Podľa článku 2 ods. 2 smernice 2006/116 lehota ochrany začína plynúť po smrti poslednej osoby z kogentne definovanej skupiny osôb. K tejto skupine patrí hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov a skladateľ hudby osobitne vytvorenej na použitie vo filmovom diele, v každom prípade bez ohľadu na to, či tieto osoby sú autormi filmového diela.

96.

Nesvedčí proti tomu ani legislatívna história smernice 2006/116. Potom, čo prvý návrh Komisie na smernicu o lehote ochrany z 23. marca 1992 ešte neobsahoval nijakú úpravu o autorstve k filmu, ( 11 ) Európsky parlament naliehal, aby sa aj v tejto súvislosti uskutočnila harmonizácia. ( 12 ) Pozmeňovacie návrhy Európskeho parlamentu stanovovali systém spoluvlastníctva všetkých duševných tvorcov filmového diela, ktorí mali byť v texte smernice jednotlivo vymenovaní. ( 13 ) Tento výpočet všetkých tvorcov diela, ktorí prichádzajú do úvahy, sa v priebehu legislatívneho konania preukázal ako nepresaditeľný. ( 14 ) Zmenený návrh Komisie z 30. januára 1993 sa preto obmedzil na formuláciu, ktorá bola neskôr, len s malými jazykovými zmenami prebratá do článku 2 ods. 1 smernice 2006/116, že hlavný režisér sa považuje za jedného z autorov filmového diela a že členské štáty majú v súvislosti s ďalšími autormi právo voľnej úvahy. ( 15 ) Preto je správne, že v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 nebolo kogentne upravené, kto je autorom filmového diela. Jednoznačne však z neho vyplýva záväzná požiadavka, že za autora filmového diela sa považuje prinajmenšom hlavný režisér. Toto chápanie je potvrdené správou Komisie adresovanou Rade, Európskemu parlamentu a Hospodárskemu a sociálnemu výboru o otázke autorstva kinematografických diel alebo audiovizuálnych diel v Spoločenstve zo 6. decembra 2002. Komisia v nej výslovne uviedla, že smernica 2006/116 stanovila hlavného režiséra všeobecne za autora filmového diela a v tejto súvislosti obsahuje čiastočnú harmonizáciu pojmu autorstvo. ( 16 )

97.

Na doplnenie treba v tejto súvislosti poukázať, že smernica 2006/116 obsahuje aj ďalšie ustanovenia, ktorých platnosť presahuje určenie lehoty ochrany. Tak napríklad pri otázke, kedy sú fotografie autorskými dielami v zmysle smernice 2001/29, možno uplatniť článok 6 smernice 2006/116. ( 17 )

98.

Z článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 preto vyplýva, že hlavný režisér sa považuje za autora filmu v zmysle článku 2 a 3 smernice 2001/29.

99.

Predbežne konštatujem, že v súvislosti s výlučnými právami upravenými v článku 2 smernice 93/83 a v článkoch 2 a 3 smernice 2001/29 sa za autora filmu považuje prinajmenšom hlavný režisér.

100.

Teraz sa budem zaoberať otázkou, či z ustanovení práva Únie vyplýva záväzná požiadavka pre členské štáty, aby relevantné výlučné práva na použitie diela vznikli pôvodne hlavnému režisérovi ako autorovi filmového diela.

101.

V tejto súvislosti treba najprv poukázať na to, že ustanovenia uvedené vnútroštátnym súdom priznávajú relevantné práva na použitie diela v zásade autorovi filmového diela (a). Ďalej sa musí zohľadniť odôvodnenie č. 5 smernice 2006/116, na základe ktorého by sa ustanovenia smernice 2006/116 nemali dotýkať uplatňovania článku 14 bis ods. 2 písm. b), c) a d) a ods. 3 RBD. Členské štáty si tak ponechávajú oprávnenie stanoviť právnu úpravu, podľa ktorej hlavný režisér za určitých okolností nemôže zabrániť určitým spôsobom použitia filmu (b). Podľa môjho názoru to oprávňuje členské štáty na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej vznikajú výlučné práva na použitie diela pôvodne výrobcovi filmu (c), pokiaľ pritom zohľadňujú kogentné požiadavky, ktoré vyplývajú z článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD a z požiadaviek práva Únie (d).

102.

Najprv treba poukázať na to, že hlavnému režisérovi ako autorovi filmu sa v zmysle článku 2 smernice 93/83 a článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 zásadne priznávajú tieto výlučné práva na použitie diela:

103.

Odôvodnenie č. 5 smernice 2006/116 však uvádza, že ustanovenia tejto smernice, teda aj ustanovenie o autorovi filmového diela v článku 2 ods. 1 smernice, sa musia vykladať tak, že by sa nemali dotýkať uplatňovania ustanovení článku 14 bis ods. 2 písm. b), c) a d) a ods. 3 RBD členskými štátmi.

104.

Článok 14 bis ods. 2 písm. b) RBD stanovuje špeciálnu právnu úpravu pre prípad, že na základe príspevkov k vytvoreniu filmového diela sa osoby uznávajú ako autori filmového diela. Ak sa takéto osoby zmluvne zaviazali poskytnúť takéto príspevky, napriek svojmu autorstvu v zásade ( 18 ) nemôžu brániť využitiu filmového diela, najmä jeho rozmnožovaniu a verejnému prenosu. Článok 14 bis ods. 3 RBD stanovuje, že táto úprava sa v zásade nevzťahuje na hlavného režiséra filmového diela. Členské štáty RBD však majú právo uplatňovať toto pravidlo aj na neho.

105.

Cieľom tejto úpravy v článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD je umožniť výrobcovi filmu využitie filmu aj vtedy, ak s osobami podieľajúcimi sa na filmovom diele neuzavrel nijakú výslovnú dohodu o postúpení, resp. použití im patriacich práv. ( 19 ) Tým sa zohľadňuje, že filmy majú dvojakú povahu. Jednak sú výsledkom duševnej tvorivej činnosti a predpokladajú duševnú tvorivú činnosť. Na druhej strane sú nákladnými priemyselnými výrobkami. Úprava v článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD má zabrániť tomu, aby veľký počet relevantných autorov a autorských práv obmedzil možnosti využitia filmu.

106.

Ak by totiž využitie filmu vyžadovalo súhlas každého relevantného autora, ohrozilo by to právnu istotu filmového priemyslu a malo by to negatívne dôsledky nielen pre výrobcu filmu, ale aj pre ďalšie zúčastnené osoby. Ďalej treba zohľadniť, že nedostatočné záruky by mohli sťažiť financovanie výroby filmu.

107.

Táto myšlienka uvedená v odôvodnení č. 5 smernice 2006/116 sa musí zohľadniť v súvislosti s právom rozmnožovania podľa článku 2 smernice 2001/29 a právom verejného prenosu podľa článku 3 tejto smernice. Tieto totiž nadväzujú na definíciu autora filmu v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116.

108.

Uvedená myšlienka platí aj pre právo satelitného vysielania pre verejnosť upravené v článku 4 smernice 93/83. Táto smernica pritom neobsahuje nijaké odôvodnenie, ktoré by presne zodpovedalo odôvodneniu č. 5 smernice 2006/116.

109.

V prospech zohľadnenia tejto myšlienky však svedčí po prvé odôvodnenie č. 35 smernice 93/83, na základe ktorého bolo členským štátom udelené oprávnenie doplniť všeobecné ustanovenia potrebné na dosiahnutie cieľov tejto smernice prijatím legislatívnych a správnych opatrení vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch za predpokladu, že tieto nebudú v rozpore s cieľmi tejto smernice a budú v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva. Na základe tohto odôvodnenia by toto oprávnenie mohlo zahŕňať predovšetkým prijatie vnútroštátnych ustanovení stanovených v článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD. Ich cieľ, ktorým je zabezpečiť využitie filmu jeho výrobcom aj vtedy, keď sa nedohodol s osobami podieľajúcimi sa na filmovom diele na autorských právach, ktoré vznikli na základe ich účasti na filmovom diele, je totiž zlučiteľný s cieľmi smernice 93/83. Článok 4 smernice 93/83 a jej odôvodnenia č. 25 a 26, ktoré síce zohľadňujú porovnateľné úpravy v smernici 92/100, ale vzťahujú sa len na práva súvisiace s autorským právom výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, tejto myšlienke v zásade neodporujú.

110.

Po druhé treba poukázať na to, že zákonodarca Únie prijal v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 pravidlo týkajúce sa autorstva hlavného režiséra, ktoré platí pre celú oblasť autorského práva Únie a bolo prijaté neskôr ako smernica 93/83. Preto možno podľa môjho názoru vyvodiť záver, že odkaz uvedený v odôvodnení č. 5 na článok 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD platí pre všetky prípady, v ktorých ide o výlučné práva hlavného režiséra ako autora filmu.

111.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej je s požiadavkami práva Únie zlučiteľná len taká vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej sa dotknuté výlučné práva na použitie diela pôvodne priznajú autorovi filmu. V súlade s požiadavkami práva Únie preto môže byť len taká vnútroštátna úprava, ktorá zakladá právnu domnienku postúpenia týchto práv, resp. udelenia oprávnenia na využitie týchto práv výrobcovi filmu.

112.

S týmto tvrdením nemožno súhlasiť.

113.

Po prvé znenie článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD sa zdá byť dostatočne otvorené tomu, aby zahŕňalo aj takú vnútroštátnu úpravu, podľa ktorej nevznikajú výlučné práva na použitie diela pôvodne hlavnému režisérovi, ale len výrobcovi filmu. Článok 14 bis ods. 3 v spojení s ods. 2 písm. b) RBD totiž stanovuje, že členský štát RBD môže prijať právnu úpravu, podľa ktorej hlavný režisér nemôže brániť rozmnožovaniu a verejnému prenosu. Toto znenie podľa môjho názoru nepokrýva len právnu úpravu, podľa ktorej vznikajú tieto práva pôvodne autorovi filmu, pričom sa predpokladá ich postúpenie výrobcovi filmu, ale aj právnu úpravu, podľa ktorej tieto práva vznikajú pôvodne výrobcovi filmu.

114.

Po druhé takýto postup môže byť v závislosti od podoby vnútroštátneho právneho systému vhodný na dosiahnutie cieľa, ktorý sa sleduje v článku 14 bis ods. 2 písm. b) a d) a ods. 3 RBD. Ak vznikajú výlučné práva na použitie diela pôvodne autorovi filmu, sú vystavené v závislosti od podoby vnútroštátneho právneho systému riziku ich predchádzajúceho vzdania sa v prospech inej osoby. V takom prípade domnienka postúpenia práv na výrobcu filmu nestačí na odstránenie rizika zabránenia využitia práv.

115.

Predbežne konštatujem, že výlučné práva na rozmnožovanie, na verejný prenos vrátane sprístupňovania verejnosti, ako aj na satelitné vysielanie verejnosti sa zásadne priznávajú hlavnému režisérovi ako autorovi filmového diela a prípadne ďalším autorom filmu. Napriek tomuto zásadnému priznaniu je členský štát oprávnený prijať vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej tieto výlučné práva na použitie diela vznikajú pôvodne výrobcovi filmu. Takáto právna úprava je však prípustná len vtedy, ak členský štát zohľadní podmienky práva Únie, ktorým takáto právna úprava podlieha. Týmto podmienkam sa venujem nižšie.

116.

Hoci členský štát môže prijať vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej vznikajú výlučné práva na použitie diela výlučne a pôvodne výrobcovi filmu, musí pritom dodržiavať určité podmienky. Na rozdiel od názoru žalobcu v konaní vo veci samej nemožno analogicky uplatniť článok 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115 (a). Z článku 14 bis ods. 2 písm. b) a d) a ods. 3 RBD a z požiadaviek základných práv v každom prípade vyplývajú podmienky, ktoré sú v porovnaní s týmito ustanoveniami síce menej konkrétne, ale sú v podstate podobné (b).

117.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej a španielskej vlády možno v prejednávanej veci analogicky uplatniť podmienky v článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115. Podľa týchto ustanovení môžu členské štáty stanoviť právnu domnienku, na základe ktorej autor filmového diela, ktorý uzatvoril s výrobcom filmu zmluvu o výrobe filmu, previedol svoje právo na nájom. Predpokladom na to však je, že jednak zmluva nestanovuje niečo iné a jednak sa autorovi poskytne neodňateľné právo na primeranú odmenu podľa článku 5 smernice 2006/115.

118.

S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Analógia k článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115 v prejednávanej veci neprichádza do úvahy.

119.

Po prvé chýba neúmyselná medzera v právnej úprave.

120.

Najprv je potrebné poukázať na to, že zmenený návrh Komisie smernice o lehote ochrany zo 7. januára 1993 ( 20 ) stanovil vo svojom článku 1a ods. 3 výslovne možnosť prijať právnu domnienku, na základe ktorej by sa predpokladalo, že autor filmu, ktorý sa zmluvne zaviazal k účasti na výrobe filmu, súhlasil s použitím jeho diel; návrh smernice obsahoval aj výslovný odkaz na relevantné ustanovenie smernice 92/100. Tento prvok návrhu však nakoniec nebol prijatý. Vedomé rozhodnutie zákonodarcu neprebrať relevantné ustanovenia smernice o nájomnom práve a výpožičnom práve podľa môjho názoru analógiu vylučuje.

121.

Domnievam sa, že v situácii, aká je v prejednávanej veci, nemožno hovoriť ani o medzere v právnej úprave. Členské štáty, ktoré chcú obmedziť výlučné práva autora filmu na použitie diela, sú viazané tak požiadavkami článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD, ako aj podmienkami základných práv. Z tohto dôvodu nemožno na úrovni práva Únie hovoriť o medzere v právnej úprave. Ďalej treba zohľadniť, že v oblasti autorského práva existuje súbežná právomoc Únie a členských štátov. Pokiaľ niečo nie je upravené na úrovni Únie, sú členské štáty naďalej oprávnené prijať vlastnú právnu úpravu. Pokiaľ právo Únie o nejakej otázke mlčí, sú členské štáty vyzvané, aby uzatvorili prípadnú medzeru v právnej úprave a zabránili rozporom vo výklade. ( 21 )

122.

Po druhé sa musí zamietnuť námietka žalobcu v konaní vo veci samej, že Súdny dvor v rozsudku Infopaq ( 22 ) postupoval tiež analogicky. V tomto prípade išlo o výklad autonómneho pojmu práva Únie, konkrétne o pojem predmet ochrany v zmysle smernice 2001/29. Pri výklade tohto autonómneho pojmu práva Únie, ktorý nie je v smernici 2001/29 definovaný a v danom prípade preň nevyplývala definícia ani z iných smerníc, sa Súdny dvor orientoval podľa obsahu osobitných ustanovení, v ktorých boli vzhľadom na určité diela stanovené podmienky ich ochrany na základe autorského práva. V prejednávanej veci však nejde o definíciu autonómneho pojmu práva Únie. Návrh žalobcu v konaní vo veci samej naopak smeruje k tomu, aby sa ustanovenia smernice 2006/115 uplatnili aj v rámci smernice 2006/116, hoci do nej neboli vedome prevzaté.

123.

Z toho vyplýva, že v tomto prípade nie je možné analogicky uplatniť ustanovenia článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115.

124.

Ako už bolo uvedené, z článku 14 bis ods. 2 písm. b), c) a d) a ods. 3 RBD, ako aj z článku 17 Charty však vyplývajú podmienky, ktoré členské štáty musia rešpektovať, ak chcú výrobcovi filmu prideliť výlučné práva na použitie diela, ktoré v zásade patria hlavnému režisérovi ako autorovi diela. Z týchto ustanovení vyplývajú nasledujúce požiadavky. Po prvé takéto pridelenie predpokladá zmluvu medzi hlavným režisérom ako autorom filmu a výrobcom filmu (i). Po druhé musia byť prípustné odlišné dojednania (ii). Po tretie autorské právo priznané autorovi filmu nariaďuje, aby sa mu v prípade obmedzenia jeho výlučných práv na použitie diela udelila primeraná odmena (iii).

125.

Podľa článku 14 bis ods. 2 písm. b) RBD je podmienkou priznania výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu skutočnosť, že hlavný režisér uzatvoril s výrobcom filmu zmluvu, v ktorej sa zaviazal prispieť k vytvoreniu filmového diela.

126.

Ďalej musí existovať možnosť dohodnúť v zmluve odlišné dojednania. To vyplýva z článku 14 bis ods. 2 písm. b) a d) RBD. Písmeno b) stanovuje, že opačné a osobitné dojednania musia byť možné, a písm. d), že sa pod tým rozumie každá obmedzujúca podmienka, ktorá sa nachádza v zmluve, v ktorej sa autor filmu zaviazal prispieť k vytvoreniu filmového diela.

127.

Nakoniec musí členský štát, ktorý chce výrobcovi filmu priznať výlučné práva na použitie diela, ktoré zásadne patria hlavnému režisérovi ako autorovi filmu, zabezpečiť, aby hlavný režisér dostal ako náhradu za obmedzenie spravodlivú náhradu.

128.

Článok 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD takúto podmienku nestanovuje. Priznanie výlučných práv na použitie diela, ktoré zásadne patria hlavnému režisérovi ako autorovi filmu, výrobcovi filmu však predstavuje zásah do vlastníctva chráneného ako základné právo v článku 17 Charty. Tento zásah je oprávnený len vtedy, ak autor filmu dostane ako vyrovnanie spravodlivú náhradu.

129.

Tým, že právo Únie uznáva v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116 a v článku 1 ods. 5 smernice 93/83 hlavného režiséra ako autora filmu a zásadne mu priznáva relevantné výlučné práva na použitie diela, priznáva mu vlastnícke postavenie. Toto je podľa článku 17 Charty chránené, jeho ods. 2 výslovne stanovuje, že ochrana vlastníctva zahŕňa predovšetkým duševné vlastníctvo. ( 23 )

130.

Proti tomu nemožno namietať, že členské štáty sú podľa článku 14 ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD oprávnené stanoviť pravidlo, podľa ktorého hlavný režisér ako autor filmu nemôže brániť využitiu filmu. Selektívny odkaz v odôvodnení č. 5 smernice 2006/116 totiž ukazuje, že tým nemalo byť členským štátom priznané oprávnenie spochybniť samotné priznanie vlastníckeho práva autora. V odôvodnení smernice 2006/116 sa totiž odkazuje len na článok 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD. Neodkazuje sa na článok 14 bis ods. 2 písm. a), na základe ktorého majú členské štáty RBD oprávnenie stanoviť nositeľov autorského práva k filmovému dielu. Neexistujúci odkaz na článok 14 bis ods. 2 písm. a) RBD podľa môjho názoru jasne ukazuje, že členské štáty musia rešpektovať autorstvo stanovené na úrovni práva Únie. Preto musia rešpektovať aj v rámci oprávnenia, ktoré im zostalo na základe odôvodnenia č. 5 smernice 2006/116 v spojení s článkom 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD, autorstvo hlavného režiséra, ktoré predstavuje vlastnícke postavenie chránené v rámci základných práv. ( 24 )

131.

Ak členský štát využije oprávnenie, ktoré mu bolo udelené podľa článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD, a obmedzí výlučné práva na použitie diela, ktoré patria režisérovi filmu ako jeho autorovi, zasahuje do vlastníckeho postavenia hlavného režiséra. Takýto zásah je oprávnený len vtedy, ak spĺňa požiadavky oprávnenosti podľa článku 17 ods. 1 druhej vety a článku 52 Charty.

132.

Podľa článku 17 ods. 1 druhej vety Charty sa musí zásah uskutočniť v prvom rade z dôvodu verejného záujmu. To možno s odkazom na vyššie uvedené úvahy potvrdiť, ak pridelenie výlučných práv na použitie diela, ktoré zásadne patria hlavnému režisérovi ako autorovi filmu, výrobcovi filmu prebieha s cieľom zabezpečiť možnosť efektívneho využitia filmu jeho výrobcom.

133.

Ďalej sa musí podľa článku 17 ods. 1 druhej vety včas vyplatiť spravodlivá náhrada za stratu vlastníctva. Táto podmienka vyplýva v tomto prípade aj z článku 52 ods. 1 Charty. Priznanie výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu bez spravodlivej náhrady by bolo totiž neprimerané a ohrozilo by podstatu vlastníckeho práva. Bez poskytnutia spravodlivej náhrady by totiž hrozilo to, že vlastníctvo hlavného režiséra chránené ako základné právo by priznaním výlučných práv na použitie diela výrobcovi diela stratilo akýkoľvek zmysel. ( 25 )

134.

Predbežne konštatujem, že oprávnenie členských štátov na priznanie výlučných práv na použitie diela hlavného režiséra ako autora filmu výrobcovi filmu musí spĺňať tieto podmienky:

135.

Na základe predchádzajúcich úvah sa teraz budem venovať pochybnostiam vnútroštátneho súdu o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ako je § 38 ods. 1 UrhG, s požiadavkami práva Únie.

136.

Pokiaľ vnútroštátny súd pochybuje, po prvé, o zlučiteľnosti takejto vnútroštátnej právnej úpravy s požiadavkami práva Únie, pretože túto úpravu chápe ako pôvodné, bezprostredné priznanie práv na použitie diela len výrobcovi filmu, tieto pochybnosti nie sú dôvodné. Ako je vysvetlené vyššie, ustanovenia práva Únie totiž kogentne nestanovujú, že musí dôjsť k pôvodnému, bezprostrednému priznaniu výlučných práv na použitie diela autorovi filmu. Preto je s ustanoveniami práva Únie zlučiteľné nielen vnútroštátne pravidlo, podľa ktorého sa predpokladá, že hlavný režisér postúpil vyššie uvedené práva na použitie diela, ktoré mu patria ako autorovi filmu, výrobcovi filmu, resp. že hlavný režisér výrobcovi filmu udelil relevantné práva použitia, ale aj také pravidlo, podľa ktorého vznikajú výlučné práva na použitie diela pôvodne výrobcovi filmu.

137.

Obmedzenie práv na použitie diela, ktoré zásadne patria hlavnému režisérovi ako autorovi filmu, nepodlieha podmienkam stanoveným v článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115. Musí však spĺňať podmienky, ktoré sú v zásade porovnateľné.

138.

Po prvé musí hlavný režisér uzavrieť s výrobcom filmu zmluvu, v ktorej sa zaviaže prispieť k vytvoreniu filmového diela.

139.

Zdá sa, že vnútroštátna úprava, ako je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, takúto podmienku výslovne neobsahuje. Na základe tohto však nemožno vyvodzovať nijaké dôsledky, keďže hlavný režisér poskytuje svoje služby spravidla na základe výslovnej alebo prinajmenšom konkludentnej zmluvy. Ak by hlavný režisér neuzavrel s výrobcom filmu nijakú zmluvu, čo je ťažko predstaviteľné a atypické, bola by vnútroštátna právna úprava, ako je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, len vtedy v súlade s právom Únie, pokiaľ by sa vykladala tak, že by sa v takomto prípade neuplatňovala.

140.

Po druhé musia byť na základe vnútroštátneho práva možné odlišné zmluvné dojednania, podľa ktorých výlučné práva na použitie diela nepatria výrobcovi, ale autorovi filmu.

141.

§ 38 ods. 1 prvá veta UrhG takúto možnosť výslovne nestanovuje. Tým však nie je nevyhnutne v rozpore s právom Únie. Pokiaľ má totiž táto norma dispozitívny charakter, a preto je možné ju zmeniť, môžu sa zmluvné strany od nej odkloniť. S požiadavkami uvedenými v článku 14 bis ods. 2 písm. b) a d) RBD je preto zlučiteľná dispozitívna vnútroštátna norma, podľa ktorej pri odlišných dojednaniach vznikajú práva na použitie diela pôvodne autorovi filmu a nie jeho výrobcovi. Vnútroštátna právna norma, podľa ktorej práva na použitie diela vznikajú pôvodne výrobcovi filmu, ale na základe odlišného dojednania môžu byť prevedené na autora filmu, by s týmito podmienkami bola takisto zlučiteľná. Naopak ustanovenie, ako je § 38 ods. 1 prvá veta UrhG, by odporovalo právu Únie vtedy, ak by neboli prípustné nijaké odlišné dojednania.

142.

Po tretie musí členský štát v takomto prípade zabezpečiť, aby sa autorovi filmu, ktorého vlastníctvo autorského práva bolo obmedzené bez jeho vôle, poskytla spravodlivá náhrada.

143.

Vnútroštátne ustanovenie, ako je § 38 ods. 1 UrhG, nestanovuje nijakú spravodlivú náhradu. Zdá sa, že ani z iných ustanovení vnútroštátneho práva nevyplýva nárok na spravodlivú náhradu. Rakúska vláda v tejto súvislosti uviedla, že podľa jej názoru je v právomoci členských štátov slobodne priznávať nielen výlučné práva na použitie diela, ale aj vlastnícke postavenie, z ktorého tieto práva vychádzajú. Z tohto dôvodu nemusí byť pri priznaní výlučných práv na použitie diela výrobcovi filmu stanovená pre hlavného režiséra nijaká spravodlivá náhrada.

144.

Ako vyplýva predošlých úvah ( 26 ), takýto prístup nie je podľa môjho názoru v súlade s požiadavkami práva Únie. Tým, že bolo autorské právo priznané hlavnému režisérovi sa totiž na úrovni Únie priznalo vlastnícke právo, ktoré musia členské štáty rešpektovať. Pri zásahu do tohto vlastníctva sa musí zabezpečiť, aby hlavný režisér ako autor filmu dostal spravodlivú náhradu.

145.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, s požiadavkami práva Únie. Podľa tohto vnútroštátneho ustanovenia patria zákonné nároky na odmenu autora vo výške jednej polovice výrobcovi filmu a vo výške jednej polovice autorovi filmu, pokiaľ nie sú neodňateľné a ak sa výrobca filmu s autorom nedohodol inak. Táto úprava sa podľa údajov vnútroštátneho súdu týka predovšetkým takzvanej odmeny za nenahratý nosič podľa § 42b UrhG. Podľa údajov vnútroštátneho súdu ide pritom o nárok podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorý zakladá právo na primeranú kompenzáciu za to, že rozmnoženiny na súkromné použitie sú podľa vnútroštátneho práva v určitom rozsahu prípustné a že sa primerane obmedzuje právo na rozmnožovanie autora podľa článku 2 smernice 2001/29.

146.

V tejto súvislosti kladie vnútroštátny súd druhú časť druhej prejudiciálnej otázky, ako aj tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku.

147.

Vnútroštátny súd sa najprv pýta, či právo Únie nariaďuje, aby sa zákonné nároky v zmysle § 38 ods. 1 druhej vety UrhG, a najmä nárok na odmenu za nenahratý nosič, pôvodne priznávali hlavnému režisérovi filmového diela ako jeho autorovi. V prípade kladnej odpovede chce vnútroštátny súd ďalej vedieť, či vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej sa predpokladá, že zákonné nároky boli postúpené výrobcovi filmu, je zlučiteľná s požiadavkami práva Únie. Ďalej sa pýta, či sa na takúto právnu domnienku vzťahujú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 a 5 a článku 5 smernice 92/100.

148.

Vnútroštátny súd sa napokon výslovne pýta na to, či vnútroštátna právna úprava, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, je zlučiteľná s požiadavkami práva Únie.

149.

Podľa názoru žalobcu v konaní vo veci samej a španielskej vlády nie je vnútroštátna právna úprava, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, zlučiteľná s požiadavkami práva Únie.

150.

Žalobca v konaní vo veci samej a španielska vláda uvádzajú, že nároky v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2001/29 musia patriť hlavnému režisérovi ako autorovi filmu. Žalobca v konaní vo veci samej uvádza, že hlavnému režisérovi patria aj ďalšie nároky, ktoré členský štát stanovil pre iné prípady voľného využitia. Až potiaľ siaha zásada autorstva upravená v článku 2 ods. 1 smernice 2006/116. Tieto nároky sa však zmluvne môžu upraviť inak.

151.

Podľa názoru španielskej vlády právna domnienka postúpenia výlučných práv na použitie diela nie je zlučiteľná s právom Únie. Slúži totiž cieľu zjednodušiť trh s týmito právami, a posilniť tak postavenie výrobcu filmu ako investora. Táto myšlienka sa netýka zákonných nárokov na primeranú odmenu. V takomto prípade totiž postúpenie nárokov nevedie k zjednodušeniu trhu s filmovými právami. Preto je pravidlo, podľa ktorého možno predpokladať postúpenie nárokov na primeranú odmenu výrobcovi filmu, z hľadiska práva Únie neprípustné.

152.

Žalobca v konaní vo veci samej považuje naopak uplatnenie právnej domnienky analogicky k ustanoveniam smernice 92/100 za prípustné. Pritom je však potrebné rešpektovať požiadavky článku 3 ods. 4 a 5 v spojení s článkom 5 smernice 92/100. Po prvé musí ísť o vyvrátiteľnú právnu domnienku. Ďalej sa musí zabezpečiť neodňateľná primeraná odmena. Vnútroštátna právna úprava, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, nie je zlučiteľná s požiadavkami práva Únie, pretože tieto požiadavky nerešpektuje. Po prvé nedochádza k pôvodnému priznaniu celého nároku hlavnému režisérovi, ale len k priznaniu polovice tohto nároku. Priznanie druhej polovice výrobcovi filmu nie je koncipované ako právna domnienka. Okrem toho sa na rozdiel od požiadaviek práva Únie nevyžaduje zmluva. Ďalej je nárok autora filmu koncipovaný ako dispozitívny. Priznanie polovice nároku výrobcovi filmu však možno považovať za oprávnené, pretože výrobca filmu je ako prvý výrobca filmu nositeľom práv súvisiacich s autorskými právami.

153.

Podľa názoru žalovaného v konaní vo veci samej a rakúskej vlády je vnútroštátna právna úprava 38 ods. 1 druhej vety UrhG zlučiteľná s požiadavkami práva Únie.

154.

Podľa názoru žalovaného v konaní vo veci samej je zavedenie a podoba práv na použitie diela v právomoci členských štátov. Môžu preto tiež rozhodnúť, komu tieto nároky priznajú. Ustanovenia uvedené vnútroštátnym súdom sa týkajú len výlučných práv na použitie diela a neupravujú zákonné nároky na odmenu. Taktiež je prípustné stanoviť právne domnienky, na základe ktorých sa predpokladá postúpenie zákonných nárokov na použitie diela výrobcovi filmu. Inak by zákonné nároky na odmenu patrili len autorovi filmu, čo by bolo neprimerané Keďže článok 3 ods. 4 a 5 smernice 92/100 nie je v tomto prípade uplatniteľný, a z tohto dôvodu neexistujú nijaké požiadavky práva Únie týkajúce sa postúpenia nárokov patriacich autorovi filmu, majú členské štáty pri ich koncipovaní úplnú slobodu. Článok 2 ods. 5 a 6 smernice 92/100 taktiež nie je v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou, podľa ktorej autor filmu môže takýmito nárokmi slobodne disponovať.

155.

Podľa názoru rakúskej vlády nemožno nárok hlavného režiséra na odmenu oprieť o článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Právna domnienka totiž nepredstavuje výnimku alebo obmedzenie práv na použitie diela. Pri uplatniteľnosti tohto ustanovenia treba takisto rešpektovať právnu domnienku, že „primeraná kompenzácia“ potrebná na základe tohto ustanovenia nemusí mať na účely súkromného rozmnožovania charakter neodňateľného nároku.

156.

Druhá časť druhej prejudiciálnej otázky, tretia a štvrtá prejudiciálna otázka sa týkajú zlučiteľnosti § 38 ods. 1 druhej vety UrhG s požiadavkami práva Únie. Toto vnútroštátne ustanovenie upravuje zákonné nároky. Stanovuje, že zákonné nároky na odmenu autora patria vo výške jednej polovice výrobcovi filmu a vo výške jednej polovice autorovi, ak nie sú neodňateľné a pokiaľ sa výrobca filmu s autorom nedohodol inak.

157.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že k zákonným nárokom patrí najmä takzvaná odmena za nenahraté nosiče. To je nárok podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorým sa autorovi filmu má poskytnúť primeraná kompenzácia za to, že podľa vnútroštátneho práva sú súkromné kópie v určitom rozsahu prípustné, a za to, že sa jeho právo rozmnožovania relevantne obmedzí.

158.

Ďalej sa budem venovať tomu, či ustanovenie § 38 ods. 1 druhej vety UrhG, pokiaľ sa uplatňuje na takzvanú odmenu za nenahraté nosiče, je zlučiteľné s požiadavkami práva Únie. Najprv vysvetlím, aké požiadavky práva Únie vyplývajú z článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 (1). Potom preskúmam, či vnútroštátna právna úprava § 38 ods. 1 druhej vety UrhG je s týmito požiadavkami zlučiteľná (2).

159.

Okrem odmeny za nenahraté nosiče vnútroštátny súd kladie otázky aj v súvislosti s ďalšími právnymi nárokmi v zmysle § 38 ods. 1 druhej vety UrhG. Neuvádza však, o aké nároky konkrétne ide, takže zostáva nejasné, aké požiadavky práva Únie sa na tieto ďalšie nároky vzťahujú. Preto sa týmito právnymi nárokmi, ktoré nie sú bližšie špecifikované, nebudem ďalej zaoberať.

160.

Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 môžu členské štáty v súvislosti s rozmnožovaním fyzickou osobou na súkromné použitie stanoviť hranice práva na rozmnožovanie stanoveného v článku 2 tejto smernice. V takom prípade však musia zabezpečiť, aby dotknutí nositelia práv dostali primeranú kompenzáciu. Podľa tohto ustanovenia je teda v právomoci členských štátov stanoviť hranice práva na rozmnožovanie v súvislosti so súkromným rozmnožovaním. Pri stanovení týchto hraníc však musia zabezpečiť, aby dotknutí nositelia práv dostali primeranú kompenzáciu. Členské štáty v tejto súvislosti nedisponujú voľnou úvahou.

161.

Nositelia práv, ktorí majú podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 dostať primeranú kompenzáciu, sú všetky osoby, ktorých výlučné právo na rozmnožovanie podľa článku 2 smernice 2001/29 je dotknuté všeobecným povolením na súkromné rozmnožovanie, na ktoré sa nevyžaduje udelenie osobitného súhlasu. K týmto osobám patria najmä:

162.

V tomto prípade sa vynára otázka, či relevantnou osobou v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29 je hlavný režisér, alebo je ňou výrobca filmu. Ako už bolo uvedené, na jednej strane sa hlavný režisér považuje za autora filmového diela. ( 27 ) Na druhej strane využil členský štát oprávnenie stanovené právom Únie na to, aby priznal výrobcovi filmu práva na použitie diela, ktoré zásadne patria hlavnému režisérovi ako autorovi filmu. ( 28 )

163.

Podľa môjho názoru sa má článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 2 písm. a) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že primeraná kompenzácia v tomto prípade patrí hlavnému režisérovi ako autorovi filmu. Primeraná kompenzácia v zmysle tohto ustanovenia totiž predstavuje spravodlivú náhradu v zmysle článku 17 ods. 1 druhej vety Charty, ktorou má byť autor odškodnený za obmedzenie svojho autorského práva. Ako je vysvetlené vyššie, oprávnenie členských štátov priznať právo na rozmnožovanie, ktoré zásadne patrí autorovi filmu, v zmysle článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD výrobcovi filmu, nespochybňuje priznanie autorstva hlavnému režisérovi. ( 29 ) Preto treba v tomto prípade považovať za autora filmu hlavného režiséra, aj keď členský štát priznal právo na rozmnožovanie výrobcovi filmu.

164.

Ďalej sa musí zohľadniť, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2011/29 okrem zabezpečenia primeranej kompenzácie pre autora neobsahuje nijaké ďalšie požiadavky. Keďže podľa článku 288 ods. 3 ZFEÚ je smernica záväzná pre členský štát, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, nie však vzhľadom na formy a metódy dosiahnutia tohto cieľa, je v právomoci členských štátov, aby stanovili, ako vytvoria primeranú kompenzáciu pre vyššie uvedené osoby.

165.

Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29 je rozhodujúce len to, že členské štáty zabezpečia primeranú kompenzáciu pre autora alebo autorov filmu. Ako túto kompenzáciu zabezpečia, je na ich uvážení. Preto sa môžu napríklad rozhodnúť, že autorom priznajú priamy nárok voči nadobúdateľom nosičov použiteľných na súkromné rozmnožovanie. Môžu sa napríklad rozhodnúť aj tak, že výrobcom filmu pridelia nárok voči nadobúdateľom nosičov použiteľných na súkromné rozmnožovanie a autorom filmu následne nárok voči výrobcom filmu.

166.

Nakoniec chcem poukázať na to, že v súvislosti s odmenou za nenahraté nosiče nevyplývajú nijaké podmienky ani z článku 14 bis ods. 2 písm. b) a ods. 3 RBD, ani z článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115. Článok 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD sa totiž vzťahuje, ako to vyplýva z jeho znenia („nemôžu brániť“), len na výlučné práva na použitie diela. Ani analogické uplatnenie článku 3 ods. 4 a 5 smernice 2006/115 neprichádza do úvahy, keďže článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 upravuje primeranú kompenzáciu za kópie na súkromné použitie, a preto neexistuje medzera v právnej úprave.

167.

Na druhú časť druhej prejudiciálnej otázky a na tretiu prejudiciálnu otázku sa má preto odpovedať tak, že z článku 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29 nevyplýva nijaká požiadavka práva Únie, na základe ktorej musí byť nárok na primeranú kompenzáciu voči nadobúdateľom nosičov použiteľných na súkromné rozmnoženiny nevyhnutne pridelený hlavnému režisérovi ako autorovi filmového diela. Členské štáty však musia zabezpečiť, aby hlavný režisér ako autor filmového diela dostal primeranú kompenzáciu za to, že jeho autorské právo sa obmedzilo všeobecným povolením rozmnožovania na súkromné použitie, na ktoré sa nevyžaduje iné osobitné povolenie.

168.

Na základe predchádzajúcich úvah sa chcem teraz venovať otázke vnútroštátneho súdu, či vnútroštátne ustanovenie, ako je § 38 ods. 1 druhá veta UrhG, pokiaľ sa uplatňuje na nárok na odmenu za nenahraté nosiče, je zlučiteľné s požiadavkami práva Únie.

169.

Podľa právnej úpravy uvedenej v § 42b ods. 1 UrhG sa autorovi filmu ako kompenzácia za rozmnožovanie jeho diela na súkromné použitie poskytuje právo na primeranú odmenu. Podľa úpravy uvedenej v § 38 ods. 1 druhej vete UrhG sa však tento nárok rozdeľuje, pričom autorovi filmu zostáva len polovica nároku a druhá polovica sa prideľuje výrobcovi filmu.

170.

Takáto vnútroštátna právna úprava sa mi nezdá byť ako taká zlučiteľná s požiadavkami práva Únie. Ako už bolo vysvetlené, podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 musí autor dostať primeranú odmenu za to, že rozmnožovanie jeho filmového diela na súkromné použitie sa povolí aj bez jeho súhlasu. § 42b UrhG, podľa ktorého sa autorovi filmu poskytne nárok na primeranú odmenu, sa spočiatku zdá byť v súlade s touto požiadavkou. Po rozdelení podľa § 38 ods. 1 druhej vety UrhG však nakoniec zostane autorovi filmu len polovica odmeny, ktorá je vzhľadom na obmedzenie jeho práva na rozmnožovanie primeraná.

171.

Bez ohľadu na výšku odmeny mi toto pravidlo rozdelenia už koncepčne nepripadá byť zlučiteľné s požiadavkami práva Únie.

172.

Z pohľadu práva Únie nie je problematické, že členský štát stanovuje nárok na primeranú odmenu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 autorovi, ako aj výrobcovi filmu. Ako je uvedené vyššie, toto ustanovenie v spojení s článkom 2 písm. a) a d) smernice 2001/29 stanovuje totiž právo na primeranú odmenu pre autora filmu aj pre výrobcu filmu. Autor filmu sa má odškodniť za obmedzenie jeho autorského práva na filmové dielo a výrobca filmu za rozmnoženie originálu, resp. rozmnoženín jeho filmu.

173.

S článkom 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29 je však koncepčne nezlučiteľná právna úprava, podľa ktorej sa kompenzácia, ktorá je vzhľadom na obmedzenie autorského práva autora filmu spravodlivá, delí medzi autora filmu a výrobcu filmu, pokiaľ to má za následok, že autor filmu dostane nárok len na polovicu spravodlivej odmeny, ktorá je vzhľadom na obmedzenie jeho autorského práva primeraná.

174.

Zdá sa, že na tomto prístupe, ktorý je koncepčne nezlučiteľný s požiadavkami práva Únie, sa zakladá § 42b v spojení s § 38 ods. 1 druhou vetou UrhG. ( 30 )

175.

Na pojednávaní rakúska vláda odôvodnila tento prístup tým, že členské štáty disponujú pri priznávaní nároku na primeranú kompenzáciu voľnou úvahou. Na úrovni práva Únie sa totiž nerozhodlo o tom, komu sa musí priznať nárok na spravodlivú odmenu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

176.

Táto premisa nie je správna. Ako je uvedené vyššie, ( 31 ) členské štáty musia aj vtedy, keď priznali právo na rozmnožovanie pri výkone ich právomoci podľa článku 14 bis ods. 2 písm. b) až d) a ods. 3 RBD výrobcovi filmu, zabezpečiť, aby autor filmu dostal primeranú odmenu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29.

177.

Na záver preto konštatujem, že právna úprava, ako je § 42b v spojení s § 38 ods. 1 druhou vetou UrhG, nie je zlučiteľná s článkom 5 ods. 2 písm. b) v spojení s článkom 2 písm. a) smernice 2001/29, ak sa podľa tohto ustanovenia kompenzácia, ktorá je vzhľadom na obmedzenie autorského práva primeraná, delí medzi autora filmu a výrobcu filmu. S článkom 5 ods. 2 v spojení s článkom 2 písm. a) a d) smernice 2001/29 je však zlučiteľné vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje primeranú kompenzáciu tak pre autora, ako aj pre výrobcu filmu, pričom autor filmu sa odškodňuje za rozmnožovanie jeho filmového diela a výrobca filmu za rozmnožovanie originálu, resp. rozmnoženín jeho filmu.

178.

Len doplňujúco chcem poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci Padawan ( 32 ). Podľa neho sa má článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že kompenzácia sa musí počítať na základe škody, ktorá vznikla autorovi chránených diel v dôsledku zavedenia výnimky pre súkromné kópie. Uplatnenie poplatku za rozmnoženiny na súkromné účely bez rozdielu na nosiče na digitálne rozmnožovanie preto nie je zlučiteľné so smernicou 2001/29, ak zahŕňa aj nosiče, ktoré nie sú sprístupnené súkromným spotrebiteľom a ktoré sú zjavne vyhradené na iné použitie, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné účely.

179.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto: