Spojené veci C‑444/09 a C‑456/09

Rosa María Gavieiro Gavieiro

a

Ana María Iglesias Torres

proti

Consellería de Educación e Ordenación Universitaria de la Xunta de Galicia

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo nº 3 de A Coruña a Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo nº 3 de Pontevedra)

„Sociálna politika – Smernica 1999/70/ES – Doložka 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Zásada nediskriminácie – Uplatnenie rámcovej dohody na dočasných zamestnancov autonómnej oblasti – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca rozdielne zaobchádzanie v oblasti prideľovania príplatkov za odpracované roky len na základe dočasnej povahy pracovnoprávneho vzťahu – Povinnosť uznať nárok na príplatok za odpracované roky so spätným účinkom“

Abstrakt rozsudku

1.        Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Pôsobnosť

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 2 bod 1 a doložka 3 bod 1)

2.        Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Podmienky zamestnávania – Pojem

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 4 bod 1)

3.        Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi

(Článok 258 ZFEÚ; smernica Rady 1999/70, článok 2 tretí odsek)

4.        Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70

(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 4 bod 1)

1.        Zo znenia smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, a danej rámcovej dohody uvedenej v prílohe tejto smernice, ako aj z ich štruktúry a cieľov vyplýva, že požiadavky, ktoré sú v nich uvedené, sa použijú aj na pracovné zmluvy a pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú uzavreté so správnymi orgánmi a s inými subjektmi verejného sektora.

Na dočasného zamestnanca autonómnej oblasti členského štátu, sa vzťahuje osobná pôsobnosť smernice 1999/70 a rámcovej dohody uvedenej v prílohe tejto smernice.

(pozri body 38, 45, bod 1 výroku)

2.        Na príplatok za odpracované roky sa vzťahuje ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v prílohe smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ako na pracovnoprávnu podmienku, takže zamestnanci v pracovnom pomere na dobu určitú môžu namietať voči takému zaobchádzaniu, ktoré je vzhľadom na vyplatenie tohto príplatku menej priaznivé – bez akéhokoľvek objektívneho odôvodnenia – ako to, ktoré sa poskytuje zamestnancom v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Samotná dočasná povaha zamestnania niektorých zamestnancov verejnej správy nemôže predstavovať objektívny dôvod v zmysle tejto doložky rámcovej dohody.

(pozri bod 58, bod 2 výroku)

3.        Článok 2 tretí odsek smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, stanovuje, že keď členské štáty uvedú do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, tieto ustanovenia budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich bude sprevádzať takýto odkaz pri príležitosti ich úradného uverejnenia.

Ak smernica výslovne stanovuje, že ustanovenia, ktorými sa táto smernica preberá, obsahujú odkaz na túto smernicu alebo ich takýto odkaz bude sprevádzať pri príležitosti ich úradného uverejnenia, treba v každom prípade prijať osobitný vykonávací právny akt. Je síce nesporné, že o členských štátoch možno na základe žaloby o nesplnenie povinnosti rozhodnúť, že si nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce z článku 2 tretieho odseku smernice 1999/70, ale nemožno z toho nevyhnutne odvodiť, že vnútroštátny právny predpis, ktorý vo svojom odôvodnení neuvádza odkaz na dotknutú smernicu, nemožno považovať za predpis, ktorým sa táto smernica platne preberá. Vzhľadom na to, že členské štáty nie sú povinné len formálne prebrať smernice Únie do svojho právneho poriadku, ale musia aj zabezpečiť, aby sa povinnosti, ktoré im z týchto smerníc vyplývajú, v plnom rozsahu a v každom okamihu dodržiavali, nemožno vylúčiť, že členský štát, ktorý sa pôvodne snažil o prebratie smernice a splnenie povinností z nej vyplývajúcich na základe práva Únie, si následne po sporoch prebiehajúcich pred vnútroštátnymi súdmi alebo po podaní žaloby zo strany Komisie podľa článku 258 ZFEÚ uvedomí, že právo Únie nebolo do ustanovení jeho vnútroštátneho práva prebraté správne alebo úplne, a predmetné ustanovenia preto za týchto okolností treba zmeniť.

Samotná skutočnosť, že ustanovenie vnútroštátneho práva neobsahuje žiaden odkaz na smernicu 1999/70, teda nevylučuje záver, že týmto ustanovením sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva.

(pozri body 61 – 64, 67, bod 3 výroku)

4.        Ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v prílohe smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, je nepodmienené a dostatočne presné, aby sa ho dočasní zamestnanci mohli dovolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom, aby im priznal nárok na príplatky za odpracované roky za obdobie od uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie uvedenej smernice až do dňa nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, pod podmienkou dodržania relevantných ustanovení vnútroštátneho práva upravujúcich premlčacie lehoty.

Bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej smernicu 1999/70 existuje ustanovenie, ktoré uznáva nárok dočasných zamestnancov na vyplatenie príplatkov za trojročné odpracované obdobie, ale pritom obsahuje doložku, ktorá vylučuje spätné uplatnenie tohto nároku, príslušné orgány dotknutého členského štátu majú povinnosť podľa práva Únie a vzhľadom na to, že ustanovenie rámcovej dohody o práci na dobu určitú má priamy účinok, priznať tomuto nároku na vyplatenie príplatkov spätný účinok odo dňa uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie predmetnej smernice.

(pozri body 90, 99, body 4 a 5 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 22. decembra 2010 (*)

„Sociálna politika – Smernica 1999/70/ES – Doložka 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Zásada nediskriminácie – Uplatnenie rámcovej dohody na dočasných zamestnancov autonómnej oblasti – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca rozdielne zaobchádzanie v oblasti prideľovania príplatkov za odpracované roky len na základe dočasnej povahy pracovnoprávneho vzťahu – Povinnosť uznať nárok na príplatok za odpracované roky so spätným účinkom“

V spojených veciach C‑444/09 a C‑456/09,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podané rozhodnutiami Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n° 3 de A Coruña (Španielsko) a Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n° 3 de Pontevedra (Španielsko) z 30. októbra a 12. novembra 2009 a doručené Súdnemu dvoru 16. a 23. novembra 2009, ktoré súvisia s konaním:

Rosa María Gavieiro Gavieiro (C‑444/09),

Ana María Iglesias Torres (C‑456/09)

proti

Consellería de Educación e Ordenación Universitaria de la Xunta de Galicia,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia A. Arabadjiev, A. Rosas, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh (spravodajca),

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        A. M. Iglesias Torres, v zastúpení: M. Costas Otero, abogada,

–        Consellería de Educación e Ordenación Universitaria de la Xunta de Galicia, v zastúpení: A. López Miño, splnomocnený zástupca,

–        španielska vláda, v zastúpení: J. Rodríguez Cárcamo, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a G. Valero Jordana, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu doložky 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá sa nachádza v prílohe k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

2        Tieto návrhy boli predložené v rámci dvoch sporov medzi Rosou Maríou Gavieiro Gavieirovou a Anou Maríou Iglesias Torresovou na jednej strane a Consellería de Educación e Ordenación de la Xunta de Galicia (Ministerstvo školstva a univerzitných záležitostí Autonómnej oblasti Galícia, ďalej len „ministerstvo“) vo veci zamietnutia nároku zo strany ministerstva na vyplatenie sumy zodpovedajúcej trojročným príplatkom za odpracované roky so spätným účinkom.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Podľa článku 1 smernice 1999/70 je jej účelom „uviesť do účinnosti rámcovú dohodu…, ktorú… uzavreli všeobecné medzirezortné organizácie (ETUC, UNICE a CEEP), pripojenú v prílohe“.

4        Podľa článku 2 prvého a tretieho odseku tej istej smernice:

„Členské štáty do 10. júla 1999 uvedú do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou alebo zabezpečia, že najneskôr do tohto termínu sociálni partneri prijmú potrebné opatrenia dohodou, pričom od členských štátov sa požaduje, aby prijali potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie táto smernica ukladá. Ihneď o tom budú informovať Komisiu.

…

Keď členské štáty prijmú opatrenia uvedené v prvom odseku, tieto budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich bude sprevádzať takýto odkaz pri príležitosti ich úradného uverejnenia. Metodiku týchto odkazov ustanovia členské štáty.“

5        Podľa svojho článku 3 smernica 1999/70 nadobudla účinnosť 10. júla 1999, v deň jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.

6        Podľa doložky 1 rámcovej dohody, jej:

„Účelom… je:

a)      zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie;

b)      vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.“

7        Doložka 2 bod 1 rámcovej dohody znie:

„1.      Táto dohoda sa vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch.“

8        Pojem pracovník na dobu určitú je vymedzený v doložke 3 bode 1 rámcovej dohody ako „osoba, ktorá uzavrela pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah priamo so zamestnávateľom a ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami, ako napríklad určitým dátumom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou“.

9        Doložka 4 rámcovej dohody s názvom „Zásada nediskriminácie“ stanovuje v bodoch 1 a 4:

„1.      Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

…

4.      Nároky vyplývajúce z celkového počtu odpracovaných rokov, ktoré súvisia s osobitnými pracovnoprávnymi podmienkami, sú u pracovníkov na dobu určitú rovnaké ako u stálych pracovníkov, pokiaľ rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov nie sú objektívne zdôvodnené.“

 Vnútroštátna právna úprava

10      Článok 149 ods. 1 bod 18 španielskej ústavy (ďalej len „ústava“) zveruje španielskemu štátu výhradnú právomoc, pokiaľ ide o základy právneho režimu orgánov verejnej správy a štatutárneho režimu ich zamestnancov.

11      Podľa článku 4 zákona o civilných štátnych zamestnancoch schváleného dekrétom 315/1964 (Decreto 315/1964, por el que se aprueba la Ley articulada de funcionarios civiles del Estado) zo 7. februára 1964 (BOE č. 40 z 15. februára 1964, s. 2045, ďalej len „LFCE“) sú stálymi štátnymi zamestnancami osoby, ktoré na základe platného menovania zastávajú trvalé pracovné miesto, patria medzi stanovený počet zamestnancov a dostávajú odmenu alebo presné dávky zo všeobecného štátneho rozpočtu v prospech zamestnancov.

12      Článok 5 ods. 2 LFCE stanovuje, že dočasnými štátnymi zamestnancami sú osoby, ktoré z naliehavých alebo nevyhnutných dôvodov pôsobia na miestach pre stálych zamestnancov až do doby, keď budú obsadené stálymi štátnymi zamestnancami.

13      Dočasným štátnym zamestnancom sa podľa článku 104 ods. 3 LFCE vypláca mzda zodpovedajúca tej organizačnej jednotke, do ktorej patrí voľné pracovné miesto.

14      Článok 105 LFCE stanovuje, že na týchto dočasných štátnych zamestnancov sa analogicky a v rozsahu prispôsobenom povahe ich pracovnoprávneho vzťahu uplatňuje všeobecný režim upravujúci postavenie stálych štátnych zamestnancov s výnimkou nároku na zotrvanie vo funkcii, práva na určitú úroveň mzdového ohodnotenia a dôchodkového režimu štátnej služby.

15      Ustanovenia LFCE boli prijaté do zákonov o rozpočte Autonómnej oblasti Galícia pre roky 2003 až 2007, v ktorých sa stanovuje, že dočasní štátni zamestnanci nemajú na rozdiel od stálych štátnych zamestnancov nárok na trojročné príplatky. Tento príplatok sa vypláca za každé tri odpracované roky.

16      Španielsko na základe výlučnej právomoci, ktorú mu udeľuje článok 149 ods. 1 bod 18 ústavy, prijalo zákon 7/2007 o základnom postavení zamestnancov verejnej správy (Ley 7/2007 del Estatuto básico del empleado público) z 12. apríla 2007 (BOE č. 89 z 13. apríla 2007, s. 16270, ďalej len „LEBEP“).

17      LEBEP sa podľa svojho článku 2 ods. 1 uplatňuje na stálych zamestnancov a prípadne na zmluvných zamestnancov, ktorí pracujú najmä v rámci správy autonómnych oblastí.

18      Článok 8 LEBEP znie:

„1.      Zamestnancami verejnej správy sú tí zamestnanci, ktorí vykonávajú platené funkcie v orgánoch verejnej správy a slúžia pritom všeobecnému záujmu.

2.      Zamestnanci verejnej správy sa delia na:

a)      stálych zamestnancov;

b)      dočasných zamestnancov;

c)      zmluvných zamestnancov, a to buď stálych, na dobu neurčitú alebo na dobu určitú;

d)      pomocný personál.“

19      Postavenie stálych a dočasných zamestnancov je vymedzené v článkoch 9 a 10 LEBEP rovnakým spôsobom, ako je vymedzené v LFCE.

20      V článku 25 LEBEP pod názvom „Mzdové ohodnotenie dočasných zamestnancov“ sa mení režim trojročných príplatkov a v odseku 2 sa uvádza: „budú priznané trojročné príplatky zodpovedajúce času odpracovanému pred nadobudnutím účinnosti [tohto zákona], pričom účinky týkajúce sa mzdového ohodnotenia sa uplatnia až od nadobudnutia účinnosti tohto zákona“.

21      LEBEP, ktorým sa zrušil článok 5 ods. 2 a články 104 a 105 LFCE, nadobudol účinnosť 13. mája 2007.

22      Na základe článku 25 ods. 2 LEBEP ministerstvo stanovilo pravidlá uznávania obdobia troch odpracovaných rokov ex offo pre dočasných zamestnancov pracujúcich ako učitelia v autonómnej oblasti Galícia.

23      Článok 27 ods. 1 písm. a) zákona o rozpočtovom a finančnom režime Galície schváleného legislatívnym dekrétom 1/1999 (Decreto legislativo 1/1999, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley de Régimen Financiero y presupuestario de Galicia) zo 7. októbra 1999 (BOE č. 293 z 8. decembra 1999, s. 42303), stanovuje päťročnú premlčaciu lehotu na právne nároky, z ktorých vyplývajú finančné záväzky.

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

 Vec C‑444/09

24      Rosa María Gavieiro Gavieirová, ktorá bola v čase podania žaloby vo veci samej zamestnaná ministerstvom ako zamestnankyňa v skúšobnej dobe, pracovala v rokoch 1994 až 2007 ako dočasná učiteľka v rôznych vzdelávacích zariadeniach v Galícii v celkovej dĺžke trvania 9 rokov, 2 mesiace a 17 dní.

25      Po nadobudnutí účinnosti LEBEP ministerstvo priznalo nárok R. M. Gavieiro Gavieirovej na trojročný príplatok za odpracované roky od 13. mája 2007, keďže deväť rokov pracovala v rámci Autonómnej oblasti Galícia.

26      Dňa 14. novembra 2008 žalobkyňa vo veci samej požiadala ministerstvo o priznanie nároku na nepremlčané príplatky za trojročné odpracované obdobie, konkrétne od novembra 2003 do 12. mája 2007, a ich vyplatenie. Táto žiadosť sa zakladala na jej práve na zaobchádzanie bez diskriminácie podľa doložky 4 rámcovej dohody v súlade s výkladom Súdneho dvora v jeho rozsudku z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso (C‑307/05, Zb. s. I‑7109).

27      Rozhodnutím z 5. marca 2009 ministerstvo zamietlo uvedenú žiadosť s odôvodnením, že LEBEP priznáva trojročné príplatky dočasným zamestnancom verejnej správy až od 13. mája 2007, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

28      Proti tomuto rozhodnutiu podala R. M. Gavieiro Gavieirová žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a v nej navrhuje, aby bolo predmetné rozhodnutie zrušené a aby jej boli so spätným účinkom priznané trojročné príplatky, na ktoré má údajne nárok.

29      Juzgado de lo Contencioso-Administrativo n° 3 de A Coruña zastával názor, že rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, si vyžaduje výklad rámcovej dohody, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Čo znamená výraz ‚rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov‘ uvedený v bode 4 doložky 4 rámcovej dohody [uvedenej v prílohe] smernice 1999/70/ES? Je samotný dočasný charakter pracovného pomeru niektorých zamestnancov verejnej správy ‚objektívnym dôvodom‘, ktorý odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie pri vyplácaní príplatkov z dôvodu odpracovaných rokov?“

 Vec C‑456/09

30      Ana María Iglesias Torresová, v súčasnosti zamestnaná ministerstvom ako stála zamestnankyňa zaradená do zboru profesorov oficiálnych jazykových škôl autonómnej oblasti Galícia, pracovala v období od roku 1994 do 13. mája 2007 ako dočasná učiteľka pre ministerstvo v rôznych vzdelávacích zariadeniach v Galícii v celkovej dĺžke trvania 9 rokov.

31      Po nadobudnutí účinnosti LEBEP A. M. Iglesias Torresová požiadala 23. apríla 2009 o priznanie nároku na vyplatenie odmeny, ktorá zodpovedala rozdielu medzi sumou, ktorú poberala a ktorá jej mala byť vyplácaná z dôvodu trojročného príplatku za odpracované roky, na ktorý nadobudla nárok v období pred týmto nadobudnutím účinnosti.

32      Rozhodnutím z 13. mája 2009 územný riaditeľ pre vzdelanie a univerzitné záležitosti v meste Lugo túto žiadosť zamietol na základe právomoci, ktorou ho poverilo Conselleiro.

33      A. M. Iglesias Torresová podala žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, proti tomuto rozhodnutiu a v nej navrhuje, aby bolo predmetné rozhodnutie zrušené a aby jej boli priznané trojročné príplatky so spätným účinkom, na ktoré má údajne nárok. V tejto súvislosti sa odvoláva na doložku 4 rámcovej dohody, ako ju vyložil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Del Cerro Alonso.

34      Keďže Juzgado de lo Contencioso-Administrativo n° 3 de Pontevedra mal pochybnosti, pokiaľ ide o výklad rámcovej dohody na základe judikatúry Súdneho dvora, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Vzťahuje sa smernica 1999/70/ES na dočasných zamestnancov autonómnej oblasti Galícia?

2.      Je možné považovať článok 25 ods. 2 [LEBEP] za právny predpis, ktorým sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva, keď v uvedenom zákone nie je žiaden odkaz na právne predpisy Spoločenstva?

3.      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku je potrebné označiť článok 25 ods. 2 LEBEP za vnútroštátny predpis, ktorým sa uvedená smernica preberá do vnútroštátneho práva a na ktorý odkazuje bod 4 výrokovej časti rozsudku Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Impact (C‑268/06, Zb. s. I‑2483), alebo má Španielsko uznať spätný účinok samotného mzdového ohodnotenia spočívajúceho v trojročných príplatkoch, ktorý vyplynie z uplatnenia smernice?

4.      V prípade zápornej odpovede na druhú otázku je možné na tento prípad priamo uplatniť smernicu 1999/70/ES tak, ako je to stanovené v už citovanom rozsudku… Del Cerro [Alonso]?“

35      Obe veci treba vzhľadom na ich podobnosť spojiť na účely tohto rozsudku.

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke vo veci C‑456/09

36      Svojou prvou otázkou vo veci C‑456/09 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa na dočasného zamestnanca autonómnej oblasti Galícia, akým je žalobkyňa vo veci samej, vzťahuje osobná pôsobnosť smernice 1999/70 a rámcovej dohody.

37      Všetci účastníci konania predložili Súdnemu dvoru pripomienky v tom zmysle, že na túto otázku treba odpovedať kladne.

38      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že zo znenia smernice 1999/70 a rámcovej dohody, ako aj z ich štruktúry a cieľov vyplýva, že požiadavky, ktoré sú v nich uvedené, sa použijú aj na pracovné zmluvy a pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú uzavreté so správnymi orgánmi a s inými subjektmi verejného sektora (rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, body 54 až 57; zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, body 40 až 43; Vassallo, C‑180/04, Zb. s. I‑7251, body 32 až 35, a Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 25).

39      Ako totiž vyplýva z doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody, jej osobná pôsobnosť je široká a vo všeobecnosti sa týka „pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch“ (pozri rozsudky Adeneler a i., už citovaný, bod 56; z 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C‑378/07 až C‑380/07, Zb. s. I‑3071, bod 114, ako aj z 24. júna 2010, Sorge, C‑98/09, Zb. s. I‑5837, bod 30).

40      Pojem „zamestnanci na dobu určitú“ v zmysle rámcovej dohody, uvedený v jej doložke 3 bode 1, zahŕňa všetkých zamestnancov bez rozlišovania medzi verejnoprávnym alebo súkromnoprávnym postavením zamestnávateľa, u ktorého sú zamestnaní (rozsudok Adeneler a i., už citovaný, bod 56).

41      Okrem toho vzhľadom na význam zásad rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie, ktoré patria medzi všeobecné zásady práva Únie, musí sa ustanoveniam, ktoré sú v tejto súvislosti uvedené v smernici 1999/70 a rámcovej dohode – na účely toho, aby sa pracovníkom na dobu určitú zabezpečili rovnaké výhody, ako sú výhody, ktoré majú porovnateľní pracovníci na dobu neurčitú – ibaže by rozdielne zaobchádzanie odôvodňovali objektívne dôvody – priznať široký výklad, pretože predstavujú právne pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú ako minimálne ochranné požiadavky vzťahovať na každého pracovníka (rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 27).

42      V dôsledku toho sa smernica 1999/70 a rámcová dohoda uplatnia na všetkých pracovníkov vykonávajúcich činnosti, ktoré sú odmeňované v rámci pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú, na základe ktorého vzniká ich vzťah so zamestnávateľom (rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 28).

43      Samotná skutočnosť, že určité zamestnanie je podľa vnútroštátneho práva kvalifikované ako „služobné“ alebo že má určité charakteristické znaky, ktoré sú typické pre verejnú službu predmetného členského štátu, nie je v tejto súvislosti relevantná, keďže by vážne spochybnila potrebný účinok smernice 1999/70 a rámcovej dohody, ako aj ich jednotné uplatňovanie v členských štátoch, pretože by im poskytovala možnosť svojvoľne vylúčiť niektoré kategórie osôb z ochrany, ktorú poskytujú uvedené nástroje práva Únie (pozri rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 29).

44      Vzhľadom na to, že je nesporné, že A. M. Iglesias Torresová pracovala deväť rokov v rôznych vzdelávacích zariadeniach autonómnej oblasti Galícia ako dočasná zamestnankyňa a že vec sama sa okrem toho týka porovnania postavenia stálych zamestnancov s postavením dočasných zamestnancov, vzťahuje sa na ňu osobná pôsobnosť smernice 1999/70 a rámcovej dohody.

45      Na prvú otázku položenú vo veci C‑456/09 preto treba odpovedať tak, že na dočasného zamestnanca autonómnej oblasti Galícia, akým je žalobkyňa vo veci samej, sa vzťahuje osobná pôsobnosť smernice 1999/70 a rámcovej dohody.

 O otázke položenej vo veci C‑444/09

46      Svojou otázkou vo veci C‑444/09 sa vnútroštátny súd pýta, ako treba vykladať pojem „rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov“ uvedený v doložke 4 bode 4 rámcovej dohody a či samotný dočasný charakter pracovného pomeru niektorých zamestnancov verejnej správy je v zmysle tohto ustanovenia „objektívnym dôvodom“, ktorý odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie pri vyplácaní príplatkov z dôvodu odpracovaných rokov.

47      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že v zmysle doložky 1 písm. a) rámcovej dohody je jej účelom „zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie“. V treťom odseku preambuly rámcovej dohody sa tiež upresňuje, že táto dohoda „ilustruje ochotu sociálnych partnerov vytvoriť všeobecný rámec na zabezpečenie rovnoprávneho postavenia zamestnancov na dobu určitú ich ochranou pred diskrimináciou“. V odôvodnení č. 14 smernice 1999/70 sa v tejto súvislosti stanovuje, že účelom rámcovej dohody je najmä zlepšenie kvality práce na dobu určitú stanovením minimálnych požiadaviek takej povahy, aby bolo zabezpečené uplatňovanie zásady nediskriminácie.

48      Účelom rámcovej dohody, najmä jej doložky 4, je zabezpečenie uplatňovania tejto zásady vo vzťahu k pracovníkom na dobu určitú, aby sa zabránilo tomu, aby pracovnoprávny vzťah takejto povahy využíval zamestnávateľ na to, aby týchto pracovníkov zbavil práv, ktoré sa priznávajú pracovníkom zamestnaným na dobu neurčitú (rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 37).

49      Podľa Súdneho dvora, vzhľadom na tieto ciele rámcovej dohody uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch sa doložka 4 rámcovej dohody musí chápať tak, že vyjadruje zásadu sociálneho práva Únie, ktorá nemôže byť vykladaná reštriktívne (pozri rozsudky Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 38, a Impact, už citovaný, bod 114).

50      V rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta – v rámci konania týkajúceho sa práva dočasných zamestnancov na príplatok za odpracované roky – na výklad pojmu „rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov“ uvedený v doložke 4 bode 4 rámcovej dohody, treba uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že na príplatok za odpracované roky rovnaký ako vo veci samej, ktorého prijatie bolo podľa vnútroštátneho práva vyhradené len pre stálych služobných zamestnancov pracujúcich v zdravotníckych službách na dobu neurčitú s výnimkou dočasných zamestnancov, sa vzťahuje pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 bode 1 rámcovej dohody (rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, body 47 a 48).

51      Ako vyplýva z rozhodnutí vnútroštátnych súdov, právna úprava vzťahujúca sa na zamestnancov pracujúcich v rámci verejnej správy autonómnej oblasti Galícia prijatá na základe ustanovení LFCE zavádzala až do nadobudnutia účinnosti LEBEP 13. mája 2007 rozdiel v zaobchádzaní, pokiaľ ide o vyplácanie trojročných príplatkov, medzi zamestnancami tejto autonómnej oblasti. Tento rozdiel nebol určený v závislosti od odpracovaných rokov týchto zamestnancov, ale v závislosti od dĺžky pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa. Na rozdiel od stálych zamestnancov dočasní zamestnanci nemajú nárok na príplatky za trojročné odpracované obdobie bez ohľadu na ich odpracované služobné roky.

52      Ako už Komisia správne uviedla, za týchto okolností treba rozdiel v zaobchádzaní, akým je rozdiel zavedený španielskou právnou úpravou spornou vo veci samej, analyzovať z pohľadu doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody.

53      Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že, pokiaľ ide o príplatky za odpracované roky, akými sú príplatky vo veci samej, so zamestnancami v pracovnom pomere na dobu určitú sa bez objektívneho odôvodnenia nesmie zaobchádzať menej výhodne ako so zamestnancami v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudky Del Cerro Alonso, už citovaný, body 42 a 47, a Impact, už citovaný, bod 126).

54      Pokiaľ ide o to, či samotný dočasný charakter pracovného pomeru niektorých zamestnancov verejnej správy je objektívnym dôvodom v zmysle doložky 4 rámcovej dohody, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že pojem objektívne dôvody uvedený v bode 1 tejto doložky sa má chápať tak, že neumožňuje, aby bolo rozdielne zaobchádzanie medzi pracovníkmi v pracovnom pomere na dobu určitú a pracovníkmi v pracovnom pomere na dobu neurčitú odôvodnené na základe toho, že toto rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo vnútroštátnej všeobecnej a abstraktnej norme, akou je zákon alebo kolektívna zmluva (rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 57).

55      Uvedený pojem vyžaduje, aby predmetné rozdielne zaobchádzanie odôvodňovala existencia presných a konkrétnych skutočností charakterizujúcich pracovnoprávne podmienky, o ktoré ide, v osobitnom kontexte, v akom sa nachádzajú, na základe objektívnych a transparentných kritérií, a to na účely overenia, či táto nerovnosť zodpovedá skutočnej potrebe, je spôsobilá dosiahnuť sledovaný cieľ a je na tento účel nevyhnutná (pozri rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 58). Tieto skutočnosti môžu vyplývať najmä z osobitného charakteru úloh, pre ktoré boli takéto zmluvy na dobu určitú uzavreté, a z charakteristických vlastností spojených s týmito úlohami alebo prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej politiky členského štátu [pokiaľ ide o doložku 4 bod 1 rámcovej dohody, pozri rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, body 53 a 58; pokiaľ ide o pojem „objektívne dôvody“ uvedený v doložke 5 bode 1 písm. a) tej istej rámcovej dohody, pozri rozsudok Adeneler a i., už citovaný, body 69 a 70, ako aj uznesenie z 24. apríla 2009, Koukou, C‑519/08, bod 45].

56      Samotná dočasná povaha práce zamestnancov vo verejnej správe naopak nevyhovuje tým požiadavkám, a preto nemôže predstavovať objektívny dôvod v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody.

57      Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, rozdielne zaobchádzanie týkajúce sa zamestnancov v pracovnom pomere na dobu neurčitú a zamestnancov v pracovnom pomere na dobu určitú totiž nemožno odôvodniť na základe kritéria, ktoré sa všeobecne a abstraktne vzťahuje na samotnú dĺžku pracovného pomeru. Keby sa pripustilo, že samotná dočasná povaha pracovného pomeru by stačila na odôvodnenie takého rozdielu, ciele smernice 1999/70 a rámcovej dohody uvedené v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku by boli zbavené svojej podstaty. Namiesto zlepšenia podmienok práce na dobu určitú a podpory rovnosti zaobchádzania, o ktoré sa snaží jednak smernica 1999/70 a jednak rámcová dohoda, by použitie takého kritéria viedlo k zakonzervovaniu nepriaznivého postavenia zamestnancov na dobu určitú.

58      Za týchto okolností treba na otázku položenú vo veci C‑444/09 odpovedať tak, že na príplatok za odpracované roky, o aký ide vo veci samej, sa vzťahuje ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody ako na pracovnoprávnu podmienku, takže zamestnanci v pracovnom pomere na dobu určitú môžu namietať voči takému zaobchádzaniu, ktoré je vzhľadom na vyplatenie tohto príplatku menej priaznivé – bez akéhokoľvek objektívneho odôvodnenia – ako to, ktoré sa poskytuje zamestnancom v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Samotná dočasná povaha zamestnania niektorých zamestnancov verejnej správy nemôže predstavovať objektívny dôvod v zmysle tejto doložky rámcovej dohody.

 O druhej otázke vo veci C‑456/09

59      Svojou druhou otázkou vo veci C‑456/09 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či samotná skutočnosť, že ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 25 ods. 2 LEBEP, neobsahuje žiaden odkaz na smernicu 1999/70, vylučuje záver, že týmto ustanovením sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva.

60      Ministerstvo, španielska vláda a Komisia na rozdiel od A. M. Iglesias Torresovej tvrdia, že článok 25 ods. 2 LEBEP treba považovať za ustanovenie, ktorým sa smernica 1999/70 preberá do vnútroštátneho práva, aj napriek tomu, že v odôvodnení k tomuto zákonu sa neuvádza žiaden odkaz na túto smernicu ani na nijaký iný právny predpis Únie.

61      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2 tretí odsek smernice 1999/70 stanovuje, že keď členské štáty uvedú do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, tieto ustanovenia budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich bude sprevádzať takýto odkaz pri príležitosti ich úradného uverejnenia.

62      Ak smernica výslovne stanovuje, že ustanovenia, ktorými sa táto smernica preberá, obsahujú odkaz na túto smernicu alebo ich takýto odkaz bude sprevádzať pri príležitosti ich úradného uverejnenia, treba v každom prípade prijať osobitný vykonávací právny akt (pozri rozsudky z 18. decembra 1997, Komisia/Španielsko, C‑361/95, Zb. s. I‑7351, bod 15, a z 29. októbra 2009, Komisia/Poľsko, C‑551/08, bod 23).

63      Je síce nesporné, že o členských štátoch možno na základe žaloby o nesplnenie povinnosti podanej podľa článku 258 ZFEÚ rozhodnúť, že si nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce z článku 2 tretieho odseku smernice 1999/70, ale nemožno z toho nevyhnutne odvodiť – ako to správne uviedla aj Komisia –, že vnútroštátny právny predpis, ktorý vo svojom odôvodnení neuvádza odkaz na dotknutú smernicu, nemožno považovať za predpis, ktorým sa táto smernica platne preberá.

64      Vzhľadom na to, že členské štáty nie sú povinné len formálne prebrať smernice Únie do svojho právneho poriadku, ale musia aj zabezpečiť, aby sa povinnosti, ktoré im z týchto smerníc vyplývajú, v plnom rozsahu a v každom okamihu dodržiavali, nemožno vylúčiť, že členský štát, ktorý sa pôvodne snažil o prebratie smernice a splnenie povinností z nej vyplývajúcich na základe práva Únie, si následne po sporoch prebiehajúcich pred vnútroštátnymi súdmi alebo po podaní žaloby zo strany Komisie podľa článku 258 ZFEÚ uvedomí, že právo Únie nebolo do ustanovení jeho vnútroštátneho práva prebraté správne alebo úplne, a predmetné ustanovenia preto za týchto okolností treba zmeniť.

65      Je nesporné, že v prejednávanej veci bola zmena vnútroštátnej právnej úpravy prostredníctvom LEBEP zavedená v čase, keď sa vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Del Cerro Alonso týkajúcemu sa rovnakého príplatku za trojročné obdobie ako vo veci samej, poukázalo na rozdielne zaobchádzanie, v súvislosti s právom na vyplatenie takého príplatku, medzi stálymi zamestnancami a dočasnými zamestnancami zamestnanými subjektom, ktorý je súčasťou verejnej správy španielskej autonómnej oblasti.

66      Pokiaľ má vnútroštátny sudca, ktorý ako jediný má právomoc vykladať vnútroštátne právo, v prejednávanej veci overiť, či vzhľadom na znenie článku 25 ods. 2 LEBEP, jeho cieľ a okolnosti jeho prijatia toto ustanovenie predstavuje ustanovenie, ktorým sa preberá smernica 1999/70, samotná skutočnosť, že neobsahuje nijaký odkaz na túto smernicu, nemôže vylúčiť záver, že ho za také možno považovať.

67      Za týchto okolností treba na druhú otázku položenú vo veci C‑456/09 odpovedať tak, že samotná skutočnosť, že ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 25 ods. 2 LEBEP, neobsahuje žiaden odkaz na smernicu 1999/70, nevylučuje záver, že týmto ustanovením sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva.

 O štvrtej otázke vo veci C‑456/09

68      Ako vyplýva z odpovede na otázku položenú vo veci C‑444/09, teda že na príplatok za odpracované roky, o aký ide vo veci samej, sa ako na pracovnoprávnu podmienku vzťahuje doložka 4 bod 1 rámcovej dohody, na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu treba preformulovať štvrtú otázku položenú vo veci C‑456/09.

69      Touto otázkou sa totiž vnútroštátny súd v podstate pýta, či v spore, aký existuje vo veci samej, sa jednotlivci môžu dovolávať ustanovenia doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody pred vnútroštátnym súdom, aby im priznal nárok na príplatok za tri odpracované roky za obdobie od uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie smernice 1999/70 až do dňa nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu.

70      Jednak ministerstvo, ako aj španielska vláda vo svojich vyjadreniach prednesených vo veciach C‑444/09 a C‑456/09 trvali na tom, že fyzická osoba sa nemôže odvolávať na priamy účinok ustanovenia smernice, pretože táto smernica bola predmetom vnútroštátneho predpisu, ktorým bola prebratá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu. Podľa španielskej vlády, keď žalobkyne vo veciach samých podali svoje žaloby, smernica 1999/70 bola už prebratá do španielskeho práva týkajúceho sa vyplácania trojročných príplatkov, takže ich nároky sa odvodzujú z článku 25 LEBEP, nie zo smernice. Za okolností, aké existujú vo veciach samých, by priamy účinok znamenal spochybnenie – bez časového obmedzenia – účinnosti pravidiel členských štátov, ktoré – hoci správne prebrali obsah smernice do vnútroštátneho práva – boli prijaté po uplynutí lehoty na prebratie.

71      Tieto tvrdenia však neberú do úvahy povahu návrhov podaných žalobkyňami vo veciach samých pred vnútroštátnym súdom, a sú teda výsledkom nesprávneho pochopenia relevantnosti, z pohľadu sporov vo veciach samých, štvrtej otázky položenej vnútroštátnym súdom vo veci C‑456/09 týkajúcej sa priameho účinku ustanovenia doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody.

72      Povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice na dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti, vyplývajúca z článku 4 ods. 3 ZEÚ, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí. Tieto povinnosti zaväzujú tieto orgány vrátane prípadne orgánov v postavení verejného zamestnávateľa (rozsudok Impact, už citovaný, body 41 a 85 a citovaná judikatúra).

73      Vnútroštátne súdy a správne orgány majú okrem právomoci výkladu a uplatňovania vnútroštátnych právnych predpisov v súlade s požiadavkami práva Únie aj povinnosť uplatňovať toto právo v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je s ním v rozpore (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 1989, Costanzo, 103/88, Zb. s. 1839, bod 33, a zo 14. októbra 2010, Fuß, C‑243/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 63).

74      V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody má priamy účinok v dvoch konaniach týkajúcich sa učiteliek dočasne zamestnaných v rámci autonómnej oblasti Galícia, ktoré až do nadobudnutia účinnosti LEBEP, a teda po zmene LFCE, nemali nárok na trojročné príplatky vyplácané autonómnou oblasťou a snažia sa dosiahnuť priznanie tohto nároku so spätným účinkom za obdobie od uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie smernice 1999/70 až do nadobudnutia účinnosti LEBEP, pod podmienkou dodržania relevantných ustanovení vnútroštátneho práva upravujúceho premlčacie lehoty.

75      Vzhľadom na to, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie a je napokon uznaná v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, je vecou vnútroštátnych súdov, aby v prípade, že neexistuje právny predpis, ktorý v tejto lehote správne prebral smernicu 1999/70 do španielskeho práva, zaručili súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečili jej uplatnenie v celom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Impact, už citovaný, body 42 a 43 a citovanú judikatúru).

76      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všetkých prípadoch, kde sa ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu zdajú byť nepodmienené a dostatočne presné, sa jednotlivci môžu na ne odvolávať voči štátu, najmä ak je v postavení zamestnávateľa (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, body 46 a 49; z 20. marca 2003, Kutz‑Bauer, C‑187/00, Zb. s. I‑2741, body 69 a 71, ako aj Impact, už citovaný, bod 57).

77      Ako už Súdny dvor rozhodol, túto judikatúru je možné uplatniť na dohody, ktoré ako rámcová dohoda vychádzajú z dialógu vedeného na základe článku 155 ods. 1 ZFEÚ sociálnymi partnermi v rámci Únie a ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť smernice, ktorú Rada Európskej únie prijala na ich vykonanie podľa odseku 2 tohto článku (rozsudok Impact, už citovaný, bod 58).

78      Ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody všeobecným spôsobom a jednoznačne zakazuje akékoľvek rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi na dobu určitú, pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, ktoré nie je objektívne odôvodnené. Obsah tohto ustanovenia sa tak zdá byť dostatočne presný, aby sa naň mohla osoba podliehajúca súdnej právomoci odvolávať a aby ho súd mohol uplatňovať (rozsudky Impact, už citovaný, bod 60, a z 22. apríla 2010, Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols, C‑486/08, Zb. s. I‑3527, bod 24).

79      Okrem toho jasný zákaz stanovený doložkou 4 bodom 1 rámcovej dohody nie je závislý od žiadneho aktu inštitúcie Únie a nedáva žiadnemu členskému štátu pri jeho preberaní do vnútroštátneho práva možnosť podmieniť alebo zúžiť rozsah zákazu, ktorý stanovuje v oblasti pracovnoprávnych podmienok (pozri rozsudok Impact, už citovaný, bod 62).

80      Je jasné, že toto ustanovenie obsahuje vo vzťahu k zásade nediskriminácie, ktorú stanovuje, výhradu týkajúcu sa odôvodnení založených na objektívnych dôvodoch.

81      Uplatnenie tejto výhrady však podlieha súdnemu preskúmaniu, takže možnosť sa na ňu odvolávať nebráni úvahe, že preskúmavané ustanovenie priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť pred súdom, a že ich vnútroštátne súdy musia chrániť (rozsudok Impact, už citovaný, bod 64).

82      Treba takisto pripomenúť, že jednotlivci sa môžu dovolávať smernice voči štátu, či už tento štát koná ako zamestnávateľ, alebo verejný orgán. V jednom aj v druhom prípade je totiž potrebné zabrániť tomu, aby štát nevyužil porušenie práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Marshall, už citovaný, bod 49, ako aj 12. júla 1990, Foster a i., C‑188/89, Zb. s. I‑3313, bod 17).

83      Z toho vyplýva, že ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody je nepodmienené a dostatočne presné, aby sa ho jednotlivci mohli dovolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom.

84      Vo veci samej ministerstvo takisto tvrdí, že sa voči nemu nemožno dovolávať priameho účinku predmetného ustanovenia, pretože je povinné dodržiavať ustanovenia LFCE a LEBEP, teda štátne zákony patriace do výlučnej právomoci štátu. Pokiaľ ide o prípadnú prenesenú zodpovednosť štátu za porušenie smernice 1999/70, tvrdí, že rozdelenie na základe ústavy medzi základnou celoštátnou právnou úpravou a vykonávacími predpismi prijatými autonómnymi oblasťami mu neumožňuje prelomiť alebo prerušiť príčinnú súvislosť medzi nedostatočným prebratím tejto smernice zo strany štátu a ujmou spôsobenou jednotlivcom.

85      Španielska vláda rovnako tvrdí, že autonómna oblasť Galícia nemá právomoc ani meniť LEBEP, ani sa vyhnúť jeho uplatňovaniu. Keby sa táto autonómna oblasť ako zamestnávateľ rozhodla uznať nárok na spätné vyplatenie trojročných príplatkov na základe priameho účinku smernice 1999/70, hrubo by porušila vnútroštátny vykonávací predpis. Pokiaľ ide o prípadnú zodpovednosť štátu za porušenie smernice 1999/70, táto vláda vo svojich vyjadreniach vo veci C‑444/09 uviedla, že neboli splnené podmienky, ktoré judikatúra Súdneho dvora vyžaduje na účely posúdenia existencie dostatočne závažného porušenia tejto smernice.

86      Vzhľadom na tieto tvrdenia treba pripomenúť, že ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo znenia samotných otázok položených vnútroštátnymi súdmi, týmto súdom neboli predložené žaloby na určenie zodpovednosti štátu za porušenie smernice 1999/70, ale žaloby priamo založené na tejto smernici, v ktorých sa žiada o vyplatenie trojročných príplatkov za obdobie, počas ktorého smernica nebola riadne prebratá do vnútroštátneho práva.

87      Vzhľadom na to, že ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody je nepodmienené a dostatočne presné, aby sa ho jednotlivci mohli dovolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom, žalobkyne v konaní vo veci samej sa môžu platne domáhať vyplatenia trojročných príplatkov za odpracované roky, na ktoré majú so spätnou platnosťou nárok, a pritom sa oprieť priamo o ustanovenia tejto doložky. Žaloba o náhradu škody na základe judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie sa totiž na prvý pohľad nezdá byť nevyhnutná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2001, Stockholm Lindöpark, C‑150/99, Zb. s. I‑493, bod 35).

88      Okrem toho ako samotná španielska vláda uznala vo svojich vyjadreniach vo veci C‑444/09, vnútroštátny súd v tejto veci vôbec nenastolil otázku zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie. Tak je to aj vo veci C‑456/09, v ktorej vnútroštátny súd vo svojich úvahách vychádzal z dôsledkov vyplývajúcich z prípadného priameho účinku relevantnej doložky rámcovej dohody. Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa zodpovednosti štátu, z vnútroštátneho rozhodnutia vo veci C‑456/09, ako aj z vyjadrení predložených Súdneho dvoru, zdá sa, vyplýva, že vnútroštátny súd nemá právomoc o týchto otázkach rozhodnúť.

89      V prejednávanej veci, ktorá, ako vyplýva z bodov 86 a 87 tohto rozsudku, sa týka spätného uplatnenia ustanovenia smernice s priamym účinkom, sú dôsledky vyplývajúce z rozdelenia na základe ústavy medzi základnou celoštátnou právnou úpravou o postavení zamestnancov a vykonávacími predpismi prijatými autonómnymi oblasťami záležitosťou, ktorá patrí do vnútroštátneho práva.

90      Vzhľadom na uvedené treba na štvrtú otázku položenú vo veci C‑456/09 odpovedať tak, že ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody je nepodmienené a dostatočne presné, aby sa ho dočasní zamestnanci mohli dovolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom, aby im priznal nárok na príplatky za tri odpracované roky, o aké ide vo veci samej, za obdobie od uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie smernice 1999/70 až do dňa nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, pod podmienkou dodržania relevantných ustanovení vnútroštátneho práva upravujúcich premlčacie lehoty.

 O tretej otázke vo veci C‑456/09

91      Vo svojej tretej otázke vo veci C‑456/09 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej uznáva nárok dočasných zamestnancov na vyplatenie príplatkov za trojročné odpracované obdobie, ale pritom obsahuje doložku, ktorá vylučuje spätné uplatnenie tohto nároku, príslušné španielske orgány môžu odmietnuť uznanie takého nároku, alebo naopak majú podľa práva Únie povinnosť priznať tomuto nároku na vyplatenie príplatkov spätný účinok odo dňa uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie predmetnej smernice.

92      Na úvod treba pripomenúť, že znenie článku 25 ods. 2 LEBEP výslovne vylučuje, aby sa tomto ustanoveniu priznal spätný účinok.

93      Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta na dôsledky štvrtého bodu výrokovej časti už citovaného rozsudku Impact vzhľadom na konanie vo veci samej, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v prípade, ak uplatniteľné vnútroštátne právo obsahuje pravidlo vylučujúce spätné uplatnenie zákona s výnimkou jasného a jednoznačného ustanovenia o opaku, je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe založenej na porušení ustanovenia vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu 1999/70, povinný na základe práva Únie priznať uvedenému ustanoveniu spätný účinok ku dňu uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice iba vtedy, ak existuje v jeho vnútroštátnom práve informácia takej povahy, ktorá môže takémuto ustanoveniu takýto spätný účinok priznať.

94      Treba však pripomenúť, že vo veci vedúcej k už citovanému rozsudku Impact bola položená otázka, či vnútroštátny súd, konkrétne špecializovaný súd, ktorý mal podľa vnútroštátneho zákona preberajúceho smernicu 1999/70 potrebnú právomoc na prejednávanie žalôb založených na tomto zákone, bol povinný sa podľa práva Únie vyhlásiť za príslušný aj v prípade rozhodovania o nárokoch priamo založených na tejto samotnej smernici, hoci sa vzťahovali na obdobie po uplynutí lehoty na prebratie dotknutej smernice, ale pred dňom nadobudnutia účinnosti vykonávacieho zákona.

95      Odpoveď Súdneho dvora na štvrtú otázku položenú vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku Impact, spočívala na predpoklade, podľa ktorého by bol vnútroštátny súd príslušný rozhodovať iba o návrhoch v spore vo veci samej, ktoré by boli založené na porušení vnútroštátneho zákona, ktorým sa preberá smernica 1999/70 (rozsudok Impact, už citovaný, bod 96). Súdny dvor uviedol, a vyplýva to aj z bodu 93 tohto rozsudku, že len na základe tohto predpokladu a len keby vnútroštátny vykonávací zákon vylúčil spätné účinky svojich ustanovení, by sa právo Únie, najmä požiadavka jednotného výkladu, nemohlo vykladať tak, že tomuto súdu ukladá, aby vnútroštátnemu vykonávaciemu zákonu priznal spätný účinok ku dňu uplynutia lehoty na prebratie uvedenej smernice, pretože inak by vnútroštátny súd bol donútený vykladať vnútroštátne právo contra legem.

96      Na rozdiel od veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Impact, však z informácií predložených vnútroštátnym súdom vyplýva, že vo veci samej nedošlo k nijakým problémom týkajúcim sa príslušnosti tohto súdu na rozhodovanie o nárokoch žalobkyne vo veci samej týkajúcich sa vyplatenia príplatkov za tri odpracované roky, pokiaľ sa jej žiadosť zakladá priamo na ustanoveniach smernice 1999/70.

97      Vzhľadom na to, že doložka 4 bod 1 rámcovej dohody má priamy účinok, žalobkyňa vo veci samej sa môže platne domáhať vyplatenia príplatkov za odpracované roky, na ktoré má spätný nárok voči ministerstvu ako svojmu zamestnávateľovi, a pritom sa priamo opierať o ustanovenia tejto doložky.

98      V prejednávanej veci bola žalobkyňa vo veci samej počas obdobia od uplynutia lehoty pre členské štáty na prebratie smernice 1999/70 až do prijatia článku 25 ods. 2 LEBEP diskriminačným spôsobom pripravená o príplatky za odpracované roky, ktoré sú pracovnoprávnou podmienkou v zmysle ustanovenia doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody. Za týchto okolností sa táto žalobkyňa opiera o ustanovenie s priamym účinkom na vyplnenie medzery, ktorá vznikla nesprávnym prebratím smernice 1999/70 do španielskeho vnútroštátneho práva.

99      Za týchto okolností treba na tretiu otázku položenú vo veci C‑456/09 odpovedať tak, že bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej smernicu 1999/70 existuje ustanovenie, ktoré uznáva nárok dočasných zamestnancov na vyplatenie príplatkov za trojročné odpracované obdobie, ale pritom obsahuje doložku, ktorá vylučuje spätné uplatnenie tohto nároku, príslušné orgány dotknutého členského štátu majú povinnosť podľa práva Únie a vzhľadom na to, že ustanovenie rámcovej dohody má priamy účinok, priznať tomuto nároku na vyplatenie príplatkov spätný účinok odo dňa uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie predmetnej smernice.

 O trovách

100    Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.      Na dočasného zamestnanca autonómnej oblasti Galícia, akým je žalobkyňa vo veci samej, sa vzťahuje osobná pôsobnosť smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, a rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999 uvedenej v prílohe tejto smernice.

2.      Na príplatok za odpracované roky, o aký ide vo veci samej, sa vzťahuje ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v prílohe smernice 1999/70 ako na pracovnoprávnu podmienku, takže zamestnanci v pracovnom pomere na dobu určitú môžu namietať voči takému zaobchádzaniu, ktoré je vzhľadom na vyplatenie tohto príplatku menej priaznivé – bez akéhokoľvek objektívneho odôvodnenia – ako to, ktoré sa poskytuje zamestnancom v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Samotná dočasná povaha zamestnania niektorých zamestnancov verejnej správy nemôže predstavovať objektívny dôvod v zmysle tejto doložky rámcovej dohody.

3.      Samotná skutočnosť, že ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 25 ods. 2 zákona 7/2007 o základnom postavení zamestnancov verejnej správy (Ley 7/2007 del Estatuto básico del empleado público) z 12. apríla 2007, neobsahuje žiaden odkaz na smernicu 1999/70, nevylučuje záver, že týmto ustanovením sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva.

4.      Ustanovenie doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v prílohe smernice 1999/70 je nepodmienené a dostatočne presné, aby sa ho dočasní zamestnanci mohli dovolávať voči štátu pred vnútroštátnym súdom, aby im priznal nárok na príplatky za tri odpracované roky, o aké ide vo veci samej, za obdobie od uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie smernice 1999/70 až do dňa nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, pod podmienkou dodržania relevantných ustanovení vnútroštátneho práva upravujúceho premlčacie lehoty.

5.      Bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej smernicu 1999/70 existuje ustanovenie, ktoré uznáva nárok dočasných zamestnancov na vyplatenie príplatkov za trojročné odpracované obdobie, ale pritom obsahuje doložku, ktorá vylučuje spätné uplatnenie tohto nároku, príslušné orgány dotknutého členského štátu majú povinnosť podľa práva Únie a vzhľadom na to, že ustanovenie rámcovej dohody o práci na dobu určitú uvedenej v prílohe smernice 1999/70 má priamy účinok, priznať tomuto nároku na vyplatenie príplatkov spätný účinok odo dňa uplynutia lehoty stanovenej pre členské štáty na prebratie predmetnej smernice.

Podpisy

---

* Jazyk konania: španielčina.