Vec C‑245/09

Omalet NV

proti

Rijksdienst voor Sociale Zekerheid

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Arbeidshof te Brussel)

„Slobodné poskytovanie služieb – Článok 49 ES – Podnikateľ usadený v členskom štáte – Využívanie služieb zmluvných partnerov usadených v tom istom členskom štáte – Výlučne vnútorná situácia – Neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania“

Abstrakt rozsudku

Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Zjavne neuplatniteľná žiadosť o výklad ustanovení práva Únie v spore vo veci samej

(Článok 49 ES a článok 267 ZFEÚ)

Právomoc Súdneho dvora je vylúčená, ak je zjavné, že ustanovenie práva Únie podrobené výkladu Súdneho dvora sa nemôže uplatniť. Súdny dvor teda nemá právomoc na to, aby prijal návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade ustanovení Zmluvy ES týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb v rámci sporu, v ktorom sa všetky relevantné okolnosti obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu, ako je spor, kde hlavný podnikateľ, ako aj subdodávateľ sú usadení v tom istom členskom štáte a všetky skutkové okolnosti nastali na území tohto členského štátu.

(pozri body 10, 11 a 13)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 22. decembra 2010 (*)

„Slobodné poskytovanie služieb – Článok 49 ES – Podnikateľ usadený v členskom štáte – Využívanie služieb zmluvných partnerov usadených v tom istom členskom štáte – Výlučne vnútorná situácia – Neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania“

Vo veci C‑245/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Arbeidshof te Brussel (Belgicko) z 25. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru 6. júla 2009, ktorý súvisí s konaním:

Omalet NV

proti

Rijksdienst voor Sociale Zekerheid,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia J.‑J. Kasel, A. Borg Barthet, E. Levits (spravodajca) a M. Berger,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. októbra 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Omalet NV, v zastúpení: D. Van Der Mosen a H. Van de Cauter, advocaten,

–        Rijksdienst voor Sociale Zekerheid, v zastúpení: P. Derveaux, advocaat,

–        belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne,

–        dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen, R. Holdgaard a C. Vang, splnomocnení zástupcovia,

–        nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

–        rakúska vláda, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca,

–        fínska vláda, v zastúpení: A. Guimaraes‑Purokoski, splnomocnená zástupkyňa,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: H. Walker, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci T. de la Mare, barrister,

–        nórska vláda, v zastúpení: Ø. Andersen a K. B. Moen, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a V. Kreuschitz, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka uplatniteľnosti a výkladu článku 49 ES.

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Omalet NV (ďalej len „Omalet“) a Rijksdienst voor Sociale Zekerheid (úrad sociálneho zabezpečenia, ďalej len „Rijksdienst“), ktorý sa týka na jednej strane solidárnej zodpovednosti Omalet ako hlavného podnikateľa za časť dlhov na sociálnom poistení jeho neregistrovaného subdodávateľa usadeného v Belgicku, ako aj povinnosti tejto spoločnosti vykonať zrážku z platieb vykonaných v prospech uvedeného subdodávateľa na strane druhej.

 Právny rámec

3        Článok 30a zákona z 27. júna 1969 o zmene a doplnení zákonného nariadenia z 28. decembra 1944 týkajúceho sa sociálneho zabezpečenia pracovníkov v znení účinnom v čase vzniku skutkových okolností konania vo veci samej (ďalej len „zákon z roku 1969“) bol formulovaný takto:

„…

§ 3. Objednávateľ, ktorý na práce uvedené v § 1 využíva služby podnikateľa, ktorý v čase uzavretia zmluvy nie je registrovaný, je solidárne zodpovedný za zaplatenie dlhov svojho zmluvného partnera na sociálnom poistení.

Podnikateľ, ktorý na práce uvedené v § 1 využíva služby subdodávateľa, ktorý v čase uzavretia zmluvy nie je registrovaný, je solidárne zodpovedný za zaplatenie dlhov svojho zmluvného partnera na sociálnom poistení.

…

Solidárna zodpovednosť je obmedzená na 50 % celkovej ceny prác bez dane z pridanej hodnoty, zadaných neregistrovanému podnikateľovi alebo subdodávateľovi.

…

§ 4. Objednávateľ, ktorý vykonáva úhradu celej ceny prác uvedených v § 1 alebo jej časti podnikateľovi, ktorý v čase úhrady nie je registrovaný, je povinný pri úhrade vykonať zrážku a uhradiť 15 % dlžnej sumy bez dane z pridanej hodnoty [v prospech Rijksdienst] podľa podmienok určených kráľom.

Podnikateľ, ktorý vykonáva úhradu celej ceny prác uvedených v § 1 alebo jej časti subdodávateľovi, je povinný pri úhrade vykonať zrážku a uhradiť 35 % dlžnej sumy bez dane z pridanej hodnoty [v prospech Rijksdienst] podľa podmienok určených kráľom.

Podnikateľ je však zbavený povinnosti zrážky a úhrady uvedenej v predchádzajúcom odseku, ak v čase úhrady podľa podmienok, ktoré určí kráľ, subdodávateľ nie je dlžníkom [Rijksdienst] alebo fondov existenčného zabezpečenia alebo ak pre dlžné sumy získal odklad úhrady bez súdneho konania alebo prostredníctvom vykonateľného súdneho rozhodnutia a prísne dodržiava stanovené lehoty a je registrovaný ako podnikateľ. Na tento účel [Rijksdienst] vytvorí databázu prístupnú verejnosti, ktorá bude mať dôkaznú silu na účely uplatnenia tohto odseku.

Ak je podnikateľ zamestnávateľom neusadeným v Belgicku, ktorý v Belgicku nemá dlhy na sociálnom poistení a všetci jeho zamestnanci sú držiteľmi platného potvrdenia o vyslaní, na platby, ktoré sú mu dlžné, sa neuplatnia zrážky uvedené v tomto odseku.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

4        Vo svojom postavení developéra v oblasti nehnuteľností využila spoločnosť Omalet služby subdodávateľa usadeného, ale neregistrovaného v Belgicku. Tento subdodávateľ vystavil dve faktúry, prvú 2. apríla 2003 na sumu 4 136,10 eura a druhú 29. apríla 2003 na sumu 4 493,69 eura. Obe faktúry boli zaplatené.

5        Uvedený subdodávateľ, na ktorého majetok bol 25. septembra 2003 vyhlásený konkurz, mal k tomuto dátumu voči Rijksdienst dlh 57 593,87 eura. Podľa článku 30a § 3 zákona z roku 1969 Rijksdienst žiadala, aby Omalet na základe solidárnej zodpovednosti za dlh tohto subdodávateľa na sociálnom poistení zaplatila sumu 4 314,90 eura, obmedzenú na 50 % celkovej ceny prác. Podľa článku 30a § 4 toho istého zákona sa ďalej od Omalet vyžadovala suma 6 040,85 eura na základe skutočnosti, že Omalet nevykonala zrážky stanovené v tomto článku.

6        Z dôvodu neukončenia sporu zmierom Rijksdienst podaním z 25. apríla 2007 podala žalobu proti Omalet na Arbeidsrechtbank te Brussel (Súd pre pracovné veci v Bruseli). Arbeidsrechtbank rozsudkom z 25. apríla 2008 vyhlásil pohľadávku Rijksdienst za odôvodnenú a zaviazal Omalet, aby zaplatila sumu 10 355,75 eura, ako aj zákonné úroky z omeškania od 1. februára 2006 a súdne úroky.

7        Podaním z 23. mája 2008 Omalet podala odvolanie proti tomuto rozsudku na Arbeidshof te Brussel (Odvolací súd pre pracovné veci v Bruseli), dovolávajúc sa najmä nezlučiteľnosti článku 30a zákona z roku 1969 s článkami 49 ES a 50 ES.

8        Za týchto okolností Arbeidshof te Brussel rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má vnútroštátny súd uplatniť článok 49 ES na spor medzi [Rijksdienst] a hlavným podnikateľom usadeným v Belgicku, keď sa navrhuje zaviazať tohto hlavného podnikateľa podľa článku 30a § 3 [zákona z roku 1969] (v znení platnom pred zmenou tohto článku článkom 55 programového zákona z 27. apríla 2007) ako solidárneho dlžníka zaplatiť časť dlhov neregistrovaného subdodávateľa usadeného v Belgicku, alebo keď sa navrhuje zaviazať tohto podnikateľa z dôvodu, že si nesplnil povinnosť vykonať zrážky stanovenú v článku 30 § 4 zákona?

2.      Subsidiárne, odporuje článku 49 ES právna úprava, aká je v článku 30a § 3 a § 4 [zákona z roku 1969] (v znení platnom pred zmenou tohto článku článkom 55 programového zákona z 27. apríla 2007)?“

 O právomoci Súdneho dvora

9        Na úvod treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu ustanovení Zmluvy ES o slobodnom poskytovaní služieb v situácii, v ktorej sa všetky okolnosti konania vo veci samej, ako poznamenáva sám vnútroštátny súd, obmedzujú na jediný členský štát.

10      Za týchto okolností musí Súdny dvor overiť, či má právomoc na to, aby sa vyjadril k výkladu uvedených ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. januára 2008, Centro Europa 7, C‑380/05, Zb. s. I‑349, bod 64, a z 11. marca 2010, Attanasio Group, C‑384/08, Zb. s. I‑2055, bod 22).

11      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor vylúčil svoju právomoc, ak je zjavné, že ustanovenie práva Únie podrobené výkladu Súdneho dvora sa nemôže uplatniť (rozsudok z 1. októbra 2009, Woningstichting Sint Servatius, C‑567/07, Zb. s. I‑9021, bod 43).

12      Judikatúrou je ustálené, že ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobodného poskytovania služieb nie sú uplatniteľné na činnosti, ktorých všetky relevantné okolnosti sa obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu (pozri najmä rozsudky z 9. septembra 1999, RI.SAN., C‑108/98, Zb. s. I‑5219, bod 23, a z 21. októbra 1999, Jägerskiöld, C‑97/98, Zb. s. I‑7319, bod 42).

13      V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že všetky okolnosti konania vo veci samej sa skutočne obmedzujú na jediný členský štát, keďže hlavný podnikateľ, ako aj subdodávateľ sú usadení v Belgicku a všetky skutkové okolnosti nastali na území tohto členského štátu.

14      Je teda zjavné, že konanie vo veci samej neobsahuje žiadny z relevantných prvkov uvádzaných článkom 49 ES, takže toto ustanovenie nie je uplatniteľné.

15      Je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že aj v takejto čisto vnútroštátnej situácii môže byť odpoveď Súdneho dvora pre vnútroštátny súd napriek všetkému užitočná, najmä za predpokladu, že mu vnútroštátne právo ukladá, aby štátnemu príslušníkovi daného členského štátu umožnil požívanie tých istých práv, aké v rovnakej situácii požíva štátny príslušník iného členského štátu na základe práva Únie (pozri najmä rozsudky z 5. decembra 2000, Guimont, C‑448/98, Zb. s. I‑10663, bod 23; z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 29; z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421, bod 30, ako aj z 1. júna 2010, Blanco Pérez a Chao Gómez, C‑570/07 a C‑571/07, Zb. s. I‑4629, bod 36).

16      V prejednávanej veci to tak však nie je. Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania samotný vnútroštátny súd uvádza rozsudok Grondwettelijk Hof (Ústavný súd), v ktorom tento súd konštatoval, že článok 49 ES sa neuplatňuje, ak vec prejednávaná súdom patrí v celom rozsahu do vnútroštátneho právneho poriadku. Ústavný súd bol konfrontovaný s otázkou, či článok 30a § 1 zákona z roku 1969 odporuje zásadám rovnosti a zákazu diskriminácie zakotveným belgickou ústavou, keďže stanovuje rozdiel v zaobchádzaní medzi objednávateľmi a zhotoviteľmi usadenými v Belgicku a využívajúcimi služby zahraničného zmluvného partnera neregistrovaného v Belgicku, ktorí sa môžu dovolávať článkov 49 ES a 50 ES na jednej strane, a objednávateľmi a zhotoviteľmi usadenými v Belgicku a využívajúcimi služby poskytovateľa služieb usadeného v Belgicku, ktorí sa dovolávať uvedených článkov nemôžu na strane druhej; konštatoval, že nie je namieste porovnávať situácie, ktoré patria výlučne do vnútroštátneho právneho poriadku, so situáciami, ktoré sú upravené právnym poriadkom Únie.

17      V dôsledku toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, má vnútroštátny súd povinnosť umožniť podnikom usadeným v Belgicku požívanie tých istých práv, aké v rovnakej situácii požívajú podniky usadené v inom členskom štáte na základe práva Únie.

18      Z toho vyplýva, že v situácii, akou je situácia v konaní vo veci samej, ktorej všetky okolnosti sa obmedzujú na vnútroštátnu sféru dotknutého členského štátu, Súdny dvor nemá právomoc na to, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Arbeidshof te Brussel.

19      Preto musí byť návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Arbeidshof te Brussel, považovaný za neprípustný.

 O trovách

20      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Arbeidshof te Brussel (Belgicko) rozhodnutím z 25. júna 2009, je neprípustný.

Podpisy

---

* Jazyk konania: holandčina.