Vec C‑81/09

Idryma Typou AE

proti

Ypourgos Typou kai Meson Mazikis Enimerosis

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Symvoulio tis Epikrateias)

„Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb kapitálu – Právo obchodných spoločností – Prvá smernica 68/151/EHS – Akciová spoločnosť, ktorá patrí do sektora tlače a televízie – Spoločnosť a akcionár, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií – Administratívna pokuta uložená spoločne a nerozdielne“

Abstrakt rozsudku

Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia – Právo obchodných spoločností

(Články 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ; smernica Rady 68/151)

Prvá smernica 68/151 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 zmluvy s cieľom zabezpečiť rovnocennosť týchto ochranných opatrení v rámci celého spoločenstva, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej pokuty uložené v prípade porušenia právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť nielen akciovej spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

Naopak, články 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave.

Takáto právna úprava má totiž vo vzťahu k investorom odrádzajúci účinok, ovplyvňuje ich vstup na trh s podielmi v spoločnostiach a obmedzuje tak slobodu usadiť sa, ako aj voľný pohyb kapitálu. Ak aj také obmedzenie sleduje legitímny cieľ zabezpečiť dodržiavanie právnej úpravy a etických pravidiel novinárov zo strany televíznych spoločností, najmä s cieľom zabrániť zásahu do cti alebo osobného života osôb, ktoré sa objavia na televíznej obrazovke alebo ktorých meno je citované, nemožno ho považovať za obmedzenie vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, ani za obmedzenie, ktoré nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

(pozri body 46, 56, 60, 63, 65, 70, body 1 a 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 21. októbra 2010 (*)

„Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb kapitálu – Právo obchodných spoločností – Prvá smernica 68/151/EHS – Akciová spoločnosť, ktorá patrí do sektora tlače a televízie – Spoločnosť a akcionár, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií – Administratívna pokuta uložená spoločne a nerozdielne“

Vo veci C‑81/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Symvoulio tis Epikrateias (Grécko) zo 17. októbra 2008 a doručený Súdnemu dvoru 25. februára 2009, ktorý súvisí s konaním:

Idryma Typou AE

proti

Ypourgos Typou kai Meson Mazikis Enimerosis,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia A. Arabadjiev, A. Rosas (spravodajca), U. Lõhmus a P. Lindh,

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. marca 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–      grécka vláda, v zastúpení: P. Mylonopoulos a M. Apessos a N. Marioli, splnomocnení zástupcovia,

–      Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a G. Zavvos, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 2. júna 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu prvej smernice Rady 68/151/EHS z 9. marca 1968 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 zmluvy s cieľom zabezpečiť rovnocennosť týchto ochranných opatrení v rámci celého spoločenstva (Ú. v. ES L 65, s. 8; Mim. vyd. 17/001, s. 3; ďalej len „prvá smernica“).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Idryma Typou AE, akciovou spoločnosťou so sídlom v Aténach (Grécko), a Ypourgos Typou kai Meson Mazikis Enimerosis (ministerstvo pre tlač a masmédiá) a týka sa pokuty uloženej uvedenej spoločnosti za porušenie právnej úpravy a etických pravidiel, ktoré upravujú prevádzku televíznych staníc.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Podľa prvých troch odôvodnení prvej smernice:

„keďže koordinácia ustanovená v článku 54 ods. 3 písm. g) [Zmluvy EHS] a vo Všeobecnom programe zrušenia prekážok obmedzujúcich slobodu usadiť sa predstavuje naliehavú záležitosť, najmä vo vzťahu k akciovým spoločnostiam, komanditným spoločnostiam na akcie a spoločnostiam s obmedzeným ručením, keďže činnosť týchto spoločností často prekračuje hranice štátu;

keďže koordinácia vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa zverejňovania, účinnosti záväzkov prijatých týmito spoločnosťami a ich neplatnosti je osobitne dôležitá, najmä na ochranu záujmov tretích osôb;

keďže v týchto záležitostiach sa predpisy spoločenstva vo vzťahu k týmto spoločnostiam musia prijať súčasne, pretože jedinou ochranou, ktoré tieto poskytujú pre tretie osoby, sú ich aktíva.“

4        Článok 1 prvej smernice, ktorý bol zmenený a doplnený Aktom o podmienkach pristúpenia Helénskej republiky a o úpravách Zmlúv (Ú. v. ES L 291, s. 17), stanovuje:

„Koordinačné opatrenia nariadené touto smernicou sa vzťahujú na zákony, iné predpisy a správne opatrenia členských štátov týkajúce sa nasledujúcich druhov spoločností:

…

– v Grécku:

ανώνυμη εταιρία, εταιρία περιωρισμένης ευθύνης, ετερόρρυθμη κατά μετοχές εταιρία [akciové spoločnosti, komanditné spoločnosti na akcie a spoločnosti s ručením obmedzeným].“

5        Prvá smernica sa delí na tri oddiely. Oddiel I upravuje zverejňovanie dokladov spoločnosti, oddiel II obsahuje ustanovenia, ktoré sa týkajú platnosti záväzkov prijatých spoločnosťou, a oddiel III upravuje neplatnosť spoločnosti.

 Vnútroštátna právna úprava

6        Článok 15 ods. 2 gréckej ústavy v znení platnom pred novelizáciou z roku 2001 stanovoval, že rozhlas a televízia podliehajú priamej kontrole štátu.

7        Zákonom č. 2863/2000 o Národnej rade pre rozhlasové a televízne vysielanie a iných orgánoch a inštitúciách v oblasti poskytovania rozhlasových a televíznych služieb (FEK A’ 262) bola vytvorená Národná rada pre rozhlasové a televízne vysielanie (Ethniko symvoulio radiotileorasis, ďalej len „ESR“).

8        Zákon č. 2328/1995 o právnom režime súkromných televízií a miestnych rozhlasových staníc, o právnej úprave otázok súvisiacich s rozhlasovým a televíznym trhom a o iných ustanoveniach [FEK A’ 159, ktorý sa v prejednávanej veci uplatňuje v znení zmenenom a doplnenom zákonom č. 2644/1998 o poskytovaní televíznych a rozhlasových služieb za poplatok (FEK A’ 233), ďalej len „zákon č. 2328/1995“] definuje právny režim a rámec fungovania súkromných televízií a miestnych rozhlasových staníc.

9        Tento zákon upravuje najmä udelenie licencií na založenie, vznik a prevádzku súkromných televíznych staníc, ako aj podiely v akciových spoločnostiach, ktoré žiadosť o takúto licenciu podávajú. V zásade musia byť takéto podiely zaknihované. Vo viacerých ustanoveniach zákona sa uvádza strop 25 %, predstavujúci maximálnu časť základného imania, ktorú môže vlastniť fyzická alebo právnická osoba v spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie, vznik a prevádzku televíznej stanice. Okrem toho musí byť akýkoľvek prevod podielu presahujúceho 2,5 % základného imania ohlásený ESR.

10      Článok 3 zákona č. 2328/1995 stanovuje:

„1. b)      Akékoľvek programy (vrátane reklám) vysielané televíznymi a rozhlasovými stanicami musia rešpektovať osobnosť, česť, dobré meno, súkromný a rodinný život, ako aj profesionálnu, spoločenskú, vedeckú, umeleckú, politickú alebo akúkoľvek podobnú činnosť každého, kto sa objaví na televíznej obrazovke alebo čie meno či dostatočne presné identifikačné údaje sú odvysielané.“

11      Článok 3 ods. 15 zákona č. 2328/1995 upravuje vypracovanie etických kódexov pre povolanie novinára zo strany ESR. Článok 5 nariadenia č. 1/1991 o ESR stanovuje, že „osoby nemožno prezentovať spôsobom, ktorý by za istých okolností mohol podporovať ich ponižovanie, sociálnu izoláciu alebo diskrimináciu“.

12      Článok 4 zákona č. 2328/1995 stanovuje:

„1.      Vo všetkých prípadoch porušenia a) ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy, [právnej úpravy] Európskej únie a medzinárodného práva, ktoré priamo alebo nepriamo upravujú súkromné televízie a všeobecne fungovanie súkromnej televízie, b)...; c) etických pravidiel, ako sú definované v súlade s článkom 3 tohto zákona, sú... uložené tieto sankcie: a) odporúčania a výstrahy, b) pokuta od päť do 500 miliónov GDR..., c) dočasné prerušenie vysielania v trvaní do troch mesiacov [alebo] definitívne zastavenie vysielania dotknutého programu televíznej stanice, d) dočasné prerušenie vysielania všetkých televíznych programov v trvaní do troch mesiacov, e) odobratie licencie na prevádzku televíznej stanice a f) sankcie etickej povahy (ako je povinné odvysielanie oznámenia o ostatných uložených sankciách). ESR svoje rozhodnutie bezodkladne pošle Ypourgos Typou kai Meson Mazikis Enimerosis, ktoré pristúpi k preskúmaniu zákonnosti a prijatiu rozhodnutia o uložení sankcie. Voľba druhu administratívnej sankcie v zmysle tohto článku a určenie jej výšky sa uskutočňujú podľa závažnosti porušenia, okruhu divákov programu, v rámci ktorého došlo k porušeniu, podielu na trhu služieb rozhlasového a televízneho vysielania, ktorý eventuálne získal držiteľ licencie, výšky uskutočnených alebo plánovaných investícií a prípadnej existencie opakovaného porušenia. Súčasťou rozhodnutia ESR predpokladajúceho uplatnenie sankcií uvedených v tomto odseku je úplné a konkrétne odôvodnenie, pričom uvedené rozhodnutie je prijaté vo všetkých prípadoch po vypočutí dotknutých osôb v priebehu aspoň jedného zasadnutia pléna tejto inštitúcie.

...

3.      Pokuty uvedené v predchádzajúcich odsekoch sa ukladajú spoločne a nerozdielne spoločnosti a osobne jej zákonnému zástupcovi (alebo zástupcom), všetkým členom predstavenstva a všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

...

5.      Vyššie uvedené administratívne sankcie sú nezávislé od existencie prípadnej trestnej alebo občianskej zodpovednosti.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13      Akciová spoločnosť, ktorá je žalobkyňou vo veci samej, je akcionárkou spoločnosti Nea Tileorasi AE, ktorá je majiteľkou televíznej stanice Star Channel.

14      Žalobkyňa pred Symvoulio tis Epikrateias napadla rozhodnutie Ypourgos Typou kai Meson Mazikis Enimerosis č. 11840/E/11.5.2001, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 10 000 000 GDR (približne 29 347 eur), pričom je povinná ju zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Nea Tileorasi AE, ako aj s jej ostatnými akcionármi a s členmi predstavenstva, s odôvodnením, že počas hlavného spravodajstva televíznej stanice Star Channel 14. februára 2000 sa dopustila porušenia povinnosti rešpektovať osobnosť, česť, dobré meno a rodinný život, ako aj porušenia prezumpcie neviny viacerých osobností verejného života. Žalobkyňa tiež napáda rozhodnutie ESR č. 122/91/20.4.2000, na základe ktorého bolo napadnuté rozhodnutie ministra prijaté.

15      Štvrtá komora Symvoulio tis Epikrateias, ktorá žalobu prejednávala, postúpila vec vzhľadom na jej mimoriadny význam na prejednanie a rozhodnutie plénu tohto súdu.

16      Symvoulio tis Epikrateias preskúmal ústavnosť článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995, na základe ktorého je uložená akcionárom spoločnosti pokuta, z hľadiska zásady hospodárskej slobody vyplývajúcej z článku 5 gréckej ústavy. V podstate dospel k záveru, že vnútroštátny normotvorca môže stanoviť výnimky zo všeobecného práva akciových spoločností a najmä zo zásady neexistencie ručenia akcionára za dlhy právnickej osoby, ktorá je základným a záväzným princípom všeobecného práva akciových spoločností, ale nie je ústavnou zásadou. Uvedená možnosť vnútroštátneho normotvorcu platí ešte viac v prípade, že ide o osobitné spoločnosti, ktoré slúžia verejnému záujmu a podliehajú priamej kontrole štátu. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 v každom prípade neupravuje spoločné a nerozdielne ručenie akcionárov za „dlhy“ právnickej osoby, ale uplatnenie administratívnych sankcií tak na spoločnosť, ako aj na osoby uvedené v tomto ustanovení. Takéto uplatnenie napokon neznemožňuje ani vážne nesťažuje výkon činnosti podniku.

17      Menšia časť členov Symvoulio tis Epikrateias však zastáva názor, že zo sporných ustanovení vyplýva povinnosť akcionárov televíznych akciových spoločností zaplatiť administratívnu pokutu uloženú spoločnosti z dôvodu porušenia právnej úpravy pri výkone jej činnosti, čím vzniká dlh zaťažujúci pasíva spoločnosti. Toto ustanovenie porušuje základné zásady práva akciových spoločností, najmä zásadu obmedzenia rizika, ktoré znáša akcionár, a tým aj hospodársku slobodu chránenú článkom 5 gréckej ústavy, ktorá zahŕňa právo založiť obchodnú spoločnosť, keďže slobodné trhové hospodárstvo by bez takýchto spoločností nemohlo fungovať. Zásada, podľa ktorej za dlhy spoločnosti ručí výlučne akciová spoločnosť, je základným prejavom povahy kapitálových spoločností, ako sú akciové spoločnosti. V tejto súvislosti nie je podstatné, že dotknutá spoločnosť vykonáva činnosť vo verejnom záujme alebo že je podriadená kontrole štátu.

18      Symvoulio tis Epikrateias preskúmal zásadu proporcionality a dospel k záveru, že sporná právna úprava sleduje legitímny cieľ a nepredstavuje obmedzenie hospodárskej slobody, ktoré by bolo očividne neprimerané v porovnaní so sledovanými cieľmi, a preto ju zjavne nemožno považovať za právnu úpravu, ktorá znemožňuje alebo výrazne sťažuje činnosť podniku v oblasti zakladania a prevádzky súkromných televíznych staníc.

19      Symvoulio tis Epikrateias poukazuje najmä na to, že vnútroštátny normotvorca, ktorý pozná podmienky a skutočnú situáciu na televíznom trhu v dotknutej krajine, usudzuje, že akcionár, ktorý vlastní viac ako 2,5 % akcií, nie je bežným, ale skôr profesionálnym investorom, ktorý vzhľadom na uvedený podiel v spoločnosti môže ovplyvňovať správu právnickej osoby, čiže aj prevádzku televíznej stanice. Vnútroštátny súd sa domnieva, že toto vecné posúdenie vnútroštátneho normotvorcu nemožno považovať za zjavne nesprávne alebo nevhodné, ak sa vezme do úvahy, že podľa zákona č. 2328/1995 nemôže maximálna časť základného imania, ktorú môže vlastniť akcionár (fyzická alebo právnická osoba), presiahnuť 25 %, a preto je na účely ovplyvnenia riadenia spoločnosti absolútne nevyhnutná spolupráca viacerých akcionárov na jej správe.

20      Menšia časť členov Symvoulio tis Epikrateias však namieta proti takejto forme objektívnej zodpovednosti akcionárov, ktorá odrádza od nadobúdania akcií v televíznych akciových spoločnostiach. Toto opatrenie nemôže uľahčiť uskutočnenie sledovaného cieľa, keďže podiel mierne presahujúci 2,5 % je príliš bezvýznamný na to, aby na základe neho bolo možné ovplyvniť správu záležitostí spoločnosti a odvrátiť smerovanie porušujúce etické pravidlá. Uvedené opatrenie v skutočnosti sankcionuje akcionára televíznej akciovej spoločnosti, ktorý má obmedzený podiel na základnom imaní, a to len z dôvodu, že je akcionárom práve takéhoto druhu akciovej spoločnosti.

21      V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na súlad článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 a viacerých smerníc Únie o obchodných spoločnostiach, ktoré uvádza.

22      V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že pôsobnosť článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 a pôsobnosť ustanovení smerníc o obchodných spoločnostiach sa neprekrývajú. Tieto smernice totiž neobsahujú nijaké pravidlo, ktoré by upravovalo alebo a fortiori zakazovalo vznik spoločného a nerozdielneho ručenia akcionárov akciovej spoločnosti, ktorí vlastnia isté percento akcií, a právnickej osoby tvoriacej túto spoločnosť za pokuty uložené za porušenie právnej úpravy všeobecne z dôvodu konania právnickej osoby tvoriacej akciovú spoločnosť, ale tiež osobitne v prejednávanej veci z dôvodu konania právnickej osoby tvoriacej akciovú spoločnosť, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice. Takýto zákaz nemožno vyvodiť z článku 1 prvej smernice, v ktorom sa normotvorca Únie obmedzuje na výpočet právnych foriem spoločností, ktoré už existujú v členských štátoch a na ktoré sa uplatňujú ustanovenia dotknutej smernice.

23      Vnútroštátny súd sa domnieva, že aj keby sa prijal záver, že pôsobnosť prvej smernice a pôsobnosť článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 pokrývajú rovnaké oblasti, uvedené vnútroštátne ustanovenie by nebolo v rozpore s článkom 1 prvej smernice. Tento článok totiž neuvádza definíciu akciovej spoločnosti a obmedzuje sa na výpočet právnych foriem obchodných spoločností, na ktoré sa uplatňuje. Z toho vyplýva, že právo Únie nebráni vnútroštátnemu normotvorcovi zaviesť nové právne formy obchodných spoločností, ktoré nespadajú do pôsobnosti smerníc o obchodných spoločnostiach, alebo vytvoriť (osobitné) akciové spoločnosti, na ktoré sa budú uplatňovať ustanovenia upravujúce výnimku z práva Únie týkajúceho sa akciových spoločností, prirodzene, len ak tieto výnimky nie sú v rozpore s osobitnými ustanoveniami smerníc o obchodných spoločnostiach a s právom Únie vo všeobecnosti, ako je to v prípade článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995.

24      Podľa Symvoulio tis Epikrateias skutočnosť, že právo Únie negarantuje neexistenciu ručenia akcionárov spoločnosti za dlhy právnickej osoby, vyplýva z toho, že v právnych poriadkoch viacerých členských štátov je už desaťročia najmä prostredníctvom judikatúry zakotvená zásada odstránenia autonómnosti právnickej osoby, ktorá za istých okolností vedie k ručeniu akcionára za záväzky akciovej spoločnosti, pričom v tejto súvislosti nevzniká otázka, či je uvedená zásada v rozpore s právom Únie, ale aj z toho, že sa nepristúpilo k harmonizácii podmienok takéhoto odstránenia autonómnosti právnickej osoby.

25      Niektorí členovia Symvoulio tis Epikrateias však zastávajú menšinový názor, podľa ktorého výraz „akciová spoločnosť“ uvedený v článku 1 prvej smernice obsahuje isté povinné minimum. Základné vlastnosti akciovej spoločnosti, od ktorých sa vnútroštátny normotvorca nemôže odchýliť, sú podľa nich tieto:

a)      striktný rozdiel medzi majetkom spoločnosti a majetkom akcionárov, ako aj

b)      neexistencia osobného ručenia akcionárov za dlhy spoločnosti, keďže akcionári sú povinní len splatiť svoj vklad, čo zodpovedá zmyslu ich účasti na celkovom základnom imaní.

26      Uvedení členovia Symvoulio tis Epikrateias okrem toho uvádzajú, že právna úprava ani judikatúra v nijakom právnom poriadku členských štátov Európskej únie nepripustili, aby bola porušená zásada, podľa ktorej akcionár neručí za dlhy akciovej spoločnosti svojím osobným majetkom. Judikatúra len pripustila, že v prípade úplnej nejasnosti vymedzenia majetku akciovej spoločnosti a majetku akcionára a v prípade, že tento akcionár svojím konaním alebo opomenutím spravoval takto zjednotený majetok spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrou vierou, uvedený akcionár sa pred veriteľmi spoločnosti nemôže dovolávať zásady autonómnosti týchto dvoch majetkov (teda majetku spoločnosti a svojho vlastného majetku).

27      Vnútroštátny súd preto konštatuje rozdiel v názoroch, jednak pokiaľ ide o otázku, či sa pôsobnosť článku 1 prvej smernice a pôsobnosť článku 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 prekrývajú, a jednak pokiaľ ide o súlad vnútroštátnej právnej úpravy s uvedeným ustanovením.

28      Za týchto okolností Symvoulio tis Epikrateias rozhodol, že v zmysle článku 234 tretieho odseku ES a rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. (283/81, Zb. s. 3415), je povinný prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Obsahuje smernica 68/151/EHS, ktorá v článku 1 stanovuje, že, koordinačné opatrenia nariadené touto smernicou sa vzťahujú na zákony, iné predpisy a správne opatrenia členských štátov týkajúce sa nasledujúcich druhov spoločností:... – v Grécku: ανώνυμη εταιρία…‘, pravidlo, ktoré bráni zavedeniu vnútroštátneho ustanovenia, akým je článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995, v rozsahu, v akom podľa tohto zákona pokuty uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku v prípade porušenia platnej právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť nielen akciovej spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % základného imania?“

29      Súdny dvor vyzval oprávnené subjekty uvedené v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktoré si želali zúčastniť sa na vypočutí účastníkov konania, aby sa vyjadrili najmä k relevantnosti článku 49 ZFEÚ týkajúceho sa slobody usadiť sa a článku 63 ZFEÚ týkajúceho sa voľného pohybu kapitálu vo vzťahu k odpovedi na otázku Symvoulio tis Epikrateias.

 O prejudiciálnej otázke

30      Otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka výkladu prvej smernice.

31      Treba však pripomenúť, že okolnosť, že vnútroštátny súd z formálnej stránky položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, a to bez ohľadu na to, či na ne v texte svojich otázok odkázal. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho rozhodnutia prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (pozri rozsudok z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, Zb. s. I‑10265, bod 81).

32      Vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej a uplatniteľnú grécku právnu úpravu je okrem prvej smernice potrebné poskytnúť aj výklad článkov 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ.

 O prvej smernici

33      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa prvá smernica má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995, podľa ktorého pokuty uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku uložené v prípade porušenia platnej právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť nielen spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

34      Grécka vláda poukazuje na to, že článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 neupravuje všeobecným spôsobom spoločné a nerozdielne ručenie akcionárov spoločnosti, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií, za dlhy právnickej osoby, ale stanovuje, že administratívne pokuty za porušenie právnej úpravy a pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť tak spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ako aj vyššie uvedeným akcionárom, ktorí majú osobitné postavenie pri založení a prevádzke právnickej osoby.

35      Je však dôležité pripomenúť, že konanie podľa článku 267 ZFEÚ, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, vychádza z jasného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, pričom výlučne Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o otázkach výkladu alebo platnosti aktov práva Únie uvedených v tomto článku. V rámci toho Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať výklad ustanovení vnútroštátneho práva ani rozhodnúť, či je výklad tohto práva zo strany vnútroštátneho súdu správny (pozri rozsudok z 18. januára 2007, Auroux a i., C‑220/05, Zb. s. I‑385, bod 25).

36      Preto treba vychádzať z výkladu gréckeho zákona tak, ako je zhrnutý v bode 17 tohto rozsudku, pričom ide o výklad predstavujúci východisko otázky položenej Súdnemu dvoru.

37      Prvá smernica bola prijatá na základe článku 54 ods. 3 písm. g) Zmluvy EHS, [teraz článok 50 ods. 2 písm. g) ZFEÚ].

38      V zmysle tohto ustanovenia normotvorca Únie s cieľom realizovať slobodu usadiť sa prijme smernice, aby sa v potrebnej miere koordinovala ochrana záujmov spoločníkov a tretích osôb, ako sa to vyžaduje v členských štátoch od spoločností alebo firiem v zmysle článku 54 druhého odseku ZFEÚ na zabezpečenie rovnocenných záruk. Podľa článku 54 druhého odseku ZFEÚ „spoločnosťami“ sú spoločnosti založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstiev a iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva, s výnimkou neziskových spoločností.

39      Ako vyplýva z prvých dvoch odôvodnení prvej smernice, jej cieľom je koordinácia vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zverejňovania, účinnosti záväzkov a neplatnosti akciových spoločností a spoločností s ručením obmedzeným. Pravidlá, ktoré majú byť prebraté do každého vnútroštátneho právneho poriadku, sú opísané v článkoch 2 až 12 prvej smernice.

40      Hoci z tretieho odôvodnenia prvej smernice vyplýva, že existuje zásada, podľa ktorej sú spoločnosti povinné ručiť za svoje dlhy voči tretím osobám len do výšky svojich aktív, prvá smernica nedefinuje jednotný pojem akciová spoločnosť ani pojem spoločnosť s ručením obmedzeným, ktoré by boli založené na uvedenom princípe. Naopak, článok 1 prvej smernice v súvislosti s každým členským štátom vymenúva rozdielne druhy spoločností podľa právneho poriadku dotknutého členského štátu, na ktoré sa budú uplatňovať pravidlá uvedené v článkoch 2 až 12.

41      Z toho vyplýva, že prvá smernica nevymedzuje, čo sa má rozumieť pod pojmom akciová spoločnosť alebo spoločnosť s ručením obmedzeným, ale obmedzuje sa na stanovenie pravidiel, ktoré sa majú uplatňovať na isté druhy spoločností identifikované normotvorcom Únie ako akciové spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným.

42      Okrem toho, hoci z preskúmania práva členských štátov, aké vykonala v bode 34 svojich návrhov generálna advokátka, vyplýva, že vo väčšine prípadov akcionári spoločností vymenovaných v článku 1 prvej smernice osobne neručia za dlhy akciovej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, z takejto analýzy nemožno vyvodiť, že ide o všeobecnú zásadu práva obchodných spoločností uplatniteľnú na všetky okolnosti bez výnimky.

43      Rovnako pokiaľ ide o záväzky spoločnosti, z článkov 7 až 9 prvej smernice, ktoré sa obmedzujú na stanovenie niekoľkých pravidiel v tejto súvislosti, nemožno vyvodiť nijakú všeobecnú zásadu.

44      Zo znenia prvej smernice ani z jej výkladu vo svetle jej cieľa a práva členských štátov teda nevyplýva, že uvedená smernica stanovuje pravidlo, podľa ktorého akcionár nemôže za nijakých okolností ručiť za pokutu uloženú spoločnosti, najmä v prípade, že pokuta je uložená spoločne a nerozdielne tomuto akcionárovi a akciovej spoločnosti.

45      Existencia takého pravidla vo vnútroštátnom práve by okrem toho nenarušila cieľ prvej smernice vzhľadom na jej obmedzenú povahu.

46      Preto treba na položenú otázku odpovedať tak, že prvá smernica sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995, podľa ktorého sú pokuty za porušenie právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku uložené nielen spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

 O slobode usadiť sa a o voľnom pohybe kapitálu

47      Do vecnej pôsobnosti článku 49 ZFEÚ týkajúceho sa slobody usadiť sa patria vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na podiel štátneho príslušníka členského štátu na základnom imaní spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte, ktorý mu umožňuje vykonávať istý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a určovať jej činnosti (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 13. apríla 2000, Baars, C‑251/98, Zb. s. I‑2787, bod 22; z 23. októbra 2007, Komisia/Nemecko, C‑112/05, Zb. s. I‑8995, bod 13, a z 26. marca 2009, Komisia/Taliansko, C‑326/07, Zb. s. I‑2291, bod 34).

48      Ustanovenia článku 63 ZFEÚ týkajúce sa voľného pohybu kapitálu sa vzťahujú predovšetkým na priame investície vo forme účasti v podniku prostredníctvom vlastníctva akcií, ktorá umožňuje účinný podiel na jeho riadení a kontrole, ako aj na portfóliové investície, čiže nadobúdanie cenných papierov na kapitálovom trhu len so zámerom uskutočniť finančné investície, bez úmyslu vplývať na riadenie a kontrolu podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2009, Glaxo Wellcome, C‑182/08, Zb. s. I‑8591, bod 40).

49      Na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá sa nevzťahuje iba na podiely umožňujúce vykonávať istý vplyv na rozhodnutia spoločnosti a určovať jej činnosti, ale ktorá sa uplatňuje nezávisle od rozsahu podielu akcionára v spoločnosti, sa môže vzťahovať tak článok 49 ZFEÚ, ako aj článok 63 ZFEÚ (pozri rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 36).

50      Vo veci samej grécka právna úprava stanovuje strop 25 %, predstavujúci maximálny podiel fyzickej alebo právnickej osoby na základnom imaní spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie, vznik a prevádzku televíznej stanice. Okrem toho článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 stanovuje, že pokutu možno uložiť akcionárovi, ktorý vlastní viac ako 2,5 % akcií takejto spoločnosti.

51      Podľa toho, ako je rozdelená zvyšná časť základného imania, najmä ak je rozdrobená medzi vysoký počet akcionárov, môže byť podiel vo výške 25 % dostatočný na kontrolu spoločnosti, alebo aspoň na to, aby sa na základe neho mohol vykonávať istý vplyv na jej rozhodnutia a určovať jej činnosti v zmysle rozsudku Baars, pripomenutého v bode 47 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 38). Na grécku právnu úpravu sa teda môže vzťahovať článok 49 ZFEÚ.

52      Okrem toho sa na túto právnu úpravu môže uplatňovať aj článok 63 ZFEÚ, keďže uvedená právna úprava sa vzťahuje na akcionárov, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií, ale ich podiel nie je dostatočný na to, aby mohli vykonávať kontrolu alebo mať istý vplyv na rozhodnutia spoločnosti.

53      Preto je potrebné uskutočniť výklad týchto dvoch ustanovení.

54      Podľa ustálenej judikatúry sa pojem „obmedzenia“ v zmysle článku 49 ZFEÚ týka opatrení, ktoré zakazujú výkon slobody usadiť sa, prekážajú mu alebo ho robia menej príťažlivým (rozsudok z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko, C‑518/06, Zb. s. I‑3491, bod 62).

55      Ako „obmedzenia“ sa v zmysle článku 63 ods. 1 ZFEÚ takisto majú kvalifikovať vnútroštátne opatrenia, ktoré môžu zabrániť nadobúdaniu akcií v dotknutých podnikoch alebo ho môžu obmedziť, alebo ktoré môžu odradiť investorov z iných členských štátov od investovania do kapitálu týchto podnikov (rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 19).

56      V prípade veci samej treba konštatovať, že dotknuté vnútroštátne opatrenie má vo vzťahu k investorom odrádzajúci účinok, a tak ovplyvňuje ich vstup na trh s podielmi v spoločnostiach.

57      Vnútroštátne opatrenie totiž dovoľuje, aby akcionári televíznej akciovej spoločnosti ručili za pokuty uložené tejto spoločnosti s cieľom priviesť ich k tomu, aby zabezpečili, že uvedená spoločnosť bude dodržiavať grécku právnu úpravu a etické pravidlá, napriek tomu, že právomoci priznané uvedeným akcionárom na základe pravidiel fungovania orgánov akciových spoločností im to v praxi neumožňujú.

58      Okrem toho, aj keď sa toto opatrenie uplatňuje bez rozdielu na gréckych investorov aj na investorov z iných členských štátov, odradzujúci účinok pociťuje vo väčšej miere práve druhá z uvedených skupín.

59      Cieľom zákona je totiž priviesť akcionárov k tomu, aby s ostatnými akcionármi vytvárali väzby s cieľom ovplyvniť rozhodnutia vedenia spoločnosti, a hoci sa táto možnosť vzťahuje na všetkých akcionárov, je nepochybné, že je oveľa ťažšie sa ňou riadiť v prípade investorov z iných členských štátov, ktorí sa menej orientujú v gréckych mediálnych reáliách a nevyhnutne nepoznajú jednotlivé skupiny alebo spojenectvá v rámci základného imania spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie, vznik a správu televíznej stanice.

60      Z toho vyplýva, že vnútroštátne opatrenie ako vo veci samej obmedzuje tak slobodu usadiť sa, ako aj voľný pohyb kapitálu.

61      K rovnakému záveru by bolo treba dôjsť aj v prípade, že by sa toto ustanovenie vykladalo v zmysle navrhovanom gréckou vládou a uvedenom v bode 34 tohto rozsudku.

62      Obmedzenie slobody usadiť sa a voľného pohybu kapitálu môže byť prípustné, ak sa preukáže, že zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (v súvislosti so slobodou usadiť sa pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Taliansko, C‑518/06, už citovaný, bod 72, a v súvislosti s voľným pohybom kapitálu pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 72 a 73).

63      Ako uviedol vnútroštátny súd, opatrenie, ktorého sa týka vec sama, má za cieľ zabezpečiť dodržiavanie právnej úpravy a etických pravidiel novinárov zo strany televíznych spoločností, najmä s cieľom zabrániť zásahu do cti alebo osobného života osôb, ktoré sa objavia na televíznej obrazovke alebo ktorých meno je citované. Tento cieľ je nepochybne legitímny.

64      Komisia na pojednávaní uviedla, že nič v spise neumožňuje zistiť, prečo by akcionár, ktorý vlastní viac ako 2,5 % akcií televíznej spoločnosti, mal byť považovaný za osobu, ktorá je schopná ovplyvniť riadenie spoločnosti. Grécka vláda v tejto súvislosti odpovedala na položenú otázku tak, že v čase prijatia zákona č. 2328/1995 boli takýmito akcionármi viacerí novinári a cieľom uvedeného zákona bolo jednak rozdrobiť základné imanie televíznych spoločností, aby sa zabránilo koncentrácii príliš veľkej moci v rukách jedného akcionára, a jednak priviesť akcionárov k tomu, aby sa spájali do skupín na účely prijatia rozhodnutí o programoch.

65      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď v čase prijatia zákona č. 2328/1995 existovala štatistická spojitosť medzi postavením akcionára, ktorý vlastnil 2,5 % akcií televíznej spoločnosti, a povolaním novinára, takýto vzťah nie je dostatočný na prijatie záveru, že dotknuté opatrenie je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, a najmä, že nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

66      Hoci povolanie novinára možno považovať za primerané kritérium určenia osôb, ktoré môžu ovplyvňovať riadenie televíznej spoločnosti, to isté sa nedá tvrdiť v prípade obyčajného akcionára, ktorý vlastní o niečo viac ako 2,5 % akcií, alebo dokonca dostatočný počet akcií, aby mohol v rámci orgánov televíznej spoločnosti vykonávať istý vplyv v zmysle už citovaného rozsudku Baars.

67      Ak je v tejto súvislosti cieľom opatrenia, aby novinári dodržiavali právnu úpravu a etické pravidlá svojho povolania, bolo by namiesto ukladania sankcií akcionárom, ktorí nevyhnutne nie sú novinári, skôr primerané, aby boli uvedení novinári osobne sankcionovaní za porušenia, ktorých sa dopustili.

68      V tomto kontexte treba uviesť, že grécky zákon obsahuje iné možnosti sankcií, ktoré sú vhodnejšie na dosiahnutie cieľa sledovaného týmto zákonom, keďže postihujú činnosť televízie, a nie iba podiel na základnom imaní, a spočívajú v prerušení alebo zastavení vysielania dotknutého programu, v dočasnom prerušení vysielania všetkých televíznych programov v trvaní do troch mesiacov, v odobratí licencie na prevádzku televíznej stanice alebo v postihoch etickej povahy.

69      Okrem toho predpoklad, že všetci akcionári spoločnosti svojím povolaním patria do oblasti predmetu činnosti tejto spoločnosti, je vlastne popretím voľného pohybu kapitálu, ktorý sa týka najmä portfóliových investícií, čiže nadobúdania cenných papierov na kapitálovom trhu len so zámerom uskutočniť finančné investície, bez úmyslu získať vplyv a kontrolu na riadenie podniku (rozsudok z 28. septembra 2006, Komisia/Holandsko, C‑282/04 a C‑283/04, Zb. s. I‑9141, bod 19). Práve o tento typ investovania by mohli mať záujem investori z iných členských štátov, ktorí by mali v úmysle rozšíriť svoje investície.

70      Z uvedeného vyplýva, že články 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995, podľa ktorého pokuty uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku uložené v prípade porušenia právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť nielen spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

 O trovách

71      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.      Prvá smernica Rady 68/151/EHS z 9. marca 1968 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 zmluvy s cieľom zabezpečiť rovnocennosť týchto ochranných opatrení v rámci celého spoločenstva, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je článok 4 ods. 3 zákona č. 2328/1995 o právnom režime súkromných televízií a miestnych rozhlasových staníc, o právnej úprave otázok súvisiacich s rozhlasovým a televíznym trhom a o iných ustanoveniach, zmeneného a doplneného zákonom č. 2644/1998 o poskytovaní televíznych a rozhlasových služieb za poplatok, podľa ktorého pokuty uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto článku uložené v prípade porušenia právnej úpravy a etických pravidiel upravujúcich prevádzku televíznych staníc možno uložiť nielen akciovej spoločnosti, ktorá je držiteľkou licencie na založenie a prevádzku televíznej stanice, ale spoločne a nerozdielne s ňou aj všetkým akcionárom, ktorí vlastnia viac ako 2,5 % akcií.

2.      Články 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave.

Podpisy

---

* Jazyk konania: gréčtina.