Vec C‑303/08

Spolková krajina Bádensko‑Württembersko

proti

Metinovi Bozkurtovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesverwaltungsgericht)

„Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Spájanie rodín – Článok 7 prvý odsek rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 – Manžel tureckej pracovníčky, s ktorou mal spoločný pobyt počas obdobia viac ako päť rokov – Zachovanie práva na pobyt po rozvode – Odsúdenie dotknutej osoby za násilie vykonávané na svojej bývalej manželke – Zneužitie práva“

Abstrakt rozsudku

1.        Medzinárodné dohody – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Asociačná rada zriadená dohodou o pridružení medzi EHS a Tureckom – Rozhodnutie č. 1/80 – Spájanie rodín

(Dodatkový protokol k dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, článok 59; rozhodnutie asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80, článok 7 prvý odsek)

2.        Medzinárodné dohody – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Asociačná rada zriadená dohodou o pridružení medzi EHS a Tureckom – Rozhodnutie č. 1/80 – Spájanie rodín

(Rozhodnutie asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80, článok 7 prvý odsek a článok 14 ods. 1)

1.        Článok 7 prvý odsek rozhodnutia asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80 sa má vykladať v tom zmysle, že turecký štátny príslušník, ktorý v postavení člena rodiny tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce členského štátu, z dôvodu, že má pobyt u svojej manželky počas nepretržitého obdobia aspoň päť rokov, má práva prináležiace k právnemu postaveniu poskytnutému na základe druhej zarážky uvedeného ustanovenia, nestráca tieto práva z dôvodu rozvodu, ku ktorému došlo až po dátume nadobudnutia týchto práv.

Práva legálne nadobudnuté tureckým štátnym príslušníkom na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80 totiž existujú nezávisle od zachovania podmienok, ktoré sa vyžadovali na vznik týchto práv, takže člen rodiny, ktorý už mal práva na základe uvedeného rozhodnutia, je v postavení, aby postupne konsolidoval svoju situáciu v hostiteľskom členskom štáte a trvale sa tam integroval tak, aby viedol nezávislý život od osoby, prostredníctvom ktorej získal tieto práva.

Takýto výklad uvedeného článku 7 prvého odseku nie je nezlučiteľný s požiadavkami článku 59 dodatkového protokolu k dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, keďže postavenie člena rodiny migrujúceho tureckého pracovníka nemožno účinne porovnávať s postavením člena rodiny štátneho príslušníka členského štátu vzhľadom na výrazné rozdiely, ktoré existujú medzi ich právnym postavením.

(pozri body 40, 45, 46, bod 1 výroku)

2.        Zneužitím práva nie je skutočnosť, že turecký štátny príslušník sa odvoláva na právo, ktoré oprávnene získal na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80, hoci dotknutá osoba po tom, ako získala toto právo prostredníctvom svojej bývalej manželky, sa dopustila proti nej závažného porušenia, ktoré viedlo k odsúdeniu tejto osoby v trestnom konaní.

Na druhej strane článok 14 ods. 1 toho istého rozhodnutia nebráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o vyhostení tureckého štátneho príslušníka, ktorý bol odsúdený v trestnom konaní, ak jeho osobné správanie predstavuje skutočnú, reálnu a dostatočne závažnú hrozbu majúcu dosah na základný záujem spoločnosti. Prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je to tak. Okrem toho je tento súd povinný dbať na dodržiavanie zásady proporcionality a základných práv dotknutej osoby. Konkrétnejšie, opatrenie vyhostenia založené na článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 možno uložiť, len ak individuálne správanie dotknutej osoby obsahuje konkrétne riziko nového závažného narušenia verejného poriadku.

(pozri body 60, 61, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 22. decembra 2010 (*)

„Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Spájanie rodín – Článok 7 prvý odsek rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 – Manžel tureckej pracovníčky, s ktorou mal spoločný pobyt počas obdobia viac ako päť rokov – Zachovanie práva na pobyt po rozvode – Odsúdenie dotknutej osoby za násilie vykonávané na svojej bývalej manželke – Zneužitie práva“

Vo veci C‑303/08,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) z 24. apríla 2008 a doručený Súdnemu dvoru 8. júla 2008, ktorý súvisí s konaním:

Spolková krajina Bádensko‑Württembersko

proti

Metinovi Bozkurtovi

za účasti:

Vertreter des Bundesinteresses beim Bundesverwaltungsgericht,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia J.‑J. Kasel (spravodajca), A. Borg Barthet, E. Levits a M. Berger,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Spolková krajina Bádensko‑Württembersko, v zastúpení: M. Schenk, splnomocnený zástupca,

–        nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a N. Graf Vitzthum, splnomocnení zástupcovia,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Bering Liisberg a R. Holdgaard, splnomocnení zástupcovia,

–        talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Kreuschitz a G. Rozet, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. júla 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie (ďalej len „rozhodnutie č. 1/80“). Asociačná rada bola zriadená Asociačnou dohodou medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na druhej strane a ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES, 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spolkovou krajina Bádensko‑Württembersko (ďalej len „spolková krajina“) a M. Bozkurt, tureckým štátnym príslušníkom, v súvislosti s konaním o vyhostení dotknutej osoby z nemeckého územia.

 Právny rámec

3        Článok 59 dodatkového protokolu, ktorý bol podpísaný 23. novembra 1970 v Bruseli a uzavretý, schválený a potvrdený v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 (Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim. vyd. 11/011, s. 41), znie:

„V oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento protokol, Turecko nemôže získať priaznivejší režim, ako je režim, ktorý si členské štáty vzájomne udeľujú [priaznivejšie zaobchádzanie, ako je zaobchádzanie, ktoré si členské štáty vzájomne priznávajú – neoficiálny preklad] podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

4        Oddiel 1 kapitoly II rozhodnutia č. 1/80, nazvanej „Sociálne ustanovenia“ [neoficiálny preklad] sa venuje „otázkam súvisiacich so zamestnávaním a voľným pohybom pracovníkov“ [neoficiálny preklad]. Tento oddiel obsahuje články 6 až 16 uvedeného rozhodnutia.

5        Podľa článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7 o slobodnom prístupe rodinných príslušníkov k zamestnaniu, turecký pracovník, ktorý patrí do legálneho trhu práce v členskom štáte:

–        má v tomto členskom štáte po roku legálneho zamestnania právo na obnovu svojho pracovného povolenia u toho istého zamestnávateľa, pokiaľ má voľné pracovné miesto,

–        má v tomto členskom štáte po troch rokoch legálneho zamestnania a s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva právo odpovedať na pracovnú ponuku v rámci rovnakého povolania u zamestnávateľa podľa svojho výberu, urobenú za normálnych podmienok a zaregistrovanú na úrade práce v tomto členskom štáte,

–        požíva v tomto členskom štáte po štyroch rokoch legálneho zamestnania výhodu slobodného prístupu ku každej pracovnej činnosti podľa svojho výberu.“ [neoficiálny preklad]

6        Podľa článku 7 rozhodnutia č. 1/80:

„Rodinní príslušníci tureckého pracovníka, ktorý patrí do legálneho trhu práce v tomto členskom štáte, ktorí získali povolenie sa k nemu pripojiť:

–        majú právo odpovedať – s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva – na akúkoľvek pracovnú ponuku, ak majú v tomto členskom štáte legálny pobyt aspoň tri roky,

–        požívajú slobodný prístup k akejkoľvek pracovnej činnosti podľa svojho výberu, ak tam majú legálny pobyt aspoň päť rokov.

Deti tureckých pracovníkov, ktoré v hostiteľskom členskom štáte absolvovali odborné vzdelanie, môžu nezávisle od dĺžky svojho pobytu v tomto členskom štáte a pod podmienkou, že jeden z rodičov vykonával legálne zamestnanie v tomto členskom štáte aspoň tri roky, odpovedať v tomto členskom štáte na akúkoľvek pracovnú ponuku.“ [neoficiálny preklad]

7        Článok 14 ods. 1 toho istého rozhodnutia znie:

„Ustanovenia tejto časti sa uplatňujú s výhradou obmedzení z dôvodu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia.“ [neoficiálny preklad]

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

8        M. Bozkurtovi, ktorý sa narodil v Turecku v roku 1959, bol umožnený vstup na nemecké územie v apríli 1992.

9        V priebehu septembra 1993 sa oženil s tureckou štátnou príslušníčkou, ktorá bola riadne zamestnaná v Nemecku a mala z tohto dôvodu povolenie na trvalý pobyt. Manželka získala nemeckú štátnu príslušnosť v roku 1999.

10      V dôsledku sobáša M. Bozkurt získal v októbri 1993 povolenie na pobyt na obmedzenú dobu, ktoré sa zmenilo na povolenie na trvalý pobyt v októbri 1998, teda po tom, ako dotknutá osoba splnila podmienku pobytu v dĺžke päť rokov uvedenú v článku 7 prvom odseku druhej zarážke rozhodnutia č. 1/80.

11      Od júna 2000 žil M. Bozkurt oddelene od svojej manželky. O rozvode manželov sa rozhodlo v novembri 2003.

12      Počas pobytu v Nemecku M. Bozkurt pracoval pre rôznych zamestnávateľov. Podľa vnútroštátneho súdu presné dĺžky období zamestnania však nebolo možné zistiť bez presných informácií a dokladov predložených na tento účel dotknutou osobou.

13      Od začiatku roka 2000 bol M. Bozkurt práceneschopný počas približne 18 mesiacov, pričom počas tohto obdobia bol operovaný na nádor na mozgu.

14      V dôsledku tejto práceneschopnosti ho zamestnávateľ prepustil. Odvtedy bol nezamestnaný a dostával sociálne dávky na základe časti II zbierky sociálnych zákonov (Sozialgesetzbuch, Teil II). Najprv býval v obecnej ubytovni a od novembra 2005 žije v malom byte, ktorý mu prenajal jeho brat.

15      Potom ako bol M. Bozkurt odsúdený v roku 1996 a v roku 2000 za ublíženie na zdraví a úmyselné ublíženie na zdraví, ako aj za poškodzovanie cudzieho majetku, v máji 2004 bol uznaný na vinného vo veci znásilnenia a úmyselného ublíženia na zdraví voči manželke počas pobytu v Turecku v júli 2002. Dotknutá osoba čiastočne uspela v odvolacom konaní a jej trest bol s konečnou platnosťou stanovený 17. januára 2005 na podmienečný trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov, takže M. Bozkurt, ktorý sa nachádzal v preventívnej väzbe.

16      Nariadením z 26. júla 2005 spolková krajina rozhodla o vyhostení M. Bozkurta s okamžitou účinnosťou (ďalej len „nariadenie o vyhostení“), pričom vychádzala z trestného činu, za ktorý bol naposledy odsúdený, ktorý potvrdil, že je pripravený použiť násilie. Spolková krajina sa domnievala, že dotknutá osoba sa nemôže odvolávať na práva založené na článkoch 6 alebo 7 rozhodnutia č. 1/80, keďže si nenašiel nové zamestnanie v primeranej lehote po prepustení a nevynaložil ani úsilie na tento účel.

17      M. Bozkurt podal odvolanie proti tomuto nariadeniu o vyhostení, pričom Verwaltungsgericht Stuttgart najprv nariadil pozastavenie účinnosti tohto nariadenia a potom ho zrušil rozsudkom z 5. júla 2006.

18      Odvolanie podané spolkovou krajinou proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté Verwaltungsgerichtshof Baden-Württemberg rozsudkom zo 14. marca 2007. Tento súd sa totiž domnieval, že vzhľadom na už uplynuté obdobia riadneho pobytu M. Bozkurt v Nemecku sa tento pán môže odvolávať na právo na pobyt na základe článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80. V dôsledku toho je nariadenie o vyhostení protiprávne, keďže nebolo v súlade s podmienkami uplatniteľnými na štátnych príslušníkov Únie, ktoré v súlade s judikatúrou Súdneho dvora musia byť dodržané, pokiaľ ide o tureckých štátnych príslušníkov, ktorí majú právo na pobyt na základe rozhodnutia č. 1/80. Tento súd sa okrem toho domnieval, že okolnosti, že M. Bozkurt bol nezamestnaný od roku 2000, že bol prípadne s konečnou platnosťou vylúčený z trhu práce z dôvodu ťažkej choroby a že bol vo väzbe počas približne deviatich mesiacov, nespôsobujú, že by stratil právne postavenie, ktoré mu poskytuje uvedené ustanovenie rozhodnutia č. 1/80, a to vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej právo na pobyt, ak sa raz získa, je nezávislé od relevantnosti podmienok, ktoré umožnili takéto získanie.

19      Spolková krajina podala teda na Bundesverwaltungsgericht opravný prostriedok „Revision“, pričom tvrdila jednak, že M. Bozkurt medzičasom stratil svoje právo na pobyt v Nemecku z dôvodu vylúčenia z trhu práce a jednak, že sa nemohol platne odvolávať na článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80, keďže vážnym spôsobom narušil fyzickú integritu osoby, od ktorej odvodil svoje práva.

20      Bundesverwaltungsgericht sa zhodol s právnym posúdením uvádzaným Verwaltungsgerichtshof Baden-Württemberg v rozsudku zo 14. marca 2007 a domnieval sa, že na rozhodnutie vo veci, v ktorej koná, je potrebné určiť, či sa v deň prijatia nariadenia o vyhostení mohol M. Bozkurt odvolávať na ochranu poskytovanú článkom 7 prvým odsekom rozhodnutia č. 1/80.

21      V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že zatiaľ neexistuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa toho, či právo na pobyt v členskom štáte, nadobudnuté tureckým štátnym príslušníkom v postavení člena rodiny tureckej pracovníčky riadne integrovanej do trhu práce tohto členského štátu, sa stráca alebo nie z dôvodu rozvodu manželstva, ku ktorému došlo potom, ako bolo v dobrej viere a riadnej forme nadobudnuté predmetné právo.

22      Okrem toho sa uvedený súd pýta, či sa vzhľadom na osobitné skutkové okolnosti typické pre vec samú, môže turecký štátny príslušník, akým je M. Bozkurt, platne odvolávať na právo na pobyt na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80 bez toho, aby takýto prístup mohol byť považovaný za taký, že ide o zneužitie. Je potrebné konkrétnejšie určiť, či osoba majúca právo, ktoré riadne nadobudla, ho môže byť pozbavená v prípade, že sa a posteriori zistí, že ho nie je hodná vo vzťahu k osobe, z ktorej si predtým uvedené právo odvodil.

23      Keďže Bundesverwaltungsgericht sa domnieva, že rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, si vyžaduje výklad rozhodnutia č. 1/80, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Zostáva právo na pobyt a zamestnanie, ktoré podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80… ako rodinný príslušník nadobudol manžel tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, zachované aj po rozvode?

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

2.      Je zneužitím práv, ak sa turecký štátny príslušník odvoláva na právo na pobyt odvodené od jeho bývalej manželky, ktoré mu vyplýva z článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80…, ak bývalú manželku po nadobudnutí tohto právneho postavenia znásilnil a spôsobil jej ujmu na zdraví a za tento čin bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

24      Zo spisu vyplýva, že turecký štátny príslušník, o ktorého ide vo veci samej splnil všetky podmienky potrebné nato, aby mohol získať legálne právne postavenie uvedené v článku 7 prvom odseku druhej zarážke rozhodnutia č. 1/80 predtým ako došlo k rozvodu manželstva.

25      Za týchto podmienok je potrebné chápať otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že sa pýta v podstate, či článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80 musí byť chápaný v tom zmysle, že turecký štátny príslušník, akým je žalobca vo veci samej, ktorý v postavení člena rodiny tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce členského štátu, z dôvodu, že má pobyt u svojej manželky počas nepretržitého obdobia aspoň päť rokov, má práva prináležiace k právnemu postaveniu poskytnutému na základe druhej zarážky uvedeného ustanovenia, stratí tieto práva z dôvodu rozvodu, ku ktorému došlo až po dátume nadobudnutia týchto práv.

26      S cieľom odpovedať na túto otázku je potrebné v prvom rade uviesť, ako vyplýva zo samotného znenia článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80, že nadobudnutie práv upravených v tomto ustanovení podlieha dvom predchádzajúcim kumulatívnym podmienkam, teda na jednej strane tomu, že dotknutá osoba musí byť členom rodiny tureckého pracovníka začleneného už do legálneho trhu práce v hostiteľskom členskom štáte a na druhej strane tomu, že mu bolo povolené príslušnými orgánmi tohto štátu pripojiť sa v ňom k uvedenému pracovníkovi. Je nesporné, že v predmetnom prípade tieto podmienky splnil tak M. Bozkurt ako aj jeho manželka.

27      V druhom rade v súlade so systémom zavedeným zmluvnými stranami v rámci uvedeného ustanovenia práva uverené týmto systémom tureckému štátnemu príslušníkovi, ktorý spĺňa podmienky uvedené v predchádzajúcom bode sa postupne rozširujú v závislosti od dĺžky skutočného pobytu dotknutej osoby s tureckým pracovníkom už oprávnene prítomným v hostiteľskom členskom štáte.

28      Po takomto oprávnenom pobyte počas troch rokov teda dotknutý turecký štátny príslušník dostáva právo odpovedať na akúkoľvek ponuku zamestnania, s jedinou výhradou, a to prednosti pre pracovníkov členských štátov Európskej únie (článok 7 prvý odsek prvá zarážka rozhodnutia č. 1/80).

29      Po dvoch ďalších rokoch oprávneného pobytu na území hostiteľského členského štátu má ten istý turecký štátny príslušník voľný prístup k akejkoľvek zárobkovej činnosti podľa svojho výberu (článok 7 prvý odsek druhá zarážka toho istého rozhodnutia). V predmetnom prípade M. Bozkurt nepopierateľne spĺňal toto kritérium.

30      Je potrebné upresniť v tejto súvislosti, že na rozdiel od systému stanoveného v rámci článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, založeného na výkone riadneho zamestnania počas určitých období, kritériom relevantným na účely uplatnenia článku 7 prvého odseku toho istého rozhodnutia je teda oprávnený pobyt u migrujúceho tureckého pracovníka. Po takomto pobyte v určitej dĺžke sa dotknutej osobe poskytne právo vykonávať zamestnanie, ale bez toho, aby toto posledné uvedené ustanovenie stanovilo v tejto súvislosti povinnosť alebo z nej urobilo podmienku získania práva zaručeného rozhodnutím č. 1/80 (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 7. júla 2005, Aydinli, C‑373/03, Zb. s. I‑6181, body 29 a 31; z 18. júla 2007, Derin, C‑325/05, Zb. s. I‑6495, bod 56, a z 25. septembra 2008, Er, C‑453/07, Zb. s. I‑7299, body 31 až 34). Situácia tureckého štátneho príslušníka o akého ide vo veci samej, pokiaľ ide o zamestnanie, nie je teda relevantná.

31      Je potrebné v treťom rade uviesť, že Súdny dvor už rozhodol viac krát, že jednak uvedený článok 7 prvý odsek má priamy účinok a že jednak obdobia pobytu, aké stanovuje toto ustanovenie, si vyžadujú uznanie korelatívneho práva pobytu, inak by boli zbavené potrebného účinku (pozri najmä rozsudky Er, už citovaný, body 25 a 26, ako aj z 18. decembra 2008, Altun, C‑337/07, Zb. s. I‑10323, body 20 a 21).

32      V štvrtom rade je potrebné zdôrazniť, že systém postupného nadobúdania práv stanovený v článku 7 prvom odseku rozhodnutia č. 1/80 sleduje dvojaký cieľ.

33      V prvom rade pre uplynutím počiatočného obdobia troch rokov je cieľom uvedeného ustanovenia umožniť prítomnosť členov rodiny migrujúceho pracovníka u neho na účely zvýhodnenia, prostredníctvom zlúčenia rodiny, zamestnania a pobytu tureckého pracovníka, ktorý sa už riadne integrovla v hostiteľskom členskom štáte (pozri najmä rozsudky zo 17. apríla 1997, Kadiman, C‑351/95, Zb. s. I‑2133, body 35 a 36; z 22. júna 2000, Eyüp, C‑65/98, Zb. s. I‑4747, bod 26, a z 11. novembra 2004, Cetinkaya, C‑467/02, Zb. s. I‑10895, bod 25).

34      Ďalej, to isté ustanovenie má za cieľ posilniť trvalé začlenenie rodiny tureckého migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte tým, že prizná dotknutému členovi rodiny, po troch rokoch oprávneného pobytu, možnosť, aby sám mal prístup k trhu práce. Základným takto sledovaným cieľom je konsolidovať postavenie uvedeného člena rodiny, ktorý je v tomto štádiu už riadne integrovaný v hostiteľskom členskom štáte tým, že sa mu poskytne príležitosť zarobiť si na živobytie v predmetnom štáte a môže mu tam teda vzniknúť autonómna situácia, porovnateľná so situáciou migrujúceho pracovníka (pozri najmä už citované rozsudky Eyüp, bod 26; Cetinkaya, bod 25; Aydinli, bod 23, ako aj Derin, body 50 a 71).

35      Súdny dvor z toho vyvodil, že hoci je člen rodiny v zásade, s výnimkou legitímnych dôvodov, povinný mať skutočne pobyt s migrujúcim pracovníkom, kým nemá sám právo na prístup na trh práce – inými slovami, pred uplynutím obdobia troch rokov – nie je to už tak, keď dotknutá osoba legálne nadobudne toto právo na základe článku 7 prvého odseku prvej zarážky rozhodnutia č. 1/80 a o to viac to musí platiť, keď má po piatich rokoch nepodmienečné právo na zamestnanie (pozri rozsudok Derin, už citovaný, bod 51 a citovanú judikatúru).

36      Keďže sú totiž splnené podmienky stanovené v článku 7 prvom odseku rozhodnutia č. 1/80, toto ustanovenie zveruje členovi rodiny tureckého pracovníka vlastné právo na prístup na trh práce v hostiteľskom členskom štáte, ako aj, korelatívne, právo pokračovať v pobyte na území tohto štátu.

37      Pôvod týchto práv je iste v situácii vzniknutej v minulosti v prípade tureckého pracovníka – rodiča na území toho istého štátu, prostredníctvom ktorého člen jeho rodiny získal právo na pobyt.

38      Ako však správne uviedla Komisia Európskych spoločenstiev v písomných pripomienkach, keďže člen rodiny takéhoto pracovníka sám získal individuálne právo na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80, dosiahol úroveň integrácie, ktorá je dostatočná v hostiteľskom členskom štáte nato, aby sa na jeho situáciu mohlo nazerať ako na oddeliteľnú od situácie jeho rodiča, ktorý umožnil jeho prístup na územie tohto štátu a preto ako na situáciu autonómnu od situácie tohto rodiča (pozri v tomto zmysle už citované rozsudky Derin, body 50 a 71, ako aj Altun, body 59 a 63).

39      Takýto výklad vzniká aj vzhľadom na účel rozhodnutia č. 1/80 ako celku, ohľadom ktorého bolo opakovane rozhodnuté, že jeho cieľom je zlepšiť situáciu tureckých migrantov v hostiteľskom členskom štáte tak, že sa bude podporovať postupné začleňovanie tureckých štátnych príslušníkov spĺňajúcich podmienky stanovené v niektorom z ustanovení tohto rozhodnutia v rámci tohto štátu a z toho dôvodu požívajúcich práva, ktoré im toto rozhodnutie priznáva (pozri najmä rozsudky zo 16. marca 2000, Ergat, C‑329/97, Zb. s. I‑1487, body 43 a 44; Derin, už citovaný, bod 53, ako aj Altun, už citovaný, body 28 a 29).

40      Práve v tejto optike Súdny dvor uviedol, že také práva ako sú tie, ktoré legálne získal M. Bozkurt na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80 existujú nezávisle od zachovania podmienok, ktoré sa vyžadovali na vznik týchto práv (pozri už citované rozsudky Ergat, bod 40; Cetinkaya, bod 31; Aydinli, bod 26; Derin, bod 53 a Altun, bod 36), takže člen rodiny, ktorý už mal práva na základe uvedeného rozhodnutia, je v postavení, aby postupne konsolidoval svoju situáciu v hostiteľskom členskom štáte a trvale sa tam integroval tak, aby viedol nezávislý život od osoby, prostredníctvom ktorej získal tieto práva (pozri v tomto zmysle najmä už citovaný rozsudok Ergat, body 43 a 44).

41      Výklad pripomenutý v predchádzajúcom bode je len výrazom všeobecnejšej zásady dodržiavania nadobudnutých práv, ktorú stanovil rozsudok zo 16. decembra 1992, Kus (C‑237/91, Zb. s. I‑6781, body 21 a 22), čo je zásada, podľa ktorej keď sa turecký štátny príslušník môže účinne odvolávať na práva na základe ustanovenia rozhodnutia č. 1/80, tieto práva už nezávisia od relevantnosti okolností, za ktorých vznikli, keďže podmienka takejto povahy nebola týmto rozhodnutím stanovená. Vo veci v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok Kus bol predmetnou okolnosťou práve sobáš, ktorý umožnil dotknutému tureckému štátnemu príslušníkovi vstúpiť na územie hostiteľského členského štátu, pričom potom nasledoval rozvod v okamihu, keď dotknutá osoba už nadobudla práva, v danom prípade na základe článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. Je potrebné pripomenúť, že na základe bodu 22 rozsudku z 5. októbra 1994, Eroglu, (C‑355/93, Zb. s. I‑5113) sa stal ten istý prístup uplatniteľný v rámci článku 7 tohto rozhodnutia (pozri v tom istom zmysle najmä už citované rozsudky Ergat, bod 40; Aydinli, bod 26; Derin, bod 50 ako aj Altun, body 42 a 43).

42      Pokiaľ ide v piatom rade o okolnosti spôsobujúce stratu práv, ktoré článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80 priznáva členom rodiny tureckého pracovníka, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v uvedenom odseku, z rovnakej judikatúry vyplýva, že tieto práva možno obmedziť len v dvoch prípadoch, a síce vtedy, ak prítomnosť tureckého migranta na území hostiteľského členského štátu predstavuje vzhľadom na jeho osobné správanie skutočné a závažné nebezpečenstvo pre verejný poriadok, bezpečnosť alebo verejné zdravie v zmysle článku 14 ods. 1 tohto rozhodnutia, alebo vtedy, ak dotknutá osoba opustí územie tohto členského štátu na dlhšie obdobie a bez náležitých dôvodov (pozri najmä už citované rozsudky Er, bod 30 a Altun, bod 62).

43      Taxatívna povaha hraníc uvedených v predchádzajúcom bode bola stále opäť potvrdzovaná Súdnym dvorom (pozri najmä už citované rozsudky Cetinkaya, bod 38; Derin, bod 54; Er, bod 30 a Altun, bod 62).

44      Zo všetkých vyššie uvedených úvah je potrebné vyvodiť, že rozvod manželov, keď k nemu dôjde potom, ako nadobudol v dobrej viere a správnej forme dotknutý člen rodiny práva poskytované článkom 7 prvým odsekom rozhodnutia č. 1/80, nie je relevantný na účely zachovania uvedených práv v prospech neoprávnenej osoby, aj keď ich pôvodne tento člen rodiny mohol získať iba prostredníctvom svojho bývalého manžela.

45      Napokon je potrebné upresniť, že výklad poskytnutý v predchádzajúcom bode nie je nezlučiteľný s požiadavkami článku 59 dodatkového protokolu podpísaného 23. novembra 1970. Ako totiž uviedla generálna advokátka v bodoch 50 až 52 návrhov, z analogických dôvodov ako sú tie, ktoré uviedol Súdny dvor v bodoch 62 až 67 už citovaného rozsudku Derin, ako aj v bode 21 rozsudku zo 4. októbra 2007, Polat (C‑349/06, Zb. s. I‑8167), postavenie člena rodiny migrujúceho tureckého pracovníka nemožno účinne porovnávať s postavením člena rodiny štátneho príslušníka členského štátu, keďže existujú výrazné rozdiely medzi ich právnym postavením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2010, Bekleyen, C‑462/08, Zb. s. I‑563, body 35 až 38 a 43).

46      Vzhľadom na vyššie uvedené je preto potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80 sa má vykladať v tom zmysle, že turecký štátny príslušník, akým je žalobca vo veci samej, ktorý v postavení člena rodiny tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce členského štátu, z dôvodu, že má pobyt u svojej manželky počas nepretržitého obdobia aspoň päť rokov, má práva prináležiace k právnemu postaveniu poskytnutému na základe druhej zarážky uvedeného ustanovenia, nestráca tieto práva z dôvodu rozvodu, ku ktorému došlo až po dátume nadobudnutia týchto práv.

 O druhej otázke

47      Podľa ustálenej judikatúry sa nemožno dovolávať noriem práva Únie podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom a že vnútroštátne súdy môžu v jednotlivých prípadoch na základe objektívnych skutočností zohľadniť zneužívajúce alebo podvodné správanie dotknutých osôb na účely zamietnutia im prípadného prospechu z ustanovení práva Únie (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1999, Centros, C‑212/97, Zb. s. I‑1459, bod 25; z 21. februára 2006, Halifax a i., C‑255/02, Zb. s. I‑1609, bod 68, ako aj z 20. septembra 2007, Tum a Dari, C‑16/05, Zb. s. I‑7415, bod 64).

48      Takto teda Súdny dvor vylúčil, aby sa obdobia zamestnania, ktoré turecký štátny príslušník mohol vykonať iba vďaka podvodu, ktorý viedol k odsúdeniu, mohli zohľadniť ako oprávnené na účely uplatnenia článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, pretože dotknutá osoba nespĺňala v skutočnosti podmienky stanovené týmto ustanovením a preto jej legálne nevzniklo právo na základe tohto ustanovenia (pozri rozsudky z 5. júna 1997, Kol, C‑285/95, Zb. s. I‑3069, body 26 a 27, ako aj z 11. mája 2000, Savas, C‑37/98, Zb. s. I‑2927, bod 61).

49      Nemožno totiž pripustiť ani to, aby sa turecký štátny príslušník snažil získať neprávom výhody garantované jedným z ustanovení rozhodnutia č. 1/80.

50      V predmetnom prípade však vyplýva zo spisu odovzdaného Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom, že vnútroštátne súdy, ktoré rozhodovali o podstate veci, v ktorej teraz koná Bundesverwaltungsgericht, výslovne konštatovali, že M. Bozkurt oprávnene má právne postavenie uvedené v článku 7 prvom odseku druhej zarážke rozhodnutia č. 1/80. Súdnemu dvoru navyše nebola predložená žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že vo veci samej ide o fiktívny sobáš uzatvorený s jediným cieľom zneužívajúcim spôsobom získať výhody stanovené právom asociácie EHS – Turecko.

51      Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že vo veci samej M. Bozkurt len vykonával práva, ktoré sú mu výslovne zverené rozhodnutím č. 1/80 a na získanie ktorých splnil všetky požadované podmienky.

52      Skutočnosť, že takýto turecký štátny príslušník sa snaží domôcť plného rozsahu práv garantovaných uvedeným rozhodnutím, ktoré oprávnene získal v minulosti, nemožno samú o sebe považovať za zneužitie práva.

53      Vnútroštátny súd, bez toho, aby však položil otázku týkajúcu sa výkladu článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, sa pýta, či za osobitných okolností veci samej, to, že M. Bozkurt si nárokuje právne postavenie na základe článku 7 prvého odseku toho istého rozhodnutia nemôže narušiť verejný poriadok, a to vzhľadom na závažný trestný čin, ktorého sa dopustil po získaní predmetného práva voči tej istej osobe, ktorá mu umožnila získať takéto právne postavenie.

54      V tejto súvislosti je potrebné upresniť, že je to článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, ktorý je vhodným právnym základom umožňujúcim posúdiť, v akom rozsahu turecký štátny príslušník, ktorý bol odsúdený v trestnom konaní, môže byť zbavený prostredníctvom vyhostenia z hostiteľského členského štátu práv, ktoré mu priamo vyplývajú z tohto rozhodnutia (pozri najmä rozsudok Derin, už citovaný, bod 74).

55      Pokiaľ ide o určenie rozsahu výnimky verejného poriadku upravenej v uvedenom ustanovení, je potrebné sa v súlade s ustálenou judikatúrou odvolať na výklad takejto výnimky v oblasti voľného pohybu pracovníkov, štátnych príslušníkov členských štátov Únie (pozri najmä rozsudok Polat, už citovaný, bod 30).

56      Súdny dvor vždy zdôrazňoval, že uvedená výhrada predstavuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu osôb, ktorú je potrebné vykladať reštriktívne a ktorej rozsah členské štáty nemôžu určovať jednostranne (pozri najmä rozsudok, Polat, už citovaný, bod 33 a citovanú judikatúru).

57      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora odvolanie sa na pojem verejného poriadku vnútroštátnymi orgánmi vyžaduje, aby popri spoločenskom probléme, ktorým je každé porušenie zákona, existovalo aj skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti (rozsudok Polat, už citovaný, bod 34 a citovanú judikatúru).

58      Takisto opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa musia zakladať výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby. Takéto opatrenia nemožno teda nariadiť automaticky po odsúdení v trestnom konaní a s cieľom všeobecnej prevencie (rozsudok Polat, už citovaný, body 31 a 35).

59      Z existencie odsúdenia v trestnom konaní tak možno vychádzať len vtedy, pokiaľ okolnosti, ktoré viedli k takému odsúdeniu, poukazujú na osobné správanie, ktoré predstavuje aktuálne ohrozenie verejného poriadku (rozsudok Polat, už citovaný, bod 32 a citovanú judikatúru).

60      Prináleží preto dotknutým vnútroštátnym orgánom, aby vykonali v jednotlivých prípadoch posúdenie osobného správania porušiteľa, ako aj skutočnú, reálnu a dostatočne závažnú povahu nebezpečenstva, ktoré predstavuje pre verejný poriadok a bezpečnosť a tieto orgány sú okrem toho povinné dbať na dodržiavanie tak zásady proporcionality, ako aj základných práv dotknutej osoby. Konkrétnejšie, opatrenie vyhostenia založené na článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 možno uložiť, len ak individuálne správanie dotknutej osoby obsahuje konkrétne riziko nového závažného narušenia verejného poriadku (pozri rozsudok Derin, už citovaný, bod 74).

61      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné odpovedať na druhú otázku tak, že:

–        zneužitím práva nie je skutočnosť, že turecký štátny príslušník, akým je žalobca vo veci samej, sa odvoláva na právo, ktoré oprávnene získal na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80, hoci sa dotknutá osoba po tom, ako získala toto právo prostredníctvom svojej bývalej manželky, proti nej dopustila závažného porušenia, ktoré viedlo k odsúdeniu tejto osoby v trestnom konaní,

–        na druhej strane článok 14 ods. 1 toho istého rozhodnutia nebráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o vyhostení tureckého štátneho príslušníka, ktorý bol odsúdený v trestnom konaní, ak jeho osobné správanie predstavuje skutočnú, reálnu a dostatočne závažnú hrozbu majúcu dosah na základný záujem spoločnosti. Prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či o takýto prípad ide vo veci samej.

 O trovách

62      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie, prijatého asociačnou radou zriadenou Asociačnou dohodou medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, sa má vykladať v tom zmysle, že turecký štátny príslušník, akým je žalobca vo veci samej, ktorý v postavení člena rodiny tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce členského štátu, z dôvodu, že má pobyt u svojej manželky počas nepretržitého obdobia aspoň päť rokov, má práva prináležiace k právnemu postaveniu poskytnutému na základe druhej zarážky uvedeného ustanovenia, nestráca tieto práva z dôvodu rozvodu, ku ktorému došlo až po dátume nadobudnutia týchto práv.

2.      Zneužitím práva nie je skutočnosť, že turecký štátny príslušník, akým je žalobca vo veci samej, sa odvoláva na právo, ktoré oprávnene získal na základe článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80, hoci sa dotknutá osoba po tom, ako získala toto právo prostredníctvom svojej bývalej manželky, proti nej dopustila závažného porušenia, ktoré viedlo k odsúdeniu tejto osoby v trestnom konaní.

Na druhej strane článok 14 ods. 1 toho istého rozhodnutia nebráni tomu, aby bolo prijaté rozhodnutie o vyhostení tureckého štátneho príslušníka, ktorý bol odsúdený v trestnom konaní, ak jeho osobné správanie predstavuje skutočnú, reálnu a dostatočne závažnú hrozbu majúcu dosah na základný záujem spoločnosti. Prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či o takýto prípad ide vo veci samej.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.