1.

V tomto konaní treba objasniť, v akom rozsahu obmedzuje zásada „znečisťovateľ platí“, ktorá je vlastná právu v oblasti odpadov, slobodu členských štátov pri určovaní toho, ako sa majú rozdeliť náklady na zneškodňovanie komunálneho odpadu. Viaceré hotelové zariadenia totiž spochybňujú náklady na zneškodňovanie odpadu, ktorých zaplatenie im bolo nariadené. Uvádzajú, že tieto náklady nezodpovedajú množstvu odpadu, ktoré vyprodukovali.

2.

Zásada „znečisťovateľ platí“, vlastná právu v oblasti odpadov, je zakotvená v článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch ( 2 ) (ďalej len „smernica o odpadoch“):

„V súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘ náklady za zneškodňovanie znáša:

3.

Toto ustanovenie je zhodné s článkom 15 smernice Rady 75/442/EHS z 15. júla 1975 o odpadoch, ( 3 ) ktorá bola kodifikovaná so svojimi zmenami smernicou 2006/12. Článok 20 upravuje prechod od skoršej k novej smernici:

„Smernica 75/442/EHS sa týmto zrušuje bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu tých smerníc do vnútroštátneho práva, ktoré sú uvedené v prílohe III časti B.

Odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na túto smernicu a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe IV.“

4.

Príloha III časť B uvádza lehotu na prebratie smernice 75/442, ako aj na prebratie smerníc, ktorými sa táto smernica mení a dopĺňa.

5.

Smernica 2006/12 nadobudla podľa článku 21 účinnosť dvadsiaty deň po jej uverejnení, čiže 17. mája 2006.

6.

Medzičasom bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc ( 4 ), ktorou sa s účinnosťou od ruší smernica o odpadoch. Článok 14 smernice 2008/98 obsahuje podobnú právnu úpravu týkajúcu sa nákladov na zneškodňovanie odpadov, ktorá však nezahŕňa všetkých predchádzajúcich držiteľov výrobku, od ktorých pochádzajú odpady.

7.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa rozhodujúci taliansky právny stav v podstate vysvetľuje takto:

8.

Podľa doteraz platného práva, článku 58 a nasl. Decreto Legislativo (legislatívny dekrét) č. 507/1993, ( 5 ) zavedú obce za službu zneškodňovania pevného komunálneho odpadu ročnú daň. Základom na vyrubenie dane je užívanie alebo držba priestorov a voľných priestranstiev na území obce. Výška dane je stanovená na základe plochy podliehajúcej dani a v závislosti od odhadovaných koeficientov produkcie odpadov podľa užívania nehnuteľnosti.

9.

Túto právnu úpravu má nahradiť systém poplatkov, ktorého základy boli upravené najprv v článku 49 Decreto Legislativo č. 22/1997 ( 6 ) a neskôr v článku 238 Decreto Legislativo č. 152/2006. ( 7 ) Konkrétne je systém upravený v Decreto del Presidente della Repubblica č. 158/1999. ( 8 ) Poplatok pozostáva najmä z pevnej čiastky určenej na pokrytie hlavných nákladov služby, ktorá je vypočítaná na základe plochy užívanej či držanej nehnuteľnosti, a z variabilnej čiastky, ktorá je vypočítaná na základe množstva vyprodukovaných odpadov.

10.

Uplatnenie systému poplatkov sa však opätovne odďaľovalo, najmä na základe článku 1 ods. 184 zákona č. 296/2006.

11.

V konaní vo veci samej napádajú niektoré hotelové prevádzky v obci Casoria pri meste Neapol výpočet dane, ktorú musia zaplatiť za zneškodňovanie odpadu. Táto daň bola v roku 2006 osemkrát vyššia než daň v prípade porovnateľných odpadov zo súkromných bytov a v roku 2007 deväťkrát vyššia.

12.

Žalobcovia namietajú, že sadzba platná pre hotelové prevádzky je v porovnaní so súkromnými bytmi neprimerane vysoká a je vypočítaná skôr podľa výnosnosti než podľa množstva vyprodukovaného odpadu, pričom nezohľadňuje vyťaženie izieb, existenciu reštauračných služieb, skutočnosť, že ide o sezónnu prevádzku, a rozsah neobývaných priestorov určených na poskytovanie služieb.

13.

Správny súd oblasti Kampánia preto predkladá Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je vnútroštátna právna úprava uvedená v článku 58 a nasl. Decreto Legislativo č. 507/1993 a v prechodných ustanoveniach, ktoré predĺžili ich platnosť na základe článku 11 Decreto del Presidente della Repubblica č. 488/1999 a neskorších zmien, a článku 1 ods. 184 zákona č. 296/2006, na základe ktorých sa na účely pokrytia nákladov na službu zneškodňovania odpadov zachováva systém daňovej povahy a odkladá sa uplatnenie poplatkového systému, podľa ktorého náklady na službu znášajú subjekty, ktoré odpady produkujú a odovzdávajú ich na účely zneškodnenia, zlučiteľná s uvedeným článkom 15 rámcovej smernice o odpadoch a so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘ uvedenou v tejto smernici?“

14.

Na konaní sa zúčastnili obec Casoria, Talianska republika a Komisia Európskych spoločenstiev, ktoré podali písomné vyjadrenia. Ústna časť konania sa neuskutočnila.

15.

Obec Casoria a talianska vláda správne poukazujú na skutočnosť, že Súdny dvor nemá právomoc vyjadrovať sa v rámci konania začatého na základe článku 234 ES o zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátneho zákona s právom Spoločenstva. Súdny dvor však má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prostriedky vyplývajúce z práva Spoločenstva, ktoré mu umožnia posúdiť túto zlučiteľnosť. ( 9 )

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania primárne otvára otázku, či je zásada „znečisťovateľ platí“ v rozpore s určením nákladov na zneškodňovanie odpadov vo forme dane. Súd sa totiž pýta, či sa systém s daňovou povahou (sistema di carattere fiscale) musí nahradiť poplatkovým systémom (sistema tariffario).

17.

Nie je však potrebné vysvetliť, ako tieto systémy talianske právo definuje v konkrétnom prípade. Konanie vo veci samej v podstate otvára otázku, v akom rozsahu môže pôvodca odpadu požadovať, aby jemu uložené platby za zneškodňovanie odpadu zodpovedali odpadu, ktorý vyprodukoval, a nie hospodárskej výnosnosti jeho podniku.

18.

Rozhodujúci rozdiel medzi oboma právnymi úpravami nákladov je takýto: doteraz neuplatnená talianska právna úprava poplatkov za odpady určuje výšku platieb výraznejšie na základe vyprodukovaných odpadov než aktuálne platná právna úprava dane z odpadu.

19.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania treba chápať tak, že súd sa pýta, či je právna úprava, podľa ktorej sa daň za zneškodňovanie odpadu vymeriava na základe užívaných plôch a hospodárskej výnosnosti pôvodcov odpadu, a nie podľa skutočne vyprodukovaného odpadu.

20.

Keďže význam prejudiciálnej otázky je dostatočne jasný, nie je návrh, na rozdiel od názoru Talianska, neprípustný, aj keď nie je dostatočne odôvodnený. ( 10 )

21.

Obec Casoria sa domnieva, že smernica o odpadoch 2006/12 sa na prípady, ktoré sa týkajú rokov 2006 a 2007, ešte neuplatní. Lehota na prebratie smernice plynula ešte v roku 2008.

22.

Lehota na prebratie smernice 2006/12 však vôbec neexistuje: podľa článku 20 ods. 1 smernice o odpadoch 2006/12 sa ruší smernica 75/442 a odsek 2 objasňuje, že namiesto nej platia ustanovenia smernice 2006/12 podľa porovnávacej tabuľky v prílohe IV.

23.

Tým sa však právny stav nezmenil. Skôr ide len o redakčné objasnenie všetkých uplatniteľných ustanovení. ( 11 ) Nová smernica o odpadoch teda svojím nadobudnutím účinnosti formálne nastupuje na miesto predtým platných ustanovení, čiže je použiteľná.

24.

Na tomto mieste je možné zvážiť, či by sa mala otázka uplatniteľných predpisov posúdiť inak, ak by bol obsah nahradenej smernice objektívne zmenený. Zásada „znečisťovateľ platí“, o ktorú ide v prejednávanej veci, však nebola v nijakom prípade obsahovo dotknutá.

25.

Článok 15 rámcovej smernice o odpadoch stanovuje, kto znáša náklady na zneškodňovanie odpadov. Podľa prvej zarážky ich na základe zásady „znečisťovateľ platí“ znáša držiteľ odpadov, pre ktorého nakladanie s odpadmi uskutočňuje zariadenie na zber odpadov alebo podnik vykonávajúci zneškodňovanie odpadov. Druhá zarážka dodatočne uvádza predchádzajúcich držiteľov alebo výrobcov výrobku, z ktorého odpad vznikol.

26.

V tejto súvislosti sú podľa článku 249 ES členské štáty, ktoré sú adresátmi smernice 75/442, hoci majú možnosť voľby formy a metód, viazané vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, najmä pokiaľ ide o finančnú náhradu nákladov spojených so zneškodňovaním odpadu. V dôsledku toho musia podľa rozsudku Commune de Mesquer zaistiť, aby ich vnútroštátne právne predpisy umožnili pripísať zodpovednosť za uvedené náklady buď predchádzajúcim držiteľom, alebo výrobcovi výrobku, z ktorého odpad vznikol. ( 12 )

27.

Článok 15 smernice o odpadoch teda po prvé priznáva určitú mieru voľnej úvahy pri určení osoby, ktorá musí niesť náklady na zneškodňovanie odpadu. Okruh osôb prichádzajúcich do úvahy je obmedzený znením ustanovenia, ale nie je určený taxatívne. Po druhé existuje voľná úvaha pri voľbe formy a metód prebratia smernice.

28.

V prejednávanej veci prichádza do úvahy iba držiteľ odpadu, ktorý svoje odpady odovzdáva zariadeniu na zber odpadov alebo podniku vykonávajúcemu zneškodňovanie uskutočňujúcemu odstraňovanie odpadov. Do akej miery môžu prichádzať do úvahy aj výrobcovia výrobkov, ktoré sa stanú odpadom, ( 13 ) nie je v prejednávaných súvislostiach veľmi významné.

29.

Sporné však je, či hlavná zásada článku 15 smernice o odpadoch, zásada „znečisťovateľ platí“, pripúšťa vymeriavať platby za zneškodňovanie odpadu na základe užívaných plôch a hospodárskej výnosnosti pôvodcu odpadu, ale nie na základe množstva skutočne vyprodukovaného odpadu.

30.

Zásada „znečisťovateľ platí“ patrí podľa článku 174 ods. 2 ES medzi základné zásady politiky Spoločenstva v oblasti životného prostredia. Stanovuje, že osoba, ktorá spôsobí znečistenie, musí zabezpečiť jeho odstránenie.

31.

Pre ochranu životného prostredia má zásada „znečisťovateľ platí“ význam už preto, lebo motivuje znečisťovateľa, aby zabránil znečisteniu životného prostredia. ( 14 ) Za predpokladu, že sa rovnako ako podľa článku 15 rámcovej smernice o odpadoch neuplatňuje ako zákaz konania, ktoré vedie k znečisťovaniu životného prostredia, ale vo forme úpravy nákladov, môže sa znečisťovateľ rozhodnúť, či skončí so znečisťovaním, alebo či ho obmedzí, alebo či namiesto toho ponesie náklady na odstránenie znečistenia. ( 15 )

32.

Okrem toho zásada „znečisťovateľ platí“ smeruje k spravodlivému rozdeleniu nákladov vyvolaných znečisťovaním životného prostredia. Nie sú prenesené na iné osoby, najmä na verejnosť, alebo jednoducho ignorované, ale uložia sa tým, ktorí sú zodpovední za znečistenie. ( 16 ) Súdny dvor teda zásadu „znečisťovateľ platí“ považoval za vyjadrenie zásady proporcionality. ( 17 ) Bolo by totiž neprimerané, keby náklady na zneškodňovanie odpadu znášal niekto, kto odpad nevyprodukoval.

33.

Ako zásada rozdelenia nákladov je zásada „znečisťovateľ platí“ zároveň konkretizáciou zásady rovnosti zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie. Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rôznymi situáciami rovnako, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené. ( 18 ) Rozhodujúcim kritériom na porovnateľnosť, prípadne na odôvodnenie povinnosti zaplatiť za zneškodnenie odpadu je podľa zásady „znečisťovateľ platí“ podiel na spôsobenom znečistení. Pri takomto chápaní zabezpečuje táto zásada aj spravodlivú hospodársku súťaž, ak sa uplatní dôsledne a jednotným spôsobom na podniky. ( 19 )

34.

Súdny dvor sa teda domnieva, že jednak je v rozpore so zásadou „znečisťovateľ platí“, ak by sa takéto osoby zapojené do vzniku odpadu mali vyhnúť svojim finančným povinnostiam, ktoré táto smernica stanovuje, ( 20 ) a jednak by nemal byť nikto povinný znášať náklady spojené s odstránením znečistenia, na ktorom sa nepodieľal. ( 21 ) Súdny dvor použil naposledy uvedené konštatovanie na znečisťovanie vôd, ale možno ho použiť aj na zneškodňovanie odpadu.

35.

Pri prebratí na režim odpadu je potrebné prijať záver, že nikto nesmie znášať náklady na zneškodňovanie odpadov, ktorý pochádza od tretích osôb. ( 22 ) Títo ostatní pôvodcovia odpadov by potom totiž boli oslobodení od svojich povinností, ktoré im vyplývajú zo zásady „znečisťovateľ platí“.

36.

Na základe vyššie uvedeného by bolo možné chápať zásadu „znečisťovateľ platí“ ako presnú úpravu rozdelenia nákladov, ktorá sa podobá napríklad kritériu príčinnej súvislosti v práve týkajúcom sa mimozmluvnej zodpovednosti. ( 23 )

37.

Na prvý pohľad sa zdá, že zásada „znečisťovateľ platí“ je v rozpore so spornou právnou úpravou o nákladoch na zneškodňovanie odpadov, keďže výška dane nezodpovedá nevyhnutne nákladom na zber a zneškodňovanie odpadov, ktoré vyprodukovali osoby povinné zaplatiť daň. Na účely úpravy nákladov presne odrážajúcich náklady na zneškodňovanie komunálnych odpadov by sa musela vykonať registrácia odvezených odpadov, ako aj vzniknutých nákladov a muselo by sa uskutočniť ich zaúčtovanie pôvodcovi odpadov. Podnet na predchádzanie vzniku odpadu by bol relatívne silný, keďže akékoľvek zníženie produkcie odpadu by znamenalo ušetrenie nákladov na jeho zneškodňovanie.

38.

Ostáva však sporné, či sa model presného výpočtu nákladov musí uplatniť pri zneškodňovaní komunálnych odpadov.

39.

Komunálne odpady predstavujú predvídateľný následok nášho súčasného životného štýlu. Sú následkom produkcie zo strany veľkého počtu konečných spotrebiteľov a malých podnikov. Náklady vzniknuté v každom konkrétnom prípade sú typicky obmedzené. Zneškodňovanie komunálnych odpadov má preto povahu „hromadného obchodu“. Už tento samotný fakt by mohol odôvodňovať skutočnosť, že náklady sa nevypočítavajú presne, ale rozdeľujú sa na základe paušálneho režimu.

40.

K tomu treba pripočítať veľké výdavky na presný výpočet. Výdavky na rozdelenie nákladov sú zjavne relatívne nízke, keď sa napríklad vrecia s odpadom zbierajú na ulici a každý obyvateľ za to odvádza jednotný poplatok. Presný dohľad nad produkciou odpadu by si s veľkou pravdepodobnosťou vyžadoval dodatočné investície a vyššie prevádzkové náklady.

41.

Trochu nákladnejšie systémy sa vo všeobecnosti orientujú podľa množstva odpadov, napríklad tak, že za poplatok poskytujú špeciálne vrecia na odpadky alebo štandardné odpadkové kontajnery. Technicky prepracovanejšie systémy vážia vzniknuté odpady pri zbere a zohľadňujú to pri výpočte poplatku.

42.

Dokonca by bolo možné zohľadniť zloženie odpadov. Táto činnosť však znamená zvýšenie výdavkov, napríklad na potrebu osobitných meracích prístrojov alebo vizuálneho preskúmania odpadov. Najmä intenzívne preskúmanie zloženia odpadov domácnosti by okrem toho zasiahlo do súkromnej sféry pôvodcu odpadov. Odpady totiž umožňujú vyvodiť závery o súkromnom štýle života ich pôvodcu.

43.

Dodatočné ťažkosti týkajúce sa presného rozdelenia nákladov na zneškodňovanie odpadov vznikajú pri domoch alebo plochách s viacerými domácnosťami. Zatiaľ čo rodinné domy odovzdávajú odpady z domácnosti do verejného zberu, v prípade rodinných domov s viacerými rodinami sa odpady zbierajú spoločne. Individuálny výpočet nákladov na zneškodňovanie odpadov predpokladá ďalšie opatrenia v rámci fungovania domovej správy.

44.

Ako Komisia správne uvádza, v tejto súvislosti je rovnako potrebné zohľadniť, že silný podnet na zníženie objemu odovzdaných odpadov môže viesť aj k nezákonnému zbavovaniu sa odpadov. Pôvodcovia odpadov by mohli vyskúšať zbaviť sa svojho odpadu parazitovaním na cudzích zberných systémoch (napríklad používaním odpadkového kontajnera suseda alebo verejných odpadkových kontajnerov) alebo v najhoršom prípade vytvorením nepovolenej skládky. ( 24 )

45.

Nakoniec treba zohľadniť, že zneškodňovanie komunálnych odpadov vyžaduje zavedenie systému zberu a zneškodňovania odpadov.

46.

Aj keď pôvodcovia odpadov výnimočne sami zneškodňujú odpady napríklad kompostovaním, nemajú v zásade ani záujem, ani schopnosť zneškodniť všetky odpady sami. Na mnohých sídliskách sa vŕšia odpady z domácností v obrovských množstvách. Ak by sa odpady nezbierali a následne odborne nerecyklovali alebo nezneškodňovali v pravidelných časových intervaloch, viedlo by to k závažným problémom so životným prostredím.

47.

Členské štáty prijmú tam, kde je to nevyhnutné alebo účelné, v spolupráci s ďalšími členskými štátmi vhodné opatrenia na vybudovanie jednotnej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie odpadov s využitím najlepšej dostupnej technológie, ktorá nevyžaduje nadmerné náklady. Táto sieť je primeraná, ak má dostatočné kapacity na prijatie očakávaného množstva odpadu.

48.

S tým súvisí nevyhnutnosť zriadiť systém zberu odpadov. Rámcová smernica toto zriadenie síce nepožaduje výslovne, jej zriadenie by však mohlo byť v praxi často nutné.

49.

Náklady na zriadenie a udržiavanie zariadení na zneškodňovanie odpadu a zberných systémov nie sú priamo závislé od skutočne vzniknutých množstiev odpadu. Najmä ak objem odpadu enormne narastie, ale naďalej sa musia financovať už zriadené zariadenia, môžu sa náklady podstatne odchýliť od objemu nákladov.

50.

Takýto systém predstavuje pre jednotlivca výhodu aj v tom prípade, keď produkuje iba málo odpadu alebo neprodukuje žiadny odpad, ktorý treba zneškodniť. Môže sa totiž spoľahnúť na to, že ak nejaký odpad predsa len vznikne, môže ho prenechať systému. Už samotná táto možnosť môže za určitých okolností odôvodniť určitý finančný príspevok na náklady. Úprava nákladov na základe skutočne vyprodukovaného množstva odpadu neraz vychádza zo základného poplatku, ktorým sa spoplatňuje prístup do systému na zneškodňovanie odpadu. Podobné modely financovania sa uplatňujú aj pri iných sieťových službách, hoci ani v ich prípade nie sú vylúčené tarify bez základných poplatkov.

51.

V súhrne teda možno konštatovať, že existujú dôvody, na základe ktorých sa úprava nákladov na zneškodňovanie komunálnych odpadov nemusí opierať o presný výpočet nákladov vyvolaných jednotlivými pôvodcami odpadov.

52.

Je však sporné, či zásada „znečisťovateľ platí“, ktorú treba použiť podľa článku 15 smernice o odpadoch, umožňuje tieto dôvody zohľadniť.

53.

Súdny dvor objasňuje, že pri preberaní zásady „znečisťovateľ platí“ existuje určitá flexibilita. Nespojil totiž povinnosť čiastočne znášať náklady s príčinou, ale s tým, že znečisťovateľ prispel k vzniku odpadu alebo znečistenia. ( 25 )

54.

To je v súlade so skutočnosťou, že sa nevyžaduje presné vyúčtovanie nákladov, ale vychádza sa z členstva v skupine, ktorá je spoločne zodpovedná za znečistenie životného prostredia. To je zjavne v súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“, pokiaľ je síce nesporné, že všetci členovia skupiny prispeli k znečisteniu, ale príslušný jednotlivý podiel a s tým vzniknuté náklady sa nedajú jednoznačne stanoviť. Rovnako to môže byť výrazom spoločnej zodpovednosti, ak je určité riziko spojené so všetkými členmi skupiny, ako to Súdny dvor uznal napríklad v prípade ropných havárií na mori. ( 26 )

55.

Právny základ na flexibilnejšie prebratie zásady „znečisťovateľ platí“ spočíva podľa môjho názoru na zásade proporcionality. Táto zásada je súčasťou všeobecných zásad práva Spoločenstva, ( 27 ) ktoré musia členské štáty dodržiavať pri preberaní a uplatňovaní predpisov Spoločenstva. ( 28 )

56.

Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, tá vyžaduje, aby akty inštitúcií Spoločenstva neprekračovali medze toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu z nich a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané v pomere k sledovaným cieľom. ( 29 )

57.

Pri preberaní zásady „znečisťovateľ platí“ musia členské štáty zvážiť najmä pozitíva a negatíva rôznych regulačných možností. V rámci toho môžu a musia zohľadniť vyššie uvedené úvahy. Výsledok týchto úvah závisí v podstatnej miere od miestnych daností, napríklad geografických podmienok, druhu osídlenia, stupňa rozvoja existujúceho systému zberu a zneškodňovania odpadu alebo odhadu rizika nelegálneho zbavovania sa odpadov. Svoj význam má aj to, či sa pri presnom výpočte individuálnych nákladov dajú v praxi očakávať dostatočné citeľné rozdiely v bremene nákladov, alebo či musí jednotlivý pôvodca odpadov napriek finančne náročnému dohľadu nad odpadmi zaplatiť rovnakú sumu alebo z dôvodu vyšších nákladov na dohľad dokonca viac než doteraz.

58.

Posúdenie teda vyžaduje komplexné prognostické rozhodnutie. V tomto ohľade disponujú členské štáty v zásade širokou mierou voľnej úvahy (posudzovacou právomocou). ( 30 ) Názor Talianska a obce Casoria, že článok 15 rámcovej smernice o odpadoch je príliš nepresný, než aby sa na jeho porušenie mohol odvolať jednotlivec, je však nesprávny. Široká miera voľnej úvahy členských štátov má síce za následok, že takéto porušenie je nepravdepodobné, ak však príslušné orgány prekročia hranice voľnej úvahy, ktoré sú im vymedzené, môže sa jednotlivec odvolávať na porušenie práva Spoločenstva.

59.

Vecným kritériom na zistenie porušenia je, či príslušné orgány zjavne porušili požiadavky zásady „znečisťovateľ platí“. Komplexné posúdenie možno obvykle spochybniť iba v prípade, keď nie je zjavný nijaký rozumný základ. ( 31 ) Pokiaľ však ide o realizáciu zásady „znečisťovateľ platí“, nestačí akákoľvek rozumná úvaha, ale posúdenie závisí od toho, či existuje rozumná súvislosť s podielom pôvodcu odpadu na znečistení.

60.

Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť prejednávanú taliansku úpravu nákladov.

61.

Podľa použiteľného talianskeho práva sa výška príspevku na náklady opiera na jednej strane o rozsah užívaných priestorov a nezastrešených plôch a na druhej strane o odhadnutý koeficient pre kapacitu produkcie odpadov na základe spôsobu užívania.

62.

Oba faktory nedávajú samy osebe žiadny zjavný podnet na námietky. Rozsah užívaných priestorov a spôsob ich užívania umožňujú v zásade prijateľné závery o očakávaných množstvách odpadov, najmä keď existujú príslušné hodnoty z praxe.

63.

Vedú síce k typizovanej úprave nákladov, ktorá nezohľadňuje konkrétne množstvo odpadu. Príslušné vnútroštátne orgány však pri posúdení výhod a nevýhod presného rozdelenia nákladov môžu dospieť k záveru, že tento systém treba uprednostniť.

64.

Tým však nie je ešte jasné, že finančný príspevok žalujúcich hotelových zariadení nemožno spochybniť. Spočíva totiž v rozhodujúcej miere na odhadnutom koeficiente podľa spôsobu užívania plôch. Tento koeficient bol v roku 2006 osemkrát vyšší a v roku 2007 deväťkrát vyšší než koeficient pre plochy používané na súkromné účely. Pokiaľ ide o základ na tento odhad, vnútroštátny sud iba uviedol, že žalujúce hotelové zariadenia v konaní pred vnútroštátnym súdom uviedli, že nespočíva na ich schopnosti produkovať odpad, ale na ich výnosnosti.

65.

Výnosnosť pôvodcu odpadov nemá nijakú priamu súvislosť s jeho produkciou odpadu. Nedá sa síce vylúčiť, že výnosnejšie podniky produkujú obzvlášť veľa odpadu, ale to isté platí aj v prípade opačnej domnienky. Je dosť možné, že vyššia výnosnosť spočíva na správaní, ktoré je citlivejšie voči prírodným zdrojom.

66.

Výnosnosť nemôže odôvodniť vyššie podiely na nákladoch ani ako sociálne hľadisko. Zásada „znečisťovateľ platí“ sleduje to, aby všetky sociálne vrstvy podriadili svoje správanie cieľu vyhnúť sa poškodeniu životného prostredia. Preto by nebolo v súlade s touto zásadou, keby sa určité skupiny na základe väčšej sociálnej potrebnosti alebo menšej schopnosti podávať výkony priamo oslobodili od nákladov spojených s negatívnym dopadom na životné prostredie, ktoré spôsobili. To nevylučuje, aby sa tieto náklady, najmä v rozsahu, v akom je znečistenie životného prostredia nevyhnutnou súčasťou životného štýlu, zohľadnili pri výpočte prípadných podporných sociálnych opatrení. Tým by sa totiž zaručila motivačná funkcia zásady „znečisťovateľ platí“.

67.

Treba teda konštatovať, že výnosnosť by bola zjavne nevhodným kritériom na uplatnenie zásady „znečisťovateľ platí“.

68.

Podniky podávajúce žalobu sa v konaní vo veci samej domáhali, aby sa muselo zohľadniť aj zariadenie izieb, existencia reštauračných služieb, skutočnosť, že ide o sezónnu prevádzku, alebo vplyv neobývaných plôch určených na poskytovanie služieb.

69.

Je možné, že tieto kritériá umožňujú dospieť k záverom o objeme odpadu, ktorý treba očakávať, a nie sú zjavne nespôsobilé realizovať zásadu „znečisťovateľ platí“. Zjavne však nie je chybné vzdať sa týchto kritérií. Preto sa nemusia obligatórne zohľadniť pri výpočte podielov na nákladoch.

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku odpovedal takto:

Zásada „znečisťovateľ platí“ zakotvená v článku 15 smernice 2006/12/ES o odpadoch sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá jednotlivcom, ktorí nevykazujú nijakú rozumnú súvislosť so vznikom odpadov, povinnosť zaplatiť zjavne neprimerané náklady na zneškodňovanie odpadu.