1.

Korkein oikeus (Najvyšší súd) (Fínsko) týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rozhodnutím zo 6. februára 2008, požaduje výklad smernice Rady 98/59/ES z o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania ( 2 ). Tento návrh vychádza so sporu medzi Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK ry a i. (ďalej len „žalobcovia vo veci samej“) a Fujitsu Siemens Computers Oy (ďalej len „žalovaná vo veci samej“) vo veci povinnosti prerokovania so zástupcami zamestnancov v prípade hromadného prepúšťania.

2.

Toto konanie poskytuje Súdnemu dvoru po prvýkrát možnosť vyjasniť rozsah povinnosti prerokovania stanovenej smernicou 98/59 v prípade skupiny podnikov, ak záujem „oddeliť“ alebo uzavrieť podnik pochádza od predstavenstva materskej spoločnosti.

3.

Podľa odôvodnenia č. 2 smernice 98/59 „… je dôležité, aby sa väčšia pozornosť sústredila na ochranu pracujúcich v prípade hromadného prepúšťania, zohľadňujúc potrebu rovnovážneho hospodárskeho a sociálneho rozvoja v rámci spoločenstva“.

4.

Podľa odôvodnenia č. 11 smernice 98/59 „… je potrebné zabezpečiť, aby povinnosti zamestnávateľov, ktoré sa týkajú informovania, porád [prerokovania — neoficiálny preklad] a oznamovania, platili nezávisle od toho, či rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní pochádza od zamestnávateľa alebo organizácie, ktorú riadi zamestnávateľ“.

5.

Článok 2 ods. 1 smernice 98/59 stanovuje:

„Ak zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní, začne s poradami [s prerokovaním — neoficiálny preklad] so zástupcami zamestnancov včas, aby sa mohla dosiahnuť dohoda.“

6.

Článok 2 ods. 2 prvý pododsek tej istej smernice stanovuje:

„Tieto porady [prerokovania — neoficiálny preklad] obsiahnu aspoň spôsoby a prostriedky, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo zníženiu počtu postihnutých pracujúcich a ako zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie alebo rekvalifikáciu prepustených pracujúcich.“

7.

Podľa znenia článku 2 ods. 3 prvého pododseku smernice 98/59:

„Aby zástupcovia zamestnancov mohli predkladať konštruktívne návrhy, zamestnávatelia včas v priebehu porád [prerokovania — neoficiálny preklad]

8.

Článok 2 ods. 4 tej istej smernice stanovuje:

„Povinnosti stanovené v odsekoch 1, 2 a 3 platia bez ohľadu na to, či rozhodnutia, ktoré sa týkajú hromadného prepúšťania, prijme zamestnávateľ alebo organizácia, ktorá zamestnávateľa riadi [podnik, ktorý zamestnávateľa ovláda — neoficiálny preklad].

Pri posudzovaní údajných porušení požiadaviek na informovanie, porady [prerokovanie — neoficiálny preklad] a upovedomenie, ktoré sú stanovené touto smernicou, sa nezohľadnia žiadne námietky zamestnávateľa, ktoré spočívajú v tom, že mu potrebné informácie neboli poskytnuté organizáciou, ktorá uskutočnila [podnikom, ktorý prijal — neoficiálny preklad] rozhodnutie vedúce ku hromadnému prepúšťaniu.“

9.

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 98/59 stanovuje povinnosť zamestnávateľa písomne upovedomiť príslušný verejný orgán o každom plánovanom hromadnom prepúšťaní. Podľa tretieho pododseku toho istého odseku oznámenie obsahuje všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú plánovaného hromadného prepúšťania a prerokovania so zástupcami zamestnancov.

10.

Podľa znenia § 7 ods. 1 zákona uplatňovaného na skutkové okolnosti, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, a to zákona o spolupráci v podnikoch [yhteistoiminnasta yrityksissä annettu laki (725/1978)], v znení zákonov 51/1993 a 906/1996 (ďalej len „zákon o spolupráci“), musí zamestnávateľ pred rozhodnutím o veci podľa § 6 (uskutočnenie hromadného prepúšťania) prerokovať dôvody, účinky a alternatívy opatrení so zamestnancami, ako aj so splnomocnencami alebo zástupcami dotknutých zamestnancov.

11.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o spolupráci musí zamestnávateľ pred začatím postupu vnútropodnikovej spolupráce poskytnúť dotknutým zamestnancom, ako aj zástupcom zamestnancov informácie, ktoré sú nevyhnutné na prerokovanie veci. Vyššie uvedené informácie, ako napríklad dôvody plánovaného prepúšťania, počet a kategórie dotknutých zamestnancov, ktorí majú byť prepustení, ako aj doba, kedy sa má prepúšťanie uskutočniť, či informácie o pravidlách, podľa ktorých sa vyberajú zamestnanci dotknutí prepúšťaním, sa musia oznámiť písomne, ak zamestnávateľ zamýšľa prepustiť, stanoviť povinné čerpanie neplateného voľna na viac než 90 dní alebo zamestnať na čiastočný pracovný úväzok aspoň desať zamestnancov.

12.

§ 7a ods. 1 zákona o spolupráci stanovuje, že návrh na uskutočnenie prerokovania veci v zmysle § 6 ods. 1 až 5 tohto zákona musí byť predložený písomne aspoň 5 dní pred začatím prerokovania, ak opatrenia, ktoré treba prerokovať, zjavne vedú k čiastočnému pracovnému úväzku alebo výpovedi alebo povinnému čerpaniu neplateného voľna jednému alebo viacerým zamestnancom.

13.

Podľa § 8 zákona o spolupráci, ak medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov nebol dohodnutý iný postup, zamestnávateľ splnil svoju povinnosť uskutočniť prerokovanie, ak vec bola prerokovaná spôsobom stanoveným v § 7. Ak opatrenie, ktoré treba prerokovať, zjavne vedie k čiastočnému pracovnému úväzku, prepusteniu alebo povinnému čerpaniu neplateného voľna dlhšieho než 90 dní aspoň desiatim zamestnancom, povinnosť zamestnávateľa uskutočniť prerokovanie sa nepovažuje za splnenú, kým neuplynie aspoň šesť týždňov od začiatku prerokovania. Ak nebolo dohodnuté inak, je okrem toho možné začať rokovanie o alternatívach k opatreniu najskôr sedem dní po prerokovaní dôvodov a účinkov.

14.

Podľa § 15a zákona o spolupráci, ak sa o veci rozhodlo úmyselne alebo s hrubou nedbanlivosťou bez ohľadu na pravidlá uvedené v § 7 ods. 1 až 3, § 7a alebo § 8 a ak je zamestnanec z dôvodov, ktoré súvisia s rozhodnutím, zamestnaný na čiastočný úväzok, nútený čerpať neplatené voľno alebo je prepustený, má voči zamestnávateľovi nárok na odstupné vo výške najviac 20 mesačných platov.

15.

Po zlúčení niektorých obchodných činností s výpočtovou technikou Fujitsu Ltd a Siemens AG do spoločného podniku začal koncern Fujitsu Siemens Computers svoju činnosť 1. októbra 1999.

16.

Žalovaná vo veci samej sa stala dcérskou spoločnosťou Fujitsu Siemens Computers (Holding) BV (Holandsko) (ďalej len„materská spoločnosť“). K tomuto dňu mal koncern výrobné závody v Kilo, časti obce Espoo (Fínsko), ako aj v Augsburgu, Paderborne a Sömmerde (Nemecko).

17.

Výkonná rada materskej spoločnosti pozostávajúca z výkonných členov predstavenstva uskutočnila 7. decembra 1999 telefonickú konferenciu. Na tejto konferencii sa rozhodlo navrhnúť predstavenstvu materskej spoločnosti oddelenie závodu v Kilo.

18.

Na zasadnutí predstavenstva materskej spoločnosti zo 14. decembra 1999 sa rozhodlo o prijatí návrhu výkonnej rady. Podľa zápisnice zo zasadnutia však nebolo prijaté nijaké konkrétne rozhodnutie o závode v Kilo.

19.

Ten istý deň žalovaná vo veci samej navrhla prerokovanie v rámci vnútropodnikovej spolupráce. Toto prerokovanie sa uskutočnilo od 20. decembra 1999 do , teda v priebehu šiestich týždňov.

20.

Predstavenstvo žalovanej vo veci samej, pod vedením podpredsedu predstavenstva materskej spoločnosti, rozhodlo 1. februára 2000 o ukončení činnosti spoločnosti s výnimkou predajnej činnosti pre počítače vo Fínsku. Žalovaná vo veci samej začala s prepúšťaním svojich zamestnancov. Celkovo bolo prepustených asi 450 zo 490 zamestnancov spoločnosti.

21.

Niektorí zamestnanci žalovanej vo veci samej sa domnievali, že žalovaná rozhodnutiami z prelomu rokov 1999 — 2000 o uzavretí závodu v Kilo porušila zákon o spolupráci. Na to, aby žalobcovia vo veci samej mohli pristúpiť k vymáhaniu, previedli zamestnanci na základe § 15a zákona o spolupráci na týchto žalobcov, medzi ktorých patrí Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK ry ako jeden z najväčších odborov vo Fínsku, svoje pohľadávky na zaplatenie odstupného aj s úrokmi stanovené podľa tohto zákona pre prípad, keby bolo rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní prijaté protiprávne.

22.

Žalobcovia vo veci samej navrhli, aby Espoon käräjäoikeus (súd prvého stupňa v Espoo) určil, že žalovaná vo veci samej je povinná zaplatiť im odstupné podľa zákona o spolupráci. Počas konania v prvom stupni žalobcovia vo veci samej tvrdili, že predstavenstvo materskej spoločnosti skutočne najneskôr 14. decembra 1999 prijalo konečné rozhodnutie týkajúce sa oddelenia výrobného závodu v Kilo predtým, než sa uskutočnilo prerokovanie v rámci vnútropodnikovej spolupráce. Žalovaná vo veci samej úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti porušila zákon o spolupráci.

23.

Espoon käräjäoikeus sa domnieval, že žalobcovia vo veci samej nepreukázali, že predstavenstvo materskej spoločnosti rozhodlo o ukončení činnosti výrobného závodu v Kilo takým spôsobom, že sa prerokovanie medzi zamestnávateľom a zamestnancami v žalovanom podniku nemohlo uskutočniť v zmysle zákona o spolupráci. Podľa tohto súdu boli alternatívy k uzavretiu závodu skutočné a tieto alternatívy boli prerokované v rámci vnútropodnikovej spolupráce. Keďže Espoon käräjäoikeus dospel k záveru, že rozhodnutie týkajúce sa ukončenia činnosti výrobného podniku v Kilo bolo prijaté na zasadnutí predstavenstva žalovanej vo veci samej 1. februára 2000 po tom, čo sa ukázalo, že nemožno nájsť iné alternatívy a príslušné prerokovanie bolo konkrétne a vecné, žalobu zamietol.

24.

Helsingin hovioikeus (Odvolací súd v Helsinkách) v zásade potvrdil rozsudok vydaný v prvom stupni.

25.

Korkein oikeus, na ktorý bolo podané dovolanie, sa domnieva, že ustanovenia smernice 98/59, ako aj ustanovenia zákona o spolupráci obsahujú štrukturálne a obsahové rozdiely.

26.

Domnievajúc sa, že výklad ustanovení smernice 98/59 je potrebný na vydanie rozhodnutia, Korkein oikeus rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27.

Žalobcovia vo veci samej, žalovaná vo veci samej, fínska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev predložili v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora svoje písomné pripomienky. Prednesy týchto účastníkov konania boli vypočuté počas pojednávania 14. januára 2009, s výnimkou prednesov vlády Spojeného kráľovstva, ktorá na tomto pojednávaní nebola zastúpená.

28.

Podľa žalovanej vo veci samej sú prvé štyri otázky neprípustné preto, lebo sú na účely vyriešenia sporu vo veci samej irelevantné. Podľa jej názoru je cieľom týchto otázok spresniť okamih, keď mal podnik včas začať prerokovanie v rámci podnikovej spolupráce o prepúšťaní, zatiaľ čo táto právna otázka nebola predmetom konania vo veci samej, keďže žiadny z účastníkov konania netvrdil, že by zamestnávateľ nezačal prerokovanie včas.

29.

Námietku vznesenú proti prípustnosti prvých štyroch otázok nemožno podľa mňa prijať.

30.

Treba najprv pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi upravenej v článku 234 ES prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má byť vydané, posúdiť so zreteľom na osobitosti prípadu tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. ( 3 )

31.

Z toho vyplýva, že v prípade otázok týkajúcich sa výkladu práva Spoločenstva položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzuje na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí domnienka relevantnosti. ( 4 ) Táto domnienka relevantnosti môže byť vyvrátená len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo s predmetom sporu vo veci samej, alebo ak je problém čisto hypotetickej povahy, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi prvkami, ktoré by mu umožnili užitočne odpovedať na položené otázky. ( 5 )

32.

V prejednávanom prípade nie je cieľom prvých štyroch otázok, na rozdiel od tvrdenia žalovanej vo veci samej, výlučne stanovenie presného východiska, ale ich cieľom je skôr stanovenie, ktorý akt alebo návrh materskej spoločnosti alebo zamestnávateľa, podliehajúci preskúmaniu žalovanej, môže byť kvalifikovaný tak, že by ho bolo možné považovať za akt alebo návrh, ktorým jeden z nich uvažuje o hromadnom prepúšťaní s dôsledkom vzniku povinnosti začať prerokovanie so zamestnancami v zmysle smernice 98/59. Zo spisu vyplýva, že tento výklad je nevyhnutný pre rozhodnutie, či návrh oddelenia vypracovaný materskou spoločnosťou, týkajúci sa žalovanej vo veci samej, môže byť považovaný za rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní, ako to tvrdia žalobcovia vo veci samej, alebo za rozhodnutie, ktoré prípadne vyvoláva povinnosť prerokovania týkajúceho sa hromadného prepúšťania stanoveného zákonom o spolupráci, ktorý preberá smernicu 98/59. Nejde teda ani o hypotetický problém, ani o otázku, ktorá nemá žiadny vzťah so skutočnosťou alebo s predmetom sporu vo veci samej.

33.

Z toho vyplýva, že je potrebné odpovedať na prvé štyri prejudiciálne otázky.

34.

Ako bolo zdôraznené pri preskúmaní prípustnosti, jedna zo základných otázok pre rozhodnutie v spore vo veci samej je otázka právneho posúdenia „rozhodnutia“ materskej spoločnosti a definícia dôsledkov v oblasti prerokovania so zástupcami zamestnancov stanovených v smernici 98/59. Táto otázka ponechala miesto na určitú nejasnosť v pripomienkach účastníkov konania, ktorí sa zúčastnili na konaní pred Súdnym dvorom.

35.

Zdá sa užitočné, aby pred preskúmaním rôznych prejudiciálnych otázok bola preskúmaná osobná pôsobnosť smernice 98/59 ( 6 ) a najmä otázka, ktorá vyvstala pri pojednávaní, a to, či táto smernica stanovuje povinnosti nielen pre zamestnávateľa, ale tiež pre podnik, ktorý ovláda tohto zamestnávateľa.

36.

Odpoveď na túto otázku možno podľa môjho názoru nájsť priamo na základe znenia týchto relevantných ustanovení dotknutej smernice.

37.

Je potrebné konštatovať, že znenie smernice 98/59, najmä článku 2 ods. 1, 3 a 4, ako aj článku 3 ods. 1 a 2 nevyvoláva žiadne rozumné pochybnosti, ak ide o adresáta povinností v oblasti informovania, prerokovania a oznamovania.

38.

Článok 2 ods. 1 tejto smernice výslovne stanovuje, že zamestnávateľ začne s prerokovaním so zástupcami zamestnancov včas. Článok 2 ods. 3 prvý pododsek tej istej smernice označuje výlučne zamestnávateľa ako zodpovedného za poskytnutie všetkých príslušných informácií zástupcom zamestnancov. Podľa ustanovenia odseku 3 druhého pododseku je zamestnávateľ povinný poslať príslušnému verejnému orgánu kópiu dokladov o písomnom oznámení stanovenom v prvom pododseku.

39.

Článok 2 ods. 4 smernice 98/59 žiadnym spôsobom nestanovuje povinnosť materskej spoločnosti. Tento článok jedine uvádza, že povinnosti v oblasti informovania a prerokovania stanovené v smernici 98/59 sa uplatnia bez ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie týkajúce sa hromadného prepúšťania pochádza od zamestnávateľa alebo od podniku, ktorý ovláda tohto zamestnávateľa. Druhý pododsek odseku 4 stanovuje zodpovednosť zamestnávateľa za rozhodnutia prijaté materskou spoločnosťou, aj keď s nimi nebol oboznámený.

40.

Aj keď tento článok 2 ods. 4 druhý pododsek nestanovuje výslovne žiadnu povinnosť, ktorá prislúcha materskej spoločnosti v oblasti informovania, prerokovania a oznamovania, pravdou zostáva, že v prípade ak materská spoločnosť prijme rozhodnutie vedúce k hromadnému prepúšťaniu, je povinná poskytnúť dotknutému zamestnávateľovi, ktorého ovláda, nevyhnutnú informáciu, aby bol tento schopný riadne splniť všetky povinnosti informovania, prerokovania a oznamovania stanovené v smernici 98/59. Táto povinnosť materskej spoločnosti spočívajúca v poskytnutí nevyhnutných informácií je teda výlučne platná vo vzťahu zamestnávateľ — materská spoločnosť. Netýka sa povinnosti prerokovania v pravom slova zmysle.

41.

Článok 3 smernice 98/59, ktorý stanovuje pravidlá postupu oznamovania, určuje, že táto povinnosť oznamovania prislúcha výlučne zamestnávateľovi, ktorý upovedomí príslušný verejný orgán o každom hromadnom prepúšťaní (článok 3 ods. 1) a ktorý poskytne zástupcom zamestnancov kópiu tohto oznámenia (článok 3 ods. 2).

42.

Žiadna skutočnosť, ktorú je možné vyvodiť z vykladaných ustanovení, mi neumožňuje domnievať sa, že smernica 98/59 určuje materskej spoločnosti povinnosti v oblasti informovania, prerokovania a oznamovania voči zástupcom zamestnancov zamestnávateľa alebo voči verejnému orgánu. ( 7 ) Najmä pokiaľ ide o povinnosť prerokovania, je potrebné podotknúť, že dodržanie tejto povinnosti prislúcha výlučne zamestnávateľovi, aj keď materská spoločnosť, ktorá ho ovláda, prijme rozhodnutie vedúce k hromadnému prepúšťaniu.

43.

Po týchto pripomienkach je potrebné teraz preskúmať šesť prejudiciálnych otázok.

44.

Prvou otázkou, s trochu nejasným znením, si chce vnútroštátny súd v skutočnosti nechať vyjasniť význam výrazu „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 98/59. Robí to s cieľom definovať okamih, v ktorom zamestnávateľ uvažuje o tomto opatrení, keďže povinnosť prerokovania nastane presne v tomto okamihu. Vnútroštátny súd navrhuje dva výklady. Podľa prvého možného výkladu tento okamih nastane, ak bolo konštatované, že zo strategických rozhodnutí alebo zmien týkajúcich sa obchodnej činnosti vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania. Podľa druhého možného výkladu sa tento okamih zhoduje s okamihom, keď zamestnávateľ zvažuje prijatie opatrení alebo vykonanie zmien dotýkajúcich sa činnosti spoločnosti, pri ktorých sa očakáva, že nevyhnutne vyvolajú hromadné prepúšťanie zamestnancov. ( 8 )

45.

Je potrebné pripomenúť, že článok 2 ods. 1 smernice 98/59 stanovuje pre zamestnávateľa povinnosť „včas“ začať prerokovanie so zástupcami zamestnancov, ak „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“.

46.

Toto ustanovenie, ktoré stanovuje, že povinnosť prerokovania vzniká od doby, keď zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní, používa sloveso „uvažovať“, ktoré nie je per se spôsobilé určiť presný okamih, keď povinnosť prerokovania vznikne. Na účely určenia tohto okamihu je pri výklade potrebné vynaložiť určité úsilie.

47.

Je potrebné najprv vychádzať zo zhodnotenia rôznych jazykových verzií článku 2 ods. 1 smernice 98/59. Ďalej je potrebné prihliadnuť na rozsudok Súdneho dvora, ktorý v obdobnej veci ako je predmetom tohto konania, mal možnosť vykladať toto ustanovenie, ako aj jeho cieľ.

48.

V jazykových verziách smernice 98/59 odlišných od francúzskej verzie, je sloveso „uvažovať“ vyjadrené týmito výrazmi „tener la intención“ (španielska verzia), „beabsichtigen“ (nemecká verzia), „contemplate“ (anglická verzia) a „prevedere“ (talianska verzia).

49.

Zdá sa, že z porovnania týchto rôznych jazykových verzií článku 2 ods. 1 smernice 98/59 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva chcel, aby povinnosť stanovená týmto ustanovením nastala už pri existencii úmyslu zamestnávateľa uskutočniť hromadné prepúšťanie.

50.

Takýto výklad článku 2 ods. 1 smernice 98/59 môže byť uznaný v zmysle rozsudku Dansk Metalarbejderforbund a Specialarbejderforbundet i Danmark ( 9 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol o otázke, či článok 2 ods. 1 smernice 75/129 sa uplatní, ak zamestnávateľ z dôvodu svojej finančnej situácie musí uvažovať o hromadnom prepúšťaní, ale ho neuskutoční. Súdny dvor konštatoval, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy, ak zamestnávateľ skutočne uvažoval o hromadnom prepúšťaní alebo vypracoval návrh na hromadné prepúšťanie. ( 10 )

51.

Navyše tento výklad je potvrdený cieľom povinnosti prerokovania, ktorá podľa smernice 98/59 vzniká na základe skutočnosti, že zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní.

52.

Ako to vyplýva zo spresnenia v článku 2 ods. 2 smernice 98/59, predmetná povinnosť nie je stanovená len preto, „aby sa dosiahla dohoda“ so zástupcami zamestnancov o hromadnom prepúšťaní, ktoré sa má uskutočniť. Pokúša sa taktiež zmierniť následky takéhoto prepúšťania prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie alebo rekvalifikáciu prepustených pracujúcich.

53.

Pre oba tieto ciele slúži prerokovanie v podstate k uskutočneniu vyjednávania ( 11 ); je stanovené, že zamestnávateľ začne včas, to znamená v okamihu, keď na základe svojej funkcie dá zástupcom zamestnancov možnosť zúčastniť sa účinným spôsobom na tomto vyjednávaní.

54.

Na to, aby však táto účasť bola účinná, je potrebné, aby nastala v okamihu, keď môže mať vyjednávanie dostatočne určitý cieľ; takýto okamih sa môže zhodovať iba s okamihom, keď je možné konštatovať, že existuje úmysel zamestnávateľa uskutočniť hromadné prepúšťanie, alebo prinajmenšom, že už plánuje k nemu pristúpiť po navrhovaných opatreniach. Len v tomto okamihu je možné sa domnievať, že zamestnávateľ začne s poradami. Pred týmto okamihom nemôže existovať skutočná účasť zástupcov zamestnancov pri prijímaní rozhodnutia týkajúceho sa ich zamestnania a reálnych alternatívach hromadného prepúšťania, takže prerokovanie by nebolo užitočné.

55.

Keďže, ako to jasne stanovuje znenie článku 2 ods. 1 smernice 98/59, účinok, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že sa uvažuje o hromadnom prepúšťaní, je automatický a tento účinok nastane len v prípade, ak existuje záujem alebo návrh zo strany zamestnávateľa uskutočniť hromadné prepúšťanie, je preto potrebné sa domnievať, že uvažovanie o tomto prepúšťaní je možné len vtedy, ak je spôsobilé vyvolať prerokovanie, ktoré sa môže uskutočniť prostredníctvom vyjednávania s dostatočne určitým cieľom.

56.

So zreteľom na účel povinnosti prerokovania a nutnosti konštatovať existenciu záujmu u zamestnávateľa pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu sa na rozhodnutie, ktoré vyvoláva možnú potrebu pristúpiť v budúcnosti k hromadnému prepúšťaniu, nemôže vzťahovať pojem „uvažovať“ preto, lebo toto rozhodnutie je charakterizované neexistenciou úmyslu zamestnávateľa uskutočniť hromadné prepúšťanie alebo neexistenciou presného návrhu tohto hromadného prepúšťania.

57.

Preto sa domnievam, že prvý výklad navrhovaný vnútroštátnym súdom v jeho prvej otázke týkajúcej sa situácie, keď zamestnávateľ prijme opatrenia, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania zamestnancov, je blízky prípadu, keď zamestnávateľ možno musí predvídať hromadné prepúšťanie, ale ešte nemá záujem ho uskutočniť. S prihliadnutím na už citovaný rozsudok Dansk Metalarbejderforbund a Specialarbejderforbundet i Danmark a z významu pojmu „uvažovať“ v zmysle povinnosti prerokovania zastávam názor, že smernica 98/59 nemôže byť uplatnená v takejto situácii. Zdá sa mi, že výraz „vyplýva nevyhnutnosť“ použitý vnútroštátnym súdom odkazuje na predčasný stav, v ktorom zamestnávateľ ešte nenavrhoval alebo neplánoval hromadné prepúšťanie.

58.

Je preto nutné pripomenúť, že druhý výklad navrhovaný vnútroštátnym súdom v jeho prvej otázke, podľa ktorej článok 2 ods. 1 smernice 98/59 by sa mal vykladať tak, že povinnosť prerokovania nastane v prípade, ak zamestnávateľ uvažuje prijať opatrenia, od ktorých sa očakáva, že z nich vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania zamestnancov, opisuje ešte širšiu situáciu, ako je situácia uvedená v prvej alternatíve. Za takejto situácie zamestnávateľ nielenže nenavrhoval alebo neplánoval hromadné prepúšťanie, ale realizácia takejto udalosti je ešte na úrovni čistej pravdepodobnosti.

59.

Z toho podľa mňa vyplýva, že tak prvá, ako aj druhá alternatíva navrhovaná v prvej otázke odráža situácie, za ktorých sa nemôže uplatniť smernica 98/59.

60.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 2 ods. 1 smernice 98/59 sa má vykladať tak, že ani na situácie, keď zamestnávateľ prijme opatrenia, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania zamestnancov, ani na situácie, keď zamestnávateľ plánuje prijatie opatrení, pri ktorých sa očakáva, že nevyhnutne vyvolajú hromadné prepúšťanie zamestnancov, sa nemôže použiť výraz „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“. Tento výraz sa má vykladať tak, že odkazuje na okamih, keď je možné konštatovať, že existuje úmysel zamestnávateľa uskutočniť hromadné prepúšťanie, alebo prinajmenšom, že predpokladá možnosť uskutočniť ho po navrhovaných opatreniach.

61.

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v zásade pýta, či povinnosť včas začať prerokovanie, ak sa uvažuje o hromadnom prepúšťaní, predpokladá, že prerokovanie sa začne už predtým, než je zamestnávateľ schopný poskytnúť informácie uvedené v článku 2 ods. 3 písm. b) smernice 98/59. Týka sa teda spojitosti medzi východiskom pre prerokovanie a povinnosťou informovať zástupcov zamestnancov, stanovenou v článku 2 ods. 3 smernice 98/59.

62.

Je potrebné konštatovať, že znenie článku 2 ods. 3 prvého pododseku smernice 98/59 jasne uvádza, že informácie musia byť poskytnuté zamestnávateľom „včas počas prerokovania“, aby bolo „zástupcom zamestnancov umožnené formulovať konštruktívne návrhy“.

63.

Vzhľadom na to, že podľa článku 2 ods. 3 prvého pododseku tejto smernice musia byť informácie uvedené v odseku 2 písm. b) bodoch i) až vi) poskytnuté počas prerokovania, je možné sa logicky domnievať, že povinnosť poskytnúť požadované informácie nemusí byť nevyhnutne dodržaná v okamihu začatia prerokovania, ale počas tohto prerokovania.

64.

V logike tohto ustanovenia musí zamestnávateľ informovať zamestnancov o vývoji a poskytovať im všetky relevantné informácie počas prerokovania. Táto pružnosť sa nevyhnutne ponúka so zreteľom na skutočnosť, že informácie sa môžu stať disponibilné v rôznych okamihoch procesu prerokovania, čo predpokladá, že zamestnávateľ má možnosť doplniť počas prerokovania informácie uvedené v článku 2 ods. 3 písm. b) smernice 98/59.

65.

Táto pružnosť je nevyhnutná o to viac, že ako to výslovne vyplýva z tohto odseku 3, oznámenie informácií „včas“ má za cieľ „umožniť zástupcom zamestnancov formulovať konštruktívne návrhy“ počas procesu prerokovania. Preto oznámenie informácií musí byť chápané ako povinnosť, ktorej cieľom je poskytnúť zamestnancom úplnú, skutočnú a možnú účasť v procese prerokovania, a aby to tak mohlo byť, musí byť informácia poskytnutá do posledného okamihu prerokovania.

66.

Z toho vyplýva, že okamih začiatku prerokovania nezávisí na skutočnosti, že zamestnávateľ je schopný poskytnúť zamestnancom všetky informácie uvedené v článku 2 ods. 3 písm. b) smernice 98/59.

67.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že vznik povinnosti zamestnávateľa začať prorokovanie o hromadnom prepúšťaní nezávisí na skutočnosti, že zamestnávateľ je schopný poskytnúť zástupcom zamestnancov všetky informácie požadované v článku 2 ods. 3 písm. b) smernice 98/59.

68.

Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou pýta Súdneho dvora, či je potrebné vykladať ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 2 ods. 4 smernice 98/59 tak, že povinnosť prerokovania so zástupcami zamestnancov vzniká, keď zamestnávateľ alebo materská spoločnosť, ktorá ovláda zamestnávateľa, uvažuje o hromadnom prepúšťaní. Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou pýta, či vznik povinnosti začať prerokovanie vyžaduje v prípade skupiny podnikov, aby posúdenie nevyhnutnosti hromadného prepúšťania zamýšľaného materskou spoločnosťou bolo spresnené v okamihu, keď sa týka zamestnancov určitého zamestnávateľa.

69.

Je potrebné najprv pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 4 prvého pododseku smernice 98/59 povinnosti zamestnávateľa v oblasti informovania, prerokovania a oznamovania platia bez ohľadu na to, či rozhodnutia, ktoré sa týkajú hromadného prepúšťania, prijme zamestnávateľ alebo podnik, ktorý zamestnávateľa ovláda.

70.

Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia vnútroštátny súd poukazuje na jednej strane na rozdielne formulácie odsekov 1 a 4 tohto článku 2 (odsek 1 odkazuje na prípad, keď zamestnávateľ „uvažuje“ o hromadnom prepúšťaní, zatiaľ čo odsek 4 poukazuje na „rozhodnutie“, ktoré sa týka hromadného prepúšťania) a na strane druhej, na rôzne časy použité v slovesách odkazujúcich na „rozhodnutie“ v niektorých jazykových verziách odseku 4 [napríklad použitie imperfekta v nemčine („getroffen wurde“), prítomného priebehového času v angličtine („is being taken“), prítomného času vo francúzštine („émane“) a minulého času vo fínčine („on päättänyt“)].

71.

Pokiaľ ide o rozdiely vo formuláciách týchto odsekov 1 a 4, domnievam sa, že je po prvé potrebné zohľadniť systematický výklad smernice 98/59 a po druhé cieľ článku 2 ods. 4 tejto smernice.

72.

Pokiaľ ide o systematický výklad smernice 98/59, je potrebné zdôrazniť, že hlavná zásada týkajúca sa začiatku povinnosti prerokovania je stanovená článkom 2 ods. 1 tejto smernice; článok 2 ods. 4 má iba pomocnú funkciu vo vzťahu k uvedenému odseku 1. Cieľom odseku 4 je potvrdenie rozsahu povinnosti zamestnávateľa v rámci prerokovania, stanoveného v článku 2 ods. 1 smernice 98/59, ak je zamestnávateľ dcérskou spoločnosťou. Z tohto dôvodu nemôže jazykový rozdiel, ktorý vyplýva z vedľajšieho ustanovenia odseku 4, zmeniť význam hlavného pravidla. Naopak, vedľajšie ustanovenie musí byť vykladané v zmysle hlavného pravidla.

73.

Preto pojem „rozhodnutie“ použité v článku 2 ods. 4 smernice 98/59 sa má vykladať v širšom zmysle, v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice, ktorý, ako to bolo uvedené v bode 54 týchto návrhov, použitím slovesa „uvažovať“ odkázal na okamih, keď sa navrhuje alebo plánuje hromadné prepúšťanie, a ktorý nastane pred prijatím rozhodnutia o prepúšťaní.

74.

Preto zastávam názor, že článok 2 ods. 4 smernice 98/59 sa nemá vykladať tak, že povinnosť začať prerokovanie vzniká už vtedy, keď materská spoločnosť prijme rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní, ale naopak nastane v okamihu, keď buď zamestnávateľ, alebo materská spoločnosť, ktorá ho ovláda, uvažuje, teda navrhuje alebo plánuje, uskutočniť hromadné prepúšťanie.

75.

Tento výklad potvrdzuje aj cieľ smernice 98/59, ako bol vyjadrený v článku 2 ods. 2 smernice, zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo prinajmenšom znížiť počet pracujúcich postihnutých týmto opatrením. Uskutočnenie tohto cieľa by bolo ohrozené, ak by prerokovanie nastalo až po rozhodnutí materskej spoločnosti, ktorá ovláda zamestnávateľa, o hromadnom prepúšťaní, ktorým sa má prepúšťanie uskutočniť. ( 12 )

76.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy nie je nevyhnutné preskúmať rozdiely v rôznych jazykových verziách týkajúce sa časov použitých v slovesách vzťahujúcich sa na pojem „rozhodnutie“ a použitie minulého času v niektorých jazykových verziách článku 2 ods. 4 smernice 98/59 treba považovať za irelevantné.

77.

Preto je potrebné vykladať článok 2 ods. 1 smernice 98/59 spoločne s článkom 2 ods. 4 tejto smernice v tom zmysle, že v prípade skupiny podnikov vzniká povinnosť prerokovania so zástupcami zamestnancov, keď buď zamestnávateľ, alebo podnik, ktorý ho ovláda, navrhuje alebo plánuje hromadné prepúšťanie.

78.

Je však potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v bodoch 38 a 40 týchto návrhov, dodržanie tejto povinnosti prerokovania prislúcha zamestnávateľovi bez ohľadu na skutočnosť, že hromadné prepúšťanie je navrhované alebo plánované zamestnávateľom alebo materskou spoločnosťou.

79.

Domnievam sa, že je potrebné vychádzať z tohto konštatovania na účel odpovede na štvrtú otázku vnútroštátneho súdu, ktorou sa tento pýta, či vznik povinnosti začať prerokovanie so zástupcami zamestnancov vyžaduje v prípade skupiny podnikov, aby dcérska spoločnosť, ktorej zamestnanci budú dotknutí hromadným prepúšťaním, bola spresnená.

80.

So zreteľom na skutočnosť, že povinnosť prerokovania so zástupcami zamestnancov prislúcha zamestnávateľovi, zastávam názor, že táto povinnosť vzniká až vtedy, keď materská spoločnosť, ktorá vykonáva kontrolu, určila dcérsku spoločnosť, v ktorej sa uvažuje o hromadnom prepúšťaní. Len táto dcérska spoločnosť ako zamestnávateľ môže začať uvedené prerokovanie, ktorého cieľom je dospieť k dohode so zástupcami zamestnancov.

81.

Tento účel povinnosti prerokovania, ktoré, ako bolo uvedené v bode 53 týchto návrhov, vedie k zabezpečeniu skutočnej účasti zástupcov zamestnancov pri prijímaní rozhodnutia týkajúceho sa ich zamestnania, by mohol byť ohrozený v prípade, ak by povinnosť prerokovania vznikla v okamihu, keď materská spoločnosť neurčila dcérsku spoločnosť, ktorej sa bude týkať zamýšľané hromadné prepúšťanie. V tomto prípade všetky dcérske spoločnosti v skupine podnikov budú povinné začať v rovnakom čase prerokovanie v situácii, keď sa nevie, aký by mohol byť jeho predmet, ani či je prerokovanie skutočne nevyhnutné. Efektívna účasť zástupcov zamestnancov by preto bola za tohto predpokladu nemožná.

82.

Preto sa domnievam, že povinnosť prerokovania vzniká až vtedy, keď materská spoločnosť, ktorá vykonáva kontrolu, určila dcérsku spoločnosť, ktorej sa bude týkať zamýšľané hromadné prepúšťanie.

83.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na tretiu a štvrtú otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 2 ods. 1 smernice 98/59 spoločne s článkom 2 ods. 4 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade skupiny podnikov vzniká povinnosť prerokovania so zástupcami zamestnancov až vtedy, keď zamestnávateľ alebo materská spoločnosť, ktorá ho ovláda, navrhuje alebo plánuje hromadné prepúšťanie. V prípade, ak ho plánuje materská spoločnosť, povinnosť prerokovania vzniká vtedy, keď určila dcérsku spoločnosť, ktorej sa bude týkať toto zamýšľané prepúšťanie.

84.

Vnútroštátny súd sa svojou piatou otázkou pýta, či postup prerokovania stanovený v článku 2 ods. 1 smernice 98/59 musí byť ukončený zamestnávateľom predtým, ako bude prijaté rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní na úrovni materskej spoločnosti. V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd šiestou otázkou pýta, pred ktorým druhom rozhodnutia materskej spoločnosti musí byť postup prerokovania ukončený. Navrhuje dve možnosti, a to na jednej strane rozhodnutie, ktorého priamym dôsledkom je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti, a na strane druhej obchodné alebo strategické rozhodnutie, na ktorého základe je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti pravdepodobné, ale nie ešte definitívne isté.

85.

Domnievam sa, že odpoveď na piatu otázku môže byť vyvodená z už citovaného rozsudku Junk. V tomto rozsudku Súdny dvor potvrdil, že vypovedanie pracovnej zmluvy môže prebehnúť až po ukončení postupu prerokovania, to znamená po tom, ako zamestnávateľ splnil povinnosti uložené v článku 2 smernice 98/59. ( 13 ) Z toho vyplýva, že postup prerokovania musí byť ukončený predtým, ako sa rozhodne o hromadnom prepúšťaní.

86.

Pokiaľ ide o prípad, keď je toto rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní v dcérskej spoločnosti prijaté na úrovni materskej spoločnosti, pripomínam, že článok 2 ods. 4 smernice 98/59 stanovuje, že povinnosť prerokovania platí bez ohľadu na to, či rozhodnutie, ktoré sa týka hromadného prepúšťania, prijme zamestnávateľ alebo podnik, ktorý tohto zamestnávateľa ovláda, alebo ako to tiež bolo spresnené v odpovedi na tretiu otázku, bez ohľadu na to, či prepúšťanie bolo zamýšľané zamestnávateľom alebo podnikom, ktorý ho ovláda.

87.

Preto sa domnievam, že každé rozhodnutie materskej spoločnosti o hromadnom prepúšťaní v dcérskej spoločnosti, ktoré vedie dcérsku spoločnosť ako zamestnávateľa k vypovedaniu pracovných zmlúv zamestnancov, môže byť prijaté až po ukončení postupu prerokovania stanoveného v článku 2 ods. 1 smernice 98/59.

88.

Tento výklad potvrdzuje cieľ smernice 98/59, ako to bolo uvedené v článku 2 ods. 2 smernice, zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo prinajmenšom znížiť počet pracujúcich postihnutých týmto opatrením. Ako už bolo uvedené v bode 75 týchto návrhov, dosiahnutie tohto cieľa by mohlo byť ohrozené, ak by sa prerokovanie uskutočnilo po rozhodnutí materskej spoločnosti o hromadnom prepúšťaní. ( 14 )

89.

Pokiaľ ide o šiestu otázku, ktorou sa vnútroštátny súd pýta, pred ktorým druhom rozhodnutia materskej spoločnosti musí byť postup prerokovania ukončený, z odpovede na prvú a piatu otázku podľa mňa vyplýva, že ide o rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní, ktoré je predmetom prvého návrhu vnútroštátneho súdu.

90.

Pokiaľ ide o druhú možnosť, navrhovanú vnútroštátnym súdom, podľa ktorej postup prerokovania musí byť ukončený predtým, ako bude prijaté obchodné alebo strategické rozhodnutie, na základe ktorého je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti pravdepodobné, ale nie ešte definitívne isté, by som chcel pripomenúť odpoveď podanú na prvú otázku.

91.

So zreteľom na zistenie v bode 60 týchto návrhov, podľa ktorého sa na rozhodnutie prijaté zamestnávateľom, z ktorého vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania zamestnancov, nemôže vzťahovať výraz „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“, je možné konštatovať, že toto rozhodnutie, ktoré nemôže slúžiť ako východisko pre prerokovanie, je ešte menej spôsobilé, aby bolo kvalifikované ako konečný bod prerokovania.

92.

Keďže so zreteľom na povinnosť prerokovania nie je podľa článku 2 ods. 4 smernice 98/59 dôležité, či rozhodnutie týkajúce sa hromadného prepúšťania pochádza od zamestnávateľa alebo podniku, ktorý tohto zamestnávateľa ovláda, je potrebné pripomenúť, že zistenie uvedené v predchádzajúcom bode týchto návrhov, týkajúce sa rozhodnutia prijatého zamestnávateľom, sa rovnako uplatní na rozhodnutie prijaté materskou spoločnosťou, z ktorého vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania zamestnancov tohto zamestnávateľa.

93.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na piatu a šiestu otázku položenú vnútroštátnym súdom tak, že článok 2 ods. 1 smernice 98/59 spoločne s článkom 2 ods. 4 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade skupiny podnikov musí byť postup prerokovania ukončený zamestnávateľom predtým, ako je rozhodnutie o hromadnom prepúšťaní prijaté na úrovni materskej spoločnosti. Obchodné alebo strategické rozhodnutie materskej spoločnosti, na základe ktorého je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti pravdepodobné, ale nie ešte definitívne isté, nemôže byť rozhodujúce pre definíciu okamihu ukončenia prerokovania so zástupcami zamestnancov.

94.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Korkein oikeus, takto: