1. 

Predmetom tejto veci je odvolanie podané Der Grüne Punkt — Duales System Deutschland GmbH (ďalej len „DSD“) proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 24. mája 2007, Duales System Deutschland/Komisia ( 2 ). Táto vec sa týkala zneužitia dominantného postavenia v oblasti zhodnocovania odpadov z obalov.

2. 

Na základe nemeckej právnej úpravy mali výrobcovia a predajcovia obalov povinnosť preberať a zhodnocovať obaly, ktoré uvádzajú na nemecký trh. ( 3 ) Žalobca je podnikom, ktorý týmto výrobcom a predajcom obalov používaných pri predaji ponúka zber, triedenie a zhodnocovanie ich obalov. Na tento účel musia výrobcovia a predajcovia umiestniť na svoje obaly logo Der Grüne Punkt. Za to musia výrobcovia a predajcovia platiť DSD poplatok, ktorý pokrýva náklady na zber, triedenie a zhodnocovanie obalov prevzatých DSD, rovnako ako aj s tým súvisiace administratívne náklady.

3. 

Práve z tohto systému zavedeného DSD vyplynulo rozhodnutie 2001/463/ES Komisie z 20. apríla 2001 týkajúce sa postupu uplatňovania článku 82 Zmluvy ES. ( 4 )

4. 

Ústredná otázka tohto odvolania sa týka toho, či sa žalobca môže opierať o logo Der Grüne Punkt, aby odôvodnil skutočnosť, že výrobcovia a predajcovia musia platiť poplatok za všetky obaly, na ktorých je toto logo vyobrazené, hoci časť týchto obalov nie je preberaná systémom žalobcu, ale konkurenčným systémom.

5. 

Navyše je týmto odvolaním Súdny dvor pobádaný k tomu, aby sa vyslovil k následkom nerešpektovania povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote Súdom prvého stupňa. Žalobca je totiž názoru, že toto konanie, ktoré trvalo približne päť rokov a deväť mesiacov, predmetnú zásadu porušuje.

6. 

V týchto návrhoch najskôr vysvetlím dôvody, pre ktoré som názoru, že odvolanie je potrebné zamietnuť.

7. 

Potom ukážem, že v rámci tohto sporu, v ktorom neprimeraná doba trvania konania nemala dosahy na povahu rozhodnutia v merite veci vydaného Súdom prvého stupňa, sa mi zdá, že sankciu primeranú nerešpektovaniu práva každého účastníka konania na prerokovanie veci v primeranej lehote treba hľadať nie v zrušení sporného rozhodnutia, ale v uznaní práva žalobcu podať žalobu o náhradu škody na základe článku 288 druhého odseku ES.

8.

Článok 82 ES znie takto:

„Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na spoločnom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné so spoločným trhom, ak sa tým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi.

Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:

…“

9.

V prípade porušenia článku 82 prvého odseku a druhého odseku písm. a) ES môže Komisia Európskych spoločenstiev na základe článku 3 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962 ( 5 )„rozhodnutím požiadať [zaviazať — neoficiálny preklad] príslušné podniky alebo združenia podnikov, aby takéto porušovanie ukončili“.

10.

Dňa 12. júna 1991 bolo prijaté nariadenie o predchádzaní vzniku odpadov z obalov (Verordnung über die Vermeidung von Verpackungsabfällen) ( 6 ), ktorého novelizované znenie uplatniteľné na tento spor nadobudlo účinnosť (ďalej len „nariadenie o obaloch“). Cieľom tohto nariadenia je zabraňovať dosahu odpadov z obalov na životné prostredie a tieto dosahy znižovať a s týmto cieľom zaväzuje výrobcov a predajcov, aby preberali a zhodnocovali používané predajné obaly.

11.

Podľa ustanovení § 3 ods. 1 uvedeného nariadenia predajné obaly sú obaly, ktoré v mieste predaja obaľujú tovar určený pre konečného spotrebiteľa. Ide rovnako o obaly, ako aj o jednorazové riady a príbory používané obchodmi, stravovacími zariadeniami a inými poskytovateľmi služieb na účel umožnenia alebo uľahčenia dodania výrobkov konečnému spotrebiteľovi.

12.

Výrobca je definovaný v § 3 ods. 7 nariadenia o obaloch ako každá osoba, ktorá vyrába obaly, obalové materiály alebo výrobky umožňujúce obaly priamo vyrobiť, rovnako ako aj každá osoba, ktorá obaly uvádza na nemecké územie. Pokiaľ ide o predajcu, § 3 ods. 8 uvedeného nariadenia uvádza, že ide o každú osobu, ktorá na trh uvádza obaly, obalové materiály alebo výrobky umožňujúce obaly priamo vyrobiť, alebo aj tovary v obaloch bez ohľadu na úroveň distribučného reťazca. Napokon konečný spotrebiteľ je definovaný v § 3 ods. 10 toho istého nariadenia ako každá osoba, ktorá už ďalej nepredáva tovar v tej podobe, v akej jej bol dodaný.

13.

Na účel splnenia ich povinnosti preberania a zhodnocovania predajných obalov musia výrobcovia a predajcovia v súlade s § 6 ods. 1 a 2 nariadenia o obaloch bezplatne prevziať obaly použité konečnými spotrebiteľmi, v mieste predaja alebo v jeho bezprostrednej blízkosti a podrobiť ich zhodnoteniu. Tento systém sa nazýva „individuálny systém“. V rámci uvedeného systému musí predajca, na základe § 6 ods. 1 tretej vety uvedeného nariadenia, konečného spotrebiteľa jasne rozpoznateľnými a čitateľnými označeniami oboznámiť o možnosti vrátiť obaly.

14.

Podľa § 6 ods. 3 tretej vety nariadenia o obaloch, výrobcovia a predajcovia sa môžu tiež rozhodnúť pristúpiť k systému, ktorý zabezpečuje pravidelný zber, v celej zóne klientely predajcu, použitých predajných obalov u konečného spotrebiteľa alebo v blízkosti jeho bydliska na účel ich podrobenia zhodnoteniu. Tento systém sa nazýva „hromadný systém“. Podľa bodu 2 druhej vety kapitoly 4 prílohy I § 6 uvedeného nariadenia, výrobcovia a predajcovia musia oboznámiť o svojej účasti na hromadnom systéme prostredníctvom nálepiek alebo iným vhodným spôsobom. Môže zmieniť túto účasť na obaloch alebo použiť iné prostriedky, ako je napríklad informácia pre zákazníkov na mieste predaja alebo oznámenie pripojené k obalu. Keď sa výrobcovia a predajcovia rozhodnú pripojiť k hromadnému systému, sú oslobodení od povinnosti preberania a zhodnocovania pre všetky obaly pokryté týmto systémom.

15.

Podľa § 6 ods. 3 jedenástej vety nariadenia o obaloch musia byť hromadné systémy odsúhlasené príslušnými orgánmi predmetných spolkových krajín. Na to, aby boli odsúhlasené, musia mať tieto systémy najmä úroveň pokrytia, ktorá zasahuje územie aspoň jednej spolkovej krajiny, vykonávať pravidelné zbery v blízkosti bydliska spotrebiteľov a mať podpísané dohody s miestnymi samosprávnymi orgánmi poverenými správou odpadov. Každý podnik, ktorý v spolkovej krajine spĺňa tieto podmienky, tam môže organizovať odsúhlasený hromadný systém.

16.

Aby v celom rozsahu splnili svoju povinnosť preberania a zhodnocovania použitých predajných obalov, výrobcovia a predajcovia, bez ohľadu na systém, ktorý si zvolia, musia rešpektovať miery zhodnotenia definované v prílohe I § 6 nariadenia o obaloch a ktoré sa líšia podľa materiálu, z ktorého je obal zložený. Dôkaz rešpektovania týchto mier musí byť predložený, v prípade individuálneho systému, osvedčeniami poskytnutými nezávislými znalcami a, v prípade hromadného systému, poskytnutím preskúmateľných údajov o množstvách odobratých a zhodnotených obalov.

17.

Okrem toho § 6 ods. 1 deviata veta nariadenia o obaloch uvádza, že ak predajca neplní svoju povinnosť preberania a zhodnocovania prostredníctvom individuálneho systému, musí svoju povinnosť plniť prostredníctvom hromadného systému.

18.

DSD je spoločnosťou, ktorá od roku 1991 prevádzkuje hromadný systém na celom nemeckom území (ďalej len „systém DSD“). Na tento účel získala spoločnosť DSD v roku 1993 súhlas od príslušných orgánov všetkých spolkových krajín.

19.

Vzťahy medzi DSD a výrobcami a predajcami zúčastňujúcimi sa na jeho systéme sú upravené typovou zmluvou, ktorej predmetom je používanie loga Der Grüne Punkt (ďalej len „zmluva o užívaní loga“). Na základe § 1 ods. 1 tejto zmluvy je zúčastnený podnik oprávnený umiestniť za odplatu logo Der Grüne Punkt na predajné obaly zahrnuté do systému DSD.

20.

DSD zabezpečuje na účet podnikov, ktoré pristúpia k jeho systému zber, triedenie a zhodnotenie použitých predajných obalov, o ktorých podniky rozhodnú, že ich zapoja do systému DSD, čím zbaví podniky povinnosti odobratia a zhodnotenia týchto obalov. Na tento účel sú zúčastnené podniky povinné oznámiť typy obalov, ktoré si želajú zneškodňovať prostredníctvom systému DSD a umiestniť logo Der Grüne Punkt na každý obal patriaci k týmto typom a určený pre vnútornú spotrebu v Nemecku.

21.

Výrobcovia a predajcovia, ktorí používajú logo Der Grüne Punkt, platia DSD poplatok za všetky obaly, na ktorých sa objavuje toto logo a ktoré uvádzajú do obehu na nemeckom území. Výška poplatku sa počíta na základe dvoch okolností, a to na jednej strane váhy obalu a typu použitého materiálu a na druhej strane objemu alebo obsahu obalu. Odplaty sú výlučne určené na pokrytie nákladov zberu, triedenia a zhodnocovania, ako aj s tým súvisiacich administratívnych nákladov.

22.

Logo Der Grüne Punkt bolo zaregistrované ako ochranná známka v roku 1991 nemeckým úradom pre patenty a ochranné známky, pričom DSD je majiteľom tejto ochrannej známky. Na jej použitie mimo Nemecka, najmä v ostatných členských štátoch Európskych spoločenstiev, DSD postúpil v podobe všeobecnej licencie práva na používanie spoločnosti ProEurope (Packaging Recovery Organisation Europe SPRL), ktorej sídlo je v Bruseli (Belgicko).

23.

V rámci systému DSD môžu byť obaly nesúce logo Der Grüne Punkt zbierané buď do osobitných odpadkových košov rozlíšených podľa toho, či ide o kovy, plasty a viaczložkové materiály, alebo do kontajnerov umiestnených v blízkosti obydlí (najmä pre papier a sklo), zatiaľ čo komunálny odpad musí byť vyhadzovaný do odpadkových košov verejného systému zneškodňovania odpadov.

24.

Spoločnosť DSD sama ani nezbiera, ani nezhodnocuje použité obaly, ale zabezpečuje tieto služby prostredníctvom miestnych subdodávateľských podnikov. Vzťahy medzi DSD a týmito podnikmi sú upravené typovou zmluvou (ďalej len „zmluva o službách“). DSD podpísal takú zmluvu s viac ako 500 podnikmi.

25.

Zmluva o službách bola predmetom rozhodnutia Komisie č. 2001/837/ES zo 17. septembra 2001, v konaní začatom na základe článku 81 Zmluvy ES a článku 53 Dohody EHP. ( 7 ) Rozsudkom z , Duales System Deutschland/Komisia (T-289/01, Zb. s. II-1691), bola žaloba DSD smerujúca k zrušeniu tohto rozhodnutia zamietnutá.

26.

Skutkové okolnosti, tak ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

27.

Dňa 2. septembra 1992 DSD doručil Komisii, okrem svojich stanov, určité množstvo zmlúv, medzi ktorými bola aj zmluva o užívaní loga a zmluva o službách, na účely získania negatívneho atestu, prípadne rozhodnutia o udelení výnimky.

28.

Po zverejnení v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev23. júla 1997 (Ú. v. ES C 100, s. 4) oznámenia uskutočneného v súlade s článkom 19 ods. 3 nariadenia č. 17, v ktorom Komisia oznámila svoj úmysel vysloviť súhlas s oznámenými zmluvami, dostala Komisia pripomienky dotknutých tretích osôb týkajúce sa najmä rôznych aspektov uplatňovania zmluvy o užívaní loga. Konkrétne tieto dotknuté tretie osoby uvádzali údajné narušenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z platby dvojitého poplatku v prípade účasti na systéme DSD a na systéme iného poskytovateľa služieb.

29.

Dňa 15. októbra 1998 DSD predložil Komisii súbor záväzkov smerujúcich k tomu, aby výrobcovia a predajcovia obalov zúčastňujúcich sa na systéme DSD nemuseli platiť dvojitý poplatok za predpokladu, že sa zúčastňujú na inom hromadnom systéme pôsobiacom na úrovni spolkových krajín.

30.

Tento záväzok bol nasledujúci ( 8 ):

„Ak iné systémy ako [systém DSD] pôsobiace na spolkovom stupni boli uvedené a úradne schválené najvyššími orgánmi spolkovej krajiny v súlade s § 6 ods. 3 nariadenia o obaloch, [DSD] je oprávnený uplatniť zmluvu o užívaní loga takým spôsobom, aby členovia mali možnosť zúčastniť sa na jednom z týchto systémov pre časť svojich obalov. [DSD] neprijme teda žiadny poplatok podľa zmluvy o užívaní loga pre obaly zozbierané týmito systémami s tým, že tento druhý typ zberu musí byť preukázaný dôkazmi. Druhá podmienka stanovená na oslobodenie od poplatku za obaly označené logom [Der Grüne Punkt] spočíva v tom, že ochrana ochrannej známky [Der Grüne Punkt] nebude dotknutá.“

31.

Dňa 3. novembra 1999 sa Komisia vyjadrila v tom zmysle, že súbor záväzkov predložených DSD by mal rovnako zahŕňať individuálne systémy používané na zneškodňovanie časti obalov a neobmedzovať sa iba na hromadné systémy.

32.

Dňa 15. novembra 1999 určití výrobcovia obalov podali Komisii sťažnosť. Tvrdili, že zmluva o užívaní loga bránila uvedeniu individuálneho systému odobratia obalov do praxe. Domnievali sa, že užívanie loga, hoci ide o účinné poskytovanie služby zneškodnenia odpadov prostredníctvom DSD, predstavovalo zneužitie dominantného postavenia DSD.

33.

Listom z 13. marca 2000 DSD predložil Komisii dva dodatočné záväzky. Jeden z nich sa týkal prípadu, v ktorom si výrobcovia a predajcovia obalov vyberú individuálny systém pre časť svojich obalov a zapoja sa do systému DSD pre zvyšnú časť. V tomto prípade sa DSD zaviazal neprijímať poplatok na základe zmluvy o užívaní loga pre časť obalov odobratých individuálnym systémom za podmienky, že mu budú predložené dôkazy vzťahujúce sa na tento druhý typ zberu. Tieto dôkazy musia byť predložené v súlade s požiadavkami uvedenými v bode 1 hlavy 2 prílohy I § 6 nariadenia o obaloch. Vo svojom liste z DSD tiež uviedol, že sa mu nezdá nevyhnutné upravovať sériu záväzkov uvedených . ( 9 )

34.

Dňa 3. augusta 2000 Komisia zaslala DSD oznámenie o výhradách, na ktoré DSD odpovedal listom z .

35.

Dňa 20. apríla 2001 prijala Komisia sporné rozhodnutie.

36.

Komisia v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádza na jednej strane z možnosti dostupnej výrobcovi alebo predajcovi obalov kombinovať rôzne systémy na účel splnenia povinností, ktoré sú mu uložené nariadením o obaloch ( 10 ) a na druhej strane z okolnosti, proti ktorej DSD nenamieta, a to že DSD má dominantné postavenie. V okamihu prijatia sporného rozhodnutia bol totiž DSD jediným podnikom, ktorý ponúkal hromadný systém na celom nemeckom území a systém DSD zbieral okolo 70% predajných obalov v Nemecku.

37.

Komisia potom rozdeľuje svoje právne posúdenie na dve časti, pričom prvá je venovaná analýze správania DSD vo vzťahu k článku 82 ES a druhá preskúmaniu opatrení umožňujúcich na základe článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 Komisii ukončiť konštatované zneužívanie.

38.

Podľa sporného rozhodnutia je zneužitie dominantného postavenia charakterizované skutočnosťou, že poplatok vyberaný DSD od výrobcov a predajcov obalov, ktorí sa zúčastňujú systému DSD nie je podmienený účinným využívaním tohto systému, ale je vypočítaný na základe množstva obalov nesúcich logo Der Grüne Punkt, ktoré výrobcovia a predajcovia uvádzajú na trh v Nemecku bez ohľadu na to, či obaly sú, alebo nie sú zhodnotené spoločnosťou DSD. Výrobcovia a predajcovia, ktorí sú zapojení do systému DSD tak musia, na základe zmluvy o užívaní loga, umiestniť toto logo na každý z obalov oznámených DSD a určených na spotrebu v Nemecku.

39.

Komisia teda zdôrazňuje, že v skutočnosti DSD viaže poplatok výlučne na umiestnenie loga Der Grüne Punkt na obaly nezávisle od toho, či takto označené obaly budú skutočne odobraté systémom DSD, hoci v zmluve o užívaní loga je uvedené, že poplatok slúži výlučne na pokrytie nákladov spojených so zberom, triedením a zhodnocovaním použitých obalov, ako aj na pokrytie súvisiacich administratívnych nákladov.

40.

Komisia svoje stanovisko ilustruje na troch prípadoch opísaných v spornom rozhodnutí.

41.

Prvým je prípad, v ktorom sa výrobca alebo predajca obalov rozhodne zapojiť do systému DSD a do ďalšieho hromadného systému. Takto si napríklad podnik môže želať využívať na území jednej spolkovej krajiny výlučne služby konkurenta DSD z dôvodu jeho výhodnejších cien a ponechať si DSD pre zvyšok spolkového územia, na ktorom pôsobí iba DSD. Za takého predpokladu by mu zmluva uzatvorená s DSD napriek tomu ukladala platiť poplatok DSD v rozsahu, v akom by obaly uvedené na trh v predmetnej spolkovej krajine niesli logo Der Grüne Punkt.

42.

Druhý príklad sa týka prípadu, kedy sa podnik rozhodne kombinovať individuálny systém so systémom DSD, ako napríklad v rámci prevádzkovania reštauračného reťazca rýchleho občerstvenia. V tomto type stravovacieho zariadenia sa totiž najčastejšie spotrebiteľovi ponúka, aby konzumoval na mieste alebo aby si odniesol predávaný výrobok, a teda aj obaly. V tomto prípade je celkom pochopiteľné, že predajca v rámci individuálneho systému odoberie použité obaly, ktoré spotrebiteľ vráti na mieste, v mieste predaja alebo v jeho bezprostrednej blízkosti (napríklad v osobitných nádobách na odpad umiestnených v exteriéri). V prípade obalov odnesených spotrebiteľom, ktoré teda budú odložené ďaleko od miesta predaja, využije predajca systém DSD.

43.

V treťom prípade výrobca alebo predajca obalov uvádza obaly na nemecký trh, ale rovnako aj na trh iných členských štátov. V prípade obalov predávaných na území iných členských štátov je výrobca alebo predajca zapojený do hromadného systému, ktorý používa logo Der Grüne Punkt. Tak to môže byť napríklad v prípade obalov uvádzaných na luxemburský trh, ktoré sú, podľa želania podniku uvádzajúceho obaly na tento trh, odoberané systémom Valorlux. Napriek tomu si z rôznych dôvodov ten istý podnik neželá zapojiť sa do systému DSD na odber a zhodnocovanie uvedených obalov uvádzaných na trh na nemeckom území. Možno si predstaviť, že uvedený podnik vyrába plastové fľaše, ktoré predáva na luxemburskom území a v spolkovej krajine, na nemeckom území. V Luxembursku je zapojený do systému Valorlux a v nemeckej spolkovej krajine napríklad zavedie individuálny systém odberu a zhodnocovania.

44.

V týchto troch prípadoch je podľa Komisie správanie DSD jasne zneužívajúce, keďže smeruje k účtovaniu nespravodlivých cien zúčastneným podnikom a bráneniu vstupu konkurentom na predmetný nemecký trh.

45.

V každom z vyššie opísaných prípadov je totiž výrobca alebo predajca obalov konfrontovaný s rovnakým problémom, konkrétne že za ten istý typ obalov uvedených na nemecký trh je povinný platiť dva poplatky, hoci by sa aj zúčastňoval na systéme DSD iba na území iného členského štátu a vôbec by sa na ňom nezúčastňoval, alebo by sa zúčastňoval iba pre časť svojich obalov, na nemeckom území. Výrobca alebo predajca je totiž povinný umiestniť logo Der Grüne Punkt na všetky obaly a musí teda platiť poplatok za každé umiestnenie tohto loga na obal.

46.

Navrhované oddelené označovanie, ale zamietnuté Komisiou pri takom predpoklade, by spočívalo v označovaní logom Der Grüne Punkt iba obalov odoberaných systémom DSD a zaväzovalo by výrobcu alebo predajcu zaviesť dve rozdielne výrobné linky na ten istý obal, z ktorých jedna by bola vyhradená pre obaly označené logom Der Grüne Punkt. Z toho by podľa Komisie vyplynuli značné dodatočné náklady pre výrobcu alebo predajcu týchto obalov.

47.

Pokračujúc vo svojej analýze je Komisia toho názoru, že umiestnenie loga na všetky obaly a jeho následné zakrytie na obaloch určených pre blízke supermarkety alebo pre veľké samoobslužné predajne používajúce individuálne systémy alebo konkurenčný hromadný systém, na účel ich odlíšenia od obalov odoberaných systémom DSD, by spôsobilo výrobcovi alebo predajcovi dodatočné organizačné náklady.

48.

Rovnako podľa Komisie, keďže správanie spotrebiteľa nie je predvídateľné, kedy sa ten môže rozhodnúť odovzdať obal v mieste predaja, rovnako ako ho aj odložiť do kontajnera, cesta obalu nie je vopred určiteľná. Plastová fľaša, na ktorej je umiestnené logo Der Grüne Punkt by sa tak mohla objaviť v kontajneri, ktorý nepatrí DSD. Výrobca ani predajca nemajú materiálne ani logistické prostriedky na to, aby sledovali cestu odpadu a aby sa uistili o tom, že je odložený na správne miesto.

49.

Komisia z toho vyvodzuje, že viazanie poplatku na umiestnenie loga Der Grüne Punkt na obaly zaväzuje podniky podrobené systému DSD pre časť ich obalov buď zaviesť osobitné výrobné linky a distribučné kanály, čo by vyvolalo dodatočné náklady, alebo platiť poplatok za službu, ktorú DSD neposkytuje. DSD tak vynucuje neprimerané obchodné podmienky.

50.

Napokon podľa Komisie, samotná povaha mechanizmu systému zavedeného DSD môže z dôvodu dodatočných nákladov, ktoré by im automaticky vznikli, iba odradiť podniky podrobené systému DSD, aby nechali pôsobiť konkurenčné podniky. Existuje tu teda prekážka vstupu konkurenčných podnikov na relevantný trh. Ak by sa totiž tieto podniky rozhodli využiť DSD a iný systém zneškodňovania obalov, museli by pre časť obalov zverených konkurentovi DSD platiť dva poplatky, konkrétne poplatok DSD za umiestnenie loga a poplatok konkurenta za zber, triedenie a účinné zhodnocovanie týchto obalov.

51.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti z toho Komisia vyvodila, že DSD zneužil svoje dominantné postavenie v zmysle článku 82 ES, tak vo vzťahu k svojim klientom, ako aj vo vzťahu k svojim konkurentom.

52.

Komisia pokračuje tým, že v bodoch 136 až 153 odôvodnenia sporného rozhodnutia uvádza, že konštatovanie zneužitia nie je vyvrátené potrebou zachovať osobitnú povahu loga Der Grüne Punkt. V bode 145 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia uvádza, že základná funkcia tohto loga je splnená vtedy, ak spotrebiteľovi dáva na vedomie, že ten má možnosť nechať zneškodniť obal prostredníctvom DSD.

53.

Na základe tejto analýzy vydala Komisia nasledujúce sporné rozhodnutie:

„Článok 1

Správanie [DSD] spočívajúce vo vyžadovaní… zaplatenia poplatku za všetky predajné obaly uvedené na trh v Nemecku s logom [Der Grüne Punkt] je nezlučiteľné so spoločným trhom, ak predmetné podniky podľa nariadenia o obaloch:

…“ [neoficiálny preklad]

54.

Po tom, čo konštatovalo existenciu zneužitia, sporné rozhodnutie na základe článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 určuje spôsob, akým musí DSD ukončiť toto porušenie. Najdôležitejšie z týchto opatrení je definované v článku 3 uvedeného rozhodnutia:

„DSD je povinný zaviazať sa vo vzťahu ku všetkým zmluvným stranám zmluvy o užívaní loga nevyberať poplatok za množstvá predajných obalov uvedených na trh v Nemecku s logom [Der Grüne Punkt], pre ktoré sa nevyužíva služba prevzatia povinnosti zneškodňovania odpadov v súlade s § 2 tejto zmluvy o užívaní loga a pre ktoré povinnosti uložené nariadením o obaloch sú splnené iným spôsobom. …“ [neoficiálny preklad]

55.

DSD žalobou, podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. júla 2001, navrhol, aby Súd prvého stupňa zrušil sporné rozhodnutie.

56.

DSD rovnako požiadal o odklad výkonu sporného rozhodnutia. Uznesením z 15. novembra 2001, Duales System Deutschland/Komisia (T-151/01 R, Zb. s. II-3295), predseda Súdu prvého stupňa túto žiadosť zamietol.

57.

Uznesením z 5. novembra 2001 pripustil Súd prvého stupňa vstup Vfw AG (ďalej len „Vfw“), Landbell AG für Rückhol-Systeme (ďalej len „Landbell“) a BellandVision GmbH (ďalej len „BellandVision“) ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Komisie.

58.

Písomná časť konania bola ukončená 9. septembra 2002.

59.

Dňa 19. júna 2006 sa Súd prvého stupňa rozhodol otvoriť ústnu časť konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zaslal účastníkom konania sériu otázok. Odpovede na uvedené otázky boli vypočuté na pojednávaní a .

60.

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol.

61.

Žalobca sa dovolával v podstate troch žalobných dôvodov založených po prvé na porušení článku 82 ES, po druhé na porušení článku 3 ods. 1 nariadenia č. 17 a zásady proporcionality a po tretie na porušení článku 86 ods. 2 ES.

62.

Súd prvého stupňa prvý žalobný dôvod zamietol ako nedôvodný.

63.

Svojím prvým žalobným dôvodom žalobca v zásade tvrdil, že v rozpore s tým, čo, ako sa zdá, sa objavuje v spornom rozhodnutí, nútená licencia jeho ochrannej známky Der Grüne Punkt nie je vôbec nevyhnutná na to, aby sa mohol výrobca alebo predajca obalov zúčastňovať na konkurenčnom systéme. DSD teda tvrdil, že je možné oddelené označovanie obalov, ktoré by umožnilo, aby boli obaly s logom Der Grüne Punkt odkladané výlučne do zariadení systému DSD.

64.

Žalobca bol tiež názoru, že sporné ustanovenia zmluvy o užívaní loga sú nevyhnutné na účel zaručenia splnenia cieľov nariadenia o obaloch, zachovania rozličných funkcií ochrannej známky Der Grüne Punkt a umožnenia riadneho fungovania systému DSD.

65.

Po tom, čo v bode 139 napadnutého rozsudku uviedol, že výrobca alebo predajca obalov môžu využiť zároveň individuálny systém, ako aj hromadný systém, aby splnili miery zhodnotenia, Súd prvého stupňa v bodoch 142 až 163 napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré DSD zneužil svoje dominantné postavenie. Konštatoval tak, že riešenie spočívajúce v oddelenom označovaní nebolo uložené v nariadení o obaloch a neumožňuje ukončiť zneužívanie charakterizované v spornom rozhodnutí. Potom v bode 150 napadnutého rozsudku uviedol, že výlučnosť požadovaná žalobcom nebola uložená v uvedenom nariadení v prípade využitia zmiešaných systémov a spresnil, že logo Der Grüne Punkt nemalo ten dosah, ktorý mu žalobca pripisoval.

66.

Súd prvého stupňa okrem toho v bode 156 napadnutého rozsudku konštatoval, že „skutočnosť, že logo Der Grüne Punkt a označenie ‚vhodného prostriedku‘ označujúceho iný hromadný systém… sú uvedené na rovnakom obale v prípade spoločného používania dvoch hromadných systémov a skutočnosť, že na rovnakom obale sa objaví logo Der Grüne Punkt a označenie možnosti vrátenia v obchode v prípade spoločného používania systému DSD a individuálneho systému, nezasahuje do základnej funkcie ochrannej známky“.

67.

Súd prvého stupňa z toho v bode 164 napadnutého rozsudku vyvodil, že „ani nariadenie o obaloch, ani právo ochranných známok, ani potreby vlastné fungovaniu systému DSD neoprávňujú vyžadovanie od podnikov, ktoré využívajú jeho systém, zaplatenie poplatku za všetky obaly uvedené na trh v Nemecku s logom Der Grüne Punkt, ak tieto podniky preukážu, že nevyužívajú systém DSD pre časť alebo pre všetky z týchto obalov“.

68.

Svojím druhým žalobným dôvodom žalobca vyjadril názor, že opatrenia prijaté Komisiou v spornom rozhodnutí nespĺňajú požiadavky vyjadrené v článku 3 nariadenia č. 17.

69.

Najmä bol toho názoru, že oddelené označovanie obalov v závislosti od používaného systému je vhodnejšie ako povinnosť uložená v spornom rozhodnutí. Žalobca tiež uviedol, že článok 3 a článok 4 ods. 2 sporného rozhodnutia sú neprimerané, pretože mu ukladajú povinnosť udeliť tretím osobám licenciu na používanie ochrannej známky Der Grüne Punkt. Okrem toho tvrdil, že sporné rozhodnutie mu ukladá povinnosť nevyberať poplatok za jednoduché použitie tohto loga vtedy, keď bude preukázané, že povinnosti vyplývajúce z nariadenia o obaloch boli splnené iným spôsobom.

70.

Súd prvého stupňa tento žalobný dôvod zamietol. V bode 173 napadnutého rozsudku konštatoval, že „skutočnosť, že teoreticky môže byť možné umiestniť oddelene logo na obaly, nemôže spôsobiť neplatnosť už citovaných opatrení [prijatých v rámci sporného rozhodnutia], keďže takéto riešenie je nákladnejšie a ťažšie uskutočniteľné pre výrobcov a predajcov obalov ako opatrenia definované v článkoch 3 až 5 [tohto rozhodnutia], ktoré sa týkajú iba obmedzenia odmeňovania služby ponúkanej DSD na službu skutočne poskytnutú jeho systémom“.

71.

Súd prvého stupňa rovnako v bode 181 napadnutého rozsudku uviedol, že predmetom povinností obsiahnutých v spornom rozhodnutí nie je uloženie povinnosti licencie spoločnosti DSD bez časového obmedzenia na používanie loga Der Grüne Punkt, ale iba zaviazanie DSD nevyberať poplatok za všetky obaly označené týmto logom, ak sa preukáže, že všetky alebo iba časť týchto obalov bola odobratá a zhodnotená prostredníctvom iného systému.

72.

Odpovedajúc na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého môže vyberať primeraný poplatok za jednoduché použitie ochrannej známky, Súd prvého stupňa v bode 196 napadnutého rozsudku uviedol, že sporné rozhodnutie treba vykladať v tom zmysle, že nevylučuje možnosť, aby DSD vyberal primeraný poplatok iba za užívanie ochrannej známky, ak sa preukáže, že obal označený logom bol odobratý a zhodnotený iným systémom.

73.

Svojím tretím žalobným dôvodom žalobca tvrdil, že porušenie článku 82 ES je vylúčené, pretože bol poverený službou všeobecného hospodárskeho záujmu v zmysle článku 86 ods. 2 ES, konkrétne nakladaním s odpadmi na účel ochrany životného prostredia.

74.

Súd prvého stupňa v bode 208 napadnutého rozsudku uviedol, že aj za predpokladu, že žalobca je poverený takou službou, nič to nemení na skutočnosti, že hrozba spochybnenia tejto úlohy z dôvodu sporného rozhodnutia sa nepreukázala. Súd prvého stupňa v bode 211 napadnutého rozsudku dodal, že keďže DSD neuviedol výhodu článku 86 ods. 2 ES v rámci správneho konania, nemožno vytýkať Komisii, že neodôvodnila svoje rozhodnutie v tomto bode.

75.

V dôsledku toho Súd prvého stupňa dospel v bode 213 napadnutého rozsudku k záveru, že žalobu treba v celosti zamietnuť.

76.

Na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora podal 8. augusta 2007 DSD do kancelárie Súdneho dvora odvolanie proti napadnutému rozsudku.

77.

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 16. novembra 2007 Interseroh Dienstleistungs GmbH (ďalej len „Interseroh“), ktorý od roku 2006 prevádzkuje na celom nemeckom území hromadný systém, požiadal o vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie. Uznesením z predseda Súdneho dvora tento vstup do konania pripustil.

78.

DSD navrhuje, aby Súdny dvor:

79.

Komisia, Vfw, Landbell, BellandVision a Interseroh navrhujú, aby Súdny dvor:

80.

Treba teraz analyzovať odvolacie dôvody vo svetle týchto pripomienok.

81.

Žalobca na podporu svojho odvolania uvádza osem odvolacích dôvodov.

82.

Svojím prvým odvolacím dôvodom žalobca Súdu prvého stupňa vyčíta, že porušil povinnosť odôvodnenia tým, že vo vzťahu k zneužitiam vytýkaným žalobcovi vyslovil kontradiktórne tvrdenia.

83.

Svojím druhým odvolacím dôvodom DSD tvrdí, že Súd prvého stupňa skreslil význam zmluvy o užívaní loga tým, že uviedol, že na základe tejto zmluvy udeľuje žalobca licenciu na používanie ochrannej známky Der Grüne Punkt pre obaly odobraté konkurenčnými systémami.

84.

DSD je podľa svojho tretieho odvolacieho dôvodu toho názoru, že Súd prvého stupňa tým, že vyslovil, že ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti, porušil svoju povinnosť odôvodnenia a skreslil význam nariadenia o obaloch.

85.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom sa žalobca dovoláva porušenia práva Spoločenstva v oblasti ochranných známok.

86.

Svojim piatym odvolacím dôvodom DSD tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 82 ES na jednej strane tým, že dospel bez dostatočného odôvodnenia a v rozpore s obsahom spisov k záveru, že žalobca zneužil svoje dominantné postavenie tým, že udelil licencie na používanie ochrannej známky Der Grüne Punkt pre obaly, ktoré nie sú odoberané jeho systémom, a na druhej strane tým, že nerešpektoval podmienky nevyhnutné na udelenie nútenej licencie.

87.

Svojím šiestym odvolacím dôvodom žalobca tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 3 nariadenia č. 17 a zásadu proporcionality tým, že ho zaviazal udeliť licenciu podnikom, ktorých obaly nie sú odoberané jeho systémom, ako aj tým, že ho pripravil o právo umiestniť vysvetľujúcu informáciu na obaly nesúce logo Der Grüne Punkt, ktoré nie sú odoberané systémom DSD.

88.

DSD sa svojím siedmym odvolacím dôvodom dovoláva chyby konania, keď Súd prvého stupňa nahradil svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením Komisie.

89.

Napokon svojím ôsmym odvolacím dôvodom žalobca uvádza, že Súd prvého stupňa porušil jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote.

90.

Týmto prvým odvolacím dôvodom žalobca vytýka Súdu prvého stupňa, že uviedol kontradiktórne tvrdenia o údajnom zneužití dominantného postavenia a že tým porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

91.

Podľa žalobcu rozpor spočíva v skutočnosti, že na jednej strane z analýzy vykonanej Súdom prvého stupňa, a najmä z bodov 48, 50, 58, 60, 119, 163 a 164 napadnutého rozsudku vyplýva, že DSD vyžaduje od podnikov zapojených do systému DSD, aby platili poplatok za predajné obaly, ktoré neboli odobraté týmto systémom, a že na druhej strane Súd prvého stupňa v bode 194 napadnutého rozsudku konštatoval, že „nie je vylúčené, že ochranná známka Der Grüne Punkt umiestnená na dotknutom obale môže mať ako taká hospodársku hodnotu“ a že „[a]j keď… obal nie je účinne prinesený do systému DSD a je preukázané, že jeho ekvivalent materiálu bol zozbieraný a zhodnotený konkurenčným systémom, nič to nemení na skutočnosti, že ochranná známka ponecháva spotrebiteľovi možnosť zneškodniť tento obal prostredníctvom systému DSD“. Takže, pokračuje Súd prvého stupňa, „[t]akáto možnosť ponúkaná spotrebiteľovi pre všetky obaly uvádzané na trh s logom Der Grüne Punkt… je… spôsobilá ocenenia, ktoré… by malo byť zaplatené DSD ako protihodnota plnenia poskytnutého v predmetnej veci, a to sprístupnenie jeho systému“.

92.

Komisia zastáva názor, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný. Pripomína, že poplatok má pokrývať náklady vyplývajúce zo zberu, triedenia a zhodnocovania, rovnako ako aj administratívne náklady. Naopak, poplatok nepredstavoval protihodnotu za používanie ochrannej známky. Sporné rozhodnutie a napadnutý rozsudok sa teda netýkali otázky poplatku za používanie ochrannej známky. Súd prvého stupňa logicky v bodoch 194 až 196 napadnutého rozsudku rozlíšil na jednej strane zneužitie spáchané žalobcom a na druhej strane možnosť, aby vyberal primeraný poplatok za samotné používanie ochrannej známky.

93.

Vfw, Landbell a BellandVision sú rovnako ako Komisia toho názoru, že žiadne rozpory neexistujú. Bod 194 napadnutého rozsudku sa nijako netýkal tvrdení Súdu prvého stupňa k zneužitiu. Týkal sa iba otázky, či jednoduché umiestnenie loga Der Grüne Punkt na obaly môže mať cenu dokonca aj vtedy, keď DSD neposkytol žiadnu službu zneškodňovania.

94.

V rámci prvého žalobného dôvodu vzťahujúceho sa na porušenie článku 82 ES Súd prvého stupňa v bodoch 86 až 163 napadnutého rozsudku preskúmal, či žalobca zneužil svoje dominantné postavenie na relevantnom nemeckom trhu. Dospel v bodoch 164 a 165 uvedeného rozsudku k záveru, že „ani nariadenie o obaloch, ani právo ochranných známok, ani potreby vlastné fungovaniu systému DSD neoprávňujú vyžadovanie od podnikov, ktoré využívajú jeho systém, zaplatenie poplatku za všetky obaly uvedené na trh v Nemecku s logom Der Grüne Punkt, ak tieto podniky preukážu, že nevyužívajú systém DSD pre časť alebo pre všetky z týchto obalov“. Súd prvého stupňa teda prvý žalobný dôvod zamietol.

95.

Z bodu 191 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa sa v rámci druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 3 nariadenia č. 17 a porušení zásady proporcionality vyslovil k tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého články 3 a 4 sporného rozhodnutia vylučujú vyberanie poplatku iba za samotné používanie ochrannej známky. Súd prvého stupňa v bodoch 194 až 196 tohto rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré by DSD mohol vyberať primeraný poplatok iba za použitie ochrannej známky, ak by bolo preukázané, že obal nesúci logo Der Grüne Punkt bol prevzatý a zhodnotený iným systémom.

96.

Súd prvého stupňa tak v bodoch 194 až 196 napadnutého rozsudku konštatoval, že logo Der Grüne Punkt by mohlo mať hospodársku hodnotu a že samotné umiestnenie tohto loga na obal „je… spôsobil[é] ocenenia“.

97.

Podľa môjho názoru Súd prvého stupňa nevyslovil kontradiktórne tvrdenia. Rozlíšil medzi poplatkom, ktorý pokrýva iba náklady týkajúce sa efektívneho využívania systému, o ktorý výlučne ide v tejto veci, a primeraným poplatkom za samotné použitie loga Der Grüne Punkt, pričom tento poplatok inej povahy predstavujúci iba možnú dohodu je úplne mimo rámca rozhodovania Súdu prvého stupňa.

98.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som teda toho názoru, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

99.

Týmto druhým odvolacím dôvodom DSD Súdnemu dvoru vytýka, že skreslil význam zmluvy o užívaní loga.

100.

Na podporu tohto odvolacieho dôvodu uvádza žalobca niekoľko argumentov.

101.

Po prvé podľa DSD Súd prvého stupňa konštatoval, že DSD na základe tejto zmluvy udeľuje izolovanú licenciu na použitie loga Der Grüne Punkt, teda licenciu na označovanie predajných obalov, ktoré nevyužívajú systém DSD. Súd prvého stupňa sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia skreslením významu zmluvy o užívaní loga.

102.

Žalobca vytýka Súdu prvého stupňa, že nevzal do úvahy jeho tvrdenia preukazujúce, že neudeľuje izolovanú licenciu a že zmluva o užívaní loga sa obmedzuje na udelenie práva na používanie loga zúčastneným podnikom na účel prevzatia povinností odberu a zhodnocovania vyplývajúcich z nariadenia o obaloch zo strany DSD. V dôsledku toho je DSD toho názoru, že ak sa zmluva o užívaní loga obmedzuje na udelenie práva na umiestnenie loga na obaly, ktoré tak umožňuje prevzatie zodpovednosti za tieto obaly jeho systémom zneškodňovania, nedošlo k nezhode medzi službami, ktoré ponúka, a poplatkom. Zneužitie je teda vylúčené.

103.

Po druhé DSD tvrdí, že výklad zmluvy o užívaní loga Súdom prvého stupňa je v rozpore s obsahom spisov. Z korešpondencie medzi DSD a Komisiou v priebehu správneho konania totiž vyplynulo, že DSD neudelil izolovanú licenciu, ale že iba odmietol súhlasiť s tým, aby mohli byť obaly určené pre konkurenčné systémy označené logom Der Grüne Punkt.

104.

Po tretie žalobca Súdu prvého stupňa vytýka, že skreslil význam dôkazov, na základe ktorých rozhodol a vzhľadom na ktoré konštatoval, že žalobca ponúkal izolovanú licenciu. Súd prvého stupňa sa najmä dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval v rozsudku Oberlandesgericht Düsseldorf z 11. augusta 1998, Hetzel a v rozsudku Bundesgerichtshof z , Bäko, v sťažnostiach, ktoré prerokúvala Komisia, rovnako ako aj v rámci tézy pôvodne predloženej žalobcom, že DSD ponúkal izolovanú licenciu.

105.

Žalobca má na mysli v skutočnosti bod 163 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Súd prvého stupňa rozhodol, že „potreby vlastné fungovaniu systému DSD by nemohli byť schopné odôvodniť správanie žalobcu, označené v rozsudkoch [Hetzel a Bäko], citovaných Komisiou…, v rôznych sťažnostiach predložených Komisii… a téze predloženej pôvodne DSD v jeho žalobe…, spočívajúce vo vyžadovaní poplatku za všetky obaly uvedené na trh v Nemecku s logom Der Grüne Punkt, zatiaľ čo je predložený dôkaz, že niektoré z týchto obalov boli odobraté a zhodnotené iným hromadným systémom alebo individuálnym systémom“.

106.

Komisia pripomína, že pre konštatovanie zneužitia vychádza výlučne z poplatkového režimu definovaného v zmluve o užívaní loga. Spresňuje, že nepomer medzi požadovaným poplatkom a službou skutočne poskytnutou DSD má vzťah k užívaniu ochrannej známky iba v rozsahu, v akom DSD využíva logo Der Grüne Punkt na vykonávanie hospodárskeho tlaku na podniky zúčastnené na jeho systéme.

107.

Vfw, Landbell a BellandVision uvádzajú, že tento odvolací dôvod je neprípustný, keďže DSD môže odôvodniť svoje odvolanie iba porušením právnych ustanovení Súdom prvého stupňa a nie údajným nesprávnym posúdením skutkových okolností.

108.

Chápem, že žalobca vytýka Súdu prvého stupňa to, že z ním vykonaného posúdenia spisu a dôkazov vyvodil, že DSD udeľuje licenciu na používanie loga Der Grüne Punkt zúčastneným podnikom pre obaly, ktoré nie sú odoberané ani zhodnocované jeho systémom. Podľa žalobcu Súd prvého stupňa mal vyložiť zmluvu o užívaní loga ako zmluvu viažucu poplatok výlučne na poskytnuté plnenie.

109.

Podľa môjho názoru sa žalobca vo veci tvrdení Súdu prvého stupňa mýli.

110.

Totiž po tom, čo objasnil tvrdenia účastníkov, Súd prvého stupňa v bode 141 napadnutého rozsudku na úvod pripomína, že „iba ustanovenia zmluvy o užívaní loga týkajúce sa poplatku sú napadnutým rozhodnutím označené za zneužívajúce (a to § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 zmluvy)“. Súd prvého stupňa pokračuje konštatovaním, že „napadnuté rozhodnutie nekritizuje skutočnosť, že § 3 ods. 1 zmluvy ukladá výrobcovi alebo predajcovi, ktorý sa snaží využívať systém DSD, umiestniť logo Der Grüne Punkt na každý doručený obal určený na vnútroštátnu spotrebu“.

111.

Vo vysvetlení právneho rámca Súd prvého stupňa v bode 17 napadnutého rozsudku uviedol, že suma poplatku plateného podnikmi zúčastňujúcimi sa systému DSD slúži na základe § 4 ods. 2 a 3 zmluvy o užívaní loga výlučne na pokrytie nákladov zberu, triedenia a zhodnotenia, ako aj s tým súvisiacich administratívnych nákladov.

112.

Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že Súd prvého stupňa jasne identifikoval povinnosti DSD na základe tejto zmluvy, rovnako ako aj protihodnotu, ktorá musí byť zaplatená výrobcom alebo predajcom a ktorá nadobúda podobu poplatku. To, čo sa vytýka DSD je nerovnováha medzi týmto poplatkom požadovaným od zúčastnených podnikov a skutočne poskytnutým plnením, pretože hoci sú aj určité obaly preberané konkurenčným systémom, DSD si na základe zmluvy o užívaní loga necháva platiť poplatok za tieto obaly, poplatok, ktorý, pripomínam, slúži výlučne na pokrytie nákladov zberu, triedenia a zhodnotenia, ako aj s tým súvisiacich administratívnych nákladov.

113.

Súd prvého stupňa teda podľa môjho názoru nevyložil zmluvu o užívaní loga v tom zmysle, že udeľuje licenciu na používanie loga Der Grüne Punkt zúčastneným podnikom pre obaly, ktoré nie sú preberané ani zhodnocované systémom DSD.

114.

Tak, ako to zdôraznila Komisia, logo Der Grüne Punkt má vzťah k zmluve o užívaní loga iba v rozsahu, v akom toto logo plní úlohu identifikácie. Žalobca to sám pred Súdom prvého stupňa uviedol. V bode 124 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa totiž pripomenul tvrdenia DSD, podľa ktorých „ochranná známka Der Grüne Punkt tak súčasne umožňuje označenie obalov, ktoré sú prevedené do systému DSD… a upozornenie spotrebiteľa, čo musí s nimi robiť“.

115.

Myslím si teda, že Súd prvého stupňa správne vychádzal z nasledujúceho predpokladu. Cieľom zmluvy o užívaní loga je umožniť zúčastneným podnikom oslobodiť sa od povinnosti preberania a zhodnocovania obalov. Ako odplatu za tieto plnenia musia podniky platiť DSD poplatok za všetky oznámené obaly, či už sú tieto obaly skutočne prevzaté systémom DSD, alebo nie, pričom logo slúži na identifikáciu odoberaných obalov.

116.

V dôsledku toho sa mi zdá, že druhý odvolací dôvod musí byť ako nedôvodný tiež zamietnutý.

117.

Svojím tretím odvolacím dôvodom žalobca Súdu prvého stupňa vytýka, že dostatočne neodôvodnil tvrdenie, podľa ktorého ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti a že týmto tvrdením skreslil význam nariadenia o obaloch a porušil právo k ochranným známkam.

118.

Na podporu tohto odvolacieho dôvodu uvádza žalobca niekoľko argumentov.

119.

Svojím prvým argumentom sa žalobca domnieva, že Súd prvého stupňa tým, že konštatoval, že žalobca sa nemôže domáhať výlučnosti ochrannej známky Der Grüne Punkt, vychádzal výlučne z kontradiktórneho zhrnutia predneseného na pojednávaní, a teda dostatočne toto tvrdenie nezdôvodnil.

120.

Podľa svojho druhého argumentu je žalobca toho názoru, že vyjadrenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého výrobca alebo predajca obalov prevádza na DSD určité množstvá materiálov, je v rozpore s ustanoveniami zmluvy o užívaní loga, ustanoveniami nariadenia o obaloch a požiadavkou vyplývajúcou z práva ochranných známok, podľa ktorej obaly patriace do systému DSD musia byť identifikovateľné.

121.

Svojím tretím, štvrtým a piatym argumentom DSD vytýka Súdu prvého stupňa, že skreslene vyložil nariadenie o obaloch, keď konštatoval po prvé, že obal môže patriť zároveň do systému DSD a do iného hromadného systému, po druhé, že predajca zúčastňujúci sa na hromadnom systéme môže následne splniť svoje povinnosti odberu a zhodnotenia prostredníctvom individuálneho systému, po tretie, že predajca plniaci také povinnosti prostredníctvom individuálneho systému sa môže následne zapojiť do hromadného systému.

122.

Svojím šiestym argumentom sa DSD domnieva, že tvrdenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého obaly, ktoré nie sú zneškodňované systémom DSD, môžu mať umiestnené logo Der Grüne Punkt, zbavuje toto logo svojho osobitého charakteru a je zjavne v rozpore so zásadou transparentnosti vyslovenou v nariadení o obaloch.

123.

Napokon svojím siedmym argumentom je žalobca toho názoru, že zamietnutie uznania výlučnosti loga Der Grüne Punkt Súdom prvého stupňa je nezlučiteľné s právom k ochranným známkam.

124.

DSD zastáva názor, že tvrdenie uvedené v bode 161 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti, je nedostatočne odôvodnené. Konkrétne žalobca Súdu prvého stupňa vyčíta, že vychádzal z kontradiktórneho zhrnutia predneseného na pojednávaní bez toho, aby bolo na základe napadnutého rozsudku alebo zápisnice z pojednávania možné určiť, čo bolo predmetom uvedeného zhrnutia.

125.

Komisia tvrdí, že posúdenie odôvodnení založených na práve ochranných známok vo svojej podstate nespočíva na okolnostiach zhrnutých na pojednávaní.

126.

Rovnako ako Komisia si myslím, že toto tvrdenie treba zamietnuť ako nedôvodné.

127.

Súd prvého stupňa totiž v bode 139 napadnutého rozsudku uvádza, že kontradiktórne zhrnutie prednesené na pojednávaní mu umožňuje vysloviť nasledujúce tvrdenie. „v dôsledku toho z uvedeného vyplýva, že výrobca alebo predajca obalov neprevádza na DSD určité množstvo obalov určených na to, aby boli označené logom Der Grüne Punkt, ale skôr množstvo materiálov, ktoré tento výrobca alebo tento predajca uvedie na trh v Nemecku a ktorých odobratie a zhodnotenie zamýšľa zveriť systému DSD. Je teda možné pre výrobcu alebo predajcu obalov využívať zmiešané systémy na to, aby splnili miery zhodnotenia stanovené v [nariadení o obaloch]“.

128.

Na základe tohto tvrdenia Súd prvého stupňa preskúmal kritiku predkladanú žalobcom k analýze prednesenej v spornom rozhodnutí a najmä k odôvodneniam vzťahujúcim sa na právo ochranných známok.

129.

V bodoch 103 až 114 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa označil tvrdenia prednesené účastníkmi počas ústnej časti konania a vzťahujúce sa na odôvodnenie sporných ustanovení zmluvy o užívaní loga právom ochranných známok.

130.

V bode 156 napadnutého rozsudku potom Súd prvého stupňa uviedol, že vyplýva z rozsudku Kammergericht Berlin zo 14. júna 1994, že „[ochranná známka Der Grüne Punkt] ‚sa obmedzuje na oznámenie pre dotknutú službu, že výrobok, na ktorom je umiestnená, môže byť zneškodnený prostredníctvom systému DSD‘ bez toho, aby poskytla údaj o kvalite ponúkanej služby“. Súd prvého stupňa dodáva, že „v prípade pridelenia časti obalov konkurentovi DSD sa spotrebiteľ môže slobodne rozhodnúť, či zhodnotí obal systémom DSD, alebo konkurenčným systémom“.

131.

Súd prvého stupňa z toho v bode 157 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že „nakoľko funkciou loga Der Grüne Punkt je stotožniť možnosť zneškodnenia dotknutého obalu prostredníctvom systému DSD a že logo môže byť umiestnené spoločne s inými znakmi alebo inými mechanizmami umožňujúcimi stotožniť inú možnosť zneškodnenia prostredníctvom individuálneho systému alebo konkurenčného hromadného systému, nemožno tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie neprimerane zasahuje do práva ochranných známok alebo v každom prípade spôsobuje zásah neodôvodnený nevyhnutnosťou vyhnúť sa zneužitiu dominantného postavenia v zmysle článku 82 ES“.

132.

Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 158 napadnutého rozsudku odpovedal na tvrdenie žalobcu spochybňujúce tvrdenie obsiahnuté v spornom rozhodnutí, podľa ktorého z rozsudku Kammergericht Berlin vyplýva, že základná funkcia loga Der Grüne Punkt je splnená vtedy, keď to signalizuje spotrebiteľovi, že má možnosť nechať obal zneškodniť prostredníctvom DSD. Súd prvého stupňa uvádza, že toto tvrdenie nie je relevantné, keďže „sa obmedzuje na poukázanie na osobitný kontext, ktorého sa týka rozsudok… bez toho, aby spochybnil záver, ku ktorému dospela Komisia, a to, že viaceré označenia informujúce spotrebiteľa o správaní, ktoré je potrebné dodržať, pokiaľ ide o rôzne systémy schopné odobratia a zhodnotenia, môžu byť uvedené na rovnakom obale“.

133.

Súd prvého stupňa pokračoval v bode 159 napadnutého rozsudku tým, že vysvetlil, že výsledky prieskumov verejnej mienky, o ktoré sa opiera žalobca a ktoré podľa neho potvrdzujú rozlišovaciu spôsobilosť ochrannej známky nespochybňujú odôvodnenie vysvetlené v spornom rozhodnutí. Súd prvého stupňa v tomto ohľade uvádza, že „je totiž logické, že spotrebitelia identifikujú logo Der Grüne Punkt umiestnené na obale ako označenie, že tento obal môže byť odovzdaný do zariadení na zber umiestnených v blízkosti ich obydlia. Napriek tomu to neumožňuje rozpoznať reakcie týchto spotrebiteľov v prípade obalu, na ktorom sú umiestnené viaceré logá stotožňujúce hromadné systémy. Komisia a vedľajší účastníci konania uvádzajú v tomto ohľade to, čo sa potvrdilo na pojednávaní, že zariadenia na zber používané týmito systémami sú vo všeobecnosti tie isté a že spotrebiteľ spravidla odloží obaly do týchto zariadení v závislosti od použitého materiálu a nie v závislosti od loga umiestneného na obale“.

134.

Žalobca rovnako pred Súdom prvého stupňa uviedol, že umiestnenie ochrannej známky Der Grüne Punkt na obal zapojený do konkurenčného systému poškodzuje rozlišovaciu funkciu tejto ochrannej známky, pretože spotrebitelia sú uvádzaní do omylu vo všetkých prípadoch predvídaných v spornom rozhodnutí. V prípade existencie kombinácie individuálneho systému so systémom DSD žalobca tvrdí, že okolo 48,4% spotrebiteľov nechápalo kontradiktórne informácie predstavované informáciou o odbere v obchode a informáciou sprostredkovanou logom Der Grüne Punkt o odbere v blízkosti bydliska prostredníctvom systému DSD. ( 11 )

135.

Súd prvého stupňa na toto tvrdenie odpovedal v bode 160 napadnutého rozsudku a uvádza, že „[uvedené] tvrdenie vychádzajúce z klamania vo vzťahu k verejnosti, ktorej je adresovaná ochranná známka, nemôže uspieť… keďže zmluva o užívaní loga sa týka iba užívateľov tohto loga, a to výrobcov a predajcov obalov, ktorí využívajú systém DSD a nie spotrebiteľov“.

136.

Súd prvého stupňa svoju analýzu končí tým, že v bode 161 napadnutého rozsudku uvádza, že „prijatie výlučnosti požadovanej žalobcom má iba ten účinok, že bráni výrobcom a predajcom obalov využívať zmiešaný systém a oprávnenie možnosti pre žalobcu byť odmenený za službu, o ktorej dotknuté osoby preukázali, že nebola konkrétne uskutočnená, pretože bola zverená inému hromadnému systému alebo individuálnemu systému podľa spôsobov definovaných v článku 1 [sporného] rozhodnutia“.

137.

Vzhľadom na všetky tieto okolnosti som toho názoru, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa argumentu, podľa ktorého ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z výlučnosti požadovanej žalobcom nespočíva, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, v podstate na kontradiktórnom zhrnutí prednesenom na pojednávaní a netrpí žiadnym nedostatkom.

138.

Som teda toho názoru, že prvý argument tretieho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

139.

Podľa DSD, tvrdenie uvedené v bode 139 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „výrobca alebo predajca obalov neprevádza na DSD určité množstvo obalov určených na to, aby boli označené logom Der Grüne Punkt, ale skôr množstvo materiálov, ktoré tento výrobca alebo tento predajca uvedie na trh v Nemecku a ktorých odobratie a zhodnotenie zamýšľa zveriť systému DSD“ má byť zjavne v rozpore s ustanoveniami zmluvy o užívaní loga týkajúcimi sa oznámenia a udeľovania licencií, ustanoveniami nariadenia o obaloch týkajúcimi sa zbavenia povinnosti odberu, požiadavkou transparentnosti uvedeného nariadenia a napokon, požiadavkou vyplývajúcou z práva ochranných známok, podľa ktorej obaly patriace do systému DSD musia byť identifikovateľné.

140.

Tak ako to uvádza Komisia, žalobca v rámci druhého argumentu tretieho odvolacieho dôvodu jednoducho len poukazuje na svoje pripomienky týkajúce sa vnútroštátneho právneho rámca bez toho, aby preukázal väzbu medzi týmto právnym rámcom a jeho kritikou týkajúcou sa konštatovaní Súdu prvého stupňa, ktorých sa daný argument týka. Uvedený argument neobsahuje žiadne vysvetlenie právnych dôvodov preukazujúce, v čom sa mal Súd prvého stupňa dopustiť nesprávneho právneho posúdenia.

141.

Pripomínam však, že podľa článku 225 ES, článku 51 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 prvého odseku písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí odvolanie presne označovať kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje rovnako, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh. ( 12 )

142.

Za týchto podmienok som toho názoru, že druhý argument tretieho odvolacieho dôvodu treba považovať za neprípustný.

143.

Žalobca Súdu prvého stupňa vytýka, že skreslil význam nariadenia o obaloch tým, že konštatoval po prvé, že obal môže patriť zároveň do systému DSD, ako aj do iného hromadného systému, po druhé, že predajca zúčastnený na hromadnom systéme môže následne splniť svoje povinnosti prostredníctvom individuálneho systému, po tretie, že predajca plniaci si svoje povinnosti prostredníctvom individuálneho systému sa následne môže pripojiť k hromadnému systému.

144.

DSD tvrdí, že tvrdenia uvedené v bodoch 129 a 154 napadnutého rozsudku, podľa ktorých obal zverený DSD môže zároveň patriť do iného systému odberu a zhodnocovania, ako je systém DSD, predstavujú skreslenie významu nariadenia o obaloch.

145.

Žalobca uvádza, že tieto tvrdenia sú zjavne v rozpore s právnou zásadou upravujúcou obaly, podľa ktorej je konkrétny obal buď podrobený povinnosti odberu, alebo je tejto povinnosti zbavený. Je teda názoru, že obal nemôže, na rozdiel od príslušného tvrdenia Súdu prvého stupňa, patriť do dvoch alebo viacerých systémov zneškodňovania.

146.

V tomto ohľade žalobca preberá príklad citovaný Súdom prvého stupňa v bode 134 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa vysvetľuje, že v rámci zariadení rýchleho stravovania, „ak konečný spotrebiteľ kúpi sendvič predaný v obale určenom na zachovanie teploty, tento spotrebiteľ sa môže slobodne rozhodnúť, či spotrebuje tento výrobok na mieste a vráti obal do košov poskytnutých reštauračným reťazcom rýchleho občerstvenia v rámci jeho individuálneho systému, alebo odnesie tento výrobok k sebe, aby neskôr odovzdal obal do zariadení na zber DSD umiestnených v blízkosti jeho obydlia“. Súd prvého stupňa pokračuje a dospieva k záveru, že „tento obal môže byť teda vrátený do dvoch systémov zberu a zhodnotenia ponúkaných reštauračným reťazcom rýchleho občerstvenia na splnenie povinností stanovených v [nariadení o obaloch]“.

147.

DSD uvádza, že dokonca aj v odvetví reštauračných reťazcov rýchleho občerstvenia nemôže obal patriť, na rozdiel od toho, čo konštatoval Súd prvého stupňa, do dvoch systémov zberu. Podľa DSD, ak sa môže stať, že obal bude odovzdaný na mieste v rámci individuálneho systému alebo odobratý hromadným systémom, môže ísť iba o omyl na strane spotrebiteľa. Žalobca teda zdôrazňuje dôležitosť jasného označenia toho, aký je spôsob zneškodnenia predvídaný pre každý obal.

148.

Komisia uvádza, že v rámci zmiešaného riešenia, ktoré využíva dva hromadné systémy, je výrobca alebo predajca obalov zaviazaný transparentnosťou, pokiaľ ide o to, o ktorý z dvoch systémov ide. Obaly by teda niesli dve odlišné označenia slúžiace na identifikáciu týchto systémov. Komisia zastáva názor, že také riešenie je možné, keďže uvedené systémy sú zodpovedné za obaly vymedzené iba podľa ich množstiev. Komisia rovnako uvádza, že v prípade konkurencie medzi hromadnými systémami sú obaly zbierané do tých istých kontajnerov.

149.

Myslím si, že konštatovanie prednesené Súdom prvého stupňa v bode 154 napadnutého rozsudku, podľa ktorého obal zverený DSD môže patriť pod viaceré systémy zneškodňovania, neskresľuje význam nariadenia o obaloch.

150.

Totiž hneď uvádzam, že v bode 10 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že „vo svojich pripomienkach z 24. mája 2000 doručených Komisii v rámci správneho konania… nemecké orgány uviedli, že nariadenie o obaloch umožňovalo predajcovi spojiť odobratie v blízkosti obchodu v rámci individuálneho systému so zberom v blízkosti konečného spotrebiteľa v rámci hromadného systému s účasťou na hromadnom systéme iba pre časť obalov, ktoré uviedol na trh“.

151.

Rovnako Súd prvého stupňa v bode 45 napadnutého rozsudku pripomenul, že „[sporné] rozhodnutie tiež zdôrazňuje, že z neskoršej odpovede nemeckých orgánov vyplýva, že § 6 ods. 3 [nariadenia o obaloch] neimplikuje, že je možné len využitie jediného systému. Nemecké orgány tak nikdy nemali v úmysle umožniť uvedenie len jedného hromadného systému v celej krajine alebo v každej spolkovej krajine“.

152.

Práve na základe týchto tvrdení Súd prvého stupňa podľa mňa oprávnene mohol v bode 131 napadnutého rozsudku uviesť, že podľa prílohy I § 6 nariadenia o obaloch sú miery zhodnocovania vypočítavané v percentách množstva materiálu uvedeného na trh a účinne odobratého a zhodnoteného a že v bode 1 ods. 2 tejto prílohy je spresnené, že relevantné množstvá obalov sú určené v percentách množstva.

153.

Súd prvého stupňa potom v bodoch 132 až 135 napadnutého rozsudku vysvetlil, že keďže miery zhodnotenia sú vypočítavané na základe percentuálneho podielu množstva materiálu, rozdelenie medzi niekoľko systémov je možné bez toho, aby bolo nevyhnutné zdôrazňovať vopred definované množstvá obalov. Súd prvého stupňa ilustroval svoj názor pomocou príkladu týkajúceho sa reštauračného reťazca rýchleho občerstvenia. Preukázal teda, že v rámci takej siete sa presadzuje kombinácia individuálneho systému so systémom DSD, keďže existuje možnosť výrobok spotrebovať na mieste alebo si ho odniesť. Súd prvého stupňa pokračoval vysvetlením, že „v zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a výrobcom alebo predajcom obalov je dôležité zabezpečenie toho, aby množstvá materiálov, ktoré sa majú zhodnotiť a uvedené na trh boli účinne odobraté a zhodnotené na účely dosiahnutia mier stanovených v [nariadení o obaloch]“.

154.

V bodoch 136 až 138 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa vysvetlil, že existujú opravné mechanizmy, ktoré umožňujú splniť povinnosti uložené uvedeným nariadením. Súd prvého stupňa najmä poznamenal, že ak individuálny systém nepostačuje na splnenie mier zhodnotenia, výrobca alebo predajca obalov sa môže odvolať na hromadný systém na účel odberu chýbajúcich množstiev.

155.

Napokon nariadenie o obaloch samotné ponúka túto možnosť vo svojom § 6 ods. 1 uvádzajúc, že ak predajcovia neplnia povinnosti odberu a zhodnotenia odberom na mieste dodania, musia povinnosť splniť prostredníctvom hromadného systému. ( 13 )

156.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti som toho názoru, že tretí argument musí byť tiež zamietnutý ako nedôvodný.

157.

DSD navyše tvrdí, že tvrdenie uvedené v bode 137 napadnutého rozsudku, podľa ktorého by sa predajca, ktorý sa zúčastňuje na hromadnom systéme, následne mohol osobne postarať o odber a zhodnotenie, predstavuje skreslenie významu informácií v spise. Toto tvrdenie by najmä bolo v rozpore so základnou zásadou nariadenia o obaloch, podľa ktorej má účasť na hromadnom systéme odberu poverenom povinnosťou zhodnocovania za následok zbavenie spod povinností zneškodňovania. Podľa DSD, pre obaly patriace do hromadného systému nie je možné následne sa uchýliť k individuálnemu systému.

158.

Rovnako DSD poznamenáva, že uvedené tvrdenie, podľa ktorého by predajca, ktorý sa rozhodol uchýliť sa k individuálnemu systému pre určité obaly následne mohol splniť svoje povinnosti vyplývajúce z uvedeného nariadenia odkúpením určitého množstva obalov od hromadného systému, predstavuje skreslenie významu nariadenia o obaloch.

159.

odberu a Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa nevychádza z predpokladu následného plnenia povinností zhodnocovania, ale má na zreteli predpoklad zníženia poplatku dlhovaného hromadnému systému v prípade zberu nezhodujúceho sa s uloženou mierou.

160.

Som toho názoru, že Súd prvého stupňa sa nedopustil skreslenia významu obsahu spisu, keď v bode 137 napadnutého rozsudku konštatoval, že reštauračný reťazec rýchleho občerstvenia môže požadovať zníženie svojho poplatku plateného hromadnému systému vtedy, keď prostredníctvom individuálneho systému tento reťazec preukáže, že odobral množstvá obalov, ktoré mu boli zverené.

161.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, som totiž názoru, že v tomto prípade nejde o následné využitie individuálneho systému na odber a zhodnotenie obalov. Pripomínam, že Súd prvého stupňa pri uvedenom príklade vychádzal z predpokladu, podľa ktorého reštauračný reťazec rýchleho občerstvenia od počiatku kombinuje individuálny systém a hromadný systém.

162.

Vychádzajúc z tohto predpokladu Súd prvého stupňa uviedol, že je možné zaviesť opravné mechanizmy vtedy, keď sa individuálnemu systému nepodarí splniť povinnosti zaťažujúce predajcu alebo naopak, dokázal vyzbierať určené množstvá. V poslednom uvedenom prípade Súd prvého stupňa vysvetľuje, že „reštauračný reťazec rýchleho občerstvenia môže žiadať zníženie poplatku od dotknutého hromadného systému, keďže tento reťazec preukáže, že odobral a zhodnotil [množstvá], ktoré… boli zverené [hromadnému systému]“.

163.

Koniec koncov žalobca sám túto možnosť predvídal. V bodoch 60 a 61 odôvodnenia sporného rozhodnutia totiž uviedol, že DSD pred prijatím tohto rozhodnutia prevzal záväzok nevyberať poplatok za časť obalov odoberaných individuálnym systémom, keď sa výrobca alebo predajca obalov rozhodli kombinovať systém DSD s individuálnym systémom.

164.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa mal Súd prvého stupňa dopustiť skreslenia významu nariadenia o obaloch, keď konštatoval, že predajca, ktorý sa rozhodol uchýliť sa k individuálnemu systému, môže následne splniť svoje povinnosti nakúpením určitého množstva obalov od hromadného systému, som názoru, že musí byť tiež zamietnuté.

165.

Súd prvého stupňa v bode 9 napadnutého rozsudku pripomenul, že „§ 6 ods. 1 deviata veta nariadenia uvádza, že ak predajca nesplní svoju povinnosť odobratia a zhodnotenia prostredníctvom individuálneho systému, musí tak urobiť prostredníctvom hromadného systému“.

166.

V dôsledku toho som názoru, že štvrtý a piaty argument tretieho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

167.

DSD uvádza, že bod 154 napadnutého rozsudku je postihnutý nesprávnym právnym posúdením v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa konštatoval, že na obaloch nezneškodňovaných systémom DSD môže byť umiestnené logo Der Grüne Punkt. DSD je názoru, že taká možnosť zbavuje logo jeho rozlišovacej spôsobilosti a je zjavne v rozpore so zásadou nariadenia o obaloch, podľa ktorej spotrebitelia a orgány musia byť schopné jasne určiť, či je obal podrobený povinnosti odberu v bode predaja alebo nie.

168.

Komisia pripomína, že DSD mylne pripisuje uvedenému nariadeniu prístup sústredený na individuálne odobratý obal. Podľa Komisie nezodpovedá taký prístup hospodárskym podmienkam, ktoré rámcujú zmiešané riešenia, ktoré sú presne podporované na účel plnenia cieľa konkurencie.

169.

Zastávam názor, že tento argument treba tiež zamietnuť.

170.

Súd prvého stupňa totiž v bode 124 napadnutého rozsudku uvádza, že logo Der Grüne Punkt by podľa DSD umožňovalo označiť, ktoré obaly boli naň prevedené a spotrebiteľovi signalizovať, čo s nimi má robiť, čo by umožňovalo zaručiť plnenie poslania zvereného DSD zúčastneným podnikom.

171.

V bode 153 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa pripomína, že „rôzne spôsoby reklamy upravené [nariadením o obaloch] — a to označenie alebo akýkoľvek iný prostriedok vhodný pre hromadné systémy (bod 2 hlavy 4 prílohy I § 6 [uvedeného nariadenia]) a upozornenie na možnosť vrátenia obalu v predajnom mieste pre individuálne systémy (§ 6 ods. 1 tretia veta [uvedeného nariadenia]) — umožňujú informovať konečného spotrebiteľa o rôznych možnostiach vrátenia ponúkaných pre dotknutý obal bez toho, aby sa uznala argumentácia žalobcu, podľa ktorej umiestnenie loga Der Grüne Punkt na obal bráni odobratiu a zhodnoteniu prostredníctvom iného systému ako systému DSD“.

172.

Súd prvého stupňa v bode 154 napadnutého rozsudku pokračuje tým, že uvádza, že „[nariadenie o obaloch] neupresňuje, či môže byť logo Der Grüne Punkt umiestnené na obaloch zozbieraných v rámci konkurenčného hromadného systému alebo individuálneho systému, ak spĺňajú okrem iného podmienky uložené [uvedeným nariadením] na identifikáciu systému používaného v spojení so systémom DSD. Takéto údaje môžu byť kumulatívne a rovnaký obal tak môže patriť súčasne do viacerých systémov. V tomto zmysle Komisia správne vykladá obsah povinnosti transparentnosti definovanej nemeckými orgánmi v ich pripomienkach, podľa ktorých treba jasne definovať na vedomie spotrebiteľov a orgánov, ktoré obaly podliehajú povinnosti odobratia v predajných miestach alebo v ich bezprostrednej blízkosti a ktoré tejto povinnosti nepodliehajú“.

173.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, nejde tu o ponúknutie možnosti konkurenčným systémom umiestniť logo Der Grüne Punkt na obaly, ktoré nie sú odoberané systémom DSD. Súd prvého stupňa podľa môjho názoru vychádza z predpokladu, podľa ktorého sa výrobca alebo predajca obalov zapojil do systému DSD a do iného systému, hromadného alebo individuálneho. Teda na účel rešpektovania povinnosti oboznámiť o odbere použitého obalu, ktorá sa objavuje v nariadení o obaloch, musí byť možné označiť, akým systémom je obal odoberaný, aby, len čo je obal použitý, spotrebiteľ mohol byť informovaný o možnostiach, ktoré sa mu ponúkajú. Napríklad sa to môže prejaviť umiestnením na plastovú fľašu loga Der Grüne Punkt a ďalšieho loga označujúceho, že iný systém môže tiež prevziať uvedenú fľašu alebo ešte informáciou v bode predaja, podľa ktorej môže byť fľaša odovzdaná v tomto bode predaja.

174.

Vzhľadom na informácie objavujúce sa v nariadení o obaloch nevidím, v čom sa mal Súd prvého stupňa dopustiť skreslenia významu tohto nariadenia, keď rozhodol, že pre ten istý obal môže logo Der Grüne Punkt koexistovať s iným označením. Pripomínam, že uvedené nariadenie na jednej strane ponúka výrobcovi alebo predajcovi možnosť zapojiť sa do viacerých systémov a na druhej strane zavádza povinnosť označiť, ako možno obal vrátiť.

175.

Som teda názoru, že šiesty argument tretieho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

176.

Kritizujúc tiež bod 161 napadnutého rozsudku DSD poznamenáva, že konštatovanie, podľa ktorého výlučnosť požadovaná DSD by nemala byť prijatá, keďže by mala iba ten účinok, že by bránila výrobcom a predajcom obalov využívať zmiešaný systém, je nezlučiteľné s právom ochranných známok. V tomto ohľade DSD poznamenáva, že v súlade s nemeckou judikatúrou, a ako to ukazujú prieskumy verejnej mienky, logo Der Grüne Punkt ako ochranná známka odkazuje výlučne na DSD a na služby, ktoré ponúka. Právo ochranných známok by nebolo rešpektované vtedy, ak by sa logo Der Grüne Punkt ocitlo zbavené tejto funkcie výlučnosti výlučne preto, aby sa zaručila možnosť zmiešaného systému.

177.

Vzhľadom na to, že žalobca sa vo svojom štvrtom odvolacom dôvode dovoláva tiež porušenia práva Spoločenstva v oblasti ochranných známok Súdom prvého stupňa myslím si, že treba toto tvrdenie rozobrať v rámci toho odvolacieho dôvodu.

178.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom sa DSD dovoláva porušenia práva Spoločenstva v oblasti ochranných známok z dôvodu konštatovania vykonaného v bode 161 napadnutého rozsudku Súdom prvého stupňa, podľa ktorého by ochrannej známke Der Grüne Punkt nemala byť uznaná požadovaná výlučnosť. DSD uvádza, že na základe článku 5 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok ( 14 ) dáva zapísaná ochranná známka svojmu majiteľovi výlučné právo umožňujúce zabrániť v užívaní ochrannej známky pre tovary alebo služby zhodné alebo podobné tým, ktoré sú pokryté zapísanou ochrannou známkou.

179.

Komisia zastáva názor, že výlučnosť opísaná v článku 5 smernice 89/104 nemá nič spoločné s výlučnosťou vysvetlenou v bode 161 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa iba vyvodil dôsledky z odôvodnenia uvedeného v bodoch 156 a 157 tohto rozsudku, podľa ktorého ochranná známka Der Grüne Punkt sa obmedzuje na vyslovenie toho, pre príslušnú službu, že výrobok, na ktorom sa ochranná známka objavuje môže byť zneškodnený prostredníctvom systému DSD bez toho, aby poskytovala informáciu o kvalite poskytovanej služby.

180.

Komisia dodáva, že sporné rozhodnutie nevedie k protiprávnemu použitiu ochrannej známky, teda k použitiu zo strany osôb, s ktorými nepodpísal DSD zmluvu.

181.

Vfw uvádza, že logo nie je ochrannou známkou v klasickom zmysle. Zastáva názor, že ochranná známka charakterizuje výrobky a služby, ktoré sú zhodné alebo podobné tým, pre ktoré bola ochranná známka zapísaná. Pokiaľ však ide o logo Der Grüne Punkt, každý výrobca by využil svoje vlastné individuálne ochranné známky, aby označil výrobky. Toto logo by slúžilo výlučne na označenie účasti na hromadnom systéme a nie na označenie zhodných alebo podobných výrobkov alebo služieb.

182.

Podľa Landbell a BellandVision je tento odvolací dôvod neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

183.

Podľa žalobcu mal Súd prvého stupňa nesprávne rozhodnúť, že ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti a mal tak porušiť právo Spoločenstva v oblasti ochranných známok.

184.

Tak ako to Súd prvého stupňa vysvetlil v bode 124 napadnutého rozsudku, DSD je názoru, že ochranná známka Der Grüne Punkt umožňuje zároveň informovať, ktoré obaly sú prevádzané do systému DSD a oboznamovať spotrebiteľa o tom, čo s nimi má robiť, čo umožňuje zaručiť plnenie poslania zvereného DSD výrobcom alebo predajcom obalov zapojených do jeho systému. Podľa DSD teda iba obaly, pre ktoré sa využíva systém DSD, by mali byť označené logom Der Grüne Punkt.

185.

Predsa však Súd prvého stupňa v bodoch 156 až 161 napadnutého rozsudku rozhodol, že skutočnosť, že na obale koexistuje toto logo a informácia vhodným spôsobom označujúca iný hromadný systém alebo informácia o možnosti vrátenia v obchode nepoškodzuje základnú funkciu ochrannej známky, ktorou je identifikovať možnosť zneškodnenia predmetného obalu prostredníctvom systému DSD. Súd prvého stupňa je teda toho názoru, že keďže spoločné umiestnenie uvedeného loga s inými označeniami alebo inými mechanizmami umožňujúcimi identifikovať ďalšiu možnosť zneškodnenia prostredníctvom individuálneho systému alebo konkurenčného hromadného systému nenarúša základnú funkciu ochrannej známky, žalobca nemôže uvádzať porušenie práva ochranných známok.

186.

Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 160 napadnutého rozsudku spresňuje, že „zmluva o užívaní loga sa týka iba užívateľov tohto loga, a to výrobcov a predajcov obalov, ktorí využívajú systém DSD a nie spotrebiteľov“.

187.

Myslím, že tým, že v bode 161 napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobca nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti, ktorá prináša riziko zabránenia výrobcom a predajcom obalov uchýliť sa k zmiešanému systému a ospravedlnenia možnosti, aby bol žalobca odmenený za službu, ktorú neposkytuje Súd prvého stupňa, neporušil právo Spoločenstva v oblasti ochranných známok.

188.

Treba totiž pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je osobitným cieľom práva ochranných známok najmä zabezpečiť majiteľovi výlučné právo používať ochrannú známku pre prvé uvedenie výrobku na trh a chrániť ju tak proti konkurentom, ktorí by chceli zneužiť postavenie a povesť ochrannej známky predávajúc výrobky neoprávnene opatrené touto ochrannou známkou. ( 15 )

189.

To je dôvod, pre ktorý článok 5 ods. 1 smernice 89/104 predpokladá, že zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné právo a že majiteľ je tak schopný zakázať všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali označenie zhodné s ochrannou známkou pre výrobky alebo služby zhodné s tými, pre ktoré je ochranná známka zapísaná.

190.

V tejto veci si myslím, že podniky zapojené do systému DSD iba pre časť ich obalov (prvý a druhý prípad) alebo pre obaly uvádzané na trh iného členského štátu (tretí prípad) nemôžu byť považované za konkurentov DSD alebo za tretie osoby, ktoré neoprávnene predávajú výrobky opatrené logom Der Grüne Punkt.

191.

V prvom a druhom prípade totiž výrobcovia a predajcovia uzatvorili s DSD zmluvu na odber a zhodnocovanie určitých obalov. V treťom prípade sú výrobcovia a predajcovia držiteľmi licencie na používanie loga Der Grüne Punkt na území iného členského štátu.

192.

DSD teda sám vytvoril tento systém, ktorý zaväzuje umiestniť toto logo na všetky obaly, aj keď určité z týchto obalov nebudú odobraté uvedeným systémom. Títo výrobcovia a títo predajcovia nepoužívajú teda ochrannú známku Der Grüne Punkt neoprávnene, ale iba plnia svoju povinnosť umiestniť uvedené logo na všetky obaly bez ohľadu na to, či sú odoberané systémom DSD, alebo nie.

193.

Okrem toho Súd prvého stupňa správne v bode 156 napadnutého rozsudku pripomenul, že základnou funkciou ochrannej známky Der Grüne Punkt je upozorniť, že obal, na ktorom je umiestnená táto ochranná známka, môže byť prevzatý systémom DSD.

194.

Keď je logo Der Grüne Punkt zobrazené na obale, základná funkcia ochrannej známky je splnená, pretože spotrebiteľ je upozornený na možnosť umiestniť obal do kontajnerov DSD. Nedochádza teda, na rozdiel od toho, čo žalobca uviedol na pojednávaní, k „zničeniu ochrannej známky“.

195.

Okrem toho si myslím, že ochranná známka Der Grüne Punkt nepatrí do klasickej schémy práva ochranných známok.

196.

Ochranná známka totiž pomáha spotrebiteľovi uskutočniť informovanú voľbu o tovare alebo službe ponúkanej pod touto ochrannou známkou. Ak napríklad spotrebiteľ už kúpil výrobok alebo službu a tento výrobok alebo služba ho určitým spôsobom uspokojili, najmä preto, pretože tento výrobok alebo služba boli kvalitné, ochranná známka mu bude slúžiť ako orientačný bod pre budúce nákupy tých istých výrobkov alebo služieb. Ochranná známka teda orientuje voľbu spotrebiteľa.

197.

V rámci systému DSD však nie je podľa môjho názoru funkciou ochrannej známky Der Grüne Punkt orientovať spotrebiteľa pri voľbe kupovaného výrobku. Ako to pripomenul Súd prvého stupňa v bode 156 napadnutého rozsudku, táto ochranná známka slúži na identifikáciou obalov, ktoré môžu byť spracúvané systémom DSD.

198.

Podľa mňa, keď spotrebiteľ kupuje výrobok, na ktorom je zobrazené logo Der Grüne Punkt, tento spotrebiteľ si vybral tento výrobok napríklad pre kvalitu, ktorú zaručuje a nie preto, lebo vie, že tento výrobok môže byť zneškodnený systémom DSD. Možno si dosť dobre predstaviť, napríklad, že spotrebiteľ kúpi vajcia pochádzajúce z ekologického poľnohospodárstva, pretože systém výroby vylučuje použitie pesticídov a umelých hnojív a zaručuje tak kvalitu vyhľadávanú týmto spotrebiteľom a nie preto, lebo na obale je vyobrazené logo Der Grüne Punkt upozorňujúce tak na možnosť odberu tohto obalu systémom DSD.

199.

Bolo by to podľa môjho názoru inak, ak by logo Der Grüne Punkt označovalo, že výrobok, na ktorom je vyobrazené je výrobkom, ktorý je recyklovateľný alebo už recyklovaný. Môžeme totiž oprávnene predkladať, že určití spotrebitelia so starosťou o ochranu životného prostredia uprednostňujú výber výrobkov, ktorých obal je recyklovateľný alebo už recyklovaný. V takom prípade má logo, ktoré označuje, že obal kúpeného výrobku bol recyklovaný, nepopierateľne dosah na výber spotrebiteľa. To je napríklad prípad balenia papiera, na ktorom je vyobrazené logo oznamujúce spotrebiteľovi, že tento papier bol recyklovaný. Spotrebiteľ teda vykoná uvedomelú voľbu.

200.

Predsa však v tejto veci logo Der Grüne Punkt neznamená, že obal je recyklovateľný. Toto logo len označuje, že obal môže byť prevzatý systémom DSD, ktorý ho vytriedi a zhodnotí, ak taká možnosť existuje. ( 16 )

201.

Myslím si teda, že Súd prvého stupňa mohol oprávnene v bodoch 156 a 160 napadnutého rozsudku konštatovať, že na jednej strane „ochranná známka ‚sa obmedzuje na oznámenie pre dotknutú službu, že výrobok, na ktorom je umiestnená, môže byť zneškodnený prostredníctvom systému DSD‘ bez toho, aby poskytla údaj o kvalite ponúkanej služby“, a že na druhej strane „zmluva o užívaní loga sa týka iba užívateľov tohto loga, a to výrobcov a predajcov obalov, ktorí využívajú systém DSD a nie spotrebiteľov“.

202.

Súd prvého stupňa teda podľa môjho názoru neporušil právo Spoločenstva v oblasti ochranných známok, keď v bode 161 napadnutého rozsudku uviedol, že ochranná známka Der Grüne Punkt nemôže ťažiť z požadovanej výlučnosti.

203.

V dôsledku toho si myslím, že štvrtý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

204.

V rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu DSD uvádza, že Súd prvého stupňa porušil článok 82 ES.

205.

Súd prvého stupňa vraj nedostatočne odôvodnil svoju analýzu a okrem toho skreslil význam obsahu spisu, keď rozhodol, že DSD zaviedol zneužívajúce správanie, keď poskytoval licencie na používanie loga Der Grüne Punkt nezávisle od používania systému DSD a keď vyžadoval platbu poplatku dlžného z dôvodu licencie vrátane situácie, kedy držiteľ licencie predloží dôkaz, že systém DSD nevyužil.

206.

Okrem toho podľa DSD sporné rozhodnutie by znamenalo, že by bol povinný udeliť licenciu zúčastneným podnikom pre obaly, ktoré nie sú odoberané ani zhodnocované jeho systémom. Podmienky nevyhnutné na udelenie nútenej licencie, ako sú vyjadrené judikatúrou Súdneho dvora, však v danej veci neboli splnené. Súd prvého stupňa sa tým, že nevysvetlil, v čom by odmietnutie udelenia nútenej licencie predstavovalo zneužitie práva, teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

207.

Subsidiárne žalobca tvrdí, že ak by aj udelil licenciu zúčastneným podnikom iba na samotné používanie loga, napadnutý rozsudok by oprávňoval zúčastňovať sa na systéme DSD pre veľmi malé množstvo obalov bez toho, aby DSD mohol ako protihodnotu vyžadovať primeraný poplatok a bez toho, aby mohol overiť oprávnenosť takého postupu. Konkrétne by žalobca nemohol overiť, či sú splnené dôvody, pre ktoré je podľa sporného rozhodnutia nevyhnutné umiestnenie ochrannej známky Der Grüne Punkt na všetky obaly (najmä vzhľadom na dodatočné hospodárske náklady, ktoré by vyvolalo oddelené označovanie).

208.

Čo sa týka prvého tvrdenia, Komisia zastáva názor, že žalobca nevysvetlil, v čom by boli konštatovania Súdu prvého stupňa nedostatočne odôvodnené, v rozpore s obsahom spisu, a v čom by skresľovali význam vnútroštátneho práva.

209.

Čo sa týka druhého tvrdenia, Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa zaoberal tvrdením žalobcu vzťahujúcim sa na uloženie nútenej licencie a preukázal, že taká licencia nebola DSD uložená.

210.

Pokiaľ ide o subsidiárne prednesené tvrdenie DSD, Komisia uvádza, že v tomto prípade nejde o nútenú licenciu. Uvádza, že tak ako to potvrdil Súd prvého stupňa, sporné rozhodnutie stanovuje, že ak sa podnik zúčastňuje na systéme DSD pri malom množstve obalov, poplatok je opodstatnený iba v rozsahu tejto malej účasti.

211.

Landbell a BellandVision pripomínajú, že sporné rozhodnutie a napadnutý rozsudok sa nezakladajú na predpoklade licencie na používanie loga Der Grüne Punkt nezávisle od používania systému DSD, ale zaujímajú sa o výšku poplatku pripadajúceho na poskytnuté služby.

212.

Podľa Vfw piaty odvolací dôvod spočíva na mylnom chápaní predmetu sporu, kedy si Komisia neželala uložiť DSD povinnosť udeliť licenciu, ale iba mu zabrániť využívať svoje dominantné postavenie na vylúčenie konkurencie iných systémov.

213.

Interseroh poznamenáva, že Súd prvého stupňa nijako v napadnutom rozsudku nenaznačuje, že DSD by ponúkal licenciu na používanie loga Der Grüne Punkt nezávisle od používania svojho systému. Tento rozsudok by ani nevytvoril povinnosť DSD udeliť licencie. Zneužívanie konštatované Súdom prvého stupňa spočívalo presne na skutočnosti, že DSD ponúka licencie na používanie tohto loga iba v kombinácii s povinnosťou zaplatiť poplatok za využitie jeho služieb, aj keď zúčastnený podnik pre určité obaly označené uvedeným logom nevyužil systém DSD.

214.

Práve tak, ako to uviedla Komisia, si myslím, že prvý argument piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

215.

Žalobca sa totiž obmedzuje na tvrdenie, že Súd prvého stupňa porušil článok 82 ES, keď bez dostatočného odôvodnenia dospel k záveru, v rozpore s obsahom spisov a skresliac význam vnútroštátneho práva, že žalobca zaviedol zneužívajúce správanie. Žalobca nepodáva žiaden právny argument na podporu tohto tvrdenia a iba v poznámke pod čiarou poukazuje na bod 20 odvolania, ktorý uvádza, že „tvrdenia [napadnutého] rozsudku sú teda zjavne kontradiktórne. Súd prvého stupňa sa napokon nevyslovuje k tomu, či sporné správanie predstavuje zneužitie dominantného postavenia“.

216.

Na základe judikatúry pripomenutej v bode 141 týchto návrhov musí totiž odvolanie presne označovať kritizované časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje rovnako, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh.

217.

Treba konštatovať, že v tomto prípade to tak nie je. Som teda toho názoru, že prvý argument piateho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutý ako neprípustný.

218.

Svojím druhým argumentom žalobca uvádza, že sporné rozhodnutie a napadnutý rozsudok ho zaväzujú udeliť licenciu zúčastneným podnikom pre obaly, ktoré nie sú odoberané ani zhodnocované jeho systémom. Súd prvého stupňa sa teda tým, že nevysvetlil, v čom by malo odmietnutie poskytnúť nútenú licenciu predstavovať zneužitie dominantného postavenia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

219.

Podľa mňa sa žalobca mýli pri kvalifikácii zneužitia, ktoré sa mu vytýka. Myslím si totiž, že vzhľadom na hodnotiacu schému Súdu prvého stupňa tento, na rozdiel o toho, čo tvrdí žalobca, neuviedol, že by zneužitie spočívalo v odmietnutí DSD udeliť nútenú licenciu a správne vysvetlil dôvody, pre ktoré vytýkal DSD zneužitie jeho dominantného postavenia.

220.

Zdôrazňujem, že Súd prvého stupňa v bodoch 176 až 183 napadnutého rozsudku odpovedal na tvrdenie, ktoré mu žalobca predniesol v rámci svojho druhého žalobného dôvodu, podľa ktorého článok 3 a článok 4 ods. 1 sporného rozhodnutia sú neúmerné, pretože zaväzujú DSD udeliť tretím osobám licenciu na používanie ochrannej známky Der Grüne Punkt, a to v prípade neúčasti na systéme DSD.

221.

Súd prvého stupňa teda vysvetlil dôvody, pre ktoré bol toho názoru, že sporné rozhodnutie, svojím článkom 3 a článkom 4 ods. 1 nezaviazalo DSD udeliť licencie podnikom zapojeným do jeho systému pre obaly, ktoré neboli odobraté týmto systémom, ale smerovalo k ukončeniu zneužívania tým, že od neho žiadalo nevyberať poplatok za službu, ktorú neposkytol.

222.

V bode 178 napadnutého rozsudku totiž Súd prvého stupňa pripomenul, že zneužívanie vytýkané DSD podľa sporného rozhodnutia spočívalo vo vyžadovaní zaplatenia poplatku za všetky obaly uvádzané na trh v Nemecku s logom Der Grüne Punkt. Súd prvého stupňa pokračoval tým, že uviedol, že „podľa [tohto] rozhodnutia poplatok nemožno vyžadovať, ak výrobcovia a predajcovia obalov, ktorí využívajú systém DSD iba pre časť obalov uvádzaných na trh v Nemecku, preukážu, že splnili povinnosti odobratia a zhodnotenia uložené v [nariadení o obaloch] prostredníctvom konkurenčných hromadných systémov alebo individuálnych systémov ([prvý a druhý prípad]). Rovnako poplatok nemožno vyžadovať, ak výrobcovia a predajcovia obalov, ktorí nevyužívajú systém DSD v Nemecku, ale uvádzajú na trh v tejto krajine štandardizovaný obal, ktorý uvádzajú na trh tiež v inom členskom štáte, pre ktorý pristúpia k systému odobratia užívajúcemu logo Der Grüne Punkt, preukážu, že splnili povinnosti uložené v [uvedenom nariadení] prostredníctvom konkurenčných hromadných systémov alebo individuálnych systémov ([tretí prípad])“.

223.

Vzhľadom na tieto skutočnosti Súd prvého stupňa v bode 180 napadnutého rozsudku uviedol, že povinnosti uložené článku 3 a článku 4 ods. 1 sporného rozhodnutia sa teda netýkajú tretích osôb, ale výrobcov alebo predajcov obalov, ktorí uzatvorili zmluvu s DSD a ktorí sú v inom členskom štáte držiteľmi licencie na užívanie ochrannej známky Der Grüne Punkt v rámci systému odberu alebo zhodnocovania používajúceho toto logo.

224.

V bode 181 napadnutého rozsudku bol Súd prvého stupňa názoru, že „predmetom týchto povinností nie je uloženie DSD povinnosti licencie bez časového obmedzenia na užívanie ochrannej známky Der Grüne Punkt, ale iba prinútenie DSD nevyberať poplatok za všetky obaly označené [týmto logom], ak sa preukáže, že všetky alebo iba časť týchto obalov bola odobratá a zhodnotená prostredníctvom iného systému“.

225.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, v bode 182 napadnutého rozsudku, že „len čo užívatelia loga Der Grüne Punkt predložia dôkaz o tom, že množstvá obalov, pre ktoré nevyužívajú systém DSD, boli účinne odobraté a zhodnotené iným alebo inými hromadnými alebo individuálnymi systémami, ktoré využívajú, nemôže žalobca tvrdiť, že je neprimerané od neho požadovať, aby nebol odmeňovaný za službu, ktorú neposkytuje“.

226.

Z tejto analýzy podľa môjho názoru vyplýva, že Súd prvého stupňa správne identifikoval zneužitie dominantného postavenia vytýkané žalobcovi a správne vysvetlil, že sporné rozhodnutie nesmerovalo k uloženiu nútenej licencie zúčastneným podnikom, ale k ukončeniu zneužívania vtedy, keď bolo preukázané, že obaly nesúce logo Der Grüne Punkt boli odobraté iným systémom, ako je systém DSD.

227.

V dôsledku toho si myslím, že piaty odvolací dôvod je nedôvodný a musí byť rovnako zamietnutý.

228.

Na podporu svojho šiesteho odvolacieho dôvodu DSD Súdu prvého stupňa vytýka analýzu, ktorá je nedostatočne odôvodnená a je v rozpore s obsahom spisov, rovnako ako aj porušenie článku 3 nariadenia č. 17 a zásady proporcionality. DSD po prvé vysvetľuje, že nariadenie o obaloch a právo ochranných známok bránia tomu, aby bol povinný udeliť licenciu na používanie loga Der Grüne Punkt. Opatrenia uložené článkami 3 a nasl. sporného rozhodnutia, ktoré neberú do úvahy skutočnosť, že DSD neudeľuje izolované licencie na používanie loga teda znamenajú presne uloženie takej povinnosti žalobcovi.

229.

Po druhé DSD poznamenáva, že je v rozpore s uvedeným nariadením a právom ochranných známok brániť mu vyžadovať od jeho klientov, aby umiestnili na obaly opatrené logom Der Grüne Punkt, ktoré ale nie sú zneškodňované systémom DSD, informáciu, ktorá umožňuje neutralizovať rozlišovací účinok tohto loga. Zamietnuc v bode 200 napadnutého rozsudku tvrdenie DSD, podľa ktorého obaly opatrené logom Der Grüne Punkt a zneškodnené systémom DSD musia byť spôsobilé rozlíšenia od obalov, na ktorých je umiestnené to isté logo, ale ktoré nie sú zneškodňované týmto systémom, Súd prvého stupňa nepochopil, že článok 3 sporného rozhodnutia predstavuje porušenie článku 3 nariadenia č. 17, rovnako ako aj zásady proporcionality.

230.

Komisia zastáva názor, že prvé tvrdenie DSD, podľa ktorého je v rozpore s nariadením o obaloch a právom ochranných známok, aby bol povinný udeliť licenciu na používanie loga Der Grüne Punkt, vychádza z mylného predpokladu, konkrétne že Súd prvého stupňa vychádzal z predpokladu izolovanej licencie na používanie tohto loga.

231.

Okrem toho, pokiaľ ide o druhý argument, Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa správne konštatoval, že ani nariadenie o obaloch, ani právo ochranných známok nevyžadujú identifikáciu rôznych obalov pre pridelenie systému DSD alebo inému systému.

232.

Vfw zastáva názor, že DSD dostatočne nepodporil svoje tvrdenia prednesené v rámci tohto odvolacieho dôvodu.

233.

Podľa Landbell a BellandVision je tento odvolací dôvod neprípustný, keďže odvolanie musí presne označovať účastníkov rozsudku alebo rozhodnutia, ktorého zrušenie sa vyžaduje, rovnako ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh.

234.

Čo sa týka prvého argumentu šiesteho odvolacieho dôvodu, podľa ktorého sporné rozhodnutie zaväzuje žalobcu udeliť licenciu na používanie ochrannej známky Der Grüne Punkt a ktorý je podobný tomu, ktorý bol preskúmaný v rámci piateho odvolacieho dôvodu, poukazujem na svoje posúdenie vykonané v rámci uvedeného odvolacieho dôvodu.

235.

V dôsledku toho som toho názoru, že prvý argument šiesteho odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

236.

Svojím druhým argumentom DSD Súdu prvého stupňa vytýka, že zavrhol jeho tvrdenie, podľa ktorého obaly nesúce logo Der Grüne Punkt a zneškodňované systémom DSD musia byť spôsobilé odlíšenia od tých, na ktorých je umiestnené rovnaké logo, ale ktoré nie sú zneškodňované týmto systémom. Súd prvého stupňa tak vykonal nedostatočnú analýzu, v rozpore s obsahom spisov a porušil článok 3 nariadenia č. 17, rovnako ako aj zásadu proporcionality.

237.

Chápem, že tak ako uvádza DSD, jednoduchá požiadavka efektívnej vysvetľujúcej informácie umožňujúcej neutralizovať rozlišujúci účinok ochrannej známky Der Grüne Punkt na obaloch, ktoré nie sú odoberané systémom DSD, by bola vhodnejším opatrením, úmerným a v súlade s článkom 3 nariadenia č. 17.

238.

Podľa môjho názoru Súd prvého stupňa správne zamietol výhradu vzťahujúcu sa na neúmerný charakter článku 3 ods. 1 sporného rozhodnutia v tom, že nepredvída možnosť umiestnenia vysvetľujúcich informácií.

239.

V bode 200 napadnutého rozsudku totiž Súd prvého stupňa vysvetľuje, že „[t]akéto vysvetľujúce poznámky spočívajú totiž na myšlienke, že je možné rozlišovať obaly označené logom Der Grüne Punkt, ktoré patria do systému DSD, od tých, na ktorých je umiestnené [uvedené logo], ale nepatria do systému DSD, a ktoré by mali obsahovať poznámku určenú na pritiahnutie pozornosti spotrebiteľa. Ako to bolo vysvetlené (pozri body 131 až 138 [napadnutého rozsudku]), spôsoby fungovania zmiešaných systémov nespočívajú v identifikácii obalov spotrebiteľmi, ktorí sa môžu slobodne rozhodnúť, ktorému systému prinesú obal, ale [spočívajú] v pridelení množstiev materiálov na zhodnotenie“.

240.

Táto analýza Súdu prvého stupňa je podľa môjho názoru zlučiteľná s tým, čo bolo uvedené v napadnutom rozsudku. V bode 48 týchto návrhov sme videli, že nie je možné vopred určiť, aká bude cesta obalu. Plastová fľaša môže byť ľahko kúpená na nemeckom trhu, aby bola následne vyhodená do kontajnera vo Francúzsku patriaceho konkurentovi DSD. Tak ako to uviedla Komisia, správanie spotrebiteľa nemožno vopred určiť. Teda vysvetľujúca informácia na obaloch nesúcich logo Der Grüne Punkt a odobratých systémom konkurujúcim DSD by nemohla mať zamýšľaný účinok, pretože oddelenie výrobkov nesúcich toto logo odobratých systémom DSD a výrobkov nesúcich to isté logo a odobratých konkurenčným systémom by bolo nemožné.

241.

Okrem toho poznamenávam, že na pojednávaní Landbell uviedol, že v praxi sa zber, triedenie a zhodnocovanie vykonávajú nezávisle od toho, či obal nesie označenie označujúce, do akého systému patrí. Medzi rôznymi systémami sa rozdeľujú objemy materiálov. DSD proti tejto praxi nenamietal.

242.

V dôsledku toho som názoru, že šiesty odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

243.

V rámci svojho siedmeho odvolacieho dôvodu sa žalobca dovoláva chyby konania. Podľa neho Súd prvého stupňa nahradil svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením Komisie. Žalobca rovnako uvádza, že každé nové doplnenie argumentácie Súdom prvého stupňa predstavuje porušenie jeho práva byť vypočutý.

244.

Na podporu tohto odvolacieho dôvodu DSD vytýka Súdu prvého stupňa, že uviedol nové konštatovania, založené na vyhláseniach uskutočnených účastníkmi konania v priebehu pojednávania. Malo ísť o odpovede na podrobné otázky, ktoré položil Súd prvého stupňa, buď sotva tri týždne pred pojednávaním, alebo v jeho priebehu bez toho, aby naznačil, aké dôsledky mieni vyvodiť z týchto odpovedí, alebo aby naznačil väzbu medzi týmito otázkami a konštatovaniami sporného rozhodnutia. Na základe uvedených otázok a odpovedí Súd prvého stupňa teda uviedol nové zásadné konštatovania o spôsoboch fungovania zmiešaných systémov, ktoré sa neobjavujú v spornom rozhodnutí a ktoré neboli zmienené Komisiou alebo žalobcom v odvolaní.

245.

DSD má najmä na mysli dve konštatovania, konkrétne na jednej strane konštatovanie uvádzajúce, že obaly zverené DSD môžu zároveň patriť do hromadného systému a individuálneho systému a na druhej strane to, ktoré uvádza, že nariadenie o obaloch predvída množstvo opravných mechanizmov umožňujúcich výrobcom a predajcom prevziať povinnosti vyplývajúce z uvedeného nariadenia prideliac následne obaly individuálnemu systému alebo hromadnému systému.

246.

Komisia podporovaná Vfw, Landbell a BellandVision zastáva názor, že body napadnutého rozsudku, ktorých sa týka tento odvolací dôvod, neobsahujú nič nové vo vzťahu k tomu, čo už bolo preskúmané v priebehu správneho konania a v priebehu písomnej časti konania pred Súdom prvého stupňa.

247.

Žalobca vytýka Súdu prvého stupňa, že uviedol nové konštatovania, ktoré sa neobjavujú v spornom rozhodnutí, a že tak nahradil svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením Komisie. Podľa DSD malo ísť o konštatovanie, podľa ktorého je možné využiť hromadný systém a individuálny systém, rovnako ako aj o konštatovanie, podľa ktorého nariadenie o obaloch predvída množstvo opravných mechanizmov, ktoré by výrobcom a predajcom umožnili splniť ich povinnosti podľa uvedeného nariadenia následným pridelením obalov individuálnemu systému alebo hromadnému systému.

248.

Som toho názoru, že tento odvolací dôvod musí byť tiež zamietnutý.

249.

Pripomínam totiž, že Súd prvého stupňa v bodoch 44 až 46 napadnutého rozsudku vysvetlil obsah sporného rozhodnutia vzťahujúci sa na možnosť kombinovať viacero systémov odberu a zhodnotenia.

250.

Presnejšie Súd prvého stupňa v bode 45 napadnutého rozsudku uviedol, že „[sporné] rozhodnutie vysvetľuje niekoľko prvkov umožňujúcich stanovenie možnosti využívania zmiešaných systémov. [Toto] rozhodnutie tak uvádza, že z pripomienok nemeckých orgánov ([bod 20 odôvodnenia sporného] rozhodnutia) vyplýva, že [nariadenie o obaloch] umožňuje spojiť individuálny systém a hromadný systém s účasťou na hromadnom systéme iba pre odobratie časti obalov uvedených na trh. … [Sporné] rozhodnutie tiež zdôrazňuje, že z neskoršej odpovede nemeckých orgánov vyplýva, že § 6 ods. 3 [uvedeného nariadenia] neimplikuje, že je možné len využitie jediného systému. Nemecké orgány tak nikdy nemali v úmysle umožniť uvedenie len jedného hromadného systému v celej krajine alebo v každej spolkovej krajine ([bod 20 odôvodnenia sporného] rozhodnutia).“

251.

Súd prvého stupňa rovnako v bode 46 napadnutého rozsudku zdôraznil, že „žalobca v predmetnej veci nepopiera možnosť výrobcu alebo predajcu obalov využiť zmiešaný systém“.

252.

Čo sa týka konštatovania Súdu prvého stupňa vysvetleného v bodoch 137 a 139 napadnutého rozsudku, podľa ktorých nariadenie o obaloch umožňuje využiť opravné mechanizmy zdôrazňujem, že hoci Súd prvého stupňa necitoval výslovne body sporného rozhodnutia, na ktoré odkazuje, na jednej strane v bode 9 napadnutého rozsudku uviedol, že „§ 6 ods. 1 deviata veta [uvedeného nariadenia] uvádza, že ak predajca nesplní svoju povinnosť odobratia a zhodnotenia prostredníctvom individuálneho systému, musí tak urobiť prostredníctvom hromadného systému“ a na druhej strane sa toto vyjadrenie nachádza v bode 21 odôvodnenia sporného rozhodnutia.

253.

Teda konštatovaním, v bode 137 napadnutého rozsudku, že ak nie je dosiahnutá miera zhodnotenia individuálnym systémom, výrobca alebo predajca môže odkúpiť objem obalov dostatočný na dosiahnutie tejto miery, Súd prvého stupňa nenahradil svoje vlastné odôvodnenie odôvodnením Komisie, keďže táto skutočnosť vyplýva úplne jasným spôsobom zo sporného rozhodnutia.

254.

Žalobca rovnako vytýka Súdu prvého stupňa, že uskutočnil nové konštatovanie, keď rozhodol, že výrobcovia a predajcovia mohli splniť svoje povinnosti podľa nariadenia o obaloch následným odovzdaním obalov individuálnemu systému.

255.

Ako som už uviedol v bodoch 160 až 163 týchto návrhov, žalobca sa podľa mňa mýli vo veci zmyslu, ktorý treba pripisovať bodu 137 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa totiž v analýze, ktorú vykonal v bodoch 134 až 137 napadnutého rozsudku, vychádza z predpokladu, podľa ktorého je predajca zapojený do dvoch systémov, jedného individuálneho a druhého hromadného. Nejde teda o následné využitie individuálneho systému, ale o opravu množstiev látky pridelenej rozličným systémom umožňujúc predajcovi kombinujúcemu individuálny systém a hromadný systém požadovať od hromadného systému vrátenie poplatku neoprávnene vybratého za obaly odobraté individuálnym systémom.

256.

Napokon Súd prvého stupňa v bode 138 napadnutého rozsudku spresnil, že „tieto možnosti opravy boli označené v dohode o kompenzácii, na ktorú sa poukázalo na pojednávaní, ktorá umožňuje rôznym správcom systémov rozdeliť množstvá materiálov zhodnotených podnikmi vykonávajúcimi zber, ktoré využívajú vzhľadom na množstvá materiálov, za ktoré sú zodpovední podľa zmlúv uzavretých s výrobcami a predajcami obalov“.

257.

V dôsledku toho si vzhľadom na tieto skutočnosti myslím, že siedmy odvolací dôvod musí byť tiež zamietnutý ako nedôvodný.

258.

Svojím ôsmym odvolacím dôvodom žalobca uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil procesnej chyby a poškodil jeho záujmy nesprávnym porozumením základnému právu na prerokovanie veci v primeranej lehote, tak ako je uznaná článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1).

259.

Podľa žalobcu konanie, ktoré trvalo päť rokov a deväť mesiacov na prvý pohľad vyzerá ako rozsiahle. Cituje v tomto ohľade rozsudok z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia. ( 17 ) Žalobca uvádza, že také trvanie by mohlo byť odôvodnené iba mimoriadnymi okolnosťami v zmysle rozsudku zo , Baustahlgewebe/Komisia ( 18 ), čo tak nebolo v tomto prípade.

260.

Žalobca teda od Súdneho dvora požaduje zrušenie napadnutého rozsudku, v súlade s článkom 58 ods. 1 druhou vetou a článkom 61 ods. 1 prvou vetou Štatútu Súdneho dvora.

261.

V rámci môjho posúdenia uvidíme, aké sú tvrdenia žalobcu na podporu tohto odvolacieho dôvodu.

262.

Komisia zastáva názor, že podľa judikatúry Súdneho dvora dokonca ani nadmerná dĺžka trvania konania nemôže vyvolať zrušenie rozsudku, ak taká dĺžka trvania nemala vplyv na výsledok sporu. ( 19 ) Podľa jej názoru neexistoval vzťah medzi dĺžkou trvania konania a výsledkom sporu a zrušenie rozsudku by viedlo k ďalšiemu predĺženiu trvania konania.

263.

Vfw poznamenáva, že DSD nebol znevýhodnený z dôvodu trvania konania, keďže mohol pokračovať vo svojej činnosti a jeho postavenie na trhu sa podstatne neoslabilo. Okrem toho, dokonca aj za predpokladu poškodenia záujmov žalobcu, zrušenie napadnutého rozsudku by bolo neprimerané.

264.

Landbell a BellandVision pripomínajú, že primeranú dobu trvania konania treba posudzovať vo svetle okolností prípadu. V tejto veci DSD vyvolal značnú zložitosť veci dlhými rozbormi, deformujúcimi podstatu veci a dokonca aj nepravdivými v podstatných aspektoch týkajúcich sa práva ochranných známok.

265.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ ide o prípadné procesné chyby, podľa ustanovení článku 225 ES a článku 58 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Podľa neskôr uvedeného ustanovenia, môže byť založené na odvolacích dôvodoch založených na nedostatku právomoci Súdu prvého stupňa, procesných chybách Súdu prvého stupňa poškodzujúcich záujmy žalobcu, ako aj porušení práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa. ( 20 )

266.

Takto má Súdny dvor právomoc kontrolovať, či došlo v konaní pred Súdom prvého stupňa k procesných chybám poškodzujúcim záujmy žalobcu a musí sa uistiť, že boli rešpektované všeobecné zásady práva Spoločenstva a pravidlá konania uplatniteľné, pokiaľ ide o dôkazné bremeno a hodnotenie dôkazov. ( 21 )

267.

V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 EDĽP stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ( 22 )

268.

Všeobecná zásada práva Spoločenstva, podľa ktorej má každá osoba právo na spravodlivý proces, ktorá je inšpirovaná týmito základnými právami, a najmä právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, je uplatniteľná v rámci súdneho prostriedku nápravy proti rozhodnutiu Komisie ukladajúcemu podniku pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže. ( 23 ) Vo fáze odvolania teda prináleží Súdnemu dvoru preskúmať také odvolacie dôvody uvádzané v konaní pred Súdom prvého stupňa. ( 24 )

269.

Lehota trvania konania mala ako počiatočný okamih podanie žaloby o neplatnosť 5. júla 2001 do kancelárie Súdu prvého stupňa a skončila , v deň vyhlásenia napadnutého rozsudku. Konanie pred Súdom prvého stupňa teda trvalo približne päť rokov a deväť mesiacov.

270.

Inšpirujúc sa kritériami vyjadrenými Európskym súdom pre ľudské práva Súdny dvor v už citovanom rozsudku Baustahlgewebe/Komisia rozhodol, že primeraný charakter trvania konania treba posúdiť podľa konkrétnych okolností každej veci a najmä významu sporu pre dotknuté osoby, zložitosti veci a správania žalobcu pred Súdom prvého stupňa, rovnako ako aj správania príslušných orgánov. ( 25 )

271.

Postupne preskúmam tieto tri kritériá vo svetle judikatúry vychádzajúcej z už citovaného rozsudku Baustahlgewebe/Komisia.

272.

Súdny dvor rozhodol, že v prípade sporu o existenciu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, základná požiadavka právnej istoty, z ktorej musia mať prospech hospodárske subjekty, rovnako ako aj cieľ zabezpečiť, aby na vnútornom trhu nebola skresľovaná hospodárska súťaž predstavujú značný záujem nielen pre žalobcu samotného a pre jeho konkurentov, ale rovnako aj pre tretie osoby, z dôvodu veľkého množstva dotknutých osôb a finančných záujmov o ktoré ide. ( 26 )

273.

Dôležitý význam, a najmä finančný význam pre dotknutý podnik, teda vyžaduje rýchle prerokovanie veci. Ak vezmeme ako príklad prípad podniku, ktorému je na základe rozhodnutia Komisie uložená povinnosť sprístupniť informácie vzťahujúce sa na jeho výrobky tak, aby mohli konkurenčné podniky vyvíjať svoje výrobky, nikto nepochybuje o tom, že toto rozhodnutie a konanie začaté podnikom budú mať dosah na jeho činnosť, keďže odvolanie proti rozhodnutiam Komisie nemá odkladný účinok.

274.

To isté platí v prípade, keď sa Komisia rozhodne udeliť pokutu podniku, ktorý považuje za zodpovedný za porušenie.

275.

Otázkou, ktorá sa v tejto veci objavuje je teda to, či bol význam skutočne pre DSD zásadný do tej miery, že mohlo byť v hre prežitie jeho hospodárskej činnosti. Nemyslím si to.

276.

Na rozdiel od podniku, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, spoločnosti DSD nebola Komisiou uložená žiadna pokuta. V tomto ohľade Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pripomína, že sa už v plnom rozsahu vyjadrila v bode 148 svojho oznámenia o výhradách ( 27 ) a že ani nemá v úmysle uložiť pokutu.

277.

Okrem toho sporné rozhodnutie nebolo podľa môjho názoru takej povahy, aby ohrozilo činnosť žalobcu. Cieľom tohto rozhodnutia je ukončenie zneužívania spočívajúceho vo vyberaní poplatku za všetky obaly uvedené na trh zúčastneným podnikom, dokonca aj za časť obalov, ktoré v skutočnosti nie sú odoberané systémom DSD. To je dôvod, pre ktorý uvedené rozhodnutie stanovuje, že keď je preukázané, že obaly nie sú odoberané týmto systémom, poplatok nemá byť pre túto časť obalov platený.

278.

Zmluvy, ktoré DSD podpísal so zúčastnenými podnikmi teda nie sú spochybňované a môže vykonávať činnosť obvyklým spôsobom. Jednoducho sa od DSD vyžaduje, aby si nenechával platiť poplatok za službu, ktorú neposkytuje.

279.

Význam sporu je teda podľa mňa pre DSD skutočný, keďže má na neho nevyhnutne dosah, ale nie je zásadný, keďže neohrozuje hospodárske prežitie jeho činnosti.

280.

Táto okolnosť však nemôže viesť k zbaveniu žalobcu jeho práva na spravodlivý proces v primeranej lehote najmä keď, ako ešte uvidíme, zložitosť veci by podľa mňa nemala vyžadovať konanie v trvaní päť rokov a deväť mesiacov.

281.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora vyplýva, že zložitosť veci sa určuje na základe niekoľkých okolností.

282.

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že hospodárska povaha porušení sama osebe nespôsobuje mimoriadnu zložitosť konania. Rovnako zdôraznil, že zmena zákona, o ktorý ide v spore vo veci samej, uľahčila prácu vyšetrujúceho sudcu. Európsky súd pre ľudské práva okrem iného poznamenal, že spor vo veci samej sa týka štyroch osôb, v rámci spoločností orientovaných na tú istú oblasť činnosti a bez toho, aby sa objavili dostatočne prepracované právne štruktúry na podstatné zdržiavanie vyšetrovateľov v ich práci. Vyvodil z toho, že zložitosť veci neodôvodňuje trvanie konania. ( 28 )

283.

Súdny dvor v už citovanom rozsudku vo veci Baustahlgewebe/Komisia pre zhodnotenie zložitosti veci vzal najmä do úvahy množstvo osôb dotknutých rozhodnutím Komisie a skutočnosť, že žaloba žalobcu predstavovala jednu z jedenástich žalôb spísaných v troch rôznych jazykoch konania, formálne spojených na účely ústnej časti konania. ( 29 ) Súdny dvor rovnako zdôraznil, že konanie týkajúce sa žalobcu vyžadovalo hlbokú analýzu pomerne objemných dokumentov a pomerne zložitých skutkových a právnych otázok. ( 30 )

284.

V rozsudku z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia ( 31 ) Súdny dvor uviedol, že značne dlhé konanie pred Súdom prvého stupňa možno vysvetliť z veľkej časti spojením objektívnych okolností, ktoré boli spôsobené množstvom súbežných vecí postupne začatých pred Súdom prvého stupňa, ako aj dôležitosťou právnych otázok, ktoré v nich boli predložené. ( 32 )

285.

V rámci tejto veci treba poznamenať, že DSD, ktorý je podnikom dotknutým sporným rozhodnutím, je jediným žalobcom. Okrem toho konanie prebiehalo v jedinom jazyku, ktorým je nemčina.

286.

Určite nie je sporné, že Súd prvého stupňa musí v jemu predložených veciach analyzovať zložité skutkové a právne otázky.

287.

Predsa však si myslím, že táto vec nebola tak právne komplikovaná, aby to odôvodnilo konanie v trvaní piatich rokov a deviatich mesiacov.

288.

Zdôrazňujem totiž, že ak je pravdou, že systém upravený nariadením o obaloch a systém zavedený DSD môžu byť na prvý pohľad ťažko pochopiteľné, zostáva pravdou, že skutkové okolnosti tejto veci nie sú tak zložité ako napríklad skutkové okolnosti, ktoré možno Súd prvého stupňa musí analyzovať vo veciach dohôd a zosúladených postupov.

289.

Okrem toho v tejto veci je právna otázka obmedzená na existenciu zneužitia dominantného postavenia, pričom otázka samotnej existencie dominantného postavenia nebola sporná. Určenie existencie takého postavenia sa však často ukazuje ako ťažké a zložité najmä preto, pretože ide o štúdium hospodárskych údajov, ktoré sú samy osebe zložité.

290.

Som teda toho názoru, že zložitosť tejto veci neodôvodňovala trvanie konania pred Súdom prvého stupňa v dĺžke piatich rokov a deviatich mesiacov.

291.

V priebehu súdneho konania mohlo mať správanie žalobcu dôsledky pre predlžovanie dĺžky konania. Súdny dvor teda preskúma, aké bolo toto správanie tak, aby zohľadnil zodpovednosť každého na dĺžke trvania konania.

292.

Aby posúdil správanie žalobcu, Súdny dvor v už citovanom rozsudku vo veci Baustahlgewebe/Komisia skúmal, či Baustahlgewebe GmbH žiadal o predĺženie pôvodne určenej lehoty na predloženie repliky, aby určil, či žalobca prispel značným spôsobom k predĺženiu doby trvania konania.

293.

V tejto veci zdôrazňujem, že zo spisového materiálu vyplýva, že DSD skutočne žiadal o predĺženie lehoty na predloženie svojej repliky, čo bolo odsúhlasené rozhodnutím z 21. novembra 2001.

294.

Predsa však to nie je podľa môjho názoru táto žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie repliky, ktorá prispela značným spôsobom k predĺženiu doby konania pred Súdom prvého stupňa.

295.

Pokiaľ totiž ide o správanie príslušného orgánu, teda Súdu prvého stupňa, treba poznamenať, že medzi oznámením o konci písomnej časti konania účastníkom 9. septembra 2002 a vytýčením pojednávania oznámenom účastníkom ubehli tri roky a deväť mesiacov. Zdá sa mi, že taká lehota, berúc do úvahy relatívnu zložitosť veci a správanie žalobcu, nie je odôvodnená.

296.

V tomto ohľade Súdny dvor v už citovanom rozsudku Baustahlgewebe/Komisia rozhodol, že štruktúra súdneho systému Spoločenstiev v určitých ohľadoch odôvodňuje, aby Súd prvého stupňa, poverený ustálením skutkových okolností meritórnym posúdením sporu, mohol mať k dispozícii pomerne viac času na prerokovanie žalôb vyžadujúcich hlboké preskúmanie zložitých skutkových okolností. Predsa však Súdny dvor dodáva, že toto poslanie nezbavuje súdy Spoločenstva zriadené osobitne na tento účel povinnosti rešpektovať primeranú lehotu pri prerokúvaní vecí, ktoré sú im predložené na rozhodnutie. ( 33 )

297.

Súdny dvor rovnako preskúmal, či v priebehu obdobia medzi ukončením písomnej časti konania a rozhodnutím otvoriť ústnu časť konania došlo k opatreniam na zabezpečenie priebehu konania alebo ešte vyšetrovacím opatreniam. ( 34 )

298.

Súdny dvor zistil, že medzi koncom písomnej časti konania a rozhodnutím otvoriť ústnu časť konania uplynulo 32 mesiacov a medzi uzavretím ústnej časti konania a vyhlásením rozsudku Súdu prvého stupňa uplynulo 22 mesiacov. Také lehoty by podľa Súdneho dvora nemohli byť odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami. Súdny dvor rozhodol, že pri neexistencii akéhokoľvek prerušenia konania pred Súdom prvého stupňa, najmä na základe článkov 77 a 78 jeho rokovacieho poriadku, bolo potrebné dospieť k záveru, že také okolnosti neboli naplnené. ( 35 )

299.

Zdôrazňujem, že v tejto veci uplynulo 45 mesiacov medzi koncom písomnej časti konania a rozhodnutím otvoriť ústnu časť konania a že počas uvedeného obdobia nebolo prijaté žiadne osobitné opatrenie na zabezpečenie priebehu konania ani vyšetrovacie opatrenie.

300.

V dôsledku toho si vzhľadom na všetky hore uvedené skutočnosti myslím, že hoci význam sporu neohrozil prežitie hospodárskej činnosti DSD, zložitosť veci, rovnako ako aj správanie žalobcu neodôvodnilo trvanie konania pred Súdom prvého stupňa v dĺžke piatich rokov a deviatich mesiacov. Túto lehotu teda podľa môjho názoru treba považovať za neprimeranú.

301.

Žalobca zastáva názor, že nerešpektovanie primeranej lehoty konania pred Súdom prvého stupňa poškodilo v zmysle článku 58 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora jeho záujmy. Taká chyba by v súlade s článkom 61 prvým odsekom prvou vetou Štatútu Súdneho dvora odôvodnila zrušenie napadnutého rozsudku, nezávisle od prípadných následkov zrušenia na výsledok sporu.

302.

Som toho názoru, že ôsmy odvolací dôvod treba zamietnuť ako irelevantný.

303.

Ak je aj pravdou, že podľa môjho názoru trvanie konania pred Súdom prvého stupňa nezodpovedá definícii primeranej lehoty, myslím si, že toto konštatovanie nemôže mať v skutočnosti ako sankciu zrušenie.

304.

V tomto ohľade už citovaný rozsudok Baustahlgewebe/Komisia zariadil iba čisto peňažnú náhradu ujmy spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty konania.

305.

V tejto veci by pripustenie zrušenia napadnutého rozsudku znamenalo povoliť DSD obnoviť protiprávne správanie, ktoré bolo sankcionované sporným rozhodnutí z dôvodov, ktoré som práve opísal ako dôvodné.

306.

Sankcia za nedodržanie primeranej lehoty konania by totiž v žiadnom prípade nemala viesť k tomu, aby sa podniku umožnilo pokračovať v správaní alebo obnoviť správanie, o ktorom bolo rozhodnuté, že je v rozpore s pravidlami Spoločenstva.

307.

V dôsledku toho nedodržanie primeranej lehoty konania môže byť prípadne iba dôvodom pre žiadosť o náhradu spôsobenej ujmy.

308.

Pokiaľ ide o povahu tejto ujmy, nie sme v tejto veci v situácii porovnateľnej so situáciou podniku, ktorý by z dôvodu nadmernej dĺžky trvania konania utrpel hospodárske straty. Neexistuje teda podľa mňa hospodárska ujma.

309.

Ujma utrpená žalobcom je tu predstavovaná samotným porušením všeobecnej zásady práva Spoločenstva, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktorého je rešpektovanie primeranej lehoty konania jednou zo súčastí. ( 36 )

310.

V tomto ohľade pripomínam, že článok 6 ods. 2 Zmluvy o EÚ uvádza, že „únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP]“.

311.

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry tunajšieho Súdneho dvora tvoria základné práva neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, inšpirujúc sa ústavnými tradíciami spoločnými členským štátom, rovnako ako aj pokynmi poskytnutými medzinárodnými nástrojmi na ochranu ľudských práv, na ktorých členské štáty spolupracovali alebo k nim pristúpili. ( 37 )

312.

Osobitný význam v tomto kontexte vykazuje EDĽP. ( 38 )

313.

Toto právo každej osoby, aby bola jej vec prerokovaná v primeranej lehote má podľa môjho názoru taký význam, že samotná skutočnosť zbavenia fyzickej alebo právnickej osoby tejto záruky predstavuje samostatnú ujmu spôsobenú tejto osobe.

314.

Čo sa týka možných podôb náhrady, na túto vec možno podľa môjho názoru preniesť spôsoby uznávané Európskym súdom pre ľudské práva. Zdá sa mi teda, že uznanie porušenia predmetnej zásady predstavuje „primerané zadosťučinenie“, ktoré je samo spôsobilé na to, aby pri neexistencii hmotnej ujmy nahradilo ujmu utrpenú žalobcom. Európsky súd pre ľudské práva totiž už pripustil, že „konštatovanie [podľa ktorého štát porušil článok 6 ods. 1 EDĽP] samotné poskytuje… spravodlivé zadosťučinenie dostatočné pri okolnostiach sporu“ ( 39 ).

315.

Ak však DSD predsa len zastáva názor, že jednoduché uznanie porušenia zásady konať v primeranej lehote nie je spravodlivým zadosťučinením, môže podľa môjho názoru podať na súdoch Spoločenstva žalobu o náhradu škody podľa inštitútov práva Spoločenstva. V súlade s článkom 288 druhý odsek ES totiž „[v] prípade nezmluvnej zodpovednosti Spoločenstvo, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“.

316.

Aký súd má teda právomoc rozhodnúť o takej žalobe?

317.

Texty predpisov Spoločenstva neupravujú osobitné ustanovenia pre žaloby na náhradu ujmy spôsobenej činnosťou súdov Spoločenstva.

318.

Vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, generálny advokát Léger uviedol, že podľa neho Súdny dvor má naďalej právomoc rozhodovať také spory, keďže sa týkajú súdnych aktov, ktoré Súd prvého stupňa sám prijal.

319.

Navrhované riešenie bolo teda takéto. Vzhľadom na skutočnosť, že nebolo možné uvažovať o zverení súdnemu orgánu úlohy vyjadriť sa o chybnej alebo protiprávnej povahe jeho vlastného správania, právomoc Súdu prvého stupňa bolo treba analyzovať v tom zmysle, že nezahŕňa konania o náhradu škody smerované proti súdnym aktom, ktoré sám Súd prvého stupňa prijal. Podľa generálneho advokáta mal teda právomoc konať vo veciach takýchto žalôb Súdny dvor.

320.

V dobe už citovaného rozsudku Baustahlgewebe/Komisia navrhovanému riešeniu nestála v ceste žiadna rušivá prekážka, kedy bola právomoc Súdu prvého stupňa, neupravená v Zmluve ES, určovaná rozhodnutím Rady Európskej únie podľa prijatého postupu. ( 40 )

321.

S nadobudnutím účinnosti Zmluvy z Nice však má Súd prvého stupňa odvtedy, rozhodnutím primárneho práva, výlučnú právomoc konať o sporoch vzťahujúcich sa na náhradu škody spôsobenú inštitúciami alebo zamestnancami Spoločenstva pri výkone ich funkcií.

322.

Za súčasného stavu primárneho práva Spoločenstva teda nevidím, na akom právnom základe by Súdny dvor mohol konať o tomto type žalôb, ibaže by sa vytvoril nový právny nástroj.

323.

V dôsledku toho si myslím, že Súd prvého stupňa má naďalej právomoc rozhodovať žaloby o náhradu škody spôsobenej nerešpektovaním primeranej lehoty konania pred súdom Spoločenstva.

324.

Podľa môjho názoru by toto riešenie uspokojilo okrem iného zásadu požiadavky nezávislého súdu. Pojem nestrannosti vymedzený Európskym súdom pre ľudské práva sa mi totiž zdá zlučiteľný s riešením, ktoré navrhujem.

325.

Tento pojem totiž rozlišuje dva aspekty pojmu nestrannosti, jeden subjektívny a druhý objektívny. ( 41 )

326.

Subjektívny postup spočíva v určení toho, čo si taký súd za takej okolnosti myslel vo svojej vnútornej sfére a zaujíma sa teda dokonca aj o osobnosť sudcu. Subjektívna nestrannosť sa predpokladá až do dôkazu opaku. ( 42 ) Je ju teda ťažko spochybňovať.

327.

To je dôvod, pre ktorý bude rozhodujúca objektívna nestrannosť súdu. Objektívne hľadisko spočíva v položení si otázky, či nezávisle od osobného správania sudcu oprávňujú určité overiteľné skutkové okolnosti pochybovať o jeho nestrannosti. ( 43 ) Európsky súd pre ľudské práva v tomto ohľade spresňuje, že význam môže mať dokonca aj vonkajší zjav. ( 44 )

328.

Štúdium judikatúry uvedeného súdu ukazuje, že ten vykonáva analýzu kritéria objektívnej nestrannosti prípad od prípadu. Tento súd okrem iného vo svojom rozsudku v už citovanej veci Morel v. Francúzsko spresnil, že odpoveď na otázku, či je súd objektívne nestranný, sa mení podľa okolností prípadu. ( 45 )

329.

Predsa len v každom prípade, ktorý mu bol predložený, nachádzam spoločnú črtu, konkrétne že rozhodujúci prvok spočíva v skutočnosti, či obavy dotknutej osoby možno považovať za objektívne odôvodnené. ( 46 )

330.

Vzhľadom na toto kritérium Európsky súd pre ľudské práva nedávno pripustil, že kumulácia súdnych funkcií, rovnako ako aj kumulácia súdnych a iných ako súdnych funkcií nie je v rozpore so zásadou objektívnej nestrannosti a nedávno povolil takúto kumuláciu.

331.

Takže napríklad vo veci Gubler v. Francúzsko ( 47 ) bola pánom Gublerom spochybnená nestrannosť disciplinárneho oddelenia národnej rady Ordre des médecins. Tento orgán podal na neho sťažnosť a o tej istej sťažnosti rozhodoval. Pán Gubler bol toho názoru, že uvedený orgán bol sudcom aj účastníkom.

332.

Európsky súd pre ľudské práva zastával názor, že keďže členovia disciplinárneho oddelenia, ktorí sa zúčastnili na tvorbe rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti podanej proti pánovi Gubler, sa nezúčastnili na rozhodnutí národnej rady podať takú sťažnosť, pochybnosti sťažovateľa o nezávislosti a nestrannosti členov disciplinárneho oddelenia nemôžu byť objektívne odôvodnené. ( 48 )

333.

Vo veci Procola v. Luxembursko ( 49 ) žalobca spochybnil nestrannosť výboru pre spory luxemburskej štátnej rady v rámci žaloby proti veľkovojvodskej vyhláške. Štyria z piatich členov, z ktorých pozostáva tento výbor, pôvodne poskytli v rámci ich poradnej funkcie stanovisko k návrhu tejto vyhlášky.

334.

Európsky súd pre ľudské práva bol toho názoru, že v prípade štyroch členov štátnej rady došlo k zmiešaniu poradných a súdnych funkcií. Rozhodol, že samotná skutočnosť, že určité osoby následne vykonávajú pri tých istých rozhodnutiach dva typy funkcií je takej povahy, že spochybňuje systémovú nestrannosť uvedenej inštitúcie odôvodňujúc tak pochybnosti žalobcu. ( 50 )

335.

Európsky súd pre ľudské práva okrem toho spresnil, že z článku 6 ods. 1 EDĽP vyplýva pre každý vnútroštátny súd povinnosť overiť si, či svojím zložením predstavuje nestranný súd. ( 51 )

336.

Táto judikatúra musí byť tiež kombinovaná s účinkom ostatných rovnako základných zásad, konkrétne práva na prístup k súdu a požiadavky dvojstupňového konania.

337.

Vzhľadom na to, že súdy Spoločenstva s právomocou rozhodovať o žalobách o náhradu škody spôsobenej činnosťou súdov Spoločenstva, jedným v prvostupňovom konaní, druhým v odvolacom konaní, sú len dva, zdá sa mi rozumné ponechať im ich právomoc s tou výslovnou výhradou, že zloženie súdu konajúce o žalobe bude iné ako to, ktoré prijalo akt, z ktorého mala vyplynúť tvrdená ujma.

338.

Určite že rozsudok vyhlásený Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Mihalkov v. Bulharsko ( 52 ) môže vyvolať pochybnosť, pokiaľ ide o možnosť, aby Súd prvého stupňa rozhodoval o žalobe o náhradu škody spôsobenej súdom Spoločenstva. Tento súd bol totiž v uvedenej veci toho názoru, že hoci by aj nebol žiaden dôvod pochybovať o osobnej nestrannosti sudcov súdu mesta Sofia, ich osobná väzba na jedného z účastníkov sporu (išlo o zodpovednosť súdu mesta Sofia) mohla sama osebe vyvolať u žalobcu oprávnené pochybnosti týkajúce sa objektívnej nestrannosti sudcov a ich nezávislosti voči druhému účastníkovi sporu. ( 53 ) Okrem toho pochybnosti žalobcu mohli byť posilnené skutočnosťou, že podľa príslušných rozpočtových pravidiel by platba náhrady škody, ktorá mu mala byť priznaná v prípade úspechu, zaťažila rozpočet súdu mesta Sofia. ( 54 )

339.

Predsa však zdôrazňujem, že toto konkrétne rozhodnutie nemožno na túto vec preniesť. Keďže štáty majú množstvo súdov, žalobu by bolo možné ľahko prideliť súdom nezúčastneným na spore, a teda nepostihnutým akoukoľvek pochybnosťou, pokiaľ ide o ich nestrannosť. To nie je prípad na úrovni Spoločenstva, ako sme to videli.

340.

Ak by sme postupovali podľa odôvodnenia Európskeho súdu pre ľudské práva v tejto veci, ani Súd prvého stupňa, ani samotný Súdny dvor, keďže by malo ísť o správanie Súdu prvého stupňa, by teda nemohol rozhodovať o žalobe o náhradu škody spôsobenej súdmi Spoločenstva. To by však predstavovalo odopretie spravodlivosti.

341.

Všetky tieto skutočnosti podľa mňa hovoria v prospech zachovania právomoci Súdu prvého stupňa na rozhodovanie o týchto typoch žalôb.

342.

Z týchto dôvodov a za vyššie uvedených podmienok sa mi zdá, že možno uplatniť iba postup podľa všeobecného práva.

343.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby: