1

Dňa 7. marca 2002 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali smernicu 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349). Podľa článku 1 ods. 1 uvedenej smernice táto smernica „vytvára harmonizovaný rámec na reguláciu elektronických komunikačných služieb, elektronických komunikačných sietí, pridružených zariadení a pridružených služieb,… stanovuje úlohy národných regulačných orgánov a vytvára sústavu postupov na zabezpečenie harmonizovaného uplatňovanie [uplatňovania — neoficiálny preklad] regulačného rámca v celom Spoločenstve“.

2

Článok 4 smernice 2002/21 stanovuje právo na odvolanie proti rozhodnutiam, ktoré prijali národné regulačné orgány (ďalej len „NRO“), takto:

„1.   Členské štáty zabezpečia na národnej úrovni existenciu účinného mechanizmu, prostredníctvom ktorého každý užívateľ alebo podnik poskytujúci elektronické komunikačné siete a/alebo služby, dotknutý rozhodnutím [NRO] má právo na odvolanie proti tomuto rozhodnutiu k odvolaciemu orgánu, ktorý je nezávislý na zúčastnených stranách. Tento orgán, ktorým môže byť súd, musí mať k dispozícii zodpovedajúce expertízy, aby mohol vykonávať svoje funkcie. Členské štáty zabezpečia patričné zohľadnenie skutkovej podstaty prípadov a existenciu účinného mechanizmu odvolania. Do rozhodnutia o takomto odvolaní, platí rozhodnutie [NRO], pokiaľ odvolací orgán nerozhodne inak.

2.   Ak odvolací orgán uvedený v odseku 1 nie je svojim charakterom súdny, musí vždy predložiť dôvody svojho rozhodnutia v písomnej forme. V tomto prípade jeho rozhodnutie podlieha preskúmaniu súdom alebo tribunálom v zmysle článku 234 Zmluvy.“

3

V súlade s článkom 5 ods. 2 smernice 2002/21 „členské štáty zabezpečia, aby [NRO] na základe odôvodnenej žiadosti poskytovali Komisii informácie potrebné na vykonávanie jej úloh podľa zmluvy“.

4

Článok 6 smernice 2002/21, nazvaný „Mechanizmus konzultácie a transparentnosti“, stanovuje:

„Okrem prípadov, na ktoré sa vzťahujú články 7 ods. 6, 20 alebo 21 členské štáty zabezpečia, aby [NRO], ktoré zamýšľajú prijať opatrenia podľa tejto smernice… s významným dopadom na relevantný trh, poskytli zúčastneným stranám príležitosť vyjadriť sa k návrhu opatrenia v primeranej lehote…“

5

Článok 7 smernice 2002/21, nazvaný „Konsolidácia vnútorného trhu pre elektronické komunikácie“, stanovuje:

„1.   Pri vykonávaní svojich úloh podľa tejto smernice…, [NRO] zohľadnia v čo najväčšej miere ciele stanovené v článku 8, v rozsahu vzťahujúcom sa k fungovaniu vnútorného trhu.

2.   [NRO] vzájomnou transparentnou spoluprácou a spoluprácou s Komisiou prispejú k rozvoju vnútorného trhu, aby sa zabezpečilo jednotné uplatňovanie ustanovení tejto smernice… vo všetkých členských štátoch. Za týmto účelom sa snažia najmä dohodnúť na typoch nástrojov a opravných prostriedkov najvhodnejších na riešenie jednotlivých situácii na trhu.

3.   Okrem porád uvedených v článku 6, ak [NRO] zamýšľa prijať opatrenie, ktoré:

súčasne sprístupní návrh opatrenia Komisii a [NRO] v ostatných členských štátoch spolu s jeho odôvodnením… a informuje o ňom Komisiu a ostatné [NRO]. [NRO] a Komisia môžu príslušnému [NRO] predložiť pripomienky v lehote jedného mesiaca alebo v lehote uvedenej v článku 6, ak je táto lehota dlhšia. Lehota jedného mesiaca nesmie byť prekročená.

4.   Ak je zamýšľané opatrenie uvedené v článku 3 zamerané na:

a malo by vplyv na obchod medzi členskými štátmi a Komisia upovedomila [NRO], že návrh opatrenia by vytvoril prekážku jednotnému trhu alebo má vážne pochybnosti o jeho súlade s právom Spoločenstva a najmä s cieľmi uvedenými v článku 8, nesmie byť navrhované opatrenie prijaté počas nasledujúcich dvoch mesiacov. Táto lehota sa nesmie predĺžiť. Počas tejto lehoty môže Komisia podľa postupu stanoveného v článku 22 ods. 2 prijať rozhodnutie vyžadujúce od [NRO] zrušenie navrhovaného opatrenia. Toto rozhodnutie musí byť doložené podrobnou a objektívnou analýzou dôvodov prečo by návrh opatrenia nemal byť podľa Komisie schválený, spolu s konkrétnymi návrhmi na zmenu návrhu opatrenia.

5.   Príslušný [NRO] v čo najväčšej miere zohľadní pripomienky ostatných [NRO] a Komisie a môže, okrem prípadov, ktoré sú uvedené v odseku 4, prijať výsledný návrh opatrenia a ak tak urobí, informovať o tom Komisiu.

6.   Za výnimočných okolností, keď [NRO] uváži, že existuje naliehavá potreba konať odlišne od postupu uvedeného v odsekoch 3 a 4, s cieľom ochrany hospodárskej súťaže a záujmov užívateľov, môže okamžite prijať primerané a dočasné opatrenia. Tieto opatrenia s úplným odôvodnením okamžite oznámi Komisii a ostatným [NRO]. Rozhodnutie [NRO], ktorým sa takéto opatrenia stávajú trvalými alebo sa predlžuje ich platnosť podlieha ustanoveniam odsekov 3 a 4.“

6

V súlade s článkom 8 ods. 2 písm. b) smernice 2002/21 NRO „podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených zariadení a služieb okrem iného tým, že… zabezpečia, aby nenastala deformácia alebo obmedzenie súťaže v sektore elektronických komunikácií“.

7

Článok 8 ods. 3 písm. d) smernice 2002/21 dopĺňa, že „[NRO] prispievajú k rozvoju vnútorného trhu okrem iného tým, že… vzájomnou spoluprácou a spoluprácou s Komisiou transparentným spôsobom zabezpečia rozvoj jednotných regulačných postupov a jednotné uplatňovanie tejto smernice“.

8

Článok 14 smernice 2002/21 definuje pojem podniky s významným vplyvom na trhu. Na tieto účely článok 14 ods. 2 smernice 2002/21 stanovuje, že „podnik sa považuje za podnik s významným vplyvom na trhu, ak sám alebo spoločne s inými podnikmi má postavenie zodpovedajúce dominancii, t. j. ekonomický vplyv, ktorý mu dovoľuje správať sa v značnom rozsahu nezávisle od konkurentov, zákazníkov a koncových spotrebiteľov“. Uvedené ustanovenie dodáva, že „[NRO] konajú podľa práva Spoločenstva a zohľadňujú v čo najväčšej miere pokyny na analýzu trhu a posúdenie významného vplyvu na trhu, zverejnené Komisiou podľa článku 15, najmä pri hodnotení prípadného spoločného významného vplyvu dvoch alebo viacerých podnikov na trhu“.

9

Článok 15 smernice 2002/21 sa týka postupu definovania trhu. V súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/21 „Komisia prijme odporúčanie o príslušných trhoch výrobkov a služieb (ďalej len ‚odporúčanie‘)“. Je upresnené, že „odporúčanie… identifikuje trhy výrobkov a služieb v elektronickom komunikačnom sektore, ktorých charakteristiky môžu byť také, že oprávňujú uloženie regulačných povinností“, a že „Komisia definuje trhy v súlade s princípmi práva hospodárskej súťaže“. Článok 15 ods. 2 smernice 2002/21 stanovuje, že „Komisia uverejní pokyny na analýzu trhu a posúdenie významného vplyvu (ďalej len ‚pokyny‘), ktoré musia byť v súlade s princípmi práva hospodárskej súťaže najneskôr k dátumu nadobudnutia účinnosti tejto smernice“. V súlade s článkom 15 ods. 3 smernice 2002/21 NRO „definujú relevantné trhy podľa národných okolností, najmä relevantné geografické trhy na svojom území podľa princípov práva hospodárskej súťaže, pričom zohľadnia v čo najväčšej miere odporúčanie a pokyny“, a „pred definovaním trhov, ktoré sa líšia od trhov definovaných v odporúčaní, sa riadia podľa postupov uvedených v článkoch 6 a 7“.

10

Článok 16 smernice, ktorý je nazvaný „Postup analýzy trhu“, stanovuje:

„1.   [NRO] vypracujú analýzu relevantných trhov čo najskôr po prijatí odporúčania alebo jeho aktualizácie, pričom maximálne zohľadňujú pokyny. Členské štáty zabezpečia, aby sa táto analýza v prípade potreby vykonala v spolupráci s národnými orgánmi pre hospodársku súťaž.

…

4.   Ak [NRO] zistí, že na trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, určí podniky s významným vplyvom na danom trhu v súlade s článkom 14 a [NRO] takýmto podnikom uloží primerané špecifické regulačné povinnosti…, alebo zachová alebo zmení tieto povinnosti, tam, kde už existujú.

5.   V prípade nadnárodných trhov identifikovaných rozhodnutím uvedeným v článku 15 ods. 4, príslušné [NRO] spoločne vykonajú analýzu trhu s maximálnym zohľadnením pokynov a rozhodnú o uložení, zachovaní, zmene alebo zrušení regulačných povinností… vo vzájomnej zhode.

6.   Opatrenia prijaté podľa ustanovení odsekov 3, 4 a 5 tohto článku podliehajú postupom uvedeným v článkoch 6 a 7.“

11

Odporúčanie Komisie 2003/561/ES z 23. júla 2003 o oznámeniach, lehotách a konzultáciách podľa článku 7 smernice 2002/21 (Ú. v. EÚ L 190, s. 13), vo svojom bode 6 písm. f) stanovuje, že v oznámení NRO týkajúcom sa návrhu opatrenia sa prípadne uvádzajú „výsledky predchádzajúcej verejnej konzultácie, ktorú uskutočnil [NRO]“ [neoficiálny preklad].

12

Podľa bodu 12 odporúčania 2003/561:

„Pokiaľ Komisia vyjadrí pripomienky v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21…, oznámi to elektronicky príslušnému [NRO] a uverejní tieto pripomienky na svojej internetovej stránke.“ [neoficiálny preklad]

13

Bod 14 odporúčania 2003/561 stanovuje:

„Pokiaľ Komisia podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21… zastáva názor, že návrh opatrenia by vytvoril prekážku jednotnému trhu alebo má vážne pochybnosti o jeho súlade s právom Spoločenstva a najmä s cieľmi uvedenými v článku 8 smernice 2002/21…, alebo následne

oznámi túto skutočnosť elektronicky príslušnému [NRO] a uverejní oznámenie na svojej internetovej stránke.“ [neoficiálny preklad]

14

Bod 16 odporúčania 2003/561 uvádza, že „[NRO] sa môže kedykoľvek rozhodnúť stiahnuť oznámený návrh opatrenia, pričom v tomto prípade sa tento oznámený návrh opatrenia odstráni z registra [Komisie]“ [neoficiálny preklad].

15

V súlade s bodom 17 odporúčania 2003/561, „pokiaľ [NRO], ktorému adresovala Komisia alebo iný [NRO] pripomienky vyjadrené v súlade s ustanoveniami článku 7 ods. 3 smernice 2002/21…, prijme návrh opatrenia, na žiadosť Komisie poskytne Komisii a iným [NRO] informácie o spôsobe, akým v maximálnej miere zohľadnil tieto pripomienky“ [neoficiálny preklad].

16

Spoločnosti Vodafone España a Vodafone Group (ďalej spoločne len „Vodafone“) prevádzkujú verejnú mobilnú telekomunikačnú sieť v Španielsku a poskytujú tam služby mobilnej komunikácie. Existujú dvaja ďalší prevádzkovatelia mobilných sietí, ktorí vykonávajú svoje činnosti na španielskom trhu, a to spoločnosti Telefonica a Amena. Licencia na využívanie spektra bola udelená spoločnosti Xfera a táto spoločnosť je oprávnená vstúpiť na trh ako štvrtý prevádzkovateľ mobilných sietí.

17

Dňa 10. augusta 2004 oznámila Comisión del Mercado de las Telecomunicaciones (španielska Komisia pre telekomunikačný trh, ďalej len „CMT“) s cieľom získať pripomienky zo strany podnikov, ktoré sú prítomné na trhu, predbežné konzultácie v súvislosti s maloobchodnými službami týkajúcimi sa pripojenia a volaní z mobilných zariadení.

18

Dňa 7. júla 2005 CMT rozhodla začať postup, ktorého cieľom je definovať a analyzovať trh pre prichádzajúce a odchádzajúce hovory vo verejných mobilných telekomunikačných sieťach, určiť prevádzkovateľov majúcich významný vplyv na trhu a uložiť špecifické povinnosti. Takisto rozhodla oznámiť verejné konzultácie a požiadať o správu španielsky úrad pre hospodársku súťaž. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Boletín Oficial del Estado 9. augusta 2005. Vnútroštátne konzultácie sa konali od 9. augusta do 9. septembra 2005.

19

Dňa 16. septembra 2005 španielsky úrad pre hospodársku súťaž oznámil CMT svoju správu týkajúcu sa postupu definovania a analýzy trhu pre prichádzajúce a odchádzajúce hovory vo verejných mobilných telekomunikačných sieťach.

20

Dňa 23. septembra 2005 Vodafone predložila CMT pripomienky.

21

Dňa 6. októbra 2005 CMT oznámila, že z dôvodu zložitosti postupu bola lehota prijatia a oznámenia rozhodnutia predlžená o tri mesiace.

22

Dňa 28. novembra 2005 CMT a Komisia zorganizovali stretnutie v súvislosti s „predbežným oznámením“, na ktorom CMT predložila svoje predbežné závery. Služby Komisie reagovali položením prvej série otázok.

23

Od 13. do 23. decembra 2005 Vodafone predložila Komisii predbežné pripomienky.

24

Dňa 30. decembra 2005 Komisia zaregistrovala oznámenie návrhu opatrenia CMT pod číslom ES/2005/0330, ktorým sa CMT chystala po prvé konštatovať, že Vodafone a dve ďalšie spoločnosti, a to Telefonica a Amena, mali spoločne významný vplyv na trhu, zodpovedajúci dominantnému postaveniu v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže v odvetví veľkoobchodného trhu pre prichádzajúce a odchádzajúce hovory vo verejných mobilných telekomunikačných sieťach v Španielsku, a po druhé uložiť Vodafone, ako aj spoločnostiam Telefonica a Amena povinnosť vyhovieť prijateľným žiadostiam o prístup do ich sietí a ponúknuť prijateľné podmienky na poskytnutie služieb prístupu do sietí.

25

Dňa 5. januára 2006 Komisia uverejnila návrh opatrenia CMT.

26

Dňa 10. januára 2006 Komisia zaslala CMT žiadosť o informácie v súlade s článkom 5 ods. 2 smernice 2002/21. Na túto žiadosť o informácie jej bola doručená odpoveď 13. januára 2006 a dodatočné informácie 18. januára 2006.

27

Dňa 13. januára 2006 Vodafone zaslala Komisii kópiu pripomienok, ktoré predložila CMT v rámci vnútroštátnych konzultácií.

28

Dňa 16. januára 2006 Vodafone zorganizovala stretnutie s úradníkmi Komisie v súvislosti s návrhom opatrenia ES/2005/0330 a poskytla im doplňujúce informácie. Okrem toho oznámila Komisii pripomienky vo faxovej správe zo 17. januára 2006 a v elektronickej správe z 24. januára 2006.

29

Dňa 26. januára 2006 podala Vodafone na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) žiadosť o prístup k dokumentom, ktorými disponuje Komisia, vzťahujúcim sa k návrhu opatrenia ES/2005/0330.

30

Listom z 30. januára 2006 Komisia zaslala CMT podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 list obsahujúci pripomienky týkajúce sa návrhu opatrenia ES/2005/0330 (ďalej len „list z 30. januára 2006“ alebo „napadnutý akt“).

31

Pripomienky Komisie sa týkali konštatovania CMT o existencii kolektívneho dominantného postavenia. Prvá pripomienka sa týkala podmienok hospodárskej súťaže na maloobchodnom trhu. Po tom, čo Komisia uviedla, že analýza dynamiky maloobchodného trhu, ktorú vykonala CMT, bola založená na celkovom vývoji priemerných príjmov za minútu, vyzvala CMT, aby v budúcej analýze trhu sledovala vývoj maloobchodných cien pre každý segment trhu a/alebo pre každý typ spotrebiteľa. Následne uviedla, že maloobchodný trh, ako sa zdá, vykazoval súbor štrukturálnych charakteristík, ktoré sa zdajú dostatočné na to, aby podnietili prevádzkovateľov spoločne zamietnuť vstup prevádzkovateľom mobilných virtuálnych sietí.

32

V druhej pripomienke týkajúcej sa konvergencie Komisia poznamenala, že CMT konštatovala existenciu konvergencie, ktorá bola transparentná a spočívala v zamietnutí prístupu tretím osobám na veľkoobchodný trh. Napriek tomu, že CMT neidentifikovala konvergenciu na maloobchodnom trhu, čo nebolo nevyhnutné, Komisia vzhľadom na zosúladenie obchodných stratégií troch prevádzkovateľov sietí pripustila, že aj najmenšiu odchýlku k agresívnejšej cenovej hospodárskej súťaži bolo možné ľahko zistiť.

33

Tretia pripomienka sa týkala odvetného mechanizmu. Pokiaľ ide o veľkoobchodný trh, Komisia uviedla, že tento mechanizmus mohol byť zavedený, ale že bolo možné poskytnúť viac dôkazov v súvislosti s tým, či tento mechanizmus mohol byť bezprostrednejší a či bol dostatočne stimulujúci, aby usmernil podnik, ktorý bol porušiteľom. Pokiaľ ide o maloobchodný trh, Komisia zastávala názor, že vo všeobecnosti existovali vierohodné odvetné mechanizmy.

34

Vo svojej štvrtej pripomienke Komisia vyzvala španielske orgány, aby našli spôsob, ako zabezpečiť účinné využívanie prístupného spektra vzhľadom na to, že držiteľ licencie (Xfera) ešte nevstúpil na trh, hoci svoju licenciu získal už v roku 2000. Ak by tento držiteľ licencie vstúpil na trh v roku 2006, CMT by prislúchalo dôsledne sledovať vplyv na trvalú povahu kolektívneho dominantného postavenia. Komisia dodala, že všetky „konkrétne dôkazy o vývoji na maloobchodnom trhu nesúvisiace s regulačnými opatreniami na relevantnom trhu, ktoré by vyvolali pochybnosť v súvislosti s trvalým charakterom kolektívneho dominantného postavenia…, by vyžadovali analýzu relevantného trhu“ a že takáto analýza by sa jej musela oznámiť v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21.

35

Komisia okrem toho v liste z 30. januára 2006 uviedla, že dodatočné informácie, ktoré poskytla CMT v nadväznosti na žiadosť o informácie, mali pri jej posúdení oznámenia CMT rozhodujúcu úlohu. V dôsledku toho vyzvala CMT, aby svoje konečné opatrenie založila na najaktuálnejších dostupných informáciách.

36

Komisia nakoniec v liste z 30. januára 2006 pripomenula, že „v súlade s článkom 7 ods. 5 smernice [2002/21] CMT [mala] v čo najväčšej miere zohľadniť pripomienky ostatných NRO a Komisie“ a že mohla „prijať výsledný návrh opatrenia, a ak tak urobí, informovať o tom Komisiu“.

37

Dňa 31. januára 2006 Komisia a CMT, každá samostatne, uverejnili tlačové komuniké týkajúce sa listu z 30. januára 2006.

38

Dňa 2. februára 2006 CMT prijala rozhodnutie o schválení definície a analýzy trhu pre prichádzajúce a odchádzajúce hovory vo verejných mobilných telekomunikačných sieťach, určenia prevádzkovateľov majúcich významný vplyv na trhu a uloženia osobitných povinností. V odseku 4 svojho rozhodnutia CMT uviedla, že v súlade s článkom 7 ods. 5 smernice 2002/21 „v čo najväčšej miere zohľadnila pripomienky Komisie a [NRO], a [že] [mohla] prijať konečné opatrenie, ktoré potom oznámi Komisii“. Posledný odsek rozhodnutia CMT upresňuje, že „žiadosť o opätovné preskúmanie sa môže podať na [CMT] v lehote jedného mesiaca odo dňa nasledujúceho po dni oznámenia“ a že „žiadosť o súdne preskúmanie sa môže priamo predložiť komore pre súdne preskúmanie najvyššieho súdu v lehote dvoch mesiacov odo dňa nasledujúceho po dni oznámenia“.

39

Dňa 7. apríla 2006 Vodafone podala žalobu na Tribunal Supremo (španielsky Najvyšší súd) proti rozhodnutiu CMT.

40

Dňa 11. mája 2006 zaslala Komisia Vodafone potvrdzujúce rozhodnutie o zamietnutí prístupu k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001, a pokiaľ ide o niektoré predmetné dokumenty, uviedla, že „sú súčasťou vnútorných rokovaní Komisie o prístupe, ktorý treba použiť v [dotknutej] veci a priamo sa týkajú rozhodovacieho postupu Komisie“.

41

Vodafone návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. apríla 2006 podala túto žalobu.

42

Samostatným podaním takisto podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. apríla 2006 Vodafone podala na základe článku 76a Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa návrh, aby sa vec prejednala v skrátenom súdnom konaní, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím zo 16. mája 2006.

43

Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. júna 2006 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku.

44

Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. júna 2006 Španielske kráľovstvo podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

45

Uznesením predsedu piatej komory Súdu prvého stupňa zo 6. septembra 2006 sa vyhovelo návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

46

Vodafone vo svojej žalobe navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

47

Komisia vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

48

Vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

49

Vodafone vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

50

Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak. Súd prvého stupňa usudzuje, že sa s touto vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.

51

Najskôr je potrebné preskúmať, či napadnutý akt v prejednávanej veci, a to list prijatý na základe článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, predstavuje akt, ktorý je možné napadnúť žalobou v zmysle článku 230 ES a následne, či Vodafone je aktívne legitimovaná v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

52

Komisia a Španielske kráľovstvo tvrdia, že napadnutý akt nie je aktom, ktorý možno napadnúť žalobou v zmysle článku 230 ES.

53

Vodafone pripomína, že pri určení, či akt vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť jej záujmy tým, že podstatne zmenia jej právnu situáciu, je rozhodujúca jeho podstata, pričom forma, v ktorej sú akty alebo rozhodnutia vydané, je v zásade bezvýznamná, pokiaľ ide o možnosť napadnúť ich žalobou o neplatnosť (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 2005, Infront WM/Komisia, T-33/01, Zb. s. II-5897, bod 89).

54

Vodafone po prvé tvrdí, že z obsahu a z kontextu, v ktorom bol napadnutý akt prijatý, vyplýva, že predstavuje rozhodnutie o schválení, ktorým Komisia potvrdila opatrenie, ktoré navrhla CMT, a rozhodla nezačať druhú fázu postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21. V tejto súvislosti vysvetľuje, že článok 7 ods. 3 a 4 smernice ponecháva Komisii po preskúmaní návrhu opatrenia, ktorý jej bol oznámený, len dve možnosti: buď Komisia príslušnému NRO uloží povinnosť neprijať návrh opatrenia v priebehu dvoch ďalších mesiacov, alebo neuloží žiadne moratórium, čím sa teda NRO umožní prijať návrh opatrenia. V prípade, že sa Komisia rozhodne neuložiť moratórium, aj napriek tomu však môže rozhodnúť, že predloží pripomienky NRO, a tieto pripomienky sa môžu týkať množstva rozličných aspektov rôznej dôležitosti. Umožnenie množstva rôznych pripomienok však nebráni tomu, aby Komisia v podstate mala tieto dve možnosti: nariadiť NRO neprijať návrh opatrenia v priebehu dvoch ďalších mesiacov alebo nevykonať toto nariadenie, čím mu tak umožní okamžite prijať návrh opatrenia.

55

Vodafone pripomína, že úlohou Komisie je zabezpečiť jednotné uplatňovanie smernice 2002/21. Tento cieľ je však možné dosiahnuť len vtedy, ak je Komisia povinná preskúmať každé oznámenie a prijať rozhodnutie v každej veci. V každom prípade samotná Komisia priznáva, že zaujme stanovisko v každej veci. Komisia do jedného mesiaca po oznámení buď schváli návrh opatrenia, alebo rozhodne začať druhú fázu postupu.

56

Komisia v prejednávanej veci vykonala posúdenie návrhu opatrenia ES/2005/0330 s cieľom rozhodnúť, či existovali vážne pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s právom Spoločenstva, a keďže rozhodla, že to tak nebolo, potvrdila návrh opatrenia. Komisia opísala svoju úlohu v tomto zmysle nielen v napadnutom akte, ale aj v jeho sprievodnom tlačovom komuniké z 31. januára 2006 (IP/06/97) a vo svojej žiadosti o dodatočné informácie adresovanej CMT, ktorá nasledovala po oznámení. Vodafone trvá na tom, že Komisia v mnohých ďalších vyhláseniach opisujúcich postup podľa článku 7 smernice 2002/21, ako aj na jej internetovej stránke kvalifikuje ako „rozhodnutia“ všetky listy podľa článku 7 ods. 3 uvedenej smernice. Okrem toho odkazuje na rozhodnutie Komisie z 11. mája 2006 o zamietnutí prístupu k dokumentom týkajúcim sa návrhu opatrenia ES/2005/0330, ktoré niekoľkokrát odkazuje na „rozhodnutie“ Komisie a na „rozhodovací proces“. Uvádza tiež, že z oznámenia Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výrobu a Výboru regiónov zo 6. februára 2006 o preskúmaní trhov podľa regulačného rámca EÚ — upevnenie vnútorného trhu elektronickej komunikácie [KOM(2006) 28 v konečnom znení, s. 5 a 10] vyplýva, že Komisia, ktorá zaujíma stanovisko vo vzťahu ku každému oznámenému opatreniu, overí, či je posúdenie NRO v súlade s právom Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže a či má dostatočnú oporu v dôkazoch. Záväzná povaha postupu vedeného podľa článku 7 smernice 2002/21 a ústredná úloha Komisie pri hodnotení a overovaní záverov NRO podávajúcich oznámenie rovnako vyplývajú z odporúčania 2003/561 a z memoranda Komisie 06/59 zo 7. februára 2006, nazvaného „Elektronické komunikácie: postup podľa článku 7 a úloha Komisie — Často kladené otázky“.

57

Vodafone s odkazom na rozsudok Infront WM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, uvádza, že opis svojej úlohy a postupu, ktorý poskytla samotná Komisia, predstavuje presvedčivý dôkaz o tom, že akt vyvoláva záväzné právne účinky, a o jeho napadnuteľnosti v zmysle článku 230 ES (rozsudok Infront WM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, body 106 až 107). Okrem toho podobne ako v rozhodnutí prijatom vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Infront WM/Komisia, už citovaným v bode 53 vyššie, je potrebné napadnutému aktu v prejednávanej veci priznať záväzné účinky na účely ochrany správneho a jednotného uplatnenia práva Spoločenstva, ktoré sleduje smernica 2002/21. Len v prípade, ak Komisia bola povinná posúdiť každý návrh opatrenia, ktorý jej bol oznámený, a rozhodnúť, či predmetné opatrenie musí byť „filtrované“ ako nezlučiteľné so smernicou 2002/21 alebo s právom Spoločenstva, môže postup podľa článku 7 účinne prispieť k správnemu a jednotnému uplatneniu smernice 2002/21.

58

Pokiaľ ide o argument založený na údajnej neexistencii výrokovej časti v liste z 30. januára 2006, Vodafone uvádza, že na určenie toho, či akt vyvoláva právne účinky, nie je rozhodujúca forma aktu alebo jeho podstata (rozsudok Infront WM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 110). V tejto súvislosti pripomína, že Súd prvého stupňa už rozhodol, že akty bez formálnej výrokovej časti boli aktmi, ktoré možno napadnúť žalobou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. marca 1994, Air France/Komisia, T-3/93, Zb. s. II-121, bod 44 a nasl.).

59

V každom prípade Vodafone zastáva názor, že napadnutý akt, v ktorom Komisia preberá znenie článku 7 ods. 5 smernice 2002/21, predstavuje výrok, ktorým Komisia odstránila jedinú zostávajúcu prekážku pre prijatie opatrenia ES/2005/0330 zo strany CMT, keď potvrdila, že CMT môže prijať výsledný návrh opatrenia, a teda rozhodla o nezačatí druhej fázy postupu. Komisia tým, že prebrala znenie článku 7 ods. 5 smernice vo výrokovej časti napadnutého aktu, avšak bez toho, aby uviedla slová „s výnimkou prípadov uvedených v odseku 4“, ktoré sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, jednoznačne rozhodla, že navrhované opatrenie CMT nepatrí do pôsobnosti článku 7 ods. 4 smernice 2002/21, keďže nemala závažné pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť opatrenia s právom Spoločenstva, a rozhodla nezačať druhú fázu postupu.

60

Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Španielskeho kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania Vodafone pripomína, že uplatniteľný regulačný rámec priznáva Komisii rozhodujúcu úlohu na zabezpečenie jednotného uplatnenia práva Spoločenstva. Článok 7 smernice 2002/21 uskutočňuje tento cieľ tým, že stanovuje, že Komisia dostane každé navrhované opatrenie, hodnotí ho a rozhoduje o ňom v rámci právne záväzného systému. Právne záväzná povaha listu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 okrem toho vyplýva z tlačového komuniké z 20. októbra 2006 (IP/06/1439) a z prejavu komisára pre informačnú spoločnosť zo 16. novembra 2006. Formulácia, ktorú Komisia použila v týchto dokumentoch, sa úplne zhoduje s opisom, ktorý vykonala Vodafone, týkajúcim sa povinnosti Komisie preskúmať každé oznámenie, následne prípadne rozhodnúť o vykonaní podrobného šetrenia a nakoniec vetovať opatrenia, ktoré sú nezlučiteľné s právom Spoločenstva. Postup podľa článku 7 smernice 2002/21 nepredstavuje mechanizmus výmeny skúseností alebo dialógu medzi príslušnými orgánmi, ale právne záväzné konanie o povolení. Vodafone v tejto súvislosti pripomína znenie článku 7 ods. 5 smernice 2002/21, podľa ktorého NRO v čo najväčšej miere zohľadňujú pripomienky Komisie, ako aj bod 17 odporúčania 2003/561, podľa ktorého NRO musí informovať Komisiu o spôsobe, akým v čo najväčšej miere zohľadnil jej pripomienky podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21.

61

Po druhé Vodafone tvrdí, že napadnutý akt tým, že odstránil poslednú prekážku prijatia návrhu opatrenia ES/2005/0330 a že ukončil preskúmanie návrhu opatrenia na úrovni Spoločenstva, zmenil nielen právnu situáciu CMT, keď jej umožnil legálne prijať svoj návrh opatrenia a keď jej stanovil právnu povinnosť v čo najväčšej miere zohľadniť skutočnosti uvedené v pripomienkach Komisie, ale aj jej vlastné právne postavenie, keďže Vodafone bola zbavená procesných práv, ktoré by mala, ak by Komisia začala druhú fázu postupu.

62

Vodafone v tejto súvislosti zastáva názor, že napadnutý akt je analogický buď aktu, ktorý Komisia prijíma na základe článku 6 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40), ak zastáva názor, že nemá právomoc posúdiť koncentráciu, alebo aktu prijatému na základe článku 9 uvedeného nariadenia, ak postúpi vec vnútroštátnym orgánom. Ukončením preskúmania podľa práva Spoločenstva oba tieto akty, ktoré boli prijaté na základe nariadenia č. 139/2004, ovplyvňujú právnu situáciu tretej osoby, ktorá je navrhovateľom, tým, že ju na jednej strane zbavujú možnosti, aby Komisia preskúmala zákonnosť koncentrácie z hľadiska uvedeného nariadenia, a na druhej strane procesných práv, ktoré mala v priebehu správneho konania pred Komisiou (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T-87/96, Zb. s. II-203, body 37 až 44, a z 3. apríla 2003, Royal Philips Electronics/Komisia, T-119/02, Zb. s. II-1433, bod 282). Táto situácia je porovnateľná s touto vecou, keďže list z 30. januára 2006 ukončil preskúmanie navrhovaného opatrenia na úrovni Spoločenstva, keď ukončil postup podľa článku 7 smernice 2002/21 a umožnil pokračovať vo vnútroštátnom konaní, ktorého cieľom je prijať navrhované opatrenie.

63

Vodafone dodáva, že pri určovaní napadnuteľnosti aktu v zmysle článku 230 ES nie je rozhodujúca výlučná právomoc Komisie, ale skutočný účinok aktu, ktorý sa posudzuje v kontexte právnej úpravy, ktorá sa na neho vzťahuje. V každom prípade má Komisia v rámci smernice 2002/21 výlučnú právomoc rozhodnúť, či uloží moratórium na prijatie opatrenia, ktoré oznámila NRO, keď začala druhú fázu postupu. Výkon takejto právomoci musí podliehať preskúmaniu zo strany súdu Spoločenstva. Je irelevantné, či Komisia mala výlučnú právomoc v rámci celého procesu, ktorý by viedol k prijatiu regulačných opatrení ex ante, alebo či NRO majú tiež právomoc v rámci určitých častí procesu.

64

Vodafone rovnako uvádza judikatúru v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej rozhodnutie, ktoré Komisia prijala podľa článku 88 ods. 3 ES o nezačatí druhej fázy postupu a o schválení poskytnutia novej pomoci oznámenej zo strany členského štátu môže vyvolať priame účinky nielen pre členský štát, ale tiež pre navrhovaného príjemcu pomoci a pre tretie osoby, ktoré sú sťažovateľmi. Tieto naposledy uvedené osoby sú totiž zbavené procesných práv, ktoré im boli priznané, keď sa zúčastnili na podrobnom vyšetrovaní Komisie týkajúcom sa programov pomoci (rozsudky Súdneho dvora z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C-198/91, Zb. s. I-2487, body 23 až 26, a z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C-225/91, Zb. s. I-3203, body 17 až 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2006, Air One/Komisia, T-395/04, Zb. s. II-1343, body 30 a 31).

65

Vodafone okrem toho uvádza, že jej procesné práva priamo vyplývajú zo všeobecných zásad práva Spoločenstva. Nie je totiž nevyhnutné na to, aby tieto práva existovali, aby nástroj sekundárneho práva Spoločenstva výslovne stanovoval priznanie procesných práv (rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 1992, Holandsko a i./Komisia, C-48/90 a C-66/90, Zb. s. I-565, body 44 až 51). V oblasti štátnej pomoci tak Súdny dvor upresnil kategóriu osôb, ktorým sú priznané procesné práva podľa článku 88 ods. 2 ES, ako aj obsah týchto práv predtým, ako boli výslovne upravené v nariadení Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúcom podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) (rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, body 16 a 17). V tejto súvislosti však z ustálenej judikatúry vyplýva, že v dvojstupňových konaniach v oblasti štátnej pomoci sú účastníci konania ako Vodafone oprávnení napadnúť rozhodnutie Komisie o ukončení prvej fázy konania, aby boli zaručené procesné práva, ktoré majú počas druhej fázy konania (rozsudky Súdneho dvora Cook/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 23; Matra/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 17, a z 13. decembra 2005, Komisia/Aktionsgemeinschaft Recht und Eigentum, C-78/03 P, Zb. s. I-10737, bod 35; rozsudok Air One/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 31; rozsudok Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 284).

66

Z ochrany procesných práv Vodafone na vnútroštátnej úrovni teda nevyplýva, že Vodafone nemôže uplatňovať procesné práva na úrovni Spoločenstva. Postup pred CMT a postup, ktorý začal na úrovni Spoločenstva podľa článku 7 smernice 2002/21, predstavujú samostatné postupy. Práva, ktoré Vodafone vyplývajú z práva Spoločenstva, sa môžu uplatňovať na dodatočné informácie, ktoré sa nemôžu spochybniť v rámci vnútroštátneho opravného prostriedku, pretože sa na ne nevzťahuje postup, ktorý prebehol pred CMT. Vodafone v tejto súvislosti vysvetľuje, že nikdy nemala príležitosť vyjadriť sa k dodatočným informáciám, ktoré CMT poskytla Komisii v liste prezidenta CMT z 24. januára 2006 a v liste z 25. januára 2006 odpovedajúcom na žiadosť Komisie o informácie. Samotná Komisia pripúšťa potrebu udeliť procesné práva aj na úrovni Spoločenstva, a to napriek ich existencii na vnútroštátnej úrovni.

67

Skutočnosť, že článok 4 smernice 2002/21 stanovuje vnútroštátne práva na súdne preskúmanie, je na posúdenie prípustnosti tejto žaloby irelevantná. Rozhodujúca úloha Komisie pri správnom a jednotnom uplatňovaní smernice 2002/21, ktorá spočíva v posúdení každého opatrenia, ktoré sa jej oznámi, a v rozhodnutí o jeho zlučiteľnosti s právom Spoločenstva, musí byť predmetom súdneho preskúmania súdmi Spoločenstva, a to bez ohľadu na vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré boli podané proti vnútroštátnemu opatreniu. Vodafone v tejto súvislosti upresňuje, že je oprávnená podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu Komisie o nezačatí druhej fázy postupu z dôvodu, že Komisia, ktorá mala k dispozícii dôkazy obsiahnuté v oznámení CMT, mala len jedinú možnosť, a to začať druhú fázu postupu. Ide o úplne odlišnú otázku, či má Vodafone tiež dôvody podať opravný prostriedok proti opatreniu, ktoré prijala CMT na vnútroštátnej úrovni napríklad z dôvodu, že sa CMT v skutočnosti dopustila nesprávneho skutkového hodnotenia, ktoré nebolo zjavné na základe jej oznámenia Komisii a ktoré Komisia nemohla identifikovať. Vodafone ďalej uvádza, že v tejto veci existujú vecné otázky, ktorými sa možno zaoberať v rámci vnútroštátneho opravného prostriedku. V tejto súvislosti uvádza, že nezlučiteľnosť listu z 30. januára 2006 s prijatými rozhodnutiami, ktoré sa týkajú ďalších členských štátov, predstavuje základ dvoch osobitných dôvodov uvedených v rámci tejto žaloby. Keďže mechanizmy odvolania na vnútroštátnej úrovni a na úrovni Spoločenstva majú odlišné ciele, v prejednávanej veci neexistuje riziko „forum shopping“. V každom prípade existencia vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktoré sú prípadne dostupné pred vnútroštátnym súdom, nemôže vylúčiť možnosť napadnúť priamo pred súdom Spoločenstva na základe článku 230 ES zákonnosť rozhodnutia, ktoré prijali inštitúcie Spoločenstva (rozsudky Air France/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 69; Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 290, a Infront WM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 109).

68

Nakoniec skutočnosť, že Komisia nemá tak rozsiahle vyšetrovacie právomoci, ako sú právomoci, ktoré má podľa nariadenia č. 139/2004, nemôže byť relevantným faktorom na určenie prípustnosti tejto žaloby. Vodafone v tejto súvislosti pripomína, že Komisia je podľa článku 5 smernice 2002/21 oprávnená požadovať od NRO, aby jej predložili „informácie potrebné na vykonávanie jej úloh podľa zmluvy“ (vrátane informácii, ktoré sa považujú za dôverné) a že Komisia v tejto veci túto právomoc vykonávala. Vyšetrovacie právomoci Komisie sú obmedzené len v tom, že Komisia nie je povinná alebo nie je oprávnená vykonať úplné preskúmanie všetkých skutkových okolností, na ktorých sa návrh opatrenia NRO zakladá. Úloha Komisie je odlišná od úlohy NRO alebo vnútroštátneho odvolacieho orgánu zriadeného podľa článku 4 smernice 2002/21. V medziach informácií poskytnutých Komisii (vrátane informácií, ktoré požaduje podľa článku 5 smernice 2002/21) je však Komisia povinná preskúmať, či návrh opatrenia vytvára prekážku vnútornému trhu, rozhodnúť, či má vážne pochybnosti o zlučiteľnosti návrhu opatrenia s právom Spoločenstva, a v prípadoch, keď na konci dôkladného vyšetrovania zastáva názor, že návrh opatrenia je nezlučiteľný s právom Spoločenstva, uvedený návrh opatrenia zakázať. Na splnenie tejto povinnosti musí Komisia vykonať právne primeranú kontrolu, ktorá rešpektuje voľnú úvahu NRO, ale ktorá bráni prijatiu návrhov opatrení, ktoré sú nezlučiteľné s právom Spoločenstva.

69

Podľa ustálenej judikatúry aktmi a rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES, sú opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právnu situáciu. Forma, v akej sú akty alebo rozhodnutia prijaté, v zásade nemá vplyv na možnosť ich napadnúť žalobou o neplatnosť (rozsudok IBM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. februára 2000, Stork Amsterdam/Komisia, T-241/97, Zb. s. II-309, bod 49). Pri posudzovaní, či napadnutý akt má takéto účinky, sa treba zamerať na jeho podstatu (rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C-147/96, Zb. s. I-4723, bod 27).

70

Vo svetle vyššie uvedených zásad, právnej povahy napadnutého aktu a určenia, či vyvoláva záväzné právne účinky, je na účely posúdenia teda potrebné preskúmať tak jeho obsah, ako aj kontext, v ktorom bol prijatý (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 13. júna 1991, Sunzest/Komisia, C-50/90, Zb. s. I-2917, bod 13).

71

Právny kontext, v ktorom bol napadnutý akt prijatý, je tvorený smernicou 2002/21. V súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2002/21 táto smernica „vytvára harmonizovaný rámec na reguláciu elektronických komunikačných služieb, elektronických komunikačných sietí, pridružených zariadení a pridružených služieb… stanovuje úlohy [NRO] a vytvára sústavu postupov na zabezpečenie harmonizovaného uplatňovanie [uplatňovania — neoficiálny preklad] regulačného rámca v celom Spoločenstve“.

72

Normotvorca Spoločenstva mal v úmysle priznať NRO ústrednú úlohu na dosiahnutie cieľov uvedených v smernici 2002/21, medzi ktoré, ako uvádza článok 8 ods. 2 uvedenej smernice, patrí podpora hospodárskej súťaže na trhoch s elektronickými komunikáciami.

73

V tejto súvislosti je potrebné najskôr uviesť také formálne náležitosti, akým je použitie právneho nástroja smernice, ktorého jedinými adresátmi sú členské štáty. Systematika smernice, ktorá obsahuje päť kapitol nazvaných „Rozsah pôsobnosti, cieľ a definície“ (kapitola 1: články 1 a 2), „[NRO]“ (kapitola 2: články 3 až 7), „Úlohy [NRO]“ (kapitola 3: články 8 až 13), „Všeobecné ustanovenia“ (kapitola 4: články 14 až 25) a „Záverečné ustanovenia“ (kapitola 5: články 26 až 30), je rovnako ukazovateľom ústrednej úlohy, ktorú majú NRO.

74

Ďalej, pokiaľ ide o špecifické právomoci, ktoré smernica 2002/21 priznáva NRO, tieto NRO sú povinné najmä definovať, a to na základe zásad práva hospodárskej súťaže, trhy s elektronickými komunikáciami, ktoré sa nachádzajú na ich území (článok 15 ods. 3 smernice 2002/21), identifikovať operátorov, ktorí majú významný vplyv na týchto trhoch (článok 14 smernice 2002/21) a určiť regulačné povinnosti, ktoré sa prípadne musia týmto operátorom uložiť (článok 16 ods. 4 smernice 2002/21).

75

Pri výkone právomocí uvedených v predchádzajúcom bode sú NRO podporované Komisiou. Článok 15 ods. 1 smernice 2002/21 teda stanovuje, že „Komisia prijme odporúčanie o príslušných trhoch výrobkov a služieb“ a že „odporúčanie… identifikuje trhy výrobkov a služieb v elektronickom komunikačnom sektore, ktorých charakteristiky môžu byť také, že oprávňujú uloženie regulačných povinností“. Článok 15 ods. 2 smernice 2002/21 dodáva, že „Komisia uverejní pokyny na analýzu trhu a posúdenie významného vplyvu…, ktoré musia byť v súlade s princípmi práva hospodárskej súťaže…“.

76

V súlade s článkom 14 ods. 2 druhým pododsekom, článkom 15 ods. 3 a článkom 16 ods. 1 smernice 2002/21 NRO „zohľadňujú v čo najväčšej miere“ odporúčanie a pokyny Komisie.

77

Smernica 2002/21 stanovuje priamejšiu účasť Komisie, ako aj účasť ostatných NRO, pokiaľ NRO zamýšľa „definovať trhy, ktoré sa líšia od trhov definovaných v odporúčaní“ Komisie (článok 15 ods. 3). To isté platí, pokiaľ NRO — alebo viacero dotknutých NRO v prípade nadnárodného trhu — má za cieľ uložiť, zachovať alebo zmeniť primerané špecifické regulačné povinnosti podnikom s významným vplyvom na trhu, na ktorom nie je efektívna hospodárska súťaž (článok 16 ods. 4, 5 a 6). Účasť Komisie, ako aj ostatných NRO na postupe konsolidácie vnútorného trhu pre elektronické komunikácie je opísaná v článku 7 smernice 2002/21 a má v súlade s odôvodnením č. 15 uvedenej smernice za cieľ to, aby sa „predišlo nepriaznivému vplyvu rozhodnutí na jednotný trh alebo na iné ciele Zmluvy na národnej úrovni“. Ide o postup, ktorý má zabezpečiť jednotné uplatňovanie regulačného rámca.

78

Článok 7 ods. 3 smernice 2002/21 stanovuje, že „ak [NRO] zamýšľa prijať opatrenie“ uvedené najmä v článku 15 alebo v článku 16 smernice 2002/21, „ktoré by malo vplyv na obchod medzi členskými štátmi“, príslušný NRO musí „okrem porád [zúčastnených strán] uvedených v článku 6“ sprístupniť „návrh opatrenia Komisii a [NRO] v ostatných členských štátoch spolu s jeho odôvodnením“ a „informovať o ňom Komisiu a ostatné [NRO]“. Tejto oznamovacej povinnosti, ktorú má príslušný NRO, zodpovedá povinnosť Komisie preskúmať oznámený návrh opatrenia, aby sa „predišlo nepriaznivému vplyvu rozhodnutí na jednotný trh alebo na iné ciele Zmluvy na národnej úrovni“ (odôvodnenie č. 15 smernice 2002/21).

79

V prejednávanej veci patrí návrh opatrenia ES/2005/0330, ktorý bol oznámený Komisii a ďalším NRO, do pôsobnosti článku 16 ods. 4 smernice 2002/21. Navrhované opatrenia majú totiž za cieľ určiť, či podniky majú významný vplyv na trhu, a uložiť špecifické regulačné povinnosti.

80

Je potrebné uviesť, že článok 7 smernice 2002/21 stanovuje dva druhy možných reakcií zo strany Komisie v nadväznosti na oznámenie návrhu opatrenia, ktoré patrí do pôsobnosti článku 16 ods. 4 smernice 2002/21.

81

V prvom prípade stanovenom v článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 Komisia usúdi, že návrh opatrenia by vytvoril prekážku jednotnému trhu, alebo má vážne pochybnosti o jeho súlade s právom Spoločenstva a najmä s cieľmi uvedenými v článku 8 tejto smernice. V tomto prípade Komisia „môže predložiť pripomienky príslušnému [NRO] v lehote jedného mesiaca“, ak ako v prejednávanej veci konzultácie zúčastnených strán stanovené v článku 6 smernice 2002/21 už boli ukončené v okamihu oznámenia návrhu opatrenia. V priebehu tohto konania Komisia uviedla, že z dôvodov transparentnosti zaujala stanovisko ku každému oznámeniu tým, že predložila pripomienky alebo že zaslala list, v ktorom sa uvádza, že nemala žiadne pripomienky [oznámenie KOM(2006) 28 v konečnom znení, s. 3].

82

V druhom prípade uvedenom v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 Komisia naopak usúdi, že návrh opatrenia „by mal vplyv na obchod medzi členskými štátmi“ a „vytvoril by prekážku jednotnému trhu“ alebo má „vážne pochybnosti o jeho súlade s právom Spoločenstva a najmä s cieľmi uvedenými v článku 8“. V tomto prípade zašle v tej istej jednomesačnej lehote príslušnému NRO list vyjadrujúci vážne pochybnosti v zmysle článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 a v súlade s uvedeným ustanovením „nesmie byť navrhované opatrenie prijaté počas nasledujúcich dvoch mesiacov“. Počas tejto druhej fázy postupu Komisia vykoná podrobné preskúmanie dotknutého opatrenia. Aj keď to žiadne ustanovenie výslovne nestanovuje, Komisia tvrdila, že v rámci druhej fázy vyzve zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky.

83

Z článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 vyplýva, že v tejto dodatočnej lehote dvoch mesiacov „Komisia… môže prijať rozhodnutie vyžadujúce od [príslušného NRO] zrušenie navrhovaného opatrenia“. Takéto rozhodnutie „musí byť doložené podrobnou a objektívnou analýzou dôvodov, prečo by návrh opatrenia nemal byť podľa Komisie schválený, spolu s konkrétnymi návrhmi na zmenu návrhu opatrenia“. Komisia môže tiež dospieť k záveru, že toto opatrenie nakoniec nespôsobuje problémy zlučiteľnosti s právom Spoločenstva. V tomto prípade stiahne námietky v súlade s bodom 14 odporúčania 2003/561. Začatie druhej fázy postupu sa teda nevyhnutne neukončuje rozhodnutím Komisie o vetovaní.

84

Je potrebné uviesť, že úloha ostatných NRO je po oznámení návrhu opatrenia na rozdiel od návrhu opatrenia Komisie obmedzená na predloženie pripomienok podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21. Ostatné NRO totiž nie sú oprávnené požadovať od oznamujúceho NRO stiahnutie svojho návrhu opatrenia.

85

Napadnutým aktom v prejednávanej veci je list obsahujúci pripomienky Komisie, ktorý je založený na článku 7 ods. 3 smernice 2002/21.

86

Vodafone zastáva názor, že napadnutý akt vyvoláva záväzné právne účinky spôsobilé dotknúť sa jej záujmov v zmysle judikatúry citovanej v bode 69 vyššie.

87

Po prvé Vodafone uvádza, že Komisia tým, že prijala napadnutý akt, schválila návrh opatrenia ES/2005/0330, a rozhodla neuložiť dodatočné dvojmesačné moratórium, ktoré je stanovené v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 a nezačať druhú fázu postupu stanovenú v tom istom ustanovení, čím ju zbavila procesných práv.

88

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 8 ods. 2 smernice 2002/21 ukladá NRO povinnosť najmä podporovať hospodársku súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb, ako aj pri poskytovaní pridružených zariadení a služieb. Účelom návrhu opatrenia ES/2005/0330, ktorý patrí do pôsobnosti článku 16 ods. 4 smernice 2002/21, je dosiahnuť tento cieľ uložením špecifických regulačných povinností trom prevádzkovateľom verejných mobilných komunikačných sietí pôsobiacim v Španielsku, ktorí majú spoločne významný vplyv na trhu.

89

V rámci postupu vedúceho k prijatiu konečného opatrenia zo strany NRO podľa článku 16 ods. 4 smernice 2002/21 príslušný NRO informuje v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21 Komisiu a ostatné NRO o svojom návrhu opatrenia s cieľom „poskytnúť im tak možnosť pripomienkovania“ (odôvodnenie č. 15 smernice 2002/21). Postup podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 tak predstavuje postup konzultácie a spolupráce medzi na jednej strane oznamujúcim NRO a na druhej strane ostatnými NRO a Komisiou.

90

Ako síce uvádza článok 1 ods. 1 smernice 2002/21 zásah Komisie a ostatných NRO v rámci postupu podľa článku 7 smernice 2002/21 má za cieľ „zabezpečenie harmonizovaného uplatňovanie [uplatňovania — neoficiálny preklad] regulačného rámca v celom Spoločenstve“.

91

Z tejto okolnosti však nevyplýva, že pripomienky Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 vyvolávajú právne záväzné účinky.

92

Po prvé, aj keď je na jednej strane pravdou, že smernica 2002/21 priznáva Komisii významnú úlohu v rámci postupov, ktoré majú za cieľ zabezpečenie harmonizovaného uplatňovania regulačného rámca v celom Spoločenstve, napriek tomu platí, že v súlade s článkom 7 ods. 2 a článkom 8 ods. 3 písm. d) smernice 2002/21 NRO transparentným spôsobom zabezpečujú jednotné uplatňovanie regulačného rámca v celom Spoločenstve prostredníctvom vzájomnej spolupráce a spolupráce s Komisiou. NRO majú teda rovnako kľúčovú zodpovednosť za zabezpečenie jednotného uplatňovania regulačného rámca v Spoločenstve na základe spolupráce s Komisiou a ostatnými NRO.

93

Na druhej strane je potrebné konštatovať, že právne účinky listu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 sú jednoznačne vymedzené v odseku 5 uvedeného ustanovenia, podľa ktorého oznamujúci NRO „v čo najväčšej miere zohľadní pripomienky ostatných [NRO] a Komisie“. Táto formulácia zdôrazňuje záväznú povahu listu Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21. Je teda potrebné uviesť, že článok 7 ods. 5 smernice 2002/21 nestanovuje žiadnu prevahu pripomienok Komisie vo vzťahu k pripomienkam, ktoré vyjadrili ostatné NRO. V tejto súvislosti bod 17 odporúčania 2003/561 stanovuje, že „pokiaľ [NRO], ktorému adresovala Komisia alebo iný [NRO] pripomienky v súlade s ustanoveniami článku 7 ods. 3 smernice 2002/21… prijme návrh opatrenia, informuje na žiadosť Komisie Komisiu a ostatné [NRO] o spôsobe, akým v maximálnej miere zohľadnil tieto pripomienky“. Preto v prípade, ak si pripomienky NRO a Komisie odporujú, oznamujúci NRO by neporušil článok 7 ods. 5 smernice 2002/21, ak by po pozornom preskúmaní rôznych pripomienok postupoval podľa prístupu, ktorý navrhol iný NRO, a nie prístup, ktorý navrhla Komisia.

94

Okrem toho, ako tvrdí Vodafone, ak by Komisia bola oprávnená povoliť vnútroštátne opatrenie, ktoré bolo oznámené v rámci článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, v takom prípade by nepostačovalo, ak by NRO v čo najväčšej miere zohľadnil „rozhodnutie“ Komisie, keďže v súlade s článkom 249 ES je takéto rozhodnutie pre svojho adresáta záväzné v celom rozsahu.

95

Po druhé skutočnosť, že Komisia môže za okolností uvedených v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 začať druhú fázu postupu, ktorá môže viesť k rozhodnutiu veta, však neznamená, že list obsahujúci pripomienky Komisie podľa článku 7 ods. 3 uvedenej smernice udeľuje príslušnému NRO právo prijať zamýšľané vnútroštátne opatrenie.

96

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že návrh opatrenia ES/2005/0330, ktorý CMT v prejednávanej veci oznámila Komisii a ostatným NRO, predstavuje opatrenie uvedené v článku 16 ods. 4 smernice 2002/21. Toto ustanovenie však príslušnému NRO priamo umožňuje prijať predmetné opatrenie v rozsahu, v akom stanovuje, že NRO, ktorý zistí, že na trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, „určí podniky s významným vplyvom na danom trhu“ a „takýmto podnikom uloží primerané špecifické regulačné povinnosti“. Aj keď za okolností špecifikovaných v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 Komisia môže požiadať príslušný NRO, aby stiahol svoj oznámený návrh opatrenia, ak by opatrenie vytvorilo prekážky jednotnému trhu alebo by bolo nezlučiteľné s právom Spoločenstva a osobitne s cieľmi politiky, ktoré by mali rešpektovať NRO, výkon právomocí zo strany NRO, ktoré tento orgán vyvodzuje z článku 16 ods. 4 smernice 2002/21, nevyžaduje žiadne „povolenie“ zo strany Komisie. Okrem toho žiadne ustanovenie smernice 2002/21 nestanovuje, že to, že Komisia nezačala druhú fázu postupu, sa považuje za schválenie oznámeného návrhu opatrenia, ktoré oprávňuje NRO konať.

97

Po tretie vzhľadom na poradnú úlohu Komisie a ostatných NRO v rámci postupu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 list obsahujúci pripomienky Komisie podľa uvedeného ustanovenia je prípravným aktom Spoločenstva v rámci postupu, ktorý vedie k prijatiu vnútroštátneho opatrenia príslušným NRO. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že prípravné akty, ktoré prijali inštitúcie Spoločenstva, nemôžu byť predmetom samostatnej žaloby o neplatnosť (rozsudok Holandsko/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 35; rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. októbra 2006, Buendía Sierra/Komisia, T-311/04, Zb. s. II-4137, bod 98).

98

Zásah Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 nepochybne nevedie k prijatiu záverečného aktu Spoločenstva, ktorý môže byť predmetom priamej žaloby pred súdmi Spoločenstva.

99

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Vodafone, právo na účinnú súdnu ochranu však nevyžaduje, aby sa žaloba podala na Súd prvého stupňa proti listu obsahujúcemu pripomienky podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21.

100

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 4 smernice 2002/21 zaväzuje členské štáty vytvoriť mechanizmus odvolania proti rozhodnutiam ich NRO pred nezávislým orgánom. Je upresnené, že pokiaľ tento odvolací orgán nemá súdnu povahu, „jeho rozhodnutie podlieha preskúmaniu súdom alebo tribunálom v zmysle článku 234 Zmluvy“.

101

Smernica 2002/21 tak zriaďuje úplný systém súdnej ochrany.

102

Na jednej strane, pokiaľ sa ako v prejednávanej veci úloha Komisie obmedzuje na konzultácie v rámci postupu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, ktorý v zásade vedie k prijatiu rozhodnutia príslušným NRO, právo podať odvolanie možno uplatniť pred príslušným vnútroštátnym súdom, ktorý v súlade s článkom 234 ES môže Súdnemu dvoru položiť prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu uplatniteľného regulačného rámca Spoločenstva. Je potrebné zdôrazniť, že Vodafone sa odvolala proti rozhodnutiu CMT na Tribunal Supremo. Keďže sa návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES môže rovnako týkať nezáväzných aktov Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1989, Grimaldi, C-322/88, Zb. s. 4407, bod 8, a z 8. apríla 1992, Wagner, C-94/91, Zb. s. I-2765, body 16 a 17), príslušný vnútroštátny súd by mohol vďaka takému návrhu najmä overiť, či list obsahujúci pripomienky Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 spočíva na správnom výklade práva Spoločenstva.

103

Na druhej strane, ak Komisia vykonáva svoje právo veta podľa článku 7 ods. 4, postup nevedie k vnútroštátnemu rozhodnutiu, ale k prijatiu aktu Spoločenstva, ktorý má záväzné právne účinky, a na Súd prvého stupňa je možné podať opravný prostriedok.

104

Po druhé Vodafone sa snaží preukázať záväznú povahu listu Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, zdôrazňujúc právo veta, ktorým disponuje Komisia podľa článku 7 ods. 4 uvedenej smernice, ktoré preukazuje, že Komisia vykonáva rozhodovaciu právomoc v rámci článku 7.

105

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 7 ods. 4 smernice 2002/21 umožňuje Komisii „prijať rozhodnutie vyžadujúce od príslušného [NRO] zrušenie navrhovaného opatrenia“. Aj keď účinný výkon práva veta spôsobuje záväzné právne účinky v rozsahu, v akom predmetný NRO už nie je oprávnený prijať zamýšľané opatrenie, je potrebné zastávať názor, že neuplatnenie práva veta možno považovať za neprijatie rozhodnutia, ktoré nespôsobuje žiaden záväzný právny účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2004, Komisia/Rada, C-27/04, Zb. s. I-6649, body 31 až 34).

106

Z toho vyplýva, že ak sa Komisia, ako to urobila v prejednávanej veci, obmedzuje na predloženie pripomienok v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21 a neuplatní svoje právo veta stanovené v článku 7 ods. 4, zásah Komisie zostáva bez záväzných právnych účinkov. Ak NRO rozhodne prijať vnútroštátne opatrenie, záväzné právne účinky vyplývajúce z tohto opatrenia sú pripísateľné príslušnému NRO a nie pripomienkam Komisie alebo nezačatiu postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21.

107

V tejto súvislosti sa postupy podľa článku 7 ods. 3 a 4 smernice 2002/21 odlišujú od postupov v oblasti štátnej pomoci a kontroly koncentrácií, pre ktoré uplatniteľný právny rámec výslovne stanovuje, že nevykonávanie svojich právomocí zo strany Komisie v určitej lehote sa rovná implicitnému rozhodnutiu o povolení. Ak totiž do dvadsiatich piatich pracovných dní alebo do dvoch mesiacov od oznámenia koncentrácie alebo opatrenia pomoci Komisia neprijala rozhodnutie, koncentrácia alebo opatrenie pomoci sa považuje za zlučiteľné so spoločným trhom v súlade s článkom 10 ods. 6 nariadenia č. 139/2004 a s článkom 4 ods. 6 nariadenia č. 659/1999. Žiadne ustanovenie smernice 2002/21 však nestanovuje, že nevykonávanie právomocí zo strany Komisie, ktoré vyplýva z článku 7 ods. 4 smernice 2002/21, sa rovná implicitnému rozhodnutiu o povolení vnútroštátneho opatrenia. V prípade neexistencie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré určuje lehotu, po ktorej uplynutí by sa implicitné rozhodnutie považovalo za prijaté, a ktoré stanovuje obsah tohto rozhodnutia, však nemožno neprijatie rozhodnutia inštitúciou Spoločenstva považovať za napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Rada, už citovaný v bode 105 vyššie, body 32 a 34).

108

Po tretie Vodafone sa viackrát opiera o rozsudok Infront WM/Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej list z 30. januára 2006 predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES.

109

Skutočnosť, že Súd prvého stupňa vyhlásil žalobu v rozsudku Infront WM/Komisia, už citovanom v bode 53 vyššie, za prípustnú, neumožňuje dospieť k záveru o prípustnosti tejto žaloby.

110

Je totiž potrebné najskôr pripomenúť, že vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Infront WM/Komisia, už citovaným v bode 53 vyššie, bol napadnutým aktom list Komisie založený na článku 3a smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 202, s. 60; Mim. vyd. 06/002, s. 321). Smernica 89/552 mala za cieľ uľahčiť voľný pohyb televíznych vysielaní v rámci Spoločenstva pri zachovaní špecifík audiovizuálnych programov, najmä kultúrnych a sociologických. Umožňovala členským štátom najmä prijať opatrenia na ochranu práva na informácie a na zabezpečenie prístupu širokej verejnosti k televíznym vysielaniam národných alebo medzinárodných udalostí, ktoré majú veľký význam pre spoločnosť. V tomto kontexte bolo stanovené, že členské štáty ponechajú právo na podniknutie opatrení, ktoré sú zlučiteľné s právnymi predpismi Spoločenstva, ktorých cieľom je usmerňovanie uplatňovania výlučných práv na vysielanie takýchto udalostí prevádzkovateľmi vysielania patriacich do ich právomoci. Na účely ich vzájomného uznania inými členskými štátmi podľa článku 3a ods. 3 smernice 89/552 sa opatrenia, ktoré členský štát prijal alebo zamýšľal prijať, mali oznámiť Komisii. Článok 3a ods. 2 smernice v tejto súvislosti stanovuje, že Komisia do troch mesiacov od ich oznámenia overí, či tieto štátne opatrenia boli zlučiteľné s právom Spoločenstva. Takto Komisiou schválené opatrenia boli uverejnené v úradnom vestníku.

111

Napadnutým aktom vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Infront WM/Komisia, už citovaným v bode 53 vyššie, bol list Komisie, v ktorom konštatovala zlučiteľnosť opatrení v Spojenom kráľovstve, ktoré jej boli oznámené na základe článku 3a smernice 89/552. Podľa Súdu prvého stupňa tento „list mal… právne účinky v členských štátoch v rozsahu, v akom stanovoval uverejnenie predmetných štátnych opatrení v úradnom vestníku, pričom toto uverejnenie má za následok spustenie mechanizmu vzájomného uznávania podľa článku 3a ods. 3 smernice [89/552]“ (bod 95). Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v súlade s článkom 3a ods. 2 a 3 smernice 89/552 „vzájomné uznanie vnútroštátnych opatrení podlieha prevereniu zlučiteľnosti týchto opatrení s právom Spoločenstva“ (bod 101).

112

Naopak, v rámci postupu stanoveného v článku 7 smernice 2002/21 nejde o to, aby oznamujúci NRO oznámením dosiahol právny účinok v iných členských štátoch. Toto oznámenie sa uskutočňuje v rámci postupu konzultácie a spolupráce medzi NRO a Komisiou s cieľom zabezpečiť jednotné uplatnenie regulačného rámca. Pripomienky Komisie vyjadrené v liste podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, akými sú napadnutý akt v tejto veci, nevyvolávajú žiaden záväzný právny účinok ani voči oznamujúcemu NRO, ani voči ostatným NRO. Ide výlučne o pripomienky, ktoré je podobne ako v prípade pripomienok doručených ostatnými NRO oznamujúci NRO vyzvaný v čo najväčšej miere zohľadniť.

113

Po štvrté argument Vodafone, podľa ktorého list z 30. januára 2006 predstavuje implicitné rozhodnutie o nezačatí druhej fázy postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 a ktorý v dôsledku toho možno napadnúť na účely ochrany procesných práv, ktoré Vodafone mala počas tejto druhej fázy, sa musí rovnako zamietnuť.

114

Aj keď Súdny dvor výnimočne kvalifikoval rozhodnutie o začatí konania ako napadnuteľný akt (pozri, pokiaľ ide o rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES, rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C-400/99, Zb. s. I-7303), je nutné konštatovať, že až do súčasnosti súd Spoločenstva nikdy nekvalifikoval rozhodnutie o nezačatí konania ako napadnuteľný akt.

115

Aj za predpokladu, že ochrana procesných práv zúčastnenej strany môže ovplyvniť napadnuteľnosť rozhodnutia o nezačatí osobitného konania, je nutné ešte preskúmať, či podľa smernice 2002/21 má Vodafone procesné práva, ktoré by mal Súd prvého stupňa chrániť.

116

V tejto súvislosti je potrebné najskôr pripomenúť, že článok 6 smernice 2002/21 stanovuje, že NRO, ktoré zamýšľajú prijať opatrenia podľa tejto smernice s významným dopadom na relevantný trh, musia poskytnúť „zúčastneným stranám príležitosť vyjadriť sa k návrhu opatrenia v primeranej lehote“.

117

Ďalej článok 4 ods. 1 smernice 2002/21 stanovuje právo na účinné odvolanie pred vnútroštátnymi súdmi proti rozhodnutiam NRO.

118

Procesné práva, ktoré článok 6 smernice 2002/21 priznáva zúčastneným stranám v rámci konania pred NRO, musia byť tak chránené pred vnútroštátnymi súdmi.

119

Článok 7 ods. 3 smernice 2002/21 nepriznáva dodatočné procesné práva zúčastneným stranám, keďže výsledkom tohto konania nie je prijatie aktu Spoločenstva, ktorý má záväzné právne účinky. Postup podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 sa tak výlučne týka vzťahov medzi na jednej strane príslušným NRO a na druhej strane ostatnými NRO a Komisiou, ktoré mu môžu predložiť pripomienky. V kontexte tohto konania je však Komisia na to, aby mohla účinne zaujať stanovisko, informovaná o pripomienkach zúčastnených strán, ktoré boli predložené počas vnútroštátneho konania. V súlade s bodom 6 písm. f) odporúčania 2003/561 totiž oznamujúci NRO predkladá Komisii „výsledky predchádzajúcej verejnej konzultácie, ktorú uskutočnil [NRO]“.

120

Prístup normotvorcu Spoločenstva, ktorého cieľom je dodržiavanie procesných práv zúčastnených strán na vnútroštátnej úrovni, sa vysvetľuje tým, že v právnom rámci, ktorý zaviedla smernica 2002/21, opatrenia zasahujúce záujmy podnikov, ktoré sú aktívne na trhoch s elektronickými komunikáciami, najmä tie, ktoré sú uvedené v článku 16 smernice, prijímajú NRO a nie Komisia.

121

Pokiaľ ide o postup, ktorý je uplatniteľný v prípade, ak Komisia vyjadrí vážnu pochybnosť v súvislosti so zlučiteľnosťou oznámeného opatrenia s právom Spoločenstva, je potrebné najskôr konštatovať, že článok 7 ods. 4 smernice 2002/21 sa nezmieňuje o prípadnej účasti zúčastnených strán na tomto postupe. Aj keď Komisia tvrdí, že začatie druhej fázy postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 je uverejnené na internetovej stránke Komisie, pričom vyzýva zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky v lehote piatich pracovných dní, nezačatie takéhoto postupu sa nedotýka procesných práv zúčastnenej strany. Z nezačatia postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 totiž vyplýva, že konečné rozhodnutie v tejto veci bude prijaté na vnútroštátnej úrovni. Procesné práva, ktoré majú zúčastnené strany, pokiaľ sa Komisia obmedzuje na predloženie pripomienok podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, sú však chránené na vnútroštátnych súdoch. Ak teda Vodafone zastáva názor, ako to robí v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu, že nemohla predložiť pripomienky k základným informáciám, a to k informáciám, ktoré boli po prvýkrát predložené v konaní pred Komisiou, mohla by uviesť takýto žalobný dôvod na vnútroštátnom súde.

122

Nemožno sa teda odvolávať na žiadne porušenie procesných práv na úrovni Spoločenstva, ak sa Komisia obmedzuje ako v prejednávanej veci na predloženie nezáväzných pripomienok podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21.

123

Judikatúra v oblasti kontroly koncentrácií a v oblasti štátnej pomoci, na ktorú odkazuje Vodafone, je v prejednávanej veci úplne irelevantná.

124

Po prvé v judikatúre, ktorú uvádza Vodafone, sa žaloba netýkala zrušenia rozhodnutia o nezačatí druhej fázy postupu. Žaloba sa totiž týkala zrušenia aktu vyvolávajúceho záväzné právne účinky, ktoré podľa každej dotknutej žalobkyne boli prijaté v rozpore s jej procesnými právami.

125

Pokiaľ teda ide o kontrolu štátnej pomoci, otázka dodržiavania procesných práv bola položená v rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu o nevznesení námietok, na ktoré sa vzťahuje článok 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 (rozsudky Cook/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, a Matra/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie; Air One/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, body 30 a 31). Takéto rozhodnutie vyvoláva záväzné právne účinky, keďže predmetnú pomoc výslovne vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom.

126

Pokiaľ ide o kontrolu koncentrácií, otázka dodržiavania procesných práv bola položená v rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu Komisie, ktoré je založené na článku 6 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31) [teraz článok 6 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 139/2004], konštatujúceho, že oznámená operácia nepredstavovala koncentráciu (rozsudok Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie), alebo proti rozhodnutiu založenému na článku 9 ods. 1 nariadenia č. 4064/89 [teraz článok 9 ods. 1 nariadenia č. 139/2004] postupujúcemu kontrolu koncentrácie vnútroštátnemu orgánu (rozsudok Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie). Takéto rozhodnutia rovnako vyvolávajú záväzné právne účinky, keďže majú za následok zmenu právneho režimu uplatniteľného na predmetnú operáciu, a síce článku 81 ES a nezávislého a odlišného postupu zavedeného nariadením č. 1/2003 (rozsudok Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 41) alebo vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa koncentrácií (rozsudky Súdu prvého stupňa Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 282, a z 30. septembra 2003, Cableuropa a i./Komisia, T-346/02 a T-347/02, Zb. s. II-4251, body 59 a 60).

127

V prejednávanej veci však napadnutý akt výslovne nevyhlasuje oznámené opatrenie za zlučiteľné s právom Spoločenstva a nemá ani za následok zmenu práva uplatniteľného na oznámené opatrenie. Právny rámec zavedený smernicou 2002/21 bol uplatniteľný pred oznámením opatrenia Komisii a zostáva uplatniteľný bez ohľadu na stanovisko, ktoré zastáva Komisia v liste z 30. januára 2006. Napadnutý akt teda nevyvoláva záväzné právne účinky a riešenia prijaté v rozsudkoch, ktoré sú citované v predchádzajúcom bode, teda nemožno v prejednávanej veci uplatniť.

128

Po druhé je potrebné uviesť, že keďže kontrola štátnej pomoci a koncentrácií má význam pre celé Spoločenstvo, patrí do výlučnej právomoci Komisie v súlade s článkom 88 ods. 3 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 9) a s článkom 21 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. S výhradou preskúmania vykonaného súdom Spoločenstva môže teda len Komisia rozhodnúť o zlučiteľnosti takejto koncentrácie alebo štátnej pomoci so spoločným trhom. Z toho vyplýva, že len na úrovni Spoločenstva môžu zúčastnené strany účinne predložiť svoje prípadné pripomienky. V prejednávanej veci však vzhľadom na skutočnosť, že opatrenia uvedené v smernici 2002/21 sú v zásade prijímané na vnútroštátnej úrovni a nie Komisiou, postačuje, aby zúčastnené strany boli vypočuté na vnútroštátnej úrovni aspoň v prípade, ak sa Komisia obmedzí na predloženie pripomienok podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21. Zúčastneným stranám totiž nič nebráni v tom, aby pred vnútroštátnymi orgánmi alebo súdmi položili otázku zlučiteľnosti navrhovaného opatrenia s právom Spoločenstva.

129

Argumenty Vodafone, ktoré sú založené na ochrane jej procesných práv, teda tiež neumožňujú kvalifikovať napadnutý akt ako akt, ktorý možno napadnúť žalobou v zmysle článku 230 ES.

130

Po piate Vodafone zdôrazňuje, že Komisia v rôznych dokumentoch kvalifikuje listy, ktoré boli zaslané podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 ako „rozhodnutie“. V tejto súvislosti odkazuje na tlačové komuniké z 31. januára 2006 (IP/06/97) týkajúce sa napadnutého aktu, na žiadosť o dodatočné informácie adresovanú CMT, na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001 z 11. mája 2006, na oznámenie KOM(2006) 28 v konečnom znení (s. 5 a 10), na odporúčanie 2003/561 a na memorandum 06/59 zo 7. februára 2006, na tlačové komuniké z 20. októbra 2006 (IP/06/1439) a na prejav komisára pre informačnú spoločnosť prednesený 16. novembra 2006.

131

Je však nutné konštatovať, že použitie výrazu „rozhodnutie“ Komisiou v týchto dokumentoch, z ktorých niektoré boli určené pre širokú verejnosť, sa nevzťahuje na právny pojem rozhodnutia, ktoré je definované v článku 249 ES. V žiadnom dokumente, ktorý je citovaný v predchádzajúcom bode, totiž Komisia netvrdí, že jej pripomienky podľa článku 7 od. 3 smernice 2002/21 vyvolávajú záväzné právne účinky alebo sú záväzné pre NRO.

132

Naopak, v tlačovom komuniké z 31. januára 2006 týkajúcom sa napadnutého aktu je totiž potvrdené, že pripomienky Komisie podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 nemajú záväzný právny účinok. Vo svojom tlačovom komuniké totiž Komisia zdôraznila, že „mechanizmus konzultácie podľa článku 7 nepredstavuje režim schvaľovania“.

133

V každom prípade, aj keby z dokumentov citovaných v bode 130 vyššie vyplývalo, že Komisia nesprávne chápala svoju úlohu v rámci postupu podľa článku 7 smernice 2002/21, pričom o takýto prípad nejde, táto okolnosť sa nedotýka uplatniteľného regulačného rámca, podľa ktorého Komisia len predkladá „pripomienky“ podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, ktoré oznamujúci NRO „v čo najväčšej miere zohľadní“.

134

Z toho vyplýva, že kontext, v ktorom bol napadnutý akt prijatý, ukazuje, že tento akt nevyvoláva záväzné právne účinky.

135

Je potrebné ešte preskúmať obsah napadnutého aktu s cieľom posúdiť, či tento akt má napriek uplatniteľnému regulačnému rámcu za cieľ vyvolať záväzné právne účinky.

136

Z obsahu listu z 30. januára 2006 vyplýva, že Komisia mu vôbec nezamýšľala priznať záväzné právne účinky.

137

V prvej pripomienke, ktorú Komisia vykonala v napadnutom akte týkajúcom sa podmienok hospodárskej súťaže na maloobchodnom trhu, poznamenala, že CMT nekonštatovala kolektívne dominantné postavenie na maloobchodnom trhu, a v tejto súvislosti uviedla, že „na konštatovanie [spoločnej významnej sily] na veľkoobchodnom trhu pre prichádzajúce a odchádzajúce hovory v mobilných sieťach [nebolo] nevyhnutné zistiť [významnú spoločnú silu] na maloobchodnom trhu“. Komisia sa následne zaoberala podmienkami „hospodárskej súťaže na maloobchodnom trhu“ a analyzovala, či boli rozhodujúce vzhľadom na konštatovanie spoločnej významnej sily na veľkoobchodnom trhu. Ešte sa vyjadrila k „úrovni príjmov na maloobchodnom trhu“, ktorú CMT mala preukázať, aby mohla konštatovať podnet k uzavretiu tajnej dohody na veľkoobchodnom trhu, a uviedla, že „konštatovanie kolektívneho dominantného postavenia nastoľovalo osobitne zložité otázky hospodárskej povahy“, predtým, ako poznamenala, že, aj keď poskytnuté globálne údaje boli „cenné a poučné, údaje týkajúce sa konkrétnejšieho vývoja cien ponúkajú lepšie informácie“. V dôsledku toho Komisia vyzvala CMT, aby „na účely budúcej analýzy trhu“ dohliadla na vývoj maloobchodných cien pre každý segment na trhu a/alebo každý typ spotrebiteľa. Nakoniec uviedla, že maloobchodný trh zjavne vykazuje súbor štrukturálnych charakteristík, ktoré sa zdajú dostatočné na to, aby podnietili prevádzkovateľov spoločne zamietnuť vstup prevádzkovateľom mobilných virtuálnych sietí.

138

Prvá pripomienka v napadnutom akte sa dotýka právneho postavenia CMT nanajvýš, pokiaľ ide o budúce analýzy trhu, ktoré vykoná. Vôbec sa však nedotýka právneho postavenia CMT, pokiaľ ide o prijatie opatrenia, ktoré CMT oznámila Komisii (a ostatným NRO), a tým menej právneho postavenia Vodafone.

139

V druhej pripomienke týkajúcej sa konvergencie Komisia v napadnutom akte poznamenala, že CMT konštatovala existenciu konvergencie, ktorá bola transparentná a spočívala v zamietnutí prístupu tretím osobám na veľkoobchodný trh. Napriek tomu, že CMT neidentifikovala konvergenciu na maloobchodnom trhu, čo nebolo nevyhnutné, Komisia vzhľadom na zosúladenie obchodných stratégií troch prevádzkovateľov sietí v napadnutom akte pripustila, že aj najmenšiu odchýlku smerujúcu k agresívnejšej cenovej hospodárskej súťaži bolo možné ľahko zistiť.

140

Obsah tejto druhej pripomienky ukazuje, že jej cieľom tiež nie je vyvolávať záväzné právne účinky.

141

Vo svojej tretej pripomienke, ktorá sa týka odvetného mechanizmu, Komisia uviedla, že pokiaľ ide o veľkoobchodný trh, tento mechanizmus [mohol] byť „zavedený“, ale že „CMT mohla poskytnúť viac dôkazov“ v súvislosti s tým, „či tento mechanizmus mohol byť bezprostrednejší a či [bol] dostatočne odstrašujúci na to, aby usmernil podnik, ktorý je porušiteľom“. Ďalej dodala, že „NRO boli vyzvané, aby v analýze trhu posúdili, či ostatní prevádzkovatelia mobilných sietí, ktorí neboli porušiteľmi, mohli ľahko uzavrieť zmluvu s [prevádzkovateľmi virtuálnych mobilných sietí], ktorých vstup a osobitná obchodná stratégia môžu usmerniť prevádzkovateľa mobilných sietí, ktorý je porušiteľom“. Komisia preskúmala možnosti odvety na maloobchodnom trhu, ktoré rovnako uviedla CMT. Zastáva názor, že vo všeobecnosti existovali odvetné mechanizmy, ktoré sú na tomto trhu vierohodné.

142

Táto pripomienka k napadnutému aktu nemení ani právne postavenie CMT, pokiaľ ide o prijatie opatrenia, ktoré CMT oznámila Komisii (a ostatným NRO), a tým menej právne postavenie Vodafone.

143

Vo štvrtej pripomienke, ktorá sa týka dôsledného sledovania trhu a vstupu štvrtého prevádzkovateľa mobilných sietí, Komisia v napadnutom akte uviedla, že Xfera ešte nevstúpila na trh, a vyzvala „španielske orgány, aby zvážili primerané opatrenia na zabezpečenie účinného využitia disponibilného spektra“. Komisia odporučila CMT dôsledne sledovať následky možného vstupu Xfera v roku 2006 na trvalú povahu kolektívneho dominantného postavenia a dodala, že akýkoľvek „konkrétny dôkaz o vývoji na maloobchodnom trhu nesúvisiaci s regulačnými opatreniami na relevantnom trhu, ktorý by vyvolával pochybnosť v súvislosti s trvalým charakterom kolektívneho dominantného postavenia, by vyžadoval novú analýzu relevantného trhu“. Pripomenula, že takáto analýza sa jej musí oznámiť v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21.

144

Táto pripomienka k napadnutému aktu nemení ani právne postavenie CMT, pokiaľ ide o prijatie opatrenia, ktoré CMT oznámila Komisii (a ostatným NRO), a tým menej právne postavenie Vodafone. Ukladá len povinnosť CMT, aby riadne dohliadla na vstup štvrtého prevádzkovateľa mobilných sietí na relevantný trh a prípadne vykonala novú analýzu trhu. Skutočnosť, že takáto analýza sa musí oznámiť Komisii (a ostatným NRO), priamo vyplýva z článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, ktorý ukladá povinnosť predchádzajúceho oznámenia vo vzťahu k analýzam trhu, ktoré patria do pôsobnosti článku 16 uvedenej smernice.

145

Nakoniec Komisia ukončila svoj list tým, že zdôraznila, že dodatočné informácie, ktoré jej CMT poskytla v rámci procesu oznámenia, boli určujúce na účely jej posúdenia oznámenia CMT, a požiadala ju, „aby svoje konečné opatrenie založila na najaktuálnejších dostupných informáciách“.

146

Zdá sa, že ide skôr o odporúčanie alebo o radu, než o právne záväznú povinnosť. V každom prípade táto pripomienka neovplyvňuje právne postavenie žalobkyne.

147

Z analýzy rozličných pripomienok Komisie v napadnutom akte teda nevyplýva, že tento akt má za cieľ vyvolávať záväzné právne účinky. V každom prípade je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry bez ohľadu na dôvody, na ktorých spočíva akt, len jeho výrok môže vyvolať právne účinky (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 1992, NBV a NVB/Komisia, T-138/89, Zb. s. II-2181, bod 31, a z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T-213/00, Zb. s. II-913, bod 186). Je však nutné konštatovať, že napadnutý akt neobsahuje žiaden výrok.

148

Podľa Vodafone však vyhlásenie na konci napadnutého aktu predstavuje jeho výrok: „V súlade s článkom 7 ods. 5 smernice [2002/21] CMT musí v čo najväčšej miere zohľadniť pripomienky ostatných NRO a Komisie a môže prijať výsledný návrh opatrenia, a ak tak urobí, informovať o tom Komisiu.“ Argumentuje opomenutím tohto znenia v tejto citácii „okrem prípadov, ktoré sú uvedené v odseku 4“, ktoré je v článku 7 ods. 5 smernice 2002/21.

149

V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že uvedenie článku 7 ods. 5 smernice 2002/21 len potvrdzuje nezáväznú povahu napadnutého aktu (pozri bod 93 vyššie). Opomenutie, na ktoré odkazuje Vodafone, možno vysvetliť tým, že na napadnutý akt sa v celom rozsahu vzťahuje postup podľa článku 7 ods. 3 a že podmienky podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 nie sú splnené. Samotné začatie postupu podľa článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 však mohlo v prejednávanej veci viesť k prijatiu opatrenia, ktoré má záväzné právne účinky.

150

Z toho vyplýva, že ani obsah napadnutého aktu, ani právny kontext, v ktorom bol prijatý, nepreukazujú, že tento akt predstavuje akt vyvolávajúci záväzné právne účinky. Nejde teda o akt, ktorý je možné napadnúť žalobou v zmysle článku 230 ES. Táto žaloba sa teda musí vyhlásiť za neprípustnú.

151

V každom prípade Súd prvého stupňa zastáva názor, že v prípade, ak by napadnutý akt predstavoval napadnuteľný akt, Vodafone by nebola z dôvodov uvedených vyššie aktívne legitimovaná.

152

Komisia a Španielske kráľovstvo tvrdia, že Vodafone nie je priamo dotknutá napadnutým aktom v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

153

Vodafone zastáva názor, že je priamo dotknutá napadnutým aktom. Vzhľadom na obsah napadnutého aktu bolo prijatie rozhodnutia zo strany CMT automatické. Možnosť, že by CMT nevykonala napadnutý akt, bola čisto teoretická a jej úmysel konať v súlade s pripomienkami Komisie nevyvolával žiadnu pochybnosť (rozsudky Súdneho dvora z 23. novembra 1971, Bock/Komisia, 62/70, Zb. s. 897; zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, body 8 až 10, a z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C-386/96 P, Zb. s. I-2309, bod 44; rozsudok Cableuropa a i./Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie, bod 66). Skutočnosť, že CMT zamýšľala vykonať navrhované opatrenie hneď, ako získala povolenie Komisie, vyplýva z toho, že 31. januára 2006, teda v deň nasledujúci po dni prijatia napadnutého aktu Komisiou a predtým, ako bola CMT zvolaná, aby prijala navrhované opatrenie, uverejnila tlačové komuniké, v ktorom uviedla, že keďže získala schválenie Komisie v súvislosti s jej analýzou, uloží navrhované regulačné povinnosti na zabezpečenie prístupu tretím stranám k sieťam troch mobilných operátorov.

154

Vodafone v tejto súvislosti konštatuje analógiu medzi prejednávanou vecou a vecou, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Bock/Komisia, už citovaným v bode 153 vyššie, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že povolenie zamietnuť licenciu na dovoz, ktoré Komisia udelila členskému štátu, sa priamo týkalo žalobkyne v tejto veci, keďže príslušné nemecké úrady jej oznámili, že zamietnu jej žiadosť hneď, ako získajú náležité povolenie Komisie (bod 7 rozsudku).

155

Konanie v prejednávanej veci možno podľa Vodafone rovnako porovnať s konaniami v oblasti kontroly koncentrácií a v oblasti štátnej pomoci, keďže rozhodnutie Komisie ani v týchto konaniach neukladá povinnosť vykonať koncentráciu alebo oznámenú štátnu pomoc, ale len odstraňuje poslednú prekážku pre prijatie oznámeného opatrenia, čo nebráni rozhodnutiu Komisie mať priamy účinok aj voči tretím osobám (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, easyJet/Komisia, T-177/04, Zb. s. II-1931, bod 32). Zdôrazňuje tiež, že napadnutý akt sa priamo dotýkal jej právneho postavenia tým, že ju zbavil procesných práv, ktoré mala počas druhej fázy preskúmania.

156

Nakoniec napadnutý akt sa osobne dotýka Vodafone v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, čo okrem toho Komisia nespochybňuje. Vodafone v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je súčasťou skupiny len troch podnikov, ktoré sú osobitne uvedené v napadnutom akte, že jej boli uložené povinnosti kontroly ex ante podľa článku 16 smernice 2002/21 a že je okrem toho zúčastnenou stranou v zmysle článku 6 uvedenej smernice. Rovnako uvádza, že sa zúčastnila správneho konania pred Komisiou počas prvej fázy preskúmania návrhu opatrenia ES/2005/0330, predložila pripomienky k návrhu opatrenia a mala by právo zúčastniť sa na prehĺbenom postupe pred Komisiou v prípade začatia druhej fázy postupu.

157

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa článku 230 ES štvrtého odseku ES môžu jednotlivci napadnúť akt alebo rozhodnutie vyvolávajúce voči nim právne účinky, ak sú priamo a zároveň osobne dotknutí týmto aktom alebo týmto rozhodnutím (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677, bod 44; pozri rovnako v tomto zmysle rozsudok Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, body 272 a 291).

158

Fyzická alebo právnická osoba je priamo dotknutá aktom Spoločenstva, ak má akt priame účinky na právne postavenie dotknutej osoby, pričom platí úplne automaticky a vyplýva za samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie (rozsudky Dreyfus/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 43; Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 272; uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. januára 2007, Lootus Teine Osaühing/Rada, T-127/05, neuverejnené v Zbierke - Zb. 2007, s. II-1*, bod 39).

159

Tak je to najmä v prípade, keď možnosť adresátov aktu nevyhovieť tomuto aktu je čisto teoretická, pričom o ich vôli vyvodiť právne následky v súlade s ním nie je žiadna pochybnosť (rozsudky Piraiki-Patraiki a i./Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, body 8 až 10, a Dreyfus/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 44; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, Oleifici Italiani a Fratelli Rubino/Komisia, T-54/96, Zb. s. II-3377, bod 56, a Royal Philips Electronics/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 273).

160

V prejednávanej veci však nejde o tento prípad, a to vzhľadom na ústrednú úlohu, ktorú vykonávajú NRO na účely dosiahnutia cieľov smernice 2002/21 (pozri body 72 až 74 vyššie). Postup podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 totiž predstavuje postup konzultácie a spolupráce medzi NRO a Komisiou, v rámci ktorého nielen Komisia, ale aj ostatné NRO môžu v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21 predložiť pripomienky k oznámenému návrhu opatrenia. Aj keď v súlade s článkom 7 ods. 5 musí CMT zohľadniť „v čo najväčšej miere pripomienky ostatných [NRO] a Komisie“, má k dispozícii mieru voľnej úvahy na určenie obsahu konečného opatrenia, takže akt Spoločenstva, ktorý je založený na článku 7 ods. 3 smernice 2002/21, nemožno považovať za akt, ktorý bezprostredne ovplyvňuje právnu situáciu dotknutých podnikov.

161

Vodafone nemôže tvrdiť, že skutočnosť, že príslušný NRO má možnosť neprijať návrh opatrenia po predložení pripomienok Komisie, je len teoretická. Aj keď totiž existuje veľká pravdepodobnosť, že príslušný NRO skutočne prijme návrh opatrenia, len tento NRO môže rozhodnúť o prijatí tohto rozhodnutia a určiť jeho obsah.

162

Právne účinky napadnutého aktu v prejednávanej veci — v rozsahu, v akom predstavuje napadnuteľný akt, — sa teda zásadne odlišujú od právnych účinkov rozhodnutia Komisie, ktorým bola štátna pomoc alebo koncentrácia vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom. Adresát takéhoto rozhodnutia totiž nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy na určenie obsahu konečného opatrenia, zatiaľ čo adresát pripomienok si v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 2002/21 takúto mieru voľnej úvahy má.

163

Situácia CMT v prejednávanej veci sa zásadne líši aj od situácie nemeckých orgánov vo veci, o ktorej sa rozhodlo rozsudkom Bock/Komisia, už citovaným v bode 153 vyššie. V tejto veci totiž nemecké orgány požiadali Komisiu o povolenie zamietnuť udelenie licencie na dovoz. Nemecké orgány oznámili žalobkyni, že jej žiadosť sa zamietne hneď, ako získajú povolenie Komisie. Povolenie, ktoré udelila Komisia, sa tak priamo dotýkalo právnej situácie žalobkyne. V prejednávanej veci je však vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje CMT pri vykonávaní napadnutého aktu, aj keď ju možno obmedziť, potrebné zastávať názor, že tento akt sa priamo nedotýkal právnej situácie Vodafone.

164

Argumentu Vodafone, podľa ktorého je priamo dotknutá napadnutým aktom z dôvodu procesných práv, ktorých bola zbavená rozhodnutím o nezačatí druhej fázy postupu stanoveného v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21, tiež nemožno vyhovieť.

165

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na skutočnosť, že opatrenia uvedené v článku 16 smernice 2002/21 prijíma NRO, článok 6 uvedenej smernice priznáva zúčastneným stranám v rámci konania pred NRO procesné práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť v súlade s článkom 4 smernice. V rámci tohto vnútroštátneho konania môžu zúčastnené strany predložiť svoje pripomienky k prípadnej nezlučiteľnosti opatrenia so spoločným trhom.

166

Táto vec sa teda odlišuje od vecí, ktoré sa týkajú štátnej pomoci alebo kontroly koncentrácií, na ktoré odkazuje Vodafone. Keďže Komisia má výlučnú právomoc posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci alebo koncentrácie majúcej význam pre celé Spoločenstvo so spoločným trhom, nezačatie druhej fázy postupu môže zúčastnené strany zbaviť možnosti predložiť svoje pripomienky pred jediným príslušným orgánom. V prejednávanej veci však Vodafone mohla príslušnému orgánu, a síce CMT, predložiť pripomienky na účely prijatia konečného rozhodnutia, a mohla poukázať na porušenie svojich procesných práv na vnútroštátnych súdoch. Nezačatie druhej fázy postupu ju teda nezbavuje procesných práv, ktoré vyvodzuje zo smernice 2002/21.

167

Je teda potrebné vyvodiť záver, že Vodafone nie je priamo dotknutá napadnutým aktom v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

168

Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by napadnutý akt predstavoval akt, ktorý možno napadnúť žalobou v zmysle článku 230 ES, Vodafone by nebola aktívne legitimovaná, ako to vyžaduje štvrtý odsek tohto ustanovenia.

169

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné túto žalobu odmietnuť ako neprípustnú.

170

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Vodafone nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

171

Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)

nariadil:

Právny rámec

1. Smernica 2002/21/E S

2. Odporúčanie 2003/561/ES

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1. O povahe napadnutého aktu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O kontexte, v ktorom bol napadnutý akt prijatý

— O úlohách, ktoré smernica 2002/21 priznáva NRO a Komisii

— O priebehu konania podľa článku 7 smernice 2002/21

— O právnej povahe listu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21

O obsahu napadnutého aktu

2. O aktívnej legitimácii Vodafone

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách