1

Svojím odvolaním Komisia Európskych spoločenstiev žiada zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia (T-10/02, Zb. VS. s. I-A-129 a II-A-2-609, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým uvedený súd na jednej strane určil sumu peňažnej náhrady škody, ktorú má Komisia uhradiť v prospech pani Girardot podľa rozsudku Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia (T-10/02, Zb. VS s. I-A-109 a II-483, ďalej len „medzitýmny rozsudok“), na 92785 eur, zvýšenú o úroky počítané od 6. septembra 2004, podľa sadzby určenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné finančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body, a na druhej strane zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

2

Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) vo svojom znení uplatniteľnom na toto konanie a článku 29 ods. 1 stanovuje:

„Pred obsadením voľného miesta v orgáne [inštitúcii — neoficiálny preklad] menovací orgán najprv zváži:

a potom vykoná postup pre výberové konania na základe kvalifikácií alebo skúšok, alebo kvalifikácií aj skúšok. Postup výberového konania stanovuje príloha III.

Postup môže byť vykonaný aj s cieľom vytvoriť rezervu pre budúce prijímanie do zamestnania.“

3

Článok 91 ods. 1 predmetného služobného poriadku stanovuje:

„Súdny dvor Európskych spoločenstiev má právomoc v každom spore medzi spoločenstvami a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2. V sporoch finančného charakteru má Súdny dvor neobmedzenú právomoc.“

4

Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) v ich znení uplatniteľnom na toto konanie vo svojom článku 2 písm. d) stanovujú:

„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:

…

5

Článok 8 štvrtý a piaty odsek PZOZ stanovuje:

„Dočasní zamestnanci, na ktorých sa vzťahuje článok 2 písm. d), sa prijímajú za týchto podmienok:

…

Zmluvy dočasných zamestnancov, pre ktorých platí článok 2 písm.… d) a ktorí sú zamestnaní na dobu určitú, môžu byť predĺžené najviac raz na dobu určitú. Každé ďalšie predĺženie je na dobu neurčitú.“

6

Článok 47 PZOZ stanovuje:

„Okrem zániku v prípade úmrtia zaniká pracovný pomer dočasných zamestnancov:

…

7

Prípady ukončenia pracovného pomeru bez výpovednej lehoty sú definované v článkoch 48 až 50 PZOZ.

8

Pani Girardot nastúpila do služieb Komisie 1. februára 1996 v postavení vyslaného národného experta. Zachovávala si tento štatút až do 31. januára 1999.

9

Zmluvou z 15. januára 1999, uzavretou na dobu dvoch rokov a neskôr predĺženou na dobu jedného roka, bola pani Girardot zamestnaná ako dočasný zamestnanec v zmysle článku 2 písm. d) PZOZ. Z tohto dôvodu bola postupne pridelená ku Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre priemysel a neskôr ku Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre informačnú spoločnosť.

10

Dňa 26. júla 2000 Generálne riaditeľstvo Komisie pre personál a administratívu vyhlásilo oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktoré uvádzalo, že v rámci jeho rozhodnutia týkajúceho sa novej politiky vo vzťahu k výskumným pracovníkom Komisia organizovala „interné výberové konania“, medzi ktorými figurovalo aj výberové konanie označené odkazom COM/T/R/ST/A/2000 týkajúce sa platových tried A 8/A 5, A 4 a A 3 kategórie A platených z prostriedkov rámca pre vedu a techniku rozpočtu na výskum a investície. Toto oznámenie najmä uvádzalo, že po jedinej skúške spočívajúcej v pohovore so skúšobnou komisiou, uchádzači, ktorí získajú požadovaný počet bodov, budú zapísaní na zoznam, ktorý ich bude oprávňovať byť vymenovaní na trvalé pracovné miesto.

11

V dňoch 9. a 12. februára 2001 Generálne riaditeľstvo Komisie pre personál a administratívu uverejnilo dve oznámenia o voľných trvalých pracovných miestach odmeňovaných z prostriedkov určených na výskum a investície, s cieľom umožniť vymenovanie dočasných zamestnancov.

12

Listami z 20. februára 2001 pani Girardot prejavila svoj záujem o zamestnanie kategórie A uverejnené v oznámení o voľnom pracovnom mieste z 9. februára 2001, ako aj o sedem iných zamestnaní kategórie A uverejnených v oznámení z 12. februára 2001.

13

Listom z 13. marca 2001 Komisia informovala pani Girardot, že jej kandidatúry na sedem zamestnaní uvádzaných v oznámení o voľnom pracovnom mieste z 12. februára 2001 nemohli byť brané do úvahy z dôvodu, že tieto zamestnania boli dostupné iba pre štatutárnych zamestnancov, ktorí sú v služobnom pomere u Komisie a ktorí sú laureátmi konkurzov. Na každé z týchto pracovných miest Komisia prijala kandidatúru siedmich iných dočasných zamestnancov, ktorí všetci boli uvedení na zozname zostavenom na základe výsledkov interného výberového konania COM/T/R/ST/A/2000 a každého z nich neskôr vymenovala na pracovné miesto, o ktoré prejavili záujem.

14

Listom z 15. marca 2001 Komisia následne informovala pani Girardot, že nemohla prijať jej kandidatúru na zamestnanie uvádzané v oznámení o voľnom pracovnom mieste z 9. februára 2001.

15

Dňa 8. júna 2001 pani Girardot podala sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiam obsahujúcim zamietnutie jej kandidatúr uvádzaným v týchto dvoch listoch. Táto sťažnosť bola predmetom konkludentného zamietavého rozhodnutia.

16

Žalobou doručenou do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. januára 2002 pani Girardot podala žalobu smerujúcu k zrušeniu dvoch rozhodnutí Komisie z 13. a 15. marca 2001 obsahujúcich zamietnutie jej kandidatúr na osem trvalých pracovných miest odmeňovaných z prostriedkov určených na výskum a investície (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“), ako aj v dôsledku toho zrušeniu ôsmich rozhodnutí Komisie obsahujúcich vymenovanie tretích osôb na tieto pracovné miesta.

17

Svojím medzitýmnym rozsudkom Súd prvého stupňa zrušil dve napadnuté rozhodnutia z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že riadne preskúmala vhodnosť kandidatúry pani Girardot na každé z predmetných pracovných miest predtým, ako ju zamietla, a v súvislosti s tým, pred prijatím kandidatúry iných uchádzačov (bod 83 medzitýmneho rozsudku).

18

Súd prvého stupňa však zamietol návrhy pani Girardot smerujúce k zrušeniu rozhodnutí obsahujúcich vymenovanie uchádzačov prijatých na predmetné pracovné miesta. Súd prvého stupňa po zvážení záujmov pani Girardot, záujmov služby a záujmov vymenovaných tretích osôb, zastával názor, že takéto zrušenie by predstavovalo neprimeranú sankciu za protiprávnosť, ktorej sa dopustila Komisia (body 85 až 88 medzitýmneho rozsudku).

19

Po tom, ako pripomenul, že súd Spoločenstva môže s cieľom zabezpečiť potrebný účinok zrušujúceho rozsudku v záujme navrhovateľky využiť neobmedzenú právomoc, ktorú má v sporoch finančného charakteru, a dokonca ex offo zaviazať žalovanú inštitúciu na zaplatenie náhrady škody alebo vyzvať ho na nájdenie spravodlivého riešenia v jej prípade, Súd prvého stupňa, s cieľom primeranej ochrany práv pani Girardot, vyzval účastníkov konania na dosiahnutie dohody o peňažnej náhrade zodpovedajúcej protiprávnemu zamietnutiu jej kandidatúr. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa upresnil, že pri vyhodnotení tejto náhrady musí byť braná do úvahy skutočnosť, že pani Girardot sa už viac nemohla zúčastniť ďalšieho konania, v ktorom by Komisia mala záujem zabezpečiť spravodlivý priebeh, keďže z dôvodu, že uplynula platnosť zmluvy dočasného zamestnanca, ktorú mala uzavretú s Komisiou bez toho, aby došlo k jej obnoveniu, nemala viac možnosť ani právo, prejaviť svoj záujem o zamestnania, ktoré mali byť obsadené, tým, že by reagovala na oznámenia o voľnom pracovnom mieste „osobitného výskumu“. Súd prvého stupňa uviedol, že v prípade, že účastníci konania nedôjdu k dohode, majú mu do troch mesiacov odo dňa vyhlásenia medzitýmneho rozsudku predložiť svoje vyčíslené návrhy (body 89 až 91 medzitýmneho rozsudku).

20

Keďže účastníci konania nedospeli k dohode o výške primeranej peňažnej náhrady škody, predložili svoje vyčíslené návrhy Súdu prvého stupňa 6. septembra 2004.

21

Vo svojich návrhoch pani Girardot žiadala, aby Súd prvého stupňa určil sumu peňažnej náhrady škody, zvýšenej o súdom priznaný úrok, na 2687994 eur, subsidiárne na 432887 eur a sekundárne subsidiárne na 250248 eur.

22

Komisia žiadala, aby Súd prvého stupňa určil túto sumu na 23917,43 eur, považujúc za primerané priznať pani Girardot, ako vyplýva z bodu 45 napadnutého rozsudku, „na jednej strane čistú odmenu za tri mesiace vyplatenú z dôvodu minimálnej výpovednej lehoty stanovenej [v článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ], teda 18917,43 eur, ako náhradu za stratu príležitosti obsadiť niektoré z ôsmich predmetných pracovných miest a na druhej strane 5000 eur ako náhradu za stratu príležitosti zúčastniť sa nového konania na obsadenie voľných pracovných miest“. Predmetná suma mala byť zvýšená o kompenzačný úrok počítaný od vyhlásenia medzitýmneho rozsudku do skutočného zaplatenia dlžnej sumy, ako aj o symbolické jedno euro, ako náhradu nemajetkovej ujmy.

23

Napadnutým rozsudkom, po preskúmaní rôznych druhov ujmy uvádzanej zo strany pani Girardot, Súd prvého stupňa na jednej strane určil sumu peňažnej náhrady škody dlžnej zo strany Komisie na 92785 eur, zvýšenej o úroky počítané od 6. septembra 2004 podľa sadzby určenej zo strany ECB pre hlavné finančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body, a na druhej strane zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24

Pokiaľ ide v prvom rade o namietanú stratu príležitosti obsadiť voľné pracovné miesto v Komisii, Súd prvého stupňa na úvod v bode 54 napadnutého rozsudku pripomenul, že napadnuté rozhodnutia zbavili pani Girardot, konkrétnym a nezvratným spôsobom, vzhľadom na nemožnosť obnovenia situácie pred ich prijatím, nielen práva, aby boli jej kandidatúry skúmané zo strany Komisie, ale aj možnosti, aby niektorá z nich bola Komisiou prijatá. Následne v bodoch 55 a 56 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa upresnil, že strata príležitosti obsadiť voľné pracovné miesto v rámci inštitúcie Spoločenstva a poberať s tým spojené peňažné výhody predstavuje majetkovú ujmu, na čom sa účastníci konania zhodli. Nakoniec v bodoch 57 a 58 predmetného rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že na posúdenie rozsahu ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti uvádzanej v danom prípade je potrebné „určiť rozdiel medzi odmenou, ktorú by pani Girardot poberala za predpokladu, že by jej príležitosť prijatia kandidatúry bola využitá, a odmenou, ktorú skutočne poberala po tom, čo jej kandidatúra bola protiprávne zamietnutá, ďalej prípadne ohodnotiť vo forme percentuálneho podielu šancu pani Girardot, že by sa predmetná hypotéza splnila“.

25

Pokiaľ ide v prvom rade o rozdiel v odmene, Súd prvého stupňa v bode 59 napadnutého rozsudku uviedol, že toto kritérium je odôvodňované skutočnosťou, že hoci pani Girardot stratila príležitosť obsadiť niektoré z predmetných pracovných miest a v dôsledku toho získať peňažné výhody tomu zodpovedajúce, neprišla o pracovné miesto.

26

S cieľom určiť prípadný rozdiel v odmene Súd prvého stupňa najprv v bodoch 61 až 82 napadnutého rozsudku určil obdobie, počas ktorého bolo potrebné vykonávať porovnanie medzi peňažnými podmienkami pracovného miesta, ktoré by pani Girardot požívala, ak by bola zamestnaná Komisiou a jej skutočnými peňažnými podmienkami pracovného miesta. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti v bodoch 73 až 77 tohto rozsudku zamietol argument Komisie, podľa ktorého stratená príležitosť pani Girardot by bola napraviteľná iba udelením zodpovedajúcej peňažnej náhrady škody, ktorej výška by bola určená na čistú odmenu za tri mesiace vyplatenú z dôvodu minimálnej výpovednej lehoty stanovenej v článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ. Súd prvého stupňa sa totiž domnieval, že tento argument by viedol k tvrdeniu, že obdobie, počas ktorého by pani Girardot zotrvávala v službách Komisie, ak by ju Komisia zamestnala, je natoľko hypotetické, že má byť prijatý záver, že by Komisia ukončila jej zamestnávanie hneď po tom, ako toto zamestnávanie začalo, čo nie je pravdepodobné. Za týchto okolností Súd prvého stupňa v bode 78 napadnutého rozsudku konštatoval, že s cieľom zohľadniť všetky možnosti ukončenia zamestnávania uvádzané článkami 47 ods. 2 a 48 až 50 PZOZ obdobie, ktoré má byť zohľadnené, malo byť určené ex aequo et bono na päť rokov vrátane výpovednej lehoty, od dátumu účinnosti vymenovania uchádzačov prijatých Komisiou v nadväznosti na výsledky konania na obsadenie voľných pracovných miest, z ktorého bola pani Girardot protiprávne vylúčená. Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 80 napadnutého rozsudku odmietol tvrdenia pani Girardot založené na pravdepodobnosti vymenovania, keďže tento prvok bol neistý.

27

Následne v bodoch 83 až 95 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa určil rozsah straty na zárobku počas tohto obdobia. Na tento účel v bode 86 tohto rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol ex aequo et bono, že keďže pani Girardot nepredložila dôkazy umožňujúce určiť odmenu, ktorá by jej bola vyplácaná, ak by niektorá z jej kandidatúr bola prijatá, ako aj vývoj tejto odmeny, dostávala by pani Girardot čistú mesačnú odmenu zodpovedajúcu v priemere poslednej odmene, ktorá jej bola vyplatená Komisiou, ktorá zodpovedala pracovnému miestu platovej triedy A 5 platovému stupňu 4. V tejto súvislosti v bode 85 tohto istého rozsudku Súd prvého stupňa zamietol tvrdenie pani Girardot, podľa ktorého mala byť prijatá na obsadenie pracovného miesta platovej triedy A 4.

28

Pokiaľ ide v druhom rade o posúdenie stratenej príležitosti, Súd prvého stupňa, potom ako v bodoch 96 a 97 napadnutého rozsudku konštatoval, že kandidatúry podané zo strany pani Girardot spĺňali podmienky požadované na to, aby boli brané do úvahy, v bodoch 98 až 122 tohto rozsudku skúmal, či príležitosť, o ktorú prišla, mohla byť považovaná za istú v tom zmysle, že pani Girardot mala, ak nie istú šancu dostať sa na jedno z predmetných pracovných miest, tak aspoň veľkú šancu dostať sa tam. V tejto súvislosti po tom, čo v bodoch 102 až 107 toho istého rozsudku poznamenal, že pani Girardot bola v tomto štádiu konania jediný kandidát pre každé z pracovných miest, že sa mohla opierať o podstatnú skoršiu prax v rámci Komisie, že jej pracovné výkony boli hodnotené kladne a že existovala dostatočná miera primeranosti medzi jej kvalifikáciou a popisom práce uvedených pracovných miest, Súd prvého stupňa konštatoval to, čo je uvedené v bodoch 115 až 117 predmetného rozsudku:

29

Za týchto okolností Súd prvého stupňa v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku prijal záver, že pani Girardot mala veľkú šancu na to, aby bola niektorá z jej kandidatúr prijatá, a preto ex aequo et bono udelil strate na odmene, ktorú pani Girardot utrpela, opravný koeficient 0,5. V bode 120 toho istého rozsudku Súd prvého stupňa odmietol zvýšiť tento koeficient na 0,996 podľa metódy, ktorú navrhovala pani Girardot, keďže táto metóda robí mieru straty príležitosti závislou iba od počtu kandidatúr predložených dotknutou osobou, odhliadajúc od iných vyššie uvedených skutočností.

30

Pokiaľ ide v druhom rade o iné druhy ujmy, ktoré uvádza pani Girardot, Súd prvého stupňa ich v bodoch 123 až 125 napadnutého rozsudku odmietol ako irelevantné z dôvodu, že cieľom primeranej peňažnej náhrady škody je vzhľadom na návrhy o zrušenie podané zo strany pani Girardot vykonať medzitýmny rozsudok a primerane chrániť jej práva, kompenzujúc ex aequo et bono nemožnosť obnovenia skoršej situácie, ktorá predchádzala protiprávnosti a nie, za absencie predchádzajúceho návrhu o náhradu škody, nahradiť jej akúkoľvek inú ujmu, ktorú táto protiprávnosť mohla okrem iného spôsobiť. V každom prípade Súd prvého stupňa prijal v bodoch 125 až 138 tohto rozsudku záver, že žiadna z týchto iných druhov ujmy nemôže byť zohľadnená s cieľom určiť sumu primeranú peňažnej náhrade škody. Pokiaľ ide najmä o morálnu ujmu vyplývajúcu zo zmeny psychického zdravia a depresívneho stavu pani Girardot, ako aj o ujmu na zdraví spôsobenú protiprávnosťou odmietnutia jej kandidatúr, Súd prvého stupňa v bodoch 133 a 137 toho istého rozsudku prijal záver, že pani Girardot nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci ich existenciu, ako je lekárske potvrdenie alebo platný posudok.

31

Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

32

Pani Girardot navrhuje, aby Súdny dvor:

33

Komisia uvádza jediný odvolací dôvod založený na tom, že metóda použitá Súdom prvého stupňa na výpočet straty príležitosti predstavuje porušenie článku 236 ES a podmienok vzniku zodpovednosti Komisie.

34

V tejto súvislosti Komisia na úvod vysvetľuje, že berúc do úvahy judikatúru Súdu prvého stupňa, ktorá v tomto bode nie je jednotná, jej odvolanie smeruje z dôvodov právnej istoty k tomu, aby Súdny dvor rozhodol o spôsobe výpočtu straty príležitosti byť prijatý Komisiou na obsadenie pracovného miesta, ak Komisia prijme protiprávne rozhodnutie, ktoré zbavuje dotknutú osobu možnosti, že jej kandidatúra bude skúmaná. Dodáva, že cieľ sledovaný týmto odvolaním tiež spočíva v tom, aby Súdny dvor vypracoval právne odôvodnenie a jednotnú metódu pre výpočet tejto straty príležitosti, ktoré by mali byť uplatňované vo všetkých situáciách.

35

Komisia v tejto súvislosti upresňuje, že akceptuje myšlienku, že strata príležitosti obsadiť pracovné miesto predstavuje materiálnu ujmu, ktorú je možné nahradiť. Naopak, nemôže akceptovať spôsob, akým Súd prvého stupňa kvantifikoval ujmu, ktorú utrpela pani Girardot.

36

Podľa Komisie v bode 58 napadnutého rozsudku prišlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. V skutočnosti jediná skutočná a určitá ujma, ktorá vznikla pani Girardot, je ujma vyplývajúca z absencie skúmania jej kandidatúr a nie ujma vyplývajúca z hypotetickej straty odmeny počas obdobia, ktoré je definované rovnako hypoteticky. Hoci Súd prvého stupňa v bodoch 99 a 116 tohto rozsudku uznal na jednej strane, že Komisia nemala žiadnu povinnosť ukončiť výberové konanie na obsadenie pracovného miesta, a na druhej strane, že mu neprislúcha vykonávať namiesto Komisie komparatívne skúmanie vhodnosti kandidátov, v skutočnosti pristúpil k tomuto skúmaniu v bodoch 62 až 95 toho istého rozsudku. Súd prvého stupňa teda nevyčíslil skutočnú a určitú ujmu spojenú so stratou príležitosti, ale stanovil hypotetickú ujmu spojenú so stratou odmeny, ktorá predpokladá právo na obsadenie pracovného miesta. Súd prvého stupňa tým skreslil pojem straty príležitosti na stratu istoty obsadiť pracovné miesto, čím obmedzil mieru manévrovania a výberu, ktorú majú inštitúcie Spoločenstva v oblasti obsadzovania pracovných miest.

37

V tejto súvislosti Komisia okrem iného na pojednávaní zdôraznila, že neexistuje žiadna priama príčinná súvislosť medzi chybou, ktorej sa dopustila Komisia, spočívajúcou v rozhodnutí nezohľadniť kandidatúry pani Girardot, a škodou, ktorá bola nakoniec určená Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Podľa judikatúry Súdneho dvora pritom musí škoda vyplývať priamo z namietaného konania (pozri najmä rozsudok zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, Zb. s. 3091, bod 21).

38

Komisia zastáva názor, že toto nesprávne právne posúdenie je potvrdené skutočnosťou, že pri výpočte straty na odmene Súd prvého stupňa zobral do úvahy odmenu, ktorú dotknutá osoba medzičasom dostala. Za predpokladu, že by dotknutá osoba vykonávala počas predmetného obdobia lepšie odmeňovanú prácu, než je práca, ktorú mohla získať v Komisii, neutrpela by totiž žiadnu stratu na odmene, hoci by utrpela stratu príležitosti. Keďže závisí od neistých skutočností, táto metóda môže vyvolávať diskrimináciu medzi kandidátmi na obsadenie toho istého pracovného miesta.

39

Podľa Komisie nesprávnosť odôvodnenia Súdu prvého stupňa je posilnená druhým údajom uvádzaným v bode 58 napadnutého rozsudku, a to, že rozdiel v odmeňovaní môže byť „prípadne“ posudzovaný formou percentuálneho podielu predstavujúceho šancu, ktorú má dotknutá osoba, že obsadí pracovné miesto. Tento údaj v skutočnosti nanovo preukazuje, že Súd prvého stupňa sa snaží kvantifikovať ujmu vzniknutú z hypotetickej straty odmeny a nie zo straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, pretože výpočet tejto straty odmeny bude iba eventuálne posudzovaný vo vzťahu k hypotetickej možnosti obsadiť predmetné pracovné miesto. Okrem toho Súd prvého stupňa pristúpil v tejto súvislosti k neistým domnienkam pre kvantifikovanie miery pravdepodobnosti prijatia pani Girardot, hoci pani Girardot nemala právo byť prijatá na obsadenie pracovného miesta.

40

V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že napadnutý rozsudok postupuje postupom opačným, než je správne z právneho hľadiska pre výpočet straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, pretože najprv vypočítava hypoteticky vzniknutú stratu odmeny, ktorá vznikla pani Girardot, pred tým, ako pridelí získanej sume opravný koeficient spojený s pravdepodobnosťou, že pani Girardot pracovné miesto obsadí. Kvantifikácia tejto straty príležitosti teda musí vychádzať z iného základu, než je strata odmeny, ktoré predvída istotu obsadenia pracovného miesta.

41

Za týchto okolností Komisia podľa článku 61 prvého odseku druhej vety štatútu Súdneho dvora žiada Súdny dvor, aby určil, že strata príležitosti utrpená pani Girardot môže byť spravodlivo nahradená priznaním súhrnnej sumy zodpovedajúcej trojmesačnej čistej odmene, ktorá zodpovedá sume, ktorá jej má byť vyplatená počas výpovednej lehoty pri zmluve na dobu neurčitú, teda v prejednávanej veci sume 18917,43 eur, zvýšenej o rovnako súhrnnú sumu 5000 eur určenú na kompenzovanie skutočnosti, že dotknutá osoba sa už nemôže zúčastniť na budúcom konaní na obsadenie pracovného miesta.

42

Pani Girardot uvádza, že odvolanie je neprípustné z dvoch dôvodov. Po prvé Súd prvého stupňa je jediný príslušný na vykonanie posúdenia ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti. Preto, pokiaľ Komisia nevytýka Súdu prvého stupňa to, že nešpecifikoval kritériá, podľa ktorých dospel k ohodnoteniu utrpenej ujmy, nemá dôvod kritizovať posúdenie vykonané v napadnutom rozsudku o tejto veci, a o to viac ani očakávať od Súdneho dvora, že vydá zásadné rozhodnutie k metóde, ktorá má byť použitá na vykonanie výpočtu náhrady materiálnej ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti. V tejto súvislosti okrem toho existuje množstvo rozličných situácií, ktoré môžu byť posudzované iba prípad od prípadu. Po druhé odvolací dôvod, podľa ktorého Súd prvého stupňa odškodnil stratu istoty obsadenia pracovného miesta a nie stratu príležitosti jeho obsadenia nebol uvádzaný v prvostupňovom konaní, a preto predstavuje nový dôvod, ktorého predloženie je v zmysle článkov 42 ods. 2 a 118 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora zakázané.

43

V každom prípade, pokiaľ ide o vec samotnú, pani Girardot zdôrazňuje, že ujma, ktorú utrpela, je skutočná a určitá, pretože protiprávne odmietnutie Komisie skúmať jej kandidatúry ju obralo o príležitosť na jednej strane, že jedna alebo viaceré z týchto kandidatúr budú prijaté a na druhej strane o príležitosť prejaviť neskôr jej záujem o akékoľvek iné pracovné miesto, ak by ešte mala právo toto urobiť. Navyše metóda použitá v napadnutom rozsudku spočívala v spočítaní výhod, ktoré mohla pani Girardot požívať, ak by bola prijatá, a v následnom určení percentuálneho podielu šance, že bude prijatá, čo patrí pod postup, ktorý už Súd prvého stupňa uplatnil (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T-144/02, Zb. s. II-3381, ako aj Zb. VS s. I-A-275 a II-1231, body 149 a 163) a ktorý bol zakotvený belgickou doktrínou. Táto metóda sa uplatňuje na náhradu škody vyplývajúcej zo straty príležitosti, ktorej využitie, podľa jej definície, nie je isté.

44

Pokiaľ ide o kritiku týkajúcu sa nebezpečenstva diskriminácie medzi uchádzačmi v tom istom výberovom konaní, pani Girardot zastáva názor, že ignoruje druhú časť odôvodnenia Súdu prvého stupňa, ktorej účelom je presne určiť faktor, ktorý má byť uplatnený na stratu odmeny konštatovanú v prípade, keď príležitosť obsadiť pracovné miesto bola realizovaná. Okrem toho sa zdá spravodlivé, aby pri konštantnej pravdepodobnosti prijatia, uchádzačovi, ktorý utrpel väčšiu stratu príjmu, bola poskytnutá väčšia náhrada než uchádzačovi, ktorý utrpel menšiu stratu príjmu. Vzhľadom na to, že títo uchádzači sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii, nemôže byť konštatované žiadne porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

45

Pokiaľ ide v prvom rade o námietku neprípustnosti, založenú na tom, že Súdny dvor nemá právomoc posudzovať rozsah náhrady škody, ktorú utrpela pani Girardot, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak Súd prvého stupňa konštatoval existenciu škody, má sám právomoc posúdiť v rozsahu návrhu spôsob a rozsah náhrady tejto škody, s výhradou toho, že na účel, aby Súdnemu dvoru mohlo byť umožnené vykonávať svoje súdne preskúmanie rozsudkov Súdu prvého stupňa, tie majú byť dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o posúdenie škody, majú uvádzať kritériá zohľadňované na účely určenia priznanej sumy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C-136/92 P, Zb. s. I-1981, bod 66; zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C-259/96 P, Zb. s. I-2915, body 32 a 33; z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C-257/98 P, Zb. s. I-5251, body 34 a 35, ako aj uznesenie zo 14. decembra 2006, Meister/ÚHVT, C-12/05 P, neuverejnené v Zbierke, bod 82).

46

Predsa však v prejednávanej veci, hoci Komisia svojím odvolaním napáda metódu použitú Súdom prvého stupňa na určenie rozsahu odškodnenia ujmy, ktorú utrpela pani Girardot, uvádza v tejto súvislosti, že v napadnutom rozsudku prišlo k viacerým nesprávnym právnym posúdeniam v rozsahu, v akom táto metóda, vysvetlená v bode 58 uvedeného rozsudku a uplatnená v jeho bodoch 59 až 122, v skutočnosti vedie k zmene povahy škody, ktorá bola kvalifikovaná v tomto rozsudku, a to strata príležitosti obsadiť pracovné miesto, a preto k skresleniu samotnej podstaty, z čoho vyplýva, že škoda skutočne určená v napadnutom rozsudku — podľa Komisie, strata istoty obsadenia pracovného miesta a strata odmeny s tým súvisiaca, nie je ani skutočná, ani určitá — teda nemá priamu príčinnú súvislosť s namietanou protiprávnosťou.

47

Odvolací dôvod, ktorý sa týka koherencie medzi odôvodnením uvedeným Súdom prvého stupňa pre stanovenie metódy použitej na určenie rozsahu utrpenej škody, predstavuje právnu otázku, ktorá môže byť predložená Súdnemu dvoru v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudok Lucaccioni/Komisia, už citovaný, body 27 až 29).

48

Naopak, ako to správne uviedla pani Girardot, Komisia nemohla týmto odvolaním žiadať od Súdneho dvora, aby upresnil spôsob, podľa ktorého má byť vypočítaná strata príležitosti obsadiť pracovné miesto v inštitúcii Spoločenstva za všetkých situácií, v ktorých by dotknutá osoba bola zbavená práva posúdenia jej kandidatúry.

49

Právomoc Súdneho dvora je totiž v rámci odvolania obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných pred prvostupňovým súdom (pozri rozsudok Komisia/Brazzelli Lualdi a i., už citovaný, bod 59). Preto je Súdny dvor v rámci takéhoto konania príslušný výlučne na skúmanie, či argumentácia uvádzaná v odvolaní identifikuje nesprávne právne posúdenie, ku ktorému došlo v napadnutom rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C-352/98 P, Zb. s. I-5291, bod 35, ako aj z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C-76/01 P, Zb. s. I-10091, bod 47).

50

Pokiaľ ide v druhom rade o námietku neprípustnosti založenú na novosti dôvodov uvádzaných Komisiou na podporu svojho odvolania s cieľom preukázať právne vady, ktoré postihujú bod 58 napadnutého rozsudku, nie je jej možné vyhovieť, pretože konštatovania kritizované Komisiou v tomto odvolaní boli po prvýkrát uvedené v uvedenom rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2001, EIB/Hautem, C-449/99 P, Zb. s. I-6733, body 88 a 89, ako aj z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C-229/05 P, Zb. s. I-439, bod 33).

51

Z toho vyplýva, že Súdny dvor je v rámci tohto odvolania príslušný výlučne na skúmanie, či metóda uvedená Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku na účely určenia rozsahu odškodnenia ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot, je poznačená právnou vadou. V zostávajúcej časti je toto odvolanie neprípustné.

52

Judikatúrou je ustálené, že v rámci žaloby o náhradu škody s príslušenstvom podanej úradníkom, zodpovednosť Spoločenstva predpokladá splnenie súhrnu podmienok, pokiaľ ide o protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, skutočnú škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (pozri rozsudky zo 16. decembra 1987, Delauche/Komisia, 111/86, Zb. s. 5345, bod 30; Komisia/Brazzelli Lualdi a i., už citovaný, bod 42, ako aj Rada/de Nil a Impens, už citovaný, bod 23).

53

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa namietanej protiprávnosti, z bodu 83 medzitýmneho rozsudku, ktorý nie je predmetom odvolania a ktorý preto musí byť považovaný za konečný vyplýva, že protiprávne konanie v prejednávanej veci spočívalo v skutočnosti, že napadnutými rozhodnutiami Komisia nepreukázala, že pred zamietnutím kandidatúry pani Girardot riadne skúmala jej vhodnosť na každé z pracovných miest, o ktoré sa uchádzala.

54

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa škody, je potrebné pripomenúť, že ujma, o ktorej náhradu sa žiada, musí byť skutočná a určitá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia, 256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, Zb. s. 85, bod 9, a z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C-243/05 P, Zb. s. I-10833, bod 27).

55

V prejednávanej veci nie je namietané, že z dôvodu protiprávnosti, ktorej sa dopustila Komisia, pani Girardot s určitosťou a nenávratne stratila príležitosť obsadiť pracovné miesto v rámci služieb tejto inštitúcie po ukončení konania, ktorého sa týka tento spor, a že táto strata predstavuje škodu, ktorá je pre ňu skutočnou a určitou.

56

Okrem toho z konštatovaní uvedených Súdom prvého stupňa, najmä v bodoch 84 až 91 medzitýmneho rozsudku, ktoré z dôvodov uvedených v bode 53 tohto rozsudku tiež nemôžu byť spochybňované v rámci tohto odvolania, vyplýva, že skutočná a určitá škoda utrpená pani Girardot zahŕňa tiež nemožnosť zúčastniť sa nového riadneho konania na obsadenie pracovného miesta, keďže pani Girardot už viac nemala ani možnosť, ani právo prejaviť svoj záujem o zamestnania, ktoré mali byť obsadené, odpovedajúc na oznámenie o voľných pracovných miestach „osobitného výskumu“, na ktoré podala svoju kandidatúru.

57

Týmto odvolaním však Komisia spochybňuje metódu uvádzanú zo strany Súdu prvého stupňa na určenie rozsahu náhrady uvedenej škody. Komisia uvádza, že touto metódou Súd prvého stupňa nekvantifikoval skutočnú a určitú škodu vyplývajúcu zo straty príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot, ale že v skutočnosti vypočítal inú škodu, čisto hypotetickú, vyplývajúcu zo straty na odmene, ktorú menovaná mohla utrpieť, ak by mala právo obsadiť pracovné miesto, transformujúc tak stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto na stratu istoty obsadenia pracovného miesta.

58

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 91 ods. 1 druhej vety služobného poriadku má Súd prvého stupňa v sporoch finančného charakteru neobmedzenú právomoc, v rámci ktorej má právo, ak je to potrebné, zaviazať ex offo žalovaného na náhradu škody spôsobenej jeho zavinením a v takom prípade posúdiť, po zohľadnení všetkých okolností veci, utrpenú ujmu ex aequo et bono (pozri najmä rozsudky z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79, Zb. s. 1743, bod 14; z 27. októbra 1987, Houyoux a Guery/Komisia, 176/86 a 177/86, Zb. s. 4333, bod 16; zo 17. apríla 1997, de Compte/Parlament, C-90/95 P, Zb. s. I-1999, bod 45, ako aj EIB/Hautem, už citovaný, bod 95).

59

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 45 tohto rozsudku, ak Súd prvého stupňa konštatoval existenciu škody, má sám právomoc posúdiť v rozsahu návrhu a s výhradou rešpektovania povinnosti odôvodnenia spôsob a rozsah náhrady tejto škody.

60

Ako to samotná Komisia uznala na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora v tomto bode, je veľmi ťažké, ak nie nemožné definovať metódu umožňujúcu presne kvantifikovať šancu obsadenia pracovného miesta v rámci predmetnej inštitúcie a v dôsledku toho určiť škodu vyplývajúcu zo straty tejto príležitosti.

61

V dôsledku toho na účely skúmania, či v napadnutom rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pokiaľ ide o určenie rozsahu náhrady škody vyplývajúcej zo straty príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot, je potrebné zohľadniť právomoc posúdenia, ktorou pri výkone svojej neobmedzenej právomoci disponoval Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o metódu použitú na vykonanie takého určenia.

62

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že na určenie rozsahu náhrady škody spôsobenej v prejednávanej veci pani Girardot, Súd prvého stupňa prijal záver, že v prvom rade je potrebné určiť stratu na odmene, ktorú utrpela, stanoviac rozdiel medzi odmenou, ktorú by pani Girardot získala, ak by obsadila pracovné miesto a odmenou, ktorú skutočne poberala v nadväznosti na spáchanú protiprávnosť a, v druhom rade, posúdiť vo forme percentuálneho podielu, šancu, že by bola obsadila pracovné miesto, s cieľom zvážiť takto vypočítanú stratu odmeny.

63

Samozrejme, je pravda, že v rozsahu, v akom spočíva na kritériu straty odmeny utrpenej dotknutou osobou, má táto metóda za dôsledok, ako to správne poznamenala Komisia, že ak je skutočne získaná odmena v nadväznosti na protiprávne konanie vyššia ako odmena stratená z dôvodu protiprávneho konania, nie je možné, napriek strate príležitosti, priznať žiadnu náhradu škody.

64

Okrem toho, ako to Komisia rovnako poznamenala, takáto metóda nevyhnutne privádza súd Spoločenstva k potrebe vykonania, ako to urobil Súd prvého stupňa v bodoch 59 až 95 napadnutého rozsudku, skúmania smerujúceho k pokusu o rekonštrukciu fiktívneho kariérneho postupu, ktorý by dotknutá osoba mohla dosiahnuť v rámci tejto inštitúcie, vychádzajúc z radu hypotéz, ktoré hoci patria do výlučnej právomoci posúdenia skutkového stavu vykonaného Súdom prvého stupňa, svojou povahou zostávajú neistými, pokiaľ ide o dobu trvania jej pracovného pomeru a vývoj sumy jej odmeny.

65

Okrem toho je pravda, že kritérium straty odmeny nemôže samo osebe určovať rozsah náhrady škody spôsobenej v nadväznosti na stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto. V takom prípade utrpená škoda nemôže byť stotožňovaná so sumou odmeny, ktorá by bola získaná, ak by táto príležitosť bola využitá, pretože, ako to Súd prvého stupňa poznamenal v bode 116 napadnutého rozsudku, vzhľadom na právomoc posúdenia, ktorú má Komisia v uvedenej oblasti, dotknutá osoba nemôže uplatňovať žiadne právo na obsadenie pracovného miesta. Preto škoda, ktorú má takáto dotknutá osoba právo získať, nemôže zodpovedať strate na odmene vyplývajúcej zo straty práva (pozri analogicky rozsudok z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90, Zb. s. I-203, body 59 a 60).

66

Z toho však nie je možné vyvodzovať, že kritérium týkajúce sa straty odmeny, ktoré použil Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku je, vzhľadom na právomoc posúdenia, ktorou Súd prvého stupňa disponuje, pokiaľ ide o použitú metódu, nevhodné na určenie rozsahu náhrady škody vyplývajúcej zo straty príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot v prejednávanej veci.

67

V skutočnosti, keďže hodnota príležitosti, ktorú pani Girardot stratila je, ako to uviedol generálny advokát v bode 77 jeho návrhov, závislá od významu prospechu, ktorý by získala, ak by táto príležitosť bola využitá, strata odmeny utrpená z dôvodu vytýkaného protiprávneho konania, hoci samotná nemôže určiť rozsah náhrady za stratu príležitosti, predstavuje v tejto súvislosti relevantné kritérium. Hoci by pani Girardot nemala žiadne právo obsadiť pracovné miesto, hodnota pridelená tejto príležitosti aspoň čiastočne závisí od sumy odmeny, ktorú mohla očakávať.

68

V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že alternatívna metóda ponúkaná Komisiou v rámci tohto odvolania s cieľom nahradiť škodu utrpenú pani Girardot, ktorá spočíva v priznaní jej jednorazového odškodnenia, ktorého výška bude určená na čistú odmenu za tri mesiace vyplatenú z dôvodu minimálnej výpovednej lehoty stanovenej v článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ, rovnako vychádza zo sumy odmeny stratenej v nadväznosti na vytýkanú protiprávnosť. Za týchto okolností Komisia môže ťažko napádať relevantnosť tohto kritéria.

69

Okrem toho je potrebné uznať, že odmena skutočne poberaná po spáchanej protiprávnosti rovnako čiastočne určuje rozsah náhrady škody, keďže každý zostáva viazaný povinnosťou obmedziť škodu, ktorá mu vznikla. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s nebezpečenstvom diskriminácie, ktorého sa dovoláva Komisia. Dvaja kandidáti, ktorí boli protiprávne vylúčení a utrpeli rôznu stratu odmeny, nemôžu byť, dokonca za rovnakej príležitosti, že obsadia pracovné miesto, považovaní za nachádzajúcich sa v rovnakej alebo podobnej situácii, pokiaľ ide o rozsah utrpenej škody.

70

Okrem toho, hoci Súd prvého stupňa na určenie rozsahu náhrady škody za stratu príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot, skutočne najprv zisťoval sumu odmeny, ktorú pani Girardot stratila, nevychádzal pri určení rozsahu tejto náhrady z tohto jediného kritéria.

71

Iste, konštatujúc v bode 58 napadnutého rozsudku, že na určenie rozsahu náhrady straty príležitosti, ktorú utrpela pani Girardot, je potrebné „prípadne“ pristúpiť k posúdeniu šance, že pani Girardot obsadí pracovné miesto, uvádzajúc tak, že toto posúdenie má čisto fakultatívnu povahu, sa Súd prvého stupňa dopustil právnej chyby, keďže opomenutie tohto posúdenia, ktoré je súčasťou samotného pojmu straty príležitosti, viedlo k výpočtu samotnej straty odmeny, ktorú utrpela pani Girardot, hoci nedisponovala žiadnym právom obsadiť pracovné miesto.

72

Táto chyba je však irelevantná, pretože po tom, čo v bodoch 59 až 95 napadnutého rozsudku vypočítal stratu odmeny, ktorú utrpela pani Girardot, Súd prvého stupňa v bodoch 96 až 122 uvedeného rozsudku skutočne pridelil tejto strate percentuálny podiel smerujúci ku kvantifikácii šance, že pani Girardot obsadí pracovné miesto, na základe súhrnu údajov týkajúcich sa okolností prejednávanej veci, ktoré patria do jeho výlučného posúdenia skutkového stavu.

73

Takéto kritérium uplatnené s cieľom zvážiť, podľa metódy stanovenej tiež viacerými vnútroštátnymi právnymi poriadkami, ako to uviedol generálny advokát v bode 55 jeho návrhov, týkajúce sa straty odmeny môže poskytovať relevantný údaj na určenie rozsahu náhrady škody, ktorú utrpela pani Girardot, keďže na účely tohto určenia umožňuje zohľadniť pravdepodobnosť, že pani Girardot by získala odmenu nenahraditeľne stratenú.

74

Je pravda, ako to uviedla Komisia na pojednávaní, že miera takto Súdom prvého stupňa vypočítanej šance je hypotetická a nemôže byť považovaná za skutočnú, alebo určitú. Predsa však, táto okolnosť je irelevantná, keďže je nesporné, že škoda, ktorú utrpela pani Girardot z dôvodu straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, je skutočná a určitá a že Súd prvého stupňa disponuje právomocou posúdenia, pokiaľ ide o metódu, ktorá má byť použitá na stanovenie sumy.

75

Nakoniec v každom prípade je nutné konštatovať, že metóda ponúkaná Komisiou, pripomenutá v bode 68 tohto rozsudku, je zjavne menej vhodná na určenie rozsahu náhrady škody vyplývajúcej zo straty príležitosti, než metóda uvádzaná v napadnutom rozsudku.

76

Takáto metóda, ktorá vedie k úplnému ignorovaniu okolností situácie pani Girardot, s cieľom ponúknuť pravidlo určené na jednotné odškodnenie straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, ktorú utrpela akákoľvek dotknutá osoba, neumožňuje, v rozpore s požiadavkami uvádzanými judikatúrou Súdneho dvora (pozri najmä rozsudky z 8. októbra 1986, Leussink a i./Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, bod 13, ako aj Lucaccioni/Komisia, už citovaný, body 22 a 28), zabezpečiť úplné nahradenie individuálnej škody, ktorú skutočne utrpela dotknutá osoba z dôvodu protiprávnosti, ktorá bola voči nej spáchaná, a okrem toho by zbavovala súd Spoločenstva právomoci posúdenia, ktorou disponuje pri určení rozsahu náhrady škody.

77

Okrem toho táto alternatívna metóda, keďže vedie k tvrdeniu, ako to Súd prvého stupňa uviedol v bode 74 napadnutého rozsudku, že doba, počas ktorej by pani Girardot zostávala v službách Komisie, ak by bola obsadila pracovné miesto, je natoľko hypotetická, že na ňu vôbec netreba prihliadať a že v dôsledku toho je potrebné prijať záver, že jej zamestnanie bolo ukončené hneď po jeho vzniku, by viedla k náhrade fiktívnej škody, ktorá by nebola ani skutočná, ani určitá.

78

Z toho vyplýva, že Komisia, ktorá navyše nenamieta, že napadnutý rozsudok je v tejto súvislosti právne dostatočne odôvodnený, nepreukázala, že metódou uvádzanou v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa pri výkone právomoci posúdenia, ktorou v tejto oblasti disponuje, skreslil škodu, ktorú v prejednávanej veci utrpela pani Girardot, tým, že neurčil skutočnú a určitú škodu, ktorá pani Girardot vznikla zo straty príležitosti obsadenia pracovného miesta.

79

Je nesporné, že táto škoda má priamu príčinnú súvislosť s protiprávnosťou namietanou v prejednávanej veci.

80

Za týchto okolností je potrebné prijať záver, že hlavné odvolanie nie je dôvodné a v dôsledku toho je potrebné ho zamietnuť.

81

Prostredníctvom vzájomného odvolania pani Girardot uvádza, že Súd prvého stupňa porušil právo Spoločenstva tým, že sa dopustil viacerých zjavných nesprávnych posúdení.

82

Pani Girardot po prvé uvádza, že stanovením iba päťročného obdobia, ako obdobia, ktoré by malo byť brané do úvahy pre výpočet rozdielu v odmene, sa Súd prvého stupňa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keďže v bode 80 napadnutého rozsudku vylúčil z posudzovaných údajov stratu príležitosti kariérneho postupu, hoci perspektíva vymenovania do stálej služby nebola neistá, keďže Komisia podľa jasne definovanej politiky v uvedenom období vymenovala do stálej služby početných dočasných zamestnancov, a aj všetkých osem nakoniec prijatých kandidátov bolo do stálej služby vymenovaných.

83

Po druhé pani Girardot uvádza, že odkazujúc na čistú mesačnú odmenu zodpovedajúcu v priemere poslednej odmene, ktorá jej bola zaplatená Komisiou z titulu zamestnania platovej triedy A 5, sa Súd prvého stupňa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o určenie rozdielu v odmene tým, že v bode 85 napadnutého rozsudku opomenul skutočnosť, že mala väčšiu šancu obsadiť pracovné miesto platovej triedy A 4, ako pracovné miesto platovej triedy A 5, pretože päť z ôsmych pracovných miest, na ktoré podala kandidatúru, bolo platovej triedy A 4. Okrem toho Súd prvého stupňa mal rekonštruovať jej kariérny postup na základe údajov o priemeroch pri povyšovaní z jednej triedy do druhej a zohľadniť dôchodkové nároky, ktoré by sa nakumulovali v prípade obsadenia pracovného miesta.

84

Po tretie pani Girardot zastáva názor, že určením 50 % šance, že obsadí pracovné miesto, sa Súd prvého stupňa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o pravdepodobnosť využitia tejto príležitosti tým, že v bode 116 napadnutého rozsudku odmietol, že jej šance na obsadenie pracovného miesta boli posilnené z dôvodu skutočnosti, že pri každom z predmetných zamestnaní jej súperom bol iba jeden kandidát, že každý z týchto kandidátov obsadil pracovné miesto a že jeden kandidát kandidujúci na osem pracovných miest má viac šancí na obsadenie pracovného miesta než kandidát, ktorý kandiduje iba na jedno pracovné miesto. Okrem toho veľká šanca nezodpovedá šanci jednej z dvoch.

85

Po štvrté pani Girardot uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď v bodoch 133 až 138 napadnutého rozsudku nezohľadnil všetky údaje o nemajetkovej ujme a ujme na zdraví, hoci lekárske potvrdenia, ktoré predložila v rámci tohto konania, preukazujú depresívny syndróm, ktorým trpí od protiprávneho zamietnutia jej kandidatúr.

86

Na pojednávaní Komisia uviedla, že vzájomné odvolanie je neprípustné v celom jeho rozsahu, keďže smeruje k spochybneniu posúdenia skutkového stavu vykonaného Súdom prvého stupňa.

87

Ako vyplýva z článkov 225 ES a 58 Štatútu Súdneho dvora, odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky, a preto je Súd prvého stupňa výlučne príslušný na konštatovanie skutkového stavu, s výnimkou prípadu, ak vecná nesprávnosť jeho záverov vyplýva z údajov v spise, ktoré mu boli predložené, a na posúdenie tohto skutkového stavu. Posúdenie skutkového stavu teda nepredstavuje, s výhradou prípadu skreslenia dôkazov predložených pred Súdom prvého stupňa, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha kontrole Súdneho dvora (pozri najmä rozsudky EIB/Hautem, už citovaný, bod 44; z 5. júna 2003, O’Hannrachain/Parlament, C-121/01 P, Zb. s. I-5539, bod 35, ako aj uznesenie z 27. apríla 2006, L/Komisia, C-230/05 P, neuverejnené v Zbierke, bod 45).

88

Okrem toho z článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú (pozri najmä rozsudky zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C-41/00 P, Zb. s. I-2125, bod 15; z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia, C-68/05 P, Zb. s. I-10367, bod 54; uznesenia z 19. marca 2004, Lucaccioni/Komisia, C-196/03 P, Zb. s. I-2683, bod 40, a Meister/ÚHVT, už citované, bod 95).

89

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora túto požiadavku nespĺňa odvolanie, ktoré bez toho, aby obsahovalo argumentáciu osobitne smerujúcu k označeniu právnych vád, ktorými je poznačený napadnutý rozsudok, obmedzuje sa na opakovanie, alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení už raz uvedených pred Súdom prvého stupňa, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností týmto súdom výslovne odmietnutých. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Súd prvého stupňa, čo nepatrí do právomocí Súdneho dvora (pozri najmä rozsudky Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný, bod 35, a Eurocoton a i./Rada, už citovaný, bod 47, ako aj uznesenie Lucaccioni/Komisia, už citované, bod 41).

90

Okrem toho podľa judikatúry spomenutej v bode 45 tohto rozsudku, ak Súd prvého stupňa konštatoval existenciu škody, je výlučne príslušný na posúdenie v rozsahu návrhu, spôsobu a rozsahu náhrady tejto škody.

91

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že týmto vzájomným odvolaním pani Girardot, ako to sama zdôraznila na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora, smeruje nie k identifikovaniu existencie právnych vád, ktorými je poznačené odôvodnenie Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ale spochybneniu na jednej strane opakovaním argumentov uvádzaných v prvostupňovom konaní a na druhej strane odvolávaním sa na uvádzané nové dôkazy, posúdenia skutkového stavu, ku ktorému tento súd pristúpil s cieľom určiť rozsah náhrady škody, bez toho, aby namietala akékoľvek skreslenie skutkového stavu alebo uvádzala akýkoľvek právny dôvod, ktorý by mohol preukazovať dôvod, pre ktorý by posúdenie týchto argumentov Súdom prvého stupňa bolo právne chybné. Tým pani Girardot sleduje iba opätovné posúdenie napadnutého rozsudku.

92

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť vzájomné odvolanie ako neprípustné.

93

Zo súhrnu vyššie uvedeného vyplýva, že hlavné odvolanie a vzájomné odvolanie musia byť zamietnuté.

94

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže pani Girardot navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať Komisiu na náhradu trov konania spojených s hlavným odvolaním. Keďže Komisia navrhla zaviazať pani Girardot na náhradu trov konania spojených so vzájomným odvolaním a pani Girardot nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania spojených so vzájomným odvolaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: