1. 

V prejednávanej veci je Súdny dvor požiadaný o rozhodnutie o odvolaní, ktoré podala Komisia Európskych spoločenstiev proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia (T-10/02, Zb. VS. s. I-A-129 a II-A-2-609, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa určil sumu peňažnej náhrady škody, dlžnej Komisiou pani Girardot v nadväznosti na medzitýmny rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia (T-10/02, Zb. VS. s. I-A-109 a II-483, ďalej len „medzitýmny rozsudok“).

2.

Podľa znenia článku 236 ES Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom alebo podmienkami zamestnávania.

3.

Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) vo svojom znení uplatniteľnom na skutkový stav konania vo veci samej a článku 29 ods. 1 stanovuje:

„Pred obsadením voľného miesta v orgáne [inštitúcii — neoficiálny preklad] menovací orgán najprv zváži:

a potom vykoná postup pre výberové konania na základe kvalifikácií alebo skúšok, alebo kvalifikácií aj skúšok. Postup výberového konania stanovuje príloha III.

Postup môže byť vykonaný aj s cieľom vytvoriť rezervu pre budúce prijímanie do zamestnania.“

4.

Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „PZOZ“) v ich znení uplatniteľnom na skutkový stav konania vo veci samej vo svojom článku 2 písm. d) stanovujú, že za dočasných zamestnancov sú považovaní „zamestnanci dočasne prijatí na trvalé pracovné miesto, ktoré je platené z rozpočtových prostriedkov na výskum a investície a zahrnuté v zozname pracovných miest, pripojenom k rozpočtu týkajúcemu sa dotknutého orgánu [inštitúcie — neoficiálny preklad]“.

5.

Článok 8 štvrtý a piaty odsek PZOZ najmä stanovuje, že dočasní zamestnanci, na ktorých sa vzťahuje článok 2 písm. d) PZOZ, kategórie A alebo B, ktorí majú plniť úlohy vyžadujúce vedeckú alebo technickú kvalifikáciu, sú zamestnávaní najviac na päť rokov a že toto zamestnanie môže byť predĺžené najviac raz na dobu určitú. Každé ďalšie predĺženie je na dobu neurčitú.

6.

Článok 47 PZOZ stanovuje:

„Okrem zániku v prípade úmrtia zaniká pracovný pomer dočasných zamestnancov:

…

7.

Prípady ukončenia pracovného pomeru bez výpovednej lehoty sú definované v článkoch 48 až 50 PZOZ.

8.

Podľa rekonštrukcie skutkového stavu vykonanej Súdom prvého stupňa pani Girardot nastúpila do služieb Komisie 1. februára 1996 v postavení vyslaného národného experta. Zachovávala si tento štatút až do 31. januára 1999.

9.

Zmluvou z 15. januára 1999, uzavretou na dobu dvoch rokov a neskôr predĺženou na dobu jedného roka, bola pani Girardot zamestnaná ako dočasný zamestnanec v zmysle článku 2 písm. d) PZOZ. Z tohto dôvodu bola postupne pridelená ku Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre priemysel a neskôr ku Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre informačnú spoločnosť.

10.

Dňa 26. júla 2000 Generálne riaditeľstvo Komisie pre personál a administratívu vyhlásilo oznámenie o voľnom pracovnom mieste, ktoré uvádzalo, že v rámci jeho rozhodnutia týkajúceho sa novej politiky vo vzťahu k výskumným pracovníkom Komisia organizovala interné výberové konania, medzi ktorými figurovalo aj výberové konanie COM/T/R/ST/A/2000 týkajúce sa platových tried A 8/A 5, A 4 a A 3 kategórie A platených z prostriedkov rámca pre vedu a techniku, rozpočtu na výskum a investície.

11.

Pani Girardot podala kandidatúru na interné výberové konanie COM/T/R/ST/A/2000, ale táto kandidatúra bola zamietnutá z dôvodu, že nespĺňala podmienky prípustnosti. ( 2 )

12.

V dňoch 9. a 12. februára 2001 Generálne riaditeľstvo Komisie pre personál a administratívu uverejnilo dve oznámenia o voľných trvalých pracovných miestach odmeňovaných z prostriedkov určených na výskum. Listom z 20. februára 2001 pani Girardot prejavila svoj záujem na jednej strane o zamestnanie kategórie A uverejnené v oznámení o voľnom pracovnom mieste z 9. februára 2001 a na strane druhej o sedem iných zamestnaní kategórie A uverejnených v oznámení z 12. februára 2001.

13.

Listom z 15. marca 2001 Komisia informovala pani Girardot, že „ne[mohla] prijať jej kandidatúru“ na zamestnanie uverejnené 9. februára 2001.

14.

Pokiaľ ide o sedem ďalších zamestnaní, listom z 13. marca 2001 Komisia informovala pani Girardot, že jej kandidatúra „ne[mohla] byť braná do úvahy“ z dôvodu, že tieto zamestnania „boli dostupné iba pre štatutárnych zamestnancov, ktorí sú v služobnom pomere u Komisie a ktorí sú laureátmi konkurzov“. Na každé z týchto pracovných miest Komisia prijala kandidatúru siedmich iných kandidátov, ktorí všetci boli dočasnými zamestnancami a všetci boli uvedení na zozname zostavenom na základe výsledkov interného výberového konania COM/T/R/ST/A/2000 a každého z nich neskôr vymenovala na pracovné miesto, o ktoré prejavili záujem.

15.

Dňa 8. júna 2001 pani Girardot podala sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiam obsahujúcim zamietnutie jej kandidatúry uvádzanej v týchto dvoch listoch. Táto sťažnosť bola predmetom konkludentného zamietavého rozhodnutia.

16.

Svojím medzitýmnym rozsudkom Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutia Komisie o zamietnutí kandidatúry pani Girardot z dôvodu, že nebolo preukázané, že Komisia riadne preskúmala vhodnosť kandidatúry dotknutej osoby predtým, ako zamietla jej kandidatúru, a v súvislosti s tým, pred prijatím kandidatúry iných uchádzačov. ( 3 )

17.

Súd prvého stupňa však zamietol návrhy pani Girardot smerujúce k zrušeniu rozhodnutí obsahujúcich vymenovanie uchádzačov prijatých na predmetné pracovné miesta. ( 4 ) Súd prvého stupňa po zvážení záujmov pani Girardot, záujmov služby a záujmov vymenovaných tretích osôb „ako mu ukladali zásady proporcionality a ochrany legitímnej dôvery“, totiž zastával názor, že zrušenie rozhodnutí obsahujúcich vymenovanie na predmetné pracovné miesta by predstavovalo neprimeranú sankciu za protiprávnosť, ktorej sa dopustila Komisia tým, že nepreskúmala riadne vhodnosť jediného kandidáta na predmetné pracovné miesta. ( 5 )

18.

Súd prvého stupňa však pripomenul, že súd Spoločenstva môže s cieľom zabezpečiť potrebný účinok zrušujúceho rozsudku v záujme žalobkyne využiť neobmedzenú právomoc, ktorú má v sporoch finančného charakteru, a dokonca ex offo zaviazať žalovanú inštitúciu na zaplatenie náhrady škody ( 6 ) alebo vyzvať predmetnú inštitúciu na primeranú ochranu práv žalobkyne.

19.

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa vyzval účastníkov konania na dosiahnutie dohody o primeranej peňažnej náhrade zodpovedajúcej protiprávnemu zamietnutiu kandidatúry pani Girardot, ktorá musí brať do úvahy skutočnosť, že dotknutá osoba sa už viac nemohla zúčastniť ďalšieho výberového konania, keďže nemala viac možnosť ani právo prejaviť svoj záujem o zamestnania, ktoré mali byť obsadené, tým, že by reagovala na oznámenia o voľnom pracovnom mieste „osobitného výskumu“. Súd prvého stupňa uviedol, že v prípade, že účastníci konania nedôjdu k dohode, majú mu do troch mesiacov odo dňa vyhlásenia medzitýmneho rozsudku predložiť svoje vyčíslené návrhy.

20.

Keďže účastníci konania nedospeli k dohode o výške primeranej peňažnej náhrady škody, predložili svoje vyčíslené návrhy Súdu prvého stupňa 6. septembra 2004.

21.

Pani Girardot navrhuje určiť sumu peňažnej náhrady škody na 2687994 eur, subsidiárne na 432887 eur a sekundárne subsidiárne na 250248 eur, zvýšených o súdom priznaný úrok.

22.

Komisia žiadala, aby Súd prvého stupňa určil túto sumu na 23917,43 eur, považujúc za primerané priznať pani Girardot „na jednej strane čistú odmenu za tri mesiace vyplatenú z dôvodu minimálnej výpovednej lehoty stanovenej [v článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ], teda 18917,43 eur, ako náhradu za stratu príležitosti obsadiť niektoré z ôsmich predmetných pracovných miest a na druhej strane 5000 eur, ako náhradu za stratu príležitosti zúčastniť sa nového konania na obsadenie voľných pracovných miest“ ( 7 ). Predmetná suma mala byť zvýšená o kompenzačný úrok počítaný od vyhlásenia medzitýmneho rozsudku do skutočného zaplatenia dlžnej sumy, ako aj o symbolické jedno euro, ako náhradu nemajetkovej ujmy. ( 8 )

23.

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa na jednej strane určil sumu peňažnej náhrady škody dlžnej zo strany Komisie pani Girardot na 92785 eur, zvýšenej o úroky počítané od 6. septembra 2004 podľa sadzby určenej zo strany Európskej centrálnej banky pre hlavné finančné operácie, zvýšenej o dva percentuálne body, a na druhej strane zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24.

Pred upresnením spôsobu výpočtu, ktorým dospel k tejto sume, Súd prvého stupňa na úvod pripomenul, že rozhodnutia Komisie zrušené medzitýmnym rozsudkom zbavili dotknutú osobu, konkrétnym a nezvratným spôsobom, vzhľadom na nemožnosť obnovenia situácie pred ich prijatím, možnosti, aby boli jej rôzne kandidatúry skúmané zo strany Komisie, a možnosti, aby niektorá z nich bola Komisiou prijatá. ( 9 ) Následne Súd prvého stupňa upresnil, že strata príležitosti obsadiť pracovné miesto v rámci inštitúcie Spoločenstva a poberať s tým spojené peňažné výhody predstavuje majetkovú ujmu, na čom sa účastníci konania zhodli. ( 10 ) Nakoniec v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že na posúdenie rozsahu ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti spornej medzi účastníkmi konania v danom prípade je potrebné „určiť rozdiel medzi odmenou, ktorú by pani Girardot poberala za predpokladu, že by jej príležitosť prijatia kandidatúry bola využitá, a odmenou, ktorú skutočne poberala po tom, čo jej kandidatúra bola protiprávne zamietnutá, ďalej prípadne ohodnotiť vo forme percentuálneho podielu šancu pani Girardot, že by sa predmetná hypotéza splnila“.

25.

Pristupujúc v prejednávanej veci ku konkrétnemu ohodnoteniu peňažnej náhrady škody, Súd prvého stupňa v prvom rade vypočítal rozdiel v odmene vyplývajúci z peňažných podmienok pracovného miesta, ktoré by pani Girardot požívala, ak by bola zamestnaná Komisiou a jej skutočnými peňažnými podmienkami, pričom rozdiel bol zisťovaný v čistých sumách po zdanení. ( 11 ) Pokiaľ ide konkrétnejšie o obdobie, počas ktorého malo byť vykonané toto porovnanie, Súd prvého stupňa zastával názor, že s cieľom zohľadniť všetky možnosti ukončenia zamestnávania uvádzané článkami 47 ods. 2 a 48 až 50 PZOZ obdobie, ktoré má byť zohľadnené, má byť určené ex aequo et bono na päť rokov vrátane výpovednej lehoty, od dátumu účinnosti vymenovania uchádzačov prijatých Komisiou v nadväznosti na výsledky konania na obsadenie voľných pracovných miest, z ktorého bola pani Girardot protiprávne vylúčená, a teda obdobie od 1. apríla 2001 do 31. marca 2006. ( 12 ) Na základe údajov predložených zo strany pani Girardot Súd prvého stupňa určil rozsah straty odmeny v priebehu tohto obdobia na sumu určenú ex aequo et bono, na 185570 eur.

26.

Po druhé, pokiaľ ide o ohodnotenie vo forme percentuálneho podielu šance pani Girardot, že jej kandidatúra bude prijatá, Súd prvého stupňa najprv skúmal, či kandidatúry, ktoré predložila, spĺňali podmienky požadované na to, aby mohli byť zohľadnené v oznámeniach o voľných pracovných miestach, na ktoré reagovala, s cieľom, aby sa ubezpečil, že šanca, ktorej bola dotknutá osoba zbavená, bola skutočná. ( 13 ) Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pripomenul, že podľa medzitýmneho rozsudku to tak bolo. ( 14 )

27.

Po tretie Súd prvého stupňa skúmal, či šancu, ktorej bola pani Girardot zbavená, možno považovať za istú v tom zmysle, že pokiaľ dotknutá osoba mala, ak nie istú šancu dostať sa na jedno z predmetných pracovných miest, tak aspoň veľkú šancu dostať sa tam. ( 15 )

28.

V tejto súvislosti a vzhľadom na údaje v spise Súd prvého stupňa uviedol, že nemôže byť prijatý záver, že na konci prvej fázy konania na obsadenie voľných pracovných miest uvádzanej v článku 29 ods. 1 služobného poriadku by Komisia, ktorá mohla samozrejme dať prednosť rozšíreniu jej výberu, s istotou prijala jednu z kandidatúr pani Girardot, a v dôsledku toho, že pani Girardot mala istú šancu, že s ňou bude uzavretá zmluva ako s dočasným zamestnancom v zmysle článku 2 písm. d) PZOZ a bude poberať peňažné výhody z jej plnenia. Súd prvého stupňa však prijal záver, že pani Girardot mala prinajmenšom veľkú šancu v tejto súvislosti, ktorá jej bola odňatá z dôvodu zamietnutia jej kandidatúr, bez skúmania, ktoré by preukázala Komisia. ( 16 )

29.

Neskôr pri zvažovaní dodatočných okolností obmedzujúcich šancu pani Girardot, že jej kandidatúra bude prijatá, a okolností posiľňujúcich túto šancu ( 17 ) Súd prvého stupňa prijal záver, že pani Girardot „mala nakoniec veľkú šancu, že jej kandidatúra bude prijatá na obsadenie jedného z pracovných miest, o ktoré prejavila záujem, alebo na akékoľvek iné pracovné miesto, o ktoré by riadne požiadala neskôr“ ( 18 ), a ex aequo et bono určil rozdiel odmeny na 185570 eur s opravným koeficientom zodpovedajúcim 0,5 určeným na to, aby vyjadril existenciu veľkej šance (50 %) získať jedno z týchto pracovných miest. Suma primeranej peňažnej náhrady škody teda bola určená na 92785 eur. ( 19 )

30.

Pokiaľ ide o dodatočnú majetkovú ujmu, nemajetkovú ujmu a ujmu na zdraví uvádzané zo strany pani Girardot, Súd prvého stupňa prijal v bode 123 napadnutého rozsudku záver, že cieľom primeranej peňažnej náhrady škody je vykonať medzitýmny rozsudok a primerane chrániť práva pani Girardot, kompenzujúc ex aequo et bono nemožnosť obnovenia skoršej situácie, ktorá predchádzala protiprávnosti, ktorej sa dopustila Komisia. Súd prvého stupňa teda konštatoval, že vzhľadom na to, že nebol podaný predchádzajúci návrh o náhradu škody, predmetom náhrady nemôže byť nahradenie akejkoľvek inej ujmy, než ujmy, ktorú táto protiprávnosť mohla spôsobiť dotknutej osobe a že v dôsledku toho tvrdenia týkajúce sa iných druhov ujmy uvádzaných zo strany pani Girardot nie sú relevantné. ( 20 ) Súd prvého stupňa prijal záver, že v každom prípade žiadna z týchto iných druhov ujmy nemôže byť zohľadnená s cieľom určiť sumu primeranú peňažnej náhrady škody. ( 21 ) Pokiaľ ide konkrétne o údaje o nemajetkovej ujme týkajúce sa zmeny psychického zdravia a depresívneho stavu pani Girardot, ako aj o uvádzanú ujmu na zdraví vyplývajúcu z konštatovanej protiprávnosti, Súd prvého stupňa zdôraznil, že pani Girardot nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci existenciu takýchto druhov ujmy. ( 22 )

31.

Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

32.

Pani Girardot navrhuje, aby Súdny dvor:

33.

Komisia uvádza jediný odvolací dôvod smerujúci k zrušeniu, založený na tom, že metóda použitá Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku na výpočet straty príležitosti predstavuje porušenie článku 236 ES a podmienok vzniku zodpovednosti Komisie, zdôrazňujúc, že jej odvolanie smeruje k tomu, aby Súdny dvor rozhodol o spôsobe výpočtu straty príležitosti byť prijatý Komisiou na obsadenie pracovného miesta, ak Komisia prijme protiprávne rozhodnutie, ktoré zbavuje dotknutú osobu možnosti, že jej kandidatúra bude skúmaná. Komisia vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní dodávala, že cieľ sledovaný jej odvolaním spočíva v tom, aby Súdny dvor vypracoval právne odôvodnenie a jednotnú metódu pri výpočte tejto straty príležitosti obsadiť pracovné miesto.

34.

Komisia upresňuje, že sa nesnaží namietať, že protiprávnosť rozhodnutí, ktorými zamietla jednotlivé kandidatúry pani Girardot, nezakladala ujmu, ktorú je možné nahradiť. Komisia akceptuje myšlienku, že strata príležitosti obsadiť pracovné miesto predstavuje materiálnu ujmu.

35.

Naopak, Komisia zdôrazňuje, že skutočná a určitá škoda utrpená dotknutou osobou je tá škoda, ktorá vyplýva z absencie skúmania jej kandidatúr a nie škoda vyplývajúca z hypotetickej straty odmeny počas obdobia, ktoré je definované rovnako hypoteticky.

36.

Podľa Komisie úvaha uvedená v bode 58 napadnutého rozsudku, podľa ktorej na posúdenie rozsahu ujmy súvisiacej so stratou príležitosti je potrebné určiť rozdiel medzi odmenou, ktorú by pani Girardot získala za predpokladu, že by jej príležitosť obsadiť pracovné miesto bola využitá, a odmenou, ktorú skutočne získala po protiprávnom zamietnutí jej kandidatúry, vedie ku kvantifikácii majetkovej ujmy, ktorá už nie je stratou príležitosti obsadiť pracovné miesto a skresľuje pojem straty príležitosti na stratu istoty obsadiť pracovné miesto. Pritom podľa názoru Komisie je nesporné, že Komisia má širokú mieru voľnej úvahy v oblasti obsadzovania pracovných miest.

37.

Komisia zastáva názor, že takéto nesprávne právne posúdenie je potvrdzované po prvé skutočnosťou, že pri výpočte straty odmeny Súd prvého stupňa zohľadnil odmenu, ktorú dotknutá osoba získala medzičasom. Pritom za hypotézy, že by dotknutá osoba počas tohto obdobia vykonávala lepšie odmeňované zamestnanie, než zamestnanie, ktoré mohla získať v Komisii počas toho istého obdobia, by nevznikla dotknutej osobe žiadna strata odmeny, hoci dotknutá osoba by utrpela stratu príležitosti. Metóda výpočtu použitá Súdom prvého stupňa je teda nelogická a môže viesť k diskriminácii. Po druhé Komisia uvádza, že nesprávne právne posúdenie, ktoré identifikovala, je potvrdené tiež posúdením uvedeným rovnako v bode 58 napadnutého rozsudku, podľa ktorého výška majetkovej ujmy, vypočítaná na základe rozdielu medzi získanou odmenou, môže byť „prípadne“ posudzovaná formou percentuálneho podielu predstavujúceho šancu, ktorú má dotknutá osoba, že obsadí pracovné miesto. Tento predpoklad odôvodnenia, uvedený v napadnutom rozsudku podľa Komisie preukazuje, že Súd prvého stupňa sa snaží kvantifikovať ujmu vzniknutú z hypotetickej straty odmeny, pretože skutočnosť, že dotknutá osoba stratila iba príležitosť na obsadenie pracovného miesta, nie je automatická („prípadne“). Po tretie Súd prvého stupňa pristúpil k neistým domnienkam pre kvantifikovanie miery pravdepodobnosti obsadenia pracovného miesta dotknutou osobou. Pritom, ako uviedol bod 57 medzitýmneho rozsudku, dotknutá osoba nemala žiadne právo obsadiť pracovné miesto. Vypočítavajúc však najprv materiálnu ujmu, ako by dotknutá osoba mala takéto právo, napadnutý rozsudok protirečí medzitýmnemu rozsudku.

38.

Podľa Komisie je potrebné zo súhrnu týchto úvah vyvodiť záver, že výpočet ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti obsadiť pracovné miesto mal nevyhnutne spočívať na inom základe, než je základ, ktorý použil Súd prvého stupňa, a v žiadnom prípade nemohol byť vykonaný vo vzťahu k strate odmeny, ktorá predpokladá (hypotetickú a neurčitú) istotu obsadenia pracovného miesta. Na pojednávaní Komisia dodala, že ujmou, ktorá vyplýva z protiprávneho konania spočívajúceho v tom, že nepristúpila k skúmaniu kandidatúry, nemôže byť strata odmeny.

39.

V dôsledku toho Komisia podľa článku 61 prvého odseku druhej vety štatútu Súdneho dvora žiada Súdny dvor, aby určil, že ujma utrpená pani Girardot z dôvodu pochybenia Komisie neskúmať jej kandidatúru na jedno z predmetných zamestnaní, ktoré malo za dôsledok stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto, môže byť spravodlivo nahradená priznaním súhrnnej sumy zodpovedajúcej trojmesačnej čistej odmene, ktorá zodpovedá sume, ktorá má byť vyplatená Komisiou počas výpovednej lehoty pri zmluve na dobu neurčitú, teda v prejednávanej veci sume 18917,43 eur, zvýšenej o rovnako súhrnnú sumu 5000 eur určenú na kompenzovanie skutočnosti, že dotknutá osoba sa už nemôže zúčastniť na budúcom konaní na obsadenie pracovného miesta.

40.

Pani Girardot navrhuje zamietnuť hlavné odvolanie ako neprípustné, alebo v každom prípade ako nedôvodné.

41.

Pokiaľ ide o prípustnosť, pani Girardot po prvé uvádza, že podľa judikatúry je Súd prvého stupňa jediný príslušný na vykonanie posúdenia ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti. Zastáva názor, že pokiaľ Komisia nevytýka Súdu prvého stupňa to, že nešpecifikoval kritériá, podľa ktorých dospel k ohodnoteniu ujmy, ktorú utrpela, Komisia nemá dôvod kritizovať posúdenie vykonané Súdom prvého stupňa a a fortiori očakávať od Súdneho dvora, že vydá zásadné rozhodnutie k metóde, ktorá má byť použitá na vykonanie výpočtu náhrady materiálnej ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti. V tejto súvislosti okrem toho existuje množstvo rozličných situácií, ktoré môžu byť posudzované iba prípad od prípadu. Po druhé pani Girardot uvádza, že odvolací dôvod, podľa ktorého Súd prvého stupňa odškodnil stratu istoty a nie stratu príležitosti, je neprípustný, keďže nebolo uvádzané v prvostupňovom konaní pred Súdom prvého stupňa.

42.

Pokiaľ ide o vec samotnú a hneď na úvod, pani Girardot zdôrazňuje, že pokiaľ spôsob, akým Súd prvého stupňa pristúpil k posúdeniu rozsahu škody v napadnutom rozsudku, nezodpovedá spôsobu, akým k nej pristupoval v iných konaniach, je to z dôvodu skutočnosti, že situácie neboli podobné.

43.

Pokiaľ ide v prvom rade o skutočnú a určitú povahu ujmy, pani Girardot pripomína, že čo sa týka ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti, Súd prvého stupňa mal príležitosť upresniť, že podmienka skutočnej ujmy je splnená, ak žalobca preukáže, že je to protiprávne konanie vytýkané inštitúcii, čo ho obralo o predmetnú príležitosť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 1996, Farrugia/Komisia, T-230/94, Zb. s. II-195, bod 43). V prejednávanej veci nemôže byť sporné, že protiprávne odmietnutie Komisie skúmať kandidatúry pani Girardot ju zbavilo na jednej strane príležitosti, aby jedna alebo viaceré z nich boli prijaté a na druhej strane prejaviť následne účinne svoj záujem o akékoľvek iné miesto, ak by ešte mala právo tak urobiť.

44.

V druhom rade, pokiaľ ide o namietané skreslenie pojmu straty príležitosti na stratu istoty, pani Girardot poznamenáva, že prístup, ktorý bol zaujatý v napadnutom rozsudku, spočívajúci v súpise výhod, ktoré mohla požívať v prípade, ak by obsadila pracovné miesto a následnom určení percentuálneho podielu šance na obsadenie pracovného miesta, je klasickým prístupom, ktorý Súd prvého stupňa už zaujal v rozsudku z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, ( 23 ) a ktorý je zakotvený aj v belgickej doktríne. Táto metóda neskresľuje pojem straty príležitosti, ale prispôsobuje jej náhradu ujmy vyplývajúcu zo straty príležitosti, ktorej využitie podľa jej definície nie je isté.

45.

V treťom rade, pokiaľ ide o diskrimináciu zavedenú metódou uplatnenou Súdom prvého stupňa, pani Girardot zastáva názor, že kritika vznesená Komisiou úplne ignoruje druhú časť odôvodnenia Súdu prvého stupňa, ktorej účelom je presne určiť faktor, ktorý má byť uplatnený, na stratu odmeny konštatovanú v prípade, keď príležitosť obsadiť pracovné miesto bola realizovaná, a ktorý zodpovedá pravdepodobnosti využitia príležitosti. Okrem toho sa zdá spravodlivé, aby pri konštantnej pravdepodobnosti obsadenia pracovného miesta uchádzačovi, ktorý utrpel väčšiu stratu príjmu, bola poskytnutá väčšia náhrada než uchádzačovi, ktorý utrpel menšiu stratu príjmu. Vzhľadom na to, že títo uchádzači sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii, nemôže byť konštatované žiadne porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

46.

Podľa judikatúry Súdneho dvora spor medzi úradníkom alebo dočasným zamestnancom a inštitúciou, pre ktorú pracuje alebo pracoval, týkajúci sa náhrady ujmy, ktorá má svoj pôvod v pracovnom pomere medzi dotknutou osobou a inštitúciou, patrí do rámca článku 236 ES a služobného poriadku a nachádza sa mimo pôsobnosti článkov 235 ES a 288 ES. ( 24 )

47.

Rovnako z judikatúry týkajúcej sa sporov o náhradu ujmy v oblasti verejnej služby Spoločenstva vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok, a to protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, skutočnej škody, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou. ( 25 ) V tomto kontexte Súdny dvor upresnil, že Súd prvého stupňa sa neodchýlil od tejto judikatúry, keď uviedol, že na uplatňovanie nárokov na kompenzačné úroky musia úradníci preukázať pochybenie inštitúcie, existenciu určitej a vyčísliteľnej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi pochybením a uvádzanou škodou. ( 26 )

48.

Tieto podmienky, ktorých splnenie bolo konštatované v medzitýmnom, ako aj napadnutom rozsudku a ktoré sú čiastočne spochybňované Komisiou v prejednávanej veci, sú teda v podstate analogické podmienkam, ktoré upravujú mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva podľa článku 288 ES.

49.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že ani článok 236 ES, ani služobný poriadok na rozdiel od článku 288 ods. 2 ES neodkazujú na pravidlo, podľa ktorého Spoločenstvo musí nahradiť škody spôsobené jeho inštitúciami „v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov“.

50.

Keďže mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva sa však v prípade článku 288 ES, ako aj v prípade článku 236 ES a služobného poriadku riadi podobnými nepísanými zásadami, podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby bolo vykonané skúmanie právnych poriadkov členských štátov, a ak nebude overená existencia všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov, bude aspoň overené uznávanie niektorých z nich na základe právnych konštrukcií, ktoré môžu inšpirovať súd Spoločenstva. Navyše krátky prieskum vnútroštátnych právnych poriadkov sa v prejednávanej veci môže ukázať zaujímavým, pokiaľ ide o definíciu, ktorú dávajú strate príležitosti a nahraditeľnú povahu, ktorú jej priznávajú, ako aj vzhľadom na metódu, ktorú určité z týchto právnych poriadkov uvádzajú na ohodnotenie rozsahu škody vyplývajúcej z takejto straty. Tento prieskum tiež umožňuje lepšie pochopiť prístup, ktorým postupoval v prejednávanej veci Súd prvého stupňa, ktorý iste zohľadnil niektoré vnútroštátne právne poriadky, čo je postup, ktorý sa vo svetle týchto právnych poriadkov nezdá byť tak „nelogický“, ako tvrdí Komisia v hlavnom odvolaní.

51.

Prieskum právnych poriadkov členských štátov v momente začatia konania pred Súdom prvého stupňa, teda v roku 2003, neumožňuje vyvodiť všeobecnú zásadu spoločnú týmto právnym poriadkom, podľa ktorej by strata príležitosti obsadiť pracovné miesto predstavovala nahraditeľnú ujmu, ktorá okrem toho môže byť nahradená podľa spoločných alebo podobných podmienok.

52.

Viaceré vnútroštátne právne poriadky (a to dánsky, nemecký, rakúsky, portugalský, fínsky a švédsky právny poriadok) totiž v zásade nepripúšťajú, aby strata príležitosti obsadiť pracovné miesto mohla byť odškodnená, aj keď niektoré z nich (najmä dánsky, portugalský a fínsky právny poriadok) stanovujú rôzne formy odškodnenia, ktoré prípadne môžu byť pre protiprávne vylúčeného uchádzača priaznivejšie. ( 27 )

53.

Naopak, pojem strata príležitosti a jej nahraditeľná povaha ako taká je najmä v kontexte pracovného práva a/alebo vnútroštátnej verejnej služby uznávaný v belgickom, gréckom, španielskom, francúzskom, írskom, talianskom, luxemburskom a holandskom právnom poriadku, ako aj právnom poriadku Spojeného kráľovstva.

54.

Podľa týchto právnych poriadkov je pojem strata príležitosti v podstate definovaný ako sklamanie v nádeji na získanie výhody a/alebo vyhnutie sa uskutočneniu hroziaceho rizika. Pokiaľ ide aspoň o stratu šance získať očakávanú výhodu, čo je prípad stavu v prejednávanej veci (strata príležitosti obsadiť pracovné miesto), spoločným prvkom vnútroštátnych právnych poriadkov, ktoré ju uznávajú je, že vzniká za okolností, v ktorých dochádza k náhodnej udalosti, ktorej výskyt robí očakávaný výsledok neznámym. Navyše vo všeobecnosti tieto právne poriadky vyžadujú, aby stratená príležitosť bola veľká v tom zmysle, že pravdepodobnosť jej uskutočnenia musí byť vysoká. Veľkosť stratenej príležitosti predstavuje nástroj merania určitosti vzniknutej ujmy.

55.

Pokiaľ ide o ohodnotenie škody spôsobenej stratou príležitosti bez ohľadu na prijatú nemajetkovú alebo majetkovú povahu ujmy ( 28 ), vnútroštátne súdy vykonávajú spravodlivé posúdenie. V Belgicku je hospodárska hodnota stratenej príležitosti predmetom ohodnotenia ex aequo et bono v tom zmysle, že po tom, čo súd zistí, že neexistujú presné poznatky na ohodnotenie škody, svedomito zohľadní všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na jej výpočet. ( 29 ) Niektoré rozhodnutia ohodnocujú škodu tak, že na hodnotu strateného príjmu použijú percentuálny podiel zodpovedajúci stratenej šanci. Napríklad v oblasti verejnej služby bola ujma osoby, ktorá stratila veľkú šancu na povýšenie, ohodnotená na 50 % rozdielu medzi platom, ktorý mal úradník získať po tomto povýšení, a platom, ktorý poberal bez tohto povýšenia. ( 30 ) Vo Francúzsku, pokiaľ sú splnené podmienky, najmä podmienka straty veľkej šance, ktorá sama osebe môže predstavovať určitú ujmu, správny súd určí výšku náhrady škody vzhľadom na kritérium, podľa ktorého náhrada ujmy musí byť meraná na základe hodnoty stratenej príležitosti a nemôže byť rovnaká ako výhoda, ktorú príležitosť poskytuje, ak by bola využitá. ( 31 ) Pokiaľ ide o stanovenie výšky náhrady ujmy priznanej poškodenému, správny súd môže v rámci návrhu na náhradu škody pristúpiť k súhrnnému ohodnoteniu výšky rôznych druhov ujmy, pričom dbá o rešpektovanie zásady úplnej náhrady škody ( 32 ), alebo v osobitnom prípade, keď je poškodenému vrátený nárok (napríklad opätovné začlenenie alebo nové zaradenie do platovej triedy), môže pristúpiť k ohodnoteniu ujmy na základe rozdielu medzi platom, ktorý by úradník poberal, keby zostal v úrade a odmenami, ktoré skutočne získal. ( 33 ) V Taliansku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) potvrdil metódu, ktorá zohľadňuje rozdiel medzi platom, ktorý by pracovník poberal v prípade uskutočnenia príležitosti na povýšenie a platom, ktorý skutočne získal a rozhodol, že je prípustné priznať pracovníkovi percentuálny podiel tejto čiastky, ktorý zodpovedá možnostiam získať povýšenie. ( 34 ) V Spojenom kráľovstve v rámci pracovného práva bolo vyčíslenie straty príležitosti získať pracovné miesto realizované ohodnotením percentuálneho podielu získania tohto pracovného miesta a použitím tohto percentuálneho podielu na výšku hypoteticky strateného platu. ( 35 )

56.

Zdá sa, že tieto metódy inšpirovali Súd prvého stupňa v prejednávanej veci. Komisia v hlavnom odvolaní uvádza, že judikatúra Súdu prvého stupňa sa vyznačuje určitou nejednotnosťou, jednak pokiaľ ide o uznanie straty príležitosti ako plne nahraditeľnej škody a jednak pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody, ktorá vyplýva zo straty príležitosti v rozličných prípadoch.

57.

Je nepochybne pravda, že v spore odlišnom od sporov týkajúcich sa verejnej služby Spoločenstva Súd prvého stupňa konštatoval, že škoda vyplývajúca zo straty príležitosti, ktorá nebola skutočná ani určitá, nemohla byť predmetom náhrady škody. V spore týkajúcom sa verejného obstarávania Súd prvého stupňa konštatoval, že škoda, ktorá vyplýva z neúspešnosti uchádzača z dôvodu porušenia práva Spoločenstva Komisiou v rámci konania o verejnom obstarávaní, predpokladá právo žalobcu na udelenie zákazky. ( 36 ) V takejto situácii Súd prvého stupňa rozhodol, že ujma vyplývajúca z neúspešnosti, ktorej sa dovoláva vylúčený uchádzač, nebola ani skutočná, ani určitá, keďže nemôže byť prijatý záver, že zákazka by mu bola určite udelená. ( 37 ) Podobný prístup, aj keď menej kategorický, zaujal Súd prvého stupňa tiež v už citovanom rozsudku Farrugia/Komisia ( 38 ), ktorý z podobných dôvodov zamietol návrh žalobcu, podľa ktorého žalobca utrpel značnú škodu z dôvodu, že stratil jedinečnú príležitosť pokračovať vo svojich štúdiách a výskumoch z dôvodu protiprávneho zamietnutia jeho žiadosti o štipendium na výskum, ktoré mu podľa platných právnych predpisov Spoločenstva Komisia mala priznať.

58.

Zdá sa však, že Súd prvého stupňa v služobných sporoch neprejavil rovnakú prísnosť, keď v súčasnej judikatúre, ktorá je najmenej väčšinová, uznal nahraditeľnosť straty príležitosti obsadiť pracovné miesto alebo príležitosti na povýšenie. ( 39 ) V týchto veciach Súd prvého stupňa zastával niekedy nejasným spôsobom názor, že utrpená ujma bola nemajetková ( 40 ) a/alebo majetková ( 41 ), pričom pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody, použil buď metódu spočívajúcu v rozdiele v odmene ( 42 ), alebo spôsob náhrady ex aequo et bono ( 43 ).

59.

Majetková povaha ujmy utrpenej z dôvodu straty príležitosti na vývoj služobného postupu sa zdá byť v odvolacom konaní potvrdená už citovaným rozsudkom Rada/de Nil a Impens.

60.

V prvostupňovom konaní Súd prvého stupňa v bode 47 rozsudku z 26. júna 1996, de Nil a Impens/Rada, ( 44 ) zastával názor, že žalobcovia preukázali existenciu práva na náhradu škody vyplývajúceho z toho, že neboli znovu zaradení do kategórie B v rovnakej dobe ako ostatní laureáti interného výberového konania organizovaného Radou Európskej únie, keďže hoci nemali nárok na povýšenie po ich novom zaradení, v každom prípade stratili šancu na to, aby sa ich služobný postup v budúcnosti vyvíjal spôsobom porovnateľným so služobným postupom laureátov predmetného výberového konania. Okrem tejto majetkovej ujmy Súd prvého stupňa vyhovel návrhu žalobcov na náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy spojenej s dlhotrvajúcim stavom neistoty, v ktorom sa nachádzali, pokiaľ ide o vývoj ich služobného postupu. Súd teda ex aequo et bono súhrnne ohodnotil majetkovú a nemajetkovú ujmu na sumu 500000 BEF.

61.

Na základe odvolania, ktoré podala Rada, Súdny dvor zrušil tento rozsudok Súdu prvého stupňa v rozsahu, v akom priznával žalobcom nárok na náhradu údajne utrpenej nemajetkovej ujmy. Konštatujúc, že spor môže byť rozhodnutý v tejto otázke, Súdny dvor zamietol návrh žalobcov tykajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy. Súdny dvor naopak odmietol kritiku formulovanú Radou vo vzťahu k tomu, že Súd prvého stupňa pripustil existenciu majetkovej ujmy. V bode 28 už citovaného rozsudku Rada/de Nil a Impens a výslovným odkazom na bod 47 rozsudku Súdu prvého stupňa tak upresnil, že „a priori nie je možné vylúčiť, že úradníkom, ktorí neuspeli v… [predmetnom] výberovom konaní a ktorí rovnako ako žalobcovia uspeli v druhom výberovom konaní…, vznikla majetková ujma spočívajúca v skutočnosti, že sa ich služobný postup v budúcnosti nebude vyvíjať spôsobom porovnateľným so služobným postupom laureátov [predmetného] výberového konania, kvôli nemožnosti ich nového zaradenia od 1. januára 1991“.

62.

Nemám výhrady proti tomu, aby bolo vykonané analogické posúdenie, pokiaľ ide o stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto, akou je strata príležitosti v prejednávanej veci. ( 45 ) Navyše je potrebné uviesť, že v hlavnom odvolaní Komisia nespochybňuje, že strata príležitosti obsadiť pracovné miesto by mohla byť nahradená a napriek niekoľkým kritickým poznámkam k judikatúre Súdu prvého stupňa „akceptuje myšlienku“, že škoda, ktorá vyplýva z takejto straty, má materiálnu povahu, ako to konštatoval bod 56 napadnutého rozsudku.

63.

Naopak, vo svojom odvolaní Komisia uvádza, že nemôže akceptovať metódu, ktorú Súd prvého stupňa použil na vyčíslenie takejto ujmy. Zdôrazňuje, že tým, že Súd prvého stupňa kvantifikoval stratu príležitosti rozdielom medzi odmenou, ktorú by dotknutá osoba získala, keby obsadila pracovné miesto a odmenou, ktorú skutočne získala, skreslil pojem straty príležitosti. Metóda použitá Súdom prvého stupňa, ktorá vychádza z rozdielu odmeny, podľa Komisie vedie totiž k určeniu hypotetickej ujmy a náhrade škody za stratu istoty a nie stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto. Komisia na pojednávaní tiež uviedla, že potrebná príčinná súvislosť medzi protiprávnosťou a utrpenou ujmou nezodpovedá jednej z podmienok stanovených judikatúrou, a to existencii priamej príčinnej súvislosti medzi spáchanou protiprávnosťou a ujmou.

64.

Pred skúmaním dôvodnosti tejto tézy, argumentácia uvádzaná Komisiou nastoľuje, ako bolo zdôraznené zo strany pani Girardot (pozri bod 41 týchto návrhov), prejudiciálny problém jej prípustnosti, čo je otázka, ktorú je potrebné teraz preskúmať.

65.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry, ak Súd prvého stupňa konštatoval existenciu škody, má sám právomoc posúdiť v rozsahu návrhu spôsob a rozsah náhrady tejto škody. ( 46 ) Súdny dvor rovnako upresnil, že aby mohol vykonávať svoje súdne preskúmanie rozsudkov Súdu prvého stupňa, tieto musia byť dostatočne odôvodnené a najmä uvádzať kritériá zohľadňované na účely určenia priznanej sumy. ( 47 )

66.

V prejednávanej veci hlavné odvolanie obsahuje niekoľko nejasností, pokiaľ ide o kritériá, ktoré uvádza vo vzťahu k napadnutému rozsudku.

67.

Na jednej strane v ňom totiž Komisia vysvetľuje, že žiada, aby Súdny dvor rozhodol o spôsobe výpočtu použitom v napadnutom rozsudku na náhradu ujmy spôsobenej stratou príležitosti. Pritom, pokiaľ ide o citovanú judikatúru, tieto výhrady hlavného odvolania musia byť buď vyhlásené za neprípustné, alebo, ako to už Súdny dvor mal príležitosť urobiť ( 48 ), musia byť prekvalifikované ako namietajúce absenciu alebo nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o kritériá zohľadňované pri určovaní náhrady škody, aby mali tieto výhrady potrebný účinok.

68.

Na druhej strane sa však Komisia neobmedzuje na spochybnenie rozsahu náhrady škody, ale podľa môjho názoru vo svojom jedinom odvolacom dôvode na podporu svojich návrhov uvádza skutočné nesprávne právne posúdenie, ktoré by mohol obsahovať napadnutý rozsudok.

69.

Bez toho, aby spochybnila — a mohla vôbec spochybniť — závery týkajúce sa existencie ujmy spôsobenej spáchanou protiprávnosťou, vyvodené v medzitýmnom rozsudku, Komisia totiž v podstate tvrdí, že náhrada škody priznaná Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku sa netýka ujmy konštatovanej v medzitýmnom rozsudku, ale naopak inej ujmy, konkrétne straty istoty obsadiť pracovné miesto a príslušnej straty na odmene. V tejto súvislosti Komisia následne tvrdí, že prijatím kritizovanej metódy Súd prvého stupňa skreslil podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva buď tým, že nahradil ujmu, ktorá nebola skutočná a určitá, alebo tým, že nesprávne posúdil stupeň príčinnej súvislosti medzi spáchanou protiprávnosťou a utrpenou ujmou. Inými slovami, zatiaľ čo Súd prvého stupňa skutočne konštatoval existenciu škody, nenahradil túto škodu, ale inú škodu, ktorá nespĺňa podmienky stanovené judikatúrou na to, aby bola nahradená. Táto otázka, ktorá je určite právnej povahy, nemôže podľa môjho názoru uniknúť z preskúmania Súdnym dvorom v rámci odvolania.

70.

Rovnako nie je možné tvrdiť, v rozpore s tým, čo uvádzala pani Girardot vo svojej námietke neprípustnosti, že pokiaľ ide o kritiku skutočnej a určitej povahy ujmy je argumentácia Komisie neprípustná, pretože nebola predložená v prvostupňovom konaní. Je totiž zjavné, že sa zistenia kritizované Komisiou po prvýkrát objavujú v napadnutom rozsudku, čo musí viesť k zamietnutiu tvrdenia pani Girardot o novom dôvode. ( 49 )

71.

Navrhujem teda vyhlásiť hlavné odvolanie za prípustné s podmienkou, že odvolacie dôvody tohto odvolania kritizujúce rozsah náhrady škody sa budú vykladať tak, že sa týkajú absencie alebo nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

72.

Komisia v podstate odkazujúc na bod 58 napadnutého rozsudku kritizuje skutočnosť, že majetková ujma bola vypočítaná na základe kritéria rozdielu v odmene, čím bola strata príležitosti skreslená na stratu istoty obsadiť pracovné miesto. Podľa Komisie nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa, je potvrdené inými skutočnosťami, ako bolo uvedené v bode 37 týchto návrhov.

73.

Táto kritika podľa môjho názoru vychádza z čiastočne nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

74.

Nesporne je potrebné pripustiť, že posúdenie uskutočnené v bode 58 napadnutého rozsudku je nesprávne.

75.

Je potrebné pripomenúť, že v tomto bode odôvodnenia napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa vysvetlil, ako bude postupovať pri ohodnotení rozsahu ujmy utrpenej pani Girardot. Z tohto dôvodu tiež uviedol, že je potrebné „určiť rozdiel medzi odmenou, ktorú by pani Girardot poberala za predpokladu, že by jej príležitosť prijatia kandidatúry bola využitá, a odmenou, ktorú skutočne poberala potom, čo jej kandidatúra bola protiprávne zamietnutá, ďalej prípadne ohodnotiť vo forme percentuálneho podielu šancu pani Girardot, že by sa predmetná hypotéza splnila“ ( 50 ).

76.

Vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa začína druhú časť uvažovania výrazom „prípadne“, zdá sa, že zastáva názor, že táto etapa je iba fakultatívna, zatiaľ čo z právneho hľadiska sa táto etapa v prípade straty príležitosti obsadiť pracovné miesto zdá byť povinná.

77.

Je totiž potrebné pripomenúť, že strata príležitosti sama osebe totiž predstavuje, ako to okrem iného pripúšťa Komisia, škodu. Pokiaľ ide o stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto, škodu nepredstavujú očakávané sumy, ale nádej na ich získanie. Pri priznávaní náhrady škody musí súd zohľadniť význam tejto nádeje, ktorá musí byť, ako to vyžaduje judikatúra, veľká. Šanca musela byť skutočná. V tomto zmysle ide o uplatnenie zásady odškodnenia určitej škody, lebo istou nie je očakávaná budúca udalosť alebo vývoj, ale strata šance, že táto udalosť alebo vývoj nastane. Posúdenie šance, akú mala pani Girardot na prijatie jej kandidatúry, nemôže byť fakultatívne, pretože táto šanca je súčasťou samotnej definície pojmu strata príležitosti — šance.

78.

Podľa môjho názoru však nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Je totiž nesporné, že v bodoch 96 až 122 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne posúdil in concreto šancu, ktorá bola kvalifikovaná ako veľká, ktorú mala pani Girardot na získanie pracovných miest, na ktoré predložila svoju kandidatúru, takže nemožno zastávať názor, ako to nesprávne tvrdí Komisia, že majetková ujma konštatovaná v napadnutom rozsudku sa rovná iba rozdielu medzi odmenou, ktorú by pani Girardot poberala za predpokladu, že by niektorá z jej kandidatúr bola prijatá Komisiou, a odmenou, ktorú skutočne poberala.

79.

V tejto súvislosti kritika Komisie smerujúca proti tomu, že v napadnutom rozsudku bola zohľadnená strata na odmene ako kritérium na posúdenie straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, nemôže byť prijatá.

80.

Je pravda, ako to tvrdí Komisia, že pani Girardot nemala nárok na obsadenie pracovného miesta. Toto tvrdenie napadnutý rozsudok nepopiera. Súd prvého stupňa to sám v bode 72 napadnutého rozsudku výslovne potvrdil, čo teda vylučuje protichodnosť medzi napadnutým rozsudkom a bodom 57 medzitýmneho rozsudku, v rozpore s tým, čo tvrdila Komisia.

81.

Neexistencia nároku na obsadenie pracovného miesta však neznamená, že pri posúdení majetkovej ujmy vyplývajúcej zo straty príležitosti obsadiť pracovné miesto nemôže byť zohľadnené kritérium odmeny, pokiaľ toto posúdenie zohľadňuje aj stupeň šance, že sa také obsadenie miesta uskutoční a berie ohľad na návrhy účastníkov konania, čo Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku urobil.

82.

Konštatovaná protiprávnosť, t. j. nepreukázanie, že bolo vykonané porovnanie vhodnosti kandidátov, totiž určite zmarila príležitosť pani Girardot na získanie pracovných miest, o ktoré mala záujem, a tým príležitosť získať odmenu, ktorá sa k týmto pracovným miestam viaže. Pritom, keď Súd prvého stupňa použil metódu, ktorá ako základ použila očakávanú odmenu, aby vyvážil veľkú šancu, ktorú mala pani Girardot na získanie takejto odmeny, iba použil kritérium na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v osobitnom rámci uplatnenia straty príležitosti obsadiť pracovné miesto.

83.

Naviac je zaujímavé, že alternatívna metóda navrhnutá Komisiou takisto spočíva na kritériu odmeny, v tom zmysle, že navrhuje odškodniť pani Girardot poskytnutím peňažnej náhrady, ktorej výška by bola stanovená na čistú odmenu za tri mesiace vyplatenú z dôvodu minimálnej výpovednej lehoty stanovenej v článku 47 ods. 2 písm. a) PZOZ.

84.

Aj keby pritom takáto náhrada — ktorá vychádza z predpokladu, že Komisia by mala právo jednostranne a bezdôvodne ukončiť pracovnú zmluvu s pani Girardot hneď po tom, ako nadobudne účinnosť, ( 51 ) — bola možná, nič to nemení na tom, že je založená na rovnakom kritériu, aké použil Súd prvého stupňa. Komisia od neho nakoniec upustila, iba pokiaľ ide o stanovenie rozsahu ujmy, čo, ako už bolo uvedené v týchto návrhoch, patrí do výlučnej právomoci súdu rozhodujúcom o veci samej. Inými slovami, keďže Komisia pripustila relevantnosť kritéria odmeny pre náhradu straty príležitosti obsadiť pracovné miesto, aj ako východiskový bod pre vlastný výpočet, nemôže viac v rámci odvolania kritizovať spôsob a rozsah náhrady utrpenej ujmy.

85.

Okrem toho, ako zdôraznila Komisia, metóda, ktorú navrhuje, má za cieľ odškodniť jednotným spôsobom stratu príležitosti obsadiť pracovné miesto. Na jednej strane však takýto prístup má tendenciu nezohľadniť nevyhnutne individuálny charakter ujmy spôsobenej protiprávnosťou, ktorej sa dopustila inštitúcia Spoločenstva, a na druhej strane prináša riziko narušenia odstrašujúcej povahy peňažnej náhrady tým, že vedie správu k tomu, aby zvažovala dodržiavanie pravidiel, ktoré ju zaväzujú, a prijatie protiprávneho konania, ktorého cenu vopred pozná.

86.

Uložiť, ako to navrhuje Komisia, súdu rozhodujúcemu vo veci samej jednotnú metódu by ho určite zbavilo veľkej časti výkonu svojej rozhodovacej právomoci, ktorá mu umožňuje rozhodnúť ex aequo et bono a hľadať najvhodnejšiu náhradu utrpenej ujmy. Ak by bol prijatý prístup, ktorý navrhuje Komisia, mohol by v konečnom dôsledku viesť súd rozhodujúci vo veci samej k nedodržaniu zásady úplnej náhrady škody. ( 52 )

87.

Tieto úvahy ma vedú rovnako k zamietnutiu tvrdenia Komisie týkajúceho sa nedodržania rovnosti zaobchádzania, ku ktorému vedie metóda použitá Súdom prvého stupňa. Okrem skutočnosti, že takáto kritika sa týka rozsahu ujmy, totiž nezohľadňuje nevyhnutnú mieru voľnej úvahy, ktorú musí mať súd rozhodujúci o veci samej pri hodnotení najvhodnejšej náhrady utrpenej ujmy.

88.

Nakoniec je potrebné zamietnuť výhrady Komisie týkajúce sa rozsahu náhrady ujmy stanovenej v napadnutom rozsudku, ktoré sa majú, ako to bolo upresnené v bodoch 67 a 71 týchto návrhov, vykladať tak, že uplatňujú absenciu a/alebo nedostatok odôvodnenia, t. j. výhrady týkajúce sa v podstate obdobia piatich rokov použitého v napadnutom rozsudku pre výpočet rozdielu medzi odmenou, ktorú by pani Girardot poberala za predpokladu, že by jej kandidatúry boli prijaté, a odmenou, ktorú skutočne poberala. Stačí totiž konštatovať, že Súd prvého stupňa tým, že upresnil na jednej strane v bode 62 napadnutého rozsudku začiatok plynutia porovnávacieho obdobia na deň nadobudnutia účinnosti vymenovania prijatých uchádzačov a na druhej strane v bode 63 až 78 uvedeného rozsudku ukončenie uvedeného obdobia, pričom zohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti, ktorými by sa riadil vzťah medzi dotknutou osobou a Komisiou, ak by bola táto dotknutá osoba prijatá, dostatočne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli v stanoveniu tohto obdobia.

89.

Z ohľadom na tieto úvahy preto navrhujem hlavné odvolanie zamietnuť.

90.

Vo svojom vzájomnom odvolaní pani Girardot tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil právo Spoločenstva tým, že sa dopustil viacerých zjavných nesprávnych posúdení. Prvé z nich sa týka určenia obdobia, ktoré sa zohľadnilo na výpočet rozdielu odmeny, v rozsahu, v akom v bode 80 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa odmietol zohľadniť stratu príležitosti na služobný postup v Komisii. Podľa pani Girardot pritom perspektíva na vymenovanie do stálej služby po prijatí by nebola neistá. Obdobie, ktoré malo byť zohľadnené, malo byť preto nevyhnutne dlhšie ako obdobie piatich rokov, ktoré použil Súd prvého stupňa. Druhé zjavne nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa, sa týka určenia rozdielu v odmene. Použitím čistej mesačnej odmeny, ktorá v priemere zodpovedá poslednej odmene vyplatenej Komisiou, Súd prvého stupňa nezohľadnil v bode 85 napadnutého rozsudku skutočnosť, že pani Girardot mala väčšiu šancu obsadiť pracovné miesto platovej triedy A 4 ako pracovné miesto platovej triedy A 5, pretože päť z ôsmych pracovných miest, na ktoré si pani Girardot podala kandidatúru, bolo platovej triedy A 4. Tretie z týchto nesprávnych posúdení sa týkalo pravdepodobnosti obsadenia pracovného miesta, pretože Súd prvého stupňa tým, že určil 50 % šancu pani Girardot na obsadenie pracovného miesta v Komisii nezohľadnil na jednej strane skutočnosť, že predloženie kandidatúry na osem pracovných miest je skutočnosťou, ktorá mohla zvýšiť jej šancu na prijatie, a na druhej strane, že veľká šanca nezodpovedá šanci jednej z dvoch. Nakoniec štvrté zjavne nesprávne posúdenie spočíva v tom, že Súd prvého stupňa v bodoch 133 až 138 napadnutého rozsudku nezohľadnil všetky skutočnosti zakladajúce nemajetkovú ujmu a ujmu na zdraví, hoci lekárske potvrdenia priložené k vzájomnému odvolaniu preukazujú depresívny syndróm, ktorým trpí od protiprávneho zamietnutia jej kandidatúr Komisiou.

91.

Na pojednávaní Komisia tvrdila, že vzájomné odvolanie je neprípustné.

92.

Z článku 225 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že len Súd prvého stupňa má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa. ( 53 )

93.

V prejednávanej veci, ako na pojednávaní zopakovala pani Girardot, sa vzájomné odvolanie obmedzuje, pokiaľ ide o tri prvé vzájomné odvolacie dôvody, na ktorých sa zakladá, na spochybňovanie posúdenia niektorých skutočností Súdom prvého stupňa v rámci uplatnenia metódy výpočtu, ktorú Súd prvého stupňa použil na určenie ujmy utrpenej pani Girardot z dôvodu straty príležitosti obsadiť pracovné miesto dočasného zamestnanca v Komisii, bez toho, aby bolo tvrdené alebo zistené skreslenie týchto skutočností. Okrem toho, ako už bolo uvedené, iba Súd prvého stupňa je príslušný posúdiť spôsob a rozsah náhrady utrpenej ujmy. ( 54 ) Z týchto dvoch dôvodov musia byť tieto vzájomné odvolacie dôvody odmietnuté ako neprípustné.

94.

Pokiaľ ide o štvrtý vzájomný odvolací dôvod, ktorým pani Girardot vytýka Súdu prvého stupňa nezohľadnenie lekárskych potvrdení, ktoré predložila, zdá sa mi prípustný, vzhľadom na to, že nesmeruje proti nesprávnemu posúdeniu dôkazov, ale proti tvrdenému porušeniu povinnosti posúdenia údajne predložených dôkazov, ktoré by mohli preukázať existenciu inej ako majetkovej ujmy spôsobenej protiprávnosťou konania Komisie. Pritom rovnako ako Súdny dvor v rámci odvolania posúdil dôvodnosť odvolacieho dôvodu založeného na neúplnom posúdení skutkových okolností ( 55 ), odvolací dôvod založený na nepreskúmaní dôkazov Súdom prvého stupňa by podľa môjho názoru mohol tiež byť predmetom preskúmania zo strany Súdneho dvora.

95.

Z dôvodov vysvetlených nižšie však zastávam názor, že tento vzájomný odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neúčinný alebo v každom prípade ako nedôvodný.

96.

Pokiaľ ide o neúčinnosť tohto dôvodu, zo spojeného znenia bodov 123 až 125, ako aj bodov 133 a 138 napadnutého rozsudku vyplýva, že zamietnutie ujmy na zdraví a nároku týkajúceho sa poškodenia psychického zdravia a depresívneho stavu pani Girardot na základe toho, že nepredložila dôkazy potvrdzujúce existenciu tejto ujmy, je založené na dôvode uvedenom len pre úplnosť, ako to potvrdzuje bod 125 druhá veta napadnutého rozsudku, ktorý začína výrazom „v každom prípade“ ( 56 ). Hlavný dôvod vyjadrený v bodoch 123 až 125 napadnutého rozsudku, vo vzťahu ku ktorému pani Girardot nenamieta nesprávne posúdenie, spočíva na úvahe, podľa ktorej predmet peňažnej náhrady tvorí iba náhrada majetkovej ujmy vyplývajúca zo straty príležitosti obsadiť pracovné miesto spôsobená protiprávnym konaním Komisie a nie náhrada, ak nebol podaný predbežný návrh na náhradu, akejkoľvek ujmy, ktorú uvedené protiprávne konanie mohlo okrem toho pani Girardot spôsobiť, takže Súd prvého stupňa mohol v bode 125 prvej vete napadnutého rozsudku rozhodnúť, že tvrdenia týkajúce sa týchto ďalších uvádzaných druhov ujmy nie sú relevantné.

97.

V každom prípade, pokiaľ ide o nedôvodnú povahu tohto dôvodu, je potrebné konštatovať, že všetky lekárske potvrdenia priložené k vzájomnému odvolaniu, na ktorých pani Girardot zakladá svoj nárok, boli vyhotovené po vyhlásení napadnutého rozsudku, a že pani Girardot teda nepreukázala, že keď Súd prvého stupňa v bodoch 133 a 138 napadnutého rozsudku poznamenal, že pani Girardot nepreukázala existenciu druhov ujmy, ktorých sa dovolávala okrem iného na základe lekárskych potvrdení, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena a predkladania dôkazov alebo že porušil právo Spoločenstva tým, že nezohľadnil dôkazy, pretože mu tieto dôkazy ani neboli predložené. ( 57 )

98.

Na základe všetkých uvedených dôvodov zastávam názor, že vzájomné odvolanie musí byť zamietnuté sčasti ako neprípustné a sčasti ako neúčinné alebo nedôvodné.

99.

Za týchto podmienok navrhujem, aby Súdny dvor zamietol ako hlavné odvolanie tak vzájomné odvolanie.

100.

Podľa článku 122 prvého odseku rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže pani Girardot navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia podľa môjho názoru nemala úspech vo svojom jedinom dôvode, je opodstatnené zaviazať Komisiu na náhradu trov konania spojených s hlavným odvolaním. Keďže Komisia navrhla zaviazať každého účastníka konania na náhradu svojich vlastných trov konania na tomto stupni a pani Girardot podľa mňa nemala úspech vo svojich dôvodoch predložených na podporu vzájomného odvolania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania spojené so vzájomným odvolaním v súlade s návrhom Komisie a v súlade s článkom 69 ods. 3 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku.

101.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol a vyhlásil toho: