1. 

Rozhodnutím z 19. apríla 2006 Rechtbank Groningen (Holandsko) v súlade s článkom 234 ES položil Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky, prvá otázka sa týka výkladu článkov 25 ES a 90 ES a druhá otázka výkladu článku 87 ods. 1 ES.

2. 

Tieto otázky boli položené v rámci konania začatého Essent Netwerk Noord BV (ďalej len „Essent“) proti Aluminium Delfzijl BV (ďalej len „Aldel“) vo veci týkajúcej sa dosiahnutia zaplatenia sumy vypočítanej podľa množstva elektrickej energie, ktorú žalobkyňa dodala žalovanej, a ktorej vybratie je zakotvené v ustanovení zákona a jeho cieľom je pokryť uviaznuté náklady znášané podnikmi vyrábajúcimi elektrickú energiu v období pred liberalizáciou trhu s elektrickou energiou v Holandsku.

3.

Článok 25 ES znie:

„Clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom sa medzi členskými štátmi zakazujú. Tento zákaz sa tiež vzťahuje na clá fiškálnej povahy.“

4.

Podľa článku 90 ES:

„Žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky.

Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.“

5.

Až do nadobudnutia účinnosti Elektriciteitswet 1998 (zákon o elektrine z roku 1998) 1. augusta 1998, ktorým začal proces liberalizácie sektora elektrickej energie v rámci vykonania smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou ( 2 ), bola ponuka elektrickej energie v Holandsku upravená Elektriciteitswet 1989.

6.

Počas obdobia rozhodujúceho pre vec samu, od 1. augusta do 31. decembra 2000, zabezpečovali výrobu, dovoz a prenos elektrickej energie štyri podniky vyrábajúce energiu (ďalej len „PVE“) ( 3 ) a ich spoločná dcérska spoločnosť, NV Samenwerkende Elektriciteitsproductiebedrijven (SEP) ( 4 ). Podľa skutočností uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu boli až do roku 1999 všetky PVE kontrolované obcami a provinciami, zatiaľ čo počas referenčného obdobia jedine EPZ zostala nepriamo vo verejných rukách prostredníctvom akcionárov Essent a Delta. ( 5 ) PVE a SEP spolupracovali na základe „Dohody o vzájomnej spolupráci“ ( 6 ).

7.

Počas obdobia platnosti Elektriciteitswet 1989 SEP samostatne alebo spoločne s PVE realizovala dlhodobé investície vyžadované zo strany verejnej moci v rámci energetickej a/alebo environmentálnej politiky, medzi ktoré patrili najmä projekt diaľkového vykurovania a experimentálna prevádzka na splyňovanie uhlia (Demkolec). Tieto investície viedli k tzv. uviaznutým nákladom (nazývaným aj „stranded costs“, teda „tehly“, ďalej len „uviaznuté náklady“).

8.

Vzhľadom na blížiacu sa liberalizáciu a z dôvodu umožnenia náhrady týchto nákladov v sektore výroby elektrickej energie uzatvorili SEP a PVE 21. januára 1997 s podnikmi zabezpečujúcimi dodávky elektrickej energie ( 7 ) protokolárnu dohodu týkajúcu sa dodávok elektrickej energie od roku 1997 do roku 2000 (ďalej len „protokol“). Na základe tohto protokolu sa distribučné podniky zaviazali zaplatiť SEP každý rok sumu 400 miliónov NLG ako príspevok na úhradu uviaznutých nákladov, rozdelený medzi jednotlivé podniky podľa množstva energie, ktorú dodala SEP. Financovanie príspevku malo byť zabezpečené formou zvýšenia sadzieb uplatňovaných distribučnými podnikmi na určité kategórie odberateľov (malí, strední a veľkí „bežní odberatelia“).

9.

Článok 97 Elektriciteitswet 1998 nariadil dodržiavanie protokolu až do 1. januára 2001, t. j. k dátumu, ku ktorému sa musí ukončiť proces liberalizácie trhu s elektrickou energiou v Holandsku.

10.

V roku 2000 však tieto podniky z dôvodu účinnosti nových tarifných predpisov už nemohli preniesť na konečných odberateľov sumy, ktoré boli povinné zaplatiť SEP na základe protokolu z titulu krytia uviaznutých nákladov, pretože nové predpisy stanovili distribučným podnikom povinnosť oddelene účtovať sumy za dodávku elektrickej energie a sumy za prepravu elektrickej energie.

11.

Z tohto dôvodu bol 21. decembra 2000 prijatý Overgangswet Elekriciteitsproductiesector (zákon prechodne upravujúci oblasť výroby elektrickej energie, ďalej len „OEPS“), ktorého článok 9 tvoriaci základ otázok vnútroštátneho súdu znie:

„1.   Každý odberateľ, ktorý nie je chráneným odberateľom, je povinný uhradiť prevádzkovateľovi siete okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výške 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podľa celkového množstva elektrickej energie dodanej prevádzkovateľom siete do jeho prípojky v čase od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000.

2.   Každý chránený odberateľ je povinný uhradiť vlastníkovi koncesie okrem zmluvnej ceny aj sumu vo výške 0,0117 NLG za kilowatthodinu, podľa celkového množstva dodanej elektrickej energie, ktorú mu dodal vlastník koncesie v čase od 1. augusta 2000 do 31. decembra 2000.

3.   …

4.   Prijatú sumu poplatkov, ktoré uhradili odberatelia podľa odseku 1 alebo 2, odvedú prevádzkovatelia sietí alebo vlastníci koncesií na určenú spoločnosť[ ( 8 )] do 1. júla 2001.

5.   Určená spoločnosť oznámi ministrovi výšku sumy poplatkov prijatých podľa odseku 4, pričom k oznámeniu priloží vyhlásenie audítora podľa ustanovenia článku 393 ods. 1 druhej knihy Burgerlijk Wetboek (občiansky zákonník) potvrdzujúce hodnovernosť uvedených údajov. Pokiaľ presiahne celková výška prijatých poplatkov 400 miliónov NLG, odvedie určená spoločnosť prebytok ministrovi, ktorý tento prebytok použije na úhradu nákladov podľa článku 7.“

12.

Podľa článku 25 OEPS ustanovenia, ktoré som citoval, nadobudli účinnosť 29. decembra 2000 a uplatňovali sa retroaktívne od 1. augusta 2000. Podľa tvrdení vnútroštátneho súdu článok 9 OEPS nebol predmetom osobitného oznámenia adresovaného Komisii. Holandské orgány však listom z 30. augusta 2000 zaslali Komisii celý návrh zákona OEPS vrátane článku 9.

13.

Treba ešte pripomenúť okolnosti spojené s vypracovaním článkov 6 až 8 OEPS, hoci nie sú priamo relevantné pre vec samu.

14.

V návrhu zákona OEPS tieto články definovali mechanizmus financovania na krytie uviaznutých nákladov po 1. januári 2001. Tento návrh predpokladal, že vláda každoročne stanoví výšku doplatku, ktorý musia zaplatiť všetci odberatelia s výnimkou prevádzkovateľov siete ako percento zo sumy zaplatenej za prepravu elektrickej energie a súvisiace služby. Tieto články boli prvý raz oznámené Komisii 20. februára 1998 podľa článku 24 smernice 96/92 a druhý raz 16. októbra 1998 na základe článkov 87 ES a 88 ES. Komisia rozhodnutím z 8. júla 1999 informovala holandskú vládu, že oznámené ustanovenia neobsahujú žiadne opatrenie v zmysle článku 24 tejto smernice, ale musia byť preskúmané podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES.

15.

Dňa 30. augusta 2000 Holandsko informovalo Komisiu, že sporné ustanovenia pozmenilo. Pri tejto príležitosti, ako som už uviedol vyššie, bol zaslaný Komisii celý text OEPS obsahujúci spomínané zmeny. Následne boli zmenené články 6 až 8 OEPS a systém, ktorý zaviedli, bol nahradený systémom financovania pomocou verejných prostriedkov (teraz články 7 a 8 OEPS). Rozhodnutím z 25. júla 2001 Komisia nové opatrenia schválila v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES.

16.

V decembri 1996 SEP, jeden z PVE (Epon) a distribučná spoločnosť Edon ( 9 ) využili možnosť poskytnutú článkom 32 Elektriciteitswet 1989 určenej spoločnosti uzatvárať osobitné dohody s veľkými priemyselnými odberateľmi a uzatvorili s Aldel, žalovanou vo veci samej, „dohodu o zabezpečení elektrického výkonu a dodávok elektrickej energie a o load management“. Táto dohoda stanovila paušálnu cenu za rôzne ponúkané služby a v tejto cene neboli zahrnuté uviaznuté náklady.

17.

Od 1. januára 2000 prepravu elektrickej energie do Aldel zabezpečovala ako prevádzkovateľ lokálnej siete, ( 10 ) Essent, žalobkyňa vo veci samej, ktorá vznikla oddelením činností distribučnej spoločnosti Edon. Essent nie je zmluvnou stranou už citovanej dohody o dodávke. Tak Essent, ako aj Aldel sú usadené v Holandsku.

18.

V období od 1. augusta do 31. decembra 2000 Essent prepravila 717413761 kilowatthodín elektrickej energie k pripojeniu Aldel. Za služby dodané počas tohto obdobia Aldel vyfakturovala Essent celkovú sumu zahŕňajúcu príplatok stanovený v článku 9 OEPS.

19.

Keďže Aldel odmietla zaplatiť sumu zodpovedajúcu tomuto príplatku, obrátila sa Essent na Rechtbank Groningen, na ktorom sa Aldel domáhala nezlučiteľnosti článku 9 OEPS s právom Spoločenstva. ( 11 )

20.

Súd prejednávajúci vec samu považoval za nevyhnutné položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej:

21.

Essent, Aldel, NEA (predtým SEP), holandská vláda a Komisia predložili písomné pripomienky v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora a boli vypočutí na pojednávaní uskutočnenom 10. mája 2007.

22.

Essent, Aldel, NEA, holandská vláda a Komisia boli Súdnym dvorom vyzvané, aby odpovedali na písomné otázky ešte pred pojednávaním.

23.

Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či články 25 ES a 90 ES bránia uplatneniu tarifného príplatku upraveného v článku 9 OEPS.

24.

Na úvod treba uviesť, že nie je úplne evidentná relevantnosť tejto otázky pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Informácie poskytnuté Súdnemu dvoru totiž neumožňujú zistiť či, a do akej miery, elektrická energia prepravená v prospech Aldel počas obdobia od 1. augusta do 31. decembra 2000 bola dovezená z iných členských štátov.

25.

Treba poukázať na to, že eventuálna neplatnosť tarifného príplatku z dôvodu nedodržania článkov 25 ES alebo 90 ES by sa týkala výlučne len súm zaplatených za dovezenú elektrickú energiu. Inými slovami uvedené konštatovanie by Aldel umožnilo brániť sa výlučne len proti uloženiu poplatkov súvisiacich s týmto produktom a len v hraniciach ich nezlučiteľnosti s ustanoveniami Zmluvy.

26.

Z toho vyplýva, že ak by sa preukázalo, že elektrická energia prepravovaná k prípojke Aldel bolo výlučne vnútroštátneho pôvodu, odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku by bola irelevantná pre kladné alebo záporné rozhodnutie o žalobných nárokoch Essent proti Aldel vo veci samej. ( 12 )

27.

Podľa ustálenej judikatúry v rámci procesu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, ktorý bol zavedený článkom 234 ES, je úlohou vnútroštátnych súdov, aby posúdili tak nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vydanie ich rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladú Súdnemu dvoru a Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorú mu položil vnútroštátny súd, len vtedy, ak je úplne zrejmé, že výklad práva Spoločenstva, ktorý je od neho požadovaný, nemá žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo s predmetom sporu vo veci samej. ( 13 )

28.

Keďže vo veci samej nejde o tento prípad, navrhujem Súdnemu dvoru preskúmať prvú prejudiciálnu otázku, hoci užitočnosť odpovede na ňu závisí od ďalších preskúmaní, ktoré sú úlohou vnútroštátneho súdu.

29.

V kontexte Zmluvy články 25 ES a 90 ES, ktoré sa navzájom dopĺňajú, stanovujú zákaz ciel a poplatkov s rovnakým účinkom a zákaz diskriminačných vnútroštátnych daní a sledujú cieľ spočívajúci v zákaze diskriminácie výrobkov pochádzajúcich z iných členských štátov alebo vyvážaných do iných členských štátov, pokiaľ by diskriminácia mohla predstavovať prekážku ich voľného pohybu v rámci Spoločenstva za podmienok normálnej hospodárskej súťaže.

30.

Uznávajúc doplňujúcu povahu týchto ustanovení, ( 14 ) judikatúra Súdneho dvora síce zachovala formálne rozlišovanie medzi týmito dvoma zákazmi vyplývajúcimi zo Zmluvy, ale viackrát zdôraznila, že články 25 ES a 90 ES nemôžu byť súčasne uplatňované; ( 15 ) z tohto dôvodu zákonnosť vnútroštátneho ustanovenia, zavádzajúceho poplatok a patriaceho do pôsobnosti prvého ustanovenia, nemôže byť súčasne posudzovaná aj podľa druhého ustanovenia. ( 16 )

31.

Podľa judikatúry rozdiel medzi poplatkami s rovnakým účinkom ako clo a vnútroštátnymi daňami vyplýva zo skutočnosti, že poplatky sa týkajú výlučne dovážaných alebo vyvážaných výrobkov a netýkajú sa konkurenčných alebo podobných domácich výrobkov, zatiaľ čo vnútroštátne dane sa uplatňujú tak na jedny, ako aj na druhé uvedené výrobky.

32.

Na základe definície uznanej v judikatúre Súdneho dvora poplatok s rovnakým účinkom predstavuje jednostranne uloženú peňažnú povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady postihuje vnútroštátne alebo zahraničné tovary na základe skutočnosti, že tie prekračujú hranicu, aj keď nie je poplatok vyberaný v prospech štátu, nemá diskriminačný alebo ochranný účinok a spoplatnený tovar nekonkuruje vnútroštátnej výrobe. ( 17 ) Podľa Súdneho dvora takýto poplatok postihuje osobitne dovážaný tovar a nevzťahuje sa na podobný vnútroštátny tovar a zvyšuje jeho cenu s rovnakým účinkom ako clo ukladané pri pohybe tovaru. ( 18 )

33.

Na druhej strane poplatky, ktoré sú súčasťou všeobecného vnútroštátneho systému zdaňovania a systematicky zaťažujú podľa rovnakých kritérií vnútroštátne a dovážené výrobky, patria do pôsobnosti článku 90 ES. ( 19 )

34.

Súdny dvor však upresnil, že z dôvodu právnej kvalifikácie a posúdenia poplatkov bez rozdielu postihujúcich vnútroštátne a dovážané výrobky, môže byť potrebné vziať do úvahy účel výťažku poplatku, lebo práve na základe tohto účelu určenia môžu mať formálne neutrálne poplatky rôzny reálny ekonomický dopad na obe kategórie výrobkov v závislosti od štruktúry poplatkov a od spôsobu ich vyberania.

35.

Pokiaľ je totiž príjem z poplatkov vyberaných z dovážaných, aj vnútroštátnych výrobkov určený na financovanie činností, z ktorých profitujú špeciálne posledné uvedené výrobky, tak zaťaženie poplatkom je u vnútroštátnych výrobkov kompenzované väčšími alebo menšími získanými výhodami, zatiaľ čo pre dovážaný výrobok poplatky predstavujú čistú záťaž. ( 20 )

36.

V súvislosti s posúdením zlučiteľnosti parafiškálneho poplatku s článkami 25 ES a 90 ES treba podľa doteraz ustálenej judikatúry posúdiť, v akom rozsahu sú poplatky vyberané pri vnútroštátnom výrobku kompenzované výhodami financovanými z príjmov z tohto poplatku.

37.

Ak ide o úplnú kompenzáciu, potom sporný poplatok je poplatkom s rovnakým účinkom, lebo v skutočnosti zaťažuje výlučne dovážaný výrobok, a preto ho treba považovať za úplne nezákonný, ale ak ide len o čiastočnú kompenzáciu, musí byť poplatok považovaný za vnútroštátnu diskriminačnú daň, lebo väčšmi zaťažuje dovážaný výrobok ako vnútroštátny výrobok a v dôsledku toho musí byť proporcionálne znížený. ( 21 )

38.

Okrem iného z judikatúry nesporne vyplýva, že takéto posúdenie je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý ako jediný disponuje informáciami, vrátane všetkých skutkových okolností nevyhnutných na uskutočnenie konečného posúdenia. ( 22 ) Z tohto dôvodu musí predovšetkým posúdiť, či existuje zhoda medzi spoplatneným výrobkom a zvýhodneným vnútroštátnym výrobkom. ( 23 ) Okrem toho sa musí preveriť, či v priebehu referenčného obdobia existovala finančná rovnováha medzi sumou zaťaženia vnútroštátnej výroby a výhodami poskytnutými len týmto výrobkom. Z tohto dôvodu Súdny dvor upresnil, že toto posúdenie vylučuje iné ako čisto finančné kritériá — t. j. povaha, význam alebo nevyhnutnosť týchto výhod — lebo tieto kritériá sú dostatočne objektívne na posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátneho daňového opatrenia s ustanoveniami Zmluvy. ( 24 )

39.

Na záver tohto stručného prehľadu judikatúry považujem za zmysluplné uviesť, ako to už urobili viacerí generálni advokáti predo mnou, že vyššie uvedená judikatúra prináša nepochybne so sebou ťažkosti pri jej uplatňovaní, ( 25 ) aj keď je v základných rysoch jednoznačná, ( 26 ) lebo vyžaduje, aby vnútroštátne súdy väčšinou uskutočnili komplexné a na konkrétny prípad sa vzťahujúce posúdenia ekonomickej povahy. Vzhľadom na tieto ťažkosti treba pamätať na to, že v rámci posúdenia, vychádzajúceho z práva Spoločenstva, zákonnosti parafiškálneho poplatku, pri ktorom príjem slúži na to, aby sa prostredníctvom štátneho systému podporovala domáca výroba, uplatnenie zákazov stanovených v článkoch 25 ES a 90 ES možno jednoducho považovať len za alternatívu vo vzťahu k uplatneniu ustanovení Zmluvy o štátnej pomoci. ( 27 )

40.

Na úvod treba preskúmať niektoré argumenty uplatnené zo strany SEP a holandskej vlády, ktoré zrejme spochybňujú samotnú povahu sporného príplatku ako poplatku. Najmä podľa názoru SEP článok 9 OEPS nie je ničím iným než ustanovením, ktoré splnomocnilo distribučné spoločnosti preniesť na zákazníkov sumy, ktoré sa zaviazali zaplatiť spoločnostiam vyrábajúcim elektrickú energiu na základe protokolu. Holandská vláda súčasne zdôrazňuje, že oprávnenosť výberu sporného príplatku odôvodňuje práve protokol a že predstavuje časť protiplnenia, ktoré treba zaplatiť za poskytnutie služieb prepravy energie.

41.

Podľa mňa z týchto argumentov nemožno vyvodiť záver, že sporný príplatok, hoci má charakteristické črty, ktoré ho odlišujú od klasického poplatku, nemôže byť zahrnutý do pojmu poplatku s rovnakým účinkom v zmysle článku 25 ES alebo diskriminačného vnútroštátneho zdanenia v zmysle článku 90 ES.

42.

Po prvé, ako sme videli vyššie, pojem poplatku s rovnakým účinkom sa v judikatúre chápe veľmi široko. Z takejto definície vyplýva, že podstata tohto právneho pojmu spočíva v jeho účinkoch, aké má určitá peňažná povinnosť na obchod medzi členskými štátmi. Formálne aspekty ako názov, výška, štruktúra, spôsoby vyberania, určenie, príjemca príjmu a sledované ciele na druhej strane nemajú význam pre kvalifikáciu ako poplatku s rovnakým účinkom, pokiaľ poplatok má právne záväzný charakter („jednostranne stanovený“). ( 28 ) Vo veci samej pritom nie je spochybňovaný záväzný charakter poplatku, ktorý platí každý odberateľ spĺňajúci podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 OEPS a rovnako nie je sporná nevyhnutnosť využívania služieb toho prevádzkovateľa siete, v ktorom sa nachádza bydlisko alebo sídlo odberateľa.

43.

Takisto pojem vnútroštátne zdanenie v zmysle článku 90 ES je široký. ( 29 )

44.

Po druhé Súdny dvor už mal príležitosť posudzovať na základe článkov 25 ES a 90 ES peňažné povinnosti, ktoré boli súčasťou tarify alebo ceny upravenej zákonom. ( 30 )

45.

Ešte stále zostáva povinnosť preskúmať argument SEP, podľa ktorého článok 25 ES nemožno uplatniť z toho dôvodu, že sporný príplatok sa týka tarify za službu prepravy energie a netýka sa ceny elektrickej energie. SEP okrem toho upozorňuje na to, že túto službu poskytujú holandskí prevádzkovatelia sietí na území Holandska.

46.

Ako je známe, článok 25 ES sa týka len poplatkov vyberaných za tovary. Pokiaľ by sme súhlasili s argumentom SEP, bolo by uplatnenie týchto ustanovení na vec samu vylúčené len z toho dôvodu, že chýba spoplatňovaný výrobok.

47.

Z tohto hľadiska treba na úvod pripomenúť, že Súdny dvor už raz potvrdil, že elektrická energia je tovarom v zmysle ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe tovaru. ( 31 ) Súdny dvor v rámci rozhodovania o žalobe o nesplnení povinnosti z dôvodu porušenia článku 31 ES navyše upresnil, že „služby nevyhnutné pre dovoz alebo vývoz elektrickej energie a jej prenos a distribúciu sú len prostriedkami na dodanie tovaru odberateľom tovaru v zmysle Zmluvy“ ( 32 ), a uznal tak vedľajší charakter týchto služieb vo vzťahu k predmetu poskytovania služieb.

48.

Následne je potrebné uviesť, že pojem poplatok s rovnakým účinkom sa môže uplatňovať na akúkoľvek povinnosť platiť poplatok vzťahujúcu sa na vnútroštátny alebo zahraničný tovar z dôvodu prekročenia hranice štátu bez ohľadu na spôsob jeho vyberania. Tieto predpoklady spĺňa aj poplatok, ktorý síce nevzniká pri dovoze alebo vývoze tovaru, ale v rámci poskytnutia služby nevyhnutnej na realizáciu týchto operácií dovozu alebo vývozu, alebo služby súvisiacej s týmito operáciami ( 33 ) je schopný ovplyvniť pohyb sporného tovaru v rámci Spoločenstva. Zdá sa mi evidentné, že poplatok platený za poskytnutie služieb prepravy, ktorého výška závisí od množstva prepraveného tovaru, a postihuje nepriamo daný tovar, v zásade môže mať takýto vplyv.

49.

Navyše Súdny dvor už mal príležitosť vyjadriť sa k analogickej otázke, aj keď sa vzťahovala len na článok 90 ES. V rozsudku Schöttle ( 34 ), na ktorý odkazovala Komisia vo svojich vyjadreniach, sa Súdny dvor zaoberal niektorými otázkami týkajúcimi sa výkladu tohto ustanovenia v súvislosti s poplatkom za prepravu tovaru po cestách platným v Nemecku. Zamietajúc argumentáciu nemeckej vlády, ktorá sa domnievala, že sporný poplatok nepatrí do pôsobnosti článku 90 ES, lebo sa nevzťahuje na výrobok ako taký, Súdny dvor rozhodol, že taký poplatok, o ktorý ide vo veci samej, „poplatok ukladaný na medzinárodnú prepravu tovaru po ceste v závislosti od vzdialenosti prejdenej na vnútroštátnom území a hmotnosti predmetného tovaru“, ( 35 ) musí byť považovaný za „zdanenie ukladané nepriamo na výrobky“. ( 36 ) Súdny dvor totiž uviedol, že „takýto poplatok, ktorý priamo vplýva na cenu domáceho alebo dovezeného tovaru, sa má podľa článku [90 ES] uplatňovať na dovážané výrobky nediskriminačným spôsobom“. ( 37 )

50.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nezastávam názor, že posúdenie zákonnosti sporného poplatku na základe článku 25 ES sa má vylúčiť len z dôvodu, že hlavnou príčinou vzniku tohto poplatku je poskytnutie služby (t. j. prepravy), ktorá je nevyhnutná pre predaj sporného tovaru na trhu.

51.

Na základe týchto objasnení je nutné preskúmať charakteristické znaky sporného tarifného príplatku, aby sme mohli určiť, či sa na tento príplatok vzťahuje zákaz stanovený v článku 25 ES, alebo v článku 90 ES.

52.

Samozrejme sporný poplatok na základe rovnakého spôsobu vyberania zaťažuje bez rozdielu jednak elektrickú energiu vyrobenú v Holandsku a jednak dovážanú elektrickú energiu. Na základe jeho zjavnej neutrality sa zdá, že uplatnenie článku 25 ES je vylúčené a poplatok by sa skôr mal posúdiť na základe článku 90 ES.

53.

V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou, ( 38 ) predtým než dospejem k takémuto záveru, musím preskúmať, či táto neutralita nezanikne, keď zohľadním určenie príjmov z poplatku. Pokiaľ totiž spoplatnenie domáceho výrobku je plne kompenzované výhodami, ktoré domácemu výrobku eventuálne prináležia v súvislosti s rozdelením príjmov získaných z uplatňovania sporného príplatku, potom by sa neuplatnil článok 90 ES, ale by sa uplatnil článok 25 ES, lebo napriek zdaniu príplatok v skutočnosti postihuje len dovážaný výrobok.

54.

Hoci podľa ustálenej judikatúry uvedené preskúmanie je úlohou vnútroštátneho súdu, napriek tomu považujem za vhodné, aby Súdny dvor v rámci svojej právomoci poskytol k tejto problematike niekoľko informácií a zohľadnil pritom najmä vyjadrenia účastníkov konania v konaní vo veci samej.

55.

Z hľadiska tohto cieľa predkladám nasledujúce úvahy.

56.

Z predmetnej vnútroštátnej úpravy a z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sumy, ktoré vyberajú prevádzkovatelia siete na základe článku 9 ods. 1 OEPS, musia prevádzkovatelia odviesť SEP. Tieto sumy mali, spoločne so sumami vybranými podľa odseku 2 tohto článku, až do limitu 400 miliónov NLG slúžiť na pokrytie uviaznutých nákladov za rok 2000 a eventuálny prebytok mala SEP odviesť ministerstvu hospodárstva a bol určený na financovanie pokrytia uviaznutých nákladov uvedených v článku 7 OEPS pre roky nasledujúce po roku 2000 (článok 9 ods. 5 na konci).

57.

Na základe tohto mechanizmu celková vybraná suma mala slúžiť na pokrytie uviaznutých nákladov a mala byť zaplatená SEP (alebo PVE) podľa článku 9 ods. 4 OEPS alebo podľa článku 7 OEPS, pokiaľ ide o sumu prevyšujúcu 400 miliónov NLG.

58.

V súvislosti s tým, ak by sa malo potvrdiť, že platby stanovené v týchto ustanoveniach sa skutočne realizovali a že príslušné sumy boli skutočne v plnom rozsahu použité v prospech vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie — a tým sa dosiahla finančná rovnováha medzi poplatkami a výhodami — bolo by logické vyvodiť z toho záver ( 39 ), ku ktorému dospela vo svojich vyjadreniach Komisia, že ekonomický vplyv sporného príplatku na vnútroštátnu elektrickú energiu sa úplne neutralizoval.

59.

Na to, aby vnútroštátny súd dospel k takémuto záveru, musí najprv určiť, či i) príjmy pochádzajúce zo sporného príplatku sú skutočne určené na také použitie, z ktorého má špeciálne výhody domáci výrobok a ii) či je „zhoda medzi spoplatňovaným výrobkom a zvýhodneným domácim výrobkom“.

60.

Čo sa týka otázky uvedenej v bode i), vnútroštátny súd musí určiť, či a v akom rozsahu uviaznuté náklady, o ktoré ide vo veci samej, bez zabezpečenia pokrytia príjmami zo sporného tarifného príplatku alebo z akejkoľvek inej štátnej intervencie, by priamo alebo nepriamo zaťažili bilanciu PVE.

61.

Keďže vnútroštátny súd vychádza zrejme z predpokladu, že zodpovednosť za tieto náklady nesie výlučne SEP, ( 40 ) zahŕňa takéto posúdenie predovšetkým zohľadnenie finančných mechanizmov, na základe ktorých prostredníctvom SEP bola organizovaná spolupráca medzi štyrmi PVE v období zohľadnenia sporných nákladov. ( 41 )

62.

Nie je však vylúčené, že v rámci posúdenia vnútroštátny súd musí zohľadniť aj protokol, aby zistil, akým spôsobom bol upravený hlavný transfer uviaznutých nákladov na distribučné spoločnosti (alebo v každom prípade na subjekty povinné zaplatiť sporný príplatok). ( 42 ) Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že podľa vyjadrení SEP uskutočnila Essent platbu sumy, ktorú bola povinná zaplatiť za rok 2000, na základe protokolu, teda pred vstupom článku 9 OEPS do platnosti. Príplatok upravený v ustanoveniach tohto článku teda predovšetkým zvýhodnil distribučný sektor ( 43 ) tým, že rôzne spoločnosti mohli od spotrebiteľov vyberať sumy, ktoré už zaplatili alebo v každom prípade mali zaplatiť SEP; je úlohou vnútroštátneho súdu preveriť, či za predpokladu, že následné získanie súm od spotrebiteľov nie je možné, by tieto spoločnosti naďalej boli povinné platiť v zmysle protokolu.

63.

Pokiaľ by z uvedeného preskúmania — ktoré podľa odpovedí účastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora pravdepodobne nebude jednoduché — vyplývalo, že v období od 1. augusta do 31. decembra 2000 PVE boli priamo alebo prostredníctvom ich finančnej účasti na SEP hlavnými alebo vedľajšími dlžníkmi sporných uviaznutých nákladov, mohla by byť splnená podmienka existencie špecifických výhod pre domácu výrobu z dôvodu uplatňovania kritéria kompenzácie. Na druhej strane sa mi nezdá, že samotná skutočnosť, že platby upravené v článku 9 ods. 4 a článku 7 OEPS boli uskutočnené v prospech SEP a nie v prospech PVE, mohla vylúčiť existenciu takejto výhody, ako to tvrdí holandská vláda a SEP, za predpokladu, že by v každom prípade bolo možné preukázať, že zaplatené sumy boli skutočne v plnom rozsahu použité na pokrytie nákladov, ktoré priamo alebo nepriamo zaťažovali posledné uvedené podniky.

64.

Holandská vláda navyše spochybňuje existenciu výhody pre domáci výrobok, lebo platby v prospech SEP upravené v článku 9 ods. 4 OEPS nevyvolávali pokles ceny elektrickej energie pochádzajúcej z domácej výroby.

65.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že na základe judikatúry nie je nutné, aby sa príjem z poplatku použil na pokrytie výrobných nákladov, pretože finančné zaťaženie pre domáci výrobok v dôsledku uplatnenia tohto poplatku môže byť úplne vykompenzované napríklad formou financovania činností podpory predaja alebo výskumu, ktoré síce domáci výrobok zvýhodňujú, ale neposkytujú žiadnu výhodu, ktorá by sa bezprostredne mohla odzrkadliť v predajnej cene.

66.

Pokiaľ ide o otázku uvedenú v bode 59 písm. ii), predovšetkým je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či nevyhnutná zhoda medzi spoplatňovaným výrobkom a zvýhodneným domácim výrobkom je vylúčená v dôsledku spôsobov vyberania sporného príplatku a najmä v dôsledku skutočnosti, že príplatok neplatia výrobcovia elektrickej energie, ale je fakturovaný konečným spotrebiteľom. Podľa Essent a holandskej vlády táto skutočnosť neumožňuje kompenzáciu v zmysle požiadaviek judikatúry Súdneho dvora.

67.

Tento názor sa mi nezdá celkom neopodstatnený.

68.

Je totiž pravda, že tarifný príplatok alebo zvýšenie ceny fakturované konečnému spotrebiteľovi môže v rámci voľnej súťaže viesť k priamemu alebo nepriamemu zaťaženiu výrobku a tým vplývať na jeho cenu na trhu. Napriek tomu môže vzniknúť otázka, či toto zaťaženie možno zohľadniť v rámci posúdenia existencie kompenzácie v zmysle vyššie uvedenej judikatúry, lebo ako sme videli, toto posúdenie sa zakladá na výlučne finančnom porovnávaní zaplatených súm a získaných výhod.

69.

Navyše vzhľadom na skutočnosť, že sporný príplatok zaťažuje spotrebiteľa, je súčasťou tarify za prepravu a nie súčasťou ceny elektrickej energie, a že sa uplatňuje nediskriminačným spôsobom, sa mi zdá oprávnené pýtať sa, či možno tvrdiť, že dovážaný výrobok je zaťažený určitou peňažnou povinnosťou, či je pohyb tohto výrobku nejakým spôsobom zmenený alebo či takýto výrobok je v dôsledku uplatnenia príplatku konkurenčne znevýhodnený, a táto nevýhoda je odlišná od nevýhody vyplývajúcej z určenia príslušného príjmu na financovanie opatrení v prospech domácich výrobkov (a na základe ustanovení Zmluvy o štátnej pomoci môže byť prípadne napadnuteľná).

70.

Stanovisko Essent a holandskej vlády však vzhľadom na preskúmanú judikatúru nemôže obstáť, pretože judikatúra nevyžaduje zhodu medzi subjektmi, ktorí sú povinní platiť poplatok a subjektmi, ktorí sú zvýhodnení činnosťami financovanými z príjmu z tohto poplatku, ale vyžaduje len zhodu medzi (domácim) zaťaženým výrobkom a zvýhodneným výrobkom, takže sa vylúči akákoľvek možnosť kompenzácie v prípade použitia príjmov z poplatku v prospech inej ako zaťaženej výrobnej činnosti. V prípade existencie takejto zhody je teda irelevantné, či poplatok, o ktorý ide, je uložený na výrobu (a dovoz), alebo na spotrebu tovaru.

71.

Na druhej strane sa z ekonomického hľadiska neodlišuje situácia, keď spotrebiteľ je pasívnym objektom poplatku od situácie, keď tento poplatok, ktorý zaplatil výrobca a dovozca, sa prenesie do predajnej ceny prostredníctvom zvýšenia ceny spoplatňovaného tovaru, lebo v oboch prípadoch finančné zaťaženia vyplývajúce zo zdanenia znášajú iné subjekty než výrobca a dovozca. V druhom prípade však judikatúra pripúšťa možnosť kompenzácie. ( 44 )

72.

Pokiaľ na konci preskúmania vnútroštátny súd dospeje k záveru, že príjem zo sporného príplatku bol konkrétne určený na financovanie nákladov, ktoré priamo alebo nepriamo zaťažovali vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie a príplatok im umožnil kompenzovať zaťaženie, ktoré reálne znášali v rámci uplatňovania uvedeného príplatku, potom vnútroštátny súd musí určiť, či táto kompenzácia bola v plnom rozsahu, ako by sa dalo vydedukovať zo znenia článku 9 OEPS, alebo len čiastočná. V prvom prípade by sa sporný príplatok považoval za poplatok s rovnakým účinkom v zmysle článku 25 ES, zatiaľ čo v druhom prípade by išlo o diskriminačné vnútroštátne zdanenie.

73.

Ak naopak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že nedošlo ku kompenzácii, neuplatní sa ani jeden z týchto článkov, pretože sporný príplatok sa uplatňuje bez rozdielu tak na domáci výrobok, ako aj na dovážaný výrobok.

74.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku takto:

„Tarifný príplatok, o ktorý ide vo veci samej, ktorý sa vyberá bez rozdielu a za rovnakých podmienok za prepravu domácej, aj dovážanej elektrickej energie, je poplatkom s rovnakým účinkom ako clo, ktorý je podľa článku 25 ES zakázaný, pokiaľ príjem z tohto príplatku je určený na financovanie činností, z ktorých čerpá výhody len domáci výrobok, a pokiaľ z toho vyplývajúce výhody v plnom rozsahu kompenzujú zaťaženie dotknutého výrobku; ak tieto výhody kompenzujú zaťaženie domáceho výrobku len čiastočne, potom je príplatok diskriminačným vnútroštátnym zdanením, ktoré zakazuje článok 90 ES.

Je úlohou vnútroštátneho súdu uskutočniť nevyhnutné preverenia s cieľom určiť právnu kvalifikáciu sporného poplatku. V tomto kontexte vnútroštátny súd preskúma, či a v akom rozsahu priamo alebo nepriamo zaťažujú vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie náklady, na pokrytie ktorých je určený príjem zo sporného tarifného príplatku.“

75.

Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či systém zavedený článkom 9 ods. 1 OEPS predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

76.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátny súd môže mať dôvod na výklad pojmu štátna pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES na základe priameho účinku článku 88 ods. 3 poslednej vety ES. ( 45 ) uznaného judikatúrou. Podľa ustálenej judikatúry vnútroštátnym súdom prislúcha povinnosť chrániť práva jednotlivcov v prípade porušenia zákazu poskytnutia pomoci zo strany vnútroštátnych orgánov zakotveného v tomto ustanovení. ( 46 )

77.

Pokiaľ ide o opatrenia, ktoré môžu alebo majú byť uskutočnené na zabezpečenie tejto súdnej ochrany, Súdny dvor upresnil, že „vnútroštátny súd musí z takého porušenia, ktorého sa subjekty dovolávajú, vyvodiť všetky dôsledky v súlade s vnútroštátnymi procesnými postupmi, a to pokiaľ ide tak o platnosť aktov zahŕňajúcich vykonanie opatrení, ktoré majú charakter pomoci, ako aj o vymáhanie finančnej podpory poskytnutej v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES“. ( 47 )

78.

Hoci vnútroštátny súd v tejto súvislosti nepoložil nijakú otázku, považujem za vhodné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora preskúmanie opatrenia pomoci nemôže byť oddelené od posúdenia účinkov jej spôsobov financovania, pokiaľ uvedené spôsoby financovania tvoria neoddeliteľnú súčasť predmetného opatrenia. ( 48 ) Spôsoby financovania pomoci sa môžu totiž javiť ako nezlučiteľné so spoločným trhom, hoci spĺňajú podmienky stanovené inými ustanoveniami Zmluvy, najmä článkami 25 ES a 90 ES. ( 49 )

79.

V rozsudku Van Calster Súdny dvor súčasne upresnil, že v podobnom prípade „s cieľom zabezpečiť potrebný účinok oznamovacej povinnosti, ako aj vlastné, komplexné skúmanie štátnej pomoci zo strany Komisie, členský štát je povinný, na účely dodržania danej povinnosti, oznámiť nielen projekt samotnej štátnej pomoci, ale aj spôsob jej financovania, pokiaľ ten tvorí neoddeliteľnú súčasť zamýšľaného opatrenia“. ( 50 ) Okrem iného podľa názoru Súdneho dvora „keďže oznamovacia povinnosť zahŕňa aj spôsob financovania pomoci, musia byť dôsledky nedodržania článku [88 ods. 3 poslednej ES] zo strany vnútroštátnych orgánov uplatnené aj na tento aspekt opatrenia pomoci“. ( 51 ) Z toho vyplýva, že „ak opatrenie pomoci, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je jeho financovanie, bolo vykonané v rozpore s povinnosťou oznámenia, vnútroštátne súdy sú v zásade povinné nariadiť vrátenie poplatkov alebo špecifických odvodov uložených na financovanie tejto pomoci“. ( 52 )

80.

V rozsudku Streekgewest Súdny dvor upresnil, že „na to, aby sa daň mohla považovať za neoddeliteľnú súčasť opatrenia, ktoré je pomocou, musí nevyhnutne medzi daňou a pomocou na základe príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy existovať nevyhnutná súvislosť v tom zmysle, že výťažok z dane sa povinne použije na financovanie pomoci“ a bezprostredne vplýva na jej výšku a v dôsledku toho aj na preskúmanie zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom. ( 53 )

81.

Vo veci samej sa sporný príplatok špeciálne a výhradne vyberá len kvôli tomu, aby umožnil SEP a/alebo PVE pokryť uviaznuté náklady, ktoré musia uhradiť. Zdá sa očividné, že Súdnym dvorom vyžadovaná nevyhnutná súvislosť s použitím financovania, teda súvislosť medzi príjmom z poplatku a financovaním verejného opatrenia existuje a vnútroštátny súd musí skúmať, či ide o štátnu pomoc.

82.

Na základe vyššie uvedenej judikatúry teda možno tvrdenia Essent, ktorými oponuje tvrdeniam Aldel, podľa článku 9 ods. 1 OEPS zamietnuť, ak by sa preukázalo, že systém zavedený týmto článkom je opatrením pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES a že toto opatrenie nebolo Komisii oznámené.

83.

Preskúmam teda postupne oba aspekty.

84.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri kvalifikovaní štátneho opatrenia ako štátnej pomoci treba skúmať splnenie štyroch kumulatívnych podmienok, a to existenciu výhody pre podnik, selektívnosť opatrenia, financovanie takého opatrenia štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ako aj dosah tohto opatrenia na obchod medzi členskými štátmi a z toho vyplývajúce narušenie hospodárskej súťaže. ( 54 )

85.

Pokiaľ ide o prvú a druhú podmienku, zdá sa mi evidentné, že sporné opatrenie je výhodou pre SEP a/alebo PVE a že táto výhoda je selektívna, lebo je obmedzená na sektor výroby elektrickej energie.

86.

Okolnosť zdôraznená holandskou vládou, že prevádzkovatelia siete sú povinní prispievať na krytie uviaznutých nákladov podľa protokolárnej dohody, sa mi zdá irelevantná. Článok 9 OEPS totiž ukladá subjektom, ktorí sú povinní vyberať príplatok, právnu povinnosť príslušný príjem z poplatku odviesť SEP a táto povinnosť odviesť príjem z poplatku je autonómna a nezávislá od povinnosti, ktorá vyplýva tým istým subjektom z protokolárnej dohody. ( 55 ) Navyše mechanizmus zakotvený v článku 9 OEPS umožňuje SEP počítať s väčšou istotou s platbami plynúcimi s uloženia parafiškálnych poplatkov a tým znížiť alebo vylúčiť riziko eventuálneho nesplnenia alebo nemožnosti plnenia zo strany subjektov zaviazaných na základe protokolu. ( 56 )

87.

Ak by sa však malo potvrdiť, že v čase uskutočnenia platieb podľa článku 9 ods. 4 OEPS už SEP dostala celú sumu alebo časť zo sumy 400 miliónov NLG uvedenej v piatom odseku tohto článku ( 57 ), ktorú mala dostať na základe vykonania protokolárnej dohody, zvýhodnenie SEP a/alebo PVE vyplývajúce zo sporného systému by sa pomerne znížilo, až by sa eventuálne obmedzilo na samotný prebytok. ( 58 )

88.

Je úlohou vnútroštátneho súdu definitívne o tom rozhodnúť.

89.

Zdá sa mi, že aj štvrtú podmienku týkajúcu sa dosahu sporného opatrenia na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi možno považovať za splnenú. Obmedzím sa v tomto bode na odkaz, že stanovisko Súdneho dvora k tejto problematike je značne extenzívne. Podľa ustálenej judikatúry totiž „nie je nevyhnutné zisťovať skutočný dosah poskytnutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, keďže sa má preskúmať iba okolnosť, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž“. ( 59 ) Najmä ak pomoc poskytnutá členským štátom posilní postavenie podniku vo vzťahu k iným konkurujúcim podnikom v obchode vnútri Spoločenstva, musia sa tieto konkurenčné podniky považovať za ovplyvnené touto pomocou. ( 60 )

90.

Hoci SEP sa priamo nezaoberala výrobou elektrickej energie, mala ako spoločná dcérska spoločnosť štyroch PVE na starosti obchodovanie s elektrickou energiou, ktorú PVE vyrobili alebo ju doviezli. SEP minimálne formálne bola konkurentom na trhu dovozov elektrickej energie, ktorá nebola určená pre verejnú potrebu ( 61 ), prevádzkovala zariadenie na splyňovanie uhlia Demkolec a pôsobila v sektore diaľkového vykurovania. Pokiaľ ide o účinok sporného opatrenia na obchod medzi členskými štátmi, z vyššie uvedených úvah vyplýva, že činnosť SEP nebola obmedzená na vnútroštátne územie, ale že SEP sa podieľala aj na cezhraničnom obchode.

91.

Je na vnútroštátnom súde, aby vykonal nevyhnutné zistenia. ( 62 )

92.

Na druhej strane komplexnejšia je otázka týkajúca sa tretej podmienky financovania opatrenia z verejných prostriedkov. Táto otázka bola predmetom rozsiahlych diskusií jednak na Súdnom dvore a jednak na vnútroštátnom súde. Preskúmam teda otázku, či je táto podmienka splnená.

93.

V rámci tohto skúmania sa nebudeme zaoberať tým, že pre kvalifikáciu štátneho opatrenia ako pomoci v zmysle článku 87 ES je potrebné, aby išlo o verejné financovanie, čo bolo rozvíjané v niektorých predchádzajúcich rozsudkoch Súdneho dvora. ( 63 ) Obmedzím sa pri tomto bode na poznámku, že Súdny dvor od vydania rozsudku Sloman Neptun ( 64 ) viackrát a bez zaváhania potvrdil zásadu, podľa ktorej štátna pomoc musí byť priamo alebo nepriamo financovaná zo štátnych prostriedkov ( 65 ) a tým naznačil, že táto požiadavka je jedným z konštitučných prvkov pojmu pomoci.

94.

Táto zásada bola opäť potvrdená ( 66 ) v rozsudku PreussenElektra ( 67 ), v ktorom Súdny dvor vylúčil v zmysle článku 87 ods. 1 ES kvalifikovať ako štátnu pomoc právnu úpravu členského štátu, ktorá na jednej strane súkromné podniky dodávajúce elektrickú energiu zaviazala, aby nakupovali elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov za minimálne ceny, ktoré boli nižšie než ekonomická hodnota tohto druhu energie, a na druhej strane rozdelila finančné náklady vzniknuté v dôsledku tejto povinnosti medzi podniky dodávajúce elektrickú energiu a súkromných prevádzkovateľov sietí odoberajúcich vyrábanú elektrickú energiu. Podľa Súdneho dvora, ak neexistuje priamy alebo nepriamy transfer štátnych prostriedkov, potom skutočnosť, že táto právna úprava poskytovala nepochybnú výhodu podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov a že táto výhoda bola dôsledkom zásahu verejnej moci, nepostačuje na to, aby sa sporné opatrenie považovalo za pomoc. ( 68 )

95.

Nedávno v rozsudku Pearle a i. ( 69 ) Súdny dvor odmietol považovať za štátnu pomoc opatrenia verejnoprávnej organizácie, prijaté s cieľom financovať z prostriedkov vybraných od členov tejto organizácie a záväzne určených na tento cieľ spoločnej reklamnej kampane, pokiaľ sa uvedené financovanie uskutočňovalo z prostriedkov, s ktorými organizácia v žiadnom okamihu voľne nedisponovala. Súdny dvor najmä zdôraznil významnú skutočnosť, že náklady verejnoprávnej inštitúcie boli plne hradené prostredníctvom poplatkov uložených podnikom, ktoré z nich mali prospech. Z toho podľa Súdneho dvora vyplývalo, že zásah tejto organizácie „teda nesledoval zvýhodnenie, ktoré by predstavovalo dodatočné zaťaženie pre štát alebo pre túto inštitúciu“, ( 70 ) ktorá slúžila „iba ako nástroj na uloženie a použitie vyzbieraných poplatkov v prospech obchodného cieľa, ktorý vopred stanovili členovia príslušného profesijného odvetvia, ktorý v žiadnom prípade nebol súčasťou politiky definovanej holandskými úradmi“. ( 71 )

96.

Predovšetkým z hľadiska zásad a riešení prijatých Súdnym dvorom v týchto dvoch veciach treba skúmať, či opatrenia prijaté v prospech SEP v príslušných vnútroštátnych predpisoch spĺňajú podmienku financovania zo štátnych prostriedkov. Holandsko najmä tvrdí, že toto posúdenie, vzhľadom na tvrdenia Súdneho dvora v týchto rozsudkoch, môže viesť len k negatívnemu stanovisku.

97.

V tejto súvislosti na úvod uvádzam, že rozsudok Súdneho dvora vo veci PreussenElektra môže mať obzvlášť významný vplyv na trhy, ktoré sa majú deregulovať a pri ktorých — a to najmä v prípade trhu s elektrickou energiou — sú značne vysoké uviaznuté náklady vzniknuté v dôsledku liberalizácie. V takýchto oblastiach boli kontrolné právomoci Komisie, pokiaľ ide o kontrolu vnútroštátnych opatrení podpory podnikov zasiahnutých týmito nákladmi, značne znížené vďaka striktnému uplatňovaniu podmienky financovania zo štátnych prostriedkov, obzvlášť ak treba mať na pamäti, že tieto opatrenia sú mnohokrát koncipované tým spôsobom, že ekonomické zaťaženie vyplývajúce z náhrady týchto nákladov sa prenesie na konečných spotrebiteľov, a to veľmi často formou stanovenia parafiškálnych poplatkov. ( 72 ) Vzniká teda nebezpečenstvo, že štátne opatrenia budú schopné významným spôsobom ovplyvniť výsledky procesov liberalizácie, ktoré začali v členských štátoch, a v skutočnosti sa vyhnú akejkoľvek kontrole na základe predpisov práva Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci a vyhnú sa striktnej regulácii, akej naopak opatrenia, na ktoré sa kontrola vzťahuje, podliehajú na základe pokynov Komisie pre analyzovanie štátnej pomoci spojenej s uviaznutými nákladmi. ( 73 )

98.

Hlavne z tohto dôvodu podľa mňa nie je možné uplatniť riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku PreussenElektra nad rámec okolností, ktoré odôvodnili prijatie tohto rozsudku.

99.

Jedným z prvkov, ktorý Súdny dvor považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci PreussenElektra bola súkromná povaha právnych subjektov zdanených na základe Stromeinspeisungsgesetz. Relevantnosť tejto skutočnosti jasne vyplýva nielen z výroku, ale aj z bodov 55 a 56 rozsudku, v ktorých Súdny dvor vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré predložila nemecká vláda a ktoré sa týkali zloženia akcionárov zúčastnených podnikov (PreussenElektra a Schleswag), preformuloval prejudiciálnu otázku položenú Landgericht Kiel v tom zmysle, či poplatky zavedené nemeckou právnou úpravou (povinnosť nákupu za vopred stanovené ceny a rozloženie príslušného zaťaženia), ktoré platia súkromné podniky dodávajúce elektrickú energiu a súkromní prevádzkovatelia sietí elektrickej energie odoberajúcich vyrobenú energiu, predstavujú štátnu pomoc. ( 74 ) Navyše mechanizmus Stromeinspeisungsgesetz nepredpokladal nijakých sprostredkovateľov na vyberanie súm a/alebo správcov finančných súm určených na pomoc, lebo výhoda zvýhodnených podnikov spočívala v záruke predaja elektrickej energie, ktorú podniky vyrobili, a v rozdiele medzi ekonomickou hodnotou energie a zákonom stanovenou vyššou cenou prevyšujúcou ekonomickú hodnotu a výhoda bola automaticky priznaná v okamihu uzatvorenia zmlúv o dodávkach a zaplatení protiplnenia.

100.

Na základe týchto údajov možno teda obmedziť vplyv rozsudku PreussenElektra na prípady, v ktorých je pomoc priznaná určeným podnikom zo strany verejnej moci a je výlučne financovaná prostredníctvom uloženia poplatkov súkromným prevádzkovateľom a platená zvýhodneným príjemcom priamo týmito prevádzkovateľmi.

101.

Rozsudok Súdneho dvora sa naopak netýka i) prípadu, keď je pomoc financovaná formou zaťaženia verejných podnikov alebo z prostriedkov daných k dispozícii takýmto podnikom a ii) prípadu, v ktorom prostriedky určené na financovanie opatrenia pomoci, získané vďaka spoplatneniu súkromných subjektov (napríklad parafiškálne poplatky), prúdia cez sprostredkovateľské podniky a orgány a až následne sú vyplácané príjemcom.

102.

V takýchto prípadoch by sporné opatrenie pomoci mohlo byť zahrnuté do pojmu pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pokiaľ sa financuje zo štátnych prostriedkov. Podľa judikatúry Súdneho dvora je táto podmienka splnená vtedy, keď používané prostriedky podliehajú priamo alebo nepriamo štátnej kontrole. V rozsudku Ladbroke Racing ( 75 ) a v krátkosti v rozsudku Stardust ( 76 ) Súdny dvor výslovne potvrdil, že pojem štátne prostriedky „zahŕňa všetky ekonomické prostriedky, na ktoré má verejný sektor pri podpore podnikov dosah, bez ohľadu na to, či tieto prostriedky boli po dlhší čas súčasťou majetku tohto sektora“. V dôsledku toho „aj keď sumy zodpovedajúce predmetnému opatreniu nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že stále sú pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, je dostačujúca na to, aby boli kvalifikované ako štátne prostriedky“. ( 77 )

103.

Čo sa týka konkrétnejšie prípadu spomenutého v bode 101písm. i) vyššie, keď je opatrenie financované formou zaťaženia verejných podnikov alebo z prostriedkov daných k dispozícii takýmto podnikom, Súdny dvor v už citovanom rozsudku Stardust upresnil, že tieto prostriedky sa považujú za štátne prostriedky, pokiaľ štát môže „prostredníctvom svojho dominantného vplyvu na tieto podniky rozhodnúť o použití ich prostriedkov na prípadné financovanie špecifických [zásahov] v prospech iných podnikov“. ( 78 ) Z tohto dôvodu nie je nutné preukázať, že štát poskytol týmto podnikom osobitné dotácie na financovanie opatrenia pomoci.

104.

Verejná povaha orgánu však neznamená, že prostriedky, ktoré má k dispozícii, musia byť automaticky považované za prostriedky „štátu“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Ako som uviedol vyššie ( 79 ) takáto kvalifikácia môže byť napríklad vylúčená vtedy, keď tento orgán koná „len ako nástroj na uloženie a použitie vyzbieraných prostriedkov“ a že jeho zásah „teda nesledoval zvýhodnenie, ktoré by predstavovalo dodatočné zaťaženie pre štát“.

105.

Navyše na to, aby uplatňované opatrenie mohlo byť považované za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, je potrebné, aby v každom prípade mohlo byť pripísateľné štátu, to znamená, že vyplýva z činnosti verejnej moci. ( 80 )

106.

Pokiaľ ide na druhej strane o podmienku uvedenú v bode 101 písm. ii) vyššie, že financovanie opatrenia pomoci je zabezpečené vďaka spoplatneniu súkromných subjektov a je vyplácané príjemcom cez sprostredkovateľské podniky a orgány, treba na úvod pripomenúť, že v zmysle ustálenej judikatúry nemožno rozlišovať, či štátna pomoc je poskytnutá priamo štátom alebo je poskytnutá verejnou alebo súkromnou inštitúciou, ktorú na tento účel štát zriadil alebo poveril. ( 81 )

107.

Následne treba odkázať podrobnejšie na judikatúru týkajúcu sa opatrení pomoci financovaných prostredníctvom parafiškálnych poplatkov alebo povinných príspevkov. Na základe tejto judikatúry sa fondy financované z povinných príspevkov zavedených vnútroštátnou právnou úpravou, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, považujú za štátne prostriedky v zmysle článku 87 ods. 1 ES, aj keď ich správa je zverená neštátnym orgánom. ( 82 )

108.

Iste je možné namietať, že od tejto judikatúry sa rozsudok PreussenElektra implicitne odklonil minimálne v prípade, keď sa úloha zverená sprostredkovateľom týka výlučne vyberania príspevku alebo zostáva v každom prípade obmedzená na čistú kontrolu vybraných prostriedkov a tým je vylúčená akákoľvek voľná úvaha o využití a určení týchto prostriedkov. Táto situácia sa z hospodárskeho hľadiska totiž len ťažko dá objektívne odlíšiť od situácie, v ktorej sú sumy určené na financovanie opatrenia pomoci poskytované právnymi subjektami, ktorým je uložená povinnosť platiť poplatok a tento poplatok je priamo platený v prospech zvýhodnených podnikov. ( 83 )

109.

Domnievam sa však, že táto námietka môže byť zamietnutá, ak uznáme, že zásah sprostredkovateľa určeného štátom, hoci mu je zverené len vyberanie poplatku alebo účtovná kontrola, môže zapríčiniť zastavenie plynulého finančného toku smerom od pasívnych subjektov k príjemcom, a tým umožňuje určiť okamih, kedy prostriedky aspoň nepriamo podliehajú kontrole zo strany štátu, aj keď majú pevne stanovené určenie použitia, a nadobúdajú tým charakter verejných prostriedkov. Tento výklad sa mi zdá prípustný minimálne v dvoch prípadoch, a to v prípade, keď ide o verejného sprostredkovateľa a v prípade, keď povinné príspevky vyberané od podnikov alebo od jednotlivcov sa platia do súkromného alebo verejného fondu, ktorý je štátom zriadený alebo určený k tomu, aby rozdeľoval pomoc v súlade so zákonom, nezávisle od stupňa autonómie tohto fondu v správe a rozdeľovaní zaplatených súm.

110.

Nemyslím si, že vyššie uvedený rozsudok Pearle a i. môže predstavovať prekážku pre uvedenú tézu. V tejto veci, ako sme videli, Súdny dvor prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov platených profesijnému združeniu jeho členmi, ktorých vyberanie upravili právne predpisy uplatňované na toto združenie a ktoré boli určené na financovanie kolektívnej reklamnej kampane týchto členov, odmietol kvalifikovať ako štátne prostriedky. Z jednotlivých skutočností, z ktorých Súdny dvor pri odôvodnení tohto záveru vychádzal (združenie nemohlo voľne disponovať prostriedkami, úloha tohto združenia bola obmedzená na vyberanie príspevkov, priznanie výhody bez príslušného zaťaženia zo strany štátu alebo zúčastneného verejného orgánu), skutočnosť, že iniciatíva podporiť spornú reklamnú kampaň a návrh týkajúci sa spôsobu rozdelenia príslušných zaťažení vzišiel z dotknutého hospodárskeho odvetvia, sa mi zdá v rámci celej argumentácie Súdneho dvora rozhodujúca, pretože táto skutočnosť môže vylúčiť pripísateľnosť sporného opatrenia štátu. ( 84 )

111.

Vzhľadom na doterajšie úvahy treba vyriešiť otázku, či platby v prospech SEP realizované na základe článku 9 OEPS ods. 1 a 4 zahŕňajú použitie „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

112.

V zmysle vyššie uvedeného, mechanizmus zavedený sporným vnútroštátnym ustanovením stanovoval: uloženie príplatku spotrebiteľom elektrickej energie za službu prepravy, vyberanie príplatku prevádzkovateľmi siete a odvod príjmu z príplatku poslednými uvedenými v prospech „určenej spoločnosti“ (SEP) poverenej zabezpečením účtovnej kontroly prevedených prostriedkov a povinnej zaplatiť ministrovi hospodárstva sumy eventuálne prevyšujúce 400 miliónov NLG. Spor prejednávaný na vnútroštátnom súde sa predovšetkým týka súm, ktoré má súkromný užívateľ, Aldel, na základe uplatnenia sporného príplatku zaplatiť v prospech Essent, prevádzkovateľa siete na území, v ktorom je usadený.

113.

Na úvod treba poukázať na to, že v odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora Essent upresnil, že počas referenčného obdobia, t. j. od 1. augusta do 31. decembra 2000, bol jeho kapitál vo výške 100 % kontrolovaný prostredníctvom Essent NV, jej kapitál zasa bol vo výške 100 % v rukách obcí a provincií, a teda patril ako celok verejnej moci. Z toho vyplýva, ako vo svojich pripomienkach správne uviedla Komisia, že Essent počas tohto obdobia bola štátnym podnikom v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b) smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi. ( 85 )

114.

Podľa judikatúry Súdneho dvora prostriedky poskytnuté Essent ( 86 ) treba v zásade považovať za verejné prostriedky. Pokiaľ ide o námietku holandskej vlády týkajúcej sa skutočnosti, že úlohou Essent bolo výlučne vyberať poplatky, odkazujem na to, čo bolo uvedené v bodoch 108 až 110 vyššie. ( 87 )

115.

Po druhé skutočnosť, že SEP bola povinná vykonávať účtovnú kontrolu súm pochádzajúcich zo sporného príplatku a výsledok kontroly musela predkladať ministrovi hospodárstva, považujem za rozhodujúci prvok. Je pravdepodobné, že až po tejto kontrole boli príslušné sumy poskytnuté SEP, ktorá bola v každom prípade povinná ich použiť na konkrétne ciele, a to na pokrytie nákladov, ktoré vznikli z dôvodu investícií realizovaných na podnet verejnej moci.

116.

Rozhodujúcim prvkom je napokon aj skutočnosť, že podľa článku 9 ods. 5 OEPS sumy presahujúce sumu 400 miliónov NLG musela SEP odviesť ministrovi hospodárstva.

117.

Na základe vyššie uvedených úvah možno dospieť k záveru, že platby vyplatené v prospech SEP podľa článku 9 ods. 1 a 4 OEPS predstavovali použitie „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

118.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam teda názor, že Súdny dvor by mal na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať takto:

„Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že príjem z tarifného príplatku uložený dočasne na spotrebu elektrickej energie a vyberaný prevádzkovateľmi siete, a týmito prevádzkovateľmi následne odvedený spoločnosti, ktorá je spoločnou dcérskou spoločnosťou vnútroštátnych výrobcov elektrickej energie a ktorá podľa tejto právnej úpravy je povinná časť príjmu z príplatku odložiť na pokrytie uviaznutých nákladov, ktoré vznikli v dôsledku investícií uskutočnených touto spoločnosťou a podnikmi vyrábajúcimi energiu pred otvorením trhu konkurencii, a odviesť štátu prípadný prebytok takisto určený na pokrytie týchto nákladov, môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

Je úlohou vnútroštátneho súdu zistiť, či sú splnené podmienky uplatnenia tohto článku“.

119.

Hoci vnútroštátny súd nepožiadal Súdny dvor o výklad článku 88 ods. 3 ES, lebo vychádzal z predpokladu, že oznamovacia povinnosť zakotvená v tomto článku nebola zo strany Holandska dodržaná, považujem aj tak za potrebné v krátkosti sa vyjadriť k tvrdeniam holandskej vlády, ktorými sa snažila spochybniť vytýkané nesplnenie povinnosti.

120.

Holandsko uvádza, že v rámci konania týkajúceho sa pomoci N 597/1998„oboznámilo“ Komisiu s celým textom návrhu zákona OEPS. Komisiu oboznámilo listom z 30. augusta 2000, v ktorom Holandsko Komisiu osobitne upozornilo na znenie článku 9 tohto návrhu. Komisia nespochybňuje, že celý text návrhu zákona bol prílohou listu z 30. augusta 2000. Okrem toho z textu listu, ktorý na žiadosť Súdneho dvora holandská vláda predložila, vyplýva, že holandská vláda výslovne odkázala na článok 9 OEPS, ale tento odkaz bol len v rámci odseku s názvom „Doplňujúce informácie k protokolu z hľadiska uplatnenia článku 24 smernice 92/96“.

121.

Je nutné pripomenúť, že konanie N 597/1998 bolo ukončené vydaním rozhodnutia z 25. júla 2001.

122.

Ustanovenie článku 9 OEPS nadobudlo účinnosť 29. decembra 2000 a stanovilo, že príjem z príplatku vybraný v zmysle odseku 1 tohto článku musia prevádzkovatelia siete odviesť SEP do 1. júla 2001 (článok 9 ods. 4). Holandsko teda tento systém zaviedlo bez toho, aby počkalo na rozhodnutie Komisie ukončujúce konanie, v rámci ktorého bol tento systém oznámený.

123.

Okrem toho v rámci vykonania tohto zákona bolo upravené, že výber príplatku uvedeného v článku 9 ods. 1 OEPS sa uskutoční retroaktívne k 1. augustu 2000, t. j. od dátumu, ktorý predchádza dátumu doručenia listu, ktorým sa Komisii oznámili opatrenia upravené v tomto článku. V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že Súdny dvor v už citovanom rozsudku Van Calster rozhodol o nezákonnosti poplatkov parafiškálnej povahy určených na financovanie opatrení pomoci v prospech určitých poľnohospodárskych odvetví, ktoré boli vyberané retroaktívne k dátumu, ktorý predchádzal dátumu vydania rozhodnutia Komisie o zlučiteľnosti týchto opatrení. Podľa Súdneho dvora dotknutý štát tým, že retroaktívne vyberal tieto poplatky, porušil oznamovaciu povinnosť, ktorá mala predchádzať uplatneniu tejto pomoci.

124.

Aj keby sme informácie uvedené v liste z 30. augusta 2000 mali považovať za oznámenie v zmysle článku 88 ods. 3 ES, nepostačovalo by to na to, aby sme povinnosť uvedenú v tomto ustanovení považovali za splnenú.

125.

Vo svetle vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby určil, že: