ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

zo 16. januára 2007

Vec F‑115/05

Philippe Vienne a i.

proti

Európskemu parlamentu

„Úradníci – Povinnosť administratívy poskytnúť pomoc – Zamietnutie – Prevod práv na dôchodok nadobudnutých v Belgicku“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou pán Vienne a ďalších 163 úradníkov a dočasných zamestnancov Parlamentu navrhujú zrušenie rozhodnutia Parlamentu o zamietnutí ich žiadostí o pomoc podaných na základe článku 24 služobného poriadku, ako aj náhradu škody, ktorá im týmto rozhodnutím vznikla

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

Úradníci – Dôchodky – Práva na dôchodok nadobudnuté pred nástupom do služieb Spoločenstiev – Prevod do režimu Spoločenstva

(Služobný poriadok úradníkov, článok 24 prvý odsek; príloha VIII, článok 11 ods. 2, a príloha XIII, článok 26 ods. 3; nariadenie Rady č. 723/2004)

Inštitúcia nemôže zamietnuť žiadosť podanú na základe článku 24 služobného poriadku z dôvodu, že je namierená proti jednému z jej aktov, ktorou úradník žiada o jej technickú a finančnú pomoc na účely overenia, či má osobný záujem na podaní žiadosti o nový prevod jeho práv na starobný dôchodok, ktoré nadobudol pred vznikom služobného pomeru v Spoločenstvách v belgickom dôchodkovom režime za všeobecne výhodnejších podmienok novej právnej úpravy tohto členského štátu, a ďalej prípadne dosiahnuť tento nový prevod, pokiaľ táto inštitúcia nijakým spôsobom nevyjadrila svoje odmietnutie zrušiť pôvodné rozhodnutie o prevode. Prevod sa totiž javí ako operácia obsahujúca dve po sebe nasledujúce rozhodnutia prijaté na základe žiadosti dotknutej osoby organizáciou spravujúcou vnútroštátny dôchodkový režim, ktorá vyčísli nadobudnuté práva, a potom inštitúciou Spoločenstva, ktorá s ohľadom na tieto práva určí počet odpracovaných rokov, ktoré sa vezmú do úvahy v dôchodkovom režime Spoločenstva na základe prevedených práv. Skutočnosť, že splnenie cieľa, na účely ktorého bola podaná žiadosť o pomoc, môže zahŕňať zrušenie aktu inštitúcie, nutne neznamená, najmä v prípade, keď je inštitúcia ochotná uskutočniť také zrušenie, že žiadaná pomoc je namierená proti aktu inštitúcie, čím by bola vylúčená z pôsobnosti uplatňovania článku 24 služobného poriadku, ktorý stanovuje ochranu úradníkov proti konaniu tretích osôb, a nie proti samotným aktom inštitúcie. Návrh na zrušenie možno považovať za návrh namierený proti aktu, ktorého zrušenie sa žiada, iba v prípade, keď inštitúcia v každom prípade odmieta uskutočniť toto zrušenie.

Inštitúcia nemôže zamietnuť takú žiadosť ani z dôvodu, že nebola zistená nezlučiteľnosť novej belgickej právnej úpravy s právom Spoločenstva. Povinnosť inštitúcie poskytnúť pomoc totiž nie je podmienená tým, aby protiprávnosť konaní, pre ktoré úradník žiada o pomoc, bola predtým konštatovaná rozhodnutím súdu. Taká podmienka by bola okrem iného v rozpore so samotným účelom žiadosti o pomoc v početných prípadoch, keď je podávaná práve na účely dosiahnutia toho, aby prostredníctvom súdnej žaloby za pomoci inštitúcie boli uvedené konania uznané za protiprávne, pričom výraz „konanie“ označuje okrem iného skutočnosti alebo akty, u ktorých je podozrenie z protiprávnosti, ale ktorá nebola preukázaná. Povinnosť poskytnúť pomoc existuje iba proti konaniam, ktoré môžu byť považované za zasahujúce do práv úradníkov, Súd Spoločenstva tak musí overiť skutočný zásah, ktorého predmetom je údajne úradník žiadajúci ochranu inštitúcie, avšak postačuje, ak predloží neúplný dôkaz o tom, že k takému zásahu skutočne došlo.

Inštitúcia sa však naopak môže oprávnene domnievať, že nedošlo k zásahu do žalobcových práv, ktorý by odôvodňoval poskytnutie pomoci. Rozdielnosť v zaobchádzaní medzi úradníkmi, ktorí dosiahli prevod ich práv na dôchodok pred alebo po nadobudnutí účinnosti novej belgickej právnej úpravy, nie je sama osebe diskriminujúca, lebo potom by nebola možná nijaká zmena zákona. Aj za predpokladu, že by žalobca bol dotknutý diskrimináciou, neodôvodnená rozdielnosť v zaobchádzaní nie je spôsobená novou právnou úpravou ako takou, ale kombináciou účinkov tejto právnej úpravy a článku 26 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku zavedeného nariadením č. 723/2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov, ako aj Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, ktorý prechodne poskytol možnosť podať v lehote šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 723/2004 žiadosť o prevod alebo novú žiadosť o prevod trom kategóriám úradníkov, ktorí z dôvodu oneskoreného podania ich žiadosti alebo že sa rozhodli nežiadať o prevod, alebo že nepotvrdili svoju žiadosť, nedosiahli prevod svojich práv na dôchodok, čo však nie je možné považovať za konanie tretej osoby v zmysle článku 24 služobného poriadku.

V tejto súvislosti sa dotknutá osoba nemôže platne odvolávať na povinnosť starostlivosti, pokiaľ ide o rozhodnutie zamietajúce jej žiadosť, táto povinnosť nemôže inštitúciu donútiť, aby sa odchýlila od podmienok, ktorými služobný poriadok podriaďuje poskytnutie pomoci. Nie je dôvodné ani tvrdiť porušenie zásady pacta sunt servanda, keďže nejde o nijakú zmluvu alebo dohodu, ktorú by inštitúcia nedodržala, ani zásady patere legem quam ipse fecisti, keďže služobný poriadok nie je predpisom vypracovaným inštitúciou ako menovacím orgánom, ale zákonodarcom Spoločenstva.

Napokon žalobný dôvod uvádzaný voči zamietnutiu tejto žiadosti, podľa ktorého zmenou belgickej právnej úpravy došlo k diskriminácii medzi úradníkmi Spoločenstva, ktorí previedli svoje práva na dôchodok nadobudnuté v Belgicku, podľa toho, či o prevod uvedených práv žiadali pred alebo po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy, je neúčinný. Žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti by mohol byť vcelku účinný, pokiaľ by sa tvrdilo, že inštitúcia poskytla svoju pomoc iným úradníkom a zamestnancom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii ako žalobca.

(pozri body 35, 36, 38 – 41, 43, 44, 51, 52, 54 – 56, 59, 63, 70, 80, 96 a 97)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 10. júla 1997, Apostolidis a i./Komisia, T‑81/96, Zb. VS s. I‑A‑207, II‑607, bod 90 a citovaná judikatúra; 14. decembra 2000, Verheyden/Komisia, T‑213/99, Zb. VS s. I‑A‑297, I‑1355, bod 28; 8. júla 2004, Schochaert/Rada, T‑136/03, Zb. VS s. I‑A‑215, II‑957, bod 49

Súd pre verejnú službu: 16. januára 2007, Genette/Komisia, F‑92/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke