Vec C‑127/04

Declan O’Byrne

proti

Sanofi Pasteur MSD Ltd, predtým Aventis Pasteur MSD Ltd,

a

Sanofi Pasteur SA, pôvodne Aventis Pasteur SA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division]

„Smernica 85/374/EHS – Zodpovednosť za chybné výrobky – Pojem ‚uvedenie do obehu‘ pri výrobku – Dodávka výrobcu dcérskej spoločnosti v jeho úplnom vlastníctve“

Návrhy prednesené 2. júna 2005 – generálny advokát L. A. Geelhoed 

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 9. februára 2006 

Abstrakt rozsudku

1.     Aproximácia právnych predpisov – Zodpovednosť za chybné výrobky – Smernica 85/374

(Smernica Rady 85/374, článok 11)

2.     Aproximácia právnych predpisov – Zodpovednosť za chybné výrobky – Smernica 85/374

(Smernica Rady 85/374, články 1 a 3)

1.     Článok 11 smernice 85/374 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky, ktorá stanovuje desaťročnú premlčaciu lehotu pre práva udelené poškodenej osobe, plynúcu od doby, keď dal výrobca do obehu výrobok, sa musí vykladať v tom zmysle, že výrobok je uvedený do obehu, keď opustil výrobný proces uskutočňovaný výrobcom a vstúpil do procesu uvedenia na trh, v ktorom sa ponúka verejnosti na účely použitia alebo spotreby.

Nie je podstatné, či výrobok predáva výrobca priamo používateľovi alebo spotrebiteľovi alebo či sa tento predaj uskutočňuje prostredníctvom jedného alebo viacerých článkov distribučnej reťaze. Preto, pokiaľ je jeden z článkov distribučnej reťaze úzko spojený s výrobcom, z tohto spojenia vyplýva, že tento subjekt môže byť považovaný za zapojený do procesu výroby dotknutého výrobku.

(pozri body 27 – 29, 32, bod 1 výroku)

2.     Pokiaľ je žaloba podaná v rámci smernice 85/374 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky proti spoločnosti omylom považovanej za výrobcu výrobku, zatiaľ čo výrobok bol v skutočnosti vyrobený inou spoločnosťou, je v zásade úlohou vnútroštátneho práva, aby určilo podmienky, za ktorých môže dôjsť v rámci takého konania k zámene jedného účastníka konania za iného.

Vnútroštátny súd posudzujúci podmienky, ktorým podlieha táto zámena, však musí dbať na dodržanie rozsahu osobnej pôsobnosti smernice, ako ju určujú jej články 1 a 3, v rozsahu, v akom sa vymedzenie okruhu zodpovedných uskutočnené v týchto článkoch musí považovať za taxatívne.

(pozri body 35, 39, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 9. februára 2006 (*)

„Smernica 85/374/EHS – Zodpovednosť za chybné výrobky – Pojem ‚uvedenie do obehu‘ pri výrobku – Dodávka výrobcu dcérskej spoločnosti v jeho úplnom vlastníctve“

Vo veci C‑127/04,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Spojené kráľovstvo) z 18. novembra 2003 a doručený Súdnemu dvoru 8. marca 2004, ktorý súvisí s konaním:

Declan O’Byrne

proti

Sanofi Pasteur MSD Ltd, pôvodne Aventis Pasteur MSD Ltd,

Sanofi Pasteur SA, pôvodne Aventis Pasteur SA,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann (spravodajca), sudcovia K. Schiemann, K. Lenaerts, E. Juhász a M. Ilešič,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. apríla 2005,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–       pán O’Byrne, v zastúpení: S. Maskrey, QC, a H. Preston, barrister, poverení: K. Pickup, solicitor,

–       Sanofi Pasteur MSD Ltd a Sanofi Pasteur SA, v zastúpení: G. Leggatt, QC, a P. Popat, barrister,

–       talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: X. Lewis a G. Valero Jordana, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 2. júna 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 smernice Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (Ú. v. ES L 210, s. 29; Mim. vyd. 15/001, s. 257, ďalej len „smernica“).

2       Tento návrh súvisí s konaním medzi pánom O’Byrneom a Sanofi Pasteur MSD Ltd, predtým Aventis Pasteur MSD Ltd (ďalej len „APMSD“), a Sanofi Pasteur SA, predtým Aventis Pasteur SA (ďalej len „APSA“), z dôvodu, že tieto spoločnosti uviedli do obehu údajne chybnú vakcínu, ktorej podanie mu spôsobilo vážnu ujmu.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3       Smernica vo svojom článku 1 ustanovuje, že „výrobca je zodpovedný za škodu spôsobenú chybou svojho výrobku“.

4       Článok 3 smernice, ktorý definuje pojem výrobca, znie takto:

„1.      ,Výrobcom‘ sa označuje výrobca finálneho výrobku, výrobca akejkoľvek suroviny alebo výrobca súčiastky, zároveň ktorákoľvek osoba, ktorá sa uvedením svojho mena, ochrannej značky alebo iného rozlišovacieho znaku uvádza ako jeho výrobca.

2.      Bez zníženia úrovne zodpovednosti výrobcu, ktorákoľvek osoba dovážajúca do spoločenstva výrobok na predaj, nájom alebo prenájom, alebo akoukoľvek inou formou distribúcie v rámci obchodovania, sa bude považovať za výrobcu a v zmysle tejto smernice bude zodpovedná ako výrobca.

3.      V prípadoch, keď sa nemôže zistiť výrobca výrobku, každý dodávateľ výrobku bude zmluvne považovaný za výrobcu, pokiaľ v priebehu príslušného obdobia nebude informovať poškodenú osobu o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala. To isté platí v prípade dovezeného výrobku, pokiaľ výrobok neidentifikuje dovozcu v zmysle odseku 2, aj keď je výrobca známy.“

5       Článok 7 smernice uvádza:

„Výrobca nebude zodpovedný v zmysle tejto smernice v prípade, ak sa dokáže:

a)      že neuviedol výrobok do obehu;

…“

6       Desiate odôvodnenie smernice uvádza, že „jednotná obmedzujúca lehota na predloženie žiadosti o náhradu je v záujme ako poškodenej osoby, tak i výrobcu“. Článok 11 smernice v tejto súvislosti uvádza:

„Členské štáty zabezpečia v rámci svojich právnych predpisov, aby sa práva udelené poškodenej osobe v zhode s touto smernicou premlčali po uplynutí 10‑ročnej lehoty, plynúcej od doby, keď dal výrobca do obehu výrobok, ktorý spôsobil škodu, s výhradou prípadu, že medzitým poškodená osoba podnikla kroky proti výrobcovi.“

 Vnútroštátna právna úprava

7       Spojené kráľovstvo prebralo smernicu prvou časťou zákona z roku 1987 o ochrane spotrebiteľov (Consumer Protection Act 1987, ďalej len „zákon z roku 1987“), ktorý nadobudol účinnosť 1. marca 1988. Oddiel 4 tohto zákona znie takto:

„1.      V každom občianskoprávnom konaní začatom podľa tejto časti z dôvodu chyby výrobku sa žalovaný môže zbaviť zodpovednosti, ak dokáže:

…

b)      že žalovaný v žiadnom okamihu nedodal výrobok inej osobe, alebo

…

d)      že výrobok predmetnú chybu v rozhodnom čase nevykazoval;

…

8       Zákon z roku 1987 okrem toho pripojil k zákonu o premlčaní z roku 1980 (Limitation Act 1980) nový oddiel 11 A, ktorého odsek 3 ustanovuje:

„Žiadna žaloba, na ktorú sa uplatní tento článok, nemôže byť podaná po uplynutí lehoty desiatich rokov od rozhodného dátumu…; tento odsek spôsobuje zánik práva na podanie žaloby po uplynutí vyššie stanovenej lehoty desiatich rokov, a to bez ohľadu na to, či sa toto právo na podanie žaloby uplatnilo, alebo či lehoty stanovené ďalšími ustanoveniami tohto zákona začali alebo nezačali plynúť.“

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

9       Zo samotného znenia rozhodnutia, ktorým sa podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že dieťa O’Byrne bolo 3. novembra 1992 zaočkované dávkou vakcíny antihaemophilus v lekárskej ambulancii so sídlom vo Veľkej Británii.

10     Po zaočkovaní toto dieťa utrpelo vážne poškodenie zdravia. Jeho právni zástupcovia tvrdia, že ujma mu bola spôsobená tým, že vakcína, ktorá sa mu podala, bola chybná.

11     Výrobcom vakcíny bola Pasteur Mérieux Sérums et Vaccins SA, spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, z ktorej sa po zmene jej názvu stala APSA.

12     Dňa 18. septembra APSA zaslala súpravu vakcín, medzi ktorými sa nachádzala vakcína podaná mladému O’Byrneovi, Mérieux UK Ltd, spoločnosti založenej podľa anglického práva, ktorá takisto zmenila svoj názov na APMSD. Táto posledná uvedená spoločnosť, ktorá bola 100 % dcérskou spoločnosťou APSA a pôsobila ako distribútor výrobkov tejto spoločnosti v Spojenom kráľovstve, dostala predmetnú súpravu 22. septembra 1992. Pri dodávke zaslala APSA APMSD faktúru, ktorú posledná uvedená spoločnosť riadne zaplatila.

13     V neskorší dátum, ktorý zostáva neznámy, predala APMSD časť súpravy vakcín ministerstvu zdravotníctva Spojeného kráľovstva a dodala ju priamo nemocnici určenej ministerstvom. Samotná nemocnica poskytla túto vakcínu ambulancii, v ktorej bolo dieťa 3. novembra 1992 zaočkované.

14     Dňa 2. novembra 2000 právni zástupcovia žalobcu vo veci samej podali prvú žalobu o náhradu škody proti APMSD s tým, že táto spoločnosť je výrobcom výrobku.

15     Dňa 7. októbra 2002 bola podaná druhá žaloba proti APSA. Právni zástupcovia uviedli, že až počas leta roku 2000 prvýkrát jasne zistili, že výrobcom výrobku v skutočnosti bola APSA a nie APMSD.

16     V rámci tohto druhého konania APSA tvrdí, že proti nej podaná žaloba je premlčaná. APSA tvrdí, že keďže výrobok bol uvedený do obehu jeho dodaním APMSD 18. septembra 1992, ktorá ho dostala 22. septembra 1992, žaloba, keďže bola podaná až 7. októbra 2002, bola uplatnená po uplynutí premlčacej lehoty desiatich rokov stanovenej v oddieli 11 A ods. 3 zákona z roku 1987, ktorým sa prebral článok 11 smernice.

17     Podľa právnych zástupcov žalobcu vo veci samej žaloba nie je premlčaná. K uvedeniu výrobku do obehu totiž došlo až v okamihu, keď ho APMSD dodala nemocnici určenej ministerstvom zdravia. Táto dodávka sa uskutočnila menej ako desať rokov pred podaním druhej žaloby.

18     Uvedení právni zástupcovia však 10. marca 2003 navrhli vnútroštátnemu súdu, aby pre všetky prípady nariadil, aby v rámci prvej žaloby, teda tej, ktorá bola podaná 2. novembra 2000, vstúpila do konania APSA namiesto APMSD.

19     Za týchto okolností sa High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Pokiaľ je výrobok dodaný v súlade s kúpnou zmluvou francúzskym výrobcom jeho 100 % anglickej dcérskej spoločnosti, a potom anglickou spoločnosťou inému subjektu, musí sa článok 11 smernice… vykladať v tom zmysle, že výrobok je uvedený do obehu:

a)      keď opustí francúzsku spoločnosť, alebo

b)      keď je doručený anglickej spoločnosti, alebo

c)      keď opustí anglickú spoločnosť, alebo

d)      keď je doručený subjektu, ktorý prijíma výrobok od anglickej spoločnosti?

2.      Pokiaľ je žaloba, ktorou sa uplatnili práva priznané žalobcovi na základe smernice… vo vzťahu k údajne chybnému výrobku podaná proti spoločnosti A v omyle, že A bola výrobcom výrobku, zatiaľ čo v skutočnosti výrobcom výrobku nebola spoločnosť A, ale iná spoločnosť B, môže členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave priznať súdom právomoc posudzovať takú žalobu ako „kroky proti výrobcovi“ v  zmysle článku 11 smernice…?

3.      Umožňuje správne vyložený článok 11 smernice…, členskému štátu priznať súdu posudzovaciu právomoc na to, aby schválil zámenu A za B ako žalovanej v takom konaní, aké sa spomína vyššie v druhej otázke (,predmetné konanie‘), pokiaľ:

a)      uplynula lehota desiatich rokov uvedená v článku 11;

b)      predmetné konanie bolo začaté proti A pred uplynutím lehoty desiatich rokov a

c)      proti B nebolo začaté žiadne konanie pred uplynutím lehoty desiatich rokov vo vzťahu k výrobku, ktorý spôsobil škodu uvádzanú žalobcom?“

 O prvej otázke

20     Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, že výrobok bol prevedený spoločnosťou – výrobcom na jeho distribučnú dcérsku spoločnosť a predaný touto spoločnosťou tretej osobe, musí sa článok 11 smernice vykladať v tom zmysle, že uvedenie výrobku do obehu začína v okamihu prevodu výrobku spoločnosťou – výrobcom na jeho dcérsku spoločnosť alebo keď je tento výrobok prevedený touto dcérskou spoločnosťou na uvedenú tretiu osobu.

21     Žalobca vo veci samej, talianska vláda a Komisia Európskych spoločenstiev sa domnievajú, že uvedenie výrobku do obehu závisí od straty kontroly výrobcu nad týmto výrobkom alebo že k nemu dochádza, keď je tento výrobok prevedený na osobu, nad ktorou výrobca nemá kontrolu. Rozhodujúci je vstup výrobku do distribučnej reťaze jeho dodaním tretej osobe. Podľa nich možno 100 % dcérsku spoločnosť výrobcu, ako je tá vo veci samej, nepovažovať za tretiu osobu.

22     Žalované vo veci samej sa naopak domnievajú, že skutočnosť, že výrobok opustí skutočné miesto svojej výroby, je podstatná pre definíciu uvedenia do obehu bez toho, aby jeho dodanie dcérskej spoločnosti mohlo hrať rozhodujúcu úlohu v tomto smere.

23     Na úvod je potrebné konštatovať, že smernica nedefinuje pojem „uvedenie do obehu“, na ktorý sa odvoláva predovšetkým článok 7 písm. a) smernice, týkajúci sa možností výrobcu zbaviť sa zodpovednosti, a článok 11, venovaný premlčaniu práv priznaných poškodenej osobe podľa tej istej smernice.

24     Čo sa týka pojmu uvedenia do obehu uvedeného v rámci článku 7 smernice, Súdny dvor rozhodol, že zbavenie sa zodpovednosti z dôvodu, že nedošlo k uvedeniu výrobku do obehu, sa vzťahuje najmä na prípady, v ktorých iná osoba než výrobca vzala výrobok z výrobného procesu. Z rozsahu pôsobnosti smernice je vylúčené aj použitie výrobku proti vôli výrobcu napríklad vtedy, ak sa výrobný proces ešte neskončil, ako aj použitie na súkromné účely alebo v podobných situáciách (rozsudok z 10. mája 2001, Veedfald, C‑203/99, Zb. s. I‑3569, bod 16).

25     V tej istej súvislosti Súdny dvor v bode 15 už citovaného rozsudku Veedfald rozhodol, že prípady taxatívne vymenované v článku 7 smernice, v ktorých sa výrobca môže zbaviť zodpovednosti, musia byť vykladané striktne. Cieľom takéhoto výkladu je chrániť záujmy osôb, ktoré sú poškodené škodou spôsobenou chybným výrobkom.

26     Článok 11 smernice, ktorého cieľom je časovo ohraničiť výkon práv priznaných smernicou poškodenému, má naopak neutrálnu povahu. Ako totiž vyplýva z desiateho odôvodnenia smernice, účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť potrebu právnej istoty v záujme dotknutých účastníkov konania. Určenie časových limitov, v rámci ktorých musí byť žaloba poškodenej osoby podaná, teda musí zodpovedať objektívnym kritériám.

27     Vo svetle týchto úvah treba výrobok považovať za uvedený do obehu v zmysle článku 11 smernice, keď opustil výrobný proces uskutočňovaný výrobcom a vstúpil do procesu uvedenia na trh, v ktorom sa ponúka verejnosti na účely použitia alebo spotreby.

28     V tejto súvislosti je v zásade nepodstatná skutočnosť, či výrobok predáva výrobca priamo používateľovi alebo spotrebiteľovi alebo či sa tento predaj uskutočňuje v rámci distribučného procesu, na ktorom sa zúčastňuje jeden alebo viac podnikateľských subjektov, aký je uvedený v článku 3 ods. 3 smernice.

29     Pokiaľ je však jeden z článkov distribučnej reťaze úzko spojený s výrobcom, napríklad v prípade 100 % dcérskej spoločnosti výrobcu, je potrebné určiť, či z tohto spojenia vyplýva, že tento subjekt je v skutočnosti zapojený do procesu výroby dotknutého výrobku.

30     Posúdenie takého úzkeho vzťahu musí byť vykonané nezávisle od toho, či ide o odlišné právnické osoby. Je naopak podstatné, či ide o podniky vykonávajúce odlišné výrobné činnosti, alebo naopak podniky, z ktorých jeden, dcérska spoločnosť, pôsobí len ako distribútor alebo opatrovateľ výrobku vyrobeného materskou spoločnosťou. Vnútroštátnym súdom prináleží určiť s ohľadom na okolnosti každej veci a skutkový stav veci, ktorá im je predložená, či spojenie medzi výrobcom a iným subjektom je také úzke, že pojem výrobcu v zmysle článkov 7 a 11 smernice zahŕňa aj tento posledný subjekt a že prevod výrobku z jedného subjektu na druhý neznamená jeho uvedenie do obehu v zmysle uvedených ustanovení.

31     V každom prípade v rozpore s tvrdeniami žalovaných vo veci samej nie je rozhodujúca skutočnosť, že výrobky sú vyúčtované dcérskej spoločnosti a že táto dcérska spoločnosť za nich zaplatí cenu podobne ako každý kupujúci. To platí aj pre otázku, ktorý subjekt sa musí považovať za vlastníka týchto výrobkov.

32     Na prvú otázku teda treba odpovedať tak, že článok 11 smernice sa musí vykladať v tom zmysle, že výrobok je uvedený do obehu, keď opustil výrobný proces uskutočňovaný výrobcom a vstúpil do procesu uvedenia na trh, v ktorom sa ponúka verejnosti na účely použitia alebo spotreby.

 O druhej a tretej otázke

33     Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, že je žaloba podaná proti spoločnosti omylom považovanej za výrobcu výrobku, zatiaľ čo výrobok bol v skutočnosti vyrobený inou spoločnosťou, môžu vnútroštátne súdy považovať takú žalobu za podanú proti tejto výrobnej spoločnosti a zameniť túto spoločnosť ako žalovanú v konaní za pôvodne žalovanú spoločnosť.

34     V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že smernica sa nezaoberá procesnými mechanizmami, ktoré je potrebné uskutočniť, pokiaľ poškodená osoba podáva žalobu o náhradu škody spôsobenej chybnými výrobkami a dopustí sa omylu týkajúceho sa totožnosti výrobcu. Je teda v zásade úlohou vnútroštátneho procesného práva, aby stanovilo podmienky, za ktorých môže v rámci takého konania do úvahy dôjsť k zámene jedného účastníka konania za iného.

35     Je však potrebné pripomenúť, že okruh zodpovedných, voči ktorým má poškodená osoba právo podať žalobu z dôvodu smernicou ustanoveného režimu zodpovednosti, je definovaný v jej článkoch 1 a 3 (rozsudok z 10. januára 2006, Skov a Bilka, C‑402/03, Zb. s. I‑199, bod 32). Keďže smernica smeruje k úplnému zosúladeniu v bodoch, ktoré upravuje, musí sa vymedzenie okruhu zodpovedných uskutočnené v jej článkoch 1 a 3 považovať za taxatívne (rozsudok Skov a Bilka, už citovaný, bod 33).

36     Článok 1 a článok 3 ods. 1 smernice prisudzujú zodpovednosť založenú smernicou výrobcovi, ktorý je definovaný najmä ako výrobca konečného výrobku.

37     Len v taxatívne vymenovaných prípadoch možno považovať za výrobcu iné osoby, a to osoby, ktoré sa uvedením svojho mena, ochrannej značky alebo iného rozlišovacieho znaku uvádzajú ako jeho výrobca (článok 3 ods. 1 smernice), osoby, ktoré dovážajú výrobok do Spoločenstva (článok 3 ods. 2), a dodávateľ, ktorý v prípade, že výrobcu nemožno zistiť, neinformuje poškodenú osobu v priebehu príslušného obdobia o totožnosti výrobcu alebo osoby, ktorá mu výrobok dodala (článok 3 ods. 3).

38     Vnútroštátny súd, pokiaľ skúma podmienky, ktorým podlieha zámena jedného účastníka konania za iného v konkrétnom konaní, musí dbať na to, aby bol dodržaný rozsah osobnej pôsobnosti smernice, ako ju určuje jej článok 3.

39     Na druhú a tretiu otázku teda treba odpovedať tak, že pokiaľ je žaloba podaná proti spoločnosti omylom považovanej za výrobcu výrobku, zatiaľ čo výrobok bol v skutočnosti vyrobený inou spoločnosťou, je v zásade úlohou vnútroštátneho práva, aby určilo podmienky, za ktorých môže dôjsť v rámci takého konania k zámene jedného účastníka konania za iného. Vnútroštátny súd posudzujúci podmienky, ktorým podlieha táto zámena, však musí dbať na dodržanie rozsahu osobnej pôsobnosti smernice, ako ju určujú jej články 1 a 3.

 O trovách

40     Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 11 smernice Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky sa musí vykladať v tom zmysle, že výrobok je uvedený do obehu, keď opustil výrobný proces uskutočňovaný výrobcom a vstúpil do procesu uvedenia na trh, v ktorom sa ponúka verejnosti na účely použitia alebo spotreby.

2.      Pokiaľ je žaloba podaná proti spoločnosti omylom považovanej za výrobcu výrobku, zatiaľ čo výrobok bol v skutočnosti vyrobený inou spoločnosťou, je v zásade úlohou vnútroštátneho práva, aby určilo podmienky, za ktorých môže dôjsť v rámci takého konania k zámene jedného účastníka konania za iného. Vnútroštátny súd posudzujúci podmienky, ktorým podlieha táto zámena, však musí dbať na dodržanie rozsahu osobnej pôsobnosti smernice 85/374, ako ju určujú jej články 1 a 3.

Podpisy

---

* Jazyk konania: angličtina.