Vec C‑522/03

Scania Finance France SA

proti

Rockinger Spezialfabrik für Anhängerkupplungen GmbH & Co.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberlandesgericht München)

„Bruselský dohovor – Uznávanie a výkon – Dôvody zamietnutia – Pojem ‚riadne doručenie‘“

Návrhy prednesené 17. marca 2005 – generálny advokát L. A. Geelhoed 

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 13. októbra 2005 

Abstrakt rozsudku

Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí – Uznávanie a výkon – Dôvody zamietnutia – Absencia riadneho a včasného doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie žalovanému nezúčastnenému na konaní – Pojem ‚riadne doručenie‘ – Posúdenie podľa ustanovení medzinárodného dohovoru uplatniteľného medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom

(Dohovor z 27. septembra 1968, článok 27, bod 2, a protokol, článok IV)

Článok 27 bod 2 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, zmeneného a doplneného dohovormi o pristúpení z rokov 1978, 1982, 1989 a 1996, ako aj článok IV prvý odsek protokolu pripojeného k tomuto dohovoru sa majú vykladať v tom zmysle, že ak je v danom prípade možné uplatniť medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom medzinárodný dohovor, akým je Haagsky dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach, musí sa regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, žalovanému nezúčastnenému na konaní posúdiť podľa ustanovení tohto dohovoru, s výnimkou uplatnenia spôsobu priameho zaslania medzi úradnými osobami, za predpokladu neexistencie oficiálnej výhrady prijímajúceho štátu, v súlade s článkom IV druhým odsekom protokolu. Dve možnosti zaslania stanovené v článku IV protokolu pripojeného k dohovoru sú totiž vyčerpávajúce v tom zmysle, že iba ak ani jedna z nich nie je použiteľná, môže sa zaslanie uskutočniť v súlade s právom uplatniteľným pred súdom odosielajúceho štátu.

(pozri body 22, 28, 30 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 13. októbra 2005 (*)

„Bruselský dohovor – Uznávanie a výkon – Dôvody zamietnutia – Pojem ‚riadne doručenie‘“

Vo veci C‑522/03,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa protokolu z 3. júna 1971 o výklade Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach Súdnym dvorom, podaný rozhodnutím Oberlandesgericht München (Nemecko) z 31. októbra 2003 a doručený Súdnemu dvoru 15. decembra 2003, ktorý súvisí s konaním:

Scania Finance France SA

proti

Rockinger Spezialfabrik für Anhängerkupplungen GmbH & Co.,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann (spravodajca), sudcovia K. Schiemann, K. Lenaerts, E. Juhász a M. Ilešič,

generálny advokát: L. A.  Geelhoed,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       Scania Finance France SA, v zastúpení: W. Hildmann, Rechtsanwalt,

–       Rockinger Spezialfabrik für Anhängerkupplungen GmbH & Co., v zastúpení: A. Vigier, Rechtsanwalt,

–       Spolková republika Nemecko, v zastúpení: R. Wagner, splnomocnený zástupca,

–       Francúzska republika, v zastúpení: A. Bodard-Hermant a A. L. Hare, ako aj G. de Bergues, splnomocnení zástupcovia,

–       Rakúska republika, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud-Joët a S. Grünheid, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 17. marca 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 bodu 2 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného a doplneného Dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 304, s. 1 a – zmenené znenie – s. 77), Dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky (Ú. v. ES L 388, s. 1), Dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1) a Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“), ako aj článku IV protokolu pripojeného k tomuto dohovoru.

2       Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Scania Finance France SA (ďalej len „Scania“), so sídlom v Angers (Francúzsko), a Rockinger Spezialfabrik für Anhängerkupplungen GmbH & Co (ďalej len „Rockinger“), so sídlom v Mníchove (Nemecko), vo veci výkonu rozsudku v Nemecku, ktorý bol vyhlásený odvolacím súdom v Amiens (Francúzsko), zaväzujúceho Rockinger uhradiť spoločnosti Scania sumu vo výške 615 566,72 FRF.

 Právny rámec

 Bruselský dohovor

3       Článok 20 Bruselského dohovoru zaradený do hlavy II tohto dohovoru s názvom „Právomoc“ stanovuje:

„Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom zmluvnom štáte, žalovaná na súde iného zmluvného štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto dohovoru.

Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocennú písomnosť, v dostatočnom čase, aby mohol pripraviť svoju obhajobu alebo na tento účel sa prijali všetky potrebné kroky.

Článok 15 Haagskeho dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach z 15. novembra 1965 sa uplatní namiesto predchádzajúceho odseku, ak sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo informácia o jej existencii musela doručovať podľa tohto dohovoru.“ [neoficiálny preklad]

4       Článok 26 prvý odsek Bruselského dohovoru zaradený do hlavy III s názvom „Uznávanie a výkon“ je formulovaný takto:

„Rozsudok vydaný v zmluvnom štáte sa uznáva v ostatných zmluvných štátoch bez osobitného konania.“ [neoficiálny preklad]

5       Článok 27 bod 2 tohto dohovoru však stanovuje, že rozsudok vydaný v zmluvnom štáte sa neuznáva v ostatných zmluvných štátoch „v prípade, že bol vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu.“ [neoficiálny preklad]

6       Článok IV protokolu pripojeného k Bruselskému dohovoru, ktorý tvorí podľa článku 65 tohto dohovoru jeho neoddeliteľnú súčasť (ďalej len „protokol“), stanovuje:

„Súdne a mimosúdne písomnosti vyhotovené na území zmluvného štátu, ktoré musia byť doručené osobám nachádzajúcim sa na území iného zmluvného štátu, sa zasielajú spôsobom ustanoveným dohovormi alebo dohodami uzavretými medzi zmluvnými štátmi.

Ak to prijímajúci štát nenamietne prostredníctvom vyhlásenia urobeného generálnemu tajomníkovi Rady Európskych spoločenstiev, môžu tiež byť tieto písomnosti odoslané priamo úradnými osobami štátov, kde sú písomnosti vyhotovené, úradným osobám štátov, na území ktorých sa nachádza adresát písomnosti. V tomto prípade úradná osoba odosielajúceho štátu zašle vyhotovenie písomnosti úradnej osobe prijímajúceho štátu, ktorá je oprávnená odovzdať ju adresátovi. Odovzdanie sa uskutoční formou ustanovenou právnym poriadkom prijímajúceho štátu. Odovzdanie sa potvrdí osvedčením odoslaným priamo úradnej osobe odosielajúceho štátu.“ [neoficiálny preklad]

 Haagsky dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach z 15. novembra 1965 (ďalej len „Haagsky dohovor“)

7       Podľa článku 1 sa Haagsky dohovor použije vo všetkých občianskych a obchodných veciach, keď sa má súdna alebo mimosúdna písomnosť zaslať do cudziny, aby tam bola doručená.

8       Článok 15 tohto dohovoru stanovuje:

„Ak sa do cudziny malo zaslať predvolanie alebo iná písomnosť rovnakej platnosti za účelom doručení podľa ustanovení tohto Dohovoru a odporca sa nedostavil, nemôže sa vydať rozhodnutie, dokiaľ sa nezistí, že písomnosť:

a)      bola doručená spôsobom predpísaným právnym poriadkom dožiadaného štátu pre doručovanie písomností vyhotovených v tomto štáte a určeným osobám, ktoré sú na jeho území; alebo

b)      bola skutočne odovzdaná odporcovi alebo doručená do jeho bydliska iným spôsobom ustanoveným týmto Dohovorom;

a že v každom z týchto prípadov sa doručenie alebo odovzdanie uskutočnilo včas tak, aby sa odporca mohol hájiť.

…“

 Vnútroštátna právna úprava

9       Vo francúzskom práve sa podľa článku 684 nového občianskeho súdneho poriadku doručenie písomnosti určenej osobe s bydliskom v cudzine uskutočňuje prostredníctvom prokuratúry. Podľa článku 685 tohto poriadku sa vykoná odovzdaním dvoch vyhotovení písomnosti prokurátorovi prostredníctvom súdneho doručovateľa. Prokurátor potvrdí originál a kópie písomnosti zašle ministrovi spravodlivosti na účely zaslania. Podľa článku 686 tohto poriadku je súdny doručovateľ povinný v ten istý deň alebo najneskôr v prvý pracovný deň odoslať adresátovi doporučenou zásielkou s doručenkou overenú kópiu doručovanej písomnosti. Podľa článku 683 tohto poriadku nie je uvedenými ustanoveniami dotknuté uplatnenie zmlúv ustanovujúcich iný spôsob doručenia.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

10     Scania žalovala spoločnosť Rockinger na obchodnom súde v Amiens. Doručenie žaloby sa uskutočnilo odovzdaním na prokuratúre.

11     Nemecký súdny úradník bol poverený odovzdať žalobu spoločnosti Rockinger. Táto odmietla odovzdanie najmä z dôvodu, že predmetná písomnosť nebola preložená do nemeckého jazyka. Tá istá žaloba bola následne zaslaná spoločnosti Rockinger poštou, opätovne k nej však nebol doložený preklad.

12     Rozsudkom z 8. septembra 2000 odvolací súd v Amiens zaviazal spoločnosť Rockinger, ktorá sa pred súd nedostavila, zaplatiť spoločnosti Scania sumu vo výške 615 566, 72 FRF.

13     Na návrh spoločnosti Scania Landgericht München I rozhodnutím z 3. apríla 2002 uznal vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v Amiens. Na základe odvolania spoločnosti Rockinger rozhodol Oberlandesgericht München prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.      Má sa článok 27 bod 2 [Bruselského] dohovoru a článok IV prvý odsek protokolu… vykladať tak, že doručenie súdnej písomnosti žalovanému, ktorý má v čase doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, bydlisko na území iného zmluvného štátu, ako je štát, v ktorom bol vydaný rozsudok, sa môže vykonať iba podľa pravidiel dohovorov a dohôd uzavretých zmluvnými štátmi?

2.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je v rozpore s článkom 12 ES vnútroštátna úprava, podľa ktorej sa za fikciu vnútroštátneho doručenia považuje doručenie súdnej písomnosti žalovanému, ktorý má v čase doručenia bydlisko v inom členskom štáte, ak súdny doručovateľ konajúci z poverenia súdu odovzdá písomnosť, ktorou sa začalo konanie prokuratúre, ktorá je povinná zaslať písomnosti buď diplomatickou cestou, alebo spôsobom ustanoveným medzinárodnými dohovormi, pričom súdny doručovateľ informuje svoj náprotivok v cudzine doporučeným listom s potvrdením doručenia o vykonaní doručenia?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej prejudiciálnej otázke

14     Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 27 bod 2 Bruselského dohovoru a článok IV prvý odsek protokolu musia byť vykladané v tom zmysle, že ak sa v danom prípade uplatňuje medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom medzinárodný dohovor, musí sa regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie žalovanému nezúčastnenému na konaní, posúdiť výlučne podľa ustanovení tohto dohovoru, alebo či môže byť tiež posúdená podľa platných vnútroštátnych predpisov odosielajúceho štátu, za predpokladu, že ich uplatnenie nebolo predmetným dohovorom vylúčené.

15     Na úvod treba pripomenúť, že ak aj je zmyslom Bruselského dohovoru, ako vyplýva z jeho preambuly, zabezpečiť zjednodušenie formalít, ktorým je podrobené vzájomné uznanie a výkon súdnych rozsudkov, tento cieľ sa nemôže dosiahnuť, ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tým, že sa akýmkoľvek spôsobom oslabí právo na obranu (rozsudky z 11. júna 1985, Debaecker a Plouvier, 49/84, Zb. s. 1779, bod 10; z 3. júla 1990, Lancray, C‑305/88, Zb. s. I‑2725, bod 21, a z 28. marca 2000, Krombach, C‑7/98, Zb. s. I‑1935, bod 43).

16     Z tejto perspektívy je cieľom článku 27 bodu 2 Bruselského dohovoru zabezpečiť, aby rozsudok nebol uznaný alebo vykonaný podľa tohto dohovoru, ak žalovaný nemal možnosť sa brániť pred súdom, ktorý rozhodnutie vydal (rozsudok zo 16. júna 1981, Klomps, 166/80, Zb. s. 1593, bod 9).

17     V tejto súvislosti článok 27 bod 2 stanovuje, že rozsudky vydané v inom zmluvnom štáte sa neuznajú, ak písomnosť, ktorou sa začalo konanie, nebola doručená žalovanému nezúčastnenému na konaní „riadne“ a „v dostatočnom čase“.

18     Bruselský dohovor neharmonizuje rozličné systémy doručovania súdnych písomností v cudzine, ktoré sú platné v zmluvných štátoch (rozsudky z 15. júla 1982, Pendy Plastic, 228/81, Zb. s. 2723, bod 13, a Lancray, už citovaný, bod 28). Článok IV prvý odsek protokolu však stanovuje, že súdne písomnosti vydané na území zmluvného štátu, ktoré musia byť doručené do iného zmluvného štátu, sa zasielajú spôsobom ustanoveným dohovormi uzavretými medzi týmito štátmi.

19     Zo znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že ak existuje medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom dohovor o doručovaní súdnych písomností, regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, musí byť preverená podľa ustanovení tohto dohovoru.

20     Scania, ako aj nemecká vláda tvrdia, že článok IV prvý odsek protokolu má byť vykladaný v tom zmysle, že odkazuje aj na spôsoby doručenia ustanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi dotknutých štátov, ak ich použitie nie je vylúčené dohovormi uzavretými medzi týmito štátmi.

21     Takýto výklad nemožno prijať.

22     Článok IV protokolu totiž vo svojich dvoch odsekoch stanovuje dva spôsoby zasielania písomností, prvý podľa pravidiel stanovených dohovormi uzavretými medzi zmluvnými štátmi, druhý, v prípade neexistencie oficiálnej výhrady prijímajúceho štátu, priamo prostredníctvom úradných osôb. Termíny „môžu tiež“, použité v článku IV druhom odseku protokolu, jasne indikujú, že tieto dve možnosti zaslania sú vyčerpávajúce v tom zmysle, že iba ak ani jedna z nich nie je použiteľná, môže sa zaslanie uskutočniť v súlade s právom uplatniteľným pred súdom odosielajúceho štátu.

23     Vyčerpávajúci charakter ustanovení článku IV protokolu potvrdzuje skutočnosť, že na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv žalovaného nezúčastneného na konaní zveruje Bruselský dohovor kontrolu regulárnosti spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie nie iba v štádiu uznania a výkonu sudcovi prijímajúceho štátu, ale tiež v štádiu preskúmavania právomoci sudcovi odosielajúceho štátu, ktorý má na základe článku 20 tohto dohovoru vykonať takúto kontrolu (rozsudky Pendy Plastic, už citovaný, bod 13, a Lancray, už citovaný, bod 28).

24     V tejto súvislosti článok 20 Bruselského dohovoru v druhom odseku stanovuje, že ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom zmluvnom štáte, žalovaná na súde iného zmluvného štátu a nedostaví sa na tento súd, súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie v dostatočnom čase, aby mohol pripraviť svoju obhajobu. Podľa tretieho odseku článku 20 sa namiesto predchádzajúcich ustanovení uplatní článok 15 Haagskeho dohovoru, ak sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, musela doručovať podľa tohto dohovoru.

25     Podobne ako článok 20 druhý odsek Bruselského dohovoru, aj článok 15 Haagskeho dohovoru, avšak značne komplexnejším a podrobnejším spôsobom uvádza, za akých podmienok sa môže písomnosť, ktorou sa začalo konanie, považovať za doručenú alebo odovzdanú žalovanému s bydliskom v zahraničí, ktorý sa nedostavil na súd (rozsudok Pendy Plastic, už citovaný, bod 12).

26     Ako tvrdila Komisia, keďže systém zavedený Bruselským dohovorom stanovuje, že aj súd odosielajúceho štátu, aj súd prijímajúceho štátu kontrolujú regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, štruktúra tohto systému vyžaduje, aby sa takáto kontrola v rámci možností uskutočnila v rámci toho istého právneho poriadku. Keďže sa nevyužila možnosť povolená článkom IV druhým odsekom protokolu a vo vzťahoch medzi zasielajúcim štátom a prijímajúcim štátom sa uplatňuje Haagsky dohovor, článok 20 tretí odsek Bruselského dohovoru odkazuje práve na ustanovenie článku 15 Haagskeho dohovoru, podľa ktorého má súd zasielajúceho štátu, ako aj súd prijímajúceho štátu posúdiť regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie.

27     V konaní vo veci samej vnútroštátny súd skonštatoval, že Francúzska republika a Spolková republika Nemecko boli v čase predmetného doručenia obidve stranami Haagskeho dohovoru.

28     Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohlo byť toto doručenie považované za vykonané riadnym spôsobom v zmysle článku 27 bodu 2 Bruselského dohovoru, musí byť vykonané v súlade s pravidlami Haagskeho dohovoru.

29     Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, na účely uznania a výkonu súdneho rozhodnutia vydaného v zasielajúcom štáte, či boli dodržané v konaní pred súdom zasielajúceho štátu ustanovenia článku 15 tohto dohovoru týkajúce sa doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, žalovanému (rozsudok Pendy Plastic, už citovaný, body 13 a 14).

30     Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 27 bod 2 Bruselského dohovoru a článok IV prvý odsek protokolu sa majú vykladať v tom zmysle, že ak je v danom prípade možné uplatniť medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom medzinárodný dohovor, musí sa regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, žalovanému nezúčastnenému na konaní posúdiť podľa ustanovení tohto dohovoru, s výnimkou uplatnenia spôsobu priameho zaslania medzi úradnými osobami, za predpokladu neexistencie oficiálnej výhrady prijímajúceho štátu, v súlade s článkom IV druhým odsekom protokolu.

 O druhej prejudiciálnej otázke

31     Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

 O trovách

32     Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 27 bod 2 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], zmeneného a doplneného Dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky, Dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva, ako aj článok IV prvý odsek protokolu pripojeného k tomuto dohovoru sa majú vykladať v tom zmysle, že ak je v danom prípade možné uplatniť medzi odosielajúcim štátom a prijímajúcim štátom medzinárodný dohovor, musí sa regulárnosť spôsobu doručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, žalovanému nezúčastnenému na konaní posúdiť podľa ustanovení tohto dohovoru, s výnimkou uplatnenia spôsobu priameho zaslania medzi úradnými osobami, za predpokladu neexistencie oficiálnej výhrady prijímajúceho štátu, v súlade s článkom IV druhým odsekom protokolu.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.